Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 110/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

o sťažnosti S. H. T., štátneho občana Afganistanu, zastúpeného Mgr. M. Š., pre namietané

porušenie jeho základného práva nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému či

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa

a práva spočívajúceho v zákaze mučenia podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. septembra 2010 takto

rozhodol:

1. Základné právo S. H. T. nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému či

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa

a právo spočívajúce v zákaze mučenia podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. septembra 2010 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. septembra

2010 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. S. H. T. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 € (slovom

dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov), ktoré j e p o v i n n ý vyplatiť

Najvyšší súd Slovenskej republiky na účet Mgr. M. Š., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -19 z 15. marca 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť S. H. T.,

štátneho občana Afganistanu (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Mgr. M. Š., pre

namietané porušenie jeho základného práva nebyť mučený ani podrobený krutému,

neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva spočívajúceho v zákaze mučenia podľa čl.

3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. septembra 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že namietaným rozsudkom najvyšší súd potvrdil

rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -84

z 22. júna 2010, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Migračného úradu Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky (ďalej len „migračný úrad“) sp. zn. ČAS: MU-33-32/DS-Ž-2009

z 5. marca 2010. Podľa vyjadrenia sťažovateľa migračný úrad označeným rozhodnutím

zamietol jeho žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, čo v podstate znamenalo jeho

transfer do Grécka, ktoré bolo štátom zodpovedným za jeho prevzatie. Sťažovateľ ako

štátny občan Afganistanu pritom poukázal na to, že v prípade jeho transferu do Grécka by

mu neboli poskytnuté záruky, že v tomto štáte, vzhľadom na nedostatočnú úroveň

azylového právneho systému a praxe, bude pripustený do konania o udelenie azylu. Zároveň

prejavil obavy, že následným vyhostením do krajiny pôvodu – do Afganistanu existuje

reálna obava, že bude vystavený ohrozeniu života z dôvodu vážneho bezprávia voči jeho

osobe. Sťažovateľ preto odvolávajúc sa na jednotlivé dokumenty organizácií zaoberajúcich

sa ochranou ľudských práv a základných slobôd a poskytovaním ochrany a pomoci

utečencom žiadal Slovenskú republiku o aplikáciu čl. 3 ods. 2 Nariadenia Rady (ES)

č. 343/2003 z 18. februára 2003 (ďalej len „dublinské nariadenie“), a teda o to, aby

Slovenská republika v zmysle tohto článku prevzala zodpovednosť za jeho žiadosť

o udelenie azylu. Keďže najvyšší súd sa stotožnil s tým, že v namietanom prípade nebolo

nutné aplikovať čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia, čo malo za následok transfer

sťažovateľa do Grécka, sťažovateľ vyslovil názor, že tým došlo k porušeniu jeho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 29. septembra 2010 porušil jeho základné právo podľa

a právo podľa čl. 3 dohovoru, napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na

ďalšie konanie a aby najvyššiemu súdu uložil povinnosť uhradiť mu trovy právneho

zastúpenia.

K sťažnosti sťažovateľa sa vyjadril najvyšší súd prostredníctvom predsedníčky

správneho kolégia, a to listom č. k. -39 zo 14. apríla 2011, v ktorom sa okrem

iného uvádza:

«Ohľadne námietok navrhovateľa o nehumánnosti transferu navrhovateľa do Grécka

a jeho nepripustenia k azylovému konaniu nemá k vysloveným záverom krajského súdu

odvolací súd žiadne pripomienky a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Odvolací súd k námietke navrhovateľa, že bolo v jeho prípade potrebné rozhodnúť

podľa čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia (tzv. doložky suverenity), považuje za dôležité

uviesť, že nariadenie ani žiadny zákon výslovne neukladá povinnosť správnemu orgánu

prevziať zodpovednosť za posúdenie žiadosti o udelenie azylu podľa čl. 3 ods. 2 dublinského

nariadenia. Nejde teda o nárok, o ktorom musí rozhodnúť správny orgán ex lége, ale

o výsledok správneho uváženia správneho orgánu... Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť

správneho rozhodnutia... V takých prípadoch je súd oprávnený preskúmať len to, či došlo

k výberu z dovolených možností, ale výber sám zásadne prieskumu nepodlieha

a preskúmanie sa vykoná iba podľa kritérií, ktoré pre správne uváženie uvádza zákon.

