Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 51 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (61)bb9/360728.a9045a.pdf
PDF · 129.96 KB
No categories available
3Cdo/29/2009
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila
Franciscyho a sudkýň JUDr. Daniely Sučanskej a JUDr. Eleny Siebenstichovej, v právnej veci
navrhovateľa J. N., bývajúceho v K., zastúpeného Mgr. Š. U., advokátom so sídlom vo Z.,
proti odporcom 1/ J. B. a 2/ H. B., obom bývajúcim v H., zastúpeným JUDr. V. Š.,
advokátom so sídlom v Ž., o zdržanie sa konania a strpenie užívania nehnuteľnosti,
vedenej na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 9 C 140/2005, o dovolaní
navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 18. septembra 2008 sp. zn.
16 Co 179/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcom 1/ a 2/ do 3 dní náhradu trov dovolacieho
konania 92,53 € do rúk JUDr. V. Š., advokáta so sídlom v Ž..
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Žiar nad Hronom rozsudkom z 27. marca 2008 č.k. 9 C 140/2005-153
uložil odporcom 1/ a 2/ povinnosť zdržať sa akéhokoľvek konania, ktorým by navrhovateľovi,
jeho manželke a nimi označeným osobám akýmkoľvek spôsobom (oplotením, zátarasami,
násypmi, priekopami a pod.) znemožnili vstup na nehnuteľnosti v katastrálnom území V.,
ktoré sú zapísané na liste vlastníctva č. X. ako stavba (Z..) súpisné č. X. na parcele č. X.
2
a pozemky parcelné č. X. – zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. ma parcela č. X. –
2
zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m(ďalej len „oprávnené nehnuteľnosti“), a to po
spevnených plochách cez pozemky v katastrálnom území V., ktoré sú zapísané na liste
2
vlastníctva č. X. ako parcela č. X. – zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. ma parcela
2
č. X. – zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m(ďalej len „povinné nehnuteľnosti“),
a to v rozsahu vecného bremena určeného v článku VII. kúpnej zmluvy zo dňa 2. januára
1997 uzavretej medzi odporcami 1/ a 2/ ako kupujúcimi a P. ako predávajúcim [vklad do
katastra nehnuteľností na základe tejto zmluvy bol povolený Správou katastra v Žiari nad
Hronom pod V. (ďalej len „kúpna zmluva z roku 1997“)]. Súd prvého stupňa ďalej uložil
odporcom 1/ a 2/ povinnosť strpieť a umožniť vstup navrhovateľa, jeho manželky a nimi
označených osôb peši a motorovým vozidlom na oprávnené nehnuteľnosti po spevnených
plochách nachádzajúcich sa na povinných nehnuteľnostiach v rozsahu vecného bremena
určeného v článku VII. kúpnej zmluvy z roku 1997. Odporcom 1/ a 2/ uložil povinnosť
nahradiť navrhovateľovi trovy konania. Výsledkami vykonaného dokazovania mal súd
preukázané, že kúpnou zmluvou z roku 1997 P. predalo odporcom 1/ a 2/ povinné
nehnuteľnosti, pričom účastníci tejto zmluvy v jej bode VII. zriadili v zmysle § 151n
Občianskeho zákonníka vecné bremeno, obsahom ktorého mala byť (o.i.) povinnosť každého
vlastníka povinných nehnuteľností umožniť vlastníkovi oprávnených nehnuteľností a tiež ním
označeným osobám prístup k oprávneným nehnuteľnostiam po spevnených plochách
nachádzajúcich sa na povinných nehnuteľnostiach. Navrhovateľ nadobudol vlastníctvo
oprávnených nehnuteľností kúpnou zmluvou uzavretou s P. 29. decembra 2003 [vklad do
katastra nehnuteľností na základe tejto zmluvy bol povolený Správou katastra v Žiari nad
Hronom pod V. (ďalej len „kúpna zmluva z roku 2003“)], v článku IV. ods. 5 ktorej sa
konštatovalo, že kupujúci majú zabezpečený prístup ku kupovaným nehnuteľnostiam
zriadením vecného bremena – práva prechodu a prejazdu motorovými vozidlami cez povinné
nehnuteľnosti. Odporcovia 1/ a 2/ ale právo navrhovateľa vyplývajúce z tohto vecného
bremena nerešpektujú a neumožňujú mu realizáciu práva prechodu a prejazdu. Z týchto
dôvodov opodstatnene podanému návrhu vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie odporcov Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 18. septembra
2008 sp. zn. 16 Co 179/2008 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh v celom
rozsahu zamietol; navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť odporcom trovy konania. Na
odôvodnenie uviedol, že prvostupňový súd sa náležitým spôsobom nevyporiadal s obsahom
vecného bremena zriadeného kúpnou zmluvou z roku 1997 a konštatovaného v kúpnej
zmluve z roku 2003. Po doplnení dokazovania dospel odvolací súd k záveru, že z bodu VII.
