Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-225-2019.pdf
PDF · 160.2 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/225/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, právnej veci žalobkyne: L. J., rod. X., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom O. XXXX/XX, XXX XX Y., zastúpená: Advokátska kancelária Kurucová, s.r.o., IČO: 36 271 268, Hurbanova 486/2, 905 01 Senica, proti žalovanému: Z. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. V. L. XXX, XXX XX K. V. L., zastúpený: Ing. E. R., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom H. XXXX, XXX XX H., o zriadenie vecného bremena, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Senica č.k. 11C/19/2018-127 zo dňa 03. júla 2019, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo výroku I. a vo výroku III. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému sa voči žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. žalobu zamietol v časti zriadenia vecného bremena v prospech vlastníka nehnuteľností v k.ú. K. V. L. LV č. XXX, parcely registra “C“, parc. č. 198 zast. plochy a nádvoria vo výmere 518 m2 a rodinného domu s. č. XXX na parc. č. 198, spočívajúce v práve prechodu a prejazdu motorovým vozidlom cez novovytvorenú parc. č. 197/2 zast. plochy vo výmere 90 m2 v k.ú. K. V. L. tak, ako je vecné bremeno uvedené a zakreslené v GP č. 18/2018 zo dňa 22.2.2018, ktorý vyhotovil MTGEO R. Q. a ktorý úradne overil OÚ Senica, katastrálny odbor dňa 15.3.2018 a ktorý je súčasťou rozhodnutia. Vo výroku II. vo zvyšnej časti súd konanie zastavil a vo výroku III. žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
2. Rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou ust. § 151n ods. 1 a § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že považoval súd žalobu na zriadenie vecného bremena za nedôvodnú. Žalobkyňa nadobudla predmetnú nehnuteľnosť ku ktorej sa domáha zriadenia tohto práva jednak na základe kúpy a jednak na základe dedičstva. Kúpna zmluva predchádzala dedičstvo, teda žalobkyňa kupovala dané nehnuteľnosti s vedomím, že k predmetným nehnuteľnostiam je zabezpečený prístup len na základe ústnej dohody po pozemku parc. č. 197, ktorého vlastníkom je rodina N., tzv. prístup spredu a jednak je tam zabezpečený prístup „zozadu„ špecifikovaný vyššie, ktorý využíva aj rodina Q.. Navyše rodina Q. využíva na prechod aj pozemok vo vlastníctve žalobkyne a tiež len na základe ústnej dohody. Tento stav tam pretrváva od pradávna. Žalobca, ani jeho právni predchodcovia nikdy nebránili v dohodnutom rozsahu žalobkyni vo využívaní tohto prístupu „spredu“ (dokonca žalovaný so žalobkyňou uzatvoril aj písomne Dohodu a to dňa 15.12.2017, ktorá dohoda stále platí). Je teda nesporné, že žalobkyňa na svoju nehnuteľnosť prístup zabezpečený má a nehnuteľnosť môže riadne užívať. Skutočnosť, že žalobkyňa potencionálnym kupcom prisľúbila, že
zabezpečí pre nich právo zodpovedajúce vecnému bremenu, nemôže byť na ujmu žalovaného a bolo by to aj v rozpore s dobrými mravmi. Podľa názoru súdu v danom prípade nie je objektívna potreba zriadenia vecného bremena súdom, nakoľko žalobkyňa má zabezpečený prístup k svojim nehnuteľnostiam z oboch strán, pričom tento prístup je z hľadiska šírky vjazdu porovnateľný, čo súd zistil pri obhliadke. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd žalobu v časti, v ktorej žalobkyňa na žalobe zotrvala, ako nedôvodnú zamietol. V časti, v ktorej žalobkyňa vzala žalobu späť, súd konanie zastavil. S čiastočným späťvzatím žaloby žalovaný súhlasil. Zástupkyňa žalovaného navrhla vypočuť ako svedkyňu K. Q., pričom napokon na výsluchu svedkyne netrvala a preto súd tento dôkaz nevykonal. O trovách konania strán sporu súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, a pretože mal žalovaný vo veci plný úspech, patrila by mu náhrada trov konania, túto však výslovne nežiadal a preto mu ju súd nepriznal.
3. Proti tomuto rozsudku vo výrokoch I. a III. podala odvolanie žalobkyňa prostredníctvom advokáta, navrhla rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť, žalobkyni priznať náhradu trov konania. Podľa odvolateľky súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, listinnými dôkazmi a vykonal i ohliadku na mieste samom. Z vykonaného dokazovania však zistil nesprávny skutkový stav. Žalobkyňa s manželom sa stali vlastníkmi parc.č. 198 a rodinného domu s.č. XXX postaveného na tejto parcele v kat. úz. K. V. L. na základe kúpnej zmluvy, od otca manžela. Rodinný dom bol však postavený ešte v rokoch 1910 - 1915 a to starou matkou manžela. V čase, keď sa dom staval parcelu č. 197 nevlastnil žalovaný ani jeho právni predchodcovia. Táto nehnuteľnosť bola opustená, rástla tam burina, ale stará matka manžela prechádzala cez túto parcelu tak, ako je prechod a prejazd vyznačený teraz. Tento prejazd udržiavala v poriadku, kosila ho a pod. Je možné, že stará matka manžela mala uzavretú dohodu o prechode s predchádzajúcimi vlastníkmi, ale keďže už je to viac rokov, nie je možné preukázať túto dohodu. Jednoznačné však je, že prechod cez parc.č. 197 užívali právni predchodcovia dobromyseľne. Nikto a nikdy nemal námietky k tomu, aby túto parcelu neužívali ako prechod na svoju nehnuteľnosť. V roku 2003 s manželom odkúpili ďalšie parcely - záhrady parc.č. 193 a 194 v kat.úz. K. V. L. od rodiny Q.. Po kúpe nehnuteľností v roku 1999 robili prerábku, mali stavebné povolenie, žalovaný so svojou matkou, ktorá bola v tom čase spoluvlastníčka odsúhlasili prístupovú cestu k nehnuteľnosti parc.č. 198. Pokiaľ by nemali zabezpečenú prístupovú cestu a žalovaný so svojou matkou by s týmto nesúhlasil, nedostanú stavebné povolenie, dom nebudú prerábať a určite by si neprikúpili ďalšie pozemky ako záhradu. Rodinný dom s.č. XXX na parc.č. 197 v kat. úz. K. V. L. postavili približne v roku 1960 rodičia žalovaného a to tak, že dom postavili na hranici teraz už novovytvorenej parc.