Ak teda právna zástupkyňa navrhovateľa poukazovala na prax niektorých členských

štátov Európskej únie, ktorých orgány rozhodli v niektorých prípadoch o nenavrátení

žiadateľov podľa dublinského nariadenia do Gréckej republiky, ide o správne uváženie,

ktoré je plne v právomoci daného členského štátu a výber z možností „prevziať“ či

„neprevziať“ zodpovednosť za posúdenie nepodlieha súdnemu preskúmaniu...

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje so skutkovými aj právnymi závermi

krajského súdu, ktoré vo svojom rozhodnutí odôvodnil, z čoho vyvodil svoj záver zhodný so

záverom odporcu o tom, že na posúdenie navrhovateľovej žiadosti o udelenie azylu je podľa

kritérií uvedených v dublinskom nariadení príslušným členským štátom Grécka republika,

na základe čoho bola navrhovateľova žiadosť zamietnutá ako neprípustná podľa § 11 ods. 1

písm. c) zákona o azyle.

Vychádzajúc z uvedeného považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť

sťažovateľa ako nedôvodnú.»

V označenom liste doručenom ústavnému súdu 20. apríla 2011 najvyšší súd oznámil,

že v danej veci netrvá na ústnom pojednávaní.

Právny zástupca sťažovateľa listom zo 6. mája 2011 taktiež vyjadril súhlas

s upustením od ústneho pojednávania v namietanej veci.

Keďže účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania vo veci

samej v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) a ústavný súd dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci, rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Ústavný súd v rámci konania vo veci samej vychádzal z obsahu sťažnosti, jej príloh,

vyjadrení účastníkov konania, obsahu spisu krajského súdu sp. zn.

a z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 29. septembra 2010.

Ústavný súd zistil, že migračný úrad rozhodnutím sp. zn. ČAS: MU-33-32/DS-Ž-

2009 z 5. marca 2010 podľa o azyle a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“)

zamietol žiadosť sťažovateľa o udelenie azylu ako neprípustnú. V odôvodnení rozhodnutia

migračný úrad konštatoval, že po nelegálnom príchode na územie Slovenskej republiky

sťažovateľ 17. septembra 2009 požiadal o udelenie azylu z dôvodu obavy o svoj život,

pretože ako uviedol, v krajine pôvodu – v Afganistane bol prenasledovaný neznámymi

ľuďmi. Bolo zistené, že sťažovateľ prichádzajúci z tretej krajiny protiprávne prekročil

hranicu členského štátu – Grécka – uplatňujúceho dublinské nariadenie. Následne migračný

úrad kontaktoval príslušné grécke orgány so žiadosťou o prevzatie sťažovateľa v zmysle

čl. 10 ods. 1 dublinského nariadenia. Keďže grécka strana na žiadosť Slovenskej republiky

neodpovedala v lehote 2 mesiacov, v súlade s čl. 18 ods. 7 dublinského nariadenia sa stala

krajinou zodpovednou za prevzatie sťažovateľa, pričom 26. februára 2010 súhlasila s jeho

odovzdaním na svoje územie. Na základe toho potom migračný úrad v súlade s čl. 19 ods. 1

dublinského nariadenia odmietol žiadosť sťažovateľa o udelenie azylu ako neprípustnú.

Proti rozhodnutiu migračného úradu podal sťažovateľ opravný prostriedok, v ktorom

vyslovil názor, že migračný úrad «sa nesprávne vysporiadal s námietkami, na ktoré

v konaní o prevzatie zodpovednosti poukázal. Predložil stanovisko UNHCR k transferu

žiadateľov o azyl z členských štátov Európskej únie do Grécka týkajúci sa súčasného stavu

azylového konania v Grécku, v ktorom ... zdôrazňuje odporúčanie pre ostatné štáty, aby

žiadateľov o azyl neposielali na základe Dublinského nariadenia a ani z iných dôvodov,

späť do Grécka... Spomínané sú problémy prístupu k efektívnej ochrane a jej využívaniu

v súlade s medzinárodnými a európskymi štandardmi, ako aj riziko vyhostenia bez

rozlišovania „dublinských prípadov“ a ostatných žiadateľov o azyl, obmedzený prístup

k informáciám o postupoch a priebehu azylového konania, ale aj problém zabezpečenia

ubytovania žiadateľom o azyl.». Okrem toho sťažovateľ dodal, že už v priebehu konania

požiadal Slovenskú republiku o aplikáciu čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia, podľa ktorého

by Slovenská republika sama mohla posúdiť jeho žiadosť o udelenie azylu. V opravnom

prostriedku sťažovateľ argumentoval nielen stanoviskom Úradu vysokého komisára OSN

pre utečencov (ďalej len „UNHCR“), ale poukázal aj na Intervenciu komisára pre ľudské

práva Rady Európy T. H. pred Európskym súdom pre ľudské práva uverejnenú 16. marca

2010 (ďalej len „intervencia komisára pre ľudské práva“), podľa ktorej azylový zákon

a prax v Grécku nie sú v súlade s medzinárodnými a európskymi ľudsko-právnymi

štandardmi. Okrem toho sťažovateľ argumentoval aj správou Nórskeho helsinského výboru

(ďalej len „NHV“) z októbra 2009, ktorá poukazovala na nedostatky v gréckom azylovom

systéme, na nedostatočný prístup k azylovému konaniu a nelegálne deportácie. Sťažovateľ

vyslovil názor, že v prípade jeho transferu do Grécka nemá záruku, že v tejto krajine bude

pripustený do konania o udelenie azylu, pričom zároveň dodal, že v prípade jeho vyhostenia

do krajiny pôvodu – Afganistanu, by bol vystavený ohrozeniu svojho života, o čom

predložil aj dôkazy. Na doplnenie skutočností sťažovateľ uviedol, že má dlhodobý intímny

vzťah s občianskou Slovenskej republiky.

O opravnom prostriedku rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 22. júna 2010 tak, že napadnuté rozhodnutie migračného úradu potvrdil. Krajský súd

v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku konštatoval, že aj keď v zmysle dublinského

nariadenia mohla Slovenská republika prevziať zodpovednosť za posúdenie žiadosti

sťažovateľa o azyl, ale tak neučinila, nedopustila sa žiadnych porušení právnych noriem,

keďže nešlo o povinnosť, ale len o možnosť – správnu úvahu – „aké konkrétne dôvody bude

považovať za relevantné pre prebratie zodpovednosti“. Navyše, krajský súd vyslovil názor,

že Grécko je členským štátom Európskej únie a považuje sa za bezpečnú krajinu, pričom pri

akceptácii prevzatia zodpovednosti za sťažovateľa príslušný grécky orgán garantoval

prístup sťažovateľa k azylovej procedúre.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom dôvodil, že

krajský súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam

a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Sťažovateľ

vyslovil názor, že aj napriek tomu, že boli splnené podmienky na postup podľa § 11 ods. 1

písm. c) zákona o azyle, bolo potrebné v jeho prípade aplikovať čl. 3 ods. 2 dublinského

nariadenia. Sťažovateľ tvrdil, že si uvedomuje, že zodpovednosť za posúdenie jeho žiadosti

o azyl nemožno Slovenskej republike vnucovať, ale že táto povinnosť jej vzniká v prípade,

ak by neprevzatím došlo k porušeniu medzinárodných záväzkov, ktorými je Slovenská

republika viazaná. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na to, že v prípade jeho transferu

do Grécka a následného vyhostenia do Afganistanu by bol vystavený nehumánnym

podmienkam a ohrozeniu života, čo by znamenalo porušenie čl. 3 dohovoru. Sťažovateľ

zároveň tvrdil, že migračný úrad sa nedostatočne vysporiadal s námietkami týkajúcimi sa

jeho transferu do Grécka, a preto nesúhlasil s názorom krajského súdu o tom, že rozhodnutie

migračného úradu je vecne správne. Na základe toho sťažovateľ žiadal, aby najvyšší súd

zmenil rozsudok krajského súdu tak, že zrušuje rozhodnutie migračného úradu a vec mu

vracia na ďalšie konanie.

O odvolaní proti rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 29. septembra 2010 tak, že napadnuté rozhodnutie potvrdil.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval:

«Odvolací súd k námietke navrhovateľa, že bolo v jeho prípade potrebné rozhodnúť

podľa čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia (tzv. doložky suverenity), považuje za dôležité

uviesť, že nariadenie ani žiadny zákon výslovne neukladá povinnosť správnemu orgánu

prevziať zodpovednosť za posúdenie žiadosti o udelenie azylu podľa čl. 3 ods. 2 dublinského

nariadenia. Nejde teda o nárok, o ktorom musí rozhodnúť správny orgán ex lége, ale

o výsledok správneho uváženia správneho orgánu. Správne uváženie (diskrečná právomoc

správneho súdnictva) je svojou podstatou možnosťou správneho orgánu vybrať pri

rozhodovaní jedno z viacerých dovolených riešení. Podľa pri

rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy

(správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk

ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.

Súdne preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu nie je teda v týchto prípadoch vylúčené,

ale je podstatne obmedzené pretože sa môže týkať iba toho, či rozhodnutie správneho

orgánu nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. V takých prípadoch je súd

oprávnený preskúmať len to, či došlo k výberu z dovolených možností, ale výber sám

zásadne prieskumu nepodlieha a preskúmanie sa vykoná iba podľa kritérií, ktoré pre

správne uváženie uvádza zákon...

S vyššie uvedenou námietkou neprevzatia zodpovednosti súvisela aj navrhovateľova

námietka, že dlhodobo udržiava partnerský vzťah s občiankou Slovenskej republiky a že sa s

touto námietkou nevysporiadal odporca ani krajský súd. Tunajší súd odkazuje na prípis

odporcu právnej zástupkyni navrhovateľa zo dňa 05. 03. 2010, v ktorom odporca uvádza, že

partnerský vzťah navrhovateľa so slovenskou štátnou občiankou nepovažuje za relevantný

a opodstatnený dôvod na podanie žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky

a zároveň ani za dostatočný dôvod na využitie práva suverenity Slovenskej republiky

v tomto prípade dobrovoľne posúdiť navrhovateľovu žiadosť.

Ako dôvodná sa javí tunajšiemu súdu námietka navrhovateľa, že odporca ani krajský

súd sa nevysporiadali so všetkými námietkami navrhovateľa, ktoré uviedol v priebehu

konania, konkrétne, že odporca sa vyjadril k navrhovateľovým námietkam iba v odpovedi

k vyjadreniu sa navrhovateľa k transferu do Grécka zo dňa 05. 03. 2010, ale nebolo

súčasťou rozhodnutia odporcu a teda nie je možné preskúmať akým spôsobom sa odporca

s navrhovateľovými námietkami vysporiadal.

Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku správny orgán v odôvodnení rozhodnutia

uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri

hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe

ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich

vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Tunajší súd uznáva, že z pohľadu § 47 ods. 3

správneho poriadku sa môže zdať, že odôvodnenie, ktoré obsahuje rozhodnutie odporcu

č. ČAS: MU-33-32/DS-Ž-2009 zo dňa 05. 03. 2010 je nepostačujúce, avšak je potrebné

uviesť, že odporca sa s námietkami navrhovateľa vysporiadal v prípise zo dňa 05. 03. 2010

(teda v rovnaký deň, ako vydal rozhodnutie o zamietnutí navrhovateľovej žiadosti ako

neprípustnej), v ktorom vyčerpávajúcim spôsobom, reaguje na námietky, ktoré uviedla

navrhovateľova právna zástupkyňa v prípise zo dňa 30. 11. 2009. Z tohto dôvodu považuje

tunajší súd odporcovo rozhodnutie za dostatočne jasné, zrozumiteľné a odôvodnené.

Navyše, odôvodnenie rozhodnutia nie je právne záväzné, t. j. nie je tou časťou súdneho

rozhodnutia, ktorá by nadobúdala záväzné účinky na právne vzťahy účastníkov konania.»

III.

Podľa nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému

či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o azyle konanie o udelenie azylu sa začína vyhlásením

cudzinca na príslušnom policajnom útvare o tom, že žiada o udelenie azylu alebo

o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie

azylu ako neprípustnú, ak je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát.

Podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle ministerstvo vo výroku rozhodnutia podľa odseku 1

písm. c) uvedie aj štát, ktorý je príslušný na konanie o udelenie azylu.

Podľa čl. 3 ods. 1 dublinského nariadenia členské štáty posúdia žiadosť každého

príslušníka tretej krajiny, ktorý podá žiadosť na hranici alebo na ich území ktorémukoľvek

z nich. Žiadosť posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených

v kapitole II označený ako zodpovedný.

Podľa čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia bez ohľadu na ods. 1 môže každý členský

štát posúdiť žiadosť o azyl, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny, dokonca aj keď

mu podľa kritérií stanovených v tomto nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto

posúdenie. V takomto prípade sa tento členský štát stane zodpovedným členským štátom

v zmysle tohto nariadenia a prevezme záväzky súvisiace s takouto zodpovednosťou. Keď to

je potrebné, informuje predtým zodpovedný členský štát, členský štát, ktorý vedie konanie

na určenie zodpovedného členského štátu alebo členský štát, ktorý bol dožiadaný, aby

prevzal žiadateľa, alebo ho vrátil.

Podľa čl. 10 ods. 1 dublinského nariadenia keď sa zistí na základe dôkazu alebo

indície,... že žiadateľ o azyl protiprávne prekročil hranicu do členského štátu po súši, mori

alebo letecky po príchode z tretej krajiny, za posúdenie žiadosti o azyl je zodpovedný

členský štát, do ktorého takto vstúpil. Táto povinnosť končí po 12 mesiacoch odo dňa, kedy

sa uskutočnilo takéto protiprávne prekročenie hranice.

Podľa čl. 17 ods. 1 dublinského nariadenia ak členský štát, ktorému bola podaná

žiadosť o azyl, považuje iný členský štát za zodpovedný za posúdenie tejto žiadosti, môže

čo najrýchlejšie a v každom prípade do troch mesiacov od dátumu podania žiadosti vyzvať

tento iný členský štát, aby prevzal žiadateľa.

Podľa čl. 18 ods. 1 dublinského nariadenia dožiadaný členský štát vykoná potrebné

kontroly a vynesie rozhodnutie o dožiadaní o prevzatie žiadateľa do dvoch mesiacov od

dátumu obdržania dožiadania.

Podľa čl. 18 ods. 7 dublinského nariadenia nekonanie v dvojmesačnej lehote

uvedenej v ods. 1... sa rovná akceptovaniu dožiadania a ukladá povinnosť prevziať danú

osobu, ako aj zabezpečiť náležité dojednania pre jej príchod.

Podľa čl. 19 ods. 1 dublinského nariadenia keď dožiadaný členský štát akceptuje, že

má prevziať žiadateľa, členský štát, v ktorom bola podaná žiadosť o azyl, oznámi

žiadateľovi rozhodnutie o tom, že neposúdi žiadosť a o povinnosti odovzdať žiadateľa do

zodpovedného štátu.

IV.

Do sféry konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. , )

patrí tiež právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až

, resp. dohovoru.

Základné právo podľa a tiež právo podľa dohovoru sú

nesporne práva hmotného charakteru, pričom sťažovateľ nenamieta ich porušenie

rozhodnutím najvyššieho súdu v spojení s porušením niektorého z jeho procesných práv

garantovaných mu . Na druhej strane ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej

činnosti (napr. , ) uviedol, že tak základné právo podľa čl. 16

ods. 2 , ako aj právo podľa dohovoru majú vo svojom obsahu zahrnuté aj

procesné komponenty. Ústavný súd pripomína, že procesné zložky oboch označených práv

vystupujú do popredia zvlášť v tých druhoch konania (napr. extradičné konanie, azylové

konanie), keď sa osoba dostáva pod jurisdikciu iného štátu, čo môže mať v spojení

s rozhodnutím orgánu verejnej moci Slovenskej republiky v konkrétnych okolnostiach

daného prípadu negatívny vplyv na osobnú sféru sťažovateľa.

Problematikou presunov žiadateľov o azyl do Grécka na základe dublinského

nariadenia sa zaoberal Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), keď na jeho výzvu

mu bola v zmysle čl. 36 ods. 2 dohovoru predložená intervencia komisára pre ľudské práva

(uverejnená 16. marca 2010). Tá bola založená na jeho návštevách v Grécku, ktoré

absolvoval v decembri 2008 a vo februári 2010. Počas oboch návštev bol komisár pre

ľudské práva informovaný o prekážkach v prístupe žiadateľov o azyl k bezplatnej právnej

pomoci, o nefungujúcom systéme právnej pomoci, o chronických nedostatkoch v tlmočení

pre žiadateľov o azyl, o prípadoch, keď grécka polícia neprijala žiadosti o azyl, ako aj

o prípadoch, keď nebol rešpektovaný princíp „non – refoulment“ – išlo prevažne o vracanie

osôb z Grécka do Turecka. K takýmto okolnostiam dochádzalo v prípadoch, ak ešte osoba

ani nepožiadala kompetentné grécke orgány o azyl, ale tiež v prípadoch osôb vlastniacich

tzv. ružové preukazy preukazujúce legálny pobyt pre držiteľa. Okrem toho komisár zvlášť

poukázal na extrémne zložité a nevyhovujúce životné podmienky, v ktorých sa žiadatelia

o azyl v Grécku ocitli. Na základe týchto poznatkov vyslovil záver, že azylový právny

systém a prax v Grécku nezodpovedajú medzinárodným a ľudskoprávnym štandardom.

V októbri 2009 vydal NHV správu, podľa ktorej by žiadatelia o azyl nemali byť na

základe dublinského nariadenia vracaní do Grécka. Tento názor zdieľajú aj medzinárodné

ľudskoprávne organizácie a organizácie na ochranu utečencov vrátane UNHCR, organizácie

Human Rights Watch a Amnesty International.

Zo stanoviska NHV (z októbra 2009) vyplýva: „Sme toho názoru, že situácia

v Grécku sa zhoršila do takej miery, že európske štáty nemôžu dodržať svoje povinnosti

v zmysle utečeneckého práva a ochrany ľudských práv, keď zároveň vracajú žiadateľov

o azyl do Grécka. Ďalej by malo dôjsť k prerušeniu transferov do Grécka, pokiaľ nebude

možné jasne preukázať, že osoby vracané na základe dublinského nariadenia budú

v Grécku užívať účinnú ochranu pred nútenými návratmi a budú mať prístup k bezpečnému

a adekvátnemu azylovému konaniu.“

O opodstatnenosti týchto tvrdení sa presvedčil ESĽP v prípade M. S. S. proti

Belgicku a Grécku (sťažnosť č. 30696/09, rozhodnutie z 21. januára 2011), v ktorom

vyslovil porušenie práv podľa čl. 3 a čl. 13 dohovoru. Z hľadiska skutkových okolností išlo

o transfer žiadateľa o azyl z Belgicka do Grécka na základe dublinského nariadenia.

Európsky súd pre ľudské práva v tomto rozhodnutí okrem iného vyslovil, že spôsob

zaobchádzania s potenciálnym žiadateľom o azyl (štátny občan Afganistanu) v Grécku

a podmienky, akým tam bol vystavený po jeho transfere z Belgicka, boli nevyhovujúce. Aj

napriek vedomosti gréckych orgánov o existencii žiadateľa na jeho území, ako aj napriek

povinnosti vyplývajúcej im z právneho poriadku, žil žiadateľ o azyl dlhšiu dobu v extrémnej

chudobe, neschopný uspokojiť svoje najzákladnejšie potreby. Z tohto dôvodu ESĽP dospel

k záveru, že zo strany Grécka tým došlo k porušeniu práva tohto žiadateľa podľa čl. 3

dohovoru.

Európsky súd pre ľudské práva v citovanom rozhodnutí zároveň vyslovil porušenie

práva podľa čl. 3 dohovoru aj vo vzťahu k Belgicku, pričom v tejto súvislosti poukázal na

to, že nedostatky gréckeho azylového konania museli byť belgickým úradom v čase

transferu sťažovateľa známe. Aj napriek tomu, že belgické úrady boli informované aj zo

strany UNHCR o nepriaznivej situácii v Grécku, neurobili výnimku vyplývajúcu

z dublinského nariadenia (čl. 3 ods. 2), ale umožnili transfer sťažovateľa do Grécka.

Európsky súd pre ľudské práva vytkol Belgicku, že jeho orgány namiesto toho, aby si

overili, ako grécke orgány aplikujú právo v otázkach azylového konania, sa len spoľahli na

to, že so sťažovateľom sa bude zaobchádzať v súlade s medzinárodnými štandardmi

týkajúcimi sa ochrany ľudských práv. Európsky súd pre ľudské práva vyslovil záver, že

presunom sťažovateľa do Grécka ho belgické úrady vedome vystavili väzbe a životným

podmienkam, ktoré predstavovali ponižujúce zaobchádzanie v rozpore s čl. 3 dohovoru.

Z už citovaného a dohovoru vyplýva, že ich dikcia je

v podstate identická, a aj preto ústavný súd zastáva názor, že z hľadiska požiadaviek, ktoré

kladú na rozsah ochrany, nie sú medzi nimi žiadne rozdiely. Navyše, ústavný súd vo svojej

judikatúre dotýkajúcej sa ochrany základných práv a slobôd upravených v ústave v súlade

so záväzkom Slovenskej republiky vyplývajúcim okrem iného aj (a hlavne) z čl. 1 ods. 2

štandardne zohľadňuje a uplatňuje judikatúru ESĽP k porovnateľným ľudským

právam a základným slobodám garantovaným dohovorom. Vzhľadom na obsahovú zhodu

a dohovoru preto možno uzavrieť, že judikatúra ESĽP k

dohovoru je v plnom rozsahu relevantná a uplatniteľná aj na ochranu základného práva

podľa .

Vychádzajúc z obsahu namietaného rozsudku najvyššieho súdu, stanovísk

a vyjadrení oficiálnych orgánov zameraných na ochranu ľudských práv vrátane práv

utečencov, ale predovšetkým z judikatúry ESĽP dospel ústavný súd k záveru, že najvyšší

súd pred svojím rozhodnutím vo veci sťažovateľa podcenil význam jeho základného práva

podľa a jeho práva podľa dohovoru a formálne sa odvolávajúc na

právnu úpravu a význam úvahy správneho orgánu dôsledne neposúdil okolnosti daného

prípadu, čo malo za následok vznik takých nedostatkov v jeho rozhodnutí, ktorým treba

priznať ústavnú relevanciu.

Najvyšší súd sa pri preskúmaní rozhodnutia krajského súdu, ktorým bolo potvrdené

rozhodnutie migračného úradu o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o udelenie azylu, a to

vo vzťahu k možnosti uplatnenia čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia (tzv. doložky

suverentity), odvolával na ustanovenie , podľa

ktorého pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej

úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba to, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a

hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho

rozhodnutia.

Najvyšší súd teda apeloval na to, že jeho povinnosťou v danom prípade nebolo

posúdiť, či sa správny orgán (migračný úrad) správne rozhodol, keď nepristúpil k aplikácii

čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia, ale že jeho povinnosťou bolo preskúmať, či správny

orgán rozhodol v zákonných limitoch.

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom najvyššieho súdu, že žiadny právny predpis

neustanovuje povinnosť pre Slovenskú republiku ako členský štát Európskej únie prevziať

zodpovednosť za posúdenie žiadosti štátneho príslušníka tretej krajiny o udelenie azylu

v zmysle čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia. Stotožňuje sa aj s tým názorom najvyššieho

súdu, že citovaný čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia ponecháva na úvahe toho – ktorého

členského štátu, či prevezme, alebo neprevezme zodpovednosť za posúdenie žiadosti

konkrétnej osoby o azyl.

Ústavný súd však nezdieľa daný názor najvyššieho súdu bez výhrad, pretože je

presvedčený, že aj keď taká povinnosť nie je v právnych normách explicitne stanovená,

vzhľadom na to, že v danom prípade sa sťažovateľ domáhal ochrany svojho práva

zakotveného v dohovoru (aj základného práva podľa ), ktoré sa

v porovnaní s ostatnými ľudskými právami a základnými slobodami vymedzenými

v dohovore vyznačuje absolútnosťou a kolektívnou garanciou, bolo v rámci tohto konania

potrebné uplatňovať štandardy ochrany vyplývajúce z čl. 3 dohovoru (ako aj z čl. 16 ods. 2

), ktorý v zmysle c ods. 1 zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv

a slobôd, a preto má prednosť pred zákonom.

Absolútnosť práva podľa čl. 3 dohovoru znamená, že je aplikovateľné na všetkých

ľudí, na každom mieste, v každom čase a nie je ničím limitované, t. j. s výkonom tohto

práva nie sú spojené žiadne výnimky, čo potvrdzuje aj dikcia čl. 15 ods. 2 dohovoru, podľa

ktorého nemožno odstúpiť od článku 2, okrem úmrtí vyplývajúcich z dovolených vojnových

činov, a článkov 3, 4 (odsek 1) a 7 (napr. ).

Možné porušenie absolútneho zákazu zlého zaobchádzania v zmysle čl. 3 dohovoru

a vyvoláva procesnú povinnosť štátu zabezpečiť účinné úradné

vyšetrenie tvrdeného zlého zaobchádzania, pričom pojem „účinné“ zahŕňa predovšetkým

atribúty dôkladnosti, rýchlosti, nezávislosti a nestrannosti (obdobne napr. ,

, ).

Vychádzajúc z citovanej judikatúry ústavného súdu, ale predovšetkým pridržiavajúc

sa záverov ESĽP obsiahnutých v rozhodnutí M. S. S. proti Belgicku a Grécku z 21. januára

2011 je ústavný súd toho názoru, že najvyšší súd by mal zvážiť aj judikatúru ESĽP, ako aj

absolútnosť práva podľa dohovoru (aj základného práva podľa )

a v nadväznosti na to znovu preskúmať okolnosti daného prípadu. Od najvyššieho súdu sa

očakávalo, že ochrana sťažovateľa a jeho práv nebude len formálnou aplikáciou zákona,

ktorý v okolnostiach daného prípadu ponecháva na zvážení správneho orgánu, akú

z ponúknutých možností v rámci správnej úvahy využije, a ktorý najvyššiemu súdu

neprikazuje preskúmať vhodnosť a účelnosť správneho rozhodnutia, ale obmedzuje ho len

na posúdenie zákonných limitov. Teda dôsledne zváži aj okolnosti daného prípadu.

V namietanom prípade správny orgán (migračný úrad), krajský súd, ale v prvom rade

najvyšší súd, ktorý ako posledný v rade mohol vylúčiť negatívny vplyv rozhodnutí

slovenských orgánov verejnej moci na osobnú sféru sťažovateľa, nepovažoval za

nevyhnutné aplikovať čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia. Najvyšší súd sa upäl na dikciu

zákona, ktorá správnemu orgánu neukladá povinnosť aplikovať citovaný článok, na

akceptáciu a záruky gréckej strany a aj napriek informáciám z oficiálnych zdrojov

o nepriaznivom stave gréckeho azylového právneho systému a praxe, neprijateľných

a nehumánnych podmienkach vytvorených pre žiadateľov o azyl, ako aj o zlyhaní

kompetentných gréckych orgánov v niektorých prípadoch, pripustil transfer sťažovateľa

zo Slovenskej republiky do Grécka, čím sa dopustil porušenia jeho práv.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že najvyšší súd

rozsudkom sp. zn. z 29. septembra 2010 porušil základné právo sťažovateľa

nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo

trestu podľa č. 16 ods. 2 a jeho právo spočívajúce v zákaze mučenia podľa

dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa v spojení s ustanovením a zákona

o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že

právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo

slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie označených práv rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. septembra 2010, tento rozsudok zrušil a vec

vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Najvyšší súd bude v danom prípade v súlade s ustanovením § 56 ods. 6 zákona

o ústavnom súde viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal priznať aj náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred

ústavným súdom, ktorej výšku vyčíslil jeho právny zástupca v podaní zo 6. mája 2011

sumou 261,82 € za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie

sťažnosti) + 2-krát režijný paušál.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2

, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch

podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti

uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd vyčíslil trovy konania sťažovateľa v sume 254,88 € za dva úkony

právnej služby vykonané v roku 2010, pričom v tejto súvislosti vychádzal zo základu

priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom

polroku 2009, ktorá bola 721,40 €. Na základe toho priznal sťažovateľovi podľa § 1 ods. 3,

§ 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov náhradu trov právneho zastúpenia za dva

úkony právnej služby – prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti, t. j. 2-krát po

120,23 € a 2-krát po 7,21 € za režijný paušál.

Na základe uvedeného a v súlade s ustanovením

ústavný súd uložil najvyššiemu súdu zaplatiť trovy konania sťažovateľa na účet jeho

právneho zástupcu v sume 254,88 € (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto nálezu.

S prihliadnutím na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť jeho

doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2011