Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/121/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členiek Mgr. Stanislavy Kollárovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobcu: I. H. , nar. XX.XX.XXXX, bytom K., O. XXXX/XX, právne zastúpený JUDr. Dušanom Divkom, advokátom spol. s r.o., Šoltésovej 346/1, Považská Bystrica, IČO: 36 860 654, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie 6.866,61 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 11. júna 2019, č.k. -94 takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol aplikujúc ust. , , , ,, , , o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „“). V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 6.866,61 eur, s 5 % ročným úrokom z omeškania od 01. 01. 2019 do zaplatenia. Žalovaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku o náhradu škody zamietla. Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, č.k. -104 zo dňa 06. 06. 2013, právoplatným dňa 31. 07. 2013, odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok tunajšieho súdu, č.k. -27 zo dňa 13. 08. 2012 zmenil tak, že návrh navrhovateľa - žalobcu na zapretie otcovstva zamietol a zároveň ho zaviazal k povinnosti zaplatiť odporcom 1/ a 2/ - maloletému I. H. a K. H. - spoločne a nerozdielne náhradu trov konania vo výške 427,35 eur k rukám advokátky JUDr. Zuzany Jankoviechovej . Žalobca zaplatil v prospech L. Z. dňa 20. 08. 2013 sumu 220,- eur a dňa 14. 09. 2013 sumu 207,35 eur. Uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. -133 zo dňa 28. 01. 2016, dovolací súd rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, spis. zn. zo dňa 06. 06. 2013 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, pričom v odôvodnení tohto rozhodnutia dovolací súd uvádza, že navrhovateľ - žalobca opodstatnene namieta, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení, keď síce odvolací súd aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval a zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, č.k. -153 zo dňa 07. 04. 2016, opätovne rozhodol o odvolaní navrhovateľa - žalobcu a určil, že žalobca nie je otcom maloletého I. H..

2. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca požiadal listom zo dňa 22.06.2018 o predbežné prerokovanie svojho nároku na náhradu škody Ministerstvo spravodlivosti SR s tým, že Ministerstvo spravodlivosti SR žalobcovi oznámilo, že žiadosti nevyhovuje, keďže nebol preukázaný vznik škody, nakoľko ak poškodený disponuje pohľadávkou na vydanie bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla, a teda nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu v

