Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Co-155-2019.pdf
PDF · 160.22 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/155/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudcov JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Jozefa Šuleka v spore žalobkyne T.. V. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., I. XXXX/ X, zastúpenej JUDr. Mariánom Juskom, advokátom so sídlom Košice, Račí potok 3 proti žalovaným 1/ B. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. M. nad Z., Z. XX, zastúpenej JUDr. Zuzanou Loffayovou, advokátkou so sídlom v Beckovskej Vieske 623, 2/ B. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom E., I. Z. XX, zastúpenému Mgr. Júliusom Meszárošom, advokátom so sídlom v Trenčíne, Námestie sv. Anny 7269/20B, o zaplatenie 6.987,94 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne a žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 30. mája 2019, č. k. 3C/12/2017-152 takto
rozhodol:
Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobkyňa m á voči žalovanému 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
Žalovaná 1/ m á voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovanému 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni 4.979,09 eur s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.979,09 eur od 05.10.2017 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo výroku II. vo zvyšnej časti a voči žalovanej 1/ žalobu zamietol. Vo výroku III. žalobkyni priznal voči žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Výrokom IV. priznal žalovanej 1/ voči žalobkyni nárok na náhradu konania v rozsahu 100%. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v predmetnom spore sa žalobkyňa domáha zaplatenia sumy vo výške 4.979,09 eura a samostatne voči žalovanej 1/ sa domáha súčasne aj zaplatenia 2.008,85 eura. Na základe zisteného skutkového stavu veci súd prvý uplatnený nárok posúdil ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a druhý ako nárok na náhradu škody. Žalovaní sú bývalí manželia, pričom ich manželstvo bolo rozvedené rozsudkom tamojšieho súdu zo dňa 09.07.2013 č.k. 8P/79/2013-25, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 22.07.2013. Súčasne bola schválená dohoda rodičov o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom pochádzajúcim z manželstva, a to M., nar. XX.XX.XXXX a E., nar. XX.XX.XXXX, na základe ktorej boli maloleté deti zverené do osobnej starostlivosti matky, teda žalovanej 1/, ktorá ich bude zastupovať a spravovať ich majetok. Uznesením Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 30.07.2007 č.k. 10D/814/2006 -38, Dnot 146/06 vydaným v konaní o dedičstve po poručiteľovi B. M. zomrelom dňa XX.XX.XXXX, teda ešte za trvania manželstva žalovaných, bola schválená dohoda dedičov o vyporiadaní dedičstva, na základe ktorej sa dedička - žalobkyňa zaviazala vyplatiť ustupujúcim dedičkám maloletým deťom žalovaných každej sumu 100.000,- Sk najneskôr do 5 rokov od právoplatnosti rozhodnutia na ich vlastné účty zriadené v niektorom peňažnom ústave s vinkulovanými sumami do dosiahnutia veku 18 rokov. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 29.10.2007. Dňa 04.05.2009 bola z účtu vedeného na meno
manžela žalobkyne T.. M. C. poukázaná suma 4.979,09 eura s poznámkou „dedičstvo“ na účet č. 4004181652/7500, ktorý je vedený na meno žalovaného 2/. Na tento účet bola suma pripísaná dňa 05.05.2009. Žalobkyňa sa so žalovaným 2/ podľa ich zhodných tvrdení dohodli na tom, že maloletým dedičkám, teda deťom žalovaných, vyplatí pred uplynutím dohodnutej doby splatnosti ich podiel z dedičstva sumou nižšou o 50.000,- Sk, teda že namiesto dohodnutých spolu 200.000,- Sk pre obe deti im vyplatí 150.000,- Sk. Existencia takejto dohody je zrejmá aj z čestného prehlásenia z 29.04.2009 podpísaného žalovaným 2/. Žalobkyňa a žalovaný 2/ sa rozchádzajú v tvrdeniach, či k takejto dohode došlo na podnet žalobkyne alebo žalovaného. Z ich vyjadrení vyplýva, že žalovaná 1/, teda matka detí, nebola účastná takejto dohody, čo potvrdzuje aj ona sama. Podľa tvrdenia žalovaného 2/ však o takejto dohode vedela, súhlasila s ňou, pretože peniaze chceli použiť na kúpu spoločnej záhrady. Podľa jeho tvrdenia aj sumu 2.000,- eur z uvedeného účtu vybral a zaplatil ňou kúpnu cenu záhrady a z ďalšieho výberu 400,- eur zaplatil elektrickú prípojku na záhrade. Žalovaná 1/ existenciu takejto dohody popiera, tvrdí, že nevedela ani o práve maloletých detí na výplatu z dedičstva a dozvedela sa to náhodne až po rozvode manželstva. Popierala tiež tvrdenie žalovaného 2/ o použití týchto peňažných prostriedkov na kúpu záhrady a podľa jej tvrdenia záhradu zaplatili z peňazí darovaných jej otcom, čo preukazovala aj výpisom z účtu o vložení týchto prostriedkov na jej účet , a to dňa 10.11.2008 suma 100.000,- Sk a 08.10.2010 suma 3.320,- eur. Z uznesenia Okresného súdu Košice - okolie č.k. 16Er/7656/2015-66 súd prvej inštancie zistil, že žalovaná 1/ ako zákonná zástupkyňa maloletých detí M. a E. podala dňa 20.10.2015 návrh na vykonanie exekúcie, a to vymoženie sumy 6.638,78 eura (200.000,- Sk) od žalobkyne ako povinnej, a to na základe exekučného titulu - uvedeného dedičského rozhodnutia. Po doručení upovedomenia o začatí exekúcie podala žalobkyňa námietky voči exekúcii, v ktorých uviedla, že na požiadanie žalovaného 2/ zaplatila maloletým deťom 150.000,- Sk, teda o 50.000,- Sk menej ako im bolo priznané v rozhodnutí o vyporiadaní dedičstva. O takejto dohode vedela aj žalovaná 1/. Vyplatením tejto sumy zanikol jej záväzok voči maloletým deťom v celom rozsahu. Okresný súd námietky povinnej zamietol z dôvodu, že nedošlo k splneniu záväzku voči maloletým deťom v súlade s exekučným titulom, povinná peniaze neposlala na účty maloletých detí vinkulované do ich plnoletosti, prípadne nevyužila možnosť splniť záväzok voči nim do notárskej úschovy. Plnila v menšom rozsahu, iným spôsobom a inej osobe než jej ukladal exekučný titul. V exekučnom konaní bola od žalobkyne vymožená suma 8.647,63 eura vrátane trov exekúcie, z toho istina podľa exekučného titulu predstavovala 6.638,78 eura. Platba bola dňa 26.01.2017 poukázaná na účet súdneho exekútora z toho istého bankového účtu, ako bola realizovaná aj platba 4.979,09 eura dňa 04.05.2009, teda z účtu znejúceho na meno manžela žalobkyne. Ako vyplýva z výpovede žalovanej 1/, exekútorom bola vymožená suma zaslaná na dva samostatné účty maloletých detí, vklady neboli vinkulované do ich plnoletosti. Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. Z uvedeného vyplýva, že povinnosťou žalobkyne bolo preukázať, že medzi ňou a oboma žalovanými vznikol právny vzťah z bezdôvodného obohatenia, teda preukázať, že žalovaní získali na jej úkor bezdôvodné obohatenie prijatím duplicitného plnenia z titulu výplaty z dedičstva pre ich maloleté deti. Žalobkyňa zaplatila časť pohľadávky maloletých detí na bankový účet označený žalovaným 2/, teda nie tak, ako jej ukladalo právoplatné súdne rozhodnutie na dva samostatné účty maloletých detí vinkulované do ich plnoletosti. Dohodu o takomto splnení svojho záväzku uzavrela so žalovaným 2/. I keď plnenie voči maloletým deťom nebolo v súlade s rozhodnutím o vyporiadaní dedičstva, bol žalovaný 2/ oprávnený prijať toto plnenie ako zákonný zástupca maloletých detí ( §§ 26, 27 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 31 od. 1 Zákona o rodine). Zastupovanie maloletého dieťaťa a spravovanie jeho majetku je súčasťou výkonu rodičovských práv a povinností, pričom tieto práva a povinnosti majú obaja rodičia. Maloleté deti v čase plnenia boli vo veku 8 a 2 roky, teda neboli spôsobilé na akýkoľvek právny úkon súvisiaci so správou svojho majetku. Plnenie od žalobkyne prijal ich zákonný zástupca. Nebolo jednoznačne preukázané, či to bolo s vedomím a súhlasom, teda na základe dohody s matkou detí, žalovanou 1/. Podľa jej tvrdenia, nemala vedomosť o pohľadávke detí z dedičstva, ani o čiastočnom splnení povinnosti žalobkyňou a poprela aj pravdivosť tvrdenia žalovaného 2/ o ich dohode o použití týchto prostriedkov na kúpu spoločnej záhrady. Vo vzťahu k posudzovanému uplatnenému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa názoru súdu prvej inštancie nie je táto skutočnosť právne významná. Podstatné je, že žalovaný 2/, či už sám alebo aj so žalovanou 1/, nespravoval prijaté plnenie, teda majetok maloletých detí, v súlade s ich záujmami. Na nakladanie s majetkom maloletých detí keďže sa nejednalo o bežnú vec, bolo potrebné rozhodnutie súdu (§28 Občianskeho zákonníka, §119 Civilného mimosporového poriadku), pretože v podstatných veciach nakladanie rodiča spravujúceho majetok maloletého dieťa podlieha schváleniu súdu. Maloleté deti zastúpené žalovanou 1/ ako zákonnou zástupkyňou svoju pohľadávku z dedičstva vymáhali od žalobkyne v exekučnom konaní
v celom rozsahu, teda nielen nezaplatenú sumu 50.000,- Sk, ale každé dieťa priznaných 100.000,- Sk a v exekučnom konaní od žalobkyne túto sumu spolu vo výške 6.638,78 eura aj vymohli. Žalobkyňa tak svoj záväzok vyplývajúci z rozhodnutia o vyporiadaní dedičstva plnila dvakrát, a to prvý raz dobrovoľne zaplatila 4.979,09 eura a druhýkrát v exekučnom konaní zaplatila 6.638,78 eura. Je teda zrejmé, že na jej úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie, preto nemôže byť zbavená svojho práva na vrátenie peňažných prostriedkov, ktoré duplicitne vyplatila. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že k bezdôvodnému obohateniu došlo vo chvíli, keď si maloleté deti v exekučnom konaní vymohli svoju pohľadávku v celom rozsahu. V tomto momente sa stalo plnenie prijaté žalovaným 2/ bezdôvodným obohatením, a to vzhľadom na skutočnosť, že s peňažnými prostriedkami prijatými žalovaným 2/ bolo nakladané nezákonne, teda bez schválenia súdom a v rozpore so záujmami detí. Súd zdôraznil, že právny vzťah z titulu bezdôvodného obohatenia vznikol len medzi žalobkyňou a žalovaným 2/, so žalovanou 1/ ako matkou detí dohodu o prijatí plnenia pre maloleté deti žalobkyňa neuzavrela, s ňou podmienky splnenia záväzku nedojednávala a aj čestné prehlásenie o prijatí plnenia podpísal len sám žalovaný 2/ a z jeho výpovede vyplýva, že žalovaná 1/ prehlásenie odmietla podpísať. Ak by bol majetok maloletých detí, teda vyplatených 150.000,- Sk zachovaný na bankových účtoch vinkulovaných do ich plnoletosti, neboli