Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Co-153-2019.pdf
PDF · 158.42 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/153/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Maruščáka a sudkýň JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., advokátskou kanceláriou, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: T. T., B.. XX.XX.XXXX, X. W.B. XX, zast. JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, so sídlom Štúrova 20, Košice, o zaplatenie 2.483,- EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 28.02.2019, sp. zn. 36C/43/2015
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 28.02.2019, č.k. 36C/43/2015-183.
Žalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom zo dňa 28.02.2019, č.k. 36C/43/2015-183 žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.483,- EUR a 9,5 % ročný úrok z omeškania zo sumy 2.483,- EUR od 23.08.2011 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok) a žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 38,92 % (II. výrok).
2. Súd prvej inštancie vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom č.k. 36C/43/2015-94 zo dňa 15.11.2016, ktorým žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.483,- EUR s 9,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 2.483,- EUR od 23.08.2011 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II. výrok) a priznal žalobcovi náhradu preukázaných, odôvodnených a účelne vynaložených trov konania v rozsahu 38,92 % (III. výrok).
3. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa právny predchodca žalobcu Consumer Finance Holding, a.s. domáhal od žalovanej zaplatenia sumy vo výške 3.574,47 EUR spolu s 9,5 % ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 23.08.2011 do zaplatenia s odôvodnením, že právny predchodca žalobcu uzatvoril so žalovanou dňa 20.10.2010 Zmluvu o pôžičke č. 7080825, na základe ktorej jej poskytol pôžičku v celkovej výške 5.640,- EUR. Žalovaná sa zaviazala pôžičku splatiť 60-timi pravidelnými mesačnými splátkami v sume po 94,- EUR, pričom ku dňu podania žaloby uhradila sumu 517,- EUR. Keďže žalovaná porušila svoju povinnosť splácať poskytnutú pôžičku, resp. jednotlivé splátky riadne a včas, právny predchodca žalobcu listom zo dňa 17.08.2011 vyzval žalovanú k okamžitej úhrade všetkých splátok jednorázovo. Zároveň poukázal, že dlh žalovanej ku dňu podania žaloby predstavoval sumu 3.574,47 EUR.
4. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že dňa 20.10.2010 bola medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou uzatvorená zmluva o poskytnutí bezúčelovej pôžičky č. 7080825, v zmysle ktorej
právny predchodca žalobcu žalovanej poskytol pôžičku vo výške 3.000,- EUR, ktorú sa zaviazala vrátiť v 60 mesačných splátkach po 94,- EUR s termínom konečnej splatnosti október 2015. Celkové náklady spotrebiteľa boli vyčíslené na sumu 2.640,- EUR, celková suma pôžičky bola stanovená na 5.640,- EUR, ročná úroková sadzba bola stanovená na 32,31 % a RPMN 32,31 %. Žalovaná v prospech právneho predchodcu žalobcu uhradila sumu vo výške 517,- EUR, zvyšok pôžičky neuhradila, z ktorého dôvodu právny predchodca žalobcu predžalobnou upomienkou zo dňa 17.08.2011 vyzval žalovanú k okamžitej úhrade všetkých splátok jednorazovo do 3 dní od doručenia upomienky, pričom upomienka bola žalovanej doručená dňa 19.08.2011.
5. Súd prvej inštancie v rozsudku č.k. 36C/43/2015-94 zo dňa 15.11.2016 uzavrel, že považoval dohodnutie úrokovej sadzby vo výške 32,31 % pri úvere vo výške 3.000,- EUR na obdobie 5 rokov za neprimerané, úžernícke, v rozpore s dobrými mravmi a v konečnom dôsledku za neplatné. Rovnako považoval dojednanie zmluvnej pokuty vo výške 10 % z dlžnej splátky podľa bodu 11.2 Všeobecných obchodných podmienok za neprijateľnú zmluvnú podmienku a teda za neplatné v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Z uvedených dôvodov žalobcovi nepriznal žiadne dohodnuté úroky, poplatky, ani iné náklady na vymáhanie uplatnenej pohľadávky, či zmluvné pokuty, poplatky za odloženie splátky o podobne, t.j. priznal iba čistú dlžnú istinu vo výške 2.483,- EUR a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
6. Voči rozsudku č.k. 36C/43/2015-94 zo dňa 15.11.2016 podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná, o ktorom odvolaní rozhodol odvolací súd uznesením č.k. 6Co/183/2017-131 zo dňa 10.07.2018. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 36C/43/2015-94 zo dňa 15.11.2016 tak v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť vo výroku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Predmetom konania tak následne zostal nárok žalobcu na zaplatenie sumy 2.483,- EUR s príslušenstvom.
7. Súd prvej inštancie v odvolaní napadnutom rozsudku č.k. 36C/43/2015-183 zo dňa 28.02.2019 uviedol, že žalovaná v rámci obrany v konaní vzniesla dve námietky a to 1. namietla neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky medzi pôvodným veriteľom a žalobcom a 2. namietla platnosť zmluvy o poskytnutí bezúčelovej pôžičky.
8. Súd prvej inštancie následne citoval § 524 ods. 1, 2, § 525 ods. 2, § 526 ods. 1, 2, § 527 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a k námietke neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky a tým nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu v konaní uviedol, že z obsahu spisu vyplýva, že medzi právnym predchodcom žalobcu - Consumer Finance Holding, a.s., ako postupcom a žalobcom ako postupníkom bola dňa 01.10.2014 uzavretá zmluva o postúpení pohľadávok v zmysle § 524 a nasl. OZ. Z predmetnej zmluvy vyplynulo, že postupník, t.j. žalobca berie na seba povinnosť oznámenia o postúpení pohľadávok v zmysle § 526 OZ dlžníkom v súvislosti s každou postupovanou pohľadávkou, pričom predmetné oznámenie sa zaväzuje zaslať na svoje náklady a to bezodkladne po dni účinnosti. Súčasťou zmluvy bola aj jej príloha, z ktorej vyplýva, že bola postúpená pohľadávka pôvodného veriteľa na žalobcu voči žalovanej so zostatkom na istine vo výške 3.229,66 EUR zo zmluvy uzavretej dňa 20.10.2010. Z dôkazu doloženého žalobcom vyplynulo, že zo strany pôvodného veriteľa bola žalovaná listom zo dňa 17.10.2014 upovedomená o postúpení pohľadávky, ktorá jej vyplýva zo zmluvy č. 7080825 zo dňa 20.10.2010 uzatvorenej medzi žalovanou ako dlžníkom a postupcom ako veriteľom spolu s príslušenstvom a právami na žalobcu - postupníka. Túto skutočnosť žalovaná nenamietala a súd poukazujúc na § 151 ods. 1 CSP, dôkaz predložený žalobcom o oznámení postúpenia pohľadávky žalovanej považoval za nesporný. Súd ďalej uviedol, že zmluva o postúpení pohľadávky uzavretá medzi pôvodným veriteľom - postupcom a žalobcom - postupníkom má písomnú formu, je určitá, čo v prípade zmluvy o postúpení pohľadávky znamená, že z nej je zrejmé kto je v postavení postupcu, kto je v postavení postupníka a dlžníka; prílohou tejto zmluvy je aj identifikácia samotnej pohľadávky, ktorá je postupovaná a táto je identifikovateľná a nezameniteľná, nakoľko žalovaná ako dlžníčka je v tejto prílohe vymedzená údajom o osobe dlžníka a je identifikovateľná tiež predmetom plnenia. 9. Žalovaná v konaní namietla, že podľa jej názoru podstatnou náležitosťou zmluvy je určenie kúpnej ceny za postúpené pohľadávky ak zmluva o postúpení pohľadávky bola uzavretá odplatne. K tomuto súd uviedol, že aj keď sa javí, že ustanovenie § 527 OZ by mohlo naznačovať, že podstatnou náležitosťou zmluvy je uvedenie odplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, judikatúra súdov dospela k jednoznačnému záveru, že pohľadávku je možné postúpiť aj bezodplatne. Odplatnosť postúpenia pohľadávky je právnou úpravou majúcou význam iba vo vzťahu zodpovednosti postupcu za predpokladu,
že dôjde k dohode o odplatnosti pohľadávky. Zdôraznil, že ustanovenie § 527 OZ upravuje vzťah postupcu a postupiteľa. Právna úprava zodpovednosti v ustanovení § 527 ods. 1 OZ ustanovuje, že postupca pri odplatnom postúpení pohľadávky zodpovedá za dohodnutý obsah pohľadávky za skoršie plnenie záväzku ako bolo pôvodne dohodnuté, za zánik postúpenej pohľadávky započítaním dlžníka voči postupcovi. Zodpovednosť podľa § 527 ods. 1 písm. c) OZ je vyjadrenie zásady, že postavenie dlžníka postúpením pohľadávky nemôže byť zhoršené. 10. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že významnou povinnosťou pôvodného veriteľa - postupcu je jeho notifikačná povinnosť vo vzťahu k dlžníkovi, ktorému musí bez zbytočného odkladu oznámiť postúpenie pohľadávky (§ 526 OZ). Nesplnenie tejto povinnosti má ten dôsledok, že až do oznámenia tejto skutočnosti sa dlžník zbaví povinnosti splniť dlh aj plnením pôvodnému veriteľovi (postupcovi). Povinnosť postupcu oznámiť dlžníkovi postúpenie pohľadávky môže byť nahradená aj nastupujúcim veriteľom - postupníkom, a to tak, že dlžníkovi preukáže, že došlo k zámene veriteľa. Dôkazné bremeno spočívajúce v notifikačnej povinnosti zaťažuje postupcu a dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať zmenu veriteľa zaťažuje postupníka. Iba platná zmluva o postúpení pohľadávok môže mať za následok zmenu v osobe veriteľa, čoho dôsledkom je zmena aktívnej legitimácie. Na druhej strane však zákon považuje platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky za bezvýznamnú vo vzťahu (k uvedenej aktívnej legitimácii) k účinkom splnenia záväzku dlžníkom postupníkovi, ak bolo oznámené postúpenie pohľadávky postupcom. Dlžník nie je totiž oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení pohľadávky; iná je však situácia, ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupník, ktorý postúpenie pohľadávky musí dlžníkovi preukázať. Z uvedeného teda vyplýva, že zmluvou o postúpení pohľadávok dochádza k zmene v osobe veriteľa, ktorá sa nedotýka práv a povinnosti dlžníka zo záväzkového vzťahu. Postúpením prechádza na postupníka pohľadávka s príslušenstvom a všetkými právami s ňou spojenými a to v tom stave, v akom sa nachádzala v čase postúpenia, t.j. v momente účinnosti v zmluve o postúpení. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 21Cdo/5427/2007 súd prvej inštancie mal za to, že dlžník je povinný okrem prípadov uvedených v ustanovení § 525 OZ splniť dlh postupníkovi, aj keby mal pochybnosti o tom, či k postúpeniu pohľadávky naozaj došlo; to isté platí obdobne pre iné spôsoby zániku postúpenej pohľadávky. Dlžník nemôže dôvodne odmietať splnenie dlhu zodpovedajúceho postúpenej pohľadávky len preto, že považuje zmluvu o postúpení pohľadávky za neurčitý alebo nezrozumiteľný právny úkon alebo z iných podobných dôvodov, ibaže by spočívali v okolnostiach uvedených v ustanovenie § 525 OZ. Pokiaľ by teda zmluva o postúpení pohľadávky bola uzavretá v rozpore s § 525 OZ, išlo by o absolútne neplatný právny úkon (§ 39 OZ). 11. Súd prvej inštancie mal za nesporné, že postupca, t.j. pôvodný veriteľ oznámil žalovanej postúpenie pohľadávky listom zo dňa 17.10.2014 a tým došlo k splneniu povinnosti postupcu v súlade s § 526 ods. 1 OZ, podľa ktorého je postupcovi uložená povinnosť dlžníkovi a súčasne z uvedeného vyplýva, že splnením oznamovacej povinnosti zo strany postupcu (pre ktoré oznámenie nie sú predpísané žiadne osobitné náležitosti) sa stáva postúpenie voči dlžníkovi účinným, čo znamená, že od tohto okamihu je dlžník povinný svoj záväzok splniť novému veriteľovi. Iba v prípade, ak by si postupca svoju notifikačnú povinnosť voči dlžníkovi nesplnil, je potrebné, aby postúpenie pohľadávky preukázal dlžníkovi postupník. Teda právnou skutočnosťou, s ktorou sa viaže právo osoby oprávnenej prijať plnenie je oznámenie postupcu dlžníkovi; vôbec nie je podstatné, či v skutočnosti k cesii vôbec platne došlo. Možno teda uzavrieť, že notifikačný úkon vyvolá zamýšľané právne dôsledky - týkajúce sa osoby oprávnenej prijať plnenie - aj vtedy, ak k cesii vôbec nedošlo, alebo zmluva o postúpení bola neplatná. Otázku, či pohľadávka bola skutočne postúpená a či postúpenie bolo platné, možno riešiť v spore medzi postupcom a postupníkom. Preto tiež nemusí postupca dlžníkovi preukazovať, že k cesii došlo (§ 526 ods. 2 OZ); pre vzťah medzi dlžníkom a postupníkom je to totiž bezvýznamné (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 15.02.2011 sp. zn. 32Cdo/4511/2009). 12. Súd prvej inštancie tak k uvedenej námietke žalovanej konštatoval, že zmena v osobe veriteľa môže byť dôsledkom len platnej zmluvy o postúpení pohľadávky, na základe ktorej nadobúda nový veriteľ aj aktívnu vecnú legitimáciu k jej vymáhaniu. Platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky však nie je rozhodujúca z hľadiska plnenia záväzku dlžníkom novému veriteľovi, ak mu bolo postúpenie pohľadávky pôvodným veriteľom oznámené, resp. novým veriteľom preukázané. Žalovaná ako dlžník nemôže dôvodne okrem iného odmietať splnenie dlhu zodpovedajúcej postúpenej pohľadávky len preto, že považuje zmluvu o postúpení pohľadávky za neurčitý alebo nezrozumiteľný právny úkon alebo z iných podobných dôvodov, ibaže by spočívali v okolnostiach uvedených v ustanovení § 525 OZ, čo však žalovaná nenamietala. V konaní bolo preukázané, že pôvodný veriteľ - postupca oznámil žalovanej ako dlžníčke postúpenie pohľadávky oznámením zo dňa 17.10.2014, žalovaná nepreukázala a ani netvrdila, že postúpenie pohľadávky malo za následok zmenu - zhoršenie jej právneho postavenia, preto žalovaná ako dlžník voči postupníkovi v spore o úhradu pohľadávky nemá k dispozícii obranu založenú
na námietke neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ak postupca oznámil dlžníkovi, že pohľadávku postúpil postupníkovi. Súd tak uzavrel, že postúpenie pohľadávky bolo vykonané v súlade s príslušnými ustanoveniami OZ a žalobca je v spore aktívne legitimovaný. 13. Následne po citovaní § 1 ods. 1, 2, 8, § 2, § 4 ods. 1, § 9 ods. 1, 2 písm. g) a i), § 11 ods. 1 písm. a), § 25a ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 4 písm. a), 5, 6, 9, 11, § 54 ods. 1, 2 a § 879p Občianskeho zákonníka k námietke žalovanej ohľadom neplatnosti zmluvy o bezúčelovej pôžičke súd prvej inštancie uviedol, že nespornou skutočnosťou medzi stranami sporu bolo, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou bola uzatvorená zmluva, ktorú je potrebné posúdiť podľa zákona č. 129/2010 Z. z. t.j., že došlo k uzatvoreniu spotrebiteľskej zmluvy. Spotrebiteľská zmluva sa uzatvára medzi dodávateľom na jednej strane a spotrebiteľom na strane druhej pričom dodávateľ je ten, ktorý pri uzavieraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a spotrebiteľom bude vždy osoba, ktorá pri uzavieraní tejto zmluvy nekoná ako podnikateľ, teda nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. 14. Žalovaná namietla, že v čase, kedy podpísala zmluvu o pôžičke, t. j. dňa 15.10.2010, v bode VII. pri údajoch schválená výška pôžičky je - uvedené nevypĺňa sa - čo má za následok, že v čase podpísania zmluvy žalovanou, táto nemala podstatné náležitosti, vrátane výšky pôžičky, pričom v tomto bode zmluvy sú uvedené aj dva navzájom si odporujúce údaje o pôžičke, resp. o jej výške, kde je uvedená suma 3.000,- EUR ako schválená výška pôžičky a suma 5.640,- EUR ako celková suma pôžičky, čo zmluvu robí nezrozumiteľnou, neurčitou, čo má za následok neplatnosť zmluvy o poskytnutí bezúčelovej pôžičky. Tiež poukázala § 9 ods. 2 písm. g) a § 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. a tvrdila, že predmetná zmluva bola zo strany veriteľa podpísaná dňa 28.10.2010, avšak zo zmluvy o poskytnutí bezúčelovej pôžičky vyplýva, že táto bola podpísaná zo strany veriteľa dňa 20.10.2010. Tvrdila, že zmluvu je potrebné považovať za neplatný právny úkon a je nepochybné, keďže veriteľ žalovanej poskytol peňažné prostriedky, došlo na jej strane k vzniku bezdôvodného obohatenia a poukazujúc na § 107 ods. 2 OZ vzniesla námietku premlčania. Žalobca k týmto skutkovým tvrdeniam v rámci obrany uviedol, že zmluva o spotrebiteľskej pôžičke má základné náležitosti a je z nej zrejmé, že výška peňažnej pôžičky činila sumu 3.000,- EUR, jej splácanie bolo dohodnuté v 60 mesačných splátkach po 94,- EUR, pričom celková výška spotrebiteľského úveru, resp. pôžičky činila sumu 5.640,- EUR, z toho suma 2.640,- EUR predstavovala náklady pôvodného veriteľa. Žalobca tiež poukázal na ust. § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. podľa ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, pokiaľ zmluva o úvere nemá písomnú formu, prípadne neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r), y), § 10 ods. 1. 15. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie uzavrel, že hlavný právny vzťah je založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere a vznikol podľa osobitného predpisu, ktorý je lex specialis k všeobecnej právnej norme. Tento vzťah podlieha režimu spotrebiteľských úverov podľa zákona č. 129/2010 Z. z., ako aj aplikácii všeobecných ustanovení ochrany spotrebiteľa podľa Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie mal preukázané poskytnutie úveru právnym predchodcom žalobcu žalovanej v zmysle predmetnej zmluvy a túto zmluvu podrobil tzv. sudcovskej kontrole s poukazom na ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. a dospel k záveru, že táto neobsahuje všetky náležitosti podľa § 9 ods. 2 cit. zákona. Konkrétne neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. i) cit. zákona - úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, pretože táto je síce v zmluve uvedená vo výške 32,31 %, avšak túto súd posúdil a vyhodnotil ako neplatne dohodnutú. Súd prvej inštancie uviedol, že pri posúdení primeranosti dojednanej výšky úroku treba prihliadnuť na celkové okolnosti úkonu, jeho pohnútky a účel, ktorý sledoval, predovšetkým však treba porovnať dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou v praxi peňažných ústavov. Súd zistil, že priemerné úrokové miery z úverov obchodných bánk pri stave úverov v domácnostiach, pri úveroch spotrebiteľských od 1 roka do 5 rokov predstavovali v októbri 2010 (v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy) - 15,27 %. Konštatoval, že nikto, ani súd nemôže, ani nie je jeho úlohou nahrádzať kontraktačný proces a určiť presnú úrokovú mieru aká by prípadne medzi stranami bola v rámci udržateľných úrokov dohodnutá a výška zmluvného úroku ďaleko prevyšuje akceptovateľnú výšku, súd túto časť zmluvy o úvere, t.j. dohodu o výške úroku vyhodnotil ako v rozpore s dobrými mravmi, čo spôsobuje absolútnu neplatnosť tejto časti dojednania. 16. Súd prvej inštancie bol názoru, že v súlade s dobrými mravmi je taká výška úroku, ktorá predstavuje primeranú výšku odplaty, teda ňou dôjde k zhodnoteniu požičaných peňažných prostriedkov bežným spôsobom. V rozpore s dobrými mravmi je spravidla taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru obvyklú v čase ich dojednania stanovenú najmä s prihliadnutím na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri dojednávaní úrokov pri peňažnej
pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. Nezodpovedá všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov dojednaná podľa § 658 ods. 1 OZ, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26.04.2012, sp. zn. 5 Cdo 26/2011). 17. Ďalej súd uviedol, že nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z. v čase uzatvorenia zmluvy nestanovilo maximálne možnú prípustnú výšku odplaty. Ak záväzkový vzťah vznikol pred 01.06.2014, odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa v zmysle § 10d ods. 1 cit. nariadenia riadi podľa predpisov účinných do 31.05.2014. Znamená to, že pokiaľ bola spotrebiteľovi poskytnutá pôžička alebo úver na základe zmluvy uzavretej do 31.05.2014, obmedzenie výšky odplaty sa tu nebude aplikovať a regulácia odplaty sa riadi § 53 ods. 6 OZ. V zmluve bola dojednaná úroková miera vo výške 32,31 % ročne, pričom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy pri úveroch poskytnutých bankami domácnostiam, predstavovala 15,27 % ročne. Podľa súdu prvej inštancie úrok vo výške 32,31 % ročne podstatnou a neprimeranou mierou prekračuje horný limit obvyklej úrokovej miery (dvojnásobok činí 30,54 %). Žalobca si uplatnil úroky vo vyššej výške, ako poskytovali banky v rovnakom období, čiže prekročil obvyklé úroky poskytované bankami. Veriteľ musí počítať s následkami pri podcenení bonity dlžníka keď sa spolieha na pravdivosť údajov o výške mesačnej mzdy uvedených žiadateľom. I v tomto je potrebné vidieť podnikateľské riziko, ktoré si sám veriteľ na seba poskytovaním pôžičiek elektronicky na diaľku vlastne berie. Avšak uvedené nemožno presúvať na ťarchu daného klienta vo forme vysokého a absolútne neprimeraného úroku či tzv. odplaty. 18. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd považoval dohodnutie úrokovej sadzby vo výške 32,31 % pri úvere, ktorý mal byť poskytnutý v rozsahu 3.000,- EUR na obdobie 5 rokov za neprimerané, v rozpore s dobrými mravmi a teda v konečnom dôsledku za neplatné. Zároveň za použitia § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. mal súd za to, že keďže zmluva neobsahuje potrebné náležitosti, resp. tieto náležitosti sú uvedené neurčito a nezrozumiteľne, resp. neplatne a v rozpore s dobrými mravmi, s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka, považoval zmluvu za bezúročnú a bezpoplatkovú. 19. Súd prvej inštancie mal preukázané, že žalovaná odčerpala od žalobcu úver vo výške 3.000,- EUR, na ktorú sumu učinila úhrady vo výške 517,- EUR, z ktorého dôvodu tak nesplatila žalobcovi sumu 2.483,- EUR. 20. Pokiaľ žalovaná poukázala na skutočnosť, že uzavretá zmluva obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. a) OZ, k tomu súd uviedol, že žalovaná uzavrela s veriteľom spotrebiteľskú zmluvu formulárového typu, ktorej obsah nemala možnosť ovplyvniť. Uzavretá zmluva však podľa názoru súdu prvej inštancie neobsahuje neprijateľnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu práv a povinností dodávateľa a spotrebiteľa v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľská zmluva ako celok obsahuje zákonom vyžadované náležitosti, zmluva je určitá, zrozumiteľná, je z nej zrejmé, aká výška úveru bola žalovanej veriteľom poskytnutá, aké boli celkové náklady spotrebiteľa a akú celkovú sumu bola žalovaná povinná veriteľovi splatiť, v koľkých splátkach a v akej výške. 21. Súd prvej inštancie sa vysporiadal aj s tvrdením žalovanej, že v čase podpisu zmluvy z jej strany - 15.10.2010 - na pretlačenej časti zmluvy nebola uvedená - schválená výška pôžičky, pričom poukázala na § 53 ods. 4 písm. a) OZ, poukazujúc aj na to, že zo strany pôvodného veriteľa táto zmluva bola podpísaná až neskôr a že práve v tejto časti o schválenej výške pôžičky je v zátvorke uvedený text: nevypĺňa sa. V súvislosti s týmito skutkovými tvrdeniami žalovaná však neprezentovala žiadne dôkazy, tieto jej tvrdenia ostali iba vo všeobecnej rovine, z čoho vyplýva, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie svojich skutkových tvrdení. V danom prípade sa jednalo o spor s ochranou slabšej strany - spotrebiteľský spor, pre ktoré konanie platia ustanovenia § 290 - 300 CSP a v § 295 CSP je upravený postup súdu v procese dokazovania, podľa ktorého súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd však poukázal na to, že žalovaná bola v spore zastúpená advokátom a tak stratila postavenie slabšej strany v konaní, pretože disponuje kvalifikovanou právnou pomocou, čo znamená, že v spotrebiteľskom spore sa neuplatní § 296 CSP, podľa ktorého spotrebiteľ môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť mal za to, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie svojich skutkových tvrdení ohľadom namietaných skutočností - neplatnosti zmluvy. 22. Na záver tak súd prvej inštancie zhrnul, že žalovanej bola poskytnutá výška pôžičky v sume 3.000,- EUR, túto skutočnosť žalovaná nijakým spôsobom nenamietla, žalovaná túto poskytnutú výšku pôžičky aj čerpala, z tejto výšky splatila sumu 517,- EUR, zvyšok neuhradila. Poukazujúc na v rozsudku uvedené
dôvody, pre ktoré je potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov, súd zaviazal žalovanú k povinnosti zaplatiť žalobcovi rozdiel medzi poskytnutou výškou pôžičky a ňou uhradenou sumou. 23. Spolu s istinou súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania s poukazom na § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 a § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. Uviedol, že nakoľko je nepochybné, že žalovaná porušila svoju povinnosť uhradiť poskytnutý úver riadne a včas, dostala sa do omeškania a žalobcovi tak v zmysle ust. § 517 Občianskeho zákonníka vzniklo právo požadovať úroky z omeškania. Žalobca si uplatnil úroky z omeškania z istiny od 23.08.2011, t.j. odo dňa nasledujúceho po dni, do ktorého mala žalovaná možnosť žalobcovi uhradiť dlh. Žalobca žalovanú vyzval listom zo dňa 17.08.2011 k jednorázovému zaplateniu dlhu, ktorý list žalovaná prevzala dňa 19.08.2011, táto mala možnosť zaplatiť žalobcovi dlh do 3 dní od doručenia, t.j. do 22.08.2011 a márnym uplynutím tejto lehoty, t.j. od 23.08.2011 sa žalovaná dostala do omeškania. Súd tak zaviazal žalovanú na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 2.483,- EUR od 23.08.2011 do zaplatenia. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu bola vo výške 1,5 %, po zvýšení o osem percentuálnych bodov jej výška činila 9,5 % ročne. 24. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1 CSP a konštatoval, že spore bol žalobca úspešný v rozsahu 69,46 % a jeho neúspech predstavoval 30,54 %. Žalobcovi tak vznikol nárok na náhradu konania v rozsahu 38,92 %. 25. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a navrhla napadnutý rozsudok zmeniť tak, že súd žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
26. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP uviedla, že v konaní sa bránila nároku žalobcu poukazujúc na skutočnosť, že zmluva o postúpení pohľadávok medzi pôvodným žalobcom a súčasným žalobcom je neplatná, keďže nemá náležitosti ustanovené právnym predpisom, z ktorého dôvodu namietala aktívnu legitimáciu na strane žalobcu. Namietla, že v zmluve o postúpení pohľadávok nie je dohodnuté postúpenie pohľadávky postupcu voči žalovanej, keďže v zmluve bolo dohodnuté postúpenie pohľadávok podľa Zoznamu pohľadávok za odplatu. Zo zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorú žalobca predložil, vyplýva, že jej súčasťou nie je „Zoznam pohľadávok“, ktoré predmetnou zmluvou mali byť postúpené z postupcu na postupníka. Žalovaná citovala § 34, § 37 ods. 1, § 40 ods. 1, 4 a § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka a uviedla, že z týchto ustanovení vyplýva, že podstatnou náležitosťou zmluvy o postúpení pohľadávky je identifikácia pohľadávky. Zmluva o postúpení pohľadávok uzatvorená medzi pôvodným žalobcom a súčasným žalobcom obsahuje rozsiahlu a podrobnú úpravu ich právneho vzťahu, pokiaľ však ide o jej podstatnú časť, a to predmet zmluvy - identifikáciu postupovanej pohľadávky, odkazuje na jej prílohu č. 2, resp. na Zoznam pohľadávok. Je teda zrejmé, že zmluvné strany pri uzatváraní zmluvy v nej písomne neidentifikovali predmet zmluvy, teda pohľadávky, ktoré ňou postupca postupníkovi mal postúpiť. Súčasťou spisu je Odovzdávací a preberací protokol - príloha č. 1, pričom ide o listinu neobsahujúcu žiaden podpis žiadneho z účastníkov zmluvy o postúpení pohľadávok. Táto listina bez právneho významu deklaruje odovzdanie originálu zmlúv podľa priloženej prílohy, ktoré mali byť postúpené na základe zmluvy o postúpení pohľadávok. Súčasťou spisu však nie je žiaden zoznam pohľadávok, ktorý by tvoril podstatnú náležitosť zmluvy o postúpení pohľadávok. Ak je pre právny úkon Občianskym zákonníkom predpísaná písomná forma, nemožno žiadnym výkladom vyvodiť záver, že podpisom konajúcej osoby nemusí byť prejavená vôľa tejto osoby prejavená prinajmenšom vo vzťahu k podstatným náležitostiam právneho úkonu. Je úplne nepodstatné, či postupca oznámil postúpenie pohľadávky žalovanej, pretože účastníci zmluvy nemôžu svojim konaním, ani svojou vôľou nahradiť platné a účinné ustanovenie zákona. Súd prvej inštancie preto nesprávne právne uzavrel, že zmluva o postúpení pohľadávok je platnou zmluvou. Pokiaľ súd napriek tomu uzatvoril, že žalovaná nemá právo brániť sa námietkou neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, keďže postúpenie jej bolo oznámené postupcom, v tejto súvislosti poukázala na to, že tento záver je nesprávnym právnym záverom a je v rozpore s princípom zakotveným v čl. 2 CSP - princípom právnej istoty, pričom poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 3 Cdo 6/2017 zo dňa 06.03.2017 a 6 Cdo 129/2017. Ak súd prvej inštancie zaujal právny názor, ktorým sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, toto odôvodnil odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/5427/2007 a 32Cdo/4511/2009 zo dňa 15.12.2011, táto jeho argumentácia je nepresvedčivá a na odôvodnenie odklonu od ustálenej súdnej praxe podľa čl. 2 a 3 CSP neobstojí. Žalovaná poukázala na právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp. zn. 1 Cdo 76/2007 zo dňa 28.01.2009, z ktorého vyplýva, že absolútna neplatnosť právneho úkonu je kategória vzťahujúca sa aj na zmluvu o postúpení pohľadávky. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva, žeby tento právny názor bol v rozhodovacej
praxi prekonaný, ani žeby súd predložil v odôvodnení svojho rozhodnutia také argumenty, ktoré by odklon od právneho názoru Najvyššieho súdu SR presvedčivo odôvodňovali. S uvedeným právnym názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR vo svojom uznesení sp. zn. IV. ÚS 337/2012 zo dňa 03.07.2012, v ktorom uviedol, že z neskoršieho rozhodnutia najvyššieho súdu (rozsudok sp. zn. 1 Cdo 76/2007 z 28.01.2009) vyplýva, že „Z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca, ale dlžník by mohol namietať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by postúpenie pohľadávky postupca dlžníkovi síce neoznámil, avšak postupník by postúpenie pohľadávky dlžníkovi preukázal. Pre takéto rozlišovanie (dualitu) v postavení dlžníka (porovnaj R 119/2003) nemožno nájsť oporu v ustanovení § 526 ods. 2 OZ“. V neskoršom rozhodnutí tak najvyšší súd prijal opačný záver, ako je ten, ktorý vyplýva zo skoršieho rozhodnutia najvyššieho súdu podporne citovaného v napadnutom uznesení krajského súdu a ktorý mal podľa názoru sťažovateľky odporovať zvyšku odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu. Pri zohľadnení tohto neskoršieho rozhodnutia najvyššieho súdu by tak bolo možné namietanú rozporuplnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu odstrániť.“
27. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP uviedla, že súd vyvodil nesprávny záver z vykonaného dokazovania ohľadom skutočnosti, či v čase keď žalovaná podpisovala zmluvu o poskytnutí bezúčelovej pôžičky dňa 15.10.2010, bola na predtlačenom formulári vyplnená „schválená výška pôžičky“. Zo samotného textu predtlače označeného „Schválená výška pôžičky (nevypĺňa sa), v názve tejto časti je obsiahnutý text „nevypĺňa sa“. Žalovaná sa v konaní bránila skutkovým tvrdením, že v čase keď predmetný formulár dňa 15.10.2010 podpisovala, suma schválenej výšky pôžičky v tomto formulári uvedená nebola. Súd tak uzavrel, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno, pretože na svoje tvrdenie neoznačila žiadne dôkazy. Tento skutkový záver súdu žalovaná považovala za nesprávny, keďže dôkazom je samotná zmluva. Pokiaľ je v texte tejto zmluvy uvedené „nevypĺňa sa“ a skutkové tvrdenie žalovanej je v súlade s týmto textom, potom záver súdu o tom, že je to žalovaná a nie žalobkyňa, kto neuniesol dôkazné bremeno, nesprávny. Ak však nedošlo k dohode účastníkov zmluvy o pôžičke (spotrebiteľskom úvere) o výške sumy, ktorá má byť žalovanej právnym predchodcom žalobcu požičaná, potom nedošlo k uzatvoreniu tohto právneho vzťahu vôbec, teda právny úkon nevznikol. Ak však nedošlo k vzniku právneho úkonu, nemožno považovať plnenie poskytnuté právnym predchodcom žalobcu žalovanej za iné plnenie ako za plnenie, ktoré bolo poskytnuté bez právneho dôvodu, teda bezdôvodné obohatenie. V takomto prípade však bol súd povinný prihliadať na vznesenú námietku premlčania. Súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal aj s otázkou nezrozumiteľnosti zmluvy o pôžičke. V časti VII tlačiva boli uvedené dva navzájom si odporujúce údaje o schválenej výške pôžičky a celkovej sume pôžičky. V prvom prípade bola uvedená suma 3 000,- EUR, v druhom prípade suma 5 640,- EUR, pričom z ust. § 2 písm. l) zák. č. 129/2010 Z. z. v znení platnom ku dňu 15.10.2010 vyplýva, že celkovou výškou spotrebiteľského úveru sa rozumie maximálna výška alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Medzi schválenou výškou pôžičky a celkovou sumou pôžičky, tak nemôže byť rozdiel. Ak napriek tomu zmluva, ktorej čiastočne vyplnenú predtlač žalovaná dňa 15.10.2010 podpísala, obsahuje dva rozdielne údaje, ide o zmluvu nezrozumiteľnú. Ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. sankcionuje bezúročnosťou zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ak neobsahuje náležitosti, na ktoré toto zákonné ustanovenie odkazuje. Predmetný zákon však nevylučuje uplatnenie ustanovení OZ týkajúcich sa neplatnosti právnych úkonov pre ich neurčitosť a nezrozumiteľnosť. Žalovaná považovala za nesporné, že ustanovenia zák. č. 129/2010 Z. z. a ust. Občianskeho zákonníka vzťahujúce sa k spotrebiteľským zmluvám poskytujú spotrebiteľovi zvýšenú ochranu a nemajú za cieľ zbaviť spotrebiteľa v súdnom konaní tej obrany, ktorá mu vyplýva zo všeobecných ust. Občianskeho zákonníka o právnych úkonoch ich náležitostiach, forme a absolútnej neplatnosti týchto právnych úkonov. Pokiaľ zo všeobecných ust. OZ vyplýva absolútna neplatnosť právneho úkonu pre jeho neurčitosť (rozpor medzi sumou schválenej pôžičky a celkovou sumou pôžičky) potom nejde o nedostatok (absenciu) týchto náležitostí právneho úkonu, ktorá je stíhaná bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou pôžičky (úveru), ale o neurčitosť, ktorá robí právny úkon neplatným. Pokiaľ žalovaná namietala, že sa s právnym predchodcom žalobcu nedohodla na sume požičaných peňazí, táto námietka znamená, že k zhodnému prejavu vôle ohľadom predmetu pôžičky nedošlo vôbec, teda právny úkon nevznikol. Ak by však aj k skutkových okolnostiam žalovanou tvrdených nedošlo, teda suma pôžičky by bola na formulári obsiahnutá už v čase jej podpisu žalovanou, takýto úkon by bol neplatný, podľa všeobecných ust. Občianskeho zákonníka, pretože obsahuje dva rozdielne údaje, ktoré označujú výšku sumy, ktorá mala byť právnym predchodcom žalobcu žalovanej poskytnutá a to 3.000,- EUR a 5.640,- EUR. Aj samotný právny predchodca žalobcu vo výzve zo dňa 17.08.2011 adresovanej žalovanej uviedol, že celková istina predstavuje sumu 5.146,50 EUR a právny predchodca žalobcu v
návrhu na začatie konania uviedol, že žalovanej poskytol celkovú sumu pôžičku 5.640,- EUR. Je teda zrejmé, že uvedená rozdielnosť v údajoch bola nezrozumiteľná aj pre samotného žalobcu resp. jeho právneho zástupcu, ktorý v návrhu na začatie konania uvádzal nie žalovanej reálne poskytnutú čiastku, ale celkovú sumu pôžičky, uvedenú v tlačive podpísanom žalovanou, dňa 15.10.2010 ako sumu, ktorá bola žalovanej reálne poskytnutá. Za týchto okolností by bolo neprimeraným zvýhodnením právneho predchodcu žalobcu, pokiaľ by mal byť zvýhodnený voči žalovanej dlhšou dobou premlčania (3 roky) oproti premlčacej dobe vzťahujúcej sa k vydaniu bezdôvodného obohatenia (subjektívna premlčacia doba). Na záver žalovaná dodala, že pokiaľ súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná nesprávne uvádza dátum podpisu zmluvy zo strany právneho predchodcu žalobcu ako 28.10.2010, pričom správny má byť údaj 20.10.2010, nemožno sa s týmto tvrdením stotožniť. Zo zmluvy, ktorá je súčasťou súdneho spisu vyplýva jednoznačne dátum 28.10.10. Pre takýto záver svedčí rozdielnosť znakov použitých pre písanie číslice 0, tak v dátume mesiaca ako aj v označení roka.
28. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že predmetom postúpenia na základe zmluvy o postúpení pohľadávok nebola len jedna pohľadávka, ale niekoľko stoviek pohľadávok postupcu. Dňa 25.11.2014 žalobca podal návrh na zmenu účastníkov konania, prílohu ktorého tvorila zmluva o postúpení pohľadávok a výňatok zo zoznamu pohľadávok, v ktorom bola presne špecifikovaná pohľadávka voči žalovanej. Uvedený postup je plne v súlade so zákonom a dostatočne preukazuje nárok žalobcu, pričom sa takýmto postupom zabezpečí ochrana osobných údajov dlžníkov, hospodárnosť konania a v žiadnom prípade nemôže spôsobiť neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok. Žalobca ďalej uviedol, že v žalobe došlo ku chybe v písaní, keď v nej je nesprávne uvedená výška poskytnutých finančných prostriedkov. Uvedený nedostatok bol zhojený vyjadrením zo dňa 07.11.2016, kde žalobca podrobne špecifikoval uplatnený nárok a rovnako upresnil výšku poskytnutých finančných prostriedkov
- 3.000,- EUR. V návrhu na uzavretie zmluvy žalovaná požadovala úver vo výške 3.000,- EUR s dobou splatnosti 60 mesiacov a mesačnou splátkou 94,- EUR. Po posúdení jej návrhu na uzavretie zmluvy postupca úver schválil a tento žalovanej poskytol. Žalobca poukázal na § 44 ods. 2 OZ, v zmysle ktorého je prijatím návrhu odpoveď, ktorá vymedzuje obsah navrhovanej zmluvy inými slovami, ak z odpovede nevyplýva zmena obsahu navrhovanej zmluvy. Suma 5.640,- EUR predstavuje údaj o celkovej sume pôžičky, teda sumu, ktorú by žalovaná bola povinná v prípade dodržania zmluvných podmienok postupcovi uhradiť. Uvádzanie tohto údaju v zmluve je vyžadované zákonom, a rozhodne nemôže spôsobovať nezrozumiteľnosť uzavretej zmluvy. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.
29. K vyjadreniu žalobcu sa následne vyjadrila žalovaná, ktorá doplnila, že v priebehu celého konania poukazovala na konkrétne ustanovenia právnych predpisov, z ktorých vyplýva záver o tom, že žalobu je potrebné zamietnuť. Osobitne je potrebné poukázať na konkrétne ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z., ktoré nepripúšťajú interpretáciu právnych úkonov vykonaných právnym predchodcom žalobcu a žalovanou v zmysle ich platnosti. Pokiaľ zákon spotrebiteľovi poskytuje ochranu takým spôsobom, že nesplnenie v ňom uvedených náležitostí sankcionuje neplatnosťou takejto zmluvy, nemôže mu súd svojou interpretáciou takúto ochranu odoprieť.
30. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd podľa § 34 CSP prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej nie je možné vyhovieť.
31. Rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
32. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 30.6.2020 o 09.35 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 23.6.2020 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.
33. Žalovaná v odvolaní uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
34. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.
35. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP.
36. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).
37. Odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
38. Predmetom konania je zaplatenie sumy 2.483,- EUR titulom nezaplatenej istiny úveru, poskytnutého žalovanej právnym predchodcom žalobcu (Consumer Finance Holding, a.s.) dňa 20.10.2010.
39. Podstatou odvolacích námietok žalovanej je nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu a neplatnosť úverovej zmluvy z dôvodu, že k jej uzavretiu v písomnej forme nedošlo.
40. Odvolací súd považuje tieto námietky za nedôvodné a to z dôvodov uvedených nižšie.
41. K žalovanou namietanej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok a nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu odvolací súd uvádza, že žalobca písomným podaním zo dňa 25.11.2014 navrhol zmenu strany sporu na strane žalobcu tak, aby z konania vystúpil pôvodný žalobca Consumer Finance Holding, a.s. a na jeho miesto vstúpil žalobca. Návrh odôvodnil tým, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 01.10.2014 pôvodný žalobca ako postupca postúpil pohľadávku voči žalovanej, na postupníka - žalobcu. K návrhu žalobca pripojil Zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 01.10.2014 a jej prílohu. Predmetom tejto zmluvy bolo odplatné postúpenie pohľadávok postupcu voči dlžníkom v zmysle zoznamu pohľadávok ku dňu účinnosti zmluvy a s ním spojený prevod ich príslušenstva a všetkých práv s nimi spojenými vrátane ich zabezpečenia na postupníka a záväzok postupníka zaplatiť postupcovi za postúpenie pohľadávok odplatu predstavujúcu kúpnu cenu.
42. Pri posudzovaní platnosti postúpenia je v zásade relevantné len to, či je takýto úkon nesporný medzi samotnými účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávok a z ustálenej judikatúry vyplýva, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky. Dlžník sa v takomto prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie, to by mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo/210/2001 z 11.06.2003). Neskoršia súdna prax sa odklonila od uvedeného názoru v tom zmysle, že dlžník je oprávnený domáhať sa skúmania platnosti postúpenia, ak zmluva o postúpení pohľadávok bola uzavretá v rozpore so zákonom, kedy nie je rozhodujúce, či mu postúpenie oznámil postupca alebo preukázal postupník (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/76/2007 z 28.01.2009, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 337/2012 z 03.07.2012).
43. V uznesení zo dňa 22.10.2019, sp. zn. 5Obdo/57/2019 Najvyšší súd Slovenskej republiky poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 409/2013 z 11.09.2014, ktorý odmietol názor okresného súdu a krajského súdu, že bolo nevyhnutnosťou a ich zákonnou povinnosťou z vlastnej iniciatívy skúmať platnosť zmlúv o postúpení pohľadávok, ktorými mal postupník uplatňované pohľadávky nadobudnúť, aj keď to dlžník nenamietal, pretože podľa ústavného súdu to nezodpovedá zákonnej úprave ani ustálenej súdnej praxi, keď podľa ustanovenia § 526 ods. 2 OZ platí, že oznámenie postúpenia doterajším veriteľom zbavuje dlžníka práva požadovať predloženie zmluvy o postúpení; dlžník tak nemá právo ani zisťovať, či vôbec nejaká zmluva bola uzatvorená a nemôže namietať ani nedostatky jej platnosti, ibaže by k postúpeniu pohľadávky došlo v rozpore so zákonom; inak je vo vzťahu k dlžníkovi postúpenie založené len na oznámení veriteľa o tom, že došlo k postúpeniu, t.j. zmene veriteľa podľa § 526 ods. 1 OZ; podľa ústavného súdu je nerozhodné, či je toto oznámenie kryté aj kauzálnym vzťahom (titulom) medzi postupcom a postupníkom, teda zmluvou o postúpení pohľadávky, ktorej existencia je relevantná len vo vzťahu postupcu a postupníka, ktorí sa prípadne môžu navzájom voči sebe domáhať vydania bezdôvodného obohatenia.
44. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 28.02.2019 je zrejmé, že žalobca súdu predložil na nahliadnutie elektronický spis týkajúci sa pohľadávky žalovanej. Súd prvej inštancie zistil, že pôvodný žalobca Consumer Finance Holding, a.s. (postupca) listom zo dňa 17.10.2014 žalovanej oznámil, že dňa 13.10.2014 svoju pohľadávku voči žalovanej postúpil na žalobcu (postupníka). Žalovaná uvedenú skutočnosť nespochybnila. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť a vyššie citované rozhodnutie, odvolací súd považoval námietku žalovanej týkajúcej nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu za nedôvodnú.
45. Odhliadnuc od vyššie uvedeného zmluva o postúpení pohľadávok, ktorá je súčasťou spisu, nevykazuje nedostatky namietané žalovanou, pre ktoré by mala byť neplatná, keďže jej prílohou je špecifikácia pohľadávky - Príloha k zmluve o postúpení pohľadávok medzi EOS KSI Slovensko, s.r.o. a Consumer Finance Holding, a.s. zo dňa 01.10.2014, časť QC, z ktorej vyplýva, že predmetom postúpenia bola aj pohľadávka pôvodného žalobcu voči žalovanej zo Zmluvy č. 7080825. Zmluva rovnako obsahuje údaj o odplate, ktorý podlieha obchodnému tajomstvu a z toho dôvodu pre účely tohto súdneho konania nebol zverejnený, čo ale neznamená, že odplata nebola dohodnutá. Naviac z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 7/2012 zo dňa 24.03.2012 vyplýva, že zo žiadneho zákonného ustanovenia nemožno vyvodiť, že zmluva (o postúpení pohľadávky) musí obsahovať údaj o tom, či ide o postúpenie za odplatu alebo bezodplatné, výšku odplaty a jej splatnosť. Uvedené údaje sú pre účely rozhodovania o tom, či došlo k prevodu bezvýznamné.
46. Zároveň odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 640/2014 zo dňa 01.04.2015, v ktorom uviedol, že vo svojej judikatúre (napr. I. ÚS 243/07, I. ÚS 242/07, IV. ÚS 15/2014) opakovane pripomína, že prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 ústavy. Ústavný súd zároveň zdôraznil, že jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo „vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania. Táto má byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu.
47. K námietke žalovanej, že zmluva nebola uzavretá v písomnej forme, keď návrh zmluvy a prijatie obsahovali rôzne náležitosti, odvolací súd poukazuje na § 11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (do 31.12.2010), v zmysle ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.
48. Nedostatok písomnej formy zmluvy o spotrebiteľskom úvere teda nemá za následok jej neplatnosť a spôsobuje (iba) jej bezúročnosť a bezpoplatkovosť, preto vzťah sporových strán nemožno považovať za vzťah, ktorý vznikol plnením z neplatnej zmluvy v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka a na žalobou uplatnené plnenie aplikovať ustanovenie § 107 Občianskeho zákonníka o premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia.
49. V konaní bolo preukázané, že žalovanej bol právnym predchodcom žalobcu poskytnutý úver v sume 3.000,- EUR, žalovaná na jeho úhradu zaplatila 517,- EUR a teda jej dlh titulom úverovej istiny predstavuje 2.483,- EUR.
50. Súd prvej inštancie preto vecne správne rozhodol, ak zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 2.483,- EUR spolu s úrokom z omeškania 9,5 % ročne zo sumy 2.483,- EUR od 23.08.2011 do zaplatenia.
51. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil, vrátane výroku o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.
52. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaná nebola v odvolacom konaní úspešná, a tak nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu súd priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
53. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).