Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 19 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (37)III. ÚS 110/2011
PDF · 324.3 KB
No categories available
III. ÚS 110/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2011 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
o sťažnosti S. H. T., štátneho občana Afganistanu, zastúpeného Mgr. M. Š., pre namietané
porušenie jeho základného práva nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému či
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práva spočívajúceho v zákaze mučenia podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
9 Sža 11/2010 z 29. septembra 2010 takto
rozhodol:
1. Základné právo S. H. T. nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému či
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a právo spočívajúce v zákaze mučenia podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
9 Sža 11/2010 z 29. septembra 2010 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sža 11/2010 z 29. septembra
2010 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. S. H. T. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 € (slovom
dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov), ktoré j e p o v i n n ý vyplatiť
Najvyšší súd Slovenskej republiky na účet Mgr. M. Š., do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 110/2011-19 z 15. marca 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť S. H. T.,
štátneho občana Afganistanu (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Mgr. M. Š., pre
namietané porušenie jeho základného práva nebyť mučený ani podrobený krutému,
neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva spočívajúceho v zákaze mučenia podľa čl.
3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sža 11/2010
z 29. septembra 2010.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že namietaným rozsudkom najvyšší súd potvrdil
rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Saz 2/2010-84
z 22. júna 2010, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Migračného úradu Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky (ďalej len „migračný úrad“) sp. zn. ČAS: MU-33-32/DS-Ž-2009
z 5. marca 2010. Podľa vyjadrenia sťažovateľa migračný úrad označeným rozhodnutím
zamietol jeho žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, čo v podstate znamenalo jeho
transfer do Grécka, ktoré bolo štátom zodpovedným za jeho prevzatie. Sťažovateľ ako
štátny občan Afganistanu pritom poukázal na to, že v prípade jeho transferu do Grécka by
mu neboli poskytnuté záruky, že v tomto štáte, vzhľadom na nedostatočnú úroveň
azylového právneho systému a praxe, bude pripustený do konania o udelenie azylu. Zároveň
prejavil obavy, že následným vyhostením do krajiny pôvodu – do Afganistanu existuje
reálna obava, že bude vystavený ohrozeniu života z dôvodu vážneho bezprávia voči jeho
osobe. Sťažovateľ preto odvolávajúc sa na jednotlivé dokumenty organizácií zaoberajúcich
sa ochranou ľudských práv a základných slobôd a poskytovaním ochrany a pomoci
utečencom žiadal Slovenskú republiku o aplikáciu čl. 3 ods. 2 Nariadenia Rady (ES)
č. 343/2003 z 18. februára 2003 (ďalej len „dublinské nariadenie“), a teda o to, aby
Slovenská republika v zmysle tohto článku prevzala zodpovednosť za jeho žiadosť
o udelenie azylu. Keďže najvyšší súd sa stotožnil s tým, že v namietanom prípade nebolo
nutné aplikovať čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia, čo malo za následok transfer
sťažovateľa do Grécka, sťažovateľ vyslovil názor, že tým došlo k porušeniu jeho
základného práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 3 dohovoru.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn.
9 Sža 11/2010 z 29. septembra 2010 porušil jeho základné právo podľa čl. 16 ods. 2 ústavy
a právo podľa čl. 3 dohovoru, napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na
ďalšie konanie a aby najvyššiemu súdu uložil povinnosť uhradiť mu trovy právneho
zastúpenia.
K sťažnosti sťažovateľa sa vyjadril najvyšší súd prostredníctvom predsedníčky
správneho kolégia, a to listom č. k. KP 4/2011-39 zo 14. apríla 2011, v ktorom sa okrem
iného uvádza:
«Ohľadne námietok navrhovateľa o nehumánnosti transferu navrhovateľa do Grécka
a jeho nepripustenia k azylovému konaniu nemá k vysloveným záverom krajského súdu
odvolací súd žiadne pripomienky a v podrobnostiach na ne odkazuje.
Odvolací súd k námietke navrhovateľa, že bolo v jeho prípade potrebné rozhodnúť
podľa čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia (tzv. doložky suverenity), považuje za dôležité
uviesť, že nariadenie ani žiadny zákon výslovne neukladá povinnosť správnemu orgánu
prevziať zodpovednosť za posúdenie žiadosti o udelenie azylu podľa čl. 3 ods. 2 dublinského
nariadenia. Nejde teda o nárok, o ktorom musí rozhodnúť správny orgán ex lége, ale
o výsledok správneho uváženia správneho orgánu... Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť
správneho rozhodnutia... V takých prípadoch je súd oprávnený preskúmať len to, či došlo
k výberu z dovolených možností, ale výber sám zásadne prieskumu nepodlieha
a preskúmanie sa vykoná iba podľa kritérií, ktoré pre správne uváženie uvádza zákon.
Ak teda právna zástupkyňa navrhovateľa poukazovala na prax niektorých členských
štátov Európskej únie, ktorých orgány rozhodli v niektorých prípadoch o nenavrátení
žiadateľov podľa dublinského nariadenia do Gréckej republiky, ide o správne uváženie,
ktoré je plne v právomoci daného členského štátu a výber z možností „prevziať“ či
„neprevziať“ zodpovednosť za posúdenie nepodlieha súdnemu preskúmaniu...
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje so skutkovými aj právnymi závermi
krajského súdu, ktoré vo svojom rozhodnutí odôvodnil, z čoho vyvodil svoj záver zhodný so
záverom odporcu o tom, že na posúdenie navrhovateľovej žiadosti o udelenie azylu je podľa
kritérií uvedených v dublinskom nariadení príslušným členským štátom Grécka republika,
na základe čoho bola navrhovateľova žiadosť zamietnutá ako neprípustná podľa § 11 ods. 1
písm. c) zákona o azyle.
Vychádzajúc z uvedeného považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť
sťažovateľa ako nedôvodnú.»
V označenom liste doručenom ústavnému súdu 20. apríla 2011 najvyšší súd oznámil,
že v danej veci netrvá na ústnom pojednávaní.
Právny zástupca sťažovateľa listom zo 6. mája 2011 taktiež vyjadril súhlas
s upustením od ústneho pojednávania v namietanej veci.
Keďže účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania vo veci
samej v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) a ústavný súd dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci, rozhodol na neverejnom zasadnutí.
II.
Ústavný súd v rámci konania vo veci samej vychádzal z obsahu sťažnosti, jej príloh,
vyjadrení účastníkov konania, obsahu spisu krajského súdu sp. zn. 1 Saz 2/2010
a z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sža 11/2010 z 29. septembra 2010.
Ústavný súd zistil, že migračný úrad rozhodnutím sp. zn. ČAS: MU-33-32/DS-Ž-
2009 z 5. marca 2010 podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“)
zamietol žiadosť sťažovateľa o udelenie azylu ako neprípustnú. V odôvodnení rozhodnutia
migračný úrad konštatoval, že po nelegálnom príchode na územie Slovenskej republiky
sťažovateľ 17. septembra 2009 požiadal o udelenie azylu z dôvodu obavy o svoj život,
pretože ako uviedol, v krajine pôvodu – v Afganistane bol prenasledovaný neznámymi
ľuďmi. Bolo zistené, že sťažovateľ prichádzajúci z tretej krajiny protiprávne prekročil
hranicu členského štátu – Grécka – uplatňujúceho dublinské nariadenie. Následne migračný
úrad kontaktoval príslušné grécke orgány so žiadosťou o prevzatie sťažovateľa v zmysle
čl. 10 ods. 1 dublinského nariadenia. Keďže grécka strana na žiadosť Slovenskej republiky
neodpovedala v lehote 2 mesiacov, v súlade s čl. 18 ods. 7 dublinského nariadenia sa stala
krajinou zodpovednou za prevzatie sťažovateľa, pričom 26. februára 2010 súhlasila s jeho
odovzdaním na svoje územie. Na základe toho potom migračný úrad v súlade s čl. 19 ods. 1
dublinského nariadenia odmietol žiadosť sťažovateľa o udelenie azylu ako neprípustnú.
Proti rozhodnutiu migračného úradu podal sťažovateľ opravný prostriedok, v ktorom
vyslovil názor, že migračný úrad «sa nesprávne vysporiadal s námietkami, na ktoré
v konaní o prevzatie zodpovednosti poukázal. Predložil stanovisko UNHCR k transferu
žiadateľov o azyl z členských štátov Európskej únie do Grécka týkajúci sa súčasného stavu
azylového konania v Grécku, v ktorom ... zdôrazňuje odporúčanie pre ostatné štáty, aby
žiadateľov o azyl neposielali na základe Dublinského nariadenia a ani z iných dôvodov,
späť do Grécka... Spomínané sú problémy prístupu k efektívnej ochrane a jej využívaniu
v súlade s medzinárodnými a európskymi štandardmi, ako aj riziko vyhostenia bez
rozlišovania „dublinských prípadov“ a ostatných žiadateľov o azyl, obmedzený prístup
k informáciám o postupoch a priebehu azylového konania, ale aj problém zabezpečenia
ubytovania žiadateľom o azyl.». Okrem toho sťažovateľ dodal, že už v priebehu konania
požiadal Slovenskú republiku o aplikáciu čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia, podľa ktorého
by Slovenská republika sama mohla posúdiť jeho žiadosť o udelenie azylu. V opravnom
prostriedku sťažovateľ argumentoval nielen stanoviskom Úradu vysokého komisára OSN
pre utečencov (ďalej len „UNHCR“), ale poukázal aj na Intervenciu komisára pre ľudské
práva Rady Európy T. H. pred Európskym súdom pre ľudské práva uverejnenú 16. marca
2010 (ďalej len „intervencia komisára pre ľudské práva“), podľa ktorej azylový zákon
a prax v Grécku nie sú v súlade s medzinárodnými a európskymi ľudsko-právnymi
štandardmi. Okrem toho sťažovateľ argumentoval aj správou Nórskeho helsinského výboru
(ďalej len „NHV“) z októbra 2009, ktorá poukazovala na nedostatky v gréckom azylovom
systéme, na nedostatočný prístup k azylovému konaniu a nelegálne deportácie. Sťažovateľ
vyslovil názor, že v prípade jeho transferu do Grécka nemá záruku, že v tejto krajine bude
pripustený do konania o udelenie azylu, pričom zároveň dodal, že v prípade jeho vyhostenia
do krajiny pôvodu – Afganistanu, by bol vystavený ohrozeniu svojho života, o čom
predložil aj dôkazy. Na doplnenie skutočností sťažovateľ uviedol, že má dlhodobý intímny
vzťah s občianskou Slovenskej republiky.
O opravnom prostriedku rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 Saz 2/2010
z 22. júna 2010 tak, že napadnuté rozhodnutie migračného úradu potvrdil. Krajský súd
v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku konštatoval, že aj keď v zmysle dublinského
nariadenia mohla Slovenská republika prevziať zodpovednosť za posúdenie žiadosti
sťažovateľa o azyl, ale tak neučinila, nedopustila sa žiadnych porušení právnych noriem,
keďže nešlo o povinnosť, ale len o možnosť – správnu úvahu – „aké konkrétne dôvody bude
považovať za relevantné pre prebratie zodpovednosti“. Navyše, krajský súd vyslovil názor,
že Grécko je členským štátom Európskej únie a považuje sa za bezpečnú krajinu, pričom pri
akceptácii prevzatia zodpovednosti za sťažovateľa príslušný grécky orgán garantoval
prístup sťažovateľa k azylovej procedúre.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom dôvodil, že
krajský súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Sťažovateľ
vyslovil názor, že aj napriek tomu, že boli splnené podmienky na postup podľa § 11 ods. 1
písm. c) zákona o azyle, bolo potrebné v jeho prípade aplikovať čl. 3 ods. 2 dublinského
nariadenia. Sťažovateľ tvrdil, že si uvedomuje, že zodpovednosť za posúdenie jeho žiadosti
o azyl nemožno Slovenskej republike vnucovať, ale že táto povinnosť jej vzniká v prípade,
ak by neprevzatím došlo k porušeniu medzinárodných záväzkov, ktorými je Slovenská
republika viazaná. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na to, že v prípade jeho transferu
do Grécka a následného vyhostenia do Afganistanu by bol vystavený nehumánnym
podmienkam a ohrozeniu života, čo by znamenalo porušenie čl. 3 dohovoru. Sťažovateľ
zároveň tvrdil, že migračný úrad sa nedostatočne vysporiadal s námietkami týkajúcimi sa
jeho transferu do Grécka, a preto nesúhlasil s názorom krajského súdu o tom, že rozhodnutie
migračného úradu je vecne správne. Na základe toho sťažovateľ žiadal, aby najvyšší súd
zmenil rozsudok krajského súdu tak, že zrušuje rozhodnutie migračného úradu a vec mu
vracia na ďalšie konanie.
O odvolaní proti rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.
9 Sža 11/2010 z 29. septembra 2010 tak, že napadnuté rozhodnutie potvrdil.
Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval:
«Odvolací súd k námietke navrhovateľa, že bolo v jeho prípade potrebné rozhodnúť
podľa čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia (tzv. doložky suverenity), považuje za dôležité
uviesť, že nariadenie ani žiadny zákon výslovne neukladá povinnosť správnemu orgánu
prevziať zodpovednosť za posúdenie žiadosti o udelenie azylu podľa čl. 3 ods. 2 dublinského
nariadenia. Nejde teda o nárok, o ktorom musí rozhodnúť správny orgán ex lége, ale
o výsledok správneho uváženia správneho orgánu. Správne uváženie (diskrečná právomoc
správneho súdnictva) je svojou podstatou možnosťou správneho orgánu vybrať pri
rozhodovaní jedno z viacerých dovolených riešení. Podľa § 245 ods. 2 O. s. p. pri
rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy
(správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk
ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.
Súdne preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu nie je teda v týchto prípadoch vylúčené,
ale je podstatne obmedzené pretože sa môže týkať iba toho, či rozhodnutie správneho
orgánu nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. V takých prípadoch je súd
oprávnený preskúmať len to, či došlo k výberu z dovolených možností, ale výber sám
zásadne prieskumu nepodlieha a preskúmanie sa vykoná iba podľa kritérií, ktoré pre
správne uváženie uvádza zákon...
S vyššie uvedenou námietkou neprevzatia zodpovednosti súvisela aj navrhovateľova
námietka, že dlhodobo udržiava partnerský vzťah s občiankou Slovenskej republiky a že sa s
touto námietkou nevysporiadal odporca ani krajský súd. Tunajší súd odkazuje na prípis
odporcu právnej zástupkyni navrhovateľa zo dňa 05. 03. 2010, v ktorom odporca uvádza, že
partnerský vzťah navrhovateľa so slovenskou štátnou občiankou nepovažuje za relevantný
a opodstatnený dôvod na podanie žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky
a zároveň ani za dostatočný dôvod na využitie práva suverenity Slovenskej republiky
v tomto prípade dobrovoľne posúdiť navrhovateľovu žiadosť.
Ako dôvodná sa javí tunajšiemu súdu námietka navrhovateľa, že odporca ani krajský
súd sa nevysporiadali so všetkými námietkami navrhovateľa, ktoré uviedol v priebehu
konania, konkrétne, že odporca sa vyjadril k navrhovateľovým námietkam iba v odpovedi
k vyjadreniu sa navrhovateľa k transferu do Grécka zo dňa 05. 03. 2010, ale nebolo
súčasťou rozhodnutia odporcu a teda nie je možné preskúmať akým spôsobom sa odporca
s navrhovateľovými námietkami vysporiadal.
Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku správny orgán v odôvodnení rozhodnutia
uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri
hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe
ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich
vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Tunajší súd uznáva, že z pohľadu § 47 ods. 3
správneho poriadku sa môže zdať, že odôvodnenie, ktoré obsahuje rozhodnutie odporcu
č. ČAS: MU-33-32/DS-Ž-2009 zo dňa 05. 03. 2010 je nepostačujúce, avšak je potrebné
uviesť, že odporca sa s námietkami navrhovateľa vysporiadal v prípise zo dňa 05. 03. 2010
(teda v rovnaký deň, ako vydal rozhodnutie o zamietnutí navrhovateľovej žiadosti ako
neprípustnej), v ktorom vyčerpávajúcim spôsobom, reaguje na námietky, ktoré uviedla
navrhovateľova právna zástupkyňa v prípise zo dňa 30. 11. 2009. Z tohto dôvodu považuje
tunajší súd odporcovo rozhodnutie za dostatočne jasné, zrozumiteľné a odôvodnené.
Navyše, odôvodnenie rozhodnutia nie je právne záväzné, t. j. nie je tou časťou súdneho
rozhodnutia, ktorá by nadobúdala záväzné účinky na právne vzťahy účastníkov konania.»
III.
Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému
či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Podľa § 3 ods. 1 zákona o azyle konanie o udelenie azylu sa začína vyhlásením
cudzinca na príslušnom policajnom útvare o tom, že žiada o udelenie azylu alebo
o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie
azylu ako neprípustnú, ak je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát.
Podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle ministerstvo vo výroku rozhodnutia podľa odseku 1
písm. c) uvedie aj štát, ktorý je príslušný na konanie o udelenie azylu.
Podľa čl. 3 ods. 1 dublinského nariadenia členské štáty posúdia žiadosť každého
príslušníka tretej krajiny, ktorý podá žiadosť na hranici alebo na ich území ktorémukoľvek
z nich. Žiadosť posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených
v kapitole II označený ako zodpovedný.
Podľa čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia bez ohľadu na ods. 1 môže každý členský
štát posúdiť žiadosť o azyl, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny, dokonca aj keď
mu podľa kritérií stanovených v tomto nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto
posúdenie. V takomto prípade sa tento členský štát stane zodpovedným členským štátom
v zmysle tohto nariadenia a prevezme záväzky súvisiace s takouto zodpovednosťou. Keď to
je potrebné, informuje predtým zodpovedný členský štát, členský štát, ktorý vedie konanie
na určenie zodpovedného členského štátu alebo členský štát, ktorý bol dožiadaný, aby
prevzal žiadateľa, alebo ho vrátil.
Podľa čl. 10 ods. 1 dublinského nariadenia keď sa zistí na základe dôkazu alebo
indície,... že žiadateľ o azyl protiprávne prekročil hranicu do členského štátu po súši, mori
alebo letecky po príchode z tretej krajiny, za posúdenie žiadosti o azyl je zodpovedný
členský štát, do ktorého takto vstúpil. Táto povinnosť končí po 12 mesiacoch odo dňa, kedy
sa uskutočnilo takéto protiprávne prekročenie hranice.
Podľa čl. 17 ods. 1 dublinského nariadenia ak členský štát, ktorému bola podaná
žiadosť o azyl, považuje iný členský štát za zodpovedný za posúdenie tejto žiadosti, môže
čo najrýchlejšie a v každom prípade do troch mesiacov od dátumu podania žiadosti vyzvať
tento iný členský štát, aby prevzal žiadateľa.
Podľa čl. 18 ods. 1 dublinského nariadenia dožiadaný členský štát vykoná potrebné
kontroly a vynesie rozhodnutie o dožiadaní o prevzatie žiadateľa do dvoch mesiacov od
dátumu obdržania dožiadania.
Podľa čl. 18 ods. 7 dublinského nariadenia nekonanie v dvojmesačnej lehote
uvedenej v ods. 1... sa rovná akceptovaniu dožiadania a ukladá povinnosť prevziať danú
osobu, ako aj zabezpečiť náležité dojednania pre jej príchod.
Podľa čl. 19 ods. 1 dublinského nariadenia keď dožiadaný členský štát akceptuje, že
má prevziať žiadateľa, členský štát, v ktorom bola podaná žiadosť o azyl, oznámi
žiadateľovi rozhodnutie o tom, že neposúdi žiadosť a o povinnosti odovzdať žiadateľa do
zodpovedného štátu.
IV.
Do sféry konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 78/05, III. ÚS 386/09)
patrí tiež právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Základné právo podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a tiež právo podľa čl. 3 dohovoru sú
nesporne práva hmotného charakteru, pričom sťažovateľ nenamieta ich porušenie
rozhodnutím najvyššieho súdu v spojení s porušením niektorého z jeho procesných práv
garantovaných mu ústavou. Na druhej strane ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej
činnosti (napr. II. ÚS 111/08, IV. ÚS 331/08) uviedol, že tak základné právo podľa čl. 16
ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 3 dohovoru majú vo svojom obsahu zahrnuté aj
procesné komponenty. Ústavný súd pripomína, že procesné zložky oboch označených práv
vystupujú do popredia zvlášť v tých druhoch konania (napr. extradičné konanie, azylové
konanie), keď sa osoba dostáva pod jurisdikciu iného štátu, čo môže mať v spojení
s rozhodnutím orgánu verejnej moci Slovenskej republiky v konkrétnych okolnostiach
daného prípadu negatívny vplyv na osobnú sféru sťažovateľa.
Problematikou presunov žiadateľov o azyl do Grécka na základe dublinského
nariadenia sa zaoberal Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), keď na jeho výzvu
mu bola v zmysle čl. 36 ods. 2 dohovoru predložená intervencia komisára pre ľudské práva
(uverejnená 16. marca 2010). Tá bola založená na jeho návštevách v Grécku, ktoré
absolvoval v decembri 2008 a vo februári 2010. Počas oboch návštev bol komisár pre
ľudské práva informovaný o prekážkach v prístupe žiadateľov o azyl k bezplatnej právnej
pomoci, o nefungujúcom systéme právnej pomoci, o chronických nedostatkoch v tlmočení
pre žiadateľov o azyl, o prípadoch, keď grécka polícia neprijala žiadosti o azyl, ako aj
o prípadoch, keď nebol rešpektovaný princíp „non – refoulment“ – išlo prevažne o vracanie
osôb z Grécka do Turecka. K takýmto okolnostiam dochádzalo v prípadoch, ak ešte osoba
ani nepožiadala kompetentné grécke orgány o azyl, ale tiež v prípadoch osôb vlastniacich
tzv. ružové preukazy preukazujúce legálny pobyt pre držiteľa. Okrem toho komisár zvlášť
poukázal na extrémne zložité a nevyhovujúce životné podmienky, v ktorých sa žiadatelia
o azyl v Grécku ocitli. Na základe týchto poznatkov vyslovil záver, že azylový právny
systém a prax v Grécku nezodpovedajú medzinárodným a ľudskoprávnym štandardom.
V októbri 2009 vydal NHV správu, podľa ktorej by žiadatelia o azyl nemali byť na
základe dublinského nariadenia vracaní do Grécka. Tento názor zdieľajú aj medzinárodné
ľudskoprávne organizácie a organizácie na ochranu utečencov vrátane UNHCR, organizácie
Human Rights Watch a Amnesty International.
Zo stanoviska NHV (z októbra 2009) vyplýva: „Sme toho názoru, že situácia
v Grécku sa zhoršila do takej miery, že európske štáty nemôžu dodržať svoje povinnosti
v zmysle utečeneckého práva a ochrany ľudských práv, keď zároveň vracajú žiadateľov
o azyl do Grécka. Ďalej by malo dôjsť k prerušeniu transferov do Grécka, pokiaľ nebude
možné jasne preukázať, že osoby vracané na základe dublinského nariadenia budú
v Grécku užívať účinnú ochranu pred nútenými návratmi a budú mať prístup k bezpečnému
a adekvátnemu azylovému konaniu.“
O opodstatnenosti týchto tvrdení sa presvedčil ESĽP v prípade M. S. S. proti
Belgicku a Grécku (sťažnosť č. 30696/09, rozhodnutie z 21. januára 2011), v ktorom
vyslovil porušenie práv podľa čl. 3 a čl. 13 dohovoru. Z hľadiska skutkových okolností išlo
o transfer žiadateľa o azyl z Belgicka do Grécka na základe dublinského nariadenia.
Európsky súd pre ľudské práva v tomto rozhodnutí okrem iného vyslovil, že spôsob
zaobchádzania s potenciálnym žiadateľom o azyl (štátny občan Afganistanu) v Grécku
a podmienky, akým tam bol vystavený po jeho transfere z Belgicka, boli nevyhovujúce. Aj
napriek vedomosti gréckych orgánov o existencii žiadateľa na jeho území, ako aj napriek
povinnosti vyplývajúcej im z právneho poriadku, žil žiadateľ o azyl dlhšiu dobu v extrémnej
chudobe, neschopný uspokojiť svoje najzákladnejšie potreby. Z tohto dôvodu ESĽP dospel
k záveru, že zo strany Grécka tým došlo k porušeniu práva tohto žiadateľa podľa čl. 3
dohovoru.
Európsky súd pre ľudské práva v citovanom rozhodnutí zároveň vyslovil porušenie
práva podľa čl. 3 dohovoru aj vo vzťahu k Belgicku, pričom v tejto súvislosti poukázal na
to, že nedostatky gréckeho azylového konania museli byť belgickým úradom v čase
transferu sťažovateľa známe. Aj napriek tomu, že belgické úrady boli informované aj zo
strany UNHCR o nepriaznivej situácii v Grécku, neurobili výnimku vyplývajúcu
z dublinského nariadenia (čl. 3 ods. 2), ale umožnili transfer sťažovateľa do Grécka.
Európsky súd pre ľudské práva vytkol Belgicku, že jeho orgány namiesto toho, aby si
overili, ako grécke orgány aplikujú právo v otázkach azylového konania, sa len spoľahli na
to, že so sťažovateľom sa bude zaobchádzať v súlade s medzinárodnými štandardmi
týkajúcimi sa ochrany ľudských práv. Európsky súd pre ľudské práva vyslovil záver, že
presunom sťažovateľa do Grécka ho belgické úrady vedome vystavili väzbe a životným
podmienkam, ktoré predstavovali ponižujúce zaobchádzanie v rozpore s čl. 3 dohovoru.
Z už citovaného čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru vyplýva, že ich dikcia je
v podstate identická, a aj preto ústavný súd zastáva názor, že z hľadiska požiadaviek, ktoré
kladú na rozsah ochrany, nie sú medzi nimi žiadne rozdiely. Navyše, ústavný súd vo svojej
judikatúre dotýkajúcej sa ochrany základných práv a slobôd upravených v ústave v súlade
so záväzkom Slovenskej republiky vyplývajúcim okrem iného aj (a hlavne) z čl. 1 ods. 2
ústavy štandardne zohľadňuje a uplatňuje judikatúru ESĽP k porovnateľným ľudským
právam a základným slobodám garantovaným dohovorom. Vzhľadom na obsahovú zhodu
čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru preto možno uzavrieť, že judikatúra ESĽP k čl. 3
dohovoru je v plnom rozsahu relevantná a uplatniteľná aj na ochranu základného práva
podľa čl. 16 ods. 2 ústavy.
Vychádzajúc z obsahu namietaného rozsudku najvyššieho súdu, stanovísk
a vyjadrení oficiálnych orgánov zameraných na ochranu ľudských práv vrátane práv
utečencov, ale predovšetkým z judikatúry ESĽP dospel ústavný súd k záveru, že najvyšší
súd pred svojím rozhodnutím vo veci sťažovateľa podcenil význam jeho základného práva
podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 3 dohovoru a formálne sa odvolávajúc na
právnu úpravu a význam úvahy správneho orgánu dôsledne neposúdil okolnosti daného
prípadu, čo malo za následok vznik takých nedostatkov v jeho rozhodnutí, ktorým treba
priznať ústavnú relevanciu.
Najvyšší súd sa pri preskúmaní rozhodnutia krajského súdu, ktorým bolo potvrdené
rozhodnutie migračného úradu o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o udelenie azylu, a to
vo vzťahu k možnosti uplatnenia čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia (tzv. doložky
suverentity), odvolával na ustanovenie § 245 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa
ktorého pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej
úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba to, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a
hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho
rozhodnutia.
Najvyšší súd teda apeloval na to, že jeho povinnosťou v danom prípade nebolo
posúdiť, či sa správny orgán (migračný úrad) správne rozhodol, keď nepristúpil k aplikácii
čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia, ale že jeho povinnosťou bolo preskúmať, či správny
orgán rozhodol v zákonných limitoch.
Ústavný súd sa stotožňuje s názorom najvyššieho súdu, že žiadny právny predpis
neustanovuje povinnosť pre Slovenskú republiku ako členský štát Európskej únie prevziať
zodpovednosť za posúdenie žiadosti štátneho príslušníka tretej krajiny o udelenie azylu
v zmysle čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia. Stotožňuje sa aj s tým názorom najvyššieho
súdu, že citovaný čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia ponecháva na úvahe toho – ktorého
členského štátu, či prevezme, alebo neprevezme zodpovednosť za posúdenie žiadosti
konkrétnej osoby o azyl.
Ústavný súd však nezdieľa daný názor najvyššieho súdu bez výhrad, pretože je
presvedčený, že aj keď taká povinnosť nie je v právnych normách explicitne stanovená,
vzhľadom na to, že v danom prípade sa sťažovateľ domáhal ochrany svojho práva
zakotveného v čl. 3 dohovoru (aj základného práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy), ktoré sa
v porovnaní s ostatnými ľudskými právami a základnými slobodami vymedzenými
v dohovore vyznačuje absolútnosťou a kolektívnou garanciou, bolo v rámci tohto konania
potrebné uplatňovať štandardy ochrany vyplývajúce z čl. 3 dohovoru (ako aj z čl. 16 ods. 2
ústavy), ktorý v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv
a slobôd, a preto má prednosť pred zákonom.
Absolútnosť práva podľa čl. 3 dohovoru znamená, že je aplikovateľné na všetkých
ľudí, na každom mieste, v každom čase a nie je ničím limitované, t. j. s výkonom tohto
práva nie sú spojené žiadne výnimky, čo potvrdzuje aj dikcia čl. 15 ods. 2 dohovoru, podľa
ktorého nemožno odstúpiť od článku 2, okrem úmrtí vyplývajúcich z dovolených vojnových
činov, a článkov 3, 4 (odsek 1) a 7 (napr. IV. ÚS 331/08).
Možné porušenie absolútneho zákazu zlého zaobchádzania v zmysle čl. 3 dohovoru
a čl. 16 ods. 2 ústavy vyvoláva procesnú povinnosť štátu zabezpečiť účinné úradné
vyšetrenie tvrdeného zlého zaobchádzania, pričom pojem „účinné“ zahŕňa predovšetkým
atribúty dôkladnosti, rýchlosti, nezávislosti a nestrannosti (obdobne napr. III. ÚS 70/01,
III. ÚS 86/05, III. ÚS 194/06).
Vychádzajúc z citovanej judikatúry ústavného súdu, ale predovšetkým pridržiavajúc
sa záverov ESĽP obsiahnutých v rozhodnutí M. S. S. proti Belgicku a Grécku z 21. januára
2011 je ústavný súd toho názoru, že najvyšší súd by mal zvážiť aj judikatúru ESĽP, ako aj
absolútnosť práva podľa čl. 3 dohovoru (aj základného práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy)
a v nadväznosti na to znovu preskúmať okolnosti daného prípadu. Od najvyššieho súdu sa
očakávalo, že ochrana sťažovateľa a jeho práv nebude len formálnou aplikáciou zákona,
ktorý v okolnostiach daného prípadu ponecháva na zvážení správneho orgánu, akú
z ponúknutých možností v rámci správnej úvahy využije, a ktorý najvyššiemu súdu
neprikazuje preskúmať vhodnosť a účelnosť správneho rozhodnutia, ale obmedzuje ho len
na posúdenie zákonných limitov. Teda dôsledne zváži aj okolnosti daného prípadu.
V namietanom prípade správny orgán (migračný úrad), krajský súd, ale v prvom rade
najvyšší súd, ktorý ako posledný v rade mohol vylúčiť negatívny vplyv rozhodnutí
slovenských orgánov verejnej moci na osobnú sféru sťažovateľa, nepovažoval za
nevyhnutné aplikovať čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia. Najvyšší súd sa upäl na dikciu
zákona, ktorá správnemu orgánu neukladá povinnosť aplikovať citovaný článok, na
akceptáciu a záruky gréckej strany a aj napriek informáciám z oficiálnych zdrojov
o nepriaznivom stave gréckeho azylového právneho systému a praxe, neprijateľných
a nehumánnych podmienkach vytvorených pre žiadateľov o azyl, ako aj o zlyhaní
kompetentných gréckych orgánov v niektorých prípadoch, pripustil transfer sťažovateľa
zo Slovenskej republiky do Grécka, čím sa dopustil porušenia jeho práv.
Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že najvyšší súd
rozsudkom sp. zn. 9 Sža 11/2010 z 29. septembra 2010 porušil základné právo sťažovateľa
nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo
trestu podľa č. 16 ods. 2 ústavy a jeho právo spočívajúce v zákaze mučenia podľa čl. 3
dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona
o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že
právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo
slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie označených práv rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sža 11/2010 z 29. septembra 2010, tento rozsudok zrušil a vec
vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
Najvyšší súd bude v danom prípade v súlade s ustanovením § 56 ods. 6 zákona
o ústavnom súde viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal priznať aj náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred
ústavným súdom, ktorej výšku vyčíslil jeho právny zástupca v podaní zo 6. mája 2011
sumou 261,82 € za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie
sťažnosti) + 2-krát režijný paušál.
Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch
podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti
uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd vyčíslil trovy konania sťažovateľa v sume 254,88 € za dva úkony
právnej služby vykonané v roku 2010, pričom v tejto súvislosti vychádzal zo základu
priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom
polroku 2009, ktorá bola 721,40 €. Na základe toho priznal sťažovateľovi podľa § 1 ods. 3,
§ 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov náhradu trov právneho zastúpenia za dva
úkony právnej služby – prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti, t. j. 2-krát po
120,23 € a 2-krát po 7,21 € za režijný paušál.
Na základe uvedeného a v súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ústavný súd uložil najvyššiemu súdu zaplatiť trovy konania sťažovateľa na účet jeho
právneho zástupcu v sume 254,88 € (bod 3 výroku nálezu).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto nálezu.
S prihliadnutím na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť jeho
doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2011