Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4CoP/12/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Ivety Martinákovej a JUDr. Alice Beňovej v právnej veci navrhovateľa E. T., bytom G., K. XXXX/XX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. K. K., advokát, spol. s.r.o., G. J., E. XXX/X proti odporcom 1/ mal. E. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom G., Q. XXXX/XX, zastúpenému kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Považská Bystrica - pracovisko Púchov, 2/ G. T., bytom G., Q. XXXX/ XX, obaja odporcovia 1/, 2/ právne zastúpení JUDr. X. I., advokátkou so sídlom v G., ul. 1. mája XXXX/ X, o zapretie otcovstva , o odvolaní odporcov 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 13. augusta 2012, č.k. -27, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o určení, že navrhovateľ nie je otcom mal. E. T., p o t v r d z u j e.

Vo výroku o náhrade trov konania vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporkyňou 2/ napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Navrhovateľovi vo vzťahu k odporcovi 1/ náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že navrhovateľ E. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom G., K. XXXX/XX, nie je otcom maloletého E. T., nar. XX.XX.XXXX, dieťa matky G. T., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom G., Q. XXXX/XX. Odporkyni 2/ uložil povinnosť uhradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 286 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 238,75 Eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ a odporkyňa 2/ boli manželia, a preto v zmysle právnej domnienky otcovstva svedčiacej manželovi matky bol navrhovateľ zapísaný v rodnom liste maloletého ako jeho otec. Z vykonaného dokazovania však mal súd za preukázané, a to najmä z výsledkov DNA vyšetrenia, ale i z tvrdení samotnej odporkyne 2/, že navrhovateľ nie je skutočným otcom maloletého, nakoľko v čase rozhodnom sa navrhovateľ s odporkyňou 2/ intímne nestýkali. Súd prvého stupňa konštatoval, že ust. 86 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. bolo zrušené od septembra 2011, a to v dôsledku nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.04.2011, sp. zn. , keďže toto zákonné ustanovenie nebolo v súlade s článkom 6 ods. 1 a článkom 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa článku 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ustanovenie § 86 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. stratilo platnosť a teda lehota, v ktorej môže manžel matky dieťaťa zaprieť otcovstvo je v súčasnej právnej úprave neobmedzená. S prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania súd mal za to, že návrh navrhovateľa je dôvodný, je nepochybné, že navrhovateľ nie je otcom maloletého E. a určenie, že tomu tak nie je, nie je ani v rozpore so záujmami maloletého, ochrana ktorých nie je absolútna,

