Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-26-2020.pdf
PDF · 156.9 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/26/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudcov: JUDr. Martin Holič a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobkyne: G. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXX/XX, F., zastúpená advokátkou: Mgr. Jaroslava Krajčovičová Šoková, AK so sídlom Nitrianska 5, Piešťany proti žalovaným: 1/ J. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXXX/X, M., 2/ U. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. W. XX, 3/ J. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXX/XX, F., t.č. ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, zastúpený splnomocnencom: In Medias Res, s.r.o., AK so sídlom Sladovnícka 13, Trnava, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, o odvolaní žalovaného 3/ proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 3. decembra 2019 č.k. 21C/20/2018-110 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalobkyni priznáva voči žalovanému 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. zrušil podielového spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovaných1/, 2/ a 3/ k nehnuteľnostiam evidovaným Okresným úradom Hlohovec - katastrálnym odborom na liste vlastníctva číslo XXXX pre katastrálne územie F., obec F., okres Hlohovec, ako pozemky - parcely registra "C" evidované na katastrálnej mape ako parc.č. 1794 o výmere 86 m2 zastavané plochy a nádvoria, parc.č. 1795 o výmere 43 m2 zastavané plochy a nádvoria, parc.č. 1796/1 o výmere 152 m2 zastavané plochy a nádvoria a stavba - rodinný dom súpisné číslo XXX postavený na parc. č. 1794 a vyporiadal tak, že nehnuteľnosti prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne. Výrokom II. žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť ako náhradu za spoluvlastnícky podiel žalovanej 1/ sumu 16.000,- eur, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom III. žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť ako náhradu za spoluvlastnícky podiel žalovanej 2/ sumu 16.000,- eur, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a výrokom IV. žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť ako náhradu za spoluvlastnícky podiel žalovanému v 3. rade sumu 16.000,- eur, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok V.).
2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciu ustanovenia § 137 písm. b), § 193 CSP, § 141 ods. 1, 2, § 142 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 232 ods. 3, § 255 ods. 2 CSP.
3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z vyjadrení strán sporu vyplynulo, že podieloví spoluvlastníci a to žalobkyňa a žalované v 1/ a 2/ nechcú zotrvať v podielovom spoluvlastníctve, chcú ho zrušiť a vyporiadať tak, že nehnuteľnosti budú prikázané do výlučného vlastníctva žalobkyne, avšak nesúhlasili s výškou náhrady za ich spoluvlastnícky podiel navrhnutou žalobkyňou z dôvodu, že táto nezodpovedala všeobecnej hodnote ich spoluvlastníckych podielov. Žalovaný 3/ nesúhlasil so zrušením podielového spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam a v prípade jeho zrušenia
žiadal, aby mu bola vyplatená za jeho spoluvlastnícky podiel náhrada zodpovedajúca trhovej hodnote jeho podielu. Právo každého spoluvlastníka obrátiť sa kedykoľvek na súd s návrhom na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva vyplýva zo zásady, že nikto nesmie byť spravodlivo nútený, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že žaloba o zrušenie podielového spoluvlastníctva zo strany žalobkyne bola podaná dôvodne, preto súd rozhodol tak, že podielové spoluvlastníctvo strán sporu k predmetným nehnuteľnostiam zrušil. Strany sporu sú podielovými spoluvlastníkmi pozemkov a rodinného domu a to žalobkyňa v podiele 2/5, žalovaná v 1. rade v podiele 1/5, žalovaná v 2. rade v podiele 1/5, žalovaný v 3. rade v podiele 1/5. Podľa znaleckého posudku Ing. Jany Kvantovej č. 1/2019 je rodinný dom súpisné číslo XXX jednopodlažný, dispozične je riešený tak, že má zádverie, chodbu, komoru, WC, kúpeľňu, kuchyňu, obývaciu izbu a dve izby. Postavený je na parc. č. 1794 o výmere 86 m2. Hoci sa znalkyňa v znaleckom posudku k reálnej deliteľnosti rodinného domu nevyjadrila, je súd toho názoru, že na posúdenie tejto skutočnosti v danom prípade nie sú potrebné odborné znalosti a to vzhľadom na existenciu len jednej kuchyne, jednej kúpeľne a jedného WC v rodinnom dome a jeho výmeru, z ktorého dôvodu nie je rodinný dom reálne deliteľný podľa veľkosti spoluvlastníckych podielov tak, aby v súlade so stavebnými predpismi vznikli štyri samostatné stavby, ktoré bude možné zapísať vkladom práva do katastra nehnuteľností. Žiadna zo strán netvrdila, že by bola ochotná znášať náklady na stavebné úpravy potrebné na rozdelenie rodinného domu, preto súd dospel k záveru, že rodinný dom nie je reálne deliteľný. Pozemky prislúchajúce k tomuto rodinnému domu ako parc.