Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Co-184-2019.pdf
PDF · 135.93 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/184/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň JUDr. Aleny Mikovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobcov 1/ G. J.O., L.. X.X.XXXX S. X/ S. J., L.. X.X.XXXX, obaja bytom C. XX, T., obaja zastúpení: Mgr. Jana Liptáková, advokátka so sídlom Krmanova 1, Košice proti žalovaným: 1/ W.. C.. C. Y., O. Y., L.. XX.XX.XXXX, bytom Š. XX, T. -Š., 2/ S. J.T., L.. XX.X.XXXX, bytom B. X, T., 3/ Y. Č., L.. XX.XX.XXXX, bytom E. W. XX, 4/ S. G., L.. X.X.XXXX, bytom C. W., J. XX, 5/ I. M., L.. XX.XX.XXXX, bytom B.Č. XXX/XX, T., 6/ O.. C. T., L.. XX.X.XXXX, bytom T. XX, J., 7/ C.. C. N., L.. XX.X.XXXX, bytom J. XX, J., žalované v 6/ a 7/ zastúpené: Mgr. Martin Gazdík, bytom Škultétyho 3, Ivánka pri Dunaji, 8/ C.. C. N., L.. X.X.XXXX, bytom Q. XX, J., 9/ W. Ž., nar. XX.X.XXXX, bytom C. X, T.Š., zastúpená: Š. Ž., bytom C. X, T., 10/ Y. C., L.. XX.X.XXXX, bytom C. XXX/XX, T., 11/ Ing. W. C., L.. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, T., 12/ C. K.Á., nar. X.X.XXXX, bytom C. XX, T., 13/ I. K. L.. XX.X.XXXX bytom I. XXX/X, T., 14/ C. K., L.. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, T., 15/ V.R. K., L.. X.X.XXXX, bytom P. XX, T., 16/ S. K., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX, T., 17/ G. L., L.. X.XX.XXXX, bytom L.. M. XX, T., 18/ X. C., L.. XX.X.XXXX, bytom Ž. XX, T., 19/ K. K., L.. X.XX.XXXX, bytom Ž. XX, T., 20/ M. K., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX, T., 21/ C. A., O.. K.Á., nar. XX. X. XXXX, bytom Š. XX, T., 22/ S. E., O.. M., nar. XX.X.XXXX, bytom Š. X, T., 23/ C. V., L.. XX.X.XXXX, bytom P. X, P. G. Y., 24/ C.. C. P., Q.., L.. XX.X.XXXX, bytom T. XX, T., zastúpená: C.. C. P., L.. X.X.XXXX, bytom T. XX, T., 25/. W.. C. Y., L.. X.X.XXXX, bytom D. XXXX/XX, J., 26/ E. T.Č., nar. XX.X.XXXX, bytom T. XX, T., zastúpený: JUDr. Emília Hambaleková, advokátka so sídlom Moldavská 8, Košice, 27/ I. C., L.. XX.XX.XXXX, bytom B. XX, T., 28/ C. V., L.. X.X.XXXX, bytom Š. XX, T., 29/ B. G., L.. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX/X, T., 30/ B. E., L.. X.XX.XXXX, bytom B. X, T., zastúpený: JUDr. Emília Hambaleková, advokátka so sídlom Moldavská 8, Košice, 31/ I. E., L.. XX.X.XXXX, bytom B. X, T., zastúpený: JUDr. Emília Hambaleková, advokátka so sídlom Moldavská 8, Košice, 32/ I. B., nar. XX.X.XXXX, bytom T. XX, T., 33/ C. B. L.. XX.X.XXXX, bytom trvale bytom Y. XX, 34/ E. B.T., L.. XX.XX.XXXX, bytom T. XX, T., 35/ C.. C. T., L.. X.X.XXXX, bytom Š. XX, T., 36/ W.. V. E., nar. X.X.XXXX, bytom Š. X, T., 37/ C. T., rodená E. nar. XX.X.XXXX bytom B. X, T., zastúpená: JUDr. Emília Hambaleková, advokátka so sídlom Moldavská 8, Košice, 38/ S. E., L.. XX.XX.XXXX, bytom R. XXX/X, T., o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 4. decembra 2018 č.k. 10C/34/2008-860
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalovaným v 26., 30., 31., 37. rade priznáva náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcom v plnom rozsahu.
Vo vzťahu medzi žalobcami a žalovanými v 1. až 25. rade, 27. až 29. rade, 32. až 36. rade a v 38. rade žiadnej strane sporu náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom uvedeným v záhlaví zamietol žalobu, ktorou žalobcovia žiadali o určenie vlastníckeho práva k novovytvoreným parcelám registra „C“ v okrese Košice II, obec T. Š., katastrálne územie Š. podľa geometrického plánu GEOTOP Košice s.r.o. č. 273/2017 zo dňa 4.10.2017, ako parcelné číslo 42/15 o výmere 116 m2, druh pozemku orná pôda, parcelné číslo 42/16 o výmere 258 m2, druh pozemku orná pôda, parcelné číslo 42/17 o výmere 133 m2, druh pozemku orná pôda, parcelné číslo 42/18 o výmere 120 m2, druh pozemku orná pôda, parcelné číslo 42/19 o výmere 239 m2, druh pozemku orná pôda, parcelné číslo 42/20 o výmere 215 m2, druh pozemku orná pôda. Žalovaným v 6., 7., 26., 30., 31. a 37. rade, ktorým mali vzniknúť trovy konania v súvislosti so zastúpením priznal proti žalobcom náhradu trov konania v plnom rozsahu, vo vzťahu medzi ostatnými žalovanými, ktorým trovy konania nevznikli a procesne neúspešnými žalobcami, náhradu trov konania nepriznal žiadnej strane sporu.
2. Určenia vlastníckeho práva sa žalobcovia domáhali titulom vydržania uvádzajúc, že od roku 1990 až do roku 2006 sporné nehnuteľnosti užívali ako svoje vlastné tak, ako im boli odovzdané ich vlastníčkou žalovanou v 37. rade a vymedzené oplotením. Pre neznalosť právnej úpravy nedošlo k uzavretiu perfektnej zmluvy o prevode nehnuteľností. Dobromyseľnosť pri nadobudnutí vlastníctvach žalobcovia odvodzovali od potvrdenia o úhrade sumy 50.000,- Kčs dňa 11.3.1990 žalovanej v 37. rade „za pozemky parcelné č. 196 a č. 197 na B. A. E. T. - Š., a od geometrického plánu vyhotoveného Geodéziou š.p. Prešov dňa 28.3.1990 č. 244-321-196-90 na účely majetkovoprávneho usporiadania parcely č. 42 kat. územia Š., ktorá parcela č. 42 bola vytvorená z dielov pôvodnej parcely č. 195 až č. 201 kat. územia Š.. Žalobcovia uviedli, že nakoľko pozemok pod parcelnými číslami 195 až 201 kat. územia Š., z ktorých bola vytvorená nehnuteľnosť, ku ktorej sa domáhajú určenia vlastníckeho práva, je naďalej zapísaný ako vlastníctvo žalovanej v 37. rade a označených žalovaných ako pôvodných vlastníkov, resp. ich právnych nástupcov, majú právny záujem na určení ich vlastníckeho práva, keď zápis v katastri nehnuteľnosti neodráža reálny stav právnych pomerov. Žalobcovia vypovedali, že o predaji spornej nehnuteľnosti rokovali s pánom E., otcom žalovanej v 37. rade a žalovanou v 37. rade aj za prítomnosti otca žalobcu v 1. rade W. J., keď v tom čase žalobcovia ako mladí manželia zvažovali na predmetnej nehnuteľnosti výstavbu rodinného domu. O vlastníctve žalovanej v 37.rade k prevádzanej nehnuteľností nepochybovali, a domnievali sa, že po vyhotovení geometrického plánu zo dňa 28.3.1990 na účely majetkoprávneho usporiadania parcely č. 42, nadobudli vlastníctvo k tam vymedzenému pozemku vytvoreného z parciel č. 195 až č. 201, kat. územia T.-Š.. Vlastníctvo a výmeru pozemkov neskúmali, a vychádzali z toho, že pozemky, ktoré neboli predmetom vlastníctva žalovanej v 37. rade, tieto nadobudla na základe vydržania ona, resp. jej rodina potom, čo sa v 60-tych rokoch minulého storočia tieto pozemky „otočili o 90°“ a vlastníci si vzájomne vysporiadali nehnuteľnosti. Spornú nehnuteľnosť dali neskôr do užívania bratovi žalobcu v 1. rade, ktorý si naštrbil vzťahy so susedmi, a následne sa začal domáhať svojich vlastníckych práv syn žalovanej v 37. rade.
3. Žalovaní v 11., 30. a 31. rade namietli svoju pasívnu vecnú legitimáciu v konaní, keďže im nesvedčilo vlastnícke právo k žiadnej zo sporných nehnuteľností. Ostatní žalovaní sa k veci nevyjadrili, alebo s návrhom nesúhlasili dôvodiac, že neboli splnené podmienky vydržania lebo nebola uzavretá zmluva o prevode nehnuteľností a predávajúca, žalovaná v 37. rade, nebola vlastníčkou všetkých prevádzaných pozemkov, čo vylučovalo existenciu dobrej viery žalobcov pri tvrdenom nadobudnutí vlastníckeho práva.
4. Súd prvej inštancie vychádzajúc z identifikácie dotknutých parciel vykonanej katastrálnym úradom, výpisov z listov vlastníctva a pozemkových kníh mal zistené, že sporné nehnuteľnosti, ku ktorým sa žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho práva sú vytvorené z parciel registra EKN kat. územia Š. parc. č. 195, č. 196, č. 197, č. 198, č. 199, č. 200 a č. 201. Z pozemnoknižnej vložky č. 85 kat. územie Š., Štátneho notárstva Košice- mesto z 2.3.1990 vyplynulo, že parcela č. 195 bola v tom čase vo vlastníctve S. T. O.. G., T.L. M., rod. K., T. K., O.. D. a S. R., O.. C.. Z výpisu z pozemkovej knihy z pozemnoknižnej vložky č. 43, 45, 506 kat. úz. Š., Štátneho notárstva Košice - mesto z 9.8.1990 zistil, že v tom čase bol vlastníkom parcely č. 196 a č. 197 M. Ď. (pkn.vl. 45), parcely č. 200 otec žalovanej v 37. rade M. E. D. manželkou (pkn.vl. 43) a parcely č. 201 I. B.T. a E. B. (pkn.vl. 506). Z výpisov aktuálnych listov vlastníctva jednotlivých parciel v kat. území Košice-Šaca zistil, že vlastníkom EKN parcely č. 196 a č. 197 je žalovaný v 26. rade (LV č. XXXX), EKN parcely č. 198 žalovaný v 27. rade (LV č. XXXX), EKN parcely č. 199 žalovaní v 28. a 29. rade (LV č.XXXX), u EKN parcely č. 200 v priebehu konania bola ako vlastníčka zapísaná žalovaná v 37. rade (LV č. XXXX), vo vzťahu k EKN parcele č.195 (LV č. XXXX) a č.201 (LV č. XXXX), konal s ostatnými žalovanými v 1. až 10. rade, 13., 23. až 26. rade, v 32. až 34. rade, 36. a 38. rade ako s právnymi nástupcami pôvodných vlastníkov.
5. Po konštatovaní procesnej prípustnosti určovacej žaloby podľa § 137 písm. c/ Civilného sporového poriadku (CSP), keď považoval za nepochybne daný naliehavý právny záujem žalobcov na určení vlastníckeho práva, ak nie je predmetom evidencie katastra nehnuteľnosti, súd následne posudzoval vec podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (OZ) upravujúcich prevod nehnuteľností a nadobudnutie vlastníctva veci vydržaním zohľadňujúc právnu úpravu účinnú do 31. 12. 1991 v čase tvrdeného právneho úkonu kúpy nehnuteľnosti ako aj platné znenie Občianskeho zákonníka účinné od 1. 1. 1992. Citoval § 46 ods. 1, § 129 ods. 1,2, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1,4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.1992, § 132a ods. 1, § 133, § 134 ods. 2, § 135a ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.1991. Vzal do úvahy tiež právnu úpravu o zápise vecných páv k nehnuteľnostiam podľa § 62 až § 65 zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve účinnej do 31.12.1992, zákona č. 265/1992 Zb. účinného od 1.1.1993 do 31. 12. 1995, a následnú aj v súčasnosti platnú právnu úpravu účinnú od 1. 1. 1996 zákon č 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľnosti a o zápise vlastníckych a iných práv. Súd prvej inštancie konštatoval, že vydržanie predpokladá existenciu spôsobilého predmetu vydržania, oprávnenosť držby a jej nepretržitosť po dobu ustanovenú zákonom, ktorá v prípade nehnuteľnosti predstavuje 10 rokov. Oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, ktorá spočíva v jeho presvedčení, že je vlastníkom veci, i keď v skutočnosti tomu tak nie je. Tento omyl oprávneného držiteľa sa vzťahuje k právnym skutočnostiam, či právnej úprave, keď dobromyseľnosť sa vždy hodnotí objektívne so zreteľom na to, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú bolo možné so zreteľom na okolnosti a povahy prípadu od neho požadovať, mohol alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvod na pochybnosti, že mu vec alebo právo patrí. Súd prvej inštancie poukázal na to, že až od 1.1.1992 účinnosťou zákona č. 509/91 Zb. došlo k novelizácii Občianskeho zákonníka, ktorý zaviedol vydržanie v dnešnom ponímaní, keď od 1.4.1983 do 31.12.1991 bolo možné pozemok v osobnom vlastníctve vydržať len pre štát s nárokom na uzavretie dohody o osobnom užívaní. V zmysle § 872 ods. 6 OZ do doby oprávnenej držby sa na účely vydržania podľa § 134 platného OZ započítava aj doba predo dňom 1.1.1992.
6. Vychádzajúc z vyjadrení strán sporu, predložených listinných dôkazov súd ustálil, že žalobcovia nemohli bez pochybnosti nadobudnúť dojem, že žalovaná v 37. rade je vlastníčkou nehnuteľnosti, ktorá podľa geometrického plánu zo dňa 28.3.1990 č. 244-321-196-90 mala predstavovať novovytvorenú parcelu č. 42, pretože neexistovali také okolnosti, z ktorých by mohli vyvodiť, že žalovaná v 37. rade vlastní okrem parcely č. 196 a č. 197, z ktorej bola vytvorená parcela č. 42, aj ďalšie v nej zahrnuté parcely č. 195 a č. 198 až č. 201. Tieto okolnosti súdu vyplynuli zo samotného potvrdenia o úhrade finančnej čiastky 50.000,-Kčs pre žalovanú v 37. rade, ktoré potvrdenie sa výslovne vzťahovalo len na parcely č. 196 a č. 197. Iba takto označené parcelné čísla pozemkov boli uvedené aj v dotazníku a v čestnom vyhlásení, ktoré malo byť pripojené k budúcej registrácii a spoplatneniu zmluvy o prevode nehnuteľnosti, aj keď takáto napokon uzavretá nebola. Zo samotného geometrického plánu z roku 1990 na vytvorenie parcely č 42, už muselo byť žalobcom zrejmé, že novovznikajúca parcela č. 42, ktorú chceli nadobudnúť do vlastníctva sa týka aj iných, ďalších pozemkov, odlišnej výmery i označenia. Pritom žalobcovia nevyvinuli ani minimálne úsilie, aby si skutočnosti týkajúce sa vlastníckeho práva žalovanej v 37. rade overovali. V kontexte vyjadrenia strán sporu a vypočutých svedkov, tak súd považoval tvrdenie žalobcov, že žalovaná v 37. rade nadobudla k týmto ostatným parcelám č. 195, č. 198 až č. 201 vlastnícke právo vydržaním, za ničím nepodložené vyjadrenia, ktoré ostali len v rovine všeobecných úvah bez preukázania a konkretizácie okolností o tom, kedy mala žalovaná vstúpiť do držby uvedených pozemkov. Poukázal na to, že otec žalobcu v 1. rade W. J., ktorý prevod nehnuteľnosti v prospech žalobcov dojednával, ako svedok vypovedal, že žalovaná v 37. rade resp. jej rodina vlastnila len dve parcely. Samotná žalovaná v 37. rade si na okolnosti prevodu sporných nehnuteľností nespomínala, ale uvádzala, že obdŕžané finančné prostriedky predstavovali úhradu za pozemok pre jej otca M. E.. Omyl žalobcov ohľadne rozsahu vlastníctva žalovanej k nehnuteľnostiam preto súd hodnotil v okolnostiach prípadu ako neospravedlniteľný omyl, keď pri bežnej opatrnosti, bolo na mieste očakávať od žalobcov, že si ujasnia vlastnícke pomery k nehnuteľnosti. Žalobcovia sa bez primeraných dôvodov spoliehali na usporiadanie a vyriešenie vlastníckych pomerov len faktickým uplynutím času. V ďalšom súd poukázal na to, že dobromyseľnosť žalobcov vylučujú aj okolnosti, za ktorých sa ujali držby nehnuteľnosti, pretože sa tak stalo len na základe spísania potvrdenia o prevzatí kúpnej ceny a čestného vyhlásenia k registrácii a spoplatneniu zmluvy, ktoré neboli a ani nemohli byť titulom nadobudnutia vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti podľa platnej právnej úpravy, ktorá vyžadovala v § 46 OZ uzavretie písomnej kúpnej zmluvy a jej následnú registráciu štátnym notárstvom. Tvrdenia žalobcov, že právnu úpravu nepoznali a vychádzali z toho, že nimi vykonané úkony a vyhotovenie geometrického plánu samé
osebe majú za následok vznik ich vlastníckeho práva nebolo možné považovať za ospravedlniteľný právny omyl, pretože pri zachovaní obvyklej opatrnosti, jasné znenie zákona nemohlo u priemerne uvažujúceho človeka vyvolať objektívne presvedčenie o jeho vlastníctve. S odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/283/2009 súd zdôraznil, že právny omyl, ktorý spočíva v neznalosti či neúplnej znalosti všeobecne záväzných predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho právneho posúdenia následkov právnych skutočností, nemá za následok vznik vlastníckeho práva, a nie je ospravedlniteľným omylom. Vychádzajúc z uvedeného, keď nepovažoval za splnené podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, žalobu zamietol. Vo vzťahu k žalovaným v 11., 30. a 31. rade zamietnutie žaloby odôvodnil tiež nedostatkom ich vecnej pasívnej legitimácie, keďže nie sú vlastníkmi, či spoluvlastníkmi ktorejkoľvek z nehnuteľností, ktorej sa spor týkal.
7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (CSP). Vo vzťahu medzi žalobcami a tými žalovanými, ktorí boli v konaní úspešnou sporovou stranou, avšak žiadne trovy konania im nevznikli, vyslovil, že im náhradu trov konania proti žalobcom nepriznáva. Procesne úspešným žalovaným, u ktorých vznikli trovy konania spojené s trovami právneho zastúpenia, priznal náhradu trov konania proti žalobcom v plnom rozsahu.
8. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobcovia uplatňujúc odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP a žiadali, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a žalobe vyhovel, alebo aby rozhodnutie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
9. Odvolatelia nesúhlasili so spôsobom vyhodnotenia podmienok vydržania súdom prvej inštancie, zdôrazniac, že funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že mu patrí, ktorá dobrá viera je daná so zreteľom na všetky okolnosti. Vydržanie hojí vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu, keď účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. Súd prvej inštancie pri vyhodnocovaní dobrej viery opomenul vyhodnotiť okolnosti prevodu, keď nešlo o prevod medzi neznámymi osobami, ale osobami s rodinnými a priateľskými väzbami, ktoré sa poznali desaťročia, dlhodobo vedľa seba žili. K úkonu došlo v roku 1990 v období zásadných, spoločenských zmien a skutočnosť, že zmluva nebola registrovaná, nie je prekážkou oprávnenosti držby. Pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním nebola takáto registrácia štátnym notárstvom potrebná, pretože v takom prípade by bezprostredným titulom nadobudnutia vlastníctva nebolo vydržanie, ale samotný prevod práva na základe zmluvy. Považovali za nesprávne skutkové závery súdu, že rodina žalovanej v 37. rade, resp. žalovaná v 37. rade nenadobudla vlastníctvo vydržaním k celej novovytvorenej parcele č. 42, lebo podľa ich názoru z dokazovania vyplýva, že v 60-tych rokoch došlo k reálnemu rozdeleniu dotknutých nehnuteľností, keď jednotliví vlastníci zamenili pozdĺžne parcely na parcely vedúce priečne, čím došlo k faktickému rozdeleniu uvedených parciel a vzniku nových, a takto boli tieto parcely aj užívané. Tento fakt potvrdzuje aj výpoveď žalovaného v 26. rade, syna žalovanej v 37. rade, že jeho rodina po rozdelení sporný pozemok dlhodobo užívala a v čase, keď nebol pozemok obhospodarovaný a rástla na ňom burina, obracali sa na neho viacerí susedia s tým, aby to dal do poriadku. Z uvedeného vyvodzovali, že susedia ho považovali za vlastníka spornej nehnuteľností v celosti dotknutých pozemkov. Vytýkali súdu prvej inštancie, že neskúmal rozsah vlastníctva žalovanej v 37. rade ani u parciel č. 196 a č. 197, teda, či nemohlo dôjsť k vydržaniu nehnuteľnosti minimálne v rozsahu uvedených parcelných čísel. K právnemu omylu, ku ktorému v danom prípade došlo uviedli, že vzhľadom na vypísanie a zaslanie objednávky na registráciu zmluvy štátnemu notárstvu, a následne doručený geometrický plán s vyznačením pôvodných aj požadovaných zmien pozemkov mali za to, že došlo k splneniu všetkých zákonných podmienok pre registráciu zmluvy na štátnom notárstve a táto bola registrovaná. Odkázali tiež na rozhodnutie Okresného súdu Košice II zo dňa 18.9.2012 č.k. 16C 354/2011, ktorý sa týkal vydržania susediacej nehnuteľnosti a takmer rovnakého okruhu žalovaných, v ktorom konaní súd návrhu na vydržanie vyhovel.
10. K odvolaniu sa vyjadrili prostredníctvom právneho zástupcu žalovaní v 26., 30., 31. a 37. rade uvádzajúc, že rozhodnutie považujú za úplné, presvedčivé, vecne správne, navrhujú ho preto potvrdiť a zaviazať žalobcov k náhrade trov odvolacieho konania. Tvrdenia žalobcov o splnení predpokladov vydržania založených len na tom, že žalovaná v 37. rade resp. jej právni predchodcovia dlhú dobu užívali pozemok, resp. jeho časť, považovali za odporujúcu chápaniu inštitútu vydržania v hmotnom práve aj súdnej judikatúre. Zdôraznili, že už zo samotného geometrického plánu, ktorý bol objednaný žalobcami na majetkoprávne usporiadanie parcely č. 42 zo dňa 28.3.1990 vyplývali zmeny v číslovaní parciel i zmeny v označení listov vlastníctva a vlastníkov. Žalobcovia sa však nezaujímali z právneho hľadiska
o stav pozemku, a to nezodpovedá dobromyseľnému presvedčeniu, že sa stali po uplynutí desaťročnej doby vlastníkmi nehnuteľnosti. Za právne irelevantné označili tiež námietky žalobcov týkajúce sa ich právneho omylu pri nadobúdaní nehnuteľnosti, keď československé a následne i slovenské zákony jednoznačne určovali, že prevod nehnuteľnosti je založený na písomnej zmluve, a v danom prípade žalobcovia žiadnou takouto písomnou zmluvou nedisponujú. Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 Cdo 137/2011 bolo potvrdené, že ústna zmluva nemôže viesť k vydržaniu nehnuteľnosti, pretože držiteľ nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu nehnuteľnosť patrí.
11. Žalovaná v 24. rade vo vyjadrení k odvolaniu odkázala na svoje doterajšie stanoviská v priebehu konania o tom, že žalobcovia nesplnili podmienky vydržania, čo správne konštatoval aj súd prvej inštancie, pretože v prípade riadne uzavretej zmluvy, a jej následnej registrácie na štátnom notárstve, by sa nevyžadovalo súdne konanie o určenie vlastníckeho práva, prípadne, ak by skutočne splnili podmienky vydržania, mohli si dať osvedčiť svoje vlastníctvo v konaní pred notárskym úradom.
12. Po úmrtí pôvodnej žalovanej v 1. rade O. Y. v priebehu odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol o pokračovaní v konaní s jej právnou nástupkyňou, aktuálnou žalovanou v 1. rade, ktorá v odvolacom konaní vyjadrenie nepodala. Ani ostatní žalovaní sa k odvolaniu žalobcov nevyjadrili.
13. Krajský súd v Košiciach prejednal odvolanie žalobcov podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario bez nariadenia odvolacieho pojednávania, preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami žalobcov v odvolaní) a § 379 CSP spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, preto rozsudok vrátane výroku o trovách konania potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, lebo z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov je vecne správny.
14. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 10.9.2020 o 10.15 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli zverejnené na webovej stránke a úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle § 219 ods. 1,3 CSP.
15. Žalobcovia podali odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).
16. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd posúdil vec po právnej stránke. Vady v skutkových zisteniach súdu spočívajú v nesprávnom postupe súdu pri hodnotení výsledkov dokazovania, keď súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, prípadne prihliada na skutočnosti, ktoré preukázané neboli. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193 a § 205 CSP.
17. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil súd iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak, nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).
18. Ani jeden z uplatnených odvolacích dôvodov nebol naplnený. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, pričom vykonané dôkazy hodnotil podľa § 191 ods. 1,2 CSP, t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach,
pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo. Súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach sporových strán. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Nebolo zistené žiadne porušenie procesných práv ani iná vada konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
19. Podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, v ktorom sa súd prvej inštancie dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými okolnosťami potrebnými pre rozhodnutie o uplatnenom nároku, vrátane všetkých tvrdení a námietok sporových strán. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a dopĺňa nasledovné:
20. Žalobcovia sa v konaní domáhali určenia vlastníckeho práva tvrdiac, že sporné nehnuteľnosti dobromyseľne užívali od roku 1990 potom, čo ich nadobudli neperfektnou zmluvou od žalovanej v 37. rade. Na zistenia, že predmetom neperfektného prevodu mali byť aj nehnuteľnosti preukázateľne vo vlastníctve iných osôb, než žalovanej v 37. rade reagovali vyjadrením, že aj tieto nehnuteľnosti patrili vlastnícky žalovanej v 37. rade a to titulom vydržania, preto bola oprávnená na ich prevod. Vychádzajúc z uvedeného bolo povinnosťou žalobcov preukázať splnenie podmienok vydržania tak vo vzťahu k vlastným osobám, ako aj vo vzťahu k osobe žalovanej v 37. rade ako ich právnej predchodkyni. Predpokladmi nadobudnutia vlastníckeho práva nehnuteľnosti vydržaním sú podľa § 134 OZ oprávnená držba, uplynutie vydržacej lehoty 10 rokov a spôsobilý predmet vydržania, ktoré podmienky musia byť splnené súčasne. Inštitút vydržania bol do ustanovení OZ doplnený až zákonom č. 131/1982 Zb. účinným od 1. 4. 1983, ktorý umožňoval vydržanie u pozemku, ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania, avšak vydržaním nenadobudol vlastníctvo občan, ale štát. Z vydržania boli vylúčené pozemky, ktoré mohli byť len predmetom socialistického vlastníctva, alebo ku ktorým mala právo užívania socialistická organizácia (§ 135a OZ v znení do 31.12.1991), čo sa vzťahovalo najmä na poľnohospodársku (ornú) pôdu. Vydržanie vlastníckeho práva ku všetkým pozemkom, vrátane poľnohospodárskej a inej pôdy, a to priamo v prospech držiteľa (nie iba v prospech štátu) umožnila až novela Občianskeho zákonníka č. 509/91 Zb, účinná od 1.1.1992, keď súčasne prechodné ustanovenia umožnili započítať si vydržaciu lehotu aj pred 1.1.1992. V kontexte vyjadrení žalobcov, že sporná nehnuteľnosť mala byť predmetom vydržania už na základe úkonov právnych predchodcov žalovanej v 37. rade v 60-tych rokoch, žalobcovia neprodukovali žiadne dôkazy, že tieto nehnuteľnosti majúce charakter poľnohospodárskej (ornej)pôdy boli spôsobilým predmetom vydržania podľa právnej úpravy účinnej do 31. 12. 1991, ani neuvádzali žiadne tvrdenia o právnom titule svedčiacom pre dobrú vieru žalovanej v 37. rade, že jej nehnuteľnosť vlastnícky patrí, od ktorého titulu by mohli následne odvodzovať svoju dobrú vieru, že žalovaná v 37. rade bola oprávnená prevádzať svoje vlastnícke právo. Pokiaľ by aj súd vychádzal z predpokladu, že tu existoval spôsobilý predmet vydržania a uplynula lehota desiatich rokov pokojného, nerušeného užívania nehnuteľnosti, pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním musí byť súčasne splnená ďalšia podmienka, a tou je existencia oprávnenej držby držiteľa pozemku. V zmysle právnej teórie a súdnej judikatúry za oprávneného držiteľa sa považuje ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou a so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vlastnícky patrí. Skutočnosť, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný musí byť zhodnotená objektívne, jeho subjektívne predstavy nie sú rozhodujúce a jeho tvrdenie o tom, že mu vec patrí a že s ňou nakladal ako s vlastnou musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno reálne usúdiť, že jeho presvedčenie už v čase vstupu do držby bolo dôvodné. Prvou podmienkou vydržania je teda právny titul vstupu do oprávnenej držby, t.j. takej držby, ktorá privodí vydržanie, pričom tento titul musí byť preukázaný jednoznačne, nemôže byť pochybný, keďže len v pochybnostiach, či je držba oprávnená platí, že je oprávnená, čo sa však nevzťahuje na právny titul vstupu do držby.
Zákon ani v minulosti a ani teraz neupravuje, čo je titulom vstupu do držby, avšak možno ho vyvodiť z toho, že vlastník má vôľu previesť vlastníctvo na iný subjekt, ktorý s úmyslom nadobudnúť ho vstúpi do držby a zo všetkých okolností možno vyvodiť, že má dôvod správať sa, ako keby mu vec patrila. Rozlišujúcim znakom medzi držbou oprávnenou a neoprávnenou je dobromyseľnosť, resp. nedobromyseľnosť držiteľa, pričom otázku dobromyseľnosti je potrebné posudzovať so zreteľom na všetky okolnosti. Súdna prax je jednotná v tom, že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Z týchto okolností potom možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby veci. V dobrej viere je teda držiteľ, ktorý sa domnieva, že mu držaná vec alebo vykonávané právo patrí, aj keď v skutočnosti tomu tak nie je. Držiteľ je teda ohľadom existencie svojho práva v omyle, ktorý sa môže vzťahovať k právnym skutočnostiam, k osobám alebo k právnej úprave. Základom oprávnenej držby je ospravedlniteľný omyl. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci postupoval s obvyklou opatrnosťou, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu požadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného posudzovania veci, je neospravedlniteľný. Ospravedlniteľným omylom môže byť omyl skutkový aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a v nedostatku vedomosti o dôsledkoch právnych skutočností, ktoré sú všeobecne záväznými právnymi predpismi považované za právne relevantné. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v rozsudku sp. zn. 3 MCdo 7/2010 z 31.10.2011 poukazujúc v ňom aj na obdobný záver v ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu, napr. 3 Cdo 97/2009, 4 Cdo 283/2009, 5 Cdo 30/2010 a 6 MCdo 5/2010, omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný. Neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona pri robení právneho úkonu nie je ospravedlniteľná
- pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. O ospravedlniteľný omyl naopak nejde vtedy, ak mýliaca sa osoba z nedbanlivosti nevyužila možnosť overiť si skutočnosti rozhodujúce pre uskutočnenie právneho úkonu. Omyl vychádzajúci z nevedomosti o tom, aká je platná právna úprava, sa súdnou praxou nepovažuje za ospravedlniteľný omyl. Vydržanie nemôže privodiť iba skutočnosť, že obsah určitého práva je dlhodobo fakticky vykonávaný a že nikým, teda ani vlastníkmi evidovanými v príslušných evidenciách, nie je rušený.
21. Z vyššie uvedených princípov inštitútu vydržania vlastníckeho práva ustálených právnou teóriu i súdnou judikatúrou je zrejmé, že len dlhodobé užívanie nehnuteľnosti určitým spôsobom jednou, či viacerými osobami, nemôže privodiť nadobudnutie vlastníckeho právo pri neexistencii spôsobilého titulu užívania založeného na ospravedlniteľnom omyle. Žiadny zo žalovaných nepotvrdil, aby došlo k takému usporiadaniu pozemkov v danej lokalite, ktoré by mali za následok vydržanie vlastníckeho práva pre žalovanú v 37. rade aj vo vzťahu k tým častiam pozemkov, ktoré jej preukázateľne nepatrili v čase tvrdeného prevodu v roku 1990. Vydržanie vlastníckeho práva netvrdila ani len samotná žalovaná v 37. rade, a z výpovede ostatných žalovaných naopak vyplýva, že ktorýkoľvek z ďalších záujemcov o získanie vlastníctva k takto upraveným (otočným pozemkom) si tieto musel upraviť zmluvne alebo sa svojho práva domáhal v súdnom konaní. Pre rozhodnutie v danej veci je bez právneho významu aj výsledok súdneho sporu v inom konaní, ktoré je založené na odlišných skutkových okolnostiach, a nemá povahu rozhodnutia najvyšších súdnych autorít. Pokiaľ žalobcovia argumentovali rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 16C/354/2011 z 18.9.2012, v ktorom malo byť vyhovené návrhu v obdobnej právnej veci, tak z bodu 76. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že uvedené rozhodnutie vychádzalo z existencie riadnej kúpnej zmluvy. V prejednávanej veci je nesporné, že neexistuje žiadny listinný doklad majúci náležitosti kúpnej zmluvy o prevode sporných nehnuteľností, čo do vymedzenia a identifikácie nehnuteľnosti, zmluvných strán, ktorý by bol spôsobilý podľa v tom čase platnej právnej úpravy na registráciu štátnym notárstvom (§ 46, §134 ods. 2 OZ v znení účinnom do 31.12.1991, zákon č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve v znení účinnom do 31.12.1991). Naopak, žalobcovia do konania predložili iba potvrdenie o úhrade peňažnej čiastky za časť nehnuteľností, ku ktorým sa domáhajú určenia vlastníckeho práva, a už z geometrického plánu doručeného im v roku 1990 po vyplatení finančných prostriedkov im muselo byť zrejmé, že ich zámer na kúpu nehnuteľnosti
sa týka aj ďalších pozemkov vlastnícky nepatriacich žalovanej v 37. rade. Na uvedenú skutočnosť nemali žiadny vplyv príbuzenské vzťahy, či zmena spoločenských pomerov, na ktoré sa odvolávajú žalobcovia. Pri náležitej opatrnosti, ktorú bolo možné očakávať od priemerne uvažujúceho jedinca, žalobcovia si mali overiť právne pomery dotknutých nehnuteľnosti, a nemali žiadny dôvod sa domnievať, že na základe potvrdenia o zaplatení sa stali vlastníkmi geometrickým plánom vytvorenej novej par.č. 42 v kat. území T.-Š.. Odvolací súd v tomto odkazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 40Cdo/361/2012, v zmysle ktorého „judikatúra súdov je konštantná v tom, že pokiaľ sa niekto chopí držby nehnuteľnosti po 1.4.1964 na základe zmluvy o prevode nehnuteľností, ktorá nebola uzavretá v písomnej forme, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu nehnuteľnosť patrí a nemôže byť v zmysle § 130 ods. 1 OZ držiteľom oprávneným. Držba nehnuteľnosti opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu nehnuteľnosti.“ V rozpore so zásadou viazanosti súdu petitom žaloby, sú úvahy žalobcov v odvolaní, že súd prvej inštancie mohol posudzovať otázku vydržania aj len v časti nehnuteľnosti. Bez zmeny žaloby, súd nemôže rozhodovať o inom, než uplatnenom nároku. Napriek tomu, že nehnuteľnosť, ku ktorej sa žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho práva bola podľa geometrického plánu vytvorená z časti (dielov) iných pozemkov, teda fyzicky deliteľná, žalobcovia žiadali o určenie vlastníckeho práva k tejto novovytvorenej nehnuteľnosti ako k celku. Geometrický plán len v celom svojom rozsahu by bol spôsobilým podkladom na zápis práva k nehnuteľnosti, preto návrh žalobcov o určení vlastníckeho práva predstavoval jeden, právne nedeliteľný predmet sporu, o ktorom by nebolo možné bez zmeny žaloby rozhodovať čiastočne ani za splnenia podmienok vydržania u časti nehnuteľnosti. Odvolacie námietky žalovaných boli zo všetkých vyššie uvedených dôvodov nespôsobilé spochybniť správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.
22. Odvolací súd stotožňujúc sa s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie, preskúmavané rozhodnutie ako vecne správne potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 CSP, vrátane súvisiacich výrokov o nároku na náhradu trov konania.
23. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Odvolatelia boli v odvolacom konaní neúspešní, preto im nevznikol nárok na náhradu trov konania. Vo vzťahu k tým zo žalovaných, ktorým v odvolacom konaní nevznikli žiadne preukázateľné trovy, odvolací súd rozhodol, že stranám sporu náhradu trov nepriznáva. Žalovaným, ktorým v odvolacom konaní vznikli trovy právneho zastúpenia bola ako procesne úspešnej strane sporu priznaná náhrada trov odvolacieho konania proti žalobcom v plnom rozsahu.
24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).