Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_48Ek-1002-2020.pdf
PDF · 92.75 KB
Case nature
Subarea
48Ek/1002/2020
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Slovenská konsolidačná, a. s., so sídlom Cintorínska 21, 814 99 Bratislava, IČO: 35 776 005, proti povinnému: M. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Y. cesta XX/X, XXX XX F. Y., o vymoženie pohľadávky vo výške XXX,XX eur, rozhodujúc o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu B. súdu H. H. sp. zn. XXEk/XXXX/XXXX zo dňa XX. júla 2020, takto
rozhodol:
Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 48Ek/1002/2020 zo dňa 27. júla 2020 z a m i e t a.
odôvodnenie:
Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 24.07.2020 domáhal od povinného vymoženia pohľadávky vo výške 256,98 eur na základe vykonateľného exekučného titulu - platobný výmer Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou č.k. PV 201/02997/2007 zo dňa 27.12.2007. Upovedomením o zastavení starej exekúcie zo dňa 29.02.2020 bola zastavená exekúcia vedená Okresným súdom Dunajská Streda pod sp. zn. 8Er/689/2008 a súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Vargom pod sp. zn. EX 284/2008, kde súdny exekútor uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť trovy starej exekúcie v celkovej výške 42 eur, ktoré pozostávajú z paušálnych trov vo výške 35 eur a z dane z pridanej hodnoty vo výške 7 eur.
Vyšší súdny úradník uznesením sp. zn. 48Ek/1002/2020 zo dňa 27.07.2020 návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov exekúcie oprávneného vo výške 42 eur podľa § 53 ods. 3 písm. a) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 1.4.2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“) zamietol. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 53 ods. 1, § 53 ods. 3 písm. a), § 53 ods. 4 Exekučného poriadku, na ust. § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 3, § 10 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 233/2019 Z. z.“) a vecne tým, že návrh na vykonanie exekúcie v časti nároku na náhradu zaplatených trov starej exekúcie vo výške 42 eur považoval za rozporný s Exekučným poriadkom. Súd vyhodnotil, že uhradením paušálnych trov starej exekúcie vo výške 42 eur bol podľa upovedomenia o zastavení starej exekúcie na úhradu týchto trov zaviazaný oprávnený a nie povinný, pričom tieto trovy prináležia súdnemu exekútorovi. Podľa § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z. je možné oprávnenému priznať náhradu len za zaplatený súdny poplatok, na náhradu iných nákladov však oprávnený nemá nárok. Podobne to platí aj pre trovy exekúcie oprávneného. To znamená, že oprávnený má opätovným návrhom na vykonanie exekúcie právo uplatniť si nárok len na to, čo mu priznáva exekučný titul, na podklade ktorého sa má exekúcia vykonať a nárok na náhradu súdneho poplatku, ktorý bol povinný zaplatiť za podanie tohto návrhu. Z uvedeného ustanovenia teda vyplýva, že oprávnený nemá nárok domáhať sa náhrady trov právneho zastúpenia v starej exekúcii ale ani trov právneho zastúpenia v tomto exekučnom konaní. Uvedené platí aj pre nárok na náhradu poplatku za vykonanie zaručenej konverzie. V zmysle § 6 ods.
2 zákona č. 233/2019 Z. z. znáša paušálne trovy spojené s ukončením starej exekúcie oprávnený, ale zároveň neumožňuje oprávnenému domáhať sa ich náhrady od povinného.
Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote dňa 05.08.2020 sťažnosť, ktorou žiadal napadnuté uznesenie zrušiť v celom rozsahu. Sťažnosť podal z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a odôvodnil ju tým, že upovedomenie o zastavení exekúcie s výzvou na úhradu paušálnych trov je exekučným titulom, pričom zákon č. 233/2019 Z. z. neurčuje, či postavenie na uplatnenie nároku patrí súdnemu exekútorovi voči oprávnenému alebo po úhrade paušálnych trov oprávneným aj na uplatnenie nároku oprávneného voči povinnému a preto je oprávnený toho názoru, že úhradou paušálnych trov súdnemu exekútorovi oprávneným dochádza k prechodu nároku súdneho exekútora voči oprávnenému na úhradu paušálnych trov, na nárok oprávneného voči povinnému na úhradu týchto trov na základe tohto istého exekučného titulu, ktorým je upovedomenie o zastavení starej exekúcie. Podľa neho je uvedený nárok zakomponovaný v dôvodovej správe, aj priamo vo formulári na podanie návrhu na vykonanie exekúcie. V prípade prijatia právnej argumentácie súdu v napadnutom uznesení by oprávnený duplicitne znášal trovy toho istého konania, a to jednak pri ukončení starej exekúcie úhradou paušálnych trov a následne pri ukončení pokračujúceho konania na základe podaného opätovného návrhu. Oprávnený tak „stratí“ možnosť uplatnenia uhradených trov voči povinnému, čím jedinou možnosťou oprávneného bude v takomto prípade podanie žaloby na príslušný súd na vymoženie paušálnych trov vo výške 42 eur, a tým by došlo k ďalšiemu navyšovaniu pohľadávky voči povinnému a ďalšiemu zaťažovaniu súdu konaním o zaplatenie a to napriek skutočnosti, že trovy už boli priznané upovedomením o zastavení starej exekúcie. Dodal, že opätovný návrh na vykonanie exekúcie je špecifickým inštitútom, ktorý vykazuje viaceré znaky odlišného konania v porovnaní s exekučným konaním vedeným podľa ustanovení Exekučného poriadku, a preto aj exekučný titul, na základe ktorého je exekučné konanie vedené, treba posudzovať osobitne, a to s poukazom na osobitnú úpravu podľa zákona č. 233/2019 Z. z. Nakoniec odkázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 209/2020 zo dňa 12.05.2020, v ktorom ústavný súd v závere dodal, že: „sťažovateľke nič nebráni podať opätovne návrh na vykonanie exekúcie podľa § 9 zákona č. 233/2019 Z. z ., v rámci ktorého si môže uplatniť aj náhradu paušálnych trov starej exekúcie ako náklad spojený s uplatnením pohľadávky“ a preto podľa oprávneného exekučný súd zasahuje do princípu spravodlivého súdneho konania.
Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.
Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
Súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami preskúmal napadnuté rozhodnutie a po preskúmaní veci sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka. Súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne a námietky voči nemu zo strany oprávneného uvedené v sťažnosti tak logicky za nedôvodné. Súd má za to, že vyšší súdny úradník
rozhodol správne, keď návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov starej exekúcie oprávneného vo výške 42 eur podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku zamietol s poukazom na § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z., kedy oprávnený okrem náhrady súdneho poplatku za podanie opätovného návrhu na vykonanie nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním, v čoho dôsledku ostatné trovy exekučného konania znáša výlučne len oprávnený. V danom prípade vyšší súdny úradník v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver, ktorý zároveň aj dostatočným spôsobom právne odôvodnil. Takýto postup súdu má oporu v právnych predpisoch a bol odôvodnený do tej miery, ktorá postačuje na záver o ústavnej konformite napadnutého uznesenia. Súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka a v podrobnostiach naň odkazuje. Napriek zneniu ustanovenia zákona citovaného v bode 5 odôvodnenia tohto rozhodnutia, s poukazom na nesúhlas a argumentáciu oprávneného prezentovaný v sťažnosti a k zvýrazneniu správnosti napádaného rozhodnutia, sa súd nad rámec zákona (§ 202 ods. 2 Exekučného poriadku) vysporiadaval s najdôležitejšími dôvodmi uvádzanými v sťažnosti.
Oprávnený svoju sťažnosť smerujúcu k zrušeniu napádaného rozhodnutia postavil na viacerých dôvodoch, jednak tým, že upovedomenie o zastavení exekúcie s výzvou na úhradu paušálnych trov je exekučným titulom oprávneného voči povinnému, kedy po úhrade paušálnych trov oprávneným došlo k prechodu nároku súdneho exekútora voči oprávnenému na úhradu paušálnych trov, jednak odkazom na dôvodovú správu a aktuálne znenie formulára na podanie návrhu na vykonanie exekúcie a nakoniec s poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 209/2020 zo dňa 12.05.2020.
Čo sa týka právneho názoru oprávneného, že upovedomenie o zastavení exekúcie s výzvou na úhradu paušálnych trov je exekučným titulom, sudca s uvedeným súhlasí, avšak z ust. § 6 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z. vyplýva, že upovedomenie o zastavení starej exekúcie s výzvou na úhradu paušálnych trov je síce exekučným titulom, avšak nemožno ho považovať za exekučný titul, ktorým by oprávnený v novom exekučnom konaní mohol vymáhať trovy starej exekúcie od povinného, keďže upovedomenie o zastavení starej exekúcie predstavuje exekučný titul len vo vzťahu súdneho exekútora voči oprávnenému v starej exekúcii za účelom vymoženia trov starej exekúcie. V danom prípade zákonodarca jasne stanovil, že pri zastavení starej exekúcie je to práve oprávnený, kto je povinný znášať paušálne trovy starej exekúcie súdneho exekútora. Uvedený exekučný titul nezaväzuje k plneniu povinného, tomu sa ani nedoručuje, a ani nie je vydaný v prospech oprávneného. Úhradou paušálnych trov zo strany oprávneného súdnemu exekútorovi nedochádza k prechodu práva z exekučného titulu (zo súdneho exekútora na oprávneného) a ani nedochádza k prechodu uloženej povinnosti z exekučného titulu (z oprávneného na povinného). Uvedený zákon v žiadnom svojom ustanovení nestanovuje povinnosť inej osobe než oprávnenému platiť trovy starej exekúcie súdnemu exekútorovi, ani neobsahuje právnu úpravu, na základe ktorej by oprávnený mohol v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie uplatniť sumu zaplatených trov starej exekúcie ako náhradu trov nového exekučného konania, ktorú by bolo možné vymáhať od povinného. Rovnako paušálne trovy starej exekúcie prináležiace súdnemu exekútorovi nemožno považovať za príslušenstvo oprávneným vymáhanej pohľadávky ako náklady spojené s jej uplatnením, pretože ide o pohľadávku súdneho exekútora na trovy starej exekúcie, ktorú ani po jej uhradení oprávneným nie je možné považovať za príslušenstvo opätovne vymáhanej pohľadávky oprávneného, čo umocňuje aj skutočnosť, že náklady spojené s uplatnením alebo bránením práva sa nestanú príslušenstvom pohľadávky skôr, než je o nich príslušným orgánom rozhodnuté, ako napríklad pri trovách sporového konania, kde súd autoritatívnym výrokom určí, ktorej zo strán sporu (voči protistrane) priznáva nárok na náhradu trov konania a v akej výške a takéto rozhodnutie napokon slúži ako podklad pre vedenie exekúcie aj na príslušenstvo pohľadávky spočívajúce v nákladoch na jej uplatnenie. Sudca preto vyhodnotil, že oprávnený nedisponuje spôsobilým exekučným titulom proti povinnému týkajúcemu sa oprávneným uhradených trov starej exekúcie vo výške 42 eur.
V dôvodovej správe k ust. § 6 zákona č. 233/2019 Z. z., bolo uvedené, že v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie môže oprávnený požadovať náhradu paušálnych trov ako úhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Exekučný súd nepostupoval v zmysle dôvodovej správy k predmetnému zákonu z dôvodu, že dôvodová správa nie je prameňom práva, nemá žiadnu právnu silu, a teda nie je pre súd záväzná. Dôvodová správa nie je právne záväzným výkladom právnych noriem, ide len o podporný výklad zákona, pričom záväzný výklad právnych noriem podáva jedine súd. V uvedenom prípade pri aplikácii všetkých výkladových pravidiel znenie zákonného ustanovenia nevyvoláva žiadne pochybnosti o jeho zmysle a obsahu, je dostatočne jasné a zrozumiteľné, a teda ak by zákonodarca zamýšľal priznať oprávnenému pri opätovnom podaní návrhu aj náhradu nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky, zakomponoval by túto možnosť aj do znenia zákona, čo sa však nestalo, naopak explicitne vylúčil možnosť oprávneného nárokovať si akékoľvek iné výdavky okrem zaplateného súdneho poplatku. Sudca má za to, že zákonodarca mohol mať pôvodne taký úmysel ako tvrdí oprávnený, no následne ho nepretavil do znenia zákona, do zákonnej úpravy. Avšak práve naopak, zo znenia ustanovenia § 6 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní jednoznačne vyplýva, že paušálna náhrada trov predstavuje nárok súdneho exekútora a nie nárok oprávneného pri opätovnom podaní návrhu na vykonanie exekúcie. Navyše, ako správne vyhodnotil vyšší súdny úradník, znenie ustanovenia § 9 ods. 3 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní striktne stanovuje, že oprávnený má nárok len na náhradu súdneho poplatku a nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním. K dôvodovej správe súd ďalej poznamenáva, že zákon č. 233/2019 Z.z. bol dotknutý viacerými podstatnými zmenami aj pri prerokovaní v Národnej rade Slovenskej republiky a z obsahu celej dôvodovej správy (vo vzťahu k prijatým právnym normám) je zrejmé, že nekorešponduje s prijatým normatívnym textom zákona, a to vo viacerých bodoch, keď napríklad podľa dôvodovej správy k § 5 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „Upovedomenie o zastavení starej exekúcie obsahuje všetky potrebné informácie o vymáhanej pohľadávke a trovách starej exekúcie“, pričom podľa § 5 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z.z. nie je podstatnou náležitosťou výška vymáhaného nároku alebo podľa dôvodovej správy k § 6 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „...ktoré sú vo výške 35 eur bez dane z pridanej hodnoty, t. j. ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa výška týchto paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty.“, pričom podľa § 6 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. sa samozrejme zvyšuje výška paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty, ak je platiteľom tejto dane súdny exekútor a nie advokát oprávneného. Ďalej napríklad podľa dôvodovej správy k § 9 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: Na uľahčenie podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie sa umožňuje oprávnenému pôvodný exekučný titul predložiť vo forme „skenu“, t. j. zaručená konverzia sa nepožaduje.“, pričom podľa § 9 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. sa návrh podáva podľa Exekučného poriadku, ktorého § 48 ods. 6 vyžaduje zaručenú konverziu exekučného titulu a výnimka z uvedeného pravidla sa v zákone č. 233/2019 Z.z. (v rozpore s dôvodovou správou) nenachádza. Uvedenými príkladmi súd nepodrobil úplnej komparácii dôvodovú správu s účinným znením zákona, iba poukazuje, že nezrovnalosti medzi schváleným (a už účinným) znením zákona č. 233/2019 Z.z. a dôvodovou správou nie sú výnimočné a vyskytujú sa na viacerých miestach. Dôvodová správa sa po zmene úmyslu zákonodarcu už následne nemení. Súd preto odmietol výklad predostretý oprávneným, ktorý má oporu len v dôvodovej správe k uvedenému právnemu predpisu a nie v samotnom texte zákona, pričom navyše takýto názor oprávneného je v rozpore s výsledným znením zákona.
K tvrdeniu oprávneného, že elektronický formulár na podanie návrhu na vykonanie exekúcie obsahuje možnosť uplatniť si iné trovy, sudca konštatuje, že elektronická šablóna formulára nepredstavuje žiadny záväzný nástroj, podľa ktorého má súd vykladať zákon a tobôž nie v prípade, keď má celý exekučný súd za to, že takáto poznámka elektronického formulára v aktuálnom znení (pred jej zmenou) je chybná. Súd nespochybňuje argument oprávneného, že formulár č. 57 nazvaný návrh na vykonanie exekúcie v časti E) Vymáhaný nárok, t. j. istina a náklady spojené s uplatnením pohľadávky a v časti F) Trovy exekúcie - oprávnený, t. j. iné trovy, umožňuje oprávnenému uplatniť si iné trovy, avšak to neznamená, že súd mu takto uplatnené trovy aj prizná. Sudca preto k uvedenému uvádza, že oprávnený má nárok len na judikované trovy priznané ako účastníkovi proti inému účastníkovi konania.
Sudca k odkazu oprávneného na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 209/2020 zo dňa 12.05.2020 uvádza, že ide o rozhodnutie, ktorým bola odmietnutá ústavná sťažnosť ako zjavne neopodstatnená, pričom podstatou sťažnosti bolo namietanie zásahov do práv sťažovateľa upovedomeniami o zastavení starej exekúcie vydanými súdnym exekútorom podľa § 5 zákona č. 233/2019 Z.z., kde ústavný súd len v predposlednej vete odôvodnenia uviedol aj oprávneným citovanú vetu a teda predmetom skúmania nebol nárok oprávneného na vymáhanie trov starej exekúcie podľa § 6 zákona č. 233/2019 Z.z. Čl. 2 ods. 3 CSP kladie dôraz na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, avšak nepovyšuje rozhodnutia súdov na formálny prameň práva. Z dôvodu absencie bližšieho odôvodnenia uvedenej vety v rozhodnutí ústavného súdu je následne sťažená, ak nie priamo nemožná pozícia exekučného súdu dôkladne odôvodniť odklon od uvedenej vety. Navyše súd považuje za sporné, či uvedené rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 209/2020 zo dňa 12.05.2020 a č.k. I. ÚS 220/2020 zo dňa 12.05.2020 je možné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, pokiaľ išlo o rozhodnutie, ktorým bola ústavná sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, a ktorej predmetom bolo posúdenie upovedomení o zastavení starých exekúcií vydaných súdnym exekútorom
a nie prieskum nároku oprávneného na náhradu uhradených trov starej exekúcie, ktorý je predmetom sťažnosti oprávneného. Podľa názoru exekučného súdu v danom prípade nejde o ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, keďže otázka nároku oprávneného na náhradu uhradených trov starej exekúcie nebola predmetom prieskumu Ústavného súdu Slovenskej republiky.
V súvislosti s prejavom nespokojnosti oprávneného s napadnutým rozhodnutím a jeho tvrdením, že exekučný súd výrazne zasahuje do jeho práv, sudca poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. Súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010), čomu podľa názoru sudcu učinil konajúci vyšší súdny úradník napadnutým uznesením zadosť.
Rešpektujúc očakávania oprávneného o vymožení pohľadávky súd pripomína, že tieto očakávania nie je možné považovať za „večné“ a teda trvajúce až do straty právnej subjektivity povinných osôb, a teda že je legitímna požiadavka zákonodarcu na časovom ohraničení trvania exekúcie. Zákonodarca pristúpil k regulácii uvedeného stavu zavedením časového obmedzenia trvania exekúcie (porovnaj § 61n ods. 1 písm. c) a d) Exekučného poriadku upravujúce zastavenie exekúcie po uplynutí času na zistenie exekvovateľného majetku povinného) s tým, že oprávnený má možnosť podať návrh na vykonanie exekúcie opätovne. Súd má za to, že náklady, ktoré vznikli oprávnenému v súvislosti so zastavením starej exekúcie si má znášať sám oprávnený, pretože vo výsledku bol s podaním predchádzajúceho návrhu na vykonanie exekúcie neúspešný. Súd preto pri rešpektovaní ústavných pravidiel právneho štátu, nepovažuje za legitímne prenášanie nákladov spojených s (opakovaným) vedením exekúcie z oprávneného na povinného, pokiaľ oprávnený nie je s vedením exekúcie úspešný.
Z vyššie uvedených dôvodov, keďže oprávnený nedisponuje exekučným titulom na vymáhanie trov starej exekúcie vo výške 42 eur, pričom tieto náklady oprávneného nie je možné uplatňovať ani ako náhradu trov spojených s podaním návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z., kedy má oprávnený iba nárok na náhradu súdneho poplatku za opätovne podaný návrh a z dôvodu neúspechu oprávneného v zastavenej starej exekúcii, sudca podľa § 250 ods. 1 CSP v spojení s § 202 ods. 1 Exekučného poriadku sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 48Ek/1002/2020 zo dňa 27.07.2020 vydanému vyšším súdnym úradníkom zamietol, keď sa stotožnil so záverom, že návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov exekúcie oprávneného vo výške 42 eur nie je dôvodný.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).