Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/49/2018

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobkyne: Ing. R. G., nar. XX.X.XXXX, adresa P. XXXX/XX, V. M., zastúpená advokátom: Mgr. Ing. Juraj Trokan, so sídlom Vajanského 10, Trnava, proti žalovanému: PhDr. C. H., nar. XX.X.XXXX, adresa J. F. XXXX/X, Z., zastúpený advokátom: JUDr. Karol Pešl, so sídlom Hlavné nám. 7, Nové Zámky, o zaplatenie sumy 1.493,72 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 11C/38/2017-90 zo dňa 23.11.2017, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a rozhodol, že žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100% trov konania.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou § 488, § 489, § 494, § 657, § 563, § 531 ods. 1 až 3, § 534, § 559 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2, § 257 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej .

3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že: „Zmluvou o pôžičke veriteľ prenecháva dlžníkovi na voľné nakladanie (zastupiteľné) veci určené podľa druhu a na druhej strane dlžník sa zaväzuje vrátiť veriteľovi po uplynutí dohodnutej doby veci toho istého druhu. Právny vzťah založený zmluvou o pôžičke môže byť tak odplatný, ako aj bezodplatný. Pre platnosť zmluvy o pôžičke zákon nevyžaduje osobitnú formu a táto môže byť uzatvorená tak písomne, ústne alebo aj konkludentným prejavom. Pojmovými znakmi zmluvy o pôžičke sú prenechanie vecí na voľné nakladanie (príp. aj spotrebovanie) dlžníkovi, druhovo určené veci, dočasnosť právneho vzťahu a povinnosť vrátiť veci rovnakého druhu. Doba splatnosti obvykle býva, no nemusí byť výslovne dohodnutá, resp. možno ju dohodnúť aj neskôr. Zmluva o pôžičke je svojou povahou reálnou zmluvou, preto k dohode strán musí pristúpiť aj skutočné (reálne) odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi. Uzatvorením zmluvy preto vzniká medzi stranami záväzný právny vzťah, obsahom ktorého sú práva a povinnosti, avšak až odovzdaním vecí dlžníkovi sa tento vzťah stáva právnym vzťahom z pôžičky. V konaní bolo preukázané, že dňa 01.02.2002 bola medzi žalobkyňou ako veriteľom a žalovaným a D. H. ako dlžníkmi uzavretá Zmluva o pôžičke, na základe ktorej bola dlžníkom poskytnutá suma 90.000,- Sk, ktorí ju mali v hotovosti vrátiť, pričom doba vrátenia pôžičky nebola dojednaná. Nebolo sporným, že žalovaný osobne na uvedenú zmluvu žalobkyni neplnil, sporným však zostalo, či vznikol záväzok plniť zo zmluvy rodičom žalovaného a či títo žalobkyni žalovanú sumu resp. sumu 90.000,- Sk uhradili. Žalovaný v konaní tvrdil, že suma zo zmluvy o pôžičke bola žalobkyni vrátená jeho rodičmi, ktoré tvrdenie žalovaná popierala. Žalobkyňa si v konaní uplatnila polovicu z uvedenej sumy pôžičky, t.j. po prepočte 1.493,72 eura. Hoci žalovaný sa v konaní najskôr vyjadril, že jeho rodičia prevzali pôžičku, neskôr, sa vyjadril, že rodičia pristúpili k záväzku, súd uvádza, že právne posúdenie je vecou súdu. Skutkovo žalovaný uviedol (vyjadrenie na č.l. 57), že bola uzavretá ústna dohoda medzi ním a jeho rodičmi, že rodičia prevezmú jeho a manželkine pôžičky a keď budú na tom finančne lepšie, potom im to vrátia. V prípade prevzatia dlhu v zmysle ustanovenia § 531 ods. 1 ide o situáciu, keď sa tretia osoba dohodne s dlžníkom, že preberá jeho dlh, k čomu dá veriteľ súhlas, čoho dôsledkom je, že tretia osoba nastúpi ako dlžník na jeho miesto. Zmluva o prevzatí dlhu zároveň vyžaduje, aby sa uzavrela písomnou formou. Ustanovenie § 531 teda upravuje zmenu v subjektoch záväzku na strane dlžníka. Prevzatie dlhu spočíva v tom, že do existujúceho záväzkového vzťahu vstúpi namiesto pôvodného dlžníka (§ 531 ods. 1 alebo vedľa neho (§ 531 ods. 2 nový dlžník. Zmena na strane dlžníkov sa ale nemôže uskutočniť bez spoluúčasti veriteľa (výnimku predstavuje pristúpenie k záväzku podľa § 534 , pretože veriteľovi nemožno vnútiť, aby sa namiesto pôvodného dlžníka stal dlžníkom niekto iný. V prípade pristúpenia k záväzku v zmysle ustanovenia § 534 ide o situáciu, keď sa tretia osoba dohodne s dlžníkom, že splní jeho záväzok voči jeho veriteľovi, čoho dôsledkom je, že tretia osoba má voči dlžníkovi povinnosť poskytovať plnenie jeho veriteľovi. Citované ustanovenie § 534 teda predpokladá dohodu medzi dlžníkom a treťou osobou, na základe ktorej sa tretia osoba zaviaže, že splní za dlžníka jeho záväzok (dlh). Dohodu o prevzatí plnenia tak uzaviera doterajší dlžník a tretia osoba. Takáto dohoda nemusí mať písomnú formu a ani sa pri nej nevyžaduje súčinnosť veriteľa, pretože veriteľ z takejto dohody nezískava žiadne práva, keďže na základe dohody podľa § 534 vzniká záväzok tretej osoby (preberateľa dlhu) voči dlžníkovi, nie však voči veriteľovi. Nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by žalobkyňa ako veriteľ vyslovila s dohodou medzi žalovaným a jeho rodičmi (a síce, že vyplatia pôžičky) súhlas, ani že by bola takáto dohoda písomne uzavretá, k prevzatiu dlhu zo zmluvy o pôžičke v zmysle § 531 ods. 1 dôjsť nemohlo. Súd mal však za preukázané, že na základe ústnej dohody medzi žalovaným a jeho rodičmi, ktoré skutkové tvrdenie žalovaného žalobkyňa nepoprela, pristúpili rodičia žalovaného k záväzku žalovaného zo zmluvy o pôžičke v zmysle § 534 OZ, k čomu súhlas veriteľa nebol potrebný, čím im vznikla povinnosť poskytnúť plnenie žalobkyni ako veriteľovi zo zmluvy o pôžičke. Zároveň bolo v konaní listinnými dôkazmi preukázané, že rodičia po pristúpení k záväzku žalovaného zo zmluvy o pôžičke uvedený dlh žalobkyni za žalovaného a jeho bývalú manželku splatili, čím dlh zo zmluvy zanikol splnením. Uvedené mal súd za preukázané z listiny Záväzky k bytu v spojení so zápisnicami z dedičského konania vrátane Osvedčenia o dedičstve. Uvedená listina Záväzky k bytu, podpísaná žalovaným a jeho bývalou manželkou, má predstavovať sumár pôžičiek (v ľavom stĺpci), ktoré za žalovaného a jeho bývalú manželku zaplatili veriteľom rodičia žalovaného s tým, že im tieto sumy vrátia (v pravom stĺpci). V stĺpci Pôžička sa uvádza medzi inými aj pôžička od sestry (žalobkyne) vo výške 90.000,- Sk v roku 2002, ktorá suma korešponduje so sumou pôžičky zo Zmluvy o pôžičke. V dedičskom konaní po poručiteľke Z.B., matke strán sporu, boli účastníkmi konania žalobkyňa, žalovaný a ich otec, ktorí sa osobne zúčastňovali pojednávaní. V dedičskom konaní sa ako majetok