práve naopak, zamietnutie návrhu by bolo v rozpore so záujmami navrhovateľa. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania, ktoré pozostávajú zo sumy 66 Eur za zaplatený súdny poplatok, sumy 220 Eur za DNA testy a z trov právneho zastúpenia vo výške 238,75 Eur za 3 úkony právnej služby po 58,69 Eur (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie návrhu na súd, účasť na pojednávaní dňa 13.08.2012), režijný paušál 22,89 Eur, 20 % DPH vo výške 39,79 Eur.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie odporcovia 1/, 2/, domáhali sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne žiadali napadnutý rozsudok zmeniť a návrh zamietnuť. Nestotožnili sa s názorom súdu prvého stupňa, že nesúlad tzv. právneho a biologického otcovstva výrazným spôsobom zasahuje do súkromnej sféry právneho otca, pričom tento zásah nadobudol osobitnú intenzitu potom, čo navrhovateľ zistil, že nie je otcom maloletého. Poukázali na to, že navrhovateľ už v čase uzavretia manželstva vedel, že odporkyňa 2/ je tehotná s iným mužom, napriek tomu dňa XX.XX.XXXX uzatvoril s ňou manželstvo a uznal maloletého E. za svojho, o čom svedčí aj fakt, že navrhovateľ je uvedený v rodnom liste dieťaťa ako jeho otec. Navrhovateľ si bol ešte pred uplynutím zapieracej lehoty vedomý, že nie je biologickým otcom dieťaťa, avšak svoj návrh podal až po uplynutí tejto lehoty, resp. po zániku platnosti ust. 86 ods. 1 Zákona o rodine, kedy vznikla právna neistota ohľadom zapretia otcovstva manželom matky a najmä po tom, čo sa s navrhovateľom rozviedli a tento si našiel novú priateľku. Prvostupňový súd sa vôbec nezaoberal právami a najmä záujmami maloletého na rodinu a jeho výchovu rodičmi v úplnej rodine pred ochranou súkromného života jednotlivca. Rovnováha medzi biologickou realitou a požiadavkou na stabilitu právnych vzťahov dieťaťa voči rodičom bola donedávna riešená 3-ročnou prekluzívnou lehotou, v ktorej sa mohol otec domáhať zapretia svojho otcovstva. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovil nesúlad ust. § 86 ods. 1 Zákona o rodine s Dohovorom, nakoľko napadnuté ustanovenie neposkytuje dostatočnú ochranu záujmom všetkých dotknutých subjektov. Ústavný súd však zároveň nevymedzil ďalší, dočasný postup zapretia otcovstva, počas uvedenia napadnutého ustanovenia do súladu, aby tak predišiel právnej neistote. Vyslovili názor, že pri zapieraní otcovstva nie je možné vychádzať len z posúdenia skutkovej otázky biologického otcovstva, ale je potrebné zvážiť, či záujem právneho otca na zapretí otcovstva preváži v konkrétnom prípade nad záujmom dieťaťa a matky. V konaní pred súdom prvého stupňa žiadali odročiť pojednávanie z dôvodu, že NR SR mala dať citované zákonné znenie § 86 ods. 1 Zákona o rodine do súladu s Dohovorom, a to prijatím novely Zákona o rodine, ktorá mala nadobudnúť účinnosť dňa 01.10.2012. Základným cieľom návrhu novely zákona je umožniť to, aby manžel mohol do troch rokov odo dňa, keď sa dozvie o skutočnosti dôvodne spochybňujúcej, že je otcom dieťaťa, zaprieť na súde, že je jeho otcom. V danom prípade je zrejmé, že navrhovateľ sa dozvedel o skutočnosti dôvodne spochybňujúcej, že je otcom mal. Vladimíra už pred uzavretím manželstva, preto bol návrh právne nedôvodný. Nesúhlasili ani s rozhodnutím súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania, nakoľko v danom prípade sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 150 ods. 1 O.s.p. pre nepriznanie náhrady trov konania navrhovateľovi. Dôvodom hodným osobitného zreteľa sú majetkové a sociálne pomery odporkyne 2/, keď je matkou dvoch maloletých detí, navyše sama spláca hypotéku.

Kolízny opatrovník odporcu 1/ sa k odvolaniu písomne nevyjadril. Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcov 1/, 2/ navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania vo výške 75,79 Eur. Poukázal na to, že v danom prípade súd vykonal také dôkazy, ktorými skutočne zistil skutočný stav, a to preukázaním výsledkov DNA testu a relevantným dôkazom výsluchom matky, ktorá potvrdila, že nie je otcom dieťaťa. Ďalej uviedol, že v deň, keď podal zapieraciu žalobu, ust. § 86 ods. 1 Zákona o rodine bolo zrušené, a to od 08.09.2011. Žalobu o zapretie otcovstva podal v čase, keď uvedené ustanovenie je stále zrušené a teda v tomto prípade pochybil zákonodarca, nakoľko Národná rada Slovenskej republiky v 6-mesačnej lehote neuviedla ust. § 86 ods. 1 Zákona o rodine do súladu s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a teda toto ustanovenie stratilo platnosť.

Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 13.08.2012, sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh na zapretie otcovstva zamietol. Navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporcom 1/, 2/ spoločne a nerozdielne náhradu trov konania vo výške 427,35 Eur, k rukám ich právnej zástupkyne. Uviedol, že sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa. Odporca 1/ sa narodil dňa 21.03.1999 počas trvania manželstva navrhovateľa a odporkyne 2/ a za účinnosti Zákona o rodine č. 94/1963 Zb. Na právo navrhovateľa zaprieť otcovstvo sa vzťahoval právny stav podľa zákona č. 94/1963 Zb. v zmysle § 114 zákona č. 36/2005 Z. z., ktorý zrušil zákon č. 94/1963 Zb. s účinnosťou

od 01.04.2005. Navrhovateľ podal žalobu na zapretie otcovstva na súd dňa 13.04.2012 za účinnosti nového Zákona o rodine č. 36/2005, avšak v zmysle prechodného ustanovenia § 114 sa na vznik jeho právneho vzťahu k maloletému odporcovi 1/ a na práva a povinnosti z neho vzniknuté vzťahoval Zákon o rodine č. 94/1963 Z. z. Navrhovateľ sa o skutočnosti, že nie je biologickým otcom maloletého odporcu 1/, podľa záveru odvolacieho súdu, dozvedel v čase jeho narodenia, t. j. v marci 1999, resp. ešte skôr v čase pred uzavretím manželstva s odporkyňou 2/ (február 1999). V zmysle § 57 ods. 1 zákona č. 94/1963 Zb. sa mohol navrhovateľ do 6 mesiacov odo dňa, kedy sa dozvedel, že sa jeho manželke narodilo dieťa, domáhať zapretia otcovstva na súde. Navrhovateľ však podal návrh na zapretie otcovstva na súde až dňa 13.04.2012, po uplynutí 6-mesačnej prekluzívnej lehoty stanovenej § 57 ods. 1 zákona č. 94/1963 Zb. Za týchto okolností bol návrh navrhovateľa na zapretie otcovstva nedôvodný, nakoľko bol podaný po uplynutí 6-mesačnej prekluzívnej lehoty, ktorá má za následok zánik práva. Odvolací súd poukázal na to, že navrhovateľ už v čase narodenia maloletého odporcu 1/ mal pochybnosti o svojom otcovstve k dieťaťu, nevyužil však právne prostriedky na zapretie otcovstva v zákonnej lehote zo subjektívnych dôvodov, a preto bol jeho návrh na zapretie otcovstva podaný po viac ako 13 rokoch od narodenia dieťaťa nedôvodný nielen v zmysle slovenskej právnej úpravy zapretia otcovstva, ale aj s poukazom na judikatúru ESĽP a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z ktorých jednoznačne vyplýva, že po uplynutí lehoty na zapretie otcovstva začínajú záujmy dieťaťa prevažovať nad záujmami otca na popretí otcovstva. Z týchto dôvodov návrh navrhovateľa na zapretie otcovstva zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ, ktorý ho žiadal zmeniť a vyhovieť jeho návrhu na zapretie otcovstva. Uviedol, že odvolací súd právny spor nesprávne právne posúdil, keď na spor aplikoval § 114 zákona č. 36/2005 Z. z. (Zákona o rodine), ktoré uvádza, že právne vzťahy, ktoré vznikli pred 01.04.2005, sa posudzujú podľa ustanovení tohto zákona; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj práva a povinnosti z nich vzniknuté, sa však posudzujú podľa doterajších predpisov. Poukázal na stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky -57 zo dňa 20.04.2011, v ktorom je uvedené, že zákon č. 64/1963 Zb. možno použiť iba na tie práva a povinnosti, ktoré vznikli do nadobudnutia účinnosti zákona č. 36/2005 Z. z. V opačnom prípade by došlo k neprípustnému predlžovaniu účinnosti zákona č. 94/1963 Zb. na obdobie po strate jeho platnosti. Akékoľvek iné, aj keď súvisiace práva, ktoré sa uplatňujú po nadobudnutí účinnosti zákona č. 36/2005 Z.z., a ktoré nespadajú do rámca obsahu základného práva, vyplývajúceho z právnej úpravy zákona č. 94/1963 Zb., nemožno posudzovať podľa tohto zákona, ale podľa zákona č. 36/2005 Z. z.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací uznesením zo dňa 28.01.2016, č.k. -133 rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 06.06.2013, sp. zn. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, keď odvolací súd síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval a zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Dovolací súd zdôraznil, že v konaní pred všeobecným súdom sa pri rozhodovaní o zapieracej žalobe podanej za účinnosti zákona č. 36/2005 Z.z., zákon č. 94/1963 Zb. nepoužije a je potrebné aplikovať zákon č. 36/2005 Z. z. Uviedol, že odvolací súd preto nesprávne právne postupoval, keď dospel k svojmu výkladu o prekludovaní nároku navrhovateľa s poukazom na zákon č. 94/1963 Zb. Ďalej zdôraznil, že odvolací súd zaujal nesprávny právny názor ohľadom aplikácie lehoty na zapretie otcovstva s poukazom na úpravu uvedenú v zákone č. 94/1963 Zb. a uviedol, že lehota na zapretie otcovstva v danej veci začala navrhovateľovi plynúť momentom, kedy sa dozvedel, že nie je biologickým otcom maloletého odporcu 1/, t. j. po obdržaní výsledkov vyšetrenia DNA.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd po zrušení veci dovolacím súdom preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 212 ods. 1, § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.), viazaný vysloveným právnym názorom dovolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie odporcov 1/, 2/ vo veci samej nie je dôvodné.

