Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/190/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobkyne: Ing. R. G., nar. XX.X.XXXX, adresa V. M., P. XXXX/XX, zastúpená advokátom: Mgr. Ing. Juraj Trokan, so sídlom Trnava, Vajanského 10, proti žalovanému: PhDr. C. H., nar. XX.X.XXXX, adresa Z., J. F. XXXX/X, zastúpený advokátom: JUDr. Karol Pešl, so sídlom Nové Zámky, Hlavné nám. 7, o zaplatenie sumy 1.493,72 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. -164 zo dňa 4.7.2019, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobkyni sumu 1.493,72 Eur, a to do 75 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a výrokom II. priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%. Napadnutý rozsudok je druhým v poradí, predchádzal mu rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 23.11.2017, č. k. -90, ktorý bol uznesením Krajského súdu v Trnave (ako súdu odvolacieho) zo dňa 26.3.2019, č. k. -148, zrušený a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou , , , , , , a a , , , , , (, ďalej ).

3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že: „Zmluvou o pôžičke veriteľ prenecháva dlžníkovi na voľné nakladanie (zastupiteľné) veci určené podľa druhu a na druhej strane dlžník sa zaväzuje vrátiť veriteľovi po uplynutí dohodnutej doby veci toho istého druhu. Právny vzťah založený zmluvou o pôžičke môže byť tak odplatný, ako aj bezodplatný. Pre platnosť zmluvy o pôžičke zákon nevyžaduje osobitnú formu a táto môže byť uzatvorená tak písomne, ústne alebo aj konkludentným prejavom. Pojmovými znakmi zmluvy o pôžičke sú prenechanie vecí na voľné nakladanie (príp. aj spotrebovanie) dlžníkovi, druhovo určené veci, dočasnosť právneho vzťahu a povinnosť vrátiť veci rovnakého druhu. Doba splatnosti obvykle býva, no nemusí byť výslovne dohodnutá, resp. možno ju dohodnúť aj neskôr. Zmluva o pôžičke je svojou povahou reálnou zmluvou, preto k dohode strán musí pristúpiť aj skutočné (reálne) odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi. Uzatvorením zmluvy preto vzniká medzi stranami záväzný právny vzťah, obsahom ktorého sú práva a povinnosti, avšak až odovzdaním vecí dlžníkovi

sa tento vzťah stáva právnym vzťahom z pôžičky. V konaní bolo preukázané, že dňa 01.02.2002 bola medzi žalobkyňou ako veriteľom a žalovaným a jeho bývalou manželkou ako dlžníkmi uzavretá Zmluva o pôžičke, na základe ktorej bola dlžníkom poskytnutá suma 90.000,- Sk, ktorí ju mali v hotovosti vrátiť, pričom doba vrátenia pôžičky nebola dojednaná. Nebolo sporným, že žalovaný, ani jeho bývalá manželka, osobne na uvedenú zmluvu žalobkyni neplnili, sporným však zostalo, či vznikol záväzok plniť zo zmluvy rodičom žalovaného a či títo žalobkyni žalovanú sumu resp. sumu 90.000,- Sk uhradili. Žalovaný v konaní tvrdil, že suma zo zmluvy o pôžičke bola žalobkyni vrátená jeho rodičmi, ktoré tvrdenie žalovaná popierala. Žalobkyňa si v konaní uplatnila polovicu z uvedenej sumy pôžičky, t.j. po prepočte sumu 1.493,72 eura. Žalobkyňa niesla dôkazné bremeno a bola povinná preukázať, že medzi stranami sporu bola uzavretá zmluva o pôžičke a dlžníkom odovzdané peniaze, čo žalobkyňa preukázala predložením zmluvy o pôžičke obsahujúcej potvrdenie o prevzatí peňazí pri podpise zmluvy, keď uvedené tvrdenie žalobkyne žalovaný v konaní ani nesporoval. Následne došlo k preneseniu dôkazného bremena na žalovaného, aby preukázal, že dlh zanikol. Podľa tvrdenia žalovaného sa tak malo stať plnením zo strany jeho rodičov, a to na základe ním tvrdenej ústnej dohody medzi žalovaným a jeho rodičmi (t.č. už zomrelými) o tom, že rodičia prevezmú jeho a manželkine pôžičky, ktoré im neskôr vrátia. Žalobkyňa však existenciu takejto dohody, ako aj plnenie urobené rodičmi na jej základe, poprela. Bolo potom na žalovanom jednoznačne preukázať, jednak že bola medzi ním a medzičasom zomrelými rodičmi ústne uzavretá dohoda o pristúpení k záväzku a tiež, že na základe tejto dohody rodičia skutočne plnili žalobkyni.“

