Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_15Co-281-2018.pdf
PDF · 183.28 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/281/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcov: 1. B. U. , narodený dňa XX.X.XXXX, bytom W., Z. č. XXX/XX, 2. Q. U. , narodená dňa X.X.XXXX, bytom W., Z. č. XXX/XX, obaja zastúpení Ing. Jankou Karnetovou, bytom Studienka č. 425, proti žalovanému: ANVEST s.r.o., Nitra, Martinská dolina č. 3393/70, IČO: 47 224 428, o určenie neplatnosti úverovej zmluvy a zmluvy o záložnom práve, s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 22. júna 2018, č.k. 7 C 450/2016-154, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 22. júna 2018, č.k. 7 C 450/2016-154,
- vo výrokoch, ktorými súd určil, že úverová zmluva zo dňa 4.6.2015, č. 13/2015, je neplatná, že zmluva o záložnom práve zo dňa 4.6.2015, č. 13/2015, je neplatná, p o t v r d z u j e ;
- vo výroku o trovách konania m e n í tak, že žalobcom v l., 2. rade spoločne a nerozdielne p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
II. Žalobcom v 1., 2. rade spoločne a nerozdielne p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1.1. Okresný súd Malacky rozsudkom zo dňa 22.6.2018, č.k. 7 C 450/2016-154, rozhodol, že úverová zmluva č. XX/XXXX, uzatvorená dňa 4.6.2015 medzi žalobcami v l., 2. rade ako dlžníkmi a žalovaným ako veriteľom je neplatná; že zmluva o záložnom práve č. XX/XXXX uzatvorená dňa 4.6.2015, medzi žalobcami v l., 2. rade ako dlžníkmi a žalovaným ako veriteľom je neplatná; žalobcom priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorej výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Vyhovel tak žalobe, ktorou sa žalobcovia v l., 2. rade domáhali určenia neplatnosti úverovej zmluvy a záložnej zmluvy obe uzavreté dňa 4.6.2015, č. 13/2015, so žalovaným. Na základe úverovej zmluvy mal žalovaný poskytnúť žalobcom úver vo výške 15.000,-- € s dobou splatnosti ku dňu 1.6.2020, dohodnutá RPMN bola vo výške 31,71 %, ročná úroková sadzba bola vo výške 27 %. Žalovaný oznámil žalobcom, aby si za účelom prevedenia peňazí založili účet v Tatrabanke, a.s., čo aj urobili. Dňa 4.6.2015 sa stretli so žalovaným a sprostredkovateľom P. Z. na notárskom úrade, žalovaný súril s podpísaním zmlúv a žalobcovia oba právne úkony podpísali bez toho, aby si ich prečítali. Potom sa všetci prítomní presunuli na kataster, kde žalovaný podal návrh na vklad záložného práva k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalobcov. Následne išli do Tatrabanky, a.s., kde žalovaný urobil prevod peňazí. Žalobkyňa v 2. rade vybrala sumu 10.000,-- € s tým, že ďalší výber urobí až na druhý deň. Konateľ žalovaného T.. Z. požiadal žalobkyňu v 2. rade aby mu vydala sumu 1.000,-- € ako náhradu za náklady, ktoré mal s vypracovaním zmlúv. Žalobcovia túto sumu konateľovi žalovaného dali, avšak potvrdenie o prevzatí im konateľ žalovaného nedal. Na druhý deň žalobkyňa v
2. rade vybrala z účtu zvyšok peňazí, kedy zistila, že zostatok na účte bol 4.000,-- €. Až po prečítaní úverovej zmluvy zistila, že suma 1.000,-- € bola vyplatená na účet vedený v Slovenskej sporiteľni, a.s., č. XXXXXXXX/XXXX, pričom žalobcovia nemali vedomosť, komu tento účet patrí. Sprostredkovateľ P. Z. im potvrdil, že účet patrí jemu a suma 1.000,-- € je jeho provízia za sprostredkovanie úveru. Žalobcom bola teda reálne vyplatená suma 13.000,-- €. Následne žalobcovia zistili, že budú úver splácať po 457,-- € mesačne; z poskytnutého úveru uhradili nepravidelnými splátkami sumu 2.178,-- €. V októbri 2015 žalobkyňa v 2. rade ochorela a žalobca v 1. rade zostal nezamestnaný a z tohto dôvodu požiadali žalovaného o zníženie splátok. Napriek tomu ich žalovaný vyzval podaním zo dňa 11.1.2016 na zaplatenie omeškaných splátok v plnej výške a nákladov za upomienku. Dňa 12.2.2016 žalovaný vyhlásil predčasnú splatnosť úveru a vyzval žalobcov na zaplatenie sumy 14.959,01 € a príslušenstva. Podaním zo dňa 21.3.2016 vyzvala spoločnosť AUKCIOR s.r.o. (dražobná spoločnosť) žalobcov na poskytnutie súčinnosti pri vypracovaní znaleckého posudku. Žalobcovia mali za to, že úverová zmluva nie je v súlade zo zákonom o spotrebiteľských úveroch, obsahuje neprimerané zmluvné podmienky v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka. 1.2. Žalovaný poprel tvrdenia žalobcov. Účet v Tatra banke, a.s., si žalobcovia založili z dôvodu, že chceli mať peniaze rýchlejšie, keďže mal účet, z ktorého sa prevádzali peniaze, práve v Tatra banke, a.s. Odvolával sa na email od P. Z. ohľadom zmlúv, ktoré mal tento so žalobcami prebrať ešte pred samotným podpisom. Poprel tvrdenie žalobcov aj v tom, že si od nich pýtal poplatky za náklady spojené s úverom. Všetky poplatky sú zahrnuté v zmluve a úvery poskytuje iba bezhotovostne. Čísla dvoch účtov uvedených v zmluve o úvere boli zadané žalobcami. Zaslanie finančných prostriedkov na tieto účty žalobcovia odsúhlasili podpisom úverovej zmluvy, ktorú mali predtým k dispozícii. Sám nemal legálnu možnosť skúmať, kto je majiteľom účtov. Čo sa týka výšky splátky, aj o tejto mali žalobcovia vedomosť, keďže vopred boli oboznámení so zmluvou. Vo vzťahu k náležitostiam zmluvy o úvere poukázal na to, že RPMN je vypočítaná z výšky poskytnutého úveru v sume 15.000,-- €. Poukázal na čl. X. zmluvy o úvere ohľadom maximálnej výšky sankcií, ktoré nesmú prevýšiť sankcie stanovené nariadením vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z.; poplatky v článkoch XII. a XVI. neboli žalobcom účtované. 1.3. Nadväzne na ustanovenia § 137 ods. 1 písm. d/ Civilného sporového poriadku, § 1 ods. 2, § 2 písm. a/ písm. b/, písm. g/, § 7 ods. 1, ods. 2, ods. 16, § 9 ods. 2 § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 3 ods. 1, § 39, § 41, § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 1, ods. 4, ods. 5, ods. 6 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 4, § 1a ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka, po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Konal a rozhodol o obidvoch návrhoch (o určenie neplatnosti zmluvy o úvere, o určenie neplatnosti záložnej zmluvy), ako o dvoch samostatných petitoch. Mal za to, že v konaní nebolo sporné, že ide o zmluvu o úvere, ktorá sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka, ako aj to, že ide o zmluvu spotrebiteľskú, a teda musí byť v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka upravujúcimi spotrebiteľské zmluvy (§ 52 a nasl.), so zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, účinným v čase uzavretia zmluvy, ako aj v súlade so zákonom č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Poukázal na to, že aj samotná úverová zmluva v čl. XX. bod 2 odkazuje na použitie uvedených právnych predpisov. Každá zmluva, ako právny úkon, musí byť v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka upravujúcimi náležitosti právnych úkonov (§ 34 a nasl.), zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od úpravy obsiahnutej v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. bolo teda nevyhnutné poskytnúť žalobcom ako spotrebiteľom ochranu podľa Občianskeho zákonníka. 