Odporcovia 1/, 2/ v podanom odvolaní namietali, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil ohľadom aplikácie lehoty na zapretie otcovstva s poukazom na to, že navrhovateľ si bol ešte pred uplynutím zapieracej lehoty vedomý, že nie je biologickým otcom dieťaťa, avšak svoj návrh na zapretie otcovstva podal až po uplynutí tejto lehoty, resp. po zániku platnosti ust. § 86 ods. 1 Zákona o rodine.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní odporcami 1/ a 2/ vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného titulu si osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré podľa § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje a na zdôraznenie správnosti a k odvolacím námietkam odporcov 1/, 2/ uvádza nasledovné:

Z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa vyplýva, že dňa 20.02.1999 uzatvoril navrhovateľ manželstvo s odporkyňou 2/. V tom čase bola odporkyňa 2/ tehotná, dňa 21.03.1999, teda už za trvania manželstva, sa narodil mal. E. (odporca 1/) a keďže navrhovateľovi ako manželovi svedčila prvá domnienka otcovstva, bol v rodnom liste maloletého zapísaný ako jeho otec. Rozsudkom Okresného súd Považská Bystrica zo dňa 18.03.2010, č.k. -18 bolo manželstvo navrhovateľa a odporkyne 2/ rozvedené, mal. deti E. (odporca 1/) a R. boli zverené do osobnej starostlivosti matky a navrhovateľ bol zaviazaný prispievať na ich výživu. Navrhovateľ podal na súde prvého stupňa dňa 13.04.2012 návrh na zapretie otcovstva proti mal. E. (odporcovi 1/) a proti G. T. ako odporkyni 2/ (bývalej manželke). Zo správy spoločnosti C., s.r.o. zo dňa 22.02.2012 je zrejmé, že na základe vyšetrenia vykonaného 02.02.2012 bolo otcovstvo navrhovateľa k odporcovi 1/ s prakticky 100 %-nou pravdepodobnosťou vylúčené. Odporkyňa 2/ v konaní pred súdom prvého stupňa správu spoločnosti C., s.r.o. uznala, potvrdila, že navrhovateľ nie je otcom odporcu 1/, avšak namietala, že navrhovateľ túto skutočnosť vedel už pri uzatváraní manželstva a napriek tomu sa o neho 13 rokov staral a vychovával ho. Poukázala na to, že navrhovateľ len využil právnu medzeru a zapretie otcovstva nie je v záujme maloletého. V čase podania návrhu na zapretie otcovstva ust. § 86 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. v dôsledku Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, č.k. zo dňa 20.04.2011 stratilo platnosť a lehota, v ktorej môže manžel matky dieťaťa zaprieť otcovstvo, bola neobmedzená. I keď maloletý odporca 1/ sa narodil za účinnosti Zákona o rodine č. 94/1963 Zb., v zmysle intertemporálneho ust. § 114 zákona č. 36/2005 Z. z. bolo potrebné pri rozhodovaní o zapieracej žalobe aplikovať Zákon o rodine č. 36/2005 Z. z.. Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyplýva, že skutočnosť spochybňujúca otcovstvo navrhovateľa k maloletému odporcovi 1/ nastala dňa 22.02.2012, kedy navrhovateľovi spoločnosť C., s.r.o. oznámila, že jeho otcovstvo k maloletému E. je prakticky so 100 % pravdepodobnosťou vylúčené. Týmto momentom navrhovateľ, ktorého otcovstvo bolo založené zákonnou domnienkou otcovstva, získal možnosť vedome svojím rozhodnutím ďalej pokračovať v už založenom právnom vzťahu s dieťaťom a niesť z neho vyplývajúcu zodpovednosť za jeho výchovu a výživu, alebo využiť právne prostriedky na odstránenie nesúladu medzi právnym a biologickým otcovstvom, tak ako to v danom prípade uplatnil navrhovateľ, keď podal návrh na zapretie otcovstva. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že návrh navrhovateľa na zapretie otcovstva je dôvodný, keď je nepochybné, že navrhovateľ nie je biologickým otcom maloletého odporcu 1/. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil aj stret práva právneho otca na zosúladenie právneho a biologického otcovstva s právom na zachovanie stability rodinných pomerov v záujme ochrany práv dieťaťa. Pod článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd „súkromný život“ spadá aj právo právneho otca zaprieť otcovstvo aj právo biologického otca domáhať sa nadobudnutia statusu právneho otca či právo matky dieťaťa a v neposlednom rade právo dieťaťa poznať biologických rodičov. Nesporne je i v záujme maloletého odporcu 1/, aby poznal svojho biologického otca, keď vo svojich ďalších životných situáciách, vyplývajúcich napríklad zo zdravotných rizík, je takéto poznanie v mnohých prípadoch rozhodujúce. Z týchto dôvodov bolo odvolanie odporcov 1/, 2/ nedôvodné.

Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej vo výroku o určení, že navrhovateľ nie je otcom maloletého odporcu 1/ podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Pokiaľ ide o náhradu trov konania vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporkyňou 2/, odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( ods. 2 O.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že po rozhodnutí súdu prvého stupňa súd na základe žiadosti odporkyne 2/ rozhodol uznesením zo dňa 26.11.2012, č.k. -65 tak, že odporkyni 2/ priznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Vzhľadom k tomu, že od rozhodnutia súdu prvého stupňa uplynula dlhšia doba a odvolací súd nemal dostatok podkladov o súčasných osobných a majetkových pomeroch odporkyne 2/, odvolací súd pristúpil k zrušeniu rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporkyňou 2/ za účelom posúdenia, či na jej strane nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p. a nepriznanie náhrady trov konania úspešnému navrhovateľovi.

Úlohou súdu prvého stupňa preto v ďalšom konaní bude zistiť osobné, majetkové a zárobkové pomery odporkyne 2/ a po ich zistení následne o trovách konania (prvostupňového, odvolacieho a dovolacieho) medzi navrhovateľom a odporkyňou 2/ opätovne rozhodnúť.

Vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu je súd prvého stupňa viazaný. (§ 226 O.s.p.)

O náhrade trov odvolacieho a dovolacieho konania vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom 1/ odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 150 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému navrhovateľovi vo vzťahu k odporcovi 1/ nepriznal náhradu týchto trov konania, keď na strane odporcu 1/ vzhliadol dôvody osobitného zreteľa na aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p., ktoré spočívajú v tom, že odporca 1/ je maloletý, nemá svoj vlastný príjem, je odkázaný výživou na svojich rodičov.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .