Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Sa/24/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobkyne: V. G., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť U. H. G., bez dokladov totožnosti, toho času miesto pobytu Ú. L. Z. L. S., X. XX, U., zastúpená Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice, proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava, Paulínska 13, 917 01 Trnava, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 08.09.2020, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-BA9-88-014/2020-AV zo dňa 13.08.2020, takto

rozhodol:

I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava, Paulínska 13, 917 01 Trnava č. PPZ-HCP-BA9-88-014/2020-AV zo dňa 13.08.2020, týkajúce sa žalobkyne: V. G., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť U. H. G., bez dokladov totožnosti.

II./ N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobkyňa V. G., nar. XX.XX.XXXX, bola bezodkladne prepustená zo zaistenia.

III./ Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa sa správnou žalobou zo dňa 08.09.2020 domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA9-88-014/2020-AV zo dňa 13.08.2020, ktorým žalovaný podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“) v zmysle tohto zákona rozhodol o zaistení žalobkyne na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jej prevozu podľa osobitného predpisu, ktorým je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 (ďalej „Nariadenie Dublin III“) s tým, že stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 13.10.2020.

2. Napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa bola dňa 12.08.2020 zadržaná na území Slovenskej republiky (ďalej „SR“) spolu so svojím manželom K. G., nar. XX.XX.XXXX a svojím maloletým synom J. G., nar. XX.XX.XXXX. Následne lustráciou v informačnom systéme zistil, že žalobkyňa je žiadateľom o azyl v Grécku a preto oznámil Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra SR (ďalej „dublinské stredisko“) dôvod na začatie tzv. dublinského konania podľa Nariadenia Dublin III. Žalovaný pristúpil k jej zaisteniu podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC, nakoľko podľa jeho názoru existuje značné riziko jeho úteku, vyplývajúce z jeho konania, kedy požiadal o udelenie azylu v inom členskom štáte, avšak opustil toto územie a ani na území SR nemá povolenie na pobyt.

3. S napadnutým rozhodnutím nesúhlasila z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, vec nesprávne právne posúdil a rozhodnutie žalovaného je zároveň nepreskúmateľné. Poukazovala na viaceré rozhodnutia súdov, ako aj Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, v zmysle ktorých

medzi zaistením a jeho účelom, t.j. konaním o odsune, vyhostení, tzv. dublinským transferom a pod., je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov. Tieto rozhodnutia súdov podčiarkujú povinnosť policajného orgánu preveriť reálnosť naplnenia účelu zaistenia a teda skúmať reálnosť vykonania odsunu štátneho príslušníka tretej krajiny z územia SR.

4. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z uvedeného vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca. Policajné orgány sú teda povinné už pri zaisťovaní žiadateľa o azyl v inom členskom štáte za účelom jeho odovzdania do iného členského štátu skúmať účelnosť a efektivitu zaistenia a teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky. Reálnosť (realizovateľnosť účelu zaistenia) odovzdania je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia. Poukazoval na rozsudok kasačného súdu sp. zn. z 03.01.2017, sp. zn. z 24.01.2017). Rovnako poukazovala aj na rozsudok kasačného súdu sp. zn. z 11.01.2016), v zmysle ktorého je rovnako dôležité zaoberať sa aj otázkou prijímacích podmienok pre žiadateľov o azyl v členskom štáte, do ktorého má byť zaistený žiadateľ vrátený.

5. Mala zato, že žalovaný bol povinný pri rozhodovaní o zaistení žalobkyne v predmetnej veci nielen poukazovať na právnu úpravu zaisťovania žiadateľov za účelom ich odovzdania v zmysle Nariadenia Dublin III, ale mal sa zaoberať i dôsledkami uskutočniteľnosti predpokladaného postupu, či prijímacími podmienkami v dožiadanom členskom štáte, t.j. v Grécku, ktoré dlhodobo čelí azda najväčšej kritike za neprijateľné prijímacie podmienky pre žiadateľov o azyl, ktoré boli dôsledkom toho, že mnohé krajiny pozastavili odovzdávanie žiadateľov o azyl späť do Grécka a ktorému navyše tieto nedostatky vytkol aj ESĽP.