1.4. V konaní zostalo preukázané, že dňa 4.6.2015 bola medzi žalobcami ako dlžníkmi a žalovaným ako veriteľom uzatvorená úverová zmluva č. 13/2015, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcom úver v sume 15.000,-- €. V ten istý deň bola uzatvorená aj zmluva o záložnom práve č. 13/2015 medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcami ako záložcami na zabezpečenie pohľadávky z uvedenej úverovej zmluvy. Ustálil, že medzi stranami potom nebolo sporné ani to, že žalobcovia úver riadne nesplácali a celkovo uhradili splátkami len sumu 2.178,-- €, v dôsledku čoho došlo k zosplatneniu úveru a následne k začatiu realizácie záložného práva formou dražby. 1.5. Vo vzťahu k spôsobu poukázania úveru na dva účty v banke mal súd prvej inštancie preukázané, že suma úveru (15.000,-- €) bola vyplatená v sume 14.000,-- € na účet žalobcov a v sume 1.000,-- € na účet sprostredkovateľa P. Z.. Reálne tak žalobcovia obdržali úver v sume 14.000,-- € a nie v sume 15.000,-- €, ako tvrdil žalovaný. Dôvodil, že je irelevantné vo vzťahu k poskytnutej sume úveru, či následne svedok P. Z. neskôr žalobcom túto sumu vrátil. Takýmto spôsobom mali žalobcovia splácať úver, ktorý im reálne nebol poskytnutý. Keďže žalovaný vypracovával znenie úverovej zmluvy, mal sa uistiť, že úver
poskytuje len žalobcom. Žalovaný vedel, že úver vybavoval P. Z., ako finančný sprostredkovateľ, s ním napokon aj komunikoval. Musel vedieť, že finančný sprostredkovateľ si uplatňuje províziu. Táto mala byť premietnutá do sumy poskytnutého úveru ako náklady spojené s úverom, prípadne dojednaná inak medzi žalovaným a P. Z.. Spôsobom, akým došlo k vyplateniu provízie P. Z. (suma 1.000,-- €), malo dôjsť k oklamaniu žalobcov ako spotrebiteľov. Čo sa týka tvrdenia žalobkyne v 2. rade, že po výbere peňazí v hotovosti v Tatra banke, a.s., musela odovzdať sumu 1.000,-- € konateľovi žalovaného na náklady spojené s poskytnutým úverom, túto skutočnosť nemal súd za preukázanú, keďže žalobkyňa v 2. rade nedoložila súdu potvrdenie o odovzdaní takejto sumy. Nebola povinná takúto sumu odovzdať, a to ani na vyžiadanie konateľa žalovaného. Či reálne došlo k odovzdaniu sumy 1.000,-- €, zostalo len v rovine jej tvrdení. Čo sa týka výšky mesačnej splátky spotrebiteľského úveru (457,-- €), v tomto smere mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaný pred poskytnutím úveru vôbec neposudzoval schopnosť žalobcov dojednávaný úver splácať, keď výšku splátky úveru do zmluvy, ako aj do čestného vyhlásenia, dal svojvoľne bez toho, aby vyžiadal od žalobcov údaje o príjme, resp. o tom, či sú schopní takúto mesačnú splátku uhrádzať. To, či žalobcovia mali úverovú a záložnú zmluvu, ako aj ostatné listiny spojené s úverom (čestné vyhlásenie, štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere) už skôr pred podpisom k dispozícii, nemá vplyv na to, že žalovaný nekonal s odbornou starostlivosťou a hrubo porušil povinnosti zakotvené v § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Následkom takéhoto porušenia povinnosti zo strany žalovaného je to, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch). 1.6. Vo vzťahu k náležitostiam úverovej zmluvy, ako zmluvy spotrebiteľskej, mal súd prvej inštancie preukázané, že zmluva formálne obsahuje všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak, ako to vyžaduje § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. V zmluve je uvedená RPMN vo výške 31,71 % a v štandardných európskych informáciách o spotrebiteľskom úvere (podpísaných žalobcami) je uvedený spôsob výpočtu RPMN. Treba však vziať do úvahy ustanovenie § 1 ods. 4 v spojení s § la ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktoré ustanovujú najvyšší prípustný strop odplaty. Ako je v úverovej zmluve uvedené (čl. I. ods. 1. písm. g/ priemerná RPMN bola vo výške 8,42 %. Uvedené vyplýva aj zo súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 1. štvrťrok 2015 (č.l. 113 spisu). Je teda zrejmé, že odplata za poskytnutý úver prevyšuje takmer štvornásobne (31,71 % vo vzťahu k 8,42 %) povolenú odplatu podľa § la ods. l nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. Keďže ide o úverovú zmluvu a základným pojmovým znakom úverovej zmluvy je záväzok dlžníka zaplatiť úroky (ktoré sú však v prípade spotrebiteľských vzťahov limitované), uvedená úverová zmluva je neplatná v časti dojednanej odplaty. 1.7. Čo sa týka dojednania výšky úrokov, i napriek tomu, že je prejavom zmluvnej voľnosti účastníkov zmluvy, nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je podľa § 39 Občianskeho zákonníka takéto dojednanie neplatné. Aj keď Občiansky zákonník neobsahuje definíciu pojmu dobré mravy, právna teória a ustálená súdna prax pod pojmom dobré mravy rozumie pravidlá morálneho charakteru všeobecne platné v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie, pričom tieto pravidlá ako súhrn určitých etických a kultúrnych noriem v spoločnosti sú všeobecne uznávané a je daný všeobecný záujem na ich rešpektovaní. V danom prípade boli dojednané úroky z úveru vo výške 27 % ročne ( čl. I. ods. 1 písm. h/ úverovej zmluvy). Takáto miera úrokov 27 % ročne významne prevyšuje priemernú mieru úrokov 12,20 % ročne z nových úverov poskytovaných v danom období obchodnými bankami obyvateľstvu so začiatočnou dobou fixácie 1 až 5 rokov (č.l. 109 spisu), porušuje podľa súdu uvedené pravidlá morálneho charakteru. V dôsledku toho je dojednanie o ročnej úrokovej sadzbe za úver v zmluve neplatné. 