kúpnej zmluvy z roku 1997 nevyplýva, akým spôsobom (peši alebo aj motorovým vozidlom)
malo byť zabezpečené právo vlastníka oprávnených nehnuteľností a ním označených osôb
vstupovať na povinné nehnuteľnosti. I keď sa v kúpnej zmluve z roku 2003 konštatuje
existencia vecného bremena – práva prechodu osôb a prejazdu motorových vozidiel cez
povinné nehnuteľnosti, podľa právneho názoru odvolacieho súdu je rozhodujúce, že vecné
bremeno bolo zriadené kúpnou zmluvou z roku 1997; v nej ale zriaďované vecné bremeno
takýmto spôsobom a s takýmto obsahom špecifikované nebolo. Formulácia obsahu vecného
bremena v kúpnej zmluve z roku 1997 neumožňuje výkon práva, aký je obsiahnutý v kúpnej
zmluve z roku 2003. Kúpna zmluva z roku 1997 neobsahuje presné vymedzenie obsahu ani
rozsahu vecného bremena, nie je z nej možné zistiť, či vecné bremeno zriadené ako právo
vstupu zahŕňa v sebe aj právo prechodu, pričom prejazd motorovými vozidlami nebol
zmluvne vôbec dohodnutý. Predmetné vecné bremeno nie je v kúpnej zmluve z roku 1997
dostatočne identifikované ani v označení osôb oprávnených vstupovať na povinné
nehnuteľnosti. Aj pri jej extenzívnom výklade je vymedzenie týchto osôb sporné, lebo
vlastník oprávnených nehnuteľností by za tieto osoby mohol určiť každý subjekt bez
akéhokoľvek obmedzenia. Z týchto dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že bod VII. kúpnej
zmluvy z roku 1997 nie je dostatočne určitý, a preto nedošlo k platnému zriadeniu vecného
bremena. Vzhľadom na absolútnu neplatnosť tohto bodu kúpnej zmluvy z roku 1997 (§ 37
ods. l Občianskeho zákona) nie je navrhovateľ nositeľom práva a odporcovia 1/ a 2/ nositeľmi
povinností, existenciu ktorých navrhovateľ tvrdí v návrhu na začatie konania. Odvolací súd,
vychádzajúc z tohto záveru, vecne nesprávny rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že
neopodstatnený návrh navrhovateľa zamietol. O trovách prvostupňového a odvolacieho
konania rozhodol podľa § 224 ods. l a § 142 ods. l O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 a 2 O.s.p.
Proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie,
v ktorom uviedol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesúhlasil so záverom odvolacieho súdu, že bod VII. kúpnej
zmluvy z roku 1997 je neurčitý a nezrozumiteľný a že vzhľadom na to je tento bod absolútne
neplatný (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Podľa jeho názoru je predmetné vecné
bremeno dostatočne identifikované nielen z hľadiska oprávnených a povinných osôb, povahy
vecného bremena, ním dotknutých nehnuteľností, ale tiež z hľadiska rozsahu a obsahu
vecného bremena. Obsah vecného bremena je daný oprávnením na vstup po spevnených
plochách, a to v prospech vlastníka oprávnených nehnuteľností a ním označených osôb.