č. 1795 o výmere 43 m2 - zastavané plochy a nádvoria a parc.č. 1796/1 o výmere 152 m2 - zastavané plochy a nádvoria vzhľadom na ich výmeru a svoj účel rovnako nie sú reálne deliteľné podľa veľkosti spoluvlastníckych podielov, keď tieto s domom tvoria funkčný celok a slúžia na jeho lepšie využitie. Pokiaľ teda ide o spôsob vyporiadania zrušeného podielového spoluvlastníctva, reálna deľba nebola vzhľadom na počet spoluvlastníkov, veľkosti spoluvlastníckych podielov, výmeru, účelné využitie rodinného domu a priľahlých pozemkov dobre možná. Preto prichádzal do úvahy žalobkyňou navrhnutý spôsob vyporiadania spoluvlastníctva, a to prikázanie nehnuteľností do výlučného vlastníctva podielovému spoluvlastníkovi za primeranú náhradu. O prikázanie nehnuteľností do výlučného vlastníctva mala záujem žalobkyňa. Žalobkyňa vlastní na nehnuteľnostiach podiel o veľkosti 2/5, žalovaní 1/ a 2/ podiel každý o veľkosti 1/5, teda žalovaní samostatne vlastnia menší podiel ako žalobkyňa. Kritérium veľkosti spoluvlastníckeho podielu teda odôvodňovalo prikázanie nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalobkyne. V konaní bolo nesporné, že nehnuteľnosti začal stavať ešte v roku 1957 nebohý manžel žalobkyne (ktorý bol zároveň otcom žalovaných), po uzatvorení sobáša v roku 1960 žalobkyňa nehnuteľnosti dokončila spolu s manželom. Žalobkyňa nehnuteľnosti užíva doposiaľ, žalované 1/ a 2/ nehnuteľnosti neužívajú 30 rokov, žalovaný 3/ nehnuteľnosť užíval do nástupu do výkonu väzby, toho času sa nachádza v ústave na výkon trestu odňatia slobody, kde vykonáva trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov. Spoluvlastnícky podiel žalovaného 3/ na predmetných nehnuteľnostiach bol viackrát zaťažený exekučným záložným právom, ktoré bolo vyznačené aj na liste vlastníctva č. XXXX zo dňa 04.08.2008 pod EX 1316/07, dlhy z exekúcie za neho žalobkyňa z obavy, aby neprišla o strechu nad hlavou, uhrádzala zo svojich prostriedkov vkladom na účet súdneho exekútora Jozefa Kapronzaia v A. a.s.. Podľa aktuálneho výpisu z listu vlastníctva č. XXXX zo dňa 29.11.2019 je opätovne zriadené exekučné záložné právo na spoluvlastnícky podiel žalovaného 3/ súdnym exekútorom JUDr. Soňou Majkútovou pod 105 EX 108/19. Táto situácia je aj vzhľadom k vyššiemu veku žalobkyne 77 rokov pre ňu už neúnosná, chce ju vyriešiť tak, aby sa už do budúcna predchádzalo ďalším sporom a nehnuteľnosti chce využívať na bývanie tak, ako doposiaľ. Súd ďalej konštatoval, že v konaní bolo nesporné, že žalobkyňa a manželka žalovaného 3/ podali na žalovaného 3/ trestné oznámenie, na základe ktorého prokurátorka Okresnej prokuratúry Trnava podala pod č. 2Pv 415/17/2207-52 dňa 11.12.2017 na Okresný súd Trnava obžalobu na žalovaného 3/ pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. d) Trestného zákona s použitím § 138 písm. b), písm. j) Trestného zákona ktorého sa mal žalovaný 3/ dopustiť okrem iného aj tým, že svojej matke G. X. (žalobkyni) sa opakovane vyhrážal, vulgárne jej nadával, pričom v roku 2014 v presne neustálenom mesiaci a dni, keď išla do garáže vo svojom rodinnom dome obvinený chytil do rúk lopatu a povedal jej, že ju zabije, pričom lopatu jej držal nad hlavou, v dôsledku čoho utiekla do izby, kde sa zamkla a privolala políciu a neskôr sa na určitý čas odťahovala k dcére do Y. a tiež v roku 2016 sa jej obvinený s nožom vyhrážal, že ju zabije, podreže a dopichá a tiež jej dával bez príčiny facky a inak ju napádal v dôsledku čoho má z obvineného strach a stres. Žalovaný 3/ bol vzatý do väzby a v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 1T/90/2017 bol uznaný za vinného a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov, ktorý toho času vykonáva v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou. V danom prípade preto súd prihliadol aj na násilné správanie žalovaného 3/ k žalobkyni, v dôsledku ktorého sa ďalšie spolužitie žalobkyne a
žalovaného 3/ stalo nežiaducim a ktoré odôvodňovalo prikázanie nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalobkyne. Vzhľadom na narušené vzťahy medzi žalobkyňou a žalovaným 3/ sa takýmto vyporiadaním podielového spoluvlastníctva predíde vzniku nových sporných situácii a vytvoria sa priaznivé podmienky na nerušené využitie užívanie nehnuteľností žalobkyňou. Žalovaný 3/ síce spochybňoval postup súdu v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 1T/90/2017 avšak v zmysle § 193 CSP je súd viazaný rozhodnutím súdu o tom, že bol spáchaný trestný čin a o tom, kto ho spáchal. Právny zástupca žalovaného v 3. rade uviedol, že za daného skutkového stavu nie je možné vylúčiť dôvody osobitného zreteľa s poukazom na § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď žalovaný 3/nebude mať kde bývať a to mu značne skomplikuje a sťaží situáciu po jeho prepustení na slobodu. V danom prípade však súd odkázanosť žalovaného 3/ na bývanie v spornej nehnuteľnosti nepovažoval za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by súd nemal zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo a to vzhľadom na násilné správanie žalovaného 3/ voči žalobkyni, v dôsledku ktorého si sám žalovaný zavinil, že sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody. Záujem žalovaného ponechať si spoluvlastnícky podiel nie je v porovnaní so záujmom žalobkyne na ochrane jej života a zdravia významnejší a prednejší, rovnako ďalšie spolužitie žalovaného 3/ ako násilníka a žalobkyne ako poškodenej z trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby v spoločnej domácnosti nie je z hľadiska ďalšieho možného páchania trestnej činnosti žalovaným 3/ vhodné. Pokiaľ ide o výšku primeranej náhrady za spoluvlastnícke podiely žalovaných súd vychádzal zo znaleckého posudku znalkyne Ing. Jany Kvantovej č. 1/2019 zo dňa 06.01.2019, ktorá vyčíslila všeobecnú hodnotu predmetných nehnuteľností spolu na sumu 80.000 eur. Podľa názoru súdu takto určená všeobecná hodnota nehnuteľnosti zodpovedá veku nehnuteľnosti, jej technickému stavu, polohe, využitiu a situácii na trhu s nehnuteľnosťami, preto hodnotu stanovenú znaleckým posudkom považuje súd za primeranú. Znalecký posudok č. 1/2019 znalkyňa Ing. Jana Kvantová vypracovala dňa 06.01.2019, žalovaný 3/ vo vyjadrení zo dňa 30.04.2019 závery znaleckého posudku nespochybnil a ani po doručení poučenia o koncentrácii a ani termínu pojednávania nenavrhol vo vzťahu k všeobecnej hodnote predmetných nehnuteľností vykonať nejaký dôkaz a ani žiadny dôkaz nepredložil. Žalovaný 3/ zároveň netvrdil, že by mal vedomosť o tom, že by sa všeobecná hodnota nehnuteľností v okrese Hlohovec mala v priebehu roka 2019 výraznejšie meniť, preto súd pri určení výšky primeranej náhrady za spoluvlastnícke podiely žalovaných vychádzal zo všeobecnej hodnoty predmetných nehnuteľností stanovenej v znaleckom posudku znalkyne Ing. Jany Kvantovej č. 1/2019 zo dňa 06.01.2019. Vzhľadom na uvedené uložil súd žalobkyni povinnosť zaplatiť žalovaným ako náhradu za spoluvlastnícke podiely sumu podľa veľkosti ich spoluvlastníckych podielov, teda žalovanej 1/ sumu 16.000 eur (1/5 zo sumy 80.000 eur), žalovanej 2/ sumu 16.000 eur (1/5 zo sumy 80.000 eur) a žalovanému 3/ sumu 16.000 eur (1/5 zo sumy 80.000 eur) do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Keďže sa jedná o zaplatenie vyššej sumy, súd prihliadnuc na túto okolnosť poskytol dlhšiu lehotu na výplatu, aby žalobkyňa mala reálnu možnosť svoj finančný záväzok podľa rozsudku splniť včas a riadne. Súd nevykonal dokazovanie výsluchom svedkyne G. X., manželky žalovaného 3/ z dôvodu, že toto súd považoval za nadbytočné a nehospodárne, keď skutkové tvrdenia, ktoré mali byť jej výsluchom preukázané, už boli v konaní preukázané inými dôkazmi, resp. vôbec neboli sporné. V konaní bolo nesporné, že vzťah žalobkyne a žalovaného 3/ bol konfliktný, ich spolužitie bolo poznačené dlhodobými nezhodami a že žalobkyňa podala na žalovaného 3/ trestné oznámenie pre trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby. Súd opätovne poznamenáva, že je viazaný rozhodnutím Okresného súdu Trnava, ktorý v konaní sp. zn. 1T/90/2017 uznal žalovaného 3/ za vinného zo spáchania trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby (žalobkyne), preto preukazovanie okolností, za ktorých došlo k podaniu trestného oznámenia zo strany žalobkyne a manželky žalovaného 3/, boli pre konanie irelevantné. Súd nevykonal dokazovanie výsluchom žalovaného 3/ z dôvodu, že vykonanie tohto dôkazu nenavrhol jeho právny zástupca včas, navrhol ho až na pojednávaní, pričom vykonanie tohto dôkazu by vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania. Tento prostriedok procesnej obrany nebol uplatnený včas, nakoľko strana sporu ho mohla uplatniť už skôr a to do 20 dní od doručenia poučenia o koncentrácii, ktoré bolo právnemu zástupcovi žalovaného 3/ doručené dňa 09.07.2019. Predvolanie na pojednávanie na deň 03.12.2019 bolo žalovanému 3/ doručené do vlastných rúk dňa 23.09.2019, jeho právnemu zástupcovi bolo predvolanie na pojednávanie doručené dňa 20.09.2019, preto žalovaný 3/ v spolupráci so svojím právnym zástupcom mali dostatok času na to, aby navrhli vykonanie dôkazu výsluchom žalovaného 3/ a zároveň požiadali súd o zabezpečenie eskorty za účelom účasti žalovaného 3/ na pojednávaní. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania, nakoľko každá zo strán mala úspech len čiastočný, keď súd žalobe žalobkyne čo do zrušenia podielového spoluvlastníctva vyhovel v zmysle petitu jej žaloby, avšak ohľadne výšky náhrady za spoluvlastnícke podiely boli úspešní žalovaní, ktorí žiadali vyplatiť túto
náhradu vo výške všeobecnej hodnoty nehnuteľností a teda v tejto časti výrok rozsudku nebol totožný s petitom žaloby žalobkyne.
4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalovaný 3/ z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f), g), h) CSP a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil v celom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a priznal náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný 3/ v prvom rade poukázal na to, že napadnuté rozhodnutie a jeho odôvodnenie nebolo vydané v súlade s príslušnou zákonnou a právnou úpravou, pretože sa opiera o viacero vyvrátiteľných domnienok, ktoré nie sú podložené a nemajú oporu v priebehu vedenia konania vo vykonanom dokazovaní. Žalovaný 3/ v priebehu konania legitímne žiadal svoju osobnú prítomnosť na pojednávaní vo veci samej, ktorá by mu zaručila možnosť jeho osobného ústneho vyjadrenia sa k veci ako aj konfrontácii jeho tvrdení s vyjadreniami žalobkyne v tomto konaní. Rovnako došlo z jeho strany k navrhnutiu doplnenia dokazovania i výsluchom svedkyne G. X., ktorá by sa vedela objektívne vyjadriť k smerodajným skutočnostiam majúcim vplyv na rozhodovanie súdu o merite v tomto konaní. Ďalej žalovaný 3/ vo vzťahu k predloženému znaleckému posudku zo strany žalobkyne uviedol, že znalec v uvedenom prípade neskúmal reálnu deliteľnosť predmetnej nehnuteľnosti a taktiež namietal, že aktuálna trhová cena môže a podľa všetkého i ku dňu rozhodnutia súdu bola odlišná od trhovej ceny uvedenej v predloženom znaleckom posudku z januára 2019. Taktiež namietal, že týmto rozhodnutím do značnej miery súd ustálil jeho status bezdomovca, keďže nemá po výkone trestu a jeho prepustení na slobodu možnosť reálneho bývania. Súd prvej inštancie sa rovnako nesprávne, resp. vôbec nevysporiadal s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 2 OZ, kedy dostatočným spôsobom nepreskúmal skutočnú existenciu dôvodov osobitného zreteľa vo vzťahu k osobe žalovaného 3/.
5. Žalobkyňa zaslala k odvolaniu žalovaného 3/ písomné vyjadrenie v ktorom uviedla, že s podaným odvolaním v celom rozsahu nesúhlasí a navrhuje, aby odvolací súd podané odvolanie ako nedôvodné zamietol a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
6. Voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie aj samotný žalovaný 3/ a to podaním zo dňa 22.01.2020, ktoré bolo doručené súdu prvej inštancie dňa 24.01.2020 v ktorom uviedol, že žalobkyňou bol krivo obvinený z trestnej veci, ktorý žalobkyňa uvádza na podporu získania zrušenia podielového spoluvlastníctva. So znením podielového spoluvlastníctva nesúhlasí, daná nehnuteľnosť sa dá riadne užívať s rodinou, manželkou a deťmi a všetci v nehnuteľnosti v nej máme trvalý pobyt. Po návrate z výkonu trestu chce danú nehnuteľnosť naďalej užívať. Znalecký posudok na hodnotu nehnuteľnosti bol chybne vypracovaný a hodnota nehnuteľnosti bola umelo a účelovo znížená. Tiež namietal, že v prejednávanej veci nebol riadne vypočutý, právny zástupca, ktorý mu bol pridelený ex offo v danej veci s ním riadne nekomunikoval a neinformoval ho o konaniach v danej veci. Žalobca teda namietal, že nebol v prejednávanej veci vypočutý a taktiež neboli vykonané dôkazy, ktoré v prejednávanej veci navrhoval. Nesúhlasil s tým, aby predmetná nehnuteľnosť bola predaná.
7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. e), f) CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch i v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania štátu v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 CSP CSP).
8. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie vedenom pod sp. zn. 21C/20/2018 bol návrh žalobkyne, ktorým sa domáhala vo vzťahu k žalovaným 1/, 2/ a 3/ zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam evidovaným Okresným úradom Hlohovec - katastrálnym odborom na liste vlastníctva číslo XXXX pre katastrálne územie Hlohovec, obec Hlohovec, okres Hlohovec, ako pozemky - parcely registra "C" evidované na katastrálnej mape ako parc.č. 1794 o výmere 86 m2
zastavané plochy a nádvoria, parc.č. 1795 o výmere 43 m2 zastavané plochy a nádvoria, parc.č. 1796/1 o výmere 152 m2 zastavané plochy a nádvoria a stavba - rodinný dom súpisné číslo XXX postavený na parc. č. 1794.
9. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného 3/ bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak vo výroku I. zrušil podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovaných v 1/, 2/ a 3/ k nehnuteľnostiam evidovaným Okresným úradom Hlohovec - katastrálnym odborom na liste vlastníctva číslo XXXX pre katastrálne územie F., obec F., okres Hlohovec, ako pozemky - parcely registra "C" evidované na katastrálnej mape ako parc.č. 1794 o výmere 86 m2 zastavané plochy a nádvoria, parc.č. 1795 o výmere 43 m2 zastavané plochy a nádvoria, parc.č. 1796/1 o výmere 152 m2 zastavané plochy a nádvoria a stavba - rodinný dom súpisné číslo XXX postavený na parc. č. 1794 a vyporiadal tak, že nehnuteľnosti prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne.
10. Odvolateľ namietal, rozsudok súdu prvej inštancie nemá náležitosti riadneho rozsudku v zmysle § 220 CSP, že v prejednávanej veci nebol vypočutý pred súdom, aj keď o to žiadal, že súd nevykonal dokazovanie výsluchom svedkyne Andrey Kusyovej a taktiež nesúhlasil s predloženým znaleckým posudkom, ktorý sa nezaoberal reálnou deliteľnosťou predmetnej nehnuteľnosti ako aj spochybnil, či trhová cena uvedená v znaleckom posudku vyjadruje aktuálnu trhovú cenu. Odvolateľ taktiež namietal, že súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal ustanovením § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka keď uviedol, že po výkone trestu a jeho prepustení na slobodu nebude mať možnosť reálneho bývania, nakoľko býval v predmetnej nehnuteľnosti.
11. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.
12. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľa) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:
13. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdených nárokov, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatnených nárokov, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:
14. Žalobca podal odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e), f) Civilného sporového poriadku.
15. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozsudok musí obsahovať odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami strán. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesto pre dohady a domnienky. V odôvodnení rozhodnutia súd teda uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ktoré dôkazy v konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť preskúmateľné.
16. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa žalovaným 3/ v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že sa žalovaný 3/ s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodol o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam práve spôsobom zvoleným preskúmavaným rozsudkom.
17. Podstatou odvolacej argumentácie žalovaného 3/ bolo, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, v dôsledku čoho súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým záverom.
18. V prvom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaný 3/ v odvolacom konaní neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 Civilného sporového poriadku. Ak aj žalobca (mimo iného) v odvolaní poukazuje na nesprávne skutkové zistenia, je potrebné uviesť, že odvolací súd je podľa ustanovenia § 383 Civilného sporového poriadku viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. V tomto prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal všetky relevantné dôkazy navrhnuté stranami, tieto dôkazy vyhodnotil a z hodnotenia dôkazov ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal.
19. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď nevykonal navrhnuté dôkazy výsluchom svedkyne G. X..
20. Podľa § 191 Civilného sporového poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (ods. 1). Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak (ods. 2).
21. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
22. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, aké prostriedky procesnej obrany použil, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj veľmi podrobne a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.
23. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaného 3/, v ktorej namietal okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal výsluch žalovaného 3/ a ním navrhnutý dôkaz výsluch p. X., je treba ako prvoradé uviesť, že dokazovanie je možno vymedziť ako osobitnú činnosť súdu zameranú na získavanie poznatkov o veci, ktorá je predmetom súdneho konania. V tomto smere odvolací súd poukazuje, že dokazovanie v civilnom sporovom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy strán sporu na vykonanie dokazovania, sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať, resp. nevykoná určitý stranou sporu navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku <.). Záver o nevykonaní stranou sporu navrhovaného dôkazu však musí byť odôvodnený racionálnou úvahou konajúceho súdu vychádzajúcou z priebehu konania a stavu dokazovania.