by maloleté deti oprávnené v exekúcii od žalobkyne vymáhať celú pohľadávku, ale len nevyplatených 50.000,-Sk, pretože samozrejme dohoda medzi žalobkyňou a žalovaným 2/ o znížení výšky pohľadávky bola v rozpore so záujmami maloletých detí a teda aj v rozpore so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Plnenie pre maloleté deti prijal len žalovaný 2/ a len na jeho strane vznikol záväzok z bezdôvodného obohatenia, a to z titulu plnenia inej osobe ako ukladalo právoplatné rozhodnutie (na bankové účty maloletých detí vinkulované do ich plnoletosti). Obrana žalovaného 2/ spočívala v tom, že s majetkom detí, teda s peniazmi vyplatenými žalobkyňou, naložili obaja žalovaní tak, že časť z nich použili na zaplatenie kúpnej ceny záhrady a elektrickej prípojky, čo žalovaná 1/ popierala. Z pohľadu nároku uplatneného žalobkyňou nie je rozhodujúce, ako bolo s nimi naložené, pričom naviac tvrdenie žalovaného 2/ bolo dôkazmi predloženými žalovanou 1/ spochybnené. Kúpna zmluva bola uzavretá o deň skôr, ako bola platba pripísaná na účet žalovaného 2/. Tento rozpor žalovaný svojou výpoveďou neodstránil. Tvrdil, že v deň uvedený na kúpnej zmluve nemohlo dôjsť k jej podpísaniu predávajúcim. Bolo však preukázané, že podpis predávajúceho na zmluve bol overený v ten istý deň, ako je uvedený dátum uzavretia zmluvy, teda o deň skôr ako bola pripísaná platba na účet. Vzhľadom na uvedené za záväzok voči žalobkyni z titulu vydania bezdôvodného obohatenia zodpovedá len žalovaný 2/, pretože len s ním bola žalobkyňa v právnom vzťahu, na základe ktorého bezdôvodné obohatenie vzniklo. Nie je preto daná solidárna zodpovednosť oboch žalovaných a z tohto dôvodu súd prvej inštancie žalobu voči žalovanej 1/ zamietol. Takéto rozhodnutie súd prvej inštancie považoval za spravodlivé usporiadanie vzťahov strán sporu, a to aj z pohľadu maloletých detí, ktorým žalobkyňa mala výplatu z dedičstva vyplatiť v plnej výške na ich vinkulované účty, prípadne tak ako uviedol exekučný súd do notárskej úschovy. Nedošlo by k takej situácii, že si maloleté deti svoju pohľadávku vymohli až exekúciou. Pokiaľ ide o námietku žalovaného 2/ týkajúcu sa nedostatku aktívnej legitimácie súd konštatoval, že je nedôvodná. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobkyňa pohľadávku detí uhradila z prostriedkov spoločných so svojím manželom patriacich do ich BSM s jeho vedomím a súhlasom. Je oprávnená sama domáhať sa vrátenia bezdôvodného obohatenia vzniknutého duplicitným plnením len jej záväzku voči maloletým deťom vyplývajúceho rozhodnutia súdu o vyporiadaní dedičstva. Súd prvej inštancie sa vyporiadal aj s námietkou premlčania, ktorú vzniesli žalovaní. Pre premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia platí špeciálna úprava v ustanovení § 107 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (tzv. subjektívna premlčacia doba). Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo (objektívna premlčacia doba). Vzhľadom na to čo už bolo povedané, bezdôvodné obohatenie vzniklo vo chvíli, keď si maloleté deti v exekučnom konaní vymohli svoju pohľadávku, stalo sa tak po 26.01.2017 (v tento deň bola vymožená suma pripísaná na účet súdneho exekútora) a vtedy sa aj žalobkyňa o bezdôvodnom obohatení dozvedela. Ak bola žaloba na vydanie bezdôvodného obohatenia podaná dňa 29.03.2017, uplatnený nárok nie je premlčaný. Žalobkyňa si uplatnila aj úroky z omeškania, ktoré žiadala priznať s účinnosťou odo dňa nasledujúceho po zaplatení žalovanej istiny, teda od 05.05.2009. V tejto časti súd žalobe nevyhovel v celom rozsahu, pretože v danom prípade splatnosť nároku nastáva podľa § 563 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Za tento dátum v danom prípade súd považoval deň nasledujúci po doručení žaloby žalovanému 2/. Keďže žalobu prevzal dňa 04.10.2017, úroky z
omeškania boli žalobkyni podľa § 517 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka priznané až od 05.10.2017, a to vo výške určenej podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Pokiaľ si žalobkyňa uplatnila úroky z omeškania so skoršou účinnosťou a vo vyššej výške, v tejto časti súd jej žalobu zamietol. Súd prvej inštancie zamietol žalobu aj v časti uplatnenej náhrady škody voči žalovanej 1/, ktorá mala žalobkyni vzniknúť na trovách exekúcie. Súd konštatoval, že neboli naplnené základné predpoklady zodpovednosti za škodu, predovšetkým žalovaná 1/ ako zákonná zástupkyňa maloletých detí neporušila žiadnu právnu povinnosť, ak celú pohľadávku detí ako ich zákonná zástupkyňa v exekučnom konaní vymáhala a nakoniec aj vymohla. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil aj podľa § 488, § 489, § 451 ods. 1, § 456 veta prvá, § 420 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka. O nároku žalobkyne na náhradu trov konania voči žalovanému 2/ rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. tak, že ako strane v spore vo vzťahu k nemu úspešnej (neúspešná bola len v nepatrnej časti úrokov z omeškania) jej priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Aj žalovanej 1/ ako strane v spore plne úspešnej súd v zmysle § 255 ods. l CSP priznal voči žalobkyni plnú náhradu trov konania.
2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa a žalovaný 2/.
3. Žalobkyňa podala odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie, a to jeho výroku II., ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti a voči žalovanej 1/ zamietnutá a proti výroku III. o priznaní nároku žalovanému 2/ na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Žalobkyňa podané odvolanie odôvodnila s poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. d), e), f), h) CSP. Uviedla, že primárnou skutočnosťou, ktorú súd nevzal na zreteľ bolo to, že nikto iný, ako zákonný zástupca maloletých detí nie je oprávnený založiť v prospech týchto detí vinkulovaný účet, na ktorý mala v zmysle dedičského rozhodnutia poukázať peňažné prostriedky. V čase, keď ju žalovaný 2/ oslovil s ponukou, aby vyplatila deťom sumu 150.000,- Sk, bola presvedčená, že postupuje v súlade s rozhodnutím o dedičstve, ako aj v súlade s dohodou, ktorá síce bola uzavretá so žalovaným 1/, ale vzhľadom na to, že boli so žalovanou 2/ manželia, mala vedomosť (a túto skutočnosť potvrdil aj jej manžel a svedkyňa A.á), že o dohode mala vedomosť a bola s ňou stotožnená. Poukázala na to, že žalovaná 1/ v konaní nepreukázala skutočnosť, či peniaze, ktoré boli vymožené exekučne, sú na vinkulovaných účtoch detí. Súd prvej inštancie opomenul skutočnosť, že žalovaná 1/ v písomných vyjadreniach popierala, že by mala vedomosť o vyplatených peniazoch, avšak pri svojej výpovedi na otázky právneho zástupcu uviedla, že o tom, že žalobkyňa vyplatila žalovanému 2/ na účet peniaze pre deti, sa dozvedela až po rozvode manželstva, teda krátko pred tým, ako žiadala súd v Košiciach o kópiu dedičského rozhodnutia. Je evidentné, že žalovaná 1/ sa i pri pripustení všetkých jej tvrdení dozvedela o vyplatení peňažných prostriedkov pred podaním návrhu na exekúciu. Mala za to, že žalovaná 1/ vyslovene zneužila situáciu, a aj napriek tomu, že vedela, že peniaze boli vyplatené, nielenže nežiadala žalovaného o vyplatenie peňazí na účet, ale ani ju nekontaktovala so žiadnou požiadavkou na vyplatenie peňazí a bez ohľadu na to, či jej spôsobí škodu alebo nie, podala návrh na exekúciu. Uvedené vyplýva i zo skutočností, že mala vedomosť minimálne z rozhodnutia, ktoré získala z košického súdu o mieste jej bydliska a mohla ju kontaktovať, čo neučinila, čo aj sama potvrdila pri svojej výpovedi. Žalobkyňa ďalej uviedla, že aj napriek uzatvorenej dohode bola ochotná doplatiť 50.000,- Sk a žiadna exekúcia na jej škodu nemusela byť vykonaná. Mala za to, že žalovaná 1/ vzhľadom na informácie, ktoré mala, ju úmyselne poškodila. Ďalej zdôraznila, že peniaze, ktoré vyplatila, boli použité oboma manželmi počas manželstva, a teda minimálne pri vyporiadaní BSM boli započítavané do majetku manželov, a teda súd prvej inštancie nesprávne posúdil vec a zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam tým, že zaviazal na úhradu sumy 4.979,09 eur len žalovaného 2/. Poukázala na to, že súd sa nevysporiadal ani so skutočnosťou, že nemala možnosť žiadnym spôsobom zasiahnuť do vzťahu medzi žalovanými a len z dôvodu narušenia ich vzájomných vzťahov sa dostala do situácie, kedy namiesto 200.000,- Sk v prepočte aj s trovami exekúcie zaplatila celkovo viac ako 460.500,- Sk. Vytýkala súdu prvej inštancie, že uveril tvrdeniam žalovanej 1/, hoci žiaden listinný dôkaz na podporu svojich tvrdení nepredložila, a to ani o tom, že mala peniaze v hotovosti, ani o skutočnosti, kedy peniaze na kúpu záhrady vybrala z účtu, ani že peniaze z exekúcie boli uhradené na účet detí. Je zarážajúce, že žalovaná 1/ sa domáhala peňazí, ktoré už boli vyplatené jej osobou, ale podľa jej slov peňažný dar od otca na kúpu záhrady od žalovaného 2/ pri vyporiadaní BSM nepožadovala. Nie je zrejmé, prečo sa súd uspokojil len s tvrdením žalovanej 1/ bez podporného dôkazu. Aj napriek tomu, že súd považoval za spornú otázku solidárnosti žalovaných ako dlžníkov, mala za to, že vykonanými dôkazmi bolo preukázané, že solidárnosť oboch žalovaných je jednoznačne daná. Je irelevantná skutočnosť, že za deti konal len jeden rodič, pokiaľ tieto peniaze boli použité v konečnom dôsledku na rozšírenie majetku žalovaných ako manželov. Vo vzťahu k uplatňovanej náhrade škody voči žalovanej 1/, sa súd vysporiadal len konštatáciou v bode 22. odôvodnenia rozsudku, a to len tým, že neboli naplnené základné predpoklady