patriaci do BSM poručiteľky a jej manžela prejednávali aj pôžičky poskytnuté Z. H. a Ing. L. H. v období rokov 2002 až 2011 pre bývalých manželov PhDr. C. H. a jeho bývalú manželku D. H.. Žalovaný z tohto konania na dedičskom pojednávaní uviedol, že chce doplniť do aktív dedičstva, že dostal spolu so svojou bývalou manželkou D. H. od poručiteľky a jej manžela Ing. L. H. pôžičky v celkovej výške 25.291,16 eura poskytnuté postupne v rokoch 2002 až 2011 pre životné potreby ich domácnosti a byt, k čomu doložil listinu Záväzky bytu. Ostatní dedičia, žalobkyňa a otec strán sporu Ing. L. H., do zápisnice uviedli, že potvrdzujú vyššie uvedené skutočnosti, ako aj výšku celkovej pôžičky 25.291,16 eura, pričom zápisnicu aj podpísali. Súd neuveril tvrdeniu žalobkyne, že nevedela, čo je napísané v listine Záväzky k bytu predloženej žalovaným v dedičskom konaní, nakoľko na pojednávaní dňa 05.10.2015 sa neprejednávalo nič iné, len pohľadávky rodičov voči žalovanému a jeho bývalej manželke, žalobkyňa na pojednávaní do zápisnice vyhlásila, že potvrdzuje uvedené skutočnosti ako aj výšku celkovej pôžičky 25.291,16 eura a zároveň zápisnicu podpísala. Navyše, uvedené potvrdil aj jej otec, pričom žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by otec nevedel, čo potvrdzuje a čo podpisuje. Odôvodňovanie žalobkyňou, prečo sa o pohľadávky nemala zaujímať (že to bolo medzi rodičmi a žalovaným) považuje súd len za účelové, nakoľko išlo o aktíva patriace do dedičstva, ktoré boli predmetom dedenia, pričom dedičom bola aj žalobkyňa, ktorá dedičstvo neodmietla, dediť chcela, časť uvedených pohľadávok aj zdedila a uplatňuje si ich proti žalovanému v konaní na tunajšom súde sp.zn. 32C/85/2016. Jej tvrdenému nezáujmu o uvedené pôžičky súd preto neuveril. Celková suma pôžičiek žalovaného a jeho bývalej manželky vyplývajúca z listiny Záväzky k bytu je vo výške 25.291,16 eura, od ktorej sumy keď sa odráta suma 7.075,47 eura (zníženie pôžičiek žalovaného v zmysle listiny na č.l. 34), výsledkom je suma 18.215,69 eura. Práve suma 18.215,69 eura bola zhodne uznaná v dedičskom konaní ako majetok patriaci do BSM poručiteľky a jej manžela ako pôžičky poskytnuté Z. H.ovou a Ing. L.om H.om v období rokov 2002 až 2011 pre bývalých manželov PhDr. C. H.a a jeho bývalú manželku D. H.ovú. Ak žalobkyňa v dedičskom konaní uznala (pričom neskoršie spochybňovanie súd považuje za účelové), že rodičia žalovaného majú voči nemu pohľadávku, z ktorej označenia v listine Záväzky bytu (pôžička na byt, r. 02, sestra, 90.000 Sk, 2.987,45 eura) je jediné možné vysvetlenie (pričom žalobkyňou iné podané nebolo), a síce že rodičia za žalovaného najneskôr ku dňu 11.06.2011 uhradili žalobkyni sumu 90.000,- Sk (2.987,45 eura), uznala tým, že jej uvedená suma zo strany rodičov bola uhradená. Z prejednania pohľadávok rodičov voči žalovanému a jeho bývalej manželke v dedičskom konaní po poručiteľke (matke strán sporu) mal súd za preukázané, že rodičia strán sporu pristúpili k záväzku žalovaného, ktorý žalobkyni v celom rozsahu vyplatili, čím bola žalobkyňa v plnom rozsahu zo zmluvy o pôžičke uspokojená. Žalobkyňa v konaní namietala dôveryhodnosť listiny Záväzky k bytu s odôvodnením, že listina je podpísaná iba žalovaným a jeho bývalou manželkou- navyše dopisovaná, k čomu súd uvádza, že podpisy iných osôb ani neboli potrebné, keďže ide o vyhlásenie dlžníkov, keď zároveň obsah listiny uznali za správny ako otec strán sporu, tak aj žalobkyňa v rámci dedičského konania. Ďalej žalobkyňa namietala, že listina nie je dôveryhodná z dôvodu, že na listine predloženej žalovaným (č.l. 33, 63) je dopísaný text, ktorý sa nenachádza na listine Záväzky k bytu, ktorý má k dispozícii ona (č.l. 53). Žalovaný nepoprel tvrdenie žalobkyne, že text vyhlásenia dlžníkov na listine Záväzky k bytu bol dopísaný, avšak uvedené nie je pre toto konanie podstatné. Podstatným je zahrnutie sumy pôžičky zo zmluvy medzi záväzky žalovaného a jeho bývalej manželky voči rodičom v listine, že suma 25.291,16 eura je v listine uvedená ako suma konečná s dátumom 11.06.2011, a tiež že z tejto listiny sa vychádzalo v dedičskom konaní pri určení výšky pohľadávky rodičov voči žalovanému a jeho bývalej manželke, na čom prípadné dopísanie textu do listiny nič nemení. Hoci žalovaná namietala, že žalovaný nepreukázal, že by došlo z jeho strany k splneniu dlhu, súd uvádza, že z predložených listinných dôkazov po ich posúdení vo vzájomných súvislostiach vyplýva, že po pristúpení rodičov k záväzku žalovaného prijala plnenie od nich, čím dlh žalovaného zanikol splnením. Podporne súd poukazuje na uznesenie NS SR sp.zn. 7 Cdo 220/2012 zo dňa 01.08.2013, v ktorom dovolací súd uviedol, že „ak nie je plnenie záväzku viazané na osobné vlastnosti dlžníka (napr. u peňažných záväzkov), je veriteľ povinný prijať plnenie jeho záväzku ponúknuté treťou osobou, ak s tým dlžník súhlasí. Poskytnutím plnenia treťou osobou záväzok voči pôvodnému veriteľovi splnením zaniká, tretia osoba následne vstupuje do práv veriteľa.“ Nie je možné uznať za správnu argumentáciu žalobkyne, že pokiaľ žalovaný tvrdí, že jeho rodičia pristúpili k jeho záväzku, nič nebráni tomu, aby žalobkyňa naďalej vymáhala svoj záväzok od žalovaného, pretože by tým na jej strane prišlo k bezdôvodnému obohateniu, keďže by plnenie zo zmluvy o pôžičke prijala dvakrát. Tomu, že žalobkyni bolo na zmluvu o pôžičke v celom rozsahu plnené, nasvedčuje aj skutočnosť, že žalobkyňa sa plnenia zo zmluvy o pôžičke od žalovaného dlhodobo nedomáhala a domáha sa ho až po smrti oboch rodičov. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že suma požičaná žalovanému a jeho bývalej manželke zo zmluvy o pôžičke vo výške 90.000 Sk (2.987,45 eura) bola žalobkyni ako veriteľovi vrátená najneskôr ku dňu 11.06.2011, a to rodičmi strán sporu - Z. H.ovou a Ing. L.om H.om, čím dlh zo zmluvy o pôžičke zanikol splnením (§ 559 ods. 1 . Hoci žalovaný nevedel priamo preukázať, že dlh zo zmluvy o pôžičke zanikol, napr. predložením potvrdenia od veriteľa alebo výpismi z účtu, to, že rodičia žalovaného sumu pôžičky v celom rozsahu vyplatili žalobkyni, čím dlh zanikol, mal súd za preukázané z vyššie uvedených dôkazov posúdených nielen jednotlivo, ale najmä v ich vzájomnej súvislosti. Žalobkyňa sa preto nedôvodne domáhala vrátenia sumy pôžičky, z ktorého dôvodu súd žalobu ako nedôvodnú vo výroku I. zamietol.“.

