Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Co-165-2018.pdf
PDF · 162.48 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/165/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Terézie Mecelovej a členiek senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Silvie Hýbelovej, vo veci žalobcu: V. E., nar. XX. C. XXXX, bytom Y. X. Y. XXX, zastúpeného: JAVOR - TOKÁR advokátska kancelária, s.r.o., Stará Vajnorská cesta 37, Bratislava, IČO: 36 264 750, proti žalovanému: K. Y., nar. X. C. XXXX, R. XXXX/A, R., zastúpenému advokátom: Mgr. Matej Krajči, PhD., Záhradnícka 51, Bratislava - mestská časť Ružinov, o zaplatenie 16.596,96 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 9. apríla 2018 č. k. 25C/88/2011-457, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 16.596,96 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 16.596,96 eur od 2.2.2008 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Žalobca má nárok voči žalovanému na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu.
III. Štát má voči žalovanému nárok na náhradu trov v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol, II. žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ustanovením § 657, § 658 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších prepisov (ďalej aj „Občiansky zákonník“ alebo len „O. z.“), § 187 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších prepisov (ďalej len „CSP“). Vecne dôvodil, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 28.1.2011 domáhal voči žalovanému zaplatenia 16.596,96 eur spolu s 8,5 % ročným úrokom z omeškania od 2.2.2008 do zaplatenia a náhrady trov konania, titulom zmluvy o pôžičke uzavretej medzi stranami sporu dňa 22.1.2008, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému pôžičku, ktorú žalovaný nevrátil v dohodnutom termíne splatnosti do 2.2.2008. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania dospel k nasledovnému záveru. Pri zmluve o pôžičke veriteľ prenecháva dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze. Pre platnosť zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje osobitná forma. Možno ju uzavrieť ústne, konkludentným prejavom, avšak musia byť naplnené pojmové znaky zmluvy. Samotná písomná zmluva o pôžičke s textom, podľa ktorého v deň podpísania zmluvy je zároveň potvrdením prevzatia pôžičky, nie je dôkazom o reálnom odovzdaní pôžičky. Je to len jeden z možných dôkazov preukazujúcich vznik právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke. Tento listinný dôkaz niekedy môže byť rozhodujúci na preukázanie právneho vzťahu, pokiaľ však nie je spochybnený ostatnými dôkazmi a logickými tvrdeniami, ktoré odporujú tomuto listinnému dôkazu.
Za dôkaz, ktorý spochybňuje predmetnú zmluvu o pôžičke (preukázateľne podpísanú oboma stranami sporu) pokladal súd prvej inštancie zmluvu o pôžičke, z ktorej odvodzuje žalobca následnú zmluvu o pôžičke (teda tú, ktorá je predmetom tohto konania), pretože bola sfalšovaná. Teda preukázateľne nedošlo k uzavretiu reálnej pôžičky medzi žalobcom a žalovaným dňa 11.12.2007 na sumu 1.000.000 Sk. Nebol preto žiaden dôvod z titulu tejto pôžičky, aby žalovaný vracal pôžičku žalobcovi, dokonca pred termínom splatnosti dňa 22.1.2008 (termín splatnosti bol 1.2.2008) a v ten deň si zároveň požičiaval, na základe novej zmluvy o pôžičke polovicu z vrátenej sumy. Za ďalší dôkaz, ktorý vyvracia reálne prenechaní peňazí žalobcom žalovanému bolo tvrdenie žalobcu o tom, že svedkom vrátenia predchádzajúcej pôžičky 1.000.000 Sk a odovzdania pôžičky 500.000 Sk žalovanému boli svedkovia P. a P., čo však ani jeden zo svedkov nepotvrdil. Svedkovia videli nejaké peniaze v obálke dňa 22.1.2008 v kancelárii žalobcu, kde sa konalo v tom čase mimoriadne valné zhromaždenie spoločnej firmy žalobcu a žalovaného, na ktorom žalovaný preukázateľne (viď. zápisnica z mimoriadneho valného zhromaždenia) vyplatil žalobcovi za prevod obchodného podielu 150.000 Sk, čo potvrdila i výpoveď svedkyne P., ktorá vystavila príjmový pokladničný doklad. Nelogické bolo, že približne po roku splatnosti predmetnej pôžičky, pri prevode vlastníctva k nehnuteľnosti mal žalobca vyplácať spoločnosti žalovaného približne 3.000.000 Sk, pričom žalovaný mu v tom čase mal už dlhovať približne rok 500.000 Sk, a nedošlo hoci len o pokus započítať tento dlh, práve naopak, ešte žalovaný mienil odstúpiť od predmetnej zmluvy z dôvodu, že žalobca mu nevyplatil celú kúpnu cenu. Zo strany žalobcu nedošlo ani len k pokusu o prípadné započítanie dlhu. Súd nespochybnil, že medzi žalobcom a žalovaným dochádzalo viackrát k posunu peňazí, pretože strany sporu spolu podnikali a následne si vyporiadavali spoločné podnikanie. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade nebolo preukázané odovzdanie sumy pôžičky žalobcom žalovanému a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 CSP, vecne úspechom v konaní žalovaného v plnom rozsahu.
2. Proti tomuto rozsudku podal v celom rozsahu včas odvolanie žalobca, s návrhom na jeho zmenu vyhovením žalobe. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP). Súd prvej inštancie mal za to, že samotné písomné znenie zmluvy o pôžičke, na ktorej dlžník zároveň výslovne potvrdí prevzatie pôžičky, nie je dôkazom o reálnom odovzdaní pôžičky a je to len jeden z možných dôkazov preukazujúcich vznik právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke. Uvedené konštatovanie je pre žalobcu nezrozumiteľné, je vnútorne rozporné a navzájom si odporujúce. Práve nesporne pravý podpis dlžníka na listine, na ktorej výslovne potvrdzuje prevzatie pôžičky je dôkazom o tejto skutočnosti. Koľko dôkazov treba? Doručenka o prevzatí zásielky súdu podpísaná pravým podpisom adresáta o jej prevzatí nie je dôkazom o tejto skutočnosti? Musia byť dve? Tri? Koľko? Poukázal na to, že názor žalobcu potvrdzuje i odborná literatúra a rozhodnutia súdov v Českej republike. Právny názor súdu prvej inštancie narúša princíp právnej istoty. Žalobca a žalovaný v konaní nepochybne pravými podpismi podpísali zmluvu o pôžičke, na ktorej potvrdili reálne odovzdanie a prevzatie predmetu pôžičky v sume 500.000 Sk. Úplne inak súd postupoval pri vyhodnotení ďalších skutočností. Mal za to, že preukázateľne nedošlo k uzatvoreniu reálnej pôžičky medzi žalobcom a žalovaným dňa 11.12.2007 na sumu 1.000.000 Sk. Ako k tomuto záveru dospel, nie je zrejmé. Takýto záver je účelový a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Na jednej strane z originálu listiny s pravým podpisom a potvrdením prevzatia peňazí nemá súd preukázaný vznik pôžičky, na strane druhej z kópie listiny s nepravým podpisom má za preukázané, že k inej pôžičke v minulosti preukázateľne nedošlo. Pôžička v sume 1.000.000 Sk nebola predmetom tohto konania. Žalobca uniesol dôkazné bremeno o reálnom odovzdaní peňažných prostriedkov pri uzatvorení zmluvy o pôžičke na sumu 500.000 Sk, keď túto skutočnosť žalovaný svojim pravým odpisom na tejto listine výslovne potvrdil. Na preukázanie uvedenej skutočnosti nebolo potrebné, aby ju dupľovane potvrdili vypočutí svedkovia (P., P.).