4. Podľa súdu prvej inštancie ďalej: „Žalovaný uviedol, že bola uzavretá ústna dohoda medzi ním a jeho rodičmi, že rodičia prevezmú jeho a manželkine pôžičky a keď budú na tom finančne lepšie, potom im to vrátia. V prípade pristúpenia k záväzku v zmysle ustanovenia ide o situáciu, keď sa tretia osoba dohodne s dlžníkom, že splní jeho záväzok voči jeho veriteľovi, čoho dôsledkom je, že tretia osoba má voči dlžníkovi povinnosť poskytovať plnenie jeho veriteľovi. Citované ustanovenie teda predpokladá dohodu medzi dlžníkom a treťou osobou, na základe ktorej sa tretia osoba zaviaže, že splní za dlžníka jeho záväzok (dlh). Dohodu o prevzatí plnenia tak uzaviera doterajší dlžník a tretia osoba. Takáto dohoda nemusí mať písomnú formu a ani sa pri nej nevyžaduje súčinnosť veriteľa, pretože veriteľ z takejto dohody nezískava žiadne práva, keďže na základe dohody podľa vzniká záväzok tretej osoby (preberateľa dlhu) voči dlžníkovi, nie však voči veriteľovi. Hoci záväzok rodičov žalovaného plniť žalobkyni bol na prvom pojednávaní skonštatovaný ako sporný, žalovaný existenciu ústnej dohody medzi ním a rodičmi ničím nepreukázal. Súd uznáva, že dôkazná situácia žalovaného bola sťažená tým, že rodičia už nežijú, ale v tom prípade je potrebné poukázať na rímsku právnu zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, t.j. „práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“, v zmysle ktorej práva patria tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ich ochranu a výkon s dostatočnou predvídavosťou, inak tieto práva podcenením či zanedbaním môžu strácať (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 31.07.2009). Bolo v záujme žalovaného (ak chcel mať do budúcna istotu, že neskôr nebude možné pristúpenie rodičov k záväzku zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 01.02.2002 spochybniť) zabezpečiť si o tom dôkaz, či už tým, že by dohodu o pristúpení k záväzku spísali s rodičmi nad rámec zákonnej povinnosti písomne, alebo tým, že by rodičia podpísali jednostranné vyhlásenie o pristúpení k predmetnému záväzku. Tým, že žalovaný zanedbal svoje práva, nemá v súčasnosti na jeho ťarchu k dispozícii žiaden dôkaz preukazujúci, že skutočne k ústnej dohode medzi ním a jeho rodičmi došlo. Okrem toho však žalovaný v konaní nepreukázal, že došlo k splneniu dlhu zo zmluvy o pôžičke zo dňa 01.02.2002 plnením rodičmi strán sporu žalobkyni. Žalovaný nepredložil v konaní taký dôkaz, ktorý by priamo preukazoval, že tento konkrétny dlh bol splnený, a to či už potvrdenie od veriteľa alebo výpisy z účtu. Žalovaný splnenie dlhu preukazoval svojou výpoveďou, listinou „Záväzky bytu 11.6.2011 16:45“, zápisnicami z dedičského konania po zomrelej matke strán sporu a Osvedčením o dedičstve, tieto nepriame dôkazy však ani v ich vzájomnej súvislosti nepreukazujú splnenie dlhu žalovaného jeho rodičmi.“

5. Súd prvej inštancie tiež zaujal názor, že: „Listina Záväzky bytu je vlastnoručne podpísaná len žalovaným a jeho bývalou manželkou, obsahuje žalovaným dodatočne vložený text uznania záväzkov bytu a inej finančnej pôžičky v celkovej sume 25.291,16 eura s prísľubom ich uhradenia na bankový účet nad podpismi žalovaného a jeho manželky, pričom má predstavovať sumár pôžičiek (v ľavom stĺpci), ktoré za žalovaného a jeho bývalú manželku mali veriteľom zaplatiť rodičia žalovaného s tým, že im tieto sumy vrátia a sumár už rodičom vrátených súm (v pravom stĺpci). Z uvedenej listiny však vyplýva len popis pôžičiek žalovaného s manželkou voči viacerým veriteľom, medzi nimi i voči sestre - žalobkyni a rodičom, pričom sú v ňom ručne dopísané aj ďalšie pôžičky s neskorším dátumom, ako je v pravom

hornom rohu uvedený dátum vytlačenia listiny. V listine sú uvedené vrátené sumy s podpismi žalovaného a jeho manželky a až s dodatočne vpísaným vyhlásením žalovaného s manželkou o uznaní záväzkov v špecifikovanej výške 25.291,16 eura (rozdiel súm pôžičiek a vrátených úhrad, bez sumy kompenzácie okná sestra), s prísľubom ich úhrady, s uvedením dátumu 11.06.2011 (zrejme dátumu uskutočnenia uvedeného prehlásenia), ale už so započítaním do uvedenej sumy aj tých záväzkov, ktoré boli do listiny vlastnoručne dopisované, s dátumom ich vzniku po 11.06.2011. S prihliadnutím na obsah a spôsob vyhotovenia listiny Záväzky k bytu potom z tejto listiny nemožno vyvodiť ten záver, že by rodičia za žalovaného najneskôr ku dňu 11.06.2011 uhradili žalobkyni sumu 90.000,- Sk (2.987,45 eura), ani že mali k takémuto záväzku vôbec pristúpiť. Z uvedenej listiny je možné vyvodiť iba to, že žalovaný s bývalou manželkou si brali pôžičky, od koho si ich brali, ich výšku a čiastočné úhrady, avšak nevyplýva z nej vrátenie predmetnej pôžičky a ani to, kto ju mal vrátiť a kedy. Všetko uvedené v predchádzajúcom odseku potom svedčí o tom, že obsah listiny bol prispôsobovaný potrebám žalovaného, čo vážnym spôsobom spochybňuje vierohodnosť predloženej listiny ako dôkazu. Pokiaľ žalovaný poukazoval na Zápisnicu zo dňa 05.10.2015 z dedičského konania sp.zn. , , z uvedenej zápisnice možno vyvodiť len toľko, že žalobkyňa uznala, že rodičia žalovaného majú voči nemu pohľadávky podľa tejto listiny (s označením pôžičiek ako mama, otec, rodičia), avšak pokiaľ z listiny vyplývajú aj pôžičky s označením sestra, resp. ďalších tretích osôb, zo zápisnice nie je možné vyvodiť, že by žalobkyňa uznala, že rodičia pristúpili k záväzku žalovaného a dlh z pôžičky uvedenej na tejto listine jej za žalovaného uhradili. Uvedené platí rovnako aj pre Osvedčenie o dedičstve sp.zn. , zo dňa 10.11.2015. Nemožno potom konštatovať, že by záväzok z pôžičky bol predmetom pasív, ktoré sa v dedičskom konaní doriešili, a že by teda bola súvislosť medzi záväzkom zo zmluvy o pôžičke a pasívami dedičského konania po zomrelej matke. Skutočnosť, že žalobkyňa v dedičskom konaní súhlasila s výškou pôžičky 18.215,69 eura, resp. že následne od žalovaného prijala v januári 2018 sumu 1.517,97 eura (vyplývajúcu z dedičského konania) a túto mu nevrátila späť, nie je teda dôkazom toho, že by žalobkyňa súhlasila s tým, že rodičia pristúpili k záväzku žalovaného a dlh z pôžičky zo dňa 01.02.2002 jej za žalovaného uhradili. Okrem uvedeného poukazuje súd na dôkaz predložený žalobkyňou, a síce Dohodu zo dňa 25.11.2015, ktorej účastníkmi mali byť žalovaný a jeho otec, ktorá je podpísaná iba žalovaným. Z dohody má vyplývať, že na základe listiny Záväzky bytu zo dňa 11.6.2011, ktorú podpísali manželia H. v celkovej výške 25.291,16 eura, v ktorej priznávajú záväzky k bytu a inú finančnú pôžičku v spomínanej sume, žalovaný zaplatil dlžnú sumu 25.291,16 eura otcovi žalovaného, a tým vyporiadal spomínanú dlžnú sumu. K uvedenej listine žalovaný na pojednávaní uviedol, že ňou chcel, aby mu otec sumu 25.000,- eur, ktorá korešponduje s listinou Záväzky k bytu, definitívne potvrdil, teda že preberá to, čo aj mama podpísala, ktorá listina mu bola doručená tesne pred konaním u notára, a i keď na nej nefiguruje otcov podpis, na notárskom úrade túto sumu podpísal v zápisnici. Súd však poukazuje na skutočnosť, že kým listina má uvedený dátum 25.11.2015, pojednávania u notára sa uskutočnili dňa 05.10.2015 a 10.11.2015, s tým, že dedičské konanie bolo právoplatne skončené dňa 10.11.2015, t.j. skôr, a teda uvedená dohoda je datovaná až po právoplatnom skončení dedičského konania po zomrelej matke strán sporu. Z uvedeného dôvodu je otázne, ako ju mohol žalovaný doručiť otcovi ešte pred konaním u notára, z ktorého dôvodu sú v tvrdeniach žalovaného nezrovnalosti.“