4. Proti rozsudku podala prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalobkyňa, ktorým sa domáhala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil alebo zmenil tak, že žalovaného zaviaže zaplatiť jej sumu 1.493,72 Eur a prizná jej náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100%. Argumentovala tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil a konanie má aj iné vady. Rozsudok je nepreskúmateľný. V rozsudku obsiahnuté závery sú v rozpore so skutkovými zisteniami. Podstatou nároku uplatneného žalobkyňou v konaní je vrátenie požičaných peňažných prostriedkov žalovaným s tým, že vznik dlhu žalovaného a reálne požičanie peňazí žalovanému nebolo v konaní sporné. Rovnako v konaní nebola spornou skutočnosť, že žalovaný požičané peniaze jej nevrátil. Žalovaný sa v konaní bránil (ničím nepodloženým) tvrdením, že sumu pôžičky mala vyplatenú zo strany jej rodičov, čo však v konaní poprela. Žalovaný tvrdí, že jeho dlh prevzali jeho rodičia, čo však opäť ničím nepreukázal (zákon vyžaduje písomnú formu) - § 531 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Súd prvej inštancie z neznámym dôvodov túto (len žalobcom tvrdenú) skutočnosť vyhodnotil ako pristúpenie k dlhu. „Listina - Záväzky bytu“ predložená žalovaným je pre toto konanie irelevantná, nakoľko ide o listinu vyhotovenú dlžníkom pre jeho vlastnú potrebu a ona nikdy s touto listinou nevyslovovala súhlas, ani ju nepodpísala. Je absurdné konštatovať splatenie dlhu, na základe „listiny Záväzky bytu“ podpísanej dlžníkom resp. dlžníkmi. Navyše túto listinu nikdy neodsúhlasili rodičia žalovaného, ktorí mali podľa názoru súdu k záväzku žalovaného pristúpiť. Listiny z dedičského konania po poručiteľke Z. H.ovej (sp. zn. 26D/264/2015, 2Dnot 91/2015) obsahujú len záväzky rodičov žalovaného voči žalovanému aj jeho manželke. Zo žiadnej z uvedených listín nevyplýva splatenie záväzku žalovaného, ktorý má voči nej. Rovnako z nich nevyplýva ani skutočnosť, že by rodičia žalovaného prevzali jeho záväzok alebo by k nemu pristúpili, ako to vyvodil súd. Jej podpis na zápisnici o dedičskom konaní nie je možné vyhodnotiť ako súhlas s prejavom vôle, písomne zachytený na prílohe k dedičskému konaniu. Podpísaním zápisnice len vyslovila súhlas s priebehom dedičského konania a v širšom poňatí sa dá povedať, že „osvedčila“ súlad priebehu dedičského konania s obsahom zápisnice. V žiadnej zo zápisnice nespomína žiadne pristúpenie k záväzkom, a ani ich splatenie rodičmi. Otec sporových strán, Ing. L. H., by na nič podobné ani nepristúpil, keďže žalovanému v dedičstve nechcel prenechať ani 1/6 motorového vozidla, ktoré bolo predmetom dedenia. Navyše žalovaný sa snažil otca prinútiť potvrdiť fiktívne splatenie jeho záväzku voči rodičom (návrh Dohody z 25.11.2015 predložený na poslednom pojednávaní). Žalovaný nevie uviesť, kedy malo dôjsť k splateniu pôžičky. V konaní bola preukázaná existencia pôžičky medzi ňou a žalovaným. V konaní nebolo preukázané splatenie pôžičky. Žalovaný potvrdil, že osobne neplnil. Ona sama potvrdila, že jej nikto neplnil. Žiadna iná osoba nepotvrdila, že by záväzok splnila. V konaní nebolo preukázané pristúpenie k záväzku (pôžičke) inou osobou. Ak by sa pripustila argumentácia súdu prvej inštancie, potom by sa ľubovoľný dlžník mohol zbaviť záväzku tým, že by si napísal papier, na ktorom by svoj pôvodný záväzok z pôžičky uviedol ako záväzok voči nejakej tretej, ideálne mŕtvej osobe, ako pristupujúcemu dlžníkovi a vyhlásil by, že táto tretia osoba za neho záväzok niekedy (sám by nevedel potvrdiť ani preukázať kedy) splatila.

5. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobkyne sa prostredníctvom právneho zastúpenia písomne vyjadril v tom smere, že podľa jeho názoru sú tvrdenia žalobkyne čisto účelové a neobjektívne. Tvrdí to z dôvodu, že žalobkyňa musí si byť vedomá skutočnosti, že nárokované financie ako pôžičku, ktorú nám (aj bývalej manželke) poskytla, mala vrátenú zo strany našich rodičov. V tomto smere tomu svedčia viaceré skutočnosti, ktoré sa však snaží spochybniť a využiť k tomu fakt, že on priamo nedisponuje od nej potvrdením, že pôžička bola splatená. Poukazuje však opätovne na ten skutkový stav, že ani od žalobkyne nemal dôvod pýtať takéto uznávacie potvrdenie, nakoľko plnenie v rámci vrátenia pôžičky obdržala od ich rodičov. Uvedenému tvrdeniu korešpondujú všetky skutočnosti, na ktoré poukázal vo svojich písomných podaniach a ústnych prednesoch predložením jednotlivých dôkazov. Na záver dodáva, že žalobkyňa si uplatnila svoj nárok skoro po pätnástich rokoch a hoci pôvodne bola pôžička poskytnutá aj jeho bývalej manželke, s ktorou si v súčasnosti veľmi dobre rozumie, táto žalovaná nie je, čo samozrejme nič neznamená. Dôležité však je, že sa s bývalou manželkou rozvádzal už v roku 2013, o čom žalobkyňa veľmi dobre vedela, napriek tomu sa svojho nároku nedomáhala, až potom ako zomreli obaja rodičia a on sa v rámci dedenia nechcel vzdať svojho podielu v prospech žalobkyne. U otca si to však žalobkyňa dopredu zabezpečila realizovaním darovacích zmlúv, aj čo sa týkalo rodičovského bytu, ako aj poľnohospodárskych pozemkov. Skutočnosť, že žalobkyňa k odvolaniu pripojila aj listiny, ktoré vôbec nesúvisia s vecou, potvrdzuje jej stálu snahu vykresliť ho ako negatívnu osobnosť, čo však nie je pravdou, nakoľko on sa s ňou ohľadne dedičstva mal snahu dohodnúť, k čomu však nedošlo. Vzhľadom na uvedené je názoru, že prvoinštančný súd vykonal dokazovanie náležitým a vyčerpávajúcim spôsobom, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil a preto napadnutý rozsudok nie je postihnutý žiadnymi vadami a je v plnom rozsahu v súlade so zákonom. Navrhuje preto, aby bol napadnutý rozsudok ako vecne a právne správny v plnom rozsahu podľa § 387 potvrdený. Zároveň žiada priznať aj trovy odvolacieho konania.