1.8. Za rozporné s dobrými mravmi súd považoval aj poplatky, ktoré sú uvedené v čl. XIII. úverovej zmluvy, podľa ktorého si žalovaný účtoval len príkladmo nasledovné poplatky: vypracovanie listiny (kúpna zmluva) 200,-- €, výjazd OZ za klientom (navŕšenie, predĺženie) 200,-- €, výjazd OZ za klientom (iné) 330,-- €, vypracovanie vyčíslenia pohľadávky 35,-- €, zasielanie korešpondencie 10,-- €, poplatok za úpravu splátkového kalendára 8 % z istiny, opätovné zaradenie do splátkového systému 10 % z istiny, osobné rokovanie/konzultácia 60,-- €, spísanie zápisnice z rokovania 60,-- €, vyhotovenie fotokópie dokumentu jedna strana 3,30 €, poplatok za neoznámenie zmeny adresy 200,-- €, poplatok za neoznámenie zmeny telefónneho čísla 200,-- €, poplatok za neprevzatie korešpondencie 200,-- €, poplatok za neoznámenie zmeny údajov v OP 200,-- €, atď. Tieto poplatky súd prvej inštancie považoval za neprijateľné zmluvné podmienky podľa § 53 ods. 1, ods. 5 Občianskeho zákonníka, a tým neplatné. 1.9. S poukazom na obsah úverovej zmluvy č. 13/2005 zo dňa 4.6.2015 uzavretej medzi žalobcami a žalovaným dospel súd prvej inštancie k záveru, že neprijateľnými podmienkami, spôsobujúcimi značnú nerovnováhu a hrubý nepomer vo vzájomných právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobcov ako spotrebiteľov, ako aj s poukazom na § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka a § 53 ods. 4, písm. k/ Občianskeho zákonníka, sú aj nasledovné ustanovenia úverovej zmluvy. 1.9.1. Čl. VII. bod 2 písm. a/, ktorý obsahuje podmienky, za ktorých môže veriteľ vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru, pričom jednou z týchto podmienok je aj zníženie hodnoty predmetu záložnej zmluvy (nehnuteľností), spočívajúce v objektívnom znížení ich všeobecnej hodnoty v dôsledku zmien na trhu s nehnuteľnosťami. V danom prípade má teda ísť o objektívnu skutočnosť, absolútne nezávislú od vôle a konania žalobcov (ako dlžníkov), ktorú nemajú možnosť akokoľvek ovplyvniť, je preto v rozpore s dobrými mravmi a jednoznačne v neprospech spotrebiteľa, aby takáto skutočnosť mala za následok vyhlásenie predčasnej splatnosti daného úveru. 1.9.2. Čl. VII. bod 5 úverovej zmluvy, podľa ktorého v prípade, ak dlžník hrubo poruší podmienky dohodnuté v úverovej zmluve, je veriteľ oprávnený vyhlásiť úver za okamžite splatný v celom jeho zostatku, spolu s príslušenstvom, pričom nezaniká nárok veriteľa na zmluvnú pokutu. Z tohto ustanovenia nie je vôbec zrejmé, čo sa rozumie porušením podmienok v úverovej zmluve a veriteľovi tak dáva toto ustanovenie v podstate možnosť vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru kedykoľvek. 1.9.3. Čl. X. bod 1., podľa ktorého v prípade omeškania dlžníka so splatením úveru je veriteľ oprávnený vyčísliť zmluvnú pokutu vo výške 0,25 % z dlžnej sumy denne (t.j. 91,25 % ročne). 1.9.4. Obdobne za neplatné a v rozpore s dobrými mravmi súd prvej inštancie považoval dojednanie v čl. X. bod 2., podľa ktorého v prípade, ak bude dlžník v omeškaní so zaplatením niektorej splátky alebo celková výška uhradených splátok k daným termínom určeným splátkovým kalendárom bude v negatívnom rozpore s celkovou výškou splátok podľa tohto kalendára, je veriteľ oprávnený účtovať dlžníkovi zmluvnú pokutu za neuhradenú splátku vo výške 4 % z poskytnutej istiny (čo predstavuje sumu 600,-- €). 1.9.5. Za neplatný, v rozpore s dobrými mravmi, súd prvej inštancie považoval aj čl. XVI. bod 4., podľa ktorého dlžník podpisom úverovej zmluvy súhlasí, aby veriteľ vyplatil a následne započítal do svojej pohľadávky iné pohľadávky voči dlžníkovi alebo záložcovi, ktoré by mohli mať za následok začatie výkonu záložného práva iným veriteľom, alebo výkon exekúcie na predmet zálohu a zároveň dáva súhlas, aby veriteľ takto vzniknuté pohľadávky v mene dlžníka resp. záložcu uhradil. Uvedené ustanovenie umožňuje veriteľovi (bez ohľadu na výšku úveru ako je uvedený v čl. I. úverovej zmluvy tento úver resp. dlžnú sumu, ktorú je povinný dlžník uhradiť, navýšiť o akúkoľvek ďalšiu pohľadávku, bez vedomia dlžníka, a je to zároveň ustanovenie, ktoré vo svojej podstate spôsobuje nesplatiteľnosť daného úveru. 1.9.6. Rovnako neplatný, v rozpore s dobrými mravmi, ako aj s § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka, je aj čl. XX. bod 11., podľa ktorého veriteľ nie je viazaný účelom platby, ktorú stanoví dlžník a je oprávnený platbu dlžníka započítať na svoje pohľadávky voči dlžníkovi v tomto poradí: na záväzky dlžníka, ktoré vznikli z iného dôvodu než z úverovej zmluvy, na zmluvné pokuty, na poplatky za úkony a služby podľa platného sadzobníka, na príslušenstvo úveru vrátane sankcií, na splátky úveru, a to v poradí najskôr na úroky a náklady, až potom na istinu. 1.10. Súd prvej inštancie uzavrel, s poukazom na § 41 Občianskeho zákonníka v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka, že predmetná úverová zmluva je neplatná v celom rozsahu, pretože jednotlivé ustanovenia zmluvy, ktoré súd prvej inštancie považuje za neplatné, nemožno oddeliť od ostatného obsahu zmluvy. Tam, kde sa dôvod neplatnosti vzťahuje na celý právny úkon (dôvod neplatnosti sa týka jeho podstatnej zložky), je právny úkon neplatný v celom rozsahu. Súd dôvodil, že otázku možnosti a nemožnosti oddelenia právneho úkonu treba posudzovať z hľadiska povahy a obsahu celého právneho úkonu a nielen z hľadiska oddeľovanej časti. Zmluvu, pokiaľ ide o jej zákonom určené pojmové znaky, treba chápať ako nedeliteľný celok. V danom prípade nebolo možné oddeliť časť úverovej zmluvy, ktorá v sebe obsahovala dohodu o výške úrokov a poplatkov (za poskytnutie úveru, za podpis zmluvy.....) od ostatného obsahu samotnej zmluvy, keďže jej obsah tvorí nedeliteľný celok vo vzťahu k ujednaniu o celkovej sume navýšenia daného úveru. Zmluvu preto nebolo možné deliť tak, ako to má mysli § 41 Občianskeho zákonníka, čo viedlo k tomu, že súd vyhlásil predmetnú úverovú zmluvu za neplatnú v celom rozsahu. 1.11. Zmluva o záložnom práve č. 13/2015, uzavretá stranami sporu dňa 4.6.2015, má akcesorickú povahu a zabezpečuje hlavný záväzok. Už samotným vyslovením neplatnosti hlavnej, t.j. úverovej, zmluvy, je absolútne neplatná aj zmluva o záložnom práve. Predmetná záložná zmluva je však, okrem už uvedeného dôvodu, neplatná aj s poukazom na § 37 Občianskeho zákonníka z dôvodu jej absolútnej neurčitosti, keď podľa časti I bod 3. sa pohľadávkou záložného veriteľa (touto zmluvou zabezpečenou) rozumie nielen pohľadávka na základe úverovej zmluvy č. 13/2015 zo dňa 4.6.2015, ale aj pohľadávky, ktoré vzniknú veriteľovi v budúcnosti voči dlžníkovi z titulu poskytnutia akéhokoľvek úveru podľa úverovej zmluvy, ktorá môže byť uzavretá medzi veriteľom a dlžníkom v budúcnosti.
