Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Co-124-2022.pdf
PDF · 221.5 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/124/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kašajovej a členov senátu JUDr. Valérie Kleinovej st. a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: E. H., nar. XX.X.XXXX, H. X, L., zastúpený: Podhorský & Partners, s.r.o., Mlynské nivy 53, Bratislava, IČO: 46 962 000, proti žalovanej: Slovenská republika - Generálna prokuratúra SR, Štúrova 2, Bratislava, IČO : 00 166 481, o náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II aktuálne Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 25. mája 2022, č.k. 52C/45/2020-259, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu p o t v r d z u j e .
II. Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov odvolacieho konania právo.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie nárok žalobcu na zaplatenie náhrady škody zamietol, žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 6.000,- eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu na zaplatenie nemajetkovej ujmy zamietol a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania.
2. Vec právne posúdil podľa ust. § 1 písm. a) a c), § 3 ods. 1 písm. a), § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. f), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1,2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1,2,3,4, § 18 ods. 1,3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov § 517, ods. 1,2 Občianskeho zákona, § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., § 563 Občianskeho zákona.
3. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal proti žalovanej zaplatenia sumy 37.353,69 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 16.11.2018 až do zaplatenia a náhrady trov konania titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Žalobu odôvodnil tým, že Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave II vydalo Uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 12.5.2016 CVS: S.J.-XXX/PB-L., ktorým sa začalo voči žalobcovi trestné konanie pre úmyselný prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 odsek 1 Trestného zákona. Žalobca podal voči tomuto uzneseniu sťažnosť, ktorú Okresná prokuratúra dňa 24.6.2016 zamietla 4Pv/456/16/1102. V rámci prípravného konania sa vykonalo viacero procesných úkonov. Po ukončení vyšetrovania vydala Okresná prokuratúra Bratislava II uznesenie zo dňa 19.2.2017, ktorým zastavila trestné stíhanie obvineného
- žalobcu, pretože uvedený skutok nebol trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci. Voči zastaveniu trestného stíhania podal žalobca sťažnosť, ktorej Krajská prokuratúra vyhovela. Následne opätovne rozhodovala Okresná prokuratúra a dňa 28.9.2017 vydala uznesenie, ktorým postúpila vec trestného stíhania Obvineného - žalobcu Obvodnému úradu v Bratislave, pretože mala za preukázané,
že nejde o trestný čin, ale ide o skutok, ktorý by mohol byť priestupkom. V rámci priestupkového konania vydal Okresný úrad Bratislava, Odbor všeobecnej vnútornej správy, dňa 30.11.2017 Rozkaz o uložení sankcie za priestupok č. S.-L.-S.-XXXX/XXXXXX voči obvinenému - žalobcovi, ktorý odôvodnil tým, že obvinený sa na akcii konanej dňa 18.03.2016 vyhrážal oznamovateľovi A.. J. Y. a tým porušil § 87 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch. Voči Rozkazu o uložení sankcie za priestupok podal žalobca Odpor. Následne bol priestupok prejednaný a Okresný úrad Bratislava, Odbor všeobecnej vnútornej správy vydal dňa 8.3.2018 Rozhodnutie o zastavení, pretože spáchanie skutku, o ktorom sa konalo, nebolo obvinenému z priestupku preukázané. Skonštatoval, že z uvedeného je zrejmé, že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie sa žalobcovi nepreukázal, ani v rámci trestného konania, ani v rámci priestupkového konania. Uviedol, že dňa 23.3.2016 bol žalobca predvolaný na OO PZ II Podunajské Biskupice, aby vysvetli skutočnosti uvedené v trestnom oznámení. Žalobca tvrdil, že po tom, čo sa začalo proti nemu neoprávnené trestné konanie, začali voči žalobcovi v zamestnaní nepríjemne vystupovať jeho nadriadení. Dňa 23.03.2016 bol žalobca predvolaný na útvar Ochrany a obrany za účelom rozhovoru o vyhrážaní. Dňa 04.04.2016 žalobca podal na etickú komisiu podnet o porušení Etického kódexu za ohováranie zo strany A.. Y.. Dňa 14.04.2016 sa uskutočnil výsluch žalobcu na OO PZ II. V tento istý deň volal žalobcov nadriadený, pretože s ním chcel rozprávať. Dňa 15.04.2016 si nadriadený žalobcu zavolal do zasadacej miestnosti s tým, aby si žalobca priniesol všetky doklady, následne išiel na PN. Dňa 22.04.2016 po skončení PN žalobca chcel nastúpiť naspäť do práce ale do podniku sa už nedostal, pretože mal zablokované prístupové karty. V tom čase žalobcovi oznámili, že mu poslali okamžité skončenie pracovného pomeru. V texte okamžitého skončenia pracovného pomeru bol ako dôvod uvedený aj skutok, ktorý bol predmetom nezákonného trestného konania. Dňa 15.06.2016 si žalobca prišiel s ďalšou (treťou) osobou do kancelárie pre osobné veci, no nakoľko niektoré osobné veci chýbali, tak po dohode s nadriadeným sa pre zvyšné veci zastavil neskôr a veci mu vydali už iba na vrátnici. Následne bol žalobca registrovaný na úrade práce a v krátkom čase (16.5.2016) sa zamestnal vo firme SÚZA, ktorá vykonávala práce pre Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR. V období zamestnania vo firme SÚZA na Ministerstve zahraničných vecí a európskych záležitostí SR prebiehali previerky všetkých zamestnancov nakoľko v Bratislave mal zasadať Európsky parlament. Zamestnávateľ žalobcu sa dozvedel, že bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie a z tohto dôvodu ho prepustil. Žalobca bol opätovne registrovaný na úrade práce. Následne sa zamestnal vo firme BK servis. Uviedol, že tým, že mu bolo neoprávnené vznesené obvinenie a bol s ním ukončený pracovný pomer v Slovnafte a následne aj vo firme SÚZA, utrpel škody na výške svojich príjmov. Konštatoval, že počas 36 rokov zamestnania v Slovnafte (v súkromnom a pracovnom prostredí) spoznal nespočetné množstvo ľudí, ktorí s ním prichádzali v práci do pracovného kontaktu. Od momentu začatia trestného konania a následného prepustenia sa títo ľudia žalobcovi vyhýbajú a nekomunikujú s ním. Tvrdil, že po začatí trestného konania a následného prepustenia rozširovali kolegovia aj ľudia jemu blízky dôvod prepustenia (skutok uvedený vo vznesení obvinenia) medzi zamestnancami aj medzi blízkymi priateľmi žalobcu. Vedením nezákonného trestného stíhania voči žalobcovi sa narušili vzťahy v jeho rodine. V súvislosti s dokazovaním zásahu do nemajetkovej sféry žalobcu odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 20. januára 2016 sp. zn. 30 Cdo/2865/2015. Podaním zo dňa 23.08.2018, podal písomnú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Žalovaná na túto žiadosť reagovala podaním zo dňa 15.112018, s názvom oznámenie o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhrady škody zo dňa 23.08.2018 ktorým oznámila, že žiadosť bola prerokovaná, pričom jej nebolo vyhovené.
4. Žalobca so závermi uvedenými v Oznámení o výsledku predbežného prerokovania nesúhlasil a nakoľko žalovaná neuspokojila nárok žalobcu, požaduje úhradu v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný (suma 37.353,69 EUR) a z titulu ktorý bol predbežne prerokovaný na tom istom skutkovom a právnom základe, ako si ju uplatnil v žiadosti o predbežné prejednanie. Poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR II. ÚS 25/2011 zo dňa 24.3.2011 a aj Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 Cdo 183/2009 z 30. novembra 2009. Uviedol, že ako zamestnanec mal uzavretý pracovný pomer na neurčitú dobu so spoločnosťou Slovnaft, a.s., ako zamestnávateľom, a to pracovnej zmluvy uzavretej dňa 25.06.1979, v ktorej si dohodli druh práce: „PREV. elektromontér“. V zmysle uzavretej ostatnej (poslednej) dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 31.03.2015 bolo pracovnou pozíciou žalobcu: Odborný inžinier, Logistika polymérov s HAY úrovňou pracovnej pozície: 14. V zmysle dojednaného druhu práce mal vykonávať odbornú podporu procesov za účelom zabezpečenia nákladovo efektívnej, plynulej a bezpečnej prevádzky na plný pracovný úväzok a v ustanovenom týždennom pracovnom čase. Priemerný brutto mesačný zárobok žalobcu bol v sume 2.140,66 eur. Konštatoval, že nezákonným vedením trestného konania ohľadom skutku v ňom uvedenom bol
prepustený zo Slovnaftu, a.s. Následne si našiel prácu v spoločnosti SÚZA, no odtiaľ ho prepustili z dôvodu vedenia trestného konania voči jeho osobe. Následne si žalobca našiel zamestnanie v spoločnosti C-bau, spol. s r.o., kde pracuje doteraz. V spoločnosti C-bau, spol. s r.o. je jeho priemerný brutto mesačný zárobok vo výške 1.275,82 eur. Tvrdil, že v dôsledkom nezákonného vznesenia obvinenia a nezákonného vedenia trestného konania voči jeho osobe bol 2 krát prepustený, musel znášať tlak voči jeho osobe z dôvodu, že v zamestnaní aj v súkromí na neho ľudia pozerali ako na osobu trestné stíhanú a prišiel aj o svoje vyššie príjmy a príjmy, ktoré dosahoval v spoločnosti Slovnaft, a.s. už nevie dosiahnuť. Skonštatoval, že mesačný rozdiel v jeho príjmoch je v minimálnej výške 864,84 eur, mimo obdobia, počas ktorého bol vedený na úrade práce. Má za to, že pre vznik škody, resp. zodpovednosti za škodu preukázal všetky predpoklady, a to a) nezákonné rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní, b) škodu a ujmu spôsobenú žalobcovi a nakoniec aj c) príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Uviedol, že v rámci trestného konania a následne v priestupkovom konaní mu vznikli trovy právneho zastúpenia v sume 1.597,53 eur, ktoré sú škodou, ktorá mu vznikla bránením sa voči nezákonným rozhodnutiam orgánov činných v trestnom konaní a Okresným úradom Bratislava. Skonštatoval, že osobitosťou zákonnej úpravy zákona č. 514/2003 Z.z. je to, že tento zákon poškodenému výslovne priznáva aj nárok na náhradu straty na zárobku, a to aj v prípade, že nebola spôsobená škoda na zdraví (§ 25 ods. 2 zákona č.514/2003 z.z.). Strata na zárobku žalobcu bola minimálne vo výške 864,84 eur mesačne, ako rozdiel pôvodnej výšky mzdy a mzdy dosahovanej v poslednom zamestnaní. V priebehu 2 rokov, teda 24 mesiacov je to spolu suma vo výške 20.756,16 eur. Podľa názoru žalobcu tak ako má právo na náhradu majetkovej škody (právne služby podľa vyhlášky vo výške 1.597,53 eur a strata na zárobku vo výške 20.756,16 eur), má právo aj na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, a pretože má za to, že konštatovanie porušenia práva, nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu v sfére súkromnej, rodinnej a pracovnej, žiada priznať aj nemajetkovú ujmu vyjadrenú v peniazoch. Podľa žalobcu v jeho prípade boli naplnené predpoklady na priznanie nemajetkovej ujmy, nakoľko po tom, čo sa voči nemu začalo viesť nezákonné trestné konanie bol prepustený z práce, v rodine sa zhoršili vzťahy, známi sa s ním prestali priateliť, prípadne rozprávať, vravelo sa o ňom ako o páchateľovi trestného činu. Vzhľadom na takýto zásah do jeho života a práv má za to, že primerané finančné odškodnenie vo výške 15.000,- eur je primerané povahe zásahu do sféry žalobcu. Škoda resp. ujmu, ktorú požaduje žalobca uhradiť pozostáva z nasledujúcich častí: právne služby podľa vyhlášky vo - výške 1.597,53 eur, strata na zárobku vo výške 20.756,16 eur a nemajetková ujma vo výške 15.000,- eur, teda spolu vo sumu výške 37.353,69 eur. Má zato, že bola jednoznačne preukázaná príčinná súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou (ujmou). Nezákonné rozhodnutie o vznesení obvinenia a následné trestné stíhanie spôsobilo u žalobcu v zmysle § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. vznik ujmy značného rozsahu, pri ktorej konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a ktorú nemožno uspokojiť inak. Tvrdil, že tento záver vyplýva zo samotného charakteru priebehu a rozsahu trestného stíhania a druhu obvinenia, ktoré sa ukázalo ako nezákonné a nedôvodné a tiež z postavenia žalobcu ako občana, obyvateľa, rodiča a druha a tiež aj vyvolaných následkov. Takúto ujmu by ako závažnú a citlivú vnímala akákoľvek fyzická osoba vystavená trestnému stíhaniu za obdobie celého trestného konania. Žalobca pred vznesením obvinenia bol váženým zamestnancom v Slovnaft, a.s., bezúhonný, žijúci čestným a usporiadaným spôsobom života. Po vznesení obvinenia ľudia korigovali hodnotenie a pohľad na jeho osobu, prestali mu veriť, začali od neho bočiť, bola narušená jeho povesť a dobré meno. Problémy mu spôsobuje aj narušená psychika, pocity nespravodlivosti, krivdy, či nedôvery, ktoré ani zastavením trestného stíhania nevymizli. Úrok z omeškania si žalobca uplatnil od 16.11.2018 z dôvodu, že práve dňa 15.11.2018 vydala žalovaná rozhodnutie v rámci predbežného prejednania nároku.
5. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody nie je dôvodný a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je dôvodný čiastočne. Poukázal na predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Uviedol, že zásadnou otázkou v tomto konaní bolo vyriešiť existenciu nezákonného rozhodnutia, ako jedného zo základných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody. Konštatoval, že žalobca svoj nárok na náhradu škody vyvodzuje z uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 12.05.2016, ktoré neúspešne napadol sťažnosťou, ktorú prokurátor považoval za nedôvodnú. Toto uznesenie považoval za nezákonné, lebo trestné stíhanie proti nemu nemalo byť vôbec vedené. Skonštatoval, že nakoľko toto uznesenie nebolo pre nezákonnosť zrušené podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné zaoberať sa otázkou, či zastavenie trestného konania môže mať z hľadiska ustanovenia § 6 citovaného zákona rovnaký význam ako jeho zrušenie pre nezákonnosť. Mal za to, že pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale je
nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Uviedol, že z hľadiska výkladu teleologického vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania, príp. o oslobodení spod obžaloby sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania, resp. právoplatné oslobodenie spod obžaloby znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia. Konštatoval, že rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Iný výklad by viedol k tomu, že fyzická osoba, proti ktorej bolo vznesené obvinenie by musela niesť materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia, aj keď sa ukázalo nesprávnym a trestné konanie skončilo zastavením trestného konania a teda tak, že na ňu treba hľadieť ako na nevinnú. Zastavenie trestného konania má v zmysle ustanovenia § 6 citovaného zákona rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, ak k nemu došlo z určitých dôvodov, a to v podstate preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený. Z uvedeného podľa prvoinštančného súdu vyplýva jednoznačný záver, že žalobca, ktorého trestné stíhanie bolo zastavené, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Nestotožnil sa s námietkou žalovanej, že v danej veci uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi nie je nezákonným rozhodnutím. Podľa názoru súdu prvej inštancie bol prvý predpoklad nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím t.j. existencia nezákonného rozhodnutia naplnený. Takýmto nezákonným rozhodnutím v danej veci bolo uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi zo dňa 15.05.2016 (správne má byť 12.05.2016) vydané OR PZ v Bratislave II, OO PZ podunajské Biskupice ČVS: S.-XXX/PB-L.-XXXX .
6. Následne sa zaoberal ďalším predpokladom vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, existenciou príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, pričom škodou sa rozumie vznik majetkovej aj nemajetkovej ujmy. Uviedol, že žalobca má právo na náhradu škody majetkovej škody, ktorá mu v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie vznikla. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom. Týmto osobitným predpisom je vyhláška č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Skonštatoval, že žalobca si náhradu škody ako majetkovej ujmy uplatnil vo výške 1.597,53 eur titulom účelne vynaložených trov právneho zastúpenia, ktoré mu vznikli v konaní, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané a v nasledujúcom priestupkovom konaní (§ 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.) t.j. tieto vznikli v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Výšku nároku na náhradu škody ako majetkovej ujmy si žalobca uplatnil vyčíslením trov právneho zastúpenia za úkony právnej služby v týchto konaniach podľa vyhlášky 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Zdôraznil, že žalobca ničím súdu nepreukázal (žiadnym dokladom o úhrade predmetnej sumy), že tieto trovy právneho zastúpenia v žalovanej výške aj skutočne uhradil t.j. nepreukázal, že došlo k zmenšeniu jeho majetku o predmetnú sumu. Preto súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca síce preukázal základné predpoklady vzniku svojho nároku na majetkovú škodu, avšak nepreukázal, že mu škoda v tejto výške aj skutočne vznikla t.j. že sa jeho majetok o predmetnú sumu reálne zmenšil. Poukázal na to, že právny zástupca žalobcu v týchto konaniach mohol zastupovať žalobcu napr. aj bezplatne. Uviedol, že náhrada škody ako majetkovej ujmy vždy súvisí so znížením majetku (alebo z jeho nezvýšením) a preto je potrebné vždy preukázať a nielen tvrdiť, že k zníženiu majetku žalobcu o uvedenú sumu aj skutočne došlo. Konštatoval, že žalovaná namietala nepreukázanie nároku žalobcu na náhradu škody vo výške 1.597,53 eur nepredložením žiadneho doklad o jej úhrade. Žalobca odmietol vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 09.07.2020 predložiť tieto doklady (napr. faktúry a pod.). Súd prvej inštancie preto nárok žalobcu, ktorý by inak mal nárok na úhradu škody titulom účelne vynaložených trov
konania (právneho zastúpenia) v trestnom a priestupkovom konaní zamietol ako nepreukázaný, keďže žalobca súdu ničím nepreukázal úhradu žalovanej sumy v uvedenej výške právnym zástupcom, ktorí ho zastupovali v trestnom a v priestupkovom konaní.
7. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si uplatnil aj nárok na náhradu majetkovej škody vo výške 20.456,16 eur a to titulom straty na zárobku, keď tvrdil, že v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím zo strany zamestnávateľa Slovnaftu a.s. došlo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru, čím došlo k jeho strate na zárobku v žalovanej výške. Podľa súdu prvej inštancie, z obsahu okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 14.04.2016 vyplýva, že zamestnávateľ so žalobcom okamžite ukončil pracovný pomer z dôvodu, že od nástupu A.. Y. jeho správanie voči kolegovi bolo v rozpore so zásadami konštruktívnej spolupráce a komunikácie, že na seminári v Banskej Bystrici otvorene spochybňoval jeho odbornosť, následne sa vyhrážal kolegovi bitkou a fyzickou likvidáciou a svoj úmysel ublížiť kolegovi Y. tlmočil aj pánovi R.. Vykonaným dokazovaním nebola podľa prvoinštančného súdu v konaní preukázaná žiadna príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím v trestnom konaní a okamžitým skončením pracovného pomeru so žalobcom zo strany spoločnosti Slovnaft a.s.. Žalobcovi nevznikol ani nárok na stratu na zárobku v súvislosti § 25 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko nebol nezákonne obmedzený na slobode (väzba) a ani v spore ničím nepreukázal, že k okamžitému skončeniu pracovného pomeru zo dňa 14.04.2016 došlo v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím vydaným v trestnom konaní, v dôsledku čoho mu nevznikol ani nárok na ušlý zisk podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.. Skonštatoval, že k okamžitému skončeniu pracovného pomeru spoločnosťou Slovnaft došlo ešte pred vydaním nezákonného rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 12.05.2016. Vychádzajúc z obsahu okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 14.04.2016, podľa názoru súdu prvej inštancie zamestnávateľ so žalobcom okamžite ukončil pracovný pomer z dôvodu, že od nástupu A.. Y. jeho správanie voči kolegovi bolo v rozpore so zásadami konštruktívnej spolupráce a komunikácie, že na seminári v Banskej Bystrici otvorene spochybňoval jeho odbornosť, následne sa vyhrážal kolegovi bitkou a fyzickou likvidáciou a svoj úmysel ublížiť kolegovi Y. tlmočil aj pánovi R.. Mal za to, že k okamžitému skončeniu pracovného pomeru došlo v súvislosti s incidentmi žalobcu na pracovisku, pričom v dôsledku jedného z nich podal jeho kolega aj trestné oznámenie pre trestný čin nebezpečného vyhrážania. Skonštatoval, že žalobca v spore iba tvrdil, avšak ničím nepreukázal ani skončenie pracovného pomeru v inom zamestnaní v príčinnej súvislosti s predmetným nezákonným rozhodnutím. Preto nárok žalobcu na náhradu škody na zárobku vo výške 20.756,16 eur ani titulom náhrady straty na zárobku, ani titulom ušlého zisku nepovažoval za dôvodný a preukázaný a tento nárok zamietol. Nakoľko nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody celkom vo výške 22.323,69 eur zamietol, zamietol aj nárok žalobcu na príslušenstvo t.j. na uplatnený úrok z omeškania z uplatnenej majetkovej škody.
8. V súvislosti s uplatneným nárokom na úhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,- eur, považoval súd prvej inštancie za nevyhnutné odčiniť ujmu vzniknutú žalobcovi nezákonným rozhodnutím i priznaním náhrady nemajetkovej ujmy. V celom rozsahu sa stotožnil s názorom žalobcu a ním uvedenou judikatúrou, ktorá uvádza, že každé nezákonné trestné stíhanie je samo osebe zásahom do osobnostnej sféry poškodeného subjektu. Konštatoval, že trestné konanie, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, sa viedlo viac ako rok a ovplyvnilo zdravotný stav žalobcu a jeho rodinné vzťahy. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy súd určoval na podklade skutočností zistených od žalobcu a od svedkov vypočutých v konaní. Uviedol, že žalobca bol v čase trestného konania, ktoré sa viedlo proti nemu za skutok, pri ktorom napokon prokuratúra ustálila, že nejde o trestný čin a trestné konanie bolo zastavené, bezúhonným občanom. Poukázal na výpoveď žalobcu, jeho synov, svedkov E. H., p. Z. a skonštatoval, že v konaní nebolo preukázané, že trestné stíhanie malo v konečnom dôsledku tak závažný dopad na priateľské a kamarátske vzťahy žalobcu, keď ani svedok Z., jeho priateľ, nepotvrdil, žeby jeho vzťah so žalobcom v tomto dôsledku nejako utrpel, alebo žeby sa s ním svedok nechcel z tohto dôvodu stýkať. Vzhľadom na ujmu žalobcu považoval súd prvej inštancie za dostatočnú náhradu nemajetkovej ujmy sumu vo výške 6.000,- eur. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru súdov v obdobných veciach, kedy sa náhrada nemajetkovej ujmy (limitovanej § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z.) vo výške uplatňovanej žalobcom priznáva v oveľa závažnejších prípadoch, najmä pri pozbavení osobnej slobody obvineného, dlhotrvajúcom trestnom konaní, neprávoplatnom odsúdení, rozvodu, prerušeniu akýchkoľvek stykov s rodinou a pod. Poukázal aj na skutočnosť, že predmetným zásahom do osobnostných práv žalobcu nebolo preukázané, že by došlo k tak závažným následkom ako napríklad k úplnej strate rodiny, manželky, priateľov a kamarátov. Podľa súdu prvej inštancie samotná subjektívna stránka prežívania žalobcu nepostačuje na konštatovanie závažných a nezvrátiteľných následkov zásahu, tieto musia
existovať objektívne, bez ohľadu na ich subjektívne vnímanie žalobcom. Konštatoval, že pokiaľ ide o stratu zamestnania, k tej došlo v dôsledku incidentov žalobcu s kolegom na pracovisku a nie v súvislosti s trestným konaním, ako takým. Skutočnosť, že kolega žalobcu podal aj trestné oznámenie, neznamenala stratu zamestnania z dôvodu vedeného trestného konania, ale z dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru v súvislosti s incidentmi na pracovisku s kolegom Y., ktoré potvrdil aj iný kolega. Preto súd prvej inštancie považoval výšku nemajetkovej ujmy vo výške 6.000,- eur za sumu primeranú žalobcom utrpenej ujme. Vo zvyšnej časti nárok žalobcu na priznanie nemajetkovej ujmy zamietol. Zamietol aj nárok žalobcu na priznanie úrokov z omeškania z priznanej nemajetkovej ujmy, nakoľko priznanie nemajetkovej ujmy a jej výšky v spore je výsledkom úvahy súdu a až určením jej výšky a následným neplnením v lehote určenej v súdnom rozhodnutí môže vzniknúť na strane žalovanej omeškanie odôvodňujúce priznanie zákonných úrokov z omeškania.
9. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a ods. 2 posledná veta CSP, podľa zásady úspechu v spore. Poukázal na skutočnosť, že žalobca bol v spore úspešný čo do nároku na priznanie nemajetkovej ujmy, žalovaný bol úspešný v časti priznania majetkovej ujmy. Hoci ide o dva samostatné nároky, úspech strany v spore účastníka v spore sa odvíja z celkového rozhodnutia vo veci (z pohľadu všetkých výrokov týkajúcich sa veci samej) a teda sa porovnáva žalobná žiadosť (petit) s výrokom rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Ak účastník nemá plný úspech vo veci, vždy má čiastočný úspech vo veci, t.j. každý účastník (žalobca aj žalovaný) je sčasti úspešný a sčasti neúspešný. Uviedol, že v danej veci nastala táto situácia a preto nemožno konštatovať, že žalobca mal v konaní plný úspech, keďže v časti jeho nároku na náhradu majetkovej škody bola jeho žaloba zamietnutá. Uvedené nemôže podľa súdu prvej inštancie ovplyvniť ani skutočnosť, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy jej výška závisela od úvahy súdu, nakoľko toto bolo možné aplikovať len vtedy, ak by predmetom sporu bol iba nárok na nemajetkovú ujmu. Pri rozhodovaní o trovách konania v danej veci nebolo možné podľa súdu prvej inštancie opomenúť, že predmetom sporu bol aj nárok na náhradu škody ako majetkovej ujmy, ohľadne ktorej nebol žalobca v konaní plne úspešný. Z týchto dôvodov rozhodol súd prvej inštancie o trovách konania tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (§ 255 ods. 2 CSP posledná veta).
10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali sporové strany odvolanie. Žalobca napadol odvolaním výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie v časti nároku na náhradu škody titulom náhrady trov právneho zastúpenia v trestnom konaní a výrok III. rozsudku. Odvolanie podal z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP súd nesprávnym procesný postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, § 365 ods. 1 písm. f) CSP súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, § 365 ods. 1 písm. h) CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaná odvolaním napadla výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 6.000,- eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovaná podala odvolanie z dôvodov podľa na § 365 ods. 1 písm. f) CSP súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, § 365 ods. 1 písm. h) CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
11. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil skutkový stav a nesprávne právne posúdil vec, nakoľko nemal za preukázaný vznik škody titulom nároku na náhradu trov právneho zastúpenia v trestnom konaní a v nasledujúcom priestupkovom konaní, z dôvodu neunesenia dôkazného bremena ohľadne zmenšenia majetku žalobcu o sumu trov právneho zastúpenia, ktorej náhrady sa v konaní domáhal. Nesúhlasil s právnym názorom súdu prvej inštancie a mal za to, že v konaní preukázal splnenie zákonných predpokladov priznania nároku a uniesol dôkazné bremeno ohľadne vzniku a dôvodnosti nároku na náhradu škody predpokladaných zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len ,,ZZŠ“), ktorá mu titulom vynaložených trov právneho zastúpenia v trestnom konaní a v nadväzujúcom priestupkovom konaní vznikla. Uviedol, že nie je pravdou že by žalobca podaním zo dňa 09.07.2020 odmietol predložiť dôkazné prostriedky ale týmto podaním len poukázal na právnu úpravu ZZŠ a na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v kontexte unesenia dôkazného bremena čo do oprávnenosti nároku na náhradu škody titulom trov právneho zastúpenia a preukazovania jeho výšky, kde s poukazom na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít a zásadu hospodárnosti nepovažoval za dôvodné predkladať ďalšie dôkazné prostriedky, keď detailne špecifikoval ním uplatnený nárok na náhradu trov
právneho zastúpenia s uvedením počtu úkonov právnej služby spolu s hodnotou tarify úkonu právnej služby v súlade s Vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z.z.. Konštatoval, že právna úprava zákona ZZŠ neobsahuje úpravu čo do náležitostí preukazovania výšky škody, ktorá poškodenému vznikne titulom trov právneho zastúpenia v konaní, v rámci ktorého došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia, a v rámci ktorého bol poškodený nútený uplatniť prostriedky procesnej obrany na bránenie svojho práva. K argumentácii súdu prvej inštancie ohľadne údajného odmietnutia predloženia dôkazov napr. faktúry za právne služby uviedol, že mu nie je zrejmé akým spôsobom by listinný dôkaz - faktúra na ktorý súd prvej inštancie príkladmo odkazuje bol spôsobilý relevantnejšie preukázať vzniknutú výšku trov právneho zastúpenia v porovnaní so žalobcom predloženým vyčíslením trov právneho zastúpenia. Nesúhlasil so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie a právneho posúdenia preukázania výšky škody titulom trov právneho zastúpenia, a to potrebou preukázania reálneho zmenšenia majetku, nakoľko táto podľa jeho názoru nevyplýva tak zo ZZŠ ako ani z rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. Vyčíslenie trov právneho zastúpenia predložil v súlade s ustanoveniami Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. čím podľa názoru žalobcu uniesol dôkazné bremeno čo do otázky vzniku a výšky vynaložených trov právneho zastúpenia v trestnom a priestupkovom konaní. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 6Cdo/402/2015 zo dňa 28.04.2016, sp. zn. 3Cdo/153/2016 zo dňa 12.12.2017, sp. zn. 7Cdo/282/2018 zo dňa 29.05.2019. Má za to, že z vyššie uvedených rozhodnutí Najvyššieho súdu SR jednoznačne vyplýva, že pri posudzovaní otázky škody titulom nároku na náhradu trov právneho zastúpenia sa za skutočnú škodu považujú jednotlivé úkony právnej služby vyčíslené podľa Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z.. Žalobca si v konaní na súde prvej inštancie splnil dôkaznú povinnosť, keď predložil vyčíslenie trov právneho zastúpenia s uvedením jednotlivých úkonov právnej služby v trestnom konaní ako aj v priestupkovom konaní, kde si uplatnil 9 úkonov právnej služby v trestnom konaní a 3 úkony právnej služby v priestupkovom konaní. Konštatoval, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku žiadnym spôsobom nerozporoval počet žalobcom uplatnených úkonov právnej služby. Vo vzťahu k tvrdeniu, že žalovaný rozporoval výšku nároku na náhradu trov právneho zastúpenia, resp. samotný nárok, uviedol, že na účinné popretie skutkových tvrdení žalobcu podľa § 151 ods. 2 CSP nestačí len rozporovať tvrdené skutočnosti, ale žalovaný mal uviesť na základe akého titulu by žalobca mal preukázať reálny úbytok na majetku žalobcu, a ktoré úkony právnej služby uplatnené žalobcom nepovažuje za relevantné a z akého dôvodu. So zreteľom na pasivitu žalovaného v tomto smere považuje žalobca uplatnený nárok na náhradu trov konania za medzi stranami nesporný a súdom prvej inštancie nesprávne posúdený nárok. Žalobca má za to, že podľa ustálenej rozhodovacej praxe za účelne vynaložené trovy konania sa považujú trovy vypočítané v zmysle Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z.. Žalobcovi vznikli v trestnom a následne priestupkovom konaní náklady - trovy konania spočívajúce v náhrade trov právneho zastúpenia, náhrade hotových výdavkov a náhrade za stratu času. Trovy právneho zastúpenia boli vyčíslené v súlade s § 12 a § 14 vyššie uvedenej Vyhlášky podľa vykonaných právnych úkonov tak v trestnom konaní ako i v priestupkovom konaní. Uviedol, že žalobcovi titulom nezákonne vzneseného obvinenia pre trestný čin nebezpečného vyhrážania vznikla škoda, na základe vynaložených trov právneho zastúpenia, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s bránením sa žalobcu voči nezákonnému rozhodnutiu orgánov činných v trestnom konaní a v súvislosti s bránením sa žalobcu v rámci priestupkového konania. Tieto trovy boli bezprostredne vyvolané nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia a úkony obhajcu v trestnom konaní boli vykonané a cielené na zmenu nezákonného stavu. Išlo o výkon obhajoby v predmetnom trestnom konaní a po postúpení veci v priestupkovom konaní. Trovy by neboli vznikli, pokiaľ by žalobca nebol trestne a priestupkovo stíhaný. Príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a touto škodou je daná. Žalobca bol oslobodený v trestnom konaní ako i priestupkovom konaní, vznikol mu preto nárok na náhradu škody, a to aj vecnej škody, ktorú vynaložil v súvislosti s úhradou trov právneho zastúpenia.
12. Uviedol, že na pojednávaní konanom vo veci dňa 12.10.2021 súd prvej inštancie vyslovil predbežný právny názor v zmysle, ktorého mal žalobcov nárok na náhradu škody v časti nároku na náhradu trov konania za dôvodne uplatnený. Konštatoval, že v konaní predložil vyčíslenie trov právneho zastúpenia tak v trestnom konaní ako aj v následnom priestupkovom konaní, pričom pri vyčíslení trov právneho zastúpenia vychádzal z ustanovení Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z.. Žalobca po preukázaní počtu úkonov právnej služby spolu s predbežným právnym posúdením súdu prvej inštancie nepovažoval za dôvodné a hospodárne uplatňovanie ďalších dôkazných prostriedkov čo do preukázania nároku na náhradu trov právneho zastúpenia. Mal za to, že na základe predbežného právneho posúdenia súdom zo dňa 12.10.2021 bolo stranám a ich zástupcom dostatočne zrejmé, aký výrok rozhodnutia vo veci samej možno v časti nároku na náhradu škody titulom nároku na náhradu trov právneho zastúpenia očakávať v nadväznosti na predbežné právne posúdenie. Súd týmto prezentoval relevantný právny
záver, ktorý bol v prospech žalobcu. Namietal, že napriek takto vyslovenému právnemu názoru súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na opačnom právnom názore a žalobu v časti nároku na náhradu trov právneho zastúpenia zamietol. Urobil tak až v konečnom rozhodnutí bez toho, aby tento zmenený právny názor stranám sporu predniesol pred vyhlásením rozsudku, či vyhlásením dokazovania za skončené. Podľa názoru žalobcu ak sa súd prvej inštancie chcel od vysloveného právneho názoru na pojednávaní dňa 12.10.2021 zásadným spôsobom odkloniť, čo malo bezprostredný vplyv aj na konečné súdne rozhodnutie, bolo v záujme právnej istoty nevyhnutné, aby zmenu predbežného právneho posúdenia vyslovil sporovým stranám pred skončením dokazovania. Súčasne sa súd prvej inštancie mal v odôvodnení rozhodnutia s týmto odklonom náležite vysporiadať. Súd prvej inštancie sa v rozsudku vôbec nevysporiadal so zmenou právneho názoru. Podľa žalobcu súd prvej inštancie bol povinný umožniť stranám (žalobcovi) adekvátne reagovať na vzniknutú procesnú situáciu a vytvoriť im priestor na uplatnenie primeraných prostriedkov procesného útoku vo vzťahu k ochrane ich subjektívnych práv a oprávnených záujmov. To sa však nestalo a súd prvej inštancie žalobu zamietol bez toho, aby žalobca mohol na zmenu predbežného právneho názoru súdu zareagovať. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie si neúplne splnil svoje povinnosti vyjadrené v ustanovení § 181 ods. 2 CSP, keď počas vedenia pojednávaní vo veci uviedol svoje predbežné právne posúdenie veci, no zmenu tohto predbežného právneho posúdenia veci nijako stranám neoznámil, čo malo za následok, že súd prvej inštancie rozhodol prekvapivo. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 503/2018-15 zo dňa 17.10.2018. Navrhol aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. čo do nároku na náhradu škody titulom náhrady trov konania a čo do výroku III. v zmysle § 388 Civilného sporového poriadku zmenil a žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi škodu vo výške 1.597,53 EUR v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 33,33% a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, alebo aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na nové konanie a nové rozhodnutie.
13. Žalovaná, ktorá odvolaním napadla časť výroku II. rozsudku, ktorým súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 6.000,- eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku uviedla, že zásah do osobnostnej sféry poškodeného subjektu sám o sebe nepredstavuje zákonný predpoklad uhrádzania nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. Nesúhlasila s názorom, podľa ktorého samotný vznik, resp. spôsobenie nemajetkovej ujmy nie je potrebné v konaní preukázať, takýto výklad je podľa žalovanej v rozpore s právnou konštrukciou uhrádzania nemajetkovej ujmy v peniazoch ustanovenej v § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ako aj so samotnou judikatúrou. Podľa žalovanej žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno tak vo vzťahu k samotnému vzniku nemajetkovej ujmy, ako ani vo vzťahu k príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom žalobcom tvrdenej nemajetkovej ujmy. Namietala, že v konaní nebolo preukázané samotné zhoršenie zdravotného stavu žalobcu. V konaní nebola predložená žiadna lekárska správa, žiadne vyjadrenie lekára a ani žiadne hoci len potvrdenie o práceneschopnosti, ktoré by preukazovalo zhoršenie zdravotného stavu žalobcu od obdobia vydania Uznesenia o vznesení obvinenia sp. zn. ČVS: S.-XXX/PB-L. zo dňa 12.5.2016, navyše podľa tvrdenia žalobcu je jeho zdravotný stav kontinuálne zhoršený od jedinej uvádzanej práceneschopnosti, ktorá mala trvať v období od 14.04.2016 do 23.04.2016. Z uvedeného dôvodu podľa žalovanej nie sú splnené podmienky vôbec na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy za negatívne ovplyvnenie zdravotného stavu žalobcu Uznesením o vznesení obvinenia sp. zn. ČVS: S.-XXX/PB-L. z 12.5.2016 a s ním súvisiacim trestným konaním. Uviedla, že ak by aj samotné zhoršenie zdravotného stavu žalobcu bolo v konaní preukázané, podstatnou skutkovou okolnosťou je prepustenie žalobcu, zo spoločnosti Slovnaft, a. s., po 37 rokoch okamžitým skončením pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce sp. zn. 15100/2016/76 zo 14.04.2016 pre závažné porušenie pracovnej disciplíny. Tvrdeniam žalobcu o jeho váženom postavení u zamestnávateľa spoločnosti Slovnaft, a. s., dobrej povesti a dobrom mene pred vznesením obvinenia odporuje podľa žalovanej okrem skutočností uvádzaných v okamžitom skončení pracovného pomeru zo 14.04.2016 aj objednanie detektívnej služby samotným zamestnávateľom spoločnosťou Slovnaft, a. s., na zabezpečenie bezpečnosti A.. J. Y. a jeho majetku dňa 21.03.2016. Konštatovala, že žalobcom jediná tvrdená práceneschopnosť, od ktorej je podľa žalobcu kontinuálne zhoršený jeho zdravotný stav, mala trvať práve po tomto okamžitom skončení pracovného pomeru datovaného dňom 14.04.2016, a to v období od 14.04.2016 do 23.04.2016. Poukázala na to, že Uznesenie o vznesení obvinenia sp. zn. ČVS: S.-XXX/PB-L. bolo vydané dňa 12.5.2016. Teda ak by aj samotné zhoršenie zdravotného stavu žalobcu bolo v konaní preukázané, čo nebolo, podľa žalovanej v konaní nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi žalobcom tvrdeným zhoršením
zdravotného stavu a Uznesením o vznesení obvinenia sp. zn. ČVS: S.-XXX/PB-L. z 12.5.2016 a s ním súvisiacim trestným konaním. Uvedené sa podľa žalovanej obdobne vzťahuje aj na negatívne ovplyvnenie rodinných vzťahov žalobcu práve Uznesením o vznesení obvinenia sp. zn. ČVS: S.- XXX/PB-L. z 12.5.2016 a s ním súvisiacim trestným konaním. Podľa názoru žalovanej o dlhodobo narušených rodinných vzťahoch svedčí jednak zlý vzťah žalobcu s jeho synom E. H., ktorý to uvádzal vo svojej výpovedi, jednak synmi žalobcu popísané spolužitie v manželstve ako spolubývajúcich a tvrdené zvažovanie rozvodu samotným žalobcom po takmer 40-tich rokoch manželstva, a na druhej strane nijako neovplyvnený priateľský vzťah s jediným konkretizovaným priateľom žalobcu Ľ.N. Z., ktorý bol zároveň žalobcom aj navrhnutý ako svedok a v konaní vypočutý. Podľa žalovanej v konaní nebola preukázaná tak intenzita negatívneho ovplyvnenia rodinných vzťahov odôvodňujúca priznanie nemajetkovej ujmy, ako ani príčinná súvislosť medzi tvrdeným zhoršením rodinných vzťahov žalobcu a Uznesením o vznesení obvinenia sp. zn. ČVS: S.-XXX/PB-L. z 12.5.2016 a s ním súvisiacim trestným konaním, pričom podľa vykonaného dokazovania príčinou tvrdeného zhoršenia rodinných vzťahov žalobcu je povaha a správanie samotného žalobcu. S poukazom na uvedené podľa žalovanej nie sú splnené podmienky vôbec na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy za negatívne ovplyvnenie rodinných vzťahov žalobcu Uznesením o vznesení obvinenia sp. zn. ČVS: S.-XXX/PB-L. z 12.5.2016 a s ním súvisiacim trestným konaním. Navrhla napadnutý rozsudok vo výroku II. zmeniť a žalobu v časti na zaplatenie nemajetkovej ujmy zamietnuť. V prípade ak by mal odvolací súd na vec iný názor s poukazom na ustanovenie § 232 ods. 3 druhej vety CSP navrhla určiť na plnenie 30 dňovú lehotu, z dôvodu schvaľovacieho procesu úhrady a z dôvodu administratívno-časovej náročnosti tohto procesu.
14. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej nesúhlasil s argumentáciou žalovanej v podanom odvolaní a rozsudok v žalovanou napadnutom výroku II. považuje za vecne správny. Nepovažuje za dôvodné tvrdenie žalovanej, podľa ktorého je pre priznanie nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím nevyhnutné aby poškodený preukazoval aký zásah mu bol nezákonne vznesením obvinením voči jeho osobe spôsobený, nakoľko tak ako žalobca vo svojich písomných vyjadreniach a ústnych prednesoch v konaní uviedol, v zmysle judikatúry najvyšších súdnych autorít (viď. nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/125/2019, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/44/2017) samotné vydanie nezákonného rozhodnutia spôsobuje negatívny zásah do života dotknutej osoby. Konštatoval, že napriek predmetnému právnemu názoru najvyšších súdnych autorít, v konaní preukázal zásah nezákonného rozhodnutia do jednotlivých sfér života žalobcu, a to prostredníctvom výpovedí svedkov, ktorí boli vypočutí na pojednávaní konanom vo veci dňa 19.01.2022, ako i zo samotnej výpovede žalobcu uskutočnenej na pojednávaní konanom vo veci dňa 12.10.2021. Podľa žalobcu Uznesenie o vznesení obvinenia sp. zn. ČVS: S.-XXX/PB-L. zo dňa 12.05.2016 jednoznačne negatívne ovplyvnilo jeho osobný, súkromný a pracovný život, ktorého kvalita zdravia a vzťahov už nikdy nebude taká akou bola pred vznesením obvinenia. K argumentácii žalovanej, že v bode 48. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie konštatuje, že na priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nestačí samotné konštatovanie závažných následkov do života žalobcu, ale že tieto je potrebné aj preukázať, čo podľa názoru žalovanej nebolo žalobcom splnené uviedol, že súd prvej inštancie v bode 48. napadnutého rozsudku neriešil otázku existencie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, resp. splnenia podmienok na jeho priznanie, nakoľko tieto skutočnosti podrobne zdôvodnil v bode 47. napadnutého rozsudku, kde sa zároveň stotožnil s argumentáciou žalobcu podľa ktorej judikatúra najvyšších súdnych autorít považuje samotné vydanie nezákonného rozhodnutia za taký vážny zásah do života poškodeného, ktoré samo o sebe zakladá nárok na priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie sa v bode 48. napadnutého rozsudku zaoberal iba otázkou výšky priznanej nemajetkovej ujmy, kde v kontexte žalobcom uplatnenej sumy v rozsahu 15.000,- EUR, súd prvej inštancie uviedol, že z vykonaného dokazovania nevyplynula existencia takých nezvrátiteľných následkov (napr. úplná strata rodiny), ktoré by odôvodňovali žalobcom uplatnenú výšku na náhrad u nemajetkovej ujmy v rozsahu 15.000,- eur, a preto žalobcom uplatnenú sumu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie ponížil na sumu vo výške 6.000,- eur. Zdôraznil, že súd prvej inštancie v žiadnom z bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku neuviedol, že neboli splnené podmienky pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, a rovnako ani neuviedol, že je potrebné preukazovať vznik nemajetkovej ujmy žalobcom v súvislosti s nezákonne vydaným rozhodnutím, tak ako uvádza žalovaná v podanom odvolaní. Nesúhlasil s argumentáciou žalovanej o nepreukázaní príčinnej súvislosti zásahu nezákonného rozhodnutia do osobného života žalobcu, a to tak v oblasti zdravotného stavu ako aj v oblasti rodinných väzieb. Konštatoval, že z výpovede žalobcu a zo svedeckých výpovedí vyplynulo, že zdravotný stav žalobcu sa zhoršoval kontinuálne v období počas vedenia trestného stíhania voči jeho osobe, a nie že sa tento zhoršil výlučne počas trvania vyššie uvedenej pracovnej neschopnosti žalobcu.
15. K údajnej agresivite žalobcu, ktorá mala viesť k zhoršeniu rodinných vzťahov, v ktorej súvislosti žalovaná odkázala na odôvodnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru sp. zn. 15100/2016/76 zo dňa 14.04.2016 uviedol, že pokiaľ žalovaná poukazuje na odôvodnenie oznámenia o skončení pracovného pomeru, tak žalobca zdôrazňuje že údajný skutok ktorý mal byť dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu u zamestnávateľa - spoločnosti Slovnaft, a.s. bol následne predmetom trestného stíhania na základe nezákonne vzneseného obvinenia voči osobe žalobcu, s tým že trestné stíhanie bolo zastavené z dôvodu že nebolo preukázané, že sa stal skutok pre ktorý bolo žalobcovi vznesené obvinenie. Taktiež bolo následne zastavené aj priestupkové konanie z dôvodu nepreukázania, že by sa údajného skutku mal dopustiť žalobca. Rovnako tak žalobca v tomto kontexte zdôraznil, že otázka platnosti skončenia pracovného pomeru žalobcu je predmetom súdneho konania vedeného Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 17Cspr/3/2016, v rámci ktorého bolo vydané neprávoplatné rozhodnutie (rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 17Cspr/3/2016 zo dňa 27.10.2021), ktorým bolo rozhodnuté, že skončenie pracovného pomeru zamestnávateľom Slovnaft, a.s. so žalobcom ako zamestnancom bolo neplatné. So zreteľom na tieto skutočnosti považuje za nedôvodnú argumentáciu žalovanej ohľadne údajnej vrodenej agresivite žalobcu, ktorá by mala byť príčinou rozvratu vzťahov v rodine žalobcu. Žalobca nepovažuje za pravdivé ani tvrdenie žalovanej ohľadne dlhodobo narušených vzťahov žalobcu s manželkou ako aj so synom E. H.. Skonštatoval, že zo svedeckej výpovede oboch synov žalobcu jednoznačne vyplynulo, že k zhoršeniu vzťahov medzi žalobcom a manželkou a žalobcom a oboma synmi došlo až po vydaní nezákonného rozhodnutia, kedy sa žalobca pod tlakom trestného stíhania, krivdy z nespravodlivého rozhodnutia a bezbrannosti voči štátnej moci cítil frustrovaný, čoho následkom bol žalobca psychicky deprimovaný, čo v priamej príčinnej súvislosti malo dopad aj na vzťahy v rodine. Pod vplyvom negatívne zmeneného správania sa žalobcu došlo pochopiteľne automaticky k zhoršeniu rodinných vzťahov. Ďalej uviedol, že okrem zmeny v správaní sa žalobcu vznesenie obvinenia malo negatívny dopad aj na pracovný a študijný život rodinných príslušníkov žalobcu, a to manželky a syna E. H., ktorí ako štátni zamestnanci a syn E. H. ako študent Akadémie Policajného zboru SR boli postihnutí pre vznesenie obvinenia žalobcovi, keď manželka žalobcu bola preradená v zamestnaní na funkčne nižšiu pracovnú pozíciu, syn E. H. bol nútený úplne zmeniť zamestnávateľa a syn E. H. mal problém pri štátniciach na Akadémii Policajného zboru v Bratislave. Žalobca zdôraznil, že tento nedôvodný postih v pracovnom a študijnom živote jeho rodinných príslušníkov taktiež prispel k zhoršeniu rodinných vzťahov, keď mu jeho rodinní príslušníci vyčítali a dávali za vinu negatívne zásahy v pracovnej a študijnej sfére titulom nezákonne vzneseného obvinenia voči žalobcovi. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil splnenie podmienok pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
16. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu skonštatovala, že považuje výroky I. a III. rozsudku súdu prvej inštancie za zákonné a vecne správne a predmetné odvolanie žalobcu za nedôvodné v celom rozsahu. Nesúhlasila s názorom, podľa ktorého samotný vznik škody spočívajúcej vo vynaložených trovách konania nie je potrebné v konaní preukázať, takýto výklad je podľa žalovanej v rozpore s právnou konštrukciou uhrádzania skutočnej škody ustanovenej v § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ako aj s konštantou judikatúrou, príkladmo Rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 23.02.2011, sp. zn. 25 Cdo 2091/2008, podľa ktorého cit.: „Škodou zákon rozumie ujmu, ktorá nastala (prejavuje sa) v majetkovej sfére poškodeného (spočíva v zmenšení jeho majetkového stavu) a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peniazmi. Poškodený je povinný vznik škody na svojej strane preukázať a v konaní o nároku na náhradu škody tak na ňom spočíva dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.“ Citované znenia judikatúry, na ktorú sa žalobca vo svojom odvolaní odvoláva, sa podľa žalovanej na preukázanie vzniku škody spočívajúcej vo vynaložených trovách konania nevzťahujú, resp. sa vzťahujú na vyčíslenie trov konania, príp. na nemajetkovú ujmu. Konštatovala, že na nepreukázanie vzniku skutočnej škody spočívajúcej vo vynaložených trovách konania dôkazom, resp. dokladom, ktorý by preukazoval, že sa majetok žalobcu o žalovanú sumu skutočne zmenšil, namietala už vo vyjadrení k žalobe z 24.10.2019 bod VII., ako aj v prednese záverečnej reči na pojednávaní konanom dňa 29.04.2022, po ktorom žalobca uviedol, že nemá žiadne iné prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany. K namietanému predbežnému právnemu posúdeniu veci na pojednávaní konanom dňa 12.10.2021, uviedla, že súd sa nevyjadroval k namietaniu žalovanej nepreukázania vzniku skutočnej škody spočívajúcej vo vynaložených trovách konania žalobcom dôkazom, resp. dokladom, ktorý by preukazoval, že sa majetok žalobcu o žalovanú sumu skutočne zmenšil, ale v tej časti sa vyjadroval k spochybneniu žalovanou
vyčíslenia trov právneho zastúpenia, a teda záver predmetnej doslovne prepísanej časti sa nevzťahuje na samotný nárok na náhradu trov konania, ako to preformuloval žalobca, ale vzťahuje sa len na výšku uplatnených trov konania.
17. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej k odvolaniu nepovažoval tvrdenia žalovanej vo vyjadrení za dôvodné a trval na ním uvedenej argumentácii v podanom odvolaní. Podľa žalobcu argumentácia, podľa ktorej nie je nutné preukazovať zmenšenie majetkového stavu žalobcu čo do nároku na náhradu trov právneho zastúpenia je v rozpore s konštantnou judikatúrou. Uviedol, že žalovaná žiadnym spôsobom bližšie nešpecifikovala právny názor tvrdenej konštantnej judikatúry v tejto oblasti a nevysporiadala sa s judikatúrou najvyšších súdnych autorít, na ktorú v súvislosti s preukazovaním nároku na náhradu trov právneho zastúpenia žalobca v podanom odvolaní odkázal, pričom ani bližšie nekonkretizovala údajnú konštantnú judikatúru s ktorou by mal byť v rozpore žalobcom tvrdený právny názor. Zastáva názor, že žalovaná nepreukázala existenciu nutnosti preukazovania skutočného zmenšenia majetku poškodeného, čo do vzniku škody titulom nároku na náhradu trov právneho zastúpenia. Žalobca trvá na skutočnosti, že v konaní uniesol dôkazné bremeno čo do uplatneného nároku na náhradu škody titulom vynaložených trov právneho zastúpenia, a to predložením vyčíslenia jednotlivých úkonov právnej služby v súlade s Vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Nesúhlasil s názorom žalovanej, že súd prvej inštancie sa v rámci predbežného právneho názoru vysloveného na pojednávaní konanom vo veci dňa 12.10.2021 nevyjadril k otázke dôvodnosti nároku na náhradu škody titulom uplatnených trov právneho zastúpenia, ale tento predbežný právny názor uviedol výlučne k žalobcom uplatnenej výške trov právneho zastúpenia. Uvedenú argumentáciu žalovanej žalobca odmieta, a to najmä v kontexte vyjadrenia súdu prvej inštancie, ktorý podľa žalobcu jednoznačne uviedol, že tak ako boli trovy právneho zastúpenia žalobcom uplatnené sú dôvodné. Uviedol, že z obsahu predbežného právneho posúdenia vysloveného súdom prvej inštancie na pojednávaní konanom vo veci dňa 12.10.2021, a to „vychádzam z toho zatiaľ, že tak ako boli tie trovy uplatnené, že sú dôvodné“, je podľa názoru žalobcu nepochybné, že dôvodnosť uplatneného nároku žalobcu na náhradu škody titulom vynaložených trov právneho zastúpenia v trestnom a priestupkovom konaní sa vzťahovala tak na právny dôvod uplatneného nároku, ako i na výšku uplatneného nároku. Žalobca má za to, že nie je logické aby súd prvej inštancie tvrdil, že má za preukázanú výšku uplatnených trov právneho zastúpenia, ak by nemal preukázanú samotnú dôvodnosť uplatneného nároku. Pokiaľ by súd prvej inštancie pri vyslovení predbežného právneho názoru nemal za preukázaný právny základ uplatneného nároku nebol by sa zaoberal otázkou sumy uplatnených trov právneho zastúpenia. Z uvedeného dôvodu považuje žalobca argumentáciu žalovanej za nerelevantnú. K tvrdeniu žalovanej, že nepreukázanie vzniku škody žalobcom čo do uplatneného nároku na náhradu trov právneho zastúpenia žalovaná namietala tak vo vyjadrení žalovanej zo dňa 24.10.2019, ako aj v rámci záverečnej reči uviedol, že v kontexte predbežného právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, ktoré sa uskutočnilo na pojednávaní, ktoré bolo vytýčené po predložení predmetného vyjadrenia žalovanej, a kedy súd prvej inštancie mal za preukázanú dôvodnosť uplatneného nároku, s ohľadom na zásadu hospodárnosti konania nepovažoval žalobca za potrebné predkladať dôkazy na preukázanie nároku ktorý bol súdom prvej inštancie vyhodnotený ako dôvodný. Skonštatoval, že vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie pred vyhlásením uznesenia, ktorým ukončil dokazovanie vo veci, neuviedol zmenu právneho posúdenia čo dôvodnosti uplatneného nároku na náhradu trov právneho zastúpenia, nemal žalobca vychádzajúc z predbežného právneho posúdenia prezentovaného súdom na pojednávaní konanom dňa 12.10.2021, žiaden dôvod navrhovať ďalšie dôkazy na doplnenie dokazovania.
18. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolania sporových strán boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP) oprávnenými osobami - stranami v neprospech, ktorých bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP) po skonštatovaní, že odvolania sporových strán majú zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolatelia v odvolaniach použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (žalobca § 365 ods. 1 písm. b),f),h) CSP a žalovaná § 365 ods.1 písm. f),h) CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolaní (§ 380 CSP) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolania sporových strán nie sú dôvodné.
19. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodní obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
20. Podľa § 1 ods. 1 písmeno a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní.
Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4a 11.
Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.
Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.
Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.
Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.
21. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadne vady v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaniami napadnutého rozsudku, a v podrobnostiach na ne poukazuje. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanej zaplatenia žalovanej sumy, titulom náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyšli najavo, pričom správne vychádzal z výsledkov dokazovania vykonaného v konaní vedenom na súde prvej inštancie a vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Vec posúdil správne i po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia. Svoje zistenia a závery, aj riadne odôvodnil a vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania.
22. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval. Súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery a preto odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP nebol naplnený.
23. V konaní nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b CSP, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v tej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Je potrebné poukázať na to, že právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku v žiadnom prípade považovať ani za nepreskúmateľné a preto túto odvolaciu námietku žalobcu odvolací súd posúdil len ako nespokojnosť odvolateľa so závermi prezentovanými súdom prvej inštancie a vyhodnotil ju ako neopodstatnenú.
24. K odvolaciemu dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke, ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je vo vzťahu k odvolaniami napadnutými výrokmi naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z obsahu listín nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli predloženými listinnými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení druhého dielu Civilného sporového poriadku alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. 25. Súd prvej inštancie správne právne kvalifikoval žalobou uplatnený nárok ako nárok na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. a skúmal splnenie jednotlivých predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu v zmysle tohto právneho predpisu. V zmysle ustanovenia čl. 46 ods. 3 Ústavy SR „každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom“. Citované ustanovenie Ústavy SR zakladá právo osoby voči štátu na náhradu škody, ktorá tejto osobe bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci. Toto právo je potom konkrétne upravené v ustanoveniach zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. a/ zák. č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.
26. Pri právnom posúdení základu nároku na náhradu škody postupoval súd prvej inštancie v súlade s ustálenou judikatúrou a rozhodovacou praxou súdov SR, v súlade s čl. 2, ods. 1,2 Základných princípov CSP, keďže štát zodpovedá aj za škodu, ktorá bola poškodenému spôsobená začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Pri posudzovaní základu nároku sa tu neposudzuje správnosť rozhodnutia orgánu štátu z hľadiska prípadného porušenia právnej povinnosti a zavinenia, rozhodujúcim kritériom pre posúdenie zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je procesný výsledok tohto konania. Zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu je to, aby každá ujma, spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4MCdo/15/2009).
27. V tomto smere taktiež odvolací súd poukazuje na odôvodnenie nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 540/2016, ako aj odôvodnenie nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 754/2016 zo dňa 24.1.2017, z ktorého vyplýva právny názor, že ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené oslobodením spod obžaloby, či zastavením trestného stíhania, je potrebné hľadať nielen v článku 46 ods. 3 Ústavy SR a článku 36 Listiny základných práv a slobôd, ale vo všeobecnej rovine aj v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát považovaný za právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorými zasahuje do základných práv jednotlivca. V tejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie skutočne v trestnom konaní potvrdilo. Ak orgány v činné v trestnom konaní dospejú k rozhodnutiu, ktoré sa neskôr ukáže ako nezákonné, ide vo vzťahu k stíhanej osobe o postup porušujúci základné ľudské práva. Ak má byť jednotlivec povinný podrobiť sa úkonom trestného konania, musí existovať garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nespáchal, dostane sa mu odškodnenie za všetky úkony, ktorými bol zo strany štátu podrobený.
28. Pre vznik nároku na náhradu škody treba preukázať existenciu základných predpokladov vzniku zodpovednosti, teda samotná existencia škody ešte takúto zodpovednosť nezakladá. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. existencii nezákonného rozhodnutia, 2. vzniku škody, 3. príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. V prejednávanom spore žalobca označil ako nezákonné rozhodnutie uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi zo dňa 12.05.2016 vydané OR PZ v Bratislave II, OO PZ Podunajské Biskupice ČVS: S.-XXX/PB-L.-XXXX. Spornosť (neexistencia) nezákonného rozhodnutia nebola v odvolacom konaní namietaná.
29. Podstatou odvolacích námietok žalovanej bola výška priznanej nemajetkovej ujmy prípadne neexistencia príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a nemajetkovou ujmou. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Úvaha však nemôže byť svojvoľná a nepreskúmateľná. Súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa prvého odseku § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine, v spoločnosti a podobne (pozri R 21/1995, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. decembra 2012 sp. zn. 7Cdo/145/2011).
30. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v prejednávanom spore iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú žalobcovi nezákonným rozhodnutím. Súd prvej inštancie vychádzal z okolností, za ktorých došlo k trestnému stíhaniu žalobcu, ktorý bol v čase trestného konania, ktoré sa viedlo proti nemu za skutok, pri ktorom napokon prokuratúra ustálila, že nejde o trestný čin a postúpila vec žalobcu Obvodnému úradu v Bratislave, pretože mala za preukázané, že nejde o trestný čin ale o skutok, ktorý by mohol byť priestupkom, a po prejednaní priestupku bolo konanie zastavené, bezúhonným občanom. Trestné konanie, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, sa viedlo viac ako rok a ovplyvnilo zdravotný stav žalobcu a jeho rodinné vzťahy. Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou trestné stíhanie zasiahlo poškodenú osobu, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, spoločenskom, či inom prostredí, prípadne na zdraví poškodenej osoby. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že boli preukázané predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy, t.j. vznik škody a príčinná súvislosť medzi trestným stíhaním a touto škodou.
31. Súd prvej inštancie vychádzal z vykonaného dokazovania a to z výsluchu žalobcu a svedkov ktorými mal preukázanú príčinnú súvislosť medzi trestným stíhaním a škodou. Kritériá, ktoré viedli súd prvej inštancie k priznaniu nemajetkovej ujmy žalobcovi, odvolací súd považoval za podstatné v časti týkajúcej sa toho, že trestné stíhanie je vždy závažným zásahom do slobody jednotlivca a vyvoláva negatívny dopad na osobný, rodinný, spoločenský, pracovný život aj zdravie toho, koho sa trestné stíhanie týka. Trestné stíhanie žalobcu negatívne ovplyvnilo jeho súkromný život už len tým, že prebehlo trestné stíhanie, opodstatnenosť a dôvodnosť ktorého napokon nebola preukázaná, lebo došlo k jeho zastaveniu, pretože spáchanie skutku, o ktorom sa konalo, nebolo obvinenému z priestupku preukázané. Je nepochybné, že už len samotné trestné stíhanie je spôsobilé vyvolať u osoby vážnu traumu a pocity frustrácie. Možno predpokladať, že trestné stíhanie výrazne zasiahlo žalobcu a zanechalo negatívne následky na fyzickom zdraví a na psychike žalobcu, nakoľko náhla zmena života, neistota a aj prebiehajúce trestné konanie, ktoré sa viedlo viac ako rok, keď človek neustále myslí iba na vzniknutú situáciu a v danom momente pre neho ťažko riešiteľnú, považujúcu za krivdu spáchanú na jeho osobe, to všetko musí nepochybne veľmi zasiahnuť človeka, ktorý doposiaľ nebol súdne trestaný. Odvolací súd preto nepopiera tú skutočnosť, že to všetko negatívne zasiahlo žalobcu a odrazilo sa na jeho fyzickom zdraví. Vychádzajúc zo skutkového stavu tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, odvolací súd má za to, že priznaná výška nemajetkovej ujmy za trestné konanie vo výške 6.000 eur je primeraná. K návrhu žalovanej na určenie 30 dňovej lehoty na plnenie z dôvodu zabezpečenia plnenia z hľadiska schvaľovacieho procesu úhrady a z dôvodu administratívno-časovej náročnosti tohto procesu odvolací súd uvádza, že lehota na plnenie je stanovená v § 232 ods. 3 CSP a v zásade tvorí tri dni. Len v odôvodnených prípadoch môže súd určiť lehotu dlhšiu. Dlhšiu lehotu súd stanoví podľa okolností daného prípadu, napr. podľa sociálnej a rodinnej situácie, zdravotného stavu osoby, ktorej sa ukladá povinnosť, a pod. Administratívno-časová náročnosť schvaľovacieho procesu nie je podľa názoru odvolacieho súdu taký dôvod, pre ktorý je potrebné určiť 30-dňovú lehotu na plnenie.
32. Podstatou odvolania žalobcu bol zamietnutý nárok na náhradu škody titulom nároku na náhradu trov právneho zastúpenia v trestnom konaní a v nasledujúcom priestupkovom konaní vo výške 1.597,53 eur. Ohľadom tohto nároku zostalo sporným unesenie dôkazného bremena ohľadne zmenšenia majetku žalobcu o sumu trov právneho zastúpenia, ktorej náhrady sa v konaní domáhal. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca v konaní nepreukázal, že mu škoda skutočne vznikla. Žalobca s týmto názorom súdu prvej inštancie nesúhlasil a mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne vec posúdil. Nesúhlasil so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie a právnym posúdením preukázania výšky škody titulom trov právneho zastúpenia, a to potrebou preukázania reálneho zmenšenia majetku, nakoľko táto podľa jeho názoru nevyplýva tak zo ZZŠ ako ani z rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. Predložil vyčíslenie trov právneho zastúpenia v súlade s ustanoveniami Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. čím podľa názoru žalobcu uniesol dôkazné bremeno čo do otázky vzniku a výšky vynaložených trov právneho zastúpenia v trestnom a priestupkovom konaní.
33. Je nepochybné, že v zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené, alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu pričom odmena advokáta za právne zastupovanie sa určí ako tarifná odmena. Zo súdnej judikatúry ale tiež z poznatkov právnej teórie vo všeobecnosti tiež vyplýva, že je to žalobca, kto musí preukázať v konaní existenciu podmienok zodpovednosti žalovaného za škodu. To znamená, že existenciu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci, resp. nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, ako aj existenciu škody a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a škodou (eventuálne nemajetkovou ujmou) musí preukázať žalobca. Podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich nie je daná táto zodpovednosť. To znamená, že ak osoba, ktorá sa cíti byť poškodená orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, neunesie dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania existencie niektorej z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, je možné (potrebné) žalobu o náhradu škody bez ďalšieho zamietnuť. Žalobca si ako majetkovú ujmu uplatnil vo výške 1.597,53 eur titulom účelne vynaložených trov právneho zastúpenia, ktoré mu vznikli v konaní, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané a v nasledujúcom priestupkovom konaní (§ 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.) t.j., ktoré vznikli v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Výšku
nároku na náhradu škody ako majetkovej ujmy si žalobca uplatnil vyčíslením trov právneho zastúpenia za úkony právnej služby v týchto konaniach podľa vyhlášky 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Vychádzajúc z obsahu spisu ako aj samotného odvolania žalobcu odvolací súd plne súhlasí so súdom prvej inštancie, že žalobca žiadnym dôkazom nepreukázal, že tieto trovy právneho zastúpenia v žalovanej výške aj skutočne uhradil t.j. nepreukázal, že došlo k zmenšeniu jeho majetku o predmetnú sumu. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že náhrada škody ako majetkovej ujmy vždy súvisí so znížením majetku (alebo z jeho nezvýšením ) a preto je potrebné vždy preukázať a nielen tvrdiť, že k zníženiu majetku žalobcu o uvedenú sumu aj skutočne došlo. Rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý nárok žalobcu na úhradu škody titulom účelne vynaložených trov konania (právneho zastúpenia) v trestnom a priestupkovom konaní zamietol ako nepreukázaný je preto vecne správne. 34. V rámci svojej odvolacej argumentácie žalobca uviedol rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, z ktorých podľa jeho názoru jednoznačne vyplýva, že pri posudzovaní otázky škody titulom nároku na náhradu trov právneho zastúpenia sa za skutočnú škodu považujú jednotlivé úkony právnej služby vyčíslené podľa Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z.. Uvedený záver odvolací súd ničím nespochybňuje a súhlasí s ním, ale zároveň dodáva, že žalobca citované rozhodnutia NS SR nesprávne interpretoval, nakoľko sa nevzťahujú na samotný vznik škody spočívajúcej vo vynaložených trovách konania ale na vyčíslenie ich výšky v súlade s Vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z.z. Príkladmo z rozhodnutia sp. zn. 6 Cdo 402/2015 vyplýva, že žalobca na základe mandátnej zmluvy zo 6. júla1998 uzavretej s advokátom JUDr. P. uhradil postupne advokátovi dohodnutú paušálnu odmenu za úkony obhajoby v trestnom konaní, čim došlo k zníženiu jeho majetku v priamej príčinnej súvislosti s konaním štátneho orgánu. Dovolací súd dospel k právnemu názoru, podľa ktorého pre účely náhrady škody spočívajúcej v nákladoch vynaložených poškodeným (obvineným) na obhajobu v trestnom konaní podľa zákona č. 58/1969 Zb., treba skutočnú škodu interpretovať v zmysle účelne vynaložených nákladov, za ktoré treba považovať náklady vo výške odmeny advokáta za zastupovanie klienta v trestnom konaní určenej podľa ustanovení zvláštneho právneho predpisu o tarifnej odmene. Najvyšší súd tu riešil otázku v súvislosti s odmenou za zastupovanie advokátom a skonštatoval, že aj v prípade, ak sa klient s advokátom dohodne na zmluvnej odmene, pri určení nákladov konania, ktorých náhrada sa priznáva proti inej fyzickej či právnickej osobe, sa výška odmeny advokáta určí podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene. V danom konaní nebola spochybnená výška dohodnutej odmeny medzi žalobcom a advokátom v trestnom konaní, preukázanie jej vyplatenia a ani skutočnosť, že dohoda o odmene (mandátna zmluva) mala základ v platnej právnej úprave. Riešila sa tu teda právna otázka, či v tomto prípade náhrady škody, za ktorú štát zodpovedá podľa zákona č. 58/1969 Zb., skutočná škoda zodpovedá rozsahu vynaložených nákladov na trovy obhajoby bez obmedzenia alebo či pod skutočnou škodou treba v takomto prípade rozumieť účelne vynaložené náklady, za ktoré treba považovať náklady vo výške odmeny advokáta za zastupovanie klienta v trestnom konaní určenej podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene.
35. Ďalšie žalobcom uvádzané rozhodnutie sp. zn. 7 Cdo 282/2018 rieši zodpovednosti za škodu spôsobenej pri výkone verejnej moci v súvislosti s nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zaistení a úschove osobného motorového vozidla. Žalobca poukázal na časť rozhodnutia, v ktorom NS SR uviedol „Pokiaľ však ide o preukázanie výšky škody a prípadné sankciovanie neunesenia dôkazného bremena žalobcom zamietnutím jeho žaloby práve z tohto dôvodu, bude vždy namieste skúmať, či takýto prístup nižších súdov nie je príliš reštriktívny a v konečnom dôsledku či nerobí iluzórnym aj samotné ústavne zakotvené právo na náhradu škody (čl. 46 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 3 ods. 1 CSP). Inak povedané, ak v takýchto prípadoch žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať výšku škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom však preukáže a odôvodní, že mu taká škoda vznikla, nemôže súd - bez ďalšieho - rozhodnúť, že mu preto škoda nebude vôbec nahradená, alebo že medzi preukázaným protiprávnym konaním a preukázaným vznikom škody nie je príčinná súvislosť.“ V nadväznosti na uvedené odvolací súd konštatuje, že aj v tomto prípade je riešená výška škody a nie jej vznik, čo na preskúmavanú vec nie je aplikovateľné.
36. Žalobca namietal, že na základe predbežného právneho posúdenia súdom zo dňa 12.10.2021 bolo stranám a ich zástupcom dostatočne zrejmé, aký výrok rozhodnutia vo veci samej možno v časti nároku na náhradu škody titulom nároku na náhradu trov právneho zastúpenia očakávať a napriek vyslovenému právnemu názoru súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na opačnom právnom názore a žalobu v časti nároku na náhradu trov právneho zastúpenia zamietol. K tejto námietke odvolací súd uvádza, že cieľom ustanovenia § 181 ods. 2 CSP je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k
tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je jeho cieľom zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv (1Obdo/92/2018, 2Obdo/56/2020). V zásade platí, že postup súdu podľa § 181 ods. 2 C. s. p. je pre strany sporu a ich zástupcov na základe uvedených úkonov predvídateľný a transparentný, avšak zároveň sa kladie väčší dôraz na zodpovednosť strany za jej vlastnú procesnú aktivitu a transparentné substancovanie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov. To, že žalobca predpokladal iné meritórne rozhodnutie, ho nezbavilo povinnosti predložiť všetky potrebné dôkazy na preukázanie oprávnenosti a dôvodnosti uplatneného nároku. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu (§ 215 ods. 1 C. s. p.), berie do úvahy iba skutočnosti, ktoré vyšli najavo počas konania (čl. 11 ods. 4 C. s. p.) a pri zisťovaní skutkového stavu vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti (§ 186 ods. 2 C. s. p.). Súd pri výkone spravodlivosti nesmie byť obmedzovaný tak pôvodnými predbežnými závermi o skutkovej stránke veci, ako ani prípadným vlastným predbežným právnym posúdením. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že námietka odvolateľa týkajúca sa nesplnenia postupu podľa § 181 ods. 2 C. s. p. zo strany súdu prvej inštancie nie je vzhľadom na ďalší priebeh konania (zápisnica z pojednávania, vykonané dokazovanie, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia) relevantná.
37. Vychádzajúc z uvedeného považuje odvolací súd odvolaciu argumentáciu žalobcu a žalovanej za nedôvodnú a stotožňuje sa so skutkovými zisteniami i právnymi závermi súdu prvej inštancie pričom obsah odvolaní sporových strán nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v nich uvedených a ani v odvolacom konaní neboli zistené také skutočnosti, alebo dôkazy, ktoré by mohli spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.
38. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie, v spojení s § 255 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalobca ani žalovaná neboli v odvolacom konaní úspešní odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
40. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).