6. K doručenému vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobkyne, žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu zaujala písomné stanovisko v tom smere, že všetky jej tvrdenia v priebehu konania na súde prvej inštancie, ako aj jej ďalšie tvrdenia, ktoré uviedla v odvolaní nie sú neobjektívne a rovnako nie sú ani teoretickou demagógiou, ako to uvádza žalovaný. K svojim tvrdeniam, či už v konaní alebo v odvolaní uviedla, predložila buď konkrétne dôkazy alebo poukázala na neexistujúce dôkazy zo strany žalovaného. Právne argumenty podložila konkrétnymi ustanoveniami právnych predpisov. Poskytnutie pôžičky z jej strany žalovanému v konaní nie je sporné. Vrátenie pôžičky žalovaný v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal a ona vrátenie pôžičky poprela. Svoj nárok voči žalobcovi si uplatnila po dlhšej dobe z dôvodu, že rešpektovala žalovaného ako svojho brata, ale len do času dedičského konania po ich spoločných rodičoch, kedy sa správanie žalovaného vo vzťahu k rodičom (neustúpenie podielu na aute voči otcovi), vlastným deťom (neplatenie výživného bývalej manželke, rozvod) a pozostalosti po rodičoch (obvinenie z trestného činu poškodzovania cudzej veci) stalo pre ňu ďalej neúnosné. Považuje za zavádzajúce tvrdenie žalovaného, že sa v rámci dedenia nechcel vzdať svojho podielu v jej prospech, a to z toho dôvodu, že od žalovaného nikdy nič také nežiadala. Navrhuje, aby súd rozhodol tak, ako to navrhla v odvolaní.

7. Žalovaný k písomnému podaniu žalobkyne, ktorým sa vyjadrovala k jeho vyjadreniu k jej odvolaniu prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že vrátenie pôžičky bolo preukázané zaevidovaním do Záväzkov spísaných dňa 11.6.2011, ktoré záväzky boli v rámci dedičského konania po nebohej matke sporových strán vedeného na Notárskom úrade JUDr. U. T. so sídlom v Trnave pod č.k. 26D/264/2015 dňa 5.10.2015 v plnom rozsahu akceptované, nakoľko si to so sestrou - žalobkyňou spoločne prepočítali a dospeli aj za prítomnosti ich v súčasnosti už nebohého otca k zhodnej sume nevyplatenej časti pôžičky voči rodičom, medzi ktorými bola evidovaná aj ňou nárokovaná pôžička. Danú skutočnosť potvrdil u konajúceho notára nielen nebohý otec, ale aj samotná žalobkyňa, čo vyplýva priamo zo zápisnice príslušného notárskeho úradu zo dňa 5.10.2015. Namietanie danej skutočnosti zo strany žalobkyne v priebehu pojednávania považuje za čisto jej účelovú obranu. Opätovne poukazuje na to, že žalobkyňa výpočet pôžičky prevzatý v tej dobe ich rodičmi uznala, čoho dôkazom je skutočnosť, že si taktiež uplatňuje žalobou svoj peňažný nárok ako dedička vyplývajúci z uvedeného osvedčenia o dedičstve notára JUDr. U. T. so sídlom v Trnave pod č.k. 26D/264/2015 vydaného 10.11.2015. Peňažný nárok z daného titulu v prospech žalobkyne v priebehu daného súdneho konania aj vyplatil. Vzhľadom na uvedené preto navrhuje, aby druhoinštančný súd rozhodol v zmysle jeho vyjadrenia k odvolaniu, ktorého obsahom sa v plnom rozsahu pridržiava.

8. Písomným podaním zo dňa 26.3.2018 žalobkyňa ešte reagovala na posledné stanovisko žalovaného tým, že ako už v konaní niekoľkokrát uviedla, zápisnica z dedičského konania nie je dokumentom preukazujúcim splatenie pôžičky. Navyše nikde nie je uvedené, že potvrdzuje splatenie pôžičky žalovaným. Rovnako niekoľkokrát v konaní poukázala na nedôveryhodnosť tabuľky záväzkov predloženej žalovaným, nakoľko v tejto nekorešpondujú dátumy s jej obsahom a súčty k tabuľke nesúhlasia s jednotlivými jej položkami. Hlavným nesúladom je suma uvádzaná žalovaným, teda 25.291,16 Eur, o ktorú sa žalovaný opiera a potvrdil ju podvodom k 11.6.2011. Táto suma podľa jednotlivých položiek tabuľky k 11.6.2011 ani neexistovala a vzniká až pripočítaním ďalších pôžičiek žalovaného od rodičov až do roku 2012 a teda k 11.6.2011 táto tabuľka ani nemohla existovať a nie byť ešte potvrdená kýmkoľvek. Tieto tabuľky nie sú (ani nikdy neboli) podpísané (odsúhlasené) z jej strany a ani rodičmi žalovaného. Podľa jej názoru súd prvej inštancie rozhodol nesprávne, keď zo žiadneho predloženého dôkazu nevyplynulo splatenie pôžičky žalovaným, ani prevzatie jeho záväzku inou osobou, nepristúpenie k záväzku žalovaného a jeho následné splatenie inou osobou tak, ako sa to snažil preukázať žalovaný. Ku konaniu na Okresnom súde v Trnave, vedenom pod sp. zn. 32C/85/2016 uvádza, že predmetom tohto konania je pôžička, ktorú pôvodne poskytli rodičia žalovanému a ona časť tejto pôžičky od rodičov zdedila. Na vysvetlenie ešte dodáva, že pôžička, ktorá je predmetom daného konania nemá žiadny súvis s pôžičkou, ktorá je predmetom tohto konania. Žalovaný mal viacero záväzkov, ktoré svojím rodičom, ani jej nesplácal. V konaní 32C/85/2016 žalovaný voči vydanému platobnému rozkazu podal odpor, následne je pravdou, že väčšinu uplatneného nároku pred vynesením rozsudku jej zaplatil, avšak následne, po vydaní rozsudku okresného súdu podal voči tomuto odvolanie. Uvedené skutočnosti preukazuje rozsudkom Okresného súdu Trnava vo veci 32C/85/2016 a uznesením toho istého súdu určením žalovanému, na konkretizáciu odvolania. Trvá na tom, aby odvolací súd rozhodol tak, ako to uviedla v podanom odvolaní.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 , proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťal (§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , s prihliadnutím ex offo na vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 , ktoré nezistil, súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario), a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Žalobkyňa sa žalobným návrhom domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 1.493,72 Eur titulom vrátenia pôžičky. Súd prvej inštancie žalobu zamietol s odôvodnením, že suma požičaná žalobkyňou žalovanému a jeho bývalej manželke podľa zmluvy o pôžičke vo výške 90.000,- Sk (2.987,45 Eur) bola žalobkyni ako veriteľovi vrátená najneskôr ku dňu 11.6.2011, a to rodičmi strán sporu - Z. H.ovou a Ing. L.om H.om, čím dlh zo zmluvy o pôžičke zanikol splnením (§ 559 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Hoci žalovaný nevedel priamo preukázať, že dlh zo zmluvy o pôžičke zanikol, napr. predložením potvrdenia od veriteľa alebo výpismi z účtu, to, že rodičia žalovaného sumu pôžičky v celom rozsahu vyplatili žalobkyni, čím dlh zanikol, mal súd za preukázané z ostatných dôkazov posúdených nielen jednotlivo, ale najmä v ich vzájomnej súvislosti. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo posúdiť správnosť toho rozhodnutia.

