Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7Co-110-2022.pdf
PDF · 174.1 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/110/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej členiek senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. X/X, E., právne zast. JUDr. Ľubomír Hlbočan, advokát, so sídlom Vajnorská 20, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653, o vydanie bezdôvodného obohatenia, zaplatenie nemajetkovej ujmy a primeraného finančného zadosťučinenia a o úročenie úveru, na odvolanie žalobcu proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava III zo dňa 18.03.2022, č.k. 43C/172/2010-1092, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.
II. Žalovaná m á proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca (po čiastočnom späťvzatí a šiestich pripustených zmenách petitu) domáhal titulom bezdôvodného obohatenia, zaplatenia nemajetkovej ujmy a primeraného finančného zadosťučinenia a určenie úročenia úveru (výrok I.) a žalovanej priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v pomere 100% (výrok II.).
2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ust. § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), ust. § 68, § 75 ods. 1, § 75 ods. 4 a 6 v znení účinnom od 01.01.2004, § 84 ods. 1, 2 a 4, § 122a, § 122b, § 122o ods. 1 a 2 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách (ďalej len „zákon č. 483/2001 Z.z.“), ust. § 3 ods. 1, § 12 ods. 1 a 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „zákon č. 634/1992 Zb.“), ust. § 879f ods. 3 a 4, § 879g, § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1, 2, 3 písm. i), ods. 4, § 54 ods. 1 a 2, § 35 ods. 2, § 37, § 39, § 493, § 451 ods. 1 a 2, § 458 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), ust. čl. 3 ods. 1 a čl. 4 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica 93/13/EHS“), ust. § 1 ods. 3, 4 písm. a), § 28 ods. 1 až 5 zákona č. 90/2016 Z.z. o úveroch na bývanie (ďalej len „zákon č. 90/2016 Z.z.“), § 1 ods. 3 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“), ust. § 3 ods. 5, § 29 zákona č. 250/2007 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „zákon č. 250/2007 Z.z.“) a vecne tým, že Zmluva o hypotekárnom úvere č. 0176438794 zo dňa 24.09.2002 (ďalej aj len „zmluva“) je zmluvou o úvere v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka, ide o absolútny obchod, čo ale nevylučuje posudzovanie zmluvy ako spotrebiteľskej zmluvy, kde zmluvné stany naplnili znaky spotrebiteľa (žalobca - fyzická osoba nepodnikateľ) a dodávateľa (žalovaná banka). S poukazom na dátum a predmet uzatvorenej zmluvy dospel súd prvej inštancie k záveru, že na právny vzťah sa budú aplikovať príslušné ustanovenia zákona č. 483/2001 Z.z. (§ 68, § 75 a § 74) v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (od 01.09.2002 do 31.12.2002), ktorý hmotnoprávny predpis sa v
súlade s princípom zákazu retroaktivity a princípom právnej istoty uplatňuje v znení účinnom v čase vzniku právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanou, aplikáciu novšieho právneho predpisu priamo vylučuje ust. § 122a zákona č. 483/2001 Z.z. (na čom nič nemení ani novšie ust. § 122b) zákona č. 483/2001 Z.z.); z uvedeného dôvodu sa súd prvej inštancie nestotožnil s názorom žalobcu, že sa má použiť znenie účinné od 01.01.2004. Aplikáciu zákona č. 129/2010 Z.z. na hypotekárny úver vylučuje jednak jeho účinnosť až dňa 02.04.2010 a ust. § 1 ods. 3 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý explicitne stanovuje, že spotrebiteľským úverom nie je hypotekárny úver v zmysle zákona č. 481/2001 Z.z., vylúčené je aj použitie zákona č. 90/2016 Z.z., keď prechodné ustanovenia (§ 28 ods. 1 až 5 zákona č. 90/2016 Z.z.) stanovujú, že vznik právnych vzťahov, ako aj právne účinky úkonov, ktoré nastali pred 21.03.2016, sa posudzujú podľa predpisov účinných do 20.03.2016, čo bol prípad prejednávanej veci. Rovnako súd prvej inštancie dovodil nemožnosť aplikácie zákona č. 250/2007 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť až dňa 01.07.2007 po uzavretí zmluvy a jeho aplikáciu na vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti nie je možné vyvodiť ani z jeho (prechodných) ustanovení ako výnimku zo zákazu retroaktivity právnych predpisov. Súd prvej inštancie vylúčil aj aplikáciu zákona č. 258/2001 Z.z. s poukazom na výšku úveru nad hodnotu 20.000 eur (ust. § 1 ods. 2 písm. d)). Súd prvej inštancie dovodil, že napriek tomu, že zmluva bola uzavretá pred účinnosťou ust. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl.) od 01.04.2004, zmluva nepochybne svojim obsahom patrí medzi spotrebiteľské zmluvy, a to vzhľadom na postavenie strán podľa zákona č. 634/1992 Z.z. a smernice 93/13/EHS a právna úprava ochrany spotrebiteľa dopadá de facto aj na spotrebiteľské vzťahy, vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti zmeny Občianskeho zákonníka s účinnosťou od 01.04.2004, ktorý záver korešponduje aj s nálezom Ústavného súdu Českej republiky (ďalej len „ÚS ČR“) z 15.06.2009 sp. zn. I. ÚS 342/09, na ktorý sa odvolával žalobca. Právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv podľa Občianskeho zákonníka v ust. § 52 a nasl. s účinnosťou od 01.04.2004 je preto potrebné použiť aj spätne na spotrebiteľské vzťahy, uzatvorené pred účinnosťou vyššie uvedenej zmeny Občianskeho zákonníka, čo je vyjadrené aj v ust. § 879f a § 879g (predtým § 879e a § 879f) Občianskeho zákonníka, podľa ktorých spotrebiteľské zmluvy, ktoré majú charakter spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka sa mali dať do súladu s ust. § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka do troch mesiacov od nadobudnutia účinnosti uvedenej zmeny Občianskeho zákonníka, t.j. do 01.07.2004. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca požiadal žalovanú dňa 28.06.2002 o poskytnutie hypotekárneho úveru vo výške 2.500.000 Sk, so splatnosťou 10 rokov, účel použitia: kúpa rodinného domu, v rovnaký deň bola žalovanou v súčinnosti so žalobcom spracovaná Informácia o hypotekárnom úvere - žiadosť o úver zo dňa 28.06.2002 (ďalej len „žiadosť o úver“) podpísaná žalobcom a pracovníkom žalovanej, kde bola okrem žalobcom uvedených informácií uvedená komerčná úroková sadzba 8,50 % (s poznámkou: úroková sadzba je pohyblivá, počas úverového vzťahu môže byť zmenená), úroková sadzba štátneho príspevku 4,50 %. Hypotekárny úver mal byť zabezpečený zriadením záložného práva na nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve žalobcu. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním rovnako za preukázané, že žalobca ako dlžník uzavrel dňa 24.09.2002 so žalovanou ako veriteľom zmluvu o hypotekárnom úvere (zmluvu), v ktorej bola dohodnutá výška úveru 2.500.000 Sk (82.984,80 eur), účel použitia kúpa nehnuteľnosti, úroková sadzba typ: pohyblivá vo výške 8,50 % p.a., poplatok za poskytnutie úveru 10.000 Sk, výška splátky 31.250 Sk, periodicita splátok: mesačne k 16. dňu v mesiaci, splatnosť prvej splátky 16.11.2002, konečná splatnosť úveru 16.09.2012, lehota na čerpanie úveru: 24.09.2002 do 31.10.2002, spôsob splácania: anuitné splátky, číslo účtu dlžníka 000000-0176449768/0900, uplatnenie nároku na poskytnutie štátneho príspevku z tejto zmluvy o hypotekárnom úvere – áno podľa žiadosti o úver, pričom súd prvej inštancie osobitne poukázal na čl. III. zmluvy (Úročenie úveru), vyhlásenie žalobcu ako dlžníka, že sa oboznámil so Všeobecnými obchodnými podmienkami banky („VOP“ a „VOP pre hypotekárne úvery“), s Obchodnými podmienkami („OP“), ktoré sú súčasťou zmluvy, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať (čl. VII bod 2 zmluvy) a že všetky právne vzťahy výslovne neupravené v zmluve sa budú riadiť príslušnými ustanoveniami OP, VOP, ktoré sú súčasťou zmlúv (bod 3). Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplynulo, že v nadväznosti na uzavretie zmluvy bola dňa 25.09.2002 (deň nasledujúci po podpise zmluvy) notárom F. C. G. spísaná notárska zápisnica N 478/02, Nz 460/02 o uznaní dlhu (ďalej len „notárska zápisnica“) a že žalobca požiadal dňa 30.09.2002 žalovanú o čerpanie tranže vo výške 2.500.000 Sk (82.984,80 eura), ktoré žalovaná v ten deň vyplatila. Žalobca dňa 19.01.2004 požiadal žalovanú o zmenu zmluvných podmienok – predĺženie lehoty splatnosti úveru z 10 rokov na 30 rokov, ktorú zmenu žalovaná žalobcovi schválila tak, že dátum poslednej splátky je 16.09.2032, čím sa znížila aj výška mesačnej splátky úveru, žalobca ďalej požiadal žalovanú (prvýkrát) o zníženie úrokovej sadzby žiadosťou o zníženie úrokovej sadzby a zosúladenie ustanovení zmluvy s platnou právnou úpravou dňa 03.02.2010, v ktorej žalobca uviedol, že zastáva právny názor, že dojednania ohľadom úročenia úrokovej sadzby v budúcnosti sú
neplatné a žiadal zmenu úrokovej sadzby na primeranú úroveň, a to úroveň EURIBOR 6M, zvýšenú o obchodnú prirážku banky v maximálnej výške 0,57 %. Žalovaná v odpovedi žalobcovi uviedla, že považuje aktuálnu úrokovú sadzbu za korektnú a určenú v súlade s dohodou zmluvných strán a navrhla žalovanému zmenu úrokovej sadzby na úrokovú sadzbu fixnú (3 ponuky výšky úrokovej sadzby v nadväznosti na dobu viazanosti) bez poplatku, ktorú žalobca neakceptoval. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo tiež preukázané, že žalobcovi sa menila úroková sadzba k úveru tak, že od uzavretia zmluvy do 30.11.2002 bola uplatňovaná ročná úroková sadzba vo výške 8,50 %, od 01.12.2002 do 31.05.2004 8,00 %, od 01.06.2004 do 30.12.2005 7,50 %, od 31.12.2005 do 31.05.2006 6,80 %, od 01.06.2006 do 31.07.2006 7,20 %, od 01.08.2006 do 01.04.2007 7,90 %, od 02.04.2007 do 30.04.2010 7,65 %, od 01.05.2010 je výška ročnej úrokovej sadzby vo výške 6,30 %. Z výpisov z účtu k úveru žalobcu vyplynulo, že žalobca uhradil žalovanej k 17.01.2002 celkovo sumu 126.358,54 eur, zostatok istiny úveru bol vo výške 45.084,91 eur. Uvedené skutočnosti medzi stranami neboli sporné, sporným bolo posúdenie platnosti zmluvného dojednania o úrokovej sadzbe a či v nadväznosti na to vzniklo na strane žalovanej bezdôvodné obohatenie a nárok žalobcu na jeho vydanie (vrátane úžitkov z bezdôvodného obohatenia) a nárok na náhradu tým spôsobenej ujmy. Posúdením zmluvného dojednania týkajúceho sa úročenia úveru (jeho určitosti, jasnosti, zrozumiteľnosti dohody o úrokovej sadzbe a namietaným rozporom čl. III zmluvy so základnými podmienkami zmluvy, žiadosťou o úver a notárskou zápisnicou, či nejde o neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle Občianskeho zákonníka a či bola žalovaná povinná uvedenú zmluvnú podmienku upraviť v lehote 3 mesiacov od účinnosti novely Občianskeho zákonníka) dospel súd prvej inštancie k záveru, že zmluva (zmluva o hypotekárnom úvere) má všetky podstatné náležitosti zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka ako odplatného právneho úkonu, ktorú odplatu za hlavný predmet plnenia predstavujú úroky (cena úveru). Súd prvej inštancie poukázal na ust. § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je skúmanie neprijateľnosti zmluvných podmienok obmedzené tak, že sa nevzťahuje na hlavný predmet plnenia a cenu plnenia (v súlade s čl. 4 ods. 2 smernice 93/13/EHS na hlavný predmet plnenia a primeranosť ceny), ktorý je vylúčený spod ochrany inštitútom neprijateľnej zmluvnej podmienky, ak bol vymedzený jasne a zrozumiteľne
- a to isté platí aj pokiaľ ide o otázku ceny. Súd prvej inštancie dovodil, že v svetle uvedeného je výška úrokovej sadzby zo zmluvy vylúčená zo súdneho prieskumu neprijateľnosti zmluvných podmienok (§ 53 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka), a to za splnenia podmienok jej transparentnosti, teda jej preskúmanie je obmedzené na posúdenie, či úroková sadzba (cena plnenia pri zmluve o úvere) bola vymedzená jasne a zrozumiteľne a či tu existuje tvrdený rozpor ustanovenia čl. III zmluvy so základnými ustanoveniami zmluvy (a notárskou zápisnicou). Tvrdenia žalobcu, že spôsob určenia úrokovej sadzby je neurčitý a rozporný, vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodné a nepreukázané, nestotožnil sa ani s argumentáciou, že pohyblivá sadzba musí byť stanovená celá ako sadzba pohyblivá a že nemôže byť určovaná sčasti fixným menovateľom. Poukázal na charakteristiku variabilnej (pohyblivej) úrokovej sadzby (že sa v priebehu času mení) a že z článku III. bodu 2 zmluvy vyplýva, že úroková sadzba je tvorená sadzbou fixnou vo výške 7 % p.a. z 50 % výšky úveru, ktorá je garantovaná po celú lehotu splatnosti úveru a úrokovou sadzbou pohyblivou na zvyšok úveru. S odkazom na čl. VI bod 1 VOP sa súd prvej inštancie nestotožnil so záverom žalobcu, že čl. III bod 2 zmluvy odporuje základným podmienkam (a notárskej zápisnici), kde bola dohodnutá pohyblivá sadzba 8,5 % p.a., keďže je v ňom len bližšie stanovený spôsob úročenia pohyblivej úrokovej sadzby a nevyhodnotil čl. III zmluvy ani ako rozporný so základnými podmienkami zmluvy, notárskou zápisnicou či VOP. Argumentácia žalobcu o tom, že sa mala jeho dohodnutá pohyblivá úroková sadzba riadiť referenčnou nákladovou úrokovou sadzbou (napr. aj BRIBOR 6M, BRIBOR 12M, EUROBOR) zvýšenou o nemennú maržu (dohodnutú v zmluve) vyhodnotil ako bez opory v zmluve a v rozpore s definovaním stranami dohodnutej pohyblivej úrokovej sadzby (viazanie úrokovej sadzby na referenčnú nákladovú úrokovú sadzbu zvýšenú o nemennú maržu banky zodpovedá typu plávajúcej úrokovej sadzby, čo vyplynulo zo Znaleckého posudku č. 26/2015 vypracovaného znaleckou organizáciou Appraisal services s.r.o. dňa 20.07.2015 (ďalej len „Znalecký posudok č. 26/2015“), jeho časti 7) a v čl. III bod 2 zmluvy určená úroková sadzba nezodpovedá ani vymedzeniu sadzby fixnej. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluvne dohodnutý spôsob úročenia úveru spadá pod typ úrokovej sadzby pohyblivej a že v nadväznosti na zmenu výšky úrokovej sadzby z 50 % výšky úveru sa totiž nepochybne mení celá úroková sadzba, teda vyhodnotil námietky žalobcu týkajúce sa rozporu zmluvy za nedôvodné. Žalobca žiadal o pohyblivú úrokovú sadzbu vo výške 8,5 %, tá bola zmluvne dohodnutá, s čím žalobca podpisom zmluvy súhlasil, žiadny rozpor nenamietal, nenamietal ho pri spísaní notárskej zápisnice (ktorej súčasťou je celá zmluva, VOP a OP), ani pri žiadosti o vyplatenie sumy úveru a ani pri žiadosti o zmenu zmluvných podmienok dňa 19.01.2004. Podľa názoru súdu prvej inštancie preto neobstojí jeho tvrdenie o výklade zmluvy tak, že bola dohodnutá len pohyblivá úroková sadzba vo výške 8,5 % p.a. bez zreteľa na článok III. zmluvy a vo vzťahu
k transparentnosti ustanovenia o úrokovej sadzbe mal za preukázané, že výška úrokovej sadzby a spôsob jej určenia bol dohodnutý určito a jasne, nepripúšťajúci podľa názoru súdu prvej inštancie rôzny výklad, teda platne a nebolo možné vyhodnotiť ho ako neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 3 písm. i) Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie nezistil rozpor zmluvy s ustanoveniami Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, nebolo potrebné zmluvu zosúladiť v zmysle ust. § 879e Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie, poukazujúc na medze ochrany spotrebiteľa, spravodlivú ochranu poskytovanú priemernému spotrebiteľovi a jeho definíciu, skonštatoval, že v danej veci nešlo o výklad zmluvy v prospech alebo neprospech spotrebiteľa, keďže dohoda o výške úrokovej sadzby bola jasná, určitá, nepripúšťala rozdielny výklad, že na vôľu strán je nutné hľadieť (usudzovať) z vonkajších okolností spojených s uzavretím a realizáciou zmluvy, na následne konanie účastníkov po podpise zmluvy, pričom posúdením uvedeného ustálil, že znenie zmluvy zodpovedá podmienkam skutočnej vôle účastníkov zmluvy, z ktorého je potrebné prioritne vychádzať. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie nevyhodnotil neplatnosť zmluvného dojednania o úrokovej sadzbe podľa ust. § 37 Občianskeho zákonníka, ktoré posúdil za dostatočne určité a zrozumiteľné, teda platné. Vychádzajúc z ust. § 68 a § 75 zákona č. 483/2001 Z.z. súd prvej inštancie preskúmal aj VOP pre hypotekárne úvery a VOP a dospel k záveru, že obsahujú všetky náležitosti vyžadované zákonom (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy) a že žalovaná si splnila všetky povinnosti, ktoré jej zo zákona č. 483/2001 Z.z. vyplývali. Zmluvy boli so žalovanou pripravené na základe žiadosti žalobcu a podkladov týkajúcich sa konkrétnej žiadosti o poskytnutie úverov a boli uzavreté v súlade so zákonom č. 482/2001 Z.z., obsahovali povinné náležitosti (§ 75) a vzhľadom na špecifikum hypotekárnych úverov, resp. úverov nad hodnotu 20.000 eur, zmluvné podmienky boli individuálne dohodnuté na konkrétny úver (výška úveru, úroková sadzba, podmienky a doba splácania, zabezpečenie záväzku a ďalšie podmienky, za ktorých bol úver poskytnutý). Posúdením súladu zmluvy so zákonom č. 634/1991 Zb. (v znení účinnom ku dňu podpisu zmluvy a najmä žalobcom namietanými ust. § 3 ods. 1 a § 12 ods. 2 písm. b) a d) zákona č. 634/1991 Zb.; pozn. odvolacieho súdu: správne má byť uvedený zákon č. 634/1992 Zb.) súd prvej inštancie nevyhodnotil konanie žalovanej v rozpore ustanoveniami tohto zákona, žalovaná si splnila povinnosti poskytovať služby za ceny dohodnuté v súlade s cenovými predpismi ako aj ďalšie napr. informačné povinnosti o poskytovanej službe (zverejnila a aj poskytla žalobcovi VOP pre hypotekárne úvery a VOP). Podľa súdu prvej inštancie žalovaná žalobcu dostatočne informovala o cene poskytovaných služieb platnej v okamihu ponuky, pričom táto informácia o cene platnej v okamihu ponuky ani nemohla u žalobcu ako priemerného spotrebiteľa vzbudiť nesprávny dojem o cene (ani o tom, že určenie ceny závisí od okolností, od ktorých v skutočnosti nezávisí, prípadne že bude zvýšená, znížená alebo nezmenená, aj keď to tak nie je, ako tvrdí žalobca), keďže súd prvej inštancie považuje ustanovenia o úroku ako cene úveru za dostatočne určité. Ako účelové tvrdenie žalobcu vyhodnotil súd prvej inštancie námietky, že sa nemal čas oboznámiť resp. sa neoboznámil s VOP a VOP pre hypotekárne úvery, ktorú skutočnosť začal tvrdiť až niekoľko rokov od podania žaloby a z dôvodu, že vyhlásenie žalobcu o oboznámení sa s nimi sa nenachádza len v zmluve, ale aj v notárskej zápisnici, naviac z obsahu dokumentácie k úveru je zrejmé, že žalobca od podania žiadosti o úver dňa 29.06.2002 do podpísania zmluvy priebežne komunikoval (predkladal napr. listiny týkajúce sa dokladovania príjmu a jeho majetkových pomerov, opisu a ocenenia nehnuteľnosti, poistenia), uzavretie zmluvy sa pripravovalo v priebehu takmer troch mesiacov, teda námietka žalobcu, že zmluva bola pripravovaná bez jeho akejkoľvek súčinnosti nebola dôvodná. Posúdením platnosti dohody o výške úrokov s poukazom na dobré mravy v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka a so zreteľom na to, či dohodnuté úroky presiahli mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (bližšie viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009) súd prvej inštancie uviedol, že preveroval úrokové miery podobného úveru v bankách z internetovej stránky Národnej banky Slovenska (NBS) a z priložených prehľadov úrokových sadzieb a zistil, že pri úvere so splatnosťou nad 5 rokov v období 09/2002 činil úrok od 8,68 % do 9,27 % p.a., je teda zrejmé, že úrok dohodnutý medzi účastníkmi zmluvy značne neprevyšuje mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (je dokonca nižší) a nemožno ho považovať ani za rozporný s dobrými mravmi a už vôbec nie za úžernícky, ako tvrdí žalobca. Podľa súdu prvej inštancie nebol daný dôvod k tomu, aby s poukazom na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka priznal žalobcovi právo, ktorého sa v konaní domáha, keďže konanie žalovanej pri poskytnutí úveru nemožno označiť za nepoctivé alebo v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie považoval za potrebné poukázať a prihliadnuť aj na okolnosti nasledujúce po uzavretí zmluvy, a to napísanie notárskej zápisnice, žiadosť žalobcu o čerpanie úveru dňa 30.09.2002, žiadosť žalobcu zo dňa 19.01.2004 o predĺženie doby splatnosti úveru, ako aj na ďalšiu telefonickú komunikáciu zo strany žalovanej na žalobcu ako klienta (záznam z 17.06.2004), a to bez akejkoľvek sťažnosti či námietky týkajúcej sa
nejasnosti, neurčitosti či rozpornosti ustanovení o úrokovej sadzbe, čo namietal prvýkrát až v roku 2010, ako aj na to, že žalobcovi bola úroková sadzba v priebehu rokov v súlade so zmluvou znižovaná. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca celkovo uhradil žalovanej k 17.01.2002 sumu 126.358,54 eur, titulom poskytnutia úroku mu bola vyplatená suma 82.984,80 eur, následne mu bol do roku 2021 vyplatený štátny príspevok vo výške 50.552,59 eur (refundácia zaplatených úrokov vo výške 4,5 %) a v konaní sa domáha od žalovanej celkovo vyplatenia sumy 333.160,27 eur spolu z úrokmi z omeškania, ktorých výška nie je zanedbateľná. Súd prvej inštancie dodal, že pokiaľ žalobca tvrdil, že nemá inú možnosť ako zostať v zmluvnom vzťahu so žalovanou (pozn. odvolacieho súdu: súd prvej inštancie chybou v písaní uvádza „so žalobcom“), inak by prišiel o štátny príspevok v zmysle ust. § 84 zákona č. 483/2001 Z.z., toto tvrdenie nie je správne, pretože podľa platnej právnej úpravy v čase podania žaloby síce možnosť zachovania štátneho príspevku nebola, ale od 01.01.2012 je umožnené poberateľom hypotekárnych úverov s pevnou výškou štátneho príspevku poskytnutých pred 01.07.2003 (čo je aj úver žalobcu) preniesť si štátny príspevok v pôvodnej výške na novú zmluvu o hypotekárnom úvere pri splnení určitých podmienok, teda žalobca nie je „viazaný“ len na poskytnutý hypotekárny úver. Na judikatúru, na ktorú v konaní poukazoval žalobca a od ktorých svoj nárok odvodzoval, súd prvej inštancie neprihliadal, pretože sa na daný prípad s poukazom na rozdielny skutkový a právny stav nevzťahuje a osobitne sa súd prvej inštancie vyjadril k rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-125/18 Gómez del Moral Gaush proti Bankia SA, ktorý sa venuje nejasnosti a nevýhodnosti úrokovej sadzby, a to z dôvodu, že s cieľom zabezpečiť vyššiu úroveň ochrany spotrebiteľa, akú stanovuje smernica 93/13/EHS nebola výnimka vyplývajúca z článku 4 ods. 2 (t.j. výnimka týkajúca sa nemožnosti preskúmavania neprijateľnosti podmienky týkajúcej sa hlavného predmetu a ceny plnenia, ktorú SR inkorporovala do právneho poriadku) prebratá do španielskeho právneho poriadku, preto ju nemohol vzhľadom na odlišnú právnu úpravu na vec vôbec aplikovať. Na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení jeho výsledkov podľa právnej úpravy v dobe rozhodnej pre vznik predmetných zmluvných vzťahov, dospel súd prvej inštancie k záveru, že medzi stranami vznikol platne záväzkový vzťah zo zmluvy (z úverovej zmluvy), právne kvalifikovanej ako hypotekárny dlhodobý splátkový úver na dobu 30 rokov podľa ust. § 75 zákona o bankách a ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorá bola platne uzavretá žalobcom ako spotrebiteľom a žalovanou ako dodávateľom, neobsahovala neprijateľné zmluvné podmienky a dohoda o úrokovej sadzbe nie je neplatným dojednaním v zmysle ust. § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka. Posúdením otázky, či inkasovanie súm pripadajúcich na úrok a istinu úveru z účtu žalobcu bolo vykonané žalovanou v súlade so zmluvným dojednaním, ktorá otázka je odbornou otázkou, vychádzal súd prvej inštancie zo záverov Znaleckého posudku č. 26/2015. Zo znaleckého posudku č. 26/2015 vyplynulo, že časť anuitných splátok pripadajúcich na platby úrokov inkasované žalovanou boli počas sledovaného obdobia (od 16.12.2002) vypočítané korektne a nedochádzalo k ich navyšovaniu. Znalecká organizácia uviedla obvyklú výšku úrokov pre daný typ úrokovej sadzby požadovanú za úvery, ktoré poskytovali banky v mieste sídla dlžníka v čase zmluvy, resp. zmeny úrokovej sadzby, z ktorého vyplýva, že priemerná úroková sadzba podľa NBS bola od 24.09.2002 vo výške 8,77 % (s poznámkou, že priemernú úrokovú sadzbu podľa NBS pre nové úvery zverejňovala NBS od roku 2004). Vychádzajúc z odborných záverov znalca, že sumy skutočne inkasovaných súm pripadajúcich na platby úrokov zodpovedajú sumám, ktoré bola žalovaná oprávnená v súlade s čl. III. zmluvy inkasovať, dospel súd prvej inštancie k záveru, že nebola naplnená skutková podstata bezdôvodného obohatenia (majetkový prospech žalovanej na úkor žalobcu), keďže z účtu žalobcu boli žalovanou inkasované sumy na základe platne uzavretej zmluvy, vrátane dohody o úročení. Záverom súd prvej inštancie pripustil, že nespochybňuje, že úrok dohodnutý v zmluve je vyšší, ako úrok pri úverových zmluvách poskytovaný v čase jeho rozhodovania, ale dovodil, že uvedené nemôže znamenať, že súd prvej inštancie určí, že má žalovaná povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie spočívajúce v úrokoch inkasovaných v súlade s platne dohodnutou zmluvou. V nadväznosti na neexistenciu nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, vyvodil súd prvej inštancie ako nedôvodný aj nárok žalobcu na vydanie úžitkov z bezdôvodného obohatenia. K nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy resp. primeraného finančného zadosťučinenie žalobcovi uviedol, že tento nárok žalobcu vychádza z predpokladu vyslovenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky a neplatnosti zmluvného ustanovenia, čo však v tomto konaní konštatované nebolo, preto žalobcovi neprináleží ani tento nárok a tak nemohol posúdiť ako dôvodné ani uloženie povinnosti žalovanej úročiť úver odo dňa uzavretia zmluvy nulovou úrokovou sadzbou, keďže žalovaná je povinná úročiť úver úrokovou sadzbou v súlade so zmluvou. Na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobu žalobcu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol bez potreby sa osobitne vysporiadavať s ostatnými pre konanie nepodstatnými námietkami žalobcu. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 v spojení § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a plne úspešnej žalovanej priznal proti neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania žalovanej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
3. Proti rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovel alebo napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Z obsahu odvolania je možné dovodiť, že žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobca argumentoval aplikáciou ust. Občianskeho zákonníka týkajúcich sa náležitostí a platnosti právnych úkonov, ustanovení o spotrebiteľských zmluvách účinných od 01.04.2004, ustanoveniami zákona č. 634/1992 Zb., ktoré podľa žalobcu súd prvej inštancie nesprávne aplikoval na posúdenie neprijateľnosti zmluvných podmienok v zmluve, nedostatočne chránil spotrebiteľa v spotrebiteľskom vzťahu pred nekalými praktikami a pred klamlivým konaním žalovanej a fakticky schválil úžerné konanie žalovanej. Žalovaná podľa žalobcu v rozpore s dobrými mravmi a záväznými právnymi predpismi inkasuje od r. 2010 od žalobcu fixný úrok vo výške až 6,3 % ročne z celého zostatku úveru v rozpore so zmluvou, v ktorej aj podľa súdu prvej inštancie bola dojednaná pohyblivá úroková sadzba, inkasuje teda 6- násobne vyšší úrok ako priemerný porovnateľný úrok (1,04 % p.a.). Žalobca s poukazom na to, že bola dojednaná pohyblivá úroková sadzba úveru, uviedol, že jej výška mala byť v súlade s dobrými mravmi priebežne primerane upravovaná tak, aby nevznikol extrémne veľký rozdiel medzi výškou pohyblivej úrokovej sadzby úveru a porovnateľnou úrokovou sadzbou. Namietal, že žalobcovi nemožno pripisovať na ťarchu, že po schválení úveru žalovanou žalobca neriskoval odmietnutie poskytnutia úveru a podpísal žalovanou predloženú formulárovú/typovú zmluvu a v dobrej viere sa spoľahol, že žalovaná bude dodržovať záväzné právne predpisy a bude konať s odbornou starostlivosťou v súvislosti s úverom. Namietaná neplatnosť dojednaní v zmluve nastala od počiatku, na čo bol povinný súd prvej inštancie prihliadať z úradnej povinnosti, rovnako ako na neprijateľné podmienky v zmluve a neobstojí argument o tom, že je menej dôveryhodné, ak žalobca s oneskorením postupne menil žalobu a vznášal námietky proti dojednaniam v zmluve, pretože oneskorenie bolo spôsobené jednak počiatočnou nízkou informovanosťou žalobcu a namietané nedostatky sa prejavovali postupne. Z vykonaného dôkazu - Protokol o schválení úveru zo dňa 23.09.2002 (ďalej len „protokol o schválení úveru“) súd prvej inštancie nedovodil a nezistil dôležitú skutočnosť, že žalovaná schválila úver so žalobcom vymieneným typom úrokovej sadzby úveru: pohyblivá na celý zostatok Úveru (teda nie s fixnou ani s kombinovanou úrokovou sadzbou), čo bolo rozhodujúcou skutočnosťou, ako vyplýva zo žiadosti o úver. Žalobca tak legitímne očakával, že pohyblivá úroková sadzba úveru sa bude počítať z nesplateného zostatku úveru, nie z inej sumy a že sa nebude vzťahovať len na nejakú časť úveru, teda že žiadna časť úveru nebude úročená fixnou úrokovou sadzbou, a že úrok sa nebude počítať z vyššej sumy ako je nesplatený zostatok úveru. Žalovaná sama považuje fixnú úrokovú sadzbu za rozdielnu od pohyblivej úrokovej sadzby s čím žalobca súhlasil. Napriek tomu súd prvej inštancie vyložil „typ úrokovej sadzby: fixná na 50 % výšky Úveru“ ako typ úrokovej sadzby: pohyblivá, čo je tiež v rozpore so zhodne prejavenou vôľou žalobcu a žalovaného. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil a vykladal obsah prejavu vyjadreného „Úroková sadzba tvorená fixnou úrokovou sadzbou vo výške 7% p.a. z 50% výšky Úveru a Úrokovou sadzbou pohyblivou na zostatok výšky Úveru“ ako pohyblivú úrokovú sadzbu, počas úverového vzťahu, ktorá môže byť zmenená, ktorý výklad je v rozpore so smernicou 93/13/EHS, podľa ktorej v pochybnostiach platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Namietal, že súd prvej inštancie neakceptoval výklad, podľa ktorého „pohyblivá úroková sadzba úveru“ sa vykladá výlučne ako úroková sadzba, ktorá je v celom rozsahu pohyblivá (celá úroková sadzba pre celý zostatok úveru), teda nie je ňou úroková sadzba zložená čo i len z časti z fixnej úrokovej sadzby, teda namietal záver súdu prvej inštancie, že zmluvne dohodnutý spôsob úročenia úveru spadá svojou povahou pod typ úrokovej sadzby pohyblivej (v priebehu času sa meniacej) a argumentoval jazykovým výkladom a významom slova „pohyblivý“ a „fixný“. Žalobca uviedol, že súd prvej inštancie v rozpore so skutkovým stavom preukázaným listinnými dôkazmi - žiadosťou o úver, protokolom o schválení úveru, Notárskou zápisnicou a základnými podmienkami v zmluve - nepreskúmateľne, nesprávne právne posúdil, keď žalobca ani žalovaná neprejavili vôľu dojednať fixnú úrokovú sadzbu úveru, a to ani z časti, ako je to zrejmé zo Žiadosti o úver a protokolu o schválení úveru, teda článok III. zmluvy nezodpovedá zhodne prejavenej vôli žalobcu a žalovaného dojednať pohyblivú úrokovú sadzbu úveru a žalovaná do zmluvy v článku III. bod 2 nepoctivo, klamlivo, ľstivo zapracovala dojednanie o fixnej úrokovej sadzbe vo vzťahu k 50 % výšky úveru. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil aj to, že danej veci vraj nešlo o výklad zmluvy v prospech alebo neprospech spotrebiteľa, keďže mal za to, že bola dohoda o výške úrokovej sadzby jasná a určitá a podľa názoru súdu nepripúšťa rozdielny výklad, čím odmietol aplikovať na skutkový stav ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka a ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného od 01.04.2004, vrátane smernice 93/13/EHS.
Žalobca sa nestotožnil so záverom, že zmluva má všetky náležitosti zmluvy o úvere podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, že zo zmluvy je nepochybne zrejmý záväzok žalobcu zaplatiť úroky dohodnuté v zmluve a že viazanie úrokovej sadzby na referenčnú nákladovú úrokovú sadzbu zvýšenú o nemennú maržu banky zodpovedá typu plávajúcej úrokovej sadzby a nie úrokovej sadzby pohyblivej, keď tieto sú si veľmi podobné, obe sú naviazané na referenčnú nákladovú úrokovú sadzbu zvýšenú o nemennú maržu banky a líšia sa len tým, že plávajúca úroková sadzba sa automaticky mení presne v termínoch, kedy sa zmení referenčná nákladová úroková sadzba a pohyblivá úroková sadzba sa mení vo vopred zmluvne dohodnutých pravidelných termínoch. Žalobca dovodil, že akákoľvek odchýlka od písomnej informácie v Žiadosti o úver o tom, že celý úver bude úročený pohyblivou úrokovou sadzbou je neplatná a neprijateľná podmienka, čo súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil. Žalobca uviedol, že žalovaná v konaní výslovne potvrdila predchádzajúce svojvoľné jednostranné určovanie výšky úrokovej sadzby úveru a napriek tomu, že neexistuje dojednanie, v ktorom je výpočet pohyblivej úrokovej sadzby úveru jasne, zrozumiteľne, určito, transparentne vysvetlený a stanovený, súd prvej inštancie v rozpore s týmto nesporným tvrdením dovodil, že bola dohoda o výške úrokovej sadzby jasná a určitá a nepripúšťa rozdielny výklad a nevyhodnotil neplatnosť zmluvného dojednania o úrokovej sadzbe podľa ust. § 37 Občianskeho zákonníka. Bez dojednania o spôsobe určovania výšky pohyblivej úrokovej sadzby úveru a dojednania termínov jej určovania v zmluve, žalovaná nebola oprávnená jednostranne určovať výšku pohyblivej úrokovej sadzby úveru, preto sa bezdôvodne obohacovala na úkor žalobcu inkasovaním úrokových platieb. Neplatnosť dojednania článku III. bod 2 zmluvy vyvodzoval žalobca od porušenia kogentného ust. § 493 Občianskeho zákonníka a jednostranné určovanie konkrétnej výšky pohyblivej úrokovej sadzby žalovanou bez dohody so žalobcom bolo svojvoľné, bez opory v zmluve, neurčité, netransparentné a je neplatné podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a odklonu od judikátov (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len „NS ČR“), sp. zn. 29 Odo 1000/2004, R 34/97 (NS ČR), rozsudok NC ČR sp. zn. 29 Cdo 1918/2000). Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil, že zmluva bola uzavretá platne, neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a dohoda o úrokovej sadzbe nie je ani neplatným dojednaním v zmysle ust. § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka rovnako ako platnosť vyhlásenia spotrebiteľa v typovej zmluve, že podpisom potvrdzuje, že sa vopred oboznámil a mal dosť času premyslieť si všeobecné obchodné podmienky (VOP), čo podľa žalobcu nie je dôkazom o oboznámení sa spotrebiteľa s VOP, s ktorými sa žalobca nemal možnosť oboznámiť a premyslieť si zmluvu vrátane VOP. Za neprijateľnú považoval žalobca aj podmienku čerpania úveru, a to povinnosť žalobcu podpísať notársku zápisnicu, ktorej podpis mal pre žalobcu (spotrebiteľa) aj ten škodlivý dôsledok, že došlo k presunu dôkazného bremena zo žalovaného na žalobcu v otázke, či sa žalobca skutočne oboznámil s predloženými zmluvnými podmienkami, zmluvou a VOP, keď v deň podpisu zmluvy obdržal mnohostranové dokumenty, žalobca tak nemal dostatok času ich prečítať, preštudovať, porozumieť im a posúdiť ekonomické dôsledky, ktoré z týchto dokumentov pre žalobcu vyplývajú. Dojednanie v článku III. bod 2 zmluvy je neplatné umožňujúce žalovanému jednostranne meniť/určovať výšku pohyblivej úrokovej sadzby bez právneho dôvodu, ktorý je uvedený v zmluve v rozpore s ust. § 53 ods. 3 písm. i) Občianskeho zákonníka. Žalobca namietal aj to, že súd prvej inštancie neposudzoval neprijateľnosť podmienok v zmluve a neaplikoval na skutkový stav ust. § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. a výpočet úrokovej sadzby, ktorý považoval za rozporný s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie nesprávne dovodil, že zmluvy boli so žalovanou pripravené na základe žiadosti žalobcu a podkladov týkajúcich sa konkrétnej žiadosti o poskytnutie úverov, pretože táto bola vypracovaná v rozpore so skôr zhodne prejavenou vôľou žalobcu a žalovanej. Pokiaľ súd prvej inštancie dovodil, že úroková sadzba bola individuálne dojednaná, uvedené je v rozpore so skutkovým stavom veci, pretože dojednaná bola pohyblivá úroková sadzba, nie výška pohyblivej úrokovej sadzby úveru vo výške 8,5 % ročne ku dňu podpisu zmluvy a jedná sa o štandardné podmienky vo formulárovej zmluve. Súd prvej inštancie nesprávne dovodil, že komunikácia žalobcu ohľadom dokladovania príjmu, majetkových pomerov, opisu a ocenenia nehnuteľnosti, poistenia bola poskytovaním súčinnosti zo strany žalobcu pri spisovaní zmluvy žalovanou. Žalobca uviedol aj to, že ako spotrebiteľ, ani priemerný spotrebiteľ, nemôže pochopiť fungovanie spôsobu výpočtu výšky pohyblivej úrokovej sadzby úveru a nemôže posúdiť ekonomické dôsledky dojednania o určovaní výšky pohyblivej úrokovej sadzby na jeho finančné záväzky zo zmluvy, z ktorého nie je jasné, ako sa určí výška pohyblivej úrokovej sadzby v závislosti od ktorých konkrétnych dojednaných dôvodov a žalobca objektívne nemal možnosť overiť ani správnosť jednostranného určenia pohyblivej úrokovej sadzby ku dňu podpisu zmluvy vo výške 8,5 % ročne, čo je potrebné vyhodnotiť v neprospech žalovanej. Opakovane žalobca namietal konanie žalovanej v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore s platnými právnymi predpismi napr. zákonom č. 634/1992 Zb. pri uzatváraní zmluvy, ktorá nemá všetky zákonné náležitosti zmluvy o úvere podľa Obchodného zákonníka, neobsahuje platné dojednanie o právnom dôvode na inkasovanie úrokov a žalovaná nebola podľa
zmluvy oprávnená inkasovať úroky a nekonala s odbornou starostlivosťou. Žalovaná neupravovala výšku pohyblivej sadzby tak, ako klesali priemerné úrokové sadzby pre porovnateľné úvery. Rozporoval aj záver súdu prvej inštancie o tom, že konanie žalovanej nebolo nepoctivé a v rozpore s ust. § 3 Občianskeho zákonníka, a to v rozpore s neexistenciou platného dojednania o spôsobe určovania výšky pohyblivej úrokovej sadzby hrubým nepomerom aktuálnej výšky úrokovej sadzby k aktuálnej priemernej výške úrokovej sadzby (1,04 %) a klamlivým konaním žalovanej. Súd prvej inštancie podľa žalobcu zohľadnil iba účelovo vybraté okolnosti uzavretia zmluvy a namietal, že zákon č. 250/2008 Z.z. je potrebné na prejednávanú vec aplikovať. Žalobca namietal záver súdu prvej inštancie o tom, že sa nenaplnila skutková podstata bezdôvodného obohatenia, keď zmluva neobsahuje platné dojednanie o určovaní výšky pohyblivej úrokovej sadzby, ktoré by oprávňovalo žalovanú inkasovať z bežného účtu žalobcu úrokové platby, teda žalovaná sa bezdôvodne obohacovala na úkor žalobcu, žalovaná nepreukázala hospodársky dôvod inkasovania úrokových platieb žalovanou z bežného účtu žalobcu vo výškach, v akých ich žalovaná inkasovala. Ku konštatovaniu súdu prvej inštancie, že žalovaná účtovala sumy úhrad anuitných splátok žalobcu správne, doplnil žalobca, že rovnako ako znalecké dokazovanie vychádza z nesprávneho predpokladu, že zmluva obsahuje platné dojednanie o úroku. Súd prvej inštancie nezabezpečil odstránenie žalobcom namietaných nedostatkov znaleckého posudku ani sa nevysporiadal s týmito námietkami. V dôsledku prijatia tohto záveru súdu prvej inštancie nie je správny ani záver, že je nedôvodný aj nárok žalobcu na úroky z omeškania a na vydanie úžitkov z bezdôvodného obohatenia, pretože žalovaná bola nedobromyseľná pri bezdôvodnom obohacovaní sa na úkor žalobcu, ktorú žalobca v konaní preukázal a žalovaná nerozporovala. Žalobca navrhoval vydať medzitýmny rozsudok o výške bezdôvodného obohatenia žalovanej a aby súd prvej inštancie následne vykonal znalecké dokazovanie na výšku prospechu/úžitku z bezdôvodného obohatenia, pričom súd prvej inštancie sa riadne nezaoberal argumentami a porušil jeho právo na spravodlivý proces. Obdobné žalobca namietal aj vo vzťahu k nemajetkovej ujme a bezúročnosti úveru, kde žalobca namietal rozpor so zásadou, že nikto nesmie mať prospech z vlastného nepoctivého správania a ustanoveniami smernice 93/13/EHS a poukázal na judikatúru ako v konaní pred súdom prvej inštancie a ktorá vyplýva aj z ust. § 75 ods. 6 zákona č. 483/2001 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2004, nakoľko žalovaná si nesplnila povinnosť podľa ust. § 122b ods. 2 zákona č. 483/2001 Z.z. najneskôr do 31.12.2004 zosúladiť zmluvu s týmto zákonom a nesprávne súd prvej inštancie dovodil, že na právny vzťah sa aplikujú ustanovenia zákona č. 483/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, teda nie úpravy účinné k 01.01.2004, čo je podľa žalobcu v rozpore s ust. § 122b ods. zákona č. 483/2001 Z.z. a nesprávne uviedol, že ust. § 122a zákona č. 483/2001 Z.z. vylučuje aplikáciu ust. § 75 ods. 4 písm. d) a § 75 ods. 6 zákona č. 483/2001 Z.z., pritom ust. § 122a upravuje len prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.07.2003, nevzťahuje sa na úpravy účinné až od 01.01.2004. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil, že zmluva obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom č. 483/2001 Z.z., pretože nevychádzal zo znenia zákona č. 483/2001 Z.z. účinného k 01.01.2004, hoci najneskôr od 31.12.2004 musela mať zmluva náležitosti vyžadované zákonom č. 483/2001 Z.z. účinným k 01.01.2004 a zmluva neobsahovala náležitosti podľa ust. § 75 ods. 4 písm. d) zákona č. 483/2001 Z.z. (podmienky závislé od objektívnych skutočností, pri ktorých splnení môže byť upravená výška ročnej percentuálnej úrokovej sadzby alebo iné náklady vyžadované od klienta). Súd prvej inštancie sa nezaoberal ani žiadosťou žalobcu na vrátanie uhradených súdnych poplatkov.
4. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že zotrváva na svojich doterajších vyjadreniach a v plnom rozsahu sa s napadnutým rozsudkom stotožňuje.
5. Žalobca k vyjadreniu žalovanej iba uviedol, že trvá na podanom odvolaní a predchádzajúcej argumentácii.
6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 CSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatnenej žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 CSP) a na ich základe dospel k vecne správnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP).
7. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, sa po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP) s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, podrobne sa zaoberal vecnou a právnou argumentáciou strán sporu (najmä žalobcu) a zrozumiteľným a vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlil svoje úvahy, na základe ktorých považoval nárok žalobcu v celom rozsahu za neopodstatnený.
8. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou (primárne) domáhal vydania bezdôvodného obohatenia zo zmluvy (zo zmluvy o hypotekárnom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 24.09.2002), následne nárokov, ktoré záviseli od posúdenia tohto nároku (zaplatenia nemajetkovej ujmy a primeraného finančného zadosťučinenia a určenie úročenia úveru). Namietal neplatnosť (neprimeranosť zmluvnej podmienky) ust. čl. III bod 2 zmluvy: „Zmluvné strany sa dohodli, že úroková sadzba je tvorená úrokovou sadzbou fixnou vo výške 7% p.a. z 50 % výšky úveru, ktorá je veriteľom garantovaná po celú lehotu splatnosti úveru a úrokovou sadzbou pohyblivou na zostatok úveru.“, v dôsledku neplatnosti ktorého žalovaná neoprávnene inkasovala od žalobcu úroky. Namietal aj to, že citované ustanovenie zmluvy je v rozpore so zákonom, základnými podmienkami zmluvy, VOP pre hypotekárne úvery, Obchodnými podmienkami a že žalovaná neznižovala úrokovú sadzu v závislosti od toho, ako sa znižovala referenčná sadzba.
9. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h) CSP) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie v posudzovanej veci nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené.
10. Žalobca vzniesol množstvo (opakujúcich sa) námietok vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, v skutočnosti však nimi len vyjadroval svoj nesúhlas s výsledkom sporu a právnym posúdením veci súdom prvej inštancie. Pokiaľ žalobca namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, odvolací súd zdôrazňuje, že ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“), iba skutočnosť, že strana sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06). Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (uznesenie NS SR z 15.07.2010, sp. zn. 5 Cdo 106/2010).
11. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval v konaní správne, keď vzťah medzi žalobcom a žalovanou zo zmluvy posúdil ako spotrebiteľský, s čím súhlasil aj žalobca, ktorý však namietal nedostatočné poskytnutie ochrany súdom jeho osobe ako spotrebiteľovi voči nekalým praktikám žalovanej a jej konaním v rozpore so zákonom a dobrými mravmi. Zákon o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 250/2007 Z.z.) používa pojem „priemerný spotrebiteľ“, ktorý bližšie nešpecifikuje a to, kto je priemerný spotrebiteľ, akými znalosťami, vedomosťami, resp. vlastnosťami
disponuje vychádza z judikatúry súdov, konkrétne z judikatúry Súdneho dvora EÚ. Súdny dvor EÚ v rámci prejudiciálnej otázky v rozhodnutí C-210/96 zo dňa 16.07.1998 rozobral pojem priemerný spotrebiteľ a ustálil, že je ním taký spotrebiteľ, ktorý je obozretný, všímavý a primerane správne informovaný. Priemerný spotrebiteľ je osoba, ktorá disponuje určitou rozumovou vyspelosťou, neuverí všetkému, čo dodávateľ/predajca tvrdí, ale dokáže kriticky uvažovať. Priemerný spotrebiteľ je tak v súlade s európskou definíciou vykladaný ako osoba opatrná a ostražitá, pričom túto opatrnosť a ostražitosť treba vykladať s ohľadom na relevantnú skupinu, ktorej sú výrobky a služby určené. Obozretný spotrebiteľ sa správa dostatočne ostražito a pozorne, aby neuveril každému marketingovému tipu či už výrobcu alebo obchodníka. Jeho obozretnosť sa má prejavovať napríklad priemerným kritickým myslením. V prípade primerane správne informovaného spotrebiteľa sa prezumuje, že disponuje dostatočnými znalosťami a vedomosťami na to, aby sa vedel správať obozretne a všímavo. V zmysle vyššie uvedeného je zrejmé, že nároky na priemerného spotrebiteľa sú vyššie a prísnejšie než pre spotrebiteľa.
12. Prihliadajúc pri posudzovaní zmluvných vzťahoch strán sporu na postavenie žalobcu ako priemerného spotrebiteľa, ktoré premisy súd prvej inštancie správne aplikoval a dovodil, že žalovaná si voči žalobcovi splnila dostatočne informačné povinnosti (najmä o cene poskytovaných služieb platnej v okamihu ponuky, zverejnila a poskytla žalobcovi VOP pre hypotekárne úvery a VOP), keďže ustanovenia o úroku ako cene úveru sú dostatočne určité (viď. ďalej). Námietky žalobcu, že sa nemal čas oboznámiť resp. sa neoboznámil so zmluvnou dokumentáciou, vrátane VOP a VOP pre hypotekárne úvery, sú aj podľa odvolacieho súdu nedôvodné a účelové, najmä z dôvodu časových súvislostí kontraktačného procesu (žiadosť o úver dňa 29.06.2002, uzavretie zmluvy dňa 24.09.2002) a vyhlásenia žalobcu v zmluve a ostatných zmluvných dokumentoch. Na uvedenom nezmení nič ani argumentácia žalobcu, že ani ako priemerný spotrebiteľ nemôže pochopiť a posúdiť fungovanie spôsobu výpočtu výšky pohyblivej úrokovej sadzby úveru a ekonomické dôsledky dojednania na jeho finančné záväzky zo zmluvy a že objektívne nemal možnosť overiť ani správnosť jednostranného určenia pohyblivej úrokovej sadzby ku dňu podpisu zmluvy. Žalobca mal objektívne, minimálne od 29.06.2002 do 24.09.2002, možnosť sa oboznámiť s podmienkami zmluvy, nebol nútený uzavrieť zmluvu ani čerpať úver za navrhovaných podmienok, a ak mal akékoľvek pochybnosti alebo otázky ohľadne práv a povinností, ktoré pre neho zo zmluvy vyplývajú, mohol si vyžiadať viac času napr. za účelom porady, čo ale žalobca preukázateľne nepožadoval v čase a procese uzatvárania zmluvy.
13. Ani posúdením súladu zmluvy so zákonom č. 634/1991 Zb. (v znení účinnom ku dňu podpisu zmluvy) súd prvej inštancie odôvodnene dospel k tomu, že konanie žalovanej nie v rozpore so žalobcom namietanými ustanovenia (§ 3 ods. 1, § 12 ods. 2 písm. b) a d)) alebo inými ustanoveniami zákona č. 634/1991 Zb. Argumentácia žalobcu ust. § 23a zákona č. 634/1991 Zb. v odvolaní na uvedenom nič nemení, citované ust. len opakovane uvádza, čo je spotrebiteľská zmluva.
14. Právne posúdenie súdom prvej inštancie, ktoré právny režim zmluvy (uzavretej dňa 24.09.2002) podriadilo pod ust. § 497 Obchodného zákonníka a ust. zákona č. 483/2001 Z.z. (predovšetkým ust. § 68, § 75 a § 74) v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, pri zohľadnení, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú je potrebné aplikovať ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka účinné od 01.04.2004 (§ 879f a § 879g, predtým § 879e a § 879f Občianskeho zákonníka), je podľa názoru odvolacieho súdu správne. Ust. § 122a zákona č. 483/2001 Z.z., podľa ktorého „Právne vzťahy vzniknuté zo zmlúv o hypotekárnom úvere uzatvorených pred 1. júlom 2003 sa spravujú podľa doterajších predpisov“ vylučuje použitie novšieho právneho predpisu účinného od 01.01.2004, na ktorom závere nič nemení ani novšie prechodné ust. § 122b zákona č. 483/2001 Z.z. účinného od 01.01.2004, ktoré výslovne uvádza, že „Ustanoveniami tohto zákona sa od 1. januára 2004 spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2004 v súvislosti s bankovými činnosťami alebo inými činnosťami bánk a pobočiek zahraničných bánk, ak tento zákon neustanovuje inak; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2004 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov. Ak tento zákon neustanovuje inak, banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné najneskôr do 31. decembra 2004 zosúladiť s týmto zákonom svoje právne vzťahy voči tretím osobám vrátane členov svojich orgánov, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004 v súvislosti s bankovými činnosťami alebo inými činnosťami bánk a pobočiek zahraničných bánk; tým nie je dotknuté ustanovenie § 122a“. Z uvedeného dôvodu sa na právny režim zmluvy neaplikuje znenie zákona č. 483/2001 Z.z. účinné od 01.01.2004, čo vyvracia argumentáciu žalobcu o tom, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil ak usúdil, že zmluva obsahuje všetky náležitosti vyžadované
zákonom č. 483/2001 Z.z., ak nevychádzal zo znenia zákona č. 483/2001 Z.z. účinného k 01.01.2004 a že zmluva neobsahovala náležitosti podľa ust. § 75 ods. 4 písm. d) zákona č. 483/2001 Z.z.
15. Aplikáciu zákona č. 129/2010 Z.z. aj zákona č. 258/2001 Z.z. vylučuje definícia predmetu ich úpravy a (negatívneho) vymedzenia spotrebiteľského úveru (ktorým nie je hypotekárny úver v zmysle zákona č. 481/2001 Z.z. ani úver nad hodnotu v Sk zodpovedajúcu 20.000 eur), aplikáciu zákona č. 90/2016 Z.z. vylučujú jeho prechodné ustanovenia, podľa ktorých sa ustanovenia zákona nevzťahujú na zmluvy o úvere na bývanie uzavreté pred 21.03.2016 a že vznik právnych vzťahov, ako aj právne účinky úkonov, ktoré nastali pred 21.03.2016, sa posudzujú podľa predpisov účinných do 20.03.2016. S ohľadom na nadobudnutie účinnosti zákona č. 250/2007 Z.z. dňa 01.07.2007 je vylúčená aj jeho aplikácia (prechodné ustanovenia nestanovia inak).
16. Súd prvej inštancie vzhľadom na ním vykonané správne právne posúdenie zmluvy, skúmal súlad ust. č. III. zmluvy s Občianskym zákonníkom (§ 52 až 54 v znení ku 01.04.2004, § 37 a § 39), so zákonom č. 634/1991 Zb. a zákonom č. 483/2001 Z.z. (v znení ku dňu uzatvorenia zmluvy). Zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním a následným právnym posúdením zmluvy súd prvej inštancie dospel k záveru o platnosti zmluvy, najmä jej ust. čl. III bod 2, podľa ktorého „Veriteľ úročí úver úrokovou sadzbou dohodnutou v zmluve. Zmluvné strany sa dohodli, že úroková sadzba je tvorená úrokovou sadzbou fixnou vo výške 7% p.a. z 50 % výšky úveru, ktorá je veriteľom garantovaná po celú lehotu splatnosti úveru a úrokovou sadzbou pohyblivou na zostatok úveru. Zmena výšky úrokovej sadzby je účinná rozhodnutím veriteľa. Veriteľ sa zaväzuje oznámiť zmenu výšky úrokovej sadzby dlžníkovi bez zbytočného odkladu po jej účinnosti. Zmluvné strany sa dohodli, že zmena výšky úrokovej sadzby, nepodlieha povinnosti uzavrieť dodatok k zmluve. Ak zmena úrokovej sadzby má za následok zmenu výšky splátok, je veriteľ oprávnený zmeniť splátkový plán dlžníka a o vykonanej zmene následne dlžníka informovať“, s ktorým záverom súdu prvej inštancie a jeho odôvodnením sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Vzhľadom na odvolacie námietky žalobcu odvolací súd považuje za potrebné len zdôrazniť niektoré aspekty vedúce k záveru o platnosti žalobcom namietaného ustanovenia zmluvy.
17. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že nie je daný nesúlad informácií uvedených v zmluve (v ktorej je uvedená úroková sadzba typ: pohyblivá vo výške 8,50 % p.a. a čl. III bod 2), v žiadosti o úver (v ktorej je uvedená komerčná úroková sadzba v % 8,50 s poznámkou: úroková sadzba je pohyblivá, počas úverového vzťahu môže byť zmenená, úroková sadzba štátneho príspevku v % 4,50), v notárskej zápisnici (v ktorej je uvedená úroková sadzba, ktorá ku dňu podpísania zmluvy bola dohodnutá v základných podmienkach zmluvy ako úroková sadzba pohyblivá vo výške 8,5 % p.a.).
18. Znenie ust. § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka obmedzuje skúmanie neprijateľnosti zmluvných podmienok tak, že sa nevzťahuje na individuálne dojednané podmienky a zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ktorou je v prípade úverovej zmluvy (zmluvy medzi stranami sporu) výška úrokovej sadzby; výška úrokovej sadzby je teda výslovne vylúčená zo súdneho prieskumu neprijateľnosti zmluvných podmienok (§ 53 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka), a to za splnenia podmienok jej transparentnosti (vyjadrenia určito, jasne a zrozumiteľne), ktorú skutočnosť súd prvej inštančne inštancie náležite skúmal a dospel k presvedčivému záveru, že úroková sadzba bola v čl. III dojednaná transparentne (vymedzená jasne a zrozumiteľne) a že nie je daný rozpor medzi ustanovením čl. III zmluvy so základnými ustanoveniami zmluvy (a notárskou zápisnicou), VOP pre hypotekárne úvery a VOP.
19. Totožne so súdom prvej inštancie dospel aj odvolací súd k tomu, že v individuálne dojednanej zmluve bola dojednaná pohyblivá úroková sadzba v súlade s predzmluvnými podkladmi (so žiadosťou o úver aj s protokolom o schválení úveru, ktoré zhodne uvádzajú pohyblivú úrokovú sadzu 8,50 %). Argumentácia žalobcu ohľadne toho, čo zodpovedá pojmu pohyblivá úroková sadzba (podľa žalobcu musí byť stanovená celá ako sadzba pohyblivá a nemôže byť určovaná ani sčasti fixným menovateľom) je mylná a účelová. Správne súd prvej inštancie posúdil dojednanie o úrokovej sadzbe ako sadzbu pohyblivú (ktorá je určovaná bankou a jej aktuálnu výšku banka oznamuje dlžníkovi, pričom banka je oprávnená zmeniť dohodnutú úrokovú sadzbu jednostranne v nadväznosti na úverovú politiku banky, zmenu rizikovosti úverového obchodu alebo v prípade zmeny vývoja na peňažnom a kapitálovom trhu) s odôvodnením, že z článku III. bodu 2 zmluvy vyplýva, že úroková sadzba je tvorená sadzbou fixnou vo výške 7 % p.a. z 50 % výšky úveru, ktorá je garantovaná po celú lehotu splatnosti úveru a úrokovou sadzbou pohyblivou na zvyšok úveru. Je teda zrejmé, že v nadväznosti na zmenu výšky úrokovej sadzby
z 50 % výšky úveru sa nepochybne mení celá (výsledná) úroková sadzba (výsledok výpočtu podľa zmluvne dojednaného vzorca), čo vyvracia námietky žalobcu týkajúce sa rozporu zmluvy s prejavenou vôľou strán, s právnymi predpismi, so základnými podmienkami zmluvy, s notárskou zápisnicou či VOP a VOP pre hypotekárne úvery. Čl. III bod 2 zmluvy neodporuje dojednaniam, kde bola dohodnutá pohyblivá sadzba 8,5 % p.a., keďže čl. III bod 2 zmluvy bližšie stanovuje spôsob (výpočet) úročenia pohyblivej úrokovej sadzby. Takto dohodnutá úroková sadzba vyvracia argumentáciu (a predstavy) žalobcu o tom, ako (podľa jeho úvah výhodnejšie) mal byť úver podľa zmluvy úročený (viazaný na referenčnú nákladovú úrokovú sadzba (hodnotu) zvýšená o maržu a pod.). Neobstoja ani tvrdenia žalobcu o ním prezentovaných legitímnych očakávaniach ohľadne výpočtu pohyblivej úrokovej sadzby, ktoré nemali oporu v dojednaní zmluvy, naviac z vykonaného dokazovania (aj zo Znaleckého posudku č. 26/2015) vyplynulo jednak to, že platby úrokov boli inkasované žalovanou korektne a aj to, že v porovnaní s priemernou úrokovou sadzbou k 24.09.2002 vo výške 8,77% je dojednaná úroková sadzba 8,50 % v čase uzavretia zmluvy súladná so zákonom.
20. Určitosť, jasnosť a zrozumiteľnosť ust. čl. III bod 2 zmluvy je daná jednoznačným výkladom tohto ustanovenia. Aj zo štruktúry, prehľadnosti, úpravy zmluvy a označenia relevantného ustanovenia (článok III - Úročenie úveru) a použitých jazykových výrazových prostriedkov v zmluve, je jeho význam jasný a zrozumiteľný, a to aj z hľadiska použitej terminológie. Podľa názoru odvolacieho súdu je toto zmluvné ustanovenie zrozumiteľné pre priemerného spotrebiteľa (ktorým žalobca s vysokoškolským vzdelaním bez pochýb je), ktorý je schopný pochopiť jeho obsah a na základe zrozumiteľných kritérií posúdiť podmienky, ktoré pre neho zo zmluvy vyplývajú, vrátane režimu zmeny výšky úrokovej sadzby na základe oznámenia žalovanej. Vyvodením týchto záverov sú naplnené predpoklady druhej vety ust. § 53 Občianskeho zákonníka, že úrok (ako cena plnenia) bol dohodnutý transparente a nemožno tak vysloviť jeho neplatnosť (neprijateľnosť zmluvnej podmienky), a to ani podľa žalobcom namietaného ust. § 53 ods. 3 písm. i) Občianskeho zákonníka (jednostranná zmena žalovanou bola v zmluve výslovne dohodnutá). Súd prvej inštancie správne uzavrel, že keďže nebol daný rozpor zmluvy s ustanoveniami Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách v znení účinnom od 01.04.2004, nebolo potrebné zmluvu zosúladiť v zmysle ust. § 879e Občianskeho zákonníka a nebola daná jej neplatnosť podľa ust. § 37 Občianskeho zákonníka (namietaná opakovane aj v odvolaní).
21. Odvolací súd sa pripája k záveru súdu prvej inštancie o tom, že dohoda v čl. III bod 2 ohľadom výšky úrokov (úrokovej sadzby) z úveru bola stranami dojednaná v súlade s dobrými mravmi, preto nie je neplatná podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, a to pri porovnaní úrokových mier obdobných bankových úverov zverejnených NBS (8,68 % do 9,27 % p.a.), z ktorých vykonaným dokazovaním vyplynulo, že úrok dohodnutý v zmluve (8,50 %) značne neprevyšuje mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (je dokonca nižší).
22. Berúc do úvahy vyvodenú platnosť zmluvy vrátane dojednania o výške úrokovej sadzby, z vykonaného dokazovania (Znalecký posudok č. 26/2015) súdom prvej inštancie vyplynulo, že inkasovanie súm pripadajúcich na úrok a istinu úveru z účtu žalobcu bolo vykonané žalovanou v súlade s týmto (platným) zmluvným dojednaním, s ktorým záverom sa odvolací súd stotožňuje. Námietky a otázky žalobcu boli v prevažnej miere znaleckou organizáciou vyhodnotené ako bezpredmetné s tým, že nebolo potrebné posúdiť žiadne pomocné otázky. Súd prvej inštancie k tomu v napadnutom rozsudku uviedol aj to, že v konaní nevyvstala potreba vyhodnocovať znaleckou organizáciou zodpovedané ďalšie otázky, keďže tie záviseli od zodpovedania otázky platnosti resp. neplatnosti zmluvného dojednania o úrokovej sadzbe.
23. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že navrhoval vydať medzitýmny rozsudok o výške bezdôvodného obohatenia žalovanej (následne by súd prvej inštancie vykonal znalecké dokazovanie na výšku prospechu/úžitku z bezdôvodného obohatenia), čím sa súd prvej inštancie nezaoberal a porušil tak jeho právo na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že právna úprava medzitýmneho rozsudku je obsiahnutá v ust. § 214 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého, ak je to účelné, súd môže rozhodnúť najskôr len o základe alebo dôvode uplatneného procesného nároku medzitýmnym rozsudkom. Za základ prejednávanej veci, o ktorej možno rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom podľa citovaného ustanovenia, treba spravidla považovať všetky sporné otázky vyplývajúce z uplatňovaného nároku, ktoré je potrebné posúdiť, ak sa má o veci rozhodnúť, s výnimkou výšky nároku. Rozhodnutím o základe prejednávanej veci nie je ani rozhodnutie, ktorého výrokom sa rieši predbežná otázka (viď. napr. rozsudok NS ČR z 10.11.2003, sp. zn. 21Cdo/1038/2003, uznesenie NS SR z 28.01.2014, sp. zn. 4Cdo 188/2013, R
5/2015). Z uvedeného je zrejmé, že zákonné predpoklady a dôvody pre rozhodnutie medzitýmnym rozsudkom neboli dané.
24. S odvolaním sa na vyčerpávajúce a podrobné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie a všetko zhora uvedené, dospel odvolací súd k tomu, že žalobcom namietaná neplatnosť zmluvného dojednania o úrokovej sadzbe nie je daná, vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný účtoval sumy úhrad anuitných splátok žalobcu správne, preto nemožno uzavrieť, že žalovaná sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohacovala (čomu by zodpovedala povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie žalobcovi ). V nadväznosti na neexistenciu nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, je nedôvodný aj nárok žalobcu na vydanie úžitkov z bezdôvodného obohatenia a aj nárok žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy resp. primeraného finančného zadosťučinenie, ktorý vychádza z predpokladu určenia neprijateľnosti (neplatnosti) zmluvnej podmienky, čo vyvodené a konštatované nebolo.
25. Ďalšie odvolacie argumenty odvolateľa odvolací súd pre rozhodnutie vo veci považoval už za pre konanie nepodstatné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. Podľa konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu námietku účastníka konania. Je však nevyhnutné, aby súd reagoval na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie a privodiť úspech odvolaniu, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
26. Na základe všetkého zhora uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne a právne správne potvrdil.
27. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1, 2 CSP a § 396 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal proti neúspešnému žalobcovi plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa ust. § 262 ods. 2 CSP v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).