6. Žalovaný tak nespravil, čím pochybil a nedostatočne zistil skutkový stav veci. V tomto smere je jeho rozhodnutie zároveň nepreskúmateľné. Bolo povinnosťou žalovaného zaobstarať si dostatok informácií o krajine, kam má byť žalobkyňa transferovaná a dostatočne ustáliť, či je zrealizovanie transferu na územie Grécka v súlade s čl. 3 Európskeho Dohovoru. Až na základe týchto skutočností potom žalovaný môže pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je dosiahnutie účelu zaistenia aspoň potenciálne možné, resp. prípustné. Žalovaný vo vzťahu ku Grécku splnenie týchto prijímacích podmienok neskúmal, hoci sú príslušným slovenským orgánom všeobecne známe.

7. Tvrdila, že žalovaný dôsledne neposúdil a nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k prijímacím podmienkam žiadateľov o azyl v Grécku. Napriek tomu, že žalovaný rozhoduje „iba“ o zaistení cudzinca, ktorý má byť eventuálne podriadený dublinskému transferu a nie je orgánom vydávajúcim rozhodnutie o odovzdaní, nemožno ho zbaviť v absolútnom zmysle povinnosti zaoberať sa prípustnosťou zrealizovania samotného transferu v súlade s čl. 3 Dohovoru aj v konaní o zaistení, keďže vedomosť o existencii právnych alebo faktických prekážok zrealizovania odsunu zaisteného cudzinca má za následok aj nesúlad rozhodnutia o zaistení cudzinca s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru pre jeho neúčelnosť, a to už od samotného začiatku. Napadnuté rozhodnutie preto považovala za nepreskúmateľné pre absentujúcu právnu úvahu žalovaného ohľadom reálnej uskutočniteľnosti dublinského návratu žalobkyne do Grécka a teda účelnosti jej zaistenia, ako aj z dôvodu absencie zisťovania a vyhodnotenia aktuálnej situácie žiadateľov o azyl a ich prijímacích podmienok v Grécku. V tejto súvislosti poukazovala na rozhodnutie ESĽP vo prípade M.S.S. proti Belgicku a Grécku (sťažnosť č. 30696/09, rozhodnutie z 21.01.2011), ako aj nález Ústavného súdu SR -39 z 31.05.2011.

8. Rovnako mala zato, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia žalobkyne. Žalovaný stanovenú dĺžku doby zaistenia neodôvodnil aplikujúc osobitné lehoty stanovené Nariadením Dublin III pre zaistenie žiadateľa o azyl v inom členskom štáte za účelom jeho odovzdania (napr. 6-týždňová lehota zaistenia od akceptácie dožiadania, lehoty na výkon odovzdania a pod.) a tým spôsobil nepreskúmateľnosť rozhodnutia aj v tejto časti. Okrem uvedeného na území členských štátov došlo k viacerým obmedzujúcim opatreniam európskych štátov, týkajúcich sa uzavretia hraníc, letísk, obmedzeniam vstupu cudzích štátnych príslušníkov na ich územia a pod.. Aj v tejto súvislosti s prihliadnutím na lehoty stanovené Nariadením Dublin III mal žalovaný ustáliť, či

je v súčasnosti vôbec možné zrealizovať účel zaistenia žalobkyne pre faktické prekážky pri výkone dublinských transferov. Držanie cudzinca v zaistení, ktorého nie je možné odsunúť z územia SR v lehotách stanovených Nariadením Dublin III, je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.

9. Takisto poukazovala nato, že sa v zaistení nachádza spolu so svojím manželom K. G., nar. XX.XX.XXXX a svojím maloletým synom J. G., nar. XX.XX.XXXX, ktorí boli zaistení na základe samostatných rozhodnutí žalovaného, pričom navrhovala, aby súd posudzoval ich veci vo vzájomnej súvislosti s cieľom nerozdelenia rodiny. Vyššie vytýkanými nedostatkami v prijímacích podmienkach pre žiadateľov o azyl v Grécku sa mal žalovaný zaoberať o to viac, že sa v prejednávanom prípade jedná o cudzinca - matku s 1 maloletým dieťaťom. Dával do pozornosti článok 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, v zmysle ktorého záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí. Vo veciach zaisťovania maloletých cudzincov zdôrazňuje rozhodovacia prax Európskeho súdu pre ľudské práva a kasačného súdu potrebu obozretného posudzovanie takýchto prípadov zaisťovania rodín cudzincov s maloletými deťmi (rozsudok ESĽP vo veci Muskhadzhiyeva a ďalší proti Belgicku a Popov proti Francúzsku, rozsudok kasačného súdu sp. zn. z 17.10.2016, sp. zn. z 14.06.2016).

10. Žalovaný rozhodnutím o zaistení č. PPZ-HCP-BA9-88-014/2020-AV zo dňa 13.08.2020 zaistil žalobkyňu podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jej prevozu podľa osobitného predpisu s tým, že stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 13.10.2020.

11. V informačných systémoch v systéme MIGRA bolo zistené, že je žiadateľom o azyl v Grécku. Dodal, že dňa 13.08.2020 na základe jeho oznámia začne dublinské stredisko následne konanie v zmysle Nariadenia Dublin III.

12. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 11.09.2020 uviedol, že žiada správnu žalobu zamietnuť. K reálnosti naplnenia účelu zaistenia a vykonania odsunu účastníka konania z územia SR na územie Grécka mal za to, že v zmysle článku 18 ods. 1 písm. b) Nariadenia Dublin III, s poukazom na článok 24 Nariadenia, je Grécko, ako štát, kde podal účastník konania prvú žiadosť o azyl (medzinárodnú ochranu), povinné účastníka konania prevziať, nakoľko zo systému EURODAC porovnaní otlačkov prstov je nepochybné, že účastník konania takúto žiadosť na území Grécka podal a teda Grécko je zodpovedné za prijatia účastníka konania na jeho územie a rozhodovať o jeho žiadosti o azyl. Nariadenie nedáva Grécku možno prevziať účastníka konania, ale zakladá mu povinnosť ho prevziať spolu aj s celou rodinou.

13. Ohľadne aktuálnej situácie v Grécku podotkol, že Európska Únia a najmä Grécko, zažívajú vo veľkej miere migračnú krízu a s ňou spojené migračné vlny, avšak treba si uvedomiť, že celosvetovo má dôvod na migráciu až 2 miliardy ľudí a Európska Únia má čo do počtu ubytovateľov len asi štvrtinu, čiže asi 500 miliónov obyvateľov. Na základe počtu osôb, ktorí sa pokúšajú nelegálne dostať do Európskej Únie, nie je v silách a možnostiach členských štátov, aby nelegálni migranti, prichádzajúci na území Európskej Únie aby ich pobývanie na území určitých členských štátov bolo na úrovni ubytovania v hoteli. Účastník konania prišiel podľa jeho slov na územie Európskej Únie z obavy o svoj život z dôvodu aktuálnej situácie v domovskej krajine. Správny orgán ma zo to, že v takýchto prípadoch je prvoradé, aby sa cudzinec nachádzal na území takého štátu, kde mu nehrozí žiadne nebezpečenstvo tak, ako v domovskej krajine, prípadne ako v krajine, z ktorej utiekol. Grécko je plnohodnotným členom Európskej Únie, Rady Európy, OSN, NATO a ratifikovalo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Bol toho názoru, že nie je možné, aby boli porušované základné ľudské práva a základné slobody. Je však nutné podotknúť, že je možné, že v utečeneckých táboroch majú cudzinci istý diskomfort, avšak treba povedať, že im tam nehrozí žiadne nebezpečenstvo smrti, prenasledovania a podobne. Taktiež bol toho názoru, že účastník konania je povinný dodržiavať pravidlá krajiny, do ktorej navyše vstúpil nelegálne za pomoci prevádzača a bez platného dokladu totožnosti, kedy nie je jednoznačne možné identifikovať reálnu krajinu, ktorej je účastník konania štátny príslušníkom, jeho meno a priezvisko a podobne.

14. K námietke dĺžky zaistenia uviedol, že túto určil do 14.10.2020. Dublinské nariadenie pripúšťa po zrátaní dĺžok všetkých potrebných úkonov pre zrealizovanie Dublinského transferu s poukazom na článok 28 nariadenia maximálnu dĺžku zaistenia 12 týždňov. Správny orgán určil lehoty na zaistenie na dobu 2 mesiace, pričom na konci doby zaistenia, ako aj počas celej doby zaistenia, skúma správny

orgán, či účel zaistenia stále trvá. K samotnej doprave do Grécka uviedol, že aj v súčasnej situácii je zachované letecké spojenie SR a Grécka, čiže je možné dopraviť účastníka konania do tejto krajiny.

15. Mal tiež za to, že v danom prípade bolo preukázané značné riziko úteku, nakoľko účastník konania požiadal a udelenie medzinárodnej ochrany na území Grécka, avšak nezotrval v tejto krajine do rozhodnutia o jeho žiadosti a chcel sa dostať nelegálne do cieľovej krajiny, čo bolo v jeho prípade Nemecko. V ustálenej súdnej judikatúry už uvedené zakladá riziko úteku, nakoľko už raz utiekol z krajiny, ktorá mala rozhodovať o jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. Nezaistením účastníka konania by došlo k zmareniu jeho účelu, a to vráteniu podľa Nariadenia Dublin III do Grécka, pričom je dôvodná obava, že účastník konania by pri pobyte na slobode pokračoval vo svojej ceste do Západnej Európy.

16. K skutočnosti, že je zaistený aj spolu so svojim dieťaťom a ženou žalovaný uviedol, že správny orgán sa pri umiestňovaní maloletého spolu s rodičmi do Ú. L. Z. zaoberal aj Dohovorom o právach dieťaťa, kde sa v článku 9 pod názvom Odlúčenie od rodičov uvádza nasledovné: „Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, okrem prípadov, keď príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom jednaní určia, že takéto oddelenie je potrebné v najlepšom záujme dieťaťa.“ Mal za to, že tým, že maloletého umiestnil spoločne s jeho rodičmi v jednom zariadení, chránil najlepšie záujmy maloletého a nepretrhol tak rodinné väzby členov tejto rodiny. Zároveň správny orgán poukazoval aj na tú skutočnosť, že do uvedeného zariadenia sa v samostatnom konaní umiestňuje aj matka dieťaťa. Tým, že správny orgán nerozdelil rodinu, dodržal zároveň aj základnú zásadu zachovania rodiny a právo dieťaťa byť v opatere svojho rodiča, teda právo na rodinný život. Poukazujúc na záujmy maloletého dieťaťa v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa, aj keď umiestnenie maloletého dieťaťa v Ú. L. Z. spolu s jeho matkou je síce zásahom do práv dieťaťa, avšak podľa názoru správneho orgánu je v záujme maloletého dieťaťa, aby zotrvalo so svojim rodičom a nebolo od neho odlúčené a odovzdané pracovníkom sociálnej kurately, čo by podľa názoru správneho orgánu bolo horším zásahom do jeho práv. Správny orgán na základe získaných informácií od Ú. L. Z. konštatoval, že Ú. L. Z. je zariadením, v ktorom sú vytvorené podmienky aj pre umiestnenie rodín s deťmi. Maloletým osobám spolu s rodičmi je zabezpečená každodenná osobná hygiena. Strava je deťom poskytovaná 5x denne (okrem raňajok, obeda a večere dostávajú deti navyše desiatu a olovrant), pediatrická zdravotná starostlivosť je poskytovaná na základe zmluvného vzťahu. V prípade jazykovej bariéry je k lekárskym vyšetreniam zabezpečený tlmočník do príslušného jazyka. Dodal, že spoločné zaistenie rodičov a ich dieťaťa je najlepší záujem dieťaťa a jeho rodičov, nakoľko sú spolu na jednom mieste bez odlúčenia.

17. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje značné riziko jeho úteku.

18. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

19. Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

20. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

21. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo

b) zložiť peňažnú záruku.

22. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

23. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.

24. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

25. Podľa , Nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

26. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, Zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.

27. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.

28. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

29. Podľa článku 9 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.

30. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami.

31. Podľa o správnom konaní (ďalej len „“), Tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

32. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

33. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

34. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

35. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

36. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

37. V zmysle ustanovenia vyplýva, že správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach zaistenia neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

38. Pokiaľ sa týka námietok žalobkyne voči rozhodnutiu žalovaného, súd právne uzatvára:

39. Predmetom konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BA9-88-014/2020-AV zo dňa 13.08.2020, ktorým žalovaný podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC rozhodol o zaistení žalobkyne na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jej prevozu podľa osobitného predpisu, s tým, že stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 13.10.2020.

40. Predpokladom zaistenia žalobkyne v zmysle citovaného ustanovenia je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

41. V prípade žalobkyne bolo z informačných systémov zistené, že požiadala o udelenie azylu na území Gréckej republiky. Danú skutočnosť oznámil správny orgán dňa 13.08.2020 Dublinskému stredisku.

42. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že podstatou Dublinského nariadenia je určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle kapitoly III článku 7 odsek 2 Dublinského dohovoru členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom z konania vyplýva, že touto krajinou má byť Grécko, kde žalobkyňa požiadala o azyl.

43. V tejto súvislosti správny súd zdôrazňuje, že Ústavný súd SR a Najvyšší súd SR už viackrát vo svojich rozhodnutiach zdôraznili, že medzi zaistením a jeho účelom (t.j. konaním o odsune. vyhostení, tzv. dublinským transferom a pod.) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov (napr. rozsudok NS SR sp. zn. , , , , , , nález Ústavného súdu SR sp. zn. -81 zo dňa 19.10.2010, nález Ústavného súdu SR sp. zn. -50 z 09.10.2013).

44. Pokiaľ sa týka žalobnej námietky, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre absentujúcu právnu úvahu žalovaného ohľadom reálnej uskutočniteľnosti dublinského transferu

žalobkyne do Gréckej republiky a teda účelnosti jej zaistenia, ako aj námietky týkajúcej sa nedostatočného zistenia skutkového stavu zo strany žalovaného vzhľadom na absenciu zisťovania a vyhodnotenia aktuálnej situácie žiadateľov o azyl a ich prijímacích podmienok v Grécku, správny súd dopĺňa, že v zmysle rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je povinnosťou policajného orgánu preveriť reálnosť naplnenia účelu zaistenia, teda skúmať reálnosť vykonania odsunu štátneho príslušníka tretej krajiny z územia Slovenskej republiky. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach poukázal na čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorý má v zmysle prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky a podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca. Policajné orgány sú teda povinné už pri zaisťovaní žiadateľa za účelom jeho odovzdania do iného členského štátu skúmať účelnosť a efektivitu zaistenia, a teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky. Reálnosť (realizovateľnosť účelu zaistenia) odovzdania je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia. Najvyšší súd vo viacerých doterajších rozhodnutiach (napr. sp. zn. ) zdôraznil nutnosť aktuálnych správ o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený.

45. Podľa názoru správneho súdu, zodpovedajúceho súdnej praxi v danej oblasti, žalovaný pri rozhodovaní o zaistení žalobkyne bol povinný nielen poukazovať na právnu úpravu zaisťovania cudzincov za účelom ich odovzdania v zmysle Dublinského nariadenia III, ale sa mal zaoberať i dôsledkami uskutočniteľnosti predpokladaného postupu, či prijímacími podmienkami v dožiadanom členskom štáte, ktorým je Grécko. Žalovaný však v tomto prípade tak nepostupoval, čím pochybil a nedostatočne zistil skutkový stav veci, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie v konečnom dôsledku aj nepreskúmateľné. V zmysle vyššie uvedeného bolo povinnosťou správneho orgánu si zaobstarať dostatok informácií o krajine, kam má byť žalobkyňa transferovaná a dostatočne ustáliť, či dožiadaná členská krajina je schopná a ochotná žalobkyňu prijať. Takémuto postupu zodpovedá aj právny názor kasačného súdu vyslovený v rozsudku sp. zn. , ktorý v odôvodnení výslovne uviedol, že: „V kontexte vyššie citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach administratívneho zaistenia je povinnosťou žalovaného obstarať dostatok informácií ohľadom krajiny, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny odovzdaný, ako aj schopnosť daného štátu prevziať takúto osobu. Na základe týchto skutočností potom žalovaný môže pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je dosiahnutie účelu zaistenia aspoň potenciálne možné.“

46. V rámci preskúmavania rozhodnutí o zaistení najvyšší súdny orgán SR sa vo svojich jednotlivých rozhodnutiach vyjadril aj k otázke skúmania prijímacích podmienok pre žiadateľov o azyl v členskom štáte, do ktorého má byť zaistený žiadateľ vrátený (napr. právny názor vyslovený v rozsudku NS SR sp. zn. zo dňa 11.01.2016), podľa ktorého za účelom zabezpečenia prípravy alebo prevozu cudzinca podľa dublinského nariadenia je potrebné, aby žalovaný zaujal stanovisko jednak k tomu, či je krajina zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia III ochotná a schopná cudzinca prijať, pretože od postoja tejto krajiny závisí samotný účel zaistenia, nakoľko jeho reálnosť (realizovateľnosť) je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia a taktiež je povinnosťou žalovaného skúmať aj podmienky, do akých má byť zaistená osoba vrátená a či takýmto vrátením (odovzdaním) osoby nedôjde k porušeniu princípu non-refoulement. Najvyšší súd v odôvodnení tohto rozhodnutia uzavrel, že bez zaujatia stanoviska k vyššie uvedeným skutočnostiam nie je možné dať jednoznačnú odpoveď na základnú otázku, či by v prípade zistenia takýchto skutočností nešlo o prekážky, ktoré by fakticky aj právne bránili vrátiť takúto osobu do dotknutej krajiny a tým pádom by neprichádzalo do úvahy ani zaistenie pre účel, o ktorom je vopred známe, že ho nebude možné realizovať.

47. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, ako aj z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný pri svojom rozhodovaní o zaistení žalobkyne splnenie vyššie uvedených podmienok neskúmal, čím pochybil a svoje rozhodnutie zaťažil vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu vo vzťahu k existencii prijímacích podmienok žiadateľov o azyl v Gréckej republike.

48. V tej súvislosti je potrebné poukázať aj na právny názor Ústavného súdu SR vyslovený v náleze -39 z 31.05.2011 vo veci sťažnosti žiadateľa o azyl ohľadom jeho dublinského transferu (v danom prípade do Grécka), v ktorom konštatoval, že: „v rámci konania bolo potrebné uplatňovať štandardy ochrany vyplývajúce z Dohovoru čl. 3, ktorý zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd a preto má prednosť pred zákonom. Možné porušenie absolútneho zákazu zlého zaobchádzania v zmysle čl. 3 Dohovoru a vyvoláva procesnú povinnosť štátu zabezpečiť účinné úradné vyšetrenie tvrdeného zlého zaobchádzania, pričom pojem „účinné“ zahŕňa predovšetkým atribúty dôkladnosti, rýchlosti, nezávislosti a nestrannosti.“

49. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd ako dôvodnú hodnotí námietku žalobkyne o absencii zisťovania a vyhodnotenia aktuálnej situácie žiadateľov o azyl a ich prijímacích podmienkach v Grécku a z rozhodnutia žalovaného nie je ani zrejmé, aké dôkazy vykonal (a ako ich vyhodnotil) za účelom zistenia, že by transferom žalobkyne na jeho územie nedošlo k porušeniu čl. 3 Dohovoru a .

50. V správnej žalobe rovnako poukazoval nato, že žalobkyňa sa v zaistení nachádza spolu so svojím manželom K. G., nar. XX.XX.XX90 a svojím maloletým synom J. G., nar. XX.XX.XXXX, ktorí boli zaistení na základe samostatných rozhodnutí žalovaného, pričom navrhoval, aby súd posudzoval ich veci vo vzájomnej súvislosti s cieľom nerozdelenia rodiny. Práve nedostatkami v prijímacích podmienkach pre žiadateľov o azyl v Grécku sa mal žalovaný zaoberať o to viac, že sa v prejednávanom prípade jedná o cudzinca - matku s 1 maloletým dieťaťom. Dávala do pozornosti článok 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, v zmysle ktorého záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí. Správny súd s poukazom na judikatúru uvedenú nižšie vyhodnotil danú námietku ako dôvodnú.

51. Správny súd uvádza, že zaistenie žalobkyne nemožno posudzovať izolovane, ale tieto prípady (zaistenie jej maloletého dieťaťa, ako aj manžela) musia byť posudzované vo vzájomných súvislostiach. Kasačný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôrazňoval potrebu posudzovať v prípade zaistenia maloletých detí najlepší záujem dieťaťa v zmysle čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Deti by pritom nemali byť postihované obmedzením osobnej slobody pre imigračné postavenie ich rodičov.

52. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody, a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. Rovnako vo viacerých prípadoch rozhodol, že umiestnenie detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, bolo porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru.

53. V tomto kontexte súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku sp. zn. zo dňa 14.6.2016 (Judikát roka 2017). V zmysle predmetného rozsudku správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov, najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov, opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

54. Kasačný súd považoval za dôležité tiež zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t.j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Pritom poukazoval na rozhodovaciu prax ESĽP vyjadrenú v rozsudku zo dňa 19.01.2012 vo veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, rozsudku zo dňa 12.10.2006 vo veci Mubilanzila Mayeka a Kaník Mitunga v. Belgicko (sťažnosť č. 13178/03) a rozsudku zo dňa 19.01.2010 vo veci Muskhadzhiyeva i. v. Belgicko (č. 41442/07).

55. Z tohto pohľadu treba identifikovať intenzitu zásahu do súkromného a rodinného života žalobkyne v dôsledku napadnutého rozhodnutia o zaistení a intenzitu porušenia zákona, ktoré viedlo k jeho vydaniu. Zo samotnej podstaty princípu primeranosti totiž vyplýva, že sa hodnotí „niečo k niečomu“, v danom prípade to mal byť verejný záujem spočívajúci v ochrane verejného poriadku s právom na súkromný a rodinný život cudzinca.

56. V prípade, ak by správny súd ponechal žalobkyňu v zaistení po tom, čo by došlo k prepusteniu zo zaistenia jej maloletého dieťaťa, došlo by tým aj k porušeniu čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, teda najlepšieho záujmu maloletého cudzinca, ktorý má právo byť so svojim rodičom ako zákonným zástupcom. Teda ponechaním žalobkyne v zaistení by z pohľadu maloletého cudzinca došlo k porušeniu princípu sledovania jeho najlepšieho záujmu. Správny súd má zato, že žalovaný neposúdil dostatočne v kontexte zaistenia maloletého cudzinca (dieťaťa žalobkyne), zaistenie žalobkyne so zásahom do ich práva na rodinný a súkromný život (čl. 8 ods. 1 Dohovoru).

57. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia zo strany súdu, tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 06.02.2015).

58. S prihliadnutím na právne závery vedúce k zrušeniu napadnutého rozhodnutia žalovaného preto správny súd z dôvodu procesnej ekonómie ostatné žalobné dôvody uplatnené v podanej správnej žalobe podrobnejšie nevyhodnocoval.

59. Preto správny súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, podľa a z dôvodov uvedených v , a napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a nariadil bezodkladné prepustenie žalobkyne zo zaistenia.

60. O trovách konania súd rozhodol podľa tak, že priznal ich náhradu žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.