Okruh osôb, ktorým svedčí právo zodpovedajúce vecnému bremenu nie je vymedzený
neplatne. To, že okrem navrhovateľa a jeho manželky nie sú ďalšie osoby v zmluve
konkretizované, nezakladá neplatnosť zmluvy o zriadení vecného bremena, lebo v súlade
s judikatúrou tieto ďalšie osoby odvodzujú svoje práva od subjektu oprávneného z vecného
bremena. Prístupová komunikácia (spevnené plochy) k nehnuteľnostiam nadobudnutým
dovolateľom kúpnou zmluvou z roku 2003 existovala už v roku 1997. Vecné bremeno sa
preto viazalo na ňu; žiadna iná cesta cez povinné pozemky k oprávneným pozemkom ani
nevedie. Keďže už v roku 1997 slúžila táto komunikácia tiež na prejazd motorovými
vozidlami, nemôže byť sporné, že i v súčasnosti patrí do obsahu predmetného vecného
bremena nielen právo prechodu cez povinné nehnuteľnosti, ale tiež právo prejazdu cez ne.
Požiadavka určitosti vymedzenia vecného bremena je teda dostatočne splnená. Výkladom
slovného spojenia „vstup po spevnených plochách“ v spojení so spôsobom užívania spevnenej
komunikácie a jej veľkosti a určenia, je možné zistiť, že nemala slúžiť výlučne na peší vstup,
ale aj na vstup vozidlami (motorovými aj nemotorovými), teda na vjazd. Pojem „vstup“ nie je
neurčitý a nezrozumiteľný – spomína sa aj v § 127 Občianskeho zákonníka. Z uvedených
dôvodov dovolateľ žiadal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie. Žiadal tiež priznať náhradu trov dovolacieho konania.
Odporcovia 1/ a 2/ v ich spoločnom vyjadrení navrhli dovolanie ako nedôvodné
zamietnuť. Podľa ich názoru odvolací súd rozhodol vecne správne. Tvrdenia navrhovateľa
o ich rušivých zásahoch sa nezakladajú na pravde. Poukázali tiež na to, že navrhovateľ má
k svojim nehnuteľnostiam samostatný vchod bránkou z verejného chodníka úplne mimo
pozemkov odporcov, ako to zistil už súd prvého stupňa. Vo vyjadrení k dovolaniu požiadali
o náhradu trov dovolacieho konania, ktorú vyčíslili sumou 220,25 €.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému je dovolanie procesne
prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 242
ods. 1 O.s.p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel
k záveru, že dovolanie nie je opodstatnené.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody sa neposudzujú podľa toho, ako ich
dovolateľ slovne označil a vymedzil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Procesné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. (o ktoré ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo
veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už
prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát) dovolateľ netvrdil a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd tiež prihliadnuť bez ohľadu na to, či
je alebo nie je v dovolaní namietaná (§ 242 ods. 1 O.s.p.), je procesná vada, ktorá na rozdiel
od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p., nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základ
spočíva v porušení procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom
konaní. Ani tzv. inú vadu konania dovolateľ nenamietal a žiadna vada uvedenej povahy
nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Navrhovateľ v dovolaní uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
Namietol, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.
K nesprávnemu právnemu posúdeniu dochádza vtedy, keď súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd na zistený skutkový stav (ktorý nebol
v dovolacom konaní spochybňovaný) použil správny právny predpis, ktorý aj adekvátne
interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne závery. Dovolací súd
k dôvodom, z ktorých odvolací súd vyvodil záver o neplatnosti časti kúpnej zmluvy z roku
1997, v ktorej malo byť zriadené vecné bremeno, len na doplnenie uvádza nasledovné:
Právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv
alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú (§ 34 Občianskeho
zákonníka). Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je
neplatný (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak,
že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce vecným
bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo patria určitej osobe
(§ 151n ods. 1 Občianskeho zákonníka). Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným
bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností (§ 151o ods. 1 veta tretia Občianskeho
zákonníka). Vecné bremená spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti prechádzajú s vlastníctvom
veci na nadobúdateľa (§ 151n ods. 2 Občianskeho zákonníka).