č. 197/2 a nechali prechod na nehnuteľnosť žalobkyne tak, ako bol zaužívaný. Ohliadkou súd zistil, že dom s murovaným plotom na seba nadväzujú a tvoria hranicu medzi novovytvorenou parc.č. 197/2 a 197/1. O tomto sa súd vo svojom rozsudku vôbec nezmienil. Žalovaný nadobudol podiel v nehnuteľnosti v roku 1992 na základe dedičského rozhodnutia D 1918/92 a až v roku 2017 mu jeho matka zvyšný podiel darovala. Je pravdou, že v roku 2002 bola uzavretá dohoda o vzájomnom prechádzaní, ktorú však podpísali F. N., nie však žalovaný, ktorý už v tom čase bol vlastníkom, žalobkyňa s manželom a L. Q.. Žalovaný a jeho právni predchodcovia nikdy nenamietali a nežiadali žalobkyňu, aby si prechod riešila inou cestou, tento jej umožňovali a to nielen peši, ale i povozmi. V roku 1999, keď robili prerábku, museli na svoju nehnuteľnosť voziť materiál a ani vtedy žalovaný a jeho matka nemali k tejto situácii žiadne pripomienky. Žalovaný, prípadne jeho právni predchodcovia nikdy nemali auto s tým, že by na novovytvorenej parc.č. 197/1 parkovali. Parkovať je možné pred ich rodinným domom č. XXX, tak ako to robia ostatní obyvatelia. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že na novovytvorenej parc.č. 197/ 1 mal uložené drevo, toto sa nikdy nestalo, vždy ho z cesty odložil a už 5 rokov žiadne drevo nemá, pretože kúri plynom. Žalobkyňa je dôchodkyňa, nemá už síl ju udržiavať a preto sa rozhodla nehnuteľnosť predať. Realitná kancelária našla záujemcov, ktorí však nemôžu dostať úver na kúpu nehnuteľnosti a to z toho dôvodu, že nie je po právnej stránke zabezpečený prístup k rodinnému domu. Realitná kancelária vypracovala Zmluvu o budúcej zmluve s tým, že pokiaľ nebudú mať záujemcovia zabezpečený prístup na nehnuteľnosť, k uskutočneniu kúpy nepríde. Je v rozpore s dobrými mravmi, aby žalobkyňa nemohla so svojimi nehnuteľnosťami disponovať, prenajať ich alebo predať len preto, že nie je zriadené právo prechodu formou vecného bremena, ktoré sa viaže na nehnuteľnosti. Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že si chce svoju nehnuteľnosť cenovo navýšiť zriadením vecného bremena. Opak je pravdou, bez zriadenia vecného bremena nemôže so svojou nehnuteľnosťou nakladať tak, ako vlastník. V prípade potreby navrhuje vypočuť svedkyňu, ktorú navrhol žalovaný.
4. Žalobkyňa sa vyjadrila k vyjadreniu žalovaného. Rozhodnutie súdu o zriadení vecného bremena je konštitutívnym rozhodnutím. Nedeklaruje už existujúce právo a povinnosti, ale zasahuje do hmotnoprávnej sféry účastníkov tak, že zakladá, mení alebo ruší subjektívne práva a povinnosti. Citované ustanovenie z podnetu žalobcu ako vlastníka stavby umožňuje súdu výnimočný zásah do súkromných práv a povinnosti vlastníka priľahlého pozemku. Zákonodarca týmto ustanovením sledoval i verejný záujem na tom, aby vlastnícke právo vlastníka stavby mohlo byť riadne vykonávané, vrátane verejného záujmu na riadnej údržbe stavby. V tom teda spočíva legislatívny základ verejného záujmu, ktorý v zmysle čl. 20 ods. 3 Ústavy SR či čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd umožňuje obmedziť vlastnícke právo vlastníka priľahlého pozemku pre účely zriadenia nevyhnutnej cesty v prospech vlastníka stavby. O takúto situáciu ide aj v tomto prípade. Jednoznačne žalobkyňa má právny záujem na takomto určení, nakoľko ako vlastníčka stavby nemá priamy prístup k svojej nehnuteľnosti z verejnej komunikácie. Z obsahu dôkazov realizovaných pred súdom prvej inštancie vyplýva, že žalovanému pri nadobúdaní predmetnej nehnuteľnosti do jeho vlastníctva bolo bez akýchkoľvek pochybností známe, že jediný možný prístup k stavbe žalobkyne je možný len cez ním nadobúdané nehnuteľnosti. Ich právni predchodcovia mali tento prechod zaužívaný a bol nimi rešpektovaný. Navyše z ohliadky na mieste samom bolo zistené, že aj žalovaný si prispôsobil svoj pozemok zaužívanému prechodu a svoj pozemok si riadne oplotil a časť, ktorú využívali na prejazd k žalobkyninej nehnuteľnosti, je voľne prejazdný. Nemá možnosť sa k svojej stavbe dostať inak ako cez pozemok žalovaného. Tak ako to navrhuje žalovaný, aby odkúpila podiel svokry, nič nerieši, nakoľko z katastrálnej mapy vyplýva, že vstup k stavbe žalobkyne z inej strany ako cez parcelu žalovaného je ťažko dostupný a prechádza cez viacero pozemkov, ktoré nepatria do jej výlučného vlastníctva. Takéto riešenie jej v žiadnom prípade neposkytuje právnu istotu a možnosť rovnoprávneho užívania vlastníckeho práva. V súvislosti s návrhmi žalovaného na iný prístup k stavbe je potrebné skonštatovať, že v prípade takéhoto prístupu by bol potrebný súhlas v prípade zriadenia vecného bremena všetkých dotknutých vlastníkov pozemkov a vyžadovala by táto alternatíva určité úpravy. Je nepochybné, že v skutočnosti nemá prístup k svojej stavbe z inej strany ako cez pozemok žalovaného. Nemá ako vlastníčka stavby, priamy prístup k svojej nehnuteľnosti a nie je vlastníkom ani priľahlého pozemku. Nemôže vykonávať svoje vlastnícke právo plnohodnotne za situácie, kedy nemá jasne právne usporiadané svoje oprávnenie dostať sa k svojej nehnuteľnosti. Nájomná zmluva, ktorú má uzavretú so žalovaným, je dočasná, možno ju kedykoľvek vypovedať a neprináša jej právnu istotu. Navyše sa viaže len na osobu žalobkyne a osobu žalovaného. V konaní bolo zistené, že žalobkyňa navrhovala žalovanému zriadenie vecného bremena práva cesty, súhlasila by aj so zriadením tohto vecného bremena na základe zmluvy, prípadne chcela predmetnú časť parcely odkúpiť a bola ochotná zriadiť žalovanému vecné bremeno právo prechodu. So žiadnym návrhom žalovaný nesúhlasil. Hoci žalovaný žalobkyni v súčasnosti nebráni v užívaní svojej nehnuteľnosti, je splnená podmienka, že cestu nie je možné zriadiť inak, pretože by žila v neistote ohľadom prístupu, ktorý by jej vlastník pozemku, teda žalovaný mohol kedykoľvek znemožniť. Zriadeniu práva nevyhnutnej cesty vo forme vecného bremena nebráni ani faktický užívací stav, teda ani to, že žalovaný nebráni žalobcovi v prístupe k jeho nehnuteľnosti - stavbe. Tu zhodne aj s právnym názorom Najvyššieho súdu ČR uvedeným v jeho rozsudku zo dňa 30. 