Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24C/159/2006

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín sudkyňou JUDr. Tatianou Porubänovou v spore žalobkyne W. J., narodenej X. X. XXXX, bytom v R. U., Y. č. XX/XX-X, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Dušan Divko, advokát, s. r. o., so sídlom v Považskej Bystrici, Šoltésovej 346/1, IČO 36 860 654, za ktorú koná JUDr. Dušan Divko, proti žalovaným: 1/ Slovenská komora exekútorov, so sídlom v Bratislave, Šustekova 49, IČO 35 659 718, 2/ Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o určenie, že výkon exekútorského úradu trvá a o náhradu škody, takto

rozhodol:

I. Žaloba s a z a m i e t a .

II. Žalovanej 1/ sa voči žalobkyni priznáva náhrada trov konania v rozsahu 100 %.

III. Žalovanej 2/ sa voči žalobkyni priznáva náhrada trov konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa sa domáhala, aby súd určil, že výkon jej exekútorského úradu trvá tak, ako o tom rozhodol Minister spravodlivosti Slovenskej republiky číslo 5122/1995-30/46 zo dňa 28. 11. 1995, ktorým bola vymenovaná za súdnu exekútorku do sídla v Považskej Bystrici v obvode Okresného súdu Považská Bystrica. Ďalej sa domáhala, aby súd uložil žalovaným povinnosť zaplatiť jej 3 092 885,63 eur s úrokom z omeškania 6% ročne zo sumy 2 033 492,22 eur od 11. 11. 2005 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 6% ročne zo sumy 151 349,63 eur od 2. 1. 2006 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 151 349,63 eur od 2. 1. 2007 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 151 349,63 eur od 2. 1. 2008 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 151 349,63 eur od 2. 1. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 151 349,63 eur od 2. 1. 2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 151 349,63 eur od 2. 1. 2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 151 349,63 eur od 2. 1. 2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 151 349,63 eur od 26. 5. 2015 do 26. 5.2016, s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 151 349,63 eur od 27. 5. 2016 do 26. 5. 2017.

2. Žalobkyňa uviedla, že na základe rozhodnutia Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 5122/1995-30/46 z 28. novembra 1995 bola vymenovaná za súdnu exekútorku do sídla v Považskej Bystrici, v obvode Okresného súdu Považská Bystrica, Nová ulica 134, a to s účinnosťou od 4. decembra 1995 po tom, ako 6. novembra 1995 a 7. novembra 1995 vykonala odbornú skúšku a bolo jej vydané osvedčenie č. -30 o ukončení špecializovaného štúdia a vykonaní odbornej skúšky pre súdnych exekútorov podľa § 230 Exekučného poriadku. Na základe tohto osvedčenia jej bola udelená výnimka zo vzdelania a mohla byť vymenovaná za súdnu exekútorku. Žalovaná 1/ súdnemu exekútorovi

H.. H. X. so sídlom v W. písomne oznámila, že exekútorský úrad žalobkyne zanikol v zmysle § 230 ods. 4 Exekučného poriadku 9. novembra 2001 a v zmysle § 17 ods. 5 Exekučného poriadku ho ustanovila za jej náhradníka. Tento list zo dňa 31. 1. 2002, č. j. 93/2002, dostala žalobkyňa na vedomie. Žalobkyňa bola toho názoru, že takýmto postupom došlo k situácii, kedy stratila možnosť vykonávať svoje povolanie, stratila oprávnenie vykonávať prax súdneho exekútora, právo podnikať, uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, čím došlo k porušeniu čl. 35/1 a 2 a čl. 12/1 . Uvedený postup nepovažovala žalobkyňa za správny, mala za to, že nedošlo k jej odvolaniu ako súdnej exekútorky v zmysle ministrom spravodlivosti, preto je stále účinné jej vymenovanie do funkcie súdneho exekútora. Výkon jej funkcie nezanikol, nemohol jej byť preto ustanovený náhradník . Skončenie platnosti výnimky zo vzdelania nie je v zmysle zákona výslovne viazané na odvolanie exekútora, hoci je predpokladom zániku exekútorského úradu. V prípade, ak proti sebe stoja v rámci toho istého zákona dva dôvody zániku exekútorského úradu rovnakého charakteru, pričom jeden predpokladá odvolanie z tejto funkcie a druhý dôvod je viazaný na zánik funkcie zo zákona, nemožno bez ďalšieho dospieť k záveru, že zánik funkcie exekútora nevyžaduje návrh Slovenskej komory exekútorov na odvolanie, adresovaný orgánu, ktorý exekútora do funkcie vymenoval. Nakoľko žalovaná 1/ zostala voči žalobkyni nečinná, obrátila sa žalobkyňa na Krajský súd v Trenčíne, ktorý rozsudkom zo dňa 30. 6. 2005 v konaní sp. zn. rozhodol tak, že Slovenskej komore exekútorov uložil povinnosť rozhodnúť o jej žiadosti zo dňa 13. 3. 2002 a zo dňa 3. 3. 2004. V oboch žiadostiach, ktoré boli reakciou na list č. j. 93/2002, žiadala žalobkyňa o oznámenie súvislosti jej osoby s ustanovením , nakoľko jej doposiaľ nebola udelená žiadna výnimka zo vzdelania, podmienky na výkon exekútorského úradu splnila bez udelenia akejkoľvek výnimky. Žalovaná 1/ na súdne rozhodnutie reagovala listom označeným ako SKE 1234/05, v ktorom poukázala na to, že doplnil Exekučného poriadku odsekmi 3 a 4, pričom z odseku 4 vyplynulo, že výnimka zo vzdelania prestane platiť, ak ten, komu bola výnimka udelená, nezačne štúdium na právnickej fakulte do dvoch rokov od nadobudnutia účinnosti tohto zákona a do ďalších 5 rokov toto štúdium úspešne neskončí. Výkon exekútorského úradu zanikol uplynutím týchto lehôt, žalobkyňa nesplnila podmienku v Exekučného poriadku, mala povinnosť začať štúdium na právnickej fakulte najneskôr 9. novembra 2001, keďže tak neurobila, výkon jej exekútorského úradu jej zanikol priamo zo zákona dňom 10. novembra 2001. Na túto možnosť bola upozornená listom zo dňa 26. 10. 2001, ktorým bola požiadaná o predloženie potvrdenia o štúdiu na právnickej fakulte, prípadne diplomu o ukončení takéhoto štúdia. Žalobkyňa zložila sľub exekútorky a exekútorskú prax vykonávala nepretržite do 31. januára 2002. 1. 4. 2005 žalobkyňa písomne požiadala Ministerstvo spravodlivosti SR aby bolo rozhodnuté o jej odvolaní z funkcie exekútora v zásade z toho dôvodu, že o jej pozícii nebolo rozhodnuté, kópia žiadosti bola zaslaná na vedomie žalovanej 1/, jej odpoveďou bol list zo dňa 28. 4. 2005, z obsahu ktorého vyplýva, že nie je možné dať návrh na jej odvolanie ako exekútora, pretože k zániku funkcie došlo priamo zo zákona. Žalobkyňa bola toho názoru, že žalované nedodržali zákonný postup, nebolo vydané konkrétne rozhodnutie o jej odvolaní z funkcie exekútora, v ktorom by sa mohlo konštatovať nenaplnenie zákonných predpokladov na výkon exekútorského úradu, proti ktorému by sa zákonnými opravnými prostriedkami mohla brániť. Mala za to, že k zániku jej exekútorského úradu nepostačuje len písomné oznámenie Slovenskej komory exekútorov č. SKE 1234/05 a následne oznámenie z 26.10.2001. Aj napriek uvedenému rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne Slovenská komora exekútorov, ani SR - Ministerstvo spravodlivosti SR si súdom uloženú povinnosť nesplnili, obmedzili sa len na konštatovanie, že výkon jej exekútorského úradu zanikol priamo zo zákona.

3. Žalovaná 1/ navrhla žalobu zamietnuť v celom rozsahu. V prvom rade sa nestotožnila s názorom žalobkyne na daný problém, ako bol uvedený v žalobe. Podľa žalovanej 1/ žalobkyňa v dňoch06. a 7. novembra 1995 vykonala odbornú skúšku a bolo jej vydané osvedčenie č. 5122/1995-30 o vykonaní odbornej skúšky pre súdnych exekútorov, v zmysle o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok). Na základe uvedeného jej bola zo zákona udelená výnimka zo vzdelania a mohla byť vymenovaná za súdnu exekútorku, čo sa aj stalo rozhodnutím ministra spravodlivosti SR č. 5122/1995-3046 zo dňa 28. 11. 1995, s účinnosťou od 4. 12. 1995. Nakoľko výnimka bola udelená zo zákona, žalovaní 1/ a 2/ neboli oprávnení vydať o udelení výnimky zo vzdelania nijaké rozhodnutie. doplnil ustanovenie odsekmi 3, 4, pričom z odseku 4 vyplynulo, že výnimka zo vzdelania podľa odseku 1 prestane zo zákona platiť, ak ten, komu bola výnimka udelená zo zákona, nezačne študovať na právnickej fakulte do dvoch rokov od nadobudnutia účinnosti zákona a do ďalších piatich rokov toto štúdium úspešne neukončí. Výkon exekútorského úradu zanikol zo zákona márnym uplynutím lehoty. Účinnosť uvedenej novely

nastala dňa 9. 11. 1999. Nakoľko žalobkyňa nespĺňala podmienku uvedenú v ustanovení § 10 odsek 1 písm. b/ Exekučného poriadku ( preukázanie úspešného ukončenia vysokoškolského vzdelania v študijnom odbore právo), bola povinná začať štúdium na právnickej fakulte najneskôr do 9. 11. 2001. Keďže žalobkyňa štúdium v tomto termíne nezačala, výkon jej činnosti ako exekútora a výkon jej exekútorského úradu zanikol priamo zo zákona dňa 9. 11. 2001. Vyššie uvedené skutočnosti boli žalobkyni písomne oznámené prípisom zo dňa 26. 10. 2001, prípisom sp. zn. 93/2002 zo dňa 31. 1. 2002 a prípisom sp. zn. SKE 1234/05, prípismi adresovanými a doručenými žalobkyni. Ministerstvo spravodlivosti SR je v zmysle § 8 Exekučného poriadku orgánom vykonávajúcim štátny dohľad nad činnosťou Slovenskej komory exekútorov a to formou sledovania dodržiavania zákonnosti, pravidelnými previerkami exekútorských úradov apod. V danej právnej veci Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán štátneho dohľadu prípisom zo dňa 10. 6. 2002, sp. zn. 11320/02-52/253-E potvrdilo správnosť stanoviska žalovanej 1/ v súvislosti so zánikom funkcie žalobkyne ako súdneho exekútora zo zákona v zmysle § 230 odsek 4 Exekučného poriadku, ktorým bola žalobkyňa vyzvaná k odovzdaniu exekučných spisov ustanovenému náhradníkovi, v opačnom prípade by bolo potrebné obrátiť sa v danej veci na orgány činné v trestnom konaní. Žalobkyňa vo svojom žalobnom návrhu opakovane poukazuje na skutočnosť, že bola poškodzovaná na svojich základných ľudských právach a slobodách zakotvených v Ústave SR.(Najmä ustanovenia článku 12, 35, 46, 127 SR.) Tvrdenia žalobkyne sa podľa žalovanej 1/ nezakladajú na pravde, nie sú ničím vierohodne preukázané a sú účelovo vykonštruované. Vo svojej žalobe okrem iného, uvádza, že písomným oznámením žalovanej 1/,prípisu sp. zn. 93/2002, že žalovaná 1/porušila týmto ,odsek 1) SR, ktorý zakotvuje: " Každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť." Malo dôjsť k porušeniu základného ľudského práva žalobkyne na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť ako aj neodňateľnosť, nescudziteľnosť a nezrušiteľnosť týchto práv. Toto ničím nepodložené a nepreukázané trvdenie neobstojí, pretože žalobkyňa mala zákonom (Exekučný poriadok) stanovenú lehotu na začatie a úspešné ukončenie vysokoškolského vzdelania v odbore právo, ktorú žalobkyňa vedome a slobodne nevyužila a tak jej činnosť ako exekútora a výkon jej exekútorského úradu zanikol priamo zo zákona v zmysle ) Žalovaná 1/ poukázala na ustanovenie článku 35 odsek 2) SR, ktorý zakotvuje, že zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní, čo tak v nadväznosti na súvisiace ustanovenia Exekučného poriadok aj učinil pre exekútorov, ktorí nepreukázali v zákonom stanovenej dobe úspešné ukončenie vysokoškolského vzdelania, resp. začatie štúdia v študijnom odbore právo.

4. Žalovaná 2/ navrhla žalobu zamietnuť v celom rozsahu, v základe nároku, pokiaľ ide o posúdenie, či zanikla žalobkyni funkcia exekútora, sa stotožnila s argumentáciou žalovanej 1/.

5. Žalované predniesli ďalšie námietky, pre ktoré by súd mal žalobu zamietnuť. Namietali nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, premlčanie nárokov, zmätočnosť žaloby, spočívajúcu v nedostatočnom kvalifikovaní zákonných podmienok k tomu, aby žalobkyni mohla byť priznaná náhrada škody, nepreskúmateľnosť toho, akým spôsobom žalobkyňa vyčíslila vzniknutú škodu, nedostatok pasívnej legitimácie (žalovaná 1/).

6. Žalobkyňa zdôraznila, že výkon jej exekútorského úradu nemohol zaniknúť zo zákona, pretože obdobný prípad už bol riešený nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. . Ďalej poukázala na nález Ústavného súdu SR , a bývalého Ústavného súdu ČSFR o zákaze retroaktivity zákona a narušenia právnej istoty pri prijatí novely zákona, keď by sa spätne mali zmeniť podmienky realizácie príslušných právnych vzťahov, nadobudnuté práva. Ústavný súd zaujal jednoznačný názor, že nikomu nemožno odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie vydaného právneho predpisu. Uznanie oprávnení a povinností, založené právnymi vzťahmi, ktoré vznikli za platnosti lex priori a s poukazom na SR, kde sa stanovuje, že pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel, potom princípom právneho štátu je právna istota, ktorá zahŕňa dôveru občana v právo a navyše aj ochranu nadobudnutých práv, osobitne majetkových. Aj v náleze Ústavného súdu SR bol zaujatý jednoznačný právny názor, že narušenie právnej istoty spočíva v tom, že v jednotlivých právnych vzťahoch sa po prijatí novely zákona spätne zmenili podmienky realizácie príslušných právnych vzťahov, nadobudnuté práva, otázky platnosti zmlúv. Aj tu súd vyjadril právny názor, že nikomu nemožno odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie vydaného právneho predpisu. Keďže ju menoval za súdnu exekútorku pod č. 5122/1995-30/46 zo dňa 28. 11. 1995 s účinnosťou od 4. 12. 1995 na

základe zo dňa 14. 9. 1995, ktorý nadobudol účinnosť 1. 12. 1995, Minister spravodlivosti SR, len tento je oprávnený ju z tejto funkcie odvolať na základe zákonných dôvodov a nie inak. Preto v tomto smere ustanovenie zákona č. 233/95 Z. z. nie je v súlade s SR. Ak by sa súd domnieval, že ustanovenie zákona č. 233/95 Z. z. v platnom znení odporuje ústavnému zákonu, Ústave SR, konanie preruší a podá návrh na začatie konania pred Ústavným súdom. Potom bude nález Ústavného súdu SR preň a i pre ostatné súdy záväzný. Žalobkyňa preto navrhla prerušenie konania z toho dôvodu, aby súd podal návrh ústavnému súdu k posúdeniu ústavnosti Exekučného poriadku a k vysloveniu, či toto ustanovenie je alebo nie je v súlade s SR. Podľa jej názoru by takéto rozhodnutie vyjasnilo základ sporu.

7. Skutkový stav veci ohľadne prvého uplatneného nároku, doložený listinnými dôkazmi, nebol medzi stranami sporný, zodpovedal tomu, ako ho žalobkyňa popísala v žalobe.

8. Súd dospel k záveru, že je potrebné podať na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh na začatie konania podľa a nasl. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení o súlade právnych predpisov, ustanovení o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti ( Exekučného poriadku) v znení novely, realizovanej , účinnej od 9. 11. 1999, s , , , ,4, a s článkom 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Bral pri tom do úvahy Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 10. januára 2005, v ktorom vyslovil ústavný súd , že ustanovenia ,, a Exekučného poriadku v znení nie sú v súlade s .

9. Pri rozhodovaní vo veci vychádzal súd z nasledovných ustanovení:

9.1 Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

9.2 Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

9.3 Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

9.4 Podľa , 4 každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje. Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

9.5 Podľa Slovenskej každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

9.6 Podľa - 3 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení do 29. 7. 1997 (Exekučného poriadku) za exekútora možno vymenovať občana Slovenskej republiky, ktorý a) je spôsobilý na právne úkony, b) získal právnické vzdelanie v Slovenskej republike alebo má uznaný (nostrifikovaný) diplom o vysokoškolskom právnickom vzdelaní vydaný zahraničnou vysokou školou, c) je bezúhonný, d) vykonával právnu prax v dĺžke troch rokov, z toho najmenej jeden rok exekučnú prax, e) zložil odbornú skúšku. Exekučnou praxou sa rozumie prax exekútora, exekútorského kandidáta a exekútorského koncipienta podľa tohto zákona. Komora započíta do exekučnej praxe prax sudcu, prokurátora, advokáta, notára, komerčného právnika, justičného čakateľa, právneho čakateľa prokuratúry, advokátskeho koncipienta, notárskeho koncipienta a koncipienta u komerčného právnika.

Odbornou skúškou sa rozumie odborná skúška exekútora podľa tohto zákona. Komora uzná odbornú justičnú skúšku, sudcovskú skúšku, prokurátorskú skúšku, advokátsku skúšku, notársku skúšku a odbornú skúšku komerčného právnika za odbornú skúšku podľa tohto zákona.

9.7 Podľa - 4 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení do 29. 7. 1997 (Exekučného poriadku) výkon exekútorského úradu zaniká a) smrťou exekútora, b) vyhlásením exekútora za mŕtveho, c) odvolaním exekútora. Komora navrhne ministrovi odvolanie exekútora a) na žiadosť exekútora, b) ak exekútor stratí štátne občianstvo Slovenskej republiky, c) ak je exekútor právoplatným rozhodnutím súdu pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo obmedzený v spôsobilosti na právne úkony, d) ak bol exekútor právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin alebo za trestný čin súvisiaci s exekučnou činnosťou, e) na základe disciplinárneho opatrenia o zbavení výkonu exekútorského úradu, f) ak zanikne jeho poistenie zodpovednosti za škodu, g) ak si exekútor do troch mesiacov po zložení sľubu bez vážnych dôvodov neotvorí v exekútorskom úrade, do ktorého bol vymenovaný, kanceláriu a nezačne vykonávať exekučnú činnosť, h) ak súd na návrh komory rozhodol, že exekútor vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku alebo rozhodnutia orgánu štátnej zdravotnej správy alebo orgánu sociálneho zabezpečenia nie je trvale spôsobilý vykonávať exekučnú činnosť. Komora navrhne ministrovi odvolanie exekútora podľa odseku 2 písm. a) do jedného mesiaca od doručenia žiadosti exekútora. Exekútor, ktorý podal žiadosť o odvolanie, je povinný vykonávať svoj doterajší úrad až do dňa odvolania ministrom. Komora podá návrh na súd podľa odseku 2 písm. h), ak exekútorovi jeho zdravotný stav podľa lekárskeho posudku alebo rozhodnutia orgánu štátnej zdravotnej správy alebo orgánu sociálneho zabezpečenia dlhodobo, najmenej počas jedného roka, nedovoľuje vykonávať exekútorský úrad.

9.8 Podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení do 29. 7. 1997 (Exekučného poriadku) ustanovenia , a sa nevzťahuje na toho, kto do 18 mesiacov od účinnosti tohto zákona ukončí odbornou skúškou špecializačné štúdium.

9.9 Podľa , o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku) v znení novely, realizovanej , účinnej od 9. 11. 1999, ustanovenia , a sa nevzťahuje na toho, kto do 18 mesiacov od účinnosti tohto zákona ukončí odbornou skúškou špecializačné štúdium. Výnimka zo vzdelania udelená podľa odseku 1 prestane platiť, ak ten, komu bola táto výnimka udelená, nezačne do dvoch rokov od nadobudnutia účinnosti tohto zákona štúdium na právnickej fakulte a do ďalších piatich rokov toto štúdium úspešne neskončí. Výkon exekútorského úradu zaniká uplynutím týchto lehôt.

9.10 Podľa o vysokých školách, v znení účinnom od 20. 11. 1996 druhy vysokoškolského štúdia sú: a) bakalárske štúdium, ktoré je obsahovo ucelenou časťou vysokoškolského štúdia; trvá najmenej tri roky. Po skončení bakalárskeho štúdia možno pokračovať vo vysokoškolskom štúdiu podľa písmena b), ktoré trvá najmenej jeden rok, b) magisterské štúdium a inžinierske štúdium, ktoré trvajú najmenej štyri roky, a doktorské štúdium v lekárskych odboroch a veterinárskych odboroch štúdia, ktoré trvá šesť rokov, c) doktorandské štúdium, ktoré je formou vedeckej výchovy alebo umeleckej výchovy; v dennej forme trvá tri roky a v externej forme päť rokov.

10. Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. novembra 2018 v konaní sp. zn. rozhodol tak, že návrh Okresného súdu Trenčín odmietol ako zjavne neopodstatnený. V obsahu tohto rozhodnutia je okrem iného uvedené nasledovné:

10.1 Za zjavne neopodstatnený sa vo všeobecnosti považuje podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu návrh vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie.

10.2 K ústavnoprávnym dôsledkom pravej a nepravej retroaktivity ústavný súd vyjadril svoj právny názor korešpondujúci s právnym názorom generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len ,,generálny prokurátor") vo veci sp. zn. , všeobecne akceptovaný aj v štandardných právnych systémoch, už v celom rade svojich rozhodnutí (okrem aj napr. , , ), ktorý nemá dôvod v súvislosti s prerokúvaným návrhom okresného súdu meniť. Návrh generálneho prokurátora, o ktorom v tejto veci rozhodoval ústavný súd, sa dotkol aj retroaktivity v , porovnávajúc ju s retroaktivitou založenou , keď sa v ňom uvádza, že kým "novelou exekučného poriadku vykonanou došlo k nepravej retroaktivite, pretože podmienka na doplnenie vzdelania bola síce retroaktívna, ale splniteľná, ostatná novela Exekučného poriadku v ust. a (vykonaná , pozn.) mení nepravú retroaktivitu na pravú retroaktivitu. Právna istota je tu narušená dvojnásobne, možno to nazvať retroaktivitou retroaktivity. Pri tejto skupine exekútorov ide opäť o nesplniteľnú podmienku.".

10.3 Nepravá retroaktivita označuje spravidla stav, keď v dôsledku novej právnej úpravy dochádza k prekvalifikovaniu právnych skutočností, ktoré vznikli v minulosti, vždy však len od okamihu nadobudnutia účinnosti novej právnej úpravy. Nová právna úprava teda nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím (). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali ().

10.4 Vo všeobecnosti sa nepravá retroaktivita pripúšťa, avšak existujú výnimky, ktoré ju robia neprípustnou, najmä v prípade, ak výrazne zasahuje do legitímnych očakávaní jednotlivcov. S problematikou nepravej retroaktivity sa možno stretnúť takmer pri každej zmene právnej úpravy, keď prijatá zmena nejakým spôsobom modifikuje existujúci stav, pričom je ťažké zabrániť tomu, aby sa existujúce práva v budúcnosti nemodifikovali. V rámci tohto procesu zmeny sa spravidla nedá ani vyhnúť zásahu do princípu dôvery osôb v právo a vzniku konfliktu ochrany verejného záujmu a ochrany dôvery v právo. V tejto súvislosti ústavný súd už vyslovil názor, že princíp právnej istoty ako komponent právneho štátu znamená, že v špecifických okolnostiach nesmie byť arbitrárna, bez adekvátneho verejného záujmu zhoršená do budúcnosti právna pozícia jednotlivca, ako aj právny názor, podľa ktorého z pohľadu prípadnej retroaktivity právnych noriem je podstatnou otázka ochrany nadobudnutých práv, ktoré by preto neskoršia právna úprava už nemala rušiť, prípadne zhoršovať, ale "pro futuro" len zlepšovať (). Súčasne vo veci sp. zn. ústavný súd zdôraznil, že na legitímne očakávania je nevyhnutné nazerať aj v kontexte generálneho princípu právneho štátu fixovaného v , ktorého integrálnou súčasťou je aj princíp právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok (m. m. , , , , , ).

10.5 Zákonodarcom ustanovená podmienka dosiahnutia určitého druhu a stupňa vzdelania v napadnutom ustanovení je odôvodnená verejným záujmom na riadnom výkone exekúcií exekútorom, ktorý je v pozícii orgánu verejnej moci. Táto jeho pozícia orgánu verejnej moci si vyžaduje odbornosť primeranú významu a právnym dôsledkom exekučného konania s cieľom premietnuť ju do zvýšenia profesionality pri výkone exekúcií a pri posilnení poskytnutia účinnej ochrany práv a právom chránených záujmov účastníkov exekučného konania. Z uvedeného je zrejmé, že v danom prípade prijatím napadnutého ustanovenia Exekučného poriadku vzniká kolízia vychádzajúca na jednej strane z požiadavky dôsledného rešpektovania princípu právnej istoty, resp. nadobudnutých práv a z nutnosti

zmeny právneho poriadku, a na strane druhej požiadavka reagujúca na spoločenský vývoj zvyšovať odbornosť výkonu každého povolania vrátane exekútora. Ústavný súd konštatuje, že na základe dôvodov a skutočností, ktoré navrhovateľ uviedol vo svojom návrhu, nezistil možnosť rozporu medzi napadnutou právnou úpravou a princípom právneho štátu, princípom právnej istoty a účelným obmedzovaním základných práv, t. j. základným právom na podnikanie a základným právom vlastniť majetok. Pre nedostatok ústavnej právomoci neprislúchalo ústavnému súdu posudzovať prípadnú retroaktivitu podľa relevantných hodnotiacich kritérií.

10.6 Odmietnutie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov pre jeho zjavnú neopodstatnenosť predstavuje akýsi medzistupeň, resp. prechodový článok medzi odmietaním pre existenciu čisto procesných prekážok (napr. pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí, nedostatok právomoci) a meritórnym prieskumom návrhu. V praxi Ústavného súdu Českej republiky a v odbornej literatúre sa pre tento prostriedok vžilo označenie "kvázimeritórny prieskum" (Wagnerová E. a spol. Zákon o Ústavním soudu s komentářem. ASPI, 2007, s. 149). Aj z citovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v prípadoch, ak dôvody uvádzané navrhovateľom v návrhu na začatie konania nesignalizujú možný nesúlad namietanej právnej úpravy s predpismi vyššej právnej sily, ústavný súd v týchto prípadoch návrhy môže odmietnuť z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti. Najskôr treba pripomenúť, že ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). V konaní o súlade právnych predpisov podľa vystupuje v pozícii tzv. negatívneho zákonodarcu a jeho úlohou je posúdiť ústavnosť napadnutých právnych predpisov či ich vymedzených častí, eventuálne posúdiť, či je možné napadnuté predpisy (ich časti) interpretovať a aplikovať ústavne konformným spôsobom. V nadväznosti na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý Exekučného poriadku nesignalizuje skutočnosti, ktoré by po prijatí návrhu na ďalšie konanie boli spôsobilé na vyslovenie nesúladu Exekučného poriadku s , , , ods. 4 a , ako aj s čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, a vzhľadom na to návrh navrhovateľa na začatie konania o súlade právnych predpisov odmietol podľa ako zjavne neopodstatnený.

11. Z nesporných tvrdení žalobkyne bolo zrejmé, že táto bola rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti SR vymenovaná za súdnu exekútorku s účinnosťou od 4. 12. 1995. V čase svojho vymenovania nespĺňala jeden z predpokladov, za ktorých možno za exekútora vymenovať, konkrétne nemala právnické vzdelanie v Slovenskej republike ani uznaný (nostrifikovaný) diplom o vysokoškolskom právnickom vzdelaní vydaný zahraničnou vysokou školou. Vymenovanie bolo možné na základe absolvovania odbornej skúšky po ukončení špecializačného štúdia, vykonania ktorej žalobkyňa doložila osvedčenie, čo predstavovalo výnimku z požadovaného vzdelania. Zmenou právnej úpravy, účinnej od 9. 11. 1999, prakticky došlo k tomu, že táto výnimka prakticky prestane platiť ak ten, komu bola táto výnimka udelená, nezačne do dvoch rokov od nadobudnutia účinnosti tohto zákona štúdium na právnickej fakulte a do ďalších piatich rokov toto štúdium úspešne neskončí. Zákon doslovne určil, že výkon exekútorského úradu zaniká uplynutím týchto lehôt. Nebolo sporné, že žalobkyňa štúdium na právnickej fakulte ani nezačala. Postup oboch žalovaných, tak ako je vyššie popísaný, bol preto v súlade so zákonom a na ich strane v tejto súvislosti nedošlo k žiadnemu porušeniu právnej povinnosti. Žalovaná 1/ nemala povinnosť predložiť návrh na odvolanie žalobkyne ako súdnej exekútorky, žalovaná 2/ nemala povinnosť žalobkyňu z funkcie odvolať. Ustanovenie § 230 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. 11. 1999 obsahuje jednoznačnú a predvídateľnú úpravu zániku funkcie priamo zo zákona. Takýto spôsob zániku funkcie nevyžaduje žiadny iný právny akt typu vydania rozhodnutia. Pokiaľ žalobkyňa videla rozdiel medzi pojmami exekútor a výkon exekútorského úradu, nebol relevantný, keďže výkon exekútorského úradu je možný len prostredníctvom exekútora a tento má spĺňať požiadavky, ktoré na neho kladie zákon. V priebehu konania žalobkyňa poukázala na stanoviská, ktoré podporovali jej argumenty ohľadne neústavnosti § 230 ods. 4, retroaktivity tohto ustanovenia, išlo zrejme o články uverejnené v odbornom časopise Exekútor, jeden z článkov bol datovaný 6. 3. 2000, autorom bol JUDr. Ján Drgonec, druhý mal byť stanoviskom prezídia SKE bez uvedenia dátumu. Súd obsah týchto článkov považoval za názor konkrétnych subjektov, ale pre súd nezáväzný.

12. Možný nesúlad Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. 11. 1999 s SR posudzoval ústavný súd. Ako a z akých dôvodov rozhodol, je uvedené vyššie. Podstatné je, že toto ustanovenie podľa názoru ústavného súdu nesignalizuje skutočnosti, ktoré by po prijatí návrhu na ďalšie konanie boli spôsobilé na vyslovenie nesúladu Exekučného poriadku s , , , ods. 4 a , ako aj s čl. 1 ods. 1 dodatkového

protokolu. Súd teda nemal dôvod sa touto námietkou žalobkyne zaoberať, podstatné a záväzné je pre neho predmetné rozhodnutie. Súd len dodáva, že zmenu Exekučného poriadku, vykonanú zákonom , ktorá súvisela so vzdelaním exekútorov riešil ústavný súd v konaní sp. zn. s iným výsledkom, pretože , zmenil situáciu exekútorov v otázke dosiahnutia požadovaného vzdelania uložením povinnosti, ktorá nebola splniteľná v určených lehotách.

13. Otázku naliehavého právneho záujmu súd posudzoval podľa , podľa ktorého návrhom na začatie konania možno uplatniť aby sa rozhodlo o určení, či tu právo alebo alebo právny vzťah je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem, aj keď aktuálna právna úprava predpokladá okamžitú aplikáciu ( ), vychádzajúc z toho, že k podaniu žaloby došlo 11. 11. 2005 a použitie aktuálneho ustanovenia () by viedlo k iným záverom, čím by došlo k porušeniu právnej istoty a legitímnych očakávaní strán sporu. Súd mal za to, že na požadovanom určení (že výkon jej exekútorského úradu trvá tak, ako o tom rozhodol Minister spravodlivosti Slovenskej republiky číslo 5122/1995-30/46 zo dňa 28. 11. 1995) mala žalobkyňa naliehavý právny záujem, keďže vyriešenie tejto otázky znamenalo možný základ pre uplatnenie nároku na náhradu škody.

14. Súd považoval za podstatné v tejto veci vyriešiť otázku, či došlo k zániku funkcie exekútorky žalobkyne zo zákona, alebo nie, a dospel k záveru, že sa tak stalo. Preto bola žaloba podaná nedôvodne a preto ju súd v celom rozsahu zamietol. Uplatnený nárok na náhradu škody tak, ako si ho žalobkyňa uplatnila, predpokladal porušenie právnej povinnosti zo strany aspoň niektorej žalovanej, to nebolo zistené, preto nebol dôvod osobitne sa zaoberať uplatnenou škodou, možnosťou jej vzniku, resp. dôvodnosťou uplatnenej výšky. Rovnako sa súd nepovažoval za potrebné zaoberať ďalšími námietkami, ktoré voči žalobe žalované vzniesli.

15. Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

16. Podľa , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

17. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa , podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalované boli v konaní plne úspešné, keďže súd žalobu v celom rozsahu zamietol, preto im bola priznaná náhrada trov konania v rozsahu 100 %.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu písomne dvojmo.

Podľa v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa , , "odvolacie dôvody" (ods.1) odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (ods.2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (ods.3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa "Novoty v odvolacom konaní" - prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.