Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
694/365982.9e804d.pdf
PDF · 186.35 KB
No categories available
9Sža/11/2010
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany
Henčekovej, PhD. a z členiek JUDr. Viery Nevedelovej a JUDr. Ľubice Filovej v právnej veci
navrhovateľa: S.H.T., štátnej príslušnosti Afganistan, tadžickej národnosti, moslimského
vierovyznania šiítskej vetvy, počas pobytu na území Slovenskej republiky naposledy umiestnený
v Pobytovom tábore Opatovská Nová Ves, toho času miesto pobytu neznáme, zastúpený JUDr. M.
V., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky – Migračný úrad, Pivonková č. 6,
Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu odporcu č. ČAS: MU-33-32/DS-Ž-
2009 zo dňa 05.03.2010, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.
k. 1Saz/2/2010-84 zo dňa 22.06.2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 1Saz/2/2010-84 zo dňa 22.06.2010 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 1Saz/2/2010-84 zo dňa 22.06.2010 potvrdil
rozhodnutie č. ČAS: MU-33-32/DS-Ž-2009 zo dňa 05.03.2010, ktorým odporca v zmysle
ustanovenia § 11 ods. 1 písm. c/ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o azyle“) zamietol navrhovateľovi žiadosť o udelenie
azylu ako neprípustnú.
Krajský súd dospel k záveru, že odporca dostatočne zistil skutkový stav veci a v priebehu
azylového konania sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami uvádzanými navrhovateľom v súlade
s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v platnom znení (ďalej
v texte len „Správny poriadok“) a za takejto situácie následne rozhodol správne a v súlade
so zákonom o azyle, keď žiadosť o udelenie azylu zamietol ako neprípustnú v zmysle ustanovenia
§ 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle. Odporca postupoval správne, keď v prípade navrhovateľa začal
dňa 27.10.2009 konanie o prevzatie zodpovednosti podľa čl. 17 Nariadenia Rady (ES) č. 343/2003
z 18. februára 2003 ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu
zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom
z členských štátov (ďalej len „dublinské nariadenie“) a v zmysle článku 10 ods. 1 tohto nariadenia
požiadal grécky azylový úrad o prevzatie navrhovateľa. Keďže Grécka republika na žiadosť
o prevzatie zodpovednosti neodpovedala v dvojmesačnej lehote stanovenej v čl. 18 ods. 1
dublinského nariadenia, stala sa členským štátom zodpovedným za prevzatie navrhovateľa
a zabezpečenia náležitého prejednania jeho žiadosti.
Krajský súd v rozhodnutí uviedol, že odporca stručne, vecne a zrozumiteľne odôvodnil svoje
rozhodnutie a že zhodne s právnym názorom odporcu zastáva názor, že navrhovateľom udávané
dôvody, ako dôvody žiadosti o prejednanie otázky udelenia azylu alebo poskytnutia doplnkovej
ochrany na území Slovenskej republiky, nie sú dostačujúcimi dôvodmi na prevzatie zodpovednosti
nad rozhodnutím o žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu zo strany Slovenskej republiky v zmysle
čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia. Krajský súd sa stotožnil s odporcom, že v prípade navrhovateľa
boli splnené podmienky pre zamietnutie žiadosti navrhovateľa ako neprípustnej podľa § 11 ods. 1
písm. c) zákona o azyle a označil ako nedôvodné odvolacie námietky zástupkyne navrhovateľa
ohľadne nesprávneho rozhodnutia v tvrdeniach, že neboli naplnené zákonné podmienky pre vydanie
rozhodnutia č. ČAS: MU-33-32/DS-Ž-2009.
K námietke ohľadne tzv. doložky suverenity, podľa ktorej môže každý členský štát posúdiť
žiadosť o azyl príslušníka tretej krajiny aj keď nie je zodpovedný za jej posúdenie podľa kritérií
stanovených v dublinskom nariadení, krajský súd konštatoval, že takýto postup nie je možné
členskému štátu žiadnym spôsobom vnucovať ani prikazovať. Ide o rozhodnutie toho ktorého štátu,
vykonané príslušným orgánom na základe jeho správnej úvahy, aké konkrétne dôvody bude
považovať za relevantné pre prebratie zodpovednosti. Nejde teda o povinnosť odporcu rozhodovať
o žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu keďže Slovenská republika nie je zodpovedným štátom
za jej posúdenie a preto, ak na základe správnej úvahy dospel odporca k tomu, že v prípade
navrhovateľa neexistujú dôvody na prevzatie zodpovednosti za preskúmanie jeho žiadosti,
nepostupoval v rozpore so zákonom, keďže jeho správna úvaha nevybočila z medzí a hľadísk
ustanovených zákonom.
K odvolacej námietke, že rozhodnutie o transfere navrhovateľa do Grécka by bolo
nehumánne a bude porušovaním jeho základných ľudských práv a slobôd, krajský súd zdôraznil, že
členské štáty Európskej únie rešpektujú zásadu nevyhostiteľnosti, v zmysle ktorej nebude nikto
vrátený naspäť, aby bol prenasledovaný a z toho hľadiska sa považujú za bezpečné pre štátnych
príslušníkov tretích krajín. Grécko je členským štátom Európskej únie, považuje sa za bezpečnú
krajinu a Európska komisia neodporučila členským štátom pozastaviť odovzdávanie do Grécka
podľa dublinského nariadenia. Príslušný grécky štátny orgán navyše výslovne v akceptácii prevzatia
zodpovednosti deklaroval, že prístup navrhovateľa k azylovej procedúre bude možný.
Krajský súd v závere odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že nakoľko navrhovateľ dňa
23.03.2010 svojvoľne opustil pobytový tábor Opatovská Nová Ves, na základe čoho bol dňa
30.03.2010 vyradený z evidencie a v čase odvolacieho konania sa nachádzal na neznámom mieste,
nasvedčuje táto skutočnosť tomu, že navrhovateľ skutočný záujem o prejednanie jeho žiadosti
o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky nemá ani
nemal.
Na základe uvedených dôvodov krajský súd rozhodnutie odporcu, ktorým zamietol
navrhovateľovu žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, potvrdil ako rozhodnutie vydané v súlade
so zákonom.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne odvolanie
a žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok krajského súdu, zrušil rozhodnutie odporcu a vec mu
vrátil na ďalšie konanie z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. d) a f) Občianskeho súdneho
poriadku v platnom znení (ďalej len „O.s.p.“), keďže podľa jeho názoru súd prvého stupňa dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Navrhovateľ v odvolaní trval na všetkých námietkach obsiahnutých v podanom opravnom
prostriedku proti rozhodnutiu č. ČAS: MU-33-32/DS-Ž-2009 zo dňa 05.03.2010. Tvrdil, že napriek
tomu, že boli naplnené podmienky podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle, bolo potrebné
rozhodnúť podľa čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia (tzv. doložky suverenity). Navrhovateľ súhlasil
s názorom krajského súdu, že zodpovednosť za posúdenie žiadosti o azyl príslušníka tretej krajiny
nemožno štátu žiadnym spôsobom vnucovať, ale má za to, že táto povinnosť vzniká v prípade, že
by jej neprevzatím došlo k porušeniu medzinárodných záväzkov, ktorými je Slovenská republika
viazaná. Podľa jeho názoru by vzhľadom na súčasnú situáciu v Grécku bolo rozhodnutie Slovenskej
republiky o jeho transfere nehumánne a navrhovateľ by bol uvedený do právnej neistoty v súvislosti
s jeho ďalšou existenciou, najmä z pohľadu jeho žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej
republiky.
Navrhovateľ ďalej v odvolaní poukázal na záväzky Slovenskej republiky, vyplývajúce
z medzinárodných dohovorov najmä na čl. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a ako nedostatočné z pohľadu zisťovania skutkového stavu hodnotil
konštatovanie správneho orgánu a krajského súdu, že Grécko je členským štátom Európskej únie,
a teda sa považuje za bezpečnú krajinu, a že do súčasnosti Európska komisia neodporučila
členským štátom pozastaviť odovzdávanie osôb do Grécka na základe dublinského nariadenia.
Napriek tomu, že k takémuto odporúčaniu zo strany Európskej komisie nedošlo, niektoré členské
štáty po zásahu súdnych orgánov cudzincov do Grécka na základe dublinského nariadenia
netransferujú a ako dôkaz svojho tvrdenia priložil navrhovateľ k odvolaniu Správu Vysokého
komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov (ďalej len anglická skratka „UNHCR“)
o národnej praxi pri aplikácii článku 3 ods. 2 dublinského nariadenia špecificky v kontexte
nastávajúcich transferov do Grécka.
Navrhovateľ zastával v odvolaní názor, že stanovisko UNHCR, ktoré predložil je
relevantným dokumentom, na ktorý je potrebné v konaní prihliadať a patrične sa s ním vysporiadať,
keďže existujú aj iné mechanizmy (okrem činnosti Európskej komisie), ktoré mapujú situáciu
v oblasti dodržiavania ľudských práv a minimálnych štandardov v právnom postavení utečencov
a žiadateľov o azyl, ako napr. spomínaný UNHCR alebo Komisár pre ľudské práva Rady Európy.
Navrhovateľ ďalej v odvolaní namietal, že sa odporca nesprávne vysporiadal s námietkami
k jeho transferu do Grécka, keďže podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku správny orgán
v odôvodnení rozhodnutia uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými
úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych
predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov
konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia, pričom vyjadrenie odporcu
k navrhovateľovým námietkam bolo obsiahnuté v odpovedi k vyjadreniu sa navrhovateľa
k transferu do Grécka, ale nebolo súčasťou odporcovho rozhodnutia, a teda nie je možné preskúmať
akým spôsobom sa odporca s navrhovateľovými námietkami vysporiadal.
V odvolaní je uvedené, že navrhovateľ sa naďalej obáva, že po transfere do Grécka nebude
pripustený do konania o udelenie azylu, že bude zaistený a následne vyhostený do krajiny pôvodu –
Afganistanu, kde by bol vystavený ohrozeniu života z dôvodu existencie vážneho bezprávia voči
jeho osobe.
Na záver svojho odvolania navrhovateľ poukázal na skutočnosť, že má na území Slovenskej
republiky súkromný život s občiankou Slovenskej republiky, pričom tento vzťah je možné
charakterizovať ako dlhodobú známosť (keďže trvá už päť rokov) a v prípade realizácie transferu
navrhovateľa do Grécka, príp. vyhostenia z Grécka do Afganistanu, by došlo k porušeniu jeho práva
na súkromný život.
Dňa 03.09.2010 bol Najvyššiemu súdu SR doručený prípis právnej zástupkyne navrhovateľa
k odvolaniu, v ktorom priložila z anglického jazyka preložené časti Správy UNHCR (o národnej
praxi pri aplikácii čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia špecificky v kontexte nastávajúcich transferov
do Grécka) týkajúce sa praxi členských štátov s ohľadom na čl. 3 ods. 2 v súvislosti s transfermi
do Grécka. Právna zástupkyňa v prípise konkrétne poukazuje na politické nariadenia platné
v Dánsku, Luxembursku a na Islande, na judikatúru súdov na najvyššej úrovni v Rakúsku,
Francúzsku, Maďarsku, Taliansku a Rumunsku a na prístup rakúskych orgánov (najmä Ústavného
súdu a Vyššieho správneho súdu), ktoré už v roku 2001 rozhodli, že zodpovednosť za posúdenie
žiadosti by mala byť prevzatá, ak sa zistí, že transfer by mohol spôsobiť alebo predstavuje
porušenie čl. 3 alebo čl. 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Ďalej v prípise opätovne
upozorňuje na navrhovateľov vzťah s občiankou Slovenskej republiky v súvislosti s právom
na súkromný život a poukazuje na to, že ani odporca ani krajský súd sa doposiaľ s touto námietkou
nevysporiadal. Aj napriek tomu, že sa navrhovateľ pre obavu z transferu do Grécka zdržiava
v súčasnosti na neznámom mieste, má naďalej záujem pokračovať v spoločnom živote
so snúbenicou a považuje rozhodnutie vo veci za účelné a dôležité pre jeho ďalší život.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril listom zo dňa 20.08.2010. Na námietku
navrhovateľa, že rozhodol v rozpore s odporúčaním UNHCR z decembra 2009, uviedol, že toto
stanovisko je určené najmä Grécku, ktoré sa zaviazalo zreformovať svoj azylový systém
a poukazuje na jeho základné nedostatky z pohľadu UNHCR. Ostatným krajinám sa odporúča
nevracať do Grécka žiadateľov o azyl na základe dublinského nariadenia, kým reforma neprebehne.
Toto odporúčanie však nie je právne záväzné a členské štáty majú možnosť aj naďalej postupovať
v zmysle dublinského nariadenia.
Odporca ďalej uviedol, že rovnako fakultatívneho charakteru je aj ustanovenie čl. 3 ods. 2
dublinského nariadenia, ktoré umožňuje členským štátom prevziať zodpovednosť za posúdenie
žiadosti, aj keď mu táto podľa stanovených kritérií neprislúcha a je plne v právomoci členského
štátu, kedy k jeho využitiu pristúpi. Preto podľa názoru odporcu nie je právne relevantné odvolanie
sa právnej zástupkyne na prax niektorých členských štátov pri uplatňovaní toho ustanovenia.
Odporca pokladá dôvody odvolania za rovnaké, aké už boli použité v predchádzajúcom
konaní a je toho názoru, že navrhovateľ ani jeho právna zástupkyňa nepreukázali také skutočnosti,
ktoré by mali zmeniť jeho právny názor v predmetnej veci, na základe čoho navrhuje, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 1 Saz/2/2010-84
zo dňa 22.06.2010, ktorým potvrdil rozhodnutie Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky č. ČAS: MU-33-32/DS-Ž-2009 zo dňa 05.03.2010, ktorým bola žiadosť o udelenie azylu
zamietnutá ako neprípustná.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolaniu
navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29.09.2010
(§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).
Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle.
V § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle je uvedené, že Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak je na konanie o udelenie azylu
príslušný iný štát.
Ministerstvo bezodkladne informuje žiadateľa o tom, že zisťuje, či je iný štát príslušný
na konanie o jeho žiadosti o udelenie azylu; počas zisťovania neplynie lehota na rozhodnutie.
Ministerstvo vo výroku rozhodnutia podľa odseku 1 písm. c) uvedie aj štát, ktorý je príslušný
na konanie o udelenie azylu (§ 11 ods. 3 zákona o azyle).
V zmysle § 53b zákona o azyle sa pri určení členského štátu Európskej únie zodpovedného
za posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských
štátov Európskej únie, použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch
Európskych spoločenstiev, pričom poznámka pod čiarou odkazuje na dublinské nariadenie.
Členské štáty posúdia žiadosť každého príslušníka tretej krajiny, ktorý podá žiadosť
na hranici alebo na ich území ktorémukoľvek z nich. Žiadosť posúdi jeden členský štát, a to ten,
ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole II označený ako zodpovedný (čl. 3 ods. 1 dublinského
nariadenia).
Podľa čl. 10 ods. 1 dublinského nariadenia, keď sa zistí na základe dôkazu alebo indície,
ako sú opísané v dvoch zoznamoch uvedených v článku 18 ods. 3, vrátane údajov uvedených
v kapitole III nariadenia (ES) č. 2725/2000, že žiadateľ o azyl protiprávne prekročil hranicu
do členského štátu po súši, mori alebo letecky po príchode z tretej krajiny, za posúdenie žiadosti
o azyl je zodpovedný členský štát, do ktorého takto vstúpil. Táto povinnosť končí po 12 mesiacoch
odo dňa, kedy sa uskutočnilo takéto protiprávne prekročenie hranice.
Ak členský štát, ktorému bola podaná žiadosť o azyl, považuje iný členský štát
za zodpovedný za posúdenie tejto žiadosti, môže čo najrýchlejšie a v každom prípade do troch
mesiacov od dátumu podania žiadosti v zmysle článku 4 ods. 2 vyzvať tento iný členský štát, aby
prevzal žiadateľa (čl. 17 ods. 1 dublinského nariadenia).
Dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a vynesie rozhodnutie o dožiadaní
o prevzatie žiadateľa do dvoch mesiacov od dátumu obdržania dožiadania (čl. 18 ods. 1
dublinského nariadenia), pričom nekonanie v dvojmesačnej lehote sa rovná akceptovaniu
dožiadania a ukladá povinnosť prevziať danú osobu, ako aj zabezpečiť náležité dojednania pre jej
príchod (čl. 18 ods. 7 dublinského nariadenia).
Keď dožiadaný členský štát akceptuje, že má prevziať žiadateľa, členský štát, v ktorom bola
podaná žiadosť o azyl, oznámi žiadateľovi rozhodnutie o tom, že neposúdi žiadosť a o povinnosti
odovzdať žiadateľa do zodpovedného štátu (čl. 19 ods. 1 dublinského nariadenia).
Ak sa odovzdanie neuskutoční v lehote šiestich mesiacov, zodpovednosť pripadne
členskému štátu, v ktorom bola podaná žiadosť o azyl. Táto lehota sa môže predĺžiť najviac
na jeden rok, ak sa odovzdanie nemohlo uskutočniť kvôli uväzneniu, alebo najviac na osemnásť
mesiacov, ak sa žiadateľ o azyl skrýva (čl. 19 ods. 4 dublinského nariadenia).
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok
krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o zamietnutí navrhovateľovej žiadosti
o udelenie azylu ako neprípustnej, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej
republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu,
najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa
v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť
napadnutého rozhodnutia odporcu.
Odporca zdôvodnil rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu ako neprípustnej
skutočnosťou, že Grécka republika neodpovedala na žiadosť o prevzatie zodpovednosti v lehote
dvoch mesiacov podľa dublinského nariadenia, stala sa tak zodpovedným štátom za prevzatie
navrhovateľa podľa čl. 18 ods. 7 dublinského nariadenia a dňa 26.02.2010 súhlasila s jeho
odovzdaním na svoje územie. Vzhľadom na uvedené bola navrhovateľova žiadosť zamietnutá ako
neprípustná podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle z dôvodu príslušnosti iného členského štátu
(Grécka) na posúdenie žiadosti.
Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité dokazovanie
procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa (podanie vysvetlenia dňa 17.09.2009,
vstupný pohovor dňa 23.09.2009 a 02.10.2009 a dodatok pohovoru dňa 15.10.2009) a písomnou
korešpondenciou s aténskym letiskom a gréckym azylovým úradom.
Navrhovateľ žiadal o azyl z obavy o svoj život v krajine pôvodu - Afganistane. Chce
na Slovensku zostať žiť a pracovať; má tu aj priateľku, ktorá je občiankou Slovenskej republiky,
s ktorou udržiava dlhodobý vzťah.
Ako vyplynulo z dotazníka, navrhovateľ pri vstupnom pohovore dňa 02.10.2009 uviedol, že
v noci 28.08.2009 prekročil turecko-grécku hranicu loďou do malého gréckeho prístavu Mitilini,
čím protiprávne prekročil štátnu hranicu členského štátu uplatňujúceho dublinské nariadenie.
Na základe týchto informácií bola dňa 27.10.2009 v zmysle čl. 10 ods. 1 dublinského nariadenia
odoslaná do Gréckej republiky žiadosť o prevzatie zodpovednosti, na ktorú Grécka republika
nereagovala v ustanovenej dvojmesačnej lehote a stala sa tak zodpovednou za posúdenie žiadosti.
Dňa 26.02.2010 Grécko súhlasilo s odovzdaním navrhovateľa na svoje územie.
Odvolací súd chce na tomto mieste poukázať aj na skutočnosť, že navrhovateľ dňa
23.03.2010 svojvoľne opustil azylové zariadenie - pobytový tábor Opatovská Nová Ves, na základe
čoho bol dňa 30.03.2010 vyradený z evidencie a toho času sa nachádza na neznámom meste. Týmto
svojím konaním nielenže zmaril pripravený transfer jeho osoby do Grécka, ktorý mal prebehnúť
dňa 02.04.2010, ale zároveň vyvolal pochybnosti, či má skutočný záujem o udelenie azylu na území
Slovenskej republiky.
Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodovaní odporca aj súd
prvého stupňa vychádzali, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru,
že odporca riadne zistil skutkový stav a vyvodil z neho správny záver, že štátom príslušným
na posúdenie žiadosti navrhovateľa je Grécka republika a je teda potrebné navrhovateľovu žiadosť
o udelenie azylu zamietnuť ako neprípustnú podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle.
V tejto súvislosti je treba uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32
správneho poriadku má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho
konania uviedol a zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla
povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné žiadateľom neuplatnené dôvody pre udelenie azylu
a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia.
Keď teda odporca dospel k záveru, že došlo k naplneniu § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle
a takýto záver nachádza oporu aj vo výsledkoch vykonaného dokazovania, krajský súd nepochybil,
keď považoval rozhodnutie z týchto dôvodov za zákonné a toto rozhodnutie potvrdil.
Krajský súd sa zaoberal námietkami obsiahnutými v opravnom prostriedku a rovnako aj
dôvodmi, pre ktoré požiadal navrhovateľ o azyl.
Ohľadne námietok navrhovateľa o nehumánnosti transferu navrhovateľa do Grécka a jeho
nepripustenia k azylovému konaniu nemá k vysloveným záverom krajského súdu odvolací súd
žiadne pripomienky a v podrobnostiach na ne odkazuje.
Odvolací súd k námietke navrhovateľa, že bolo v jeho prípade potrebné rozhodnúť podľa
čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia (tzv. doložky suverenity), považuje za dôležité uviesť, že
nariadenie ani žiadny zákon výslovne neukladá povinnosť správnemu orgánu prevziať
zodpovednosť za posúdenie žiadosti o udelenie azylu podľa čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia.
Nejde teda o nárok, o ktorom musí rozhodnúť správny orgán ex lege, ale o výsledok správneho
uváženia správneho orgánu. Správne uváženie (diskrečná právomoc správneho súdnictva) je svojou
podstatou možnosťou správneho orgánu vybrať pri rozhodovaní jedno z viacerých dovolených
riešení. Podľa § 245 ods. 2 O. s. p. pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom
povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo
z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho
rozhodnutia. Súdne preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu nie je teda v týchto prípadoch
vylúčené, ale je podstatne obmedzené pretože sa môže týkať iba toho, či rozhodnutie správneho
orgánu nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. V takých prípadoch je súd oprávnený
preskúmať len to, či došlo k výberu z dovolených možností, ale výber sám zásadne prieskumu
nepodlieha a preskúmanie sa vykoná iba podľa kritérií, ktoré pre správne uváženie uvádza zákon.
Ak teda právna zástupkyňa navrhovateľa poukazovala na prax niektorých členských štátov
Európskej únie, ktorých orgány rozhodli v niektorých prípadoch o nenavrátení žiadateľov podľa
dublinského nariadenia do Gréckej republiky, ide o správne uváženie, ktoré je plne v právomoci
daného členského štátu a výber z možností „prevziať“ či „neprevziať“ zodpovednosť za posúdenie
nepodlieha súdnemu preskúmaniu.
S vyššie uvedenou námietkou neprevzatia zodpovednosti súvisela aj navrhovateľova
námietka, že dlhodobo udržiava partnerský vzťah s občiankou Slovenskej republiky a že sa s touto
námietkou nevysporiadal odporca ani krajský súd. Tunajší súd odkazuje na prípis odporcu právnej
zástupkyni navrhovateľa zo dňa 05.03.2010, v ktorom odporca uvádza, že partnerský vzťah
navrhovateľa so slovenskou štátnou občiankou nepovažuje za relevantný a opodstatnený dôvod
na podanie žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a zároveň ani za dostatočný
dôvod na využitie práva suverenity Slovenskej republiky v tomto prípade dobrovoľne posúdiť
navrhovateľovu žiadosť.
Ako dôvodná sa javí tunajšiemu súdu námietka navrhovateľa, že odporca ani krajský súd sa
nevysporiadali so všetkými námietkami navrhovateľa, ktoré uviedol v priebehu konania, konkrétne,
že odporca sa vyjadril k navrhovateľovým námietkam iba v odpovedi k vyjadreniu sa navrhovateľa
k transferu do Grécka zo dňa 05.03.2010, ale nebolo súčasťou rozhodnutia odporcu a teda nie je
možné preskúmať akým spôsobom sa odporca s navrhovateľovými námietkami vysporiadal.
Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku správny orgán v odôvodnení rozhodnutia uvedie,
ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení
dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval,
a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom
rozhodnutia. Tunajší súd uznáva, že z pohľadu § 47 ods. 3 správneho poriadku sa môže zdať, že
odôvodnenie, ktoré obsahuje rozhodnutie odporcu č. ČAS: MU-33-32/DS-Ž-2009 zo dňa
05.03.2010 je nepostačujúce, avšak je potrebné uviesť, že odporca sa s námietkami navrhovateľa
vysporiadal v prípise zo dňa 05.03.2010 (teda v rovnaký deň, ako vydal rozhodnutie o zamietnutí
navrhovateľovej žiadosti ako neprípustnej), v ktorom vyčerpávajúcim spôsobom reaguje
na námietky, ktoré uviedla navrhovateľova právna zástupkyňa v prípise zo dňa 30.11.2009. Z tohto
dôvodu považuje tunajší súd odporcovo rozhodnutie za dostatočne jasné, zrozumiteľné
a odôvodnené. Navyše, odôvodnenie rozhodnutia nie je právne záväzné, t. j. nie je tou časťou
súdneho rozhodnutia, ktorá by nadobúdala záväzné účinky na právne vzťahy účastníkov konania.
Na základe vyššie uvedených skutočností tunajší súd konštatuje, že aj napriek tomu, že
odporca mal do odôvodnenia svojho rozhodnutia zahrnúť aj vysporiadanie sa s námietkami
navrhovateľa tak, ako to spravil v prípise zo dňa 05.03.2010, tunajší súd je toho názoru, že vznesená
námietka nie je spôsobilá tak zásadne ovplyvniť konanie, aby došlo k zmene rozhodnutia vo veci
samej, nakoľko toto je správne a vychádza z náležite zistených skutkových okolností a správneho
právneho posúdenia veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje so skutkovými aj právnymi závermi
krajského súdu, ktoré vo svojom rozhodnutí odôvodnil, z čoho vyvodil svoj záver zhodný
so záverom odporcu o tom, že na posúdenie navrhovateľovej žiadosti o udelenie azylu je podľa
kritérií uvedených v dublinskom nariadení príslušným členským štátom Grécka republika,
na základe čoho bola navrhovateľova žiadosť zamietnutá ako neprípustná podľa § 11 ods. 1 písm. c)
zákona o azyle.
Rozhodnutie odporcu o zamietnutí žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu ako neprípustnej
bolo potrebné považovať za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil ako
vecne správny podľa § 219 ods.1 O.s.p.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k
ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 246c O.s.p. tak, že navrhovateľovi, ktorý nemal
úspech vo veci, právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 29. septembra 2010
JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Anna Koláriková