zodpovednosti za škodu, pretože neporušila žiadnu právnu povinnosť, keď vymáhala pohľadávku detí. Podľa jej názoru, takéto odôvodnenie je absolútne v rozpore s právom na spravodlivý proces a na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Zároveň sa súd nevysporiadal ani pri riešení tejto otázky so skutočnosťou, že žalovaná 1/ vedela o vyplatení peňazí v roku 2009, a aj napriek tomu podala návrh na vyplatenie celej sumy, pretože žalovaný 2/, ako jej exmanžel, už nemal peniaze, kúpil si byt. Akýkoľvek argument, že nesplnila povinnosť v uloženom dedičskom konaní tým, že nevložila peniaze na vinkulovaný účet detí neobstojí, okrem iného aj vzhľadom na skutočnosť, že sama žalovaná 1/ uviedla, že exekučne vymožené peniaze neboli poukázané na vinkulované účty detí, ale len na ich bežné účty, a preto takisto nebolo naplnené rozhodnutie. Keďže každý má povinnosť i predchádzať škodám, opodstatnenosť tvrdení súdu prvej inštancie i žalovanej 1/ by bola daná vtedy, ak by žalovaná 1/ nemala absolútnu vedomosť o zaplatení peňažných prostriedkov v roku 2009, ani o uzatvorenej dohode a zároveň by ju vyzvala na zaplatenie buď celej, prípadne zvyšnej časti pohľadávky, čo sa nestalo. Teda i v prípade, že by žalovaná 1/ nemala vedomosť o úhrade peňažných prostriedkov (čo mala), vzhľadom na obdobie, ktoré uplynulo od právoplatnosti rozhodnutia, mohla a mala žalovaná 1/ informovať alebo ju vyzvať na zaplatenie pohľadávky, pričom tak neučinila. Žalovanej 1/ bolo i vzhľadom na to, že sa dala zastúpiť v exekučnom konaní právnym zástupcom zrejmé, že žalobkyňa bude musieť uhradiť i trovy exekúcie, že jej svojím konaním spôsobí škodu. Porušenie právnej povinnosti, škoda i príčinná súvislosť sú zrejmé. Nesúhlasila ani s rozhodnutím súdu prvej inštancie o priznaní nároku žalovanej 1/ na náhradu trov konania voči nej. Mala za to, že súd mal zohľadniť všetky skutočnosti, samotnú špecifickú situáciu a aj napriek tomu, že zamietol žalobu voči žalovanej 1/ z dôvodov osobitného zreteľa, mal žalovanej 1/ nepriznať náhradu trov konania voči jej osobe. Pri určovaní úrokov z omeškania a dátumu, kedy vznikol nárok na plnenie, nesúhlasila s argumentáciou súdu o priznaní úrokov z omeškania až po doručení žaloby žalovanému 2/. Žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo zmenil tak, že vyhovie žalobe v celom rozsahu. Uplatnila si nárok na náhradu trov konania.
4. Žalovaný 2/ podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie, a to jeho výroku I., ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 4.979,09 eur s úrokmi z omeškania. Žalovaný 2/ svoje odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Vytýkal súdu prvej inštancie, že v jeho rozhodovacej činnosti v rámci vyhodnotenia dokazovania neprihliadol na obsah svedeckej výpovede svedkyne E. A., z ktorej výpovede vyplynulo, že táto mala po dlhú dobu k jeho rodine veľmi blízky vzťah, udržiavala s nimi každodenný kontakt, poznala majetkovú situáciu a mohla sa teda vyjadriť ku skutočnostiam významným pre toto konanie, najmä k otázke, či žalovaná 1/ mala vedomosť o peňažných prostriedkoch v sume 150.000,- Sk, na výplatu ktorých vznikol nárok maloletým deťom titulom dedičského konania. Menovaná svedkyňa v rámci výsluchu na súde jednoznačne potvrdila, že žalovaná 1/ mala vedomosť o priebehu a výsledkoch dedičského konania po jeho nebohom starom otcovi a tiež o tom, že z dedičského konania po dohode so žalobkyňou prijal od nej sumu 4.979,09 eur a potvrdila aj účel, na ktoré boli peňažné prostriedky použité. Namietal právny názor súdu prvej inštancie o vzniku bezdôvodného obohatenia vo chvíli, keď si maloleté deti v exekučnom konaní vymohli svoju pohľadávku. Poukázal na to, že sám súd prvej inštancie v bode 18 odôvodnenia rozsudku správne uvádza, že dohoda uzavretá medzi ním ako zákonným zástupcom maloletých detí a žalobkyňou o vyplatení sumy 4.979,09 eur titulom dedičstva, bola neplatným právnym úkonom pre rozpor s platnou právnou úpravou. Bol toho názoru, že bezdôvodné obohatenie na jeho strane vzniklo prijatím sumy 4.979,09 eur od žalobkyne dňa 04.05.2009, nakoľko takéto plnenie prijal bez právneho dôvodu. K bezdôvodnému obohateniu nemohlo dôjsť v súvislosti s exekučným konaním, nakoľko peňažné prostriedky vymožené súdnym exekútorom od žalobkyne boli poukázané v prospech maloletých detí na základe platného a vykonateľného exekučného titulu, teda o žiadne bezdôvodné obohatenie sa nejednalo. Poukázal na skutočnosť, že po prijatí sumy 4.979,09 eur dňa 04.05.2009 vo vzťahu k žalobkyni nevykonal žiadny krok smerujúci k uplatneniu akéhokoľvek nároku titulom dedičstva po svojom nebohom starom otcovi. Žalovaná 1/ podala návrh na začatie exekučného konania bez jeho vedomia napriek tomu, že už od roku 2009 mala vedomosť o prijatí predmetnej sumy a tiež vedela o tom, ako boli peniaze použité. Vyslovil názor, že prijatím peňažnej čiastky 4.979,09 eur od žalobkyne dňa 04.05.2009 začali plynúť lehoty na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žaloba bola podaná na súde dňa 29.03.2017, teda v čase, kedy už márne uplynula dvojročná subjektívna, ako aj trojročná objektívna premlčacia lehota, a preto mal za to, že nárok žalobkyne je v celosti premlčaný. Pokiaľ ide o prípadné použitie 10ročnej objektívnej premlčacej doby, k tomu uviedol, že v konaní bolo preukázané, že
k plneniu sumy 4.979,09 eur dňa 04.05.2009 zo strany žalobkyne došlo po vzájomnej dohode z dôvodu lepšieho zhodnotenia týchto peňažných prostriedkov pre maloleté deti, nejednalo sa teda z jeho strany o úmysel bezdôvodne sa obohatiť. Zámer zhodnotiť prijaté peňažné prostriedky sa aj naplnil, keď spolu so žalovanou 1/ kúpnou zmluvou zo dňa 02.09.2014 predmetnú záhradu nadobudnutú za peňažné prostriedky z dedičstva spoločne predali a výnos z predaja v sume 15.000,- eur kupujúci poukázali každému z nich v sume 7.500,- eur. Žiadal žalobu voči nemu v celom rozsahu zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu trov konania. V doplnenom podaní zo dňa 17.06.2019 žalovaný 2/ zdôraznil, že bezdôvodné obohatenie na jeho strane vzniklo prijatím plnenia, sumy 4.979,09 eur od žalobkyne dňa 04.05.2009 a nie vo chvíli, keď si maloleté deti v exekučnom konaní vymohli svoju pohľadávku v celom rozsahu. Poukázaním sumy 4.979,09 eur žalobkyňou na jeho bankový účet v inej sume, než bola určená súdnym rozhodnutím, obidve zúčastnené strany konali v rozpore so súdnym rozhodnutím, pričom svoj motív vysvetlil v priebehu konania. Motívom konania žalobkyne bol ekonomický záujem zaplatiť nižšiu sumu, než jej ukladalo rozhodnutie súdu. Takýto postup strán uzavretej ústnej dohody vyhodnotil súd prvej inštancie ako rozporný so zákonom, a teda predmetná dohoda predstavovala neplatný právny úkon a z nej prijaté plnenie nepochybne bolo plnením, na základe ktorého vzniklo bezdôvodné obohatenie. K bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobkyne došlo dňom 04.05.2009, ktorým dňom začala plynúť trojročná objektívna premlčacia lehota, táto uplynula márne, v dôsledku čoho došlo k premlčaniu uplatneného nároku. Názor súdu prvej inštancie o momente vzniku bezdôvodného obohatenia v súvislosti s exekučným konaním považoval za nesprávny.
5. Žalovaná 1/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a navrhla ho potvrdiť. Poukázala na to, že o ústnej dohode medzi žalovaným 2/ a žalobkyňou o vyplatení sumy 150.000,- Sk nemala vedomosť, ako matka maloletých detí by nikdy nedala súhlas s tým, aby jej deti boli ukrátené o 50.000,- Sk, ktoré im právom patrili z titulu dedičstva. Rovnako tiež nikdy nepodpísala žiadne čestné prehlásenie a o tom, čo podpísal jej vtedajší manžel netušila. O rovnopis uznesenia o dedičstve požiadala až v roku 2015, pričom nikdy predtým toto rozhodnutie nevidela a na základe informácií od právničky sa dozvedela, že to, že bol vydedený jej manžel neznamená, že vydedenie sa vzťahuje aj na jeho potomkov. Až z dedičského rozhodnutia v roku 2015 sa dozvedela, že maloleté deti neboli vydedené a že žalobkyňa bola povinná zaplatiť na účty maloletých detí zriadené v peňažnom ústave každej čiastku po 100.000,- Sk. Finančné prostriedky, o ktorých prevode priložila žalovaná doklad z roku 2009 boli pripísané na účet žalovaného 2/ - vtedajšieho manžela, pričom každý zo žalovaných mal svoj vlastný osobitný účet. K účtu žalovaného 2/ mala zriadené dispozičné právo, ale s uvedeným účtom reálne nikdy nedisponovala, nevyberala väčšie sumy peňazí. Výpisy z tohto účtu chodili na email žalovaného 2/, ku ktorému nemala prístup. Nie je pravdou, že z finančných prostriedkov vyplatených žalobkyňou kupovali chatu s pozemkom, keď v skutočnosti kupovali len záhradu, ktorá bola zakúpená z iných finančných prostriedkov, ako z tých, o ktorých sa jedná v tomto spore. Povinnosťou žalobkyne bolo plniť maloletým deťom na ich vlastné účty každému po 100.000,- Sk s vinkulovanými sumami na dosiahnutie veku 18 rokov a nie uhradiť čiastku na účet žalovaného 2/, ktorý bol vydedený, a teda v žiadnom prípade nemal mať možnosť dostať sa po finančné prostriedky z dedičstva po nebohom dedkovi, čo je v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ vymáhala plnenie v prospech detí v exekučnom konaní, zdôraznila, že nikdy žiadnym spôsobom nekonala protiprávne, postupovala v súlade so zákonom a pre svoje deti vymohla z titulu dedičstva finančné prostriedky, ktoré im právom patrili. Bola to práve žalobkyňa, ktorá konala v rozpore so zákonom a právoplatným uznesením o dedičstve.
