Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5CoPr-1-2020.pdf
PDF · 222.56 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoPr/1/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Jána Slebodníka, vo veci žalobcu C.. X. L., P..,U., O.. XX.X.XXXX, M., U. XX, zast. IURISTICO s. r. o., advokátka kancelária, Košice, Cimborkova 13, IČO: 36 588 041 proti žalovanému U.S.Steel Košice, s.r.o., Košice, Vstupný areál U.S.Steel, IČO: 36 199 222, zast. JUDr. Dr. Michaelou Stessl, advokátkou, s.r.o., Bratislava, Suché mýto 1, IČO: 36 857 076, o zaplatenie 189 000 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 42Cpr93/2017-503 z 11.11.2019 Okresného súdu Košice II
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch II. a III. Žalovanému p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že I. návrh na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného Okresným súdom Košice II sp. zn. 15Cpr/2/2016 zamieta, II. žalobu zamieta a III. žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čoho sa žalobca žalobou, podanou uňho 7.12.2017 domáhal a ako ju skutkovo a právne odôvodnil. 2.1.Z opisu rozhodujúcich okolností v žalobe súd zistil, že na základe pracovnej zmluvy žalobca od 1.11.2013 do 31.3.2016 pracoval u žalovaného na pracovnej pozícii Viceprezident pre energie, environment a technické inšpekcie, pracovné miesto AH000001. Okrem žalobcu pracovalo u žalovaného v rozhodnom období (odo 1.1.2014 do 31.3.2016) ďalších 8 viceprezidentov. Podľa pracovnej zmluvy uzatvorenej so žalovaným mu za vykonanú prácu patrila základná ročná mzda vo výške: 147 060 € brutto v období od 1.1.2014 do 31.3.2014; 149 268 € brutto v období od 1.4.2014 do 31.3.2015; 150 312 € brutto v období od 1.4.2015 do 31.3.2016. Podľa informácií, ktoré má žalobca k dispozícii, poberali niektorí iní viceprezidenti žalovaného za vykonanú prácu aj podstatne vyššiu základnú mzdu než on. Niektorí iní viceprezidenti žalovaného poberali za vykonanú prácu v rozhodnom období základnú mesačnú mzdu aj o 7 000 € vyššiu než poberal žalobca. Podľa žalobcu situácia, keď zamestnanci pracujúci na identických alebo porovnateľných pracovných pozíciách poberajú za vykonanú prácu rozdielne mzdy, je v rozpore so zásadou rovnakého (správne rovného) zaobchádzania garantovanou Ústavou SR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a Zákonníkom práce č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov, a najmä v rozpore so zásadou rovného odmeňovania garantovanou Zákonníkom práce zamestnancom vykonávajúcich pre toho istého zamestnávateľa rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty. Podporne uviedol, že žalovaný tým postupoval aj v rozpore so zásadou rovného zaobchádzania. 2.2.Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení z 26.1.2018 uviedol, že z jeho strany nedošlo k porušeniu zásady zákazu diskriminácie a rovnakého zaobchádzania so zamestnancami v pracovnoprávnych vzťahoch, nakoľko k nemu ani objektívne nemôže dôjsť, keďže žalobca opiera svoju žalobu o
porovnávanie miezd so zamestnancami žalovaného, ktorí nevykonávajú rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty, ako vykonával žalobca. Jednotliví viceprezidenti žalovaného mali odlišné mzdové ohodnotenie zodpovedajúce rozdielnosti ich práce a miere ich zodpovednosti, ktorá bola daná aj rozdielnymi kvalifikačnými predpokladmi, znalosťami a zručnosťami vyžadovanými pre pozície jednotlivých viceprezidentov, ako aj dĺžkou doby, počas ktorej jednotliví viceprezidenti vykonávali úlohy na viceprezidentských pozíciách. 2.3.Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a navrhovaného svedka (Ing. U. P.), oboznámením sa s listinnými dôkazmi predloženými sporovými stranami, pričom prihliadal aj na obsah ich skutkových tvrdení a uzavrel, že medzi stranami nebola sporná skutočnosť, že žalobcovi na základe pracovnej zmluvy z 8.1.1996 uzavretej s právnym predchodcom žalovaného, vznikol pracovný pomer od 8.1.1996 vo funkcii Dispečer, s miestom výkonu práce Divízny závod energetika. Po vystriedaní rôznych pozícií bol žalobca od 1.3.2009 u žalovaného zamestnaný vo funkcii Viceprezident pre technológiu a to na základe Dohody o zmene pracovných podmienok z 26.2.2009. Z dohody o zmene pracovných podmienok uzatvorenej 28.6.2013 medzi žalobcom a žalovaným vyplynulo, že žalobca ako zamestnanec bol u žalovaného zamestnaný od 1.7.2013 vo funkcii Viceprezident pre riadenie energetickej efektívnosti a implementáciu BAT. Ďalšiu Dohodu o zmene pracovných podmienok uzatvorili sporové strany 31.10.2013, predmetom ktorej bola zmena druhu práce na Viceprezident pre energie, environment a technické inšpekcie s účinnosťou od 1.11.2013. Na tejto pozícii žalobca pracoval až do skončenia svojho pracovného pomeru u žalovaného 31.3.2016. Stručnú charakteristiku pracovnej činnosti žalobcu obsahovala Príloha č. 1 k Pracovnej zmluve z 31.10.2013. Mzdové podmienky žalobcu za výkon funkcie viceprezidenta podľa pracovnej zmluvy boli dohodnuté vždy v Prílohe č. 2 k Pracovnej zmluve. Žalobca ako zamestnanec a žalovaný ako zamestnávateľ sa za výkon funkcie viceprezident pre technológiu dohodli na výške mzdy 147 060 € ročne, s účinnosťou od 1.4.2013, a to na základe Prílohy č. 2 k Pracovnej zmluve z 25.4.2013. Z Prílohy č. 2 k Pracovnej zmluve - mzdové podmienky zamestnanca z 25.4.2014 vyplýva, že za výkon funkcie viceprezidenta pre energie, environment a technické inšpekcie bola so žalovaným dohodnutá ročná mzda s účinnosťou od 1.4.2014 vo výške 149 268 €. Podľa Prílohy č. 2 k Pracovnej zmluve - mzdové podmienky zamestnanca zo 27.4.2015 bola medzi žalovaným ako zamestnávateľom a žalobcom ako zamestnancom dohodnutá za výkon jeho funkcie Viceprezidenta pre energie, environment a technické inšpekcie dohodnutá ročná mzda vo výške 150 312 € a to s účinnosťou od 1.4.2015. 2.4.V prejednávanej veci bolo potrebné vyriešiť otázku, či mzdové ohodnotenie žalobcu v označenom časovom období (1.1.2014 - 31.3.2016) bolo diskriminačné z toho dôvodu, že žalobca dostával v porovnaní s ostatnými zamestnancami menšiu mzdu za prácu rovnakej hodnoty, na základe čoho sa žalobca domáhal zaplatenia rozdielu medzi výškou mzdy viceprezidenta pre vonkajšie vzťahy, riadenie a rozvoj podnikania a jemu vyplácanou mzdou. Hlavná argumentácia žalobcu bola založená na jeho tvrdení, že žalovaný postupoval pri odmeňovaní svojich viceprezidentov v rozpore s Ústavou SR (čl. 12 prvá veta Ústavy, čl. 36 písm. c) Ústavy), so Zákonníkom práce (§ 13 ZP, § 119a ZP), Zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (§§ 2, 6, 9 Antidiskriminačného zákona), lebo dohodol mzdové podmienky so žalobcom v takom rozsahu, ktorý považoval za diskriminačný. Vychádzal z toho, že všetci viceprezidenti žalovaného vykonávajú prácu rovnakej hodnoty a preto majú právo na rovnakú mzdu. Podľa žalobcu mal každý viceprezident plat taký, aký si dokázal vyrokovať, teda kto mal širšie lakte mal plat vyšší. 2.5.Právne vec posúdil podľa § 13 ods.1,7, § 119a ods.1,2,4 Zákonníka práce a uviedol, že zásada poskytovania rovnakej mzdy za rovnakú prácu alebo za prácu rovnakej hodnoty je jednou zo základných požiadaviek Európskej únie, ktorá je zakotvená v čl. 141 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva v konsolidovanom znení. Súčasne je táto požiadavka premietnutá do Smernice Rady č. 75/117/EHS z 10. februára 1975 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa uplatňovania zásady rovnakej odmeny pre mužov a ženy, § 9 ods.2 z. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (Antidiskriminačný zákon). Konštatoval, že podľa vnútroštátnej právnej úpravy (§ 11 ods.1,2 Antidiskriminačného zákona) platí, že dôkazné bremeno neťaží len a výlučne žalovanú stranu, ale ťaží aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno ohľadne skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, resp. zásady rovnakého zaobchádzania. Strana žalobcu je preto na prvom mieste povinná preukázať „zásah na prvý pohľad“, nepostačuje iba samotné tvrdenie žalobcu, či jeho vnútorné presvedčenie alebo vlastný pocit o takomto zásahu. Žalobca vychádzal z toho, že práca viceprezidentov žalovaného napĺňa všetky kritériá stanovené pre posúdenie tejto práce ako práce rovnakej hodnoty. Poukázal na to, že u viceprezidentov sa vyžadoval rovnaký stupeň získaného vzdelania, že išlo o porovnateľnú zložitosť predmetu práce a okruh riadených
zamestnancov, porovnateľnú zodpovednosť. Práca viceprezidentov bola vykonávaná v rovnakých pracovných podmienkach a dosahovala porovnateľné výsledky. Na základe uvedeného by sa teda mohlo zdať, že práca u všetkých viceprezidentov žalovaného je prácou rovnakej hodnoty. Nebolo pritom sporné, že odmeňovanie viceprezidentov nebolo na rovnakej úrovni. Na základe uvedeného súd vyhodnotil, že žalobca v konaní uniesol dôkazné bremeno. Z vyššie tvrdených skutočností sa „prima facie“ naozaj javí, že požiadavka rovnakého odmeňovania viceprezidentov žalovaného z dôvodu výkonu porovnateľnej práce, je odôvodnená. Z uvedeného dôvodu, aj bez tvrdenia diferenciačného kritéria dochádza k presunu dôkazného bremena na žalovaného, lebo na prvý pohľad sa totiž naozaj javí, že práca všetkých viceprezidentov žalovaného by mala byť rovnocenná. Bolo preto povinnosťou žalovaného preukázať, že zásadu rovnakého zaobchádzania neporušil. Obrana žalovaného spočívala v podstatnom na tvrdení, že označení zamestnanci žalovaného nevykonávajú rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty ako žalobca. Odlišné mzdové ohodnotenie teda zodpovedalo rozdielnosti ich práce. Podľa žalovaného úsudok žalobcu, že práca všetkých viceprezidentov bola rovnaká, je nesprávny. V konaní tak rozhodujúcim bolo posúdenie, či práca viceprezidentov žalovaného bola práca rovnakej hodnoty. Za rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty sa považuje práca rovnakej alebo porovnateľnej zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti, ktorá je vykonávaná v rovnakých alebo porovnateľných pracovných podmienkach a pri dosahovaní rovnakej alebo porovnateľnej výkonnosti a výsledkov práce (§ 119a ods.2 Zákonníka práce). Viceprezidenti žalovaného boli podľa vnútropodnikovej normy odmeňovaní Triedou 71, čo znamená, že sú odmeňovaní zmluvnou mzdou. Podľa časti VII bod VII.3 kolektívnej zmluvy (Zmluvné mzdy) zamestnanci vykonávajúci práce na pracovných miestach, ktoré nie sú zaradené do tarifných tried, sú odmeňovaní zmluvnou mzdou. Vo výnimočných prípadoch môže byť zmluvnou mzdou odmeňovaný aj iný zamestnanec. Z dokazovania tiež vyplynulo, že zmluvne bola dohodnutá výška ročnej mzdy a to medzi zamestnávateľom (v zastúpení prezidenta spoločnosti) a zamestnancom (jednotlivým viceprezidentom). Pričom každoročne dochádzalo k prehodnocovaniu jej výšky. Poukázal na výpoveď svedka Ing. U. P. („Išlo o zmluvne dohodnutý ročný vzťah v rozmedziach od najnižšieho po najvyšší. Výška platu reflektovala na zodpovednosť zamestnanca, jeho skúseností, odpracované roky a tiež to, na čo sa zamestnanec so zamestnávateľom dohodli. Tento princíp rozpätí od najnižšej až po najvyššiu mzdu platil aj pred príchodom U.S.Steel, teda platil vo VSŽ a platí aj po nástupe U.S.Steel v tomto podniku.“) 2.6.Súd otázku porovnateľnosti práce vykonávanej viceprezidentmi žalovaného hodnotil z viacerých hľadísk. Ako prvé posudzoval požiadavky zamestnávateľa na výkon jednotlivých pozícií. Z tabuľkového spracovania (č.l. 106) vplýva, že žalovaný na jednotlivé pozície viceprezidenta požadoval vysokoškolské vzdelanie II. stupňa. Rozdielne požiadavky mal v oblasti odbornej špecializácie, ktorú buď nepovažoval, alebo považoval špecializáciu manažérsku alebo špecializáciu financie, obchod a marketing. Minimálnu odbornú prax požadoval v rôznom rozsahu, buď 10 alebo 5 rokov. U každej pozície viceprezidenta požadoval manažérske znalosti a zručnosti, avšak na rôznej dosiahnutej úrovni (úroveň 3 alebo úroveň 4). 2.7.Pre súd podstatným kritériom bola náplň práce a to z hľadiska jej povahy, zložitosti a zodpovednosti. Každý viceprezident riadil úplne iný úsek, zjednodušene možno povedať, že to bol úsek napr. ekonomický, úsek personálny, úsek obchodný, úsek výrobný, úsek životného prostredia, či úsek vzťahu s tretími subjektmi. Z rozdielneho charakteru takýchto oblastí potom vyplýva aj odlišnosť agendy, ktorú viceprezidenti vykonávali a odlišnosť ich zodpovednosti. 2.8.Ďalej poukázal na to, že rozsah právomocí a rozsah zodpovedností týchto zamestnancov bol stanovený v Organizačnom poriadku. Všetci viceprezidenti sú priamo podriadení prezidentovi spoločnosti, čo vyjadruje stupeň riadenia a vzťah podriadenosti v rámci štruktúry zamestnancov. Táto okolnosť nie je dostatočná pre prijatie záveru, že zamestnanci vykonávajú prácu rovnakej hodnoty. Právomoci a zodpovednosti týchto zamestnancov boli totiž odlišné, čo vyplýva z časti „D“ Organizačného poriadku tak, ako sú (príkladmo) citované v bode 23 a 24 tohto rozsudku. Rozdielny charakter úsekov, ktoré viceprezidenti riadili a za ktoré niesli zodpovednosť si vyžaduje aj rozdielnu povahu ich práce. S ohľadom na aspekty týkajúce sa povahy úloh, ktoré vykonávajú jednotliví viceprezidenti, sú kladené rôzne požiadavky aj na ich osobné schopnosti. Podľa názoru súdu zamestnanec, ktorého úlohou je napríklad zabezpečiť odbyt výrobkov musí disponovať inými zručnosti a schopnosťami, ako napríklad zamestnanec, ktorý má na starosti výrobu. Jeden musí „vedieť predať“, ten druhý musí „vedieť vyrobiť“. Charakter predaja a charakter výroby je rozdielny, preto sú rozdielne aj požiadavky na zamestnancov, ktorí tento proces zabezpečujú a rozdielna je aj ich pracovná náplň (povaha práce). V prejednávanej veci na túto okolnosť poukázal aj svedok Ing. U. P. vo vzťahu k viceprezidentovi pre predaj a marketing. A táto skutočnosť predstavuje ďalší aspekt, ktorý odôvodňuje (okrem rozdielnosti požiadaviek na výkon práce a rozdielnosti práce) rozdielne mzdové ohodnotenie. V tomto smere sa súd zhoduje s názorom
žalovaného, že funkcia viceprezidenta v spoločnosti, akou je žalovaný, nie je bežným zamestnaním, ale ide o vysokú manažérsku funkciu, ktorých je niekoľko desiatok a preto trh práce je pri týchto funkciách prevrátený. Mzda sa tak odvíja od aktuálnej situácie na trhu práce. Pri stanovení mzdových podmienok je preto dôležitá aj samotná osoba zamestnanca, jej predchádzajúce pracovné skúsenosti, ako aj prostredie, z ktorého prichádza. Uvedené bolo rozhodné aj pri stanovení mzdy viceprezidenta pre predaj a marketing (ako to opísal svedok vo svojej výpovedi). 2.9.Žalobca za diskriminačné považoval svoje odmeňovanie vo vzťahu ku všetkým viceprezidentom, avšak najmä v porovnaní s viceprezidentom pre vonkajšie vzťahy, riadenie a rozvoj podnikania. Z dokazovania (Organizačný poriadok, výpoveď žalobcu a Ing. P.) vyplynulo, že žalobca mal v náplni práce ochranu životného prostredia a to z pohľadu klasickej ekológie, nevypúšťania odpadov, čistoty vôd, ale tiež aj reguláciu emisií CO2. Z pohľadu emisií tak ochrana životného prostredia súvisí s energetikou. Pre naplnenie tohto cieľa rôznymi technickými a administratívnymi opatreniami sa tímu okolo žalobcu podarilo znižovať náklady vo výrobe. Žalobca zodpovedal aj za plnenie úloh v oblasti odpadov, v ktorej sa im podarilo šetriť v enormnom rozsahu náklady na enviromente. Do pracovných úloh žalobcu patril aj systém energetického manažérstva a oblasť nákupu energií, zemný plyn a elektrická energia. V oblasti vonkajších vzťahov mal ako konateľ žalovaného oprávnenie konať za spoločnosť. Túto zastupoval v otázkach týkajúcich sa jeho útvaru. Bol členom vyjednávacieho tímu s vládou SR pri podpisovaní Memoranda o spolupráci. 2.10.Svedok Ing. U. P. pri porovnávaní náplni práce a obsahových náležitostí zodpovednosti pozície Viceprezidenta pre energie, enviroment a technické inšpekcie s Viceprezidentom pre vonkajšie vzťahy, riadenie a rozvoj podnikania uviedol: „Zodpovednosť na týchto pozíciách je upravovaná v štatúte žalovaného a tiež je špecifikovaná v liste pracovného miesta. Tieto dve pozície sú rozdielne. Pokiaľ ide o pozíciu, ktorú zastával žalobca, na tejto pozícii viceprezident zodpovedá za oblasť energií, zodpovedá za technické inšpekcie v tom zmysle, aby všetky boli uskutočňované načas a správne a samozrejme zodpovedá aj za enviroment. Pokiaľ ide o viceprezidenta o vonkajšie vzťahy, ktorú zastával pán M.- X., obsah tejto pozície a zodpovedností sú úplne odlišné. Na tejto pozícii zamestnanec zodpovedá za krízový manažment a zodpovedá za vonkajšie vzťahy. Pričom pod vonkajšími vzťahmi sa rozumie vzťah a komunikácia k mestu teda k primátorovi, ku kraju a tiež k vláde SR. Viceprezident sa zúčastňuje na stretnutí s ministrami a s premiérom a tiež ide o vzťah k európskym inštitúciám, ku komisiám Európskeho parlamentu. Teda táto pozícia je vo vzťahu k viceprezidentovi pre energie úplne odlišná. Porovnávať tieto dve pozície nie je jednoduché a myslím, že toto sa ani nedá. Ťažko porovnávať vedenie tímu enviromentu a vedenie tímu pri rokovaniach s premiérom alebo vládou. Takisto viceprezident pre vonkajšie vzťahy je prezidentom zväzu zamestnávateľov a z tejto pozície má významné úlohy. Ide napríklad o dohodu o minimálnej mzde, kedy ja za posledné obdobie som ho videl v televízii minimálne štyrikrát. Ťažko je preto porovnávať takéto zodpovednosti. Tiež u uvedeného viceprezidenta ide o oblasť opatrení prijímaných Európskou komisiou v rámci ochrany trhu EÚ, teda v rámci ochrany pred dovozom surovín z Číny, Ruska a podobne. Pokiaľ by boli normálne biznis podmienky nebolo by potrebné sa zúčastňovať na rokovaniach Európskej komisie, cesty by boli zbytočné. Takisto by boli zbytočné stretnutia s vládou, nebolo by ich potrebné realizovať toľko. Situácia dnes je taká, deje sa čo sa deje a preto táto pozícia je pre spoločnosť kľúčová. Viceprezident pre vonkajšie vzťahy má aj krízový manažment, je to tím, ktorý pripravuje pre spoločnosť opatrenia a smernice v prípade krízy, ako napríklad v prípade úniku CO2. 2.11.Súd uzavrel, že z dokazovania vyplynulo, že povaha výkonu činností porovnávaných viceprezidentov je rôzna z dôvodu, že činnosť žalobcu bola zameraná viac do vnútra podniku (odpady, čistota vôd, emisie, technické inšpekcie) a v určitej miere navonok (nákup energií, Memorandum). Zatiaľ, čo prevažujúca časť pracovnej náplne Viceprezidenta pre vonkajšie vzťahy, riadenie a rozvoj podnikania bola zameraná navonok (vo vzťahu k mestu, kraju, vláde, EÚ) a čiastočne aj do vnútra spoločnosti (krízový manažment). Podľa názoru súdu je prirodzené, že u zamestnancov pôsobiacich na tak vysokej pozícii ako je viceprezident v spoločnosti žalovaného a konateľ tejto spoločnosti, budú výsledky jeho práce na vysokej úrovni. Avšak iba na základe toho, že žalobca a viceprezident pre vonkajšie vzťahy, riadenie a rozvoj mali na svojich úsekoch porovnateľne dobré výsledky, nemožno hovoriť o ich práci ako rovnocennej. 2.12.Poukázal na Smernicu 2006/54/ES: v súlade s ustálenou Judikatúrou Súdneho dvora s cieľom posúdiť, či pracovníci vykonávajú rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty, by sa malo stanoviť, či je možné usudzovať, že sú títo pracovníci v porovnateľnej situácii, berúc do úvahy rôzne faktory vrátane povahy práce, odbornej prípravy a pracovných podmienok. Meradlo na posúdenie rovnakej práce/práce rovnakej hodnoty musí byť určené prísne objektívne a neutrálne. Pracovníci vykonávajú rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty, ak sa s ohľadom na všetky aspekty, akými sú povaha práce, požiadavky na vzdelanie a pracovné podmienky, možno domnievať, že sa nachádzajú v porovnateľnej
situácii, pričom posúdenie tejto skutočnosti prináleží vnútroštátnemu súdu. Súd vychádzal z toho, že pre každý jednotlivý prípad je definovanie rovnakej práce alebo práce rovnakej hodnoty veľmi individuálne. Vychádzajúc z konkrétnych skutkových okolností prejednávaného prípadu súd dospel k záveru, že práca viceprezidentov žalovaného nie je prácou rovnakej hodnoty a preto ich rozdielne odmeňovanie nie je diskriminačné. Dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch neznamená, že každé odlišné zaobchádzanie so zamestnancom predstavuje diskrimináciu a je v rozpore s komunitárnym právom, ak jeho príčinou je oprávnený a objektívny dôvod. V prejednávanej veci je takýmto dôvodom rozdielnosť povahy práce viceprezidentov, ktorú súd vidí v rôznych požiadavkách zamestnávateľa na stupeň dosiahnutých znalostí, dĺžku pracovných skúseností, rôzny obsah pracovnej náplne a jej zameranie, rozdielny okruh i stupeň zodpovednosti. Aj keď pracovné podmienky a dosahované výsledky boli u jednotlivých viceprezidentov rovnocenné, súd pre rozdielnu obsahovú náplň právomoci a zodpovednosti viceprezidentov, ktorá si logicky vyžaduje rozdielne znalosti a zručnosti, nevyhodnotil ich prácu ako prácu rovnakej hodnoty. Z uvedených dôvodov žalobu zamietol. 2.13.Poukázal na to, že v súlade s princípom právnej istoty v predmetnej veci dospel k rovnakému záveru ako to bolo pri rozhodovaní tunajšieho súdu v konaní vedenom pod sp.zn. 15Cpr/2/2016. Teda v rozhodovaní o nároku uplatnenom za predchádzajúce časové obdobie. Keďže skutkové okolnosti daného prípadu a tiež aj obrana žalovaného boli rovnaké a posudzovalo sa iba rozdielne časové obdobie, rovnaké závery súdov sú tak plne v súlade s princípom právnej istoty. Obsahom žaloby bol aj návrh na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného Okresného súdu Košice II sp.zn. 15Cpr/2/2016. Citujúc znenie § 164, § 162 ods.3 CSP návrhu na prerušenie konania nevyhovel a konštatoval, že v čase rozhodovania vo veci samej je konanie sp.zn. 15Cpr/2/2016 právoplatne skončené, dôvod prerušenia síce odpadol, avšak súd z dôvodu právnej istoty prvým výrokom vyhláseného rozhodnutia návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol. 2.14.O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP tak, že žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov konania z dôvodu jeho plného úspechu v spore.
3.Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca (č. l. 522 - 533) v rozsahu II. a III. výroku, z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods.1 písm. b), c), e), f) a h) CSP, ktoré odôvodnil nasledovne: 3.1.A. ODVOLACIE DÔVODY PODĽA § 365 ODS.1 PÍSM. F) A H) C.S.P. Súd uzavrel, že v jeho prípade a v prípade ostatných viceprezidentov nejde o prácu rovnakej hodnoty vzhľadom na rozdielnu obsahovú náplň právomocí a zodpovedností, ktorá si logicky vyžaduje rozdielne znalosti a zručnosti. Má za to, že ide o nesprávny právny záver, ktorý je rozporný s právnou úpravou zásady rovného odmeňovania, tak ako je obsiahnutá v § 119a ZP V uvedenom ustanovení zákona sú v ods.2 vymenované kritériá pre posúdenie, či pre účely danej právnej úpravy ide o prácu rovnakej hodnoty. Tými kritériami sú: porovnateľná zložitosť, zodpovednosť a namáhavosť práce, pričom práca je vykonávaná v porovnateľných pracovných podmienkach, a súčasne zamestnanci pri výkone tejto práce dosahujú porovnateľnú výkonnosť a výsledky práce. Z právnej úpravy je teda jednoznačne zrejmé, že pri určovaní toho, či porovnávaní zamestnanci vykonávajú prácu rovnakej hodnoty alebo nie, nevystupuje žiadne kritérium spočívajúce v totožnosti prác a agendy, za ktoré zamestnanci zodpovedajú. Domnieva sa preto, že súd v skutočnosti namiesto posúdenia toho, či vykonával prácu rovnakej hodnoty ako ostatní viceprezidenti, mylne posudzovali to, či vykonával rovnakú prácu ako ostatní viceprezidenti, čo však nebol právny dôvod, o ktorý opieral môj žalobný návrh. Mylná úvaha súdu sa následne prejavila v tom, že súd skonštatoval, že nevykonával prácu rovnakej hodnoty ako ostatní viceprezidenti, avšak bez toho, aby dôsledne posúdili vyššie uvedené zákonné kritéria (predovšetkým kritérium porovnateľnej zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti porovnávaných prác). Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd dospel k záveru, že jednotliví viceprezidenti pracovali v porovnateľných pracovných podmienkach a dosahovali porovnateľnú výkonnosť a výsledky práce. Rozdielnosť vykonávaných prác však súd videl v rozdielnej zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti práce, ktorú vyvodil z rozdielnej agendy, za ktorú ako viceprezidenti zodpovedali. Samotná rozdielnosť agendy, za ktorú zodpovedal oproti agende vicerezidenta pre vonkajšie vzťahy, riadenie a rozvoj podnikania (ďalej len „VPVV"), ktorého označil ako primárneho referenčného zamestnanca, samo o sebe neznamená a nie je dostatočným argumentom pre záver, že nešlo o prácu s porovnateľnou zložitosťou, zodpovednosťou a namáhavosťou. Podotkol, že právna úprava pre záver o práci rovnakej hodnoty nevyhnutne nevyžuje ani len rovnakú zložitosť, zodpovednosť a namáhavosť práce, postačuje, ak sú tieto kritéria na porovnateľnej úrovni. Okrem skutočnosti, že jeho agenda bola zameraná viac dovnútra podniku a menej navonok a agenda VPVV bola zameraná viac navonok a v menšej časti dovnútra podniku súd ani nijako bližšie neodôvodnil svoje myšlienkové pochody, na základe ktorých dospel k záveru o rozdielnej zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti našich porovnávaných
prác. Vzhľadom na vyššie uvedené je napadnutý rozsudok zaťažený okrem nesprávneho právneho posúdenia veci aj vadou nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia zvlášť s poukazom na to, že som ako žalobca v konaní veľmi podrobne argumentoval jednotlivými kritériami odôvodňujúcimi porovnateľnú zložitosť, zodpovednosť a namáhavosť našich prác, na ktoré súd žiadnym spôsobom nereagoval. Nedostatočné odôvodnenie rozsudku je zvýraznené tiež skutočnosťou, že súd skonštatoval, že v konaní preukázal prima facie zásah, teda zásah na prvý na pohľad tým, že poukázal na to, že u viceprezidentov sa vyžadoval rovnaký stupeň získaného vzdelania, že išlo o porovnateľnú zložitosť predmetu práce a okruh podriadených zamestnancov, porovnateľnú zodpovednosť, prácu vykonávali v porovnateľných pracovných podmienkach a pri dosahovaní porovnateľných pracovných výsledkov. Z rozsudku však nie je zrejmé, akým spôsobom a na základe akých dôkazov boli tieto nim tvrdené skutočnosti vyvrátené. Z rozsudku zároveň vyplýva, že súd sa nezaoberal dôsledne rozhodujúcimi okolnosťami prípadu, keď vyslovene uvádza, že „súd nebude polemizovať nad tým, ktorá práca je pre spoločnosť žalovaného dôležitejšia a s ohľadom na hospodárske výsledky významnejšia či vyššie hodnotená.." (str. 14 rozsudku). Tieto kritéria však vypovedajú o tom, akú zodpovednosť niesol ten - ktorý zamestnanec, ako aj o namáhavosti práce porovnávaných zamestnancov a teda v konečnom dôsledku o hodnote práce zamestnanca. Ak sa týmito skutočnosťami súd nezaoberal, jednoznačne pochybil a nemohol dospieť k správnym skutkovým a následne aj právnym záverom v danej veci, nakoľko neskúmal dôsledne skutkové okolnosti prípadu. V konaní poukazoval na to, že zložitosť, zodpovednosť a namáhavosť práce zamestnanca je potrebné posudzovať z hľadiska viacerých kritérií, pričom ako vodítko použiteľné v našich právnych podmienkach uviedol právnu úpravu Českej republiky, konkrétne § 110 ods. 3 Zákonníka práce č. 262/2006 Sb. v znení neskorších predpisov. Požiadavky na vzdelanie, prax, znalosti a zručnosti - Z vykonaného dokazovania (Listy pracovného miesta pre jeho pracovnú pozíciu a pracovnú pozíciu VPVV) vyplynulo, že pre obe pracovné miesta zamestnávateľ požadoval rovnaké vzdelanie - vysokoškolské vzdelanie 2. stupňa (v prípade mojej pracovnej pozície nie je uvedená požadovaná manažérska odborná špecializácia, avšak touto špecializáciou disponoval, keďže mu bol na Univerzite v Pittsburghu udelený titul MBA a navyše sa pre jeho pracovnú pozíciu vyžadovali manažérske znalosti a zručnosti na 4. úrovni). Teda medzi jeho vzdelanostnými predpokladmi a predpokladmi VPVV nebol žiaden rozdiel v prospech VPVV. Pre výkon jeho práce zamestnávateľ vyžadoval dvakrát dlhšiu minimálnu odbornú prax oproti požadovanej praxi pre pracovnú pozíciu VPVV, t. j. 10 rokov oproti 5 rokom. Požadované znalosti a zručnosti boli nastavené pre obe pracovné miesta úplne totožne - manažérske znalosti a zručnosti na 4. úrovni, jazykové znalosti na 6. úrovni a ďalšie totožne uvedené znalosti a zručnosti. Požiadavky na stupeň vzdelania, stupeň dosiahnutých znalostí, dĺžku pracovných skúseností boli zamestnávateľom nastavené pre obe pracovné miesta totožne, resp. v ukazovateli minimálnej odbornej praxe zamestnávateľ stanovil vyššie požiadavky pre moju pracovnú pozíciu. Napriek týmto jednoznačným skutočnostiam vyplývajúcim z listinných dôkazov (pričom žiadne iné dôkazy neboli v tomto smere v konaní vykonané) súd dospel k záveru o rozdielnosti povahy práce viceprezidentov, ktorú vidí súd v rôznych požiadavkách zamestnávateľa na stupeň dosiahnutých znalostí, dĺžku pracovných skúseností...(str. 14 rozsudku). Skutkové závery súdu prvej inštancie sú v tomto smere v priamom rozpore s vykonanými dôkazmi. Zložitosť predmetu práce a pracovnej činnosti - V konaní tiež poukázal na to, že zodpovedal za dôležité a zároveň náročné oblasti životného prostredia a energetiky. Tieto skutočnosti boli potvrdené svedeckou výpoveďou svedka Ing. P., ktorý vo svojej výpovedi vyvrátil dovtedajšie tvrdenia žalovaného o tom, že oblasti životného prostredia a riadenia energií, za ktoré zodpovedal, boli pre spoločnosť okrajové. Svedok vo svojej výpovedi uviedol, že starostlivosť o životné prostredia a o bezpečnosť práce je pre spoločnosť na prvom mieste (str. 3 zápisnice o pojednávaní zo 14.10.2019). Svedok tiež potvrdil významnosť oblasti riadenia energií, keďže energie sú jednou z nákladových položiek spoločnosti podnikajúcej v takejto oblasti a majú priamy vplyv na efektívnosť spoločnosti (str. 3 zápisnice). Svedok vo svojej výpovedi potvrdil veľký význam a zároveň problematickosť (teda aj náročnosť) oblasti, ktorú som riadil pre spoločnosť, keď uviedol, že „oblasť, ktorá ich vtedy najviac ťažila bola oblasť energií a to aj s ohľadom na európsku legislatívu, s čím bolo potrebné niečo robiť. Žalobca si splnil úlohu, ktorá sa od neho očakávala, pričom išlo o prácu tímovú." (str. 9 zápisnice). Uvedená výpoveď korešponduje aj s príhovormi oboch prezidentov žalovanej spoločnosti, ktoré sú zachytené vo výročných správach žalovanej spoločnosti za roky 2014, 2015, v ktorých príhovoroch je akcentovaná oblasť životného prostredia a ciele v tejto oblasti a ako problematické oblasti, s ktorými sa spoločnosť musí vyrovnávať a ktoré ju zaťažujú sú zmieňované sprísňujúce sa environmentálne regulácie zo strany EÚ a vysoké náklady za ceny energií v regióne. Obe tieto pre spoločnosť problematické oblasti patrili do mojej oblasti pôsobnosti a moja pracovná pozícia bola jednou z hlavných, v ktorých sa zodpovedalo za hľadanie riešení týchto kľúčových problémov spoločnosti a mali zásadný vplyv na hospodársky výsledok spoločnosti. VPVV zodpovedal za oblasť vonkajších
vzťahov, rokovaní navonok s tretími subjektmi, zabezpečovania formálneho styku s orgánmi verejnej a štátnej správy, vystupovania vo vzťahu médiám. Úlohou VPVV teda bolo komunikovať navonok v mene spoločnosti. Najdôležitejšie úseky, ktoré spadali pod kompetenciu VPVV boli noviny, dvojtýždenník a CO - krízový manažment. V tejto súvislosti poukázal na to, že ich pracovné pozície sa v oblasti vonkajších vzťahov prekrývali, nakoľko v otázkach, ktoré sa nejakým spôsobom dotýkali jeho oblasti pôsobenia, viedol sám aj rokovania navonok vo vzťahu k tretím subjektom - úradom a inštitúciám v mene žalovaného, čiže rovnako riešil aj samotné vonkajšie vzťahy. Tieto jeho tvrdenia potvrdil vo svojej svedeckej výpovedi svedok Ing. P. (str. 4 zápisnice). Osobitne bolo pod jeho vedením (nie pod vedením VPVV) vyrokované Memorandum o porozumení na úrovni vlády SR. Svedok priznal, že nešlo o bežný rádový dokument, keďže sa ním nahrádzala predchádzajúca 10 - ročná zmluva s vládou, spoločnosť vďaka memorandu získala potrebné finančné stimuly a nemusela pristúpiť k hromadnému prepúšťaniu zamestnancov (str. 5 zápisnice). Rovnako ako VPVV, ktorý bol zástupcom žalovaného v Republikovej únii zamestnávateľov, zastupoval spoločnosť v Asociácii priemyselných zväzov. Pre výkon jeho práce bola potrebná podstatne širšia znalosť právnych predpisov a technických noriem, čo pripustil aj svedok Ing. P.. Z vykonaného dokazovania žiadnym spôsobom nevyplynula väčšia zložitosť pracovnej činnosti VPVV oproti jeho pracovnej činnosti. Práve naopak, z dokazovania vyplynula väčšia zložitosť jeho agendy z hľadiska viacerých ukazovateľov. Z hľadiska zložitosti, namáhavosti, špecializácie, odbornosti, záberu tém a potreby znalostí právnych predpisov, technických noriem bola jeho práca zložitejšia a namáhavejšia. Do istej miery sa naše činnosti aj prekrývali v oblasti vonkajších vzťahov. Žalovaný napokon v konaní ani len netvrdil väčšiu zložitosť práce VPVV, nevyvrátil pravdivosť jeho vyššie uvedených tvrdení a nepreukázal opak. Svedok Ing. P. vo svojej výpovedi jednoznačne účelovo označil pracovnú pozíciu VPVV za kľúčovú pre spoločnosť v reakcii na to, že v tomto súdnom konaní poukazoval prioritne na túto pracovnú pozíciu. Účelovosť je evidentná z toho, že v predchádzajúcej výpovedi zo 4.9.2017 v konaní vedenom v obdobnej právnej veci pod sp. zn. 15 CPr/2/2016 (do konania pripojený súdny spis) svedok túto pracovnú pozíciu neuviedol ako kľúčovú pre spoločnosť žalovaného. Svedok označil za kľúčové pozície pre spoločnosť podľa jeho názoru obchod a marketing, financie, ľudské zdroje a výrobu (str. 6 zápisnice zo 4.9.2017). Opakovane to takto uvádza aj v inej časti svojej výpovede (str. 9 zápisnice zo 4.9.2017), takže nemohlo ísť len o „opomenutie" ako sa to svedok usiloval vysvetliť na pojednávaní konanom 14.9.2019. Z vyššie uvedeného je teda jednoznačne potrebné uzavrieť, že jeho práca bola z hľadiska predmetu pracovnej činnosti (minimálne) porovnateľnej zložitosti ako bola zložitosť práce VPVV. Žalovaný v konaní nepreukázal opak. Organizačná a riadiaca náročnosť - V konaní taktiež poukázal na to, že manažérsky riadil väčší tím ľudí ako VPVV. Túto skutočnosť potvrdil vo svedeckej výpovedi Ing. P.. Poukázal taktiež na odbornú náročnosť a zložitosť nim riadených úsekov spoločnosti oproti úsekom riadeným VPVV. Ani tieto skutočnosti neboli v konaní vyvrátené. Vzhľadom na uvedené je nutné uzavrieť, že jeho práca bola (minimálne) porovnateľná s prácou VPVV z hľadiska organizačnej a riadiacej náročnosti. Zodpovednosť za škodu, zdravie a bezpečnosť - Pod jeho agendu spadali úseky, v rámci ktorých niesol priamu hmotnú zodpovednosť, zodpovednosť za škody na zdraví ľudí, škody na životnom prostredí, škody na majetku, ale aj zodpovednosť za hospodárske výsledky spoločnosti. Zodpovedal som za: technický stav všetkých vyhradených technických zariadení, t. j. niesol zodpovednosť za vznik prípadnej priemyselnej havárie, obchod s CO2 emisiami v hodnote miliónov eur ročne, niesol teda zodpovednosť za dodržiavanie emisných kvót a úsporu emisií za účelom ich zobchodovania, nákup energií v hodnote cca 100 miliónov USD ročne, dopady vplyvov výroby na životné prostredie, znižovanie nákladov spoločnosti na jeho úseku. Naproti tomu v prípade VPVV bola miera jeho faktickej hmotnej zodpovednosti a zodpovednosti za prevádzkové, obchodné a finančné výsledky nízka, resp. žiadna, nakoľko jeho činnosti boli skôr administratívneho charakteru. Tieto nim tvrdené skutočnosti opäť neboli v konaní zo strany žalovaného žiadnym spôsobom vyvrátené a je potrebné uzavrieť, že aj z hľadiska tohto kritéria bola jeho práca a práca VPVV (minimálne) porovnateľnej hodnoty. Záver - S prihliadnutím na všetky vyššie uvedené skutočnosti je zrejmé, že súd dospel v konaní k nesprávnym skutkovým a právnym záverom, ak uzavrel, že jeho práca a práca VPVV neboli prácou rovnakej hodnoty a z toho dôvodu nebola zo strany žalovaného porušená zásada rovného odmeňovania. V priebehu konania uviedol konkrétne skutočnosti, z ktorých vyplýva, že vykonával prácu rovnakej hodnoty ako VPVV z hľadiska zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti práce, pracovných podmienok a dosahovaných výsledkov a výkonnosti. Žalovaný v konaní jeho konkrétne tvrdenia žiadnym spôsobom nevyvrátil a nepreukázal opak. Žalovaný v konaní netvrdil a ani nepreukázal vyššiu zložitosť, zodpovednosť a namáhavosť, prípadne výkonnosť a výsledky práce VPVV. Žalovaný v konaní poukazoval výlučne na tú skutočnosť a rovnako argumentuje v napadnutom rozsudku aj súd, že každý z viceprezidentov zodpovedal za inú agendu. Táto argumentácia je však nepostačujúca a nesprávna nielen vzhľadom na právnu úpravu obsiahnutú v § 119a ZP, ale
aj s poukazom na rozhodovaciu prax Súdneho dvora Európskej únie. Súdny dvor Európskej únie sa vo svojej rozhodovacej činnosti zaoberal viacerými prípadmi, kedy sa porovnávali úplne rozdielne pracovné pozície u zamestnávateľa z hľadiska porovnania hodnoty práce, napr. logopéd a farmaceut (C-127/92), operátori automatických strojov (hrnčiari) a maliari keramiky (C-400/93), psychológovia a lekári pracujúci ako psychoterapeuti (C-309/97). Právna úprava Zákonníka práca ako aj judikatúra Súdneho dvora EÚ teda predpokladajú porovnanie aj rôznych pracovných pozícií z hľadiska hodnoty práce, a to na základe konkrétne stanovených kritérií bez ohľadu na totožnosť alebo rozdielnosť agendy referenčných zamestnancov. Uvedené je dané tým, že termín práca rovnakej hodnoty prioritne vznikol v súvislosti s odstránením diskriminácie v odmeňovaní na základe pohlavia, pričom pracovné pozície, ktoré historicky vykonávali ženy neboli vykonávané mužmi a naopak, teda ako referenčných zamestnancov bolo potrebné zohľadniť zamestnancov pracujúcich aj v iných (nielen úplne totožných) pracovných pozíciách. Navyše z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že aplikácia zásady rovného odmeňovania musí zahŕňať aj prípady, kedy dotknutý zamestnanec vykonáva prácu vyššej hodnoty ako referenčný zamestnanec, ktorého práca sa porovnáva. Prijatie opačného výkladu by znamenalo neefektívnosť a zbytočnosť zásady rovného odmeňovania (C-157/86). Z uvedeného logicky vyplýva, že vnútroštátny súd sa musí zaoberať aj tou skutočnosťou, či žalobca prípadne nevykonával aj prácu vyššej hodnoty ako referenčný zamestnanec. Predpokladom pre prijatie relevantného záveru v tomto smere je nevyhnutne to, aby súd vôbec pristúpil k porovnaniu prác zamestnancov nachádzajúcich sa v porovnateľnej situácii. V tomto prípade však súd k takémuto porovnaniu prác ani len nepristúpil. Záver súdu o tom, že zodpovedal za inú agendu ako ostatní viceprezidenti s odvolaním sa na časť D Organizačného poriadku zamestnávateľa a z toho dôvodu nemôže ísť o prácu rovnakej hodnoty je nesprávny a nepostačujúci. Z okolností prípadu je zrejmé, že hodnota jeho práce a hodnota práce VPVV je jednoznačne porovnateľná, sú zamestnancami nachádzajúcimi sa v porovnateľnej situácii, a to s poukazom na nasledovné: Zložitosť, zodpovednosť a namáhavosť jeho práce a práce VPVV bola porovnateľná z hľadiska všetkých relevantných aspektov. Toto porovnanie v konaní súdu predložil. Zo strany žalovaného nebola vyvrátená pravdivosť jeho porovnania a uvedených tvrdení a nebol preukázaný opak. Obe pracovné pozície sú na tom istom stupni riadenia v organizačnej štruktúre žalovaného priamo v osobnej riadiacej pôsobnosti prezidenta spoločnosti. Obe pracovné pozície majú rovnaké označenie (viceprezident). Obe pracovné pozície majú rovnako nastavený systém odmeňovania - patria do tarifnej triedy T71 odmeňovanej zmluvnou ročnou mzdou a ročnými odmenami tzv. STIP-om. Podľa organizačného poriadku žalovaného veľká časť kompetencií a právomocí bola v zmysle organizačného poriadku totožná (časť C organizačného poriadku). Má za to, že špecifické právomoci a zodpovednosti, pre ten-ktorý úsek uvedené v časti D organizačného poriadku sú len vyjadrením všeobecných právomocí a zodpovednosti (uvedených v časti C organizačného poriadku), pre ten-ktorý úsek riadenia. Samotný zamestnávateľ deklaruje porovnateľné východiskové mzdy pre obe pracovné pozície, čím sám priraďuje týmto pracovným pozíciám porovnateľnú hodnotu práce pre účely odmeňovania; k priepastnému rozdielu v odmeňovaní medzi nim a VPVV došlo až v priebehu trvania jeho pracovného pomeru. Zamestnanci sa na rôznych viceprezidentských pozíciách striedali, teda tieto pozície boli zameniteľné (čo je tiež jedným zo znakov práce rovnakej hodnoty). Žalovaný taktiež v konaní tvrdil, že viceprezidenti boli odmeňovaní v závislosti od doby zastávania viceprezidentských pozícií (aj rôznych, ak vystriedali viaceré tieto pozície). Z tzv. Listov pracovného miesta vyplýva, že požadované vzdelanie, minimálna dĺžka odbornej praxe, požadované znalosti a zručnosti boli totožné, resp. vyššie u jeho pracovnej pozície (pokiaľ ide o požadovanú minimálnu odbornú prax) oproti pracovnej pozícii VPVV. Ide o obdobnú situáciu ako v prípade odmeňovania ministrov ako členov vlády, voči ktorým vyvodzuje zodpovednosť rovnaký orgán (predseda vlády, resp. Národná rada SR) a ktorým v zmysle právnej úpravy (§ 12 zák. č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov v znení neskorších predpisov) prináleží plat v rovnakej výške bez ohľadu na rezort, ktorý riadia. Uvedená právna úprava tak vypovedá o predstave zákonodarcu o práci rovnakej hodnoty. Už vzhľadom na skutočnosti uvedené pod písm. b) až i) predchádzajúceho odseku tohto odvolania je teda zrejmé, že aj z vnútorného nastavenia pracovných pozícií samotným žalovaným ako zamestnávateľom ide o pozície porovnateľné, a nie naopak, ako to nesprávne vyhodnotil súd prvej inštancie. Vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu by súd mohol dospieť k relevantnému záveru o tom, že zásada rovného odmeňovania nebola porušená a zamestnávateľ nás ako zamestnancov odmeňoval spravodlivo len za predpokladu, ak by výsledkom tohto porovnania bolo, že som vykonával prácu nižšej hodnoty ako VPVV, nakoľko jeho práca bola z nejakých konkrétne špecifikovaných dôvodov náročnejšia, zložitejšia a zodpovednejšia. K takémuto záveru však súd nedospel a z dôvodu svojho nesprávneho postupu v danej veci k nemu ani nemohol dospieť, keďže k porovnaniu hodnoty jeho práce a hodnoty práce VPVV nepristúpil. Navyše tvrdí, že výsledok porovnania hodnoty jeho práce a práce VPVV je taký,
že jeho práca bola minimálne takej hodnoty, prípadne aj vyššej ako hodnota práce VPVV a teda zo strany zamestnávateľa jednoznačne došlo k porušeniu zásady rovného odmeňovania. Poukázal na skutočnosť, že rozdiel medzi nim dosahovanou mesačnou základnou mzdou a mesačnou základnou mzdou VPVV bol viac ako 7 000 eur, čo je priepastný rozdiel. Tento rozdiel v dosahovanej mzde nebol zo strany žalovaného v konaní zdôvodnený žiadnymi objektívnymi skutočnosťami. V konaní žalovaný netvrdil a nepreukázal, že práca VPVV bola vyššej hodnoty ako jeho práca, čo by odôvodňovalo jeho vyššie odmeňovanie oproti mojej pozícii. Žalovaný v konaní tvrdil len to, že jeho pracovná pozícia bola iná ako jeho pracovná pozícia, čo je však vzhľadom na predmet tohto konania a skutkové okolnosti nedostatočné a nepodstatné. Žalovaný teda jednoznačne neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal v konaní, že pri jeho odmeňovaní nepostupoval diskriminačne, ale podľa objektívne zdôvodniteľných kritérií. Keďže žalovaný neposkytol súdu dostatočné vysvetlenie rozdielu medzi nim dosahovanou mzdou a mzdou dosahovanou VPVV, vzhľadom na obrátené dôkazné bremeno sa má mať za to, že nerovné zaobchádzanie bolo v tomto prípade preukázané. Súd však nesprávne v rozpore so skutkovými okolnosťami prípadu dospel k opačnému záveru k unesení dôkazného bremena zo strany žalovaného. Súd nevzal do úvahy viaceré dôležité skutkové okolnosti daného prípadu, z ktorých jednoznačne vyplýva záver o tom, že som vykonával prácu rovnakej hodnoty ako VPVV a bol zo strany zamestnávateľa nespravodlivo odmeňovaný v dôsledku nezákonného diskriminačného postupu:
- súd nevzal do úvahy a žiadnym spôsobom sa ani v rozsudku nevysporiadal so skutočnosťou, že žalovaný v konaní uvádzal, že jeho východisková mzda a východisková mzda VPVV boli približne rovnaké. Súčasne tvrdil, že výška mzdy viceprezidenta je položka, ktorá sa dohaduje a konkrétna výška zohľadňuje nielen význam zastávanej funkcie, ale aj profesionalitu, kvalitu a odbornosť konkrétneho viceprezidenta. Žalovaný tým priamo v konaní deklaroval porovnateľnosť jeho pracovnej pozície s pracovnou pozíciou VPVV z hľadiska odmeňovania. Až v priebehu trvania jeho pracovného pomeru a pracovného pomeru VPVV vznikol priepastný rozdiel medzi nim dosahovanou odmenou za prácu a odmenou za prácu dosahovanou VPVV (až vo výške viac ako 7000 EUR/mesačne). Žalovaný však v konaní nedokázal zdôvodniť (ani prostredníctvom výpovede svedka Ing. P.), na základe akých objektívnych dôvodov bol v rozhodnom období podstatne horšie odmeňovaný oproti VPVV, keďže ich východiskové mzdy boli podľa samotného žalovaného v porovnateľnej výške, teda našim pozíciám bola zamestnávateľom na začiatku pracovného pomeru prisúdená porovnateľná hodnota. Práve vzhľadom na skutočnosť, že k rozdielu v odmeňovaní došlo až v priebehu trvania jeho pracovného pomeru, nemôže obstáť záver súdu o tom, že dôvodom bola rozdielna agenda, za ktorú zodpovedali. Samotný zamestnávateľ totiž bez ohľadu na rozdielnosť agendy nastavil pre obe pracovné pozície porovnateľnú východiskovú mzdu a neodôvodnené rozdiely v odmeňovaní začali vznikať až neskôr. Dôvody rozdielov však žalovaný nepodložil žiadnymi objektívne zdôvodniteľnými skutočnosťami.
- z výpovede svedka Ing. P. vyplynula tá skutočnosť, že konkrétna výška mzdy toho - ktorého zamestnanca a platové navýšenie v žalovanej spoločnosti záviselo takmer výlučne od dohody medzi zamestnávateľom a zamestnancom, bez ohľadu na akékoľvek objektívne kritériá. Svedok opakovane uvádza na viacerých miestach svojej výpovede, že to, akú mal zamestnanec výšku odmeny záviselo od toho, akú vysokú odmenu a navýšenie si so zamestnávateľom vyrokoval. Práve z toho dôvodu svedok nedokázal vysvetliť a podoprieť konkrétnymi objektívnymi skutočnosťami, prečo VPVV, ktorý nezastával žiadnu z kľúčových viceprezidentských pozícií, dosahoval podstatne vyššiu mzdu ako on alebo aj iní viceprezidenti (vrátane takých, ktorí zastávali v spoločnosti viceprezidentskú pozíciu dlhšie a podľa samotného svedka zastávali kľúčovejšiu pozíciu). Je teda evidentné, že u žalovaného ako zamestnávateľa bola systémovo porušovaná zásada rovného odmeňovania v dôsledku čoho mal každý vedúci zamestnanec inú mzdu (bez ohľadu na hodnotu svojej práce) takmer výlučne v závislosti od toho, čo sa mu podarilo so zamestnávateľom vyrokovať. Systém odmeňovania zamestnancov fungujúci u žalovaného tak naznačuje, že žalovaný si zamieňal pracovnoprávne vzťahy s obchodnoprávnymi vzťahmi a v pracovnoprávnych vzťahoch aplikoval právne princípy a zásady pre túto právnu oblasť neprípustné. Svedok Ing. P. v konaní uviedol, že som nedosahoval taký medziročný nárast mzdy ako niektorí iní viceprezidenti z dôvodu, že jeho práca bola prezidentom spoločnosti negatívne hodnotená. Voči tomuto tvrdeniu sa v konaní ohradil, pretože v skutočnosti zo strany zamestnávateľa dosahoval pozitívne hodnotenie jeho práce pre účely udeľovania ročných odmien tzv. STIP a zo strany zamestnávateľa mu nikdy nebolo prezentované, že by dosahoval zlé pracovné výsledky. Svedok vo svojej výpovedi dokonca uviedol, že moje negatívne hodnotenie zo strany zamestnávateľa súvisí s mojim konfliktom s nadriadeným v roku 2013, nie so samotnou mojou prácou a jej kvalitou. Predmetný konflikt súvisel s tým, že upozornil zamestnávateľa na nekalé praktiky v HC Košice, kde pôsobil v pozícii prezidenta hokejového klubu. Funkciu prevzal po VPVV p. M.. Na základe jeho upozornenia a podnetu začalo oddelenie Vnútorného auditu U.S. Steel Košice vykonávať hĺbkovú kontrolu, ktorej výsledkom
bola audítorská správa, z ktorej podľa jeho vedomia vyplynula pravdivosť jeho tvrdení o pochybeniach v HC Košice. S výsledkami zistenými v danej správe zamestnávateľ ďalej nenakladal. Svedok tak vo svojej výpovedi priamo priznal nezákonné diskriminačné konanie zamestnávateľa voči jeho osobe spočívajúce v tom, že z dôvodu môjho upozornenia na finančné nezrovnalosti v hokejovom klube mal byť postihovaný na odmeňovaní vrátane toho, že sa uvažovalo, že bude zbavený funkcie viceprezidenta (str. 8 zápisnice o pojednávaní zo dňa 14. októbra 2019). Súd sa s touto závažnou skutočnosťou žiadnym spôsobom nevysporiadal a nevzal ju do úvahy. Napriek týmto zásadným skutočnostiam jednoznačne svedčiacim o diskriminačnom konaní zamestnávateľa dospel súd prvej inštancie k nesprávnemu a nepodloženému záveru, že zásada rovného odmeňovania nebola zamestnávateľom porušená. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti uplatňujem odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p., nakoľko súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav veci a dospel na k nesprávnym právnym záverom v danej veci. 3.2.B. ODVOLACÍ DÔVOD PODĽA § 365 ODS. 1 PÍSM. E) C.S.P. - Namietal, že v rozhodnom období od 1.1.2014 do 31.3.2016 dosahoval za prácu rovnakej hodnoty ako bola práca iných viceprezidentov, predovšetkým však práca VPVV nižšiu základnú mzdu až o 7 000 € mesačne. Uvedené tvrdenie o rozdielnom odmeňovaní žalovaný nespochybnil. Naopak, potvrdil ho tým, že už v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CPr/2/2016 uviedol dosahované základné mzdy jednotlivých viceprezidentov v období od mája do decembra 2013, z ktorých vyplýva rozdiel medzi jeho základnou mesačnou mzdou a základnou mesačnou mzdou VPVV vo výške až 7 362 € v jeho neprospech. Podotkol, že žalovaným uvádzané mzdy jednotlivých viceprezidentov neboli zo strany žalovaného nikdy preukázané a zostali len v rovine tvrdení žalovaného. V konaní navrhoval vykonanie dokazovania listinnými dôkazmi, ktoré mal predložiť žalovaný ako zamestnávateľ za účelom preukázania výšky miezd jednotlivých viceprezidentov v rozhodnom období. Súd rozhodol o vykonaní dokazovania týmito listinnými dôkazmi na pojednávaní konanom 1.7.2019, pričom žalovaný mal tieto listinné dôkazy predložiť do súdneho pojednávania konaného 14.10.2019. Táto skutočnosť je zachytená v zápisnici o pojednávaní z uvedeného dňa, kde súd konštatuje, že vykoná dokazovanie listinnými dôkazmi, ktoré predloží žalovaný, a to pracovné zmluvy jednotlivých viceprezidentov, z ktorých bude zrejmý vznik pracovného pomeru, ale hlavne vstup do funkcie viceprezidenta spoločnosti, ich nástupný plat a mzda v žalovanom období. Súd tiež vykoná výsluch svedkov navrhovaných žalovaným (str. 5 zápisnice o pojednávaní). Za účelom dokazovania súd odročil pojednávanie na 14.10.2019. Na pojednávaní konanom v tento deň žalovaný žiaden z týchto listinných dôkazov, ktoré mal do pojednávania predložiť, nepredložil a súd ani nežiadal, aby boli tieto listinné dôkazy doložené, hoci na predchádzajúcom pojednávaní rozhodol o ich vykonaní. Medzi pojednávaniami nenastali žiadne právne významné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu rozhodnutia súdu o potrebe vykonania týchto listinných dôkazov (do spisu nebolo doložené ani žiadne podanie niektorej zo strán sporu). Na jeho opakovaný návrh na doplnenie dokazovania týmito listinnými dôkazmi napokon súd tento návrh na vykonanie dokazovania zamietol na súdnom pojednávaní konanom 11.11.2019. Keďže predmetom konania bola námietka, že došlo k porušeniu zásady rovného odmeňovania v období roku 2014, pre účely konania bolo nevyhnutné mimo všetkých pochybností zisťovať a ustáliť, ako boli v tomto období jednotliví viceprezidenti ako referenční zamestnanci odmeňovaní. Súd však tieto navrhnuté listinné dôkazy potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností nevykonal. 3.2.1.Rovnako v konaní navrhoval vykonať dôkaz výsluchom svedkyne - audítorky vykonávajúcej kontrolný audit v HC Košice, z ktorého by mohli vyplynúť rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa zistených finančných nezrovnalostí, ktoré boli predmetom môjho konfliktu s vedením spoločnosti žalovaného a ktorý konflikt následne viedol podľa vyjadrení svedka Ing. P. k jeho postihu na dosahovanej odmene za prácu. Tento návrh na dokazovanie súd zamietol s odôvodnením, že v konaní nie je potrebné preukazovať diskriminačný motív, keďže to právna úprava nevyžaduje. S touto právnou úvahou sa stotožňuje, avšak to by platilo len v prípade, ak by súd dospel k záveru, že bol zo strany žalovaného diskriminovaný, nepovažoval však za potrebné skúmať, z akého konkrétneho dôvodu k tomu došlo. Avšak v situácii, kedy sa súd spravoval úvahu, že v konaní zamestnávateľa nevidí nedovolenú diskrimináciu, bolo nevyhnutné vykonať dôkaz, ktorý priamo naznačoval možnú diskrimináciu a jej dôvod, pretože tento dôkaz bol nevyhnutný pre ustálenie samotnej skutočnosti, či k diskriminačnému konaniu pri odmeňovaní došlo alebo nedošlo. 3.3.C. ODVOLACÍ DÔVOD PODĽA § 365 ODS.1 PÍSM. B) C.S.P. - Ako uviedol v ods. 7 a 8 tohto odvolania, rozsudok je zaťažený aj vadou nedostatočného odôvodnenia. Súd sa v odôvodnení rozsudku nevyposriadal ani s ďalšími rozhodujúcimi skutočnosťami, ktoré uviedol v odseku 35 tohto odvolania. V nadväznosti na vyššie uvedené bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku, čím je toto rozhodnutie nepreskúmateľné
a poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva z čl. 6 ods.1 Dohovoru jednoznačne vyplýva povinnosť súdov svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (rozhodnutia vo veciach: Garcia Ruiz v. Španielsko, Ruiz Torija v. Španielsko, tiež Van der Hurk v. Holandsko, Hadjianastassiou v. Grécko). Rovnako v zmysle rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky súčasťou práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods.1 dohovoru je právo na odôvodnenie rozhodnutia súdu, a to na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (IV.ÚS 115/03, II.ÚS 410/06, I.ÚS 243/07, IV.ÚS 296/09). Povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutie v súlade s § 157 ods.1,2 O. s. p. predstavuje ochranu pred svojvôľou súdov pri rozhodovaní (III.ÚS 84/94) a je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny (III.ÚS 311/07). Nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia zakladá aj v zmysle judikatúry NS SR porušenie základného práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods.1 dohovoru, ako aj práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods.1 ústavy v spojení s § 157 ods.2 O. s. p. (rozhodnutia NS SR: 4Cdo/171/2005, 2Cdo/170/2005, 4Cdo/317/2009, 0bdo/11/2012, 4Cdo/90/2013). 3.4.D. ODVOLACÍ DÔVOD PODĽA § 365 ODS.1 PÍSM. C) C.S.P. - Súd rozhodol na pojednávaní konanom 1.7.2019 o vykonaní dokazovania listinnými dôkazmi, ktoré mal predložiť žalovaný, a to pracovnými zmluvami jednotlivých viceprezidentov, z ktorých bude zrejmý vznik pracovného pomeru, ale hlavne vstup do funkcie viceprezidenta spoločnosti, ich nástupný plat a mzda v žalovanom období. Rozhodnutie súdu o potrebe vykonať dokazovanie týmito listinnými dôkazmi naznačovalo a predpokladalo, že súd na základe jeho predchádzajúcich písomných a ústnych prednesov vychádzal z porovnateľnosti jeho práce a práce ostatných viceprezidentov a z toho dôvodu pristúpil ako k druhému kroku k zisťovaniu samotného odmeňovania jednotlivých viceprezidentov zo strany žalovaného a rozdielov v tomto odmeňovaní. Uvedené úvahy o takejto postupnosti a nadväznosti krokov predkladá súd aj v bode 53 rozsudku (keď naopak odôvodňuje, prečo nevykonal listinné dôkazy - bolo by to bez právneho významu, keďže dospel k záveru o rozdielnosti vykonávanej práce). Rozhodnutie súdu o vykonaní dokazovania predmetnými listinnými dôkazmi je zachytené na str. 5 zápisnice o pojednávaní z 1.7.2019. Súd tiež rozhodol, že vykoná výsluch svedkov navrhovaných žalovaným. Za účelom dokazovania súd odročil pojednávanie na 14.10.2019. Do doby predmetného pojednávania konaného 14.10.2019, ako ani v priebehu samotného tohto pojednávania právny zástupca žalovaného listinné dôkazy nepredložil. Súd zároveň od prítomného právneho zástupcu žalovaného nepožadoval na pojednávaní predloženie týchto dôkazov, napriek tomu, že tieto mali byť v zmysle záverov z predchádzajúceho pojednávania doložené najneskôr na danom pojednávaní. Teda tak žalovaný ako ani súd v zhode nepredpokladali doloženie listinných dôkazov na danom pojednávaní. Z ústneho prednesu súdu na pojednávaní konanom 14.10.2019 tiež vyplynulo, že súd naplánoval na daný deň prednes záverečných rečí, z čoho je zrejmé, že súd napriek svojmu predchádzajúcemu rozhodnutiu nepredpokladal vykonanie dokazovania listinnými dôkazmi, v opačnom prípade by bol potrebný dodatočný čas na oboznámenie sa s obsahom listín tak zo strany súdu ako aj z jeho strany (keďže dôkazy neboli doložené pred pojednávaním). Podotkol, že medzi pojednávaním 1.7.2019 a pojednávaním 14.10.2019 nenastali žiadne právne významné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu rozhodnutia súdu o potrebe vykonania týchto listinných dôkazov (do spisu nebolo doložené ani žiadne podanie niektorej zo strán sporu) a organizačný poriadok, na ktorý sa napokon súd odvoláva vo svojom rozsudku už bol súčasťou súdneho spisu. Taktiež výsluch svedka Ing. P. bol vykonaný až na pojednávaní 14.10.2019. Na pojednávaní konanom 14.10.2019 jeho právny zástupca na otázku súdu, či má ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania pripomenul, že má byť vykonané dokazovanie listinnými dôkazmi, o ktorom už súd rozhodol. Na to súd uviedol, že tieto dôkazy nebude vykonávať, formálne však nezamietol návrh na vykonanie tohto dokazovania. Pojednávanie zo 14.10.2019 bolo napokon odročené na žiadosť môjho právneho zástupcu, nakoľko sa chcel podrobne oboznámiť s výpoveďou svedka Ing. P. a písomne sa k nej vyjadriť. V písomnom podaní zo 4.11.2019 súdu predložil opakovaný návrh na doplnenie dokazovania týmito listinnými dôkazmi. Tento návrh súd prvej inštancie zamietol na súdnom pojednávaní konanom dňa 11.11.2019. Právo na spravodlivý proces garantované článkom 6 ods.1 Dohovoru a článkom 46 ods. 1 Ústavy SR zahŕňa právo každého, aby bola jeho vec prejednaná pred nezávislým a nestranným súdom. 3.4.1.V zmysle § 49 ods.1 CSP je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám, k ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti. Vzhľadom na neštandardný vyššie popísaný procesný postup súdu v danej veci, existujú dôvodné pochybnosti o nezaujatosti sudcu rozhodujúceho v jeho veci. Podotkol, že pochybnosti nepodopiera samotným procesným postupom súdu, ale neštandardnými okolnosťami postupovania súdu, ktoré v ňom vyvolali dôvodné pochybnosti. Vzhľadom na vyššie
uvedené preto uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. c) CSP z dôvodu, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. 3.5.E. NÁVRH ROZHODNUTIA - S poukazom na vyššie uvedené navrhol, aby odvolací súd po preskúmaní veci zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal mi plnú náhradu trov odvolacieho konania.
4.Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
5.Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podal žalobca v zákonnej lehote, preskúmal rozsudok podľa § 379 a § 380 ods.1 CSP ako aj konanie mu predchádzajúce bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.1 CSP a contrario a rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie.
6.Žalobca v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods.1 písm. b), c), e), f) a h) CSP.
7.Žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), spočíva v tom, že nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. 7.1.Obsah práva na spravodlivý proces (right to fair trial) je pomerne široký (právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie veci v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo vyporiadať sa so všetkými relevantnými skutočnosťami, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia). Medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým (o. i.) aj právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. 7.2.Žalobca uplatnený odvolací dôvod vidí v tom, že napadnutý rozsudok je zaťažený vadou nedostatočného odôvodnenia. 7.3.Podľa § 220 ods.2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 7.4.Z cit. ust. vyplýva, že súd je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti (skutkové zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zák. predpísaným spôsobom - podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie veci bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení) musí stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru - záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 191 - 194 CSP hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach (skutkových zisteniach) neboli pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne vyjadruje skutkový stav veci (§ 215 CSP) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením veci po právnej stránke treba pritom rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. 7.5.Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v prípade, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane
jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia nevyplývajú. 7.6.Napadnutý rozsudok spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti. V konaní nedošlo k takému procesnému postupu súdu, ktorý by znemožňoval realizáciu práv žalobcu, ktorý by dosiahol takú intenzitu, že by odôvodnil záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Ak žalobca ho vníma inak, ide o jeho subjektívny, ničím nepodložený pocit.
8.Žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. c) CSP, že rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd. 8.1.Ústavná požiadavka na nezávislý a nestranný súd sa zabezpečuje buď namietnutím zo strany sudcu alebo zo strany účastníka v zmysle § 49 ods.1,2 CSP. 8.2.Z obsahu spisu nevyplýva, aby námietku zaujatosti vzniesol zákonný sudca alebo niektorá zo strán sporu. 8.3.Žalobca v odvolaní síce cituje § 49 ods.1 CSP, z čoho je možné dôvodiť, že namieta zaujatosť sudcu a poukazuje na neštandardný, vyššie popísaný procesný postup súdu v danej veci, a teda, že existujú dôvodné pochybnosti o nezaujatosti sudcu rozhodujúceho v jeho veci, pričom súčasne podotkol, že pochybnosti nepodopiera samotným procesným postupom súdu, ale neštandardnými okolnosťami postupovania súdu, ktoré v ňom vyvolali dôvodné pochybnosti. 8.4.Podľa § 52 ods.1 CSP strana má právo z dôvodov uvedených v § 49 uplatniť námietku zaujatosti. 8.5.Podľa § 52 ods.2 CSP v námietke zaujatosti musí byť okrem všeobecných náležitostí podania uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, kedy sa strana uplatňujúca si námietku o dôvode vylúčenia dozvedela a dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti podľa prvej vety, súd neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Ustanovenia o odstraňovaní vád podania sa nepoužijú. 8.6.Podľa § 53 ods.3 CSP ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. 8.7.Z obsahu odvolania je zrejmé, žalobca namieta nevykonanie nim navrhnutých dôkazov, čo špecifikuje v bodoch 3.2., 3.2.1. a 3.4.. Okrem procesného postupu a konečného rozhodnutia, iné okolnosti žalobca neoznačuje a len samotné pomenovanie „neštandardný postup sudcu“ nie je dostatočne určitý a jasný dôvod, pre ktorý by mal byť sudca zaujatý v prejednávanej veci. 8.8.Vzhľadom na skutočnosť, že námietka neobsahuje zákonom požadované náležitosti špecifikované v § 52 CSP nemožno na ňu prihliadať a uplatnený odvolací dôvod nie je daný.
9.Žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. e) CSP (súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností), spočíva v neúplnosti zistenia skutkového stavu, ktorý je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že súd prvej inštancie nevykonal účastníkom navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a navrhnutý dôkaz je spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Ide o vadu skutkovú, keď strana navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie. Vyhodnotenie relevancie navrhnutého dôkazu ako aj prípustnosť dôkazu je výsadnou doménou súdu. Súd pochybí, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia. 9.1.Súd svoje rozhodnutie nevykonať ďalšie navrhnuté dôkazy riadne odôvodnil v bodoch 53. a 54. rozhodnutia s čím sa odvolací súd stotožňuje a poukazuje na rozhodnutie NS SR, podľa ktorého rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia, pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotného rozhodnutia ovplyvňujúcich súvislostiach. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. lCdo/184/2010).
9.2.Rovnako rozsudok ESĽP „Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď na všetky otázky, ktoré vyšli v priebehu sporu najavo. Povinnosťou súdu je vyhodnotiť iba tie sporné tvrdenia a skutočnosti, ktoré súd pre meritórne rozhodnutie súdu postačujúce. Ostatné sporné skutočnosti nie sú takého charakteru, ktoré by mali vplyv na meritórne rozhodnutie súdu a jeho odôvodnenie (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 25.9.2012 - sťažnosť č. 59102/08, nález Ústavného súdu SR zo 14.9.2011, sp. zn. i. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 16.09.2009 sp. zn. 5MCdo 8/2008). 9.3.Vzhľadom na súdom vykonané dokazovanie a z neho plynúce právne závery, ďalšie dokazovanie by bolo neúčelné a nehospodárne.
10.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP. 10.1.Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo.
11.Žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. 11.1.Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu.
12.Žiaden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.
13.Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktorému predchádzalo, dospel k záveru, že súd dostatočne zistil skutkový stav a na základe toho dospel ku správnym záverom a tieto správne právne posúdil. Rozsudok súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako aj závery,
ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odôvodnenie rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v § 220 ods.2 CSP. 13.1.Odvolací súd na zdôraznenie správnosti poukazuje už len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobcu v odvolaní.
14.Predmetom odvolacieho konania je rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba žalobcu zamietnutá a v rámci neho odvolací súd skúmal v rozsahu odvolacích dôvodov konanie, ktoré mu predchádzalo, najmä z pohľadu, či súd dostatočne a správne zistil skutkový stav, či na zistený skutkový stav podradil správne právne normy a či závery súdu sú v súlade s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít.
15.V prejednávanej veci súd riešil otázku, či mzdové ohodnotenie žalobcu v nim označenom období bolo diskriminačné, z toho dôvodu, že iní zamestnanci na rovnakej pracovnej pozícii mali vyššiu mzdu ako on.
16.Všeobecne možno konštatovať, že zákaz diskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch platí pri všetkých (právnych) úkonoch, dokonca ešte pred vznikom samotného pracovného vzťahu, už vo fáze výberu vhodného zamestnanca. Zásada nediskriminácie sa ako základná zásada tiahne celým pracovnoprávnym „životom“. 16.1.Na európskej úrovni sa ruka v ruke so zákazom diskriminácie uvádza aj zásada rovnakého zaobchádzania, t.j. zákaz diskriminácie na základe rasy, pohlavia, náboženstva, sociálneho pôvodu, veku, jazyka, sexuálnej orientácie, farby pleti atď. 16.2.Účelom smernice Rady 2000/78/ES z 27.11.2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, je ustanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania. Pod pojmom „zásada rovnakého zaobchádzania" sa rozumie, že nemá existovať žiadna priama alebo nepriama diskriminácia. 16.3.Účelom smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES z 5.7.2006 o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania je zabezpečiť vykonávanie zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnania a povolania. V tomto ohľade smernica obsahuje ustanovenia na vykonávanie zásady rovnakého zaobchádzania, pokiaľ ide o: prístup k zamestnaniu vrátane postupu a k odbornej príprave; pracovné podmienky vrátane odmeny; zamestnanecké systémy sociálneho zabezpečenia. 16.4.Prijatím zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) (ďalej ako AZ), v ktorom sa o. i. odzrkadlila aj citovaná smernica 2000/78/ES. Avšak aj samotný Zákonník práce ako lex generalis v niekoľkých ustanoveniach upravuje zákaz priamej i nepriamej diskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch.
17.Podľa § 13 ods.1 ZP zamestnávateľ je v pracovnoprávnych vzťahoch povinný zaobchádzať so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahoch osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (Antidiskriminačný zákon). 17.1.Podľa § 13 ods.7 ZP zamestnanec, ktorý sa domnieva, že jeho práca alebo právom chránené záujmy boli dotknuté nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania alebo nedodržaním podmienok podľa ods. 3, môže sa obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany ustanovenej osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (Antidiskriminačný zákon).
18.Podľa § 119a ods.1 ZP mzdové podmienky musia byť dohodnuté bez akejkoľvek diskriminácie podľa pohlavia. Ustanovenie prvej vety sa vzťahuje na každé plnenie za prácu, ako aj na plnenia, ktoré sa vyplácajú alebo sa budú vyplácať v súvislosti so zamestnaním podľa iných ustanovení tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov. 18.1.Podľa § 119a ods.2 ZP ženy a muži majú právo na rovnakú mzdu za rovnakú prácu, alebo za prácu rovnakej hodnoty. Za rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty sa považuje práca rovnakej alebo porovnateľnej zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti, ktorá je vykonávaná v rovnakých alebo
porovnateľných pracovných podmienkach a pri dosahovaní rovnakej alebo porovnateľnej výkonnosti a výsledkov práce v pracovnom pomere u toho istého zamestnávateľa. 18.2.Podľa § 119a ods.4 ZP ods. 1 až 3 sa vzťahujú aj na zamestnancov rovnakého pohlavia, ak vykonávajú rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty.
19.Podľa § 8 ods.1 z. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (Antidiskriminačný zákon ďalej len AZ) diskriminácia nie je také rozdielne zaobchádzanie, ktoré je odôvodnené povahou činností vykonávaných v zamestnaní alebo okolnosťami, za ktorých sa tieto činnosti vykonávajú, ak tento dôvod tvorí skutočnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod podmienkou, že cieľ je legitímny a požiadavka primeraná.
20.Podľa § 9 ods.2 AZ každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch, alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie; ak ide o nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež domáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená.
21.Na ozrejmenie právnej stránky veci odvolací súd uvádza, že pri hodnotení možnej mzdovej diskriminácie žalobcu je potrebné predovšetkým poukázať na skutočnosť, že princíp rovnosti v odmeňovaní v zmysle § 119a ZP neznamená, že za každých okolností musí byť rovnaká výsledná celková mzda dvoch zamestnancov, vykonávajúcich rovnakú prácu. Táto zásada nebráni diferenciácii miezd zamestnancov na základe hodnotenia iných kritérií, ktorými sú zodpovednosť, zložitosť, náročnosť práce, skúsenosti zamestnanca, práve ktoré je možné považovať za objektívne kritéria nastavenia mzdovej politiky zamestnávateľa. 21.1.Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť. 21.2.Uplatnenie kritéria počtu odpracovaných rokov a s tým súvisiace odmeňovanie zamestnancov v spojení s kritériom odmeňovania na základe získanej skúsenosti; ktorá je vo všeobecnosti predpokladom, že zamestnanec je schopný lepšie zvládať svoje pracovné úlohy; predstavuje legitímny cieľ mzdovej politiky, kedy zamestnávateľ nemusí osobitne odôvodňovať uplatnenie tohto kritéria (rozhodnutie Súdneho dvora C-17/05 Cadman, C-109/88 Danfoss). 21.3.Nie je vylúčené, aby zamestnávateľ uplatnil kritérium počtu odpracovaných rokov v rámci svojej mzdovej politiky, čo je vo všeobecnosti spôsobilé dosiahnuť legitímny cieľ odmenenia získanej skúsenosti zamestnanca, čo v konečnom dôsledku môže ale viesť k menej priaznivému zaobchádzaniu s inými zamestnancami, pričom uplatnenie tohto kritéria nemusí zamestnávateľ osobitne zdôvodňovať, s výnimkou prípadu, že zamestnanec predloží dôkazy, na základe ktorých môžu vzniknúť pochybnosti v tomto smere. 21.4.Konanie zamestnávateľa v prejednávanom prípade nemalo nič spoločné s diskrimináciou, nakoľko pre rozdiel v odmeňovaní existovali objektívne dôvody, presne vyšpecifikované v bodoch 42.,43.,44.,45.,46., ktoré súd správne vyhodnotil v bode 52. a tieto závery odvolací súd v celom rozsahu mutatis mutandis preberá a nepovažuje za potrebné ich dopĺňať. 21.5.Ak by odvolací súd pripustil, že v takomto prípade pri odlišnom odmeňovaní zamestnancov by mal súd vyrovnávať mzdové rozdiely a zasahovať tak do mzdovej politiky zamestnávateľov, bol by to zásah do zmluvnej voľnosti strán pri uzatváraní pracovných pomerov. Cena práce resp. odmena za prácu je rozhodujúca pre tvorbu nových pracovných miest na strane zamestnávateľov a v neposlednom rade na strane zamestnancov má okrem kompenzačnej aj motivačnú funkciu k vyšším výkonom. 21.6.Odvolací súd odvolací súd okrem uvedeného považuje za potrebné poukázať na listinné dôkazy, ktoré súd vyhodnotil v bodoch 17.,18.,19. odôvodnenia rozsudku, pričom konštatoval, že mzdové podmienky žalobcu za výkon funkcie viceprezidenta boli vždy dohodnuté v prílohe k pracovnej zmluve a že žalobca a žalovaný sa dohodli na výške mzdy. Žalobca túto skutočnosť nepoprel a teda je otázne, prečo dohodu o mzde so žalovaným uzatvoril, keď ju považoval za diskriminačnú. Na dôvažok jej platnosť nikdy nenamietal. 12.7.Rovnako je potrebné zdôrazniť, že u žalovaného pre výkon funkcie všetkých viceprezidentov neexistovala tarifná alebo tabuľková mzda, ale u každého sa uzatvárala osobitne, na základe vzájomného konsenzu.
21.Námietka žalobcu, že súd v skutočnosti namiesto posúdenia toho, či vykonával prácu rovnakej hodnoty ako ostatní viceprezidenti, mylne posudzovali to, či vykonával rovnakú prácu ako ostatní viceprezidenti je nedôvodná, lebo je zrejmé, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že nevykonával prácu rovnakej hodnoty ako ostatní viceprezidenti, čo správne vyhodnotil v bodoch 50. a 52. odôvodnenia. Uvedené vyplynulo aj z výpovede svedka Ing. U. P., ktorý uviedol, že porovnávať náplň práce a obsahové náležitostí zodpovednosti pozície viceprezidenta pre energie, enviroment a technické inšpekcie s viceprezidentom pre vonkajšie vzťahy, riadenie a rozvoj podnikania sa nedá, ide o dve rozdielne pozície a teda ak nevykonával rovnakú prácu nemohla byť rovnaká ani jej hodnota.
22.Absolútne nedôvodná je námietka žalobcu, že - súd sa dôsledne nezaoberal rozhodujúcimi okolnosťami prípadu, keď vyslovene uvádza, že „súd nebude polemizovať nad tým, ktorá práca je pre spoločnosť žalovaného dôležitejšia a s ohľadom na hospodárske výsledky významnejšia či vyššie hodnotená.." (str. 14 rozsudku). Tieto kritéria však vypovedajú o tom, akú zodpovednosť niesol ten - ktorý zamestnanec, ako aj o namáhavosti práce porovnávaných zamestnancov a teda v konečnom dôsledku o hodnote práce zamestnanca. Ak sa týmito skutočnosťami súd nezaoberal, jednoznačne pochybil a nemohol dospieť k správnym skutkovým a následne aj právnym záverom - lebo je evidentné, že súd sa týmito kritériami zaoberal, a tieto okolnosti vyhodnotil, že on nemôže vykonať záver, ktorá pozícia je pre žalovaného kľúčová (teda, či pre žalovaného je dôležitejšia výroby, odbyt alebo energetia), pričom aj v tomto konštatovaní sa prejavuje odlišná hodnota práce, keďže jednotlivé odvetvia nemohli dosahovať rovnaké hospodárske výsledky.
23.K tvrdeniu žalobcu, že medzi jeho mzdou a mzdou ostatných viceprezidentov bol priepastný rozdiel (7 000 eur mes.) je potrebné skonštatovať, že u žalovaného funguje, že mzda sa odvíja od aktuálnej situácie na trhu práce, samotnej osoby zamestnanca a pracovného prostredia, z ktorého prichádza.
24.Za rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty sa považuje práca rovnakej alebo porovnateľnej zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti, ktorá je vykonávaná v rovnakých alebo porovnateľných pracovných podmienkach a pri dosahovaní rovnakej alebo porovnateľnej výkonnosti a výsledkov práce v pracovnom pomere u toho istého zamestnávateľa. Pri určovaní rovnakej práce alebo práce rovnakej hodnoty je potrebné porovnať minimálne prácu dvoch zamestnancov. Porovnateľným zamestnancom nemôže byť hypotetický zamestnanec. 24.1.Ako uvádza smernica 2006/54/ES: v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora s cieľom posúdiť, či pracovníci vykonávajú rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty, by sa malo stanoviť, či je možné usudzovať, že sú títo pracovníci v porovnateľnej situácii, berúc do úvahy rôzne faktory vrátane povahy práce, odbornej prípravy a pracovných podmienok. Meradlo na posúdenie rovnakej práce/práce rovnakej hodnoty musí byť určené prísne objektívne a neutrálne. 24.2.Ako príklad odvolací súd uvádza, že o rovnakú prácu pôjde v prípade, že porovnávaní zamestnanci pracujú v porovnateľných pracovných podmienkach (napr.: obidvaja pracujú v dielni v sídle zamestnávateľa), podľa pracovnej náplne obsiahnutej v pracovnej zmluve vykonávajú rovnaký druh práce (napr.: zvárač), majú rovnaké zaradenie v hierarchii zamestnávateľa (napr.: robotník), rovnaké pracovné postupy (napr.: ultrazvukové zváranie plastov rovnakej svalovej náročnosti), rovnaké pracovné nástroje (napr.: zváračka rovnakého typu a náročnosti) na vykonávanie ich práce. 24.3.V kontexte s uvedeným odvolací súd je toho názoru, že u žalovaného neexistuje porovnateľný zamestnanec so žalobcom.
25.Záverom odvolací súd dodáva, že súd v svojom rozhodnutí poukázal na konanie vedené na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 15Cpr/2/2016, ktorým súd zamietol žalobu na doplatenie mzdy vo výške 56 000 eur za obdobie od 1.1.2013 do 31.12.2013 s prísl. uplatnenú na identickom základe ako v tomto konaní a odvolací súd rozsudkom z 28.3.2019 v konaní 2CoPr/7/2018 potvrdil rozsudok.
26.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
27.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
28.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
28.1.Podľa § 262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
29.Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto náhrada trov odvolacieho konania bola priznaná v plnom rozsahu priznaná žalovanému.
30.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).