8.2005 sp. zn. 25Cdo/2317/2004 treba konštatovať, že podmienky pre zriadenie práva nevyhnutnej cesty sú dané aj v prípade, že vlastník priľahlého pozemku prechod a prejazd vlastníka stavby trpí, hoci by vlastníkovi stavby vzniklo nejaké právo. V takom prípade je totiž vlastník stavby v neistote ohľadom trvania možnosti prístupu ku stavbe, ktorému môže vlastník pozemku kedykoľvek zabrániť. Preto sú dané podmienky na zriadenie práva nevyhnutnej cesty aj v prípade, že by vlastník stavby mal aj zmluvne zabezpečený prístup, pretože vlastník pozemku môže pripadne takúto zmluvu kedykoľvek aj vypovedať. ( rozsudok Krajský súd Prešov, spisová značka: 14Co/112/2013)
5. Žalovaný odvolanie nepodal, k odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril prostredníctvom svojej zástupkyne. Žalovaný považuje za zákonné a správne po vecnej i právnej stránke napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie a má za to, že žalobkyňa týmto podaním len účelovo odďaľuje vydanie rozhodnutia súdu vo veci samej. Žalobkyňa opakovane k dôvodom, pre ktorý žalobu podala, uvádza, že je to jediný prístup k jej stavbe, čo však nie je pravdou. Vyplýva to i z jej predošlých tvrdení na súde a iných predložených dôkazoch v prvostupňovom konaní. Taktiež existuje platná dohoda z 15.12.2017 o využívaní pozemku žalovaného za účelom prechodu a prejazdu, čo sama žalobkyňa uznáva. Taktiež nie je sporné, že by žalobkyni bola zamietnutá možnosť prechodu k jej nehnuteľnosti, samá potvrdzuje, že vždy užívala nehnuteľnosť žalovaného na prechod a prejazd. Avšak dôvody, pre ktoré považuje podanú žalobu za dôvodnú, nie sú takej intenzity, aby súd prvej inštancie mohol jej návrhu vyhovieť. V tomto prípade nemožno súhlasiť s odvolacou námietkou žalobcu, resp. s ňou uvádzanými dôvodmi
ako s okolnosťami, ktorými by mohlo dôjsť k zriadeniu vecného bremena. Predpokladom pre zriadenie vecného bremena je aj to, že vlastník stavby, ktorý nemá prístup k stavbe, si nemôže tento prístup zabezpečiť inak. Pod možnosťou zabezpečiť prístup inak je potrebné rozumieť možnosť zabezpečiť si prístup aj vtedy, ak by sa tento prístup javil ako obťažnejší. Povinnosť zriadiť vecné bremeno súd nemá, ak jeho zriadenie by malo za následok také obmedzenie vlastníckych práv, ktoré by bolo vo výraznom nepomere k výkonu vlastníckych práv vlastníka stavby, a ktoré by bolo možné spravodlivo označiť aj ako výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Pri úvahe súdu o tom, či zriadi alebo nezriadi vecné bremeno sa súd vždy zaoberá aj princípom proporcionality platným pri obmedzení základných práv. Žalovaný opakovane uvádza, že právo cesty cez cudzí pozemok je núdzovým riešením, keď nemožno iným spôsobom zabezpečiť prístup vlastníka k stavbe na verejnú komunikáciu. Vzhľadom na možnosť užívania inej prístupovej cesty žalobkyňou, a to zo "zadnej strany", kde by neobmedzovala tretiu stanu, je podaná žaloba zjavne nedôvodná. V skutočnosti sa žalobou sleduje iný cieľ, a to predaj jednotlivých parciel, resp. nehnuteľnosti, pričom podanou žalobou t. č. odvolaním sleduje žalobkyňa splnenie bankou stanovených podmienok. Z katastrálnej mapy je zjavné, že rodinný dom a pozemky žalovaného (rodina N.) sa nachádzajú pri hlavnej komunikácii, nasledujú nehnuteľnosti J. a tretie v poradí sú nehnuteľnosti Q.. Z oboch strán sú pritom komunikácie a možnosť prechodu, čiže prejsť k nehnuteľnostiam sa dá aj v opačnom poradí, pričom druhá možnosť je z hľadiska nezaťaženia nehnuteľnosti vecným bremenom ideálna voľba. Rodina Q. tiež užíva "zadný prejazd". Rodina J., rodina Q. a rodina N. využívala navzájom svoje pozemky od nepamäti ako prechodné pozemky na základe vzájomnej dohody, spočiatku ústnej, následne bola uzavretá písomná dohoda. Je tiež potrebné uviesť, že rodina J. (tohto času zosnulá svokra žalobkyne) má podiel na pozemku, ktorý susedí s hlavnou cestou zo "zadnej strany" (parcela registra "E" č. 203/1) a rodina N. má pozemok, ktorý susedí s hlavnou cestou z "prednej strany" (parcela registra "C" č. 197). O tomto stave vedela i žalobkyňa, lebo ešte v roku 2002 podpísala vedome dohodu o vzájomnom prechádzaní si cez vlastné pozemky spolu s r. Q. i N.. Toto bolo dokázané i na obhliadke na mieste samom dňa 25.03.2019. Takže k nehnuteľnosti žalobkyne existujú 2 vjazdy: a) prvý cez parcelu registra "C" č. 197 vo vlastníctve p. N. - žalovaného, ktorú využíva žalobkyňa a tohto času i jej nájomcovia na prejazd na základe Dohody zo dňa 15.12.2017, b) druhý cez parcelu registra "E" č. 203/1 vo vlastníctve v podiele 6/16 (väčšinový spoluvlastník) tohto času zosnulej J. R. (svokra žalobkyne), kde prebieha dedičské konanie a medzi dedičmi sú deti žalobkyne a následne cez parc. registra "C" č. 202/1 vo vlastníctve rodiny Q., od ktorých nadobudla žalobkyňa záhrady s parc. č. 193 a par. č. 194, ku ktorým žiadala v pôvodne podanej žalobe tiež zriadiť vecné bremeno cez parcelu žalovaného. Sama žalobkyňa uznáva v Zmluve o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy (predmetom ktorej je predaj nehnuteľnosti na par. č. 197), že existuje aj druhá možnosť prechodu na jej pozemok. Konkrétne v článku III. ods. 2 písm. f) uvádza, že zabezpečí zriadenie prístupu k Nehnuteľnosti formou zriadenia vecného bremena in rem; ktoré bude spočívať v práve prechodu a prejazdu cez pozemky registra "C", par. Č. 199 - zastavané plochy a nádvoria a par. Č. 202/1 - ostatné plochy, t. j. cez pozemky rodiny Q.. To či súhlasí pani Q. s prechodom cez jej pozemok nebolo v predmetnej veci podstatné, nakoľko nie je jedinou vlastníčkou nehnuteľnosti - pozemku parc. č. 202/1 a parc. č. 199.