zmysle Vo vzťahu k vymoženým trovám súdneho exekútora Ministerstvo spravodlivosti SR uviedlo, že nie je daná príčinná súvislosť s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 06.06.2013 č. k. -104. Z obsahu žiadosti o predbežné prerokovanie nároku vyplýva, že žalobca ako titul označil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. -104 zo dňa 06.06.2013, pričom si uplatnil sumu celkovo 6.866,61 eur. V konaní bolo medzi stranami nesporné, že rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k. -104 zo dňa 06. 06. 2013, (právoplatné rozhodnutie) bol uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (príslušným orgánom) č. k. -133 zo dňa 28.01.2016 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Z judikatúry súdov (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M z 30. mája 2011, v spojení s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -28 z 03.07.2012) vyplýva, že nie je potrebné, aby nezákonnosť bola konštatovaná priamo vo výroku, pretože ak príslušný orgán určité rozhodnutie zrušil (zmenil) mohlo sa tak stať jedine z dôvodu jeho rozporu s platnými právnymi predpismi, a teda z dôvodu jeho nezákonnosti. V danom prípade možno konštatovať, že rozsudok krajského súdu možno považovať za nezákonné rozhodnutie v zmysle , pričom je nesporné, že žalobca ako poškodený podal proti tomuto rozhodnutiu riadny opravný prostriedok. Právo na náhradu škody podľa citovaného zákona však možno uplatniť len vtedy, ak ním bola spôsobená škoda ( ). Vo vzťahu k uplatnenej sume 4.737,- eur titulom zaplateného výživného za obdobie od 31.07.2013 do konca mája 2016 a k sume 427,35 eur titulom zaplatených trov konania v zmysle rozsudku krajského súdu súd uvádza: bolo jednoznačne preukázané, že na základe rozsudku krajského súdu vyplatil žalobca sumu 427,35 eur právnej zástupkyni JUDr. Jankoviechovej , ktorá v konaní o zapretie otcovstva zastupovala dieťa I.a H.a a jeho matku Petru H., nakoľko súd im priznal voči navrhovateľovi -žalobcovi náhradu trov konania v danej sume. Žalobcovi tým, že rozsudok krajského súdu bol následne zrušený, vznikla voči dieťaťu I. H.ovi a jeho matke K. H. pohľadávka titulom bezdôvodného obohatenia. Nakoľko v konaní zo strany žalobcu nebolo preukázané, že vo vzťahu k danej sume 427,35 eur sa (bezúspešne) domáhal vydania bezdôvodného obohatenia, v zmysle vyššie uvedenej dlhodobej a ustálenej judikatúry súdov možno konštatovať, že škoda žalobcovi ešte nevznikla a teda nie je daná zodpovednosť štátu za škodu podľa Z obdobného dôvodu súd zamietol žalobu aj v časti, ktorou sa žalobca domáha zaplatenia sumy 4.737,- eur titulom zaplateného výživného za obdobie od 31.07.2013 do konca mája 2016. Je zrejmé, že v rodnom liste dieťaťa I. H., nar. XX.XX.XXXX, v kolónke „otec“ nefiguruje žiadna osoba a matka K. H. odmieta otca dieťaťa označiť. Žalobca argumentuje tým, že neexistuje osoba (otec dieťaťa), voči ktorej by si uplatnil pohľadávku titulom zaplateného výživného. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na zaplatenie výživného, podľa názoru súdu je relevantné upriamiť pozornosť na ustanovenie Zákona o rodine, v zmysle ktorého, kto celkom alebo sčasti splnil za iného vyživovaciu povinnosť, je oprávnený od neho požadovať úhradu tohto plnenia a úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva. Vo vzťahu k ustanoveniu sa jedná o špeciálnu úpravu, čo znamená, že na plnenie vyživovacej povinnosti za iného nemožno aplikovať právnu úpravu bezdôvodného obohatenia v . Pokiaľ judikatúra podmieňuje vznik nároku na náhradu škody voči štátu, aby sa poškodený domáhal najskôr vydania bezdôvodného obohatenia (ak existuje), žiada sa poukázať na to, že ustanovenie Zákona o rodine je ustanovením, ktoré má tiež charakter ustanovenia upravujúceho vydanie bezdôvodného obohatenia (ide akoby o ďalšiu osobitnú skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia, ktorou sa rozširuje 5 skutkových podstát bezdôvodného obohatenia upravených ). Na prvý pohľad snáď toto ustanovenie Zákona o rodine môže navodiť dojem, že muž, ktorý úspešne zaprel otcovstvo - v tomto prípade žalobca, sa môže svojho nároku domáhať iba voči biologickému otcovi, čo by v súdenom prípade zjavne nebolo možné, keďže matka K. H. odmieta uviesť identitu tohto biologického otca. V tomto smere sa však žiada uviesť, že judikatúra dospela k záveru, že na základe hore uvedeného ustanovenia je možné zažalovať aj matku maloletého .Teoreticky môže totiž nastať situácia, že matka bude natoľko majetná, že ju súd zaviaže k povinnosti zaplatiť mužovi, ktorého otcovstvo bolo úspešne zapreté, celú vyplatenú sumu, a tým pádom nebude dôvod žalovať štát v súvislosti s náhradou škody. Prípadne môže nastať i ďalšia situácia, a síce ak pre rozsah tejto náhrady nie je určujúce len to, čo muž, ktorého otcovstvo bolo úspešne zapreté, na výživu dieťaťa vynaložil, ale aj schopnosť a možnosť matky, rozhodnutie súdu vydané v takomto konaní by následne bolo potenciálne spôsobilé ovplyvniť výšku škody. Argumentácia žalobcu, že matka K. H. je nemajetná, a teda zaplatené výživné nie je možné od nej vysúdiť neobstojí, pretože v konečnom dôsledku tieto tvrdenia žalobcu neboli v konaní preukázané. V tomto smere súd opätovne poukazuje na to, že žalobca nepreukázal, že sa voči K. H. domáhal, hoci bezúspešne, uloženia povinnosti zaplatiť mu vyplatené výživné. Vychádzajúc z predložených dôkazov nevyplýva ani to, že by vo vzťahu k K. H. bolo či už v konaní pred tunajším súdom, alebo odvolacím

