Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Co-67-2020.pdf
PDF · 179.62 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/67/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň JUDr. Dagmar Podhorcovej a JUDr. Ingrid Doležajovej, v právnej veci žalobkyne: J. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom L. - J., L. X, zastúpenej LawService, s.r.o., so sídlom Zvolen, Stráž 3/223, IČO: 36 861 723, proti žalovaným: 1/ Y. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom X., 2/ Y. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom V. XX, 3/ X. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y. - S., E. XXX, 4/ Z. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y. - S., F. XXX/X, 5/ U. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z., K. XXX, 6/ A. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom X., E. X, 7/ V. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z., F. XX, 8/ E. J., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX, naposledy bytom X. - G., V. XXX/XXX, právni nástupcovia po zomrelom 8A/ E. J., rod. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom X., H. X, 8B/ R. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom X., P. XX, 8C/ J. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. - G., V. XXX/XXX, 8D/ H.. J. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom L. - J., B. 5, 8E/ A.. G. J., mar. XX. XX. XXXX, bytom X. - G., V. XXX/XXX, 8F/ R. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. - G., V. XXX/XXX, 9/ R. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom X., V. S. XXX/X, žalovaní 5/ až 7/ a 9/ zastúpení advokátskou kanceláriou: JUDr. Peter Havlík advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Nitra, Damborského 13, IČO: 50 361 864, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 13. februára 2019 č. k. 10C/200/2016-135 v spojení s jeho opravným uznesením zo dňa 18. mája 2020 č. k. 10C/200/2016 - 215, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd v odvolacom konaní, ako so žalovanými v 8. rade, pokračuje s právnymi nástupcami žalovaného v 8. rade E. J., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX, naposledy bytom X. - G., V. XXX/XXX: XA/ E. J., rod. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom X., H. 4, XB/ R. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom X., P. XX, XC/ J. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. - G., V. XXX/XXX, XD/ H.. J. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom L. - J., B. 5, XE/ A.. G. J., mar. XX. XX. XXXX, bytom X. - G., V. XXX/XXX, XF/ R. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. - G., V. XXX/XXX.
II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
III. Žalovaní v 1. až 4. rade a žalovaní v 8A., 8B., 8C., 8D., 8E. a 8F. rade nemajú proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania.
IV. Žalovaní v 5. až 7. rade a v 9. rade majú proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom v spojení s jeho opravným uznesením (ďalej len „napadnutý rozsudok“, „napadnuté rozhodnutie“) súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa voči žalovaným domáhala určenia, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. G. (súd prvej inštancie myslel kat. úz. Z., ktorá chyba v písaní nemá vplyv na vecnú správnosť rozsudku), obec X.
(súd prvej inštancie myslel kat. úz. Z., ktorá chyba v písaní nemá vplyv na vecnú správnosť rozsudku), okres X., zapísaných Okresným úradom X., katastrálny odbor na LV č. XXXX parcela registra „C“ evidovaná na mape určeného operátu, ako parc. č. XXXX - orná pôda o výmere XXXX m2 (ďalej len „predmetná nehnuteľnosť“). O trovách konania rozhodol tak, že žalovaným v 1. až 4. rade nepriznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania a žalovaným v 5. až v 9. rade priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že dňa 08. 07. 2015 bola uzavretá medzi ňou ako kupujúcou a právnou predchodkyňou žalovaných H. J. ako predávajúcou kúpna zmluva, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti. Návrh na vklad vlastníckeho práva na základe tejto zmluvy bol Okresnému úradu X., katastrálny odbor doručený dňa 09. 07. 2015. Právna predchodkyňa žalovaných od zmluvy odstúpila, čo žiadnym spôsobom neodôvodnila a na odstúpenie neexistovali zmluvné a ani zákonné dôvody. Tvrdila, že má naliehavý právny záujem na určení odstúpenia od zmluvy za neplatné a teda na určení, že je vlastníčkou nehnuteľností, pretože bez toho určenia je jej právne postavenie neisté a práva ohrozené. Za dôkaz označila aj konanie právnej predchodkyne žalovaných, ktorá je momentálne evidovaná ako vlastníčka nehnuteľností. Uviedla, že o nehnuteľnosť mal okrem toho záujem aj štát, pretože sa nachádza v lokalite nového priemyselného parku a môže sa stať, že budú vyvlastnené, resp. prevedené z právnej predchodkyne žalovaných na štát a následne na investora, tak ako to vyplýva z investičnej zmluvy a potom vzniká právna neistota pre štát aj investora v tom, kto je skutočným vlastníkom nehnuteľnosti a môže byť ohrozený aj verejný záujem. Na návrh žalobkyne pripustil zmenu žaloby v znení: „určuje sa, že žalobkyňa bola spoluvlastníčkou nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území Z., obec Z., okres X., pozemku registra „C“ parc. č. XXXX o výmere XXXX m2 ostatné plochy ku dňu jej vyvlastnenia na základe rozhodnutia o vyvlastnení zo dňa 18. 08. 2016 Okresného úradu X., odbor výstavby a bytovej politiky, č. OU-NR-S v spojení s rozhodnutím Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, odbor štátnej stavebnej správy zo dňa 10. 10. 2016 č. XXXXX/XXXX/BXXX-SV/XXXXX/To. Návrh odôvodnila tým, že v čase začatia konania bola ako vlastník pozemku zapísaná na základe kúpnej zmluvy č. XXXXX/XXXX/ XXXX/Lužianky/XXX/XXXX do katastra nehnuteľností spoločnosť MH Invest s.r.o. ako kupujúci a na základe kúpnej zmluvy č. XXXXXXXX spoločnosť MH Invest II s.r.o. ako kupujúci. Kúpna zmluva, ktorú uzavrela s právnou predchodkyňou žalovaných, je však platná a na jej základe nadobudla vlastnícke právo k pozemkom. Uvedené následné prevody označila za nulitné z dôvodu ich rozporu so zásadou nemo plus iuris transfere ad alium protest quam ipse habet. Dôvodila, že právoplatnosťou rozhodnutia o vyvlastnení prišlo k vyvlastneniu pozemku v prospech spoločnosti MH Invest, s.r.o. a náhrada za vyvlastnenie je zložená do súdnej úschovy. Tvrdila, že bolo vyvlastnené jej vlastnícke právo, náhrada má byť vyplatená jej, na to je však potrebné, aby sa preukázala, že bola vlastníčkou pozemku ku dňu jeho vyvlastnenia, čím preukazovala naliehavý právny záujem na požadovanom určení.
2. Rozhodnutie právne oprel o ust. § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“); § 39, § 41, § 132 ods. 1, § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“); § 6 ods. 6 zák. č. 258/2015 o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 3 od. 5 zák. č. 175/1999 Z. z. o niektorých opatreniach týkajúcich sa prípravy významných investícií a o doplnení niektorých zákonov. Uviedol, že je všeobecne známe, že vláda Slovenskej republiky uznesením z 08. 07. 2015 č. 401/2015 schválila návrh na vydanie osvedčenia o významnej investícii a stavba sa týka aj predmetnej nehnuteľnosti. Okresnému úradu X. bola 22. 07. 2015 doručená žiadosť Ministerstva hospodárstva SR z 20. 07. 2015 o zápis predkupného práva štátu, prílohou ktorej bol uvedený zoznam pozemkov podľa katastrálnych území, na ktorých je potrebné vykonať zápis predkupného práva štátu a osvedčenie o tom, že stavba „Vybudovanie strategického parku“ je významnou investíciou a jej uskutočnenie je vo verejnom záujme. Uvedená žiadosť bola zaevidovaná pod sp. zn. Z 5113/2015. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že dňa 08. 07. 2015 právna predchodkyňa žalovaných ako predávajúca a žalobkyňa ako kupujúca uzavreli kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod predmetnej nehnuteľnosti za kúpnu cenu 1200 eur. Z pripojeného spisu Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11S/75/2016 zistil, že vklad vlastníckeho práva v prospech žalobkyne bol povolený rozhodnutím Okresného úradu X. katastrálny odbor z 31. 07. 2015. Proti uvedenému rozhodnutiu podal prokurátor Okresnej prokuratúry Nitra protest, ktorému Okresný úrad X. vyhovel a uvedené rozhodnutie zrušil. Žalobkyňa podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, ktoré Okresný úrad X. vyhodnotil ako oneskorene podané. Žalobkyňa správnou žalobou v konaní sp. zn. 11S/75/2016 požadovala, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Z vyjadrenia žalobkyne vyplývalo, že rozhodnutie bolo zrušené a vec bola vrátená správnemu orgánu, ktoré rozhodnutie nebolo právoplatné. Okresný úrad X. následne konanie o návrhu na vklad vlastníckeho práva prerušil a zastavil, ktoré rozhodnutie Okresný úrad X., odpor opravných prostriedkov potvrdil a
odvolanie žalobkyne zamietol. Z vyjadrenia žalobkyne, z výpisu z centrálneho registra zmlúv a z kúpnej zmluvy č. XXXXX/XXXX/XXXX/Lužianky/XXX/XXXX zistil, že právna predchodkyňa žalovaných ako predávajúca a spoločnosť MH Invest, s.r.o. ako kupujúci uzavreli dňa 03. 03. 2016 kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod tohto pozemku za kúpnu cenu 18026,23 eura. Z vyjadrenia žalobkyne, z výpisu z centrálneho registra zmlúv a z kúpnej zmluvy č. XXXXXXXX zistil, že spoločnosť MH Invest, s.r.o. ako predávajúci a spoločnosť MH Invest II, s.r.o. ako kupujúci uzavreli dňa 21. 03. 2016 kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod predmetného pozemku. Z rozhodnutia Okresného úradu X., odbor výstavby a bytovej politiky zo dňa 18. 08. 2016 č. OU-NR-S mal preukázané, že vlastnícke práva spoločnosti MH Invest II s.r.o. k predmetnému pozemku bolo vyvlastnené v prospech spoločnosti MH Invest s.r.o na účel „Vybudovania strategického parku“, kat. úz. H., B., G., Z., B., O. s tým, že časť náhrady za vyvlastnenie uhradí spoločnosť MH Invest s.r.o. na účet spoločnosti MH Invest II s.r.o. a časť do súdnej úschovy, pretože na súde prebiehalo konanie týkajúce sa určenia vlastníckeho k predmetnej nehnuteľnosti. Z rozhodnutia Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR zo dňa 10. 10. 2016 č. XXXXX/ XXXX/BXXX-SV/XXXXX/To mal preukázané, že žalobkyňa podala proti rozhodnutiu z 18. 08. 2016 odvolanie, ktoré Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR zamietlo. Tiež zistil, že žalobkyňa podala na Krajský súd v Nitre žalobu o preskúmanie rozhodnutia o vyvlastnení, ktoré konanie sa vedie pod sp. zn. 11S/259/2016 a nebolo do rozhodnutia súdu prvej inštancie skončené. Zistil tiež, že vyvlastniteľ zložil náhradu za vyvlastnenie do úschovy na súde, ktoré konanie sa vedie na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 12U/4/2016 a náhrada nebola vyplatená príjemcovi. V prvom rade sa zaoberal tým, či žalobkyňa má naliehavý právny záujem na požadovanom určení, ktorí žalovaní namietali. K uvedenému dôvodil, že nesporne právna predchodkyňa žalovaných parcelu, ktorá bola predmetom kúpnej zmluvy, ktorú 08. 07. 2015 uzavrela so žalobkyňou, predala spoločnosti MH Invest s.r.o. kúpnou zmluvou z 03. 03. 2016 a táto spoločnosť ju predala spoločnosti MH Invest II s.r.o. kúpnou zmluvou z 21. 06. 2016, ktorej vlastnícke právo bolo následne vyvlastnené v prospech spoločnosti MH Invest s.r.o. Za nesporné označil aj to, že časť náhrady za vyvlastnenie bola zložená na základe rozhodnutia správneho orgánu podľa § 6 ods. 6 zák. č. 282/2015 Z. z. do úschovy Okresného súdu Nitra, súdom bola prijatá a doposiaľ nebola vyplatená príjemcovi. Mal za to, že žalobkyni žalobou nejde o zmenu zápisu vlastníka v katastri nehnuteľností, ale o vyplatenie tejto náhrady za vyvlastnenie. Dôvodil, že náhrada bola do úschovy zložená na základe rozhodnutia súdu, žalobkyňa nemohla žalovať o plnenie a pretože náhrada nebola doposiaľ vyplatená a určenie jej príjemcu je závislé od výsledku tohto súdneho konania, vzhliadol naliehavý právny záujem na určení, že žalobkyňa bola ku dňu vyvlastnenia predmetného pozemku jeho výlučnou vlastníčkou. V konaní mal za preukázané a nesporné, že právna predchodkyňa žalovaných ako predávajúca uzavrela so žalobkyňou ako kupujúcou spornú kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bola sporná parcela dňa 08. 07. 2015. Rozhodnutie správneho o orgánu o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v prospech žalobkyne na základe tejto kúpnej zmluvy bolo po vyhovení protestu prokurátora zrušené a je predmetom preskúmania v odvolacom konaní. Uviedol, že vláda Slovenskej republiky schválila dňa 08. 07. 2015 návrh na vydanie osvedčenia o významnej investícii, čím štátu priamo zo zákona vzniklo podľa § 3 ods. 5 zák. č. 175/1999 Z. z. predkupné právo k spornej parcele. Teda štát mal ako oprávnená osoba právo tento pozemok kúpiť od právnej predchodkyne žalovaných, ktorá ako povinná osoba mala povinnosť ponúknuť štátu tento pozemok na predaj. Preto od vzniku predkupného práva bola zmluvná voľnosť právnej predchodkyne žalovaných obmedzená priamo zo zákona, pretože bola povinná ponúknuť pozemky prednostne štátu a štát si svoje predkupné právo proti nej aj uplatnil, pretože spoločnosť, ktorej jediným spoločníkom je Ministerstvo hospodárstva SR ako kupujúci a právna predchodkyňa žalovaných ako predávajúca uzavreli dňa 03. 03. 2016 kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva žalobkyne k tomuto pozemku. Konštatoval, že zákonné predkupné právo štátu bolo zmluvnými stranami kúpnej zmluvy zo dňa 08. 07. 2015 obídené, preto zmluva v tejto časti je absolútne neplatná podľa § 39 OZ. Dodal, že žalobkyňa sa na základe tejto zmluvy nemohla stať výlučnou vlastníčkou spornej parcely a tak ňou nemôže byť ani ku dňu jej vyvlastnenia, preto žaloba považoval za nedôvodnú. Preto sa ďalšími námietkami strán sporu z dôvodu hospodárnosti nezaoberal a nevykonal ani dokazovanie navrhnuté na ich preukázanie. V závere zvýraznil, že na úspech žalobkyne v spore nemôžu mať z uvedených dôvodov vplyv ani výsledky prebiehajúcich správnych konaní, resp. súdnych konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov, ktoré neboli doposiaľ skončené.
3. O trovách konania rozhodol tak, že v spore úspešným žalovaným podľa § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov konania proti neúspešnej žalobkyni. Pretože však žalovaným v 1. až vo 4. rade žiadne trovy nevznikli, tak im nepriznal nárok na náhradu trov konania. Žalovaným v 5. až v 9. rade, ktorí boli právne zastúpení, priznal proti neúspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 % s tým, že o výške trov rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku podľa § 262 ods. 2 CSP vyšší súdny úradník.
4. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, odôvodniac ho vadami v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Domáhala sa zrušenia napadnutého rozsudku a jeho vrátenia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Mala za to, že prvoinštančný súd vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že k predmetnému pozemku existovalo predkupné právo štátu. Dňa 08. 07. 2015 došlo k schváleniu návrhu na vydanie osvedčenia o významnej investícii, následne Ministerstvo dňa 13. 07. 2015 vydalo osvedčenie o významnej investícii. Súčasťou návrhu bol v súlade s § 3 ods. 2 zák. č. 175/1999 Z. z. o niektorých opatreniach aj zoznam pozemkov, na ktorých sa má realizovať schválená stavba. V čase podpisu zmluvy, ako ani v čase podania návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností sa predmetný pozemok v zozname nenachádzal. V čase podpisu kúpnej zmluvy teda nešlo o pozemky, na ktorých sa má realizovať významná investícia a teda ani žiadne predkupné právo v rozhodnom čase štátu nemohlo existovať. Vláda dňa 21. 07. 2015 uznesením č. 413/2015 novelizovala svoje skoršie uznesenie č. 401/2015 zo dňa 08. 07. 2015 a rozšírila rozsah pozemkov, na ktorých sa bude významná investícia realizovať. Pozemok ktorý je predmetom tohto sporu sa nachádzal až v tomto uznesení. Predkladacia správa k uzneseniu č. XXX jasne uvádza, že došlo k rozšíreniu pôvodne schválenej stavby s názvom vybudovanie strategického parku: „navrhovaná zmena vyplýva z posledného vývoja v rokovaniach s konečným investorom a následne z technického spresnenia vo vzťahu k pozemkom.“ K zápisu predkupného práva na základe novelizovaného uznesenia došlo až dňa 06. 08. 2015 (konanie bolo na Okresnom úrade vedené pod sp. zn. Z 5403/2015). Mal za to, že predkupné právo k predmetnému pozemku neexistovalo a ani nebolo tretím osobám známe, nakoľko takým sa stalo až po jeho zápise do katastra nehnuteľností. Namietala, že uvedenému prvoinštančný súd nevenoval žiadnu pozornosť. Tvrdila, že nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie spočíval v nedostatku odôvodnenia rozhodnutia. Nesprávne právne posúdenie vzhliadla v nesprávnej aplikácii právnej normy, ktoré následne i nesprávne aplikoval. Poukázal na publikované rozhodnutie ZSP 57/2001, v zmysle ktorého „Rozhodnutie okresného úradu - odboru katastra nehnuteľností, ktorým bol zapísaný vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nie je rozhodnutím správneho orgánu o vlastníckom práve, ktorým by bol súd viazaný v tom zmysle, že by nemohol ako predbežnú riešiť otázku vlastníctva nehnuteľnosti alebo odchýliť sa pri posúdení otázky, kto je jej vlastníkom, od stavu zaevidovaného v katastri nehnuteľností.“ Uviedla, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru, keď nezohľadnil ustanovenie § 853 ods. 1 OZ a ustanovenia § 602 až § 606 OZ. Zák. č. 175/1999 Z. z. hovorí len o okamihu vzniku predkupného práva, pričom osobitne neupravuje obsah a oprávnenia s týmto právom spojené. Z uvedeného považovala za zrejmé, že z hľadiska obsahu, účinkov a výkonu je potrebné aj na „zákonné“ predkupné právo vyplývajúce z ust. § 3 ods. 5 zák. č. 175/1999 Z. z. aplikovať (uplatnením analógie legis v znení ust. § 853 OZ) všeobecnú úpravu o predkupnom práve podľa ust. § 602 až § 606 OZ. V tomto smere poukázala na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky. Za nesprávny označila názor súdu prvej inštancie, že zák. č. 175/1999 Z. z. upravuje predkupné právo komplexne. Dôvodila, že tento verejnoprávny predpis stanovil v ustanovení § 3 ods. 5 len okamih vzniku predkupného práva, tiež časovo ohraničil trvanie predkupného práva. Obsah a následky spojené s prípadným porušením predkupného práva nijako neupravil. Predkupné právo je inštitútom upraveným v Občianskom zákonníku. Ustanovenie § 853 ods. 1 OZ je normatívnym vyjadrením tzv. analógie legis v občianskoprávnych vzťahoch. V § 603 ods. 2 veta prvá a druhá je upravené predkupné právo, ktoré možno dojednať aj ako vecné právo. Uviedla, že i predkupné právo na základe zák. č. 175/1999 Z. z. je svojím charakterom vecným právom. Nároky spojené s (prípadným) porušením predkupného práva sú upravené v ustanovení § 603 OZ, ktoré je potrebné aplikovať predovšetkým pre účel predkupného práva štátu, ktorý je usporiadanie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v súvislosti s významnou investíciou. Tento účel možno dosiahnuť aj tým, že by sa štát domáhal nadobudnutia vlastníctva od nadobúdateľa. Za neobstojný považovala záver o dodatočnej nemožnosti plnenia ani o absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Zastala názor, že prvoinštančný súd sa vôbec nevysporiadal s právnou úpravou predkupného práva a bez akejkoľvek preskúmateľnej argumentácie konštatoval, že obídenie „zákonného“ predkupného práva spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu, pričom neuviedol žiadnu právnu úvahu, ktorá by k takémuto záveru viedla, preto je rozhodnutie v tejto časti nepreskúmateľné. Nebolo jej zrejmé z akých zákonných ustanovení prvoinštančný súd vychádzal, keď uviedol, že predkupné právo štátu bolo zmluvnými stranami obídené. Dodala, že porušiť predkupné právo môže iba ten, komu táto povinnosť vyplýva zo zákona a tým je predávajúci, čiže právna predchodkyňa žalovaných. Argumentovala, že z hľadiska obsahu aj účelu predkupného práva, ktorým
je nadobudnutie pozemku na ktorej sa má uskutočniť významná investícia, ktorý možno dosiahnuť i podľa ustanovenia § 603 ods. 3 OZ, sa nemôže jednať o odporovanie zákonu. Pokiaľ existujú v Občianskom zákonníku kogentné normy upravujúce daný vzťah, je vylúčené aplikovať ustanovenie § 39 OZ. Zvýraznila, že v zmysle ustanovení OZ pri porušení predkupného práva pripadá do úvahy relatívna neplatnosť právneho úkonu podľa ustanovenia § 40a OZ a štát by sa musel neplatnosti dovolať. Štát si však mohol uplatniť predkupné právo len v dôsledku nezákonného postupu správneho orgánu. Ďalšou možnosťou, ktorú Občiansky zákonník pripúšťa, je možnosť oprávnenej osoby (štátu) domáhať sa predaja nehnuteľnosti od nadobúdateľa za takú sumu za akú ju nadobudol nadobúdateľ, t.j. 1200 eur. V posudzovanom prípade však štát nadobudol pozemok po tom, čo správny orgán vkladové konanie zastavil z dôvodu že právny úkon posúdil ako úkon absolútne neplatný. Dodala, že najvyšší súd však tento dôvod nepotvrdil, vyjadril sa len vo všeobecnosti, že na predkupné právo štátu je potrebné prihliadať. Následne si štát uplatnil predkupné právo voči pôvodnému predávajúcemu, avšak už za sumu 18026,23 eura. Uvedené podľa nej znamená, že taký výklad, keď sa s predkupným právom štátu spája absolútna neplatnosť právneho úkonu resp. dodatočná nemožnosť plnenia, vedie k nehospodárnemu a neefektívnemu nakladaniu s verejnými financiami. Za nezákonné považoval i následné konanie o vyvlastnení, keď si štát uplatnil predkupné právo od žalovanej, následne pozemok previedol na MH Invest II., aby potom podal návrh na vyvlastnenie, ktorému Okresný úrad vyhovel. Zvýraznila, že právna predchodkyňa žalovaných jej nevrátila a následne predmetný pozemok predala štátu, čiže jej bola vyplatená ďalšia kúpna cena. K trovám konania uviedla, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci nezohľadnil špecifické okolnosti prejednávanej veci, ktoré sú dôvodmi hodnými osobitného zreteľa podľa ustanovenia § 257 CSP.
5. Žalovaní v 5. až 7. rade a v 9. rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne zastali názor, že napadnutý rozsudok je riadne a presvedčivo odôvodnené. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, ktoré skutkové okolnosti súd zohľadnil, k akým skutkovým zisteniam dospel a ako ich právne posúdil. V celom rozsahu sa stotožnili so skutkovým a právnym vyhodnotením veci súdom v predmetnej veci. Zvýraznili, že predkupné právo štátu k predmetu sporu vzniklo dňa 21. 07. 2015. Od vzniku zákonného predkupného práva štátu podľa § 3 ods. 5 zák. č. 175/1999 Z. z. bola zmluvná voľnosť právnej predchodkyne žalovaných obmedzená priamo zo zákona. Štát si svoje predkupné právo voči právnej predchodkyni žalovaných k predmetu sporu aj uplatnil, pretože spoločnosť, ktorej jediným spoločníkom je Ministerstvo hospodárstva SR ako kupujúci a predchodca žalovaných ako predávajúca uzavreli 03. 03. 2016 kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod spornej nehnuteľnosti. Na existujúce predkupné právo štátu bol povinný prihliadať aj správny orgán rozhodujúci o povolení vkladu vlastníckeho práva. Konštatovali, že po uzavretí kúpnej zmluvy medzi stranami sporu zo dňa 08. 07. 2015 nastali okolnosti brániace realizácii predmetu zmluvy, čím sa plnenie zo zmluvy stalo objektívne nemožným. Zákonné predkupné právo na základe § 3 ods. 5 zák. č. 175/1999 Z. z. spôsobuje s účinkom nepravej retroaktivity dodatočnú právnu nemožnosť plnenia zmluvy o prevode nehnuteľnosti. V tomto smere poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžrk/2/2018 zo dňa 27. 06. 2018, v ktorom kasačný súd obdobnú situáciu vyhodnotil ako dodatočnú právnu nemožnosť plnenia, ktorá objektívne nastala pred rozhodnutím o povolení vkladu vlastníckeho práva na základe stranami uzavretej kúpnej zmluvy. Z uvedených dôvodov mali za to, že žalobkyňa sa nikdy vlastníčkou spornej nehnuteľnosti nestala. Prvotné rozhodnutie správneho orgánu o povolení vkladu vlastníckeho práva žalobkyne bolo zrušené na základe rozhodnutia o vyhovení protestu prokurátora, ktorý namietal, že správny orgán neprihliadol na existenciu zákonného predkupného práva štátu. Zvýraznili, že prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti má dve fázy. Zmluva, na základe ktorej má dôjsť k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je platná po podpísaní jej účastníkmi (ak nie sú iné dôvody jej absolútnej neplatnosti), ale k nadobudnutiu vlastníckeho práva dochádza až vkladom do katastra nehnuteľností, na základe rozhodnutia správneho orgánu o povolení vkladu vlastníckeho práva, ktorý má konštitutívne účinky. Až vkladom do katastra nehnuteľností sa nadobúda vlastníctvo a zmluva sa stáva účinnou. V predmetnom prípade nikdy nenastali obligačnoprávne ani vecnoprávne účinky kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobkyňou a právnou predchodkyňou žalovaných a z tohto dôvodu sa žalobkyňa nikdy nestala vlastníkom spornej nehnuteľnosti. Vyzdvihli, že i Najvyšší súd SR jednoznačne vo všetkých rozhodnutiach vydaných v obdobných veciach uvádzal zhodné závery, a to, že ak predkupné právo štátu vzniklo po uzatvorení kúpnych zmlúv, nastali okolnosti brániace realizácii predmetu zmluvy, čím sa plnenie zo zmluvy stalo objektívne nemožným. Ďalší zo záverov Najvyššieho súdu SR ako aj Krajského súdu v Nitre ako súdu správneho je, že správny orgán je povinný prihliadnuť na predkupné právo štátu ako na skutočnosť, ktorá má vplyv na povolenie vkladu a tento záver nie je v rozpore so záverom a dodatočnej nemožnosti plnenia. Poukázali aj názor Krajského súdu v Nitre ako súdu správneho, podľa ktorého za skutkovú
a právnu skutočnosť, ktorá by mohla mať vplyv na povolenie vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností treba považovať i existenciu zákonného predkupného práva štátu vzniknutého na základe zák. č. 175/1999 Z. z., ktoré sa zapisuje do katastra nehnuteľností a tým sa odlišuje napr. od predkupného práva spoluvlastníkov, ktoré sa do katastra nehnuteľností nezapisuje. Bolo preto povinnosťou správneho orgánu zistiť všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie, pričom táto povinnosť trvá až do vydania rozhodnutia. Správny súd konštatoval, že v danom prípade bolo konanie zastavené z dôvodu podľa ust. § 31b ods. 1 písm. f) katastrálneho zákona, teda z dôvodu, že účastník konania v určenej lehote neodstránil nedostatky návrhu na vklad, prípadne jeho príloh a konkrétne pre nepredloženie listiny preukazujúcej, že štát svoje predkupné právo nevyužil. Podľa vyjadrenie správneho súdu si však správny orgán mal takúto listinu vyžiadať od orgánu oprávneného vyjadriť sa v mene Slovenskej republiky, či ako štát využíva, resp. nevyužíva svoje predkupné právo, na čo mu zákon dáva dostatočné (rozsiahle) kompetencie. Uplatnenie si predkupného práva štátu k nehnuteľnostiam prevádzaným na základe kúpnej zmluvy uzavretej medzi stranami sporu by bolo podľa názoru správneho súdu dôvodom na vydanie meritórneho rozhodnutia v predmetnej veci - zamietnutie návrhu na vklad, a nie na zastavenie konania podľa ust. § 31b ods. 1, písm. f) katastrálneho zákona. Z tohto dôvodu správny súd zrušil rozhodnutie správneho orgánu a vkladové konanie Y. opätovne prebieha. Nestotožnili sa ani s názorom žalobkyne, že predkupné právo štátu má taký istý obsah ako predkupné právo spoluvlastníka veci. V tejto súvislosti uviedli, že síce obe predkupné práva vznikajú zo zákona, platná právna úprava spája s porušením zákonného predkupného práva spoluvlastníka podľa § 140 OZ, na rozdiel od zákonného predkupného práva štátu, relatívnu neplatnosť. Zároveň v súvislosti so zákonným predkupným právom štátu je správny orgán pri rozhodovaní o návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností povinný prihliadať aj na existenciu takéhoto predkupného práva štátu a toto právo posudzovať ako skutkovú a právnu skutočnosť, ktorá by mohla mať vplyv na povolenie vkladu, pričom správny orgán túto povinnosť nemá pri porušení predkupného práva podielového spoluvlastníka, ktoré nemožno považovať skutkovú a právnu skutočnosť, ktorá by mohla mať vplyv na povolenie vkladu. Uzavreli, že zmluvná voľnosť vlastníka pozemku, ku ktorému sa viaže predkupné právo štátu podľa § 3 ods. 5 zák. č. 175/1999 Z. z. je obmedzená priamo zo zákona, teda vlastníci dotknutých pozemkov sú povinní v prípade ich zamýšľaného predaja prednostne ponúknuť tieto pozemky na kúpu štátu. Žiadali napadnuté rozhodnutie potvrdiť ako vecne správne a priznať im náhradu trov odvolacieho konania.
6. Žalobkyňa vo svojej replike zvýraznila, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. R 54/2018 publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 6/2018 rieši len tú otázku, či je katastrálny úrad povinný prihliadať na predkupné právo štátu, nerieši následky spojené s predkupným právom ako napr. absolútna neplatnosť, relatívna neplatnosť resp. dodatočná nemožnosť plnenia. Zvýraznila, že zmluva o prevode nehnuteľnosti je platná a účinná dňom jej podpisu (pokiaľ nie je stranami dohodnutý iný dátum účinnosti), rozhodnutie o vklade nie je rozhodnutím, s ktorým by zákon spájal účinnosť zmluvy. Je potrebné rozlišovať záväzkovoprávne a vecnoprávne účinky, pričom záväzkovoprávne účinky znamenajú, že je možné sa domáhať, aby si strany splnili svoje povinnosti zo zmluvy. Nemožno teda tvrdiť že nenastali obligačnoprávne účinky zmluvy, nakoľko v konaní nebol preukázaný žiaden dôvod neplatnosti zmluvy. V tomto smere poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 124/2003 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod číslom 5/2006, ktoré hovorí, že rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nie je rozhodnutím, s ktorým by zákon spájal vznik účinnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci. Účinky vkladu podľa ustanovenia § 133 ods. 2 OZ spočívajú v nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, t.j. vo vecnoprávnych následkoch, a nie v obligačnoprávnych následkoch (v účinnosti) zmluvy, ktoré nastali platným prijatím návrhu na uzavretie zmluvy. Poukázala i na komentár k Občianskemu zákonníku, podľa ktorého „Právna skutočnosť, na základe ktorej bolo nadobudnuté vlastníctvo, sa následne premieta aj do charakteru súdnej ochrany v tom zmysle, či táto má byť realizovaná súdom v občianskom právnom konaní alebo v rámci správneho súdnictva. Súd v občianskoprávnom konaní nie je viazaný zápisom vlastníctva v katastri nehnuteľností a existenciu vlastníctva môže posúdiť odlišne, a to vrátane posudzovania predbežnej otázky. Na druhej strane súd v občianskoprávnom konaní nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, na základe ktorých malo byť nadobudnuté vlastníctvo. Výnimku v tomto smere predstavuje rozhodnutie katastra o povolení vkladu, keďže vklad sa chápe ako súčasť vlastníctva zapísaného v katastri. V občianskoprávnom konaní ďalej súd môže v rámci predbežnej otázky skúmať, či rozhodnutie orgánu verejnej správy nie je ničotné (nulitné). Rovnako môže skúmať, či pri rozhodnutí orgánu verejnej správy, ktorým malo dôjsť k prechodu vlastníctva bol pôvodný vlastník skutočným vlastníkom veci.“
7. Žalovaní v 5. až 7. rade a v 9. rade vo svojej duplike uviedli, že sa v plnom rozsahu pridržiavajú právneho názoru, podľa ktorého zanikli obligačnoprávne účinky zmluvy uzatvorenej medzi žalobkyňou a právnou predchodkyňou žalovaných, a to z dôvodov už uvedených v ich vyjadrení k odvolaniu. Zvýraznili, že o nesprávnosti právnej argumentácie žalobkyne, že kúpna zmluva uzavretá medzi stranami sporu je platná a účinná a záväzkovoprávny vzťah trvá naďalej svedčia jednoznačné závery Najvyššieho súdu SR, ktorý uvádza, že ak predkupné právo štátu vzniklo po uzatvorení kúpnych zmlúv, nastali okolnosti brániace realizácii predmetu zmluvy, čím sa plnenie zo zmluvy stalo objektívne nemožným. Zákonné predkupné právo na základe § 3 ods. 5 zák. č. 175/1999 Z. z. spôsobuje s účinkom nepravej retroaktivity dodatočnú právnu nemožnosť plnenia zmluvy o prevode nehnuteľnosti a povinnosť žalovaného plniť tak zanikla, čím zanikol aj záväzkovo-právny vzťah medzi stranami sporu. Mali za to, že na základe uvedeného by skúmanie platnosti kúpnej zmluvy bolo nadbytočné.
8. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou stranou v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP a § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) za splnenia povinnosti ustanovenej v ust. § 219 ods. 3 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
9. Odvolací súd predtým, ako pristúpil k meritórnemu prejednaniu veci sa zaoberal skutočnosťou, že žalovaný v 8. rade v priebehu konania po rozhodnutí súdu prvej inštancie zomrel. Z obsahu spisu bolo jednoznačne zistené, že tento zomrel dňa 06. 06. 2019 (č. l. 209 spisu).
10. Podľa § 63 ods. 1 CSP ak strana zomrie počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončí, súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať.
11. V konaní súd pokračuje najmä vtedy, ak ide o majetkový spor. Súd rozhodne, že v konaní pokračuje s dedičmi strany, prípadne s tými, na ktorých podľa výsledku dedičského konania prešlo právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide a to len čo sa skončí konanie o dedičstve (ods. 2).
12. Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak s tým, že na odvolacie konania sa nepoužijú ustanovenia o pristúpení subjektov (ods. 2).
13. Nová úprava procesného práva prikazuje súdu v prípade úmrtia strany sporu (ktorá je fyzickou osobou) a z toho plynúcej straty procesnej subjektivity (§ 7 OZ a porovnaj tiež § 61 CSP), ak k nim došlo pred právoplatným skončením konania rozhodnúť o tom, že v konaní bude pokračovať s dedičmi strany (pokiaľ nejde o prípad, v ktorom úmrtím strany stráca ďalšie konanie zmysel a má dôjsť k jeho staveniu). Keďže v danej veci ide nepochybne o majetkový spor a žalovaný v 8. rade zomrel počas odvolacieho konania skôr, ako sa toto konanie skončilo, odvolací súd rozhodol, že v odvolacom konaní bude pokračovať s dedičmi pôvodne žalovaného v 8. rade, ktorými sú 8A/ E. J., rod. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom X., H. X, XB/ R. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom X., P. XX, 8C/ J. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. - G., V. XXX/XXX, 8D/ H.. J. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom L. - J., B. 5, 8E/ A.. G. J., mar. XX. XX. XXXX, bytom X. - G., V. XXX/XXX, 8F/ R. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. - G., V. XXX/XXX.
14. Po tom, čo si odvolací súd vyriešil procesné nástupníctvo po zomrelom žalovanom v 8. rade, pristúpil k vecnému prejednaniu sporu a dospel k záveru, ako bolo vyššie uvedené, že rozsudok je potrebné ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.
15. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
16. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
17. Podľa § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
18. Ustanovením § 387 ods. 2 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.
19. Predmetom tohto konania je žaloba žalobkyne, ktorou sa domáhala, aby súd určil, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti špecifikovanej v bode 1. tohto odôvodnenia. Žalobu odôvodnila tým, že dňa 08. 07. 2015 bola uzavretá medzi ňou ako kupujúcou a právnou predchodkyňou žalovaných, H. J., ako predávajúcou, kúpna zmluva, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti. Návrh na vklad vlastníckeho práva na základe tejto zmluvy bol Okresnému úradu X., katastrálny odbor doručený dňa 09. 07. 2015. Právna predchodkyňa žalovaných od zmluvy odstúpila, čo žiadnym spôsobom neodôvodnila a na odstúpenie neexistovali zmluvné a ani zákonné dôvody. Tvrdila, že má naliehavý právny záujem na určení odstúpenia od zmluvy za neplatné a teda na určení, že je vlastníčkou nehnuteľností, pretože bez toho určenia je jej právne postavenie neisté a práva ohrozené. Za dôkaz považoval aj toto konanie právnej predchodkyne žalovaných, ktorá bola evidovaná ako vlastníčka nehnuteľností. O nehnuteľnosť mal okrem toho záujem aj štát, pretože sa nachádza v lokalite nového priemyselného parku a môže sa stať, že budú vyvlastnené, resp. prevedené z právnej predchodkyne žalovaných na štát a následne na investora, tak ako to vyplýva z investičnej zmluvy a potom vzniká právna neistota pre štát aj investora v tom, kto je skutočným vlastníkom nehnuteľnosti a môže byť ohrozený aj verejný záujem. Na návrh žalobkyne pripustil súd prvej inštancie uznesením č. k. 10C/200/2016-72 zo dňa 20. 11. 2017 zmenu žaloby v znení: „určuje sa, že žalobkyňa bola spoluvlastníčkou nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území Z., obec Z., okres X., pozemku registra „C“ parc. č. XXXX o výmere XXXX m2 ostatné plochy ku dňu jej vyvlastnenia na základe rozhodnutia o vyvlastnení zo dňa 18. 08. 2016 Okresného úradu X., odbor výstavby a bytovej politiky, č. OU-NR-S v spojení s rozhodnutím Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, odbor štátnej stavebnej správy zo dňa 10. 10. 2016 č. XXXXX/XXXX/BXXX-SV/XXXXX/To.“ Návrh na zmenu žalobného petitu žalobkyňa odôvodnila tým, že v čase začatia konania bola ako vlastník pozemku zapásaná na základe kúpnej zmluvy č. XXXXX/XXXX/XXXX/Lužianky/XXX/XXXX do katastra nehnuteľností spoločnosť MH Invest s.r.o. ako kupujúci a na základe kúpnej zmluvy č. XXXXXXXX spoločnosť MH Invest II s.r.o. ako kupujúci. Kúpna zmluva, ktorú uzavrela s právnou predchodkyňou žalovaných, je však platná a na jej základe nadobudla vlastnícke právo k pozemkom. Dôvodila, že právoplatnosťou rozhodnutia o vyvlastnení prišlo k vyvlastneniu pozemku v prospech spoločnosti MH Invest, s.r.o. a náhrada za vyvlastnenie je zložená do súdnej úschovy. Tvrdila, že bolo vyvlastnené jej vlastnícke právo, náhrada má byť vyplatená jej, na to je však potrebné, aby sa preukázala, že bola vlastníčkou pozemku ku dňu jeho vyvlastnenia, čím preukazovala naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Súd prvej inštancie rozsudkom žalobu zamietol z dôvodu z dôvodu, že k predmetnej nehnuteľnosti vzniklo štátu priamo zo zákona podľa § 3 ods. 5 zákona č. 175/1999 Z. z. predkupné právo a štát ako oprávnená osoba mal právo tento pozemok kúpiť od právnej predchodkyne žalovaných, ktorá ako povinná osoba mala povinnosť ponúknuť štátu tento pozemok na predaj, preto od vzniku tohto predkupného práva bola zmluvná voľnosť právnej predchodkyne žalovaných obmedzená priamo zo zákona, pretože bola povinná ponúknuť pozemky prednostne štátu. Dôvodil, že zákonné predkupné právo štátu bolo zmluvnými stranami kúpnej zmluvy z 08. 07. 2015 obídené, preto kúpnu zmluvu medzi žalobkyňou a právnou predchodkyňou žalovaných považoval za absolútne neplatnú podľa § 39 OZ. Žalobkyňa sa tak nemohla stať vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti ani ku dňu jej vyvlastnenia.
20. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci sa zaoberal len podstatnými námietkami žalobkyne uvedenými v odvolaní a procesným postupom
prvoinštančného súdu predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia z hľadísk, či došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
21. V konaní bolo nesporne preukázané, že dňa 08. 07. 2015 bola medzi žalobkyňou a právnou predchodkyňou žalovaných ako predávajúcou uzatvorená kúpna zmluva č. XXXX/X/X/Luž/XXXX, predmetom ktorej bol prevod predmetnej nehnuteľnosti za kúpnu cenu 1200 eur. Okresný úrad X., katastrálny odbor, rozhodnutím číslo V XXXX/XX zo dňa 31. 07. 2015 povolil vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v prospech žalobkyne. V konaní bolo preukázané, že vláda Slovenskej republiky uznesením z 08. 07. 2015 č. XXX/XXXX schválila návrh na vydanie osvedčenia o významnej investícii a dňa 21. 07. 2015 uznesením č. XXX/XXXX novelizovala svoje skoršie uznesenie č. XXX/XXXX zo dňa 08. 07. 2015 a rozšírila rozsah pozemkov, na ktorých sa bude významná investícia realizovať a týkal aj predmetnej nehnuteľnosti. Odvolací súd zo svojej úradnej činnosti má vedomosť, že Okresnému úradu X., katastrálnemu odboru, bola dňa 22. 07. 2015 doručená žiadosť Ministerstva hospodárstva SR zo dňa 20. 07. 2015 o zápis predkupného práva štátu, zaevidovaná pod č. Z 5113/2015. Žalobkyňa tvrdila, že právna predchodkyňa žalovaných od ich kúpnej zmluvy bezdôvodne odstúpila, odstúpenie od zmluvy žalobkyňa neakceptovala z dôvodu neplatnosti odstúpenia pre neexistenciu zákonného alebo zmluvného dôvodu. Prokurátor Okresnej prokuratúry Nitra podal proti rozhodnutiu Okresného úradu, katastrálny odbor, o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech žalobcu protest z dôvodu, že Okresný úrad X. neprihliadol na existenciu zákonného predkupného práva štátu, ktorá skutočnosť mala vplyv na povolenie vkladu, predkupné právo bolo účastníkmi zmluvy obídené, čo spôsobilo absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy. Okresný úrad X. protestu prokurátora rozhodnutím vyhovel a rozhodnutie o povolení vkladu zrušil. Na základe odvolania podaného žalobkyňou Okresný úrad X. vyhodnotil ako oneskorene podané. Žalobkyňa správnou žalobou v konaní sp. zn. 11S/75/2016 požadovala, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Z vyjadrenia žalobkyne vyplýva, že rozhodnutie bolo zrušené a vec bola vrátená správnemu orgánu, ktoré rozhodnutie nebolo v čase rozhodovania súdu prvej inštancie doposiaľ právoplatné. Okresný úrad X. následne konanie o návrhu na vklad vlastníckeho práva prerušil a zastavil, ktoré rozhodnutie Okresný úrad X., odbor opravných prostriedkov potvrdil a odvolanie žalobkyne zamietol. Právna predchodkyňa žalovaných ako predávajúca a spoločnosť MH Invest s.r.o. ako kupujúci uzatvorili dňa 03. 03. 2016 kúpnu zmluvu č. XXXXX/XXXX/XXXX/Lužianky/ XXX/XXXX, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti za kúpnu cenu 18026,23 eura. Dňa 21. 06. 2016 uzavrela spoločnosť MH Invest s.r.o. ako predávajúca a spoločnosť MH Invest II s.r.o. ako kupujúca kúpnu zmluvu č. XXXXXXXX, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k predmetnému pozemku. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že Okresný úrad X., odbor výstavby a bytovej politiky rozhodnutím č. OU-NR-S zo dňa 18. 08. 2016 rozhodol o vyvlastnení vlastníckeho práva spoločnosti MH Invest II s.r.o. k tomuto pozemku v prospech spoločnosti MH Invest s.r.o. na účel „Vybudovania strategického parku/, kat. úz. H., B., G., Z., B., O. s tým, že časť náhrady za vyvlastnenie uhradí spoločnosť MH Invest s.r.o. na účet spoločnosti MH Invest II s.r.o. a časť do súdnej úschovy, pretože na súde prebieha konanie týkajúce sa určenia vlastníckeho k tejto nehnuteľnosti. Žalobkyňa podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, ktoré Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR rozhodnutím č. XXXXX/XXXX/BXXX-SV/XXXXX/To zo dňa 10. 10. 2016 zamietlo.
22. Odvolací súd považuje za potrebné úvodom sa vyjadriť k odvolacím námietkam žalobkyne, konkrétne k ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa čl. 46 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu,
teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky treba pojem „procesný postup“ súdu vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016. Žalobkyňa namietala rozsudok súdu prvej inštancie aj z dôvodu § 365 ods. 1 písm. f) CSP, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 až § 194 CSP. K žalobkyňou uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, čo znamená, že vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávneho vyložil.
23. Žalobkyňa tiež označila napadnuté rozhodnutie za arbitrárne. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Okrem toho arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu môže vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad. K uvedenému odvolací súd udáva, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania, ako aj iného zainteresovaného subjektu na rozhodnutie, ktorého dôvody sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny (I. ÚS 117/07).
24. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
25. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (ďalej len ústavy), každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanoveným zákonom na inom orgáne SR.
26. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne aj o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
27. Obsah práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto (každý) domáha svojho
práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktorý je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/2008).
28. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Účelom odôvodnenia je predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia; zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Citované ust. § 220 CSP dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozhodnutia. V prípade, ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje uvedeným spôsobom, ktorý záväzne určuje citované ustanovenie, ide o nedostatky odôvodnenia, ktoré zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.
29. Odvolací súd pri prejednávaní veci dospel k záveru, že žalobkyňou namietané odvolacie dôvody nie sú naplnené. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku odvolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle 220 ods. 2 CSP. Ako už bolo uvedené, prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Učinené zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Napadnutému rozhodnutiu nemožno vytknúť ani nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193, § 194 a § 205 CSP, alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Nebola zistená ani jedna vada namietaná žalobkyňou v odvolaní. Odvolací súd sa plne stotožňuje s výrokom rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý správne žalobu zamietol a zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre tak učinil.
30. V prejednávanej veci žalobkyňa pôvodnú žalobu na určenie vlastníckeho práva odôvodňovala neplatnosťou odstúpenia od kúpnej zmluvy právnou predchodkyňou žalovaných. Po pripustení zmeny žaloby naliehavý právny záujem odôvodňovala rozhodnutím o vyvlastnení pozemku a jej nárokom na vyplatenie náhrady za vyvlastnenie. Odvolací súd dodáva, že s ohľadom na vymedzenie predmetu konania, ktorým je určovacia žaloba o určenie, či tu právo je alebo nie je, bolo potrebné skúmať naliehavý právny záujem na takejto žalobe v zmysle § 137 písm. c) CSP a na rozdiel od názoru súdu prvej inštancie dospel k záveru o neexistencii naliehavého právneho záujmu na žalobkyňou požadovanom určení, z ktorého dôvodu bolo potrebné žalobu žalobcu zamietnuť.
31. Do 30. júna 2016 bolo podľa § 80 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) možné žalobou uplatniť, aby sa rozhodlo najmä: a) o osobnom stave (o rozvode, o neplatnosti manželstva, o určení, či tu manželstvo je alebo nie je, o určení rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení za mŕtveho); b) o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva; c) o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Za určovací návrh (žalobu) v zmysle § 80 písm. c) OSP považovala súdna prax aj (v danom prípade podanú) žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu. Právny záujem, ktorý bol podmienkou prípustnosti takejto určovacej žaloby, musel byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu išlo o posúdenie, či podaná žaloba predstavuje vhodne (účinne a správne zvolený) procesný nástroj ochrany žalobcovho práva, ktorým sa môže dosiahnuť odstránenie spornosti alebo neistoty práva.
32. Podľa § 137 písm. c) CSP žalobou možnou požadovať, aby sa rozhodlo o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.
33. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že tzv. určovacia žaloba, na rozdiel od ostatných typov žalôb uvedených v § 137 CSP má miesto iba za predpokladu, že žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení existencie alebo neexistencie práva. Je preto primárnou povinnosťou všeobecných súdov, aby sa pri rozhodovaní o určovacej žalobe vysporiadali najprv s otázkou (ne)existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu. O vecnej opodstatnenosti žaloby môžu rozhodovať až po zistení, že naliehavý právny záujem je daný. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak všeobecné súdy postupujú tak, že rozhodnú o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby bez toho, aby dospeli k záveru o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu, porušia tým základné právo na súdnu ochranu ďalšieho účastníka konania {spravidla žalovaného (porovnaj II. ÚS 382/2010)}.
34. Určovacia žaloba má predovšetkým preventívny charakter. Jej účelom je spravidla poskytnúť ochranu práva žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu práva. Je namieste tam, kde jej pomocou možno odstrániť stav ohrozenia práva, či neistoty v právnom vzťahu a primeranú nápravu nie je možné dosiahnuť inak, ale aj tam, kde určovacia žaloba účinnejšia ako iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu, a kde jej pomocou možno dosiahnuť úpravu tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia sporov v budúcnosti. Toto poslanie určovacej žaloby korešponduje so zákonnou požiadavkou existencie naliehavého právneho záujmu na ňou navrhovanom určení. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti tejto žaloby musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Nejde pritom o samotnú určovaciu žalobu, ale o to, čoho (akého určenia) sa ňou žalobca domáha a z akých právnych pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou so zvoleným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu na určení práva je naliehavý právny záujem, zaťažuje žalobcu. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie práva, ktoré je touto neistotou ohrozené. Záver súdu o (ne)existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu preto predpokladá posúdenie, či podaná určovacia žaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva, a či snáď spornosť neodstraňuje, a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie žaloby; pokiaľ súd dospeje k záveru, že tá-ktorá určovacia žaloba nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného práva, alebo ak požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu či tu je (nie je) právo.
35. V nadväznosti na uvedené odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiku sp. zn. 1 Cdo 91/2006, v ktorom skonštatoval, že nedostatok naliehavého právneho záujmu „predstavuje samostatný a prvoradý dôvod, pre ktorý určovací návrh nemôže obstáť a ktorý sám osebe a bez ďalšieho vedie k zamietnutiu návrhu“ (podobné závery vyjadril najvyšší súd tiež v rozhodnutiach sp. zn. 3 Cdo 240/2006, 1 Cdo 13/2010, 3 Cdo 56/2011, 1 Cdo 324/2014, 3 Cdo 887/2015, 5 Cdo 345/2015, 8 Cdo 26/2016). Aj ústavný súd zaujal názor, podľa ktorého, ak všeobecný súd dospeje k záveru, že naliehavý právny záujem nie je daný, vecnou stránkou podanej určovacej žaloby sa ďalej nezaoberá (II. ÚS 137/08).
36. S ohľadom na vyššie uvedený právny výklad odvolací súd zastáva názor, že žalobkyňa nemá na požadovanom určení naliehavý právny záujem, pretože vzhľadom na vznik predkupného práva štátu pred vznikom vlastníckeho práva vkladom do katastra nehnuteľností (pričom predkupné právo štátu bolo následne uplatnené) nikdy nebola a ani nemohla byť zapísaná ako vlastník predmetných nehnuteľností žalobkyňa. Žalobkyňa nemôže nikdy nadobudnúť vlastnícke právo k predmetným pozemkom a rovnako nemôže byť ich vlastníkom ani ku dňu vyvlastnenia týchto pozemkov. Je nutné dodať, že naliehavý právny záujem na žalobkyňou požadovanom určení nie je v predmetnom prípade daný, pretože žalobkyňou požadované určenie by nemalo vplyv na zmenu aktuálne zapísaného vlastníka predmetných nehnuteľností, pretože žalobkyňa sa tohto určenia nedomáhala a žiadala určiť vlastnícke právo iba ku dňu vyvlastnenia. Aktuálny evidovaný vlastník predmetné nehnuteľnosti nadobudol vyvlastnením v zmysle zák. č. 282/2015 Z. z. a nie je právnym nástupcom právnej predchodkyne žalovaných. Z obsahu spisu vyplýva, že právna predchodkyňa žalovaných ako predávajúca a spoločnosť MH Invest s. r. o. ako kupujúci uzatvorili dňa 03. 03. 2016 kúpnu zmluvu č. XXXXX/XXXX/XXXX/Lužianky/XXX/
XXXX, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti za kúpnu cenu 18026,23 eura. Dňa 21. 06. 2016 uzavrela spoločnosť MH Invest s.r.o. ako predávajúca a spoločnosť MH Invest II s.r.o ako kupujúca kúpnu zmluvu č. XXXXXXXX, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že Okresný úrad X., odbor výstavby a bytovej politiky rozhodnutím č. OU-NR-S zo dňa 18. 08. 2016 rozhodol o vyvlastnení vlastníckeho práva spoločnosti MH Invest II s.r.o. k tomuto pozemku v prospech spoločnosti MH Invest s.r.o. z uvedeného je nutné prijať záver, že právna predchodkyňa žalovaných (resp. žalovaní) preto nie je ani pasívne legitimovaná, pretože v čase vyvlastnenia nebola vlastníčkou predmetných nehnuteľností. Nadobudnutie vlastníctva vyvlastnením je osobitný druh nadobudnutia vlastníctva, ktoré nie je odvodené od práv právneho predchodcu, jedná sa o originárne nadobudnutie vlastníckeho práva. Aktuálny evidovaný vlastník nehnuteľnosti nebol právnym nástupcom žalovanej. S ohľadom na uvedené skutočnosti je nutné uzavrieť, že samotný petit žaloby sa neviaže na odstránenie konkrétnej spornosti žalobkyňou uplatňovaného práva.
37. V závere odvolací súd pre úplnosť uvádza, že mal z obsahu žaloby, všetkých jej vyjadrení, preukázané, že žalobkyňa žalobu podala z dôvodu vyplatenia náhrady za vyvlastnený pozemok. Žalobkyňa odvodzovala svoj právny záujem na danom určení práve rozhodnutím o vyvlastnení pozemkov a uložením náhrady do súdnej úschovy, ktorá nebola vyplatená z dôvodu prebiehajúcich súdnych konaní o vlastníctve pozemkov. Žalobkyňa uviedla, že náhrada za vyvlastnené pozemky bola zložená do úschovy na súde v konaní vedenom pod sp. zn. 12U/4/2016, ktorá skutočnosť nebola medzi stranami sporu sporná. Odvolací súd má zo svojej rozhodovacej činnosti vedomosť, že uznesením Okresného súdu Nitra zo dňa 26. 03. 2019 pod č. k. 12 U 4/2016-53 súd rozhodol o prijatí zložiteľa spoločnosti MH Invest s. r. o., IČO: 36 724 530 pre príjemcu MH Invest II, s. r. o., IČO: 50 021 150 do úschovy sumu 1682830,92 eura. Teda zložiteľ zložil zálohu v prospech konkrétneho príjemcu. Z rozhodnutia o vyvlastnení v prospech spoločnosti MH Invest, s. r. o. vyplýva, že za vyvlastnené pozemky patrí spoločnosti MH Invest II, s. r. o. náhrada podľa ust. § 4 ods. 3 zákona č. 282/2015 Z. z. Konanie o úschovách je upravené v siedmej hlave CMP, konania vo veciach notárskych úschov, v ust. § 359 CMP sú upravené súdne úschovy, u ktorých sa postupuje rovnako ako pri notárskych úschovách. V ust. § 335 a nasl. CMP upravuje konanie o námietkach proti vydaniu predmetu notárskej úschovy, zloženej na účely splnenia záväzku. Jedná sa o samostatnú časť konania, v ktorej súd nariaďuje pojednávanie za účelom zistenia oprávnenej osoby na vydanie predmetu úschovy, ak si jej vyplatenie uplatňuje. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa sa môže domáhať nároku na vyplatenia náhrady za vyvlastnený pozemok v konaní o úschovách.
38. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočností odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie dospel k záveru o správnosti zamietnutia žaloby, avšak z dôvodu neexistencie naliehavého právneho záujmu na žalobkyňou požadovanom určení a preto sa nezaoberal ďalšími dôvodmi zamietnutia žaloby. Odvolací súd však zvýrazňuje, že považuje za správne závery súdu prvej inštancie tvrdiace, že zákonné predkupné právo štátu bolo zmluvnými stranami kúpnej zmluvy zo dňa 08. 07. 2015 obídené, preto zmluva v tejto časti je absolútne neplatná podľa § 39 OZ, na ktoré odôvodnenie v plnom rozsahu poukazuje, v ktorom odôvodnení sa súd prvej inštancie vysporiadal i s námietkami žalobkyne tvrdenými v odvolaní.
39. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako aj vo výroku o trovách konania, keď súd prvej inštancie správne vychádzal z úspechu strán v spore, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Odvolací súd nevzhliadol v predmetnej veci dôvod na postup podľa ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o trovách prvoinštančného konania.
40. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a s ohľadom na plný úspech žalovaných v odvolacom konaní priznal žalovaným v. 5. až v 7. rade a v 9. rade proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). Žalovaným v 1. až 4. rade a žalovaným v 8A., 8B., 8C., 8D., 8E. a 8F. rade nepriznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania z dôvodu, že v odvolacom konaní im preukázateľne žiadne trovy nevznikli, čím bol daný dôvod pre aplikáciu článku 4 CSP.
Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).