6. Konanie žalobkyne považuje za špekulatívne. Kúpila s manželom rodinný dom od rodiča manžela na parcele č. 198 bez "príjazdovej cesty" - podielu na parcele registra "E" č. 203/1 - "zadný vjazd" a následne odkúpila záhrady od r. Q. parc. registra "C" č. 193 a 194 opäť bez odkúpenia časti na príjazdovej komunikácii par. 202/1 a následne podá Návrh na zriadenie vecného bremena v prospech parc. č. 198, 193 a 194 na pozemku tretej osoby - parcele registra "C" č. 197 t.j. parcele žalovaného. Pričom si je zároveň vedomá, že má možnosť príjazdu i z opačnej strany. Žalobkyňa viac ako rok svoju nehnuteľnosť, ku ktorej požaduje zriadenie vecného bremena prenajíma, uzatvorila prejazd cez svoj pozemok pre rodinu Q. i pre rodinu N., bez ohľadu na dávno zaužívané zvyky. Rodina Q. teda využíva ako príjazdovú komunikáciu parc. registra "E" Č. 203/1, kde je väčšinovým vlastníkom nebohá svokra žalobkyne R. J. v podiele 6/16 a iní vlastníci a zároveň svoju parcelu registra "C" Č. 202/1. To bol i dôvod, prečo žalovaný navrhol vypočuť svedkyňu Q., aby pred súdom potvrdila, že využíva ako príjazdovú komunikáciu k svojej nehnuteľnosti i pozemok registra "E" Č. 203/1, kde je podielovou vlastníčkou tohto času nebohá svokra žalobkyne R. J.. Nakoľko bola pred pojednávaním doručená žalovanému kópia Zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy medzi L. J. (žalobkyňou) a I. H. (budúcou kupujúcou), kde sama žalobkyňa potvrdila v Čl. III ods. 2 písm. f) že existuje k jej nehnuteľnosti ešte jeden vjazd, tak žalovaný netrval na dostavení svedka z dôvodu hospodárnosti a rýchlosti konania. Žalovaný taktiež žiada zohľadniť spravodlivý pomer medzi výhodou, ktorú právo cesty poskytuje vlastníkovi stavby a ujmou, ktorá by vznikla zriadením cesty vlastníkovi pozemku, ktorý by bol dotknutou cestou zaťažený. Pokiaľ žalobca tvrdil, že prístupovú cestu cez pozemky žalovaného k svojim stavbám potrebuje z
dôvodu ich užívania, nepreukázal žiaden naliehavý právny záujem a potrebu súdneho rozhodnutia. Nie je pravdou, že zamietnutím žaloby súd vytvoril nový priestor na podanie ďalšej žaloby, v ktorej vôbec nemusí byť žalobkyňa úspešná, nakoľko si je plne vedomá, toho, že po prededení nehnuteľnosti registra "E" č. 203/1 po zosnulej svokre, kde sú dedičmi i jej deti, (ktoré jej môžu podiel na danej nehnuteľnosti darovať ako blízkej osobe), sa následne môže bez akýchkoľvek súdnych sporov dohodnúť s rodinou Q., že si navzájom budú prechádzať cez svoje pozemky, nakoľko sa ich práva vzájomne prekrývajú. Rodina Q. sa nevie dostať k svojim pozemkom bez súhlasu čo i len jedného z vlastníkov parcely registra "E" č. 203/1 (kde je väčšinovým vlastníkom r. J.). Poprípade stačí od rodiny Q. odkúpiť podiel na pozemku č. 202/1 (ktorá je i tak využívaná ako príjazdová komunikácia pre rodinu Q.) a cez svoje záhrady par. č. 193 a 194, ktoré nadobudla od r. Q. sa dostať k svojej nehnuteľnosti parc. registra "C" č. 198. Je zrejmé, že možností na vyporiadanie vlastníckych práv tu je viacej. Takže neexistuje ani naliehavý právny záujem na zriadení vecného bremena. Zriadením vecného bremena cez par. č. 197 - parcela vo vlastníctve žalovaného, by prišlo k obmedzeniu využívania daného pozemku pre majiteľa, nakoľko pozemok vedľa domu využíva ako parkovacie miesto (žalovaný je invalidný dôchodca, ktorý sa stará o 90-ročnú matku), takže parkovanie na ulici by ho zo zdravotného dôvodu obmedzovalo. V každom prípade, žalovaný môže vykonávať svoje vlastnícke právo podľa svojej vôle, pričom neobmedzuje nikoho na svojich právach. Vzhľadom na rozsah, v akom sa žalobkyňa domáhala svojho nároku zriadenia vecného bremena spočívajúce v práve cesty, by ujma vzniknutá zriadením práva cesty vlastníkovi pozemku prevyšovala ujmu vzniknutú vlastníkovi stavby odmietnutím takéhoto práva v prípade zamietnutia žaloby. Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, listinnými dôkazmi a vykonal i obhliadku na mieste samom. Vzhľadom k tomu, že prvoinštančný súd vo veci úplne zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, s prihliadnutím na uvedené skutočnosti žalovaný žiada, aby odvolací súd po zákonnom pokračovaní rozhodol tak, že odvolanie žalobkyne proti napadnutému rozsudku zamieta a rozsudok súdu prvej inštancie pre jeho vecnú a právnu správnosť potvrdzuje.
7. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP), pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
8. Krajský súd Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v celom rozsahu vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.
9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel prevažne k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, rozhodol vecne správne.
10. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nemôže preto dať
za pravdu odvolateľovi, ktorí vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové podstatné skutkové či právne argumenty než tie, ktoré uviedol už pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite vysporiadal.
11. Odvolací súd v zmysle § 385 ods. 1 CSP nepovažoval za potrebné a účelné nariadiť vo veci pojednávanie, nakoľko vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovať či doplniť dokazovanie, pričom predmetom odvolacieho prieskumu bolo právne posúdenie otázok, ku ktorým sa všetky sporové strany už vyčerpávajúco a dostatočne vyjadrili. Nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem.
12. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia s poukazom na odvolacie dôvody sa žiada dodať iba nasledovné:
13. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním podrobne a vyčerpávajúco zistil rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých je zrejmé, že podľa výpisu z LV k.ú. K. V. L. č.XXX žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou parciel registra „C“ parc. č. 193, 194 a 198 a rodinného domu s. č. XXX na parc. č. 198 a z LV č. XXX, že žalovaný je výlučným vlastníkom parcely registra „C“ parc. č. 197 a rodinného domu s. č. XXX. Z LV č. XXXXX je zrejmé, že parc. č. 203/2, 204 registra „C“ a parc. č. 203/1 a 203/3 registra „E„ vlastní v podiele 6/16 aj p. R. J., rod. Q.. Z LV č. XXX je zrejmé, že parc. č. 199 vlastní rodina Q.. Dňa 13.9.2002 uzatvorili medzi sebou N. F. (parc. č. 198), J. L. s manželkou L. (parc. č. 199) a Q. L., ktorí ako majitelia týchto parciel si navzájom umožnia prechod cez svoje hore uvedené parcely. Dňa 15.12.2017 uzatvorila žalobkyňa so žalovaným „Dohodu o využívaní pozemku za účelom prechodu a prejazdu“, podľa ktorej žalovaný žalobkyni umožňuje právo prechodu a prejazdu cez parc. č. 197 za odplatu 2 € ročne. Táto dohoda je uzatvorená na dobu neurčitú s tým, že ktorákoľvek strana je oprávnená ju vypovedať aj bez uvedenia dôvodu. Listom zo dňa 25.1.2018 „Návrh Dohody o zriadení vecného bremena“ žalobkyňa pred podaním žaloby žiadal žalobcu prostredníctvom právneho zástupcu JUDr. Pavla Mičuneka o uzatvorenie dohody o zriadení práva zodpovedajúceho vecnému bremenu v prospech parc. č. 193, 194 a 199 na ťarchu parc. č. 197. Na tento list reagoval žalobca listom (bez uvedenia dátumu), v ktorom tento návrh odmietol z tých istých dôvodov ako uvádza vo vyjadrení k žalobe. GP č. 18/2018 bol vyhotovený pred podaním žaloby na žiadosť žalobkyne s tým, že podľa tohto sa pôvodná parc. č. 197 vo výmere 432 m2 rozdeľuje na parc. č. 197/1 o výmere 342 m2 a 197/2 o výmere 90 m2. Znalecký posudok č. 61/2019 bol vyhotovený ako súkromný ZP na žiadosť žalobkyne s tým, že podľa tohto znalec Ing. Pavol Patinka ohodnotil právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré je predmetom žaloby na sumu 1.010,- Eur.
14. Ohliadkou súd prvej inštancie zistil, že nehnuteľnosti vo vlastníctve strán sporu spolu susedia. Vedľa rodinného domu žalovaného s. č. XXX, je vjazd široký cca 3 m a dlhý cca 30 m (novovytvorená parc. č. 197/2 podľa GP 18/2018). Podľa vyjadrenia strán sporu v tomto vjazde pod zemou vedú všetky prípojky do domu žalobkyne aj domu Q. t.j. elektrika, voda plyn (k tomuto dal žalovaný súhlas). Tento vjazd končí železnou uzamykateľnou bránou, ktorá je vo vlastníctve žalobkyne. Pozemky za touto bránou už patria žalobkyni. Dom žalobkyne je postavený vpravo na parc. č.198, pričom vo dvore pred týmto domom je žumpa, ktorá sa podľa vyjadrenia žalobkyne čistí fekálnym autom cca raz mesačne. Žalobkyňa vlastní aj nehnuteľnosti vľavo ako parc. č. 194 a 195 - záhrady. Ešte ďalej sa nachádza rodinný dom Q., postavený na parc. č. 199/1. K pozemkom žalobkyne sa dá dostať aj z druhej strany. Vjazd z druhej strany je možný cez parc. č. 202/1 (vlastnícky patriacu Q.) a parc. č. 203/1, ktorú sčasti vlastnila svokra žalobkyne p. R. J. t. č. zomretá, po ktorej momentálne prebieha dedičské konanie, pričom jednými z dedičov sú aj deti žalobkyne. Tento vjazd zozadu používajú aj vlastníci rod. domu s. č. XXX (ako výlučný vjazd) a vlastníci rodinných domov s. č. XXX, XXX ho používajú ako zadný vchod (okrem neho majú aj vchod spredu).
15. Podstatnou spornou otázkou zostalo a to tvorí aj predmet odvolacieho prieskumu, či v prejednávanej veci je daný nárok žalobkyne na zriadenie vecného bremena v zmysle § 151o ods. 3 Obč. zákonníka.
16. Zákonom č. 586/2007 Z.z. bolo do Občianskeho zákonníka (OZ) doplnené nové ustanovenie § 151o ods. 3, ktoré zaviedlo nový druh vecného bremena - právo cesty cez priľahlý pozemok. Ide o vecné bremeno charakteru in rem, ktoré vecnoprávne zaťažuje vlastníka pozemku, ktorý sa nachádza pri stavbe odlišného vlastníka.
17. Ustanovenie § 151o ods. 3 OZ má nasledovné znenie: „Ak nie je vlastník stavby zároveň vlastníkom priľahlého pozemku a prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak, súd môže na návrh vlastníka stavby zriadiť vecné bremeno v prospech vlastníka stavby spočívajúce v práve cesty cez priľahlý
pozemok“. Podľa dôvodovej správy k návrhu vyššie uvedeného zákona sa táto úprava zdôvodňuje nasledovne: „Navrhovaná právna úprava vychádza z praktických potrieb a rozširuje zriadenie vecného bremena výrokom súdu popri už existujúcich možnostiach podľa § 142 ods. 3 a § 135c ods. 3. Priľahlý pozemok je pozemok, cez ktorý sa má dostať vlastník stavby ku komunikácií prípadne k pozemku, z ktorého má oprávnenie dostať sa ku komunikácií“.
18. V ustanovení § 151o ods. 3 OZ je zakotvené oprávnenie súdu zriadiť vecné bremeno vlastníkovi stavby spočívajúce v práve cesty cez priľahlý pozemok, ktorý je vo vlastníctve inej osoby. Z hľadiska správneho výkladu ustanovenia § 151o ods. 3 OZ je potrebné si ozrejmiť výklad niektorých pojmov, ktoré používa citované ustanovenie zákona. Ide o tieto pojmy: a)stavba, b)účel stavby, c)priľahlý pozemok, d)nevyhnutná cesta, e)prístup k stavbe. a) Zákon výslovne nerieši otázku, akú povahu musí mať stavba, ktorej sa má právo cesty týkať. Možno však jednoznačne zastávať názor, že musí ísť o stavbu, ktorá má charakter nehnuteľnosti (podľa ustanovenia § 119 ods. 2 OZ sa za stavbu považujú iba stavby spojené so zemou pevným základom). Je otáznym, či okolnosť, že ak zriadenia práva cesty cez priľahlý pozemok sa domáha vlastník stavby, ktorý nezabezpečil prístup k stavbe, malo by byť dôvodom, pre ktorý by súd vecné bremeno cesty nezriadil. b) Zákon nehovorí o tom, na aký účel má slúžiť stavba, ku ktorej sa má vo forme vecného bremena zabezpečiť prístup. Z tohto hľadiska môže ísť o stavbu, ktorá slúži na akýkoľvek účel. Z hľadiska aplikácie ustanovenia § 151o ods. 3 OZ nezáleží preto na tom, či stavba slúži na účely bývania (rodinný dom, obytný dom), podnikania (prevádzka podniku, továreň, sklad) alebo na verejné účely (napr. budova pošty, zdravotnícke zariadenie). Avšak z hľadiska rozsahu práva cesty je dôležitá hospodárska potreba stavby, resp. spôsob a rozsah jej užívania. Na tieto okolnosti musí prihliadať aj súd, ktorý bude o práve cesty cez priľahlý pozemok rozhodovať. c) Pod pojmom „priľahlý pozemok“ má Občiansky zákonník na mysli nielen bezprostredne priľahlý pozemok, ale i pozemky, cez ktoré sa vlastník stavby môže dostať k verejnej komunikácii (ceste), príp. k pozemku, z ktorého sa môže dostať k verejnej komunikácii. Priľahlým pozemkom môžu byť teda aj vzdialenejšie pozemky, ak právo cesty je potrebné zabezpečiť cez viacero pozemkov tak, aby vlastník stavby mal prístup k svojej stavbe. d) Zákon výslovne nepoužíva výraz „nevyhnutná cesta“. Z povahy veci (tým, že ide o vecné právo k cudzej veci) však vyplýva, že cesta cez priľahlý pozemok, ktorého vlastníkom je iná osoba ako vlastník stavby, musí byť vedená tak, aby čo najmenej zasahovala do práva vlastníka pozemku a aby právo cesty splnilo svoj hospodársky účel. Nevyhnutná cesta cez cudzí pozemok musí byť trasovaná tak, aby čo najmenej obťažovala vlastníka pozemku, aby bola teda čo najhospodárnejšia (najkratšia) a súčasne, aby splnila svoj hlavný účel: aby sa vlastník stavby mohol zo stavby dostať na verejnú komunikáciu. e) Prístup vlastníka stavby musí byť zabezpečený k verejnej komunikácii (ceste). Verejné cesty sú vymedzené v zákone č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov. Vecné bremeno môže byť zriadené buď k existujúcej ceste alebo na náklady žalobcu alebo jeho pričinením môže byť zriadená nová cesta. Nevyhnutnú cestu podľa ustanovenia § 151o ods. 3 OZ možno zriadiť len za účelom prístupu k stavbe. Právo cesty nemožno zriadiť za účelom prístupu k inému pozemku. V prípade potreby zabezpečenia prístupu k pozemku cez iný pozemok prichádza do úvahy buď mimosúdne zriadenie vecného bremena prechodu cez cudzí pozemok alebo je tu ešte možnosť postupovať podľa stavebného zákona.
19. Žalobu na zriadenie práva cesty môže vlastník stavby podať bez časového obmedzenia. Žalobu nemožno zamietnuť dokonca ani z toho dôvodu, že vlastník stavby stavbu kupoval s vedomím, že právo cesty k stavbe nie je zabezpečené.
20. Žalobcom v prípade žaloby o zriadenie práva nevyhnutnej cesty k stavbe je vlastník stavby, ktorý zo svojej stavby postráda prístup k verejnej komunikácii. Žalovaným je vlastník pozemku, cez ktorý má byť cesta vedená. Je to teda osoba, ktorá odopiera uzavrieť s vlastníkom stavby dohodu o zriadení vecného bremena.
21. Žaloba na zriadenie práva cesty zodpovedajúceho vecnému bremenu musí byť určitá. Musí z nej vyplývať, ku ktorému pozemku a v prospech ktorej stavby má byť právo cesty zriadené (údaje o stavbe a
pozemku sa musia zhodovať s ich zápismi v katastri nehnuteľností) a čo navrhovateľ navrhuje. Súčasne je potrebné uviesť, na aký účel má právo cesty slúžiť. To je dôležité z toho hľadiska, aby súd mohol v konkrétnom prípade posúdiť, či by sa právom cesty nezasahovalo do práv vlastníka pozemku nad obvyklú mieru a je tiež na súde, aby určil kade cesta povedie a aby prípadne i bližšie vymedzil obsah práva cesty (por. rozsudok NS ČR sp.zn. 22Cdo 1075/2006).
22. Z hľadiska rozhodovania súdu je teda dôležité v žalobe uviesť, na aký účel má stavba, ku ktorej je potrebné zabezpečiť prístup, slúžiť (buď na bývanie alebo podnikanie). Treba si uvedomiť, že právo cesty nemusí slúžiť výlučne pre potreby vlastníka stavby. Právo cesty ako vecné bremeno charakteru in rem môže slúžiť všetkým osobám, ktoré sa v stavbe zdržiavajú, resp. pre ktoré je potrebné zabezpečiť právo cesty (nájomca, príslušníci domácnosti vlastníka stavby, príp. iné osoby). Právo cesty môže tiež slúžiť aj na príležitostné návštevy vlastníka stavby. Účel práva cesty, o ktorom právoplatne rozhodol súd, nemôže vlastník stavby dodatočne zmeniť na základe svojho rozhodnutia. Ak stavba začala slúžiť na iné účely, než sa pôvodne predpokladalo, účel práva cesty nemôže vlastník stavby dodatočne svojvoľne rozširovať (napr. ak sa stavba začne používať na podnikanie, nemôže byť účel nevyhnutnej cesty deklarovaný ako prístupová cesta do prevádzkarne podnikateľa). Ak by k takejto zmene účelu stavby skutočne došlo, musí sa vlastník stavby opäť obrátiť na súd, ktorý môže v tejto veci vydať nové rozhodnutie.
23. Na to, aby žaloba o zriadenie práva cesty vo forme vecného bremena bola úspešná, musí okrem všeobecných náležitostí, spĺňať základné hmotnoprávne podmienky. Za základné hmotnoprávne podmienky úspešnosti žaloby o zriadení práva cesty cez priľahlý pozemok je potrebné považovať to, že: a) vlastník stavby nie je súčasne vlastníkom priľahlého pozemku, ktorý umožňuje prístup k stavbe, b) prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak.
24. Prvou podmienkou zriadenia vecného bremena vo forme práva cesty súdom je, že buď celá stavba stojí na cudzom pozemku, alebo stavba síce stojí na pozemku vlastníka stavby, avšak priľahlý pozemok, ktorý umožňuje prístup k stavbe z verejnej komunikácie, je vo vlastníctve inej osoby. Podľa súčasného právneho stavu vlastník stavby nemusí byť vlastníkom pozemku, na ktorom stavba stojí, nakoľko Občiansky zákonník spočíva na zásade, že stavba nie je súčasťou pozemku (§ 120 ods. 2 OZ).
25. Druhou podmienkou na zriadenie vecného bremena spočívajúceho v práve stavby súdom je, že prístup k stavbe nemožno zabezpečiť inak, teda najmä na základe zmluvy. Z uvedeného vyplýva, že právo cesty cez cudzí pozemok je núdzovým riešením, keď nemožno iným spôsobom zabezpečiť prístup vlastníka stavby na verejnú komunikáciu. Podmienka, že prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak, nie je splnená, ak vlastník priľahlého pozemku, ktorý má slúžiť ako cesta, ponúkol vlastníkovi stavby, že mu pozemok alebo jeho časť predá alebo že mu zriadi vecné bremeno cesty zmluvou, a to za obvyklú cenu.
26. Vecné bremeno cesty nemôže súd zriadiť, ak žalobca má prístup k stavbe na základe obligačného práva (napr. na základe nájomnej zmluvy) alebo môže na prístup využiť iné pozemky, ktoré má vo vlastníctve. Skutočnosť, že prístup zriadený cez cudzí pozemok na základe práva zodpovedajúceho vecnému bremenu môže byť pre žalobcu pohodlnejší alebo výhodnejší alebo že by sa nezaobišiel bez stavebných úprav, nemôže mať pre rozhodovanie súdu význam.
27. Súd pri rozhodovaní o práve cesty musí vziať do úvahy tú skutočnosť, že ide o vážny zásah do práva vlastníka pozemku. Preto musí vždy zohľadniť spravodlivý pomer medzi výhodou, ktorú právo cesty poskytuje vlastníkovi stavby a ujmou, ktorá by vznikla zriadením cesty vlastníkovi zaťaženého pozemku (pozri § 151p ods. 3 OZ).
28. Súd by mal vždy prihliadať na to, aby stavbu bolo možné riadne užívať a aby vlastník pozemku, cez ktorý má právo cesty viesť, bol obmedzený čo najmenej. Takto je povinný súd postupovať najmä v prípade, ak je viac možností, kadiaľ by trasa cesty mohla cez pozemok viesť. Súd nie je viazaný návrhom žalobcu a pokiaľ by žalobca navrhoval nevhodný priebeh cesty cez pozemok, môže ju súd zriadiť na inom mieste.
29. Súd sa pri rozhodovaní musí vždy snažiť o to, aby rozhodnutie bolo spravodlivé a zasahovalo do práv vlastníka pozemku len v nevyhnutnej miere. Nie je prípustné cestu viesť cez pozemok takým spôsobom, že by sa tým zasahovalo do súkromia vlastníka pozemku.
30. V rozhodnutí o zriadení vecného bremena cesty je potrebné určiť: kadiaľ povedie cesta cez priľahlý pozemok (vymedzenie trasy cesty buď podľa pevných kót alebo určením vzdialeností od hraníc stavby a pozemku), akým spôsobom môže právo cesty cez pozemok vykonávať vlastník stavby (prechod alebo prejazd cez pozemok) a obsah práva prechodu cez priľahlý pozemok (napr. právo prejazdu automobilom môže byť limitované určitým časom a druhom motorového vozidla).
31. Z rozhodnutia súdu musí tiež vyplývať, že vecné bremeno cesty sa zriaďuje v prospech konkrétneho vlastníka stavby, ktorá je v rozhodnutí presne identifikovaná. Zákon síce výslovne nerieši otázku, či právo cesty možno zriadiť odplatne alebo bezodplatne. Podľa judikatúry českých súdov vecné bremeno cesty môže súd zriadiť len za náhradu. Tento názor treba považovať za jedine správny. Náhradu za zriadenie vecného bremena by mal určiť súd aj bez návrhu vlastníka stavby. Na rozhodnutie o náhrade nie je potrebný ani výslovný návrh vlastníka pozemku. Je len samozrejmé, že výška odplaty za vecné bremeno cesty musí byť primeraná ujme, ktorú vlastník pozemku v dôsledku zriadenia tohto práva v prospech vlastníka stavby utrpí.
32. Dôležitosť a dosah takéhoto vecného bremena je značná, a preto treba, aby jeho zriadenie bolo len skutočne v odôvodnených prípadoch a v zmysle zákona. Pri zriaďovaní vecných bremien je spravodlivá rovnováha oboch účastníkov sporu podstatná, nakoľko tu dochádza k stretu rovnocenných vlastníckych práv s rovnakým zákonným obsahom. Ústavný súd Slovenskej republiky viackrát zdôraznil, že konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (napr. PL. ÚS 22/06, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS 256/07). Právny štát nemôže byť postavený na princípe ochrany poskytnutej výlučne jednému vlastníckemu právu, ak druhému ostáva len právna neistota bez možnosti realizácie obsahu vlastníctva. Preto aj stret vlastníckych práv, vlastníka pozemku a vlastníka stavby, musia súdy rozhodovať s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu tak, aby pokiaľ to je možné zostalo zachované každé z nich v čo najväčšej možnej miere a v prípade, že to nie je možné, treba dať prednosť tomu z nich, ktoré za daných skutkových okolností sa javí ako spravodlivejšie.