3. Žalovaný navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je v súlade s rozhodovacou praxou súdov. Zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom a jedným z elementárnych predpokladov, nevyhnutným k vzniku záväzku z tejto zmluvy, je reálne odovzdanie finančných prostriedkov, ktoré majú tvoriť predmet pôžičky. Samotné „uzavretie“ alebo „podpísanie“ zmluvy o pôžičke ešte nemá za následok vznik právneho vzťahu z takejto zmluvy. Právny vzťah zo zmluvy o pôžičke ako reálny kontrakt vznikne až po skutočnom odovzdaní predmetu pôžičky, t.j. keď veriteľ predmet pôžičky reálne odovzdá dlžníkovi na voľné nakladanie. Bremeno tvrdenia o tom, že
finančné prostriedky tvoriace predmet pôžičky boli aj reálne odovzdané a predloženie alebo označenie dôkazu o tejto skutočnosti, zaťažuje žalobcu. Žalobca v konaní pred súdom nepreukázal, že žalovanému finančné prostriedky skutočne odovzdal (ani svedeckou výpoveďou, ani žiadnym listinným dôkazom iným ako bola samotná zmluva). Ide o nedôvodný nárok. Žalovaný v čase údajného poskytnutia pôžičky nebol na poskytnutie pôžičky odkázaný, nemal absolútne žiadny dôvod a ani neexistoval žiadny účel, pre ktorý by si ako fyzická osoba dňa 22.1.2008 požičiaval od žalobcu peniaze. V predmetný deň práve žalovaný na valnom zhromaždení spoločnosti LRL Profitech s.r.o., kde so žalobcom uzatvoril zmluvu o prevode obchodných podielov, vyplatil žalobcovi peniaze za jeho obchodný podiel. S argumentáciou žalobcu, že písomná zmluva o pôžičke zo dňa 11.12.2007 (údajne uzatvorená dňa 22.01.2008) s textom v zmluve potvrdzujúcim prevzatie pôžičky a údajným podpisom žalovaného, potvrdzuje prevzatie finančných prostriedkov - peňazí a je dôkazom o tejto skutočnosti, nesúhlasí. Iba samotná formulácia textu zmluvy, bez preukázania skutočného odovzdania predmetu pôžičky (napr. osobitným písomným potvrdením o prevzatí predmetu pôžičky, výpisom z bankového účtu, svedeckou výpoveďou), nie je dôkazom o tom, že k faktickému odovzdaniu predmetu pôžičky skutočne aj došlo. Poukázal na rozhodovaciu prax súdov, judikatúra (IV. ÚS 37/2013, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 293/2008, 4 Cdo 138/2009, 3 Cdo 325/2009, 4 Cdo 13/2009, niektoré rozhodnutia krajských súdov). Svedkyňa H. P. (asistentka žalobcu) uviedla, že odovzdanie peňazí si nepamätá. Rovnako tak ani svedok R. P. svojou svedeckou výpoveďou tvrdenia žalobcu nepotvrdil. Nevidel, že by si strany sporu nejaké financie odovzdávali jeden druhému. Nejaké zmluvy síce podpisovali, ale o čom boli tieto zmluvy, uviesť nevedel. Žalovaný od počiatku pôžičku na 1.000.000 Sk poprel a tvrdil, že žiadnu takú zmluvu so žalobcom ako fyzická osoba neuzavrel, čo potvrdili aj výsledky znaleckého dokazovania.
4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), po zopakovaní dokazovania v potrebnom rozsahu (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že v danej veci nie sú splnené podmienky na potvrdenie, ani zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie, preto bolo potrebné ho zmeniť.
5. Pred pristúpením k veci samej, odvolací súd považuje za potrebné vysporiadať sa podrobne s námietkou žalovaného k včasnosti odvolania žalobcu.
6. Podľa § 125 ods. 1 CSP podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.
7. Podľa § 125 ods. 2 CSP podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.
8. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobcovi (odvolateľovi) bol rozsudok súdu prvej inštancie doručený prostredníctvom jeho právneho zástupcu dňa 22.5.2018 (č. l. 462), preto 15-dňová lehota na podanie odvolania plynula do 6.6.2018 (streda). Odvolanie, ako podanie vo veci samej, bolo podané 6.6.2018 (v posledný deň lehoty, e-mailom, č. l. 463 a nasl.) a následne bolo v súlade s § 125 ods. 2 CSP (riadne a v lehote) doplnené v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu (č. l. 467 a nasl.). Z uvedeného vyplýva, že odvolanie bolo žalobcom podané včas.
9. Pre úplnosť odvolací súd dopĺňa, že podaním uskutočneným v elektronickej podobe je možné rozumieť dátovú správu, t. j. elektronické dáta, ktoré možno prenášať prostriedkami na elektronickú komunikáciu a uchovávať na záznamových médiách, používaných pri spracovaní a prenose dát elektronickou formou. Za elektronický dokument je potrebné považovať aj písomnosť, ktorá bola pôvodne vyhotovená v listinnej podobe (a vlastnoručne podpísaná) a následne bola naskenovaná a týmto spôsobom bol vyhotovený elektronický obraz listiny a bol odoslaný prostredníctvom elektronickej pošty adresátovi. Nejde teda o písomnosť v listinnej podobe, ale o „kópiu“ takej listiny. Na účely súdneho konania sa ďalej rozlišuje komunikácia prostredníctvom elektronickej pošty jednoduchou e-mailovou správou bez autorizácie alebo autorizovanou správou. Autorizovanou správou sa pritom podľa § 23 zákona o e-Governmente rozumie správa so zaručeným elektronickým podpisom alebo zaručenou
elektronickou pečaťou (porov. Števček, M., Ficová, S. Baricová, J. Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 448 s.).
10. Vo vzťahu k námietke žalovaného k totožnosti týchto podaní je potrebné dodať, že pokiaľ ide o rozdielny dátum, uvedené nemôže viesť k záveru o rozdielnosti podaní, jednalo by sa o prílišný formalizmus (obsahovo sú podania totožné).
11. K rozhodnutiam, na ktoré sa žalovaný odvolával, odvolací súd dodáva, že z rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 6.12.2017 sp. zn. 2S/32/2016 vyplýva posudzovanie včasnosti odvolania podľa § 19 ods. 1 Správneho poriadku a teda ide o iný procesný predpis ako v danom prípade (CSP), ktorý obsahoval odlišnú právnu úpravu, preto nie je na mieste ním argumentovať. Čo sa týka rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 21.2.2017 sp. zn. 5CoP/7/2017, tu bolo odvolanie odmietnuté s odôvodnením, že podaním doručeným súdu elektronicky bez zaručeného elektronického podpisu dňa 26.10.2016 (mailom) podal otec odvolanie, toto však nebolo v lehote doplnené. Následne v elektronickej podobe s autorizáciou podal otec (ďalšie) odvolanie (doplnené podanie) dňa 22.11.2016. Odvolací súd tu dospel k záveru, že je potrebné odvolanie otca, označené ako doloženie k odvolaniu zo dňa 22.11.2016, odmietnuť ako oneskorene podané. Je zrejmé, že v danej prejednávanej veci (vzhľadom na odlišnú procesnú situáciu) odkaz na toto rozhodnutie taktiež nebol na mieste.
12. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom názore o nepreukázaní vzniku záväzku žalovaného voči žalobcovi titulom zmluvy o pôžičke, keď žalobca v konaní nepreukázal (neuniesol dôkazné bremeno) odovzdanie predmetu pôžičky (500.000 Sk) žalovanému.
13. Cieľom a úlohou odvolacieho konania je prieskum rozhodnutia a konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo. Ide teda o preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia v konaní o predmete konania tak, ako bol vymedzený v čase vydania napadnutého rozhodnutia.
14. Odvolací súd po preskúmavaní rozhodnutia súdu prvej inštancie konštatoval, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom zopakoval preto v potrebnom rozsahu (t. j. všetky dôkazy vykonané súdom prvej inštancie s výnimkou výsluchu svedkov, znalca). Táto povinnosť odvolacieho súdu vyplýva z princípu priamosti, ktorý v tomto prípade znamená, že odvolací súd nemôže dôkazy vykonané súdom prvej inštancie sám len prehodnotiť. O nové hodnotenie dôkazov ide tam, kde odvolací súd má iný názor na spoľahlivosť dôkazného prostriedku.
15. Ustanovenie § 150 CSP zakotvuje jednu zo základných procesných povinností strán sporu, a to povinnosť tvrdiť. Stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia (onus dicendi). Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom (onus probandi) je predpokladom pre úspech v spore. Sporové konanie sa riadi zásadou formálnej pravdy. Rozsudok v sporovom konaní (v zásade) zodpovedá tomu, čo strany sporu zhodne tvrdili (§ 186 ods. 2) a (v zásade) nezohľadňuje to, čo žiadna zo strán sporu netvrdila.
16. Podľa § 384 ods. 1 až 3 CSP ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám. Odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých stranou, ak ich nevykonal súd prvej inštancie, hoci ich strana navrhla. Odvolací súd môže doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366.
17. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
18. Zmysel dokazovania v odvolacom konaní je daný charakterom preskúmavacieho odvolacieho konania, keď odvolací súd ako súd apelačný je zároveň súdom skutkovým. Právo odvolacieho súdu vykonávať dokazovanie slúži odvolaciemu súdu na to, aby mohol preveriť správnosti skutkových zistení a skutkového záveru súdu prvej inštancie.
19. Je úlohou odvolateľa v odvolaní a protistrany vo vyjadrení k odvolaniu dokázať, že nové prostriedky procesného útoku a nové prostriedky procesnej obrany, ktoré uvádzajú „až teraz“ (v tomto prípade najmä na pojednávaniach odvolacieho súdu, teda ani nie vo vyjadrení k odvolaniu), nemohli v doterajšom priebehu konania použiť bez svojej viny. Ak tento predpoklad úspešne nesplnia, na novoty nebude môcť odvolací súd prihliadnuť. Na diskvalifikáciu novoty postačí aj opomenutie jej skoršieho uvedenia zavinením z nedbalosti (Števček, M., Ficová, S. Baricová, J. Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1244 s.).
20. Odvolací súd nemôže prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré boli v konaní pred súdom prvej inštancie uplatnené v rozpore s princípom koncentrácie konania, ani prihliadať na také dôkazy, ktoré boli vykonané v rozpore s týmto princípom, a to ani vtedy, ak by na nich súd prvej inštancie založil svoje závery o skutkovom stave. Odvolací súd však môže doplniť dokazovanie o ďalšie dôkazy, ak ich súd prvej inštancie z akéhokoľvek dôvodu (pri rešpektovaní koncentrácie konania - § 153 a 154) nevykonal, hoci ich strana navrhla. Aby v tomto prípade odvolací súd mohol dokazovanie doplniť, musia byť splnené tri zákonné podmienky: a/ strana navrhla v konaní pre súdom prvej inštancie vykonanie určitého dôkazného prostriedku, b/ súd prvej inštancie navrhnutý dôkazný prostriedok nevykonal a c/ strana navrhuje vykonanie toho istého dôkazného prostriedku aj v rámci odvolacieho konania.
21. Obrana žalovaného pred súdom prvej inštancie spočívala v nasledovnom. V odpore proti platobnému rozkazu (č. l. 16) žalovaný namietal absenciu vôle a uviedol, že zmluvu o pôžičke neuzavrel a poprel podpis na predmetnej zmluve o pôžičke. Poukázal na antidatovanie zmluvy. Na pojednávaní 6.5.2011 (č. l. 37 a nasl.) pred súdom prvej inštancie žalovaný uviedol, že si nepamätá uzavretie zmlúv pôžičiek medzi žalobcom a žalovaným ako fyzickou osobou. Takúto možnosť však pripustil s tým, že si to nepamätá. Rovnako si nepamätal pôžičku na sumu 1.000.000 Sk a pokiaľ k tomu došlo, peniaze určite vrátil. Na predmetnom pojednávaní žalovaný už pripustil, že by sa mohlo jednať o jeho podpis na zmluve. Uviedol, že dňa 22.1.2008 si od žalobcu rozhodne žiadne financie nepožičal a v následnom období takisto nie. V následnom písomnom vyjadrení z 11.6.2013, 11.10.2013 (č. l. 205, 226) žalovaný reaguje na znalecký posudok a vyjadruje sa k jeho obsahu. Na pojednávaní 16.12.2013 (č. l. 237 a nasl.) žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol a dal k nahliadnutiu súdu znalecké posudky znalcov v iných konaniach, kde bolo konštatované, že nie je možné zistiť, či listiny (jednalo sa o uznanie záväzkov) podpísal žalovaný. Na pojednávaní dňa 9.4.2018 žalovaný opakovane uviedol, že ako súkromná osoba si peniaze od žalovaného nepožičal. Nevie o tom, že by takú zmluvu podpísal. Keď si posúvali peniaze, bolo to z dôvodu posunu financií v rámci firmy. V rámci záverečného vyjadrenia (záverečné vyjadrenie založené v spise i v písomnej forme, č. l. 449) na pojednávaní dňa 9.4.2018 bolo uvedené okrem iného, že v konaní nebolo preukázané odovzdanie pôžičky v sume 1 milión Sk. Bolo preukázané falšovanie zmluvy na sumu 1 milión Sk. Nelogické je tvrdenie žalobcu, že v tej istý deň vrátil žalovaný žalobcovi 1 milión Sk a on mu následne požičal 500.000 Sk s rovnakou lehotou splatnosti. Jediné peniaze, ktoré dňa 22.1.2008 žalovaný žalobcovi priniesol bolo 150.000 Sk za prevod obchodného podielu. Text zmluvy (bez príjmového dokladu, písomného potvrdenia o odovzdaní, svedeckej výpovede, alebo bez výpisu z bankového účtu) nepreukazuje, že došlo k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno.
22. Pri neúplnej apelácii je rozsah vykonávania dokazovania v zásade viazaný na odvolacie návrhy (odvolanie a vyjadrenie k odvolaniu). V danom prípade, s poukazom na vyššie uvedené, na nové skutkové tvrdenia žalovaného (o možnom podstrčení zmluvy o pôžičke, tvrdenia týkajúce sa solventnosti žalobcu, resp. tvrdenie o tom, že žalovaný peniaze nepotreboval) a na všetky listiny predložené v rámci odvolacieho konania (až na pojednávaniach) odvolací súd neprihliadal, pretože neboli splnené podmienky podľa § 366 CSP, keď tieto mohli byť uplatnené pred súdom prvej inštancie a navyše (s výnimkou tvrdenia o tom, že žalovaný peniaze nepotreboval) ani v rámci odvolacieho konania neboli uplatnené včas, t. j. vo vyjadrení žalovaného k odvolaniu žalobcu. Súčasne sa nejednalo ani o dôkazy navrhnuté stranou, ktoré by súd napriek návrhu žalovaného nevykonal. Návrh na doplnenie dokazovania týmito listinami bol odvolací súdom zamietnutý. Zároveň je potrebné dodať, že neobstojí argument žalovaného o tom, že žalovaný ďalšie dôkazy nenavrhoval a neuvádzal ďalšie skutkové tvrdenia vzhľadom na právny názor súdu prvej inštancie. Nie je zrejmé, z čoho si žalovaný vyvodil právny názor súdu prvej inštancie (znejúci v jeho prospech), keď
z obsahu spisu nevyplýva, že na pojednávaní 15.4.2011 (č. l. 30 a nasl.), 6.5.2011 (č. l. 37 a nasl.), 17.6.2011 (č. l. 58 a nasl.), 16.11.2012 (č. l. 178 a nasl.), 22.4.2013 (č. l. 190 a nasl.), 31.10.2013 (č. l. 231 a nasl.), 16.12.2013 (č. l. 237 a nasl.), 20.3.2017 (č. l. 351 a nasl.), 15.1.2018 (č. l. 425 a nasl.), 9.4.2018 (č. l. 454 a nasl.), by súd prvej inštancie využil svoje právo podľa § 100 ods. 1 zákona 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok účinný do 30.6.2016 (ďalej len „O.s.p.“) a uviedol účastníkom konania (teraz strany sporu), ako sa mu na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci (čo ani nebola povinnosť súdu), alebo že by nad rámec § 181 ods. 2 CSP (keď konanie už prebiehalo, teda úkony podľa § 181 ods. 1 CSP boli vykonané oveľa skôr) po účinnosti CSP uvádzal predbežné právne posúdenie veci. Na pojednávaní dňa 15.1.2018 súd prvej inštancie len uviedol, že má pochybnosti o odovzdaní predmetu pôžičky (500.000 Sk) a bude musieť opätovne vypočuť strany sporu. Z toho je zrejmé, že súd prvej inštancie v priebehu konania nikdy neuviedol, že žalobu považuje za nedôvodnú (napr. pre neunesenie dôkazného bremena o odovzdaní predmetu pôžičky). Predbežné právne posúdenie veci o nedôvodnej žalobe zo spisu teda nevyplýva. Nedostatok procesnej obrany žalovaného pred súdom prvej inštancie nemožno zhojiť doplnením skutkových tvrdení v odvolacom konaní a predkladaním nových dôkazov. Nemožno ani prenášať procesnú aktivitu zo strany sporu na súd.
23. Civilný sporový poriadok prispel k efektívnemu a rýchlemu konaniu, pričom CSP zvýšil i požiadavky na procesnú aktivitu sporových strán, a s tým spojenú procesnú zodpovednosť so sankčnými dôsledkami v prípadoch procesnej pasivity, ktorou je aj porušenie povinnosti tvrdenia. Došlo k prehĺbeniu sporovosti konania upraveného v CSP (porov. dôvodová správa k CSP). Skutkové tvrdenia a dôkazy je preto potrebné uplatňovať včas, najlepšie pri prvom úkone a nenechávať si ich takpovediac „v zálohe“, pretože strana tým riskuje, že súd na dôkaz, ktorý nebol predložený včas nebude (nebude môcť) prihliadať.
24. Po zopakovaní dokazovania odvolací súd zistil nasledovné.
25. Z písomnej zmluvy o pôžičke v spodnej časti datovanej dňa 11.12.2007, v texte dňa 22.1.2008 (ďalej len „zmluva zo dňa 22.1.2008“) vyplýva, že zmluvu uzatvárali žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník. Predmetom zmluvy bola peňažná pôžička v sume 500.000 Sk. Podľa článku II zmluvy, dlžník dňa 22.1.2008 pri podpise zmluvy potvrdil prevzatie pôžičky v sume 500.000 Sk a súčasne sa zaviazal uvedenú sumu veriteľovi osobne vrátiť do 1.2.2008.
26. Sporným medzi stranami sporu bolo uzavretie tejto zmluvy, podpis žalovaného, odovzdanie sumy pôžičky.
27. Podľa znaleckého posudku č. 148/2012 Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline z 31.5.2012, pri analýze originálu zmluvy neboli zistené žiadne znaky nasvedčujúce technickému falšovaniu podpisu žalovaného na zmluve z 22.1.2008, podpis žalovaného je výsledkom autentického pisárskeho prejavu konkrétnej osoby a teda je pravým podpisom žalovaného.
28. Mgr. Mária Zelenková v odbornom stanovisku znalca zo dňa 6.2.2014 uviedla, že dôkazovú časť znaleckého posudku č. 148/2012 hodnotí ako preskúmateľnú. Zistenia znalca sú podopreté konkrétnymi dôkazmi, ku ktorým nemá žiadne pripomienky. Navrhla upustiť od písmoznaleckého skúmania (analýzy, porovnania znakov sporných, porovnávacích podpisov) a zvážiť znalecké dokazovanie znalcom z odboru kriminalistika, odvetvie grafická diagnostika, ktorého cieľom by mala byť analýza sporných písomností a odborný popis ich spôsobu vyhotovenia vrátane všetkých sporných podpisov.
29. Znalecký posudok Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru Bratislava č. ČES: PPZ-KEU-BA-EXP-2017/8112 z 31.7.2017 potvrdil, že v zmluve z 22.1.2008 neboli zistené stopy po pozmeňovaní a odstraňovaní, respektíve doplňovaní častí textu a bolo konštatované, že zmluva bola vyhotovená ako celok, t. j. vytlačená v jednom kroku a podpísaná.
30. Podľa zmluvy o pôžičke uzavretej 30.3.2006 žalobca poskytol žalovanému dňa 30.3.2006 pôžičku v sume 200.000 Sk v hotovosti s dohodnutým dátumom splatnosti do 14.4.2006 a podľa zmluvy o pôžičke uzavretej 11.12.2007 žalobca poskytol žalovanému dňa 11.12.2007 pôžičku v sume 1.000.000 Sk v hotovosti s dátumom splatnosti do 1.2.2008.
31. Rovnako i pri týchto zmluvách bolo sporné ich uzavretie, odovzdanie peňazí a podpis žalovaného.
32. Podľa znaleckého posudku č. 148/2012 Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, pri analýze originálu zmluvy zo dňa 30.6.2006 neboli zistené žiadne znaky nasvedčujúce technickému falšovaniu podpisu žalovaného na tejto zmluve, podpis žalovaného je výsledkom autentického pisárskeho prejavu konkrétnej osoby a teda je pravým podpisom žalovaného. Bolo však zistené, že zmluva o pôžičke na sumu 1.000.000 Sk zo dňa 11.12.2007 bola falšovaná. Rovnaký záver o falšovaní tejto zmluvy vyplynul i zo znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru Bratislava č. ČES: PPZ-KEU-BA-EXP-2017/8112 z 31.7.2017.
33. Podľa zápisnice z rokovania mimoriadneho valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti LRL PROFITECH, s.r.o., ktoré sa konalo dňa 22.1.2008 v sídle spoločnosti (v Šintave) za prítomnosti spoločníkov žalobcu a žalovaného, spoločníci prerokovali prevod obchodného podielu spoločníka V. E. na spoločníka K. Y. (obchodný podiel spoločníka V. E. vo výške 100.000 Sk odkúpil spoločník K. Y. za 150.000 Sk).
34. Dňa 21.1.2009 spoločnosť LRL PROFITECH, s.r.o. ako predávajúca uzavrela so žalobcom ako kupujúcim zmluvu o prevode vlastníctva bytu a nebytového priestoru. Predmetom zmluvy bol prevod nehnuteľností v k. ú. R. (byt a nebytový priestor) za dohodnutú kúpnu cenu vo výške uvedenej v článku VI (kúpna cena za nebytový priestor v sume 1.560.517 Sk a za byt v sume 1.435.065,10 Sk). Kupujúci (žalobca) nezaplatil kúpnu cenu v plnej výške.
35. Žalobca pred odvolacím súdom (opakovanie dokazovania výsluchom strany) poukázal na to, že kto by podpísal zmluvu, keby peniaze neprevzal. Peniaze boli v obálke, asistentka priniesla zmluvy, ktoré sa podpísali, potom sa rozišli. Peniaze žalovaný prevzal. Na otázky právneho zástupcu žalovaného uviedol, že presne si nepamätá, kedy a kde došlo k podpísaniu zmluvy na sumu 1 milión Sk, väčšinou sa tieto veci riešili v bývalej kancelárii spoločnosti. Zmlúv bolo strašne veľa. K odovzdaniu peňazí (1 milión Sk) došlo pri podpise zmluvy, nikto by nepodpísal potvrdenie, keby peniaze skutočne neprevzal. Väčšinou sa vypisoval doklad a v prípade, že sa peniaze vrátili, zmluva sa roztrhala. Žalobca neriešil, na aký účel si žalovaný požičiaval 1 milión Sk, žalovaný došiel a žalobca mu peniaze požičal. Či to bolo v podnikaní, alebo to potreboval osobne, nikdy sa ho na to nepýtal. K falšovaniu zmluvy na 1 milión Sk uviedol, že písomné doklady zakladala asistentka, nevie vysvetliť, ako sa to mohlo stať. Žalovaný 1 milión Sk vrátil žalovanému na dvakrát, bolo o tom vystavené potvrdenie. Žalobca a žalovaný postupovali vždy podľa zmluvy, niekedy žalovaný vrátil peniaze aj skôr, ale peniaze vždy vrátil. Zmluva na 500.000 Sk sa podpísala, vznikla však chyba pri dátume (v počítači sa to prenieslo a chybu si nevšimli).
36. Žalovaný pred odvolacím súdom (opakovanie dokazovania výsluchom strany) uviedol, že so žalobcom začali podnikať v nejakom období. Prevádzkovali požičovňu, chceli expandovať v stavebníctve. Robili spoločne stavbu. Ako fyzickej osobe mu nikdy žalobca peniaze nepožičiaval. Peniaze sa delili, každý podnikal aj samostatne. Keď sa dávali peniaze, vždy sa to robilo na nejakej akcii, valnom zhromaždení, kde sa spolu dohodli. Na otázku právneho zástupcu, či žalovaný dňa 21.2.2008 od žalobcu prevzal 500.000 Sk uviedol, že to určite nie, ako fyzická osoba určite nie. K podpisu na zmluve, ktorého pravosť konštatoval znalec dodal, že stále sa niečo podpisovalo, mohol mu to podstrčiť. Žalobca mu v živote nepožičal peniaze na súkromné účely ako fyzickej osobe.
37. Odvolací súd neopakoval dokazovanie výsluchom svedkov (H. P., R. P.) a to z dôvodu, že na tom strany sporu netrvali, pričom odvolací súd nepovažoval za potrebné pre svoje rozhodnutie opakovať dokazovanie v takomto rozsahu (t. j. i výsluchom svedkov, ktorí neboli svedkami odovzdania pôžičky, ktorá je predmetom tohto sporu, príp. si to nepamätali). Navyše sa poznamenáva, že z judikatúry vyplýva odvolaciemu súdu povinnosť, v prípade, že sa chce odchýliť od skutkových zistení súdu prvej inštancie, v potrebnom rozsahu dokazovanie opakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov. Judikatúra však zväčša vychádzala v týchto prípadoch zo stavu, keď odvolací súd dokazovanie nezopakoval vôbec, alebo len v minimálnom rozsahu. Je však otázne, či odvolací súd má vôbec možnosť v niektorých prípadoch zabezpečiť si pokiaľ ide o výsluchy svedkov rovnocenný podklad pre svoje rozhodnutie. Je totiž prirodzené, že s odstupom času (keď konanie pred súdom prvej inštancie trvá niekoľko rokov, v tomto prípade sa konanie začalo v januári 2011) si svedkovia nepamätajú na podrobnosti, resp. si už vôbec na predmetné skutočnosti nespomínajú (pôsobilo by totiž nedôveryhodne, keby si svedok po 10 rokoch pamätal viac ako pred
10 rokmi). Prípadne môže nastať situácia, že svedkovia už nežijú, čo by pri takomto právnom názore znamenalo automatickú nemožnosť zmeny rozhodnutia odvolacím súdom.
38. Nakoľko však žalovaný žiadal prečítanie zápisníc o výpovedí svedkov pred súdom prvej inštancie odvolacím súdom (nejde o opakovanie dokazovania výsluchmi svedkov), odvolací súd uvádza nasledovné.
39. Svedkyňa H. P. (dňa 17.6.2011) pred súdom (prvej inštancie) uviedla, že od roku 2006 pracovala ako asistentka vo firme u žalobcu. Vedľa žalobcu mala kanceláriu a tu sa nachádzala i centrálna tlačiareň. Pokiaľ žalobca dal príkaz z počítača vytlačiť isté písomnosti, tieto boli vytlačené v jej kancelárii. Toto sa stalo aj v prípade pôžičky na 500.000 Sk. Z predmetného výtlačku vyhotovila dve fotokópie a zobrala ich do kancelárie žalobcu, ktorému tieto listiny odovzdala. Nevie, ktorý deň to bol, ale bolo to po valnom zhromaždení firmy LRL PROFITECH, s.r.o., ktoré sa konalo ráno. Keď vošla do kancelárie videla, že za jedným stolom sedeli žalobca, žalovaný a pán P.. Pred žalobcom videla obálku, z ktorej trčali peniaze. Vedela, že žalobca na tomto valnom zhromaždení predával svoj obchodný podiel žalovanému a preto vypisovala pre žalobcu príjmový pokladničný doklad na sumu 150.000 Sk. Odovzdanie peňazí však nevidela, respektíve si to nepamätá.
40. Svedok R. P. (dňa 17.6.2011) pred súdom (prvej inštancie) uviedol, že strany sporu boli jeho spoločníkmi vo firme LRL PROFITECH, s.r.o., z ktorej vystúpil niekedy v roku 2007. Vedel o tom, že medzi žalobcom a žalovaným boli požičiavané peniaze dva alebo trikrát. Očitým svedkom týchto pôžičiek však nebol. Síce podpisovali nejaké zmluvy, aké konkrétne uviesť nevedel. Nepamätal si, že by mu niekto povedal, že žalobca požičal žalovanému 500.000 Sk, ani to, že by v deň valného zhromaždenia dňa 22.1.2008 dlhoval žalovaný žalobcovi nejaké peniaze.
41. Odvolací súd neopakoval dokazovanie i z dôvodu hospodárnosti, keď toto nepovažoval navyše ani za potrebné, výsluchom znalca (v súvislosti so znaleckým posudkom č. 148/2012 Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline z 31.5.2012), ktorý na závere znaleckého posudku o pravosti podpisu žalovaného na zmluve zo dňa 22.1.2008 zotrval. Žalovaný v rámci konania pred súdom prvej inštancie uvedený záver znaleckého posudku nevyvrátil.
42. Pokiaľ ide o listiny (uznanie záväzkov, nájomná zmluva), ktoré boli predložené žalovaným súdu prvej inštancie na preukázanie, že žalobca je „chronický falšovateľ“, tieto odvolací súd z tohto pohľadu nemohol hodnotiť, pretože ide o posúdenie skutočností, na ktoré treba vedecké poznatky.
43. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
44. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. decembra 2009 sp. zn. 2 Cdo 293/2008).
45. V spore o vrátenie požičanej peňažnej čiastky má žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že mu poskytol finančné prostriedky a že žalovaný dlh riadne a včas nezaplatil. Ak sú tieto skutočnosti preukázané, veriteľ uniesol dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno ohľadne existencie právnej skutočnosti, ktorá mala za následok zánik dlhu, zaťažuje dlžníka.
46. Z hľadiska preukázania odovzdania vecí (peňazí) niektoré všeobecné súdy stanovili, že vyhlásenie dlžníka v písomnej zmluve o pôžičke, podľa ktorého veci (peniaze) prebral, nie je postačujúce (rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/289/2012, ústavná sťažnosť bola odmietnutá uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 37/2013). Zastáva sa však i názor, že nároky veriteľa zakladajúce sa na jasne prejavenej vôli zmluvných strán v písomnej zmluve o pôžičke, vrátane prehlásenia dlžníka o prevzatí predmetu pôžičky, by mali požívať právnu ochranu. Najmä pri pôžičke
vecí a peňazí odovzdávaných v hotovosti je písomné potvrdenie dlžníka najčastejším a najjednoduchším dôkazom, ktorý si starostlivé zmluvné strany môžu zadovážiť (porov. Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 ? 880. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, 2281 s., rovnaký názor zaujal Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí pod sp. zn. 33 Cdo 2547/2011, podobne nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2061/08).
47. Pokiaľ ide o argument žalovaného, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou, odvolací súd uvádza, že nespochybňuje a ani sa neodkláňa od ustálenej súdnej praxe (stotožňuje sa s ňou), ktorá je jednotná v tom, že zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, pričom dôkazné bremeno o tom je na žalobcovi.
48. Zmluva o pôžičke má charakter reálnej (nielen konsenzuálnej) zmluvy. To znamená, že k vzniku právneho vzťahu k pôžičke je potrebné odovzdanie veci dlžníkovi. Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.6.2010 sp. zn. 3 Cdo 325/2009), a to aj keby všetky náležitosti tohto právneho úkonu (vrátane náležitostí vôle) boli dané. V prejednávanej veci bolo preto pre posúdenie otázky platnosti zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či došlo k jej poskytnutiu - odovzdaniu peňazí. Dôkazné bremeno spočívalo na žalujúcom veriteľovi. V spore o vrátenie požičanej sumy má teda veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, žalovanému poskytol finančné prostriedky a žalovaný nezaplatil dlh riadne a včas. Túto skutočnosť môže veriteľ preukázať písomnou zmluvou o pôžičke alebo dlžobným úpisom, ktorým sa dlžník zaviazal na majetkové plnenie druhovo určených vecí, spravidla peňazí. Ak veriteľ nemá takúto písomnosť k dispozícii alebo ak je písomný doklad neúplný (chýbajú mu podstatné náležitosti), musí poskytnutie pôžičky preukázať inými dôkaznými prostriedkami (napr. svedkami). Ak sú tieto skutočnosti preukázané, potom veriteľ uniesol dôkazné bremeno (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo 16.1.2002 sp. zn. 25 Cdo 98/2000). Zaviazanie dlžníka na plnenie súdom bude teda závisieť od úspechu dokazovania. Na druhej strane, i v prípade existencie listín preukazujúcich poskytnutie pôžičky môže dlžník v spore namietať neexistenciu dlhu alebo jej výšku. Dôkazné bremeno o existencii právnej skutočnosti, ktorá mala za následok zánik dlhu celkom alebo sčasti, spočíva na dlžníkovi (porov. rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Co 341/2017).
49. Odvolací súd zastáva názor, že písomná zmluva o pôžičke s prehlásením dlžníka o prevzatí predmetu pôžičky, by mali požívať právnu ochranu. Práve písomné potvrdenie dlžníka je dôkazom, ktorý si starostlivé zmluvné strany mohli zadovážiť.
50. Odvolací súd vychádzajúc zo zmluvy o pôžičke z 22.1.2008 (nezrovnalosť v dátume vyhodnotil ako chybu v písaní a to v kontexte a na ostatný text zmluvy) má za preukázané, že k odovzdaniu predmetu pôžičky (500.000 Sk) došlo. Hoci žalovaný túto skutočnosť poprel, namietajúc i podpis na zmluve, zo znaleckého dokazovania vyplynulo, že predmetnú zmluvu o pôžičke (obsahujúcu prehlásenie o prevzatí predmetu pôžičky) žalovaný podpísal.
51. Dôkazné bremeno v spore nepredstavuje statický prvok, ale nasleduje konkrétny priebeh kontradiktórneho sporu, pri ktorom procesné strany procesne útočia alebo sa procesne bránia. Možno teda konštatovať, že v spore stíha dôkazné bremeno obe sporové strany, hoci nie v rovnakom rozsahu.
52. Ak zmluva o pôžičke obsahuje vyhlásenie dlžníka, že prevzatie pôžičky od veriteľa potvrdzuje svojím podpisom na zmluve (že ide o podpis žalovaného v konaní preukázané bolo), odporuje pravidlám logického myslenia uveriť bez ďalšieho obrane dlžníka, že predmet pôžičky od veriteľa neprevzal, resp. vyvodzovať, že zmluva o pôžičke opatrená podpismi účastníkov nie je dostatočným dôkazom. Účastníkom občianskoprávnych zmluvných vzťahov by malo byť naopak umožnené spoľahnúť sa na to, že celkom zrejmý obsah ich zmluvných dohôd nemožno vyvrátiť na základe jeho jednoduchého popretia zo strany účastníka, ktorý nechce niesť následky porušenia povinnosti zo zmluvného vzťahu (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 21.6.2012 sp. zn. 33 Cdo 2547/2011).
53. Obrana žalovaného, že si pôžičky nepamätá, tvrdenia o falšovaní iných listín žalobcom, posun peňazí len v rámci firmy, podľa žalovaného nelogickosť tvrdení žalobcu, nevyvracajú vyššie uvedené. Žalovaný pred súdom prvej inštancie totiž žiadnym logickým spôsobom nevysvetlil, prečo by predmetnú zmluvu
o pôžičke (prehľadný text na papieri formátu A4) podpísal a potvrdil prevzatie pôžičky v sume 500.000 Sk, keby sa tak nestalo (následnú argumentáciu v odvolacom konaní nebolo možné zohľadniť z dôvodu, ktorý odvolací súd už vyššie bližšie špecifikoval).
54. Strana sporu má povinnosť predložiť skutkové tvrdenia pravdivo a úplne. Je však zrejmé, že v každom spore, v ktorom sú skutkové tvrdenia medzi stranami sporné, porušila túto povinnosť jedna zo strán. V tejto súvislosti nie je rozhodné, či strana sporu úmyselne klamala (tvrdenia boli nepravdivé objektívne aj subjektívne), alebo či bola presvedčená o pravdivosti toho, čo tvrdila (tvrdenia boli nepravdivé objektívne). Úmyselné predkladanie nepravdivých tvrdení môže vyústiť do toho, že súd pri hodnotení dôkazov zohľadní nízku vierohodnosť strany sporu (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 570 s.).
55. Tu je na mieste uviesť, že niektoré tvrdenia uvádzané stranami sporu v konaní neboli preukázané, resp. boli nepravdivé, a to rovnako v prípade žalobcu (napr. v súvislosti so zmluvou, ktorá bola na základe znaleckého dokazovania vyhodnotená ako falošná), ako aj v prípade žalovaného (znaleckým dokazovaním bolo vyvrátené tvrdenie žalovaného o tom, že podpis na zmluve nie je jeho). Preto vierohodnosť strany sporu nemôže byť zohľadnená len v neprospech jednej strany.
56. Skutočnosť, že zmluva o pôžičke na sumu 1.000.000 Sk (ktorá pôžička nebola predmetom tohto konania) bola falšovaná, nie je v danej veci právne významná. Skúmanie odovzdania sumy 1.000.000 Sk nebolo predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie (dokazovanie bolo zamerané výlučne na posudzovanie tejto listiny a podpisu na nej). Uvedené by bolo podstatné a významné najmä vtedy, ak by obrana žalovaného spočívala v tvrdení o insolvencii veriteľa (ak by prichádzala do úvahy výplata pôžičky len z tejto vrátenej sumy), čo sa však v konaní pred súdom prvej inštancie netvrdilo a dokazovanie pred súdom prvej inštancie bolo zamerané na základe návrhov strán na preukazovanie iných skutočností. Sám žalovaný však aj pred odvolacím súdom potvrdil „posuny“ peňazí medzi stranami sporu s tým, že žalovaný pri týchto úkonoch nevystupoval ale ako fyzická osoba. Jednou z novôt v odvolacom konaní bola tvrdená insolvencia žalobcu (čo na druhej strane vylučuje tvrdenie žalovaného o posunoch peňazí), pretože ale neboli splnené zákonné podmienky na jej posudzovanie, odvolací súd sa týmto nezaoberal (nie z dôvodu opomenutia, ako sa žalovaný mylne domnieva) a za týmto účelom doplnenie dokazovania nepripustil.
57. Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. decembra 2009 sp. zn. 2 Cdo 293/2008, na ktorý žalovaný poukazuje je potrebné uviesť, že neúspech žalobcu v tom danom prípade pramenil aj z nesolventnosti žalobcu, ktorý sumou pôžičky nedisponoval a navyše sa voči žalovanému dopustil trestného činu vydierania a trestného činu porušovania domovej slobody, za ktoré bol právoplatne odsúdený. Je zrejmé, že v tejto veci boli iné podstatné okolnosti, ktoré prispeli k záveru súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcom.
58. V rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2011 sp. zn. 4 Cdo 138/2009, na ktorý žalovaný taktiež poukazuje, dovolací súd potvrdil správnosť záveru o neunesení dôkazného bremena žalobcom, keď sa mu nepodarilo nepreukázať, že by v čase uzavretia zmluvy vlastnil sumu cca 3.000.000 Sk a že by peniaze žalovanej reálne poskytol, pričom viacerí z najbližších príbuzných žalobcu sa vyjadrili, že v rodine žalobcu vysoké sumy peňazí nebývali. V danom prípade sa teda taktiež jednalo o inú situáciu, naviac predmetom nebolo posudzovanie potvrdenia o odovzdaní peňazí (či takýto dôkaz by bol postačujúci, resp. za akých podmienok).
59. K uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. februára 2010 sp. zn. 4 Cdo 13/2009 sa dodáva, že toto riešilo otázku dôkazného bremena v súvislosti s vrátením pôžičky (bolo povinnosťou žalovaného preukázať pravosť predloženej listiny, teda to, že potvrdenie o vrátení pôžičky v celom rozsahu bolo skutočne vystavené žalobcom).
60. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júna 2010 sp. zn. 3 Cdo 325/2009 vyplýva, že predmetom konania bolo určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke, na základe ktorej mali žalovaní 1/, 2/ požičať žalobkyni finančné prostriedky. Z dokazovania vyplynulo, že peniaze si v skutočnosti požičal syn žalobkyne, preto bola určená neplatnosť tejto zmluvy (medzi účastníkmi konania teda nevznikol právny vzťah zo zmluvy o pôžičke). Rovnako je teda potrebné skonštatovať,
že sa nejedná o skutkovo a právne obdobný prípad a ani to, že by sa odvolací súd odchýlil vo svojom závere od tohto, resp. vyššie uvedených rozhodnutí dovolacieho súdu.
61. Argumentácia žalovaného vo vzťahu k možnosti započítania pohľadávky taktiež nebola relevantná, keď v prípade pôžičky išlo o vzťah medzi žalobcom a žalovaným a pri kúpnej zmluve zo dňa 21.1.2009 sa jednalo o vzťah medzi spoločnosťou LRL PROFITECH, s.r.o. ako predávajúcou a žalobcom ako kupujúcim. Na započítanie je potrebné, aby veriteľ a dlžník mali vzájomné pohľadávky (§ 580 Občianskeho zákonníka).
62. Po zopakovaní dokazovania v potrebnom rozsahu, odvolací súd dospel k záveru s poukazom na vyššie uvedené, že žaloba bola podaná dôvodne. Žalobca uniesol dôkazné bremeno a preukázal odovzdanie predmetu pôžičky (vychádzajúc z písomného vyhlásenia žalovaného o prevzatí pôžičky za situácie, keď obrana žalovaného nebola dostatočná a včasná v tom smere, že by preukázala opak, resp. že by logicky spochybnila tento dôkaz s vysvetlením podpisu zmluvy žalovaným, ktorého pravosť bola preukázaná znaleckým dokazovaním), teda hotovosti 500.000 Sk, t. j. 16.596,96 eur, pričom žalovaný v lehote splatnosti pôžičku žalobcovi nesplatil a s plnením sa dostal do omeškania. Pri rozhodnutí odvolací súd vychádzal a rešpektoval judikatúru (od tejto sa neodchýlil), súčasne prihliadajúc na konkrétne okolnosti tohto prejednávaného prípadu. Dodáva sa, že za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít nie je možné považovať rozhodnutia krajských súdov.
63. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
64. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu omeškania (ďalej len „nariadenie vlády“) výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
65. V dôsledku omeškania žalovaného s plnením peňažného dlhu žalobcovi vznikol nárok na úrok z omeškania vo výške 8,5 % ročne (dvojnásobok diskontnej sadzby NBS; 4,25 % x 2) zo sumy 16.596,96 eur od 2.2.2008 do zaplatenia (t. j. od nasledujúceho dňa po splatnosti pôžičky).
66. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobe vyhovel v plnom rozsahu (výrok I. rozhodnutia).
67. V závere odvolací súd dodáva, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou sporovej strany, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie v danej veci za rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
68. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa § 396 ods. 2 CSP ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa čl. 4 ods. 1 a 2 CSP ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. Ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.
69. O nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1, 2 CSP tak, že procesne plne úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania (prvoinštančného a odvolacieho) v plnom rozsahu z dôvodu úspechu vo veci, voči neúspešnému žalovanému (výrok II. rozhodnutia).
70. Súčasne bolo potrebné rozhodnúť i o trovách štátu, keď uznesením z 5.6.2012 č. k. 25C/88/2011-165 súd prvej inštancie priznal znalečné znalcovi v sume 1.179,71 eur, z toho suma 797,71 eur bola vyplatená zo štátnych rozpočtových prostriedkov.
71. Štátu patrí náhrada trov, ktoré skutočne vynaložil v súlade s v danom čase platnou procesnou normou, ustanovením § 148 OSP, podľa ktorej mu ex lege vznikol nárok na ich náhradu, a to napriek tomu, že nová procesná úprava CSP analogické ustanovenie neobsahuje. Aplikáciou základného princípu uvedeného v čl. 4 ods. 2 CSP s použitím ustanovenia § 253 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP je možné štátu náhradu trov konania voči neúspešnej strane sporu priznať aj za právnej úpravy Civilného sporového poriadku (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. júla 2018, sp. zn. 4 Obo 3/2018, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov, č. 9/2018).
72. Z dôvodu, že v konaní vznikli štátu trovy, odvolací súd rozhodol o nich v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení tak, že štátu priznal nárok na ich náhradu voči neúspešnej strane, t. j. voči žalovanému (výrok III. rozhodnutia).
73. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
74. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.