Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_51Ek-2323-2019.pdf
PDF · 83.3 KB
No categories available
51Ek/2323/2019
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: oprávneného: R Collectors s. r. o. so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 50 094 297, právne zastúpeného: Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o. so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, Y.: 47 232 471, proti povinnému: I. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX S.-U., adresa na doručovanie I. XX, XXX XX Bratislava, o vymoženie 7.193 eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom: Mgr. Roman Vozár, Exekútorský úrad so sídlom Karloveská 6C, 840 00 Bratislava, pod sp. zn. 222EX 13/20, rozhodujúc o sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 51Ek/2323/2019 zo dňa 30. marca 2020, takto
rozhodol:
Súd sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 51Ek/2323/2019 zo dňa 30. marca 2020 z a m i e t a.
odôvodnenie:
1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 11.12.2019 domáhal od povinného vymoženia pohľadávky vo výške 7.193 eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu
- uznesenie Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 52Csp/58/2016 zo dňa 28.04.2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť a stalo sa vykonateľným dňa 16.6.2017. Dňa 16.01.2020 poveril súd vykonaním exekúcie súdneho exekútora.
2. Vyšší súdny úradník uznesením sp. zn. 51Ek/2323/2019 zo dňa 30.03.2020 návrh povinného na zastavenie exekúcie v zmysle § 61l ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení od 1.4.2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“) zamietol. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 61k ods. 1-3, § 45 ods. 1, § 46 ods. 1 písm. a), § 31 ods. 1, § 195, § 197, § 199a ods. 1, § 61a ods. 1, § 201 ods. 2 Exekučného poriadku, na ust. § 7 Vyhlášky č. 68/2017 Z. z. Vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), na ust. § 1 zákona číslo 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ukončení niektorých exekučných konaní“) a vecne tým, že povinný súdu nepreukázal dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku v spojení so skutočnosťou, že súd ani z úradnej povinnosti nezistil iný dôvod na zastavenie exekúcie. Povinný svoj návrh na zastavenie exekúcie odôvodnil svojimi majetkovými pomermi, má viacero exekúcií, je vyššieho veku s poškodením zdravia, jediný príjem nízky starobný dôchodok a vysoké náklady - lieky, liečebné pomôcky a pod., je diétár a dialytik, nie je schopný naplniť exekučný titul a má za to, že má byť posudzovaný podľa právnej úpravy o exekučnej amnestii, súčasne namietal výšku trov exekučného konania. Oprávnený s návrhom povinného na zastavenie exekúcie nesúhlasil s ohľadom na výšku vymáhaného dlhu, vyjadril ľútosť nad životnou situáciou povinného, no trval na podanom návrhu na vykonanie exekúcie. Súd v napádanom rozhodnutí konajúc vyšším súdnym úradníkom dospel k skutkovým záverom, že exekúcia
sa vykonáva na podklade exekučného titulu, ktorým súd prvej inštancie schválil zmier medzi účastníkmi konania, ktorým zaviazal povinného zaplatiť právnemu predchodcovi oprávneného sumu 7.193 eur spolu s úrokom 19 % ročne zo sumy 4.817,89 eur od 15.06.2017 do zaplatenia v mesačných splátkach vo výške 40 eur mesačne splatných vždy k 15-temu dňu príslušného kalendárneho mesiaca počnúc júnom 2017 pod následkom straty výhody splátok neuhradením čo i len jednej z nich. Vyšší súdny úradník ďalej konštatoval, že zákon v § 61 ods. 1 Exekučného poriadku taxatívne uvádza dôvody, pre ktoré súd môže zastaviť exekúciu, pričom dôvody, ktoré uvádza povinný, neumožňujú postup súdu podľa § 61k Exekučného poriadku a teda skutočnosti uvádzané povinným súd nepokladá za relevantné pre posudzovanie začatej exekúcie. Povinný súčasne ani nepripojil žiadne dostačujúce dôkazy, ktorými by preukázal dôvody na zastavenie exekúcie v zmysle § 61k ods. 1 Exekučného poriadku. Predmetný exekučný titul vyhodnotil ako riadny exekučný titul v zmysle § 45 Exekučného poriadku, na podklade ktorého možno viesť exekúciu, pričom povinný nepreukázal, že by bol zrušený. Exekučný súd nie je v rámci prebiehajúcej exekúcie oprávnený preskúmavať exekučný titul, prípadne správnosť a výšku priznanej pohľadávky, keďže s týmito skutočnosťami sa v základnom konaní už vysporiadal súd, ktorý rozhodnutie vydal. Rovnako súd nie je oprávnený preskúmavať konanie, ktoré predchádzalo vydaniu exekučného titulu. S argumentáciou povinného ohľadom jeho nemajetnosti sa vyšší súdny úradník vysporiadal tak, že s účinnosťou od 1.4.2017 došlo k novelizácii Exekučného poriadku, pričom v nových exekučných konaniach začatých po 1.4.2017 už nie je možné zastavenie exekúcie súdom z dôvodu nemajetnosti povinných. Túto právomoc získal súdny exekútor, ktorý v zmysle § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku exekúciu zastaví, ak sa do piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora a keďže doba piatich rokov ako je vyššie uvedené ešte neuplynula, exekúciu nie je možné z dôvodov nemajetnosti povinného zastaviť ani súdnym exekútorom. Zisťovanie majetkových pomerov vykonáva súdny exekútor a na ňom je posúdiť, či je pohľadávka oprávneného nevymožiteľná. Súd poznamenal, že na povinného sa „exekučná amnestia“ súvisiaca s uplatňovaním zákona o ukončení niektorých exekučných konaní s poukazom na ustanovenie § 1 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní nepoužije, keďže návrh na vykonanie exekúcie bol podaný až dňa 11.12.2019. K námietke povinného voči trovám exekúcie uviedol, že Exekučný poriadok iba v znení účinnom do 31.3.2017 umožňoval povinnému do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie podať námietky proti trovám exekúcie, avšak v súčasnosti už povinný takú možnosť nemá, pričom výpočet trov exekútora a ich správne vyčíslenie a uplatnenie je výlučne v kompetencii exekútora, ktorý v prípade pochybenia môže byť zodpovedný za škodu, ktorú povinnému spôsobí. Súd však nad rámec svojej povinnosti povinnému ozrejmil, že oprávnený si v návrhu na vykonanie exekúcie vyčíslil správne trovy exekúcie podľa § 10 ods. 2 a 13a ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, preto ich súd tak, ako boli uplatnené uviedol v poverení na vykonanie exekúcie a ďalej aj predbežné trovy súdneho exekútora vyčíslené v upovedomení o začatí exekúcie vyhodnotil ako vyčíslené správne v súlade s Exekučným poriadkom a ust. § 7, § 29 vyhlášky.
3. Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka podal povinný v zákonom stanovenej lehote dňa 27.04.2020 sťažnosť, ktorou žiadal, aby súd napádané uznesenie zmenil tak, že sa exekúcia zastavuje. Sťažnosť odôvodnil tým, že si súd osvojil právny názor súdneho exekútora, pričom podrobne neskúmal povinným uvádzané dôvody. Povinný trval na tom, že spĺňa podmienky exekučnej amnestie, pričom zotrvanie oprávneného na vymáhaní exekúcie navodzuje situáciu, ktorá ohrozuje jeho život.
4. Oprávnený sa k sťažnosti povinného vyjadril tak, že napádané rozhodnutie považuje za skutkovo aj právne správne z dôvodu neexistencie zákonného dôvodu na zastavenie exekúcie.
5. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
6. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
7. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
8. Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
9. Podľa § 245 CSP v sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to so zreteľom na povahu a okolnosti sporu možné a účelné.
10. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
11. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.
12. Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
13. Sudca po zistení, že sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané, proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná, po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti, preskúmal napadnuté uznesenie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že sťažnosť povinného nie je dôvodná. V danom prípade vyšší súdny úradník v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver, ktorý zároveň aj dostatočným spôsobom právne odôvodnil. Takýto postup súdu má oporu v právnych predpisoch a bol odôvodnený do tej miery, ktorá postačuje na záver o ústavnej konformite napadnutého uznesenia. Sudca sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka a v podrobnostiach naň odkazuje. Napriek zneniu ustanovenia zákona citovaného v bode 6 odôvodnenia tohto rozhodnutia, s poukazom na nesúhlas povinného prezentovaný v sťažnosti a k zvýrazneniu správnosti napádaného rozhodnutia, sa sudca nad rámec zákona (§ 202 ods. 2 Exekučného poriadku) vyporiadaval s najdôležitejšími dôvodmi uvádzanými v sťažnosti.
14. Súd, v sťažnostnom konaní konajúc sudcom, má za to, že vyšší súdny úradník správne vyhodnotil, že v tomto exekučnom konaní je podkladom pre vykonanie exekúcie vykonateľný exekučný titul, ktorý nebol doteraz zrušený, pričom exekučný súd nepreskúmava vecnú správnosť exekučného titulu. Sudca sa nestotožnil s názorom povinného, že sa vyšší súdny úradník dostatočným spôsobom nezaoberal dôvodmi povinného na zastavenie exekúcie. Naopak sudca vyhodnotil, že vyšší súdny úradník dostatočným spôsobom vysvetlil, prečo nie je možné exekúciu v súčasnosti zastaviť pre nemajetnosť povinného, kedy o nemajetnosti povinného nerozhoduje súd, ale súdny exekútor a ďalej primeraným spôsobom prezentoval, prečo sa na povinného nevzťahuje exekučná amnestia. K uvedenému sudca opätovne zdôrazňuje, že zlá sociálna situácia resp. nemajetnosť povinného nezakladá v tomto štádiu konania sama o sebe predpoklad na zastavenie exekúcie a nezbavuje povinného povinnosti vyplývajúcej mu z vykonateľného exekučného titulu. Zisťovanie majetkových pomerov vykonáva súdny exekútor a na ňom je posúdiť, či je pohľadávka oprávneného nevymožiteľná a preto sa sudca nestotožnil s výrokom povinného uvedeným v sťažnosti, podľa ktorého výkon exekúcie nie je možný z dôvodu sociálneho postavenia povinného a jeho rodiny. Povinný vo svojej sťažnosti naďalej trval na tom, že spĺňa podmienky exekučnej amnestie, avšak bližšie neozrejmil, aké podmienky exekučnej amnestie podľa neho spĺňa. Keďže sa povinnému v tomto smere nezdalo odôvodnenie vyššieho súdneho úradníka za dostatočné, hoci podľa sudcu napĺňa ústavné limity kladené na odôvodnenie rozhodnutia, sudca k uvedenému dodáva, že Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky s cieľom odbremeniť súdy, zosúladiť režim všetkých exekúcií a zastrešiť všetky exekúcie pod jeden súd prijalo zákon o ukončení niektorých exekučných konaní. S poukazom na uvedené bola veľká časť exekúcií ukončená, išlo však len o staré exekúcie, teda tie, ktoré sa začali ešte pred 1.4.2017 podľa starých pravidiel Exekučného poriadku, avšak táto exekúcia vedená proti povinnému sa vykonáva podľa Exekučného poriadku v znení od 1.4.2017, keďže sa exekučné konanie začalo až dňa 11.12.2019 a preto na ňu nebolo možné aplikovať zákon o ukončení niektorých exekučných konaní.
15. Čo sa týka tvrdenia povinného, že zotrvanie oprávneného na vymáhaní exekúcie navodzuje situáciu, ktorá ohrozuje jeho život, súd k uvedenému uvádza, že pri vykonávaní exekúcie súdnym exekútorom
existujú zákonné limity, kedy súdny exekútor nesmie siahnuť na určité veci vo vlastníctve povinného v zmysle § 115 Exekučného poriadku tak, aby bola zachovaná ochrana povinného, medzi ktoré patria napríklad hotové peniaze do sumy 165 eur, zdravotnícke potreby, nevyhnutné vybavenie domácnosti, osobné motorové vozidlo, ktoré povinný, ktorým je fyzická osoba potrebuje na individuálnu prepravu a na uspokojovanie potrieb fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a potrieb jeho rodiny alebo členov domácnosti a iné v zmysle uvedeného ustanovenia. Ide o určitú exekučnú imunitu, ktorá je prostredníctvom Exekučného poriadku poskytovaná ako ochrana povinným.
16. V súvislosti s prejavom nespokojnosti povinného s napadnutým rozhodnutím sudca poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. Súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010), čomu podľa názoru sudcu učinil konajúci vyšší súdny úradník napadnutým uznesením zadosť.
17. S poukazom na uvedené má sudca za to, že vyšší súdny úradník postupoval správne a v súlade so zákonom, keď v danej veci návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol z dôvodu, že povinný nepreukázal dôvody na zastavenie exekúcie a súčasne súd ani ex offo nezistil existenciu dôvodov na zastavenie exekúcie. Tým, že vyšší súdny úradník rozhodol v súlade s ustálenou judikatúrou, súd sa nemohol stotožniť s názormi povinného uvádzanými v sťažnosti. Keďže neboli zistené žiadne skutočnosti brániace vymáhateľnosti exekučného titulu, pričom súd nezistil ani žiadny iný dôvod na zastavenie exekúcie, a preto bolo potrebné sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 51Ek/2323/2019 zo dňa 30.03.2020 ako nedôvodnú zamietnuť.
18. Keďže si účastníci neuplatnili trovy sťažnostného konania, súd o nich nerozhodoval.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).