Započítanie je síce obmedzené do výšky 30.000,-- € (dvojnásobok poskytnutého úveru), ale aj napriek limitu výšky uvedené ustanovenie umožňuje veriteľovi, aby jednostranne, bez súhlasu dlžníka, navýšil istinu s príslušenstvom o dlžnú sumu z akéhokoľvek ďalšieho dlhu žalobcov, ktorý by sa objavil (a to aj premlčaný). Toto ustanovenie je rozumne neodôvodniteľné a značne nerovnovážne v neprospech žalobcov. Za neprijateľné v rozpore s dobrými mravmi, a teda aj absolútne neplatné, sú okrem už uvedených dôvodov, aj ustanovenia čl. V bod 1. záložnej zmluvy, podľa ktorého v prípade, ak záložca svojím konaním zmarí zriadenie záložného práva alebo je nesúčinný pri odstránení nedostatkov, ktoré bránia jeho zriadeniu, je záložný veriteľ oprávnený mu účtovať zmluvné pokuty vo výške 20 % z poskytnutej istiny (§ 53 ods. 4, písm. k/ Občianskeho zákonníka). Obdobne neplatné a v rozpore s dobrými mravmi je aj čl. V bod 8. záložnej zmluvy, podľa ktorého v prípade ak záložca pri výkone záložného práva neposkytne potrebnú súčinnosť na výkon záložného práva, najmä nesprístupní predmet záložného práva, neposkytne potrebné podklady na ocenenie zálohu, neumožní obhliadky pri predaji zálohu, prípadne neposkytne inú potrebnú súčinnosť pri výkone záložného práva, zaväzuje sa záložca zaplatiť záložnému veriteľovi zmluvnú pokutu vo výške 20 % zo zabezpečenej pohľadávky. Rovnako, teda aj pri zmluve o záložnom práve, bolo, s poukazom na vyššie uvedené dôvody, vylúčené, aby postupom podľa § 41 Občianskeho zákonníka bolo možné oddeliť časť zmluvy nedotknutú dôvodom neplatnosti od takej, ktorá by prípadne takýmto nedostatkom trpieť nemala. Preto súd určil aj predmetnú zmluvu o záložnom práve za neplatnú v celom rozsahu. 1.12. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a nakoľko boli žalobcovia v konaní plne úspešní, súd im priznal náhradu trov vo výške 100 % s tým, že o výške trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
2. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal včas odvolanie žalovaný dôvodiac tým, že súd vec nesprávne právne posúdil. K bodu 67. odôvodnenia rozsudku uviedol, že ako veriteľ do zmluvy o úvere zapracoval čísla účtov, ktoré mu poskytli dlžníci, resp. za nich konajúci zástupca. Je bežným javom, že úver vypláca pre klientov na viacero účtov, napr. v prípade vyplácania ich predchádzajúcich dlhov; ako spoločnosť čísla účtov nemá dôvod preverovať. P. Z. nemá so spoločnosťou Anvest s.r.o. žiadny pracovný alebo obdobný vzťah. Informáciu o tom, v akom pracovnom/klientskom, či partnerskom, vzťahu sú dlžníci a P. Z., neskúmal. Nemal informáciu, na akej odmene (a či vôbec) boli dlžníci a P. Z. dohodnutí v čase uzatvárania zmluvy. Je teda zrejmé, že uvedená suma z jeho strany nemohla byť zahrnutá do nákladov spojených s úverom, keďže nikdy nevyplácal odmeny akejkoľvek strane za sprostredkovanie úverov. K vyjadreniu o porušení § 7 ods. 16 dôvodil, že mu nerozumie, nakoľko je toho názoru, že tento nebol porušený. K bodu 69. odôvodnenia žalovaný uviedol, že dlžníci mali pred podpisom zmlúv zmluvy k dispozícii so všetkými prílohami, ktoré boli súčasťou zmluvnej dokumentácie, t.j. aj čestné vyhlásenie o príjme, čo mal potvrdiť aj svedok P. Z.. Dlžníci teda vedeli, aká bude splátka úveru a že uvedeným čestným vyhlásením budú deklarovať svoj príjem, t.j. doklad o ich príjme a výdavkoch. Ako súkromná spoločnosť nemá prístup do evidencie Sociálnej poisťovne, či daňového úradu, kde by si nezávisle mohol preveriť príjem dlžníkov (žiadateľov o úver). Všetky informácie teda musí získavať iba z rúk žiadateľov. Je toho názoru, že tak, ako v tomto prípade žalobcovia oklamali v uvedenom čestnom vyhlásení, tak isto ak by mu predložili akékoľvek doklady preukazujúce príjem, mohli by byť falošné. K bodu 70. odôvodnenia uviedol, že (ako je uvedené v časti 48 a 49 rozsudku), odplata nesmie prekročiť dvojnásobok priemernej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk. Uvedené ustanovenie bolo zákonom dané, aby bol jasne určený strop a aby neprichádzalo k „úžerníckym praktikám“. Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk pre 1. štvrťrok 2015 vydaný dňa 31.3.2015, pre úvery so splatnosťou 1-5 rokov určuje RPMN vo výške 13,83 %, odplata poskytnutého úveru je vo výške 27,33 %, úver svojím úročením teda spĺňa strop dvojnásobku a mohol byť v uvedenom čase legitímne poskytnutý. Má za to, že súd použil nesprávne údaje o RPMN, keď použil údaje o novoposkytnutých úveroch veriteľmi, pričom mal použiť údaje o novoposkytnutých úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk tak, ako určuje nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., prikladajúc obe tabuľky o vyššie uvedených údajoch. K bodu 71. odôvodnenia rozsudku uviedol, že keďže existuje presne zákonom daná definícia úrokového stropu, ktorú tento úver spĺňal, hodnotenie, či toto úročenie spĺňa dobré mravy alebo nie, je irelevantné. K bodu 72. odôvodnenia uviedol, že má náklady spojené s uvedenými činnosťami, preto si za ich vykonanie berie adekvátnu odmenu a prislúchajúci zisk, teda ich výšku nepovažuje za priečiacu sa dobrým mravom. Vypracovanie kúpnej zmluvy v cene 200,-- €, alebo dodatku k úverovej zmluve v sume 200,-- €, považuje za lacnejšie, ako by si účtoval bežný advokát alebo notár. Jediný poplatok, ktorý v prípade tohto úverového vzťahu účtoval, bolo zaslanie korešpondencie v sume 10,-- € pri posielaní upomienok. Tieto poplatky
teda nemajú žiadny významný vplyv na to, aby úverová zmluva a záložná zmluva boli určené ako úplne neplatné právne úkony. V prípade, ak by celé ustanovenie o poplatkoch bolo určené ako čiastočne neplatné, nič by to nezmenilo na situácii, že klienti úver neplatili a z toho dôvodu im bol v celom rozsahu zosplatnený. Uvedené ustanovenie je bežnou súčasťou bankových hypotekárnych zmlúv. V prípade, ak by uvedené ustanovenie bolo určené ako čiastočne neplatné, nič by to nezmenilo na situácii, že klienti úver nesplácali a z toho dôvodu im bol v celom rozsahu zosplatnený. Zdôraznil čl. XI. bod 2. „Zmluvné strany sa dohodli, že celková výška zmluvných pokút podľa čl. X. tejto zmluvy a úroku z omeškania podľa tohto článku, nesmie prevýšiť maximálnu výšku sankcií ustanovenú nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z. v platnom znení.