11. V zmysle § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

12. Zmluvou o pôžičke veriteľ prenecháva dlžníkovi na voľné nakladanie veci určené podľa druhu t.j. veci zastupiteľné najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť mu po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Z vyššie citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že pre platnosť zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje osobitná písomná forma. Možno ju preto uzavrieť i ústne i konkludentným prejavom. Pojmovými znakmi zmluvy o pôžičke je, že jej predmetom je prenechanie veci dlžníkovi, teda i peňazí na voľné nakladanie, veci pritom musia byť druhovo určené, predmetný právny vzťah musí byť dočasný a dlžníkovi vzniká povinnosť vrátiť veci rovnakého druhu. Zmluva o pôžičke je reálny právny úkon, v dôsledku čoho vzniká až reálnym odovzdaním veci dlžníkovi. Obvyklou náležitosťou zmluvy je aj doba splatnosti - vrátenia požičaných vecí. Ak by nebola doba splnenia dlhu dohodnutá, dlžník by bol povinný plniť 1. dňa po požiadaní veriteľom (§ 563 Občianskeho zákonníka). Ak by účastníci ponechali dobu plnenia na vôli dlžníka, mohol by ju určiť na návrh veriteľa súd (§ 564 Občianskeho zákonníka).

13. Podľa § 132 v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh.

14. V zmysle § 185 ods. 1 súd rozhodne, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná. Podľa ods. 2 súd môže aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou; Iné dôkazy bez návrhu nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak. V zmysle ods. 3 súd aj bez návrhu môže vykonať dôkazy na zistenie, či sú splnené procesné podmienky, či navrhované rozhodnutie bude vykonateľné, a na zistenie cudzieho práva.

15. V zmysle § 215 ods. 1 súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Podľa ods. 2 skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

16. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti.

17. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi stranami v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti strán hmotnoprávneho vzťahu (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22.9.2010, sp. zn. 3MCdo 6/2010). Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.

18. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

19. Vychádzajúc z uvedeného, s poukazom na hypotézu cit. § 657 Občianskeho zákonníka upravujúceho zmluvu o pôžičke, na žalobkyni spočívalo dôkazné bremeno preukázať, že medzi stranami došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, keď žalobkyňa existenciu zmluvného vzťahu a prenechanie požičaných peňazí žalovanému preukazovala predloženou písomne uzatvorenou zmluvou o pôžičke, pričom jej uzatvorenie a prevzatie požičaných peňazí podľa tejto zmluvy žalovaný nesporoval. Na žalovanom potom zostalo preukázať, že dlh zanikol, tu podľa žalovaného jeho splnením rodičmi, na základe ním tvrdenej ústnej dohody medzi ním a jeho rodičmi, že rodičia prevezmú jeho a manželkine pôžičky a keď budú na tom finančne lepšie, potom im to vrátia, čo ale bolo potrebné žalovaným jednoznačne, bez akýchkoľvek pochybnosti preukázať, keďže žalobkyňa existenciu takejto dohody (inak dohody podľa žalovaného uzatvorenej ústne medzi ním spolu s manželkou a medzičasom už medzičasom mŕtvymi rodičmi strán sporu) a na jej základe plnenie poprela. Žalovaný na toto svoje tvrdenie poskytol súdu prvej inštancie ako dôkaz svoju vlastnú výpoveď, listinu označenú ako „Záväzky k bytu“ 11.6.2011 16:45 v spojení so zápisnicami z dedičského konania po zomrelej matke žalobkyne a žalovaného vrátane Osvedčenia o dedičstve.

