Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

43Cob/83/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Blahu, členiek senátu JUDr. Márie Jamriškovej, PhD. a Mgr. Miriam Kamenskej v právnej veci žalobcu LODIAR, spol. s r. o., so sídlom Pekárenská 10, 966 01 Hliník nad Hronom, IČO: 36 059 510, zast. JUDr. Dušan Klimo, advokát, so sídlom Ul. Sládkovičova 16/61, 965 01 Žiar nad Hronom proti žalovanému SMMP, s. r. o., so sídlom Ul. Štefana Moysesa 37/21, 965 01 Žiar nad Hronom, IČO: 36 632 830, zast. Mgr. Martina Koková, advokátka, so sídlom Pod Donátom 5, 965 01 Žiar nad Hronom o zaplatenie 3.780,- Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozhodnutiu Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. zo dňa 30. júla 2020 takto

rozhodol:

I. Rozhodnutie Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. zo dňa 30. júla 2020 v prvej a tretej výrokovej vete potvrdzuje.

II. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Okresný súd napadnutým rozhodnutím v prvej výrokovej vete zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 3.780 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % p. a. zo sumy 420 Eur od 6. 4. 2018 do zaplatenia, zo sumy 420 Eur od 6. 5. 2018 do zaplatenia, zo sumy 420 Eur od 6. 6. 2018 do zaplatenia, zo sumy 420 Eur od 6. 7. 2018 do zaplatenia, zo sumy 420 Eur od 6. 8. 2018 do zaplatenia, zo sumy 420 Eur od 6. 9. 2018 do zaplatenia, zo sumy 420 Eur od 6. 10. 2018 do zaplatenia, zo sumy 420 Eur od 6. 11. 2018 do zaplatenia a zo sumy 420 Eur od 6. 12. 2018 do zaplatenia, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

2. V prevyšujúcej časti v druhej výrokovej vete žalobu zamietol a v tretej výrokovej vete priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu.

3. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca sa svojou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 3.780,- Eur spolu s 9 % úrokom z omeškania zo sumy 420 Eur od 05. 04. 2018 do zaplatenia, zo sumy 420 Eur od 05. 05. 2018 do zaplatenia, zo sumy 420 Eur od 05. 06. 2018 do zaplatenia, zo sumy 420 Eur od 05. 07. 2018 do zaplatenia, zo sumy 420 Eur od 05. 08. 2018 do zaplatenia, zo sumy 420 Eur od 05. 09. 2018 do zaplatenia, zo sumy 420 Eur od 05. 10. 2018 do zaplatenia, zo sumy 420 Eur od 05. 11. 2018 do zaplatenia a zo sumy 420 Eur od 05. 12. 2018 do zaplatenia.

4. Žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že na základe zmluvy o nájme nebytového priestoru zo dňa 26.03.2018 sa žalovaný zaviazal uhrádzať žalobcovi ako prenajímateľovi nájomné vo výške 420,- Eur mesačne vždy k 5. dňu v mesiaci. Dňa 21.12.2018 došlo k uzavretiu dohody o ukončení zmluvy o nájme,

a to k 31.12.2018. Žalovaný do času podania žaloby neodovzdal žalobcovi protokolárne predmet nájmu a neuhradil nájomné za obdobie od 01. 04. 2018 do 31. 12. 2018. Žalovaný pritom užíval predmet nájmu až do septembra 2019. Žalobca poukazoval na elektronickú komunikáciu, v ktorej zástupca žalovaného v správe zo dňa 11.09.2019 žiadal o započítanie žalobcom uplatnenej sumy, čím podľa žalobcu žalovaný túto čiastku uznal a nerozporoval.

5. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že v odpore proti vydanému platobnému rozkazu žalovaný uplatnený nárok v celom rozsahu popieral. Podľa žalovaného v inom konaní pred Okresným súdom Žiar nad Hronom pod sp. zn. mala byť preukázaná skutočnosť, že žalobca nebol a ani nie je vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. Hliník nad Hronom, LV č. XXX. V čase uzavretia zmluvy boli nehnuteľnosti vo vlastníctve fyzickej osoby X.. A. D.. Žalobca nemal vlastnícke, ani iné užívacie právo k predmetným nehnuteľnostiam a ako prenajímateľ nebol oprávnený na uzavretie zmluvy a tá je preto absolútne neplatná a nemohlo žalobcovi z nej vzniknúť právo na zaplatenie žalovanej sumy. Vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného nie je možno považovať za uznanie dlhu. Po nahliadnutí do spisu okresného súdu sp. zn. sa malo podľa žalovaného preukázať, že údaje účtované v evidencii žalovaného sú účtované nesprávne.

6. Žalobca v priebehu konania tvrdil, že všetky pohľadávky z nájomného vzťahu boli riadne účtované a evidované. Žalovaný predmet zmluvy riadne užíval, existenciu zmluvy nikdy nenamietal a ku dňu podania jeho vyjadrenia nedošlo k protokolárnemu odovzdaniu kľúčov od užívaných priestorov. V žiadnom inom konaní podľa žalobcu nedošlo k posudzovaniu správneho vedenia účtovnej evidencie a okrem iného predložil zmluvu o nájme nebytových priestorov z 30.12.2010 medzi žalobcom a X.. A. D..

7. Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný podaním zo dňa 01.06.2020 namietal, že by bol riadnym nájomcom a že by táto skutočnosť bola riadne účtovne evidovaná a uhrádzaná v rodinnej firme Ing. D.. Zmluvu zo dňa 30.12.2010 predloženú žalobcom považoval za neplatnú, pretože predmet zmluvy nie je vyjadrený v tejto zmluve v súlade so zákonom. Nebytové priestory nie sú v nej určené a špecifikované. Žalobca nedisponuje oprávnením, aby mohol prenajímať priestory tretím osobám, pretože to nemá ako predmet podnikania zapísaný v obchodnom registri. Zmluva zo dňa 30.12.2010 je nepresná, neurčitá aj v časti splatnosti nájomného. Žalovaný navrhol predložiť výpisy z bankového účtu žalobcu za účelom preukázania reálneho uhrádzania dohodnutého nájomného podľa zmluvy zo dňa 30.12.2010 vo výške 15.000,- Eur. Žalovaný namietal, že uvedenú zmluvu podpísal X.. D., preto navrhol predložiť jej originál a nariadiť znalecké dokazovanie za účelom posúdenia pravosti podpisu zosnulého Ing. D..

8. Podľa žalobcu sú uvedené zmluvy platné a žalovaný prostredníctvom svojho zástupcu pohľadávku uznal. Podľa žalobcu nie je sporná skutočnosť faktického užívania predmetu nájmu zo strany žalovaného. Odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. , , podľa ktorých podnájomná zmluva nemusí mať písomnú formu a môže byť uzavretá aj konkludentne s tzv. faktickým konaním v prípade neexistencie pochýb o prejave vôle sporových strán. Žalobca uviedol, že vlastník predmetu nájmu X.. D. bol aj konateľom žalobcu a uzavrel so žalovaným uvedenú zmluvu. Žalovaný predložil doklady zo zbierky listín žalobcu, na ktorých sa nachádzali neoverené podpisy p. D., pričom podľa žalovaného je zjavné, že sa líšia od podpisov na predmetných zmluvách predložených žalobcom. Zotrval preto na požiadavke vykonania znaleckého dokazovania.

9. Po vykonanom dokazovaní dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba je dôvodná. Uviedol, že v konaní nebolo sporné, že strany sporu uzavreli zmluvu, na základe ktorej žalovaný reálne využíval počas dotknutého obdobia od 01.04.2018 do 31.12.2018 predmet nájmu - dvojgaráž na skladové účely, čo žalovaný uviedol aj v elektronickej správe zo dňa 11.09.2019. Okresný súd konštatoval, že spornou bola žalovaným namietaná platnosť predmetnej zmluvy z viacerých dôvodov a tým aj dôvodnosť nároku žalobcu na úhradu dlžného nájomného. Na prvom mieste žalovaný spochybňoval oprávnenie žalobcu uzatvárať podnájomnú zmluvu, keďže žalobca na to nebol oprávnený, nakoľko zmluva, z ktorej túto právomoc odvodzoval je podľa žalovaného neplatná. Súd prvej inštancie odkázal na rozhodnutie Ústavného súdu ČR z 28. 02. 2013, sp. zn. . Zo záverov tohto rozhodnutia vyplýva, že aj keď nájomná zmluva nemala dostatočne presne vymedzený predmet nájmu, teda neboli presne špecifikované nehnuteľnosti, s ktorými je žalovaný oprávnený nakladať, avšak obidve strany nemali pochybnosti o tom, čo je predmetom nájmu, pretože tento bol daný rozsahom faktického užívania predmetných nehnuteľností. Podľa tohto záveru je možné predpokladať prinajmenšom konkludentný

konsenzus obidvoch zmluvných strán ohľadne predmetu nájmu. Režim zmluvy o nájme nehnuteľností sa riadi ustanovením a následne a pre jej platnosť sa nevyžaduje písomná forma. Podľa uvedeného rozhodnutia je v súkromno-právnej sfére vždy potrebné určitosť právneho úkonu posudzovať vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam prípadu, pričom pre interpretáciu obsahu záväzkového vzťahu je rozhodujúca skutočná vôľa zmluvných strán v dobe uzavretia zmluvy. Podľa okresného súdu sú uvedené závery z rozhodnutia Ústavného súdu ČR plne aplikovateľné aj na ním zistený skutkový stav v konkrétnej veci, keď ústavný súd vychádzal pri formulovaní z rovnakej právnej úpravy a zásad platných aj v právnom poriadku Slovenskej republiky.

10. Vo vzťahu k posúdeniu platnosti zmluvy o nájme nebytových priestorov z 30.12.2010, z ktorej žalobca odvodzoval užívacie právo na predmet nájmu, súd prvej inštancie uviedol, že v predmete zmluvy je definovaná nehnuteľnosť ako celok a nie miestnosť alebo súbor miestností využívaných ako nebytové priestory. Dospel k záveru, že z uvedeného dôvodu, aj keď zmluva odkazuje na zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov, je uvedená zmluva nájomnou zmluvou, ktorá spadá pod režim nájomnej zmluvy podľa a nasl. . Z tohto dôvodu preto nie je možné posudzovať platnosť tejto zmluvy z 30.12.2010 podľa a na uzavretie tejto nájomnej zmluvy zákon nevyžaduje pre jej platnosť písomnú formu. Okresný súd preto túto zmluvu nepovažoval za neplatnú. Odkázal v tejto súvislosti na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. .

11. Súd prvej inštancie obranu žalovaného nepovažoval za dôvodnú, pretože aj keby zmluva o nájme nebytových priestorov z 30.12.2010, ktorej zmluvnou stranou žalovaný nebol, neobsahovala všetky náležitosti, nie je možné ju považovať za neplatnú a spochybňovať tým právo žalobcu užívať predmet nájmu a uzatvárať podnájomnú zmluvu. Keďže žalobca bol v čase uzavretia uvedenej zmluvy rodinnou spoločnosťou Ing. D., ktorý vystupoval ako jeden z jej konateľov, niet podľa okresného súdu pochybností, že zmluvné strany nemali pochybnosť o tom, čo je predmetom nájmu, o výške a splatnosti nájomného a v týchto otázkach je možné predpokladať konsenzus zmluvných strán. V tejto súvislosti odkázal okresný súd na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. z 12.07.2018, v zmysle ktorého neplatnosť zmluvy by mala predstavovať výnimku a nie pravidlo.

12. Podľa súdu prvej inštancie na záver o platnosti predmetnej zmluvy postačuje aj doposiaľ ním vykonané dokazovanie a na tomto závere by sa nič nezmenilo, aj keby boli vykonané žalovaným navrhnuté dôkazy, a to výpisy z účtu žalobcu na preukázanie platenia nájomného a znalecké dokazovanie za účelom posúdenia pravosti podpisu zmluvnej strany na tejto zmluve. Ak by aj nájomné podľa tejto zmluvy nebolo riadne a včas platené, nemá to vplyv na jej platnosť. Vo vzťahu k námietke o pravosti podpisu X.. D. na predmetnej zmluve z 30.12.2010 (ďalej aj „pôvodná zmluva“) okresný súd uviedol, že vzhľadom na to, že uvedená zmluva nevyžadovala písomnú formu a zmluvné strany fakticky plnili na základe tejto zmluvy, teda existoval konsenzus zmluvných strán, pri ktorých sa nevyžaduje písomná forma, potom podpis na tejto zmluve nie je podstatný. Pre úplnosť okresný súd uviedol, že žalovaný nebol zmluvnou stranou predmetného zmluvného vzťahu (pôvodnej zmluvy) a žalovaný spochybnil pravosť podpisu poukazom na listiny podpísané niekoľko rokov pred podpisom zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 30.12.2010, na ktorých sa „naoko“ nezhoduje podpis Ing. D. s podpisom na zmluve. Podľa okresného súdu pri porovnávaní podpisov je potrebné vychádzať z podpisu tej istej osoby z časovo totožného obdobia, keďže podpis fyzickej osoby sa mení a nemusí byť po 5 rokoch totožný. Skutočnosť, že žalovanému sa podpis nepozdával z dôvodu jeho odlišného vyhotovenia neznamená, že predmetné dokumenty nepodpísala tá istá osoba. Ani z tvrdenia žalovaného o oddelenom živote Ing. D. a jeho manželky v čase podpisu pôvodnej zmluvy neumožňuje vyvodiť záver, že uvedenú zmluvu Ing. D. nepodpísal. Z týchto dôvodov okresný súd nepovažoval za účelné vykonať žalovaným navrhnuté dôkazy vrátane výzvy na predloženie originálu zmluvy zo dňa 30.12.2010.

13. K nevykonaniu žalovaným navrhnutých dôkazov odkázal okresný súd na Komentár k , 1. vydanie, C.H.Beck 2017, s. 690, podľa ktorého súd nemusí vykonať všetky navrhnuté dôkazy, výber dôkazov, ktoré vykoná, je na súde. Nie je povinnosťou súdu vykonať všetky navrhnuté dôkazy a takýto postup neznamená zo strany súdu odňatie možnosti konať pred súdom a odkázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR.

14. Na základe uvedeného dospel k záveru, že zmluva o nájme nebytových priestorov z 30.12.2010 je platná, a preto žalobca mal právo uzavrieť následne zmluvu, ktorou prenechal časť nebytových

priestorov - dvojgaráž do užívania žalovanému. Táto zmluva obsahuje všetky náležitosti podľa , žalobca si svoj záväzok splnil, predmet nájmu prenechal žalovanému, ktorý ho počas platnosti zmluvy aj užíval a napriek tomu nesplnil svoj záväzok zaplatiť nájomné. Na tejto skutočnosti nič nemení ani to, že žalobca nemal v predmete podnikania činnosť prenajímania nehnuteľností, pretože v zmysle (ďalej aj „“) takéto konanie zaväzuje žalobcu a táto skutočnosť nerobí právny úkon neplatným. Okresný súd konštatoval, že vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu v elektronickej správe zo dňa 11.09.2019 síce nie je možné považovať za uznanie záväzku podľa , avšak na druhej strane z neho vyplýva, že žalovaný nepopieral užívacie právo žalobcu, ani platnosť zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 30.12.2010, nepopieral výšku pohľadávky ani faktické užívanie predmetu nájmu a skutočnosť, že pohľadávky boli evidované v účtovníctve strán sporu. Okresný súd preto považoval tvrdenie žalovaného v konaní za účelové, keďže ešte pred podaním žaloby žiadal žalovaný pohľadávku bez akýchkoľvek námietok započítať, resp. priamo vyplatiť zvyšok pohľadávky na účet žalobcu.

15. Okresný súd mal preukázané, že na základe platne uzavretej zmluvy žalovaný neuhradil dlžné nájomné v sume 3.780,- Eur a preto ho na jej zaplatenie zaviazal a žalobe vyhovel. Pri rozhodovaní o úrokoch z omeškania priznal žalobcovi 9 % úrok z omeškania v zmysle , Nariadenia vlády č. , t. j. v zákonnej výške 9 %, a to od prvého dňa omeškania, t. j. od šiesteho dňa v mesiaci. Keďže žalobca sa domáhal zaplatenia úrokov z omeškania od piateho dňa v mesiaci, avšak k omeškaniu žalovaného došlo až od šiesteho dňa v mesiaci, potom priznal úrok z omeškania od šiesteho dňa v danom mesiaci a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, t. j. v časti úrokov z omeškania z jednotlivých súm za piaty deň v mesiaci.

16. Keďže žalobca bol v konaní úspešný v rozsahu 100 % a jeho neúspech tvoril nepatrnú časť, ktorá mala zanedbateľný vplyv na celkový úspech žalobcu, rozhodol o priznaní nároku na náhradu trov konania žalobcovi voči žalovanému v plnom rozsahu podľa .

17. Proti uvedenému rozhodnutiu podal včas odvolanie žalovaný z dôvodu podľa , a . Vytýkal súdu prvej inštancie nesprávne skutkové zistenie uvedené v bode 22. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Namietal, že z čl. 2 zmluvy o nájme o nebytových priestorov uzavretej medzi stranami sporu dňa 26.03.2018 vyplýva účel nájmu - podnikanie v rozsahu podnikateľskej činnosti žalovaného v deň podpisu zmluvy. S odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. tvrdil, že zmluva o nájme nebytových priestorov uzavretá medzi stranami sporu je neplatná, keďže účel nájmu je uvedený v zmluve (podnikateľská činnosť) bez toho, aby zmluva obsahovala upresnenie alebo iný údaj, ktorým by bol účel nájmu konkretizovaný. Podľa a pre neurčito dojednaný účel nájmu je preto zmluva uzavretá medzi stranami sporu neplatná.

18. Žalovaný ďalej namietal, že z vykonaného dokazovania nie je preukázané, že práve žalobca a nie skutočný vlastník nájmu A. D. ako fyzická osoba mal prenechať, resp. prenechal predmet nájmu žalovanému do užívania.

19. Žalovaný v odvolaní namietal aj nesprávne skutkové zistenie súdu prvej inštancie týkajúce sa e- mailovej komunikácie právneho zástupcu žalovaného zo dňa 11.09.2019. Tvrdil, že táto sa netýkala rokovania o urovnaní sporu pred podaním žaloby v súdnom konaní medzi žalobcom a žalovaným, ale uvedená komunikácia sa týkala iného súdneho konania pred Okresným súdom Žiar nad Hronom pod sp. zn. , kde na strane proti žalovanej stojí dedička po A. D.vi ako fyzickej osobe. V tomto konaní v čase po 11.09.2019 bolo zistené, že záväzok žalovaného voči žalobcovi uplatnený vo výške 3.780,- Eur je evidovaný v účtovníctve žalovaného nesprávne.

20. Žalovaný napádal aj nesprávne skutkové zistenie súdu prvej inštancie, keď podľa žalovaného vôbec nebolo preukázané, že by si zmluvné strany, a to X.. A. D. a žalobca na základe pôvodne uzavretej zmluvy zo dňa 30.10.2012 skutočne fakticky plnili záväzky z údajne ústne uzavretej nájomnej zmluvy. Tento záver okresného súdu nie je vôbec preukázaný. Ostal len v rovine v nepreukázanej úvahy a za účelom preukázania týchto skutočností okresný súd nevykonal navrhované dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, keď nežiadal predloženie výpisu z bankového účtu žalobcu na preukázanie úhrad nájomného skutočnému vlastníkovi zo strany žalobcu. Žalovaný tvrdil, že okresný súd pred

vydaním napadnutého rozhodnutia nesprávne a neúplne zistil skutočný stav veci. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.

21. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 07.10.2020. V ňom namietal skutkové aj právne tvrdenia uvádzané žalovaným v odvolaní. Tieto považoval za nedôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je zákonné a spravodlivé. Okresný súd podľa neho správne právne vyhodnotil skutkový stav a predložené listinné dôkazy, ako aj účelovosť a nedôvodnosť procesnej obrany žalovaného na základe zásad civilného procesu a poctivého obchodného styku.

22. Poukázal na to, že žalovaný podpísal zmluvu dobrovoľne, slobodne, vážne a určito. Súhlasil so zmluvnými podmienkami, užíval dané priestory podľa zmluvy, nenamietal ich platnosť počas doby trvania a uzatvoril aj dohodu o ukončení zmluvy zo dňa 21.12.2018 bez námietok. Námietky o neplatnosti zmluvy sú uplatnené len zo zámerom nezaplatiť zmluvne dohodnuté nájomné. V konaní nebolo sporné platné uzavretie podnájomnej zmluvy zo dňa 26.03.2018 medzi stranami sporu, žalovaným podpísané bez výhrad. Nebolo sporné ani uzavretie dohody o ukončení podnájomnej zmluvy zo dňa 21.12.2018 podpísané žalovaným bez výhrad. Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu uznal existenciu pohľadávky žalobcu a jeho vôľa smerovala k jej zániku, čo možno považovať za zhodné tvrdenie podľa . Návrhom na zápočet pohľadávky žalobcu sa žalovaný domáhal zániku existujúcej pohľadávky. Žalovaný prejavil vôľu uzavrieť zmluvu za dohodnutých podmienok, čo svojim konaním aj potvrdil, platnosť nenamietal, pričom uznal svoju dlžobu ako existujúcu v účtovnej evidencii. Podľa žalobcu v konaní nebolo sporné, že zosnulý X.. A. D. bol vlastníkom uvedených priestorov, ako aj konateľom žalobcu. Menovaný uzavrel uvedené zmluvné dokumenty a sám dal súhlas s uvedeným obsahom zmlúv. Konanie žalovaného považuje žalobca za konanie v rozpore s poctivým obchodným stykom, ako aj dobrými mravmi, ktoré napĺňa známky zneužitia práva. Odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. , v zmysle ktorých pre podnájomnú zmluvu zákon neustanovuje písomnú formu a nespája s jej absenciou žiadne právne následky. Platná je aj podnájomná zmluva, ktorá môže byť uzavretá aj ústne alebo konkludentne s tzv. faktickým konaním v prípade neexistencie pochýb o prejave vôle sporových strán.

23. Uzavretá zmluva medzi stranami sporu zo dňa 26.03.2018 je preto podľa žalobcu platná. Okresný súd správne postupoval aj vtedy, keď nepripustil návrhy na vykonanie dokazovania zo strany žalovaného, keď sám žalovaný uznal existenciu pohľadávky vedenej v jeho účtovníctve, užíval nebytové priestory a nenamietal existenciu tejto zmluvy. Žalovaný po celý čas trvania zmluvy nenamietal platnosť existencie záväzkového právneho vzťahu a túto skutočnosť začal namietať len z dôvodu poškodiť žalobcu. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil v celom rozsahu a žiadal priznať žalobcovi náhradu trov konania.

24. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu nevyjadril.

25. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa a v senáte bez nariadenia pojednávania podľa , pretože nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a nevyžaduje to ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok bol podľa a odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo v zmysle oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

26. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca ako nájomca uzavrel dňa 30.12.2010 s vlastníkom nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. 470, k. ú. H. nad H., X.. A. D. ako prenajímateľom zmluvu o nájme nebytových priestorov na dobu neurčitú.

27. Dňa 26.03.2018 bola medzi stranami sporu uzatvorená zmluva nazvaná „Zmluva o nájme nebytového priestoru“, z ktorej čl. I. ods. 1 vyplýva, že žalobca ako prenajímateľ je oprávnený disponovať s nehnuteľnosťami zapísanými na liste vlastníctva č. XXX, k. ú. Hliník nad Hronom. Žalobca prenechal žalovanému ako nájomcovi do užívania nebytový priestor časť dvojgaráž č. 6, 7 vo vyššie uvedených nehnuteľnostiach. Žalovaný ako nájomca sa zaviazal platiť žalobcovi mesačné nájomné vo výške 350,- Eur + DPH splatné vždy k 5. dňu príslušného mesiaca. Zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú s účinnosťou od 01.04.2018 a podľa čl. II bod 2. zmluvy sa nájomný vzťah mohol skončiť na základe písomnej dohody zmluvných strán. Dohodou o ukončení zmluvy o nájme nebytového priestoru z 21.12. 2018 sa strany sporu dohodli na ukončení zmluvného vzťahu k 31.12.2018.

28. Žalovaný neuhrádzal dohodnuté nájomné za obdobie od 01.04.2018 do 31.12.2018 a žalobca preto vyzval žalovaného na jeho úhradu výzvou z 19.09.2019. Žalovaný na výzvu nereagoval a dlžné nájomné neuhradil. Zástupca žalovaného zaslal dňa 11.09.2019 návrh dohody o urovnaní vo forme elektronickej správy, v ktorej za účelom mimosúdneho vyriešenia sporu navrhoval uzavrieť trojstrannú dohodu o urovnaní, súčasťou ktorej by sa urovnala aj pohľadávka žalobcu voči žalovanému vo výške 3.780,- Eur z titulu nájmu garáže, ktorú žalovaný využíval na skladové účely, pričom žalovaný uvedenú pohľadávku evidoval vo svojej účtovnej evidencii. V rámci urovnania malo dôjsť k zániku pohľadávky započítaním s inou pohľadávkou a prípadný rozdiel by žalovaný uhradil do 31.12.2019, príp. vykonaním stavebných alebo iných prác v uvedenej lehote.

29. Podľa v znení účinnom ku dňu 26.03.2018 (ďalej ) zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v , spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v a týmto zákonom.

30. Podľa (ďalej ) nájomnou zmluvou prenajímateľ prenecháva za odplatu nájomcovi vec, aby ju dočasne (v dojednanej dobe) užíval alebo z nej bral aj úžitky.

31. Podľa nájom a podnájom nebytových priestorov upravuje osobitný zákon. 32. Podľa o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej ) tento zákon sa vzťahuje na nebytové priestory, ktorými sú miestnosti alebo súbory miestností, ktoré podľa rozhodnutia stavebného úradu sú určené na iné účely ako na bývanie; nebytovými priestormi nie sú príslušenstvo bytu ani spoločné priestory domu.

33. Podľa prenajímateľ môže nebytový priestor prenechať na užívanie inému (ďalej len "") zmluvou o nájme (ďalej len "zmluva").

34. Podľa zmluva musí mať písomnú formu a musí obsahovať predmet a účel nájmu, výšku a splatnosť nájomného a spôsob jeho platenia, a ak nejde o nájom na neurčitý čas, čas, na ktorý sa nájom uzaviera. Pri nebytových priestoroch v objektoch, s ktorými hospodári bytová organizácia založená národným výborom, možno zmluvu na určitý čas uzavrieť najdlhšie na dva roky, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak.

35. Podľa , ak zmluva neobsahuje náležitosti podľa odseku 3, je neplatná.

36. Podľa je oprávnený prenechať nebytový priestor alebo jeho časť na určitý čas do podnájmu len so súhlasom prenajímateľa.

37. Odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní žalovaného voči napadnutému rozhodnutiu vychádzal zo skutkového stavu zisteného v dostatočnom rozsahu súdom prvej inštancie a preto nepovažoval za potrebné vykonané dokazovanie doplniť alebo ho zopakovať.

38. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie odvolací súd preskúmal v rozsahu a z dôvodov uvedených žalovaným v odvolaní.

39. Po zhodnotení skutočností zistených z predloženého spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie v tejto veci dostatočne zistil skutkový stav a zistené skutočnosti správne posúdil, keď vydal napadnutý rozsudok, ktorým žalobe v prvej výrokovej vete vyhovel. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie neodňal žalovanému možnosť konať pred súdom a preto sa stotožňuje s jeho záverom o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi ním uplatnený nárok v priznanej výške s príslušenstvom. Napadnuté rozhodnutie okresného súdu v prvej výrokovej vete odvolací súd považoval za vecne správne, s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa stotožňuje a odkazuje na jeho odôvodnenie, ktoré po skutkovej aj právnej stránke považuje za správne. Vzhľadom na obsah a rozsah podaného odvolania odvolací súd k veci udáva nasledovné.

40. Súd prvej inštancie správne posúdil existenciu právneho vzťahu medzi stranami sporu, keď konštatoval, že zmluva uzavretá medzi stranami sporu je zmluvou platnou. Aj keď to súd prvej inštancie priamo neuviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, na viacerých miestach (bod 16.,17. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia) poukázal aj na podnájomnú zmluvu a na ust. z.č. Na základe vykonaného dokazovania je zrejmé, že vzťah medzi stranami sporu na základe zmluvy uzavretej dňa 26.03.2018 nazvanej „Zmluva o nájme nebytového priestoru“ je podľa svojho obsahu a vzhľadom na vykonané dokazovanie podnájomnou zmluvou podľa Okresný súd správne konštatoval aj tú skutočnosť, že žalobca bol oprávnený nakladať s predmetnou nehnuteľnosťou, a to na základe zmluvy o nájme nebytových priestorov uzavretej medzi žalobcom a X.. D. dňa 30.12.2010. Keďže v konaní nebolo sporné, že žalobca nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností, ale jej vlastníkom bol X.. D., ktorý uzavrel so žalobcom zmluvu o nájme nebytových priestorov, potom zmluva uzavretá medzi stranami sporu dňa 26.03.2018 je zmluvou o podnájme nebytových priestorov. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že v konaní nebola sporná okolnosť, že žalovaný uvedené priestory užíval od 01.04.2018 do 31.12.2018. Sporná nebola ani dohodnutá výška nájomného, jeho splatnosť a ani skutočnosť, že žalovaný dlžné nájomné za uvedené obdobie vo výške 3.780,- Eur žalobcovi neuhradil.

41. Odvolací súd odkazuje na právne závery súdu prvej inštancie ohľadne platnosti pôvodnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a X.. D. zo dňa 30.12.2010 a súhlasí s nimi. Súhlasí aj s jeho záverom o tom, že sa nejedná v tomto prípade o zmluvu o nájme nebytových priestorov, ale o zmluvu o nájme nehnuteľnosti podľa a nasl. , ktorej uzavretie nevyžaduje písomnú formu. V jej čl. II. bod 2.2 výslovne prenajímateľ X.. A. D. súhlasil, aby žalobca ako prenajímal predmetnú nehnuteľnosť nachádzajúcu sa v Hliníku nad Hronom, Pekárenská 10, k.ú. Hliník nad Hronom, zapísanej na LV č. XXX tretím osobám. Oprávnenie žalobcu nakladať s predmetnou nehnuteľnosťou, a to aj jej časťou týkajúcou sa dvojgaráže č. 6 a 7, vyplýva z čl. I. bod 1 zmluvy o nájme nebytových priestorov uzavretej dňa 26.03.2018 medzi žalobcom a žalovaným, kde je jednoznačne konštatované, že žalobca ako prenajímateľ je oprávnený disponovať s nehnuteľnosťami uvedenými na LV č. XXX nachádzajúcimi sa v k. ú. Hliník nad Hronom. V danom prípade zmluva uzavretá medzi stranami sporu v jej prvom článku upravuje a deklaruje oprávnenie žalobcu nakladať s predmetom nájmu, pričom nekonštatuje, že žalobca je vlastníkom predmetu nájmu. Právne závery, ktoré uviedol súd prvej inštancie ohľadne platnosti pôvodnej zmluvy o nájme nebytových priestorov uzavretej medzi žalobcom a X.. D. a následne ohľadne platnosti uzavretej zmluvy o podnájme medzi žalobcom a žalovaným, sú správne a odvolací súd sa s nimi stotožňuje a odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.

42. Nad rámec odôvodnenia napadnutého rozhodnutia udáva odvolací súd k odvolacím dôvodom, ktorými je viazaný, nasledovné.

43. Na prvom mieste žalovaný v odvolaní tvrdil, že zmluva o nájme nebytových priestorov uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je z dôvodu neurčito dojednaného účelu nájmu neplatná. Odkazoval pritom na dojednaný účel nájmu uvedený v čl. II. uvedenej zmluvy - „za účelom podnikania v rozsahu svojej podnikateľskej činnosti“, pričom takto vymedzený účel nájmu s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. podľa žalovaného spôsobuje jej neplatnosť v zmysle , S takýmto záverom odvolací súd nesúhlasí. 44. Ako bolo uvedené vyššie, zmluva uzavretá medzi stranami sporu dňa 26.03.2018 je zmluvou o podnájme nebytových priestorov, a to dvojgaráže vymedzenej v čl. I. ods.1 a 2 tejto zmluvy. Dôvod neplatnosti zmluvy na základe neurčito dojednaného účelu nájmu sa týka zmluvy o nájme nebytových priestorov uzatváranej podľa V danom prípade však zmluva uzavretá medzi stranami sporu, hoci bola nazvaná ako zmluva o nájme nebytových priestorov, je podľa svojho obsahu a postavenia žalobcu ako , zmluvou o podnájme nebytových priestorov, ktorá konkretizovaný účel podnájmu podľa nevyžaduje pod sankciou jej neplatnosti. Tvrdenie žalovaného v odvolaní o neplatnosti zmluvy uzavretej medzi stranami sporu 26.03.2018 z dôvodu neurčito dojednaného účelu nájmu je nesprávne a odvolací súd naň neprihliadol.

45. Žalovaný ďalej v odvolaní namietal, že z vykonaného dokazovanie nie je preukázané, že práve žalobca a nie skutočný vlastník A. D. ako fyzická osoba mal prenechať, resp. prenechal predmet nájmu žalovanému do užívania. Ani s týmto tvrdením sa odvolací súd nestotožňuje a nemohol naň prihliadať.

46. Tvrdenie uvedené v odvolaní o nepreukázaní prenechania predmetu nájmu do užívania žalobcom, a nie vlastníkom X.. D., je novým skutkovým tvrdením, ktoré žalovaný v priebehu konania neuplatnil. V zmysle prostriedky procesného útoku a procesnej obrany je možné uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. V zmysle prostriedkami procesného útoku a procesnej obrany sú okrem iného najmä skutkové tvrdenia. Žalovaný v odvolaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že jeho nové skutkové tvrdenie (o tom, že to nebol žalobca, ktorý prenechal predmet nájmu žalovaného), nemohol uplatniť pred uznesením o skončení dokazovania na súde prvej inštancie a že sú splnené predpoklady novoty v konaní podľa . Žalovaný v odvolaní neuviedol žiaden z dôvodov podľa , na základe ktorých by mohol odvolací súd na toto nové skutkové tvrdenie prihliadať.

47. Žalovaný ďalej v odvolaní namietal, že e-mailová komunikácia z 11.09.2019 sa netýkala rokovaní o urovnaní v tomto súdnom konaní medzi žalobcom a žalovaným, ale sa týkala iného súdneho konania vedeného pred súdom prvej inštancie pod sp. zn. . Tieto námietky považoval odvolací súd za irelevantné.

48. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k tejto komunikácii jednoznačne uviedol v bode 23. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, že táto mailová komunikácia nemôže byť považovaná za uznanie záväzku podľa . Okresný súd však správne uviedol, že z obsahu tejto komunikácie, ktorá bola adresovaná konateľke žalobcu Anne D.vej, vyplývajú skutkové okolnosti, na ktoré okresný súd aj prihliadol, keď z tohto vyjadrenia jednoznačne vyplýva, že žalovaný nepoprel v tomto podaní užívacie právo žalobcu, ani platnosť zmluvy o nájme, ani výšku pohľadávky a ani faktické užívanie predmetu nájmu. Je irelevantné, či táto komunikácia sa týkala iného súdneho konania, avšak z obsahu vyplýva, že sa týka skutkových okolností prejednávanej veci a okrem iného aj nepopretého tvrdenia, že žalovaný v období od 01.04.2018 do 31.12.2018 dané priestory užíval. 49. Ako správne uviedol okresný súd, žalovaný v tomto podaní zo dňa 11.09.2019 neuplatnil žiadne námietky ohľadne reálneho užívania týchto priestorov a ani ohľadne výšky dohodnutého nájomného. Pre účely a potreby tohto konania je relevantný ten záver z tejto elektronickej komunikácie, že žalovaný nespochybnil užívanie predmetných priestorov a ani účtovanú výšku dohodnutého nájomného. Aj keď ako uviedol súd prvej inštancie, nie je možné považovať toto podanie právnej zástupkyne žalovaného za uznanie dlhu, avšak nie je možné ho ani ignorovať pri posudzovaní skutkovej situácie v prejednávanej veci.

50. Bola to samotná zástupkyňa žalovaného, ktorá navrhla žalobcovi (konateľke žalobcu) zápočet práve tých pohľadávok, ktoré sú predmetom tohto konania. Pokiaľ by došlo k započítaniu, prejavená vôľa v zápočte nepochybne obsahuje v sebe aj uznanie záväzku, pretože len v prípade existujúceho záväzku je možné započítať voči nemu protipohľadávku dlžníka. V tejto súvislosti odkazuje odvolací súd na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 16.11.2005, sp.zn. , z ktorého okrem iného vyplýva: „Aj keď je započítanie zaraďované medzi spôsoby zániku záväzku inak ako splnením, z hľadiska veriteľa je tento spôsob zániku porovnateľný so splnením, pretože veriteľov nárok je uspokojený. Započítanie splnenie nahradzuje. Započítanie je vlastne splatením pohľadávky vzájomným zúčtovaním -odpočtom. Pokiaľ teda zákonodarca použil v § 407 ods.3 Obch. zák. slová - ak plní dlžník čiastočne - nebolo zrejmým úmyslom zákonodarcu vykladať tieto slová len tak, že dosiahnutie účelu plnenia má len zánik záväzku splnením, ale aj zánik záväzku započítaním, pretože v obidvoch prípadoch je daný prejav vôle dlžníka, ktorý smeruje k uspokojeniu nároku veriteľa, keď započítanie je vlastne splatením pohľadávky vzájomným zúčtovaním (odpočtom). Účinky uznania záväzku ako uznania zostatku nezapočítateľného dlhu má uvedený spôsob započítania časti pohľadávky k okamihu účinnosti úkonu smerujúceho k započítaniu, pretože v tomto okamihu dlžník prejavuje vôľu uspokojiť nárok veriteľa.“

51. Aj keď korešpondenciu právnej zástupkyne v mene žalovaného zo dňa 11.09.2019 nie je možné považovať za uznanie záväzku, avšak v kontexte jej obsahu je nepochybné, že nebola namietaná výška žalobcom uplatnenej pohľadávky, existencia zmluvného vzťahu a ani užívanie predmetnej nehnuteľnosti. Naopak žalovaný týmto úkonom prejavil vôľu na zápočet, ktorý by v prípade jeho realizácie bol prejavom uznania záväzku žalobcu.

52. Pokiaľ súd prvej inštancie aj na základe takto prejavenej vôle žalovaného zo dňa 11.09.2019 považoval obranu žalovaného v konaní za účelovú, keď pred podaním žaloby samotný žalovaný

navrhoval započítať pohľadávku žalobcu, resp. aj doplatiť zvyšok pohľadávky, je jeho vyhodnotenie správania a procesnej obrany žalovaného správne a odvolací súd sa s ním stotožňuje.

53. Žalovaný v odvolaní nesúhlasil ani so skutkovým záverom súdu prvej inštancie v bode 20. napadnutého rozhodnutia, kde súd prvej inštancie konštatoval, že zmluvné strany, t.j. žalobca a fyzická osoba X.. D. si fakticky plnili na základe pôvodnej zmluvy zo dňa 30.12.2010, teda existoval konsenzus zmluvných strán, pri ktorej sa nevyžaduje písomná forma a preto podpis na tejto zmluve nie je podstatný. Žalovaný namietal, že záver súdu prvej inštancie, že X.. D. a žalobca si fakticky plnili, vôbec nebol preukázaný a za tým účelom súd prvej inštancie nevykonal ním navrhované dôkazy, a to predloženie výpisu z bankového účtu o plnení povinnosti žalobcu voči X.. D.vi. S takýmto záverom sa odvolací súd nestotožnil.

54. Zmluvu uzavretú medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 26.03.2018 uzatváral za žalobcu A. D. ako jeho konateľ. A. D. ako fyzická osoba bol zároveň vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Z čl. I. ods. 1 tejto zmluvy vyplýva, že žalobca ako prenajímateľ je oprávnený disponovať s nehnuteľnosťami zapísanými na liste vlastníctva č. XXX, k. ú. Hliník nad Hronom. Konateľ žalobcu A. D., ktorý ako fyzická osoba bol zároveň vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, teda výslovne potvrdil oprávnenie žalobcu nakladať s nehnuteľnosťou. Týmto prejavom vôle bolo dostatočne preukázané oprávnenie žalobcu nakladať s predmetnou nehnuteľnosťou, vrátane možnosti jej ďalšieho podnájmu, keďže konateľ žalobcu, ktorý potvrdil v zmluve oprávnenie nakladať s nehnuteľnosťami, bol zároveň ich vlastníkom. Poskytnutie vzájomných plnení podľa zmluvy z 31.12.2010, t.j. vo vzťahu k žalobcovi umožnenie nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami, vyplýva práve z prejavu vôle konateľa žalobcu, ktorý bol ich vlastníkom. Preukazovanie úhrad od žalobcu pre A. D. je z hľadiska oprávnenia žalobcu nakladať s nehnuteľnosťami irelevantné a okresný súd postupoval správne keď žalovaným navrhované dokazovanie nevykonal. Ako uviedol súd prvej inštancie, aj v prípade nepreukázania platenia nájomného od žalobcu pre X.. D. nemá táto skutočnosť vplyv na platnosť pôvodnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a X.. D. zo dňa 30.12.2010 a ani na oprávnenie žalobcu prenechať predmetné nehnuteľnosti do užívania žalovanému.

55. Odvolací súd tiež konštatuje v súlade so skutkovým zistením okresného súdu, že sporné v konaní nebolo reálne užívanie uvedených priestorov žalovaným od 01.04.2018 do 31.12.2018. Túto skutočnosť žalovaný nepopieral. Pri posúdení zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie vo všetkých vzájomných súvislostiach vyplýva, že k užívaniu týchto priestorov zo strany žalovaného došlo len a výhradne na základe zmluvy uzavretej medzi stranami sporu dňa 26.03.2018. Zmluvnou stranou na strane prenajímateľa (správne malo byť uvedené ) bol žalobca ako právnická osoba a žiadna iná tretia osoba. Práve na základe takto uzavretej zmluvy, ako aj časovej následnosti od jej uzavretia po začatie užívania a v zmysle dohodnutých podmienok žalovaný tieto priestory aj reálne od 01.04.2018 užíval.

56. Pokiaľ by žalobca nebol oprávnený, spôsobilý a schopný s uvedenými priestormi nakladať, nemohol by ich reálne poskytnúť na užívanie žalovanému. Reálne plnenie zmluvy medzi žalobcom a fyzickou osobou X.. D. na základe zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 30.12.2010 vyplýva aj z toho, že výhradne na základe zmluvy o podnájme uzavretej medzi žalobcom a žalovaným, žalobca, disponujúc oprávnením od vlastníka X.. D., tieto priestory prenechal na užívanie žalovanému. Potvrdením vzájomných plnení je teda aj to, že žalobca umožnil žalovanému predmetné priestory užívať, pretože pokiaľ by takéto oprávnenie nemal, t.j. nevykonával by práva zo zmluvy uzavretej medzi žalobcom a X.. D., k prenechaniu priestorov na užívanie žalovanému by dôjsť nemohlo. Na základe všetkých uvedených dôvodov, pokiaľ súd prvej inštancie nevykonal žalobcom navrhované dokazovanie predložením výpisov z účtu žalobcu preukazujúcich úhrady X.. D.vi a pokiaľ nevykonal dokazovanie znaleckým posudkom na overenie pravosti podpisu X.. D. na pôvodnej zmluve zo dňa 31.12.2010, bol jeho postup správny.

57. Žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne skutkové ani právne dôvody spôsobilé na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia a odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.

58. Odvolací súd preto napadnuté rozhodnutie v prvej výrokovej vete potvrdil ako vecne správne podľa .

59. Z obsahu odvolania vyplýva, že žalovaný nenamietal voči čiastočnému zamietnutiu žaloby. Odvolanie podľa jeho obsahu posúdil odvolací súd tak, že odvolanie nebolo žalovaným podané voči druhej výrokovej vete, ktorou bola žaloba čiastočne zamietnutá v časti úrokov z omeškania vždy za 5. deň v mesiaci. V druhej výrokovej vete preto napadnuté rozhodnutie ostalo odvolaním nedotknuté, pričom sa jednalo v tejto časti o rozhodnutie vydané v prospech žalovaného.

60. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj v tretej výrokovej vete, keď priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu vychádzajúc zo zásady úspešnosti v konaní podľa a . Podľa okresného súdu neúspech žalobcu v prvostupňovom konaní predstavoval nepatrnú časť, ktorá mala zanedbateľný vplyv na celkový úspech žalobcu. S týmto záverom odvolací súd súhlasí a preto napadnuté rozhodnutie potvrdil aj v tretej výrokovej vete.

61. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa , a tak, že priznal žalobcovi ako strane úspešnej v odvolacom konaní nárok na ich náhradu v celom rozsahu voči žalovanému, ktorý v odvolacom konaní úspešný nebol.

62. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).