Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Co-255-2019.pdf
PDF · 175.34 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/255/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: T. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., zast. JUDr. Ľubomírom Kišacom, advokátom, so sídlom Topoľčany, Škultétyho 1597/7, proti žalovanej: J. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., D. XXXX/XX, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 20. septembra 2019 č. k. 4C/28/2017-311 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .
Žalovanej sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu na určenie vlastníckeho práva žalobcu k bytu č. XX vo vchode A na 7. poschodí bytového domu súp. č. XXXX postaveného na parc. č. 78 a podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu 196/10.000 zapísaného na LV č. XXXX v kat. úz. T. zamietol. Konanie o žalobe na určenie vlastníckeho práva proti žalovaným v 1. a 2. rade zastavil. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaným v 1. a 3. rade priznal náhradu trov konania proti žalobcovi v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Rozhodol, že žalovanej v 2. rade náhradu trov konania proti žalobcovi nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 34, § 37 ods. 1, § 39, § 132 ods. 1, § 133 ods. 2, § 553 ods. 1, 2, 3, § 553a ods. 1, 2, § 553b ods. 1, § 553c ods. 1, 2, 4, 5, § 553d ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a na základe predchádzajúceho, ako aj doplneného dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu na určenie vlastníckeho práva k bytu je síce dôvodná, avšak tejto nie je možné vyhovieť, a preto ju zamietol. Predmetom tohto súdneho konania bolo určenie neplatnosti kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo dňa 08. 10. 2012 uzavretej medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade, neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovaným v 1. rade a žalovanou v 2. rade dňa 06. 05. 2013, neplatnosti darovacej zmluvy uzavretej dňa 11. 06. 2013 medzi žalovanými v 2. a 3. rade a taktiež určenie vlastníckeho práva žalobcu k bytu, ktorý bol predmetom uvedených právnych úkonov, pričom doposiaľ už bolo právoplatne rozhodnuté o časti žaloby týkajúcej sa neplatnosti jednotlivých právnych úkonov tak, že žaloba žalobcu v tejto časti bola zamietnutá, a preto bolo potrebné ďalej už len prejednať a rozhodnúť o časti žaloby týkajúcej sa určenia vlastníckeho práva k bytu. Je nesporné, že zo strany žalobcu bol daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku, ako už konštatoval aj odvolací súd, nakoľko podľa zápisu na liste vlastníctva je v súčasnej dobe evidovaná ako vlastníčka bytu žalovaná v 3. rade na základe predchádzajúcich právnych úkonov, ktoré žalobca označil za absolútne neplatné, vychádzajúc z toho, že zmluva o prevode vlastníctva bytu zo dňa 08. 10. 2012 je neplatným právnym úkonom, a teda aj ďalšie právne úkony na ňu nadväzujúce
sú neplatné, a preto jeho vlastnícke právo zostalo zachované. Vo vzťahu k určeniu vlastníckeho práva k bytu bolo potrebné ako predbežnou otázkou zaoberať sa platnosťou, či neplatnosťou zmluvy o pôžičke uzavretej medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade dňa 08. 10. 2012 a zároveň platnosťou na ňu nadväzujúcej kúpnej zmluvy, pričom pri posúdení platnosti zmluvy o pôžičke bolo treba prihliadnuť na to, či táto zmluva nie je absolútne neplatným právnym úkonom. Pri posudzovaní platnosti zmluvy o pôžičke zo dňa 08. 10. 2012 súd dospel k záveru, že tento právny úkon je absolútne neplatný v zmysle § 37 ods. 1 a § 39 OZ. Z ustanovenia § 34 OZ vyplývajú základné pojmové znaky právneho úkonu, ktorými sú vôľa, prejav vôle a zameranie vôle na právne následky, ktoré právna norma spája s prejavom vôle. Základným definičným znakom právneho úkonu je jednota vôle a jej prejavu. Bez vôle, ako aj bez jej prejavu totiž nemôže ísť o právny úkon. Právny úkon je prejav vôle, ktorý smeruje k právom predvídaným následkom spočívajúcim vo vzniku, zmene a zániku tých občianskoprávnych vzťahov, ktoré normy občianskeho práva s týmto prejavom vôle ako právom uznaným úkonom spájajú. Právny úkon vyvolá právne následky len v prípade, ak splní všetky náležitosti vyžadované právnymi normami občianskeho práva, ktoré sú uvedené v súvisiacich ustanoveniach. Ak sa nezhoduje vnútorná, skutočná vôľa s vonkajším prejavom, ide o absolútne neplatný právny úkon. Vychádzajúc z výpovedí žalobcu a žalovaného v 1. rade, ktoré sa líšia ohľadne toho, aký právny úkon mienili uzatvoriť, mal súd za to, že zmluva o pôžičke uzavretá dňa 08. 10. 2012 je absolútne neplatným právnym úkonom, pretože na jej vznik bol potrebný zhodný prejav vôle zmluvných strán, čo v tomto prípade absentovalo. Podľa žalobcu sa so žalovaným v 1. rade dohodli na uzavretí zmluvy o pôžičke vo výške 17.000 eur pri úroku vo výške 8.000 eur s tým, že mal peniaze vrátiť do pol roka a ak by ich nevrátil, tak žalovaný v 1. rade by predal jeho byt za 50.000 eur, čo je však v rozpore s tvrdením žalovaného v 1. rade, ktorý vypovedal, že so žalobcom, ktorý potreboval 25.000 eur sa dohodli na uzavretí kúpnej zmluvy za túto kúpnu cenu, a teda medzi nimi nebola žiadna dohoda o pôžičke a ani o žiadnu pôžičku nešlo. Toto jeho tvrdenie je však v rozpore s výpoveďou na polícii dňa 14. 06. 2016, keď uviedol, že bol ochotný požičať žalobcovi sumu 25.000 eur za podmienky, že mu bude ručiť svojim bytom, a preto dal pripraviť zmluvu o pôžičke a kúpnu zmluvu na byt ako zábezpeku. Už len samotný rozpor v týchto výpovediach žalobcu a žalovaného v 1. rade spôsobuje absolútnu neplatnosť oboch právnych úkonov - zmluvy o pôžičke, ako aj zmluvy o prevode vlastníctva bytu - nakoľko k ich platnému uzavretiu bol potrebný zhodný prejav vôle zmluvných strán a ako bolo v konaní preukázané, v danom prípade nebol prejav vôle zmluvných strán zhodný, pričom ani jedna zo strán neprodukovala dôkazy, ktoré by vyššie uvedené rozpory odstránili. Každá zo zmluvných strán iným spôsobom prezentovala svoju vôľu uzavrieť konkrétne právne úkony, pričom podľa žalobcu malo ísť o zmluvu o pôžičke, ktorá mala byť zabezpečená jeho bytom a podľa žalovaného v 1. rade primárnou u neho bola kúpna zmluva, pričom zmluva o pôžičke bola podpísaná len ako poistka v prípade, ak by nakoniec nedošlo k prevodu vlastníctva bytu, keďže na byt bolo vyznačené záložné právo. Vzhľadom na uvedenú nezhodu medzi vôľou a prejavom oboch zmluvných strán týkajúcu sa uzavretých právnych úkonov a s poukazom na skutočnosť, že podľa § 37 ods. 1 OZ sa právny úkon musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný, ako aj s poukazom na ustanovenie § 39 OZ, podľa ktorého je neplatný právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom, nie je možné považovať zmluvu pôžičke, ako aj zmluvu o prevode vlastníctva bytu za platné právne úkony. V prípade oboch právnych úkonov ide o absolútnu neplatnosť, na ktorú súd musí prihliadať bez toho, či sa tejto neplatnosti niekto dovolal a táto pôsobí od počiatku. Okrem toho, posudzujúc obsah zmluvy o pôžičke, mal súd za to, že táto je absolútne neplatným právnym úkonom aj z dôvodu jej neurčitosti, keď táto bola podpísaná dňa 08. 10. 2012, pričom podľa zmluvy žalovaný v 1. rade ako veriteľ prehlásil, že dňa 09. 10. 2012 zapožičal žalobcovi ako dlžníkovi hotovosť vo výške 25.000 eur a toto tvrdenie nemôže byť pravdivé, vzhľadom na čas podpisu zmluvy. V zmysle § 37 ods. 1 OZ je právny úkon určitý len vtedy, keď nie je vnútorne rozporný jeho obsah alebo, keď prípadný rozpor možno odstrániť výkladom alebo použitím dispozitívnych ustanovení zákona namiesto neurčitých častí prejavu vôle. V tomto smere však posudzovanú zmluvu o pôžičke nie je možné považovať za určitý právny úkon, vzhľadom na rozpor medzi bodom 1. tejto zmluvy a časom jej uzavretia. Pokiaľ by súd pri skúmaní platnosti sporných právnych úkonov vychádzal aj z prvotného tvrdenia žalovaného v 1. rade, uvedeného na polícii dňa 14. 06. 2016, podľa ktorého bol ochotný žalobcovi požičať sumu 25.000 eur za podmienky, že mu bude ručiť svojim bytom a podľa toho aj posúdil tvrdenie žalobcu s tým, že sa malo jednať o pôžičku (avšak tento na rozdiel od žalovaného v 1. rade uvádzal pôžičku vo výške 17.000 eur pri úroku 8.000 eur), pričom druhá zmluva mala obsahovať záložné právo k bytu, tak zmluvu o pôžičke, vzhľadom na jej obsah by aj tak bolo potrebné posúdiť ako absolútne neplatný právny úkon, ktorý je neurčitý a táto absolútna neplatnosť právneho úkonu má dopad aj na neplatnosť súvisiaceho právneho úkonu, t. j. zmluvy o prevode vlastníctva bytu, ktorou mala byť zabezpečená zmluva o pôžičke. V tomto smere súd poukázal na stanovisko odvolacieho súdu uvedené v jeho rozsudku sp. zn. 9Co/132/2018 a
to v bodoch 14. a l5. odôvodnenia, podľa ktorého osud absolútne neplatného právneho úkonu sleduje aj právny úkon s akcesorickou povahou a súd musí na túto neplatnosť prihliadnuť z úradnej povinnosti. Ak by aj zmluva o pôžičke bola platným právnym úkonom a kúpna zmluva z toho istého dňa by mala byť považovaná za zabezpečovací prevod práva, tak táto neobsahuje náležitosti uvedené v § 553a ods. 2 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmlúv a s poukazom na ustanovenie § 553c ods. 2 OZ by musela byť považovaná za neplatnú. Súd poukázal na svoje stanovisko ohľadom absolútnej neplatnosti zmluvy o pôžičke zo dňa 08. 10. 2012, ako aj kúpnej zmluvy z toho istého dňa, ktorá je vedľajším právnym vzťahom medzi stranami vo vzťahu k zmluve o pôžičke a ako taká je tiež neplatným právnym úkonom. Z uvedeného dôvodu je potom potrebné považovať za neplatné právne úkony aj ďalšie zmluvy na ne nadväzujúce, a to kúpnu zmluvu zo dňa 06. 05. 2013 a darovaciu zmluvu zo dňa 11. 06. 2013 a z tohto pohľadu by potom žaloba žalobcu o určenie jeho vlastníckeho práva k bytu musela byť považovaná za dôvodnú. V tom prípade sa súd musí vysporiadať s otázkou dobrej viery nadobúdateľa, teda žalovanej v 2. rade, ktorá kúpnou zmluvou zo dňa 06. 05. 2013 nadobudla vlastnícke právo k bytu od žalovaného v 1. rade a žalovanej v 3. rade, ktorá sa stala vlastníčkou predmetného bytu na základe darovacej zmluvy uzavretej so žalovanou v 2. rade dňa 11. 06. 2013.
1.2. Keďže v týchto prípadoch išlo o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe zmluvy, potom sa na takúto zmluvu vzťahuje jedna zo základných zásad súkromného práva, a to zásada nemo plus iuris ad alium transfere potest, quam ipse habet (nikto nemôže previesť viac práv, než má sám). Táto zásada chráni vlastnícke právo skutočného (pravého) vlastníka. Jej uplatnenie znamená, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť (uznesenie Ústavného súdu SR z 10. 02. 2010 sp. zn. I. ÚS 50/2010). Aj keď dôsledkom vyplývajúcim z vyššie uvedenej zásady je nemožnosť nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka, nemožno vylúčiť situáciu, keď proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa. V súvislosti s riešením kolízie týchto princípov dovolací súd zastáva názor, že ochranu skutočného vlastníka zaručovanú zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám" možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol. Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie tejto ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako možnosť dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať v oprávnenej držbe (uznesenie NS SR z 27. 02. 2013 sp. zn. 6Cdo/71/2011).
1.3. Obdobne aj Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. I. ÚS 151/2016 zo dňa 03. 05. 2017 konštatoval, že z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest, quam ipse habet, t.j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko má sám). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. V tomto rozhodnutí poukazoval aj na svoje stanovisko vyjadrené v náleze sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16. 03. 2016 s tým, že musí dôjsť k určitému posunu v doterajšej judikatúre Ústavného súdu v riešení otázky „nemo plus iuris" (I. ÚS 50/2010) o nové interpretačné závery, či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol potvrdený údajný z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci (kataster nehnuteľností, súd a podobne).
1.4. S poukazom na vyššie citované rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR súd potom hodnotil konanie žalovaných pri uzatváraní kúpnej zmluvy zo dňa 06. 05. 2013 a darovacej zmluvy zo dňa 11. 06. 2013 a zaoberal sa dobromyseľnosťou žalovaných v 2. a 3. rade pri nadobúdaní vlastníckeho
práva k spornému bytu. Hodnotil individuálne okolnosti posudzovanej veci a s prihliadnutím na princíp všeobecnej spravodlivosti, ako aj stanovisko Ústavného súdu SR, že vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, dospel k záveru, že žalobe žalobcu na určenie jeho vlastníckeho práva k bytu nie je možné vyhovieť, a preto ju zamietol. Z výpovede žalovaného v 1. rade na pojednávaní dňa 23. 08. 2019 vyplýva, že byt sa rozhodol predať po pol roku, keďže podľa zmluvy o pôžičke mal žalobca ešte právo bývať v byte a až po uplynutí tejto doby mohol byt predať. Na predaj bytu dal inzerát a prišla za ním žalovaná v 2. rade spolu so žalovanou v 3. rade ako záujemcovia o byt a dohodli sa na kúpnej cene 25.000 eur, pretože byt v takom stave, ako bol, sa za viac nedal predať. Žalovanej v 2. rade ani v 3. rade nespomínal, ako nadobudol byt a iba uviedol, že ho kúpil a chce ho predať. Kúpnu zmluvu so žalovanou v 2. rade mu vyhotovil niekto iný a on ju potom predložil žalovanej v 2. rade a kúpna cena mu bola vyplatená v hotovosti. Rovnako aj žalovaná v 3. rade potvrdila, že predmetný byt našla na inzerát, pričom v tom čase mala rodinné problémy a bývala v podnájme, a preto sa skontaktovala s matkou (žalovanou v 2. rade), u ktorej celý život býval jej syn s tým, že by táto byt kúpila a prípadne by mohol zostať pre jej syna. Aj keď bol byt v dezolátnom stave, tak mala oň záujem, pretože aj tak si ho chcela rekonštruovať, a keďže mala rodinné problémy s manželom, tak byt kúpila jej matka a následne asi po mesiaci jej ho darovala. Takýmto spôsobom sa chcela vyhnúť ďalším problémom, keďže s manželom boli rozhádaní, a preto byt nechcela kupovať pre seba. Byt kúpili v dobrej viere, nakoľko v ňom chceli bývať a už 5 rokov v ňom aj býva spolu s dcérou. Byt prerábali takmer rok a investovali do neho asi 50.000 eur a za celý ten čas sa nikto kvôli bytu neozýval. Ona si overovala, či nie sú problémy s predmetným bytom a to na katastri, ako aj v spoločnosti TOMA (správca bytov), a keďže podpisy sa overovali na mestskom úrade, tak to považovala za dostatočné. Jej matka (žalovaná v 2. rade) zomrela dňa 16. 06. 2019 a dedičské konanie po nej ešte prebieha, pričom do úvahy prichádzajúcimi dedičmi je okrem nej a jej dvoch súrodencov aj jej syn, ktorý s jej matkou býval. Hodnotiac výpovede žalovaných v 1. a 3. rade, ktoré neboli žalobcom žiadnym spôsobom spochybnené a z jeho strany neboli produkované žiadne dôkazy napádajúce dobromyseľnosť žalovaných v 2. a 3. rade pri nadobudnutí vlastníckeho práva k bytu, ako aj berúc do úvahy vyššie uvádzané stanoviská Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR ohľadom prelomenia zásady „nemo plus iuris" ochranou dobrej viery nadobúdateľa, dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu v časti o určenie vlastníckeho práva k bytu je nedôvodná. V tomto smere súd poukázal na okolnosti, za ktorých sa žalovaný v 1. rade stal vlastníkom bytu, keď tento, ako aj žalobca rôznym spôsobom prezentovali vôľu uzavrieť právne úkony týkajúce sa sporného bytu a výsledkom ktorých bolo, že žalovaný v 1. rade nadobudol vlastníctvo k bytu kúpnou zmluvou zo dňa 08. 10. 2012, ktorá je však podľa názoru súdu absolútne neplatným právnym úkonom. Zároveň súd hodnotil dobrú vieru nadobúdateľov a to žalovaných v 2. a 3. rade pri uzatváraní ďalších právnych úkonov, pričom táto ich dobrá viera vychádzala zo zápisu na LV, kde ako výlučný vlastník bol uvedený žalovaný v 1. rade a okrem toho žalovaná v 3. rade si skutočnosti týkajúce sa vlastníckeho práva žalovaného v 1. rade preverovala u správcu bytov, a keďže nemala žiadne informácie o tom, ako vlastnícke právo nadobudol žalovaný v 1. rade, tak spolu so žalovanou v 2. rade konali v dobrej viere, v ktorej je potrebné poskytnúť ochranu zo strany súdu. Zároveň súd poukázal na to, že vyššie riziko má v tomto prípade niesť nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere a zo strany žalobcu jednoznačne išlo o nedbalého vlastníka, ktorý nevenoval dostatočnú pozornosť právnym úkonom, ktoré uzatváral a aj po zistení obsahu týchto právnych úkonov sa v primeranej dobe nedomáhal ochrany svojho vlastníckeho práva, ale žalobu podal až po uplynutí piatich rokov. Taktiež súd poukázal na skutočnosť, že ku kontaktu žalovaných pred uzavretím kúpnej zmluvy zo dňa 06. 02. 2013 došlo na základe inzerátu, pričom tieto osoby sa nepoznali, a preto žalovaná v 2. rade uvedenú kúpnu zmluvu uzavrela v dobrej viere, že vlastníkom bytu je žalovaný v 1. rade bez vedomosti o tom, ako vlastnícke právo nadobudol. Na základe uvedeného súd považoval za spravodlivé poskytnúť ochranu v dobrej viere konajúcemu nadobúdateľovi, a preto žalobu na určenie vlastníckeho práva zamietol.
1.5. Po rozhodnutí odvolacieho súdu zobral žalobca žalobu späť proti žalovaným v 1. a 2. rade v časti určenia vlastníckeho práva k bytu, pričom žalovaný v 1. rade so späťvzatím žaloby v tejto časti súhlasil a žalovaná v 2. rade zomrela dňa 16. 06. 2019, a preto súd podľa § 145 ods. 2 a § 146 ods. 1 CSP konanie proti žalovaným v 1. a 2. rade v tejto časti zastavil.
1.6. Žalobca v rámci doplnenia dokazovania navrhoval výsluch svedkov C. J. a S. J., ktorí sa mali vyjadriť k stavu bytu v čase uzavretia kúpnej zmluvy s tým, že kúpna cena uvedená v kúpnej zmluve bola nízka a byt bol podhodnotený, avšak súd doplnenie dokazovania výsluchom uvedených svedkov aj s poukazom na zásadu hospodárnosti a rýchlosti konania zamietol, nakoľko výsluch svedkov ohľadom stavu bytu nepovažoval za potrebný pre rozhodnutie o časti žaloby na určenie vlastníckeho práva k
bytu, kde bolo nutné posúdiť platnosť samotných právnych úkonov bez ohľadu na výšku ceny uvedenú v kúpnej zmluve a či táto zodpovedala stavu bytu.
1.7. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP a podľa § 256 ods. 1 CSP tak, že žalovaným v 1. a 3. rade priznal náhradu trov konania proti žalobcovi v plnom rozsahu, keďže žalovaný v 1. rade mal proti žalobcovi úspech v časti konania o určenie neplatnosti právnych úkonov a zároveň v časti o určenie vlastníckeho práva k bytu zobral žalobca proti nemu žalobu späť, a teda procesne zavinil zastavenie konania v tejto časti proti žalovanému v 1. rade, ktorý má právo na náhradu trov konania v tejto časti. V prípade žalovanej v 3. rade súd vychádzal z toho, že mala plný úspech proti žalobcovi a to v konaní o určenie neplatnosti právnych úkonov, ako aj v konaní o určenie vlastníckeho práva k bytu. Zároveň súd s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP nepriznal náhradu trov konania žalovanej v 2. rade, i keď bola úspešná v konaní proti žalobcovi, avšak v priebehu konania až do svojej smrti si náhradu trov konania neuplatnila a v súvislosti s týmto konaním jej žiadne trovy ani nevznikli.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca voči zamietajúcemu výroku a výroku o trovách konania, odôvodniac ho tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho posúdenia veci. Vytkol súdu, že súd nevykonal navrhnutý dôkaz výsluchom svedkov C. J. a S. J., nesprávne ustálil skutkový stav, tým, že ustálil, že sa prejavil ako nedbalý vlastník a konštatoval dobromyseľnosť u žalovaných, pokiaľ ide o nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetnému bytu. C. tiež to, že súd uviedol, že žaloba je dôvodná a že zásada „nikto nemôže previesť viac práv než sám má“ bola v danom prípade prelomená zásadou ochranou dobrej viery nadobúdateľa. K. za to, že otázkou dobrej viery nadobúdateľa žalovanej v 3. rade (teraz žalovanej) sa súd dostatočne nezaoberal, nezisťoval, kde žalovaný v 1. rade byt inzeroval, koľko záujemcov o byt bolo, či bola cena podozrivo nízka na vtedajšie pomery, či sa byt predával za cenu polovičnú než bola v tom čase bežná trhová hodnota obdobných nehnuteľností, prečo žalovaný v 1. rade predal byt práve žalovanej v 2. rade, či mu niekto neponúkol vyššiu cenu, či žalovaná v 3. rade predala svoju nehnuteľnosť s manželom, za akú cenu, či to bola tiež cena v polovici oproti tržnej cene, či sa žalovanej nejavila cena bytu podozrivo nízka a prečo, či aj ona predala dom za polovicu tržnej ceny. Pochybnosti vzbudzuje aj v spôsob vyplatenia kúpnej ceny, ak žalovaná v tom čase hľadala byt, či predmetný byt bol jej prvou voľbou alebo obvolala viac inzerátov, prečo byt písala žalovaná v 3. rade na matku a potom previedla na seba, keď podľa jej vyjadrenia boli s manželom v tom čase na vyporiadaní dohodnutí, resp. sa nevyporiadavali, v tomto vidí špekulatívny zámer žalovanej v 3. rade v nadobudnutí predmetného bytu, kedy už pri nadobudnutí bytu kalkulovala tak, aby „znížila riziko“, aby mal jej manžel na byt nejaký nárok. Žalovaná tvrdí, že byt kupovali s matkou a časť peňazí dala žalovaná v 3. rade a časť jej matka, za akú sumu potom predali dom a akú čiastku obdržala z tohoto predaja žalovaná v 3. rade. V rozpore s dobrými mravmi je už výška tvrdenej nadobúdacej ceny bytu 25.000 eur, keď obdobné nehnuteľnosti sa v tom čase predávali za cenu 50.000 eur a viac a aj cena podľa znaleckého posudku bola vyššia o sumu minimálne 10.000 eur. Podľa § 589 Občianskeho zákonníka cenu treba dojednať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, inak je zmluva neplatná podľa § 40a., je zrejmé, že v danej veci sa cena vymyká bežným praktikám a bežnej výške ceny, táto je o polovicu nižšia ako cena v tom čase bežná. V praxi však mnohokrát nesprávne alebo neurčité dojednanie kúpnej ceny spôsobí neplatnosť celej kúpnej zmluvy, keďže dojednanie určitej kúpnej ceny je essentialia negotii kúpnej zmluvy a následkom jeho nedostatku je absolútna neplatnosť celej zmluvy, inštitútom neplatnosti právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi (ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka). Na prevod nehnuteľnosti za extrémne nízku kúpnu cenu, v praxi spravidla za korunu či euro, možno s ohľadom na okolnosti niekedy nahliadať ako na zastretý, disimulovaný právny úkon. O disimuláciu by išlo vtedy, ak by strany kúpnou zmluvou za takúto kúpnu cenu v skutočnosti nesledovali uzatvorenie kúpnej zmluvy, ale uzatvorenie darovacej zmluvy, teda ich účelom by bolo (bezodplatné) darovanie, a nie kúpa. Formu kúpnej zmluvy namiesto darovacej zmluvy by zvolili preto, aby sa vyhli pre nich neželaným následkom darovacej zmluvy (napr. nemožnosť žiadať o vrátenie daru, daňové otázky a pod.). Podľa ustanovenia § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Súd sa nezaoberal tým, prečo dal žalovaný v 1. rade tak nízku cenu, buď dojednanie o cene je nepravdivé, alebo sa snažil vyhnúť daňovej povinnosti. Bol predsa realitným maklérom, teda vedel a mal vedomosť o cenách nehnuteľností. Otázka ceny vzbudzuje pochybnosti, nakoľko v danom prípade podľa vyjadrenia účastníkov neboli si napríklad osoby navzájom blízke, teda
neboli dôvody tak nízkej ceny, je teda logické, že ak by sa malo jednať o kúpnu cenu, ani samotný žalobca by logicky byt nepredal za polovicu bežnej trhovej ceny. Súhlasil so záverom súdu, keď správne ustálil, že zmluva o pôžičke zo dňa 08. 10. 2012, ako aj kúpna zmluva z toho istého dňa je absolútne neplatným právnym úkonom a že rovnako sú neplatné právne úkony na ne nadväzujúce, a to kúpna zmluva zo dňa 06. 05. 2013 a darovacia zmluva zo dňa 11. 06. 2013, a že z tohto pohľadu by žaloba žalobcu o určenie vlastníckeho práva musela byť považovaná za dôvodnú. Pri posudzovaní platnosti zmluvy o pôžičke zo dňa 08. 10. 2012 súd dospel k záveru, že tento právny úkon je absolútne neplatný v zmysle § 37 ods. 1 a § 39 OZ. Z ustanovenia § 34 OZ vyplývajú základné pojmové znaky právneho úkonu, ktorými sú vôľa, prejav vôle a zameranie vôle na právne následky, ktoré právna norma spája s prejavom vôle. Rovnako súhlasil so záverom, že keďže išlo o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe zmluvy, potom sa na takúto zmluvu vzťahuje jedna zo základných zásad súkromného práva a to zásada nemo plus iuris ad alium trasfere potest, quam ipse habet (nikto nemôže previesť viac práv, než má sám). Táto zásada chráni vlastnícke právo skutočného vlastníka. Jej uplatnenie znamená, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť (uznesenie Ústavného súdu SR z 10. 02. 2010 sp. zn. I. ÚS 50/2010). Súhlasil so záverom súdu prvej inštancie, keď ustálil, že u neho ako žalobcu je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku, ako to už konštatoval aj odvolací súd, nakoľko podľa zápisu na liste vlastníctva je v súčasnej dobe evidovaná ako vlastníčka bytu žalovaná v 3. rade na základe predchádzajúcich právnych úkonov, ktoré aj súd prvej inštancie označil za absolútne neplatné právne úkony, vychádzajúc z toho, že zmluva o prevode vlastníctva bytu zo dňa 08. 10. 2012 je neplatným právnym úkonom, a teda aj ďalšie právne úkony na ňu nadväzujúce sú neplatné, a preto jeho vlastnícke právo zostalo zachované. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, keď v rozpore so zásadou ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a zásadou nemo plus iuris, ustálil, že tieto zásady možno prelomiť nadobudnutím vlastníckeho práva nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Namietal dobrú vieru nadobúdateľov a tiež namietal, že by sa prejavil ako nedbalý vlastník a v konečnom dôsledku namietal ako nesprávny záver súdu prvej inštancie, keď ustálil, že žaloba nie je dôvodná, a že žalované v 2. rade a 3. rade nadobudli vlastnícke právo k bytu na základe dobrej viery. Namietal dobromyseľnosť žalovanej v 2. a 3. rade pri nadobúdaní vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, ku ktorej žiadal určiť vlastnícke právo. V danom prípade neobstojí obrana žalovaných, že nehnuteľnosť nadobudli v dobrej viere a že nemali vedomosť o nadobudnutí nehnuteľnosti od nevlastníka a spoliehali sa na to, že nehnuteľnosť nadobúdajú od vlastníka. Poznamenal, že dobrá viera je rozhodujúca len potiaľ, pokiaľ ňou možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa tak, ako to vyplýva z § 129 a nasl. Občianskeho zákonníka. S dobrou vierou však súčasná právna úprava nespája žiadne iné právne následky, a teda ochrana, ktorú poskytuje dobrá viera nadobúdateľovi nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a teda nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoci i dobromyseľného nadobúdateľa. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 50/2010, ktorý uviedol, že ak je prvotná kúpna zmluva absolútne neplatná, nestal sa prvý kupujúci nikdy vlastníkom nehnuteľnosti a v prípade jej ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech ďalších nadobúdateľov vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého kupujúceho. Obdobným spôsobom rozhodoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 107/2011 z 30. mája 2012. Poukázal na zásadu rímskeho práva (nemo plus iuris ad alium transfere potest, quam ipse habet), v zmysle ktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo, a že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Vo všeobecnosti sa za vlastníka považuje osoba, ktorej svedčí nadobúdacie konanie (modus) a právny titul (titulus), napríklad zmluva. Pokiaľ „titulus“ preukazuje právo inej osoby než „modus“, je potrebné určiť, kto je vlastníkom. V prípade neplatného právneho úkonu o prevode nehnuteľností prevedených na iných nadobúdateľov svedčí v prospech týchto osôb „modus“, chýba im však „titulus“. Dobrá viera týchto nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať práva a povinnosti oprávneného držiteľa. Iné právne následky dobrej viere súčasný právny poriadok nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Vlastnícke právo dobromyseľného kupujúceho ako tretieho subjektu zostáva zachované vtedy, ak titul nadobudnutia vlastníckeho práva predávajúceho k nehnuteľnosti vznikol na základe platne uzavretej kúpnej zmluvy s pôvodným vlastníkom. Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 50/2010 z 10. 02. 2010, ktorý uviedol, že pokiaľ bol správou katastra povolený vklad vlastníckeho práva na základe
absolútne neplatnej zmluvy, je reálne daný iba modus, no zjavne chýba titulus, teda platne uzavretá zmluva. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu takto nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a teda nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoci i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, než má sám. Z uznesenia Ústavného súdu SR z 10. februára 2010 sp. zn. I. ÚS 50/2010 vyplýva, že ten, kto uzatvorí zmluvu o prevode nehnuteľnosti s nevlastníkom, aj keď bude následne povolený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v jeho prospech, nestáva sa vlastníkom nehnuteľnosti, a pokiaľ pri uzatváraní zmluvy bol v dobrej viere (že nehnuteľnosť kupuje od „vlastníka"), má postavenie oprávneného držiteľa podľa § 130 ods. 1 OZ. Absolútnu neplatnosť právneho úkonu nie je možné zhojiť dobromyseľnosťou nadobúdateľa bez dôslednejšieho vymedzenia skutkovej podstaty a za súčasnej absencie zváženia súkromnoprávnych následkov. Keďže zmluva je absolútne neplatná, a teda nejde o prípad, že by zmluva bola pri uzavretí platná a titul nadobudnutia zanikol až následne, preto nemožno poskytnúť ochranu ďalšiemu kupujúcemu, ktorého vlastnícke právo nezostáva zachované na základe dobromyseľnosti. Prvotná zmluva o prevode vlastníckeho práva je od počiatku neplatným právnym úkonom, na základe ktorého nemohol nadobúdateľ nadobudnúť vlastnícke právo, a teda nikdy nebol vlastníkom prevádzaných nehnuteľností a nikdy nemohol vlastnícke právo k nim previesť na inú osobu, a to v súlade so zásadou „nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet“. Poukázal na to, že konštrukcia občianskeho práva priznáva ochranu skutočnému vlastníkovi, a nie dobromyseľnému nadobúdateľovi. Podľa názoru žalobcu nie je možné, aby úmyselné a protiprávne pozbavenie vlastníckeho práva pôvodného vlastníka mohlo byť zhojené niekoľkými prevodmi a odvolaním sa na dobromyseľnosť údajného nadobúdateľa ospravedlňovanú zápisom v katastri nehnuteľností. Ak sa jedná o prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a bol povolený vklad do katastra na základe absolútne neplatného právneho úkonu, je daný len modus, t. j. spôsob nadobudnutia
- vkladom do katastra, ale jasne chýba titulus, čiže platne uzavretá zmluva - právny dôvod nadobudnutia, nemôže sa uplatniť námietka nadobudnutia vlastníckeho práva v dobrej viere. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel a určil, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej na Okresnom úrade Topoľčany, katastrálny odbor na LV č. XXXX nachádzajúcej sa v kat. úz. T., obec T., okr. T. a to bytu č. XX vo vchode A, na 7. p. bytového domu súp. č. XXXX postaveného na parc. č. 78 a podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vo veľkosti 196/10000 alebo, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Žiadal priznať trovy konania.
3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že má za to, že väčší záujem na zmene tohto výroku má priateľ L. J. K. I., ktorý od začiatku tohto sporu p. J. aj zastupoval na základe plnomocenstva, pokiaľ bol tento vo výkone trestu odňatia slobody. Pán I. požičiaval peniaze p. J. a následne aj financoval všetky výdavky spojené s touto kauzou. Preto má pán I. eminentný záujem na tom, aby sa rozsudok zmenil v prospech p. J. a následne by sa mohol ako veriteľ uspokojiť z výnosu z tejto nehnuteľnosti. To, že pán J. bol nedbalý vlastník, ako súd uvádza, je zrejmé aj z predchádzajúcej záložnej zmluvy, ktorú uzavrel ešte pred zmluvami týkajúcimi sa žalovaného v 1. rade. Pán J. založil byt X.. J.. Na súde vypovedal, že mu pán J. vtedy neposkytol žiadnu pôžičku, ale byt aj tak založil v prospech X.. J.. Prečo teda, keď nemal peniaze, nepožiadal pána J., aby mu pôžičku poskytol, ale hľadal ďalšieho človeka, ktorým bol pán C.. Tu vzniká otázka, na základe čoho sa táto nehnuteľnosť odblokovala. Z uvedeného vyplýva, že si pán J. sústavne požičiaval od ľudí peniaze, až bol nakoniec nútený byt predať. S predajom bytu súhlasil, čo uviedol na pojednávaní dňa 23. 08. 2019 a byt aj predal. S týmto vedomím kľudne žil 5 rokov, až kým sa mu pravdepodobne ďalšie dlhy nenakopili u pána I., s ktorým sa spoločne rozhodli začať spor o danú nehnuteľnosť. Pán J. bol v tom čase vo výkone trestu. Podľa jej názoru sa mal súd zaoberať aj otázkou, za aký skutok bol pán J. odsúdený. Pravdepodobne by tieto fakty dotvorili túto osobu a jej vierohodnosť. Opakovane vyhlásila, že byt, v ktorom býva, nadobudla v dobrej viere s úmyslom bývať v ňom. Kúpili ho na inzerát, ktorý našla v inzertných novinách. Pri kúpe postupovali čestne a podľa zákona. Býva v tomto byte po náročnej rekonštrukcii, ktorá si vyžiadala veľa finančných prostriedkov, a ktorý je zároveň výsledkom jej tvorivej činnosti a myslenia, a preto má pre ňu tiež hodnotu nehmotnej povahy, čo označujeme pojmom „duševné vlastníctvo". Poukázala na fakt, že počas týchto piatich rokov trvania tohto sporu bola aj hospitalizovaná a naďalej sa lieči, čo považuje za ujmu na zdraví. Za spory, týkajúce sa osôb, ktoré pred touto kauzou nepoznala, a ktoré sú v tejto veci v konaní, v žiadnom prípade nemôže niesť zodpovednosť. Špekulácie a invektívy voči jej osobe sú nedôvodné. Otázky ohľadom predaja nehnuteľnosti, ktorú predali s manželom a rozdelenie výťažku z tohto predaja dostatočne zodpovedala a vysvetlila na pojednávaní dňa 23. 08. 2019. Zaoberať sa cenou, za akú ich spoločnú nehnuteľnosť
predali, je irelevantné, ako aj suma, akú z predaja dostala. Pán žalobca by sa mal zaoberať tým, za akú cenu bol ochotný on byt predať, čo aj následne urobil a zmluvy týkajúce sa tohto predaja, ktoré dnes spochybňuje, mal riešiť hneď, a nie až po siedmych rokoch a špekulovať, za akú sumu ona ako tretia v poradí byt nadobudla. Ona ako dobromyseľný nadobúdateľ, ako aj jej matka, verili štátnym inštitúciám ako je kataster nehnuteľností, kde bola táto nehnuteľnosť evidovaná a ničím nezaťažená a rovnako aj miestnemu úradu, kde si overovali zmluvy a podpisy na matrike, týkajúce sa predaja tejto nehnuteľnosti. Považovali to za dostatočnú ústavnoprávnu ochranu pri nadobúdaní majetku. Žijeme v právnom štáte a ona ako jeho občan má právo na ochranu vlastníckeho práva, ktoré je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty v právnom štáte. Napadnutý rozsudok navrhla potvrdiť.
4. Žalovaný v 1. rade k odvolaniu žalobcu vo vyjadrení uviedol, že má za to, že súd zistil všetky rozhodujúce skutočnosti pre rozhodnutie vo veci vykonaným dokazovaním a dospel k správnym skutkovým záverom, a napokon, vec správne právne posúdil. Pokiaľ ide o konštatovanie súdu, že právne úkony - zmluva o pôžičke zo dňa 08. 10. 2012, resp. kúpna zmluva zo dňa 08. 10. 2012, je možné prisvedčiť tomu, že ide o neplatné právne úkony, avšak tiež je možné z vykonaného dokazovania vyvodiť, že žalobca a žalovaný v 1. rade možno neplatnými úkonmi sledovali uzavretie zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, prípadne záložnej zmluvy, čo však nič nemení na skutočnosti, že žalobca žalovanému nikdy nemal záujem požičané peňažné prostriedky vrátiť. Aj keď tvrdí, že po príchode z Bratislavy mal k dispozícii 20.000 eur, toto tvrdenie nijakým spôsobom nepreukázal a skôr sa toto jeho tvrdenie javí ako účelové. Táto skutočnosť je naviac podporená aj tým, že žalobca následne len vyzýval žalovaného v 1. rade na doplatenie kúpnej ceny, a nie na vrátenie nehnuteľnosti. Pokiaľ by teda aj žalobca so žalovaným v 1. rade uzatvorili platne zmluvu o zabezpečovacom prevode práva alebo záložnú zmluvu, výsledok pre žalobcu by bol v podstate rovnaký ako pri predaji bytu žalovanému v 1. rade, t. j, prišiel by o vlastnícke právo k spornému bytu, avšak predajom na dražbe. K zamietnutiu žaloby zo strany súdu následne došlo predovšetkým z dôvodu, že v konaní bolo preukázané a nesporné, že žalovaná v 3. rade nadobudla sporné nehnuteľnosti dobromyseľne a v tomto smere sa žalovaný v 1. rade v plnom rozsahu stotožňuje s právnym názorom súdu. Pokiaľ žalobca spochybňuje dobrú vieru žalovanej v 3. rade tým, že mala snahu obchádzať inštitút BSM, má za to, že z pohľadu dobrej viery je táto otázka irelevantná a je predovšetkým na manželovi žalovanej v 3. rade, aby sa v rámci prípadného vyporiadania BSM domáhal započítania toho, čo žalovaná v 3. rade investovala z finančných prostriedkov patriacich do BSM do kúpy, resp. investícií do nehnuteľnosti. Žalobca tiež spochybňuje dobromyseľnosť žalovanej v 3. rade poukazovaním na skutočnosť, že sporná nehnuteľnosť bola predávaná za podozrivo nízku cenu. Žalovaný v 1. rade však na pojednávaní uviedol, že cena vychádzala z toho, že byt bol vo veľmi zlom stave vyžadujúcom kompletnú rekonštrukciu, ktorá bola žalovanou v 3. rade aj realizovaná. Z konania žalovanej v 3. rade, ktorá túto nehnuteľnosť už roky užíva, nie je možné vyvodiť žiadny špekulatívny zámer pri jej nadobudnutí. Z hľadiska právneho posúdenia súd veľmi správne poukázal, pokiaľ ide o ochranu dobromyseľného nadobúdateľa, na právne závery Ústavného súdu SR vyjadrené v náleze zo dňa 03. 05. 2017 sp. zn. 1. ÚS 151/2016. Pokiaľ žalobca tvrdí, že uvedený právny stav neriešil pre zlú finančnú situáciu, toto tvrdenie žalobcu tiež vyznieva účelovo. Žalobcovi zrejme ani nikdy nešlo o prinavrátenie vlastníctva k spornému bytu, ale o doplatenie finančných prostriedkov za sporné nehnuteľnosti. Za správny považuje aj právny záver súdu prvej inštancie o tom, že v prípade žalobcu ide nepochybne o nedbalého vlastníka, na čo poukazovali už na pojednávaní s odvolaním sa na rozhodnutie NS SR 5 Sžf 65/2011. Mal za to, že práve zo strany žalobcu ide o špekulatívnu žalobu, nakoľko žalobca sa ňou domáha určenia vlastníckeho práva z dôvodu, že je v zlej sociálnej situácii, zrejme je bezdomovcom a potreboval by niekde bývať. Zrejme si ale dostatočne neuvedomuje, že prípadný rozsudok, ktorým by bol určený za vlastníka spornej nehnuteľnosti, nesie so sebou aj iné aspekty, a to vydanie bezdôvodného obohatenia, či už žalovanému v 1. rade alebo žalovanej v 3. rade, ktorá byt niekoľkonásobne zhodnotila. Z tohto dôvodu by nemala byť takémuto výkonu práva vôbec poskytnutá právna ochrana zo strany súdov. Štát má pozitívny záväzok, aby bol jeho právny poriadok spravodlivý. Ak niekto pri nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vychádza zo štátom stanovenej evidencie nehnuteľností, t. j. koná v dobrej viere v konštitutívny akt štátu, potom je štát povinný vlastníckemu právu tejto osoby poskytnúť primeranú ochranu. V prípade pochybenia štátu v evidencii nehnuteľností má niesť zodpovednosť za škodu spôsobenú pôvodnému vlastníkovi štát, nie dobromyseľný nadobúdateľ vlastníckeho práva. Súd by nemal svojím rozhodnutím v prospech pôvodného vlastníka vytvárať z dobromyseľného vlastníka ďalšieho poškodeného. Vo vzťahu k zamietnutiu návrhu žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov C. J. a S. J. žalovaný uviedol, že ich výsluch v konaní by bol nadbytočný, a to vzhľadom k tomu, že hodnota nehnuteľnosti v rozhodujúcom období bola preukázaná ním predloženým znaleckým posudkom, pričom títo dvaja
svedkovia sú zrejme len priatelia žalobcu, ktorí by pravdepodobne len z laického hľadiska zhodnotili, v akom stave bol sporný byt. Z tohto dôvodu považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým zamietol návrh žalobcu na ich vypočutie, za správne. Z uvedených skutočností navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v celom rozsahu ako vecne správne a žalovanému v 1. rade priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.
5. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou - žalobcom, v neprospech ktorého bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom podaného odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby jeho zopakovania alebo doplnenia (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
6. Žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej dňa 08. 10. 2012, ktorou previedol vlastníctvo k bytu č. XX v vchode A na 7. poschodí bytového domu súp. č. XXXX postaveného na parc. č. 78 spolu s podielom priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu 196/10000 zapísaného na LV č. XXXX v kat. úz. T. na pôvodne žalovaného v 1. rade a zároveň určenia neplatnosti ďalších právnych úkonov, ktoré nasledovali a to: kúpnej zmluvy uzavretej dňa 06. 05. 2013 medzi pôvodne žalovaným v 1. rade ako predávajúcim a pôvodne žalovanou v 2. rade ako kupujúcou a taktiež neplatnosti darovacej zmluvy uzavretej dňa 11. 06. 2013 medzi pôvodne žalovanou v 2. rade ako darkyňou a pôvodne žalovanou v 3. rade ako obdarovanou - teraz žalovanou, na základe ktorých sa žalovaná (pôvodne žalovaná v 3. rade) stala výlučnou vlastníčkou predmetného bytu a zároveň sa domáhal určenia vlastníckeho práva k tomuto bytu. Žalobu odôvodnil tým, že nikdy nechcel a ani nemal záujem a úmysel odpredať byt žalovanému v 1. rade a týmto mala byť iba zabezpečená pôžička, ktorú mu poskytol žalovaný v 1. rade, pričom za prevod bytu neobdržal kúpnu cenu, a teda bol uvedený do omylu konaním žalovaného v 1. rade. Z uvedeného dôvodu je kúpna zmluva, ako aj ďalšie právne úkony, ktoré po nej nasledovali, neplatnými právnymi úkonmi podľa § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka.
7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
9. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 379 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.
10. V danej veci zostal predmetom konania a aj odvolacieho konania v dôsledku odvolania žalobcu už len určovací výrok, ktorým sa žalobca voči žalovanej (pôvodne žalovanej v 3. rade) domáhal určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti, zapísanej u Okresného úradu Topoľčany, katastrálny odbor v LV č. XXXX, nachádzajúcej sa v kat. úz. T., obec T., okres T., a to bytu č. XX, vchod A, na 7. p. bytového domu súp. č. XXXX, postaveného na parc. č. 78 a podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vo veľkosti 196/10000. Súd prvej inštancie žalobe v tejto časti nevyhovel z dôvodu,
že okrem posudzovania platnosti právnych úkonov, ktoré nadobudnutiu vlastníckeho práva žalovanej k predmetnému bytu predchádzali (kúpna zmluva o prevode vlastníctva bytu zo dňa 08. 10. 2012, kúpna zmluva zo dňa 06. 05. 2013 a darovacia zmluva zo dňa 11. 06. 2013), a ktoré všetky vyhodnotil ako neplatné, sa následne zaoberal posúdením otázky pomeru ochrany vlastníckeho práva žalobcu vo vzťahu k ochrane žalovanej ako dobromyseľného nadobúdateľa predmetnej nehnuteľnosti, pričom pri posudzovaní týchto práv uprednostnil v danej veci princíp ochrany dobromyseľného nadobúdateľa - žalovanej pred ochranou vlastníckeho práva žalobcu.
11. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
12. V dôsledku podaného odvolania žalobcu je potrebné vyriešiť otázku, či je možné, vzhľadom na skutkové okolnosti v danej veci, dospieť k záveru, že v danej veci je potrebné uprednostniť ochranu vlastníckeho práva žalovanej, a teda prelomiť zásadu „nemo plus iuris“ a povýšiť tak ochranu dobromyseľného nadobudnutia aktuálne zapísanej vlastníkov predmetného bytu, keďže jej vlastnícke právo je odvodené od neplatného právneho úkonu, čo po druhom rozhodnutí súdu prvej inštancie už nie je sporné, k takémuto záveru sa priklonil žalobca a s týmto záverom súdu súhlasí aj pôvodne žalovaný v 1. rade.
13. Podľa čl. 2 ods. 1 CSP ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.
14. Podľa čl. 2 ods. 2 CSP právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s rozhodujúcou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude spravodlivo rozhodnutý.
15. Okrem rozhodnutí, ktorými svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie, sa touto právnou otázkou zaoberal aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I. ÚS 549/2015, ktoré pri posudzovaní tejto otázky znamenalo posun v pohľade Ústavného súdu SR na túto právnu otázku. Z tohto nálezu vyplýva, že princíp dobrej viery chrániacich účastníkov súkromno-právnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytnutá široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istým svojím vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu. Otázkou dobrej viery takéhoto nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou. Ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavno-právnej ochrany postavil na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostali do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má. Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie zásadných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho a rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.
16.1. V náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 151/2016 z 3. mája 2017 ústavný súd uviedol, že z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko má sám). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť
na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.
16.2. Otázka nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa dlhodobo rezonuje v právnej teórii, aj právnej (súdnej) praxi, pričom ústavný súd konštatuje, že názory na túto otázku sa vyvíjali rôznym spôsobom tak v tunajšom právnom prostredí a rovnako napr. v Českej republike, kde platila obdobná právna úprava. Na jednej strane sa vyskytovali názory o nemožnosti nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka (m. m. I. ÚS 50/2010), na strane druhej sa objavovali aj názory, že súdy majú chrániť vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudnutej od nevlastníka, a to na základe dobrej viery nadobúdateľov vychádzajúcej najmä (ale nielen) z katastrálnej evidencie, ako dôsledok aplikácie princípu právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv a majetku (m. m. nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2219/2012, IV. ÚS 402/15, III. ÚS 415/15).
16.3. Ústavný súd sa recentne vyjadril k tejto otázke v náleze sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016, kde konštatoval: Aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne tvrdiť - ako to konštatovali všeobecné súdy - že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum auctoris) povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení otázky "nemo plus iuris" (I. ÚS 50/2010) o nové interpretačné závery, či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný organ verejnej moci [kataster nehnuteľnosti, súd a pod.].
16.4. Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istým svojím vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu (porovnaj aj R 14/2009). Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou.
16.5. Ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t.j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.
16.6. K rovnakým záverom došla aj naša predvojnová judikatúra, či neskoršia jurisprudencia (rozhodnutie č. 10750 - „poctivé nadobudnutie nahradzuje len nedostatok vlastníctva predchodcu, nie však ostatné podmienky platnej zmluvy..", či rozhodnutie č. 9836 alebo Luby, Š. Nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka. Výber z diela a myšlienok. Bratislava: Iura edition, 1998, s. 449), ako aj zahraničná právna úprava (napr. čl. 1153 talianskeho Codice civile, maďarský občiansky zákonník, 5. Kniha, 2. časť, titul V, kapitola IX, čl. 5:39, alebo komentár k čl. 169 civilného kódexu Poľskej republiky, C. H. Beck 2014, s. 366, či k § 367 rakúskeho občianskeho práva, Springer Verlag, 2010 Wien, s. 133, alebo Tégl, P.: Niektoré teoretické problémy nadobúdania od neoprávneného, Právní rozhledy č. 10/2009, s. 344, či „Spôsob, akým vec opustila sféru vplyvu vlastníka, ako kritérium dôležité pre ochranu
nadobúdateľa pri nadobúdaní od neoprávneného", Právní rozhledy č. 4/2016, s. 120n. a pod), preto ústavný súd nevidí dôvod sa k nim opäť neprihlásiť a prevziať ich tak, že ak sťažovateľ pri nadobudnutí nehnuteľnosti evidovaných v katastri nehnuteľnosti konal v dobrej viere v konštitutívny akt štátu, mal by požívať ústavnú ochranu.
16.7. Obdobnou problematikou sa zaoberal aj Ústavný sud Českej republiky (napr. III. ÚS 415/15 op.) a v ostatnom náleze sp. zn. III. ÚS 247/14 z 28. januára 2016 zhrnul svoju doterajšiu judikatúru s jasným záverom o originárnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom, ktorému treba poskytnúť ústavnoprávnu ochranu, ak odvodzoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľnosti od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený, hoci aj absolútne neplatným. Nevyhnutným predpokladom pre tento orginárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva je dobrá viera nadobúdateľa, ktorú sú všeobecné súdy povinne dôsledne posúdiť s ohľadom na individuálne okolnosti každého prípadu. Potom už zistenie, že osoba bola v dobrej viere, zakladá poskytnutie ochrany jej vlastníckemu právu. Ústavný súd sa domnieva, že toto pravidlo možno použiť aj pre riešenie skutkovo podobných prípadov na území Slovenska, lebo nám dáva rozumný zmysel na usporiadanie celej matérie, pri rovnakom právnom základe (č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení)."
16.8. Uprednostnenie princípu právnej istoty dobromyseľných nadobúdateľov pred ochranou vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov sa zjavne pod vplyvom uvedených judikatórnych záverov postupne prejavuje aj v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Ako príklad možno uviesť rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24 Co 811/2014 z 18. novembra 2015, ktorý bol ako ústavne konformný posúdený aj ústavným súdom v uznesení sp. zn. I. ÚS 489/2016 zo 17. augusta 2016. V uvedenej veci bolo predmetom konania určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam v prospech pôvodných vlastníkov, ktorí uzavreli absolútne neplatnú zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Všeobecné súdy však žalobu právoplatne zamietli, keď poskytli ochranu dobromyseľným nadobúdateľom, do ktorých vlastníctva sa nehnuteľnosti dostali na základe sledu prevodných zmlúv, a to po dôslednom posúdení ich dobrej viery na základe konkrétnych skutkových zistení.
17. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že v danej veci nie je možné zachovanie maxima dotknutých práv žalobcu ako pôvodného vlastníka predmetnej nehnuteľnosti a žalovanej ako dobromyseľnej nadobúdateľky predmetnej nehnuteľnosti, preto súd prvej inštancie po zistení, že právne úkony, ktoré predchádzali nadobudnutiu vlastníckeho práva žalovanej sú neplatné, správne pristúpil k posúdeniu kolízie týchto základných práv, vychádzajúc z individuálnych okolnosti konkrétneho daného prípadu. Vychádzal tiež z rozhodnutí Ústavného súdu SR, podľa ktorých vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní, pričom tento záver potvrdzuje aj neskoršie citované rozhodnutie Ústavného súdu SR. Aj v tejto časti sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie v tom, že vzhľadom k okolnostiam danej veci má v tomto prípade prednosť ochrana vlastníckeho práva dobromyseľného nadobúdateľa, pretože práve nedbalé konanie žalobcu v spojení s konaním pôvodne žalovaného v 1. rade spôsobilo neplatnosť kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo dňa 08. 10. 2012 a potom aj následne vykonaných právnych úkonov, kúpnej zmluvy zo dňa 06. 05. 2013 a darovacej zmluvy zo dňa 11. 06. 2013. Žalobca a pôvodne žalovaný v 1. rade okolnosti uzatvárania kúpnej zmluvy opisovali rôzne, pričom žalobca napriek tomu, že v žalobe uvádzal, že byt predať nechcel a malo ísť len o zabezpečenie pôžičky, teda len o prípadnú záložnú zmluvu, prípadne zabezpečovací prevod práva, podpísal s pôvodne žalovaným v 1. rade kúpnu zmluvu na prevod bytu. Napriek tomu, že z bytu sa musel odsťahovať, a teda mu bolo zrejmé, že vlastníkom bytu už nie je, a teda akú zmluvu podpísal, ochrany svojich práv sa domáhal až s dlhším časovým odstupom, čím umožnil zrealizovať ďalšie prevody predmetnej nehnuteľnosti. Aj v priebehu konania prezentoval len záujem o doplatenie peňazí, a nie nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetnému bytu, pričom v prípade, ak by bolo žalobe žalobcu vyhovené, žalovaná ako dobromyseľná nadobúdateľka by mala nárok na vrátenie investícií do nehnuteľnosti, čo by zrejme vyvolalo ďalší spor, keďže žalobca neuvádzal, že by bol tieto investície ochotný jej uhradiť. Na druhej strane, pôvodne žalovaná v 2. rade (matka terajšej žalovanej) kupovala byt na inzerát, so žalobcom, ani pôvodne žalovaným v 1. rade sa nepoznali, žalovaný v 1. rade sa k okolnostiam, ako nadobudol byt pred nimi podľa jeho tvrdenia nevyjadroval, pred uzavretím kúpnej zmluvy si overovali, či s týmto bytom nie sú problémy u správcu bytu, ako aj na katastri nehnuteľností, teda z ich správania možno konštatovať, že vykonali úkony, ktoré ich mohli uistiť v tom, že vlastníkom
bytu je pôvodne žalovaný v 1. rade na základe platnej uzatvorenej zmluvy, a teda snažili sa svoje riziko s kúpou bytu čo najviac znížiť. Za takýchto okolností odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danej veci z individuálnych okolností daného prípadu je záver súdu prvej inštancie, keď v danej veci uprednostnil princíp ochrany dobromyseľného nadobúdateľa správny, a preto aj zamietnutie žaloby z tohto dôvodu správne. Skutočnosti, ktoré mal súd podľa odvolania žalobcu zisťovať, sú v zmysle ustanovenia § 366 CSP novotami v odvolacom konaní, ktoré neboli uplatnené ako prostriedky procesného úroku pred súdom prvej inštancie, keď právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 23. 08. 2019 uviedol, že ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemá (okrem už navrhnutého výsluchu svedkov J. a S. J.), preto na ne nie je možné v odvolacom konaní prihliadať. Aj podľa odvolacieho súdu zamietnutie návrhu na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov C. J. a S. J. je správne, keď ich výpoveď ohľadne stavu bytu v čase prevodu nie je z pohľadu rozhodnutia veci podstatná. Namietanie kúpnej ceny bytu, cena a to, že sa vymyká bežnej výške ceny, čo spôsobuje neplatnosť celej kúpnej zmluvy, je bezpredmetné, pretože všetky zmluvy boli vyhodnotené za neplatné z už uvedených dôvodov a následne sa súd správne zaoberal posúdením kolízie práv žalobcu a žalovanej. Bezpredmetné je aj tvrdenie žalobcu, spochybňujúce dobrú vieru žalovanej tým, že mala snahu obchádzať inštitút BSM. Pre posúdenie tejto veci to nie je podstatné a mohlo by to mať prípadne vplyv len vo vzťahu k manželovi žalovanej. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku podľa § 387 ods. 1 CSP a vo výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil.
18. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, a vzhľadom k tomu, že žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, priznal jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).