súdom aplikované ustanovenie, ktoré pojednáva o dôvodoch osobitného zreteľa, pre ktoré súd náhradu trov konania neprizná. Tieto boli aplikované len vo vzťahu k I. H., nar. 21.03.1999. Krajský súd v Trenčíne vo svojom druhom rozhodnutí síce zrušil výrok o náhrade trov konania vo vzťahu k matke K. H., avšak z dôvodu, že nemal dostatok podkladov ohľadne osobných a majetkových pomeroch matky, preto nemohol posúdiť to, či na jej strane sú alebo nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa. A pretože v konaní nebolo preukázané, že žalobca tento svoj nárok ohľadne zaplateného výživného (hoci aj bezúspešne) uplatnil voči matke, možno konštatovať, že škoda žalobcovi ešte nevznikla a teda nie je daná zodpovednosť štátu za škodu podľa Z týchto dôvodov súd žalobu o zaplatenie 4.737,- eur zamietol. Pokiaľ sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 1.702,26 eur titulom trov exekúcie, v tomto smere nie je daná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a medzi zaplatením tejto sumy. Z vykonaného dokazovania je totiž zrejmé, že tieto exekučné trovy vznikli preto, že žalobca svojvoľne prestal platiť výživné na dieťa I. H. bez toho, aby jeho vyživovacia povinnosť bola zrušená právoplatným súdnym rozhodnutím, resp. aby bolo právoplatne rozhodnuté o zapretí otcovstva (keďže vyživovacia povinnosť podľa tretej časti, prvej hlavy a prvého oddielu Zákona o rodine prislúcha výlučne rodičom dieťaťa). Z vykonaného dokazovania je totiž zrejmé, že žalobca prestal výživné platiť už na podklade rozsudku tunajšieho súdu v konaní sp. zn. (vychádzajúc z listinného dôkazu

- exekučného príkazu EX 3217/2012 zo dňa 19.11.2012, z ktorého je zrejmé, že dieťa I. H. podal návrh na vykonanie exekúcie dňa 27.08.2012, teda len 14 dní po vyhlásení prvostupňového rozsudku), ktorý v tom čase však ešte nebol právoplatný, a teda de iure nič neoprávňovalo žalobcu, aby výživné prestal platiť. Tým, že žalobca prestal platiť výživné, hoci v zmysle súdneho rozhodnutia takúto povinnosť ešte mal, sa žalobca zachoval protiprávne a toto jeho protiprávne konanie bolo jediným dôvodom, prečo vznikli uplatnené exekučné trovy. O trovách konania rozhodol podľa , keď žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie namietajúc, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( a ). Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel a súčasne žalobcovi priznal náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a tiež trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, ale dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Príčinou škody žalobcu je rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 06.06.2013, č. k. , ktorý, keby potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie , majetková škoda by nevznikla. To bola jediná príčina vzniku škody. Matka dieťaťa otca maloletého neoznačila a jej majetkové pomery jej nedovolia vrátiť zaplatené výživné od narodenia dieťaťa. Pre neplatenie výživného podala matka návrh na výkon exekúcie. Exekúcia bola vedená pod č. k. EX 3217/2012. Žalobca zaplatil výživné aj vzniknuté trovy. Žalobca si uplatnil nárok za obdobie od 31.07.2013 do konca mája 2016 ako i vzniknuté trovy exekúcie. Žalovaný objektívne zodpovedá za vzniknutú škodu, ktorá bola žalobcovi spôsobená nesprávnym súdnym rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 06.06.2013, č. k. tak, ako to skonštatoval Najvyšší súd SR -133 zo dňa 28.01.2016. Súčasne si uplatnil sumu 427,35,- eur ako trovy, ktoré zaplatil JUDr. Jankoviechovej, právnej zástupkyne matky a maloletého dieťaťa. Navrhol, aby odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia.

4. Žalovaný svoje zákonné právo vyjadriť sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyužil.

5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (, a ods. 1 , ďalej len „CSP“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( ) z hľadiska posúdenia neopodstatnenosti uplatneného nároku na uloženie povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi škodu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( ) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí dostatočne odôvodnil ( ).

6. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok ( ), sa v

celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje ( ) s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým nároku na náhradu škody nevyhovel a v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam.

7. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné:

8. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že pri rozhodovaní vo veci samej vzal súd prvej inštancie do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z . Pri rozhodovaní vo veci samej súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle .

9. Žalobca v odvolaní namietal odvolacie dôvody, spočívajúce v nesprávnom právnom posúdení veci a nedostatočnom zistení skutkového stavu ( a ).

10. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

11. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

12. Žalobca, napriek úvodnému všeobecnému uvedeniu odvolacích dôvodov vo svojom odvolaní opätovne uvádza okolnosti, ktoré posudzoval súd prvej inštancie. Namietal, že jeho nárok vznikol vydaním nezákonného rozhodnutia, pričom majetkové pomery matke nedovolili vrátiť zaplatené výživné.

13. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplynulo, že rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. -104 zo dňa 06.06.2013 odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie č.k. -27 zo dňa 13.08.2012 zmenil tak, že návrh navrhovateľa- žalobcu na zapretie otcovstva zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť maloletému I. H. a K. H. spoločne a nerozdielne náhradu trov konania vo výške 427,35,- eur k rukám advokátky JUDr. Zuzany Jankoviechovej. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. -133 zo dňa 28.01.2016, dovolací súd vyššie uvedený rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Krajský súd v Trenčíne vo veci, po podanom odvolaní, opätovne rozhodol a to rozsudkom zo dňa 07.04.2016, č.k. -153 v konaní o zapretie otcovstva, keď určil, že žalobca nie je otcom maloletého I. H.. Voči žalobcovi bola vedená exekúcia o vymoženie dlžného výživného za obdobie 9/2012-10/2012 v sume 266,- eur a bežného výživného za obdobie od 11/2012 mesačne v sume 133,- eur. Z konečného vyúčtovania exekučného konania je zrejmé, že súdny exekútor vymohol sumu 5.027,26,- eur , pričom z toho vymáhaná pohľadávka na výživnom bola vo výške 3.325,- eur , trovy exekúcie oprávneného 6,38,- eur, trovy právneho zastúpenia v exekúcii 66,71,- eur, odmena exekútora 1.158,50,- eur , náhrada hotových výdavkov 199,14,- eur a DPH 271,53,- eur. Žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v rozsahu, ako je podaná žaloba. Žalovaná žiadosti nevyhovela. Svedkyňa K. H. odmietla uviesť meno biologického otca, pričom žalobca si voči svedkyni K. H. nárok na vrátenie výživného neuplatnil.

14. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na právnom závere, že nárok žalobcu na náhradu škody v zmysle o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nie je dôvodný. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne č.k. -104 zo dňa 06.06.2013, ktoré bolo zrušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. -133 zo dňa 28.01.2016. Skonštatoval, že rozhodnutie krajského súdu možno považovať za nezákonné. Na základe rozhodnutia krajského súdu vyplatil žalobca právnej zástupkyni náhradu trov konania, pričom si plnil v zmysle citovaného rozhodnutia aj vyživovaciu povinnosť v období od 31.07.2013 do konca mája 2016. V predmetnej veci si žalobca svoj nárok na zaplatenie výživného mal v zmysle ust. Zákona o rodine uplatniť voči biologickému otcovi . Matka dieťaťa však odmietla otca uviesť, preto sa žalobca mohol domáhať svojho nároku priamo voči matke dieťaťa. Uzavrel, že nie je daná zodpovednosť žalovaného za škodu , keď žalobca si mal uplatniť svoj nárok na zaplatenie výživného priamo voči matke. Žalobcom uvedená argumentácia, že matka dieťaťa je nemajetná, pričom túto skutočnosť žalobca v konaní nepreukázal, je nedôvodná. V časti ďalšieho, žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie náhrady trov konania v konaní o zapretie otcovstva, súd prvej inštancie skonštatoval, že náhrada trov konania bola aplikovaná len vo vzťahu k I.ovi H., pričom odvolací súd vo svojom druhom rozhodnutí zrušil výrok o náhrade trov konania vo vzťahu k matke K. H.. Žalobcovi tým, že bol rozsudok krajského súdu zrušený, vznikla pohľadávka voči I. H. a jeho matke titulom bezdôvodného obhatenia podľa ust. . Žalobca v konaní nepreukázal, že sa domáhal vo vzťahu vyššie uvedenému nároku vydania bezdôvodného obohatenia. Rovnako súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodný nárok žalobcu na zaplatenie trov exekúcie, ktoré žalobcovi vznikli v súvislosti s neplnením si vyživovacej povinnosti. Žalobca prestal platiť výživné i napriek tomu, aby bola jeho vyživovacia povinnosť zrušená právoplatným rozhodnutím, resp. v tom čase nebolo právoplatne rozhodnuté o zapretí otcovstva.

15. V súlade s ustanovením každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Uvedené ustanovenie posilňuje ustanovenie Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávny úradný postup. Úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je podrobnejšie upravená v , ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2004 (a ktorým bol zrušený o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom).

16. Podľa , o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a/ nezákonným rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením slobody, alebo c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d/ nesprávnym úradným postupom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.

17. Podľa vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa , koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

18. Podľa právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

19. Podľa , ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa ods. 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

20. Podľa nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len žiadosť) s príslušným orgánom podľa a .

21. Nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú : 1/ subjekt (orgán štátu), 2/ predmet (nezákonným rozhodnutím porušený právny vzťah), 3/ správanie subjektu (jeho rozhodnutie), 4/ výsledok spočívajúci v škode, 5/ príčinná súvislosť medzi správaním (rozhodnutím) a výsledkom (škodou) a 6/ protiprávnosť - nezákonnosť.

22. Pre vznik zodpovednosti musia byť splnené všetky zákonom vyžadované podmienky. Poškodený musí využiť možnosť podať proti rozhodnutiu odvolanie, ktorá podmienka v preskúmavanom prípade bola splnená a musí ísť o rozhodnutie právoplatné (ktorá podmienka bola taktiež splnená), pretože len právoplatné rozhodnutie zakladá zodpovednosť. Bola splnená aj podmienka zrušenia právoplatného rozhodnutia príslušným orgánom (dovolacím súdom) a podmienka prerokovania nároku na náhradu škody s príslušným orgánom.

23. Zodpovednosť štátu, ako správne konštatoval aj odvolací súd, vzniká len z rozhodnutia, ktoré je ne definovaný. Zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia je vo všeobecnosti otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym právom. Teda aj napriek tomu, že nedefinuje, čo sa považuje za nezákonné rozhodnutie, je možné konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím sa rozumie akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republiky viazaná. Odvolací súd poukazuje na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej pokiaľ štátny organ zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady, hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne posudzuje, tak ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a vady pri zisťovaní podkladov pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia, z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. 24. Úlohou odvolacieho súdu bolo preskúmať aj správnosť záverov prvostupňového súdu o splnení ďalších predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu, teda či škoda žalobcovi vznikla a či je daná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že o vzťah príčinnej súvislosti ide, ak škoda vznikla následkom nezákonného rozhodnutia, teda ak je nezákonné rozhodnutie a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku a teda, ak je preukázané, že nebyť nezákonného rozhodnutia, ku škode by nedošlo. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nevzniká, príčinou škody môže byť len tá skutočnosť, že bez nej by škodný následok nevznikol. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, stačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a to o príčinu podstatnú.

25. Odvolateľ v podanom odvolaní opätovne poukázal na nezákonné rozhodnutie ako i okolnosť, že majetkové pomery matke nedovolili vrátiť zaplatené výživné. Ťažisko odvolacích námietok spočíval v posúdení, či nárok na náhradu škody voči štátu spôsobenej nezákonným rozhodnutím vznikla napriek tomu, že žalobca si svoj nárok neuplatnil z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, resp. v zmysle § 79 ods. 1 Zákona o rodine.

26. Súd prvej inštancie správne poukázal na ust. Zákona o rodine ako i vzťah k ust. a to platenie výživného za iného. Žalobca si svoj nárok voči biologickému otcovi uplatnil nemohol, nakoľko matka odmietla uviesť meno biologického otca maloletého dieťaťa a takúto žalobu nepodal ani voči matke maloletého dieťaťa- K. H.. Preto opakované námietky žalobcu poukazom na skutočnosť, že návrh proti matke nepodal z dôvodu jej nemajetnosti , nie sú dôvodné.

27. V danom prípade peňažný nárok žalobcu predstavuje výživné, trovy právneho zastúpenia a trovy exekúcie. Súd prvej inštancie sa správne zaoberal posúdením, či v danom prípade právo na náhradu škody má prednosť pred právom na vrátenie nedôvodne vyplateného výživného, teda posúdenie, či nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže byť v civilnom

sporovom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky v zmysle ust. Zákona o rodine, keď ten, kto celkom alebo sčasti splnil za iného vyživovaciu povinnosť, je oprávnený od neho požadovať úhradu tohto plnenia. Napriek podobnosti s inštitútom bezdôvodného obohatenia v zmysle , aplikačná prax vychádza zo záveru, že úprava obsiahnutá v predstavuje osobitný rodinnoprávny inštitút, peňažný nárok vyplývajúci a upravený v zákone o rodine, ktorý sa teda neposudzuje v zmysle citovanej občianskoprávnej úpravy. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie , keď žalobca si svoj nárok neuplatnil voči matke maloletého dieťaťa, preto nie je daná zodpovednosť štátu za škodu . Rovnako je správny záver o nároku na trovy právneho zastúpenia, ktoré žalobca zaplatil v zmysle rozsudku, ktorý bol následne zrušený, pričom žalobca mohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal, teda voči dieťaťu a jeho matke. V konaní však táto skutočnosť preukázaná nebola, keď žalobca sa predmetného nároku, v zmysle ust. nedomáhal, preto je správne skonštatovanie súdom prvej inštancie, že škoda žalobcovi ešte nevznikla, teda nie je daná zodpovednosť štátu za škodu . Ako nedôvodný je i tretí, žalobcom uplatnený nárok a to trovy exekúcie, ktoré vznikli žalobcovi neplatením výživného za rozhodné obdobie. Žalobcovi vznikla vyživovacia povinnosť na základe rozhodnutia sp. zn. , ktorú si otec neplnil a takéto konanie žalobcu bolo jediným dôvodom vzniku trov exekúcie. Ani v danom prípade neboli splnené predpoklady na vznik zodpovednosti štátu za škodu.

28. Súd prvej inštancie správne poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -24 ako i uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky -10 zo dňa 05.11.2013 a -16 zo dňa 16.01.2013, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje ako relevantnou a ustálenou judikatúrou, podľa ktorej súd prvej inštancie vyvodil správne skutkové a právne závery, zrozumiteľne dal odpoveď na všetky otázky súvisiace s uplatnenými nárokmi.

29. Odvolací súd záverom uvádza, že žalobcovi náhrada škody nepatrí, keď žalobca si neuplatnil svoj nárok zákonom uvedeným spôsobom a to v zmysle ust. Zákona o rodine, resp. . Nárok na náhradu škody od štátu by mohol žalobca úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia, resp. nároku v zmysle ust. Zákona o rodine, úhrady výživného, ktoré plnil za iného . Existencia pohľadávky v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného uplatnenia, resp. uplatnenia v zmysle Zákona o rodine.

30. Žalobcom uplatnené dôvody odvolania tak nebolo možné posúdiť inak, ako nespôsobilé v prospech neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie. Preto odvolacia námietka žalobcu, že uplatnil voči žalovanej svoj nárok správne, keď žalovaná objektívne zodpovedá za vzniknutú škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, nie je dôvodná . Súd prvej inštancie správne posúdil, či sú splnené predpoklady pre náhradu škody podľa a dospel k správnemu záveru, že predpoklady splnené nie sú z vyššie uvedených dôvodov. Nárok žalobcu na náhradu škody voči žalovanej môže byť úspešne uplatnený len vtedy, ak by žalobca nedosiahol uspokojenie svojej pohľadávky voči tomu, kto by k nemu bol inak povinný, čo v danom prípade splnené nebolo.

31. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa potvrdil.

32. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s a . V odvolacom konaní úspešnej žalovanej odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

33. Toto rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).