Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 433/2010
PDF · 163.54 KB
No categories available
I. ÚS 433/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2011 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej
prerokoval sťažnosť Ľ. M., P., zastúpenej advokátom JUDr. D. D., Advokátska
kancelária JUDr. D. D., spol. s r. o., P., vo veci namietaného porušenia jej základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín
v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 159/2006 a takto
rozhodol:
1. Základné právo Ľ. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 159/2006 p o r u š e n é b
o l o .
2. Okresnému súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 159/2006 p r i k a
z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. Ľ. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j
e Okresný súd Trenčín p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. Ľ. M. priznáva náhradu trov konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur
a osemdesiatosem centov), ktoré j e Okresný súd Trenčín p o v i n n ý zaplatiť na
účet jej právneho zástupcu JUDr. D. D. do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
5. V prevyšujúcej časti sťažnosti Ľ. M. n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. I. ÚS 433/2010-8
z 11. novembra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ľ. M. (ďalej len „sťažovateľka“) vo
veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 159/2006.
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 11. novembra 2005 podala
na okresnom súde žalobu, ktorou sa domáhala určenia, že výkon jej exekútorského úradu
trvá, a žiadala priznať náhradu škody spôsobenej nezákonným postupom Slovenskej
komory exekútorov. Do podania ústavnej sťažnosti nebolo vo veci meritórne rozhodnuté
napriek opakovaným sťažnostiam na prieťahy z 24. februára 2009 a 4. novembra 2009
adresovaným predsedníčke okresného súdu, ktoré boli vyhodnotené ako opodstatnené a na
základe ktorých bola zákonná sudkyňa upozornená na svoju povinnosť konať bez
prieťahov.
3. Sťažovateľka porušenie označených základných práv podľa ústavy a dohovoru
videla vo viacerých časových úsekoch, keď okresný súd buď vôbec nekonal, alebo konal
neefektívne a v celkovej dobe doterajšieho prvostupňového konania, ktoré do podania
ústavnej sťažnosti dosiahlo takmer dobu piatich rokov.
4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite sťažnosti navrhla vydať nález, ktorým
by ústavný súd vyslovil porušenie označených základných práv postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 159/2006, prikázal okresnému súdu konať bez
zbytočných prieťahov a zároveň ho zaviazal zaplatiť jej primerané zadosťučinenie v sume
5 000 € a trovy konania. Požadované finančné zadosťučinenie sťažovateľka odôvodnila
tým, že prieťahy v súdnom konaní jej spôsobujú psychické vyčerpanie, právnu neistotu
a negatívne sa premietajú do vzťahov medzi ňou a Slovenskou komorou exekútorov, ktorá
je v konaní žalovanou.
5. Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti z 24. januára 2011 uznala,
že súd nekoná vo veci plynulo, avšak táto skutočnosť je podľa jej názoru spôsobovaná
i tým, že vo veci sú zo strany sťažovateľky podávané procesné návrhy, o ktorých musí súd
rozhodnúť.
6. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že
od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci vo vzťahu k namietaným
prieťahom, a následne pristúpil k prieskumu dĺžky konania z hľadiska jej primeranosti.
7. Zo sťažnosti, k nej pripojených písomností a z vyžiadaného spisu okresného súdu
sp. zn. 24 C 159/2006 ústavný súd zistil tento relevantný priebeh a stav predmetného
konania. Žaloba bola pôvodne podaná 11. novembra 2005 na Okresnom súde Považská
Bystrica. Spis bol postúpený 22. decembra 2005 na okresný súd a bol zapísaný pod sp. zn.
24 C 7183/2005 a pridelený zákonnej sudkyni JUDr. E. Š., pracovisko N. Dňa 11. januára
2006 bola zaslaná sťažovateľke výzva na zaplatenie súdneho poplatku. Súdny poplatok bol
uhradený 24. januára 2006. Dňa 7. apríla 2006 bol doručený žalobný návrh žalovanej, ktorá
svoje vyjadrenie k nemu doručila konajúcemu súdu 21. apríla 2006. Dňa 17. mája 2006
došlo zo strany okresného súdu k postúpeniu veci Okresnému súdu Bratislava V. Okresný
súd Bratislava V na základe návrhu sťažovateľky na opätovné prikázanie veci okresnému
súdu z dôvodu vhodnosti predložil spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Na
základe rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. septembra 2006 bola
predmetná vec 19. októbra 2006 opätovne pridelená okresnému súdu a bola zapísaná pod
sp. zn. 24 C/159/2006.
Zákonná sudkyňa nariadila termín prvého pojednávania na 27. november 2006.
Nariadené pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu, že bude vypracované
uznesenie o pripustení vedľajšieho účastníka na strane odporcu a v konaní sa bude
pokračovať aj s vedľajším účastníkom. Uznesenie o pripustení vedľajšieho účastníka do
konania z 20. februára 2007 nadobudlo právoplatnosť 24. marca 2007.
Na základe návrhu sťažovateľky okresný súd uznesením z 29. júna 2007 konanie
v časti zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 9. augusta 2007. Prípisom z 29. júna
2007 bol žiadaný právny zástupca sťažovateľky o zaslanie presnej špecifikácie žalobného
petitu. Právny zástupca sťažovateľky 25. júla 2007 doručil okresnému súdu špecifikáciu
žalobného návrhu.
Zákonná sudkyňa určila ďalší termín pojednávania na 14. november 2007. Nariadené
pojednávanie odročil okresný súd na neurčito z dôvodu predloženia písomných vyjadrení
účastníkov. Okresný súd uznesením zo 14. novembra 2007 pripustil zmenu návrhu.
Z dôvodu prechodu výkonu súdnictva a dôvodu, že JUDr. E. Š. sa stala sudkyňou
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, bol spis 8. januára 2008 pridelený novej zákonnej
sudkyni JUDr. T. P.
Dňa 23. januára 2008 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovanej
k žalobnému návrhu. Zákonná sudkyňa vo vecí určila termín pojednávania na 18. február
2008. Dňa 12. februára 2008 bolo pojednávanie zrušené z dôvodu práceneschopnosti
zákonnej sudkyne. Ďalší termín pojednávania bol určený na 10. marec 2008. Uvedeného
dňa bolo pojednávanie odročené na neurčito. Okresný súd zvažoval prerušenie konania pre
účely podania návrhu ústavnému súdu.
Dňa 30. marca 2009 bola zákonná sudkyňa upozornená na povinnosť konať vo veci
plynulo a bez zbytočných prieťahov. Zákonná sudkyňa nariadila ďalšie pojednávanie
na 11. január 2010. Dňa 8. januára 2010 bola súdu doručená prostredníctvom právneho
zástupcu navrhovateľky zmena žalobného návrhu. Pojednávanie bolo 11. januára 2010
odročené na neurčilo pre účely rozhodnutia o procesných návrhoch žalobkyne.
8. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv podľa ústavy a dohovoru ústavný súd
predovšetkým konštatuje, že pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci
v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú
odlišnosť (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 28/01, I. ÚS 257/08). Ako ďalej vyplýva
z judikatúry ústavného súdu, nemožno primeranosť dĺžky civilného konania vyjadriť
numericky, v zmysle určenia lehoty jej trvania, ktorú je vždy potrebné považovať
za primeranú a ktorej prekročenie by bez ďalšieho značilo neprimeranosť doby občianskeho
konania s následkami v podobe porušenia označených základných práv. Primeranosť dĺžky
civilného konania je potrebné skúmať a preverovať v každom prípade jednotlivo vo svetle
konkrétnych okolností prerokovávanej veci. V tejto súvislosti už bol v judikatúre ústavného
súdu i v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva pomenovaný celý rad kritérií, podľa
ktorých možno posudzovať primeranosť dĺžky konania s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti prípadu. Ide o charakter prerokovávanej veci, teda hlavne o jej skutkovú a právnu
zložitosť, závažnosť, rozsiahlosť či obťažnosť dokazovania, ďalej o spôsob správania
účastníkov a súdu v priebehu konania, o posúdenie prípadných osobitných okolností, ktoré
môžu spôsobiť prieťahy v konaní, a tiež o to, čo bolo pri prerokovávaní veci pre
sťažovateľa v hre, resp. aký malo konanie pre neho význam (porov. napr. rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva Philis proti Grécku, 1997, Pélissier a Sassi proti
Francúzsku, 1999, I. ÚS 257/08, I. ÚS 413/08 alebo I. ÚS 322/2010).
9. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd síce konštatuje, že predmetná
vec sa po právnej a skutkovej stránke javí zložitejšou, avšak zároveň podotýka, že doterajší
zdĺhavý priebeh napadnutého konania nemôže byť pripísaný na vrub naznačenej faktickej
náročnosti prerokovávanej veci. Okresný súd v doterajšom priebehu konania nevykonával
také dokazovanie, ktoré by odôvodňovalo danú celkovú dĺžku konania na prvom stupni.
Zákonné sudkyne, ktorým bola vec pridelená, prejavili váhavosť a nerozhodnosť
a uspokojili sa s formalizovaným postupom opakovaním súdnych pojednávaní v čase
od 27. novembra 2006 až do podania ústavnej sťažnosti. Ústavný súd preto uvádza, že
nemožno tolerovať, aby zatiaľ len v jednom štádiu konania pred okresným súdom bola
dĺžka konania bez uskutočneného širšieho dokazovania takmer 5 rokov.
10. Ústavný súd sa ďalej zaoberal aj otázkou či opakované postúpenie veci na iné
okresné súdy ako súdy prvého stupňa bolo odôvodnené a či aj túto skutočnosť možno
považovať za zbytočné prieťahy. Ústavný súd z vyžiadaného spisu zistil, že o miestnej
príslušnosti bolo právoplatne rozhodnuté už uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
19 NcC 32/05 zo 6. decembra 2005, ktorým boli vylúčení z prejednávania a rozhodovania
v predmetnej veci všetci sudcovia Okresného súdu Považská Bystrica, a zároveň bola vec
prikázaná okresnému súdu, ktorý sa tak stal miestne príslušným súdom na konanie. Okresný
súd ako súd nižšieho stupňa bol týmto rozhodnutím viazaný, a preto jeho ďalší postup, keď
postúpil spis na konanie Okresnému súdu Bratislava V, nebol správny. Ústavný súd k tomu
konštatuje, že aj tento nesprávny postup okresného súdu, ktorý mal vplyv na celkovú dĺžku
doterajšieho konania, má povahu zbytočných prieťahov a je ho nutné pripísať na jeho
ťarchu.
11. Pri hodnotení správania sťažovateľky v priebehu konania ústavný súd dospel
k záveru, že jej konanie bolo po celú dobu aktívne a súčinné a neprispelo k predĺženiu
konania. V tomto smere nemožno prisvedčiť predsedníčke okresného súdu, že prieťahy sú
spôsobované i tým, že vo veci sú zo strany sťažovateľky podávané procesné návrhy,
o ktorých musí súd rozhodnúť. Z vyžiadaného spisu vyplýva, že predmetné návrhy neboli
po právnej stránke zložité, spočívali v bližšej špecifikácii návrhu, resp. v jeho rozšírení
o ušlý zisk o ďalšie roky od podania žaloby, o ktorých mohol okresný súd rozhodnúť
priamo na pojednávaní.
12. Ústavný súd rovnako s ohľadom na už uvedené kritériá posudzoval existenciu
prípadných osobitných okolností, ktoré mohli spôsobiť prieťahy v konaní, a uzavrel, že ani
k týmto v konaní nedošlo. Napokon vzal ústavný súd do úvahy potrebu zistenia toho, aký
význam má pre sťažovateľku predmetné konanie. V jej prípade ide prioritne o určenie, či
výkon jej exekútorského úradu, ktorý bol zdrojom jej príjmov, trvá. Preto právom žiadala
o urýchlené skončenie veci a nastolenie právnej istoty k spochybnenej oprávnenosti výkonu
jej slobodného povolania.
13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a celkovú dĺžku konania je ústavný súd toho
názoru, že okresný súd v prerokovávanej veci prekročil dané medze konať bez zbytočných
prieťahov a skončiť ju v primeranej dobe v zmysle uvedeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sa namieta. V občianskom súdnom konaní je totiž
povinnosť súdu konať bez zbytočných prieťahov konkretizovaná vo viacerých
ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktoré sa mali aplikovať
ihneď po prekročení určitej „povolenej hranice“, najmä po opakovaných sťažnostiach
na prieťahy v konaní adresovanej predsedníčke okresného súdu.
14. Podľa § 6 OSP v konaní postupuje súd... tak, aby ochrana práv bola rýchla
a účinná. Podľa § 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez
ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Podľa § 114 ods. 1 OSP súd pripraví pojednávanie tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci
spravidla na jedinom pojednávaní.
15. K zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže teda dôjsť nielen samotným
nekonaním príslušného súdu (sudcu), ale aj takou jeho neefektívnou činnosťou, ktorá
nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania, čiže k právoplatnému
rozhodnutiu vo veci. Na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru preto nestačí, aby súd vec len prerokoval alebo vykonal
a vykonával rôzne procesné úkony (bez ohľadu na ich počet), ale je potrebné, aby vec
právoplatne skončil.
16. Pri zvážení už uvedených kritérií je ústavný súd toho názoru, že sporná záležitosť
sťažovateľky nebola v primeranej lehote prerokovaná a najmä právoplatne skončená.
17. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví,
že k porušeniu práva alebo slobody došlo nečinnosťou súdu, prikáže tomu, kto právo
porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť
osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného
zadosťučinenia.
18. Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo
sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou
o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Vzhľadom na
okolnosti prípadu, povahu veci a celkovú dĺžku konania ústavný súd dospel k záveru, že
v danom prípade suma 1 500 € zodpovedá primeranému finančnému zadosťučineniu
sťažovateľky za ujmu, ktorú zatiaľ utrpela. Riadil sa pritom jednak judikatúrou ústavného
súdu i judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ale aj úvahou, že cieľom
primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie nemajetkovej ujmy, teda určitá
satisfakcia za existujúci stav právnej neistoty, čo sa týka výsledku súdneho sporu
zapríčineného výlučne súdom, a nie úplná reparácia prípadnej škody, o ktorej bude
rozhodovať všeobecný súd. Preto žiadosti o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 5
000 € nemohol absolútne vyhovieť.
19. Napokon ústavný súd rozhodol o náhrade trov konania úspešnej sťažovateľky.
S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov ústavný súd priznal
sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 € (2 úkony právnej pomoci
v roku 2010 po 120,23 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti a 2
x paušálna náhrada hotových výdavkov po 7,21 €). Priznanú náhradu trov právneho
zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a
zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
20. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2011