Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_26Co-41-2020.pdf
PDF · 115.88 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/41/2020
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov JUDr. Daniela Ilavského a Mgr. Jozefa Mačeja, v právnej veci žalobcov: 1. J. W., nar. XX. Q. XXXX, trvale pobytom V., B. XXXX/XX, 2. Q. W., nar. XX. P. XXXX, trvale pobytom V., B. XXXX/XX, obaja zastúpení splnomocnencom: JUDr. Michal Krutek, s.r.o., so sídlom Hlavná 11, Trnava, IČO: 47 254 581, proti žalovaným: 1. U. Z., nar. XX. X. XXXX, trvale pobytom U. I. XXXX/X, V., 2. A. Z., nar. XX. P. XXXX, trvale pobytom U. I. XXXX/X, V., obaja zastúpení advokátom: JUDr. Vladimír Gembický, so sídlom E. Belluša 6752/8, Piešťany, o zaplatenie 13.896,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. 15C/42/2019-175 zo 6. februára 2020 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (výrok II., III., IV.) r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zastavil konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 36,- eur, úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 504,- eur od 3. decembra 2016 do 5. decembra 2016 a úroku z omeškania 5% ročne zo sumy 36,- eur od 6. decembra 2016 do zaplatenia, všetko v prospech žalobcu 1.; výrokom II. žalobu vo zvyšnej časti zamietol; výrokom III. priznal žalovaným 1. a 2. voči žalobcovi 1. nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% a výrokom IV. priznal žalovaným 1. a 2. nárok i voči žalobcovi 2 v rozsahu 100%. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne ustanovením § 2, § 488, § 489, § 34, § 35 ods. 1, § 663, § 685 ods. 1, § 686 ods. 1, § 451 ods. 1, 2 a § 3 ods. 1 z.č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 191 ods. 1, § 215 ods. 1, 2, § 151 ods. 1, § 186 ods. 2 z.č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Vecne dôvodil, že po vykonanom dokazovaní vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná a preto ju v rozsahu zostávajúcom po čiastočnom späťvzatí žaloby zamietol. Čo sa týka skutkového stavu skonštatoval, že nesporným bolo, že žalovaní 1. a 2. užívali predmetný byt, ktorého boli pred nadobudnutím vlastníckeho práva žalobcom 1. a následne žalobcom 2. vlastníkmi, teda pokračovali v jeho faktickom užívaní aj potom, čo vlastnícke právo k tomuto bytu im už neprináležalo. Nebolo sporným, že žalobca 1. nadobudol vlastnícke právo bytu titulom kúpnej zmluvy zo 7. novembra 2013, žalovaní jeho vlastnícke právo k bytu nerozporovali. Taktiež nebolo sporným ani vlastnícke právo k bytu žalobcu 2., ktoré tiež žalovaní nerozporovali a navyše vlastníctvo bolo preukázané i rozhodnutím Okresného úradu Piešťany, katastrálny odbor z 11. mája 2018, číslo vkladu V 797/2018. Nespornou bola i tá skutočnosť, že žalovaní počas celej doby užívania bytu, kedy tento už nebol v ich vlastníctve, platili správcovi bytu úhrady spojené s užívaním bytu, platenie týchto úhrad si overoval žalobca 1. Dňa 13. marca 2019 žalovaní predmetný byt uvoľnili a to potom, ako bola voči nim podaná žaloba na vypratanie bytu. Žalovaní 1. a 2. teda byt užívali od roku 2013 do roku 2019 s tým, že podľa žalobcov k takémuto užívaniu nemali žiadny právny titul a preto sa voči nim domáhajú vydania bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaných 1. a 2. k užívaniu bytu oprávňoval nejaký právny titul, resp. nájomná zmluva, tak ako to tvrdili žalovaní. Je zrejmé, že byt užívali bez právneho dôvodu a teda na úkor žalobcov sa obohacovali, čoho následkom bol vznik práva
žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaných. Súd prvej inštancie však vyhodnotil skutkový stav tak, že výkonom práva žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaných je s prihliadnutím na širšie okolnosti daného prípadu výkon tohto práva v rozpore s dobrými mravmi, čo podľa § 3 ods. 1 OZ nie je prípustné. Dodal, že dobré mravy sú síce neurčitým právnym pojmom, no možno uviesť, že sú akýmsi súborom určitých spoločnosťou vytvorených a uznávaných pravidiel slušnosti, ktoré vedú jednotlivcov k rešpektovaniu sa navzájom, ako i k nepoškodzovaniu všeobecných záujmov jednotlivcov. Občiansky zákonník dobré mravy nedefinuje, no vo všeobecnosti možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru, o vzájomnej slušnosti, ohľaduplnosti a vzájomného rešpektovania. Podstatu rozporu výkonu práva žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia s dobrými mravmi videl súd prvej inštancie v tom, že žalobca 1. ako vlastník bytu na jednej strane dlhodobo, počas piatich rokov akceptoval faktické užívanie jeho bytu žalovanými, ako i platenie úhrad spojených s užívaním bytu u správcu bytu, čo si aj overoval a na druhej strane v čase, keď už mu nesvedčí ani vlastnícke právo, sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia za jeho užívanie, ktoré roky fakticky akceptoval. Podstatné úkony voči žalovaným začal vykonávať až v roku 2018, výzvou z 13. novembra 2018. Dodal, že nemožno vylúčiť ako vznik sporu zmenu príbuzenských vzťahov medzi žalobcom 1. a žalovanými, ktorá medzičasom nastala. Je preto otázne, či vzhľadom na blízky príbuzenský vzťah žalobcu 1. a žalovaných išlo v skutočnosti o neoprávnené užívanie bytu žalovanými. Aj keď dokazovanie v tomto smere odpoveď na uvedenú otázku neprinieslo, podľa súdu daná situácia vzbudzuje takú zásadnú pochybnosť, že s prihliadnutím na všetky vyššie uvedené okolnosti daného prípadu, nemožno hovoriť o štandardnom neoprávnenom užívaní cudzej veci nevlastníkom. Súd preto vyhodnotil výkon práva žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Čo sa týka žalobcu 2. ako brata žalobcu 1., tento bol vlastníkom bytu síce až od roku 2018, avšak súd je toho názoru, že vo veci bol zainteresovaný už skoršie, byt kupoval v čase, keď tento užívali nepretržite od roku 2013 žalovaní. Kúpou bytu právne nadobudol vlastnícke právo k bytu, avšak čo sa týka faktického stavu, len nadviazal na stav predchádzajúci. Preto ani vo vzťahu k jeho osobe nemožno hovoriť o výkone práva v súlade s dobrými mravmi. Súd zohľadnil aj tú skutočnosť, že ani žalobca 1. ani žalobca 2. správcovi bytu neplatili žiadne poplatky, napriek tomu, že to bola ich zákonná povinnosť ako vlastníkov bytov a túto platbu ponechávali na žalovaných, no po dobe piatich rokov sa domáhajú voči týmto osobám vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie predmetného bytu. Za daného stavu tak podľa súdu prvej inštancie na strane žalobcov možno hovoriť o šikanóznom výkone práva, ktorého realizáciou by zaplatením žalobcami požadovaného bezdôvodného obohatenia v celkovej výške 13.860,- eur došlo k značnému poškodeniu finančných záujmov žalovaných, ktorí za služby spojené s užívaním bytu počas celej doby jeho užívania riadne platili a nebolo tvrdené, že by byt poškodzovali, že by žalobcom vznikla nejaká škoda, žalovaní byt riadne udržiavali. Na uvedenom právnom posúdení je podľa súdu bez významu uskutočnenie úhrady vo výške 2.800,- eur žalovanými v roku 2019, keď motívy takéhoto konania neboli dokazovaním zistené. V konaní úspešným žalovaným priznal voči žalobcovi 1. i voči žalobcovi 2. nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Takéto rozhodnutie o trovách právne odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP.
2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie voči výrokom II., III. a IV. podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia. Svoje odvolanie odôvodnili ustanovením § 365 ods. 1 písm. d), f), g) a h) CSP. Namietali, že rozsudok bol vydaný v rozpore s jednou zo základných zásad civilného procesu, ako aj v rozpore s jedným zo základných princípov právneho štátu a princípom právnej istoty. Nie je zrejmé, z akého dôvodu sa súd prvej inštancie svojvoľne odvoláva na ustanovenie § 3 ods. 1 OZ napriek skutočnosti, že žiadna zo sporových strán porušenie dobrých mravov pri postupe žalobcov pred súdom nenamietala, a ani súd počas predbežného prejednania ako aj počas samotného súdneho pojednávania nevyjadril svoj názor na prejednávanú vec v zmysle, že nárok žalobcov je v rozpore s dobrými mravmi. Rozsudok považujú za svojvoľný a neočakávaný. Dodali, že počas celého konania súd prvej inštancie skúmal nárok žalobcov, žalobcovia preukazovali úhradu faktúry za vypracovanie znaleckého posudku, pričom súd vôbec nevyjadril svoj právny názor na prejednávanú vec v zmysle, že návrh žalobcov považuje za rozporný s dobrými mravmi. Poukázali na zápisnicu z pojednávania z 22. októbra 2019, z ktorej vyplýva predbežné právne posúdenie veci. Súd prvej inštancie a ani strany v uvedenej veci neuvádzali porušenie dobrých mravov. V rozsudku ani nie je uvedené, z akého dôvodu súd prvej inštancie zastáva názor, že priznaním nároku žalobcom by boli porušené dobré mravy, neodkazuje na žiadne iné zákony, podzákonné predpisy ani na rozhodovaciu prax súdnych autorít. K princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí poukázali na prednášky a texty z civilného procesu prof. JUDr. Q. B.. Zdôraznili, že v uvedenej právnej veci sa dôkazná situácia vôbec nezmenila, žalovaní nepredložili súdu žiadne dôkazy, ani nenavrhli vypočuť svedkov, o to viac je zrejmé, že súd rozhodol
svojvoľne a svoj rozsudok náležite neodôvodnil s odkazom na rozhodovaciu prax súdnych autorít. K problematike dobrých mravov zaujal stanovisko aj Najvyšší súd SR, poukázali na rozsudok z 20. novembra 1997 sp. zn. 1 Cdo 48/1997, v ktorom je judikované, že „Na základe ustanovenia § 3 ods. 1 OZ, podľa ktorého výkon práv nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, nemožno aktom aplikácie práva konštituovať doteraz neexistujúce povinnosti vlastníkovi. Uvedený postup by viedol k porušeniu čl. 13 ods. 1 a čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy SR.“. Za obzvlášť neprípustnú považovali skutočnosť, že žalovaní rozpor s dobrými mravmi počas konania vôbec nenamietali a súd rozhodol bez akéhokoľvek návrhu sporovej strany o porušení dobrých mravov zo strany žalobcu. Nie je zrejmé, z akého dôvodu súd riešil otázku, či boli žalovaní vyzvaní na odovzdanie bytu žalobcom, keď sa uvedená otázka riešila v inom súdnom konaní. Podľa právneho názoru súdu prvej inštancie nemôže vlastník veci požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnené užívanie jeho veci, pokiaľ neoprávneného užívateľa veci najskôr písomne nevyzve na jej vrátenie. Zmienené tvrdenie súdu je nelogické až absurdné. Zároveň poukázali, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so skutočnosťou, že užívanie bytu žalovanými poškodilo finančné záujmy žalobcov, že i finančná situácia žalobcov je nepriaznivá. Žalobca 1. uviedol, že má zdravotné problémy, v dôsledku ktorých sa nemohol so žalovanými stretnúť. Namietali, že nie je zrejmé, na základe akého právneho predpisu možno priznať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia iba v prípade, ak tak žalobca urobí bez dlhodobej akceptácie protiprávneho stavu, žiaden predpis okrem prekluzívnych lehôt v OZ nevylučuje uplatniť si plnenie aj po dlhšom čase, keď navyše sa žalobca 1/ domáhal vyriešenia svojho problému mimosúdne, bez právneho zastúpenia. Žalobcovia 1. a 2. vyhľadali advokáta až v roku 2018 a rozhodli sa uvedenú situáciu vyriešiť s konečným a trvalým výsledkom. Taktiež zdôraznili, že zo sobášneho listu žalobcu 1. a dcéry žalovaných z 23. augusta 2014 nevyplýva, že žalobca 1. nadobudol byt v čase trvania manželstva a nie je zrejmé, z akého dôvodu súd vyjadril právny názor, že byt bol neštandardne neoprávnene užívaný iba z dôvodu, že žalovaní sú rodičmi bývalej manželky žalobcu 1. Súd v danej veci nevykonal dokazovanie a k veci zaujal stanovisko až v rozsudku. Sama skutočnosť, že žalovaní sú rodičmi bývalej manželky žalobcu 1. je irelevantná a nezakladá žiaden liberačný dôvod žalovaných vo vzťahu k neoprávnenému užívaniu bytu. Zároveň je zrejmé, že uvedené tvrdenie nemá žiadnu oporu v zákone ani v rozhodovacej praxi súdov Slovenskej republiky. Užívanie bytu iba za úhrady mesačných zálohových platieb správcovi bytového domu bez akejkoľvek odplaty žalobcom žalovaní vôbec počas súdneho konania nerozporovali a podľa právneho názoru súdu prvej inštancie teda užívanie cudzieho bytu za uhrádzanie mesačných zálohových platieb správcovi možno považovať za konanie v súlade s dobrými mravmi, nakoľko zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov zmienenú povinnosť ukladá vlastníkovi bytu. Uviedli, že poškodenie finančných záujmov žalovaných súd nepodložil žiadnym dôkazom, nakoľko ani len neskúmal sociálnu a finančnú situáciu žalovaných a takisto neskúmal ich majetkové pomery. V praxi teda môžu žalovaní vlastniť drahé nehnuteľnosti v zahraničí, mať na účte milión eur, avšak v rozsudku súd prvej inštancie vyjadril názor, že priznaním nároku žalobcom by došlo k vážnemu poškodeniu finančných záujmov žalovaných. Uvedené tvrdenia sú nepreskúmateľné a súd svoj právny názor vôbec neodôvodnil. Poukázal i na vykonanú platbu zo strany žalovaných, ktorú sami označili ako nájom. Pokiaľ súd prvej inštancie považoval za sporný dôvod realizácie platby vo výške 2.800,- eur, zmienenú spornosť mal počas konania vyjadriť, čo sa však opäť vôbec nestalo a súd sa s uvedenou skutočnosťou vysporiadal tak, že nikto nenavrhol v uvedenej časti súdneho konania návrh na vykonanie dokazovania a zmienená platba nemôže byť platbou za mesačné nájomné, nakoľko nájomná zmluva medzi sporovými stranami nebola uzatvorená. Dodali, že rozsudok súdu prvej inštancie považujú za svojvoľný a nepreskúmateľný, nakoľko súd rozhodol neočakávane, právny názor uvedený v rozsudku sa nezhoduje s právnym názorom súdu prvej inštancie vyjadreným počas súdneho konania, ako aj počas predbežného právneho posúdenia veci, súd riadne neodôvodnil, z akého dôvodu považuje návrh žalobcov za rozporný s dobrými mravmi, ďalej neozrejmil, z akého dôvodu by priznaním nároku žalobcom došlo k poškodeniu finančných záujmov žalovaných, keď počas konania neskúmal majetkové a sociálne pomery a predovšetkým sa nevysporiadal s novým pojmom „neštandardné, neoprávnené užívanie cudzej nehnuteľnosti“, ktoré súd evidentne považuje za konanie v súlade s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie neodôvodnil s odkazom na rozhodovaciu prax súdov, okrem tvrdenia o neexistencii nájomnej zmluvy, ktoré podporil s odkazom na rozhodovaciu prax NS ČR. Namietali, že v uvedenej veci nebol žalovanými namietaný celkový skutkový stav právnej veci a súd suploval povinnosť žalovaných vypovedať pred súdom a uvádzať tvrdenia dôležité pre právne posúdenie veci a následné rozhodnutie. Dodali, že považujú za neprípustné, aby súd rozhodol svojvoľne, bez návrhu žalovaných na základe domnienok a tvrdení, ktoré uvádza v rozsudku bez akéhokoľvek odkazu na judikatúru alebo na tvrdenia uvádzané stranami sporu. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na opätovné rozhodnutie.
3. Žalovaní sa k odvolaniu žalobcov nevyjadrili.
4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b) CSP).
5. Predmetom odvolacieho konania je posúdiť opodstatnenosť námietok odvolateľov, že súd prvej inštancie im nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskotočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces, preskúmať správnosť postupu ako i správnosť rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba žalobcov 1. a 2. zamietnutá a žalovaným1. a 2. bol priznaný nárok na náhradu trov konania voči žalobcom 1. a 2. v celom rozsahu.
6. Prioritne bolo potrebné zaoberať sa námietkou odvolateľov, či súd prvej inštancie v spore dodržal postup v zmysle § 181 ods. 2 CSP, či napadnutý rozsudok nie je prekvapivým.
7. Podľa § 181 ods. 2 CSP, po úkonoch podľa ods. 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu.
8. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že súd pred ďalším postupom vo veci je povinný určiť, ktoré skutkové tvrdenia považuje medzi stranami za sporné a ktoré za nesporné. Rovnako sudca na prvom pojednávaní oznámi, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Náležité splnenie uvedených povinností je podmienené dôsledným oboznámením sa s listinnými dôkaznými prostriedkami, celkovým skutkovým stavom veci, procesnými podaniami strán a musí v neposlednom rade vychádzať z predbežného právneho posúdenia veci. Postup súdu je pre strany a ich zástupcov na základe uvedených úkonov predvídateľný. Súd je zároveň povinný umožniť stranám adekvátne reagovať na vzniknutú procesnú situáciu a vytvoriť im priestor na uplatnenie primeraných prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany vo vzťahu k ochrane ich subjektívnych práv a oprávnených záujmov. Taktiež je sudca povinný na prvom pojednávaní stranám a ich zástupcom oznámiť predbežné právne posúdenie veci, ktorého účelom je zefektívnenie, zrýchlenie a zjednodušenie sporového konania, vrátane prevencie tzv. prekvapivých rozhodnutí.
9. Po preskúmaní obsahu spisového materiálu dospel odvolací súd k záveru, že nebol dodržaný postup upravený v § 181 ods. 2 CSP, nakoľko súd prvej inštancie síce uviedol, na prvom pojednávaní 22. októbra 2019 - č.l. 130, ktoré skutkové tvrdenia sú nesporné, ktoré skutkové tvrdenia sú sporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná, a taktiež formálne oznámil predbežné právne posúdenie veci v znení „Tvrdenie žalovanej strany o uzatvorení nájomnej zmluvy je v rovine tvrdenia - procesnej obrany, avšak každé tvrdenie sporovej strany musí byť dôkazne preukázané, aby bolo možné vytvoriť skutkový stav vykonaných dôkazov, ktorý je rozhodujúci pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Za daného stavu možno konštatovať, že žalovaná strana svoje tvrdenia dôkazne ničím nepreukázala, majúc tým na mysli tvrdenie na uzatvorenie ústnej nájomnej zmluvy“. Aj na pojednávaní dňa 28. novembra 2019 - č.l. 162 súd prvej inštancie v rámci právneho posúdenia uviedol „vo vzťahu ku konkludentnému uzatvoreniu zmluvy všeobecné predbežné právne posúdenie, že samotné plnenie nájomného, poplatkov spojených s užívaním bytu, atď. nemá vplyv na vznik nájomnej zmluvy, podstatný je prejavený záujem, resp. vôľa dotknutých subjektov uzatvoriť nájomnú zmluvu. Za konkludentný prejav nemožno pokladať dlhodobé užívanie bytu, platenie nájomného, platenie úhrad za plnenie spojené s užívaním bytu, prípadne okolnosť, že v evidenčných listoch správcu bytu by boli fakticky užívatelia tohto bytu evidovaní. Súd vychádza z judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 26Cdo/212/05, 26Cdo/2388/2005, 26Cdo/2863/2005, 26Cdo/1277/2005, podľa ktorého konkludentným prejavom vôle smerujúcim k uzatvoreniu zmluvy nie je mlčanie alebo skutočnosť, že vlastník bytu trpí v užívaní bytu potencionálnych nájomcov“. Takéto posúdenia nemožno vyhodnotiť ako explicitné vyjadrenia právneho
posúdenia. Z ktorých by bolo možné vyvodiť, že súd prvej inštancie mienil posúdiť nárok žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi..
10. Podľa čl. 46 ods. 1 z.č.460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len Ústava“), každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 z.č.209/1992 Zb. o Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd ä ďalej len „ Dohovor“), každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
12. Odvolací súd v súlade s ustálenou judikatúrou uvádza, že obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).
13. Porušením práva na súdnu ochranu, porušením práva na spravodlivý proces je taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci, ktorým súd strane znemožní realizáciu tých práv, ktoré jej priznáva už Civilný procesný poriadok za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými predpismi.
14. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie pochybil tým, že vo veci porušil svoju obligatórnu povinnosť v zmysle § 181 ods. 2 CSP keďže neoboznámil predbežné právne posúdenie veci, aplikáciu nikým nenavrhovaného § 3 OZ, čím porušil zákonom dané procesné práva žalobcu pre jeho ďalší procesný postup v kontradiktórnom sporovom konaní, najmä vytvorenie mu priestoru na uplatnenie primeraných prostriedkov procesného útoku (procesnej obrany) vo vzťahu k ochrane jeho subjektívnych práv a oprávnených záujmov. Súd prvej inštancie žalobu prekvapivo zamietol z dôvodu, že výkon práva žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaných je v rozpore s dobrými mravmi. Princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia je súčasťou princípu právnej istoty. Predvídateľné je rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup súdu. O nepredvídateľné a prekvapivé rozhodnutie v zmysle konštantnej judikatúry (analogicky napr. uznesenie NSSR sp. zn. 7Cdo123/2019) ide vtedy, keď súd „nečakane“ založí svoje rozhodnutie na iných právnych záveroch aké uviedol v predbežnom právnom posúdení, pričom strana proti týmto iným odlišným právnym záverom nemá možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné. Princíp tzv. „predbežného právneho posúdenia veci“ súvisí so zameraním sa na dokazovanie sporných skutočností, aby strany sporu dostali príležitosť predstaviť vlastné argumenty týkajúce sa právneho posúdenia veci.
15. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť pred dovolacím súdom.
16. Odvolaciemu súdu v dôsledku porušenia zákonného ustanovenia § 181 ods.2 CSP súdom prvej inštancie neostávalo nič iné, než rozsudok súdu prvej inštancie s použitím ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) OSP zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
17. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní, riadiac sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný, bude postupovať v súlade s § 181 ods. 1 a 2 CSP, opätovne teda vec prejednať, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, predbežné právne posúdenie, vec posúdiť z hľadiska všetkých na vec sa vzťahujúcich zákonných ustanovení, rozhodnutie náležite odôvodniť v
súlade s § 220 ods. 2 CSP a pritom sa vysporiadať so všetkou relevantnou argumentáciu žalobcov aj tou predostretou v odvolacom konaní.
18. Odvolací súd na základe doposiaľ vykonaného dokazovania k právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie aplikujúcemu § 3 ods. 1 OZ, v zmysle ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občiansko-právnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi len stručne uvádza, že zásadám a slušnosti a poctivosti konania subjektov práva neodporuje, ak žiadajú vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností bez právneho dôvodu i po uplynutí dlhšej doby užívania bytu bez náhrady a ak ho žiadajú od príbuzných. Výkon vlastníckeho práva žalobcov požadovaním vydania nepremlčaného bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností sa nejaví byť z dôvodov konštatovaných súdom prvej inštancie bez akejkoľvek námietky žalovanej strany v rozpore s dobrými mravmi. Navyše vo vzťahu k žalobcovi 2/ sa javia súdom prvej inštancie uvádzané dôvody irelevantné, žalobca 2. svoj nárok neuplatňuje ani po neprimerane dlhej dobe, keďže vlastníkom bytu užívaného žalovanými sa stal až v máji 2018 a ani nie je medzi nim a žalovanými žiaden príbuzenský vzťah. V rozpore s dobrými mravmi môže byť len taký výkon práva strany sporu , ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhej strany sporu a je neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody. V prejednávanej veci je však potrebné konštatovať, že žalovaní neuviedli žiadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali charakterizovať konanie žalobcov ako rozporné s dobrými mravmi.
19. Odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie rozhodnutia NS SR zaoberajúce sa aplikáciou § 3 OZ. NS SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 137/2003 uviedol, že za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 OZ treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne so zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj osoby týmto dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. V rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 49/1996 NS SR vyslovil, že ust. § 3 ods. 1 pritom nemá vlastnú priamu normotvornú platnosť - upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy a to aj na základe všeobecných pravidiel morálnych elementárnej slušnosti a tolerancie a morálneho charakteru konajúcich.
20. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcov 1. a 2. odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu strán odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
21. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP), nakoľko nesprávne rozhodnutie s nutnosťou jeho zrušenia zakladá povinnosť súdu prvej inštancie rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania.
22. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).