Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_17CoE-11-2020.pdf
PDF · 94.79 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoE/11/2020
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu JUDr. Moniky Juskovej a Mgr. Miloša Koleka v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advocate, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnej: Q. W., M.. XX.XX.XXXX, Q. P. XXX/XXX, XXX XX W., o udelenie poverenia, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č.k. 13Er 554/2009-55 zo dňa 26.11.2019, takto
rozhodol:
Potvrdzuje uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie a v súvisiacom výroku o trovách účastníkov exekučného konania a súdneho exekútora.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) nevylúčil súdneho exekútora T.. D. B., U.., Exekútorský úrad Q. z vykonávania exekučného konania vo veci sp. zn. 13Er 554/2009. Druhým výrokom exekúciu zastavil. Tretím a štvrtým výrokom vyslovil, že povinný nemá nárok na náhradu trov konania voči oprávnenému a súdny exekútor má nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému, pričom o výške náhrady trov exekúcie rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. V odôvodnení uviedol, že exekučné konanie sa začalo dňa 14.11.2009 na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 14554/09 zo dňa 26.08.2009. Súdny exekútor v doplnení žiadosti o udelenie poverenia zo dňa 05.10.2011 poukázal na splnenie si povinnosti podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku v súvislosti s nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 322/2010 z 13.4.2011, na obsah ktorého poukázal. Súd prvej inštancie citoval ust. § 30 ods. 1, 3, 5, 7 Exekučného poriadku účinného do 31.3.2017 a uviedol, že po preskúmaní oznámenia splnenia si povinnosti súdnym exekútorom v zmysle ust. § 30 ods. 3 Exekučného poriadku dospel k záveru, že nie sú dané dôvody na vylúčenie súdneho exekútora z exekúcie. Skutočnosť, že bol súdny exekútor zamestnancom oprávneného nezakladá pochybnosti o jeho nezaujatosti a nestrannosti, naopak pochybnosti by zakladalo, ak by bol v minulosti v pracovnom pomere s povinným. Exekúcia zasahuje do majetkových práv povinného a exekúcia sa vykonáva v prospech oprávneného. Exekútor bol riadne vymenovaný za súdneho exekútora a je povinný vykonávať exekúciu nestranne a nezávisle. Prvoinštančný súd uznesením č. k. 13Er/554/2009-15 zo dňa 27.06.2012 nepripustil vstup združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, ako vedľajšieho účastníka na strane povinného a odmietol návrh združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS na zastavenie exekúcie odmietol ako aj návrh združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS na vylúčenie súdneho exekútora. Na základe podaného odvolania Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 17CoE/204/2012-39 zo dňa 22.01.2013 zrušil uznesenie a vrátil vec prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. Prvoinštančný súd na základe pokynu nadriadeného súdu pristúpil k posúdeniu zákonnosti exekučného titulu a podmienok exekúcie a opätovne preskúmal exekučný titul. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. § 45 ods. 1 až 3 zákona č. 244/2002 z. z o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do
31.12.2014, ďalej § 52 a nasl. § 53 ods. 1 , 4 písm. r), ods. 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len Občiansky zákonník), ust. § 9 ods. 1 až 4 Exekučného poriadku v platnom znení a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017 a uviedol, že oprávnený s povinným uzatvorili dňa 01.10.2008 zmluvu o úvere č XXXXXXX, ktorá má s ohľadom na povahu zmluvných strán spotrebiteľský charakter. Rozhodcovská doložka vyplývajúca z bodu 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru nebola individuálne dojednaná a znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovane sporu pred všeobecným súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Takáto rozhodcovská doložka je neprijateľná a absolútne neplatná. Záver o jej neprijateľnosti videl aj v geografických dôvodoch. Neprijateľná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu na rozhodovanie veci a rozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe nemôže byť exekučným titulom. Z týchto dôvodov exekúciu zastavil postupom podľa ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017. O trovách exekučného konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a o náhrade trov exekúcie súdnemu exekútorovi rozhodol podľa ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku v platnom znení.