V prípade vecných bremien (zriadených „in rem“), ktoré sú spojené s vlastníctvom
určitej nehnuteľnosti, má obmedzenie vlastníka právne dôsledky nielen pre toho, kto bol
vlastníkom nehnuteľnosti v čase zriadenia vecného bremena, ale tiež pre jej každého ďalšieho
vlastníka; ani zmena osoby vlastníka nehnuteľnosti, v prospech ktorej bolo vecné bremeno
zriadené, nemení nič na obsahu zriadeného vecného bremena.
V zmysle § 151o ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka vecné bremená vznikajú
(medziiným) písomnou zmluvou. Zmluva o zriadení vecného bremena (ako napokon každý
právny úkon) musí byť dostatočne určitá a zrozumiteľná, lebo inak je v zmysle § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka neplatná. Dostatočne určitým spôsobom formulovaná zmluva
o zriadení vecného bremena môže zabrániť potenciálnym sporom o určenie (ne)existencie
práva alebo povinnosti z vecného bremena a tiež sporom o spôsob výkonu práv vyplývajúcich
z vecného bremena.
Aj dovolací súd pre účely prejednávanej veci zdôrazňuje, že kúpnou zmluvou z roku
2003 sa vecné bremeno nezriaďovalo; jej účastníci v texte tohto právneho úkonu iba
konštatovali skoršie zriadenie tohto vecného práva. Ustanovenie o zriadení vecného bremena
je obsiahnuté v bode VII. kúpnej zmluvy z roku 1997. V ňom účastníci tohto právneho úkonu
prejavili vôľu zriadiť v prospech oprávnených nehnuteľností, ktoré aj po uzavretí tejto zmluvy
zostávali vo vlastníctve predávajúceho, vecné bremeno za účelom zabezpečenia prístupu
k týmto nehnuteľnostiam. Z dôvodov, na ktoré poukázal už odvolací súd, je ale opodstatnený
záver, že ich vôľa nebola prejavená dostatočne určitým a zrozumiteľným spôsobom, a to tak
z hľadiska určitosti označenia časti nehnuteľnosti zaťaženej vecným bremenom (viď ďalej I.),
ako aj z hľadiska určitosti označenia osôb oprávnených vykonávať práva zodpovedajúce
vecnému bremenu (viď ďalej II.).
I. Z kúpnej zmluvy z roku 1997 vyplýva, že zriaďované vecné bremeno sa malo týkať
len časti povinných nehnuteľností (označenej ako „spevnené plochy“).
Ak sa vecné bremeno zriaďované „in rem“ má na základe prejavov vôle účastníkov
zmluvy týkať nie celej nehnuteľnosti, ale len jej časti, ktorá má mať v dôsledku toho odlišný
právny režim, musí byť táto časť nehnuteľnosti v zmluve vymedzená tak, aby nedochádzalo
k sporom o rozsah vecného bremena, a to nielen medzi priamymi účastníkmi zmluvy
o zriadení vecného bremena, ale aj medzi všetkými neskoršími vlastníkmi dotknutých
nehnuteľností – bez ohľadu na to, kto bude v budúcnosti vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej
a tiež v prospech ktorej sa vecné bremeno zriaďuje (porovnaj R 50/1985). V záujme toho je
potrebné, aby takáto časť nehnuteľnosti bola v právnom úkone o vecnom bremene dôsledne
lokalizovaná, identifikovaná a individualizovaná. Požadovaný stupeň určitosti prejavu vôle
smerujúceho k zriadeniu vecného bremena k takto vyčlenenej časti nehnuteľnosti sa dosiahne,
pokiaľ sa úkon vyhotovuje a formuluje na podkladoch jednoznačných, určitých a presne
stanovených. Taký stupeň určitosti sa spravidla zabezpečí vtedy, keď je právny úkon
o zriadení vecného bremena vyhotovený za použitia geometrického plánu, ktorý tvorí súčasť
tohto právneho úkonu. Uvedená požiadavka určitosti právnych vzťahov k nehnuteľnostiam pri
zriaďovaní práva zodpovedajúceho vecnému bremenu k časti nehnuteľnosti našla vyjadrenie
aj v právnej úprave účinnej v čase uzavretia kúpnej zmluvy z roku 1997. V zmysle § 46 ods. 1
zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení, ktoré bolo vtedy účinné, treba k listine
o vecnom bremene k časti nehnuteľnosti pripojiť aj geometrický plán. Geometrický plán je
(o.i.) grafickým znázornením vecného bremena k časti pozemku (viď § 95 vyhlášky
č. 79/1996 Z.z., ktorou sa vykonáva zákon o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych
a iných práv k nehnuteľnostiam – vo vtedy účinnom znení).
Rozsah a obsah vecného bremena spolu úzko súvisia. Osobitne v prípade vecného
bremena týkajúceho sa len určitej časti nehnuteľnosti (o ktorý ide aj v preskúmavanej veci) sa
rozsah a obsah vecného bremena navzájom prelínajú a determinujú: v nadväznosti na
konkrétne polohové určenie a rozmery zaťaženej časti nehnuteľnosti má totiž spravidla iný
obsah právo vecného bremena, ktoré sa týka časti nehnuteľnosti väčšieho rozsahu (napríklad
časti nehnuteľnosti so šírkou umožňujúcou zriadenie práva prejazdu nákladným motorovým
vozidlom), a ktoré sa týka jej časti menšieho rozsahu (napríklad časti nehnuteľnosti so šírkou
umožňujúcou zriadenie nanajvýš práva prechodu).
V bode VII. kúpnej zmluvy z roku 1997 sa kupujúci (t.j. odporcovia) zaviazali
umožniť predávajúcemu (právnemu predchodcovi navrhovateľa) a ním označeným osobám
„vstup k nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva č. X. ako parcela č. X. – zastavaná
2 2
plocha vo výmere X. ma parcela č. X. – zastavaná plocha vo výmere X. ma Z.. súp. č. X.
po spevnených plochách“. Časť nehnuteľností, ktorá mala mať podľa tohto právneho úkonu
odlišný právny režim, nebola geodeticky zameraná a graficky vyznačená v geometrickom
pláne (v spise sa nachádzajúci geometrický plán bol vyhotovený na iný účel – úpravu hranice
medzi nehnuteľnosťami parcelných č. X., X., X. a X.). Táto časť nehnuteľnosti nebola ale
v zmluve ani slovne špecifikovaná tak, aby tento bod zmluvy vykazoval znaky právneho
úkonu určitého (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Účastníci uvedenej kúpnej zmluvy
zvolili totiž také slovné vymedzenie dotknutej časti nehnuteľností, ktoré je nepostačujúce
a nie dostatočne určité [čo do obsahu použitých slov (nie je zrejmé, čo sa pod spevnenými
plochami rozumie a konkrétne o ktoré plochy ide), polohopisnej lokalizácie „spevnených
plôch“ (zo zmluvy nemožno zistiť, kde sa nachádzajú), rozsahu využitia „spevnených plôch“
(napríklad čo do šírky a dĺžky) a pod.]. Táto skutočnosť vedie k neurčitosti bodu VII. kúpnej
zmluvy z roku 1997 a zakladá absolútnu neplatnosť tejto časti daného právneho úkonu (§ 37
ods. 1 Občianskeho zákonníka). Navyše, že samo slovné vymedzenie časti nehnuteľností,
ktorá mala byť zaťažená vecným bremenom, nie je postačujúce na vklad do katastra – viď §
46 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných
práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení účinnom v čase uzavretia kúpnej zmluvy
z roku 1997.
II. Právny úkon, ktorým sa má zriadiť vecné bremeno, musí byť dostatočne určitý aj
z hľadiska vymedzenia osoby oprávnenej z vecného bremena. V danom prípade účastníci
kúpnej zmluvy z roku 1997 zvolili v jej bode VII. formuláciu, v zmysle ktorej sa kupujúci
zaviazali „umožniť predávajúcemu a ním označeným osobám vstup“ k parcelám, ktoré
zostali v jeho vlastníctve.
Uvedená formulácia nie je jednoznačná a dostatočne určitá. Pripúšťa totiž možnosť
viacerých interpretácií: a/ že vecné bremeno malo byť zriadené (iba) v prospech jedného
subjektu – vlastníka oprávnených nehnuteľností (parciel č. X. a X.) s tým, že tento mal mať
právo určovať na základe jeho vlastného rozhodnutia ďalšie osoby oprávnené realizovať
niektoré práva vyplývajúce z vecného bremena, a b/ že vecné bremeno malo byť zriadené
súčasne viacerým subjektom – okrem vlastníka oprávnených nehnuteľností tiež všetkým ním
(predávajúcim) označeným osobám. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu už sama táto
nejednoznačnosť uvedenej formulácie je na úkor určitosti právneho úkonu. K tomu treba
dodať, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu môže byť vždy zriadené výlučne len
v prospech konkrétne určenej (individualizovanej) osoby – nemôže byť zriadené v prospech
dostatočne neurčených osôb (porovnaj R 45/1986).
Pre prípad, že v bode VII. kúpnej zmluvy z roku 1997 mali jej účastníci v úmysle
vyjadriť, že oprávneným z vecného bremena je iba vlastník oprávnených nehnuteľností s tým,
že má právo sám určovať (označovať) ďalšie osoby oprávnené vstupovať na povinné
nehnuteľnosti, dovolací súd uvádza, že súdna prax dospela k záveru, že okrem osoby priamo
oprávnenej z vecného bremena, môžu určité osoby realizovať niektoré z neho vyplývajúce
práva (napríklad právo vstupovať na pozemok zaťažený vecným bremenom majú príslušníci
rodiny a domácnosti oprávneného subjektu; právo prechodu alebo prejazdu cez pozemok
môžu užívať aj osoby, ktoré k oprávnenému subjektu prichádzajú na návštevu – porovnaj
R 14/1988). Tieto osoby nie sú priamo oprávnené z vecného bremena, od oprávneného
subjektu iba odvodzujú niektoré svoje oprávnenia. Z odvodenej povahy práva uvedených
osôb ale vyplýva, že ich právo v žiadnom prípade nemôže patriť všetkým. Pokiaľ účastníci
kúpnej zmluvy z roku 1997 prejavili v jej bode VII. vôľu založiť právo oprávneného subjektu
„určovať“ osoby, ktoré môžu od neho odvodzovať niektoré práva vyplývajúce z vecného
bremena, pričom toto jeho právo nemá byť limitované vecne, osobne, časovo alebo
kvantitatívne (v dôsledku čoho sa môže týkať aj „všetkých“), vykazuje nimi prejavená vôľa
znaky neurčitosti. Aj z tohto dôvodu je predmetný bod kúpnej zmluvy z roku 1997 neplatný
(§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Z uvedených dôvodov (viď I. a II.) dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky
k záveru, že dovolateľ neopodstatnene namieta nesprávnosť právneho posúdenia veci, na
ktorom spočíva rozsudok odvolacieho súdu (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Dovolanie preto
zamietol podľa § 243b ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na dôvody zakladajúce neplatnosť právneho
úkonu, ktorým malo byť v danom prípade zriadené vecné bremeno, nebolo v dovolacom
konaní potrebné posudzovať opodstatnenosť tých dovolacích námietok navrhovateľa, ktoré sa
týkali pojmu „vstup“ a správnosti interpretácie obsahu tohto pojmu.
V dovolacom konaní (procesne) úspešným odporcom 1/ a 2/ vzniklo právo na náhradu
trov proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešní účastníci podali v dovolacom konaní návrh na uloženie
povinnosti nahradiť im trovy tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1
O.s.p.) a požadovanú náhradu trov vyčíslili. Dovolací súd im priznal náhradu, ktorá spočíva
v odmene advokáta za právnu službu, ktorú poskytol dvom odporcom vypracovaním
vyjadrenia k dovolaniu navrhovateľa (§ 13 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004
Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Sadzbu tarifnej
odmeny určil podľa § 11 ods. 1 tejto vyhlášky vo výške 85,58 € (2 x 53,49 € – 20 %), čo
s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške
jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 6,95 €)] predstavuje
spolu 92,53 €.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. júna 2010
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková