Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Sža/11/2010

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany

Henčekovej, PhD. a z členiek JUDr. Viery Nevedelovej a JUDr. Ľubice Filovej v právnej veci

navrhovateľa: S.H.T., štátnej príslušnosti Afganistan, tadžickej národnosti, moslimského

vierovyznania šiítskej vetvy, počas pobytu na území Slovenskej republiky naposledy umiestnený

v Pobytovom tábore Opatovská Nová Ves, toho času miesto pobytu neznáme, zastúpený JUDr. M.

V., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky – Migračný úrad, Pivonková č. 6,

Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu odporcu č. ČAS: MU-33-32/DS-Ž-

2009 zo dňa 05.03.2010, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.

k. -84 zo dňa 22.06.2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č. k. -84 zo dňa 22.06.2010 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. -84 zo dňa 22.06.2010 potvrdil

rozhodnutie č. ČAS: MU-33-32/DS-Ž-2009 zo dňa 05.03.2010, ktorým odporca v zmysle

ustanovenia o azyle a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o azyle“) zamietol navrhovateľovi žiadosť o udelenie

azylu ako neprípustnú.

Krajský súd dospel k záveru, že odporca dostatočne zistil skutkový stav veci a v priebehu

azylového konania sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami uvádzanými navrhovateľom v súlade

s o správnom konaní (správny poriadok) v platnom znení (ďalej

v texte len „Správny poriadok“) a za takejto situácie následne rozhodol správne a v súlade

so zákonom o azyle, keď žiadosť o udelenie azylu zamietol ako neprípustnú v zmysle ustanovenia

§ 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle. Odporca postupoval správne, keď v prípade navrhovateľa začal

dňa 27.10.2009 konanie o prevzatie zodpovednosti podľa čl. 17 Nariadenia Rady (ES) č. 343/2003

z 18. februára 2003 ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu

zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom

z členských štátov (ďalej len „dublinské nariadenie“) a v zmysle článku 10 ods. 1 tohto nariadenia

požiadal grécky azylový úrad o prevzatie navrhovateľa. Keďže Grécka republika na žiadosť

o prevzatie zodpovednosti neodpovedala v dvojmesačnej lehote stanovenej v čl. 18 ods. 1

dublinského nariadenia, stala sa členským štátom zodpovedným za prevzatie navrhovateľa

a zabezpečenia náležitého prejednania jeho žiadosti.

Krajský súd v rozhodnutí uviedol, že odporca stručne, vecne a zrozumiteľne odôvodnil svoje

rozhodnutie a že zhodne s právnym názorom odporcu zastáva názor, že navrhovateľom udávané

dôvody, ako dôvody žiadosti o prejednanie otázky udelenia azylu alebo poskytnutia doplnkovej

ochrany na území Slovenskej republiky, nie sú dostačujúcimi dôvodmi na prevzatie zodpovednosti

nad rozhodnutím o žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu zo strany Slovenskej republiky v zmysle

čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia. Krajský súd sa stotožnil s odporcom, že v prípade navrhovateľa

boli splnené podmienky pre zamietnutie žiadosti navrhovateľa ako neprípustnej podľa § 11 ods. 1

písm. c) zákona o azyle a označil ako nedôvodné odvolacie námietky zástupkyne navrhovateľa

ohľadne nesprávneho rozhodnutia v tvrdeniach, že neboli naplnené zákonné podmienky pre vydanie

rozhodnutia č. ČAS: MU-33-32/DS-Ž-2009.

K námietke ohľadne tzv. doložky suverenity, podľa ktorej môže každý členský štát posúdiť

žiadosť o azyl príslušníka tretej krajiny aj keď nie je zodpovedný za jej posúdenie podľa kritérií

stanovených v dublinskom nariadení, krajský súd konštatoval, že takýto postup nie je možné

členskému štátu žiadnym spôsobom vnucovať ani prikazovať. Ide o rozhodnutie toho ktorého štátu,

vykonané príslušným orgánom na základe jeho správnej úvahy, aké konkrétne dôvody bude

považovať za relevantné pre prebratie zodpovednosti. Nejde teda o povinnosť odporcu rozhodovať

o žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu keďže Slovenská republika nie je zodpovedným štátom

za jej posúdenie a preto, ak na základe správnej úvahy dospel odporca k tomu, že v prípade

navrhovateľa neexistujú dôvody na prevzatie zodpovednosti za preskúmanie jeho žiadosti,

nepostupoval v rozpore so zákonom, keďže jeho správna úvaha nevybočila z medzí a hľadísk

ustanovených zákonom.

K odvolacej námietke, že rozhodnutie o transfere navrhovateľa do Grécka by bolo

nehumánne a bude porušovaním jeho základných ľudských práv a slobôd, krajský súd zdôraznil, že

členské štáty Európskej únie rešpektujú zásadu nevyhostiteľnosti, v zmysle ktorej nebude nikto

vrátený naspäť, aby bol prenasledovaný a z toho hľadiska sa považujú za bezpečné pre štátnych

príslušníkov tretích krajín. Grécko je členským štátom Európskej únie, považuje sa za bezpečnú

krajinu a Európska komisia neodporučila členským štátom pozastaviť odovzdávanie do Grécka

podľa dublinského nariadenia. Príslušný grécky štátny orgán navyše výslovne v akceptácii prevzatia

zodpovednosti deklaroval, že prístup navrhovateľa k azylovej procedúre bude možný.

Krajský súd v závere odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že nakoľko navrhovateľ dňa

23.03.2010 svojvoľne opustil pobytový tábor Opatovská Nová Ves, na základe čoho bol dňa

30.03.2010 vyradený z evidencie a v čase odvolacieho konania sa nachádzal na neznámom mieste,

nasvedčuje táto skutočnosť tomu, že navrhovateľ skutočný záujem o prejednanie jeho žiadosti

o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky nemá ani

nemal.

Na základe uvedených dôvodov krajský súd rozhodnutie odporcu, ktorým zamietol

navrhovateľovu žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, potvrdil ako rozhodnutie vydané v súlade

so zákonom.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne odvolanie

a žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok krajského súdu, zrušil rozhodnutie odporcu a vec mu

vrátil na ďalšie konanie z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. d) a f) Občianskeho súdneho

poriadku v platnom znení (ďalej len „“), keďže podľa jeho názoru súd prvého stupňa dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ v odvolaní trval na všetkých námietkach obsiahnutých v podanom opravnom

prostriedku proti rozhodnutiu č. ČAS: MU-33-32/DS-Ž-2009 zo dňa 05.03.2010. Tvrdil, že napriek

tomu, že boli naplnené podmienky podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle, bolo potrebné

rozhodnúť podľa čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia (tzv. doložky suverenity). Navrhovateľ súhlasil

s názorom krajského súdu, že zodpovednosť za posúdenie žiadosti o azyl príslušníka tretej krajiny

nemožno štátu žiadnym spôsobom vnucovať, ale má za to, že táto povinnosť vzniká v prípade, že

by jej neprevzatím došlo k porušeniu medzinárodných záväzkov, ktorými je Slovenská republika

viazaná. Podľa jeho názoru by vzhľadom na súčasnú situáciu v Grécku bolo rozhodnutie Slovenskej

republiky o jeho transfere nehumánne a navrhovateľ by bol uvedený do právnej neistoty v súvislosti

s jeho ďalšou existenciou, najmä z pohľadu jeho žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej

republiky.

Navrhovateľ ďalej v odvolaní poukázal na záväzky Slovenskej republiky, vyplývajúce

z medzinárodných dohovorov najmä na čl. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a ako nedostatočné z pohľadu zisťovania skutkového stavu hodnotil

konštatovanie správneho orgánu a krajského súdu, že Grécko je členským štátom Európskej únie,

a teda sa považuje za bezpečnú krajinu, a že do súčasnosti Európska komisia neodporučila

členským štátom pozastaviť odovzdávanie osôb do Grécka na základe dublinského nariadenia.

Napriek tomu, že k takémuto odporúčaniu zo strany Európskej komisie nedošlo, niektoré členské

štáty po zásahu súdnych orgánov cudzincov do Grécka na základe dublinského nariadenia

netransferujú a ako dôkaz svojho tvrdenia priložil navrhovateľ k odvolaniu Správu Vysokého

komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov (ďalej len anglická skratka „UNHCR“)

o národnej praxi pri aplikácii článku 3 ods. 2 dublinského nariadenia špecificky v kontexte

nastávajúcich transferov do Grécka.

Navrhovateľ zastával v odvolaní názor, že stanovisko UNHCR, ktoré predložil je

relevantným dokumentom, na ktorý je potrebné v konaní prihliadať a patrične sa s ním vysporiadať,

keďže existujú aj iné mechanizmy (okrem činnosti Európskej komisie), ktoré mapujú situáciu

v oblasti dodržiavania ľudských práv a minimálnych štandardov v právnom postavení utečencov

a žiadateľov o azyl, ako napr. spomínaný UNHCR alebo Komisár pre ľudské práva Rady Európy.

Navrhovateľ ďalej v odvolaní namietal, že sa odporca nesprávne vysporiadal s námietkami

k jeho transferu do Grécka, keďže podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku správny orgán

v odôvodnení rozhodnutia uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými

úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych

predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov

konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia, pričom vyjadrenie odporcu

k navrhovateľovým námietkam bolo obsiahnuté v odpovedi k vyjadreniu sa navrhovateľa

k transferu do Grécka, ale nebolo súčasťou odporcovho rozhodnutia, a teda nie je možné preskúmať

akým spôsobom sa odporca s navrhovateľovými námietkami vysporiadal.

V odvolaní je uvedené, že navrhovateľ sa naďalej obáva, že po transfere do Grécka nebude

pripustený do konania o udelenie azylu, že bude zaistený a následne vyhostený do krajiny pôvodu –

Afganistanu, kde by bol vystavený ohrozeniu života z dôvodu existencie vážneho bezprávia voči

jeho osobe.

Na záver svojho odvolania navrhovateľ poukázal na skutočnosť, že má na území Slovenskej

republiky súkromný život s občiankou Slovenskej republiky, pričom tento vzťah je možné

charakterizovať ako dlhodobú známosť (keďže trvá už päť rokov) a v prípade realizácie transferu

navrhovateľa do Grécka, príp. vyhostenia z Grécka do Afganistanu, by došlo k porušeniu jeho práva

na súkromný život.

Dňa 03.09.2010 bol Najvyššiemu súdu SR doručený prípis právnej zástupkyne navrhovateľa

k odvolaniu, v ktorom priložila z anglického jazyka preložené časti Správy UNHCR (o národnej

praxi pri aplikácii čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia špecificky v kontexte nastávajúcich transferov

do Grécka) týkajúce sa praxi členských štátov s ohľadom na čl. 3 ods. 2 v súvislosti s transfermi

do Grécka. Právna zástupkyňa v prípise konkrétne poukazuje na politické nariadenia platné

v Dánsku, Luxembursku a na Islande, na judikatúru súdov na najvyššej úrovni v Rakúsku,

Francúzsku, Maďarsku, Taliansku a Rumunsku a na prístup rakúskych orgánov (najmä Ústavného

súdu a Vyššieho správneho súdu), ktoré už v roku 2001 rozhodli, že zodpovednosť za posúdenie

žiadosti by mala byť prevzatá, ak sa zistí, že transfer by mohol spôsobiť alebo predstavuje

porušenie čl. 3 alebo čl. 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Ďalej v prípise opätovne

upozorňuje na navrhovateľov vzťah s občiankou Slovenskej republiky v súvislosti s právom

na súkromný život a poukazuje na to, že ani odporca ani krajský súd sa doposiaľ s touto námietkou

nevysporiadal. Aj napriek tomu, že sa navrhovateľ pre obavu z transferu do Grécka zdržiava

v súčasnosti na neznámom mieste, má naďalej záujem pokračovať v spoločnom živote

so snúbenicou a považuje rozhodnutie vo veci za účelné a dôležité pre jeho ďalší život.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril listom zo dňa 20.08.2010. Na námietku

navrhovateľa, že rozhodol v rozpore s odporúčaním UNHCR z decembra 2009, uviedol, že toto

stanovisko je určené najmä Grécku, ktoré sa zaviazalo zreformovať svoj azylový systém

a poukazuje na jeho základné nedostatky z pohľadu UNHCR. Ostatným krajinám sa odporúča

nevracať do Grécka žiadateľov o azyl na základe dublinského nariadenia, kým reforma neprebehne.

Toto odporúčanie však nie je právne záväzné a členské štáty majú možnosť aj naďalej postupovať

v zmysle dublinského nariadenia.

Odporca ďalej uviedol, že rovnako fakultatívneho charakteru je aj ustanovenie čl. 3 ods. 2

dublinského nariadenia, ktoré umožňuje členským štátom prevziať zodpovednosť za posúdenie

žiadosti, aj keď mu táto podľa stanovených kritérií neprislúcha a je plne v právomoci členského

štátu, kedy k jeho využitiu pristúpi. Preto podľa názoru odporcu nie je právne relevantné odvolanie

sa právnej zástupkyne na prax niektorých členských štátov pri uplatňovaní toho ustanovenia.

Odporca pokladá dôvody odvolania za rovnaké, aké už boli použité v predchádzajúcom

konaní a je toho názoru, že navrhovateľ ani jeho právna zástupkyňa nepreukázali také skutočnosti,

ktoré by mali zmeniť jeho právny názor v predmetnej veci, na základe čoho navrhuje, aby Najvyšší

súd Slovenskej republiky potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. -84

zo dňa 22.06.2010, ktorým potvrdil rozhodnutie Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky č. ČAS: MU-33-32/DS-Ž-2009 zo dňa 05.03.2010, ktorým bola žiadosť o udelenie azylu

zamietnutá ako neprípustná.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolaniu

navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania

podľa ustanovenia s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený

minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29.09.2010

( a ).

Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle.

V § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle je uvedené, že Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak je na konanie o udelenie azylu

príslušný iný štát.

Ministerstvo bezodkladne informuje žiadateľa o tom, že zisťuje, či je iný štát príslušný

na konanie o jeho žiadosti o udelenie azylu; počas zisťovania neplynie lehota na rozhodnutie.

Ministerstvo vo výroku rozhodnutia podľa odseku 1 písm. c) uvedie aj štát, ktorý je príslušný

na konanie o udelenie azylu (§ 11 ods. 3 zákona o azyle).

V zmysle § 53b zákona o azyle sa pri určení členského štátu Európskej únie zodpovedného

za posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských

štátov Európskej únie, použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch

Európskych spoločenstiev, pričom poznámka pod čiarou odkazuje na dublinské nariadenie.

Členské štáty posúdia žiadosť každého príslušníka tretej krajiny, ktorý podá žiadosť

na hranici alebo na ich území ktorémukoľvek z nich. Žiadosť posúdi jeden členský štát, a to ten,

ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole II označený ako zodpovedný (čl. 3 ods. 1 dublinského

nariadenia).

Podľa čl. 10 ods. 1 dublinského nariadenia, keď sa zistí na základe dôkazu alebo indície,

ako sú opísané v dvoch zoznamoch uvedených v článku 18 ods. 3, vrátane údajov uvedených

v kapitole III nariadenia (ES) č. 2725/2000, že žiadateľ o azyl protiprávne prekročil hranicu

do členského štátu po súši, mori alebo letecky po príchode z tretej krajiny, za posúdenie žiadosti

o azyl je zodpovedný členský štát, do ktorého takto vstúpil. Táto povinnosť končí po 12 mesiacoch

odo dňa, kedy sa uskutočnilo takéto protiprávne prekročenie hranice.

Ak členský štát, ktorému bola podaná žiadosť o azyl, považuje iný členský štát

za zodpovedný za posúdenie tejto žiadosti, môže čo najrýchlejšie a v každom prípade do troch

mesiacov od dátumu podania žiadosti v zmysle článku 4 ods. 2 vyzvať tento iný členský štát, aby

prevzal žiadateľa (čl. 17 ods. 1 dublinského nariadenia).

Dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a vynesie rozhodnutie o dožiadaní

o prevzatie žiadateľa do dvoch mesiacov od dátumu obdržania dožiadania (čl. 18 ods. 1

dublinského nariadenia), pričom nekonanie v dvojmesačnej lehote sa rovná akceptovaniu

dožiadania a ukladá povinnosť prevziať danú osobu, ako aj zabezpečiť náležité dojednania pre jej

príchod (čl. 18 ods. 7 dublinského nariadenia).

Keď dožiadaný členský štát akceptuje, že má prevziať žiadateľa, členský štát, v ktorom bola

podaná žiadosť o azyl, oznámi žiadateľovi rozhodnutie o tom, že neposúdi žiadosť a o povinnosti

odovzdať žiadateľa do zodpovedného štátu (čl. 19 ods. 1 dublinského nariadenia).

Ak sa odovzdanie neuskutoční v lehote šiestich mesiacov, zodpovednosť pripadne

členskému štátu, v ktorom bola podaná žiadosť o azyl. Táto lehota sa môže predĺžiť najviac

na jeden rok, ak sa odovzdanie nemohlo uskutočniť kvôli uväzneniu, alebo najviac na osemnásť

mesiacov, ak sa žiadateľ o azyl skrýva (čl. 19 ods. 4 dublinského nariadenia).

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok

krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o zamietnutí navrhovateľovej žiadosti

o udelenie azylu ako neprípustnej, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej

republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu,

najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa

v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť

napadnutého rozhodnutia odporcu.

Odporca zdôvodnil rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu ako neprípustnej

skutočnosťou, že Grécka republika neodpovedala na žiadosť o prevzatie zodpovednosti v lehote

dvoch mesiacov podľa dublinského nariadenia, stala sa tak zodpovedným štátom za prevzatie

navrhovateľa podľa čl. 18 ods. 7 dublinského nariadenia a dňa 26.02.2010 súhlasila s jeho

odovzdaním na svoje územie. Vzhľadom na uvedené bola navrhovateľova žiadosť zamietnutá ako

neprípustná podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle z dôvodu príslušnosti iného členského štátu

(Grécka) na posúdenie žiadosti.

Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité dokazovanie

procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa (podanie vysvetlenia dňa 17.09.2009,

vstupný pohovor dňa 23.09.2009 a 02.10.2009 a dodatok pohovoru dňa 15.10.2009) a písomnou

korešpondenciou s aténskym letiskom a gréckym azylovým úradom.

Navrhovateľ žiadal o azyl z obavy o svoj život v krajine pôvodu - Afganistane. Chce

na Slovensku zostať žiť a pracovať; má tu aj priateľku, ktorá je občiankou Slovenskej republiky,

s ktorou udržiava dlhodobý vzťah.

Ako vyplynulo z dotazníka, navrhovateľ pri vstupnom pohovore dňa 02.10.2009 uviedol, že

v noci 28.08.2009 prekročil turecko-grécku hranicu loďou do malého gréckeho prístavu Mitilini,

čím protiprávne prekročil štátnu hranicu členského štátu uplatňujúceho dublinské nariadenie.

Na základe týchto informácií bola dňa 27.10.2009 v zmysle čl. 10 ods. 1 dublinského nariadenia

odoslaná do Gréckej republiky žiadosť o prevzatie zodpovednosti, na ktorú Grécka republika

nereagovala v ustanovenej dvojmesačnej lehote a stala sa tak zodpovednou za posúdenie žiadosti.

Dňa 26.02.2010 Grécko súhlasilo s odovzdaním navrhovateľa na svoje územie.

Odvolací súd chce na tomto mieste poukázať aj na skutočnosť, že navrhovateľ dňa

23.03.2010 svojvoľne opustil azylové zariadenie - pobytový tábor Opatovská Nová Ves, na základe

čoho bol dňa 30.03.2010 vyradený z evidencie a toho času sa nachádza na neznámom meste. Týmto

svojím konaním nielenže zmaril pripravený transfer jeho osoby do Grécka, ktorý mal prebehnúť

dňa 02.04.2010, ale zároveň vyvolal pochybnosti, či má skutočný záujem o udelenie azylu na území

Slovenskej republiky.

Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodovaní odporca aj súd

prvého stupňa vychádzali, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru,

že odporca riadne zistil skutkový stav a vyvodil z neho správny záver, že štátom príslušným

na posúdenie žiadosti navrhovateľa je Grécka republika a je teda potrebné navrhovateľovu žiadosť

o udelenie azylu zamietnuť ako neprípustnú podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle.

V tejto súvislosti je treba uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32

správneho poriadku má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho

konania uviedol a zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla

povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné žiadateľom neuplatnené dôvody pre udelenie azylu

a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia.

Keď teda odporca dospel k záveru, že došlo k naplneniu § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle

a takýto záver nachádza oporu aj vo výsledkoch vykonaného dokazovania, krajský súd nepochybil,

keď považoval rozhodnutie z týchto dôvodov za zákonné a toto rozhodnutie potvrdil.

Krajský súd sa zaoberal námietkami obsiahnutými v opravnom prostriedku a rovnako aj

dôvodmi, pre ktoré požiadal navrhovateľ o azyl.

Ohľadne námietok navrhovateľa o nehumánnosti transferu navrhovateľa do Grécka a jeho

nepripustenia k azylovému konaniu nemá k vysloveným záverom krajského súdu odvolací súd

žiadne pripomienky a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Odvolací súd k námietke navrhovateľa, že bolo v jeho prípade potrebné rozhodnúť podľa

čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia (tzv. doložky suverenity), považuje za dôležité uviesť, že

nariadenie ani žiadny zákon výslovne neukladá povinnosť správnemu orgánu prevziať

zodpovednosť za posúdenie žiadosti o udelenie azylu podľa čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia.

Nejde teda o nárok, o ktorom musí rozhodnúť správny orgán ex lege, ale o výsledok správneho

uváženia správneho orgánu. Správne uváženie (diskrečná právomoc správneho súdnictva) je svojou

podstatou možnosťou správneho orgánu vybrať pri rozhodovaní jedno z viacerých dovolených

riešení. Podľa pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom

povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo

z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho

rozhodnutia. Súdne preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu nie je teda v týchto prípadoch

vylúčené, ale je podstatne obmedzené pretože sa môže týkať iba toho, či rozhodnutie správneho

orgánu nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. V takých prípadoch je súd oprávnený

preskúmať len to, či došlo k výberu z dovolených možností, ale výber sám zásadne prieskumu

nepodlieha a preskúmanie sa vykoná iba podľa kritérií, ktoré pre správne uváženie uvádza zákon.

Ak teda právna zástupkyňa navrhovateľa poukazovala na prax niektorých členských štátov

Európskej únie, ktorých orgány rozhodli v niektorých prípadoch o nenavrátení žiadateľov podľa

dublinského nariadenia do Gréckej republiky, ide o správne uváženie, ktoré je plne v právomoci

daného členského štátu a výber z možností „prevziať“ či „neprevziať“ zodpovednosť za posúdenie

nepodlieha súdnemu preskúmaniu.

S vyššie uvedenou námietkou neprevzatia zodpovednosti súvisela aj navrhovateľova

námietka, že dlhodobo udržiava partnerský vzťah s občiankou Slovenskej republiky a že sa s touto

námietkou nevysporiadal odporca ani krajský súd. Tunajší súd odkazuje na prípis odporcu právnej

zástupkyni navrhovateľa zo dňa 05.03.2010, v ktorom odporca uvádza, že partnerský vzťah

navrhovateľa so slovenskou štátnou občiankou nepovažuje za relevantný a opodstatnený dôvod

na podanie žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a zároveň ani za dostatočný

dôvod na využitie práva suverenity Slovenskej republiky v tomto prípade dobrovoľne posúdiť

navrhovateľovu žiadosť.

Ako dôvodná sa javí tunajšiemu súdu námietka navrhovateľa, že odporca ani krajský súd sa

nevysporiadali so všetkými námietkami navrhovateľa, ktoré uviedol v priebehu konania, konkrétne,

že odporca sa vyjadril k navrhovateľovým námietkam iba v odpovedi k vyjadreniu sa navrhovateľa

k transferu do Grécka zo dňa 05.03.2010, ale nebolo súčasťou rozhodnutia odporcu a teda nie je

možné preskúmať akým spôsobom sa odporca s navrhovateľovými námietkami vysporiadal.

Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku správny orgán v odôvodnení rozhodnutia uvedie,

ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení

dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval,

a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom

rozhodnutia. Tunajší súd uznáva, že z pohľadu § 47 ods. 3 správneho poriadku sa môže zdať, že

odôvodnenie, ktoré obsahuje rozhodnutie odporcu č. ČAS: MU-33-32/DS-Ž-2009 zo dňa

05.03.2010 je nepostačujúce, avšak je potrebné uviesť, že odporca sa s námietkami navrhovateľa

vysporiadal v prípise zo dňa 05.03.2010 (teda v rovnaký deň, ako vydal rozhodnutie o zamietnutí

navrhovateľovej žiadosti ako neprípustnej), v ktorom vyčerpávajúcim spôsobom reaguje

na námietky, ktoré uviedla navrhovateľova právna zástupkyňa v prípise zo dňa 30.11.2009. Z tohto

dôvodu považuje tunajší súd odporcovo rozhodnutie za dostatočne jasné, zrozumiteľné

a odôvodnené. Navyše, odôvodnenie rozhodnutia nie je právne záväzné, t. j. nie je tou časťou

súdneho rozhodnutia, ktorá by nadobúdala záväzné účinky na právne vzťahy účastníkov konania.

Na základe vyššie uvedených skutočností tunajší súd konštatuje, že aj napriek tomu, že

odporca mal do odôvodnenia svojho rozhodnutia zahrnúť aj vysporiadanie sa s námietkami

navrhovateľa tak, ako to spravil v prípise zo dňa 05.03.2010, tunajší súd je toho názoru, že vznesená

námietka nie je spôsobilá tak zásadne ovplyvniť konanie, aby došlo k zmene rozhodnutia vo veci

samej, nakoľko toto je správne a vychádza z náležite zistených skutkových okolností a správneho

právneho posúdenia veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje so skutkovými aj právnymi závermi

krajského súdu, ktoré vo svojom rozhodnutí odôvodnil, z čoho vyvodil svoj záver zhodný

so záverom odporcu o tom, že na posúdenie navrhovateľovej žiadosti o udelenie azylu je podľa

kritérií uvedených v dublinskom nariadení príslušným členským štátom Grécka republika,

na základe čoho bola navrhovateľova žiadosť zamietnutá ako neprípustná podľa § 11 ods. 1 písm. c)

zákona o azyle.

Rozhodnutie odporcu o zamietnutí žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu ako neprípustnej

bolo potrebné považovať za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil ako

vecne správny podľa

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k

ods. 1 v spojení s a tak, že navrhovateľovi, ktorý nemal

úspech vo veci, právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 29. septembra 2010

JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Anna Koláriková