Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-6-2020.pdf
PDF · 161.92 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/6/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: Československá obchodní banka, a. s., so sídlom Praha 5, Radlická 333/150, Česká republika, IČO: 00 001 350, zast. Mgr. Lenkou Heřmánkovou, advokátkou, so sídlom Bratislava-Ružinov, Košická 5590/56, proti žalovanému: E. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. B., E. XXXX/XX, zast. JUDr. Romanom Juríkom, advokátom, so sídlom Nové Zámky, Jazerná 19, IČO: 40 353 729, o zaplatenie 21.800 CZK s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 16. septembra 2019 č. k. 14Csp/62/2018-359 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku (I.) a vo výroku o trovách konania (III.) p o t v r d z u j e .
Žalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 21.800 CZK s kapitalizovaným zmluvným úrokom vo výške 4.873,86 CZK od 21. 08. 2003 do 11. 06. 2018, s kapitalizovaným zmluvným úrokom z omeškania vo výške 1.394,04 CZK od 29. 07. 2017 do 11. 06. 2018, s 8,05% úrokom z omeškania p. a. zo sumy 20.000 CZK od 12. 06. 2018 do zaplatenia, to všetko do troch dní po právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 261, § 262 zák. č. 513/1991 Sb., § 497, § 499, § 502 ods. 1, 2, § 503 ods. 1 až 3, § 504, § 505, § 506 zák. č. 513/1991 Sb, § 51a, § 52 ods. 1 až 3, § 55 ods. 1 až 3, § 56 ods. 1 až 3 zák. č. 40/1964 Sb, nariadením vlády č. 142/1994 Sb. a § 140 ods. 1, 2 a § 218 ods. 2 CSP a vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca uzavrel so žalovaným Smlouvu o povoleném přečerpání k běžnému účtu č. XXXXXXXXX/XXXX v rámci balíčku ČSOB OSOBNÍ KONTO PLUS zo dňa 21. 08. 2003, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli Obchodní podmínky pro povolené přečerpání účtu (ďalej len „podmienky“). Žalobca poskytol žalovanému úver vo forme povoleného prečerpania, a to až do výšky stanoveného úverového limitu. Zmluva bola uzavretá doručením oznámenia o poskytnutí povoleného prečerpania zo strany žalobcu k predchádzajúcej žiadosti žalovaného o poskytnutie kontokorentného úveru. Žalovaný sa zaviazal podľa článku 8 písm. f) podmienok splácať žalobcovi poskytnuté (vyčerpané) peňažné prostriedky najmenej jedenkrát v období 6 mesiacov, resp. najneskôr do 6. mesiacov po poslednom splácaní, ďalej sa zaviazal podľa článku 5.2 podmienok splácať zmluvné úroky z vyčerpaných peňažných prostriedkov ku koncu každého kalendárneho mesiaca a hradiť poplatky súvisiace s poskytnutým úverom. Žalovaný bol oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou stanovenou v zmluve. Žalovaný požiadal dňa 10. 10. 2008
novou žiadosťou o poskytnutie povoleného prečerpania k bežnému účtu, žalobca dňa 06. 11. 2008 zaslal žalovanému oznámenie o poskytnutí povoleného prečerpania, ktorého doručením došlo k uzavretiu zmluvy o povolenom prečerpaní č. 207303PO177S. Neoddeliteľnou súčasťou uvedenej zmluvy boli obchodné podmienky pre povolené prečerpanie bežného účtu zo dňa 01. 05. 2006, s čím žalovaný vyslovil súhlas v rámci podanej žiadosti zo dňa 10. 10. 2008. Na základe zmluvy žalobca poskytol žalovanému úver vo forme povoleného prečerpania bežného účtu až do výšky 20.000 CZK. Žalovaný bol povinný splatiť vyčerpanú čiastku úveru vždy najmenej jedenkrát v období 6 mesiacov, resp. najneskôr do 6 mesiacov po poslednom splatení. Čerpané peňažné prostriedky boli úročené úrokovou sadzbou, pri uzatvorení zmluvného vzťahu bola dohodnutá úroková sadzba vo výške 16,9 % p. a., žalobca podľa čl. 11 podmienok bol oprávnený navrhnúť žalovanému novú úrokovú sadzbu písomným oznámením, a to kedykoľvek v priebehu trvania zmluvného vzťahu. Ak by žalovaný s novou úrokovou sadzbou nesúhlasil, bol povinný túto skutočnosť písomne oznámiť žalobcovi najneskôr do 30 dní od odoslania návrhu novej úrokovej sadzby, v opačnom prípade nastala fikcia súhlasu s novou úrokovo sadzbou. Žalobca žalovanému oznámil v rámci výpisu z bežného účtu za obdobie od 01. 01. 2010 do 31. 01. 2010 novú úrokovú sadzbu 18,9 % p. a. s účinnosťou od 01. 03. 2010. Keďže žalovaný neodoslal písomný nesúhlas s novou úrokovou sadzbou, nastala tým fikcia súhlasu žalovaného a počítajúc dátumom 01. 03. 2010 boli čerpané peňažné prostriedky úročené úrokovou sadzbou 18,9% p. a. Žalovaný mal podľa čl. 15 podmienok uhradiť úrok z vyčerpanej čiastky vždy ku koncu kalendárneho mesiaca a podľa článku 16 bol povinný zaistiť na účte dostatok peňažných prostriedkov, aby mohli byť tieto jeho záväzky hradené z bežného účtu. Žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou splatných úrokov, keď nehradil riadne a včas úroky splatné k 31. 03. 2017, a to ani napriek výzve k úhrade splátok zo strany žalobcu, preto žalobca k 28. 07. 2017 vyhlásil pohľadávky súvisiace s úverom podľa článku 24 písm. a) a h) podmienok, ktoré oznámenie bolo žalovanému doručené dňa 18. 08. 2017. V žalobe z 18. 06. 2018 bol špecifikovaný nárok žalobcu tak, ako to bolo uvedené vyššie. Žalobca následne dvoma podaniami doplnil opis rozhodujúcich skutočností, pričom v pôvodnej žalobe žalobca len odkázal na označené dôkazy, ktoré k žalobe pripojil, a to hlavne na zmluvu o prečerpaní, obchodné podmienky a výpis z účtu žalovaného, kde boli konkrétne rozpísané jednotlivé čerpania, ako aj platby zo strany žalovaného, a to počnúc od 21. 08. 2003. Žalobca síce doplnil opis rozhodujúcich skutočností na výzvu súdu, avšak ani po takomto doplnení žaloby nedošlo k takej zmene žaloby, ktorou by si žalobca uplatňoval menší alebo väčší nárok, než ktorý bol uvedený v žalobe. Z tohto dôvodu súd nerozhodoval o zmene žaloby, pretože v zmysle § 140 ods. 1 a 2 CSP zmenou žaloby je len návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa uplatňuje iné právo, resp. i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností. V tomto prípade však nedošlo k zmene žaloby, len k doplneniu skutočností uvedených už v pôvodnom znení žaloby, čo súd nepovažoval za zmenu petitu žaloby. Navyše, zmenu petitu žaloby navrhoval právny zástupca žalovaného, a nie žalobca, ktorý žalobou disponuje, z toho dôvodu súd o zmene petitu žaloby nerozhodoval, pretože k zmene žaloby nedošlo a žalobca o zmenu petitu žaloby nepožiadal. Čo sa týka uplatnenej námietky premlčania, ktorú vzniesol žalovaný v podaní zo dňa 16. 07. 2018, súd posúdil nárok žalobcu na uplatnenú sumu a dospel k tomu záveru, že žalobca si uplatňuje nárok z roku 2017, a to konkrétne za obdobie od 17. 01. 2017 do 20. 03. 2017, žaloba bola podaná dňa 18. 06. 2018, teda žalobca svoju žalobu podal vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote, ktorá mu začala plynúť najskôr od 18. 01. 2017, preto súd vyhodnotil vznesenú námietku premlčania ako nedôvodnú a neprihliadol na ňu.
1.2. Žalobca v žalobe uviedol, že daný právny vzťah založený zmluvou sa spravuje právnym poriadkom Českej republiky a že žalobca žalobu podal na vecne a miestne príslušný súd v zmysle Nariadenia Rady ES č. 593/2008, podľa čl. 4.1 písm. b), ak nedošlo k voľbe práva pre zmluvu, sa zmluva o poskytovaní služieb spravuje právom krajiny, v ktorej má poskytovateľ služby obvyklý pobyt. V tomto prípade súd zistil, že žalobca má sídlo v Českej republike, zmluva bola uzavretá v súlade s § 497 a nasl. zák. č. 513/1991 Sb. v znení neskorších predpisov. Súd po nahliadnutí do predložených listín zistil, že zmluva o povolenom prečerpaní bola uzavretá na území Českej republiky medzi veriteľom, ktorý má sídlo na území Českej republiky a konal v rámci svojho predmetu činnosti a žalovaným v pozícii dlžníka, ktorý je fyzickou osobou (spotrebiteľom). Zmluva o bežnom účte je uzatvorená podľa Obchodného zákonníka, avšak žalovaný vystupoval v pozícii spotrebiteľa, preto súd posudzoval predmetné ustanovenia zmluvy aj z hľadiska ochrany spotrebiteľa. Pri aplikácii rozhodného práva súd vychádzal z Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky otvorenému v Ríme na podpis dňa 19. júna 1980 (ďalej Rímsky dohovor), ku ktorému Slovenská republika i Česká republika pristúpili v roku 2005. V zmysle čl. 3 ods. 1 Rímskeho dohovoru „zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia účastníci zmluvy; voľba musí byť výslovná alebo musí dostatočne spoľahlivo vyplývať z ustanovení zmluvy alebo z okolností prípadu; účastníci zmluvy si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej
časť.“ Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu v tom, že zmluva o povolenom prečerpaní zo dňa 21. 08. 2003 bola uzavretá medzi žalobcom - Československá obchodní banka a. s. a žalovaným, štátnym občanom Slovenskej republiky, ktorý pracoval a žil v Českej republike od roku 2003. Zo zmluvy o povolenom prečerpaní mal súd preukázané, že strany sporu si zvolili právny poriadok, ktorým sa spravovala celá zmluva, zvolili si české právo, ktoré sa aplikovalo aj v súlade s čl. 5 ods. 1 Rímskeho dohovoru - keďže zmluvou o úvere boli žalovanému (spotrebiteľovi) poskytnuté finančné prostriedky na účel, ktorý nemožno považovať za súčasť ich podnikania alebo povolania. Z čl. 5 ods. 2 Rímskeho dohovoru vyplývajú podmienky, za akých sa bez ohľadu na ustanovenie článku 3 nemôžu účastníci zmluvy svojou voľbou práva zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú imperatívne normy štátu jeho obvyklého pobytu, resp. zamestnania. Keďže štátom zamestnania žalovaného v dobe uzavretia zmluvy o úvere bola Česká republika, uskutočnenou voľbou českého práva žalovaný - spotrebiteľ nebol zbavený ochrany v zmysle citovaného článku. Žalovaný sa bránil tým, aby zmluva o úvere bola posudzovaná podľa právneho poriadku slovenského práva v kontexte s § 9 ods. 3 zák. č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej „ZMPS“), podľa ktorého: „Ak si účastníci spotrebiteľskej zmluvy zvolili právo, ktoré poskytuje spotrebiteľovi menšiu ochranu jeho práv ako slovenský právny poriadok, ich vzťahy sa spravujú slovenským právnym poriadkom“. Súd skonštatoval, že Rímsky dohovor je právne záväzným aktom sekundárneho práva Európskej Únie, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. A preto súd pri rozhodovaní aplikoval Rímsky dohovor a tak dospel k záveru, že voľba rozhodného práva v zmluve o úvere bola uskutočnená v súlade s čl. 3 ods. 1 Rímskeho dohovoru a pri právnom posúdení tohto sporu súd aplikoval právo české.
1.3. Z dôkazov predložených žalobcom je zrejmé, že žalobca uzavrel so žalovaným zmluvu o prečerpaní na bežnom účte, na základe ktorej žalovaný prečerpal prostriedky na bežnom účte vo výške 20.000 CZK, ktorú žalovaný čerpal postupne, počnúc od 17. 01. 2017. Žalovaný splnil podmienky na poskytnutie povoleného prečerpania na jeho bežnom účte, podľa čl. 3 podmienok sa suma povoleného prečerpania považuje za úver a spravuje sa ustanoveniami Obchodného zákonníka ohľadne poskytnutia úveru. Zmluva bola uzavretá podľa Obchodného zákonníka, avšak žalovaný vystupuje v pozícii spotrebiteľa, keďže sa jedná o fyzickú osobu a úver bol poskytnutý nie na podnikateľskú činnosť žalovaného. S poukazom na tieto skutočnosti súd posudzoval zmluvný vzťah aj podľa ustanovení platného Občianskeho zákonníka s prihliadnutím na ochranu spotrebiteľa. Žalovaný však bol v konaní zastúpený advokátom, preto jeho postavenie ako slabšej strany v konaní zvolením advokáta zaniklo.
1.4. Žalobca predložil súdu vyčíslenie istiny, ktorú žalovaný celkovo vyčerpal, a to vo výške 20.000 CZK. Podľa bodu 9 podmienok úroky, s platením ktorých bol žalovaný v omeškaní, sa dňom nasledujúcim po splatnosti stali súčasťou vyčerpanej istiny. Žalovaný pri úrokovej sadzbe 18,9 % p. a. čerpal prostriedky v roku 2017, pričom bol v omeškaní s ich plnením, preto žalobca pripísal žalovanému na ťarchu úroky v celkovej výške 4.873,86 CZK ku dňu 11. 06. 2018. Tieto úroky z istiny boli medzi stranami sporu dohodnuté, podľa bodu 11 podmienok žalobca bol oprávnený navrhnúť žalovanému novú úrokovú sadzbu písomným oznámením a žalovaný mal žalobcovi oznámiť v danej lehote 30 dní, že s úrokovou sadzbou nesúhlasí, v opačnom prípade mal žalobca za to, že žalovaný s navrhnutou úrokovou sadzbou súhlasí. Zo strany žalobcu došlo k oznámeniu o zvýšení úrokovej sadzby zo 16,9 % na 18,9 % žalovanému, žalovaný svoj nesúhlas písomne žalobcovi nezaslal, teda možno konštatovať, že žalovaný s novou úrokovou sadzbou súhlasil. Úroková sadzba účtovaná žalobcom nebola v rozpore ani s ustanoveniami Obchodného zákonníka, ani s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, jedná sa o štandardnú výšku úroku v roku 2010 stanovenú peňažnými ústavmi na poskytnutie nezabezpečených úverov spotrebiteľom na obdobie od 1 do 5 rokov. Pri podpise zmluvy bola táto skutočnosť žalovanému ozrejmená, žalovaný nemal výhrady voči týmto úverovým podmienkam, riadne sa oboznámil s obchodnými podmienkami, ako aj s podmienkami pre poskytnutie povoleného prečerpania prostriedkov na bežnom účte, čo potvrdil svojim vlastnoručným podpisom pri podaní žiadosti o poskytnutie kontokorentného úveru dňa 21. 03. 2003, ako aj vo svojej žiadosti o poskytnutie ČSOB povoleného prečerpania zo dňa 10. 10. 2008. Žalovaný nenamietal ani v období platnosti úverovej zmluvy tieto skutočnosti. Začal ich namietať až po doručení žaloby, keď tvrdil prostredníctvom svojho právneho zástupcu, že nárok žalobcu neuznáva, pretože mu nie je zrejmý právny dôvod uplatnenej pohľadávky. Žalovaný tvrdil, že žalobcovi zaplatil celkovo sumu 11.1781 CZK za obdobie rokov 2010 až 2017, z predchádzajúceho konania sp. zn. 4Csp/122/2018 je súdu známe, že žalovanému zo strany žalobcu boli poskytnuté dva úvery, pričom v jednom prípade sa jednalo o kreditnú kartu s povoleným limitom do výšky 20.000 CZK, z ktorej žalovaný postupne čerpal finančné prostriedky. Tvrdenia
žalovaného ohľadne týchto skutočností neboli preukázané žiadnymi dôkazmi zo strany žalovaného, v podstate žalovaný v konaní neprodukoval žiadne dôkazy, ktorými by preukázal niektoré zo svojich tvrdení. Žalobca predložil súdu dôkazy, z ktorých bolo nesporne preukázané, že žalovaný riadne nesplácal úver, ktorý mu žalobca poskytol, porušil platobnú disciplínu dohodnutú v zmluve o úvere a v obchodných podmienkach žalobcu. Žalobca v spore preukázal oprávnenosť nároku, pričom obranu žalovaného z vyššie uvedených dôvodov pri rozhodovaní nevzal do úvahy. Žalovaný naďalej dlhuje žalobcovi istinu vo výške 20.000 CZK, ktorú je povinný žalobcovi zaplatiť. Súd priznal žalobcovi aj zmluvný úrok vo výške 4.873,86 CZK, ktorý bol vyčíslený vyššie, a to z toho dôvodu, že sa jednalo o úrok z poskytnutých prostriedkov do doby zosplatnenia, ktorý bol žalobcom riadne vyčíslený a vyplýva z výpisu z účtu, keďže tento úrok bol dojednaný medzi stranami podľa článku 9 podmienok. V konaní si žalobca uplatnil úrok z omeškania vo výške 8,05 % p. a. zo sumy sankčných poplatkov, ako aj zo sumy istiny a poplatkov, pričom ich celkovú výšku vyčíslil na sumu 1.394,04 CZK, ktorý úrok z omeškania vyčíslil v súlade s článkom 4.3 podmienok. Žalovaný preukázateľne neuhradil splátky splatné v lehote splatnosti, preto mu bol účtovaný úrok z omeškania, pričom ich výšku žalobca riadne konkretizoval a žalovaný nevzniesol žiadny argument, ktorým by odôvodňoval, z akého dôvodu by ho nemala zaväzovať povinnosť zaplatiť dlžný úrok z omeškania. V zmluve boli dojednané poplatky v súlade so sadzobníkom poplatkov, a to poplatky za upomienky podľa článku 4.5 podmienok, výška týchto poplatkov činila sumu 1.800 CZK a takisto sa poplatky pripísali k vyčerpanej istine. Súd po oboznámení sa so všetkými dôkazmi dospel k tomu záveru, že žalobe v časti o zaplatenie istiny, kapitalizovaného zmluvného úroku a kapitalizovaného úroku z omeškania je potrebné vyhovieť, pretože žalobca predložil dôkazy, ktorými preukázal tak výšku, ako aj dôvodnosť svojho nároku, čo síce žalovaný síce namietal, ale z tvrdení žalobcu neboli preukázané žiadne skutočnosti, ktorými by žalovaný vedel preukázať, že žalobcovi predmetný nárok neprináleží. Tvrdenia žalovaného sa zakladali na rýdzo teoretických úvahách bez akéhokoľvek právneho a skutkového základu, pričom právny zástupca žalovaného len tvrdil, že žalovaný zaplatil celkovo sumu 111.781 CZK, čo súd považoval za všeobecné konštatovanie, nijakým dôkazom nepodložené. Vzhľadom na tieto skutočnosti, súd žalobe vo vyššie uvedenej časti vyhovel. Žalobcovi súd priznal aj úroky z omeškania, ktoré bol žalovaný povinný z istiny zaplatiť vo výške určenej nariadením vlády ČR č. 142/1994 Sb. v platnom znení, t. j. vo výške REPO sadzby ČNB zvýšenej o 8 bodov p. a., t. j. vo výške 8,05 % ročne zo sumy 20.000 CZK od 12. 06. 2018 do zaplatenia, pretože žalovaný sa preukázateľne dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, žalobca si uplatnil úrok z omeškania deň nasledujúci po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. Súd posúdil žalobu v časti o zaplatenie zmluvného úroku vo výške 18,9 % p. a. zo sumy 20.000 CZK od 12. 06. 2018 do zaplatenia a mal za to, že v tejto časti je potrebné žalobu zamietnuť. Žalobca si uplatnil tieto úroky z úveru po zosplatnení úveru, t. j. po vyhlásení jeho mimoriadnej splatnosti. Súd bol toho názoru, že predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej podstate jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové a okamžité vrátenie celej požičanej istiny. Kým dohodnutý úrok predstavuje cenu, za ktorú veriteľ poskytuje dlžníkovi istinu k dispozícii, tento zisk predstavuje práve dohodnutý úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku a predstavuje takýto úrok kapitalizovanú odplatu za celé obdobie postupného splácania úveru v splátkach. Zosplatnením úveru nastáva stav, keď veriteľ má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, s ktorou môže disponovať. Tým teda stráca veriteľ nárok na úroky za požičané peňažné prostriedky od spotrebiteľa. Ak spotrebiteľ nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ požadoval od neho úroky, ktoré by mu patrili, ak by spotrebiteľ takéto právo držby finančných prostriedkov mal, inak by nastal nespravodlivý a ústavne nekonformný stav pre spotrebiteľa, ktorý by bol vystavený sankciám vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by mal naďalej nárok na úroky zo zmluvy. Aplikačná prax súdov sa už zaoberala otázkou priznania úrokov za úver po splatnosti pohľadávky, NS SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 4Obo 143/98 uviedol, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu a od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania, toto rozhodnutie NS SR bolo potvrdené aj uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 476/2012 zo dňa 18. 09. 2012. Taktiež výkladom Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, súdny dvor stanovil zásadné pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa od dispozičných noriem zákona v neprospech spotrebiteľa. Úrok z úveru predstavuje kapitalizovanú odplatu za celé obdobie postupného splácania úveru v splátkach. Pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. Zosplatnením úveru na jednej strane nastáva stav, keď veriteľ má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, na druhej strane už spotrebiteľ nemá
právny titul držať peňažné prostriedky poskytnuté veriteľom, v svojej dispozícii, preto niet dôvodu na to, aby veriteľ požadoval od neho úroky, ktoré by mu patrili, ak by spotrebiteľ mal právo držby finančných prostriedkov. V opačnom prípade by nastal nespravodlivý a ústavne nekonformný stav pre spotrebiteľa, ktorý by bol vystavený sankciám vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej mal nárok na úroky zo zmluvy. Za tejto situácie by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by mal nárok na dohodnuté úroky, ako keby k zmene záväzku nedošlo. Spotrebiteľ by tak nemal žiadne garantované práva, ktoré by mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Navyše by došlo k hrubej nadvláde veriteľa, ak by bol tento nečinný pri vymáhaní svojej pohľadávky a odplatné úroky by si nárokoval aj pri svojej potencionálnej nečinnosti. Takéto správanie veriteľa nemôže byť podporované a používať právnu ochranu. Keďže v danej veci niet pochýb o tom, že medzi stranami sporu bola uzavretá spotrebiteľská zmluva, po poskytnutí náležitej ochrany žalovanému ako spotrebiteľovi, súd dospel k záveru, že po zosplatnení úveru žalobcovi neprináležia úroky dohodnuté za poskytnutý úver. Súd v zmysle ustanovenia § 218 ods. 2 CSP priznal žalobcovi uplatnený nárok od žalovaného v CZK. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že v konaní plne úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle § 262 ods. 1 a 2 CSP.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania, odôvodniac ho tým, že neboli splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1 písm. a/ CSP), súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi, aby uskutočňoval mu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd (§ 365 ods. 1 písm. c/ CSP), konanie má iný nedostatok, ktorý mohol mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Uviedol, že na to, aby súd mohol vo veci rozhodnúť, musia byť splnené procesné podmienky. Existujú procesné podmienky, ktorých absenciu nemožno reparovať a súd musí v prípade ich absencie konanie zastaviť. Sú aj odstrániteľné procesné podmienky, v prípade ktorých sa súd musí pokúsiť o ich odstránenie (§ 161 ods. 3 CSP). Ak sa to súdu nepodarí, musí konanie zastaviť. Medzi povinné náležitosti podania na súd patrí podpis. Podanie na súd vo veci samej musí byť podpísané, pričom podpis môže byť vlastnoručný alebo elektronický. Žiadny iný druh podpisu, okrem týchto dvoch, zákon nepozná. Samotná právna zástupkyňa vo svojom podaní z 31. 08. 2018 uznala, že na žalobe nie je jej vlastnoručný podpis. Žaloba bez podpisu je ale formálne nedokonalá a nemožno na ňu prihliadať, kým k ju žalobca nepodpíše. Napriek tomuto zjavnému, no odstrániteľnému nedostatku procesnej podmienky súd neurobil nič, aby nedostatok procesnej podmienky odstránil a namiesto toho vo veci rozhodol. Pre žalobcu je ale ťažko pochopiteľné, že prvoinštančný súd, napriek znalosti odstrániteľného nedostatku procesných podmienok, neurobil nič pre odstránenie procesných podmienok a vo veci rozhodol. V ďalšej časti odvolania uviedol procesné pochybenia súdu, porušujúce jeho právo na spravodlivý proces. Žalobca podal žalobu, z ktorej boli zrejmé len také skutočnosti, ako dátum uzatvorenia zmluvy, poskytnutie úveru do nejakého limitu, povinnosť žalovaného splácať úver v pravidelných mesačných splátkach neznámej výšky, vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru a žalobcom uplatňované sumy istiny a príslušenstva. Žalobca potom žalobu zmenil doplnením rozhodujúcich skutočností. Napriek tomu, že podanie žalobcu z 31. 08. 2018 obsahuje doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, súd nerozhodol o pripustení alebo nepripustení zmeny žaloby. Poukázal na rozhodnutie NS SR v uznesení sp. zn. 6 Cdo 99/2010 z 28. 09. 2010 a uviedol, že Civilný sporový poriadok v ustanovení § 140 ods. 2 v podstate len kodifikoval dovtedajšiu aplikačnú prax. Zákonný procesný postup tak v zmysle všeobecných ustanovení Civilného sporového poriadku o prostriedkoch procesného útoku, procesnej obrany a sudcovskej a zákonnej koncentrácii, ale aj osobitne v súlade s § 294 CSP mal súd uznesením nepripustiť zmenu žaloby a rozhodovať o pôvodnej žalobe s pôvodným úplným a pravdivým opisom rozhodujúcich skutočností. Súd uviedol, že sa v rámci dokazovania oboznámil s výpisom z čerpania, resp. výpisom z prečerpania, pričom z rozsudku nie je zrejmé, ktorá listina zo súdneho spisu sa považuje alebo ktoré listiny sa považujú za výpis z čerpania. Ak mal súd na mysli dokument so 192 stranami, v elektronickej podobe s názvom HV.pdf a s textom na vrchu každej strany „57686_ZUHI_7522021_13303880“, tento dôkaz namietli na pojednávaní ako nezrozumiteľný. Napriek tomu, súd na tento dôkaz prihliadal, hoci ho nevykonal. Poznamenal, že súd údajne vykonal aj dôkaz výsluchom strán, aj keď žiadny taký výsluch súd nevykonal. Ďalšou odvolacou námietkou žalovaného bolo namietanie zaujatosti voči sudkyni. Zaujatosť náležite
odôvodnili, pričom súd sa napriek včas podanej námietke zaujatosti (13. 06. 2019) touto námietkou až do pojednávania dňa 16. 09. 2019 vôbec nezaoberal. Teda ani ju neodmietol, ani ju nepostúpil nadriadenému súdu. Ani v rozsudku sa súd námietke zaujatosti nevenuje inak, než tak, že bola podaná. Videl v tom odvolací dôvod, pretože rozhodoval vylúčený sudca. Namietal tiež nesprávne zistený skut- kový stav. V samotnom odôvodnení rozsudku sa ani len neuvádzajú žiadne skutkové zistenia, pokiaľ ide o istinu údajného dlhu žalovaného. V bode 11. sa iba konštatuje, že žalovaný sa údajne omeškal so splácaním riadnych úrokov. V rozsudku súd nepíše o žiadnom inom skutkovom zistení. Nie je po- tom zrejmé, prečo na základe takto zisteného skutkového stavu súd odsúdil žalovaného aj na zaplate- nie istiny. Súd na zistený skutkový stav aplikoval české právne predpisy. České právne predpisy, na rozdiel od slovenských predpisov alebo aktov Európskej únie, sa nezverejňujú v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, na portáli Slov-Lex, ani v Úradnom vestníku Európskej únie. Súd v rozsudku rozsiahlo citoval ustanovenia českých zákonov bez toho, aby uviedol, ako zistil ich obsah. Súd zistil, že štátom zamestnania bola v čase uzatvorenia zmluvy Česká republika. Z toho zrejme súd usúdil obvyklý pobyt žalovaného v Českej republike. Z dokazovania nevyplynulo, že by žalovaný mal obvyklý pobyt inde ako na Slovensku. Skutkové zistenie o štáte zamestnania je síce správne, to ale neznamená, že by tam mal aj obvyklý pobyt. Ide o podstatné skutkové zistenie vo vzťahu k určeniu rozhodného práva. Preto, ak súd považuje štát zamestnania za štát obvyklého pobytu, ide o skutkové zistenie bez opory vo vykonanom dokazovaní. Súd sa predovšetkým zaoberal rozhodným právom a zistil, že v zmysle článku 3 ods. 1 Rímskeho dohovoru je rozhodným právom české právo. Nie je ďalej podstatné, ako súd zistil jeho obsah. Rímsky dohovor nadobudol pre Slovenskú republiku platnosť dňa 1. mája 2006 na základe Dohovoru o pristúpení Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a Slovenskej republiky k Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky otvorenému na podpis v Ríme 19. júna 1980 a k prvému a druhému protokolu o jeho výklade Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev zo 14. 04. 2005 (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 474/2006 Z. z.; tiež Ú. v. EÚ 2005/C 169/1 z 08. 07. 2005). V čase uzatvorenia zmluvy medzi sporovými stranami, teda pre Slovenskú republiku, ani pre Českú republiku nebol záväzný. V zmysle článku 24 nariadenia (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) nariadenie nahrádza Rímsky dohovor vo všetkých členských štátoch Európskej únie s výnimkou území, na ktoré sa Rímsky dohovor vzťahuje, no na ktoré sa nevzťahujú zmluvy podľa článku 355 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne článok 299 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva). Keďže žiadna časť územia Slovenskej republiky, ani Českej republiky nie je územím, na ktoré by sa nevzťahovali zakladajúce zmluvy Európskej únie, nariadenie (ES) č. 593/2008 (Rím I) je účinné od 24. 07. 2008 a uplatňuje sa od 17. 12. 2009 aj vo vzťahu k Českej republike a Slovenskej republike. Nie je zrejmé, na základe akého kritéria aplikoval súd na zistenie rozhodného práva Rímsky dohovor. V čase uzatvorenia zmluvy ešte tento dohovor nebol záväzný ani pre Českú republiku, ani pre Slovenskú republiku a v čase rozhodovania súdu, ani v čase vyhlásenia splatnosti úveru už nebol záväzný ani pre jeden z oboch štátov. V samotných zmluvných dokumentoch niet dohody o voľbe práva. Ako uviedli v odpore proti platobnému rozkazu, kolízne normy, najmä § 10 ods. 4 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom a článok 6 nariadenia (ES) č. 593/2008 (Rím I), odkazujú na slovenské právo. Mimochodom, ak by bol na vec aplikovateľný Rímsky dohovor, jeho článok 5 ods. 3 taktiež odkazuje na slovenské právo. Nesprávne je tiež právne posúdenie týkajúce sa zosplatnenia úveru. Súd tu vskutku žiadne právne posúdenie ani neuviedol. V rámci autonómie vôle prejavujúcej sa v súkromnom práve v zásade zmluvnej slobody si zmluvné strany môžu dohodnúť právo veriteľa požadovať jednorazové splatenie úveru aj vtedy, ak zákon takýto inštitút nepozná. Nebolo by to možné, ak by to zákon zakazoval, alebo ak by zákon stanovoval nejaké limity pre uplatnenie takého práva. V prípade aplikácie slovenského práva, ktorého obsah nie je potrebné dokazovať, je potrebné, v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka, aby si zmluvné strany dohodli možnosť veriteľa požadovať jednorazové splatenie dlhu splatného inak v splátkach. Zdá sa, že v českom práve je uvedená situácia upravená obdobne. Už počas konania sme poukázali na ustanovenie § 565 „starého“ českého Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Sb.) a na ustanovenie § 1931 zákona č. 89/2012 Sb. Občiansky zákonník (ktorých obsah sme zistili z webu www.zakonyprolidi.cz). Upozornili sme tiež, že zmluvné strany si právo na „zosplatnenie úveru“ nedohodli v zmluve. Na základe neskoršieho tvrdenia a neskôr predloženého dôkazu bola taká dohoda v obchodných podmienkach pre ČSOB kreditnú kartu, ktoré nadobudli účinnosť dňa 01. 04. 1003. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 3512/11, dostupný online na http:// nalus.usoud.cz/Search/GetText.aspx?sz=2-3-06_1 alebo na http://bit.ly/USCRspotrebitel, podľa ktorého obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách majú obsahovať len ustanovenia vysvetľujúceho a technického charakteru. Pritom osobitne žalobcovi, dodávateľovi, pôsobiacemu v Českej republike,
muselo byť známe, ako český ústavný súd interpretuje problematiku spotrebiteľských zmlúv z doby pred zavedením ich právnej úpravy (pozri nález II. ÚS 3/06, v ktorom sa vysvetľuje problematika takzvaných faktických spotrebiteľských zmlúv). Naviac, ako to vyplýva aj z uvedeného nálezu, v Českej republike zaviedli inštitút spotrebiteľských zmlúv už zákonom č. 367/2000 Sb. s účinnosťou od 01. 01. 2001, teda ešte pred uzatvorením zmluvy medzi sporovými stranami (pozri bod 30 odôvodnenia nálezu). Naviac, ak by sme aj abstrahovali od tejto nedokonalosti a ak by sme na vec v súlade s kolíznymi normami aplikovali slovenské právo, bolo by zosplatenie úveru neplatné tiež pre porušenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Žalobca, ani napriek niekoľkým zmenám žaloby, nepreukázal, že by toto ustanovenie zákona rešpektoval. Iným nedostatkom konania je také porušenie procesných predpisov, ktoré nezakladá zmätočnosť, môže ale viesť k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci. Nedostatočné odô- vodnenie rozsudku sa spravidla subsumuje práve pod iný nedostatok konania (pozri analogicky naprí- klad stanovisko R 2/2016). V odôvodnení rozsudku sa súd nevyrovnal s viacerými dôležitými prvkami procesnej obrany žalovaného. Ide napríklad o námietku uvedenú v predchádzajúcom bode (bod 12), citácia cudzích právnych predpisov, o ktorých nevedno, ako ich súd zistil, zjavne svojvoľné posúdenie otázky zmeny žaloby, napriek námietkam žalovaného (bod 8 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Doterajšie konanie možno charakterizovať ako značne neférový proces vo vzťahu k žalovanému. Popri napadnutom výroku neobstojí ani výrok o trovách, ktorý odvolaním tiež napadli. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie.
3. K podanému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že sa pridržiava svojich doterajších tvrdení a dôkazov a navrhuje, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.
4. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou - žalovaným, v neprospech ktorého bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom podaného odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby jeho zopakovania alebo doplnenia (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
5. Žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 21.800 CZK s kapitalizovaným zmluvným úrokom vo výške 4.873,86 CZK od 21. 08. 2003 do 11. 06. 2018, so zmluvným úrokom vo výške 18,9% p. a. zo sumy 20.000 CZK od 12. 06. 2018 do zaplatenia, s kapitalizovaným zmluvným úrokom z omeškania vo výške 1.394,04 CZK od 29. 07. 2017 do 11. 06. 2018, s 8,05% úrokom z omeškania p. a. zo sumy 20.000 CZK od 12. 06. 2018 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným uzavrel zmluvu o povolenom prečerpaní, na základe ktorého poskytol žalobca žalovanému úver vo forme povoleného prečerpania, a to až do výšky stanoveného limitu. Zmluva bola uzavretá doručením oznámenia o poskytnutí povoleného prečerpania zo strany žalobcu k predchádzajúcej žiadosti žalovaného. Vzhľadom k tomu, že žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou pravidelných splátok, bol zo strany žalobcu opakovane vyzvaný k úhrade splatných dlžných splátok vrátane príslušenstva a poplatkov. Keďže žalovaný dlžnú sumu neuhradil, prehlásil žalobca podľa čl. 9.1. písm. b) podmienok všetky pohľadávky súvisiace s poskytnutým úverom k 28. 07. 2017 za splatné a ich zaplatenia sa domáha podanou žalobou.
6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
7. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov uvedených v ustanovení § 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.
9. Podľa § 125 ods. 1 CSP podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.
10. Podľa § 127 ods. 1 CSP ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis.
11. Podľa § 129 CSP ak ide o podanie vo veci samej alebo návrh na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, z ktorého nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje, alebo ide o podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, súd vyzve toho, kto podanie urobil, aby podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. V uznesení podľa odseku 1 súd uvedie, v čom je podanie neúplné alebo nezrozumiteľné a ako ho treba doplniť alebo opraviť a poučí o možnosti podanie odmietnuť. Ak sa v lehote určenej súdom podanie nedoplní alebo neopraví, súd podanie odmietne; to neplatí, ak pre uvedený nedostatok možno v konaní pokračovať.
12. Keďže jednou z odvolacích námietok bolo to, že v konaní nie sú splnené procesné podmienky, keď žaloba nebola riadne podpísaná právnou zástupkyňou žalobcu, pričom súd prvej inštancie sa uvedeným odstrániteľným nedostatkom žaloby nezaoberal, odvolací súd sa v prvom rade zaoberal touto odvolacou námietkou. Je potrebné uviesť, že podanie ako úkon určený súdu musí mať tzv. všeobecné náležitosti, a to predovšetkým označenie súdu, ktorému je podanie určené, ďalej z podania musí byť zrejmé, kto ho robí, akej veci sa podanie týka, čo sa podaním sleduje a podanie musí byť podpísané osobou, ktorá podanie urobila. Podpisom strana potvrdzuje svoju vôľu vyjadrenú v podaní a prejavuje súhlas s obsahom podania. Podpis na podaní ako písomnom procesnom úkone strany jednak označuje toho, kto podanie robí, jednak potvrdzuje, že ten, kto príslušný právny úkon urobil, toto podanie skutočne urobiť chcel, a že ide o prejav jeho vlastnej vôle, a napokon, overuje totožnosť toho, kto podanie urobil. Pri podaní v listinnej podobe sa podpisom rozumie vlastnoručný podpis podávateľa na listine (rozhodnutie NS SR sp. zn. 1 Ndc 6/2011, rozhodnutie NS SR 1 Nc 33/2012). Podpisom sa vo všeobecnosti rozumie rukou napísané priezvisko alebo iný identifikačný znak osoby, pričom celý podpis nemusí byť čitateľný, spravidla by malo byť čitateľné aspoň prvé písmeno a z ďalších ťahov by mala vyplývať poznateľnosť skutočnosti, že ide o podpis. Ustanovenie § 127 CSP nestanovuje, že by bolo možné podpis na podaní nahradiť mechanickými prostriedkami. Ani výkladom tohto ustanovenia nemožno dospieť k záveru, že by podpisom bolo možné rozumieť niečo iné, ako vlastnoručný podpis konajúcej osoby. Rovnako výkladom nemožno dospieť k záveru, že by vlastnoručný podpis bolo možné nahradiť inou alternatívou, ako napríklad odtlačkom pečiatky, či mechanickými prostriedkami.
13. Keďže právna zástupkyňa žalobcu žalobu vlastnoručne nepodpísala (pričom nešlo o podanie v elektronickej podobe), čo namietal právny zástupca žalovaného a súd prvej inštancie sa touto jeho námietkou nezaoberal a vady podania neodstraňoval a podľa odvolacieho súdu bola jeho námietka v tejto časti dôvodná, odvolací súd vyzval právnu zástupkyňu žalobcu na predloženie žaloby s originálom vlastnoručného podpisu. Právna zástupkyňa žalobcu na výzvu odvolacieho súdu reagovala a ňou vlastnoručne podpísanú žalobu zaslala odvolaciemu súdu, čím odvolací súd považoval tento odstrániteľný nedostatok žaloby za zhojený, čo je v súlade s výkladom Ústavného súdu SR ohľadom ústavných princípov spravodlivého procesu vo vzťahu k prílišnému formalizmu pri posudzovaní úkonov strán sporu pri odstraňovaní vád podaní (Ústavný súd SR sp. zn. IV. ÚS 1/02).
14. Čo sa týka ostatných odvolacích dôvodov, odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci, potrebný pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, z ktorého aj odvolací súd vychádza bez potreby ho dopĺňať, jeho výsledky správne vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, a napokon, dospel aj k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, pričom odvolací súd v
celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie. Odvolací súd, ani s prihliadnutím na odvolacie dôvody nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od právnych záverov súdu prvej inštancie. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu uvádza už len nasledovné.
15. Jedným z odvolacích dôvodov žalovaného bolo porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnené a súd sa v ňom nevysporiadal so všetkými, pre rozhodnutie veci rozhodujúcimi skutočnosťami.
16. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
17. Súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Tomu musí zodpovedať štruktúra i obsah odôvodnenia rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia preto nemá obsahovať preberanie obsahov dôkazných prostriedkov (podaní účastníkov, listín, výpovedí a pod.), ani obšírnu transpozíciu (prenesenie) textov z odôvodnenia iných súdnych rozhodnutí, či odbornej právnickej literatúry. Vyváženosť, stručnosť a jednoduchosť je požiadavkou na obsahovú primeranosť dôvodov rozhodnutia, jeho zrozumiteľnosť a výstižnosť je prejavom originality veci a individualizácie prístupu k nej súdom; len samotná rozsiahlosť nepredurčuje zachovanie účelu odôvodnenia rozhodnutia a nezabezpečuje jeho správnosť.
18. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Súdy sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musia vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a ich myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijali. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku. Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné.
19. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
20. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že námietka ohľadom nedostatočného odôvodnenia napdnutého rozsudku je nedôvodná, súd prvej inštancie sa v napadnutm rozsudku vyporiadal so všetkými pre posúdenie veci podstatnými otázkami, preto sa v ďalšej časti zaoberal konkrétnymi námietkami žalovaného.
21. Jednou z odvolacích námietok bolo to, že súd nerozhodol o zmene žaloby, preto bolo potrebné predovšetkým posúdiť, či došlo k danej veci k zmene žaloby, či bol súd prvej inštancie o nej povinný rozhodnúť a posúdiť tiež právne posúdenie tejto veci (zmeny žaloby) súdom prvej inštancie.
22. Podľa § 139 CSP žalobca môže počas konania so súhlasom súdu meniť žalobu.
23. Podľa § 140 ods. 1 CSP zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa uplatňuje iné právo.
24. Podľa § 140 ods. 2 CSP zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe.
25. V zmysle citovaných zákonných ustanovení sa za zmenu žaloby rozumie návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo (kvalitatívne zmena), návrh, ktorým sa uplatňuje iné právo (kvalitatívna zmena) alebo podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. V danej veci sa odvolací súd zaoberal tým, či došlo k podstatnej zmene skutkových okolností, o ktorej mal súd prvej inštancie rozhodnúť. Pre posúdenie tejto otázky je potrebné vychádzať z okolností daného prípadu, ktoré podrobne odôvodnil súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku v bode 12., pričom s týmto jeho odôvodnením sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a odkazuje naň. Žalobca už v žalobe uviedol skutkové okolnosti, pričom ohľadne čerpania úveru odkázal na dôkaz, výpis z účtu - čerpanie úveru, pričom v neskorších podaniach vysvetlil skratky používané v tomto výpise a odôvodnil aj rozhodné skutkové okolnosti ohľadne výšky uplatnených nárokov žalobcom, teda skutkové tvrdenia žalobcu boli potom aj týmto dôkazom preukázané a dostatočne a zrozumiteľné objasnené. Námietka žalovaného ohľadne nezrozumiteľnosti tohto dokumentu je preto nedôvodná, pričom takýmto vysvetlením a doplnením skutkových okolností nedošlo k zmene žaloby, preto ak súd prvej inštancie o nej nerozhodoval, postupoval správne. Pokiaľ súd použil názov tohto dokumentu výpis z prečerpania, je z neho zrejmé, aký dôkaz tým mal na mysli, pričom historické výpisy o čerpaní peňažných prostriedkov zo strany žalovaného boli súdu v konaní predložené dvakrát, odvolací súd ich po ich vysvetlení žalobcom považoval za zrozumiteľný listinný dôkaz, pričom aj keď súd na pojednávaní tento dôkaz nevykonal, z podania právneho zástupcu žalovaného zo dňa 21. 11. 2018 (č. l. 182 a nasl.) je zrejmé, že mu bola doručená replika žalobcu spolu s prílohami, teda aj s týmto dôkazom, preto potom podľa § 204 CSP platí, že keďže ide o dôkaz listinou, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený, jej obsah nebolo potrebné na pojednávaní oboznamovať.
26. Čo sa týka ďalšieho odvolacieho dôvodu, a to toho, že súd sa nezaoberal vznesenou námietkou zaujatosti sudkyne a vec nepostúpil nadriadenému súdu a nevenoval sa jej ani v rozsudku, k tomu odvolací súd uvádza, že námietke zaujatosti vznesenej voči sudkyni právnym zástupcom žalovaného sa súd prvej inštancie venoval tak na pojednávaní dňa 16. 09. 2019, čo vyplýva zo zvukového záznamu z pojednávania, kedy sudkyňa uviedla, prečo na ňu nebude prihliadať a venovala sa jej aj v napadnutom rozsudku, a to v bode 7. Odvolací súd sa s postupom súdu prvej inštancie, keď na námietku zaujatosti, spočívajúcu len v okolnostiach, ktoré spočívali len v procesnom postupe sudkyne a to v inej veci (nie v predmetnej) podľa § 53 ods. 3 CSP neprihliadol a nadriadenému súdu nepredkladal stotožňuje. Vo veci nerozhodla vylúčenásudkyňa a týmto postupom súdu prvej inštancie tiež nedošlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces.
27. Ďalším odvolacím dôvodom bola aplikácia českých právnych predpisov na predmetnú vec a tiež to, že súd neuviedol, ako zistil ich obsah. Odvolací súd k tomu uvádza, že so záverom súdu prvej inštancie ohľadom aplikácie českého právneho poriadku na danú vec sa odvolací súd stotožňuje a námietka žalovaného o tom, že súd neuviedol, odkiaľ zistil obsah českej právnej úpravy, je bezpredmetná, keďže to, že by súd prvej inštancie bol nesprávne zistil obsah rozhodujúcich ustanovení českého právneho poriadku žalovaný neuvádzal. Len skutočnosť, že súd neuviedol, z akého zdroja čerpal, pri bežnej dostupnosti uvedených informácií na internete a jazykovej príbuznosti našich krajín, nerobí napadnuté rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávnym. 28. Podľa článku 3 ods. 1 Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvnú záväzky (Úradný vestník Európskej únie 2005/C 334/01) zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia účastníci zmluvy. Voľba musí byť výslovná alebo musí dostatočne spoľahlivo vyplývať z ustanovení zmluvy alebo z okolností prípadu. Účastníci zmluvy si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť.
29. Keďže v danej veci ide o spor z medzinárodného práva súkromného, teda o spor s cudzím prvkom, súd prvej inštancie sa správne zaoberal aj otázkou, ktorý právny poriadok je potrebné na danú vec použiť. Súd prvej inštancie v tejto otázke dospel k záveru, že daný právny vzťah sa spravuje právnym poriadkom Českej republiky, pričom pri aplikácii rozhodoného práva súd vychádzal z Dohovoru o rozhodom práve
pre zmluvné záväzky otvorenému v Ríme na podpis dňa 19. júna 1980 (Rímsky dohovor) a z toho, že medzi stranami došlo k voľbe práva, a to českého právneho poriadku, s čím sa odvolací súd stotožňuje. Pre zodpovedanie otázky, podľa akého právneho predpisu je potrebné posúdiť danú vec, je rozhodujúce uzavretie zmluvy, od ktorej si žalobca svoj nárok odvodzuje. V danej veci bola medzi žalobcom a žalovaným uzavretá zmluva dňa 21. 08. 2003 o povolenom prečerpaní k bežnému účeu č. 185942968, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanému úver vo forme povoleného prečepania bežného účtu do výške 20.000 Kčs. Dňa 10. 10. 2008 podal žalovaný novú žiadosť o poskytnutie povoleného prečerpania k bežnému účtu a dňa 06. 11. 2008 žalobca zaslal žalovanému oznámenie o poskytnutí povoleného prečerpania, teda došlo k uzavretieu zmluvy o povolenom prečerpaní, a preto je tento dátum rozhodujúci pre posúdenie otázky, aký právny poriadok sa má na danú vec použiť.
30. Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo dňa 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I.), posudzuje rozhodné právo na zmluvy uzavreté od 17. decembra 2009 (Kapitoly III čl. 28 Rím I.), a toto nariadenie nahrádza Rímsky dohovor a v rozsahu predmetu svojej úpravy a časovej pôsobnosti sa nahrádzajú predmetným nariadením aj ust. § 9 až 13 zák. č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. Rozhodné právo na zmluvy uzavreté pred 17. 12. 2009, čo je aj predmetná zmluva sa naďalej určuje podľa Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky zo dňa 19. 06. 1980 (konsolidované znenie U.v. EÚ C 334 zo dňa 13. 12. 2005) tzv. Rímsky dohovor. Žalobca odvodzoval zmluvný vzťah so žalovaným na základe zmluvy o povolenom prečerpaní zo dňa 06. 11. 2008, teda pri ustalovaní rozhodného práva sa prihliada k Rímskemu dohovoru, ku ktorému Slovenská republika pristúpila na základe Dohody o pristúpení zo dňa 14. 04. 2005 (oznámenie č. 474/2006 Z. z. Ministerstva zahraničných vecí SR o prijatí Dohovoru o pristúpení aj Slovenskej republiky dňa 14. apríla 2005 k Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, otvorené na podpis v Ríme dňa 19. júna 1980). Keďže dohoda o povolenom prečepaní zo dňa 06. 11. 2008 nanovo upravila povolené prečerpanie (dodatok k zmluve o účte), pričom voľba práva uskutočnená v zmluve o prečerpaní zo dńa 21. 08. 2003 zostala zachovaná, v zmysle článku 3 ods. 1 Rímskeho dohovoru sa zmluva spravuje právnym poriadkom, ktorý si strany zvolili, teda českým právnym poriadkom, keďže priamo v zmluve bolo uvedené, že zmluvné strany uzatvárajú zmluvu podľa § 497 a násl. zák. č. 513/1991 Sb., Obchodný zákonník v platnom znení. S tým, že české právo sa aplikovalo aj v súlade s čl. 5 ods. 1, 2 Rímskeho dohovoru sa odvolací súd s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, pretože ani jedna z podmienok v bode 2. tohto článku v danej veci nebola naplnená. Odvolací súd sa stotožňuje s odvolateľom v tom, že automatické stotožnenie obvyklého pobytu so štátom zamestnania, nie je správne, avšak z dôvodu voľby práva stranami a nesplnenia podmienok pre aplikáciu čl. 5 ods. 2 Rímskeho dohovoru je táto námietka irelevantná. Pokiaľ žalovaný v odvolaní uvádzal, že ustanovenie § 10 ods. 4 zák. č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom odkazuje na slovenské právo, k tomu odvolací súd uvádza, že § 10 tohto zákona má ods. 4 až od 13. 06. 2014, ktorý nebol v rozhodnej dobe účinný, preto ho na danú vec nemožno použiť. V rozhodnej dobe bola aj v zmysle ustanovenia § 9 zák. č. 97/1963 Zb. možná voľba práva účastníkmi zmluvy, ktorým sa mali spracovať ich vzájomné majetkové vzťahy, pričom to, že by si účastníci spotrebiteľskej zmluvy zvolili právo, ktoré poskytuje spotrebiteľovi menšiu ochranu jeho práv ako slovenský právny poriadok, žalovaným tvrdené nebolo. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil s aplikáciou českého právneho poriadku na danú vec, tak ako to urobil súd prvej inštancie.
31. Vo vzťahu k ďalšiemu odvolaciemu dôvodu, a to nesprávne zistenému skutkovému stavu, žalovaný neuviedol žiadne relevansné dôvody a samotnú súdom priznanú sumu žiadnym spôsobom nespochybnil, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Rovnako žalovaný neuviedol ani žiaden dôvod, ktorým by odôvodnil výrok o trovách konania, preto nebolo z akých dôvodov tento výrok preskúmavať.
32. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, avšak keďže mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že žalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že žalobcovi žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá v zmysle čl. 17 CSP rozhodol, že žalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).