Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Co/77/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a členov senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a JUDr. Daniela Ilavského v spore žalobkyne: X. T., rod. E., nar. X. M. XXXX, trvale bytom C., P. E. XXXX/X, zast. splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária FARDOUS PARTNERS s.r.o., Šaľa, Hlavná 6, IČO: 47 241 543, proti žalovanému: Poľnohospodárske družstvo Močenok, Močenok, Nitrianska 1232/50, IČO: 00 198 706, zast. splnomocnenkyňou: JÁNSKÝ & PARTNERS s. r. o., advokátska kancelária, Nitra, Štúrova 13, IČO: 47 249 650, o vypratanie nehnuteľností, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo 7. marca 2019 č. k. -147 takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa pôvodne domáhala určenia neplatnosti nájomnej zmluvy č. 2552 uzatvorenej dňa 26. novembra 2015 medzi pôvodným vlastníkom pozemkov (p. S. J.) nachádzajúcich sa v k. ú. C. a po pripustení zmeny žaloby na pojednávaní 3. mája 2018 vypratania nehnuteľností, ktorých je vlastníčkou, nachádzajúcich sa v k. ú. C., obec C., okres Šaľa, zapísaných v LV č. XXXX a to:

- pozemok CKN parc. č. 6915/61 o výmere 42991 m2, orná pôda

- pozemok EKN parc. č. 3995 o výmere 22475 m2, orná pôda

- pozemok EKN parc. č. 3996 o výmere 10351 m2, orná pôda

- pozemok EKN parc. č. 5847/1 o výmere 31953 m2, orná pôda

- pozemok EKN parc. č. 5847/2 o výmere 1431 m2, ostatné plochy a v LV č. XXXX a to:

- pozemok EKN parc. č. 6915/1 o výmere 311 m2, orná pôda a II. žalovanému priznal voči žalobkyni náhradu trov konania vo výške 100 %, o výške ktorej rozhodne samostatným uznesením podľa

2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. , a a O. z. ( v znení neskorších predpisov); a o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov (ďalej aj „“).

3. Vecne prvoinštančný súd dôvodil tým, že medzi právnym predchodcom žalobkyne pánom S. J. a žalovaným bola uzatvorená nájomná zmluva č. 2552, ktorej predmet považuje žalobkyňa za neurčitý a v dôsledku toho nájomnú zmluvu za absolútne neplatnú podľa § 37 ods. 1 O. z. Vykonaným dokazovaním

mal za preukázané, že predmet nájmu (nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. C., obec C., okres Šaľa, zapísané na LV č. XXXX a to:

- pozemok CKN parc. č. 6915/61 o výmere 42991 m2, orná pôda

- pozemok EKN parc. č. 3995 o výmere 22475 m2, orná pôda

- pozemok EKN parc. č. 3996 o výmere 10351 m2, orná pôda

- pozemok EKN parc. č. 5847/1 o výmere 31953 m2, orná pôda

- pozemok EKN parc. č. 5847/2 o výmere 1431 m2, ostatné plochy a nachádzajúce sa v k. ú. C., obec C., okres Šaľa, zapísaných na LV č. XXXX a to:

- pozemok EKN parc. č. 6915/1 o výmere 311 m2, orná pôda, ktorých vlastnícke právo žalobca nadobudol na základe kúpnej zmluvy od ich pôvodného vlastníka, S. J., bytom C. (ďalej len „pôvodný vlastník pozemkov“), pričom vklad vlastníckeho práva z predmetnej kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľností bol v prospech žalobkyne povolený pod V-906/2017 zo dňa 16.5.2017) bol špecifikovaný dostatočne určito v prílohe nájomnej zmluvy, ktorá tvorí jej neoddeliteľnú súčasť, preto takýto postup je plne v súlade s § 37 ods. 1 O. z. Pokiaľ si právny predchodca žalobkyne k svojmu vyhotoveniu nájomnej zmluvy nevzal jej prílohu, nakoľko mal so žalovaným vytvorený nadštandardný vzťah a túto nepotreboval, pretože mu bolo jednoznačne zrejmé, ktoré pozemky žalovanému prenajíma, je to len jeho prístup k veci a toto jeho konanie nemôže byť na ujmu žalovaného a už vôbec nemôže spôsobiť absolútnu neplatnosť nájomnej zmluvy. Žalobkyňa, ako právny nástupca p. S. J., vstupuje do nájomného vzťahu s poukazom na § 680 ods. 2 O. z. za podmienok dohodnutých v nájomnej zmluve č. 2552. Prvoinštančný súd zamietol návrh žalobkyne na doplnenie dokazovania ohľadne predloženia ďalších nájomných zmlúv žalovaného, ktoré uzatvoril s inými subjektami, nakoľko pre vyporiadanie sa s otázkou absolútnej neplatnosti tejto konkrétnej nájomnej zmluvy č. 2552 nemajú iné nájomné zmluvy žiaden význam a navrhované dokazovanie by bolo nadbytočné, nehospodárne a neúčelné. Z rovnakých dôvodov zamietol aj výsluch akýchkoľvek ďalších svedkov mimo vypočutých, nakoľko pri uzatváraní nájomnej zmluvy (ktorej platnosť súd musel posúdiť) boli len p. N. a p. J..

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala prostredníctvom splnomocnenkyne odvolanie žalobkyňa z dôvodu, že: a) súd neprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, b) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a c) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolateľka uviedla, že S. J., ako pôvodný vlastník pozemkov, uzatvoril so žalovaným nájomnú zmluvu č. 2552, na základe ktorej odplatne prenechal žalovanému užívacie právo k pozemkom, ktoré mal vo svojom vlastníctve, za účelom ich poľnohospodárskeho využitia. Nájomná zmluva, ktorá bola uzatvorená medzi S. J., ako pôvodným vlastníkom nehnuteľnosti a žalovaným, neobsahuje nezameniteľnú špecifikáciu nehnuteľnosti, ktoré majú byť podľa zmluvy predmetom nájmu, nakoľko tieto nehnuteľnosti nie sú v zmluve riadne identifikované podľa katastrálneho územia, listu vlastníctva, parcelných čísel, z čoho vyplýva, že v predmetnej nájomnej zmluve absentuje obligatórna náležitosť, ktorá spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Nájomná zmluva, ktorou disponoval S. J., ako pôvodný vlastník neobsahuje žiadne znaky toho, že jej neoddeliteľnou súčasťou bola jej príloha - ,,evidenčný list vlastníka“. Skutočnosť, že nájomná zmluva neobsahovala, resp. jej súčasťou nebola žiadna príloha, potvrdil vo svojej výpovedi aj pôvodný vlastník S. J., ktorý výslovne uviedol, že „nájomná zmluva žiadne prílohy neobsahovala“. Pokiaľ by nájomná zmluva mala obsahovať prílohu zviazanú s nájomnou zmluvou špagátom, ako to vyplýva zo zmluvy predloženej žalovaným, bola by v texte nájomnej zmluvy uvedená existencia prílohy, ako jej neoddeliteľnej súčasti. To, že evidenčný list vlastníka nebol súčasťou nájomnej zmluvy preukazuje aj tá skutočnosť, že originál nájomnej zmluvy, ktorú mal k dispozícii S. J., ako pôvodný vlastník, nebola na rozdiel od nájomnej zmluvy predloženej žalovaným na krajoch predierkovaná, z čoho vyplýva, že súčasťou nájomnej zmluvy evidenčný list vlastníka nebol. Žalobca vzhľadom na predložené originály nájomných zmlúv, ktoré sa líšia v časti existencie prílohy k nájomnej zmluve navrhol za účelom preukázania bežnej praxe žalovaného pri uzatváraní nájomných zmlúv, predloženie iných nájomných zmlúv uzavretých žalovaným s tretími osobami, ako aj ich výsluchom, pričom tieto dôkazy súd aj napriek existujúcej spornosti v obsahu nájomných zmlúv odmietol vykonať. Týmto procesným postupom súdu nemohol žalobca v konaní uplatniť prostriedky procesného útoku a obrany, čím boli porušené jeho práva na spravodlivý proces. Obligatórnymi náležitosťami nájomnej zmluvy sú najmä špecifikácia predmetu nájomnej zmluvy, dĺžka trvania nájmu a výška nájomného. Ak nájomná zmluva neobsahuje niektorú z týchto náležitostí, je takýto právny úkon s poukazom na § 37

O. z. absolútne neplatným právnym úkonom, nakoľko nie je možné zistiť, čoho sa prejavená vôľa v zmluve týka, nakoľko nie je určito vyjadrená. Predmetná nájomná zmluva č. 2552 nikdy neobsahovala žiadnu špecifikáciu predmetu nájmu, teda evidenčný list vlastníka ako sa počas konania na súde prvej inštancie snažil žalovaný preukázať predložením svojho rovnopisu nájomnej zmluvy so zviazanou prílohou tak, ako je už vyššie uvedené. Táto skutočnosť bola vyvrátená výpoveďou S. J. - pôvodného vlastníka nehnuteľnosti.

5. Z vyjadrenia žalovaného vyplynulo, že odvolací dôvod, ktorý žalobkyňa uplatnila v zmysle (prvoinštančný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam) neobstojí, pretože vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorý plynie z ústavného princípu nezávislosti súdov, ktorá zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a logického myšlienkového postupu. Súd hodnotí každý jeden dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti, pričom po „individuálnej selekcii“ následne hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo poručením pravidiel formálnej logiky. Súd prvej inštancie postupoval v zmysle uvedených kritérií, skúmal vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti, neosvojoval si tvrdenia sporových strán mechanicky bez podrobnejšieho hodnotenia, čo nakoniec plynie aj z odôvodnenia žalobkyňou napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, v ktorom súd pomerne detailne až precízne opísal svoje úvahy, ktorými sa v rámci hodnotenia vykonaných dôkazov spravoval. Žalovaný nesúhlasí s názorom žalobkyne, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a naopak, skutkové zistenie súdu prvej inštancie považuje za správne. Žalobkyňa opätovne uvádza zavádzajúce tvrdenia, keď konštatuje, že pokiaľ by nájomná zmluva mala obsahovať prílohu zviazanú s nájomnou zmluvou špagátom, ako to vyplýva zo zmluvy predloženej žalovaným, bola by v texte nájomnej zmluvy uvedená existencia prílohy, ako jej neoddeliteľnej časti. Odkaz na existenciu takejto prílohy zmluvy pritom ale jednoznačne plynie z jej znenia, in concreto z ustanovenia čl. I. ods. 1 predmetnej nájomnej zmluvy. Žalobkyňa ďalej namietala, že súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom spočívajúcom v rozhodnutí nevykonať žalobkyňou navrhovaný dôkaz, znemožnil uskutočňovať procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a teda je daný odvolací dôvod podľa ustanovenia V danej súvislosti prvoinštančný súd poukázal na to, že prostriedkami procesného útoku sa v zmysle ustanovenia rozumejú okrem iných aj návrhy sporovej strany na vykonanie dôkazov, ktoré sú strany sporu oprávnené uplatniť, respektíve vo vzťahu k úspešnosti sporu povinné uplatniť. Ako vyplýva z priebehu konania pred súdom prvej inštancie, čo potvrdzuje aj žalobkyňa vo svojom ostatnom písomnom podaní, žalobkyni bolo zo strany súdu prvej inštancie umožnené predniesť návrhy na vykonanie dôkazov, tzn. uplatniť prostriedok procesného útoku, a preto tvrdenie žalobkyne, že jej bolo znemožnené súdom prvej inštancie riadne uplatňovať prostriedky procesného útoku a obranu, je zjavne nesprávne. Pokiaľ ide o samotné vykonanie dôkazov navrhovaných sporovými stranami, v zmysle ustanovenia je výlučne doménou súdu, aby ten rozhodol, ktorý z navrhovaných dôkazov vykoná a ktorý nie. Sporová strana nemá priznané právo, aby sa v priebehu súdneho konania vykonal každý z dôkazov, vykonanie ktorého navrhne, pričom z uvedeného ustanovenia jednoznačne plynie právo súdu rozhodnúť o návrhu na vykonanie dôkazu tak, že takýto dôkaz nevykoná. Rozhodnutie súdu o nevykonaní sporovou stranou navrhovaného dôkazu, preto nemôže predstavovať taký postup súdu, ktorý by znemožňoval strane sporu uskutočňovať procesné práva a porušiť ústavne garantované právo na spravodlivý súdny proces. Tento záver opakovane potvrdil aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý okrem iného konštatoval, že do obsahu základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým dôkazom, ktoré účastník konania pred všeobecným súdom navrhol (tvoriaceho jednu zo zložiek práva na spravodlivý súdny proces), nepatrí povinnosť súdu vykonať všetky navrhnuté dôkazy, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci umožňuje sudcovi a súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú (), respektíve, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (). Uvedený názor Ústavného súdu Slovenskej republiky si osvojil i Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý rovnako uviedol, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy (NS SR, sp. zn. ). Z uvedeného možno prijať jednoznačný záver, že pokiaľ súd prvej inštancie nevykonal všetky sporovými stranami navrhnuté dôkazy, v tomto prípade dôkaz navrhovaný žalobkyňou, nemohlo takýmto postupom súdu

byť porušené právo žalobkyne ako strany sporu na spravodlivý súdny proces. Pre úplnosť žalovaný k rozhodnutiu súdu prvej inštancie nevykonať žalobkyňou navrhovaný dôkaz, nevykonanie ktorého namieta vo svojom odvolaní, uvádza, že toto rozhodnutie považuje za správne. S poukazom na vyššie citované ustanovenie , ako aj rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako i Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, preto podľa názoru žalovaného nie je daný žalobkyňou tvrdený odvolací dôvod podľa ustanovenia Súd prvej inštancie správne a v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav, ktorý predstavoval podklad pre následné právne posúdenie sporu, pričom v nadväznosti na zistený skutkový stav správne aplikoval a interpretoval príslušné právne predpisy, najmä pri posudzovaní otázky (ne)platnosti predmetnej nájomnej zmluvy pri aplikácií ustanovení O. z., a teda správne právne spor posúdil. Žalobkyňou tvrdený odvolací dôvod podľa ustanovenia preto nie je daný.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( C. s. p ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (, a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle a

7. Predmetom konania vedeného na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. je žaloba o vypratanie nehnuteľností (špecifikované v bode 1/ tohto rozsudku), ktorú súd prvej inštancie zamietol, pretože predmet nájmu, ktorý považuje žalobkyňa za neurčitý a v dôsledku toho nájomnú zmluvu za absolútne neplatnú podľa § 37 ods. 1 O. z., bol špecifikovaný dostatočne určito v prílohe nájomnej zmluvy č. 2552, ktorá tvorí jej neoddeliteľnú súčasť, preto ak si právny predchodca žalobkyne nevzal prílohu nájomnej zmluvy, keďže mal so žalovaným vytvorený nadštandardný vzťah, túto nepotreboval, pretože mu bolo jednoznačne zrejmé, ktoré pozemky žalovanému prenajíma, je to len jeho prístup k veci a toto jeho konanie nemôže byť na ujmu žalovaného a už vôbec nemôže spôsobiť absolútnu neplatnosť nájomnej zmluvy. Žalobkyňa, ako právny nástupca pôvodného vlastníka prenajatých nehnuteľností (p. J.), vstupuje do nájomného vzťahu s poukazom na § 680 ods. 2 O. z. za podmienok dohodnutých v nájomnej zmluve č. 2552.

8. S prihliadnutím na obsah podaného odvolania, predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobkyne bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru o užívaní predmetných nehnuteľností žalovaným bez právneho dôvodu a následne aj rozhodnutia o závislom výroku (výrok II.) o trovách konania.

9. Podľa ust. a odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodním napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).

10. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou tvrdeného nároku, ktorý v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam pre rozhodnutie vo veci podstatným skutkovým okolnostiam a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho správny právny záver vo veci s poukazom na odvolací súd odkazuje v samej podstate na správne odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Prvoinštančný súd pri vyhodnotení vykonaného dokazovania každého z vykonaných dôkazov

jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach mal dostatočným spôsobom preukázané, že žaloba žalobkyne je nedôvodná.

11. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj judikát R 129/1999 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , , , ). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

12. Podľa vo všeobecnosti platí, že dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Podľa judikatúry zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov, ako i hodnotenie ich vzájomnej súvislosti, pretože hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú tak čiastkové, ako i komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Tak napr. pri svedeckej výpovedi sudca hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k účastníkom a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň a ďalej vzhľadom na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie určitých skutočností, vzhľadom na spôsob reprodukcie týchto skutočností, na chovanie pri výpovedi a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom sudca porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností (porov. rozsudok NS SR sp. zn. ).

13. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania (strany sporu), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. ) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. ).

14. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov náležite a logicky zdôvodnil, prečo považoval žalobu za nedôvodnú a na základe čoho dospel k tomu, že žalovaný užíva predmetné nehnuteľnosti na základe právneho dôvodu, ktorým je nájomná zmluva č. 2552. Odvolací súd vo vzťahu k technickej jednote listiny poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , podľa ktorého: „Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane pripomína, že prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody strán vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa . Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie

zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z (k tomu pozri , , , podobne aj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. zo 14. apríla 2005). Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný súd hodnotí aj rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli zákony a podzákonné úpravy (vrátane noriem týkajúcich sa výkladu alebo platnosti právneho úkonu) interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, napr. v dôsledku prílišného formalizmu (, , ). ... Nároky kladené na odôvodnenie rozhodnutia všeobecných súdov stúpajú s rastúcou intenzitou obmedzenia a zásahu do zmluvnej slobody fyzických osôb a právnických osôb (). Z toho dôvodu preferencia výkladu uchovávajúceho právny úkon v platnosti kladie vysoké nároky na odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým sa právny úkon vyhlasuje za neplatný. Z takého rozhodnutia musí byť najmä dostatočne zrejmé, z akého právneho dôvodu má neplatnosť právneho úkonu vyplývať, či porušenie danej právnej normy vedie k neplatnosti právneho úkonu alebo k inému právnemu následku (náhrada škody, povinnosť vyzvať na odstránenie procesných nedostatkov) a aké skutkové zistenia preukazujú naplnenie predpokladov právnej normy, z ktorej vyplýva neplatnosť právneho úkonu. ... Z ústavného hľadiska požiadavky právnej istoty a preferencie platnosti právnych úkonov je nevyhnutné, aby o neplatnosti právneho úkonu nerozhodovali okolnosti, ktoré zákon neuvádza ako dôvody neplatnosti. Zároveň majú súdy pri posudzovaní neplatnosti právnych úkonov zohľadniť aj zmysel a účel právnej úpravy, ktorá s určitým nedostatkom právneho úkonu spája právny následok v podobe jeho neplatnosti.“

15. Odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie ustálil skutkový základ pre rozhodnutie z dôkazov, z ktorých jasne plynie záver o zamietnutí žaloby kvôli užívaniu predmetných nehnuteľností žalovaným na základe právneho dôvodu, preto podľa napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania, keď žalovanému, ktorý bol v spore v plnom rozsahu úspešný, vznikol nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v konaní neúspešnej, bol mu tak správne priznaný nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (100 %).

16. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia v spojení s a Žalovanému aj v odvolacom konaní, pretože bol v plnom rozsahu úspešný, vznikol nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v konaní neúspešnej. Žalovanému bol tak priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalobkyni. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku, samostatným rozhodnutím ( ).

17. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I posledná veta o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a posledná veta ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).