Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Co-80-2020.pdf
PDF · 127.22 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/80/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a členov senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a Mgr. Marka Anovčina v spore žalobkyne W. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. U., Y. č. XX/XX-X, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Dušan Divko, advokát, s.r.o., so sídlom v Považskej Bystrici, Šoltésovej 346/1, proti žalovaným 1/ Slovenská komora exekútorov, so sídlom v Bratislave, Šustekova 49, IČO: 35 659 718, 2/ Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o určenie, že výkon exekútorského úradu trvá a o náhradu škody, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 24C/159/2006-305 zo dňa 15.júna 2020, takto
rozhodol:
Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaným 1/, 2/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu žalobkyne zamietol. Výrokom II. žalovanej 1/ priznal voči žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100% a výrokom III. žalovanej 2/ priznal voči žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100%. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa domáhala, aby súd určil, že výkon jej exekútorského úradu trvá tak, ako o tom rozhodol minister spravodlivosti Slovenskej republiky č. 5122/1995 - 30 / 46 zo dňa 28.11.1995, ktorým bola vymenovaná za súdnu exekútorku do sídla v Považskej Bystrici v obvode Okresného súdu považská Bystrica. Ďalej sa domáhala, aby súd uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť zaplatiť jej 3 092 885,63 Eur s úrokom z omeškania 6% ročne zo sumy 2 033 492,22 Eur od 11.11.2005 do zaplatenia s úrokom z omeškania 6% ročne zo sumy 151 349,63 eur od 2. 1. 2006 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 151 349,63 eur od 2. 1. 2007 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 151 349,63 eur od 2. 1. 2008 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 151 349,63 eur od 2. 1. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 151 349,63 eur od 2. 1. 2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 151 349,63 Eur od 02.01.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 151349,63 Eur od 02.01.2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 151 349,63 Eur od 26.05.2015 do 26.05.2016, s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 151 349,63 Eur od 27.05.2016 do 26.05.2017. Z tvrdení žalobkyne vyplýva, že na základe rozhodnutia ministra spravodlivosti SR č. 5122/1995 - 30/46 z 28.11.1995 bola vymenovaná za súdnu exekútorku s účinnosťou od 4. decembra 1995 po tom, ako vykonala odbornú skúšku a bolo jej vydané osvedčenie o ukončení špecializovaného štúdia a vykonaní odbornej skúšky pre súdnych exekútorov podľa § 230 Exekučného poriadku na základe čoho jej bola udelená výnimka zo vzdelania a mohla byť vymenovaná za súdnu exekútorku. Dňa 4.12.1995 žalobkyňa zložila sľub exekútorky a exekútorskú prax vykonávala nepretržite do 31.1.2002. Žalovaná 1/ súdnemu exekútorovi JUDr. Jaroslavovi Kabáčovi písomne oznámila, že exekútorský úrad žalobkyne zanikol v zmysle § 230 ods.
4 Exekučného poriadku 9. novembra 2001 a ustanovil ho za jej náhradníka, na základe čoho jej mala byť odňatá možnosť vykonávať funkciu súdnej exekútorky. Žalobkyňa bola toho názoru, že takýmto postupom stratila možnosť vykonávať svoje povolanie, stratila oprávnenie vykonávať prax súdneho exekútora, právo podnikať, uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, čím došlo k porušeniu článku 35 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 Ústavy SR. Súd prvej inštancie v predmetnej veci dospel k záveru, je potrebné podať na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh na začatie konania podlá § 37 a nasl. zákona 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred nim a o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 293/1995 Z. z. o súlade právnych predpisov, ustanovení § 230 ods. 4 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti Exekučného poriadku) v znení novely, realizovanej zákonom č. 280/1999 Z. z., účinnej od 9. 11. 1999, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 4, č1.20 ods. 1,4, čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s článkom 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Bral pri tom do úvahy Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 49/03 zo dňa 10. januára 2005, v ktorom vyslovil ústavný súd , že ustanovenia § 237 ods. 2,3,5 a 6 Exekučného poriadku v znení zákona č. 356/2003 Z. z. nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Právne vec súd prvej inštancie posúdil podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods.4, čl. 20 ods. 1, 4. čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika, § 10 ods. 1 až 3, § 16 ods. 1 až 4, § 230 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení do 29.07.1997, § 230 ods. 1, 4 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení novely č. 280/1999 Z. z., § 18a zákona č. 172/1990 Zb. o vysokých školách. Súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR PL. ÚS 20/2018 zo dňa 28. novembra 2018, ktorým Ústavný súd návrh Okresného súdu Trenčín odmietol ako zjavne neopodstatnený. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že za zjavne neopodstatnený sa vo všeobecnosti považuje podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu návrh vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. a zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Ústavný súd konštatoval, že na základe dôvodov a skutočností, ktoré navrhovateľ uviedol vo svojom návrhu, nezistil možnosť rozporu medzi napadnutou právnou úpravou a princípom právneho štátu, princípom právnej istoty a účelným obmedzovaním základných práv, t. j. základným právom na podnikanie a základným právom vlastniť majetok. Odmietnutie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov pre jeho zjavnú neopodstatnenosť predstavuje akýsi medzistupeň, resp. prechodový článok medzi odmietaním pre existenciu čisto procesných prekážok (napr. pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí, nedostatok právomoci) a meritórnym prieskumom návrhu. V praxi Ústavného súdu Českej republiky a v odbornej literatúre sa pre tento prostriedok vžilo označenie „kvázimeritórny prieskum“ (Wagnerová E. a spol. Zákon o Ústavním soudu s komentářem. ASPI, 2007, s. 149). Aj z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v prípadoch, ak dôvody uvádzané navrhovateľom v návrhu na začatie konania nesignalizujú možný nesúlad namietanej právnej úpravy s predpismi vyššej právnej sily, ústavný súd v týchto prípadoch návrhy môže odmietnuť z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti. Ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý § 230 ods. 4 Exekučného poriadku nesignalizuje skutočnosti, ktoré by po prijatí návrhu na ďalšie konanie boli spôsobilé na vyslovenie nesúladu § 230 ods. 4 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1, ods. 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy, ako aj čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, a vzhľadom na to návrh navrhovateľa na začatie konania o súlade právnych predpisov odmietol ako zjavne neopodstatnený. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že z nesporných tvrdení žalobkyne bolo zrejmé, že táto bola rozhodnutím ministerstva spravodlivosti SR vymenovaná za súdnu exekútorku s účinnosťou od 4. 12. 1995. V čase svojho vymenovania nespĺňala jeden z predpokladov, za ktorých možno za exekútora vymenovať, konkrétne nemala právnické vzdelanie v Slovenskej republike ani (nostrifikovaný) diplom o vysokoškolskom právnickom vzdelaní vydaný zahraničnou vysokou školou. Vymenovanie bolo možné na základe absolvovania odbornej skúšky po ukončení špecializačného štúdia, vykonania ktorej žalobkyňa doložila osvedčenie, čo predstavovalo výnimku z požadovaného vzdelania. Zmenou právnej úpravy, účinnej od 9. 11. 1999, prakticky došlo k tomu, že táto výnimka prakticky prestane platiť ak ten, komu bola táto výnimka udelená, nezačne do dvoch rokov od nadobudnutia účinnosti tohto zákona štúdium na právnickej fakulte a do ďalších piatich rokov toto štúdium úspešne neskončí. Podľa názoru súdu bol postup žalovaných 1/, 2/ v súlade so zákonom a na ich strane v tejto súvislosti nedošlo k žiadnemu porušeniu právnej povinnosti. Žalovaná 1/ nemala povinnosť predložiť' návrh na odvolanie žalobkyne ako súdnej exekútorky, žalovaná 2/ nemala
povinnosť žalobkyňu z funkcie odvolať. Ustanovenie § 230 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. 11. 1999 obsahuje jednoznačnú a predvídateľnú úpravu zániku funkcie priamo zo zákona. Takýto spôsob zániku funkcie nevyžaduje žiadny iný právny akt typu vydania rozhodnutia. Pokiaľ žalobkyňa videla rozdiel medzi pojmami exekútor a výkon exekútorského úradu, nebol relevantný, keďže výkon exekútorského úradu je možný len prostredníctvom exekútora a tento má spĺňať požiadavky, ktoré na neho kladie zákon. Možný nesúlad § 230 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. 11. 1999 s Ústavou SR posudzoval ústavný súd. Predmetné ustanovenie podľa názoru ústavného súdu nesignalizuje skutočnosti, ktoré by po prijatí návrhu na ďalšie konanie boli spôsobilé na vyslovenie nesúladu § 230 ods. 4 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 ods. 4 a čl. 35 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Súd teda nemal dôvod sa touto námietkou žalobkyne zaoberať, podstatné a záväzné je pre neho predmetné rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 20/2018. Súd len dodal, že zmenu Exekučného poriadku, vykonanú zákonom 356/2003 Z. z., ktorá súvisela so vzdelaním exekútorov riešil ústavný súd v konaní sp. zn. PL. ÚS 49/03 s iným výsledkom, pretože § 237 ods. 5, 6 zmenil situáciu exekútorov v otázke dosiahnutia požadovaného vzdelania uložením povinnosti, ktorá nebola splniteľná v určených lehotách. Súd prvej inštancie ďalej preskúmal naliehavý právny záujem žalobkyne na požadovanom určení, pričom dospel k záveru, že žalobkyňa mala na požadovanom určení naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c) O.s.p., keďže vyriešenie tejto otázky znamenalo možný základ pre uplatnenie nároku na náhradu škody. Súd mal za to, že došlo k zániku funkcie exekútorky žalobkyne zo zákona, preto žaloba nebola dôvodná a súd ju v celom rozsahu zamietol. Uplatnený nárok na náhradu škody predpokladal porušenie právnej povinnosti zo strany aspoň niektorej žalovanej, čo nebolo zistené, a preto nebol ani dôvod sa osobitne zaoberať uplatnenou škodou, možnosťou jej vzniku, resp. dôvodnosťou uplatnenej výšky. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalované boli v konaní plne úspešné, keďže súd žalobu v celom rozsahu zamietol, preto im súd priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Namietala, že súd nevykonával dôkazy smerujúce k jej majetkovej ujme za žalované obdobie a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Žalobkyňa uviedla, že výkon exekútorského úradu nemohol žalobkyni zaniknúť zo zákona. Poukázala na nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 49/03, kde Ústavný súd rozhodol, že § 237 ods. 5 zákona č. 233/1995 Z. z, nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Svoj prípad považovala za obdobný, pričom ustanovenie § 230 ods. 4, ktorý bol doplnený zákonom č. 280/1999 Zb., pod bodom 104 dodnes platí a nebolo zrušené, hoci ust. § 237 ods. 5 od 01.09.2003 zrušené bolo. V danom prípade išlo o riešenie kolízie vychádzajúce z dôsledného rešpektovania (ochrany) nadobudnutých práv na strane jednej a z nutnosti zmeny právneho poriadku reagujúceho na spoločenský vývoj na strane druhej. Vždy treba mať na zreteli poznanie, že oprávneným subjektom, ktoré už nadobudli určité práva skôr a v súlade s platným právom, môžu vzniknúť v budúcnosti zmenou právnych pravidiel nové podmienky, ktorých splnenie je pre tieto subjekty nutné, ak chcú aj v zmenených právnych podmienkach zostať v pozícii oprávnených osôb. Tieto nové podmienky založené lex posterior musia byť reálne splniteľné aj pri rešpektovaní práva, ktoré je nevyhnutné zahrnúť do plnenia nových predpokladov. Takýmto právom sú podľa žalobkyne všeobecne záväzné právne predpisy upravujúce vysoké školstvo v Slovenskej republike - v tom čase zákon 172/90 Zb. a zákon SNR 41/94 Zb. o vysokých školách v znení neskorších predpisov, ktoré sa vzťahujú na prijímanie na vysokoškolské štúdium, dĺžku magisterského štúdia, možnosť, príp. nutnosť prerušenia štúdia a ďalšie okolnosti spoluurčujúce predpokladanú dĺžku štúdia. Z toho podľa žalobkyne možno uzavrieť, že novoustanovený predpoklad vzdelania v lehotách podľa § 230 ods. 4 zákona 233/1995 Z. z. je nesplniteľnou podmienkou. Na základe ustanovenia § 230 ods. 4 zákona 233/95 Z. z. sa exekútori vymenovaní podľa predtým platným predpisom, vydaním nového právneho predpisu, vzťahujúceho sa na ich nadobudnuté práva (oprávnenia), nachádzajú v odlišnej právnej situácii, ako je tá, v ktorej sa nachádzali pred jeho vydaním. Ustanovenie § 230 ods. 4 menia právnu situáciu ku skutočnostiam vzniknutým pred dňom jeho účinnosti a menia právnu situáciu exekútorov, predovšetkým preto, že obsahujú povinnosti, ktoré nie sú splniteľné bez toho, aby sa nepoužil iný zákon (zákon 172/90 Zb. a zákon 41/94 SNR o vysokých školách v znení neskorších predpisov), ktoré normy však nedovoľujú splnenie týchto povinností v lehotách ustanovených v § 230 ods. 4 zákona 233/1995 Z. z. Ďalej žalobkyňa poukázala na to, že v jej prípade nebola z funkcie exekútora odvolaná a výkon exekútorského úradu jej nezanikol zo zákona. Poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu PL. ÚS 38/95. Ústavný súd SR tiež vo svojom rozhodnutí PL. ÚS 20/2018 jednoznačne uviedol, že prijatím ustanovenia § 230 ods. 4 EP vzniká kolízia vychádzajúca na jednej strane požiadavky dôsledného rešpektovania princípu právnej istoty, resp. nadobudnutých práv a z nutnosti zmeny právneho poriadku požiadavka
reagujúca na spoločenský vývoj zvyšovať odbornosť výkonu každého povolania, vrátane exekútora. Zákaz retroaktivity spočíva najmä v tom, že aktuálne platné normy zásadne neumožňujú posudzovať iné právne skutočnosti alebo právne vzťahy, ktoré sa stali alebo vznikli pred účinnosťou tejto právnej normy. Táto objektívna možnosť poznania zásadne nemôže byť v budúcnosti negovaná tak, ak by táto negácia bola subjektu práva známa, neuchádzal by sa o nadobudnutie postavenia alebo práv. Vo veci PL. ÚS 15/98 ÚS SR uviedol, že s uplatňovaním princípu právnej istoty v právnom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem, V ďalšom náleze PL. ÚS 52/99 ÚS SR uviedol, že medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zásada primeranosti, proporcionality pri zmene právnych predpisov. Ohľadne výkonu exekútorského úradu a pojmu majetok na str. 19 PL. ÚS 49/03 uviedol, že exekútorský úrad nemá právnu subjektivitu. Z obsahu jeho úloh však vyplýva, že EÚ je spojený s pôsobením exekútora a jeho materiálne a personálne zabezpečenie, ako predpoklad pre výkon činnosti exekútora zabezpečuje exekútor. Exekútor vykonáva činnosti, ktoré majú majetkovú podstatu, ide o jeho majetok chránený čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu. Exekútor má splnomocnenie na nútený výkon súdnych rozhodnutí od štátu a nemá hmotný obsah. Preto odvolanie exekútora je v skutočnosti len odvolanie splnomocnenia pre osobu, aby v mene štátu vykonávala súdnu moc. V prípade predpokladov ústavnosti požadovaného vzdelania u súdnych exekútorov, zaujal ÚS SR v náleze PL. ÚS 49/03 názor, že predpoklad vzdelania sa podľa § 237 ods. 5 a 6 EP vzťahuje aj na vymenovaných exekútorov a ukladá im dve povinnosti v dvoch prekluzívnych lehotách začať študovať a ukončiť štúdium. Ustálil, že ide o kolíziu vychádzajúcu z dôsledného rešpektovania ochrany nadobudnutých práv na strane jednej a z nutnosti zmeny právneho poriadku reagujúceho na spoločenský vývoj na strane druhej. Ďalej žalobkyňa poukázala na nález ÚS SR úpravy ÚS 3/09 z 26.01. 2011. Vyjadrila názor, že ak prostredníctvom novelizácie zákona dôjde k jeho zásadnej - koncepčnej zmene, tak posudzovanie jej ústavnej akceptovateľnosti z hľadiska materiálneho chápania právneho štátu nevyhnutne musí zahŕňať aj atribút rešpektovania legitímnych očakávaní. Aj z judikatúry ESĽP pri aplikácií č. 1 Dodatkového protokolu interpretuje v ňom obsiahnutý pojem zbaviť majetku extenzívne tak, aby sa ochrana vzťahovala nie len a vyvlastnenie majetku, ale aj na obmedzenie vlastníckych práv. Ochrana pred zbavením majetku v zmysle čl. 1 Dodatkového protokolu nie je absolútna, štát môže zbaviť niekoho majetku na základe zákona v prípade verejného záujmu, avšak pri rešpektovaní všeobecných zásad medzinárodného práva. Ide o výnimočné opatrenie, ktorého adekvátnosť posudzuje ESĽP z pohľadu: a/ existencie verejného záujmu, b/ spravodlivé vyrovnania vo vzťahu k poškodeniu, c/ dodržania procesných pravidiel. Keďže ani v danom prípade žiadna náhrada z legislatívnej úpravy § 230 ods. 4 EP nevyplýva, potom ochrana v zmysle čl. 20 Ústavy SR žalobkyne je daná a nemožno to ospravedlniť verejným záujmov ani vo výnimočných prípadoch /vid'. Sväté kláštory vs. Grécko, rozsudok ESĽP z 09.12. 1994/. Právo podnikať a uskutočňovať zárobkovú činnosť zaručuje čl. 35 ods. 1 Ústavy SR každému. Právna norma musí smerovať k naplneniu účelu, ktorý je dostatočne dôležitý, aby odôvodnil obmedzenie základného práva alebo slobody. Vychádzajúc zo zásady práva Európskej únie /EÚ/ nie len všeobecné súdy sú povinné z úradnej moci nepoužiť vnútroštátne právo, ktoré by podľa ich názoru odporovalo právu EÚ, pričom všeobecné súdu majú navyše povinnosť' overiť si takýto právny názor predložením prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Všeobecné súdy sú povinné vylúčiť použitie takého vnútroštátneho práva ex offo, ak je nesúladný s právom EÚ. Súd prvej inštancie takto nepostupoval. Za podstatné považovala žalobkyňa to, že zo zákona nemohol zaniknúť výkon exekútorského úradu. Navrhovala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie.
3. Žalovaná 1/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že zamietavý rozsudok považuje za jediné správne a zákonné rozhodnutie o podanej žalobe. Trvala na to, že v konaní bolo nepochybne preukázané, že výkon funkcie žalobkyne , ako súdnej exekútorky, zanikol ex lege, priamo zo zákona. Ústavný súd SR v rozhodnutí PL. ÚS 20/2018, túto argumentáciu potvrdil. Ústavný súd potvrdil, že zákonodarcom stanovená podmienka dosiahnutia určitého vzdelania je odôvodnená verejným záujmom na riadnom výkone exekúcii exekútorom, ktorý je v pozícii orgánu verejnej moci. Táto jeho pozícia orgánu verejnej moci si vyžaduje odbornosť primeranú významu a právnym dôsledkom exekučného konania s cieľom premeniť ju do zvýšenia profesionality pri výkone exekúcií a pri posilnení poskytnutia účinnej ochrany práv a právom chránených záujmov účastníkov exekučného konania. Žalovaná 1/ ďalej poukázala na to, že otázka povinnosti odvolať exekútora bola už riešená Krajským súdom v Trenčíne sp. zn. 11S/115/2004, v ktorom súd konštatoval, že žalovaná 1/ takúto právomoc nemá, keďže iba podáva návrh na odvolanie podľa § 16 ods. 2 Exekučného poriadku. Bola toho názoru, že nedošlo k naplneniu žiadneho z predpokladov pre vznik škody. Žalobkyňa podľa žalovanej 1/ len opakovala argumentáciu z predchádzajúcich prednesov, ktoré však nemôžu obstáť. Žalovaná sa opakovane
odvoláva na rozhodnutie Ústavného súdu SR PL. ÚS. 49/03 z 10. januára 2005, pričom zámerne ignoruje rozdiely posudzovanej právnej úpravy, ku ktorým sa jednoznačne vyjadril Ústavný súd v rozhodnutí PL. ÚS 20/2018 z 28.11.2018. Žalovaná 1/ ďalej zopakovala svoju argumentáciu z predchádzajúcich vyjadrení v konaní. Navrhovala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal žalovanému 1/ náhradu trov konania.
4. Žalovaná 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že sa plne stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie, považuje ho za vecne správny a vydaný v súlade s platnými právnymi predpismi ako aj ustálenou judikatúrou. Ďalej uviedla, že splnenie tejto zákonnej náležitosti odvolania predpokladá nielen formálne označenie jedného či viacerých odvolacích dôvodov vymedzených v § 365 ods. 1 CSP, alebo ich výlučné citovanie, ale každý odvolací dôvod je potrebné identifikovať, t.z. v akom konkrétnom pochybení odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu. Žalobkyňa de facto odcitovala viacero odvolacích dôvodov ustanovených zákonom, avšak žalovaná 2/ mala za to, že odvolací súd by sa mal zaoberať len tými dôvodmi, ktoré žalobkyňa aj odôvodnila skutkovými okolnosťami, resp. právnymi úvahami. Žalobkyňa je zodpovedná za obsahové vymedzenie svojho odvolania, na ktoré nadväzuje povinnosť odvolacieho súdu v zmysle CSP dodržať viazanosť odvolacími dôvodmi. Obsahové vymedzenie odvolacích dôvodov, tak ako je uvedené v odvolaní, je podľa žalovanej 2/ nejednoznačné a zmätočné. Žalovaná 2/ mala za to, že žalobkyňa sa značne obsiahlou argumentáciou snaží odvrátiť pozornosť odvolacieho súdu od podstatných aspektov konania, vo svojom odvolaní opätovne poukazuje na znenie § 230 ods. 4 Exekučného poriadku, ktoré považuje za retroaktívne a protiústavné. Ani analogické porovnanie so znením § 237 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré bolo zrušené na základe nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 49/03 zo dňa 12.04.2005, v odvolacom konaní ako argument neobstojí, nakoľko ustanovenie § 230 ods. 4 Exekučného poriadku je stále platné, nikdy nebolo zrušené (ako uvádza aj žalobkyňa na str. 3 odvolania) a nie je v kompetencii súdu prvej inštancie akokoľvek posudzovať súlad citovaného ustanovenia s Ústavou SR. Ústavný súd SR vyslovil názor, že znenie § 230 ods. 4 Exekučného poriadku nie je v rozpore s Ústavou SR, princípmi právneho štátu a právnej istoty a nijakým spôsobom neobmedzuje základné právo podnikať a vlastniť majetok. Argumentácia žalobkyne, v žalobe ako aj v odvolaní, na základe ktorej opiera svoj nárok na náhradu majetkovej škody o protiústavnosť a retroaktívnosť znenia § 230 ods. 4 Exekučného poriadku tak neobstojí a nemá oporu ani v samotnom uznesení Ústavného súdu SR. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaná 2/ navrhovala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu Trenčín, č. k. 24C/159/2009-305, zo dňa 15.06.2020 v zmysle § 387 CSP v celom rozsahu potvrdil.
5. Žalobkyňa v písomnej replike k vyjadreniam žalovaných 1/, 2/ uviedla, že na svojom odvolaní trvá v celom rozsahu a predložila tlačivo pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Pokiaľ ide o námietky žalovaných vo vyjadrení, keďže títo sa opätovne snažia tvrdiť, že exekútorský úrad žalobkyne zanikol priamo zo zákona, bez toho aby bola odvolaná a že k výkonu § 230 ods. 4 EP nebol potrebný žiaden odvolávací úkon ministra spravodlivosti, žalobkyňa uviedla, že to bolo nepodstatnejšie, právne to odôvodnila vo svojom odvolaní a preto žiadala odvolaniu vyhovieť, pretože názory žalovaných sú podľa žalobkyne mylné a nesprávne.
6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebný podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť z nasledovných dôvodov:
7. Súd prvej inštancie rozhodnutie založil na tom právnom závere, že ustanovenie § 230 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od 09. 11.1999 obsahuje jednoznačnú a predvídateľnú úpravu zániku funkcie súdneho exekútora priamo zo zákona, pričom takýto zánik funkcie nevyžaduje žiadny iný právny akt typu vydania rozhodnutia, a teda žalovaná 1/ nemala povinnosť predložiť návrh na odvolanie žalobkyne ako súdnej exekútorky a žalovaná 2/ nemala povinnosť žalobkyňu z funkcie odvolať. Súd prvej inštancie vychádzal z odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 20/2018 zo dňa 28.11.2018, ktorý konštatoval, že ustanovenie § 230 ods. 4 Exekučného poriadku nesignalizuje skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé na vyslovenie nesúladu § 230 ods. 4 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1, 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy, ako aj čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.
8. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalobkyne uvádza nasledovné:
9. Podľa § 230 ods. 1, 4 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom od 9.11.1999 (ďalej len „Exekučný poriadok“), ustanovenia § 10 ods. 1 písm. b), d) a e) sa nevzťahuje na toho, kto do 18 mesiacov od účinnosti tohto zákona ukončí odbornou skúškou špecializačné štúdium. Výnimka zo vzdelania udelená podľa odseku 1 prestane platiť, ak ten, komu bola táto výnimka udelená, nezačne do dvoch rokov od nadobudnutia účinnosti tohto zákona štúdium na právnickej fakulte a do ďalších piatich rokov toto štúdium úspešne neskončí. Výkon funkcie exekútora zaniká uplynutím týchto lehôt.
10. Z postavenia exekútora v právnom poriadku Slovenskej republiky je zrejmé, že exekútor je významnou súčasťou právneho systému zabezpečujúci okrem iného účinné vymoženie práva. Ide tiež o funkciu, ktorá svojou činnosťou značným spôsobom zasahuje do základných ľudských práv a slobôd občanov, napr. vlastnícke právo, nedotknuteľnosť obydlia a pod. Okrem toho je nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí súčasťou ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu. Riadny výkon funkcie exekútora musí byť preto garantovaný objektívnymi predpokladmi stanovenými zákonom preto, aby mohol byť niekto do funkcie exekútora vymenovaný.
11. Predpokladom na vymenovanie občana do funkcie exekútora podľa § 10 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku v znení účinnom do 29.07.1997 bolo získanie vysokoškolského vzdelanie na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike, alebo skutočnosť, že takáto osoba má uznaný doklad o vysokoškolskom právnickom vzdelaní vydaný zahraničnou vysokou školou. Zákon v ustanovení § 230 Exekučného poriadku v znení účinnom do 29.07.1997 upravoval ako výnimku z predpokladov na vymenovanie do funkcie exekútora, keď ustanovenia § 10 ods. 1 písm. b), d) a e) sa nevzťahuje na toho, kto do 18 mesiacov od účinnosti zákona ukončí odbornou skúškou špecializačné štúdium. Novelou Exekučného poriadku vykonanou zákonom č. 280/1999 Z. z. bolo doplnené ustanovenie § 230 Exekučného poriadku o odsek 4, podľa ktorého výnimka zo vzdelania prestane platiť, ak ten, komu bola táto výnimka udelená, nezačne do dvoch rokov od nadobudnutia účinnosti tohto zákona štúdium na právnickej fakulte a do ďalších piatich rokov toto štúdium úspešne neskončí. Výkon exekútorského úradu zaniká uplynutím týchto lehôt. Z dôvodovej správy k novele zákona č. 356/2003 Z. z., ktorá okrem bezúhonnosti exekútora, tiež upravovala ustanovenia o vzdelaní exekútorov, vyplýva jednoznačný zámer zákonodarcu posilniť kvalitu výkonu funkcie exekútora stanovením potrebného vzdelania exekútorov, keď podľa zákonodarcu bolo nanajvýš žiaduce, aby osoba, ktorá exekučnú činnosť vykonáva, mala právnické vzdelanie najvyššieho stupňa, pričom uvedená požiadavka bola takisto v súlade s požiadavkou zrovnoprávňovania kritérií vzdelania kladených na jednotlivé právnické profesie (sudcom, notárom, advokátom alebo komerčným právnikom môže byť len osoba s právnickým vzdelaním druhého stupňa).
12. Z obsahu súdneho spisu vyplývalo, že žalobkyňa bola na základe rozhodnutia Ministra spravodlivosti SR č. 5122/1995-30/46 z 28. novembra 1995 vymenovaná za súdnu exekútorku do sídla v Považskej Bystrici. Žalobkyňa vykonala odbornú skúšku a bolo jej vydané osvedčenie o ukončení špecializovaného štúdia, na základe ktorého jej bola udelená výnimka zo vzdelania.
13. Podľa názoru žalobkyne, pri novele Exekučného poriadku vykonanej zákonom č. 280/1999 Z. z. účinnej od 09.11.1999 je potrebné vychádzať z toho, že oprávneným subjektom, ktoré už nadobudli určité práva skôr a v súlade s platným právom, môžu vzniknúť v budúcnosti zmenou právnych pravidiel nové podmienky. Tieto nové podmienky založené lex posterior musia byť reálne splniteľné aj pri rešpektovaní práva, ktoré je nevyhnutné zahrnúť do plnenia nových predpokladov. Takýmto sú podľa žalobkyne právne predpisy upravujúce vysoké školstvo, v tom čase zákon č. 172/1990 Zb. a zákon SNR č. 41/1994 Zb. o vysokých školách. Žalobkyňa mala za to, že stanovené podmienky vzdelania v lehotách podľa § 230 ods. 4 Exekučného poriadku sú nesplniteľnou podmienkou. V tejto súvislosti poukázala na nález Ústavného súdu PL. ÚS 49/03 zo dňa 12.04.1990. Odvolací súd s uvedeným názorom žalobkyne nesúhlasí.
14. Odvolací súd k uvedenej námietke žalobkyne uvádza, že s predmetnou námietkou žalobkyne sa už zaoberal súd prvej inštancie, ktorý v tejto súvislosti odkázal na odôvodnenie rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 20/2018, pričom odvolací súd nemá dôvod na odklon od právneho
názoru vysloveného súdom prvej inštancie. Je potrebné poukázať na to, že Ústavný súd SR v náleze sp. zn. PL. ÚS 49/03, na ktorý žalobkyňa poukazuje, síce dospel k záveru o tom, že predpoklad vzdelania podľa prechodných ustanovení § 237 ods. 5 a 6 Exekučného poriadku v znení zákona č. 356/2003 Z. z. predstavoval porušenie pravidla o splniteľnosti požiadaviek nového zákona na vzdelanie exekútorov, z dôvodu ktorého tieto ustanovenia neboli v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy, no tieto závery o nesplniteľnosti stanovených požiadaviek vzdelania nemožno vzťahovať k právnej úprave povinnosti vzdelania exekútorov stanovenej novelou č. 280/1999 Z. z. účinnou od 09.11.1999.
15. Záver o tom, že splniteľnosť podmienky vzdelania exekútorov podľa novely Exekučného poriadku vykonanej zákonom č. 280/1999 Z. z. je odlišná od splniteľnosti danej podmienky v zmysle novely Exekučného poriadku vykonanej zákonom č. 356/2003 Z. z. (nález PL. ÚS 49/03) vyplýva aj zo samotného rozhodnutia Ústavného súdu SR v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 20/2018 z 28.11.2018. Uvedené vyplýva aj z toho, že Ústavný súd SR nevidel dôvod vyslovenia nesúladu namietaných ustanovení zákona s Ústavou SR, keď odmietol návrh Okresného súdu Trenčín ako zjavne neopodstatnený. Ústavný súd pritom konštatoval, že napadnutý § 230 ods. 4 Exekučného poriadku nesignalizuje skutočnosti, ktoré by po prijatí návrhu na ďalšie konanie boli spôsobilé na vyslovenie nesúladu § 230 ods. 4 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 ods. 4 a čl. 35 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.
16. Zároveň odvolací súd k uvedenej námietke žalobkyne poukazuje aj na závery Generálneho prokurátora SR, ktorý v konaní pred Ústavným súdom sp. zn. PL. ÚS 49/03 porovnal právnu úpravu podľa zákona č. 280/1999 Z. z. a zákona č. 356/2003 Z. z., pričom uviedol, že novelou exekučného poriadku vykonanou zákonom č. 280/1999 Z. z. došlo k nepravej retroaktivite, pretože podmienka na doplnenie vzdelania bola síce retroaktívna, ale splniteľná, pričom novela Exekučného poriadku v ust. § 237 ods. 5 a 6 (vykonaná zákonom č. 356/2003 Z. z., pozn.) mení nepravú retroaktivitu na pravú retroaktivitu.
17. Odvolací súd v nadväznosti na tieto závery a právnu úpravu vzdelania na vysokých školách v čase účinnosti zákona č. 280/1999 Z. z. dospel k záveru, že podmienka vzdelania podľa § 230 ods. 4 Exekučného poriadku bola splniteľnou podmienkou. Rovnako tieto závery Ústavného súdu SR dávajú aj odpoveď na námietky žalobkyne k pôsobeniu zákona č. 280/1999 Z. z. do minulosti. Z účinkov, ktoré táto novela vyvolala pre právne vzťahy založené predchádzajúcou právnou úpravou je potrebné dospieť k záveru, že išlo o retroaktívne pôsobenie v podobe nepravej retroaktivity. Odvolací súd poukazuje na to, že nepravá retroaktivita nebráni zákonodarcovi, aby novou právnou úpravou vstúpil aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a menil ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. 6. 2010, sp. zn. 4 Cdo 98/2010). Námietky žalobkyne k otázke splniteľnosti podmienok vzdelania a k otázke spätnej pôsobnosti novely Exekučného poriadku vykonanej zákonom č. 280/1999 Z. z. boli preto nedôvodné.
18 . Rovnako za nedôvodné posúdil odvolací súd aj ďalšie námietky žalobkyne, že predmetnou novelizáciou nemohlo dôjsť k zániku funkcie žalobkyne ako súdneho exekútora zo zákona. Ako už bolo uvedené, novelou Exekučného poriadku vykonanou zákonom č. 280/1999 Z. z. bolo doplnené ustanovenie § 230 Exekučného poriadku o odsek 4, podľa ktorého výnimka zo vzdelania prestane platiť, ak ten, komu bola táto výnimka udelená, nezačne do dvoch rokov od nadobudnutia účinnosti tohto zákona štúdium na právnickej fakulte a do ďalších piatich rokov toto štúdium úspešne neskončí. Výkon exekútorského úradu zaniká uplynutím týchto lehôt. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné pripustiť taký výklad ustanovení Exekučného poriadku pripúšťajúci zánik funkcie exekútora len odvolaním Ministrom spravodlivosti SR a nie aj zo zákona, keď taká možnosť jednoznačne z dotknutého ustanovenia vyplývala. Pokiaľ boli splnené podmienky stanovené hypotézou vyššie uvedenej normy, t. j. ak dotknutá osoba nezačne do dvoch rokov od nadobudnutia účinnosti zákona štúdium na právnickej fakulte a do ďalších piatich rokov toto štúdium úspešne neskončí, uplynutím týchto lehôt jej zanikne výkon exekútorského úradu. Žalobkyne tak zanikol výkon exekútorského úradu ipso iure bez toho, aby bolo potrebné vydať nejaké rozhodnutie žalovanými. Žalobkyni bol zánik výkonu exekútorského úradu oznámený žalovanou 1/ dňa 26.10.2001, 31.01.2002, ako aj ďalšími prípismi, pričom žalovaná 2/ -
Ministerstvo spravodlivosti SR potvrdilo stanovisko žalovanej 1/ o zániku funkcie žalobkyni ako súdnej exekútorky.
19. Žalobkyňa vo svojom odvolaní poukázala aj judikatúru ESĽP, kde uviedla, že z nej vyplýva, že ochrana pred zbavením majetku v zmysle čl. 1 Dodatkového protokolu nie je absolútna a štát môže zbaviť niekoho majetku na základe zákona v prípade verejného záujmu, avšak pri rešpektovaní všeobecných zásad medzinárodného práva. Odvolací súd má za to, že zmena vykonaná vyššie uvedenou novelou Exekučného poriadku v podmienkach na výkon funkcie nemožno subsumovať pod judikatúru, na ktorú sa žalobkyňa odvoláva. Zmena v podmienkach vzdelania vo verejnom záujme zvýšiť kvalitu výkonu exekučnej činnosti nepredstavuje pre dotknutých exekútorov obmedzenie ich vlastníckych práv, ani obmedzenia spočívajúce v prístupu k povolaniu, keď za podmienok stanovených pre všetkých, ktorých sa právna úprava dotkla, mohli súdni exekútori po doplnení vzdelania aj naďalej pokračovať vo výkone svojho povolania. Preto aj tieto námietky žalobkyne boli nedôvodné.
20. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
21. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1CSP v spojení s § 255 ods.1, § 262 ods. 1CSP. V odvolacom konaní boli úspešní žalovaní 1/, 2/. Odvolací súd preto priznal žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).