Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_13Cob-43-2020.pdf
PDF · 143.58 KB
Case nature
Area
Subarea
13Cob/43/2020
Uznesenie
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: Milan Papučík
- STAVEBNINY, s miestom podnikania 023 31 Rudina 343, IČO: 37 623 222, zastúpeného zástupcom MAJCHRÁK & MAJCHRÁK, advokáti, s.r.o., so sídlom 023 05 Nová Bystrica 850, IČO: 36 416 525, proti žalovanému: Univerzitná nemocnica Martin, so sídlom Kollárova 4248/2, 036 01 Martin, IČO: 00 365 327, zastúpenému právnou zástupkyňou JUDr. Gabrielou Reichovou, advokátkou, so sídlom H. E. XX, XXX XX E., v konaní o zaplatenie 113.099,20 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/24/2014-342 zo dňa 21.1.2020 vo výroku II. o nároku na náhradu trov konania, takto
rozhodol:
Uznesenie Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/24/2014-342 zo dňa 21.1.2020 v napadnutom výroku II., podľa ktorého žalovaný má proti žalobcovi nárok na 100 % - nú náhradu trov konania, p o t v r d z u j e .
Žalovanému n á r o k na náhradu trov tohto odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením okresný súd výrokom I. konanie zastavil. Výrokom II. rozhodol, že žalovaný má proti žalobcovi nárok na 100%-nú náhradu trov konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na žalobu žalobcu doručenú okresnému súdu dňa 27.11.2013, ktorou sa pôvodný žalobca (STAVOUNIVERZÁL, s.r.o., IČO: 36 380 458) domáhal proti žalovanému zaplatenia istiny 113.099,20 Eur spolu s príslušenstvom z titulu neuhradenia faktúry za vykonané nevyhnutné práce naviac na diele realizovanom na základe Zmluvy o dielo č. 4280/2009 zo dňa 20.11.2009.
2. Pôvodný žalobca dňa 6.2.2014 doručil na okresný súd návrh na zámenu účastníka konania na strane žalobcu tak, aby okresný súd pripustil, že namiesto pôvodného žalobcu STAVOUNIVERZÁL, s.r.o., IČO: 36 380 458, vstúpi do konania ako žalobca Milan Papučík - STAVEBNINY, s miestom podnikania 023 31 Rudina 343, IČO: 37 623 222, ktorý so vstupom do konania vyjadril svoj súhlas. Svoj návrh pôvodný žalobca odôvodnil tým, že dňa 6.12.2013 bola medzi ním ako postupcom a fyzickou osobou oprávnenou na podnikanie: Milan Papučík - STAVEBNINY, s miestom podnikania 023 31 Rudina 343, IČO: 37 623 222, uzavretá Zmluva o postúpení pohľadávky podľa § 524 Občianskeho zákonníka, ktorej predmetom bola pohľadávka, ktorej zaplatenie je predmetom tohto konania.
3. Okresný súd uznesením zo dňa 26.2.2014, č.k. 18Cb/24/2014-45 pripustil zmenu účastníka tak, že namiesto pôvodného žalobcu STAVOUNIVERZÁL, s.r.o., IČO: 36 380 458, vstúpil do konania ako žalobca Milan Papučík - STAVEBNINY, s miestom podnikania 023 31 Rudina 343, IČO: 37 623 222.
4. Proti uvedenému uzneseniu podal žalovaný dňa 20.3.2014 odvolanie s odôvodnením, že v článku VI. „Platobné podmienky" Zmluvy o dielo č. 4280/2009 zo dňa 20.11.2009 bolo medzi stranami dohodnuté, že postúpenie práv a záväzkov z tejto zmluvy na tretie osoby je možné len so súhlasom objednávateľa a po predchádzajúcom súhlase riadiaceho orgánu a žiadal napadnuté uznesenie zmeniť tak, že odvolací súd návrh na zámenu účastníkov zamietne.
5. K odvolaniu žalovaného sa pôvodný žalobca a nastupujúci žalobca vyjadrili v podaní doručenom okresnému súdu dňa 14.4.2014. Uviedli, že nakoľko išlo o vykonanie prác naviac, a teda sa vo vzťahu k tomuto nároku nedohodli na nemožnosti tento zo strany z pôvodného žalobcu postúpiť na inú osobu a Zmluva o dielo č. 4280/2009 zo dňa 20.11.2009 sa tohto ich vzájomného záväzku netýkala, postup pôvodného žalobcu nemohol byť v rozpore s ust. § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Po tom, ako si žalovaný tento svoj záväzok nesplnil, nič nebránilo pôvodnému žalobcovi túto pohľadávku zmluvou postúpiť na inú osobu - postupníka.
6. Následne Okresný súd Žilina uznesením zo dňa 22.4.2014, sp. zn. 3K/1/2014, zverejneným v Obchodnom vestníku dňa 28.4.2014, vyhlásil na majetok pôvodného žalobcu konkurz, čím nastali účinky prerušenia súdneho konania podľa ust. § 47 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
7. Vo vyjadrení doručenom okresnému súdu dňa 21.6.2018 správca konkurznej podstaty pôvodného žalovaného oznámil, že rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14CoKR/12/2017 zo dňa 25.1.2018 bol právoplatne ukončený spor o vylúčenie majetku zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu medzi žalobcom: Milan Papučík - STAVEBNINY, s miestom podnikania 023 31 Rudina 343, IČO: 37 623 222 a žalovaným JUDr. Jaroslavom Jakubčom, PhD., so sídlom E. T. X, XXX XX. T. T., ktorým bolo rozhodnuté, že pohľadávka patrí nesporne do všeobecnej podstaty úpadcu. Žiadal, aby okresný súd pokračoval v konaní so žalobcom JUDr. Jaroslavom Jakubčom, PhD., so sídlom E. T. X, XXX XX T. T., správcom úpadcu - pôvodného žalobcu, t.j. STAVOUNIVERZÁL, s.r.o., so sídlom Cesta do Rudiny 2262, 024 01 Kysucké Nové Mesto, IČO: 36 380 458. Zároveň správca konkurznej podstaty (zhodne so žalovaným) žiadal, aby odvolací súd zmenil uznesenie o zmene účastníka konania na strane žalobcu zo dňa 26.2.2014, č.k. 18Cb/24/2014-45 tak, že návrh na pripustenie zmeny účastníka zamietne, keďže Milan Papučník - STAVEBNINY, s miestom podnikania 023 31 Rudina 343, IČO: 37 623 222, nie je aktívne legitimovaný, aby vystupoval na mieste žalobcu v tomto konaní.
8. Žalovaný podaním doručeným Krajskému súdu v Žiline dňa 27.2.2019 vzal svoje odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu Martin zo dňa 26.2.2014, č.k. 18Cb/24/2014-45 späť. V dôsledku uvedeného dispozičného úkonu žalovaného Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 25.4.2019, sp. zn. 14Cob/195/2018 konanie o odvolaní žalovaného zo dňa 18.3.2014 proti uzneseniu Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/24/2014-45 zo dňa 26.2.2014 zastavil, a teda uznesenie, ktorým Okresný súd Martin pripustil zmenu účastníka konania na strane žalobcu, nadobudlo dňa 27.5.2019 právoplatnosť.
9. Žalovaný v podaní doručenom okresnému súdu dňa 3.6.2019 navrhol žalobu zamietnuť z dôvodu, že žalobca Milan Papučík - STAVEBNINY, s miestom podnikania 023 31 Rudina 343, IČO: 37 623 222, nie je aktívne vecne legitimovaným subjektom.
10. V podaní doručenom okresnému súdu dňa 13.6.2019 žalobca navrhol, aby okresný súd pripustil zmenu strany sporu tak, že na miesto žalobcu Milan Papučník - STAVEBNINY, s miestom podnikania 023 31 Rudina 343, IČO: 37 623 222, vstúpi do konania ako žalobca JUDr. Jaroslav Jakubčo, PhD., so sídlom kancelárie E. T. X, XXX XX T. T., správca úpadcu: STAVOUNIVERZÁL, s.r.o., so sídlom Cesta do Rudiny 2262, 024 01 Kysucké Nové Mesto, IČO: 36 380 458. K návrhu zároveň pripojil súhlas JUDr. Jaroslava Jakubču, PhD. so vstupom do konania na miesto žalobcu. Svoj návrh odôvodnil tým, že po začatí konania bolo dňa 13.3.2018, teda dňom právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14CoKR/12/2017 zo dňa 25.1.2018, rozhodnuté, že Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 6.12.2013 je absolútne neplatný právny úkon - teda ide o úkon, ktorý nevyvoláva žiadne právne účinky (odsek 26. odôvodnenia). V zmysle uvedeného po začatí konania dňa 13.3.2018 bola právoplatnosťou rozhodnutia vyslovená právna skutočnosť - absolútna neplatnosť Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 6.12.2013, v zmysle ktorej skutočnosti potom ex tunc ku dňu 6.12.2013 došlo k zániku akýchkoľvek jej účinkov, teda opätovne prešlo k prechodu práv na pôvodného žalobcu.
11. Okresný súd uznesením č.k. 18Cb/24/2014-198 zo dňa 5.9.2019 návrh žalobcu na pripustenie zmeny strany sporu zamietol z dôvodu, že práve v dôsledku absolútnej neplatnosti Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 6.12.2013 súd deklaroval existujúci stav už v čase začatia konania - právo, o ktorom sa koná, neprešlo na pôvodného žalobcu po začatí konania, lebo v čase začatia konania práve pôvodný žalobca toto právo v tomto smere uplatnil, teda neprešlo na neho po začatí konania, lebo v dôsledku absolútnej neplatnosti Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 6.12.2013 nenastali účinky predmetnej zmluvy, ktoré inak zákon v ust. § 524 Občianskeho zákonníka s týmto právnym úkonom, keď je platný, spája. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 27.9.2019.
12. Podaním doručeným okresnému súdu dňa 3.1.2020 vzal žalobca žalobu späť a žiadal, aby okresný súd konanie zastavil. V predmetnom podaní žalobca uviedol, že Okresný súd Martin najskôr v roku 2014 považoval Zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 6.12.2013 za absolútne platnú, keď zmenu účastníka konania na strane žalobcu pripustil a následne po piatich rokoch ju posúdil ako absolútne neplatnú a dodal, že takouto absolútne neplatnou bola už v roku 2014 a zmenu žalobcu preto nepripustil. Vzhľadom na uvedené nie je daný správny okruh žalobcov. Zároveň žiadal o náhrade trov prvoinštančného konania rozhodnúť tak, že nárok na náhradu trov konania nikomu neprizná, pretože je tu dôvod hodný osobitného zreteľa - správanie sa žalovaného v odvolacom konaní. Žalovaný totiž s prihliadnutím na stav veci a dôvodoch na strane žalobcu účelovo vzal svoje odvolanie voči zmene žalobcu späť, čím zmaril rozhodnutie o ním tvrdenej skutočnosti, kto je a kto má byť osobou žalobcu v spore a kedy následne okresný súd v konaní za stavu vyvolaného touto procesnou aktivitou a vychádzajúc z tejto skutočnosti ďalšiu zmenu v osobe žalobcu nepripustil. Za uvedený stav procesne zodpovedá iba žalovaný, ako by ho spôsobil sám, teda žalovaný - ako strana sporu - procesne zavinil zastavenie konania vo veci samej. Pokiaľ išlo o náhradu trov odvolacieho konania, ktoré sa podľa názoru žalobcu viedlo absolútne nedôvodne, žiadal ich náhradu priznať žalobcovi z dôvodu, že žalovaný ako odvolateľ vzal podané odvolanie späť pred jeho rozhodnutím bez udania dôvodu, a teda procesne zavinil zastavenie odvolacieho konania.
13. Okresný súd postupom podľa § 144, § 145 ods. 1 CSP konanie zastavil, keďže žalobca vzal žalobcu v celom rozsahu späť.
14. O nároku na náhradu trov rozhodol podľa § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP. Okresný súd poukázal na to, že zásada úspechu sa neposudzuje za každé štádium konania osobitne, ale podľa úspechu vo veci. To znamená, že súd nemôže strane, ktorá bola v rámci odvolacieho konania úspešná, priznať náhradu trov za odvolacie konanie, ak bola napokon v konaní na súde prvej inštancie úspešná druhá strana, ale náhrada všetkých účelne vynaložených trov v celom konaní od jeho začiatku až po jeho skončenie sa priznáva iba jednej strane. V zmysle uvedenej zásady okresný súd nárok na náhradu trov konania priznal žalovanému proti žalobcovi v celom rozsahu. Urobil tak z dôvodu, že procesné zavinenie na zastavení konania nesie žalobca, ktorý vzal žalobu v celom rozsahu späť. K tvrdeniam žalobcu, že okresný súd najskôr (v roku 2014) posúdil Zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 6.12.2013, predmetom ktorej bola pohľadávka, ktorej zaplatenie je predmetom tohto konania, ako platnú a následne (v roku 2019) ju posúdil ako absolútne neplatnú, okresný súd uviedol, že pri rozhodovaní o návrhu pôvodného žalobcu na pripustenie zmeny účastníka konania (v zmysle vtedy platného a účinného Občianskeho súdneho poriadku) posudzoval jednak samotný návrh na pripustenie zmeny účastníka konania, ďalej Zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 6.12.2013 a tú skutočnosť, či bol zo strany navrhovaného nového žalobcu udelený súhlas so vstupom do konania. Nakoľko zo Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 6.12.2013 bolo zrejmé, že predmetom postúpenia bola (aj) pohľadávka, ktorej zaplatenie je predmetom tohto konania a bol tiež daný riadny súhlas nového žalobcu so vstupom do konania, okresný súd návrhu pôvodného žalobcu vyhovel. Pri rozhodovaní o návrhu žalobcu na zmenu strany účastníka konania na strane žalobcu okresný súd posudzoval, či sú splnené procesné podmienky pre pripustenie takejto zmeny. O druhom návrhu (už nového) žalobcu na zmenu strany sporu na strane žalobcu v roku 2019 okresný súd rozhodoval už za situácie, keď bola právoplatnosťou rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 25.1.2018, sp. zn. 14CoKR/12/2017, ktorým krajský súd rozhodol o odvolaní žalobcu (Milan Papučík - STAVEBNINY, IČO: 37 623 222) proti rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa 17.1.2017, č.k. 10Cbi/1/2015-130, konštatovaná absolútna neplatnosť Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 6.12.2013. Okresný súd pre úplnosť uviedol, že žalobca navrhol pripustiť zmenu žalobcu z obchodnej spoločnosti STAVOUNIVERZÁL, s.r.o., IČO: 36 380 458, na podnikateľa - fyzickú osobu: Milan Papučík
- STAVEBNINY, IČO: 37 623 222 a podotkol, že bol to práve žalovaný, ktorý sa bránil proti nároku uplatnenému pôvodným žalobcom v tomto konaní, v podanom odvolaní namietal, že navrhovanú zmenu
účastníkov konania na strane žalobcu nie je možné pripustiť, nakoľko Zmluva o dielo č. 4280/2009 zo dňa 20.11.2009 uvedené vylučuje. Bolo dispozičným právom žalovaného predmetné odvolanie vziať späť, hoci aj bez uvedenia dôvodu. Z uvedeného bol okresný súd názoru, že je to žalobca, kto nesie procesné zavinenie na zastavení konania a má teda povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré v tomto konaní vznikli žalovanému.
15. Proti tomuto uzneseniu, a to výroku II., ktorým bol žalovanému proti žalobcovi priznaný 100 %-ný nárok na náhradu trov konania v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca, z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), h) CSP. Žalobca s právnym názorom okresného súdu ohľadne náhrady trov konania nesúhlasil, pričom poukázal na svoj návrh na rozhodnutie o trovách konania v podanom späťvzatí žaloby.
16. K náhrade trov pred súdom prvej inštancie (nie trov odvolacieho konania) žiadal aplikovať § 257 CSP - dôvod hodný osobitného zreteľa, pretože v kontexte jedinečných okolností prípadu, nenesie zodpovednosť na tom, že žalobu musel vziať späť, resp. že konanie muselo byť zastavené. Podľa žalobcu, za túto skutočnosť môže okresný súd nesprávnym procesným postupom a žalovaný účelovým konaním (obštrukciou a následne späťvzatím) v odvolacom konaní. Žalobca poukázal na to, že prebiehajúce súdne konanie sa vedie o žalobe podanej v roku 2013 voči žalovanému (v zmluvnom vzťahu ako objednávateľovi) o zaplatenie 113.099,20 Eur s príslušenstvom. V súdnom konaní uplatnenú pohľadávku nadobudol po podaní žaloby žalobca od pôvodného žalobcu (úpadcu) na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 06.12.2013. Konajúci súd právnu skutočnosť - zmenu v osobe veriteľa, najskôr v súlade s vtedy účinnými ustanoveniami O.s.p. (zmena žalobcu) posúdil v rámci prejudiciality ako platný právny úkon a v súlade s návrhom pôvodného žalobcu pripustil žalobcu do konania ako nového žalobcu, a to uznesením sp. zn. 18Cb/24/2014 zo dňa 26.02.2014. Voči uzneseniu o pripustení zmeny žalobcu podal odvolanie žalovaný, ktorý namietal, že do konania žalobca nemal byť pripustený ako nový žalobca, pretože Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 06.12.2013 je absolútne neplatný právny úkon. Skôr než však odvolací súd o podanom odvolaní rozhodol, žalovaný ho vzal späť bez uvedenia dôvodu, avšak možno jednoznačne usúdiť, že tak urobil účelovo, pretože iný súd (Okresný súd Žilina a následne i Krajský súd v Žiline) v inej prejednávanej veci, avšak súvisiacej s predmetom konania v tomto konaní, až v roku 2019 posúdil predmetnú zmluvu o postúpení pohľadávky ako neplatný právny úkon. V dôsledku tejto situácie nastal stav, kedy opäť došlo ku právnej skutočnosti zakladajúcej potrebu zmeniť žalobcu na pôvodného v zmysle § 80 ods. 1 CSP - čo vyslovene okrem žalobcu žiadal i pôvodný žalobca (zaňho konajúci správca). Podľa žalobcu vo vzťahu k danému stavu potom ten istý súd, ktorý najskôr (v roku 2014) považoval zmluvu o postúpení pohľadávky za absolútne platnú, po 5 rokoch ju posúdil ako absolútne neplatnú, pričom absolútne neplatnou bola už v roku 2014 a zmenu žalobcu preto nepripustil, a týmto postupom znemožnil žalobcovi (ako následne i osobe nového žalobcu, ktorý mal na jeho miesto nastúpiť) uplatňovať mu patriace procesné práva (a povinnosti) a porušil právo žalobcu na spravodlivý proces a princíp legitímneho očakávania. Podľa žalobcu okresný súd uvedeným postupom porušil § 237 ods. 1 CSP.
17. Tým, že okresný súd zamietol návrh žalobcu na zmenu žalobcu nebol daný správny okruh žalobcov, keďže žalobcom mal byť pôvodný žalobca (ktorý to sám navrhol a chcel pokračovať v súdnom konaní). Žalobca zotrval na tom, aby o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie (nie odvolacieho konania) bolo rozhodnuté tak, že nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie nikomu neprizná - pretože je tu dôvod hodný osobitného zreteľa - správanie sa žalovaného v odvolacom konaní. Bol to žalovaný, ktorý s prihliadnutím na stav veci a dôvodov na strane žalobcu účelovo vzal svoje odvolanie voči zmene žalobcu späť, čím zmaril rozhodnutie o ním tvrdenej skutočnosti, kto je a kto má byť osobou žalobcu v spore a kedy následne súd v konaní za stavu vyvolaného touto procesnou aktivitou a vychádzajúc z tejto skutočnosti ďalšiu zmenu v osobe žalobcu nepripustil, teda je potom bez ďalšieho možné konštatovať, že za tento stav procesne zodpovedá iba žalovaný, ako by ho spôsobil sám, teda žalovaný - ako strana sporu, potom procesne zavinil zastavenie konania vo veci samej. Zopakoval, že žalovaný tým, že podané odvolanie vzal späť, znemožnil žalobcovi, aby účinne navrhol zmenu subjektov, s ktorou súhlasil opakovane aj správca konkurznej podstaty. Týmto krokom sa žalovaný zbavil dlhu cca 113. 000 Eur s príslušenstvom, na ktorý mal žalobca - úpadca nárok.
18. Žalobca k náhrade trov odvolacieho konania považoval za nesprávny záver okresného súdu, podľa ktorého nemohol rozhodnúť o náhrade trov odvolacieho konania v samostatnom výroku v neprospech žalobcu, lebo vraj je to nemožné, v súvislosti s ktorým poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR
sp.zn. I. ÚS 453/2019 zo dňa 19.11.2019, podľa ktorého „Základné ustanovenie o nároku na náhradu trov konania vyjadrené v § 255 CSP (zásada úspechu v konaní) nevylučuje rôzny pomer úspechu v jednotlivých fázach konania - prvoinštančného, odvolacieho i dovolacieho, ktorý by vyústil do rozhodnutia o nároku na náhradu trov jednotlivých konaní (§ 262 ods. 1 CSP) tromi samostatnými výrokmi. Takéto rozhodnutie potom tvorí základ pre rozhodnutie súdu prvej inštancie postupom uvedeným v § 262 ods. 2 CSP." Podľa žalobcu okresný súd nerešpektoval, resp. porušil judikatúru Ústavného súdu SR. Pokiaľ ústavný súd jasne uviedol, že o trovách konania v jednotlivých fázach (konanie pred súdom prvej inštancie, odvolacom či dovolacom konaní) možno rozhodnúť podľa zásady úspechu tromi samostatnými výrokmi, potom rovnako musí platiť, že to isté platí i pri zásade zavinenia. Ak žalobca mal zaviniť zastavenie konanie pred súdom prvej inštancie, potom žalovaný zavinil zastavenie odvolacieho konania (§ 256 CSP). V odvolacom konaní (samostatnej fáze) strane, ktorá procesne zavinila jeho zastavenie, nemožno priznať náhradu trov konania v zmysle § 256 ods. 1 CSP. Žalovanému, ktorý sám inicioval odvolacie konanie (odvolanie zo dňa 18.03.2014) a aj jeho predčasné ukončenie (späťvzatie odvolania zo dňa 26.02.2019), tak nemôže byť priznaný úspech v odvolacom konaní, keďže jedine a len on zapríčinil (účelovo) jeho zastavenie a práve naopak, za úkony odvolacieho konania patrí odmena žalobcovi. Neexistuje žiadny úspech žalovaného (zásada úspechu) v odvolacom konaní a ani zavinenie žalobcu (zásada zavinenia) na vzniku odvolacích trov. Okresný súd tak mal a musel rozhodnúť o tom, že náhrada trov odvolacieho konania, ktoré bolo zastavené úkonom žalovaného bez vysvetlenia, patrí žalobcovi. Napadnuté rozhodnutie tak popri rozhodnutí ÚS SR nemôže obstáť, v opačnom prípade by išlo o porušenie princípu právnej istoty.
19. K trovám tohto odvolacieho konania založeného podaním tohto odvolania žalobca poukázal na to, že v zmysle názoru ÚS SR, ale i právnej teórie nie je pochýb o tom, že civilné - nachádzacie konanie sa vnútorne člení na fázy - prvostupňové konanie a prípadne i odvolacie či dovolacie konanie v tej istej veci. Keďže týmto odvolaním sa iniciuje fáza (ďalšieho, druhého) odvolacieho konania, potom treba o nej samostatne rozhodnúť i čo sa týka náhrady trov konania. Žalobca žiadal, aby o trovách tohto odvolacieho konania rozhodol tak, že zaviaže žalovaného na ich náhradu.
20. Žalobca rozhodnutie okresného súdu o nepriznaní mu náhrady trov odvolacieho konania v celom rozsahu a naopak, priznanie náhrady žalovanému, ktorý preukázateľne celý tento stav zavinil, považoval za extrémne nespravodlivé a ústavne neakceptovateľné (IV. ÚS 1735/07). Žiadal, aby odvolací súd podľa ust. § 388 CSP v spojení s § 392 a § 396 ods. 2 CSP uznesenie okresného súdu v napadnutej časti zmenil v zmysle petitu odvolacieho návrhu.
21. Postupom okresného súdu, a to podaním zo dňa 24.2.2020 (č.l. 368 spisu), bolo odvolanie žalobcu doručené žalovanému prostredníctvom právnej zástupkyne (doručenka na č.l. 372 spisu) na vedomie.
22. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP na základe podaného odvolania žalobcu postupom bez nariadenia pojednávania a uznesenie okresného súdu v napadnutom výroku II. o nároku na náhradu trov konania potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
23. Podľa ust. § 379 CSP v spojení s ust. § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
24. Za aplikácie vyššie citovaných zákonných ustanovení krajský súd posudzoval napadnuté uznesenie okresného súdu v rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov žalobcu, obsiahnutých v písomne podanom odvolaní doručenom okresnému súdu dňa 17.02.2020 (č.l. 351 - 358 spisu).
25. Základom odvolania žalobcu bola námietka nesprávneho právneho posúdenia veci, ak okresný súd v dôsledku jeho úkonu späťvzatia žaloby priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania, a to prvoinštančného i odvolacieho v celom rozsahu z dôvodu, že žalobca procesne zavinil zastavenie konania. Podľa žalobcu názor okresného súdu, že nemohol rozhodnúť o náhrade trov odvolacieho konania samostatným výrokom je nesprávny s odkazom na judikatúru ústavného súdu, konkrétne rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 453/2019, v ktorom ak ústavný súd jasne uviedol, že o trovách konania v jednotlivých fázach (konanie pred súdom prvej inštancie, v odvolacom, či dovolacom konaní) možno rozhodnúť podľa zásady úspechu tromi samostatnými výrokmi, potom rovnako musí platiť, že to isté
platí i pri zásade zavinenia. Ak žalobca zavinil zastavenie konania pred súdom prvej inštancie, potom žalovaný zavinil zastavenie odvolacieho konania. Zároveň žalobca poukázal na to, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie žiadal aplikovať ust. § 257 CSP, pretože v kontexte jedinečných okolností prípadu, nenesie zodpovednosť na tom, že žalobu musel vziať späť, resp. že konanie muselo byť zastavené. Za dôvod hodný osobitného zreteľa považoval správanie sa žalovaného v odvolacom konaní, ktorý účelovo vzal svoje odvolanie voči uzneseniu o pripustenej zmene žalobcu späť, čím zmaril rozhodnutie o tom, kto je a kto má byť osobou žalobcu v spore a žalobcovi znemožnil účinne navrhnúť zmenu subjektov.
26. Krajský súd pre vyhodnotenie odvolacích dôvodov žalobcu vo vzťahu k napadnutému výroku II. uznesenia okresného súdu sa oboznámil tak s napadnutým rozhodnutím, jeho dôvodmi, ako aj s celým priebehom konania pred okresným súdom. Z obsahu spisu bolo zrejmé, že pôvodný žalobca - STAVOUNIVERZÁL, s.r.o., IČO: 36 380 458 sa podanou žalobou voči žalovanému domáhal zaplatenia peňažnej pohľadávky za realizované práce naviac na stavbe špecifikovanej v Zmluve o dielo, vyúčtovaných faktúrou č. 2013013, splatnou dňa 22.08.2013. Pôvodný žalobca v podaní zo dňa 29.01.2014 podal návrh na zámenu účastníka konania na strane žalobcu, pretože dňa 06.12.2013 uzavrel Zmluvu o postúpení pohľadávky, na základe ktorej postúpil pohľadávku, ktorá je predmetom súdneho konania na Milan Papučík - STAVEBNINY, IČO: 37 623 222. Okresný súd uznesením č.k. 18Cb/24/2014-45 zo dňa 26.2.2014 návrhu pôvodného žalobcu vyhovel a pripustil zmenu účastníka tak, že namiesto žalobcu STAVOUNIVERZÁL, s.r.o., IČO: 36 380 458 vstúpil do konania ako žalobca Milan Papučík - STAVEBNINY, IČO: 37 623 222, Rudina 343, 023 31. Proti uvedenému uzneseniu podal žalovaný odvolanie, čo odôvodnil poukazom na dohodu zmluvných strán v článku VI. bod 6.15 zmluvy o dielo, kde bolo dohodnuté, že postúpenie práv a záväzkov z tejto zmluvy na tretie osoby je možné len so súhlasom objednávateľa a po predchádzajúcom súhlase riadiaceho orgánu. K odvolaniu žalovaného bolo uskutočnené písomné vyjadrenie žalobcu a správcu úpadcu - pôvodného žalobcu. Následne žalovaný v podaní zo dňa 26.2.2019 vzal odvolanie späť, o ktorom dispozitívnom úkone bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/195/2018-128 zo dňa 25.04.2019 tak, že konanie o odvolaní žalovaného zo dňa 18.3.2014 proti uzneseniu Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/24/2014-45 zo dňa 26.2.2014 zastavuje. Následne žalobca v podaní zo dňa 12.6.2019 uskutočnil návrh na pripustenie zmeny žalobcu podľa § 80 CSP, ktorý odôvodnil tým, že po začatí konania bolo dňa 13.3.2018, teda dňom právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14CoKR/12/2017 zo dňa 25.01.2018 rozhodnuté, že zmluva o postúpení pohľadávky je absolútne neplatný právny úkon, v zmysle ktorej skutočnosti potom ex tunc ku dňu 06.12.2013 došlo k zániku jej akýchkoľvek účinkov, a teda opätovne došlo k prechodu práv na pôvodného žalobcu, za ktorého koná správca JUDr. Jaroslav Jakubčo, PhD., so sídlom kancelárie E. T. X, XXX XX T. T.. Okresný súd Martin uznesením č.k. 18Cb/24/2014-198 zo dňa 5.9.2019 návrh žalobcu zo dňa 12.6.2019 na pripustenie zmeny žalobcu zamietol, pretože zistil, že nie sú splnené predpoklady ust. § 80 ods. 2 CSP, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 27.9.2019.
27. Následne žalobca v podaní zo dňa 02.01.2020 uskutočnil späťvzatie žaloby, čo odôvodnil o.i. tým, že uplatnenú pohľadávku po podaní žaloby nadobudol od pôvodného žalobcu na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 06.12.2013, ktorú okresný súd v rámci prejudiciality posúdil ako platný právny úkon a v súlade s návrhom pôvodného žalobcu ho pripustil do konania ako nového žalobcu, a to uznesením sp. zn. 18Cb/24/2014 zo dňa 26.02.2014. Napriek skutočnosti, že voči uvedenému uzneseniu podal odvolanie žalovaný, ktorý následným procesným úkonom zavinil zastavenie konania, nakoľko odvolanie vzal späť, a tiež napriek tomu, že iný súd v inej prejednávanej veci, súvisiacej s predmetom tohto konania, posúdil až v roku 2019 predmetnú zmluvu o postúpení pohľadávky ako neplatný právny úkon, nastal stav, kedy došlo opäť k právnej skutočnosti zakladajúcej potrebu zmeniť žalobcu na pôvodného žalobcu. Vo vzťahu k danému stavu ten istý okresný súd, ktorý najskôr považoval zmluvu o postúpení za platnú, túto neskôr posúdil ako absolútne neplatnú a dodal, že takouto absolútne neplatnou bola už v roku 2014 a navrhovanú zmenu nepripustil. Tým, že okresný súd zamietol návrh žalobcu na zmenu žalobcu, nie je daný správny okruh žalobcov, keďže žalobcom nemá byť žalobca, ale pôvodný žalobca, ktorý to navrhol a chcel pokračovať v súdnom konaní, z ktorého dôvodu berie žalobu späť. Žalobca zároveň žiadal, aby okresný súd o náhrade trov konania rozhodol tak, že nárok na náhradu trov konania nikomu neprizná, pretože je tu dôvod hodný osobitného zreteľa - správanie sa žalovaného v odvolacom konaní, ktorý s prihliadnutím na stav veci a dôvodov na strane žalobcu účelovo vzal svoje odvolanie voči zmene žalobcu späť a žiadal priznať trovy zastaveného odvolacieho konania.
28. Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
29. Primárne k námietke žalobcu, že okresný súd nesprávne postupoval, ak samostatným výrokom nerozhodol o trovách konania týkajúcich sa konania o podanom odvolaní žalovaného voči uzneseniu sp. zn. 18Cb/24/2014 zo dňa 26.02.2014 a jeho späťvzatí, a tak v rozpore so závermi vyjadrenými v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 453/2019 nerozhodoval o trovách konania samostatne podľa jednotlivých fáz tohto konania, krajský súd zvýrazňuje vyššie citované ust. § 262 ods. 1 CSP a uvádza, že v danom prípade išlo o odlišnú situáciu. Je potrebné uviesť, že rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, sa rozumie len také rozhodnutie, ktorým sa končí konanie vo veci samej. To znamená, že nárok na náhradu trov konania je závislý od rozhodnutia vo veci samej, a teda aj v prejednávanej veci bol určujúcou skutočnosťou výsledok konania vo veci samej, a to zastavenie konania, na základe dispozitívneho úkonu žalobcu ako dominus listis. V danom prípade rozhodovanie o trovách konania sa spravuje zásadou zodpovednosti za zavinenie, v zmysle ktorej povinnosť nahradiť trovy konania protistrane zaťažuje stranu sporu, ktorá svojím správaním zavinila zastavenie konania. Z odôvodnenia uznesenia je zrejmé, že okresný súd s prihliadnutím na vyhodnotenie zavinenia žalobcu na zastavení konania, vyporiadal celý nárok na náhradu trov konania. Ak okresný súd rozhodol o trovách konania jedným výrokom v uvedenom uznesení, tak takýmto rozhodovaním bola dodržaná základná zásada rozhodovania o náhrade trov konania, v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Neboli preto dané dôvody, aby okresný súd rozhodoval samostatným výrokom výlučne o trovách konania týkajúcich sa konania o podanom odvolaní žalovaného a jeho späťvzatí, pretože išlo o rozhodnutie týkajúce sa parciálnej procesnej otázky, a to účastníctva v konaní. Ak v rámci konania o veci samej, t.j. o žalobe žalobcu, prebiehalo čiastkové návrhové procesné konanie o zmene účastníka konania (strany sporu), výsledok tohto konania (vrátane odvolacieho konania), a to uznesenie o zmene účastníka konania vo väzbe na uznesenie o zastavení odvolacieho konania, tak nepochybne nešlo o rozhodnutie, ktorým sa konanie vo veci samej končí. Tento záver odvolacieho súdu dotvrdzuje i platné znenie ust. § 80 ods. 3 CSP, podľa ktorého ten, kto vstupuje do konania, prijíma stav konania ku dňu jeho vstupu. V kontexte prejednávanej veci, za zhodnotenia zavinenia žalobcu na zastavení konania, okresný súd správne výrok o trovách konania podriadil tomuto vyhodnoteniu, a preto neboli dané dôvody, aby okresný súd rozhodol samostatným výrokom výlučne o trovách odvolacieho konania, ktorým bolo konanie o parciálnej procesnej otázke zastavené. Na základe uvedeného tak odvolací súd nevyhodnotil ako dôvodnú námietku žalobcu, že by okresný súd nesprávnym procesným postupom žalobcovi znemožnil uskutočňovať jeho procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, ani námietku, že konanie malo inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
30. Podľa ust. § 256 ods. 1, 2 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná náhradu týchto trov protistrane.
31. Ďalší odvolací dôvod žalobcu, že okresný súd nesprávne vyhodnotil zavinenie žalobcu na zastavení konania, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodný. Žalobca uviedol, že zobral žalobu späť s poukazom na priebeh konania, postup žalovaného, ktorý zavinil zastavenie odvolacieho konania a skutočnosť, že okresný súd v rámci konania o zmene osoby veriteľa zmluvu o postúpení pohľadávky najskôr posúdil ako platný právny úkon a následne ako absolútne neplatný, a to od roku 2014 a tým, že zamietol návrh žalobcu na zmenu žalobcu, nie je daný správny okruh žalobcov, keďže žalobcom nemá byť žalobca, ale pôvodný žalobca, ktorý to navrhol a chcel pokračovať v súdnom konaní. Uvádza krajský súd, že zavinenie zastavenia konania je potrebné posudzovať len z procesného hľadiska a nie podľa hmotného práva z dôvodu, že v opačnom prípade by sa jednalo o posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku vo veci samej. Preto, ak žalobca zobral žalobu späť, zásadne platí, že zavinil zastavenie konania, a preto je povinný nahradiť žalovanému jeho trovy (NS SR sp. zn. 3Obo/12/2018, sp. zn 5MCdo/12/2008). Pri rozhodovaní o trovách konania je tak právne významné len to, ktorá zo strán sporu zavinila zastavenie konania, čiže dôvod, pre ktorý vzal žalobca žalobu späť. Ak je dôvodom späťvzatia žaloby úhrada žalovanej sumy (alebo splnenie iného žalobou uplatneného nároku) žalovaným po podaní žaloby, zastavenie konania zavinil žalovaný. To však platí len vtedy, ak žalobca v späťvzatí žaloby preukáže, že žalovaný splnil po podaní žaloby uplatnený nárok. V ostatných prípadoch zavinil zastavenie konania žalobca a znáša povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré v spore vznikli žalovanému. Skutočnosť, či bola žaloba podaná pôvodne dôvodne, je pre rozhodnutie o trovách konania právne bezvýznamná.
Posúdenie, či žaloba bola podaná (ne)dôvodne, je predmetom rozhodovania súdu vo veci samej a nie je predmetom skúmania pri vydaní procesného rozhodnutia o zastavení konania.
32. V predmetnej veci dôvodom späťvzatia žaloby nebolo správanie sa žalovaného po podaní žaloby, výsledkom ktorého by bolo, že po podaní žaloby odpadol predmet sporu, preto okresný súd správne dospel k záveru, že žalobca zavinil zastavenie konania. Dôvodom späťvzatia žaloby bolo to, ako uviedol žalobca, že ...,,nie je daný správny okruh žalobcov, keďže žalobcom nemám byť ja, ale pôvodný žalobca...". Odvolací súd preto nezistil relevanciu odvolacej námietky žalobcu, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V tomto smere krajský súd poukazuje primerane i na judikát R 49/1993, podľa ktorého právnej vety:...„Ak navrhovateľ vezme návrh späť a nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 druhá veta O.s.p., z procesného hľadiska zásadne platí, že zavinil zastavenie konania, a preto je povinný nahradiť odporcovi trovy konania".
33. Žalobca v späťvzatí žaloby ako i v podanom odvolaní sa domáhal aplikácie ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania (prvoinštančného konania), čo odôvodnil poukazom na jedinečné okolnosti prípadu, pričom za dôvod hodný osobitného zreteľa považoval správanie sa žalovaného v odvolacom konaní, ktorý účelovo vzal svoje odvolanie voči uzneseniu o pripustenej zmene žalobcu späť, čím zmaril rozhodnutie o tom, kto je a kto má byť osobou žalobcu v spore a žalobcovi znemožnil účinne navrhnúť zmenu subjektov.
34. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
35. Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 257 CSP je zrejmé, že jeho aplikácia prichádza do úvahy výnimočne, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd náhradu trov konania neprizná. Nepochybne musí ísť o celkom výnimočný prípad. Zákon, a to Civilný sporový poriadok nedefinuje dôvody hodné osobitného zreteľa a je vždy ponechané na posúdenie tej - ktorej sporovej právnej veci, či takéto dôvody tu boli dané, aby mohlo byť súdom aplikované ust. § 257 CSP. Vyhodnotenie existencie alebo neexistencie dôvodov hodných osobitného zreteľa je preto ponechávané na posúdení súdu. Je potrebné zdôrazniť, že pri rozhodovaní o trovách konania sa primárne vychádza zo zásady zodpovednosti za výsledok súdneho konania doplnenou zásadou zavinenia na zastavení konania, to znamená aplikujú sa ust. § 255, § 256 CSP, pričom použitie ust. § 257 CSP je výnimkou zo zásady zodpovednosti za výsledok sporu a za zavinenie na zastavení pri rozhodovaní o náhrade trov súdneho konania. Aplikácia ust. § 257 CSP preto môže byť založená len na výnimočnosti okolnosti sporu alebo pomerov strán sporu. Podľa názoru odvolacieho súdu sám žalobca svojím procesným postupom v prejednávanej veci spôsobil, že zákonné podmienky aplikácie ustanovenia § 257 CSP neboli naplnené.
36. K dôvodom, ktoré žalobca kvalifikoval ako dôvody hodné osobitného zreteľa cez ust. § 257 CSP s poukazom na okolnosti, ktoré nastali v rámci vyvolaného súdneho sporu, a to, že za skutočnosť, že musel žalobu vziať späť môže súd nesprávnym procesným postupom a žalovaný účelovým konaním, krajský súd uvádza, že tieto nemožno kvalifikovať ako dôvod hodný osobitného zreteľa podľa ust. § 257 CSP. Je potrebné uviesť, že to bol pôvodný žalobca, ktorý po podaní žaloby návrhom zo dňa 29.01.2014 žiadal pripustiť zmenu účastníka na strane žalobcu, čo odôvodnil tým, že dňa 06.12.2013 uzavrel Zmluvu o postúpení pohľadávky, na základe ktorej postúpil pohľadávku, ktorá je predmetom súdneho konania na Milan Papučík - STAVEBNINY, IČO: 37 623 222, čomu okresný súd uznesením č.k. 18Cb/24/2014-45 zo dňa 26.2.2014 vyhovel a následne žalobca (zmenený) podal návrh na pripustenie zmeny na strane žalobcu, čo odôvodnil tým, že po začatí konania bola právoplatnosťou rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14CoKR/12/2017 a aj v rozhodnutí sp. zn. 14CoKR/33/2018 vyslovená absolútna neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, v zmysle ktorej ex tunc k 06.12.2013 došlo k zániku jej účinkov, a teda prechodu práva na pôvodného žalobcu, ktorý návrh bol uznesením okresného súdu č.k. 18Cb/24/2014-198 zo dňa 5.9.2019 zamietnutý.
37. Ak žalobca v odvolaní tvrdil, že v rámci rozhodovania o zmene účastníka konania na strane žalobcu okresný súd najprv posúdil v rámci prejudiciality právny úkon zmluvy o postúpení pohľadávky ako platný a zmenu žalobcu pripustil a po 5 rokoch ako absolútne neplatnú, pričom dodal, že absolútne neplatnou bola už v roku 2014, a preto zmenu žalobcu nepripustil, teda nerešpektoval svoje vlastné rozhodnutie, tak s týmto tvrdením krajský súd nesúhlasí. V prvom rade uvádza, že z odôvodnenia uznesenia okresného súdu č.k. 18Cb/24/2014-45 zo dňa 26.2.2014, ktorým bola pripustená zmena účastníka konania na
strane žalobcu vyplýva len to, že okresný súd mal preukázanú skutočnosť vyžadovanú ust. § 92 ods. 2 O.s.p., a preto návrhu vyhovel. Z odsekov 9. a 10. odôvodnenia právoplatného uznesenia okresného súdu č.k. 18Cb/24/2014-198 zo dňa 5.9.2019, ktorým bol návrh žalobcu na zmenu strany zamietnutý, bolo zrejmé, že okresný súd predpoklady vyžadované ust. § 80 CSP splnené nemal, pretože mal zistené, že rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14CoKR/12/2017 zo dňa 25.1.2018 bolo rozhodnuté, že Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 6.12.2013 je absolútne neplatný právny úkon, v dôsledku čoho okresný súd vyjadril záver, podľa ktorého ...,,právo o ktorom sa koná, teda neprešlo na pôvodného žalobcu po začatí konania, lebo v čase začatia konania práve pôvodný žalobca toto právo v tomto spore uplatnil, teda neprešlo na neho po začatí konania, lebo v dôsledku absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok nenastali účinky predmetnej zmluvy, ktoré inak zákon v ustanovení § 524 Občianskeho zákonníka s týmto právnym úkonom, keď je platný, spája". Ďalej okresný súd zvýraznil, že jeho rozhodnutie č.k. 18Cb/24/2014-45 zo dňa 26.2.2014, z hľadiska (ne)platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky v žiadnom smere neprejudikovalo rozhodnutie vo veci samej. Odvolací súd v tejto súvislosti zvýrazňuje, že to bol práve pôvodný žalobca a žalobca, ktorý využili svoju dispozičnú slobodu zmeny strany sporu, ktorá je však viazaná na súhlas súdu v zmysle ust. § 92 ods. 2, 3 O.s.p. v znení platnom a účinnom do 30.3.2016 a v zmysle platného ust. § 80 CSP. Pri rozhodovaní súdu o zmene účastníka (strany) konania je potrebné len zistiť, či po začatí konania nastala formálno - právna skutočnosť, ktorá môže mať podľa hmotného práva za následok prevod alebo prechod práv alebo povinností. Otázkou, či tvrdené právo (povinnosť), ktoré malo byť prevedené, alebo ktoré malo prejsť na iného, tu skutočne je, alebo či na iného skutočne prešlo alebo bolo prevedené, sa nezaoberá, pretože sa týka už posúdenia veci samej, ku ktorému sa súd vyjadruje až v rozhodnutí vo veci samej. Hmotnoprávnu stránku veci súd pri rozhodovaní o zmene strany sporu nerieši a rozhodnutím o zmene strany sporu neprejudikuje záver o tom, či nový zmenený subjekt je alebo nie je nositeľom hmotnoprávnych práv, resp. povinností o ktoré v konaní ide. Z uvedeného vyššie popísaný postup okresného súdu nemohol byť hodnotený ako nesprávny, a tým viac ako dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanému.
38. K hodnoteniu konania žalovaného, ktorý proti uzneseniu okresného súdu č.k. 18Cb/24/2014-45 zo dňa 26.2.2014 podal odvolanie, ktoré následne vzal späť, žalobcom ako účelového konania, je potrebné zvýrazniť to, že žalovaný len zrealizoval svoje právo účastníka konania (strany sporu) na súdnu ochranu pri svojej obrane a využil svoje zákonné dispozičné právo podať odvolanie a toto vziať späť.
39. Podľa názoru odvolacieho súdu sám žalobca svojím procesným postupom v prejednávanej veci spôsobil, že zákonné podmienky aplikácie ustanovenia § 257 CSP neboli naplnené. Odvolací súd nevidel dôvod pre uplatnenie výnimky zo zodpovednosti za zavinenie na zastavení konania podľa ust. § 256 ods. 1 CSP vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania. Krajský súd tu nezistil dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by malo byť použité ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov súdneho konania a tie tu neboli dané ani okolnosťami sporovej veci.
40. Práve pre požiadavku osobitnosti a výnimočnosti, ktorá je vyžadovaná ust. § 257 CSP a ktorá tu podľa názoru krajského súdu nebola daná, splnená, tak nebolo možné akceptovať odvolací dôvod žalobcu, ktorým sa domáhal nepriznania trov súdneho konania žalovanému cez aplikáciu ust. § 257 CSP. K prijatému záveru krajským súdom sa primerane poukazuje aj na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 144/2010 zo dňa 25. mája 2010, podľa ktorého ...„použitie ust. § 150 ods. 1 O.s.p. musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. V opačnom prípade nepriznanie trov súdneho konania je zásahom do práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR". Zároveň poukazuje i na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 261/2018, ktorý vyslovil, že ,,podľa § 257 CSP súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Nevytvára však priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry ustanovenie § 257 nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania".
41. Súčasne krajský súd dáva do pozornosti žalobcu, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj to, že strana konania, ktorá v konaní uspela,
má zásadne právo na to, aby sa jej hradili všetky trovy, ktoré vznikli vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Krajský súd zdôrazňuje, že rozhodovaním o náhrade trov konania môže súd zasiahnuť aj do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť „úspešnej" strane konania náhradu trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním vynaložila. Pokiaľ by okresný súd, resp. odvolací súd nárok na náhradu trov konania žalovanému voči žalobcovi nepriznal, odoprel by tejto strane ochranu označených práv zakotvených v našom ústavnom poriadku, ktorým je aj majetkové právo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a právo na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 Listiny, pretože náhrada trov súdneho konania tiež súvisí s majetkovým právom žalovaného.
42. Na základe uvedeného nebol ani jeden z odvolacích dôvodov žalobcu zhodnotený ako relevantný, preto vo vyvolanom odvolacom konaní neboli splnené ani dané podmienky k zmene napadnutého výroku II. uznesenia okresného súdu, ani k jeho zrušeniu a vráteniu veci na ďalšie konanie, z ktorého dôvodu krajský súd uznesenie okresného súdu v napadnutom výroku II. potvrdil ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.
43. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP, nakoľko v odvolacom konaní bol žalobca so svojím odvolaním neúspešný, patrili by trovy konania žalovanému. Podľa obsahu spisového materiálu však na strane žalovaného žiadne trovy spojené s týmto odvolacím konaním nevyplývajú, resp. mu nevznikli, preto mu ich náhrada nebola priznaná. Odvolací súd len podotýka, že ak si strana konania náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s Čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcich procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že strana nemá nárok na náhradu trov konania. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne okresným súdom o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy konania nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného sporového konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.2.2018, sp. zn. 7Cdo/14/2018).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.