33. Aj podľa odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR z 30.06.2010, sp. zn. 3 Cdo 29/2009, vyplýva, že vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo patria určitej osobe (§ 151n ods. 1 Občianskeho zákonníka). Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností (§ 151o ods. 1 veta tretia Občianskeho zákonníka). Vecné bremená spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti prechádzajú s vlastníctvom veci na nadobúdateľa (§ 151n ods. 2 Občianskeho zákonníka). V prípade vecných bremien (zriadených „in rem"), ktoré sú spojené s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, má obmedzenie vlastníka právne dôsledky nielen pre toho, kto bol vlastníkom nehnuteľnosti v čase zriadenia vecného bremena, ale tiež pre jej každého ďalšieho vlastníka; ani zmena osoby vlastníka nehnuteľnosti, v prospech ktorej bolo vecné bremeno zriadené, nemení nič na obsahu zriadeného vecného bremena.
34. Situácia predvídaná v § 151o ods. 3 Obč. zák. predstavuje konflikt vlastníckeho práva vlastníka stavby s vlastníkom pozemku. Pri zriaďovaní nevyhnutnej cesty je potrebné dbať na to, aby právo vlastníka pozemku bolo obmedzené čo možno najmenej. Preto v prípade, že vlastník stavby má možnosť zriadiť prístup k stavbe bez obmedzenia vlastníka priľahlého pozemku, napr. zriadením nového vchodu k priľahlej verejnej komunikácii, nemožno právo vecného bremena cesty zriadiť. V prípade, že zriadenie nového prístupu vlastníkom stavby bude nákladné, ide už len o súkromný majetkový záujem, ktorý nemožno uspokojiť na úkor iného vlastníka zriadením nevyhnutnej cesty; naviac tu nebudú zákonné podmienky pre zriadenie tohto práva, ktoré sú dané len v prípade, že prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak. Prístup nemožno zabezpečiť inak i v prípade, že zabezpečenie takéhoto prístupu bude síce technicky možné, avšak náklady na jeho zriadenie budú objektívne tak vysoké (budú spravidla mnohonásobne prevyšovať ujmu spôsobenú vlastníkovi pozemku zriadením práva cesty), že ich vynaloženie nebude možné spravodlivo požadovať. Pôjde však len o scela ojedinelé prípady.
Technická možnosť zriadiť prístup inak je nevýznamná aj v prípade, že vytvorenie iného prístupu (napr. nového vchodu do budovy) by nedovoľoval všeobecne záväzný právny predpis, resp. rozhodnutie oprávneného orgánu. Podmienka, že prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak, nie je splnená ani vtedy, ak ponúka vlastník priľahlého pozemku, ktorý má slúžiť ako cesta, jeho predaj (príp. predaj jeho časti) vlastníkovi stavby alebo zriadenie vecného bremena, a to za všeobecnú (trhovú) cenu. V rozhodnutí o zriadení vecného bremena cesty je potrebné stanoviť, kadiaľ cesta povedie. (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 1897/2004, R 32/2006)
35. V prejednávanom spore je na základe súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu nepochybné, že neboli splnené zákonné podmienky pre zriadenie vecného bremena v zmysle § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka a v zmysle vyššie uvedených interpretačných kritérií.
36. V prvom rade je potrebné konštatovať, že podľa rozhodujúceho skutkového stavu v čase rozhodnutia súdu žalobkyňa má zabezpečený prístup k svojim nehnuteľnostiam cez pozemok žalovaného na základe uzavretej nájomnej zmluvy, pričom nebolo sporné, že žalovaný žalobkyni nikdy nebránil v prechode či prejazde cez svoj pozemok, tento prechod a prejazd umožňuje aj aktuálnym nájomcom žalobkyne. Žalobkyňa ani v odvolaní nenamietala, že nemá zabezpečený prístup k svojim nehnuteľnostiam. Stav v čase rozhodovania súdu teda neodôvodňoval potrebu zriadenia vecného bremena, keď dôvodom pre jeho zriadenie nemôže byť len preventívna potreba do budúcnosti, ak by prípadne žalovaný vypovedal nájomnú zmluvu. Žalobkyňa potrebu zriadenia vecného bremena odôvodňovala predovšetkým tým, že chce svoje nehnuteľnosti predať a podmienkou budúcich kupujúcich pre získanie úveru je zriadenie vecného bremena (tak ako to vyplýva aj zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve). Podľa odvolacieho súdu pokiaľ skutkový stav je taký, že prístup k nehnuteľnostiam žalobkyne cez pozemok žalovaného je umožňovaný nielen fakticky ale aj právne na základe nájomnej zmluvy, dôvodom pre zriadenie vecného bremena nemôžu byť len okolnosti zmluvného vzťahu medzi žalobkyňou a budúcimi kupujúcimi, t.j. podmieňovanie uzavretia kúpnej zmluvy zriadením vecného bremena. Nie je preto ani správna argumentácia žalobkyne, že nezriadením vecného bremena je obmedzená v realizácii svojho vlastníckeho práva.
37. Pokiaľ žalobkyňa argumentuje, že prechod k jej nehnuteľnostiam cez pozemok žalovaného je fakticky dlhodobo využívaný a to už aj ich právnymi predchodcami, tento argument by bol právne významný, keby sa žalobkyňa domáhala určenia vzniku vecného bremena titulom vydržania, čo však nie je predmetom tohto sporu, žalobkyňa takto svoju žalobu neformulovala. Pre rozhodnutie súdu o dôvodnosti či nedôvodnosti zriadenia vecného bremena nie je rozhodujúce, či takýto prechod bol aj v minulosti dlhodobo realizovaný, ale rozhodujúcimi sú vyššie uvedené zákonné kritériá.
38. Zároveň je tiež potrebné konštatovať, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že prístup k nehnuteľnostiam žalobkyne cez pozemok žalovaného nie je jediný možný a používa sa aj prístupová cesta „zo zadu“, cez pozemky parc.č. 199 a 203/1, ktorá sa ako prístupová cesta využíva dlhodobo a je vlastníkmi dotknutých pozemkov rešpektovaná na princípe vzájomnosti. Možno preto uzavrieť, že dôvodom pre zriadenie vecného bremena v prejednávanom spore nemôže byť ani to, že prístup žalobkyne k svojim nehnuteľnostiam cez pozemok žalovaného by bol najjednoduchší a najefektívnejší.
39. S prihliadnutím na vyššie uvedené závery odvolací súd konštatuje, že ak súd prvej inštancie žalobu vo výroku I. zamietol, rozhodol vo veci vecne správne, a preto s použitím § 387 ods. 1 CSP rozsudok, vrátane vecne správneho závislého výroku III. o náhrade trov konania (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutých), ako vecne správny potvrdil.
40. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).
41. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní žalobcu, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv. Odvolací súd v tejto súvislosti
upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
42. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP, pričom v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalovanému voči neúspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
43. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).