6. Následne prvoinštančný súd argumentoval tým, že: „Na námietky žalovaného voči vyhodnoteniu dôkazov odvolacím súdom, vznesené na pojednávaní dňa 06.06.2019 nebolo možné prihliadať, keďže súd prvej inštancie je v zmysle viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Súd dodáva, že v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu dôkazy, ktoré žalovaný v konaní do rozhodnutia odvolacieho súdu predložil, nepostačovali pre záver, že došlo k pristúpeniu k záväzku a splneniu dlhu rodičmi žalovaného. Uvedený záver nebolo pritom možné urobiť ani po predložení dôkazu žalovaným na pojednávaní dňa 06.06.2019, a síce poznámok matky žalovaného. Súd dodáva, že nebolo potrebné vykonať dokazovanie grafológom, že ide o písmo matky žalovaného, keďže žalobkyňa matkine písmo jednoznačne nepoprela. Žalovaný k uvedenému listinnému dôkazu uviedol, že ním bol náhodne nájdený po zahájení užívania rodičovského bytu na jar roku 2019. Ide o poznámkový zošit, ktorý podľa žalovaného na tretej strane obsahuje matkou písané poznámky ohľadne splátok od žalovaného žalobkyni a vedľa toho aj poznámku o vrátení finančnej sumy, a to dokonca vyššej ako bola samotná pôžička, teda nie 90.000,- Sk, ale 110.000,- Sk, a to v roku 2010, s tým, že tieto mali byť použité na nákup dverí do nového rodinného domu, ktorý vtedy žalobkyňa stavala. Uvedeným má byť potvrdené tvrdenie žalovaného, že žalobkyňa bola vysporiadaná rodičmi namiesto neho. Konkrétne sa v uvedenom zápisníku uvádza „Splátky od C. (R.) 100.000,- Sk“ a poznámky o splátkach od 10/2009 do 8/2010 (na ľavej strane) a poznámka „ja som R. vrátila 110.000 v roku 2010 na dvere“ (na pravej strane). Žalobkyňa uvedený dôkaz spochybnila s tým, že žiadnym spôsobom nesúvisí s jej uplatneným nárokom v tomto

konaní. K peniazom od rodičov uviedla, že rodičia jej dali na okná a dvere na dome nejakých 7.000,- eur, existuje o tom aj záznam podpísaný ňou, jej mužom, žalovaným, jeho ženou, a keďže jej 7.000,- eur darovali na dom, bolo žalovanému povedané, že sa mu z pôžičky od nich odrátava taká istá suma 7.000,- eur. Vždy si všetko písali na papier, aj čo si požičiavali aj vracali, toto by si neboli napísali? Nevie sa vyjadriť, či to písala mama, nevie o takomto zošite, že ho mala, nikdy ho nevidela. Nevie si vysvetliť poznámku, že ja som R. vrátila 110.000,- Sk na okná a na dvere, lebo v roku 2010 už na dome bývali.“

7. Súd prvej inštancie uzavre, že: „Žalovaný nepreukázal, že by žalobkyňa žalovanému a jeho bývalej manželke požičala aj inú sumu ako 90.000,- Sk, keď žalobkyňa pri výsluchu uvedené, (resp. ďalšiu pôžičku vo výške 50.000,- Sk) spochybnila. Preto nie je ani zrejmé, prečo by matka žalovaného vyplatila žalobkyni v roku 2010 práve sumu 110.000,-. Zároveň z poznámok nevyplýva, v akej mene mala byť suma vyplatená, keď žalovaný tvrdil, že malo ísť o sumu v Sk, avšak od 01.01.2009 bola v SR zavedená mena Euro, a teda nie je zrejmé, ako mohla byť suma 110.000,- v roku 2010 vyplatená v Sk. Uvedená suma tiež, či už v mene Sk alebo v mene Euro, nekorešponduje so sumou pôžičky 90.000,- Sk. Iná pôžička v konaní preukázaná nebola, resp. ak by aj bola preukázaná ďalšia pôžička od žalobkyne 50.000,- Sk, nebolo by zrejmé, o vrátenie ktorej sumy pôžičky ide. Ak žalovaný tvrdil, že rodičia žalovaného vždy hovorili, že pôžičky so sestrou vybavili, bolo v jeho záujme, aby si o uvedenom zabezpečil dôkaz za života jeho rodičov, aby sa neskôr nedostal do dôkaznej núdze, tak ako sa tomu stalo v tomto konaní. Ani v prípade záväzkových vzťahov v rámci rodiny nie je na škodu, keď si ich účastníci zabezpečia priame dôkazy týkajúce sa vzniku, zmeny a zániku záväzkov. Nakoniec, i predmetná zmluva o pôžičke je na ochranu žalobkyne spísaná písomne, avšak žalovaný si na svoju ochranu žiaden priamy dôkaz o splnení dlhu nezabezpečil. Ak žalovaný na pojednávaní uvádzal, že žalobkyňa mala od marca 2016 do marca 2018 nekontrolovaný prístup do rodičovského bytu a odtiaľ pobrala o.i. aj šanóny a dokumentáciu, s ktorými by sa žalovaný vedel brániť, ide o tvrdenie, ktoré súd považoval za účelové, keďže ho žalovaný uviedol až na poslednom pojednávaní. Zároveň ani nie je zrejmé, a žalovaný to ani nekonkretizoval, aké dokumenty by sa ešte mohli vzťahovať k uvedenej pôžičke. Otázne je aj, ako mohol žalovaný v rodičovskom byte potom nájsť predložený zápisník, keď predtým uviedol, že žalobkyňa mala z bytu pobrať dokumentáciu, ktorou by sa žalovaný vedel brániť. Vzhľadom na vyššie uvedené, posúdením dôkazov predložených žalovaným jednotlivo ani v ich vzájomnej súvislosti, nebolo možné mať v konaní za preukázané, resp. bez akýchkoľvek pochybností dospieť k záveru, jednak že došlo (a kedy) k uzavretiu ústnej dohody medzi žalovaným a jeho rodičmi o pristúpení k záväzku zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 01.02.2002, ani že rodičia strán sporu splnili (kedy, za akých okolnosti a akým spôsobom) žalobkyni dlh z uvedenej zmluvy. Keďže v konaní nebolo preukázané, že by dlh zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 01.02.2002 zanikol, súdu nezostalo nič iné, než zaviazať vo výroku I. rozsudku na plnenie sumy 1.493,72 eura žalovaného ako dlžníka. Vzhľadom na výšku istiny, ku ktorej zaplateniu zaviazal súd žalovaného, umožnil súd žalovanému splniť dlh v súlade s v primerane dlhšej lehote 75 dní od právoplatnosti rozsudku.“

8. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že priznal plne úspešnej žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu však v konaní žalovaným neboli tvrdené a súd ich sám nezistil, preto nevidel dôvod na aplikáciu uvedeného ustanovenia v prejednávanej veci.

9. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalovaný, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu ako nedôvodnú zamietne a prizná mu náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. Argumentoval predovšetkým tým, že pokiaľ odvolací súd potvrdí predmetný napadnutý rozsudok, bude tak vyhovené duplicitnému nároku žalobkyne a to len z dôvodov absencie priamych formálnoprávnych dôkazov, ktoré boli vytknuté odvolacím súdom pri rozhodovaní o odvolaní žalobkyne proti prvému rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým bol nárok žalobkyne najprv zamietnutý. Žiada, aby bol skutkový stav vyhodnotený komplexne s priamymi aj s nepriamymi dôkazmi v ich kontexte, aby nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu zisteného skutkového stavu a tým vyhoveniu duplicitného nároku, čím by bolo dané zadosť nespravodlivosti. Podľa odvolateľa žalobkyňa nikdy nenamietala, že pôžička 90.000,-Sk nie je tá ktorá sa uvádzala v záväzkoch, len to že ona nevedela o akých pôžičkách sa otec so žalovaným baví. Poukazuje, že v priebehu konania a dokazovania nebolo preukázané, že by mu bolo žalobkyňou poskytnutých viac pôžičiek v sume 90.000,-Sk. Má za to, že žalobkyňa odborne poučená predsa nebude tvrdiť, že jej pôžičku vrátil a využíva každú možnosť, aby ho mohla žalovať s možnosťou vysúdenia si určitých financií, čomu nasvedčuje aj daná vec.

10. Odvolateľ tiež poukázal na to, že tvrdenia žalobkyne sú čisto účelové a neobjektívne. Žalobkyňa si musí byt' vedomá skutočnosti, že nárokované financie ako pôžičku, ktorú jemu a jeho bývalej manželke poskytla, mala vrátenú zo strany ich rodičov. V tomto smere tomu svedčia viaceré skutočnosti, ktoré sa však snaží spochybniť a využiť k tomu fakt, že on priamo nedisponuje od nej potvrdením, že pôžička bola splatená. Opätovne ale odkazuje na ten skutkový stav, že ani od žalobkyne nemal dôvod pýtať takéto uznávacie potvrdenie, nakoľko plnenie v rámci vrátenia pôžičky obdržala od ich rodičov. Samozrejme už otca súd nemôže vypočuť, nakoľko zomrel, ale príslušné záväzky na dedičskom pojednávaní po nebohej matke účastníkov bez námietok uznal a potvrdil. Tomuto tvrdeniu korešpondujú všetky skutočnosti, na ktoré poukázal vo svojich písomných podaniach a ústnych prednesoch s predložením jednotlivých dôkazov.

11. Žalovaný zdôraznil prednes právneho zástupcu žalobkyne na pojednávaní dňa 7.9.2017, na ktorom okrem iného uviedol nasledovné: „Dedičské konanie, na ktoré žalovaný poukazuje, rieši záväzky rodičov žalovaného voči žalovanému a tieto nesúvisia so záväzkom. ktorý si nárokuje žalobkyňa touto žalobou. " a opätovne tvrdí, že záväzky voči rodičom, kde je zahrnutá aj predmetná pôžička žalobkyne (90.000,- Sk v prepočte 2.987,45-Eur pre neho a jeho bývalú manželku, z čoho teda polovica je žalovaná suma 1.493,72-Eur) boli spísané dňa 11.6.2011, ktoré záväzky boli v rámci dedičského konania po nebohej matke účastníkov konania, vedeného na Notárskom úrade JUDr. Miroslava Gregora so sídlom v Trnave pod č. k. dňa 05.10.2015 v plnom rozsahu akceptované, nakoľko si to so sestrou - žalobkyňou spoločne prepočítali a dospeli aj za prítomnosti ich v súčasnosti už nebohého otca k zhodnej sume nevyplatenej časti pôžičky voči rodičom. Daný výsledný sumár pôžičky bol spracovaný počítačom ešte dňa 11.6.2011 ako jeho a jeho bývalej manželky záväzky k bytu s tým, že výslednou sumou bola čiastka vo výške 25.291,16 Eur. Preto sa už nehovorilo o žiadnych iných ich záväzkoch voči iným osobám, len o záväzkoch voči rodičom. Skutočnosť, že tieto uvedené skutočnosti s výškou pôžičky v sume 25.291,16 Eur s poukazom na predložené predmetné záväzky potvrdil u konajúceho notára nielen nebohý otec, ale aj samotná žalobkyňa, vyplýva priamo zo zápisnice príslušného notárskeho úradu zo dňa 5.10.2015, v ktorej žalobkyňa aj otec uvádzajú, že potvrdzujú tieto skutočnosti ako aj výšku celkovej pôžičky 25.291,16 Eur. Dokonca výška zostatkovej pôžičky v sume 25.291,16 Eur bola uvedená aj v zápisnici príslušného notárskeho úradu zo dňa 10.11.2015, ktorú taktiež podpísala aj žalobkyňa. Samozrejme od danej sumy v konečnom dôsledku bola odpočítaná výška darovanej mu sumy nebohými rodičmi 7.075,47 Eur a tak spoločne dospeli k výslednej sume nimi poskytnutej pôžičky vo výške 18.215,69 Eur, ktorá je zapísaná v právoplatnom Osvedčení o dedičstve notára JUDr. Miroslava Gregora so sídlom v Trnave pod č. k. vydaného 10.11.2015. Toto osvedčenie o dedičstve spolu s jeho záväzkami zo dňa 11.6.2011 ako aj so zápisnicou daného notárskeho úradu zo dňa 10.11.2015 ako dôkaz nepreukazujú len určitú pravdepodobnosť, ale preukazujú reálnu skutočnosť toho, že žalovaná suma ako pôžička žalobkyne bola jej rodičmi vrátená a následne ako pasívum dedičstva v prospech žalobkyne mu taktiež vyplatené. Tu nemožno hovoriť o možnosti väčšej či menšej pravdepodobnosti plnenia, nakoľko sa žalobkyni v zmysle daného skutkového stavu ohľadne polovičnej čiastky zo strany žalovaného v plnom rozsahu plnilo a preto pravdivosť v tomto smere nie je pofidérna. Žalobkyňa dané plnenie prijala a neodmietla ho ako neprináležajúce pasívum.

12. Žalovaný záverom vyslovil názor, že prvoinštančný súd sa vo svojom prvom meritórnom rozhodnutí vo veci náležite vysporiadal tak jeho tvrdeniami ako aj tvrdeniami žalobkyne a vo svojom odôvodnení taktiež vysvetlil svoje úvahy ohľadne právneho posúdenia celej veci, pričom to vykonal so zásadami formálnej logiky a v dôsledku toho to bolo aj preskúmateľné v inštančnom postupe. Prvoinštančný súd nezlyhal v rámci prvého meritórneho rozhodnutia, ale zlyhal v rámci rozhodovania, ktoré deklaroval v napadnutom rozsudku. Predpokladá, že to bolo len z dôvodu rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý zrušil jeho prvé meritórne rozhodnutie vo veci v dôsledku absencie formálneho práva.

13. Žalobkyňa odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalovaného sa prostredníctvom právneho zastúpenia písomne vyjadrila v tom smere, že skutkový stav zistený v konaní považuje za dostatočný a jeho právne posúdenie v napadnutom rozhodnutí za správne. Má za to, že preukázala, že žalovanému poskytla pôžičku, ktorú jej žalovaný nevrátil. Žalovaný nepreukázal splatenie pôžičky. Preukazovanie tejto skutočnosti žalovaným, vlastnoručne vyrobenými dokumentmi, ktoré číselne ani dátumovo nedávajú zmysel, je absurdné. V dedičskom konaní, ktoré spomína žalovaný, žiadnu výšku záväzkov nepotvrdzovala. V dedičskom konaní sa prejednávali záväzky žalovaného voči rodičom; predmetom dedičského konania (ako vyplýva aj z jeho charakteru) nemohli byť záväzky medzi

žalovaným a ňou. Z uvedeného dôvodu nemala dôvod si nejaké záväzky prepočítavať, ako to tvrdí žalovaný a ani si žiadne záväzky neprepočítavala. V ďalšom žalobkyňa poukazuje na svoje doterajšie vyjadrenia a názory odvolacieho súdu vyslovené v odôvodnení uznesenia zo dňa 26.3.2019 (sp. zn. ). Napadnutý rozsudok považuje za vecne správny a navrhuje, aby odvolací súd uvedený rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

14. K doručenému vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu žalovaného, žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu zaujal písomné stanovisko v tom smere, že k podanej žalobe uviedol, že so sestrou - žalobkyňou spolu s bývalou manželkou uzavreli zmluvu o pôžičke na sumu 90.000,-Sk dňa 1.2.2002. Žalobkyňa však už účelovo opomenula skutočnosť, že danú pôžičku mala v minulosti vyplatenú zo strany ich rodičov. V dobe, keď boli vzťahy medzi nimi dobré, si od nej nežiadal písomné potvrdenie o vrátení pôžičky, nakoľko to bolo v rámci rodiny. Zdôraznil, že ich neb. rodičia, aby im pomohli, tak vyplatili za nich všetky pôžičky vrátane sestrinej a to spôsobom ako uvádzal počas celého súdneho konania. Zároveň čestne prehlásil, že na dedičskom konaní po neb. matke vedeného na Notárskom úrade JUDr. Miroslava Gregora so sídlom v Trnave pod č. k. si to so sestrou - žalobkyňou spoločne prepočítali a dospeli k zhodnej sume nevyplatenej časti pôžičky voči rodičom. V súčasnosti to žiaľ už sestra účelovo popiera. Vzhľadom na uvedené sa preto v plnom rozsahu pridržiava svojho odvolania a navrhuje, aby mu bolo vyhovené, inak bude musieť vyplatiť sestre duplicitne niečo, čo jej vôbec neprináleží.

15. Žalobkyňa sa k písomnému podaniu žalovaného nevyjadrila.

16. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je dôvodné ako vecne správny v zmysle potvrdiť.

17. Podľa odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. (ods. 1) Na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. (ods. 2)

18. Odvolateľ v odvolacích dôvodoch vymedzuje, z akých dôvodov žiada o preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd je viazaný dôvodmi odvolania, t.j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli zakladať odvolacie dôvody podľa , odvolací súd v rámci prieskumu prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil. Odvolací súd tak môže prihliadať len na tie dôvody, ktoré vyplývajú z podaného odvolania a v odvolacom konaní zároveň vyšli najavo. Výnimkou sú len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, ktoré v danom prípade zistené neboli.

19. Vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie, s poukazom na konštatované v predchádzajúcom odseku, odvolací súd poukazuje na primárnu zodpovednosť žalovaného za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (cit. ).

20. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, je s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody žalovaného a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku posúdiť správnosť postupu a rozsudku súdu prvej inštancie, konkrétne správnosť jeho záverov vo veci samej o nároku žalobkyne voči žalovanému na zaplatenia sumy 1.493,72 Eur titulom vrátenia pôžičky.

21. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku na vrátenie pôžičky, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celom

rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.

22. Vzhľadom na to, že prvoinštančný súd sa v odôvodnení preskúmavaného rozsudku skutočne vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal so všetkou relevantnou argumentáciou sporových strán predostretou v konaní včítane tej odvolacej, ktorá len kopíruje žalovaným tvrdené skutočnosti a namietania počas konania bez reflektovania na argumenty súdu prvej inštancie odôvodňujúce zamietnutie žaloby, odvolací súd tak potom už ani nemá čo podstatné k odôvodneniu prvoinštančnému rozsudku dodať a už len okrajovo odkazuje na nasledovné.

23. Odvolateľ v odvolaní žiadnu novú námietku než tú, s ktorou sa súd prvej inštancie už vysporiadal, nevzniesol. Odvolanie v zásade založil len na všeobecnom nesúhlase s tým, ako sa prvoinštančný súd vysporiadal s argumentáciou procesných strán, predovšetkým s tou jeho, bez konkrétnych námietok.

24. Podľa žalovaného zmyslom práva nie je hľadanie formálneho práva ale hľadanie spravodlivosti.

25. Spravodlivosť sa ale v spore hľadá cez dokazovanie a jeho výsledky. Súd predsa nemôže založiť svoje rozhodnutie na domnienkach ale práve na preukázaných skutočnostiach. Súd musí zaistiť celkovú spravodlivosť konania a to spôsobom, aký si vyžaduje základné právo oboch sporových strán na súdnu ochranu, t.j. ako žalovaného, tak aj žalobkyne.

26. Podstatou kontradiktórnosti konania a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby procesné strany mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (napr. , ).

27. Zásadou kontradiktórnosti sa súd prvej inštancie v danej veci bezpochyby riadil dôkladne.

28. Úlohou civilného súdu nie je snažiť sa z vlastnej iniciatívy hľadať v dôkazoch ako i v podaniach parciálne údaje na účely účinnej protiargumentácie voči žalobe, a vykonávať dokazovanie bez iniciatívy strany sporu, ktorej svedčí bremeno tvrdenia a bremeno dôkazné. Treba totiž zdôrazniť, že v civilnom konaní platí zásada ukladajúca strane tvrdiacej istú skutočnosť, túto aj preukázať, inak sa vystavuje riziku neúspechu v konaní.

29. Súd prvej inštancie, i keď uznal, že dôkazná situácia žalovaného bola sťažená predovšetkým tým, že rodičia sporových strán už nežijú, správne poukázal na rímsku právnu zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, t.j. „práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“, v zmysle ktorej práva patria tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ich ochranu a výkon s dostatočnou predvídavosťou, inak tieto práva podcenením či zanedbaním môžu strácať. Bolo preto v záujme žalovaného (ak chcel mať do budúcna istotu, že pristúpenie rodičov k jeho záväzku zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.2.2002 neskôr nebude možné spochybniť) zabezpečiť si o tom dôkaz. Tým, že žalovaný si svoje práva neustrážil a nemá k dispozícii žiaden dôkaz preukazujúci, že skutočne k ústnej dohode medzi ním a jeho rodičmi došlo, ako ani dôkaz, že došlo k splneniu dlhu zo zmluvy o pôžičke zo dňa 1.2.2002 plnením rodičmi strán sporu žalobkyni, je na jeho ťarchu. Absencia dôkazu z jeho strany o tom, že tento konkrétny dlh bol splnený, nemohla privodiť nič iné ako rozhodnutie v jeho neprospech. Žalovaný splnenie dlhu preukazoval svojou výpoveďou, listinou „Záväzky bytu 11.6.2011 16:45“, zápisnicami z dedičského konania po zomrelej matke strán sporu a Osvedčením o dedičstve, s ktorými dôkazmi sa súd prvej inštancie dôkladne vysporiadal s výsledkom, že tieto nepriame dôkazy ani v ich vzájomnej súvislosti nepreukazujú splnenie dlhu žalovaného jeho rodičmi, ktorý spôsob vysporiadania sa súdu s týmito dôkazmi odvolateľ relevantne nenapadol.

30. Pokiaľ ide o tzv. nepriame dôkazy, tieto dokazujú skutočnosť inú, ale takú, z ktorej je možné usudzovať, či sa stala alebo nestala skutočnosť, ktorá je predmetom dokazovania; objasňujú teda dokazovanú skutočnosť pomocou inej skutočnosti, ktorá má k dokazovanej skutočnosti len nepriamy vzťah.

31. Výsledky hodnotenia dôkazov umožňujú súdu prijať záver o pravdivosti skutočnosti, ktorá je predmetom dokazovania, ak na ich základe možno nadobudnúť istotu (presvedčenie) o tom, že sa táto skutočnosť naozaj stala, bez toho aby o tom mohli byť rozumné pochybnosti. Ak vytvárajú výsledky hodnotenia dôkazov podmienky iba pre úsudok, že je možné (viac či menej pravdepodobné), že sa dokazovaná skutočnosť stala, a pripúšťajú aj možnosť (väčšej či menšej pravdepodobnosť) toho, že sa dokazovaná skutočnosť naopak nestala, nemožno urobiť záver o pravdivosti tejto skutočnosti, čo je potom i daný prípad.

32. V prejednávanej veci sa potom muselo rozhodnúť v neprospech žalovaného, v záujme ktorého sa podľa hmotného práva mala preukázať ním tvrdená skutočnosť o tom, že žalobkyňou preukázaná pohľadávka, z ktorej vznikol žalovanému dlh, tento zanikol. Odvolací súd preto dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že skutočnosť o splnení dlhu žalovaného žalobkyni, titulom nespornej zmluvy o pôžičke, dokazované žalovaným iba indíciami nemožno mať za preukázané, keďže na základe výsledkov hodnotenia dôkazov žalovaného nie je možné bez rozumných pochybností nadobudnúť o tom istotu (presvedčenie); len možnosť nestačí.

33. Pokiaľ aj odvolateľ zdôrazňuje, že porvoinštančný súd nezlyhal v rámci prvého meritórneho rozhodnutia, ale zlyhal v rámci rozhodovania, ktoré deklaroval v napadnutom rozsudku, zrejme si neuvedomil, že prvé rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci bolo zrušené, čím právne neexistuje a zlyhanie súdu v napadnutom rozsudku odvolací súd nezistil.

34. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR , , a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalobkyne nespôsobilú ovplyvniť nepriznanie jej uplatneného nároku, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

35. V dôsledku uvedeného bolo potom nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, včítane závislého, osobitnými odvolacími dôvodmi nenapadnutého výroku o náhrade trov konania, s použitím ust. potvrdiť.

36. V zmysle ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

37. V zmysle súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, podľa ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

38. V zmysle o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

39. V tomto odvolacom konaní bola fakticky plne úspešná žalobkyňa a preto podľa citovaného ustanovenia jej vzniklo právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní neúspešnému žalovanému. Prípadná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle odôvodňujúca výnimočné nepriznanie náhrady trov úspešnej strane (či už úplné alebo čiastočné), pritom v konaní nebola tvrdená, ani ju odvolací súd nezistil. Odvolací súd preto žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu 100%, pričom o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

40. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).