“ Týmto článkom je limitovaná maximálna výška sankcií na v tom čase 15,9 %, ktorá bola použitá, nie ako je účelovo uvádzané a vytrhnuté z kontextu 91,25 %; 600,-- € za každú splátku. Je presne definované aký typ úverov je možné takýmto spôsobom vyplatiť. V tomto prípade sa jedná o ochranu pred situáciami, ak by účelovo, zmanipulovane chcel cez ďalšiu pôžičku dlžník vyvolať dražbu, exekúciu nehnuteľnosti a zmanipulovane ju pod cenu predať. K bodu 80. odôvodnenia žalovaný uviedol, že uvedené ustanovenie nie je v rozpore s dobrými mravmi a je bežnou súčasťou aj bankových zmlúv. V opačnom prípade by dlžník mohol trvať na tom, aby sa mu splatili najskôr istina, a teda by mu zostalo ku splateniu iba príslušenstvo, ktoré nemožno úročiť dvakrát, a teda by mu vznikol dlh, ktorý sa nijakým spôsobom neúročí. Ďalej k bodu 82., 83. odôvodnenia uviedol, že pri plnení si povinností zo strany dlžníka, t.j. úhrada splátok, určite nie je možný extrémny nárast dlhu. Aj v prípade neplatenia, keďže je daný strop sankcií, nie je tento extrémny nárast možný. Výkon záložného práva sa riadi jasnými pravidlami podľa zákonov Slovenskej republiky a pod overením notára a ide o legitímny, legálny proces. Vyjadrenie, že uvedené úroky a dražby sú bez súdnej kontroly, by sa teda dalo aplikovať na úplne každú hypotéku a dražbu na Slovensku, t.j. sú neplatné. Ak by každé jedno z napadnutých ustanovení bolo zo zmluvy vypustené, aj tak by zmluva stále plnila funkčný celok. Nič by to však nezmenilo na situácii, že klienti úver neplatili a z toho dôvodu im bol v celom rozsahu zosplatnený. Keďže oponuje neplatnosť úverovej zmluvy, je platná aj záložná zmluva. Námietky voči absolútnej neurčitosti záložnej zmluvy odmieta, keďže možné ďalšie záväzky sú jasne definované a určite nespôsobujú nerovnováhu. Nič by to však nezmenilo na situácii, že klienti úver neplatili a z toho dôvodu im bol v celom rozsahu zosplatnený. Uvedená pokuta nebola voči dlžníkom aplikovaná. Nič by to však nezmenilo na situácii, že klienti úver neplatili a z toho dôvodu im bol v celom rozsahu zosplatnený. Záverom žalovaný k bodu 90. dôvodil, že žiadne z napadnutých ustanovení zmluvy čo sa týka pokút, úrokov, dobrých mravov, nemá vplyv na priebeh úverového procesu, a keby aj boli určené ako čiastočne neplatné v ich rozsahu, zmluva stále plní funkčný celok. Opakovane poukázal na to, že nič by to nezmenilo na situácii, že klienti úver nesplácali a z toho dôvodu im bol zosplatnený. Úver bol poskytnutý za úroky, ktoré v tom období zákon jednoznačne povoľoval, a teda nie je možné ich hodnotiť ako neprijateľné. Rovnako tak aj sankčné úroky spĺňali zákonom stanovený strop. Súd síce dokazovanie vykonal dostatočne, použil správny právny predpis, avšak tento nesprávne aplikoval, a to najmä vo vzťahu k posúdeniu neplatnosti len časti právneho úkonu. Svoje rozhodnutie odôvodnil predovšetkým tak, že neprišlo k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov žalovaným ako dlžníkom, a tak boli povinní splácať úver, ktorý neobdržali. Podľa slov žalovaného toto tvrdenie súdu neobstojí, nakoľko zmluva o úvere je konsenzuálnou zmluvou, a teda k jej vzniku dochádza už dohodou zmluvných strán o jej obsahu a nemusí prísť k reálnemu odovzdaniu peňazí dlžníkovi. Stačí, ak veriteľ úver poskytne na účet určený dlžníkom. Úverová zmluva podľa Obchodného zákonníka nie je teda reálnou zmluvou, ako zmluva o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka, kde sa na vznik zmluvy vyžaduje reálne odovzdanie (prenechanie) finančných prostriedkov dlžníkovi. Neobstojí tvrdenie súdu o nezákonnosti úrokov. Právna úprava poskytovania spotrebiteľských úverov a ani iný právny predpis nesprávnu výšku úrokov alebo RPMN nesankcionuje neplatnosťou. Ďalším dôvodom určenia neplatnosti zmlúv ako celku bolo množstvo ustanovení zmluvy, ktoré sú podľa súdu neplatné vo vzťahu k samotnej zmluve. Je nepochybné, že neplatnosť zmluvy nemožno vyvodzovať podľa počtu platných a neplatných ustanovení, a to ani napriek väčšiemu počtu neplatných ustanovení zmluvy. V zásade možno konštatovať, že podstatou právneho vzťahu medzi žalovaným a žalobcami bolo poskytnutie úveru, ktorý mal byť zabezpečený záložným právom k nehnuteľnostiam. Má za to, že samotná podstata tohto právneho vzťahu bola a je platne obsiahnutá v napadnutých zmluvách. Z uvedeného dôvodu je podľa slov žalovaného nepochybné, že napadnuté zmluvy sú platné minimálne v rozsahu poskytnutia úveru a jeho zabezpečenia. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a návrh žalobcov zamietnuť, určiť, že zmluva o úvere a záložná zmluva je platná, alternatívne rozhodnúť o čiastočnej platnosti zmluvy o úvere a zmluvy o záložnom práve.
3. Žalobcovia sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrili.
4. Odvolací súd preskúmal vec, súd pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 C.s.p. (zákon č. 160/2015 Z.z.), ktorým bol s účinnosťou od 1.7.2016 zrušený zákon č. 99/1963 Zb. (Občiansky súdny poriadok); O.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. októbra 2020; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch, ktorým súd určil neplatnosť úverovej zmluvy a zmluvy o záložnom práve, ako vecne a právne správny potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu obsahuje už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom rozsahu odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.
5. Žalobcovia sa žalobou domáhali určenia neplatnosti zmluvy o úvere č. 13/2015 zo dňa 4.6.2015, uzavretej medzi nimi a žalovaným, na základe ktorej im žalovaný poskytol úver v sume 15.000,-- €, ktorý bol zabezpečený zmluvou o záložnom práve č. 13/2015, uzavretou medzi rovnakými účastníkmi tohto istého dňa, slúžiacou na zabezpečenie pohľadávok veriteľa (žalovaného) vyplývajúcich z úverovej zmluvy. Súd návrhu žalobcov vyhovel, jednak z dôvodu, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré v odôvodnení rozsudku špecifikoval, a jednak z dôvodu, že obidve zmluvy sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi a dôvody absolútnej neplatnosti oboch zmlúv podrobne v rozsudku uviedol.
6. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom spore vykonal súd prvej inštancie všetko navrhované dokazovanie, ktoré bolo potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal žalovaný na svoju obranu (§ 132 ods. 1, § 182 C.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 C.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že úverová zmluva č. 13/2015 zo dňa 4.6.2015 uzatvorená medzi žalobcami ako dlžníkmi a žalovaným ako veriteľom je neplatná; rovnako že zmluva o záložnom práve č. 13/2015 zo dňa 4.6.2015 uzatvorená medzi žalobcami ako záložcami a žalovaným ako veriteľom je neplatná, pričom na vec aplikoval správne ustanovenia a svoje zistenia a závery, pre ktoré žalobe vyhovel, aj riadne odôvodnil. Vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania.
7. Vo vzťahu k podstatným skutočnostiam uvádzané žalovaným v odvolaní, s ktorými je povinný sa odvolací súd v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.), treba podotknúť, že ide o nedôvodnú argumentáciu s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k rozhodnutiu o dôvodnosti nároku žalobcov. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na relevantnosť tvrdení žalovaného z hľadiska skutočností uvádzaných na svoju obranu.
8. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
9. Podľa § 41 Občianskeho zákonníka ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.
10. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
11. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
12. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
13. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
14. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
15. Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
16. Podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis.
17. Podľa Prílohy k Občianskemu zákonníku je Smernica Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095,21/4/1993, str. 29-34) prebratá do právneho poriadku Slovenskej republiky z právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie a je záväzná pre Slovenskú republiku vstupom do Európskej únie dňa 1.5.2004.
18. V zmysle čl. 4 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.
19. Podľa čl. 4 ods. 6 Smernice členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
20. Podľa § 2 písm. g/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného v čase uzavretia predmetnej zmluvy na účely tohto zákona sa rozumie celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj poistné a náklady spojené so zmluvou o zabezpečení záväzku spotrebiteľa podľa tohto zákona, ktorých uzavretím bolo podmienené získanie spotrebiteľského úveru alebo jeho získanie za ponúkaných podmienok.
21. Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať k/ ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, z/ priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok.
22. Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. l Občianskeho zákonníka). Obsah dobrých mravov spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania a za dobré mravy treba považovať súhrn spoločenských, kultúrnych a právnych noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem. Ide o súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktoré zodpovedajú všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti v súlade so všeobecnými zásadami morálky demokratickej spoločnosti (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 137/2003). Za právny úkon, priečiaci sa dobrým mravom, treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi (rozhodnutie Najvyššieho súdu slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 137/2003). Civilnoprávnou sankciou rozporu s dobrými mravmi je: a/ skutočnosť, že príslušný právny vzťah nepožíva právnu ochranu v zmysle § 3 Občianskeho zákonníka, b/ právny úkon je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný.
23. Počas konania medzi stranami nebolo sporné, že ide o zmluvu o úvere, ktorá sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka, zároveň ide o zmluvu spotrebiteľskú, preto musí byť v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka upravujúcimi spotrebiteľské zmluvy (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka), ďalej musí byť v súlade so zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinný v čase uzavretia zmluvy, v súlade so zákonom č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Zároveň každá zmluva, ako právny úkon, musí byť v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka upravujúcimi náležitosti právnych úkonov (§ 34a nasl. Občianskeho zákonníka).
24. V úvodnom čl. I. úverovej zmluvy č. 13/2015 je vymedzený predmet zmluvy, a to úver v sume 15.000,-- €, táto poskytnutá suma ale bola vyplatená v sume 14.000,-- € na účet žalobcov a v sume 1.000,-- € na účet sprostredkovateľa P. Z.. Poskytnutím úveru je odpísanie prostriedkov z účtu dodávateľa. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie v tom, že žalobcovia mali splácať úver, ktorý im reálne nebol poskytnutý, čím malo dôjsť k oklamaniu žalobcov ako spotrebiteľov. Odvolací súd odôvodnenie súdu prvej inštancie dopĺňa.
25. V danom spore teda žalovaný poskytol úver nižší, ako bol uvedený v zmluve, a to celkovo o sumu 1.000,-- €. Takéto úverovanie odporuje spotrebiteľskému právu, pretože sa spotrebiteľovi poskytuje úver na jeho ekonomické využitie v krátenej výške a úroky sa pritom počítali aj z neposkytnutých peňažných prostriedkov. Konštrukcia o neskúmaní informácie v akom pracovnom/klientskom, či partnerskom, vzťahu sú dlžníci a P. Z. neospravedlní záver o oklamaní žalobcov ako spotrebiteľov, o porušení povinnosti odbornej starostlivosti, pretože naráža na nenaplnenie ekonomického využitia predmetu úverového právneho úkonu. Splácanie úveru, ktorý nebol poskytnutý na jeho ekonomické využitie, nedáva žiadny zmysel ani logiku.
26. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil konkrétne zmluvné dojednania ako absolútne neplatné pre rozpor s dobrými mravmi. Nakoľko žalovaný poskytol úver nižší, ako bol uvedený v zmluve, konal v rozpore so zákonom, resp. ho obchádzal. Spotrebiteľ si požičiava peňažné prostriedky preto, lebo nemôže za službu alebo tovar, ktoré potrebuje, zaplatiť z vlastných prostriedkov (naraz vyššiu sumu peňazí). Následne, po získaní úveru, môže zo svojho príjmu vrátiť požičané peniaze len takým spôsobom, že dlh spláca časťou svojho príjmu, ktorá mu ostáva po zaplatení nevyhnutných životných nákladov. U spotrebiteľa, ktorý je odkázaný na úver v sume 15.000,-- €, väčšinou nie je predpoklad, aby popri splácaní úveru (a platení životných nákladov) ušetril toľko, aby bol schopný zaplatiť sumu 457,-- €, ako mesačnú splátku úveru. Takúto situáciu využívajú nebankové subjekty a neprimerane sankcionujú neschopnosť spotrebiteľa vrátiť požičané peniaze.
27. Uvedený, veriteľom určený, spôsob vrátenia dlžnej sumy, ktorú žalobcovia reálne nedostali, možno považovať aj za nekalú obchodnú praktiku. Ustanovenie § 4 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa stanovuje, že predávajúci (teda aj dodávateľ) nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť,
vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Ustanovenie § 7 ods. 2 citovaného zákona definuje, že obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a/ je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b/ podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade žalovaný pri formulovaní úverovej zmluvy nepostupoval s odbornou starostlivosťou, keď zahrnutie sumy provízie 1.000,-- € pre P. Z. ako finančného sprostredkovateľa s odôvodnením, že žalobcovia s takýmto vložením čísel účtov súhlasili. Priemerný spotrebiteľ nie je schopný (už z hore uvedených dôvodov) takúto dohodu splniť a veriteľ ho neustále sankcionuje, jeho dlh napriek tomu, že ho čiastočne splnil, neustále narastá až tak, že môže prísť aj o nehnuteľnosť, o svoje obydlie, čo je neprípustné. Spôsob vrátenia úveru je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere (§ 497 Obchodného zákonníka), zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Ak táto časť je v rozpore s dobrými mravmi, resp. je v rozpore so zákonom, alebo ho obchádza, potom je celý právny úkon absolútne neplatný (§ 39 Občiansky zákonník).
28. Rovnako súd prvej inštancie správne posúdil ako absolútne neplatnú zmluvu o zriadení záložného práva (dňa 4.6.2015, č. 13/2015) uzavretú medzi žalobcami a žalovaným pre rozpor s dobrými mravmi, ako aj s poukazom na § 37 Občianskeho zákonníka z dôvodu jej absolútnej neurčitosti voči dlžníkom. Žalovaný zmluvou o úvere poskytol žalobcom úver v sume 15.000,-- € a prípadnú pohľadávku z úverovej zmluvy si zabezpečil zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam (okrem rôznych pozemkov aj domom). Spôsob zabezpečenia pohľadávky žalovaného je nevyvážený, spôsobujúci značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. K uzavretiu zmluvy o zriadení záložného práva došlo rovnako za použitia nekalej obchodnej praktiky ako zmluvy o úvere, keď pri uzatváraní zmluvy o zriadení záložného práva žalovaný nepostupoval s odbornou starostlivosťou. Nemohol uzavrieť tak nevyváženú zmluvu, na základe ktorej by žalobcovia prišli o nehnuteľnosti podstatne vyššej hodnoty, ako bol poskytnutý úver. Ako správne súd prvej inštancie uviedol, ustanovenie časti čl. I bod 3. zmluvy o záložnom práve je značne nerovnovážne a v neprospech žalobcov, nakoľko pohľadávkou záložného veriteľa (touto zmluvou zabezpečenou) sa rozumie nielen pohľadávka na základe úverovej zmluvy č. 13/2015 zo dňa 4.6.2015, ale aj pohľadávky, ktoré vzniknú veriteľovi v budúcnosti, kde započítanie je síce obmedzené do výšky 30.000,-- € (dvojnásobok poskytnutého úveru), ale aj napriek limitu výšky uvedené ustanovenie umožňuje veriteľovi, aby jednostranne bez súhlasu dlžníka navýšil istinu s príslušenstvom o dlžnú sumu z akéhokoľvek ďalšieho dlhu žalobcov, ktorý sa objavil (a to aj premlčaný).
29. Z absolútne neplatných právnych úkonov žalovaný nemohol nadobudnúť právo na zaplatenie úrokov, poplatkov, zmluvných pokút, nemôže nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe absolútne neplatnej zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam.
30. Žalovaný v rámci svojho odvolania namietal, že súd prvej inštancie použil nesprávne údaje o RPMN, keď použil údaje o novoposkytnutých úveroch veriteľmi, pričom mal použiť údaje o novoposkytnutých úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk, tak, ako to určuje nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Uviedol, že súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk pre 1. štvrťrok 2015, vydaný dňa 31.3.2015, pre úvery so splatnosťou 1 - 5 rokov, určuje RPMN 13,82 % a nakoľko odplata poskytnutého úveru je 27,33 %, úver svojím úročením spĺňa strop dvojnásobku a mohol byť v uvedenom čase legitímne poskytnutý. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že odplata za poskytnutý úver prevyšuje takmer štvornásobne (31,71 % vo vzťahu k 8,42 %) povolenú odplatu podľa § 1a ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., na základe čoho určil, že úverová zmluva je neplatná v časti dojednanej odplaty. V zmluve je uvedená RPMN vo výške 31,71 % a priemerná RPMN je uvedená vo výške 8,42 %, túto priemernú výšku RPMN mal súd prvej inštancie preukázanú zo súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 1. štvrťrok 2015 (č.l. 113 spisu).
31. Zmyslom údaju o RPMN obsiahnutom v zmluve o spotrebiteľskom úvere je poskytnúť spotrebiteľovi pravdivú informáciu (v číselnom vyjadrení) o skutočnej výške nákladov súvisiacich so spotrebiteľským úverom. RPMN by teda mala odzrkadľovať skutočnú cenu spotrebiteľského úveru, ako číslo vyjadrené v
percentách na ročnej báze, ktorá umožní spotrebiteľovi posúdiť rozsah jeho záväzku. RPMN je dôležitou informáciou i z hľadiska výhodnosti spotrebiteľského úveru, pretože pre spotrebiteľa sa najvýhodnejší môže javiť ten spotrebiteľský úver (pri porovnateľných parametroch úveru), ktorý má najnižšiu hodnotu RPMN.
32. Odvolací súd sa namietanou interpretáciou žalovaného nestotožňuje, nakoľko sám žalovaný vypracoval úverovú zmluvu č. 13/2015 a žalovaný ako tvorca úverovej zmluvy sám túto priemernú výšku RPMN 8,42 % uviedol. Odvolací súd mal zhodne so súdom prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že tak, ako v úverovej zmluve uviedol samotný žalovaný a uvedený údaj vyplýva aj zo súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 1. štvrťrok 2015, priemerná RPMN predstavovala 8,42 %. Z uvedeného je aj podľa odvolacieho súdu zrejmé, že úrok 27,00 % ročne dohodnutý medzi účastníkmi zmluvy bol v danom prípade niekoľkonásobne vyšší. Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. Odvolací súd pritom konštatuje, že je síce pravdou, že maximálna výška úrokov pri úveroch nie je žiadnym predpisom limitovaná, z tejto skutočnosti však nie je možné dôvodiť, že by výška úrokov závisela len na dohode účastníkov zmluvy o úvere a že by táto nepodliehala žiadnemu obmedzeniu. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z ustálenej súdnej praxe a relevantnej judikatúry, neprimeranou, a teda odporujúcou dobrým mravom, je spravidla taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe jej dojednania obvyklú v porovnaní s úrokovou mierou uplatňovanou bankami pri poskytovaní úveru. Preto prvoinštančný súd pri posudzovaní výšky dojednaného úroku správne vzal do úvahy listinu „Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 1. štvrťrok 2015“, z ktorej zistil, že úroková miera pri spotrebiteľskom úvere so zabezpečením alebo lízing vo výške viac ako 6.500,-- €, so zmluvnou splatnosťou od 1 roka do 5 rokov, v 1. štvrťroku 2015 činila 8,42 % a na základe tohto zistenia potom správne usúdil, že úrok dojednaný v predmetnej úverovej zmluve je dojednaný v rozpore s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda v rozpore s dobrými mravmi, keďže je o niekoľkonásobne vyšší v porovnaní s úrokom poskytovaným za porovnateľný úver peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy.
33. V preskúmavanej veci ide o takýto prípad, keď úroková miera 31,71 % dohodnutá medzi stranami sporu v predmetnej zmluve o úvere v júni 2015 podstatne prevyšovala odplatu za spotrebiteľské úvery požadovanú bankami. Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. z/ zákona o spotrebiteľských úveroch je priemernou hodnotou RPMN priemerná hodnota RPMN za prvý štvrťrok 2015 (údaje zverejnené dňa 31.3.2015). Podľa údajov zverejnených na stránke www.finance.gov.sk bola priemerná RPMN pri spotrebiteľských úveroch so zabezpečením alebo lízingom vrátane s dobou splatnosti od 1 roka do 5 rokov v prvom štvrťroku 2015 vo výške 8,42 %. Údaj o priemernej RPMN je informatívny údaj, ktorého úlohou je poskytnúť spotrebiteľovi pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere okamžitú informáciu o tom, či úver, ohľadom ktorého sa chystá uzavrieť úverovú zmluvu s ohľadom na jeho RPMN (RPMN musí byť súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako jej obligatórna náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch), je v porovnaní s obdobnými úvermi poskytovanými na trhu s úvermi výhodný alebo nie, čo môže mať rozhodujúci vplyv na rozhodovanie spotrebiteľa o akceptácii podmienok navrhovaných dodávateľom. Súd prvej inštancie správne vychádzal z údajov, že ku dňu poskytnutia úveru bola úroková sadzba pre obdobné úvery 8,42 % ročne (spotrebiteľské úvery so zabezpečením alebo lízing vo výške viac ako 6.500,-- €, so zmluvnou splatnosťou od jedného roka do 5 rokov v 1. štvrťroku 2015); a v zmluve dohodnutý úrok 27,00 % ročne niekoľkonásobne prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu. Z uvedených dôvodov odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie i dohodnutý úrok považoval za rozporný so zásadou dobrých mravov pre jeho neúmernú výšku. V preskúmavanej veci nepochybne RPMN dohodnutá medzi stranami sporu v predmetnej zmluve o úvere v júni 2015 predstavovala viacnásobné navýšenie priemernej RPMN pri spotrebiteľských úveroch, zmluvne dohodnutý úrok tiež niekoľko násobne prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu, z ktorého zistenia je potrebné vyvodiť právny záver o neplatnosti týchto ujednaní pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka a ako také nemôžu požívať súdnu ochranu.
34. V súvislosti s odvolateľom uvádzané tvrdenie, že dlžníci mali pred podpisom zmlúv zmluvy k dispozícii so všetkými prílohami, ktoré boli súčasťou zmluvnej dokumentácie, t. j. aj čestné vyhlásenie o príjme, čo mal potvrdiť aj svedok P. Z., ako aj to, že dlžníci mali vedieť, aká bude splátka úveru a že uvedeným čestným vyhlásením budú deklarovať svoj príjem, t.j. doklad o ich príjme a výdavkoch,
odvolací súd poukazuje na čl. 8 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady č. 87/102/EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.
35. V tejto súvislosti Súdny dvor Európskej únie v rozsudku zo dňa 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lvonnais (C-565/12, EU:C:2014:190), posudzoval dodržanie takýchto hraníc vymedzených pre režim sankcií, ktorý bol stanovený zo strany členského štátu, v danom prípade v súvislosti so sankciou spočívajúcou v zániku v zásade celého nároku veriteľa na úroky v prípade porušenia povinnosti, upravenej v čl. 8 Smernice 2008/48, preveriť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa. Vzhľadom na dôležitosť cieľa ochrany spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu dlžníka, Súdny dvor rozhodol, že ak by sankcia zániku nároku na úroky oslabila alebo úplne znefunkčnila, nevyhnutne by z toho vyplývalo, že nemá skutočne odrádzajúcu povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo dňa 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU:C:2014:190, body 52. a 53., 64. a 65. Rozsudku SD vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a. s. proti Kláre Bíróovej).
36. Dôsledkom podcenenia bonity nie je neplatnosť zmluvy, ale neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa. Žalovaný ako veriteľ v spore nijako nepreukázal, že by ho zaujímala bonita a stav núdze žalobcov ako spotrebiteľov a či žalobcovia dokážu plniť záväzky z úverového vzťahu. V danom prípade však žalovanému postačilo ich čestné vyhlásenie o príjme; iné skutočnosti za účelom preverenia bonity žalobcov, životných nákladov a celkovej schopnosti splácať úver, nič z toho zo strany žalovaného zisťované nebolo. Ak súdny dvor uznal ako odradzujúcu sankciu nepriznanie úrokov pri nezodpovednom prístupe dodávateľa na finančnom trhu pre porušenie konať s odbornou starostlivosťou, potom je podľa názoru odvolacieho súdu úplne eurokonformné aplikovať § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a porušenie závažnej povinnosti veriteľa považovať za odporujúce dobrým mravom.
37. Žalovaný ďalej v odvolaní tvrdil, že aj keby každé jedno z napadnutých ustanovení bolo zo zmluvy vypustené, aj tak by zmluva stále plnila funkčný celok. Podľa odvolateľa sú obidve zmluvy platné minimálne v rozsahu poskytnutia úveru a jeho zabezpečenia. V záujme zachovania právnej istoty účastníkov zmluvy odvolací súd je vo všeobecnosti zástancom teórie zachovania platnosti zmlúv. Napriek tejto zásade je v prejednávanej veci potrebné konštatovať neplatnosť zmluvy o úvere zo dňa 4.6.2015 uzavretej medzi jej účastníkmi ako celku. Je potrebné posúdiť, či z objektívneho hľadiska je úverová zmluva z dôvodu neplatnosti jednotlivých klauzúl (častí) tak, ako to podrobne špecifikoval súd prvej inštancie, ako celok ešte udržateľná. Zmluva o úvere obsahuje 22 článkov. Podľa názoru odvolacieho súdu pri uzavretí zmluvy, akou je práve posudzovaná zmluva o úvere, existuje vážne nebezpečenstvo extrémneho nárastu dlhu a postihu nehnuteľného majetku spotrebiteľov bez súdnej kontroly. Existenciu tohto nebezpečenstva aj žalovaný naplnil, pretože napriek tomu, že žalobcom bol v skutočnosti poskytnutý úver v sume 14.000,-- €, žalovaný dňa 12.2.2016 vyhlásil predčasnú splatnosť úveru a vyzval žalobcov na zaplatenie sumy 14.959,01 € a príslušenstva. Žalovaný sa pokúsil realizovať výkon záložného práva dobrovoľnou dražbou, ku ktorej nedošlo len na základe zásahu súdu, na návrh žalobcov, vydaním predbežného opatrenia. Takúto situáciu žalovanému umožnili nezákonne dohodnuté sankcie a jeho snaha obísť dôležitý prvok unijného práva bez možnosti súdnej kontroly (ex offo) vymôcť plnenie z absolútne neplatného právneho úkonu, resp. z neprijateľných zmluvných podmienok. Súd prvej inštancie správne skonštatoval, že takýto výkon záložného práva bez súdnej kontroly by bol v kolízii s princípmi ochrany spotrebiteľa na úrovni európskeho práva.
38. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného v konaní pred súdom prvej inštancie odvolací súd uvádza, že nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. V tejto súvislosti odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani k jednej z uvedených situácií nedošlo, pretože súd prvej inštancie na riadne zistený
skutkový stav veci za dôkaznej povinnosti žalobcov a žalovaného aplikoval správny právny predpis, rozhodné zákonné ustanovenia, tak, ako sú v citácii uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré aj správnym spôsobom interpretoval.
39. Ostatnými námietkami žalovaného sa odvolací súd z dôvodu hospodárnosti konania už nezaoberal, pretože neboli spôsobilé privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci pre žalovaného. Odvolací súd tiež nevyhodnocoval jednotlivé zmluvné dojednania zmluvy o úvere podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako neprijateľné zmluvné podmienky. V tomto smere odkazuje na vyčerpávajúci rozsudok súdu prvej inštancie. Vyhodnotenie zmluvných podmienok ako neprijateľných má za následok, že sa považujú za neplatné a veriteľ sa na základe takýchto námietok nemôže domáhať žiadnych nárokov. Nespôsobujú však neplatnosť celej zmluvy o úvere a nemôžu sa týkať hlavného predmetu plnenia.
40. Odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania (§ 388 C.s.p.). Žalobcovia v l., 2. rade (manželia) tvoria nerozlučné spoločenstvo a táto skutočnosť mala byť prejavená aj vo výroku o ich nároku na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie tiež pochybil, keď nerozhodoval najprv o nároku úspešnej strany sporu na náhradu trov konania (§ 262 ods. l C.s.p.). Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania zmenil tak, že žalobcom v l., 2. rade v celom rozsahu v spore úspešným priznal spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (§ 262 ods. l, § 255 ods. l C.s.p.).
41. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobcom v l., 2. rade, ktorí mali aj v odvolacom konaní plný úspech, priznáva spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom rozhodne súd prvej inštancie postupom podľa ustanovenia § 262 ods. 2 C.s.p.
42. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., § 2 ods. l C.m.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).
43. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).