2. Proti tomuto uzneseniu vo výroku o zastavení exekúcie podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Namietal nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci. Uviedol, že výslovne odmieta postavenie povinného ako spotrebiteľa. Oprávnený uzavrel s povinným zmluvu o úvere, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver na účel povolania. Pre právnu kvalifikáciu povahy poskytnutého úveru je dôležité na aký účel bol úver poskytnutý, a nie na aký účel boli peňažné prostriedky v skutočnosti použité. Občiansky zákonník v čase uzatvorenia zmluvy o úver nevylučoval použitie rozhodcovskej doložky. Oprávnený s povinným dohodol nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu, na základe ktorej mal povinný možnosť riešiť spor buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Platnosť právneho úkonu je potrebné hodnotiť v čase jeho uzavretia a bez hypotetického zvažovania okolností, ktoré môžu, ale nemusia nastať po jeho uzavretí. Zásadná prípustnosť rozhodcovskej doložky bola priznaná rozsudkom Vrchného súdu v Olomouci zo dňa 02.03.2011, sp. zn. 12 Cmo 13/2010, rozsudkom Najvyššieho súdu ČR zo dňa 30.10.2009, sp. zn. 33 Cdo 2675/2007, rozsudkom Krajského súdu v hradci Králové zo dňa 01.03.2011, sp. zn. 19Co 481/2010 a i.. Použitie rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských vzťahoch nie je zakázané ani z pohľadu komunitárneho práva. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd uznesenie v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP, § 470 ods. 1 a 2 CSP, § 9a, § 243h Exekučného poriadku bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Súd prvej inštancie v danej veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. Podľa § 53 ods. 4 písm. r) zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) v znení účinnom ku dňu uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere a rozhodcovskej zmluvy (28.01.2012) za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa § 53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, rozsudku z 27. januára 2007 vydanom v konaní pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996, publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 vyplýva, že: „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“ Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp.zn. 3Cdo/146/2011, exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rovnaký právny názor vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.11.2012 sp. zn. 6Cdo/207/2011, podľa ktorého „Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávnenou označený
exekučný titul bol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia“. Vychádzajúc z právnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku, čo potvrdzuje aj uznesenie Ústavného súdu SR z 09.12. 2010, sp. zn. II. ÚS 545/2010-15 ako aj vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu, je zrejmé, že exekučný súd je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, a to v každom štádiu vedenia exekúcie a to na návrh ako aj bez návrhu účastníka konania. V prípade, ak exekučný súd dospeje k záberu, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj primerane procesne zareagovať, a teda nariadenú exekúciu zastaviť. Predovšetkým je povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého je exekúcia vykonávaná, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove z 27.9.2010. Rozhodcovský rozsudok bol založený na neprijateľnej rozhodcovskej zmluve. Neprijateľná zmluvná podmienka je neplatná, a teda nevyvoláva právne účinky obdobne ako keď rozhodcovskej zmluvy niet (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 1/2012, uznesenie Krajského súdu v Prešove vo veci 6CoE 66/2012, 6CoE 256/2012). Súdny dvor v spojených veciach C-240/98 až C-244/98 konštatoval existenciu rizika, že spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú podmienku a vzniká otázka, prečo by tomu malo byť inak pri výbere rozhodcovského konania, resp. pri možnosti výberu rozhodcovského konania neinformovaným spotrebiteľom. Podstata nekalej podmienky podľa súdneho dvora vyžaduje, aby sa neuplatnila a na to súd prihliada aj bez návrhu (rozsudok C-618/2010 Banco Espaňol, rozsudok C-168/05, rozsudok C-243/08 Pannon a iné). Nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa opisuje súdny dvor slovami cit.: „Podmienka, ktorá deleguje právomoci vzhľadom na všetky vyvstávajúce spory na súd v územnej jurisdikcii, kde má predajca alebo dodávateľ svoje hlavné obchodné sídlo, zaväzuje spotrebiteľa podrobiť sa výhradne jurisdikcii súdu, ktorý môže byť ďaleko od miesta jeho trvalého bydliska. To mu sťažuje predložiť obhajovací spis súdu. V prípade sporov s obmedzenými finančnými čiastkami by náklady spojené s obhajovacím spisom spotrebiteľa mohli byť prekážkou a spôsobiť mu právnu nápravu alebo ochranu. Takáto podmienka preto spadá do kategórie podmienok, ktoré majú cieľ alebo účinok vylúčiť alebo zabrániť právu spotrebiteľa začať právne konanie - kategória z pododstavca (q) odstavca 1 Prílohy ku Smernici. Na druhej strane táto podmienka uľahčuje predajcovi alebo dodávateľovi pripraviť sa na proces a robí mu to menej obtiažnym. Keď je neprerokovaná jurisdikčná klauzula zahrnutá v takej zmluve v zmysle Smernice a deleguje právomoc na súd v územnej jurisdikcii, kde má predajca alebo dodávateľ svoje obchodné sídlo, považuje sa za nečestnú v zmysle Čl. 3 Smernice.“ Tak ako existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na nekalú rozhodcovskú doložku a nenamietne ju v súdnom konaní (Océano Grupo Editoriale C-240/98 až C-244/98), tak ako existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na nekalú rozhodcovskú doložku v rozhodcovskom konaní, a preto je treba na ňu brať ohľad v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku (Mostaza Claro C-168/05) tak, ako existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že ani v exekučnom konaní spotrebiteľ nepoukáže na nekalú rozhodcovskú doložku, a preto treba spotrebiteľa zbaviť jej účinkov v súlade s vnútroštátnymi procesnými predpismi (ASTURCOM C-40/98), tak o nič menej existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na nekalú rozhodcovskú doložku a neodstúpi od nej v rámci kontraktácie, resp. neoznámi, že ju neprijíma, ak nie je zastúpený advokátom. Právo, ktoré by neumožňovalo zbaviť neinformovaného spotrebiteľa účinkov nekalej rozhodcovskej doložky len preto, že od nej neodstúpil a pritom nebol zastúpený v rámci kontraktácie advokátom, by odporovalo zásade efektivity unijného práva. Rozhodcovská doložka uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovaná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6MCdo 9/2012). Oprávnený si v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Ako je zrejmé, uvedená norma vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Z obsahu
spisu nevyplýva, že by v rámci kontraktácie došlo k naplneniu zákona, a že by s odbornou starostlivosťou príslušný zamestnanec banky najprv poučil povinného a nechal mu priestor na rozhodnutie a voľbu. Z obsahu spisu je zrejmé, že rozhodcovská doložka bola súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Odvolací súd k uvedenému uvádza, že pokiaľ je rozhodcovská doložka súčasťou len Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, nie je možné tvrdiť, že je dojednaná individuálne a že nie je podmienkou poskytnutia úveru, keďže to vyplýva už len zo samotného názvu „podmienky poskytnutia úveru“. Zároveň odvolací súd poznamenáva, že rozhodcovskú doložku v spotrebiteľskej zmluve možno pripustiť, len v prípade, že by garantovala účastníkom spravodlivé konanie a rovnaké zaobchádzanie, čo v spotrebiteľskom vzťahu znamená zvýšenú ochranu spotrebiteľa. Praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná vo Všeobecných obchodných podmienkach úveru je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Rozhodcovský súd, ktorý predmetný spor rozhodne je konkrétne určený v rozhodcovskej doložke naformulovanej oprávneným. Rozhodcovská doložka úplne splýva s ostatnými všeobecnými zmluvnými dojednaniami, o ktorých je známe, že sa s nimi spotrebiteľ často vôbec neoboznamuje, napriek tomu, že v samotnej zmluve deklaruje opak. Odvolací súd má za to, že rozhodcovská doložka v znení, ako bola dohodnutá a vyjadrená v zmluve spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a preto je absolútne neplatná. Keďže rozhodcovská doložka na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju príslušnosť, a ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, je neprijateľnou a absolútne neplatnou, rozhodnutie vydané na jej základe nemá legitimitu a nie je spôsobilým exekučným titulom. Súd v danom prípade nemá pochybnosť o tom, že ustanovenie článku 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je v rozpore so znením ust. § 53 ods. 1 OZ, a preto je absolútne neplatné, na čo musí súd prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo). Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS ako nekalú (Rozsudok Súdneho dvora EÚ C-243/08 Pannon). Je treba zdôrazniť, že Európska únia vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa a v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje v rozhodcovských veciach zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku s poukazom na tzv. geografickú neprijateľnosť miesta konania (Rozsudok Súdneho dvora EÚ C-240/98 -C-244/98 Océano Grupo Editorial, tiež C-40/08 Asturcom).Vo svetle uvedených záverov správne súd prvej inštancie žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky je tiež v geografických dôvodoch v zmysle judikatúry súdneho dvora C-240/98 - C-244/98 Oceáno Grupo Editoriale. Neprimeraná vzdialenosť od miesta rozhodcovského konania je skutočnosťou, ktorá má odradzujúce účinky pre spotrebiteľa vo vzťahu k uplatňovaniu práva. Už len samotná vzdialenosť cca 320 km (Hranovnica - Bratislava) na rozhodcovské konanie je odradzujúca. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú zmluvu nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne (§ 387 ods. 1 CSP).
4. Toto uznesenie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.