24. Ako vyplýva z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku, súd prvej inštancie nepripustil žalovaným 3/ navrhovaný dôkaz, a to výsluch p. G. X. z dôvodu, že ho považoval za neúčelný keď skutkové tvrdenia, ktoré mali byť jej výsluchom preukázané, už boli v konaní preukázané inými dôkazmi, resp. neboli sporné. V konaní bolo nesporné, že vzťah žalobkyne a žalovaného 3/ bol konfliktný, ich spolužitie bolo poznačené dlhodobými nezhodami a že žalobkyňa podala na žalovaného 3/ trestné oznámenie pre trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že je viazaný rozhodnutím Okresného súdu Trnava, ktorý v konaní sp. zn. 1T/90/2017 uznal žalovaného 3/ za vinného zo spáchania trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby (žalobkyne), preto preukazovanie okolností, za ktorých došlo k podaniu trestného oznámenia zo strany žalobkyne a manželky žalovaného 3/, boli pre konanie irelevantné. Z uvedených dôvodov, bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie nevykonať dôkaz výsluch svedkyne G. X. správny.
25. Taktiež odvolací súd považuje za nedôvodnu námietku žalovaného 3/, že súd nevykonal dokazovanie jeho výsluchom a to z dôvodu, že tento prostriedok procesnej obrany nebol uplatnený včas, nakoľko strana sporu ho mohla uplatniť už skôr a to do 20 dní od doručenia poučenia o koncentrácii, ktoré bolo
právnemu zástupcovi žalovaného 3/ doručené dňa 09.07.2019. Predvolanie na pojednávanie na deň 03.12.2019 , kedy súd prvej inštancie vo veci rozhodol bolo žalovanému 3/ doručené do vlastných rúk dňa 23.09.2019, jeho právnemu zástupcovi bolo predvolanie na pojednávanie doručené dňa 20.09.2019, preto žalovaný 3/ v spolupráci so svojím právnym zástupcom mali dostatok času na to, aby navrhli vykonanie dôkazu výsluchom žalovaného 3/ a zároveň požiadali súd o zabezpečenie eskorty za účelom účasti žalovaného 3/ na pojednávaní.
26. Ako už bolo konštatované vyššie, o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, rozhoduje vždy súd a procesný predpis strane priznáva právo na vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dostatočné dokazovanie a zamietnutie návrhov žalovaného 3/ na vykonanie týchto dôkazov nemalo za následok odopretie jeho práva na spravodlivé súdne konanie. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie má za to, že na základe dôkazov, ktoré boli v rámci dokazovania pred súdom prvej inštancie vykonané, bol dostatočne zistený skutkový stav veci a bolo možné posúdiť opodstatnenosť uplatnených nárokov. Súd prvej inštancie sa riadne zaoberal každým návrhom na vykonanie dokazovania a v napadnutom rozhodnutí uviedol dôvody, pre ktoré žalovaným 3/ navrhnuté dôkazy nevykonal. Odvolací súd sa stotožňuje s konštatovaním súdu prvej inštancie, že vykonanie žalovaným 3/ navrhnutých dôkazov by bolo nadbytočné a neúčelné. Súd prvej inštancie preto svojim postupom žalovaného 3/ nevylúčil z realizácie procesného práva navrhovať dôkazy, ktoré mu procesný predpis priznáva a správne jeho návrhy na doplnenie dokazovania ako nadbytočné nepripustil. Odvolacia námietka žalovaného 3/, že súd prvej inštancie nevykonal všetky navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, je tak neopodstatnená.
27. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi. Odvolacia námietka žalobcu o neúplnom zistení skutkového stavu súdom prvej inštancie je tak nenáležitá.
28. V prejednávanej veci bola spornou a odvolaním žalovaného 3/ opäť nastolená otázka, či je predmetná nehnuteľnosť reálne deliteľná, keď žalovaný 3/ uviedol, že znalec sa touto otázkou v znaleckom posudku nezaoberal a taktiež bol toho názoru, že znalecký posudok nezohľadňuje aktuálnu všeobecnú cenu nehnuteľnosti. Uvedená spornosť sa týka skutkových okolností, na ktoré má súd brať zreteľ pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva.
29. Zmyslom zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva je nové konštituovanie hmotno- právnych vzťahov odvíjajúcich sa od spoločnej veci a vyporiadanie doterajších vzťahov k nej. Predmetom vyporiadania preto môže byť len celá vec a nielen jej spoluvlastnícky podiel, aj keď len on môže byť v konkrétnom prípade vyporiadaním dotknutý. Takýto záver vyplýva z konštantnej judikatúry súdu v rozhodovaní v týchto veciach. Spoluvlastníci sa môžu dohodnúť o zrušení spoluvlastníctva a o vzájomnom vyporiadaní, ak je predmetom spoluvlastníctva nehnuteľnosť, dohoda musí byť písomná (§ 141 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ak nedôjde k dohode, zruší spoluvlastníctvo a vykoná vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka súd. Prihliadne pritom na veľkosť podielov a na účelné využitie veci. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, prikáže súd vec za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom; prihliadne pritom na to, aby sa vec mohla účelne využiť a na násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Ak vec žiadny zo spoluvlastníkov nechce, súd nariadi jej predaj a výťažok rozdelí podľa podielov (§ 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Občiansky zákonník vychádzajúc zo zásady, že nikto nemôže byť nútený, aby zotrvával v spoluvlastníctve, dáva v citovaných ustanoveniach prednosť dohode spoluvlastníkov, v ktorej dojednajú niektorý zo spôsobov vyporiadania uvedených v ustanovení § 142 Občianskeho zákonníka. Zvolený spôsob vyporiadania nemá spočívať len v poskytnutí náhrady za spoluvlastnícky
podiel, ale má viesť k vyriešeniu všetkých vzťahov, ktoré sa vytvorili medzi podielovými spoluvlastníkmi v súvislosti s existenciou spoluvlastníctva. Zo zásady, že nikto nemôže byť spravodlivo nútený, aby zotrval v podielovom spoluvlastníctve, vyplýva aj právo každého spoluvlastníka podať návrh na súd na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Ustanovenie § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka vzťahujúce sa na tento prípad, neustanovuje iba výpočet spôsobov zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, ale zároveň aj záväzné poradie, v ktorom treba skúmať možnosť jednotlivých spôsobov vyporiadania. Reálne rozdelenie podľa podielov (prvý spôsob) prichádza do úvahy v prípade faktickej a funkčnej deliteľnosti predmetu spoluvlastníctva. Rozdelením nemusia vzniknúť rovnako hodnotné samostatné podiely predtým spoločnej nehnuteľnosti (pozemky nemusia mať rovnakú výmeru, rovnakú kultúru, bonitu, stavby nemusia mať rovnaký vek a stavebné charakteristiky a podobne). Na tieto okolnosti sa v praxi súdov pri vyporiadaní prihliada tým, že sa vyjadrí primeraná peňažná náhrada, ktorá sa priznáva príslušnému spoluvlastníkovi. Prikázanie veci za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom (druhý spôsob), ktorí o to žiadajú, prichádza do úvahy vtedy, keď reálne rozdelenie spoločnej veci nie je možné. Predaj a rozdelenie výťažku podľa podielov (tretí spôsob) prichádza do úvahy v prípade, ak vec žiadny zo spoluvlastníkov nechce, a preto ju pri vyporiadaní nemožno prikázať do vlastníctva jednému z nich za náhradu.
30. Odvolací súd zdôrazňuje, že poradím jednotlivých spôsobov vyporiadania podielového spoluvlastníctva upravených Občianskym zákonníkom je súd viazaný. Prvým spôsobom vyporiadania podielového spoluvlastníctva je reálne rozdelenie veci medzi spoluvlastníkov podľa výšky ich podielov a jedná sa o najprirodzenejší spôsob likvidácie spoluvlastníckych vzťahov. Predpokladom použitia tohto spôsobu zrušenia spoluvlastníctva však je, že ide o deliteľnú vec (z technického hľadiska) a že jej rozdelenie je aj funkčne opodstatnené, t. j. vtedy, keď rozdelením veci vzniknú samostatné veci, ktoré ich vlastníkom môžu aj naďalej slúžiť spôsobom, ktorý zodpovedá ich povahe a spoločenskému poslaniu (záujmu). Pri reálnom rozdelení nehnuteľnosti súd musí dbať na to, aby rozdelením vznikli samostatné veci v právnom zmysle a aby rozdelenie bolo možné zapísať vkladom práva do katastra nehnuteľností (§ 34 a nasl. zákona č. 162/1995 Z. z.). Ak je predmetom reálneho rozdelenia pozemok, pričom dochádza k vytvoreniu nových parciel a tým aj k zmene hraníc pôvodnej nehnuteľnosti, treba vyhotoviť geometrický plán, ktorý je podkladom na zmenu týkajúcu sa pozemkových nehnuteľností a ktorý sa stáva súčasťou rozsudku.
31. V danom prípade súd prvej inštancie konštatoval, že reálna deľba predmetnej nehnuteľnosti nie je možná, nakoľko zo Znaleckého posudku Ing. Jany Kvantovej č. 1/2019 vyplýva, že predmetná nehnuteľnosť - rodinný dom súpisné číslo XXX jednopodlažný, dispozične je riešený tak, že má zádverie, chodbu, komoru, WC, kúpeľňu, kuchyňu, obývaciu izbu a dve izby a postavený je na parc. č. 1794 o výmere 86 m2. Hoci sa znalkyňa v znaleckom posudku k reálnej deliteľnosti rodinného domu nevyjadrila, súd prvej inštancie správne zaujal názor, že vzhľadom na existenciu len jednej kuchyne, jednej kúpeľne a jedného WC v rodinnom dome a jeho výmeru, nie je rodinný dom reálne deliteľný podľa veľkosti spoluvlastníckych podielov tak, aby v súlade so stavebnými predpismi vznikli štyri samostatné stavby, ktoré bude možné zapísať vkladom práva do katastra nehnuteľností. Odvolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že ani žalovaný 3/ v konaní súdu nepredložil žiaden dôkaz preukazujúci skutočnosť, že predmetná nehnuteľnosť je reálne deliteľná podľa veľkosti spoluvlastníckych podielov a preto súd prvej inštancie správne uzavrel, že predmetný rodinný dom nie je reálne deliteľný.
32. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, súd použije ďalší spôsob zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva, ktorým je prikázanie veci jednému alebo viacerým spoluvlastníkom za primeranú náhradu. Pre rozhodnutie o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva súdom, a to nielen rozdelením veci, ale aj prikázaním doterajšej spoločnej veci niektorému (niektorým) zo zostávajúcich podielových spoluvlastníkov za primeranú náhradu, zákon stanovuje tri kritériá, a to veľkosť spoluvlastníckych podielov, účelné využitie veci a prípadné násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Možno však prihliadať aj na iné skutočnosti, než sú uvedené v zákone (napr. na to, kto a akou mierou sa pričinil o nadobudnutie spoločnej veci, kto ju zveľaďoval, a pod.). Tento spôsob vyporiadania prichádza do úvahy len vtedy, keď aspoň jeden zo spoluvlastníkov prejavuje o celú vec záujem. Zároveň je vždy potrebné skúmať schopnosť vyplatenia finančnej náhrady za spoluvlastnícky podiel.
33. V prejednávanej veci žalobkyňa prejavila záujem nadobudnúť rodinný dom (vrátane pozemku) do výlučného vlastníctva. Kritérium veľkosti spoluvlastníckeho podielu svedčí v prospech žalobkyne
(veľkosť spoluvlastníckeho podielu žalobkyne bolo 2/5 - iny a veľkosť spoluvlastníckeho podielu žalovaného 3/ - 1/5-ina), ako aj kritérium účelného využitia rodinného domu s priľahlou záhradou svedčí v prospech žalobkyne, ktorá v rodinnom dome dlhodobo žije a nevlastní inú nehnuteľnosť.
34. Ak žalovaný 3/ ďalej namietal, že súd prvej inštancie sa nedôsledne zaoberal ust. § 142 ods. 2 OZ, tak v danom prípade odvolací súd konštatuje, že táto odvolacia námietka nie je dôvodná, nakoľko súd prvej inštancie správne konštatoval, že záujem žalovaného ponechať si spoluvlastnícky podiel nie je v porovnaní so záujmom žalobkyne na ochrane jej života a zdravia významnejší a prednejší, rovnako ďalšie spolužitie žalovaného 3/ ako násilníka a žalobkyne ako poškodenej z trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby v spoločnej domácnosti nie je z hľadiska ďalšieho možného páchania trestnej činnosti žalovaným 3/ vhodné.
35. Pokiaľ ide o výšku primeranej náhrady za spoluvlastnícke podiely žalovaných súd prvej inštancie správne vychádzal zo Znaleckého posudku znalkyne Ing. Jany Kvantovej č. 1/2019 zo dňa 06.01.2019, ktorá vyčíslila všeobecnú hodnotu predmetných nehnuteľností spolu na sumu 80.000 eur. Podľa názoru súdu takto určená všeobecná hodnota nehnuteľnosti zodpovedá veku nehnuteľnosti, jej technickému stavu, polohe, využitiu a situácii na trhu s nehnuteľnosťami, preto hodnotu stanovenú znaleckým posudkom považuje súd za primeranú. Znalecký posudok č. 1/2019 znalkyňa Ing. Jana Kvantová vypracovala dňa 06.01.2019 a žalovaný 3/ vo vyjadrení zo dňa 30.04.2019 závery znaleckého posudku nespochybnil a ani po doručení poučenia o koncentrácii a ani termínu pojednávania nenavrhol vo vzťahu k všeobecnej hodnote predmetných nehnuteľností vykonať a ani nepredložil žiaden dôkaz preukazujúci vyššiu všeobecnú hodnotu predmetných nehnuteľností.
36. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností dospel odvolací súd k jednoznačnému záveru, že najrozumnejšiemu a najspravodlivejšiemu spôsobu usporiadania vzťahov medzi žalobcom a žalovaným ako podielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností zodpovedá riešenie, ku ktorému dospel aj súd prvej inštancie.
37. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku je pochybenie súdu, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie je prípustné.
38. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku totiž možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.
39. Súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.
40. V súvislosti so žalovaným 3/ prejavom nespokojnosti s preskúmavaným rozsudkom odvolací súd poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr. II. ÚS 4/97, II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, I. ÚS 140/2017). Žalobca v odvolaní vychádza z odlišných skutkových záverov než súd prvej inštancie a robí z vykonaných dôkazov vlastné závery týkajúce sa ním navrhnutého spôsobu vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Odvolacie námietky žalobcu ohľadne nevykonania ním navrhnutých dôkazov a nesprávnych skutkových záverov konštatovaných súdom prvej inštancie, vyhodnotil odvolací súd za nenáležité.
41. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalovaným 3/ nie sú naplnené.
42. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného 3/ odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
43. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu vecnej správnosti potvrdil (vrátane rovnako správneho výroku o nároku na náhradu trov konania strán osobitne odvolacími dôvodmi nenapadnutého, v ktorom ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti).
44. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.
45. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).