20. Listina Záväzky k bytu, vlastnoručne podpísaná len žalovaným a jeho bývalou manželkou (navyše s dodatočným vložením textu uznania záväzkov bytu a inej finančnej pôžičky v celkovej sume 25.291,16 Eur s prísľubom ich uhradenia na bankový účet žalovaným nad podpisy žalovaného a jeho manželky žalovaným, čo v konaní aj potvrdil......), má predstavovať sumár pôžičiek (v ľavom stĺpci), ktoré za žalovaného a jeho bývalú manželku mali veriteľom zaplatiť rodičia žalovaného s tým, že im tieto sumy vrátia a sumár už rodičom vrátených súm (v pravom stĺpci). Podľa odvolacieho súdu ale z uvedeného listinného dokladu vytlačeného zrejme z počítača, vyplýva len popis pôžičiek žalovaného s manželkou voči viacerým veriteľom, medzi nimi i voči sestre - žalobkyni a rodičom (ľavý stĺpec), navyše s ručným dopísaním aj ďalších pôžičiek s dátumom neskorším ako je v pravom rohu uvedený dátum vyhotovenia, resp. vytlačenia tejto listiny a uvedenie vrátených súm s podpismi žalovaného a jeho manželky (ľavý stĺpec) a až s dodatočne vpísaným vyhlásením žalovaného s manželkou o uznaní záväzkov v špecifikovanej výške 25.291,16 Eur (rozdiel súm pôžičiek a vrátených úhrad, bez sumy kompenzácie okná sestra) s prísľubom ich úhrady, s uvedením dátumu 11.6.2011 (zrejme dátumu uskutočnenia uvedeného prehlásenia), ale už so započítaním do uvedenej sumy aj tých záväzkov, ktoré boli do listiny vlastnoručne dopisované, s dátumom ich vzniku po 11.6.2011, čo nasvedčuje prispôsobovaniu obsahu listiny potrebám žalovaného (navyše je zvláštne i to, prečo do celkovej sumy pôžičiek nebola započítaná aj suma kompenzácie okien, ktorá mala predstavovať dar od rodičov, keď bola v stĺpci vrátených súm uvedená....) Z predmetnej listiny sa pritom, vychádzajúc z jej obsahu a spôsobu vyhotovenia, podľa odvolacieho súdu nedá, bez ďalšieho relevantného vyvodiť, že rodičia za žalovaného najneskôr ku dňu 11.6.2011 uhradili žalobkyni sumu 90.000,- Sk (2.987,45 Eur), tobôž potom ani to, že mali k takémuto záväzku vôbec pristúpiť. Z uvedenej listiny je možné vyvodiť jedine to, že žalovaný s manželkou si brali pôžičky, od koho si ich brali, ich výšku a čiastočné úhrady. Z listiny nevyplýva vrátenie v konaní žalovanej pôžičky a ani to, kto ju mal vrátiť a kedy. Pokiaľ sa z tejto listiny vychádzalo aj v dedičskom konaní po zomrelej matke žalobkyne a žalovaného pri určení výšky pohľadávky rodičov voči žalovanému a jeho bývalej manželke, v ktorom dedičskom konaní žalobkyňa na pojednávaní do zápisnice mala vyhlásiť, že potvrdzuje uvedené skutočnosti ako aj výšku celkovej pôžičky 25.291,16 Eur a zároveň zápisnicu podpísala, navyše uvedené mal potvrdiť aj prítomný otec strán, odvolací súd sa s takýmto záverom súdu prvej inštancie bez ďalších dôkazov nemôže stotožniť, pretože to zo zápisníc nevyplýva. Jediné čo je možné z obsahu predloženej zápisnice zo dňa 5.10.2015 spísanej na Notárskom úrade v Trnave, Hlavná 15/31 vyvodiť je to, že žalobkyňa uznala, že rodičia žalovaného majú voči nemu pohľadávky podľa tejto listiny, t.j. ako sú v listine špecifikované, konkrétne označením pôžičiek ako mama, otec, rodičia a pokiaľ z listiny vyplývajú aj pôžičky s označením sestra, ako i ďalších tretích osôb, zo zápisnice nie je možné vyvodiť, že žalobkyňa uznala, že rodičia pristúpili k záväzku žalovaného a dlh z pôžičky uvedenej na tejto listine jej za žalovaného uhradili. Navyše súdu prvej inštancie uniklo pozornosti predloženie listinného dokladu žalobkyňou na pojednávaní dňa 24.10.2017, označeného ako „Y.“ medzi otcom žalobkyne a žalovaného a samotným žalovaným s dátumom 25.11.2015, t.j. po právoplatnom skončení dedičského konania po zomrelej matke žalobkyne a žalovaného, z ktorej dohody má vyplývať, že na základe listiny Záväzky k bytu zo dňa 11.6.2011, ktorú podpísali manželia H. v celkovej výške 25.291,16 Eur, v ktorej priznávajú záväzky k bytu a inú finančnú pôžičku v spomínanej sume, žalovaný zaplatil dlžnú sumu 25.291,16 Eur Ing. L.ovi H.ovi (otcovi - poznámka odvolacieho súdu) a tým vyporiadal spomínanú dlžnú sumu, ktorá dohoda je podpísaná len žalovaným, otec ju nepodpísal. Touto listinou žalobkyňa chcela spochybniť tvrdenia žalovaného a preukázať snahu žalovaného vymámiť od otca potvrdenie o tom, že mu pôžičky už vrátil, ku ktorej listine sa žalovaný na pojednávaní dňa 24.10.2017 aj vyjadril, súd prvej inštancie sa ale touto listinou, ako ani jej vysvetlením zo strany žalovaného pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku nezaoberal, pričom podľa odvolacieho súdu tak urobiť mal, pretože vzhľadom na predmet sporu a priebeh konania je táto listina dôkazom závažným, navyše pokiaľ žalovaný tvrdil, že ňou chcel, keďže pri poslednej návšteve otca už vedel, že jeho dni sú zrátané, aby mu otec sumu 25.000,- Eur, ktorá korešponduje s listinou Záväzky k bytu, definitívne potvrdil, teda že preberá to, čo aj mama podpísala (?), ktorá listina mu bola doručená teste pred konaním u notára, a i keď na nej nefiguruje jeho podpis, na notárskom úrade túto sumu podpísal, tak ako žalobkyňa. Táto listina ale má uvedený dátum neskorší (t.j. 25.11.2015), než sa uskutočnilo pojednávanie u notára (zápisnica z pojednávania u notára je datovaná dňom 5.10.2015, následná dňom 10.11.2015 a osvedčenie o dedičstve sa stalo právoplatným dňom jeho vydania 10.11.2015), preto je otázne ako ju mohol žalovaný doručiť otcovi ešte pred konaním u notára ako to sám tvrdí, čo vykazuje nezrovnalosť práve v tvrdeniach žalovaného, na čo sa súd prvej inštancie mal určite zamerať.

21. Každú zo strán sporu zaťažuje povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť a tiež dôkazné bremeno na jeho vlastné tvrdenia (najmä na verzie sledu udalostí, ktoré majú význam pre posúdenie veci), ako už bolo konštatované aj vyššie a logickým dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je neúspech strany trpiacej takýmto nedostatkom v spore. K nástupu dôkaznej povinnosti strany, voči ktorej požiadavka uplatnená žalobným návrhom smeruje, v prejednávanej veci teda žalovaného a i k presunu dôkazného bremena na túto sporovú stranu dochádza až v dôsledku splnenia si dôkaznej povinnosti (a unesenia dôkazného bremena) protistrany v spore (teda strany podávajúcej žalobný návrh), tu potom žalobkyne, ktorá v spore preukázala existenciu záväzku žalovaného voči nej z predloženej písomnej zmluvy o pôžičke zo dňa 1.2.2002, žalovaným nesporovanej. Zostalo potom na žalovanom, aby preukázal, že jeho záväzok voči žalobkyni zanikol.

22. Pokiaľ ide o tzv. nepriame dôkazy, tieto dokazujú skutočnosť inú, ale takú, z ktorej je možné usudzovať, či sa stala alebo nestala skutočnosť, ktorá je predmetom dokazovania; objasňujú teda dokazovanú skutočnosť pomocou inej skutočnosti, ktorá má k dokazovanej skutočnosti len nepriamy vzťah.

23. Výsledky hodnotenia dôkazov umožňujú súdu prijať záver o pravdivosti skutočnosti, ktorá je predmetom dokazovania, ak na ich základe možno nadobudnúť istotu (presvedčenie) o tom, že sa táto skutočnosť naozaj stala, bez toho aby o tom mohli byť rozumné pochybnosti. Ak vytvárajú výsledky hodnotenia dôkazov podmienky iba pre úsudok, že je možné (viac či menej pravdepodobné), že sa dokazovaná skutočnosť stala, a pripúšťajú aj možnosť (väčšej či menšej pravdepodobnosť) toho, že sa dokazovaná skutočnosť naopak nestala, nemožno urobiť záver o pravdivosti tejto skutočnosti, na čo musí brať zreteľ i súd prvej inštancie.

24. Vychádzajúc z uvádzaného z predchádzajúcich odsekov tohto odôvodnenia potom napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu trpí vadou nepreskúmateľnosti. Takýto záver vychádza z toho, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie vo veci samej na tom, že hoci žalovaný nevedel priamo preukázať, že dlh z nesporovanej zmluvy o pôžičke zanikol, napr. predložením potvrdenia od veriteľa alebo výpismi z účtu, to že rodičia žalovaného sumu pôžičky, ku ktorej mali pristúpiť v celom rozsahu vyplatili žalobkyni, čím dlh zanikol, mal za preukázané z ostatných dôkazov ich posúdením nielen jednotlivo, ale najmä v ich vzájomnej súvislosti, tu bez rozumného vysvetlenia uznania existencie dohody medzi rodičmi a žalovaným o pristúpení k záväzku zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným a kedy sa tak stalo a potom tiež aj záveru o skutočnom plnení rodičov za žalovaného, s logickým a triezvym vysvetlením kedy, za akých okolností a akým spôsobom sa tak stalo. Z odôvodnenia rozsudku napokon nie je možné vyvodiť, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s dôkazom predloženým žalobkyňou na poslednom pojednávaní a to Dohodou zo dňa 25.11.2015 a tiež ako dospel na základe výsledkov hodnotenia dôkazov predložených žalovaným k záveru, že bez akýchkoľvek pochybností nadobudol istotu (presvedčenie) o tom, že rodičia žalovaného skutočne pristúpili k záväzku žalovaného zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi stranami sporu a dlh za žalovaného a jeho manželku žalobkyni i skutočne splnili, čim mal záväzok zaniknúť splnením, teda, že sa tak skutočne aj stalo, pričom nestačí, ak je možné usudzovať iba jej pravdepodobnosť.

25. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

26. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

27. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).

28. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) sú porušením základného práva strany sporu (účastníka súdneho konania) na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. I. ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

29. Podľa § 220 ods. 2 v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

30. Odôvodnenie rozsudku súdu a primerane i uznesenia (§ 234 ods. 2 musí mať náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.

31. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

32. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie (neodôvodnením rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami) k znemožneniu stranám realizovať ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom súd vec aj viacnásobne nesprávne právne posúdil, s poukazom na mieru zlyhania súdu prvej inštancie, keď rozhodnutie fakticky v relevantných záveroch dostatočne neodôvodnil ani právne, ani vecne, nie je možné tento nedostatok napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

33. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) sú porušením základného práva strany sporu (účastníka súdneho konania) na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. I. ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

34. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) v závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

35. Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre potrebu odstránenia vád doterajšieho žalobného petitu). Tomu zodpovedá aj znenie ust. § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ teda existujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť (viď rozhodnutie NS SR 7Cdo 157/2011).

36. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie (absenciou vyčerpávajúceho odôvodnenia rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami) k znemožneniu stranám realizovať ich procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom s poukazom na mieru a charakter zlyhania súdu prvej inštancie, skutočne nie je možné tento nedostatok napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie s použitím § 389 ods. 1 písm. b) a c) zrušil a podľa § 391 ods. 1 vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

37. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 , bude postupovať v zmysle vyššie uvedených intencií, teda po zhodnotení a vysporiadaní sa aj s predloženou listinou označenou ako Dohoda zo dňa 25.11.2015, ktorá spochybňuje doterajšie závery súdu prvej inštancie, navyše keď už otec žalobkyne a žalovaného v spore nemohol byť vypočutý, pričom založiť rozhodnutie len na indícii z dedičského konania je málo, výsledky vykonaného dokazovania opätovne vyhodnotí, posúdi podľa všetkých náležitých hmotnoprávnych ustanovení a až následne vo veci opätovne rozhodne, pričom rozhodnutie adekvátne odôvodní v súlade s ust. § 220 CSP.

38. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania.

39. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .