Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/29/2009

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila

Franciscyho a sudkýň JUDr. Daniely Sučanskej a JUDr. Eleny Siebenstichovej, v právnej veci

navrhovateľa J. N., bývajúceho v K., zastúpeného Mgr. Š. U., advokátom so sídlom vo Z.,

proti odporcom 1/ J. B. a 2/ H. B., obom bývajúcim v H., zastúpeným JUDr. V. Š.,

advokátom so sídlom v Ž., o zdržanie sa konania a strpenie užívania nehnuteľnosti,

vedenej na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. , o dovolaní

navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 18. septembra 2008 sp. zn.

, takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcom 1/ a 2/ do 3 dní náhradu trov dovolacieho

konania 92,53 € do rúk JUDr. V. Š., advokáta so sídlom v Ž..

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Žiar nad Hronom rozsudkom z 27. marca 2008 č.k. -153

uložil odporcom 1/ a 2/ povinnosť zdržať sa akéhokoľvek konania, ktorým by navrhovateľovi,

jeho manželke a nimi označeným osobám akýmkoľvek spôsobom (oplotením, zátarasami,

násypmi, priekopami a pod.) znemožnili vstup na nehnuteľnosti v katastrálnom území V.,

ktoré sú zapísané na liste vlastníctva č. X. ako stavba (Z..) súpisné č. X. na parcele č. X.

2

a pozemky parcelné č. X. – zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. ma parcela č. X. –

2

zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m(ďalej len „oprávnené nehnuteľnosti“), a to po

spevnených plochách cez pozemky v katastrálnom území V., ktoré sú zapísané na liste

2

vlastníctva č. X. ako parcela č. X. – zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. ma parcela

2

č. X. – zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m(ďalej len „povinné nehnuteľnosti“),

a to v rozsahu vecného bremena určeného v článku VII. kúpnej zmluvy zo dňa 2. januára

1997 uzavretej medzi odporcami 1/ a 2/ ako kupujúcimi a P. ako predávajúcim [vklad do

katastra nehnuteľností na základe tejto zmluvy bol povolený Správou katastra v Žiari nad

Hronom pod V. (ďalej len „kúpna zmluva z roku 1997“)]. Súd prvého stupňa ďalej uložil

odporcom 1/ a 2/ povinnosť strpieť a umožniť vstup navrhovateľa, jeho manželky a nimi

označených osôb peši a motorovým vozidlom na oprávnené nehnuteľnosti po spevnených

plochách nachádzajúcich sa na povinných nehnuteľnostiach v rozsahu vecného bremena

určeného v článku VII. kúpnej zmluvy z roku 1997. Odporcom 1/ a 2/ uložil povinnosť

nahradiť navrhovateľovi trovy konania. Výsledkami vykonaného dokazovania mal súd

preukázané, že kúpnou zmluvou z roku 1997 P. predalo odporcom 1/ a 2/ povinné

nehnuteľnosti, pričom účastníci tejto zmluvy v jej bode VII. zriadili v zmysle § 151n

vecné bremeno, obsahom ktorého mala byť (o.i.) povinnosť každého

vlastníka povinných nehnuteľností umožniť vlastníkovi oprávnených nehnuteľností a tiež ním

označeným osobám prístup k oprávneným nehnuteľnostiam po spevnených plochách

nachádzajúcich sa na povinných nehnuteľnostiach. Navrhovateľ nadobudol vlastníctvo

oprávnených nehnuteľností kúpnou zmluvou uzavretou s P. 29. decembra 2003 [vklad do

katastra nehnuteľností na základe tejto zmluvy bol povolený Správou katastra v Žiari nad

Hronom pod V. (ďalej len „kúpna zmluva z roku 2003“)], v článku IV. ods. 5 ktorej sa

konštatovalo, že kupujúci majú zabezpečený prístup ku kupovaným nehnuteľnostiam

zriadením vecného bremena – práva prechodu a prejazdu motorovými vozidlami cez povinné

nehnuteľnosti. Odporcovia 1/ a 2/ ale právo navrhovateľa vyplývajúce z tohto vecného

bremena nerešpektujú a neumožňujú mu realizáciu práva prechodu a prejazdu. Z týchto

dôvodov opodstatnene podanému návrhu vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 142

ods. 1

Na odvolanie odporcov Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 18. septembra

2008 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh v celom

rozsahu zamietol; navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť odporcom trovy konania. Na

odôvodnenie uviedol, že prvostupňový súd sa náležitým spôsobom nevyporiadal s obsahom

vecného bremena zriadeného kúpnou zmluvou z roku 1997 a konštatovaného v kúpnej

zmluve z roku 2003. Po doplnení dokazovania dospel odvolací súd k záveru, že z bodu VII.

kúpnej zmluvy z roku 1997 nevyplýva, akým spôsobom (peši alebo aj motorovým vozidlom)

malo byť zabezpečené právo vlastníka oprávnených nehnuteľností a ním označených osôb

vstupovať na povinné nehnuteľnosti. I keď sa v kúpnej zmluve z roku 2003 konštatuje

existencia vecného bremena – práva prechodu osôb a prejazdu motorových vozidiel cez

povinné nehnuteľnosti, podľa právneho názoru odvolacieho súdu je rozhodujúce, že vecné

bremeno bolo zriadené kúpnou zmluvou z roku 1997; v nej ale zriaďované vecné bremeno

takýmto spôsobom a s takýmto obsahom špecifikované nebolo. Formulácia obsahu vecného

bremena v kúpnej zmluve z roku 1997 neumožňuje výkon práva, aký je obsiahnutý v kúpnej

zmluve z roku 2003. Kúpna zmluva z roku 1997 neobsahuje presné vymedzenie obsahu ani

rozsahu vecného bremena, nie je z nej možné zistiť, či vecné bremeno zriadené ako právo

vstupu zahŕňa v sebe aj právo prechodu, pričom prejazd motorovými vozidlami nebol

zmluvne vôbec dohodnutý. Predmetné vecné bremeno nie je v kúpnej zmluve z roku 1997

dostatočne identifikované ani v označení osôb oprávnených vstupovať na povinné

nehnuteľnosti. Aj pri jej extenzívnom výklade je vymedzenie týchto osôb sporné, lebo

vlastník oprávnených nehnuteľností by za tieto osoby mohol určiť každý subjekt bez

akéhokoľvek obmedzenia. Z týchto dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že bod VII. kúpnej

zmluvy z roku 1997 nie je dostatočne určitý, a preto nedošlo k platnému zriadeniu vecného

bremena. Vzhľadom na absolútnu neplatnosť tohto bodu kúpnej zmluvy z roku 1997 (§ 37

ods. l Občianskeho zákona) nie je navrhovateľ nositeľom práva a odporcovia 1/ a 2/ nositeľmi

povinností, existenciu ktorých navrhovateľ tvrdí v návrhu na začatie konania. Odvolací súd,

vychádzajúc z tohto záveru, vecne nesprávny rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že

neopodstatnený návrh navrhovateľa zamietol. O trovách prvostupňového a odvolacieho

konania rozhodol podľa ods. l a ods. l v spojení s a

Proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie,

v ktorom uviedol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

( ). Nesúhlasil so záverom odvolacieho súdu, že bod VII. kúpnej

zmluvy z roku 1997 je neurčitý a nezrozumiteľný a že vzhľadom na to je tento bod absolútne

neplatný ( ). Podľa jeho názoru je predmetné vecné

bremeno dostatočne identifikované nielen z hľadiska oprávnených a povinných osôb, povahy

vecného bremena, ním dotknutých nehnuteľností, ale tiež z hľadiska rozsahu a obsahu

vecného bremena. Obsah vecného bremena je daný oprávnením na vstup po spevnených

plochách, a to v prospech vlastníka oprávnených nehnuteľností a ním označených osôb.

Okruh osôb, ktorým svedčí právo zodpovedajúce vecnému bremenu nie je vymedzený

neplatne. To, že okrem navrhovateľa a jeho manželky nie sú ďalšie osoby v zmluve

konkretizované, nezakladá neplatnosť zmluvy o zriadení vecného bremena, lebo v súlade

s judikatúrou tieto ďalšie osoby odvodzujú svoje práva od subjektu oprávneného z vecného

bremena. Prístupová komunikácia (spevnené plochy) k nehnuteľnostiam nadobudnutým

dovolateľom kúpnou zmluvou z roku 2003 existovala už v roku 1997. Vecné bremeno sa

preto viazalo na ňu; žiadna iná cesta cez povinné pozemky k oprávneným pozemkom ani

nevedie. Keďže už v roku 1997 slúžila táto komunikácia tiež na prejazd motorovými

vozidlami, nemôže byť sporné, že i v súčasnosti patrí do obsahu predmetného vecného

bremena nielen právo prechodu cez povinné nehnuteľnosti, ale tiež právo prejazdu cez ne.

Požiadavka určitosti vymedzenia vecného bremena je teda dostatočne splnená. Výkladom

slovného spojenia „vstup po spevnených plochách“ v spojení so spôsobom užívania spevnenej

komunikácie a jej veľkosti a určenia, je možné zistiť, že nemala slúžiť výlučne na peší vstup,

ale aj na vstup vozidlami (motorovými aj nemotorovými), teda na vjazd. Pojem „vstup“ nie je

neurčitý a nezrozumiteľný – spomína sa aj v . Z uvedených

dôvodov dovolateľ žiadal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na

ďalšie konanie. Žiadal tiež priznať náhradu trov dovolacieho konania.

Odporcovia 1/ a 2/ v ich spoločnom vyjadrení navrhli dovolanie ako nedôvodné

zamietnuť. Podľa ich názoru odvolací súd rozhodol vecne správne. Tvrdenia navrhovateľa

o ich rušivých zásahoch sa nezakladajú na pravde. Poukázali tiež na to, že navrhovateľ má

k svojim nehnuteľnostiam samostatný vchod bránkou z verejného chodníka úplne mimo

pozemkov odporcov, ako to zistil už súd prvého stupňa. Vo vyjadrení k dovolaniu požiadali

o náhradu trov dovolacieho konania, ktorú vyčíslili sumou 220,25 €.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený advokátom

( ), proti rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému je dovolanie procesne

prípustné ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa

ods. 1 bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) a dospel

k záveru, že dovolanie nie je opodstatnené.

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody sa neposudzujú podľa toho, ako ich

dovolateľ slovne označil a vymedzil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Procesné vady konania v zmysle (o ktoré ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo

veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol

riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už

prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát) dovolateľ netvrdil a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd tiež prihliadnuť bez ohľadu na to, či

je alebo nie je v dovolaní namietaná ( ), je procesná vada, ktorá na rozdiel

od vád taxatívne vymenovaných v , nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základ

spočíva v porušení procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom

konaní. Ani tzv. inú vadu konania dovolateľ nenamietal a žiadna vada uvedenej povahy

nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Navrhovateľ v dovolaní uplatnil dovolací dôvod v zmysle

Namietol, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení

vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.

K nesprávnemu právnemu posúdeniu dochádza vtedy, keď súd nepoužil správny (náležitý)

právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale

interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd na zistený skutkový stav (ktorý nebol

v dovolacom konaní spochybňovaný) použil správny právny predpis, ktorý aj adekvátne

interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne závery. Dovolací súd

k dôvodom, z ktorých odvolací súd vyvodil záver o neplatnosti časti kúpnej zmluvy z roku

1997, v ktorej malo byť zriadené vecné bremeno, len na doplnenie uvádza nasledovné:

Právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv

alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú (§ 34 Občianskeho

zákonníka). Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je

neplatný ( ).

Vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak,

že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce vecným

bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo patria určitej osobe

( ). Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným

bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností (§ 151o ods. 1 veta tretia Občianskeho

zákonníka). Vecné bremená spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti prechádzajú s vlastníctvom

veci na nadobúdateľa ( ).

V prípade vecných bremien (zriadených „in rem“), ktoré sú spojené s vlastníctvom

určitej nehnuteľnosti, má obmedzenie vlastníka právne dôsledky nielen pre toho, kto bol

vlastníkom nehnuteľnosti v čase zriadenia vecného bremena, ale tiež pre jej každého ďalšieho

vlastníka; ani zmena osoby vlastníka nehnuteľnosti, v prospech ktorej bolo vecné bremeno

zriadené, nemení nič na obsahu zriadeného vecného bremena.

V zmysle veta prvá vecné bremená vznikajú

(medziiným) písomnou zmluvou. Zmluva o zriadení vecného bremena (ako napokon každý

právny úkon) musí byť dostatočne určitá a zrozumiteľná, lebo inak je v zmysle § 37 ods. 1

neplatná. Dostatočne určitým spôsobom formulovaná zmluva

o zriadení vecného bremena môže zabrániť potenciálnym sporom o určenie (ne)existencie

práva alebo povinnosti z vecného bremena a tiež sporom o spôsob výkonu práv vyplývajúcich

z vecného bremena.

Aj dovolací súd pre účely prejednávanej veci zdôrazňuje, že kúpnou zmluvou z roku

2003 sa vecné bremeno nezriaďovalo; jej účastníci v texte tohto právneho úkonu iba

konštatovali skoršie zriadenie tohto vecného práva. Ustanovenie o zriadení vecného bremena

je obsiahnuté v bode VII. kúpnej zmluvy z roku 1997. V ňom účastníci tohto právneho úkonu

prejavili vôľu zriadiť v prospech oprávnených nehnuteľností, ktoré aj po uzavretí tejto zmluvy

zostávali vo vlastníctve predávajúceho, vecné bremeno za účelom zabezpečenia prístupu

k týmto nehnuteľnostiam. Z dôvodov, na ktoré poukázal už odvolací súd, je ale opodstatnený

záver, že ich vôľa nebola prejavená dostatočne určitým a zrozumiteľným spôsobom, a to tak

z hľadiska určitosti označenia časti nehnuteľnosti zaťaženej vecným bremenom (viď ďalej I.),

ako aj z hľadiska určitosti označenia osôb oprávnených vykonávať práva zodpovedajúce

vecnému bremenu (viď ďalej II.).

I. Z kúpnej zmluvy z roku 1997 vyplýva, že zriaďované vecné bremeno sa malo týkať

len časti povinných nehnuteľností (označenej ako „spevnené plochy“).

Ak sa vecné bremeno zriaďované „in rem“ má na základe prejavov vôle účastníkov

zmluvy týkať nie celej nehnuteľnosti, ale len jej časti, ktorá má mať v dôsledku toho odlišný

právny režim, musí byť táto časť nehnuteľnosti v zmluve vymedzená tak, aby nedochádzalo

k sporom o rozsah vecného bremena, a to nielen medzi priamymi účastníkmi zmluvy

o zriadení vecného bremena, ale aj medzi všetkými neskoršími vlastníkmi dotknutých

nehnuteľností – bez ohľadu na to, kto bude v budúcnosti vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej

a tiež v prospech ktorej sa vecné bremeno zriaďuje (porovnaj R 50/1985). V záujme toho je

potrebné, aby takáto časť nehnuteľnosti bola v právnom úkone o vecnom bremene dôsledne

lokalizovaná, identifikovaná a individualizovaná. Požadovaný stupeň určitosti prejavu vôle

smerujúceho k zriadeniu vecného bremena k takto vyčlenenej časti nehnuteľnosti sa dosiahne,

pokiaľ sa úkon vyhotovuje a formuluje na podkladoch jednoznačných, určitých a presne

stanovených. Taký stupeň určitosti sa spravidla zabezpečí vtedy, keď je právny úkon

o zriadení vecného bremena vyhotovený za použitia geometrického plánu, ktorý tvorí súčasť

tohto právneho úkonu. Uvedená požiadavka určitosti právnych vzťahov k nehnuteľnostiam pri

zriaďovaní práva zodpovedajúceho vecnému bremenu k časti nehnuteľnosti našla vyjadrenie

aj v právnej úprave účinnej v čase uzavretia kúpnej zmluvy z roku 1997. V zmysle § 46 ods. 1

o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv

k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení, ktoré bolo vtedy účinné, treba k listine

o vecnom bremene k časti nehnuteľnosti pripojiť aj geometrický plán. Geometrický plán je

(o.i.) grafickým znázornením vecného bremena k časti pozemku (viď § 95 vyhlášky

č. , ktorou sa vykonáva zákon o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych

a iných práv k nehnuteľnostiam – vo vtedy účinnom znení).

Rozsah a obsah vecného bremena spolu úzko súvisia. Osobitne v prípade vecného

bremena týkajúceho sa len určitej časti nehnuteľnosti (o ktorý ide aj v preskúmavanej veci) sa

rozsah a obsah vecného bremena navzájom prelínajú a determinujú: v nadväznosti na

konkrétne polohové určenie a rozmery zaťaženej časti nehnuteľnosti má totiž spravidla iný

obsah právo vecného bremena, ktoré sa týka časti nehnuteľnosti väčšieho rozsahu (napríklad

časti nehnuteľnosti so šírkou umožňujúcou zriadenie práva prejazdu nákladným motorovým

vozidlom), a ktoré sa týka jej časti menšieho rozsahu (napríklad časti nehnuteľnosti so šírkou

umožňujúcou zriadenie nanajvýš práva prechodu).

V bode VII. kúpnej zmluvy z roku 1997 sa kupujúci (t.j. odporcovia) zaviazali

umožniť predávajúcemu (právnemu predchodcovi navrhovateľa) a ním označeným osobám

„vstup k nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva č. X. ako parcela č. X. – zastavaná

2 2

plocha vo výmere X. ma parcela č. X. – zastavaná plocha vo výmere X. ma Z.. súp. č. X.

po spevnených plochách“. Časť nehnuteľností, ktorá mala mať podľa tohto právneho úkonu

odlišný právny režim, nebola geodeticky zameraná a graficky vyznačená v geometrickom

pláne (v spise sa nachádzajúci geometrický plán bol vyhotovený na iný účel – úpravu hranice

medzi nehnuteľnosťami parcelných č. X., X., X. a X.). Táto časť nehnuteľnosti nebola ale

v zmluve ani slovne špecifikovaná tak, aby tento bod zmluvy vykazoval znaky právneho

úkonu určitého ( ). Účastníci uvedenej kúpnej zmluvy

zvolili totiž také slovné vymedzenie dotknutej časti nehnuteľností, ktoré je nepostačujúce

a nie dostatočne určité [čo do obsahu použitých slov (nie je zrejmé, čo sa pod spevnenými

plochami rozumie a konkrétne o ktoré plochy ide), polohopisnej lokalizácie „spevnených

plôch“ (zo zmluvy nemožno zistiť, kde sa nachádzajú), rozsahu využitia „spevnených plôch“

(napríklad čo do šírky a dĺžky) a pod.]. Táto skutočnosť vedie k neurčitosti bodu VII. kúpnej

zmluvy z roku 1997 a zakladá absolútnu neplatnosť tejto časti daného právneho úkonu (§ 37

ods. 1 ). Navyše, že samo slovné vymedzenie časti nehnuteľností,

ktorá mala byť zaťažená vecným bremenom, nie je postačujúce na vklad do katastra – viď §

46 ods. 1 o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných

práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení účinnom v čase uzavretia kúpnej zmluvy

z roku 1997.

II. Právny úkon, ktorým sa má zriadiť vecné bremeno, musí byť dostatočne určitý aj

z hľadiska vymedzenia osoby oprávnenej z vecného bremena. V danom prípade účastníci

kúpnej zmluvy z roku 1997 zvolili v jej bode VII. formuláciu, v zmysle ktorej sa kupujúci

zaviazali „umožniť predávajúcemu a ním označeným osobám vstup“ k parcelám, ktoré

zostali v jeho vlastníctve.

