Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

27Cb/3/2020

Potvrdené rozhodnutím 43Cob/83/2020
„ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Blahu, členiek senátu JUDr. Márie Jamriškovej, PhD. a Mgr. Miriam Kamenskej v právnej veci žalobcu LODIAR, spol. s r. o., so sídlom Pekárenská 10, 966 01 Hliník nad Hronom, IČO: 36 059 510, zast. JUDr. Dušan Klimo, advokát, so sídlom Ul. Sládkovičova 16/61, 965 01 Žiar nad Hronom proti žalovanému SMMP, s. r. o., so sídlom Ul. Štefana Moysesa 37/21, 965 01 Žiar nad Hronom, IČO: 36 632 830, zast. Mgr. Martina Koková, advokátka, so sídlom Pod Donátom 5, 965 01 Žiar nad Hronom o zaplatenie 3.780,- Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozhodnutiu Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 27Cb/3/2020 zo dňa 30. júla 2020 takto rozhodol: I. Rozhodnutie Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 27Cb/3/2020 zo dňa 30. júla 2020 v prvej a tretej výrokovej vete potvrdzuje. II. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%."

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žiar nad Hronom v konaní pred sudcom JUDr. Štefanom Juhásom v právnej veci žalobkyne: LODIAR, spol. s r. o., Počúvadlianske jazero 62, Banská Štiavnica, IČO: 36 059 510, zast.: JUDr. Dušan Klimo, advokát so sídlom v Žiari nad Hronom, Ul. Sládkovičova 16/61, proti žalovanej: SMMP s. r. o., Ul. Štefana Moysesa 37/21, Žiar nad Hronom, IČO: 36 632 830, zast.: Mgr. Martina Koková, advokátka so sídlom vo Žiari nad Hronom, Pod Donátom 5, o zaplatenie 3 780 € s prísl., takto

rozhodol:

I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobkyni istinu vo výške 3 780 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % p. a. zo sumy 420 € od 6. 4. 2018 do zaplatenia, zo sumy 420 € od 6. 5. 2018 do zaplatenia, zo sumy 420 € od 6. 6. 2018 do zaplatenia, zo sumy 420 € od 6. 7. 2018 do zaplatenia, zo sumy 420 € od 6. 8. 2018 do zaplatenia, zo sumy 420 € od 6. 9. 2018 do zaplatenia, zo sumy 420 € od 6. 10. 2018 do zaplatenia, zo sumy 420 € od 6. 11. 2018 do zaplatenia a zo sumy 420 € od 6. 12. 2018 do zaplatenia, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa sa žalobou, doručenou Okresnému súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) 28. 2. 2020, domáhala uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť jej sumu 3 780 € spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 420 € od 5. 4. 2018 do zaplatenia, zo sumy 420 € od 5. 5. 2018 do zaplatenia, zo sumy 420 € od 5. 6. 2018 do zaplatenia, zo sumy 420 € od 5. 7. 2018 do zaplatenia, zo sumy 420 € od 5. 8. 2018 do zaplatenia, zo sumy 420 € od 5. 9. 2018 do zaplatenia, zo sumy 420 € od 5. 10. 2018 do zaplatenia, zo sumy 420 € od 5. 11. 2018 do zaplatenia a zo sumy 420 € od 5. 12. 2018 do zaplatenia a trovy konania.

2. Svoj nárok žalobkyňa uplatňuje žalobou na základe uzavretej zmluvy o nájme nebytového priestoru z 26. 3. 2018 (ďalej len „zmluva“), v ktorej sa žalovaná ako nájomca zaviazala platiť žalobkyni ako prenajímateľovi nájomné vo výške 350 € + DPH, t. j. 420 € splatné vždy k 5. dňu v mesiaci (čl. IV. bod 1.). Dňa 21. 12. 2018 uzavreli medzi sebou dohodu o ukončení zmluvy o nájme, a to k 31. 12. 2018. Žalovaná doposiaľ protokolárne neodovzdala predmet nájmu v súlade s čl. IV. bod 2. a čl. V. predmetnej zmluvy. Žalovaná neuhradila nájomné za obdobie od 1. 4. 2018 do 31. 12. 2018. Žalovaná navyše využila neprítomnosť konateľa a využívala predmet nájmu aj po uzavretí dohody o skončení nájmu a to až do 9/2019. Uvedenú skutočnosť preukazuje aj elektronickou komunikáciou, v ktorej zástupkyňa v mene žalovanej v správe z 11. 9. 2019 žiadala o započítanie uvedenej čiastky, čím ju podľa žalobkyne uznala a nerozporovala. Výzvou z 19. 9. 2019 bola žalovaná vyzvaná na úhradu dlžného nájomného. Na uvedenú výzvu žalovaná nereagovala.

3. K žalobe bola pripojená zmluva, elektronická komunikácia z 11. 9. 2019, kniha pohľadávok žalobkyne, pokus o zmier z 19. 9. 2019.

4. Okresný súd o nároku žalobkyne rozhodol platobným rozkazom z 9. 3. 2020 (č. l. 23), voči ktorému žalovaná podala včas odpor z 1. 4. 2020, ktorý odôvodnila tým, že nesúhlasí s nárokom uplatneným žalobkyňou, ktorý v celom rozsahu popiera. Podľa žalovanej v inom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. mala byť preukázaná skutočnosť, že žalobkyňa nebola, ani v súčasností nie je vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. H. R. H., v LV č. XXX. V čase uzavretia zmluvy boli predmetné nehnuteľnosti vo vlastníctve fyzickej osoby, a to X.. A. D.. Žalobkyňa nemala vlastnícke, ani iné užívacie právo k nehnuteľnostiam, a preto ako prenajímateľ nebola oprávnená na uzavretie predmetnej zmluvy, a tá je preto absolútne neplatnou a tým nemohlo žalobkyni vzniknúť právo na zaplatenie žalovanej sumy. Vyjadrenie žalovanej, resp. jej zástupcu v elektronickej správe, na ktorú žalobkyňa poukazovala nie je možné považovať za uznanie dlhu. Išlo o informácie slúžiace na nezáväzný návrh ohľadom mimosúdneho riešenia veci. Po nahliadnutí do spisu okresného súdu sp. zn. , sa podľa žalovanej malo preukázať, že údaje účtované v evidencii žalovanej sú účtované nesprávne. V dôsledku podaného odporu bol platobný rozkaz zrušený uznesením z 28. 4. 2020 (č. l. 41).

5. Žalobkyňa sa k odporu proti platobnému rozkazu vyjadrila podaním z 11. 5. 2020, v ktorom uviedla, že popiera skutkové tvrdenia protistrany v celom rozsahu. Tvrdenia žalovanej sa nezakladajú na pravde, pretože všetky pohľadávky z nájomného vzťahu boli riadne účtované a evidované. Žalovaná predmet nájmu po uzavretí zmluvy riadne užívala, pričom nikdy existenciu zmluvy nenamietala a do dnešného dňa neboli protokolárne odovzdané kľúče od užívaných priestorov. Zároveň žalobkyňa popiera, že by predmetom dokazovania v inom konaní bolo posudzovanie správneho vedenia účtovnej evidencie. Zároveň žalobkyňa doložila doklad o dlhoch a nedoplatkoch žalovanej (finstat.sk), zmluvu o nájme nebytových priestorov z 30. 12. 2010 medzi X.. A. D. a žalobkyňou.

6. Žalovaná reagovala vyjadrením z 1. 6. 2020, v ktorom zotrvala na predchádzajúcom vyjadrení. Žalovaná poprela, že by bola riadnym nájomcom a táto skutočnosť bola riadne účtovne evidovaná a uhrádzaná v rodinnej firme X.. D.. Zmluvu z 30. 12. 2010, ktorú predložila žalobkyňa, považuje žalovaná za neplatnú, pretože predmet zmluvy nie je vyjadrený v predmetnej zmluve v súlade so zákonom. Nebytové priestory nie sú v zmluve určené a špecifikované. Žalobkyňa navyše nedisponuje oprávnením, aby mohla ďalej prenajímať priestory tretím osobám, pretože to nemá ako predmet podnikania zapísané v obchodnom registri. Zmluva z 30. 12. 2010 je navyše nepresná a neurčitá aj v časti splatnosti nájomného. Navrhuje vykonať dôkaz, a to predloženie výpisov z bankového účtu žalobkyne za účelom reálneho uhrádzania nájomného vo výške 15 000 € podľa zmluvy z 30. 12. 2010. Taktiež namieta, že predmetnú zmluvu riadne podpísal X.. D., preto navrhuje predložiť originál zmluvy z 30. 12. 2012 a nariadiť znalecké dokazovanie za účelom posúdenia, či podpis na zmluve je podpis zosnulého X.. D..

7. Po odročení pojednávania nariadeného na 23. 6. 2020, z dôvodov na strane žalobkyne, bolo súdu doručené 20. 7. 2020 stanovisko žalobkyne, na ktoré odkazovala aj na pojednávaní, ktoré sa konalo 30. 7. 2020. Spolu so stanoviskom predložila aj originál zmluvy a dohody o ukončení zmluvy z 21. 12. 2018. V stanovisku len zopakovala, že uzatvorené zmluvy považuje za platné a že žalovaná prostredníctvom zástupcu uznala pohľadávku. Ďalej poukazuje na to, že medzi stranami sporu nie je sporná skutočnosť, že predmet nájmu žalovaná fakticky užívala. Zmluvu uzavrela žalovaná bez výhrad. Poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. a sp. zn. , podľa ktorých podnájomná zmluva nemusí mať písomnú formu a môže byť uzatvorená aj konkludentne s tzv. faktickým konaní, v prípade neexistencie pochýb o prejave vôle sporových strán. Vlastník predmetu nájmu X.. D. bol aj konateľom žalobkyne a uzavrel so žalovanou uvedenú zmluvu. Žalovaná na pojednávaní zotrvala na svojich doterajších vyjadreniach. Na pojednávaní predložila listiny získané zo zbierky listín, ktorá je súčasťou obchodného registra (spoločenská zmluva z 13. 2. 2003 a zápisnica z rokovania valného zhromaždenia žalobkyne z 5. 12. 2005), v ktorej sa nachádzali overené aj neoverené podpisy p. D., pričom je zjavné, že sa líšia od jeho podpisov na predmetných zmluvách predložených žalobkyňou, preto trvá na znaleckom dokazovaní.

8. Pri posúdení skutkových okolností prípadu okresný súd vychádzal z predložených listín a vyjadrení strán sporu, z ktorých zistil nasledovné skutočnosti. Medzi žalobkyňou a žalovanou došlo k uzatvoreniu zmluvy, na základe ktorých žalobkyňa ako prenajímateľ je oprávnená disponovať s nehnuteľnosťami zapísanými v liste vlastníctva č. XXX, k. ú. H. R. H.. Žalobkyňa prenechala žalovanej ako nájomcovi do užívania nebytový priestor časť dvojgaráž č. 6, 7. Záväzkom žalovanej ako nájomcu bolo platiť žalobkyni mesačné nájomné vo výške 350 € + DPH splatné vždy k 5. dňu príslušného mesiaca. Zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú s účinnosťou od 1. 4. 2018 a podľa čl. II bod 2. zmluvy sa nájomný vzťah môže skončiť na základe písomnej dohody zmluvných strán. Takouto dohodou bola dohoda o ukončení zmluvy o nájme nebytového priestoru z 21. 12. 2018, v ktorej sa strany sporu dohodli na ukončení zmluvného vzťahu k 31. 12. 2018.

9. Žalobkyňa svoje právo disponovať s predmetom nájmu odvodzovala zo zmluvy o nájme nebytových priestorov z 30. 12. 2010, uzatvorenú medzi prenajímateľom a vlastníkom nehnuteľností zapísaných v liste vlastníctva č. XXX, k. ú. H.J. R. H., X.. A. D. a žalobkyňou ako nájomcom, ktorá bola uzatvorená na dobu neurčitú. Vzhľadom na to, že žalovaná neuhrádzala dohodnuté nájomné za obdobie od 1. 4. 2018 do 31. 12. 2018 žalobkyňa vyzvala žalovanú na jeho úhradu výzvou z 19. 9. 2019. Žalovaná na výzvu nereagovala a dlžné nájomné doposiaľ neuhradila. V rámci rokovania o urovnaní sporu ešte pred podaním žaloby na súd zástupkyňa žalovanej zaslala 11. 9. 2019 návrh dohody o urovnaní vo forme elektronickej správy, v ktorej uviedla, že za účelom mimosúdneho vyriešenia sporu navrhovala uzavrieť trojstrannú dohodu o urovnaní, súčasťou ktorej by sa urovnala aj pohľadávka žalobkyne voči žalovanej vo výške 3 780 € z titulu nájmu garáže, ktorú žalovaná využívala na skladové účely. Žalovaná uvedenú pohľadávku vedie vo svojej účtovnej evidencii. V rámci urovnania malo dôjsť k zániku pohľadávky započítaním s inou pohľadávkou a prípadný rozdiel by žalovaná uhradila do 31. 12. 2019, príp. vykonaním stavebných alebo iných prác v uvedenej lehote.

10. Podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v , spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v a týmto zákonom.

11. Podľa z. č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), nájomnou zmluvou prenajímateľ prenecháva za odplatu nájomcovi vec, aby ju dočasne (v dojednanej dobe) užíval alebo z nej bral aj úžitky.

12. Podľa , nájom a podnájom nebytových priestorov upravuje osobitný zákon.

13. Podľa z. č. o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej len „z. č. “), tento zákon sa vzťahuje na nebytové priestory, ktorými sú miestnosti alebo súbory miestností, ktoré podľa rozhodnutia stavebného úradu sú určené na iné účely ako na bývanie; nebytovými priestormi nie sú príslušenstvo bytu ani spoločné priestory domu.

14. Podľa z. č. , s priestormi uvedenými v (ďalej len „“) nakladajú ich vlastníci, prípadne tí, ktorí vykonávajú právo hospodárenia (ďalej len „prenajímateľ“).

15. Podľa , a z. č. , prenajímateľ môže nebytový priestor prenechať na užívanie inému (ďalej len „“) zmluvou o nájme (ďalej len „zmluva“). Zmluva musí mať písomnú formu a musí obsahovať predmet a účel nájmu, výšku a splatnosť nájomného a spôsob jeho platenia, a ak nejde o nájom na neurčitý čas, čas, na ktorý sa nájom uzaviera. Pri nebytových priestoroch v objektoch, s ktorými hospodári bytová organizácia založená národným výborom, možno zmluvu na určitý čas uzavrieť najdlhšie na dva roky, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Ak zmluva neobsahuje náležitosti podľa odseku 3, je neplatná.

16. Podľa z. č. , je oprávnený prenechať nebytový priestor alebo jeho časť na určitý čas do podnájmu len so súhlasom prenajímateľa.

17. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba je dôvodná. Medzi stranami sporu v priebehu konania nebolo sporné, že strany sporu medzi sebou uzavreli zmluvu, na základe ktorej žalovaná reálne využívala počas dotknutého obdobia (1. 4. 2018 - 31. 12. 2018) predmet nájmu - dvojgaráž na skladové účely, čo žalovaná uviedla aj v elektronickej správe z 11. 9. 2019. Čo však žalovaná popierala bola platnosť predmetnej zmluvy z viacerých dôvodov a tým aj dôvodnosť žalovaného nároku na úhradu dlžného nájomného. V prvom rade žalovaná spochybňovala oprávnenie žalobkyne uzatvárať podnájomnú zmluvu, pretože podľa názoru žalovanej na to nebola žalobkyňa oprávnená, pretože zmluva, z ktorej túto právomoc odvodzovala, žalovaná považuje za neplatnú. K tomu súd uvádza, že podľa názoru Ústavného súdu Českej republiky vysloveného v náleze z 28. 2. 2013, sp. zn. „... Ačkoli tedy předmětná nájemní smlouva podle zjištění soudů neměla dostatečně přesně vymezený předmět nájmu, tedy nebyly přesně specifikovány nemovitosti, se kterými je žalovaná oprávněna nakládat, obě strany však neměly pochybnosti o tom, co je předmětem nájmu, neboť tento byl dán rozsahem faktického užívání předmětných nemovitostí. Lze tedy předpokládat přinejmenším konkludentní konsenzus obou smluvních stran ohledně předmětu nájmu. V této souvislosti je třeba pro úplnost uvést, že režim této smlouvy se řídí ustanovením § 663 a násl. obč. zákoníku a pro platnost smlouvy se nevyžaduje písemná forma. ... Závěr, že určitý právní úkon je neplatný pro neurčitost jeho předmětu, se musí opírat o rozumný výklad dotčeného zákonného ustanovení. Nelze vystačit pouze s gramatickým výkladem. Významnou roli zde hraje především výklad teleologický. Je proto nutné se vždy ptát po účelu zákonného příkazu či zákazu. Ústavní soud zdůrazňuje, že v soukromoprávní sféře je třeba určitost právního úkonu posuzovat vždy ve vztahu ke konkrétním okolnostem daného případu, přičemž pro interpretaci obsahu závazkového vztahu je rozhodující skutečná vůle obou smluvních stran v době uzavření smlouvy. V této souvislosti Ústavní soud připomíná, že v soukromém právu se aplikuje zásada pacta sunt servanda (smlouvy se musí dodržovat) - a to i v případech, kdy je to pro některou ze smluvních stran nevýhodné. Smluvní strana si musí být vědoma své odpovědnosti ve smluvních vztazích a nemůže smlouvy uzavírat, a později namítat jejich neplatnost dle své vlastní vůle. V soukromoprávní sféře platí zásada, že co není zakázáno, je dovoleno. Každý zákonný zásah do této sféry je třeba vnímat jako omezení lidské svobody, a proto je nutno vykládat ustanovení o neplatnosti právních úkonů pro rozpor se zákonem restriktivně, a nikoli extenzivně. Opačný výklad by byl v rozporu s článkem 4 odst. 4 Listiny, podle něhož při používání ustanovení o mezích základních práv a svobod (v tomto případě smluvní volnosti stran) musí být šetřeno jejich podstaty a smyslu a taková omezení nesmějí být zneužívána k jiným účelům, než pro které byla stanovena...“

18. Uvedený záver je plne aplikovateľný na daný skutkový stav, pretože ústavný súd vychádzal pri jeho formulovaní z rovnakej právnej úpravy a zásad platných aj v právnom poriadku Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o posúdenie platnosti zmluvy o nájme nebytových priestorov z 30. 12. 2010, z ktorej žalobkyňa odvodzovala svoje užívacie právo na predmet nájmu, okresný súd uvádza, že v predmete zmluvy je definovaná nehnuteľnosť ako celok a nie ako miestnosť alebo súbor miestností využívaných ako . Z uvedeného dôvodu, aj keď zmluva odkazuje na z. č. , je zmluvou nájomnou, ktorá spadá pod režim nájomnej zmluvy podľa a nasl. . Z tohto dôvodu nie je možné posudzovať platnosť zmluvy podľa ust. z. č. a na uzavretie nájomnej zmluvy zákon napokon nevyžaduje pre jej platnosť písomnú formu. Z uvedeného dôvodu súd predmetnú zmluvu nepovažoval za neplatnú. Tomuto záveru nasvedčuje aj judikatúra súdov, pričom konkrétne okresný súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. , v ktorom konštatoval, že „Je-li nemovitost pronajata jako celek, režim nájemního vztahu je podřízen a násl. Občanského zákoníku... Shodný závěr formuloval Nejvyšší soud např. v rozsudku ze dne 21. října 1999, sp. zn. , publikovaném v příloze I časopisu Soudní judikatura, ročník 2000, pod poř. č. 7, i v rozhodnutích dalších, např. rozsudku ze dne 30. listopadu 1999, sp. zn. , či rozsudku ze dne 30. března 2000, sp. zn. .“

19. Z týchto dôvodov dospel súd k záveru, že obrana žalovanej nie je dôvodná, pretože aj v prípade, že by zmluva o nájme nebytových priestorov z 30. 12. 2010, ktorej nebola zmluvnou stranou, neobsahovala všetky náležitosti, nie je možné ju považovať za neplatnú, a tým spochybňovať právo žalobkyne užívať predmet nájmu a uzatvárať podnájomnú zmluvu. Vzhľadom na to, že žalobkyňa bola v čase uzavretia predmetnej zmluvy rodinnou spoločnosťou X.. D., v ktorej vystupoval ako jeden z konateľov, niet najmenších pochybností, že zmluvné strany nemali pochybnosti o tom, čo je predmetom nájmu, o výške a splatnosti nájomného a v týchto otázkach je možné predpokladať minimálne konsenzus zmluvných strán. V tomto smere poukazuje okresný súd aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , z 12. 7. 2018, v ktorom uviedol, že „...Základným východiskom k ústavne konformnému výkladu zmlúv je uprednostnenie takého výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred interpretáciou, ktorá neplatnosť zmluvy zakladá, za situácie, ak v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci reálne prichádzajú do úvahy oba výklady, t. j. záver o neplatnosti zmluvy by mal predstavovať výnimku, nie pravidlo. Podľa ústavného súdu je v rozpore s princípom právneho štátu taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačný prístup uprednostňujúci výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom v prospech jej platnosti (podobne pozri nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 23. apríla 2013).“

20. Niet teda akýchkoľvek pochybností o platnosti predmetnej zmluvy aj na základe doposiaľ vykonaného dokazovania a na uvedenom závere by nič nezmenilo, ak by súd vykonal žalovanou navrhnuté dôkazy, a to výpisy z účtu žalobkyne na preukázanie platenie nájomného a znalecké dokazovanie za účelom posúdenia pravosti podpisu zmluvnej strany na predmetnej zmluve. Aj v prípade, že by nájomné podľa predmetnej zmluvy nebolo riadne a včas platené, nemá to vplyv na platnosť predmetnej zmluvy. Pokiaľ ide o pravosť podpisu X.. D. na predmetnej zmluve, k tomu súd uvádza, že keďže predmetná zmluva nevyžadovala písomnú formu a zmluvné strany si fakticky plnili na základe predmetnej zmluvy, teda existoval konsenzus zmluvných strán, pri ktorej sa nevyžaduje písomná forma, nie je podpis na uvedenej zmluve podstatný. Pre úplnosť súd uvádza, že žalovaná nebola zmluvnou stranou predmetného zmluvného vzťahu a pravosť podpisu spochybnila len s poukazom na listiny podpísané niekoľko rokov pred podpisom zmluvy o nájme nebytových priestorov z 30. 12. 2010, na ktorých sa „naoko“ nezhoduje podpis X.. D. s podpisom na zmluve. K tomu súd uvádza, že v prípade znaleckého dokazovania zameraného na pravosť podpisu je potrebné vychádzať z porovnania podpisov tej istej osoby z časovo totožného obdobia, pretože je všeobecne známou skutočnosťou, že podpis každej fyzickej osoby sa časom mení a nemusí byť po piatich rokoch totožný. Porovnávanie podpisov tej istej osoby je len jednou z metód zisťovania pravosti podpisu. Preto skutočnosť, že žalovanej sa podpis nepozdával z dôvodu jeho odlišného vyhotovenia ešte neznamená, že predmetné dokumenty nepodpísala tá istá osoba. Tvrdenia žalovanej o oddelenom živote X.. D. a jeho manželky X.. D. v čase podpisu zmluvy sú len ničím nepodložené tvrdenia, z ktorých taktiež nie je možné vyvodiť záver, že uvedenú zmluvu nepodpísal X.. D.. Z uvedených dôvodov považoval súd za neúčelné vykonať žalovanou navrhnuté dôkazy vrátane výzvy na predloženie originálu zmluvy o nájme nebytových priestorov z 30. 12. 2010.

21. K žalovanej navrhnutým dôkazom, ktoré súd nevykonal považuje za nevyhnutné uviesť, že súd nemusí vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je výlučne na súde. Ak sa rozhodne navrhnutý dôkaz nevykonať, musí to zdôvodniť v odôvodnení svojho rozhodnutia ( ). Spravidla pôjde o dôkazy, ktoré nemôžu smerovať k preukázaniu spornej skutočnosti preto, lebo tú skutočnosť možno preukázať iným dôkazom (sudca vyberá, ktorý z viacerých možných je vhodný, pričom vždy prihliada na hospodárnosť) alebo sa týkajú skutočností nerozhodných a právne bezvýznamných a tiež také, ktoré účastníci navrhli s úmyslom predĺžiť súdne konanie (skutočnosť, ktorú majú preukázať, už bola preukázaná, resp. je vôbec otázne, ktorú skutočnosť má dôkaz preukazovať (GEŠKOVÁ, Katarína. [Rozhodnutie súdu o vykonaní dôkazov]. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek. . 1. vydanie. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2017, s. 690.). Je teda na rozhodnutí súdu, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná, pričom podľa konštantnej judikatúry nie je povinnosť súdu vykonať všetky navrhnuté dôkazy a takýto postup neznamená zo strany súdu odňatie možnosti konať pred súdom (porov. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993, R 125/1999, R 21/2017, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. 8. 2010, sp. zn. , uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. 4. 2012, sp. zn. ,). Zásada rovnosti stranám sporu poskytuje rovnakú možnosť predkladať súdu návrhy na vykonanie dôkazov, je však na úvahe súdu, či takto navrhnuté dôkazy vykoná. Z uvedenej zásady však nemožno odvodiť absolútne právo každej strany sporu, aby súd vykonal každý jeden ňou navrhnutý dôkaz, resp. aby vzal za správny každý jeden jej prednesený argument (porov. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 11. 6. 2014). Do obsahu základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom, ktoré účastník konania pred všeobecným súdom navrhol, nepatrí povinnosť súdu vykonať všetky navrhnuté dôkazy, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci sudcovi a súdu umožňuje vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú. (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 8. 10. 1997).

22. Vzhľadom na uvedené, považoval okresný súd zmluvu o nájme nebytových priestorov z 30. 12. 2010 za platnú a z tohto dôvodu mala žalobkyňa aj právo uzatvoriť následne zmluvu, ktorým prenechala časť nebytového priestoru (dvojgaráž) do užívania žalovanej. Uvedená zmluva obsahuje všetky a ako vyplýva aj zo zhodných tvrdení strán sporu, žalobkyňa si svoj záväzok splnila a predmet nájmu prenechala žalovanej, ktorá ho počas doby platnosti zmluvy aj užívala, napriek tomu nesplnila svoj záväzok zaplatiť nájomné. Na platnosti tohto právneho vzťahu nič nemení ani skutočnosť, že žalobkyňa nemala v predmete podnikania zapísanú činnosť prenajímania nehnuteľností tretím subjektom, pretože v súlade s takéto konanie zaväzuje žalobkyňu táto skutočnosť nerobí právny úkon absolútne neplatným.

23. Je síce pravdou, že vyjadrenie žalovanej, resp. jej zástupkyne v elektronickej správe z 11. 9. 2019 nie je možné považovať za uznanie záväzku podľa , pretože z neho nevyplýva, že žalovaná ním chcela vyjadriť uznanie záväzku, na druhej strane však z obsahu správy vyplýva, že nepopierala užívacie právo žalobkyne, ani platnosť zmluvy o nájme nebytových priestorov z 30. 12. 2010, výšku samotnej pohľadávky a napokon ani faktické užívanie predmetu nájmu ako aj tú skutočnosť, že pohľadávky boli evidované v účtovníctve strán sporu. Z tohto dôvodu je teda evidentné, že tvrdenia žalovanej v tomto konaní sú účelové, keď ešte pred podaním žaloby žiadala uvedenú pohľadávku bez akýchkoľvek námietok započítať, resp. priamo vyplatiť zvyšok pohľadávky na účet žalobkyne.

24. Okresný súd mal tak preukázané, že žalovaná na základe platne uzavretej zmluvy neuhradila dlžné nájomné vo výške 3 780 € a uvedená pohľadávka nezanikla ani iným zákonným spôsobom, preto súd v tejto časti žalobe vyhovel.

25. Podľa , dlžník, ktorého záväzok spočíva v peňažnom plnení, je v omeškaní, ak nesplní riadne a najneskôr do 30 dní odo dňa doručenia dokladu alebo do 30 dní odo dňa poskytnutia plnenia veriteľom, podľa toho, ktorý z týchto dní nastal neskôr, ak zo zmluvy nevyplýva iná lehota splatnosti. Ak je deň doručenia dokladu neistý, dlžník je v omeškaní uplynutím 30. dňa odo dňa poskytnutia plnenia veriteľom. Dlžník je v omeškaní, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom.

26. Podľa a , ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia. Ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

27. Podľa nariadenia vlády SR č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia , namiesto úrokov z omeškania podľa sadzby určenej podľa odseku 1 môže veriteľ požadovať úroky z omeškania v sadzbe, ktorá sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania zvýšenej o deväť percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania platí počas celej doby omeškania.

28. O úrokoch z omeškania súd rozhodol v súlade s a . Vzhľadom na absenciu dohody zmluvných strán o výške úrokov z omeškania si žalobkyňa uplatňuje úrok z omeškania v zákonnej výške 9 % p. a. z dlžných súm podľa splatnosti dohodnutej podľa čl. IV. bod 1 zmluvy od prvého dňa omeškania žalovanej. Žalobkyni vzniklo právo na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9 % (9 + 0,00 %), pretože základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky (hlavné refinančné operácie podľa z. č. o zavedení meny euro v Slovenskej republike) k prvému dňu omeškania bola 0,00 %. Prvý deň omeškania nastal až 6. deň toho ktorého mesiaca, pretože 5. deň bol posledným dňom splatnosti nájomného a žalovaná sa do omeškania dostala až bezprostredne nasledujúci deň po splatnosti mesačného nájomného. Súd teda priznal žalobkyni právo na úrok z omeškania tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

29. Podľa a v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

30. Podľa , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

31. Žalobkyňa bola v konaní úspešná v rozsahu 100 %, pričom neúspech tvoril nepatrnú časť, ktorá mala zanedbateľný vplyv na celkovom úspechu žalobkyne, preto jej v uvedenom rozsahu súd priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej ako neúspešnej strane sporu.

32. O výške náhrady trov konania rozhodne okresný súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia, ktoré je potrebné doručiť Okresnému súdu Žiar nad Hronom v dostatočnom počte rovnopisov s prílohami, v prípade jeho doručenia iným spôsobom ako do elektronickej schránky súdu. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisovú značku tohto konania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť a odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie môže meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie dôkazy alebo tvrdenia, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1 , ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.