Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_2Er-313-2010.pdf
PDF · 139.22 KB
Case nature
Area
Subarea
2Er/313/2010
Uznesenie
Okresný súd Bardejov v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného: Advocate s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnej: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, o vymoženie 544 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, takto
rozhodol:
D. E. F. G. H. E. I. H. J. K. L. F. .
D.. M. F. B. N. D. B. O. P. Q. H. J. G. M. R. R. E. S., E. E. M. C. X, B., D.: XX XXX XXX T. U. H. J. O. M. E. B..
D.. R. I. F. N. E. E. K. B. B. I. N..
odôvodnenie:
1. Oprávnený podal dňa 12.03.2010 návrh na vykonanie exekúcie proti povinnej na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Stáleho rozhodcovského súdu č. SR 20172/09 zo dňa 30.11.2009.
2. Okresný súd Bardejov poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom exekútorského úradu: Bratislava, Záhradnícka 62 a to poverením č. 5701 045155 zo dňa 15.06.2011, ktorým poveril súdneho exekútora na vymoženie povinnosti zaplatiť sumu 544 eur s príslušenstvom, trovy predchádzajúceho konania a trov exekúcie.
3. Dňa 05.09.2011 doručilo Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, oznámenie o vstupe vedľajšieho účastníka konania spolu s návrhom na zastavenie exekúcie.
4. O vstupe vedľajšieho účastníka do konania rozhodol tunajší súd uznesením zo dňa 24.10.2012 č.k. 2Er/313/2010 – 22 tak, že vstup vedľajšieho účastníka nepripustil. Toto rozhodnutie bolo zrušené odvolacím súdom uznesením zo dňa 28.02.2014 číslo konania 23CoE/109/2013 – 38.
5. Podľa § 93 ods. 2 O.s.p. ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.
6. Podľa § 93 ods. 3 O.s.p. do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.
7. Oprávnený v podaní zo dňa 11.04.2013 namietal neprípustnosť pribratia vedľajšieho účastníka na strane povinného do exekučného konania.
8. Podľa ustanovenia § 243h prvá veta zákona č. 233/1995 Z.z (ďalej len „Exekučný poriadok“), ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
9. Podľa ust. § 37 ods. 1 Exekučného poriadku, účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len v tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.
10. Podľa ust. § 37 ods. 2 Exekučného poriadku, ak sú exekúciou postihnuté veci v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, účastníkom konania, ak ide o tieto veci, je aj manžel povinného, ak do začatia exekučného konania nedošlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva dohodou alebo súdnym rozhodnutím.
11. Súd sa na základe návrhu oprávneného zaoberal prípustnosťou vedľajšieho účastníctva v predmetnom konaní. Ako vyplýva z vyššie cit. zákonných ustanovení, vedľajšie účastníctvo (§ 93 O.s.p.) je inštitútom patriacim výlučne do sporového konania, v ktorom účastníci vystupujú v postavení navrhovateľa (žalobcu) a odporcu (žalovaného). Zákonodarca výslovne vylučuje možnosť vedľajšieho účastníctva, pokiaľ ide o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je (§ 93 ods. 1 O.s.p.). V nesporovom, resp. mimosporovom konaní, kde sú účastníkmi aj tí, o právach alebo povinnostiach ktorých sa má konať, nejestvuje možnosť vedľajšieho účastníctva. Z týchto dôvodov ust. § 93 O.s.p. o vedľajšom účastníctve nie je na exekučné konanie aplikovateľné (§ 251 ods. 4 O.s.p.). Už zo samotnej povahy inštitútu vedľajšieho účastníctva vyplýva, že je možné len v sporovom konaní. Použitie ustanovenia o vedľajšom účastníctve je v konaní o výkon rozhodnutia (exekúciu) pojmovo vylúčené (viď napr. uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/106/2008 zo dňa 25.11.2008, Občiansky súdny poriadok, Komentár I. diel 2.vydanie, Praha: C.H.Beck, 2012, s. 327).
12. Stanovisko zaujal k tejto problematike aj Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 10.10.2012 sp. zn. 6 Cdo 207/2011. Podľa tohto rozhodnutia „účinky vzniku vedľajšieho účastníctva môžu nastať len v takom konaní, v ktorom sa môže naplniť jeho zmysel a účel, teda „pomoc v spore“ niektorému z účastníkov. Takýmto konaním môže byť zásadne len sporové konanie .... V exekučnom konaní je z povahy veci vedľajšie účastníctvo vylúčené. Exekučné konanie nie je totiž konaním sporovým.....“. Podobný záver zaujal Najvyšší súd v celom rade iných rozhodnutí, napr. 2Obdo 27/2012 zo dňa 27.8.2012.
13. Z uvedeného vyplýva, že Združenie nemá oprávnenie vo veci vystupovať ako vedľajší účastník na strane povinného, nemôže byť teda účastníkom konania, a preto mu nepatrí náhrada trov konania. Preto súd na podklade vyššie uvedených skutočnosti nepripustil vstup vedľajšieho účastníka do konania.
14. Na základe oznámenia Ministerstva spravodlivosti SR okresný súd zistil, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý, PhD., bol rozhodnutím ministerky spravodlivosti SR č. 18703/2023/152 zo dňa 03.10.2023 na vlastnú žiadosť odvolaný z funkcie súdneho exekútora ku dňu 31.10.2023 (deň zániku funkcie súdneho exekútora). S poukazom na uvedené, okresný súd v predmetnom štádiu konania koná s nástupcom odvolaného súdneho exekútora – JUDr. Ladislav Jakubec, súdny exekútor. 15. Súdny exekútor postúpil tunajšiemu súdu podanie oprávneného označené ako „Doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v súlade s ust. § 243 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti“. V predmetnom podaní oprávnený uviedol, že pre splnenie dodatočne zákonom uloženej povinnosti doplniť návrh na vykonanie exekúcie o skutočnosti špecifikované v ustanovení § 39 ods. 4 Exekučného poriadku uvádza, že rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným sú od počiatku výkonu exekúcie uvedené v časti odôvodnenia exekučného titulu, na podklade ktorého je vykonávaná exekúcia a na podklade ktorého bol spísaný formou zápisnice aj samotný návrh na vykonanie exekúcie. Tieto skutočností sa tak stali v minulosti známe exekútorovi, ktorému oprávnený navrhol vykonanie exekúcie, a stali sa známe rovnako tak súdu, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Rozhodovacia činnosť súdu vykonaná podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vedúca k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie po preskúmaní formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu zohľadnila logicky všetky tieto skutočnosti, pretože súd sa s obsahom exekučného titulu a dôvodmi jeho vydania v celosti oboznámil a nevyžadoval žiadne ďalšie spresnenia. Podľa názoru oprávneného bol exekučný titul vydaný ako dôsledok riadne vykonaného súdneho konania, v ktorom boli dodržané všetky zásady spravodlivosti. Skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným sa stali predmetom dokazovania a strany sporu voči ním mali možnosť uplatňovať akékoľvek relevantné
námietky. Exekučný titul bol v dôsledku takto riadne vedeného sporového konania vydaný okrem iného aj s prihliadnutím na existenciu neprijateľných zmluvných podmienok, obmedzení alebo neprípustnosti použitia zmenky alebo rozpor s dobrými mravmi. Oprávnený zároveň uviedol, že opísané skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným nespochybnil ani sám povinný podaním žaloby podľa § 40 zákona č. 244/2002 Z. z. Dôkazy osvedčujúce vyššie uvedené skutočnosti sú podľa vyjadrenia oprávneného od podania návrhu na vykonanie exekúcie súčasťou exekučného spisu a tým pádom aj exekučného spisu súdu, ktorý súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Zároveň oprávnený uviedol, že medzičasom nedošlo k zmene skutkového stavu a zmene obsahu dôkazov.
16. Súdny exekútor žiadal súd, aby v zmysle § 243f ods. 6 Exekučného poriadku preskúmal, či je daný dôvod na zastavenie predmetnej exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku alebo rozhodol o pokračovaní exekúcie.
17. Podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku, v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4 je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa§ 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona.
18. Podľa § 243f ods. 6 Exekučného poriadku, ak oprávnený návrh na vykonanie exekúcie doplní v lehote podľa odseku 1, súd preskúma či je daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m), a ak exekúciu nezastaví, rozhodne o pokračovaní exekúcie.
19. Podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017, v návrhu na vykonanie exekúcie na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou, oprávnený opíše aj rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným. Skutočnosti podľa prvej vety je povinný opísať aj oprávnený, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov. K návrhu na vykonanie exekúcie sa pripoja dôkazy, ktoré tieto skutočnosti osvedčujú.
20. Podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017, súd exekúciu zastaví, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na 1. neprijateľné zmluvné podmienky, 2. obmedzenie alebo neprípustnosť zmenky, 3. rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom a ak exekúciu nezastaví, rozhodne o pokračovaní exekúcie, vyhlásenia exekúcie podľa odseku 1 sa odo dňa účinnosti tohto zákona odkladajú.
21. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
22. Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
23. Exekučné konanie sa začalo dňa 12.03.2010 spísaním návrhu na začatie exekúcie do zápisnice pred súdnym exekútorom. Toto exekučné konanie je vedené na podklade exekučného titulu – rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 30.11.2009, sp. zn. SR 20172/09, ktorým bola povinnej uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 594 Eur, spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 594 Eur od 20.07.2009 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 594 Eur od 05.10.2009 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 170,73 Eur. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 04.10.2010 a vykonateľnosť dňa 07.01.2010.
24. Dňa 23.12.2015 nadobudol účinnosť zákon č. 438/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Týmto zákonom došlo okrem iného k zmene a doplnení zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov. V zmysle citovaných zákonných ustanovení vznikla oprávneným ex lege povinnosť doplniť návrh na
vykonanie exekúcie (aj v prípade, že došlo k udeleniu poverenia na vykonanie exekúcie), ktorá smeruje proti povinnému - fyzickej osobe, bez ohľadu na to, či ide alebo nejde o podnikateľský subjekt, o rozhodujúce skutočnosti, ktoré sa týkajú vlastného vzťahu s povinným a tieto tvrdenia preukázať. V prípade, že rozhodnutie, ktoré predstavuje exekučný titul (nezávisle od povahy rozhodnutia alebo subjektu, ktorý ho vydal) bolo vydané v spotrebiteľskom spore (vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou) a nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom, vzniká súdu v zmysle § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. marca 2017) povinnosť takúto exekúciu zastaviť.
25. Po preštudovaní predložených písomnosti súd konštatuje, že v danom prípade sú dané dôvody na zastavenie exekúcie podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. marca 2017).
26. Exekučným titulom v tomto exekučnom konaní je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, so sídlom Karloveské rameno 6, Bratislava zo dňa 30. 6. 2010 sp. zn. SR 20172/09, ktorým stály rozhodcovský súd priznal oprávnenému nárok zo zmenky, ktorou bola zabezpečená zmluva o úvere zo dňa 16.03.2009 uzatvorená medzi oprávneným a povinnou (ďalej len „zmluva“).
27. V zmluve je označený povinná svojim menom, priezviskom, rodným číslom, adresou trvalého pobytu, adresou prechodného pobytu, IČO-m, miestom podnikania a ďalšími údajmi. Vzhľadom na označenie dlžníka (povinnej) v predmetnej úverovej zmluve nie je z jej obsahu možné ustáliť, či povinná túto zmluvu uzatvárala ako spotrebiteľ alebo ako nespotrebiteľský subjekt v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Uvedené nemožno bezpečne ustáliť s poukazom na „dvojaké“ označenie povinnej v tejto zmluve tak osobnými údajmi, ktoré sú typické pre nepodnikajúcu fyzickú osobu (meno, priezvisko, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu a trvalé bydlisko) ako aj údajmi charakterizujúcimi fyzickú osobu podnikateľa (obchodné meno, IČO, miesto podnikania). Z uvedených údajov dokonca možno dôjsť skôr k predpokladu, že povinná uvedenú zmluvu uzatvárala ako spotrebiteľ a nie ako podnikateľ, keď údaje obsiahnuté v rámci označenia zmluvných strán, ktoré by charakterizovali povinnú ako podnikateľa sú voľne dostupné vo verejnej časti živnostenského registra alebo tiež z osvedčenia o živnostenskom oprávnení. Naopak údaje charakterizujúce povinnú ako fyzickú osobu nepodnikateľa (rodné číslo, číslo občianskeho preukazu), nie sú verejne prístupné a je ich možné zistiť len z dokladov priamo poskytnutých povinnou, napríklad z občianskeho preukazu. Zo znenia predmetnej zmluvy je zrejmé, že verejná listina (napr. Občiansky preukaz) nebola pri uzatváraní zmluvy využitá len na identifikáciu dotknutej fyzickej osoby, či napr. ide o tú istú osobu, ktorá predložila živnostenské oprávnenie, ale tieto údaje boli do obsahu zmluvy priamo zahrnuté. Z predmetnej zmluvy o úvere nie je možné vzhľadom na duplicitné označenie dlžníka jednoznačne určiť, či povinný zmluvu uzavrel ako podnikateľ pod svojím obchodným menom a IČO-m alebo ako fyzická osoba pod svojim menom, priezviskom a rodným číslom, a teda nie je možné ani určiť či dlžníkovi vznikla povinnosť zo záväzkovoprávneho vzťahu ako podnikateľovi alebo ako fyzickej osobe.
28. Zo znenia zmluvy a jej grafickej úpravy je zrejmé, že predmetná zmluva o úvere je uzatvorená na vopred predtlačenom formulári, ktorý používa oprávnený ako veriteľ pri svojej podnikateľskej činnosti opakovane, návrh zmluvy bol teda vytvorený veriteľom a dlžník k nemu len pristúpil. Platí teda všeobecne platný princíp, podľa ktorého ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy uložil. Zmyslom tohto princípu je neumožniť strane naformulovať v zmluve ustanovenie pripúšťajúce viacerý výklad a následne v zlej viere využiť mnohoznačnosti tohto ustanovenia na úkor záujmov druhej zmluvnej strany. Text zmluvy je preto prvotným priblížením sa k významu zmluvy, ktorý si chceli jej účastníci svojím konaním stanoviť.
29. Doslovný výklad textu zmluvy môže, ale nemusí byť v súlade s vôľou konajúcich strán. Ak vôľa zmluvných strán smeruje k inému významu a ak sa podarí vôľu účastníkov, procesom hodnotenia skutkových a právnych otázok ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť pred doslovným významom textu nimi formulovanej zmluvy. Vôľa je vnútorným stavom konajúcej osoby, ktorý nie je bezprostredne prístupný interpretovi právneho úkon a nie je interpretom tohto právneho úkonu poznateľný. Na vôľu preto treba hľadieť (usudzovať) z vonkajších okolností, spojených s podpisom a realizáciou zmluvného vzťahu, hlavne na okolnosti spojené s podpisom zmluvy a následne na konanie účastníkov po podpise zmluvy (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07).
30. Súd teda pri výklade zmluvy prihliadol na okolnosti, ktoré sprevádzali uzatvorenie zmluvy, to znamená, že zmluva bola uzatvorená na vopred pripravenom predtlačenom formulári, ktorý oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa opakovane. Zmluvu za veriteľa uzavrel mandatár, pričom adhézna forma zmluvy (vopred predtlačený formulár) nenasvedčuje tomu, že by uzatvorenie zmluvy sprevádzali rokovania, či vyjednávanie o obsahu zmluvy, pričom najmä takéto okolnosti sú typickým konaním dvoch podnikateľov pri uzatváraní vzájomných zmlúv a práve v tomto prostredí sa viac ako pri konaní iných subjektov súkromnoprávnych vzťahov prejavuje pôsobenie individuálnej autonómie subjektov súkromnoprávnych vzťahov a ich zmluvnej slobody. Z hľadiska obsahu je zmluva značne jednostranná s množstvom sankcií v neprospech dlžníka. Z obsahu zmluvy a jej formálnej úpravy je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, ktorej obsah dlžník nemohol podstatným spôsobom ovplyvniť.
31. Ustanovenie § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, ako aj ustanovenie článku 2. písm. b) smernice 93/13/EHS nevylučujú, že by spotrebiteľ mohol vykonávať podnikateľskú resp. obchodnú činnosť, dokonca výslovne pripúšťajú, že to tak môže byť, vylučujú však, aby osoba požívajúca status spotrebiteľa pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Ustanovenie §52 ods. 4 Občianskeho zákonníka je vzhľadom na systematické zaradenie v piatej hlave prvej časti Občianskeho zákonníka medzi všeobecnými ustanoveniami možné považovať za všeobecne platné pre celú oblasť súkromného práva, a teda aj na účely posudzovania neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré rovnako vzhľadom na svoje systematické začlenenie v piatej hlave prvej časti Občianskeho zákonníka tvoria súčasť všeobecného zmluvného práva.
32. Pokiaľ ide o okolnosť, že zákon vyžaduje, aby spotrebiteľ nekonal pri plnení zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, súd vychádzal vo svojich úvahách z ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, podľa ktorého zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Po poskytnutí peňažných prostriedkov zo strany veriteľa dlžníkovi tento k poskytnutým peňažným prostriedkom nadobudne vlastnícke právo, pričom má z uvedenej zmluvy povinnosť (záväzok) poskytnuté finančné prostriedky vrátiť a zaplatiť úrok. Dlžník nadobúda k poskytnutým finančným prostriedkom vlastnícke právo, pričom má povinnosť vrátiť vec určenú podľa druhu (peniaze) a množstva (určené konkrétnou sumou) a zaplatiť odplatu za poskytnutie úveru - úrok. Toto predstavuje záväzok dlžníka zo zmluvy o úvere. Avšak to, že dlžník podpísaním veriteľom vopred pripraveného dojednania v zmluve o úvere vyhlásil, že úver mu bol poskytnutý na výkon podnikania, neznamená podľa názoru súdu, že by sa zaviazal, že pri plnení svojho záväzku zo zmluvy bude konať v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Vyhlásenie o účele poskytnutia finančných prostriedkov nehovorí nič o tom, že by sa dlžník do budúcnosti pri plnení zmluvy (vrátení poskytnutých peňažných prostriedkov a zaplatení úroku) zaväzoval konať v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, a ani mu takúto povinnosť nezakladá. Zo zmluvy nemožno nijako zistiť, aký konkrétny súvis by poskytnutie finančných prostriedkov malo mať s predmetom podnikania dlžníka. Zároveň treba dodať, že povinný ani nemal možnosť odmietnuť prehlásenie o poskytnutí finančných prostriedkov na výkon podnikania, pretože to bolo v texte zmluvy predtlačené.
33. V prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (spotrebiteľský vzťah), má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ, oprávnený), pričom existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne, spôsobom nevzbudzujúcim dôvodné pochybnosti. V opačnom prípade je potrebné uplatniť výklad v súlade s § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Bezpečným preukázaním nemôže byť (nie je) všeobecný údaj o poskytnutí úveru na výkon podnikania, prípadne uvedenie identifikačného čísla osoby a ani údaj o tom, pod akým číslom je fyzická osoba zapísaná v živnostenskom registri. Takéto údaje neposkytujú odpoveď na otázku, v akom odbore podnikania povinný vykonáva svoju podnikateľskú činnosť a akú konkrétnu súvislosť s podnikateľskou činnosťou vôbec uzavretie zmluvy o úvere má. Iné dôkazy okrem predmetnej zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru oprávnený nepredložil.
34. Po oboznámení sa so zmluvou o úvere, uzavretou medzi oprávneným a povinnou mal súd preukázané, že vzhľadom na duplicitné označenie dlžníka v zmluve nie je možné určiť ani jednoznačne preukázať, kto bol účastníkom uvedeného právneho vzťahu na strane dlžníka pri uzatváraní zmluvy,
či fyzická osoba alebo podnikateľ na základe živnostenského oprávnenia, pričom túto nejasnosť nie je možné s jasným logickým záverom odstrániť ani výkladom zmluvy. Následne nie je možné určiť, či dlžník konal v rámci predmetu svojej činnosti nielen pri uzatváraní zmluvy, ale aj pri jej plnení. Vyhlásenie o účele poskytnutia finančných prostriedkov nepreukazuje konanie v rámci predmetu podnikateľskej činnosti pri uzatváraní zmluvy a ani nepreukazuje, že poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníkom skutočne použité na účel, ktorý dlžník pri uzatváraní zmluvy vyhlásil. Záväzok, ktorý by mu toto ukladal ako povinnosť, zo zmluvy o úvere nevyplýva. Na základe už uvedených okolností uzatvárania zmluvy a obsahu zmluvy súd v predmetnej veci nemal preukázaný nespotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu medzi účastníkmi, nakoľko zo zmluvy nie je zrejmé, že dlžník pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je v zmysle legálnej definície podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka osoba, ktorá nekoná pri uzatváraní a plnení zmluvy v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, a naopak „nespotrebiteľom“ je ten, kto pri uzatváraní a plnení zmluvy koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. S poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie, ako aj s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 súd dospel k názoru, že zmluvu je potrebné vykladať v prospech strany, ktorá návrh zmluvy nepripravila, teda dlžníka. Pokiaľ teda nebol preukázaný jednoznačný záver o nespotrebiteľskom charaktere predmetnej zmluvy, logicky nemožno vyvodiť z uvedeného právneho a skutkového stavu iné závery ako také, že predmetná zmluva má spotrebiteľský charakter alebo ho môže mať. V prípade ak zmluva má spotrebiteľský charakter, je situácia ohľadom aplikácie ustanovení zmluvného spotrebiteľského práva jednoznačná. Z právnej úpravy obsiahnutej v § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že je logicky vylúčené, aby tá istá zmluva uzatvorená medzi tými istými účastníkmi mala pre účely posudzovania neprijateľných podmienok spotrebiteľský a zároveň aj nespotrebiteľský charakter. Pokiaľ by však zmluva mohla mať spotrebiteľský charakter (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka), a teda existuje pochybnosť, zákonodarca uvedenú situáciu rieši ustanovením § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Vzhľadom na uvedené súd dospel k názoru, že vecná pôsobnosť noriem obsiahnutých v ustanoveniach § 52 až 54 Občianskeho zákonníka, ako aj smernice Rady 93/13/EHS na právny vzťah zo zmluvy o úvere v danej veci je daná.
35. Skutočnosť, že zmluva o úvere predstavuje tzv. „absolútny obchod“ v zmysle §261 Obchodného zákonníka a jej právna úprava je v systéme vnútroštátneho práva SR obsiahnutá v Obchodnom zákonníku, nemá za následok skutočnosť, že na záväzkovoprávny vzťah účastníkov exekučného konania, vyplývajúci zo zmluvy o úvere, sa nevzťahuje pôsobnosť príslušných právnych noriem o ochrane spotrebiteľa. V zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, sa ustanovenia o ochrane postavenia spotrebiteľa použijú vždy pokiaľ je účastníkom právneho vzťahu spotrebiteľ. Teda pri posudzovaní otázky pôsobnosti predmetných právnych noriem o ochrane spotrebiteľa je okolnosť, že predmetná zmluva o úvere bola uzatvorená podľa Obchodného zákonníka bez významu.
36. Krajský súd v Nitre vo svojom uznesení sp. zn. 26CoE/119/2017 zo dňa 30. 8. 2017 konštatoval: „Z predloženej zmluvy o úvere totiž vyplýva, že oprávnený vystupuje ako veriteľ, pričom medzi predmety jeho činnosti patrí aj poskytovanie úverov, teda oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a považuje sa za dodávateľa. Povinný uzatváral zmluvu ako fyzická osoba s uvedením rodného čísla ako aj identifikačného čísla. Za spotrebiteľa sa v zmysle ustanovenia § 52 ods. 4 OZ považuje fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd preskúmal zmluvu o úvere a uvádza, že vo vzťahu k účelu poskytnutia úveru existujú pochybnosti o tom, či naozaj bol úver poskytnutý na účel podnikania, nakoľko tento nebol žiadnym spôsobom zo strany oprávneného preukázaný. Preto odvolací súd poukazuje na to, že v tomto smere je potrebné aplikovať ustanovenie § 54 ods. 2 OZ, v zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Ide o základné výkladové pravidlo, podľa ktorého v prípade vzniku pochybností, bude platiť priaznivejší výklad obsahu zmluvy v prospech spotrebiteľa. Priaznivejším výkladom zmluvy je v tomto prípade to, že účel poskytnutia úveru bol vyjadrením cieľa oprávneného vyhnúť sa predpisom chrániacich spotrebiteľa. Preto je možné konštatovať, že povinný je spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Taktiež je potrebné zdôrazniť aj tú skutočnosť, že v tomto prípade bola zmluva o úvere vopred pripravená oprávneným pre veľký počet spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinný nemohol ovplyvniť jej obsah a zmluvné dojednania, ide teda o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako formulárovú. Odvolací súd konštatuje, že nakoľko účel poskytnutia úveru na výkon podnikania nebol preukázaný, možno ho považovať aj za obchádzanie právnej úpravy ochrany spotrebiteľa.“
37. Na základe uvedeného súd uzavrel, že zmluvu o úvere uzavretú medzi účastníkmi konania je nutné považovať za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle Občianskeho zákonníka a súčasne je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z.. Z pripojených listín, najmä z rozsudku rozhodcovského súdu vyplýva, že v základnom konaní vo veci samej rozhodol rozhodcovský súd len na podklade tvrdení oprávneného a listinných dôkazov, pričom súd nemá za to, že by sa rozhodcovský súd zaoberal charakterom právneho vzťahu účastníkov konania, a že by prihliadal na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky alebo rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom.
38. V posudzovanej veci oprávnený nepreukázal, že nie je daný dôvod na zastavenie exekúcie, súd preto exekúciu podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. 3. 2017) zastavil s poukazom na ustanovenie § 243f ods. 4 a 6 Exekučného poriadku.
39. Za potrebné súčasne súd považuje poukázať aj na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 27. 10. 2016, č.k. II. ÚS 774/2016-7, z ktorého obsahu poukazuje na túto časť tohto uznesenia: „okresný súd v posudzovanej veci postupoval a rozhodol ústavne akceptovateľným spôsobom, keď predmetnú exekúciu zastavil podľa §243f ods. 5 Exekučného poriadku z dôvodu, že návrh na vykonanie exekúcie nebol v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku doplnený podaním doručeným v zákonnej lehote priamo exekučnému súdu. Hoci ustanovenie § 243f ods. 1 Exekučného poriadku výslovne neurčuje, komu bolo potrebné v ustanovenej lehote doručiť doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie (či exekučnému súdu, alebo súdnemu exekútorovi), z napadnutého uznesenia vyvoditeľný právny záver okresného súdu, že návrh bolo potrebné doplniť priamo exekučnému súdu, považuje ústavný súd za ústavne udržateľný, a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že predmetné zákonom požadované doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie slúžilo vo vymedzených prípadoch na posúdenie prípustnosti ďalšieho pokračovania exekúcie, o ktorej bol oprávnený rozhodnúť výlučne exekučný súd, a nie súdny exekútor (§ 243f ods. 6Exekučného poriadku). Aj preto bolo tiež vecou náležitej odbornej starostlivosti a predvídavosti samotnej sťažovateľky, k predmetu činnosti ktorej patrí aj vymáhanie pohľadávok, aby doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v konkrétnej veci doručila v zákonnej lehote aj príslušnému exekučnému súdu, nielen poverenému súdnemu exekútorovi. V nadväznosti na uvedené ústavný súd tiež poukazuje nato, že právne dôsledky vyplývajúce z právneho záveru okresného súdu zároveň prispievajú k naplneniu princípu právnej istoty účastníkov exekučného konania, keďže sa ním vylučujú možné pochybnosti o skutočnom čase vykonania zákonom požadovaného procesného úkonu, a teda o dodržaní či nedodržaní zákonom ustanovenej lehoty na jeho vykonanie (podobne viď uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 8.11.2016, sp.zn. III. ÚS 752/2016 a zo dňa 13. 9. 2016, sp.zn. III. ÚS 564/2016)“.
40. Z citovaného rozhodnutia Ústavného súdu SR jednoznačne vyplýva, že návrh na vykonanie exekúcie je potrebné v lehote 30 dní, t.j. do 22.01.2016 doplniť priamo exekučnému súdu. V posudzovanom prípade bolo doplnenie návrhu doručené súdu až dňa 27.02.2023. Teda aj z tohto dôvodu, bolo možné túto vec zastaviť, pretože oprávnený nedoručil súdu doplnenie v zákonom stanovenej lehote.
41. Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 - 3 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
42. Podľa ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
43. Podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
44. Podľa ustanovenia § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
45. Podľa čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
46. Podľa článku 3 ods. 1 smernice o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavky dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
47. Podľa článku 3 ods. 3 smernice, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé.
48. Príloha Smernice Rady 93/13/EHS obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Medzi ne patrí zmysle ods. 1 písm. q) aj neposkytnutie spotrebiteľovi právo alebo bránenie mu v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah malo spočívať na inej zmluvnej strane. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva EÚ na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou jej výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu.
49. Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 zo dňa 27.6.2000 Oceáno Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero, cieľ článku 6 smernice (93/13/ES), ktorý od členských štátov vyžaduje stanoviť, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný vystúpiť proti nekalej povahe takých podmienok, t.j. na základe uvedeného rozsudku má vnútroštátny súd oprávnenie zhodnotiť z úradnej povinnosti nekalosť podmienky v spotrebiteľskej zmluve za účelom dosiahnutia všeobecného efektu súdneho rozhodnutia. Podľa rozsudku súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL bod 38, povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňuje to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá exituje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-40/08 zo dňa 6.10.2009 Asturcom Telecomunicaciones SL c/a V. N. M. smernica č. 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
50. Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 4.6.2009 Pannon GSM Zrt. c/a F. E. W. článok 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že nekalá zmluvná podmienka nezaväzuje spotrebiteľa a že v tejto súvislosti nie je potrebné, aby spotrebiteľ túto podmienku vopred úspešne napadol. Vnútroštátny súd je povinný preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Ak považuje takúto podmienku za nekalú, zdrží sa jej
uplatnenia s výnimkou prípadu, keď spotrebiteľ proti tomu namieta. Vnútroštátny súd má túto povinnosť tiež vtedy, ak preveruje svoju miestnu príslušnosť. Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú.
51. V tejto súvislosti musí vnútroštátny súd zohľadniť skutočnosť, že podmienka obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá bola do nej vložená bez osobitného vyjednávania a ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže byť považovaná za nekalú.
52. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu podmienky vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-473/00 zo dňa 21.11.2002 Cofidis SA c/a Jean-Louis Fredout.
53. V predmetnej veci súd je toho názoru, že existuje aj ďalší dôvod zastavenia exekúcie. V posudzovanej veci sa oprávnený domáha vykonania exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok vydaný stálym rozhodcovským súdom. Rozhodcovská doložka spolu s úverovou zmluvou je formulárová, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu a predkladá ju spotrebiteľovi na podpis bez náležitého vysvetlenia, čo tvorí podstatu rozhodcovského konania. Podľa názoru súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Súd preskúmal rozhodcovskú doložku v danej veci, z ktorej obsahu zistil, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere uzatvorenej, medzi zmluvnými stranami, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmeniek zabezpečujúcej uvedenú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené: a) pred stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na Stálom rozhodcovskom súde, rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu; b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne podľa predchádzajúcej vety, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej zmluvy, ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na všeobecnom súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou zmluvou v súlade s vnútornými predpismi Stáleho rozhodcovského súdu založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu. Spory mohli byť riešené aj v súdnom konaní, ale takto definované poučenie povinného o dôsledkoch uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy nie možné považovať za kvalifikované vysvetlenie vážnych dôsledkov rozhodcovského konania, poukázania na rozdiely oproti rozhodovaniu na všeobecnom súde a ponechanie spotrebiteľovi za primeraných okolností možnosť sa rozhodnúť vo vzťahu k rozhodcovskej doložke. Možnosť výberu je podľa názoru súdu len zdanlivá. Súd poukazuje na to, že rozhodcovská zmluva, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak dodávateľ už pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. V rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá žalobu proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej zmluvy vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Ak rozhodcovská zmluva dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. V prípade, ak by to táto rozhodcovská doložka neznemožňovala, respektíve dojednaná nebola, vec by bola v zmysle príslušných právnych predpisov prejednaná na všeobecnom súde, v obvode ktorého má spotrebiteľ svoje bydlisko. Predmetná rozhodcovská doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale ešte na začiatku zmluvného vzťahu, teda popri uzatváraní úverovej zmluvy, pričom značná nerovnováha vyplýva aj zo skutočnosti, že podľa takto formulovanej zmluvy sa spotrebiteľ musí podrobiť rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou so sídlom v Bratislave (pre spotrebiteľa vzdialenej
približne 500 km), ktorú si priamo v zmluve určil oprávnený, na ktorej výbere spotrebiteľ nemal žiadnu účasť, a ktorá má z takejto aktivity oprávneného majetkový prospech. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojom dôsledku k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka a taktiež Smernice č. 93/13/EHS. Uvedené problémy týkajúce sa nekalých praktík oprávneného už konštatovala aj Európska komisia /napr. C(2013) 2215 final/.
54. Na základe vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru, že táto rozhodcovská doložka, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa je v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Preto je táto rozhodcovská doložka neplatná a spotrebiteľ ňou nie je viazaný. Na záver súd podotýka, že k ustanoveniam právneho poriadku upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv existuje aj interpretačné pravidlo Smernice č. 93/13/EHS, podľa ktorého možno za nekalú podmienku považovať takú, ktorej zmyslom, alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi práva alebo brániť mu v uplatňovaní práva podať žalobu, alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok a najmä, vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory výhradne „súkromnou“ arbitrážou. V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská doložka, na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21. marca 2012).
55. Rozhodcovské konanie, výsledkom ktorého je exekučný titul uplatnený v tomto konaní, sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, keďže rozhodcovská doložka nebola medzi účastníkmi platne uzatvorená. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe takejto rozhodcovskej doložky je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, a preto rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súd je toho názoru, že aj z tohto dôvodu je možné exekúciu v danej veci vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť ju (§57 ods. 1 písm. g) zák. č. 233/1995 Z. z.).
56. O trovách exekúcie súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia a po predložení vyúčtovania súdnym exekútorom. Obdobný názor vyslovil i Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 5Cdo 6/2010 v ktorom okrem iného konštatoval aj to že „...O náhrade trov konania však môže súd rozhodnúť aj po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Zákon neukladá súdu povinnosť rozhodnúť o trovách exekúcie jedným uznesením
Poučenie:
Proti výroku I. tohto uznesenia možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia jeho písomného vyhotovenia na Okresný súd Bardejov (§ 362 ods. 1 C.s.p.).
Proti výrokom II. a III. tohto uznesenia nemožno podať odvolanie.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C.s.p.) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 C.s.p.). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 C.s.p.).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C.s.p.).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 C.s.p.).