Uvedená formulácia nie je jednoznačná a dostatočne určitá. Pripúšťa totiž možnosť

viacerých interpretácií: a/ že vecné bremeno malo byť zriadené (iba) v prospech jedného

subjektu – vlastníka oprávnených nehnuteľností (parciel č. X. a X.) s tým, že tento mal mať

právo určovať na základe jeho vlastného rozhodnutia ďalšie osoby oprávnené realizovať

niektoré práva vyplývajúce z vecného bremena, a b/ že vecné bremeno malo byť zriadené

súčasne viacerým subjektom – okrem vlastníka oprávnených nehnuteľností tiež všetkým ním

(predávajúcim) označeným osobám. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu už sama táto

nejednoznačnosť uvedenej formulácie je na úkor určitosti právneho úkonu. K tomu treba

dodať, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu môže byť vždy zriadené výlučne len

v prospech konkrétne určenej (individualizovanej) osoby – nemôže byť zriadené v prospech

dostatočne neurčených osôb (porovnaj R 45/1986).

Pre prípad, že v bode VII. kúpnej zmluvy z roku 1997 mali jej účastníci v úmysle

vyjadriť, že oprávneným z vecného bremena je iba vlastník oprávnených nehnuteľností s tým,

že má právo sám určovať (označovať) ďalšie osoby oprávnené vstupovať na povinné

nehnuteľnosti, dovolací súd uvádza, že súdna prax dospela k záveru, že okrem osoby priamo

oprávnenej z vecného bremena, môžu určité osoby realizovať niektoré z neho vyplývajúce

práva (napríklad právo vstupovať na pozemok zaťažený vecným bremenom majú príslušníci

rodiny a domácnosti oprávneného subjektu; právo prechodu alebo prejazdu cez pozemok

môžu užívať aj osoby, ktoré k oprávnenému subjektu prichádzajú na návštevu – porovnaj

R 14/1988). Tieto osoby nie sú priamo oprávnené z vecného bremena, od oprávneného

subjektu iba odvodzujú niektoré svoje oprávnenia. Z odvodenej povahy práva uvedených

osôb ale vyplýva, že ich právo v žiadnom prípade nemôže patriť všetkým. Pokiaľ účastníci

kúpnej zmluvy z roku 1997 prejavili v jej bode VII. vôľu založiť právo oprávneného subjektu

„určovať“ osoby, ktoré môžu od neho odvodzovať niektoré práva vyplývajúce z vecného

bremena, pričom toto jeho právo nemá byť limitované vecne, osobne, časovo alebo

kvantitatívne (v dôsledku čoho sa môže týkať aj „všetkých“), vykazuje nimi prejavená vôľa

znaky neurčitosti. Aj z tohto dôvodu je predmetný bod kúpnej zmluvy z roku 1997 neplatný

( ).

Z uvedených dôvodov (viď I. a II.) dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky

k záveru, že dovolateľ neopodstatnene namieta nesprávnosť právneho posúdenia veci, na

ktorom spočíva rozsudok odvolacieho súdu ( ). Dovolanie preto

zamietol podľa Vzhľadom na dôvody zakladajúce neplatnosť právneho

úkonu, ktorým malo byť v danom prípade zriadené vecné bremeno, nebolo v dovolacom

konaní potrebné posudzovať opodstatnenosť tých dovolacích námietok navrhovateľa, ktoré sa

týkali pojmu „vstup“ a správnosti interpretácie obsahu tohto pojmu.

V dovolacom konaní (procesne) úspešným odporcom 1/ a 2/ vzniklo právo na náhradu

trov proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal ( ,

a ). Úspešní účastníci podali v dovolacom konaní návrh na uloženie

povinnosti nahradiť im trovy tohto konania ( v spojení s

) a požadovanú náhradu trov vyčíslili. Dovolací súd im priznal náhradu, ktorá spočíva

v odmene advokáta za právnu službu, ktorú poskytol dvom odporcom vypracovaním

vyjadrenia k dovolaniu navrhovateľa (§ 13 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004

Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Sadzbu tarifnej

odmeny určil podľa § 11 ods. 1 tejto vyhlášky vo výške 85,58 € (2 x 53,49 € – 20 %), čo

s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške

jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 6,95 €)] predstavuje

spolu 92,53 €.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. júna 2010

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková