Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Co-305-2019.pdf
PDF · 114.79 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/305/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň JUDr. Aleny Mikovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobkyne J. P., bytom L. XX, U., zastúpená advokátom JUDr. Tiborom Šafárikom, so sídlom Košice, Štúrova 20, proti žalovanému Mesto Košice, Tr. SNP 48/A, Košice, o zaplatenie 15.000 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 20. marca 2019 č.k. 22C/162/2016-146
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
N e p r i z n á v a stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom uvedeným v záhlaví zamietol žalobu a nepriznal žalovanému náhradu trov konania rozhodujúc o nároku žalobkyne na náhradu ušlého zisku vo výške 15.000 € s úrokmi z omeškania 5 % z dlžnej sumy ročne odo dňa podania žaloby do zaplatenia.
2. Žalobkyňa svoj nárok odôvodňovala porušením povinnosti žalovaného pri správe majetku v jeho vlastníctve, v príčinnej súvislosti s ktorým porušením prišla o možnosť dosiahnuť zisk, ktorý by jej inak plynul ako vlastníčke z prenájmu nehnuteľnosti v centre mesta na účely parkovania. Ušlý zisk vyčíslila za obdobie od 1.11.2014 do 30.10.2016 v sume 15.000 € vychádzajúc z ročnej sadzby parkovného 1.500 € za jedno motorové vozidlo platnej pre oblasť centra mesta, pri predpokladanom počte 5 parkovacích miest, ktoré by mohli byť zriadené na jej nehnuteľnosti, pokiaľ by žalovaný riadne a včas pristúpil k oprave svojej nehnuteľnosti.
3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového zistenia, že žalobkyňa je vlastníčkou bytového domu v centre U. na L. ulici č. XX stojacom na parcele č. XXX, kat. územia U. - H. mesto, hranice nehnuteľnosti tvoria ulice Hlavná a Kováčska, súčasťou nehnuteľnosti je dvor so spevneným povrchom, ku ktorému prilieha z južnej strany vysoká zadná štítová stena susediacej budovy vo vlastníctve žalovaného na L. č. XX v U.. Zo štítovej steny budovy vo vlastníctve žalovaného, ktorá stojí na hranici nehnuteľnosti žalobkyne, odpadávali veľké a ťažké kusy omietky na dvor žalobkyne, čo znemožňovalo jeho využitie na žalobkyňou tvrdené parkovacie účely. Využitie dvora na parkovanie žalobkyňa odôvodňovala tým, že po ukončení rekonštrukcie svojej nehnuteľnosti bude prenajímať v dome existujúce byty a nebytové priestory. Medzi žalobkyňou a žalovaným sa viedol spor o opravu zadnej štítovej steny nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného od roku 2010 na pamiatkovom úrade, a od roku 2013 na základe žaloby žalobkyne na súde, a bol ukončený rozsudkom Okresného súdu Košice I č.k. 24C427/2013-200 zo dňa 9.6.2015, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť vykonať opravu nehnuteľnosti do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 10.7.2017 v spojení s
potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 9Co/174/2016 zo dňa 18.5.2017. Práce na oprave nehnuteľností žalovaného boli ukončené 29.9.2017. Z vykonaného dokazovania súdu vyplynulo, že na dvorovej časti nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobkyne nachádzajúcej sa medzi stavbami žalobkyne (budova na L. XX siahajúca až na U. XX) a žalovaného (budova na L. XX siahajúca až na U. XX) mali byť vytvorené dva parkovacie priestory, časť „B“ pre päť pozdĺžnych parkovacích miest a časť „C“ pre štyri pozdĺžne parkovacie miesta. Predmetom konania boli parkovacie miesta v dvorovej časti nehnuteľnosti žalobkyne časť „B“, zameranie ktorých parkovacích miest žalobkyňa preukazovala pôdorysom parkovania „Hlavná 61 časť „B“ z 1.5.2008 spracovaného M.. O. L..
4. Ohliadkou na mieste samom dňa 15.10.2018 súd zistil, že štítová zadná stena nehnuteľnosti žalovaného je opravená, v dvorovej časti nehnuteľnosti žalobkyne určenej na parkovanie je rozbitý chodník a rozbitá asfaltová cesta, tam zaparkované motorové vozidlá, podľa vyjadrení žalobkyne nemali prenajaté parkovacie miesta, ale parkovali „na barter“, čo žalobkyňa odôvodnila tým, že parkovacie miesta do prenájmu nedáva, pretože priestor chce upraviť a vzhľadom na to, že je často v zahraničí, to časovo nezvláda. Vzal do úvahy, že na pojednávaní 20.3.2019 žalobkyňa potvrdila, že dvor nie je upravený, keďže dala spracovať projekt na nové rozvody plynového potrubia a k 20.3.2019 prenajíma zo spornej dvorovej časti „B“ 3 parkovacie miesta, o čom predložila faktúry za parkovanie v sume 100 € mesačne za mesiace január a február 2019 a nájomnú zmluvu zo dňa 26.10.2018.
5. Súd prvej inštancie prihliadol na obranu žalovaného, že žalobkyňa nepreukázala možnosť vzniku ušlého zisku v rozhodnom období, pretože ani po oprave štítovej steny v septembri 2017 parkovacie miesta neprenajímala, pričom v konaní sp.zn.24C/427/2013 tvrdila, že nehnuteľnosť chcela využívať pre seba a svoju rodinu. Žalovaný tiež namietal, že dvor je príliš úzky na vytvorenie tvrdeného počtu parkovacích miest, a bol by problém s prístupom áut, ktoré by sa tam mohli pohybovať už len cúvaním, predpokladaná suma parkovného neodzrkadľuje horšie podmienky parkovania na nehnuteľnosti žalovanej v porovnaní s parkovaním na komunikáciách v centre mesta, a suma parkovného, na základe ktorého vyčíslila žalobkyňa ušlý zisk, bola platná v centre mesta až od obdobia roku 2016.
6. Súd prvej inštancie právne vec posudzoval podľa § 420, § 442 Občianskeho zákonníka (OZ) prihliadajúc na povinnosť tvrdenia, dôkaznú povinnosť strán sporu a princíp koncentrácie úkonov v konaní v zmysle § 149, § 153, § 154 Civilného sporového poriadku (CSP). Vymedzil právnou teóriou vyžadované predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu (vznik škody ako majetkovej ujmy, protiprávne konanie škodcu a jeho zavinenie, existencia príčinnej súvislosti medzi konaním (opomenutím) a vznikom škody) uvádzajúc, že uplatňovať náhradu ušlého zisku ako stratu konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku je možné len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku poškodeného je s ohľadom na existujúce okolnosti konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až blížiaca sa k istote. V tejto súvislosti spochybnil správnosť projektu parkovacích miest vzhľadom na odbornosť M.. L. L., ktorý je projektantom pozemných stavieb, avšak nie je zapísaný v zozname autorizovaných inžinierov, pričom nekryté parkovisko je zo zákona inžinierskou stavbou, a naprojektované rozmery pozdĺžneho státia (6m dĺžka, šírka parkovacieho miesta neuvedená) sa javili rozporné s normou STN č. 736110, ktorá požaduje pre pozdĺžne parkovacie miesta rozmery 2,2 x 6,5 m, čo by pri šírke dvora (pri ohliadke zistených 4,35m) neposkytovalo možnosť bezpečného prejazdu ďalšieho vozidla popri stojacom vozidle. Neprihliadal na žalobkyňou predložené faktúry o úhrade nájomného za mesiace január, február 2019 a zmluvu o nájme nebytových priestorov zo dňa 26.10.2018 dôvodiac sudcovskou koncentráciou konania podľa § 153 CSP, keďže uvedené dôkazy mohla žalobkyňa predložiť už skôr, nie až na poslednom pojednávaní dňa 20.3.2019, pričom súčasne uviedol, že z dôkazov nemožno vyvodiť, či sa vzťahujú k parkovacím miestam v dvorovej časti „B“, alebo dvorovej časti „C“, čo je významné z dôvodu, že v inom konaní sp.zn. 22C/4/2007 si žalobkyňa uplatňuje náhradu ušlého zisku za stratu parkovného v dvorovej časti „C“. Spochybnil tiež oprávnenie žalobkyne, ktorá vystavila faktúry ako fyzická osoba-podnikateľský subjekt, na prevádzkovanie odstavných plôch pre motorové vozidlá, keď žiadne také živnostenské oprávnenie nebolo v konaní predložené. Pokiaľ žalobkyňa svoj nárok preukazovala záujmom o prenájom parkovacích miest zo strany tretích osôb vo forme listov od Big Kebab Košice s.r.o., M.D., Kusta s.r.o., Y. Invest, E. V., O.J. z mesiacov máj, júl, september, október 2015, a jún 2016, súd konštatoval, že z týchto listinných dôkazov nevyplýva žiadna záväznosť pre záujemcov, preto je ich relevancia pre konanie znížená. U žiadateľa spoločnosti Kusta s.r.o. , ktorý prejavil záujem o vyhotovenie nájomnej zmluvy s možnosťou prenájmu parkovacieho miesta za účelom zriadenia kaviarne, súd konštatoval, že z obchodného registra nevyplývalo pre spoločnosť
oprávnenie na prevádzku kaviarne. Vychádzajúc zo zásady hodnotenia dôkazného bremena v konaní, ktoré ohľadom existencie (vzniku) ušlého zisku a jeho výšky zaťažovalo žalobkyňu, žalobu zamietol dôvodiac, že žalobkyňa hodnoverne nepreukázala, aby bolo možné dvorovú časť jej nehnuteľnosti plnohodnotne využívať na parkovanie a požadovať zaň úhradu nájomného, teda nepreukázala, že by pri bežnom chode vecí dotknutú nehnuteľnosť prenajímala na účely parkoviska. Na podporu tohto záveru súd poukázal na to, že aj po období viac ako rok od ukončenia opravy štítovej steny dňa 29.9.2017 tj. po odstránení prekážky, ktorá mala žalobkyni brániť v tvrdenom užívaní nehnuteľnosti, do termínu ohliadky 15.10.2018 nevykonala potrebnú úpravu a rekonštrukciu svojej nehnuteľnosti, čím neboli splnené predpoklady pre priznanie nároku na náhradu ušlého zisku. Súd v ďalšom poznamenal, že ušlý zisk musí zodpovedať rozdielu medzi výnosmi a nákladmi na tvrdenú hospodársku činnosť, k čomu žalobkyňa tiež neprodukovala dôkazy, neuvádzajúc predpokladané výdavky spojené s údržbou parkoviska. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP považujúc žalovaného za plne procesne úspešnú stranu, ktorému však nevznikli žiadne preukázateľné trovy konania.
7. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP teda, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h). Žiadala, by odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a priznal jej náhradu ušlého zisku v preukázanom rozsahu vrátane náhrady odvolacích trov.
8. V odvolaní žalobkyňa nesúhlasila s argumentáciou súdu prvej inštancie, ktorý spochybnil jej nárok napriek tomu, že konštatoval všeobecne známu skutočnosť o nedostatku parkovacích miest v centre mesta, bol na obhliadke na mieste samom, kedy na nehnuteľnosti parkovali vozidlá, a preto jeho úvahy spochybňujúce projektovú dokumentáciu týkajúcu sa parkovacích miest považovala za bezpredmetnú, ak reálna situácia svedčila o parkovaní vozidiel, a poškodený asfalt nebránil parkovaniu. Namietala, že súd nevzal do úvahy jej tvrdenia o vynútených alebo príležitostných zmenách významných pre užívanie dvora, keď opravu steny nehnuteľnosti si musela vymôcť súdnou cestou, nemala dostatok finančných prostriedkov na stavebné úpravy svojej nehnuteľnosti, preto bola odkázaná na príjem z parkovania, a ak sa súd domnieval, že jej nepatrí nájomné za všetky parkovacie miesta, mal jej náhradu škody znížiť. Tvrdila porušenie princípu rovnosti strán zastávajúc názor, že prevažnú časť procesnej obrany žalovaného vyprodukoval súd prvej inštancie. K odvolaniu priložila živnostenské oprávnenie zahrňujúce právo prenájmu nehnuteľnosti uvádzajúc, že pokiaľ jej bola vytýkaná absencia živnostenského oprávnenia, nemohla na túto námietku reagovať, pretože zo stanoviska súdu nevyplývalo, aby táto skutočnosť bola spochybňovaná a pre rozhodnutie podstatná. Pri existujúcom dopyte po parkovaní nenachádzala žiaden dôvod, pre ktorý by v rozhodnom období nemala mať všetky parkovacie miesta obsadené. Uviedla, že po zvážení situácie sa rozhodla urýchliť výstavbu a rekonštrukciu bytových jednotiek, ktoré boli k dispozícii, preto sa z väčšej časti dvora stal manipulačný priestor, v ostatnej časti parkujú stavebné firmy. Okolo roku 2013 chcela využívať dvor sama, no z rovnakých dôvodov nemohla, preto bola aj podaná žaloba, ktorá sa viedla v konaní sp.zn.24C/427/2013. K stanoveným technickým normám o dĺžke parkovacieho miesta poukázala na fakt, že parkovacie miesta v meste majú dĺžku 5,10 m.
9. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu hodnotil rozhodnutie súdu ako vecne správne, námietky žalobkyne ako neopodstatnené, preto navrhoval rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. V dodatočnom podaní odkázal na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 9Co/416/2018, ktorým Krajský súd v Košiciach zamietol nárok žalobkyne proti žalovanému na náhradu ušlého zisku vo veci Okresného súdu Košice I sp.zn. 24C 3/2018, ktorý nárok bol vylúčený na samostatné prejednanie z pôvodného konania sp.zn. 24C 247/2013.
10. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní podané neboli.
11. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania prejednal spor podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario bez nariadenia odvolacieho pojednávania, preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami žalobkyne v odvolaní) a § 379 CSP v konaní, ktoré mu predchádzalo dospejúc k záveru, že odvolanie je nedôvodné.
Rozsudok vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania preto potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, lebo z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov je vecne správny.
12. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 19.11.2020 o 9.20 hod. v pojednávacej miestnosti č.dv. 202 na II. poschodí Krajského súdu v Košiciach, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zhode s § 219 ods. 3 CSP.
13. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký a medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý a navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k ním, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, či právo na jeho preskúmanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
14. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1,2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192,193 a 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.
15. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
16. Žalobkyňou uplatnené odvolacie dôvody neboli naplnené. Spôsob hodnotenia dôkazov v konaní v neprospech žalobkyne nepredstavuje zvýhodňovanie protistrany v konaní, ale plnenie zákonom ustanovenej povinnosti zásady voľného hodnotenia dôkazov podľa § 191 CSP jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti prihliadajúc na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, ktorá odvolacia námietka nenapĺňa v tomto smere žalobkyňou tvrdený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Súd prvej inštancie nenahrádzal procesnú aktivitu žiadnej strany sporu pri predkladaní dôkazov, a v jeho rozhodnutí našiel odraz len výsledok vyhodnotenia dôkazov.
17. Odvolaním napadnutý rozsudok spĺňa tiež náležitosti riadne odôvodneného súdneho rozhodnutia podľa § 220 CSP, keď súd stranám sporu ozrejmil svoje myšlienkové pochody, spôsob hodnotenia dôkazov, zo skutkových zistení vyvodil právne závery takým spôsobom, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je obhájiteľné a rozsudok je preskúmateľný. V rozhodnutí súd prvej inštancie s poukazom na dôkaznú situáciu v spore vysvetlil, prečo žalobkyňa nepreukázala existenciu pravdepodobnosti vzniku ušlého zisku v rozhodnom období, na správnosti ktorých záverov nemenia nič ani odvolacie námietky žalobkyne a jej polemika s úvahou súdu prvej inštancie o spôsobe hodnotenia dôkazov.
18. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom, boli vzájomne si odporujúce, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo, nebol tak daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. písm. f/ CSP. Súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania, preto nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.
19. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a na zdôraznenie správnosti rozhodnutia doplňuje:
20. Predpokladom na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je preukázanie porušenia právnej povinnosti, vzniku škody, príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím a následkom. Vzniknutá škoda musí byť spôsobená bez pochybností porušením právnej povinnosti. Škoda, ani porušenie právnej povinnosti ešte nezakladajú zodpovednosť za škodu a tomu korelujúce právo na ich náhradu. Príčinná súvislosť musí byť nielen domnelá, ale bezpečne preukázaná, keď povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno týkajúce sa príčinnej súvislosti zaťažuje v zásade tú stranu sporu, ktorej tvrdenie má byť preukázané, teda poškodeného. Vzťah medzi príčinou a následkom musí byť bezprostredný a nemožno si ju zamieňať s časovou nadväznosťou alebo súvislosťou. Medzi tvrdeným následkom - ušlým ziskom na strane žalobkyne a konaním žalovaného absentuje vzťah príčiny a následku.
21. Súdna prax je jednotná v tom, že ušlý zisk je ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného nepríde v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, aj keď sa tak dalo očakávať s ohľadom na pravdepodobný chod veci; ušlý zisk sa tak neprejavuje zmenšením majetku poškodeného, ale stratou očakávaného prínosu; na vznik nároku na náhradu škody z titulu ušlého zisku nestačí iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, ale musí byť naisto preukázané, že pri pravidelnom behu veci (t.j. nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu. Pri posudzovaní ušlého zisku teda nepostačuje len pravdepodobnosť navýšenia majetku poškodeného v budúcnosti, ale musí byť stanovené s určitosťou, že pri pravidelnom behu vecí mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku - dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje práve poškodeného. Vznik nároku na náhradu škody z titulu ušlého zisku tak musí byť podložený existujúcimi a reálne dosiahnuteľnými okolnosťami, z ktorých je možné usudzovať, že škodová udalosť skutočne negatívne zasiahla do priebehu konkrétneho deja (pravidelného chodu vecí) vedúceho k určitému zisku; pre výšku ušlého zisku je rozhodujúce, akému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu, teda konkrétne o aký reálne dosiahnuteľný príjem poškodený prišiel; v prípade ušlého zisku ide teda o ujmu už nastalú (vzniknutú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti (porovnaj napr. rozsudky Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2 Cdo 198/2007 z 30.9.2008, sp.zn. 5 Cdo 246/2013 z 24.2.2016, 5 MCdo 1/2011 z 29.10.2012 alebo uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Cdo 319/2008 z 28.4.2010, 4 MCdo 23/2008 z 21.12.2009 a sp.zn. 3 Cdo 513/2014).
22. Miera pravdepodobnosti ušlého zisku sa musí pri bežnom a obvyklom chode veci v okolnostiach prípadu javiť ako istá. Žalobkyňa bola teda povinná nielen tvrdiť, že existovala možnosť prenajímania parkovacích miest na jej nehnuteľnosti, ale aj preukázať, že práve konanie (opomenutie) žalovaného zasiahlo do obvyklého chodu veci a nebyť konania škodcu v čase od 1.11.2014 do 30.10.2016 s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou by skutočne realizovala prenájom parkovacích miest s predpokladaným ziskom 1.500 € ročne za jedno motorové vozidlo. Žalobkyňa však okrem všeobecne známej skutočnosti, že v centra mesta Košíc je málo parkovacích miest, netvrdila a nepreukázala, aby pri obvyklom chode veci bola spôsobilá využívať svoju nehnuteľnosť na prenájom parkovacích miest. Existencia obvyklého chodu veci z hľadiska dôkaznej situácie v spore si vyžadovala preukázať existenciu okolnosti, o ktorých by bolo možné takmer s istotou usudzovať, že tieto by nastali, nebyť protiprávneho konania škodcu. Avšak pre zámer využívať nehnuteľnosť na prenájom ako parkovaciu plochu, okrem tvrdení žalobkyne, nesvedčia žiadne okolnosti. Projekt - pôdorys parkoviska vypracovaný M.. L. L. z roku 2008 podľa vyjadrení žalobkyne súvisel s rekonštrukciou nebytových a bytových priestorov nehnuteľnosti, z čoho možno usudzovať, že parkovanie sa malo vzťahovať práve na užívanie týchto priestorov nájomcami nehnuteľnosti. Z vyjadrení žalobkyne na pojednávaní 14.3.2018 vyplýva, že nemala jasne stanovený účel využívania priestorov, keď uvažovala o tom, že dvorová časť nehnuteľnosti
by mohla tiež slúžiť aj ako terasa pre kaviareň a jej podnikateľské plány sa menili priebežne, keď v roku 2013 uvažovala o užívaní plochy pre seba a rodinu, následne v čase po oprave štítovej steny žalovaným v roku 2017 sa pustila do ďalšej rekonštrukcie, chcela mať tieto veci „tip top“, z ktorých dôvodov nehnuteľnosť na parkovanie neprenajímala. Fakt, že na nehnuteľnosti prebiehajú stavebné úpravy je zrejmý aj z odvolania žalobkyne. Z okolností prípadu tak nevyplýva žiadny pravidelný, obvyklý chod vecí, ktorý by s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou umožňoval prijať záver, že nebyť konania žalovaného, tak žalobkyňa by dosahovala príjem z prenájmu nehnuteľnosti na parkovanie. V tomto kontexte je potrebné hodnotiť aj záujem o parkovanie, ktorý bol deklarovaný zo strany tretích osôb v niektorých mesiacoch roka 2015, a júli 2016 z ktorých možno vyvodiť iba to, že pokiaľ by žalobkyňa parkovanie ponúkala na prenájom, je možné, že by parkovacie miesto využili. Nesvedčia však o žiadnom obvyklom chode vecí, a v tom čase o reálne uskutočniteľnom a zamýšľanom pláne žalobkyne, a javia sa ako účelovo vyhotovené dôkazné prostriedky, ktorými žalobkyňa preukazoval nárok na ušlý zisk aj v inom konaní za iné parkovacie miesta v časti dvora „C“. Možno síce hypoteticky uvažovať o tom, že v prípade skoršej opravy štítovej steny žalovaným, by žalobkyňa mohla skôr využívať vlastnú nehnuteľnosť podľa jej predstáv, avšak existencia predstavy o využívaní nehnuteľnosti je nielen veľmi hypotetický, ale u žalobkyne aj veľmi premenlivý faktor, z ktorého nemožno vyvodiť žiadny obvyklý chod vecí (vychádzajúc z jej vyjadrenia na ohliadke 15.10.2018 situácia sa mení so zmenou okolností v osobnom živote žalobkyne). Konštantné úsilie žalobkyne o zveľadenie nehnuteľnosti, neznamená súčasne aj reálnu možnosť vzniku ušlého zisku, v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného. Nárok žalobkyne je spochybnený o to viac, že ani v čase od septembra 2017 po oprave štítovej steny na stavbe žalovaného, nepristúpila k užívaniu nehnuteľnosti tvrdeným spôsobom, t. j. prenájmu na účely parkovania. Vzhľadom na žalované obdobie (11/2014-10/2016) sú bez právneho významu dôkazy predložené z rokov 2018, 2019. Budúce, či aktuálne výnosy z majetku nemôžu spätne zmeniť v minulosti existujúci stav veci, a vypovedajú nanajvýš o aktuálnych pomeroch. Pre úspech žalobkyne v konaní nebolo postačujúce zistenie nedostatku parkovacích miest v centre mesta a existencia vlastníctva žalobkyne k nehnuteľnosti v tejto lokalite, pokiaľ absentovali také okolností, z ktorých by bolo možné bez väčších pochybností dospieť k záveru, že nebyť konania žalovaného, tak nehnuteľnosť žalobkyne by bola v rozhodnom období využívaná práve na ňou tvrdený účel, s ktorým sa spájal vznik ušlého zisku. Žalobkyňa existenciu takých okolností nepreukázala, naopak z jej vyjadrení možno vyvodiť, že zámery o užívaní nehnuteľnosti sa menili a jej užívanie bolo obmedzené aj vykonávaním rekonštrukčných prác žalobkyňou, ktoré práce neboli ukončené ani v čase podania odvolania.
23. Po vyhodnotení odvolacích námietok žalobkyne odvolací súd konštatoval, že preskúmavaný rozsudok je vecne správny, vrátane výroku o trovách konania odrážajúceho mieru procesného úspechu v spore podľa § 255 ods. 1 CSP, z ktorých dôvodov bol rozsudok v celom rozsahu potvrdený.
24. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní neúspešná, preto jej nepatrí nárok na náhradu trov odvolacieho konania a procesne úspešnému žalovanému nevznikli žiadne trovy konania.
25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 poslednej vety CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).