Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Cob-232-2019.pdf
PDF · 201.05 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/232/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Martiny Brniakovej, v sporovej právnej veci žalobcu: Európska dražobná spoločnosť, s.r.o., so sídlom Cukrova 14, 813 39 Bratislava, IČO: 35 897 864, právne zastúpeného: Mgr. Romanom Kobellom, advokátom, so sídlom H. XXXX, XXX XX T. O., proti žalovanému: OMOSS spol. s r.o., so sídlom Osadská 679/15, 028 01 Trstená, IČO: 36 390 151, právne zastúpenému: JUDr. Petrom Vevurkom, advokátom, so sídlom P. XXX/XX, XXX XX A., o zaplatenie 40.000,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 2Cb/7/2013-303 zo dňa 19. júna 2019, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 2Cb/7/2013-303 zo dňa 19. júna 2019 p o t v r d z u j e .
Žalovaný m á n á r o k voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. určil, že žalovanému sa proti žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v okresný súd žalobu zamietol. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 15.12.2016 sp.zn. 2Cb/7/2016 tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. „Prvostupňové rozhodnutie bolo rozhodnutím Krajského súdu v Žiline zo dňa 20.12.2017 sp.zn. 14Cob/31/2017 v celom rozsahu zrušené a vrátené súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Úlohou prvostupňového súdu bolo zvoleným procesným postupom posúdiť, kto je žalobcom (jeho právnym nástupcom) a až po ustálení okruhu sporových strán posúdiť a rozhodnúť o nároku žalobcu. Súd preto uznesením zo dňa 12.04.2018 č.k. 2Cb/7/2013-230 pripustil zmenu na strane žalobcu a to tak, že na jeho miesto vstúpila - spoločnosť Sanbal AT, s.r.o., Okružná 3239, 900 01 Modra, IČO: 35 947 331. Uznesením č.k. 2Cb/7/2013-231 zo dňa 12.04.2018 súd namiesto pristúpeného žalobcu pripustil vstup spoločnosti MACKENZIE, s.r.o., Pribišova 6, 841 05 Bratislava, IČO: 46 288 261 a napokon uznesením z 20.06.2018 č.k. 2Cb/7/2013-240 pripustil vstup spoločnosti Európska dražobná spoločnosť s.r.o. so sídlom Cukrová 14, 813 39 Bratislava, IČO: 35 897 864, ktorá aktuálne vystupuje v pozícií žalobcu na základe postupu podľa § 80 ods. 1 a 2 CSP.“
3. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že sa musel zaoberať aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu, pričom zistil, „že (pôvodný) žalobca - spoločnosť pod obchodným názvom TECHNOMOL, s.r.o. so sídlom A. Bernoláka 6, Ružomberok, IČO: 36 375 128 získala pohľadávku (nárok) uplatnenú (ý) v súdenej veci na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky (cesii) uzatvorenej 21.07.2005 so žalovaným - OMOSS, spol. s.r.o., Osadská cesta 679/15, Trstená, IČO: 36 390 151 ako postupcom. Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 20.07.2016 uzatvorenej medzi (pôvodným) žalobcom - TECHNOMOL, s.r.o. so sídlom A. Bernoláka 6, Ružomberok, IČO: 36 375 128 ako postupcom a postupníkom MACKENZIE, s.r.o. so sídlom Pribišova 6, Bratislava, IČO: 46 288 261 došlo k postúpeniu pohľadávky z tohto konania (vo výške 40.000 Eur). Dňa 23.08.2016 došlo k zániku spoločnosti (pôvodného) žalobcu TECHNOMOL, s.r.o., A. Bernoláka 6, Ružomberok, IČO: 36 375 128 zlúčením a jej právnym nástupcom sa stala spoločnosť Sanbal AT s.r.o. so sídlom Okružná 3239, 900 01 Modra, IČO: 35 947 331. Ako vyplýva z výpisu z obchodného registra a predloženej Zmluvy o predaji podniku žalobca pod obchodným menom TECHNOMOL, s.r.o. so sídlom A. Bernoláka 6, Ružomberok, IČO: 36 375 128 bol síce vymazaný z obchodného registra dňa 23.08.2016, ale výmazu predchádzalo jeho zrušenie, pred ktorým zrušením došlo k predaju podniku Zmluvou o predaji podniku zo dňa 30.06.2016 uzatvorenou podľa § 476 a nasl. Obchodného zákonníka medzi žalobcom TECHNOMOL, s.r.o. so sídlom A. Bernoláka 6, Ružomberok, IČO: 36 375 128 a kupujúcim TECHNOMOL BUILD, s.r.o. so sídlom A. Bernoláka 1417, Ružomberok, IČO: 36 426 580.“Práve v tejto súvislosti „žalovaný namietal aktívnu vecnú legitimáciu súčasného žalobcu z dôvodu, že pôvodný žalobca TECHNOMOL, s.r.o. so sídlom A. Bernoláka 6, Ružomberok, IČO: 36 375 128 predal svoj podnik spoločnosti TECHNOMOL BUILD, s.r.o. so sídlom A. Bernoláka 1417, Ružomberok, IČO: 36 426 580, a preto nemohol postúpiť pohľadávku z tohto konania na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej dňa 20.07.2016 na spoločnosť MACKENZIE, s.r.o. so sídlom Pribišova 6, Bratislava, IČO: 46 288 261, keďže už nebol jej vlastníkom a pohľadávka ako súčasť podniku (majetkových práv a hodnôt) bola prevedená na kupujúceho TECHNOMOL BUILD, s.r.o. so sídlom A. Bernoláka 1417, Ružomberok, IČO: 36 426 580.“
4. Okresný súd zistil, že spoločnosť TECHNOMOL, s.r.o., so sídlom A. Bernoláka 6, Ružomberok „na základe rozhodnutia jediného spoločníka pri výkone pôsobnosti valného zhromaždenia zo dňa 09.08.2016 rozhodla o zlúčení spoločnosti so spoločnosťou Sanbal AT, s.r.o., IČO: 35 947 331, čoho dôkazom je kópia Rozhodnutia jediného spoločníka pri výkone pôsobnosti valného zhromaždenia, pričom v jeho článku XI pojednávajúceho o obchodnom majetku pohľadávkach a záväzkoch zanikajúcej spoločnosti TECHNOMOL sa uvádza, že zanikajúca spoločnosť nemá žiaden majetok. A tá istá skutočnosť je osvedčená (je obsahom) Notárskej zápisnice zo dňa 09.08.2016, ktorá v článku XI konštatuje, že zanikajúce spoločnosti (teda aj spoločnosť TECHNOMOL) nemajú žiaden majetok. Obdobne aj v Zmluve o predaji podniku, z článku 2 špecifikujúceho predmet zmluvy, bod 2.2.1.3. a bod 2.2.1.4. sa konštatuje, že predmetom prevodu sú iné práva a a iné majetkové hodnoty, na ktoré sa predaj vzťahuje, a ktoré sú v deň nadobudnutia účinnosti tejto zmluvy evidované v účtovníctve predávajúceho. Zoznam práv a iných majetkových hodnôt podľa obsahu zmluvy mal byť špecifikovaný v preberacom protokole podľa bodu 6.2. tejto zmluvy, ktorý súdu aj napriek snahe o získanie, predložený nebol.“
5. Vychádzajúc z § 477 ods. 1 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „Obchodný zákonník“, alebo aj „ObZ“), v zmysle ktorého na základe zmluvy o predaji podniku dochádza k prechodu všetkých práv a povinností, ktoré sa „týkajú predávaného podniku“ a k prechodu práv (pohľadávok) dochádza ex lege, pričom postačí, ak sa týkajú „odpredávaného podniku“. V danom prípade bol predaný podnik ako celok, ktorý pred svojim predajom nadobudol ako postupca určitú pohľadávku, ktorá sa potom prirodzene musela týkať podniku a slúžila jeho prevádzkovaniu, lebo z postúpenia za očakával zisk (formou vymoženia základu a príslušenstva pohľadávky, ktorý prevyšoval odplatu), teda získanie pohľadávky aj svojim účelom malo slúžiť prevádzkovaniu podniku. Právna úprava zmluvy o predaji podniku vychádza z toho, že predaj podniku nesie, má svoje právne následky, a to, že na kupujúceho prechádza vlastnícke právo k veciam, iné práva a iné majetkové hodnoty, tieto sa musia týkať prevádzkovania podniku alebo musia tomuto slúžiť účelu a úpravu nedovoľuje vylúčiť vec z predaja, ak sa predáva podnik ako celok. Teda bolo právne irelevantné, akú povahu mala postupovaná pohľadávka, alebo či ju žalobca (ne)evidoval v účtovníctve, pretože sa týkala podniku. V súdenej veci sa nejedná o taký prípad, že by postupovaná pohľadávka sa „netýkala podniku“ a teda sa na ňu „predaj nevzťahoval“. Okresný súd mal za to, že zákonodarca mal na mysli také prípady, kedy nedochádza k prechodu rozsahu práv a záväzkov kúpou podniku na kupujúceho, ak podnik predáva napríklad fyzická osoba - podnikateľ, kedy by sa predaj nevzťahoval na také práva a záväzky, ktoré s jeho podnikom (podnikaním) nesúvisia a týkajú sa len jeho fyzickej osoby - nepodnikateľa. Ak teda (pôvodný) žalobca nadobudol postúpenú pohľadávku pre jeho podnik bez ohľadu na to, či v predmete jeho činnosti mal oprávnenie na faktoring a forfaiting, táto pohľadávka patrila a musela patriť podniku a nebolo ju možné vylúčiť z predaja o to viac, ak sám žalobca pri rozhodovaní o svojom zániku zlúčením prehlásil, že spoločnosť nemá žiaden majetok, z čoho okresný súd logikou veci dospel k záveru, že nemôže mať (vlastniť) „jedinú“ postúpenú pohľadávku.
6. Vychádzajúc z § 476 ods. 1 ObZ a § 477 ods. 1 ObZ a toho, že predajom podniku prechádza na kupujúceho podnik ako celok, z ktorého predaja nemožno vylúčiť určitú vec, nemohlo obstáť ani tvrdenie strany žalobcu o tom, že na postúpenú pohľadávku „sa predaj nevzťahuje“ keďže nemala patriť k obchodnej činnosti podniku. Podľa okresného súdu tento záver nemôže zvrátiť ani predložená tzv. príloha č. 4, na ktorú sa Zmluva o predaji podniku ani neodvoláva. „Naviac ide o počítačovú zostavu, ktorej výsledok (výstup) - zoznam pohľadávok závisí od vložených a vymazaných údajov programu slúžiacemu na evidenciu pohľadávok, ktorá sa manuálne k žiadanému dátumu upravuje, pričom ide zároveň o dôkaz, ktorý je v rozpore s obsahom - Rozhodnutia jediného spoločníka vykonávajúceho pôsobnosť valného zhromaždenia z 9.8.2016 a obsahom Notárskej zápisnice, v rámci ktorých jediný spoločník prehlásil na valnom zhromaždení a notár v notárskej zápisnice osvedčí, že spoločnosť nemá žiaden majetok.“ Bolo podľa okresného súdu potom zrejmé, že ak (pôvodný) žalobca - spoločnosť TECHNOMOL, s.r.o. so sídlom A. Bernoláka 6, Ružomberok, IČO: 36 375 128 na základe Zmluvy o predaji podniku zo dňa 30.06.2016 uzavretej podľa § 476 a nasl. ObZ predáva svoj podnik s účinnosťou ku 30.06.2016, kupujúcemu - spoločnosti TECHNOMOL BUILD, s.r.o. so sídlom A. Bernoláka 1417, Ružomberok, IČO: 36 426 580, „na ktorého prešli všetky práva k veciam, iné práva a iné majetkové hodnoty, nemohla postúpiť pohľadávku z tohto konania na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej dňa 20.07.2016 na spoločnosť MACKENZIE, s.r.o. so sídlom Pribišova 6, Bratislava, IČO: 46 288 261, keďže už nebol jej vlastníkom a pohľadávka ako súčasť podniku bola prevedená na kupujúceho TECHNOMOL BUILD, s.r.o. so sídlom A. Bernoláka 1417, Ružomberok, IČO: 36 426 580. Ak potom následne spoločnosť MACKENZIE, s.r.o. so sídlom Pribišova 6, Bratislava, IČO: 46 288 261 a radom postúpení aj ďalšie spoločnosti po súčasného žalobcu, uplatňujú súdenú pohľadávku, uplatňujú niečo, k čomu im nesvedčí hmotnoprávne postavenie majiteľa (vlastníka) pohľadávky, teda aktívna vecná legitimácia, a preto musel súd žalobu v celom rozsahu zamietnuť.“
7. Okresnému súdu sa javilo za potrebné uviesť, že ak by bolo preukázané, že žalobca ako vlastník pohľadávky má hmotnoprávne oprávnenie, jeho nárok by bol dôvodný. Nespornými skutkovými tvrdeniami mal okresný súd totiž preukázané, že medzi pôvodným žalobcom a žalovaným bola uzavretá „Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 21.07.2005, ktorou žalovaný postúpil právnemu predchodcovi žalobcu peňažnú pohľadávku vo výške 2.306.289,20 Sk (76.554,78 Eur) s príslušenstvom voči dlžníkovi - spoločnosti EUROCOM Investment, s.r.o. so sídlom Bešenová 136, IČO: 35 756 985. Postúpená pohľadávka predstavovala neuhradený zostatok ceny diela (stavebných prác a dodávok stavebného materiálu). Postúpenie bolo odplatné, pričom výška odplaty bola dohodnutá v článku II, bod 1, Zmluvy o postúpení pohľadávky a predstavovala 100 % z istiny postúpenej pohľadávky a mala byť uhradená do 10 dní od právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktorým bude dlžník EUROCOM Investment, s.r.o. (objednávateľ diela u žalovaného) zaviazaný postúpenú pohľadávku zaplatiť.“ Žalobca si peňažnú pohľadávku voči dlžníkovi (objednávateľovi diela) uplatnil „žalobou podanou na Okresnom súde Ružomberok, ktorou sa domáhal zaplatenia 2 306 289,20 Sk, pričom konanie sa viedlo pod sp.zn. 5Cb/59/2005 a jeho výsledkom bol rozsudok vydaný dňa 17.03.2006, ktorý bol potvrdený rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sp.zn. 20Cob/28/2006 zo dňa 16.08.2006, na základe ktorého bol dlžník (objednávateľ) spoločnosť EUROCOM Investment, s.r.o. zaviazaný (á) zaplatiť žalobcovi - spoločnosti TECHNOMOL, s.r.o., Ružomberok sumu 2.306.289,20 SK spolu s 13 % ročným úrokom z omeškania od 01.07.2005 do zaplatenia, trovy konania vo výške 115.310 Sk a trovy právneho zastúpenia 118.299,09 SK. Na základe uvedeného exekučného titulu bola v exekučnom konaní sp.zn. EX 435/2006 vedenom u súdneho exekútora Františka Radzu so sídlom v T. O., od dlžníka (objednávateľa) spoločnosti EUROCOM Investment, s.r.o. vymožená suma 2.928.967,11 SK (97.223,90 Eur).“ Z takto vymoženej sumy uhradil žalobca (jeho právny predchodca) - spoločnosť TECHNOMOL, s.r.o., so sídlom A. Bernoláka 6, Ružomberok, IČO: 36 375 128, žalovanému dohodnutú odplatu za postúpenú pohľadávku vo výške 2.306.289,20 SK (76.554,78 Eur), t.j. vo výške 100 % z istiny pohľadávky. Po ukončení „exekúcie a úhrade dohodnutej odplaty, na základe výsledkov dovolacieho konania, bol exekučný titul - rozsudok Okresného súdu Ružomberok sp.zn. 5Cb/59/2005 zo dňa 17.03.2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn. 20Cob/28/2006 zo dňa 16.08.2006 zrušený rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Obdo/1/2007 a vec bola vrátená na Okresný súd Ružomberok, kde sa opätovne viedla pod sp.zn. 2Cb/3/2009. Týmto rozsudkom vydaným dňa 30.05.2011 pod č.k. 2Cb/3/2009-669 potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/295/2011-711 zo dňa 08.02.2012 bola žalovanému dlžníkovi (objednávateľovi) spoločnosti EUROCOM Investment, s.r.o. uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 26.358,15 Eur spolu s úrokom z omeškania 13 % ročne z dlžnej sumy od 01.07.2005 do zaplatenia. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia (aj v spojení s rozsudkom krajského súdu) vyplýva, že peňažná pohľadávka voči dlžníkovi - objednávateľovi EUROCOM Investment postúpená žalovaným žalobcovi na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.07.2005 vo výške 2.306.289,20 SK (76.554,78 Eur) s príslušenstvom bola oprávnená len v sume 26.358,15 Eur s príslušenstvom. Z toho dôvodu žalovaný uhradil (vrátil) žalobcovi sumu 50.000 Eur titulom neoprávnene prijatej odplaty, t.j. v rozsahu, v ktorom žalobca nenadobudol postúpenú pohľadávku, a za ktorú zaplatil odplatu vo výške 100 % kúpnej ceny, teda 76.554,78 Eur - 26.358, 15 = 50.196,63 Eur.“ Následne „spoločnosť EUROCOM Investment (dlžník - objednávateľ) podala žalobu proti žalobcovi o vydanie bezdôvodného obohatenia 2.928.967,11 SK (97.223,90 Eur) titulom vymožených peňažných prostriedkov výkonom exekúcie vedenej pod EX 435/2006 u súdneho exekútora Františka Radzu. Žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia bola podaná na Okresný súd Ružomberok a viedla sa pod sp.zn. 2Cb/110/2009. Rozsudkom vydaným v tomto konaní dňa 07.05.2012 pod č.k. 2Cb/110/2009-114 bola žalobcovi, ktorý mal postavenie žalovaného, uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi - EUROCOM Investment sumu 66.678,78 Eur spolu so 14,25 % úrokom z omeškania ročne z dlžnej sumy od 16.02.2008 až do zaplatenia a náhradu trov konania 4.000,50 Eur, náhradu právneho zastúpenia 2.627,47 Eur. Ako vyplýva z výpisu z účtu (čl.27) žalobca podľa tohto rozsudku uhradil sumu 90.000 Eur. Avšak žalovaný ako postupca uhradením sumy 50.000 Eur z titulu ručenia za pravosť pohľadávky vychádzajúc z čl. III, bod 5 Zmluvy o postúpení pohľadávok považoval nárok žalobcu zo Zmluvy o postúpení pohľadávky za vyrovnaný a z toho dôvodu žalobu za nedôvodnú.“
8. V tejto súvislosti bolo podľa okresného súdu potrebné uviesť, že žalobca si uplatnil nárok s odkazom na § 527 ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého pri odplatnom postúpení pohľadávky zodpovedá postupca (žalovaný) zato, že postupník sa nestal namiesto postupcu veriteľom pohľadávky s dohodnutým obsahom, čiže v súdenej veci sa žalobca nestal veriteľom do výšky postupnej pohľadávky ale len jej časti. Žalovaného v prípade aktívnej vecnej legitimácie by stíhala zodpovednosť za to, že žalobca nenadobudol pohľadávku s dohodnutým obsahom, t.j. vo výške 76.554,78 Eur, pričom táto zodpovednosť podľa ustálenej judikatúry, čo do výšky nie je obmedzená ako je to pri ručení podľa § 527 ods. 2 OZ. „Ak by bol teda žalobca aktívne vecne legitimovaný mal by (predovšetkým) nárok na vrátenie zaplatenej odplaty a aj ostatných nákladov, t.j. nároku vo výške 40.000 Eur pozostávajúceho zo sumy 16.678,78 Eur (ako rozdielu vyplateného žalobcom na základe rozsudku Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 2Cb/110/2009 vo výške 66.678,78 Eur - a žalovaným vrátenou odplatou 50.000 Eur) a sumy 23.321,22 Eur (predstavujúcej vyčíslené úroky z omeškania z istiny 66.678,78 Eur za obdobie od 16.02.2008 do 20.06.2012, kedy došlo k ich úhrade na základe rozsudku Okresného súdu Ružomberok 2Cb/110/2009).“ Žalovaný postúpil pohľadávku za odplatu, ktorú žalobca žalovanému uhradil (nesporná skutočnosť), a preto v súvislosti s tým mu vznikli náklady (škoda) spojené s konaním o vydanie bezdôvodného obohatenia, t.j. vrátenia vymoženej sumy v exekúcii a trovy konania. Vznik týchto nákladov súvisel práve s tým, že pohľadávka žalovaného neexistovala v takej výške, v akej bola postúpená, keďže bola oprávnená len v súdom priznanej sume 26.358,15 Eur. A preto všetky náklady spojené s vrátením (vymožením) pohľadávky, ktoré si voči žalobcovi uplatnil dlžník, išli na ťarchu žalobcu, ktorú by nebol znášal, ak by žalovaný postúpil žalobcovi pohľadávku podľa obsahu. Keďže okresný súd zistil, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný, nemohol mu uplatnený nárok priznať a žalobu musel zamietnuť. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne okresný súd podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. 9. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne zistil právnu skutočnosť nadobudnutia účinnosti Zmluvy o predaji podniku uzatvorenej dňa 30.06.2016 medzi pôvodným žalobcom TECHNOMOL, s.r.o. ako predávajúcim a kupujúcim TECHNOMOL BUILD, s.r.o., keď v rozpore s obsahom predložených listinných dôkazných prostriedkov dospel k nesprávnemu zisteniu, že k predaju podniku došlo s účinnosťou ku dňu 30.06.2016. Správne zistenie nadobudnutia účinnosti zmluvy o predaji podniku je pritom podstatné pre správne posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu domáhať sa uplatnenej náhrady škody voči žalovanému, najmä keď súd prvej inštancie považoval za potrebné v odôvodnení rozsudku uviesť, že ak by bol aktuálny žalobca vlastníkom pohľadávky, jeho nárok by bol dôvodný, pričom „v bodoch 23. až 30. odôvodnenia rozsudku nárok pôvodného žalobcu vecne posúdil a konštatoval, že jeho nárok bol oprávnený, nakoľko mu žalovaný skutočne spôsobil škodu, náhradu ktorej si žalobou uplatnil. Žalobca sa tiež nestotožňuje so záverom súdu, že pohľadávka, ktorá je predmetom tohto konania, bola súčasťou prevádzaného podniku.“
10. V odvolaní žalobca uviedol, že dňa 30.06.2016 bola medzi pôvodným žalobcom TECHNOMOL, s.r.o. ako predávajúcim a kupujúcim TECHNOMOL BUILD, s.r.o. uzatvorená Zmluva o predaji podniku podľa § 476 a nasl. Obchodného zákonníka. Zmluvou o predaji podniku sa predávajúci zaviazal previesť na kupujúceho vlastnícke právo k veciam, iné práva a iné majetkové hodnoty, ktoré slúžia prevádzkovaniu podniku a kupujúci sa zaviazal prevziať záväzky predávajúceho súvisiace s podnikom a zaplatiť kúpnu cenu v rozsahu a za dohodnutých podmienok. Predmetná zmluva o predaji podniku je ako dôkazný prostriedok súčasťou súdneho spisu. „V zmysle bodu 6.2. článku 6. (označeného ako Odovzdanie podniku) Zmluvy o predaji podniku sa zmluvné strany dohodli na tom, že predávajúci odovzdá kupujúcemu všetok majetok slúžiaci na prevádzkovanie podniku a záväzky súvisiace s podnikom a kupujúci preberie všetok majetok a záväzky od predávajúceho do 31.07.2016, o čom zmluvné strany spíšu písomný preberací protokol. Uvedené výslovné dojednanie zmluvných strán plne korešponduje s ustanovením § 483 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého je ku dňu účinnosti zmluvy predávajúci povinný odovzdať a kupujúci prevziať veci zahrnuté do predaja, pričom o prevzatí sa spíše zápisnica podpísaná oboma zmluvnými stranami. Citované zmluvné dojednanie ako aj citované zákonné ustanovenie postihuje obvyklú skutočnosť, že podnik v momente jeho odovzdania kupujúcemu nemusí byť v celom rozsahu zhodný s podnikom v momente uzavretia zmluvy. Ustanovenie bodu 6.2. článku 6. zmluvy o predaji podniku významovo predstavuje dojednanie procesu predaja podniku, ktorý proces predaja je zmluvnými stranami časovo vymedzený do 31.07.2016. Z uvedeného zmluvného dojednania v spojení s ustanovením § 483 ods. 1 ObchZ vyplýva, že dňom protokolárneho odovzdania podniku kupujúcemu dôjde k ukončeniu procesu predaja podniku a týmto dňom zároveň nastáva účinnosť zmluvy o predaji podniku. Vôľa zmluvných strán previesť podnik v stave, v akom sa bude nachádzať ku dňu protokolárneho odovzdania podniku taktiež jednoznačne vyplýva aj z ustanovenia bodu 2.2. článku 2. Zmluvy o predaji podniku. Obsahom označeného článku zmluvy je explicitná vôľa zmluvných strán previesť podnik (t. j. nehnuteľné a hnuteľné veci, iné práva, iné majetkové hodnoty, ako aj záväzky súvisiace s podnikom) v stave, v akom sa bude nachádzať ku dňu protokolárneho odovzdania podniku podľa bodu 6.2. článku 2. Zmluvy o predaji podniku. V tejto súvislosti je v súlade s komentárovou literatúrou a rozhodovacou praxou súdov potrebné zdôrazniť, že podnik je vecou hromadnou, a ako taká je zvláštnym predmetom právnych vzťahov, odlišným od veci v právnom zmysle a založeným na fikcii, v dôsledku ktorej sa na určitý kvalifikovaný súbor vecí v právnom zmysle nahliada tak, akoby išlo o jednu vec. Preto predmetom zmluvy o predaji podniku nie sú jednotlivé veci, práva a iné majetkové hodnoty patriace podnikateľovi a slúžiace k prevádzkovaniu podniku, ale predmetom zmluvy je podnik ako vec hromadná, teda ako súbor vecí, práv a iných majetkových hodnôt (§ 5 ObchZ), na ktorý sa hľadí ako na jedinú vec v právnom zmysle. V súlade s uvedeným možno konštatovať, že zmluvné strany sa v bode 6.2 zmluvy dohodli na tom, že protokolárne bude kupujúcemu odovzdaný podnik ako hromadná vec, t.j. ako jediná vec v právnom zmysle.“ 11. Bolo podľa tvrdenia žalobcu v odvolaní nespornou skutočnosťou, že k protokolárnemu odovzdaniu podniku (ako hromadnej veci) kupujúcemu došlo v súlade so zmluvným dojednaním obsiahnutým v bode 6.2. článku 6. Zmluvy o predaji podniku dňa 22.07.2016. Túto skutočnosť preukazoval žalobcom súdu prvej inštancie predložený písomný Odovzdávací a preberací protokol zo dňa 22.07.2016, ktorý je súčasťou súdneho spisu. V predmetnom protokole zmluvné strany deklarujú, že sa dňa 22.07.2016 zišli za účelom protokolárneho odovzdania a prevzatia podniku, na základe čoho predávajúci riadne podnik odovzdáva kupujúcemu a kupujúci podnik preberá. V bode 5. článku II. protokolu zmluvné strany uvádzajú, že podpísaním protokolu považujú predaj podniku za ukončený. Podpísaním protokolu predávajúci odovzdal kupujúcemu podnik a kupujúci tento podnik od predávajúceho prevzal, v dôsledku čoho nastala účinnosť zmluvy o predaji podniku. Súčasťou protokolu sú prílohy, ktorých obsahom je súpis odovzdávaného majetku, iných majetkových hodnôt, práv a záväzkov súvisiacich s prevádzaným podnikom. Žalobca predložil okresnému súdu prílohu č. 4 protokolu (pohľadávky z obchodných vzťahov), ktorá preukazuje, že ku dňu protokolárneho odovzdania podniku nebola pohľadávka voči žalovanému vo výške 40.000,- Eur súčasťou podniku. V bode 3.2. článku 3. Zmluvy o predaji podniku sa zmluvné strany dohodli, že v prípade, ak stav majetku a záväzkov bude pri preberacom konaní odlišný od stavu popísaného v zmluve, kúpna cena bude upravená podľa stavu ku dňu preberacieho konania. Toto dojednanie zmluvných strán zohľadňuje úpravu § 482 ObZ, ktorá predpokladá, že kúpna cena je určená na základe údajov o súhrne vecí, práv a záväzkov uvedených v účtovnej evidencii predávaného podniku ku dňu uzavretia zmluvy, pričom ak má zmluva nadobudnúť účinnosť k neskoršiemu dátumu, mení sa výška kúpnej ceny s prihliadnutím na zvýšenie alebo zníženie imania, ku ktorému došlo v medziobdobí. Táto zákonná domnienka reflektuje skutočnosť, že uzavieranie zmluvy o predaji podniku spravidla trvá dlhšie obdobie, pričom je prirodzené, že pri prevádzke podniku dochádza denne k zmene imania. V praxi sa preto často termín účinnosti zmluvy určuje na neskorší dátum ako je deň uzavretia zmluvy.
Pokiaľ dôjde k zmene aktív a pasív od uzavretia zmluvy do jej účinnosti, mení sa výška kúpnej ceny ex lege s prihliadnutím na zvýšenie alebo zníženie imania, ku ktorému došlo v medziobdobí. Aj v tomto prípade (hoci zmluva o predaji podniku bola uzavretá dňa 30.06.2016) sa zmluvné strany dohodli, že proces predaja a odovzdania podniku kupujúcemu sa ukončí do 30.07.2016, pričom v súlade s týmto dojednaním došlo k skutočnému zavŕšeniu predaja podniku, a teda k účinnosti zmluvy dňa 22.07.2016. Citované ustanovenie bodu 3.2. Zmluvy o predaji podniku predstavuje nepochybnú vôľu zmluvných strán viazať výšku kúpnej ceny na stav podniku ku dňu jeho protokolárneho odovzdania a nie na stav podniku ku dňu uzatvorenia zmluvy. Podľa žalobcu predmetné ustanovenie zmluvy bolo nevyhnutné interpretovať ako dojednanie o posunutí účinnosti zmluvy na deň protokolárneho odovzdania podniku kupujúcemu. 12. Žalobca v odvolaní zdôraznil, že Zmluva o predaji podniku uzavretá dňa 30.06.2016 medzi pôvodným žalobcom TECHNOMOL, s.r.o. ako predávajúcim a TECHNOMOL BUILD, s.r.o. ako kupujúcim nadobudla právnu účinnosť dňa 22.07.2016, t.j. dňom, kedy došlo k protokolárnemu odovzdaniu podniku (ako hromadnej veci) kupujúcemu. Žalobca preto nesúhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie, podľa ktorého (bod 22. odôvodenia rozsudku) pôvodný žalobca predal svoj podnik s účinnosťou ku dňu 30.06.2016. Toto tvrdenie okresného súdu nie je podložené žiadnym dôkazným prostriedkom a predstavuje tak nesprávne skutkové zistenie súdu. Toto nesprávne skutkové zistenie okresného súdu sa pritom stalo východiskom pre jeho právny záver, že pôvodný žalobca TECHNOMOL, s.r.o. ku dňu 30.06.2016 prestal byť majiteľom súdenej pohľadávky. „S ohľadom na explicitný obsah zmluvy o predaji podniku, dojednanie procesu predaja podniku do 31.07.2016, najmä s ohľadom na body 2.2, 3.2 a 6.2 zmluvy, ako aj na obsah odovzdávacieho a preberacieho protokolu zo dňa 22.07.2016, ktorým bol odovzdaný podnik (ako vec hromadná) predávajúcemu, a teda v súlade s výslovnou vôľou zmluvných strán finalizovaný predaj podniku, žalobca považuje ustanovenie bodu 10.6. zmluvy v časti stanovenia účinnosti zmluvy na 01.07.2016 za rozporné so zrozumiteľne a určite dohodnutým procesom predaja podniku, objektívne neuskutočniteľné, a ako také za neplatné. Predaj podniku bol zahájený uzavretím zmluvy dňa 30.06.2016 a ukončený v súlade s dohodnutými podmienkami dňa 22.07.2016, kedy zmluva o predaji podniku nadobudla účinnosť odovzdaním podniku kupujúcemu.“ 13. V odvolaní žalobca uviedol, že Zmluva o postúpení pohľadávok, ktorej predmetom bola pohľadávka pôvodného žalobcu TECHNOMOL, s.r.o. voči žalovanému OMOSS spol. s r.o. z titulu náhrady škody vo výške 40.000,- Eur s prísl. (a ktorá pohľadávka je uplatnená v tomto konaní), bola medzi pôvodným žalobcom TECHNOMOL, s.r.o. ako postupcom a postupníkom MACKENZIE, s.r.o. uzavretá dňa 20.07.2016. Keďže zmluva o predaji podniku nadobudla účinky protokolárnym odovzdaním podniku kupujúcemu, t.j. dňa 22.07.2016, k prevodu predmetnej pohľadávky z pôvodného žalobcu TECHNOMOL, s.r.o. na postupníka došlo dva dni pred účinným predajom podniku, čiže ešte v čase, keď pôvodnému žalobcovi patrili všetky veci, iné práva a iné majetkové hodnoty slúžiace prevádzkovaniu podniku. Z uvedeného dôvodu žalobca odmietol tvrdenie súdu prvej inštancie, že Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 20.07.2016 nemohol pôvodný žalobca TECHNOMOL, s.r.o. previesť pohľadávku na postupníka MACKENZIE, s.r.o., nakoľko už nebol jej vlastníkom. Dňa 20.07.2016 bol pôvodný žalobca TECHNOMOL, s.r.o. ešte stále majiteľom pohľadávky voči žalovanému OMOSS spol. s r.o., a preto bol oprávnený previesť túto pohľadávku na postupníka MACKENZIE, s.r.o. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 18.06.2018 postúpil postupca MACKENZIE, s.r.o. ako právoplatný majiteľ pohľadávky voči žalovanému túto pohľadávku na postupníka Európska dražobná spoločnosť, s.r.o., na základe čoho sa táto obchodná spoločnosť stala aktuálnym žalobcom v tomto konaní. Právoplatné a účinné postúpenie súdenej pohľadávky na žalobcu zakladá jeho aktívnu vecnú legitimáciu, v dôsledku čoho súd prvej inštancie mal žalobe v celom rozsahu vyhovieť, keďže okresný „súd v bodoch 23. až 30. odôvodnenia rozsudku nárok pôvodného žalobcu vecne posúdil a konštatoval, že jeho nárok bol oprávnený, nakoľko mu žalovaný skutočne spôsobil škodu, náhradu ktorej si žalobou uplatnil.“ 14. Odvolateľ v odvolaní uviedol, že „súdená pohľadávka bola pôvodným žalobcom TECHNOMOL, s.r.o. postúpená na postupníka MACKENZIE, s.r.o. ešte (2 dni) pred účinnosťou zmluvy o predaji podniku, je žalobca tiež toho názoru, že predmetná pohľadávka by ani nebola nehmotnou zložkou prevádzaného podniku. Podľa § 476 ods. 1 ObchZ zmluvou o predaji podniku sa predávajúci zaväzuje previesť na kupujúceho vlastnícke právo k veciam, iné práva a iné majetkové hodnoty, ktoré slúžia prevádzkovaniu podniku, a kupujúci sa zaväzuje prevziať záväzky predávajúceho súvisiace s podnikom a zaplatiť kúpnu cenu. Z citovaného ustanovenia § 476 ods. 1 ObchZ je nepochybné, že predmetom zmluvy o predaji podniku sú len tie práva a majetkové hodnoty, ktoré slúžia prevádzkovaniu podniku. Z povahy pohľadávky uplatnenej v tomto súdnom konaní (nárok na náhradu škody) je zrejmé, že táto pohľadávka neslúžila prevádzkovaniu podniku pôvodného žalobcu, nakoľko nevznikla z obchodnej činnosti realizovanej v rámci prevádzkovania podniku pôvodného žalobcu. Právnym titulom pohľadávky je nárok pôvodného žalobcu TECHNOMOL, s.r.o. na náhradu škody, ktorú mu žalovaný OMOSS spol. s r.o. spôsobil v dôsledku vynaloženia nákladov spôsobených súdnymi konaniami vyvolanými Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 21.07.2005, ktorou žalovaný postúpil pôvodnému žalobcovi peňažnú pohľadávku vo výške 2.306.289,20 Sk (t.j. 76.554,78 Eur) s príslušenstvom voči dlžníkovi EUROCOM Investment, s.r.o., pričom bolo následne judikované, že pôvodný žalobca sa nestal veriteľom pohľadávky s dohodnutým obsahom.“ 15. Citoval odvolateľ v odvolaní § 5 ObZ a uviedol, že podnikom sa rozumie súbor hmotných, ako aj osobných a nehmotných zložiek podnikania. K podniku patria veci, práva a iné majetkové hodnoty, ktoré patria podnikateľovi a slúžia na prevádzkovanie podniku alebo vzhľadom na svoju povahu majú tomuto účelu slúžiť. Podľa § 2 ods. 1 ObZ sa podnikaním rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Podnikanie ako činnosť je teda charakterizovaná piatimi znakmi, ktoré musia byť splnené kumulatívne (1/ sústavnosť činnosti, 2/ samostatnosť vykonávania činnosti, 3/ konanie podnikateľa vo vlastnom mene, 4/ na vlastnú zodpovednosť a 5/ za účelom dosiahnutia zisku). Sústavnosť ako znak podnikateľskej činnosti je možné vymedziť pomocou argumentu a contrario pri porovnaní s činnosťou „príležitostnou“. Z tohto porovnania vyplýva, že sústavnosť (kontinuita) tkvie v racionálnom predvídaní opakovania tejto činnosti zo strany podnikateľa, aj keď jej intenzita nemusí byť rovnaká, môže to byť sezónna činnosť a pod. Cieľom podnikateľskej činnosti je dosahovanie zisku. Zisk možno prostredníctvom legislatívnej úpravy účtovníctva vymedziť ako kladný hospodársky výsledok. Na základe uvedenej zákonnej úpravy je nepochybné, že pohľadávka pôvodného žalobcu TECHNOMOL, s.r.o. voči žalovanému OMOSS spol. s r.o., uplatnená v tomto konaní (nárok na náhradu škody), nebola nehmotnou zložkou podnikania pôvodného žalobcu, keďže kumulatívne nenapĺňa všetky znaky podnikania vyžadované § 2 ods. 1 ObZ. Zdôraznil odvolateľ, že predmetná pohľadávka pôvodného žalobcu nevznikla v dôsledku realizovania sústavnej činnosti za účelom dosiahnutia zisku a ako taká nebola nehmotnou zložkou podnikania pôvodného žalobcu, v dôsledku čoho ani nebola súčasťou jeho podniku ako hromadnej veci. 16. V bode 20. odôvodnenia napadnutého rozsudku (druhá veta) okresný súd uviedol, že „v danom prípade bol predaný podnik ako celok, ktorý pred svojim predajom nadobudol ako postupca určitú pohľadávku, ktorá sa potom prirodzene musela týkať podniku a slúžila jeho prevádzkovaniu, lebo z postúpenia za očakával zisk (formou vymoženia základu a príslušenstva pohľadávky, ktorý prevyšoval odplatu), teda získanie pohľadávky aj svojim účelom mala slúžiť prevádzkovaniu podniku“. Žalobca považoval citované skutkové zistenie súdu za nelogické, nezrozumiteľné, a preto nepreskúmateľné. V súvislosti s citovaným tvrdením okresného súdu zdôraznil, že pohľadávka uplatnená pôvodným žalobcom v tomto konaní nie je pohľadávkou z postúpenia, ale jej právnym titulom je nárok na náhradu škody spôsobenej pôvodnému žalobcovi žalovaným. Charakter žalobou uplatneného nároku preto absolútne vylučuje akékoľvek úvahy okresného súdu o očakávanom zisku, pretože predmetom tohto konania je nárok na náhradu skutočnej škody, ktorý nárok ani nemôže predstavovať nehmotnú zložku podnikania pôvodného žalobcu TECHNOMOL, s.r.o. v zmysle § 5 ObZ v spojení s § 2 ods. 1 ObZ. Žalobca sa iba domnieval, že okresný súd zmätočne a nesprávne stotožnil nárok uplatnený v tomto konaní s pohľadávkou, ktorá bola predmetom Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.07.2005 uzatvorenou medzi žalovaným ako postupcom a pôvodným žalobcom ako postupníkom, ktorá pohľadávka však bola vysporiadaná už v roku 2012. Ani nadobudnutie pohľadávky Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 21.07.2005 nemožno považovať za podnikateľskú činnosť pôvodného žalobcu, nakoľko išlo o jednorazovú a príležitostnú aktivitu pôvodného žalobcu, pričom bez významu nie je ani skutočnosť, že v skutočnosti bola predmetnou zmluvou na pôvodného žalobcu oprávnene postúpená pohľadávka len vo výške 1/3 zo sumy deklarovanej v zmluve. 17. Žalobca taktiež odmietal tvrdenia okresného súdu obsiahnuté v bode 21. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v zmysle ktorého údaje v prílohe č. 4 k Odovzdávaciemu a preberaciemu protokolu zo dňa 22.07.2016 sú v rozpore s obsahom rozhodnutia jediného spoločníka pôvodného žalobcu TECHNOMOL, s.r.o. zo dňa 09.08.2016 a obsahom notárskej zápisnice, v rámci ktorých jediný spoločník pôvodného žalobcu prehlásil, že pôvodný žalobca nemá žiaden majetok. Je predsa logické, že ak pôvodný žalobca dňa 20.07.2016 previedol pohľadávku uplatnenú v tomto konaní na postupníka MACKENZIE, s.r.o., nemohla sa už táto pohľadávka nachádzať ku dňu 09.08.2016 v majetku pôvodného žalobcu. Prehlásenie jediného spoločníka pôvodného žalobcu zo dňa 09.08.2016 bolo preto v súlade so skutočnosťou a teda pravdivé. „Žalobca sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a závermi súdu prvej inštancie obsiahnutými v bodoch 23. až 30. odôvodnenia rozsudku, ktoré sa týkajú merita konania vo vzťahu k pôvodnému žalobcovi TECHNOMOL, s.r.o. Súd má za preukázané, že žalovaný spôsobil pôvodnému žalobcovi škodu (§ 527 ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka) v dôsledku uzatvorenia Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.07.2005, na základe ktorej sa pôvodný žalobca ako postupník nestal veriteľom pohľadávky s dohodnutým obsahom. Na základe vykonaného dokazovania a skutkových zistení súd považuje nárok pôvodného žalobcu uplatnený v tomto konaní za dôvodný. Žalobca však nesúhlasí so záverom súdu, že aktuálnemu žalobcovi nesvedčí hmotnoprávne postavenie majiteľa pohľadávky, ktorá je predmetom tohto konania.“ „Vo vzťahu k dôvodnosti spôsobenej škody žalobca v celom rozsahu poukazuje na obsah odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 2Cb/7/2013-186 zo dňa 15.12.2016.“ Pôvodný žalobca TECHNOMOL, s.r.o. bol oprávnený dňa 20.07.2016 ako postupca zmluvne previesť pohľadávku uplatnenú v tomto konaní na postupníka MACKENZIE, s.r.o. a predmetná zmluva o postúpení pohľadávok je platným právnym úkonom. Taktiež následne uzavretá Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 18.06.2018 medzi postupcom MACKENZIE, s.r.o. a postupníkom Európska dražobná spoločnosť, s.r.o. (aktuálny žalobca), ktorej predmetom je postúpenie pohľadávky uplatnenej v tomto konaní, spĺňa všetky požiadavky vyžadované zákonom na jej platnosť. Z uvedeného dôvodu je žalobca aktívne vecne legitimovaný domáhať sa uplatneného nároku žalobou. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobnému návrhu žalobcu v celom rozsahu vyhovie a zároveň prizná žalobcovi nárok na trovy konania v celom rozsahu. 18. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že nepovažuje odvolanie žalobcu, ním uplatnené odvolacie dôvody za dôvodné. Žalovaný sa v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím okresného súdu, považuje ho za vecne správne a jeho rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Žalobca sa v tomto konaní domáhal zaplatenia sumy 40.000,- Eur z titulu nároku na náhradu škody. Žalobca však po dobu celého konania na okresnom súde nepreukázal ani základné atribúty nároku na náhradu škody. V tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Už v uznesení Krajského súdu v Žiline zo dňa 31.3.2016, sp.zn. 14Cob/58/2015, ktorým uznesením bol zrušený medzitýmny rozsudok okresného súdu zo dňa 19.11.2014 vyslovil názor, že žalobca nepreukázal v konaní splnenie podmienok zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorej náhrady škody, sa proti žalovanému svojou žalobou domáha. V opätovnom konaní na okresnom súde po vrátení veci, ani po zamietnutí žaloby a opätovnom vrátení veci krajským súdom uznesením zo dňa 20.12.2017, v ktorom uznesení sa krajský súd zaoberal len procesnými nedostatkami postupu okresného súdu, žalobca neprodukoval žiadne iné dôkazy na preukázanie svojich nárokov, ako nároku na náhradu škody a ani žiadne iné dôkazy nenavrhol vykonať. „V opätovnom konaní na okresnom súde po vrátení veci žalobca neprodukoval žiadne iné dôkazy na preukázanie svojich nárokov, ako nároku na náhradu škody, a ani žiadne iné dôkazy nenavrhol vykonať.“ Žalobcov procesný útok sa obmedzil len na preukazovanie, či došlo k postúpeniu pohľadávky na spoločnosť MACKENZIE, s.r.o., hoci Zmluvou o predaji podniku podľa § 477 Obchodného zákonníka došlo k predaju podniku na spoločnosť TECHNOMOL BUILD, s.r.o., Zmluvou o predaji podniku zo dňa 30.6.2016, ktorý zápis v obchodnom registri bol vykonaný dňa 12.7.2016 a následne k zlúčeniu spoločnosti i TECHNOMOL s.r.o. so spoločnosťou Sanbal AT, s.r.o. Modra. Zmluva o postúpení pohľadávky medzi TECHNOMOL, s.r.o. na postupníka MACKENZIE, s.r.o. Bratislava bola uzatvorená dňa 22.07.2016, teda po uzatvorení Zmluvy o predaji podniku. Okresný súd správne posúdil aj skutočnosť, že žalobca nepreukázal riadne postúpenie pohľadávky medzi pôvodným žalobcom a spoločnosťou MACKENZIE, s.r.o., Bratislava a následne na ďalšie subjekty, na ktoré mala pohľadávka žalobcu prejsť a dospel k správnemu skutkovému zisteniu, že žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu. V tomto smere sa žalovaný stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu pod bodom 17. až 22. „K postúpeniu pohľadávky pôvodného žalobcu na spoločnosť MACKENZIE, s.r.o. došlo podľa žalobcom predloženej listiny, Zmluvy o postúpení pohľadávok datovanej dňa 20. 07. 2016, hoci na základe zmluvy o predaji podniku zo dňa 30. 06. 2016 uzatvorenej podľa § 476 a nasl. Obch. zákonníka, pôvodný žalobca TECHNOMOL, s.r.o. ako predávajúci, predal podnik kupujúcemu TECHNOMOL BUILD s.r.o. Predmetom zmluvy o predaji podniku nie sú jednotlivé veci, jednotlivé práva alebo iné majetkové hodnoty, ale podnik ako celok, vymedzený v § 5 obch. zákonníka, ako súbor hmotných ako aj osobných a nehmotných zložiek podnikania. Nehmotnou zložkou podnikania je napríklad obchodné meno podniku, jeho povesť, obchodné tajomstvo, know - how, ochranné známky, práva a záväzky, aj pohľadávky. Predmetom zmluvy nie je podnik ako vec, ale podnik ako komplex vecí práv a iných majetkových hodnôt slúžiacich na jeho prevádzkovanie.“ Zmluvou o predaji podniku zo dňa 30.6.2016 došlo k predaju podniku pôvodného žalobcu ako celku, teda aj so spornou pohľadávkou, preto nemôže byť platná Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 20.7.2016, ktorou pôvodný žalobca postúpil spornú pohľadávku na terajšieho žalobcu, pretože dňa 20.7.2016 nebol pôvodný žalobca vlastníkom spornej pohľadávky. Táto prešla na TECHNOMOL BUILD s.r.o. Zmluvou o predaji podniku zo dňa 30.6.2016. Ak žalobca v odvolaní tvrdí, že predmetom predaja podniku nebola pohľadávka, uplatňovaná v tomto súdnom konaní, pre jeho tvrdenie niet opory vo vykonanom dokazovaní. Žalobca však po dobu konania na okresnom súde žiadnym spôsobom nepreukázal ani základné atribúty svojho nároku, uplatneného ako nárok na náhradu škody, čo konštatoval už krajský súd v uznesení zo dňa 31.03.2016. „Potom nemožno súhlasiť s názorom súdu I. inštancie v napadnutom rozsudku pod bodom 23. a nasl. Žalobca od počiatku svoj nárok opiera o nárok na náhradu škody a v konaní neuniesol dôkazné bremeno svojho nároku, teda protiprávny úkon, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a uplatňovaným nárokom žalobcu, tak ako to už vyhodnotil súd I. inštancie vo svojom rozsudku zo dňa 15.12.2016 pod bodom 36. odôvodnenia rozsudku. Ani po zrušení tohto rozsudku uznesením Krajského súdu sp.zn. 14Cob/31/2017 zo dňa 20.12.2017, len z procesných nedostatkov, žalobca na preukázanie svojho nároku ako nároku na náhradu škody, v tomto neprodukoval žiadne dôkazy.“ Odvolacie dôvody žalobcu sú podľa žalovaného len opakovaním argumentácie prednesov žalobcu týkajúcou sa výlučne otázky postúpenia pohľadávky a tvrdenia, že predmetom Zmluvy o predaji podniku táto pohľadávka nebola. S touto argumentáciu sa podľa žalovaného okresný súd náležite vyporiadal a odôvodnil v bode 18. až 22. odôvodnenia napadnutého rozsudku.
19. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý poukázal na svoje odvolanie proti rozsudku okresného súdu prvej inštancie Z uvedeného dôvodu nepovažoval za potrebné a účelné tieto závery opakovať. Nebolo podľa žalobcu pravdivé tvrdenie žalovaného, že „už v uznesení sp. zn. 14Cob/58/2015 zo dňa 31.03.2016 Krajský súd v Žiline vyslovil názor, že žalobca nepreukázal v konaní splnenie podmienok zodpovednosti žalovaného za škodu. V predmetnom uznesení odvolací súd totiž len uviedol, že v medzitýmnom rozsudku súdu prvej inštancie absentuje riadne odôvodnenie skutkového základu náhrady škody. Krajský súd neposkytol žiadne závery k skutkovému stavu uplatneného nároku, ale len vyhodnotil, že odôvodnenie rozsudku nie je dostatočné.“ Žalobca svoj uplatnený nárok skutkovo a právne zdôvodnil viackrát v priebehu konania, a to v podanej žalobe, v nasledujúcich písomných a ústnych vyjadreniach, ako aj zosumarizoval v odvolaní voči predchádzajúcemu meritórnemu rozsudku súdu prvej inštancie. Aj preto v odôvodnení rozsudku zo dňa 19.06.2019 súd prvej inštancie potvrdil v bodoch 23. až 30., že právnemu predchodcovi žalobcu škoda bola žalovaným spôsobená v uplatnenej výške. 20. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že v celom rozsahu trvá na svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu a dôvodoch ako ich vo svojom vyjadrení uviedol. Žalovaný trvá na tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne uplatneného nároku, ako nároku na náhradu škody tak, ako to vyplýva z podaní žalovaného a jeho prednesov na súde prvej inštancie.
21. Vyjadrenie žalovaného na č.l. 353 a nasl. spisu bolo doručené v zmysle doručenky na č.l. 361 rub spisu právnemu zástupcovi žalobcu, ktorý k momentu rozhodovania odvolacieho súdu sa už písomne nevyjadril.
22. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov žalobcu za aplikácie § 379, § 380 ods. 1 CSP a postupom bez nariadenia pojednávania za akceptovania § 219 ods. 1, 3 CSP bol napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie odvolacím súdom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.
23. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/232/2019-366 zo dňa 16.6.2020, ktorým bolo oznámené miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením v zmysle uznesenia a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.
24. Primárne krajský súd s ohľadom na odvolaciu sporovú právnu vec uvádza, že túto mohol posudzovať len v rozsahu a medziach odvolacích dôvodov. Uvedené znamená, že pri tej-ktorej sporovej právnej veci mohol krajský súd posudzovať a vyjadrovať sa k záverom obsiahnutým v napadnutom rozsudku okresného súdu, len v úzkej väzbe na odvolacie dôvody. Inými slovami, to, čo v konkrétnej sporovej právnej veci odvolateľ neurobil, predmetom posudzovania odvolacieho súdu tak nebolo ani následne hodnotené krajským súdom. Krajský súd preto v tej-ktorej sporovej právnej veci sa môže vyjadrovať vo väzbe k záverom okresného súdu, obsiahnutých v napadnutom rozsudku okresného súdu, len k tomu, čo odvolateľ rozporoval v rámci odvolacieho konania, a to, čo sa nestalo predmetom odvolacieho konania, zostalo len v záveroch vyjadrených okresným súdom v napadnutom rozhodnutí. Uvedené zdôrazňuje krajský súd aj vo vzťahu k princípu právnej istoty s poukazom na Čl. 2 ods. 2 CSP. Ak teda niektoré závery, okolnosti neurobil odvolateľ spornými vo vyvolanom odvolacom konaní, tak zákonite ani k nim nemal priestor, možnosť sa odvolací súd vyjadrovať a tým boli ponechané závery okresného súdu vyjadrené v napadnutom rozhodnutí bez reakcie odvolacieho súdu.
25. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
26. Podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
27. Podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
28. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalobcom. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
29. V podanom odvolaní žalobca namietal závery okresného súdu v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
30. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
31. Pokiaľ teda žalobca v odvolaní sa dovolával účinkov protokolárneho odovzdania podniku dňa 22.7.2016, z ktorých účinkov odvodzoval aj účinnosť Zmluvy o predaji podniku, ktoré bolo novo tvrdenou skutočnosťou v rámci podaného odvolania, a keďže nenašlo toto tvrdenie v obrane žalovaného premietnutie pred súdom prvej inštancie, pričom ide nielen o rovinu právneho posúdenia, ale i o posúdenie v skutkovej rovine a tiež neboli zo strany žalobcu preukázané ani tvrdené žiadne skutočnosti, ktoré bránili žalobcovi uvedenú argumentáciu použiť pred súdom prvého stupňa, tak krajský súd v tomto smere uvádza, že vo vyvolanom odvolacom konaní môžu byť z odvolacích dôvodov žalobcu vzaté do úvahy len tie, ktoré nemali charakter novo tvrdených skutočností, neuvádzaných žalobcom v konaní pred súdom prvej inštancie. Rozsudok okresného súdu mohol byť preto posudzovaný na základe podaného odvolania len v medziach tých odvolacích dôvodov, ktoré nemali charakter skutočností neuplatnených pred súdom prvej inštancie. V prejednávanom prípade nebol daný žiaden z dôvodov podľa § 366 CSP, len za naplnenia ktorých by v odvolaní bolo možné použiť prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie. Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje na zákonnú koncentráciu upravenú v § 154 CSP, v zmysle ktorého možno uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa konanie končí, ktoré uznesenie bolo okresným súdom vyhlásené na pojednávaní podľa obsahu zápisnice dňa 29. mája 2019 (č.l. 300 a nasl. spisu). Krajský súd ako súd odvolací bol preto v zmysle § 383 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvej inštancie. Krajský súd zvýrazňuje, že koncepcia odvolacieho konania vychádza z tzv. neúplného apelačného systému, v ktorom je obmedzené právo strany použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli stranou včas uplatnené pred súdom prvej inštancie. Žalobca mal v konaní pred okresným súdom vytvorené možnosti tieto prostriedky použiť a ak túto možnosť nevyužil, nebol pre krajský súd priestor, aby v rámci odvolacieho konania tieto novo tvrdené prostriedky procesného útoku preskúmaval.
32. V rámci podaného odvolania žalobca primárne namietal nesprávnosť záverov okresného súdu, a to nadobudnutia účinnosti Zmluvy o predaji podniku, ktorá bola uzatvorená dňa 30.6.2016 medzi pôvodným žalobcom TECHNOMOL, s.r.o. ako predávajúcim a kupujúcim TECHNOMOL BUILD s.r.o. Mal za to odvolateľ, že okresný súd v rozpore s obsahom predložených listinných prostriedkov dospel k nesprávnemu zisteniu, že k predaju podniku došlo s účinnosťou ku dňu 30.6.2016, pričom pre rozhodnutie vo veci bolo primárne nevyhnuté zistenie nadobudnutia účinnosti Zmluvy o predaji podniku, a to pre správne posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu domáhať sa uplatnenej náhrady škody voči žalovanému, najmä, keď súd prvej inštancie považoval za potrebné v odôvodnení rozsudku uviesť, že ak by bol aktuálny žalobca vlastníkom pohľadávky, jeho nárok by bol dôvodný. Odvolateľ poukázal v odvolaní na body 23. až 30. rozsudku. Žalobca zotrval na stanovisku, v zmysle ktorého sa nestotožnil so záverom okresného súdu, že pohľadávka, ktorá je predmetom tohto konania, bola súčasťou prevádzaného podniku. V odvolaní zdôraznil, že dňa 30.6.2016 bola medzi pôvodným žalobcom TECHNOMOL a predávajúcim TECHNOMOL BUILD, s.r.o. uzatvorená Zmluva o predaji podniku podľa § 476 a nasl. Obchodného zákonníka. Zdôraznil odvolateľ čl. 6. bod 6.2. predmetnej zmluvy, ktorý je označený ako Odovzdanie podniku, pričom uviedol, že predávajúci odovzdá kupujúcemu všetok majetok, slúžiaci na prevádzkovanie podniku a záväzky súvisiace s podnikom a kupujúci preberie všetok majetok a záväzky od predávajúceho do 31.7.2016, o čom zmluvné strany spíšu písomný protokol. Ďalej uviedol v odvolaní, že „...Ustanovenie bodu 6.2. článku 6. zmluvy o predaji podniku významovo predstavuje dojednanie procesu predaja podniku, ktorý proces predaja je zmluvnými stranami časovo vymedzený do 31.07.2016. Z uvedeného zmluvného dojednania v spojení s ustanovením § 483 ods. 1 ObchZ vyplýva, že dňom protokolárneho odovzdania podniku kupujúcemu dôjde k ukončeniu procesu predaja podniku a týmto dňom zároveň nastáva účinnosť zmluvy o predaji podniku. Vôľa zmluvných strán previesť podnik v stave, v akom sa bude nachádzať ku dňu protokolárneho odovzdania podniku taktiež jednoznačne vyplýva aj z ustanovenia bodu 2.2. článku 2. Zmluvy o predaji podniku“ (č.l. 324 spisu). Zdôraznil v tejto súvislosti, že podnik je vecou hromadnou a ako taká je zvláštnym predmetom právnych vzťahov. K protokolárnemu odovzdaniu podniku došlo dňa 22.7.2016. Poukázal odvolateľ i na čl. bod 3.2. Zmluvy o predaji podniku, v ktorom sa zmluvné strany dohodli, že v prípade, ak stav majetku a záväzkov bude pri preberacom konaní odlišný od stavu popísaného v zmluve, kúpna cena bude upravená podľa tohto preberacieho protokolu a ďalej odvolateľ zvýraznil, že „Vychádzajúc z vyššie uvedeného má žalobca za to, že Zmluva o predaji podniku uzavretá dňa 30.06.2016 medzi pôvodným žalobcom TECHNOMOL, s.r.o. ako predávajúcim a TECHNOMOL BUILD, s.r.o. ako kupujúcim nadobudla právnu účinnosť dňa 22.07.2016, t.j. dňom kedy došlo k protokolárnemu odovzdaniu podniku (ako hromadnej veci) kupujúcemu. Žalobca preto nesúhlasí s tvrdením súdu prvej inštancie, podľa ktorého (bod 22. odôvodenia rozsudku) pôvodný žalobca predal svoj podnik s účinnosťou ku dňu 30.06.2016. Toto tvrdenie súdu nie je podložené žiadnym dôkazným prostriedkom a predstavuje tak nesprávne skutkové zistenie súdu. Toto nesprávne skutkové zistenie súdu sa pritom stalo východiskom pre jeho právny záver, že pôvodný žalobca TECHNOMOL, s.r.o. ku dňu 30.06.2016 prestal byť majiteľom súdenej pohľadávky“ (č.l. 325 spisu). Mal za to odvolateľ, že vzhľadom na všetky okolnosti Zmluva o postúpení pohľadávok, ktorá bola uzatvorená dňa 20.7.2016, je platná. Žalobca tiež uviedol, že táto zmluva bola platná, pretože bola uzatvorená dva dni pred účinným predajom podniku, čiže v čase, keď pôvodnému žalobcovi patrili všetky práva k nej s dôrazom na žalobcom tvrdenú skutočnosť, že Zmluva o predaji podniku nadobudla účinnosť protokolárnym odovzdaním dňa 22.7.2016, preto podľa žalobcu bolo možné, aby Technomol, s.r.o. previedol pohľadávku na postupníka MACKENZIE, s.r.o., Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 18.6.2018 postúpil postupca MACKENZIE, s.r.o., ako právoplatný majiteľ pohľadávky pohľadávku na žalobcu. V súvislosti s touto argumentáciou žalobcu považuje odvolací súd za podstatné poukázať na listinný dôkaz, ktorým bolo riadne vykonané dokazovanie pred súdom prvého stupňa, a to na Zmluvu o predaji podniku, tak ako je na č.l. 243 spisu, ktorej znenie namietané nebolo. Ide o Zmluvu o predaji podniku zo dňa 30.6.2016. V rámci odvolacej argumentácie žalobcu, ktorý vyvodzoval účinnosť predmetnej zmluvy z vyššie uvedených skutočností, sa potom v rovine vyhodnotenia (ne)relevantnosti odvolania žalobcu žiada odvolaciemu súdu uviesť, že sa nemohol stotožniť s odvolacou argumentáciou žalobcu a ani ju vyhodnotiť ako takú, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť záverov súdu prvej inštancie, keďže z predmetnej Zmluvy o predaji podniku zo dňa 30.6.2016 predsa vyplýva z čl. 10.6. „táto zmluva nadobúda platnosť dňom podpisu obidvomi zmluvnými stranami a účinnosť dňa 1.7.2016“. Ak v rámci podaného odvolania žalobca poukazoval na čl. 6 Zmluvy o predaji podniku zo dňa 30.6.2016, ktorý bol pod pomenovaním Odovzdanie podniku, z ktorého žalobca vyvodzoval neskoršiu účinnosť predmetnej zmluvy, tak v rámci systematického radenia uvedeného čl. 6 bodu 6.1. je predsa uvedené „Kupujúci nadobúda vlastnícke právo k veciam tvoriacim súčasť podniku a stáva sa majiteľom iných práv a iných majetkových hodnôt tvoriacich súčasť podniku a preberá všetky záväzky predávajúceho súvisiace s podnikom okamihom nadobudnutia účinnosti tejto zmluvy“ (č.l. 244 rub spisu), ktoré zmluvné dojednanie, vo vzťahu k čl. 10. bod 10.6. nenašlo v tvrdeniach žalobcu v odvolaní odzrkadlenie. Potom pre odvolací súd nebol vytvorený priestor, aby sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že predmetná Zmluva o predaji podniku zo dňa 30.6.2016 nadobudla účinnosť dňa 22.7.2016, tak ako uvádzal v odvolaní v jeho bode 8, ktoré konštatovanie žalobcu, napriek tomu, že odvolacím súdom bolo toto tvrdenie posúdené ako novota, tak pre odstránenie akýchkoľvek pochybností bolo odvolacím súdom vyhodnocované, pretože tvorilo vecnú, právnu aj skutkovú platformu pre žalobcom v odvolaní konštatovanú aktívnu legitimáciu. Z uvedených dôvodov odvolací súd mal za to, že záver okresného súdu „...ak (pôvodný) žalobca - spoločnosť TECHNOMOL, s.r.o. so sídlom A. Bernoláka 6, Ružomberok, IČO: 36 375 128 na základe Zmluvy o predaji podniku zo dňa 30.06.2016 uzavretej podľa § 476 a nasl. ObZ predaja svoj podnik s účinnosťou ku 30.06.2016, kupujúcemu - spoločnosti TECHNOMOL BUILD, s.r.o. so sídlom A. Bernoláka 1417, Ružomberok, IČO: 36 426 580, na ktorého prešli všetky práva k veciam, iné práva a iné majetkové hodnoty, nemohla postúpiť pohľadávku z tohto konania na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej dňa 20.07.2016 na spoločnosť MACKENZIE, s.r.o. so sídlom Pribišova 6, Bratislava, IČO: 46 288 261, keďže už nebol jej vlastníkom a pohľadávka ako súčasť podniku bola prevedená na kupujúceho TECHNOMOL BUILD, s.r.o. so sídlom A. Bernoláka 1417, Ružomberok, IČO: 36 426 580. Ak potom následne spoločnosť MACKENZIE, s.r.o. so sídlom Pribišova 6, Bratislava, IČO: 46 288 261 a radom postúpení aj ďalšie spoločnosti po súčasného žalobcu, uplatňujú súdenú pohľadávku, uplatňujú niečo, k čomu im nesvedčí hmotnoprávne postavenie majiteľa (vlastníka) pohľadávky, teda aktívna vecná legitimácia, a preto musel súd žalobu v celom rozsahu zamietnuť“, bol vecne správny a v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP.
33. V rámci bodu 14. podaného odvolania považoval žalobca závery okresného súdu „v danom prípade bol predaný podnik ako celok, ktorý pred svojim predajom nadobudol ako postupca určitú pohľadávku, ktorá sa potom prirodzene musela týkať podniku a slúžila jeho prevádzkovaniu, lebo z postúpenia za očakával zisk (formou vymoženia základu a príslušenstva pohľadávky, ktorý prevyšoval odplatu), teda získanie pohľadávky aj svojim účelom mala slúžiť prevádzkovaniu podniku“ (č.l. 317 rub spisu) za nelogické, nezrozumiteľné, a preto nepreskúmateľné. V tomto smere odvolací súd považuje za podstatné zdôrazniť, že so závermi okresného súdu sa stotožnil ako s vecne správnymi. Nie je možné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že pokiaľ išlo o jednorazovú a príležitostnú aktivitu pôvodného žalobcu, tak táto nemala spadať do obchodnej činnosti a mala mať vplyv na charakter uplatneného nároku, keďže z argumentácie žalobcu nevyplývali skutočnosti, ktoré ho viedli k nadobudnutiu uvedenej pohľadávky, ak by nemala byť súčasťou jeho podnikateľskej činnosti. Ak žalobca tvrdil, že charakter uplatneného nároku absolútne vylučuje akékoľvek úvahy súdu o očakávanom zisku, tak je potrebné zdôrazniť odvolacím súdom, že podľa § 477 Obchodného zákonníka na kupujúceho prechádzajú všetky práva a záväzky, na ktoré sa predaj vzťahuje (len primerane a podporne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/140/2008 zo dňa 16. apríla 2009). Čiže ani z tohto uhla nazerania nebolo možné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu v odvolaní pod bodom 14., keďže žalobca bližšie neuviedol dôvody, čo teda bolo predmetnou Zmluvou o postúpení zmluvnými stranami sledované najmä právnym predchodcom žalobcu, ktorý bol tiež podnikateľ, ak nie zisk. Odvolací súd uvádza, že ani táto odvolacia argumentácia nemohla byť dôvodom, pre ktorý by mal odvolací súd dať za pravdu žalobcovi, že okresný súd v tejto rovine prijal zmätočné závery.
34. Pokiaľ žalobca namietal závery okresného súdu v bode 21. napadnutého rozsudku, tak odvolací súd nemal dôvod na odklon od týchto záverov okresného súdu, a to i s poukazom na závery vyplývajúce z už i z vyššie uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo 140/2008 zo dňa 16. apríla 2009, z ktorého vyplýva, že podľa § 477 Obchodného zákonníka na kupujúceho prechádzajú všetky práva a záväzky, na ktoré sa predaj vzťahuje. Na prechod záväzku sa nevyžaduje súhlas veriteľa, predávajúci však ručí za splnenie záväzkov kupujúcim v zmysle platnej právnej úpravy. V tomto smere je potrebné poukázať i na Zmluvu o predaji podniku, ktorá osobitne v konaní namietaná nebola, tak ako je v spise na č.l. 243 spisu s dôrazom opäť na skutočnosť, že bola podpísaná dňa 30.6.2016 a podľa čl. 10.6. táto zmluva nadobúda platnosť dňom podpisu obidvomi zmluvnými stranami a účinnosť dňa 1.7.2016, ktoré skutočnosti však najmä v rovine dohodnutej účinnosti zmluvy nenašli odzrkadlenie v odvolacej argumentácii žalobcu. Pokiaľ išlo o argumentáciu žalobcu v zmysle čl. 6 Zmluvy o predaji podniku, tak po oboznámení sa s prostriedkami procesného útoku žalobcu a z argumentácie v relevantnom štádiu konania, teda v konaní pred súdom prvej inštancie, nie je možné konštatovať, že žalobca práve cez tento článok zmluvy posudzoval účinnosť predmetnej zmluvy o predaji podniku. Je zrejmé, že ide nielen o právne vyhodnotenie, ale i o vyhodnotenie v skutkovej rovine, ktorá argumentácia nebola použitá v relevantnom štádiu konania, pričom odvolací súd v tomto rozhodnutí už vyššie citoval rozhodnú právnu úpravu § 366 CSP a konštatoval i v rovine tejto odvolacej argumentácie žalobcu, teda v rovine čl. 6 bodu 6.2, že nebol žalobcom tvrdený a ani podľa zistení odvolacieho súdu nebol daný žiadny z dôvodov v zmysle § 366 CSP, len za naplnenia ktorých by v odvolaní bolo možné použiť prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie. Opätovne sa odvolacím súdom poukazuje na zákonnú koncentráciu konania upravenú v § 154 CSP, v zmysle ktorého možno prostriedky procesného útoku a procesnej obrany uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. V prejednávanej veci bolo uznesenie, ktorým sa dokazovanie považovalo za skončené, vyhlásené na pojednávaní dňa 29. mája 2019 podľa obsahu zápisnice spísanej okresným súdom (č.l. 300 a nasl. spisu). Napriek týmto záverom odvolacieho súdu, že teda ide o nové skutočnosti, ktoré neboli v prvoinštančnom konaní tvrdené žalobcom, odvolací súd len pre úplnosť uvádza, že ani táto argumentácia nebola spôsobilá vyvrátiť závery okresného súdu, ak žalobca nevenoval ani v tomto smere pozornosť samotnej Zmluve o predaji podniku zo dňa 30.6.2016, a to čl. 10 bod 10.6. Na tomto mieste sa zdôrazňuje, že uvedená Zmluva o predaji podniku, jej platnosť osobitne napadnutá nebola. Skutočnosti z tejto zmluvy vyplývajúce sú zhodné s tými, ktoré vyplývajú (či už v celku alebo čiastočne) z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Žilina, Oddiel: Sro, Vložka číslo: 10654/L, kde bol pod obchodným menom TECHNOMOL, s.r.o., IČO: 36 375 128 v časti predaj je uvedené „Zmluvou o predaji podniku zo dňa 30.6.2016 uzatvorenou podľa § 476 a nasl. Obchodného zákonníka medzi spoločnosťou TECHNOMOL, s.r.o., so sídlom A. Bernoláka 6, Ružomberok 034 01, IČO: 36 375 128 ako predávajúcim a spoločnosťou TECHNOMOL BUILD s.r.o, so sídlom A. Bernoláka 1417, Ružomberok 034 01, IČO: 36 426 580 16 ako kupujúcim došlo k predaji podniku“ (č.l. 158 spisu). Ak preto žalobca poukazoval na nepreskúmateľnosť záverov rozsudku okresného súdu a prekvapivosť napadnutého rozsudku a považoval skutkové zistenia okresného súdu za nelogické, nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, tak ako boli uvedené v bode 14. napadnutého rozsudku, tak odvolací súd po vykonaní odvolacieho prieskumu konštatuje, že ani v tomto smere sa nemohol stotožniť s odvolaním žalobcu.
35. K naposledy uvedenému odvolaciemu dôvodu odvolací súd považuje primárne za potrebné uviesť, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06). Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa k veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Uvedené kritériá v tomto bode rozsudku odvolacieho súdu rozsudok okresného súdu splnil.
36. Podľa záverov zjednocujúceho Stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 2/2016 „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa nedotkli podstaty a zmyslu vyššie uvedeného stanoviska; vzhľadom na to treba toto stanovisko považovať za aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po uvedenom dni (uznesenie Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 V Cdo/2/2017 z 19. apríla 2017). Uvedené primerane platí aj pre odvolacie konanie.
37. V danom prípade odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nedáva podklad pre uplatnenie druhej vety Stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Niet pochýb ani o tom, že len subjektívny názor strany sporu o nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia nezakladá nesprávny procesný postup súdu, ktorým by bolo znemožnené strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, avšak to až do toho momentu, kým namietaný postup súdu nedosiahne takú intenzitu, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces.
38. Zdôrazňuje sa, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené ,,účastníkom konania“, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (k tomu pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higius c. Francúzsko z 19. februára 1998) [pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 z 26.11.2012]. Uvedené kritériá pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok okresného súdu splnil. K tomuto záveru dospel odvolací súd po jeho preskúmaní, keď z rozsudku bolo zrejmé, že súd prvej inštancie sa dostatočne vyjadril k skutkovým a právnym otázkam relevantným pre rozhodnutie o spore. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ktoré dôkazy vykonal, ktoré nevykonal a prečo, ako vykonané dôkazy zhodnotil a v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné je aj odôvodnenie týkajúce sa právneho posúdenia veci, keďže z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný zistený skutkový stav a podľa akej právnej normy bola vec posúdená. V tomto smere je dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, právnych noriem, ale z odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne vyplýva, akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované a ako sa premietli do samotného rozhodnutia súdu prvej inštancie (pozri III. ÚS 119/03). To, že sa odvolateľ nestotožnil so skutkovým a právnym hodnotením veci a samotným meritórnym rozhodnutím súdu prvej inštancie o spore, bez ďalšieho netvorí vadu procesného postupu súdu a v danom prípade ani inú vadu konania, ktorá by mala za následok vecne nesprávne rozhodnutie vo veci.
39. Odvolateľ teda v podstate vytýka rozhodnutiu súdu prvej inštancie, že sa nestotožnil s ním predkladaným hodnotením skutkového stavu a právnym názorom. Nie je však možné dôvodne vytýkať súdu prvej inštancie, že sa vo svojom rozhodnutí v odôvodnení nevysporiadal s argumentáciou sporových strán podľa predstáv odvolateľa. V rámci celého prvoinštančného konania mal žalobca vytvorený dostatočný priestor pre produkovanie dôkazov v rovine uplatneného nároku. To, že v konečnom dôsledku súd prvej inštancie dospel k záveru o neunesení dôkazného bremena na preukázanie nároku uplatneného žalobcom a žalobu zamietol, teda, že žalobca v spore neuspel, nie je možné interpretovať ako porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.
40. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, (že v danom prípade nejde o nepreskúmateľné súdne rozhodnutie), že ide o rozhodnutie, s ktorého závermi, a to tak skutkovými ako aj právnymi, sa odvolateľ nestotožňuje. Polemizovanie - nespokojnosť odvolateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym posúdením sporu súdom prvej inštancie, pokiaľ sú dostatočne dodržané zákonné limity preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP), nezakladá dôvodnosť odvolania.
41. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným súdom. K námietke odvolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 M Cdo 4/2009). Takú vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.
42. Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ... „dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov.
43. Krajský súd považuje pre úplnosť za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.
44. Z vyššie uvedených dôvodov bol napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, a to v meritórnom výroku vo veci samej ako i v ňom závislom výroku o náhrade trov prvoinštančného konania, ktorý nebol odvolaním osobitne napadnutý. V podrobnostiach odkazuje odvolací súd na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP.
45. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, preto za aplikácie § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP odvolací súd priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. Z úpravy v § 262 ods. 2 CSP vyplýva, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia, keďže sa ním konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.