Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Sa-33-2020.pdf
PDF · 135.36 KB
Case nature
Area
Subarea
10Sa/33/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: G. W. W.-D., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť S. W. X., bez dokladov totožnosti, toho času umiestnený v Ú. Z.G. Y. Z. T., I. XX, S., zastúpený Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Mobilná jednotka PZ Bratislava, Regrútska 4, 812 72 Bratislava, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 21.09.2020, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA5-83-009/2020-AV zo dňa 22.08.2020, takto
rozhodol:
I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Mobilná jednotka PZ Bratislava, Regrútska 4, 812 72 Bratislava č. PPZ-HCP-BA5-83-009/2020-AV zo dňa 22.08.2020, týkajúce sa žalobcu: G. W. W.-D., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť S. W. X., bez dokladov totožnosti.
II./ N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca: G. W. W.-D., nar. XX.XX.XXXX, bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.
III./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 21.09.2020 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-BA5-83-009/2020-AV zo dňa 22.08.2020, ktorým žalovaný podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“) zaistil žalobcu dňom 22.08.2020 na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 20.10.2020, na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ktorým je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej „Nariadenie Dublin III“). Zároveň žiadal, aby súd nariadil jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia a uplatnil si náhradu trov konania.
2. S napadnutým rozhodnutím nesúhlasil v celom rozsahu z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je zároveň nepreskúmateľné. Poukazoval na rozhodovaciu prax kasačného súdu a Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej medzi zaistením a jeho účelom (t. j. konaním o odsune, vyhostení, tzv. dublinským transferom a pod.) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov. Rovnako kasačný súd podčiarkol
povinnosť policajného orgánu preveriť reálnosť naplnenia účelu zaistenia a teda skúmať reálnosť vykonania odsunu štátneho príslušníka tretej krajiny z územia Slovenskej republiky, pričom poukazoval na čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“). V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z uvedeného vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca. Policajné orgány sú teda povinné už pri zaisťovaní žiadateľa o azyl v inom členskom štáte za účelom jeho odovzdania do iného členského štátu skúmať účelnosť a efektivitu zaistenia a teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky. Reálnosť (realizovateľnosť účelu zaistenia) odovzdania je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia.
3. Dodal, že kasačný súd považuje za dôležité zaoberať sa aj otázkou prijímacích podmienok pre žiadateľov o azyl v členskom štáte, do ktorého má byť zaistený žiadateľ vrátený (napr. rozsudok sp. zn. 10SZa/25/2015 zo dňa 11.01.2016). Bolo teda povinnosťou žalovaného pri rozhodovaní o zaistení žalobcu v predmetnej veci, nielen poukazovať na právnu úpravu zaisťovania žiadateľov za účelom ich odovzdania podľa Nariadenia Dublin III, ale mal sa zaoberať i dôsledkami uskutočniteľnosti predpokladaného postupu, či prijímacími podmienkami v dožiadanom členskom štáte, t. j. v Rumunsku.
4. Rumunsko na svojom území už pred niekoľkými mesiacmi v súvislosti so šírením epidémie Covid 19 vyhlásilo stav pohotovosti (ktorý bol naposledy predĺžený dňa 17.08.2020 o ďalších 30 dní) a zakázalo vstup cudzincom a osobám bez štátnej príslušnosti (občanom tretích krajín, okrem vybraných kategórií) na svoje územie.
5. Žalobca sa nachádza v zaistení čisto formálne, bez reálneho predpokladu zrealizovania jeho odovzdania v lehotách stanovených Nariadením Dublin III. V prípade, že účel zaistenia cudzinca nie je možné zrealizovať, zaistenie nie je zákonné a je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru ako príslušných ustanovení Smernice č. 2013/33/EÚ pre prijímanie žiadateľov o azyl a Nariadením Dublin III.
6. Rovnako mal zato, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia žalobcu. Žalovaný stanovil dĺžku doby zaistenia žalobcu najviac do 20.10.2020. Žalovaný však v odôvodnení rozhodnutia nijako nezohľadnil a na predmetnú vec neaplikoval osobitné lehoty stanovené Nariadením Dublin III pre zaistenie žiadateľa o azyl v inom členskom štáte za účelom jeho odovzdania (napr. 6-týždňová lehota zaistenia od akceptácie dožiadania, lehoty na výkon odovzdania, lehoty na podanie dožiadania a pod.) a tým pochybil. Aj v súčasnosti došlo k viacerým opätovným obmedzujúcim opatreniam európskych štátov týkajúcich sa uzavretia hraníc, letísk, obmedzeniam vstupu cudzích štátnych príslušníkov na ich územia a pod.. A preto by sa mal žalovaný vysporiadať so súčasnou situáciou ohľadom opatrení proti šíreniu Covid-19 a v tej súvislosti s prihliadnutím na lehoty stanovené nariadením ustáliť, či je možné zrealizovať účel zaistenia, vzhľadom na vzniknutú situáciu. Držanie cudzinca v zaistení, ktorého nie je možné odsunúť z územia SR v lehotách stanovených nariadením, je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.
7. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA5-83-009/2020-AV zo dňa 22.08.2020 zaistil žalobcu dňom 22.08.2020 na základe skutočnosti, že účastník konania je žiadateľom o udelenie azylu na území iného členského štátu podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenie Dublin III. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 20.10.2020.
8. Lustráciami v informačných systémoch PZ EURODAC bolo zistené, že účastník konania je žiadateľom o azyl v Rumunsku. Táto skutočnosť bola oznámená správnym orgánom dňa 22.08.2020 Dublinskému stredisku, Migračného úradu Ministerstva vnútra (ďalej „Dublinské stredisko“).
9. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 25.09.2020 uviedol, že žiada správnu žalobu zamietnuť. Mal zato, že v prípade žalobcu nešlo o svojvôľu vo veci zaistenia zo strany žalovaného. Na základe preverenia v informačnom systéme EURODAC zistil, že žalobca je žiadateľom o udelenie azylu v Rumunsku. EURODAC je biometrická databáza celej EÚ, ktorá obsahuje odtlačky prstov žiadateľov o azyl a štátnych príslušníkov krajín mimo EÚ/Európskeho hospodárskeho priestoru a umožňuje
porovnávať tieto odtlačky medzi krajinami EÚ. Cieľom je uľahčiť krajinám EÚ určenie zodpovednosti za preskúmanie žiadosti o azyl prostredníctvom porovnania odtlačkov prstov žiadateľov o azyl a štátnych príslušníkov krajín mimo EÚ/EHP s centrálnou databázou a umožniť orgánom presadzovania práva nahliadnuť do tohto systému. V prípade, ak prebehne pozitívna lustrácia, príslušné orgány obligatórne postupujú podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26.06.2013. Nakoľko ide o Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady, ide o záväzný právny akt, ktorý je priamo uplatniteľný vo svojej celistvosti v celej EÚ. Teda žalobca nemal inú možnosť ako postupovať podľa Dublinského nariadenia.
10. S poukazom na článok 28 ods. 2 Dublinského nariadenia uviedol, že alternatívne donucovacie opatrenia sú v prípade žalobcu hlásenie pobytu alebo zloženie peňažnej záruky podľa § 89 zákona o pobyte cudzincov. Žalobca v zápisnici o podaní vyjadrenia uviedol, že nemá pri sebe žiadnu hotovosť a ani si ju nevie zabezpečiť a taktiež si nevie zabezpečiť ubytovanie. Nakoľko žalobca nespĺňa základne podmienky na udelenie alternatívy zotrvania, žalovaný nerozhodol o tejto možnosti. Žalobca ďalej v predmetnej zápisnici uviedol, že si bol vedomý nelegálneho zotrvania v EÚ, no napriek tomu sa svojvoľne pohyboval po schengenskom priestore, vyhľadal prevádzača, ktorému zaplatil, aby ho zaviezol do Nemecka. Žalovaný zároveň podotýka, že žalobca je osobou bez dokladu totožnosti, o ktorej nemáme žiadne informácie týkajúce sa totožnosti, prípadnej trestnej minulosti, pomerov, z ktorých prichádza. Tým, že žalobca cestoval viacerými krajinami EÚ s vedomým, že sa tu nachádza neoprávnene, vytvára predpoklad rizika úteku. Doterajšie chovanie žalobcu nevytvára žiadne záruky v prípade udelenia zotrvania štátneho príslušníka tretej krajiny na území Slovenskej republiky. Žalovaný má za to, že v prípade žalobcu je nevyhnutné zaistenie na zabezpečenie transferu do Rumunska, nakoľko existuje riziko úteku, keďže je preukázané, že žalobca nemá finančné prostriedky na zotrvanie, žiadne ubytovanie, rodinné väzby na území SR a je osobou bez dokladu totožnosti, o ktorej nemáme žiadne informácie. Z daného vyplýva nepochybná súvislosť medzi zaistením a jeho účelom. Žalovaný konal na základe pozitívnej lustrácie v informačnom systéme EURODAC a plne v súlade s Dublinským nariadením. Konanie o zaistení a jeho účel sú v nepopierateľnej nadväznosti, vo vzájomnej súvislosti a teda aj dôsledkoch. Účel zaistenia žalobcu bol týmto preukázaný.
11. Dodal, že postupoval plne v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a zaistil žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, rešpektujúc jednotlivé ustanovenia Dublinského nariadenia. Žalovaný taktiež dodržal všetky lehoty vzťahujúce sa na zaistenie osôb na účel transferu do dožiadaného členského štátu v zmysle Dublinského nariadenia. V prípade ponechania žalobcu na slobode by bol zmarený účel Dublinského nariadenia a teda aj samotný transfer do krajiny, kde žiadal o medzinárodnú ochranu. Podotkol, že ide o osobu bez akýchkoľvek väzieb na SR, ktoré by vytvárali záruku zotrvania na našom území a následnom realizovaní transferu. Žalobca nemá byť navrátený do domovskej krajiny, t. j. S. W. X., v ktorej prebieha vojnový konflikt a čo by vytváralo prekážku odsunu. Žalobca má byť transferovaný do Rumunska, ktoré je krajinou EÚ, kde požiadal o medzinárodnú ochranu a ktoré je v zmysle legislatívy EÚ povinné o tejto žiadosti rozhodnúť. Rumunsko, ako člen EÚ, uplatňuje Úniové nariadenia. Podľa Dublinského nariadenia má povinnosť prijať cudzieho štátneho príslušníka, ktorý požiadal o medzinárodnú ochranu. Žalovaný hodnotil všetky skutočnosti jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti. Osobná sloboda žalobcu bola pozbavená podľa platných zákonov, v súlade s právom EÚ, zaistenie je účelné a nebránia mu žiadne právne, či faktické prekážky a teda nemožno hovoriť o porušení čl. 5 Dohovoru.
12. Dodal, že skúmal uskutočniteľnosť transferu, taktiež aj prijímacie podmienky v Rumunsku. Dôkazom toho sú aj uskutočnené dublinské transfery v poslednom sledovanom období. Odovzdané osoby z územia Slovenskej republiky na územie Rumunska podľa Dublinského nariadenia v roku 2019: 4 osoby, v roku 2018 nebol nikto transferovaný do Rumunska, v roku 2017: 8 osôb (zdroj: Štatistický prehľad legálnej a nelegálnej migrácie v Slovenskej republike 2017-2019, ktorý každoročne zverejňuje Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky). Z roku 2020 nedisponujeme doposiaľ štatistickým prehľadom. Na základe uskutočnených transferov má žalovaný za to, že Rumunsko uplatňuje Dublinské nariadenie a v prípade, že mu vznikne povinnosť prijať na svoje územie cudzieho štátneho príslušníka, ktorý tam požiadal o medzinárodnú ochranu, tak túto povinnosť plynúcu z uvedeného nariadenia rešpektuje.
13. K námietke, že vôbec neobjasnil, či obdŕžal informáciu o začatí komunikácie s kompetentným orgánom zodpovedného členského štátu uviedol, že v čase rozhodovania o zaistení žalobcu žalovaný nedisponuje informáciou, ani žiadnou spätnou väzbou zo žiadajúceho členského štátu. Práve na tento
účel slúži inštitút zaistenia na účel dublinského transferu. Počas doby zaistenia dublinské stredisko Migračného úradu MV SR adresuje žiadosť do štátu, v ktorom žalobca žiadal o medzinárodnú ochranu. Chronologicky je osoba najskôr zaistená podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC (na účel dublinského transferu), na základe pozitívnej lustrácie z informačného systému EURODAC, až následne je vyrozumené dublinské stredisko Migračného úradu MV SR. Osoba je následne umiestnená v útvare policajného zaistenia pre cudzincov. Počas zaistenia sa vykonávajú všetky potrebné úkony na realizáciu transferu. Z chronologického hľadiska žalovaný preto v čase rozhodovania o zaistení nedisponuje informáciou od dožiadaného členského štátu, či bude transfer realizovaný. Na tento účel slúžia lehoty v zmysle Dublinského nariadenia, ktoré majú žiadajúci, ako aj dožiadaný členský štát.
14. Aj keď žalobca cituje stránku Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, ktorá uvádza, že Rumunsko v súvislosti s epidémiou COVID-19 zaviedlo stav pohotovosti a tým zakázalo vstup cudzincom a osobám bez štátnej príslušnosti. Žalovaný podotýka, že uvedený zákaz sa nevzťahuje na osoby, ktoré majú byť transferované podľa Dublinského nariadenia (teda osoby, ktoré majú byť Rumunskom prijaté z iného členského štátu EÚ). Rumunsko momentálne prijíma cudzincov, ktorí sú akceptovaní podľa čl. 18 ods. 1 písm. b) Dublinského nariadenia. V prípade žalobcu, ktorý je akceptovaný podľa čl. 18 ods. 1 písm. d) Dublinského nariadenia sú transfery pozastavené do 15.10.2020. Po tomto dátume nič nebráni realizácii dublinského transferu. Žalobca je aj po 15.10.2020 zaistený v súlade s Dublinským nariadením. V súčasnosti viaceré susedné štáty, ako aj ostatné krajiny EÚ, uzatvárajú svoje hranice v dôsledku pandémie COVID-19. Žalobca nemá finančné zabezpečenie, ubytovanie, cestovný doklad, v dôsledku čoho by sa v prípade prepustenia zo zaistenia stal osobou v materiálnej núdzi. Pri súčasnom rastúcom trende nakazených by bol zároveň istou hrozbou pre ostatných občanov, nakoľko v prípade nakazenia by bolo nemožné dohľadať trasu postupu pre príslušných epidemiológov, aby predchádzali šíreniu nákazy.
15. Pri určení doby zaistenia vychádzal zo zákona o pobyte cudzincov, ako aj z osobitných lehôt stanovených Dublinským nariadením. V rámci ustanovení oboch predpisov boli dodržané zákonné lehoty zaistenia cudzieho štátneho príslušníka. Žalobca bol zaistený dňa 22.08.2020 (sobota), zároveň bola v ten istý deň zaslaná žiadosť na dublinské stredisko. Dublinské stredisko prijalo žiadosť a začalo konanie dňa 24.08.2020 (pondelok), 02.09.2020 bola Rumunsku odoslaná žiadosť o prijatie naspäť podľa čl. 18 ods. 1 písm. b) Dublinského nariadenia. Dňa 16.09.2020 prišla akceptácia z Rumunska s tým že žalobca je posudzovaný podľa čl. 18 ods. 1 písm. d) Dublinského nariadenia. Z uvedeného vyplýva, že žalobcova žiadosť o medzinárodnú ochranu v Rumunsku bola zamietnutá, ale Rumunsko má napriek tomu povinnosť prijať späť takúto osobu, čo aj potvrdilo akceptáciou žiadosti.
16. Ak zástupca žalobcu namieta, že žalobca môže byť zaistený podľa Dublinského nariadenia 6 týždňov od akceptácie žiadosti dožiadanej zmluvnej strany s poukazom na čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia uviedol, že dňa 17.09.2020 bolo rozhodnutie dublinského strediska o transfere právoplatné. Od tohto dátumu plynie 20-dňová lehota na podanie opravného prostriedku (správnej žaloby). Po uplynutí 20 dní zanikne odkladný účinok podľa vyššie citovaného zákonného znenia. Do uplynutia posledného dňa 6- týždňovej lehoty od zániku odkladného účinku môže byť žalobca zaistený na účel transferu. Na základe uvedeného má žalovaný za to, že zaistenie žalobcu je oprávnené, v súlade s Dublinským nariadením, je vecne správne a v každej časti aj dostatočne odôvodnené.
17. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje značné riziko jeho úteku.
18. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).
19. Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
20. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.
21. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
22. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
23. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
24. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Dublin III, „riziko úteku“ je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.
25. Podľa článku 25 ods. 1 Nariadenia Dublin III, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo systému EURODAC, uvedená lehota sa skráti na dva týždne.
26. Podľa článku 25 ods. 2 Nariadenia Dublin III, nekonanie v lehote jedného mesiaca alebo dvoch týždňov uvedených v odseku 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť dotknutú osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod.
27. Podľa článku 28 ods. 1 Nariadenia Dublin III, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.
28. Podľa článku 28 ods. 2 Nariadenia Dublin III platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.
29. Podľa článku 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III, zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3.
Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú.
30. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), Tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
31. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
32. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
33. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
34. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.
35. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
36. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia, správny súd právne uzatvára:
37. Predmetom konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BA5-83-009/2020-AV zo dňa 22.08.2020, ktorým žalovaný v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC zaistil žalobcu na základe skutočnosti, že je žiadateľom o udelenie azylu na území iného členského štátu na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Dublin III. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 20.10.2020 s tým, že ho umiestil v Ú. Z. Y. Z. T. K. S..
38. Predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle citovaného ustanovenia je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).
39. V prípade žalobcu bolo z informačných systémov zistené, že požiadal o udelenie azylu na území Rumunska, pričom danú skutočnosť oznámil správny orgán dňa 22.08.2020 (t.j. v deň zaistenia) Dublinskému stredisku ako dôvod na začatie konania podľa vyššie uvedeného medzinárodného právneho predpisu. Súd má zato, že správny orgán si je vedomý, že počas celej doby zaistenia má skúmať, či trvá účel samotného zaistenia v zmysle § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC, a to v úzkej súčinnosti s Dublinským strediskom vzhľadom na kroky, ktoré je dané stredisko povinné v zmysle daného nariadenia uskutočniť.
40. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že podstatou Nariadenia Dublin III je určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov Únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania na
územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle kapitoly III článku 7 odsek 2 Nariadenia Dublin III členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom z konania vyplýva, že touto krajinou je Rumunsko, kde žalobca požiadal o azyl. Mal sa teda zdržiavať na jeho území počas azylovej procedúry a nemal opustiť jeho územie a vycestovať na územie iného štátu únie bez príslušných oprávnení.
41. Z konania správneho orgánu vyplýva, že žalobca požiadal o udelenie azylu na území Rumunska, čím táto krajina je zodpovedná za účastníka konania v zmysle Nariadenia Dublin III - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013.
42. V tejto súvislosti správny súd zdôrazňuje, že Ústavný súd SR a Najvyšší súd SR už viackrát vo svojich rozhodnutiach zdôraznili, že medzi zaistením a jeho účelom (t.j. konaním o odsune, vyhostení, tzv. dublinským transferom a pod.) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/31/2014, 1SZa/7/2016, 9Sža/23/2010, 10Sža/35/2014, 1SZa/6/2016 1Sza/8/2015, 10SZa/2/2015, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013).
43. Pokiaľ sa týka žalobnej námietky, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre absentujúcu právnu úvahu žalovaného ohľadom reálnej uskutočniteľnosti dublinského transferu žalobcu do Rumunska a teda účelnosti jeho zaistenia, ako aj námietky týkajúcej sa nedostatočného zistenia skutkového stavu zo strany žalovaného vzhľadom na absenciu zisťovania a vyhodnotenia aktuálnej situácie žiadateľov o azyl a ich prijímacích podmienok v Rumunsku, správny súd dopĺňa, že v zmysle rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je povinnosťou policajného orgánu preveriť reálnosť naplnenia účelu zaistenia, teda skúmať reálnosť vykonania odsunu štátneho príslušníka tretej krajiny z územia Slovenskej republiky. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach poukázal na čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky a podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca. Policajné orgány sú teda povinné už pri zaisťovaní žiadateľa za účelom jeho odovzdania do iného členského štátu skúmať účelnosť a efektivitu zaistenia a teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky. Reálnosť (realizovateľnosť účelu zaistenia) odovzdania je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia. Najvyšší súd vo viacerých doterajších rozhodnutiach (napr. sp. zn. 1Sža/31/2014) zdôraznil nutnosť aktuálnych správ o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený.
44. V rámci preskúmavania rozhodnutí o zaistení najvyšší súdny orgán SR sa vo svojich jednotlivých rozhodnutiach vyjadril aj k otázke skúmania prijímacích podmienok pre žiadateľov o azyl v členskom štáte, do ktorého má byť zaistený žiadateľ vrátený (napr. právny názor vyslovený v rozsudku NS SR sp. zn. 10Sza/25/2015 zo dňa 11.01.2016), podľa ktorého za účelom zabezpečenia prípravy alebo prevozu cudzinca podľa dublinského nariadenia je potrebné, aby žalovaný zaujal stanovisko jednak k tomu, či je krajina zodpovedná za účastníka konania v zmysle Nariadenia Dublin III ochotná a schopná cudzinca prijať, pretože od postoja tejto krajiny závisí samotný účel zaistenia, nakoľko jeho reálnosť (realizovateľnosť) je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia a taktiež je povinnosťou žalovaného skúmať aj podmienky, do akých má byť zaistená osoba vrátená a či takýmto vrátením (odovzdaním) osoby nedôjde k porušeniu princípu non-refoulement. Najvyšší súd v odôvodnení tohto rozhodnutia uzavrel, že bez zaujatia stanoviska k vyššie uvedeným skutočnostiam nie je možné dať jednoznačnú odpoveď na základnú otázku, či by v prípade zistenia takýchto skutočností nešlo o prekážky, ktoré by fakticky, aj právne, bránili vrátiť takúto osobu do dotknutej krajiny a tým pádom by neprichádzalo do úvahy ani zaistenie pre účel, o ktorom je vopred známe, že ho nebude možné realizovať.
45. Podľa názoru správneho súdu, zodpovedajúceho súdnej praxi v danej oblasti, žalovaný pri rozhodovaní o zaistení žalobcu bol povinný nielen poukazovať na právnu úpravu zaisťovania cudzincov za účelom ich odovzdania v zmysle Nariadenia Dublin III, ale mal sa zaoberať i dôsledkami uskutočniteľnosti predpokladaného postupu, či prijímacími podmienkami v dožiadanom členskom štáte, ktorým je Rumunsko. Žalovaný však v tomto prípade tak nepostupoval, čím pochybil a nedostatočne zistil skutkový stav veci, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie v konečnom dôsledku aj nepreskúmateľné. V zmysle vyššie uvedeného bolo povinnosťou správneho orgánu si zaobstarať dostatok informácií o krajine, kam má byť žalobca transferovaný a dostatočne ustáliť, či dožiadaná členská krajina je schopná a ochotná žalobcu prijať.
46. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, ako aj z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný pri svojom rozhodovaní o zaistení žalobcu splnenie vyššie uvedených podmienok neskúmal, čím pochybil a svoje rozhodnutie zaťažil vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu vo vzťahu k prijímacím podmienkam žiadateľov o azyl v Rumunsku.
47. V tej súvislosti je potrebné poukázať aj na právny názor Ústavného súdu SR vyslovený v náleze III. ÚS 110/2011-39 z 31.05.2011 vo veci sťažnosti žiadateľa o azyl ohľadom jeho dublinského transferu (v danom prípade do Grécka), v ktorom konštatoval, že: „v rámci konania bolo potrebné uplatňovať štandardy ochrany vyplývajúce z dohovoru čl. 3, ktorý zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd, a preto má prednosť pred zákonom. Možné porušenie absolútneho zákazu zlého zaobchádzania v zmysle čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 ústavy vyvoláva procesnú povinnosť štátu zabezpečiť účinné úradné vyšetrenie tvrdeného zlého zaobchádzania, pričom pojem „účinné“ zahŕňa predovšetkým atribúty dôkladnosti, rýchlosti, nezávislosti a nestrannosti.“
48. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd ako dôvodnú hodnotí námietku žalobcu o absencii zisťovania a vyhodnotenia aktuálnej situácie žiadateľov o azyl a ich prijímacích podmienkach v Rumunsku a z rozhodnutia žalovaného nie je ani zrejmé, aké dôkazy vykonal (a ako ich vyhodnotil) za účelom zistenia, že by transferom žalobcu na územie Rumunska nedošlo k porušeniu čl. 3 Dohovoru a čl. 16 Ústavy Slovenskej republiky.
49. Záverom správny súd konštatuje, že zaistenie žalobcu za situácie, že žalovaný vzhľadom na vyššie uvedené nedostatočne zistil skutkový stav veci a nemal ani dostatok skutkových zistení na prijatie záveru o realizovateľnosti účelu zaistenia žalobcu, nie je v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Navyše bez právneho významu nie je ani tá skutočnosť, že Rumunsko predĺžilo núdzový stav z dôvodu celosvetovej pandémie Covid-19, pričom v rozhodnutí žalovaného absentuje vysporiadanie sa s touto skutočnosťou z pohľadu naplnenia účelu zaistenia žalobcu, nakoľko podľa vedomostí správneho súdu je ochotné realizovať transfery v zmysle Nariadenia Dublin III iba za splnenia špecifických podmienok.
50. Pokiaľ ide o námietku, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou riadneho odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenia dĺžky doby zaistenia súd má za to, že daná námietka je dôvodná. Žalobca namietal, že žalovaný v odôvodnení rozhodnutia nijako nezohľadnil a na predmetnú vec neaplikoval osobitné lehoty stanovené Nariadením Dublin III pre zaistenie žiadateľa o azyl v inom členskom štáte za účelom jeho odovzdania (napr. 6-týždňová lehota zaistenia od akceptácie dožiadania, lehoty na výkon odovzdania, lehoty na podanie dožiadania a pod.)
51. Ohľadne stanovenej dĺžky doby zaistenia žalovaný uviedol, že túto stanovil podľa § 88 ods. 4 ZoPC do 20.10.2020, pričom počas tejto doby správny orgán vykoná všetky úkony potrebné na odovzdanie žalobcu na územie zodpovedného členského štátu v zmysle Dublinského dohovoru. Oprávnené je konať dublinské stredisko, ktoré počas konania môže zistiť nové skutočnosti, ktorými môže byť, že účastník konania v minulosti žiadal o azyl aj v iných členských krajinách a krajinou zodpovednou za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu môže byť práve táto členská krajina.
52. V danom prípade však žalovaný neuviedol žiadne individuálne skutočnosti opierajúce sa o konkrétne fakty vyplývajúce priamo z konania, z ktorých vychádzal pri stanovení dĺžky doby zaistenia. Iba uviedol, že dňa 22.08.2020 oznámil dublinskému stredisku dôvod na začatie konania podľa Nariadenia Dublin III.
53. Správny súd ohľadne danej námietky poukazuje na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, v zmysle ktorej doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia a dĺžka doby zaistenia musí byť
náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca a žalovaný je povinný zdôvodniť dĺžku doby zaistenia. Podľa názoru kasačného súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“, je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 10Sza/4/2012).
54. Stanovená doba zaistenia nebola náležite zo strany správneho orgánu odôvodnená na individuálnom princípe podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Rovnako sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal s tým, že v prípade ak došlo k zaisteniu účastníka konania podľa Nariadenia Dublin III, musí zaistenie byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov (článok 28 ods. 2 Nariadenia Dublin III). Teda zo strany správneho orgánu dané vôbec nebolo vyhodnotené a jeho rozhodnutie je v tejto časti nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Žalovaný na individuálnom princípe neodôvodnil, prečo v prípade žalobcu, s prihliadnutím na článok 28 Nariadenia Dublin III, bolo potrebné stanoviť práve dĺžku doby zaistenia do 20.10.2020, keď k zaisteniu žalobcu došlo dňa 22.08.2020. Správna úvaha žalovaného, týkajúca sa stanovenia doby zaistenia, vybočuje z medzí zákonných požiadaviek a nespĺňa podmienku zaistenia „na čas nevyhnutne potrebný“.
55. Na tomto mieste však správny súd dáva do pozornosti lehoty ustanovené v článku 28 Dublinského nariadenia III, ktoré sú v prípade zaistenia kratšie a je nutné uplatňovať pravidlo, že zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia, pričom v prípade, ak sa vyskytnú neočakávané zdržania, je možné zaistenie predĺžiť až na celkový čas zaistenia šesť mesiacov. Avšak aj v tomto prípade je nutné v rozhodnutí dĺžku doby zaistenia určiť na základe individuálneho posúdenia a s ohľadom na záväzné lehoty a predpokladanú dĺžku príslušných postupov, to však nevylučuje, že bude napokon využitá maximálna zákonom ustanovená dĺžka doby zaistenia.
56. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia zo strany súdu, tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty odporcu nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).
57. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c), d) a e) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a zároveň nariadil žalovanému, aby žalobca bol bezodkladne prepustený zo zaistenia, keďže obmedzenie jeho osobnej slobody nie je zákonné.
58. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich úplnú náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.