6. Žalovaná 1/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 2/ uviedla, že nemala vedomosť o dohode, uzavretej medzi jej bývalým manželom a žalobkyňou o vyplatení sumy 150.000,- Sk. Zo strany žalobkyne nebola kontaktovaná či už písomne alebo telefonicky ohľadne predmetného dedičstva, žiadnej komunikácie ohľadom dedičstva medzi žalobkyňou a žalovaným 2/ sa nezúčastnila, čo bolo preukázateľne potvrdené na pojednávaniach. O rovnopis uznesenia o dedičstve požiadala až v roku 2015 a na základe uvedených skutočností sa obrátila na exekútorský úrad a sumy, ktoré mala žalobkyňa plniť maloletým deťom na základe právoplatného uznesenia o dedičstve pre svoje deti, vymohla. Žalovaný 2/ jej tvrdil, že žiadne peniaze nemá, pretože si kúpil byt. Rozhodne nesúhlasila s tým, že je povinná žalobkyni niečo vracať a už vôbec nie náhradu škody, ktorá žalobkyni vznikla z titulu trov exekučného konania. V predmetnej exekúcii podala žalobkyňa námietky proti exekúcii, ktorým súd nevyhovel a uznal, že exekúcia je oprávnená. Čo sa týka vyhodnotenia svedeckej výpovede svedkyne A.ej, táto bola jednoznačne účelová, svedkyňa by v prospech žalovaného 2/ potvrdila kedykoľvek a
čokoľvek, nakoľko mu je zaviazaná. Rozhodne svedkyňu neinformovala o tom, kedy, koľko a z akých účtov vyberá finančné prostriedky, svedkyňa nemala žiadnu vedomosť o financiách v rodine žalovaných.
7. Žalobkyňa k písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 2/ uviedla, že tvrdenia žalovaného 2/ o premlčaní jej nároku sú rozporuplné. Netuší, z akého dôvodu sa žalovaný 2/ vehementne domáha výroku o premlčaní nároku vzhľadom na jeho písomné vyjadrenia v mailoch, ktoré sú súčasťou spisu a kde sám uvádza, že uznáva jej nárok, avšak chcel ho vzhľadom na zlé vzťahy so žalovanou 1/ uhradiť len v polovici. Dokonca jeden mail jej žalovaný 2/ poslal i počas konania na súde prvej inštancie. K námietke premlčania uviedla, že k bezdôvodnému obohateniu mohlo dôjsť až v čase plnenia v prospech účtu súdneho exekútora, čo bolo v roku 2016 a toto je moment začatia plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, ale aj objektívnej premlčacej doby, či už trojročnej alebo desaťročnej, a to najmä z toho dôvodu, že i žalovaný 2/ v čase, keď uzavreli dohodu o predčasnom zaplatení sumy 4.979,09 eur z dedičstva uvádzal, že sa peniaze zhodnotia v prospech detí, preto s návrhom žalovaného 2/ v dobre viere súhlasila. Žalovaní vedeli o uhradení sumy 4.979,09 eur v roku 2009, a teda i podanie návrhu na exekučné konanie bolo úmyslom zo strany žalovanej 1/ bezdôvodne sa obohatiť na jej úkor a naviac jej spôsobila škodu, ktorú vyčíslila v žalobe, teda je namieste uvažovať o desaťročnej objektívnej lehote. Súhlasila so žalovaným 2/ v tej časti odvolania, kde uvádza, že žalovaná 1/ mala vedomosť o uzavretej dohode a bola s ňou stotožnená. Zdôraznila, že aj napriek uzatvorenej dohode so žalovaným 2/ bola ochotná doplatiť 50.000,- Sk a žiadna exekúcia na jej škodu nemusela byť vykonaná. Mala za to, že žalovaná 1/ vzhľadom na informácie, ktoré mala, ju úmyselne poškodila. Ďalej zdôraznila, že peniaze, ktoré vyplatila, boli použité oboma manželmi, čo potvrdil žalovaný 2/ vo svojom odvolaní. Vyslovila názor, že solidárnosť oboch žalovaných ako dlžníkov je jednoznačne daná, pričom je irelevantná skutočnosť, že za deti konal len jeden rodič, pokiaľ tieto peniaze boli použité na rozšírenie majetku žalovaných ako manželov.
8. Žalovaný 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že trvá na tom, že žalovaná 1/ od úplného začiatku vedela, že deti zdedia peniaze po jeho nebohom starom otcovi, ktorá skutočnosť bola v konaní preukázaná výsluchom svedkyne A.ej a Ing. C.. Ďalej uviedol, že je ochotný vyplatiť žalobkyni sumu rovnajúcu sa jednej polovici sumy 4.979,09 eur za predpokladu, že druhú polovicu vyplatí žalobkyni žalovaná 1/, pričom takúto ponuku opieral o vedomosť žalovanej 1/ o vyplatení predmetnej sumy dňa 04.05.2009 žalobkyňou a tiež o spoločnom nakladaní žalovanej 1/ a ním s touto sumou. Zhodne so žalobkyňou tvrdí, že v tejto veci sa jedná o špecifickú situáciu, celkom nepochybne vyvolanú žalovanou 1/ podaním návrhu na začatie exekúcie na vymoženie už raz vyplatených peňazí, o ktorej platbe mala od roku 2009 vedomosť, pričom súd prvej inštancie jeho rozhodnutie vo veci nedostatočne odôvodnil. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku vôbec nedal odpoveď na otázku, ako posudzoval plnenie sumy 4.979,09 eur od momentu jej prijatia od žalobkyne (04.05.2009) až do vyplatenia vymoženej čiastky 6.638,70 eur s príslušenstvom po 26.01.2017 na účty maloletých detí. So žalobkyňou sa zásadne rozchádza v otázke premlčania uplatneného nároku a trvá na tom, že k vzniku bezdôvodného obohatenia došlo dňom 04.05.2009, a preto je nárok žalobkyne premlčaný. V konaní na súde prvej inštancie bolo preukázané, že v roku 2009 došlo k výplate sumy 4.979,09 eur po vzájomnej dohode žalobkyne s ním, a preto nie je možné hovoriť ani len nepriamo o jeho úmysle obohatiť sa na úkor žalobkyne. Z uvedeného dôvodu neprichádza do úvahy aplikácia desaťročnej objektívnej premlčacej doby na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a trojročná objektívna premlčacia lehota márne uplynula.
9. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej 1/ uviedla, že je irelevantné, či žalovaná 1/ reálne disponovala alebo nedisponovala s účtom resp. či vykonávala výbery z účtu. V roku 2009 boli obaja žalovaní manželmi a neboli medzi nimi žiadne spory, dokonca si kúpili spoločnú nehnuteľnosť. O dohode, ako aj o vyplatení peňazí žalovaná 1/ vedela a v i prípade, ak by sa dozvedela z doručeného uznesenia o rozdiele vo vyplatenej sume a sume uvedenej v rozhodnutí, mohla ju minimálne kontaktovať za účelom dohody prípadne vysvetlenia. Je evidentné z výpovede samotnej žalovanej 1/, že vedela o vyplatených peniazoch pred podaním návrhu na exekučné konanie, od manžela ich nepožadovala. Nakoľko, ako uviedla, manžel si kúpil za peniaze byt a s týmto vedomím vymáhala od nej v prepočte 20.000,- Sk, z toho duplicitne 150.000,- Sk. Žalovaná 1/ stále opomína skutočnosť, že i peniaze, ktoré zaslala v roku 2009 boli tiež predmetom rozdelenia BSM a ňou zaslané peniaze, ktoré ešte zhodnotili so žalovaným 2/, si rozdelili, žalovaní ich nedali deťom.
10. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.
1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ani to nevyžadoval dôležitý verejný záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.
11. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom právnom závere, že žalobkyňa v konaní preukázala, že na jej úkor vzniklo bezdôvodné obohatenie duplicitným plnením záväzku vyplývajúceho z rozhodnutia o dedičstve, keď prvýkrát dobrovoľne zaplatila z titulu výplaty z dedičstva pre maloleté deti žalovaných 1/, 2/ sumu 4.979,09 eur na účet žalovaného 1/ (dňa 05.05.2009) a druhýkrát v exekučnom konaní zaplatila sumu 6.638,78 eur na účet súdneho exekútora (dňa 26.01.2017). Konštatoval, že na úkor žalobkyne bolo získané bezdôvodné obohatenie, preto nemôže byť zbavená svojho práva na vrátenie peňažných prostriedkov, ktoré duplicitne vyplatila. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že k bezdôvodnému obohateniu došlo vo chvíli, keď si maloleté deti zastúpené žalovanou 1/ (svojou matkou ako zákonnou zástupkyňou) v exekučnom konaní vymohli svoju pohľadávku v celom rozsahu. V tomto momente sa stalo plnenie prijaté žalovaným 2/ ako otcom detí bezdôvodným obohatením, a to vzhľadom na skutočnosť, že s prijatými peňažnými prostriedkami žalovaným 2/ bolo nakladané bez schválenia súdu a v rozpore so záujmami detí. Plnenie pre maloleté deti prijal len žalovaný 2/ a len na jeho strane vznikol záväzok z bezdôvodného obohatenia, a to z titulu plnenia inej osobe ako ukladalo právoplatné dedičské rozhodnutie. Z uvedeného dôvodu nie je daná solidárna zodpovednosť oboch žalovaných 1/, 2/, teda aj matky maloletých detí, ktorá dohodu o prijatí plnenia pre maloleté deti so žalobkyňou neuzavrela, preto žalobu voči žalovanej 1/ súd zamietol a na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 4.979,09 eur s príslušenstvom zaviazal len žalovaného 2/. Uplatnený nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia nepovažoval za premlčaný s poukazom na to, že bezdôvodné obohatenie vzniklo v okamihu, keď si maloleté deti vymohli v exekučnom konaní svoju pohľadávku, stalo sa tak po 26. januári 2017 a vtedy sa aj žalobkyňa o bezdôvodnom obohatení dozvedela, pričom žaloba bola podaná na súde dňa 29.03.2017, teda v rámci plynutia subjektívnej a objektívnej premlčacej doby. Nárok žalobkyne na zaplatenie náhrady škody voči žalovanej 1/ spočívajúcej v trovách exekúcie vo výške 2.008,85 eur považoval za nedôvodný, nakoľko nemal za preukázané základné predpoklady zodpovednosti za škodu, keď žalovaná 1/ ako zákonná zástupkyňa maloletých detí neporušila žiadnu právnu povinnosť, ak celú pohľadávku maloletých detí z titulu rozhodnutia o vyporiadaní dedičstva v exekučnom konaní od žalobkyne vymohla.
12. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalobkyne a žalovaného 2/ dodáva nasledovné:
13. Žalobkyňa v odvolaní argumentovala solidárnou zodpovednosťou oboch žalovaných za vzniknuté bezdôvodné obohatenie, nesúhlasila s priznaním úrokov z omeškania až po podaní žaloby a namietala nesprávny právny názor súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby na náhradu škody voči žalovanej 1/.
14. Žalovaný 2/ v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že neposúdil správne solidárnu zodpovednosť žalovanej 1/ za záväzok voči žalobkyni a že nesprávne právne posúdil otázku premlčania žalobou uplatneného nároku, keď mal za to, že žalobkyňa podala žalobu po uplynutí trojročnej objektívnej premlčacej doby.
15. Záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone (§ 489 Občianskeho zákonníka). Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
16. Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. Predpokladom zodpovednosti za získané bezdôvodné obohatenie nie je protiprávne konanie obohateného, ani jeho zavinenie, ale objektívne vzniknutý stav obohatenia, ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva. Skutková podstata bezdôvodného obohatenia získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, dopadá na tie prípady, keď v okamžiku poskytnutia plnenia existoval právny dôvod plnenia, ktorý však následne v dôsledku ďalšej právnej skutočnosti stratil svoje právne účinky (odpadol). Okamžikom odpadnutia právneho dôvodu sa poskytnuté plnenie stáva bezdôvodným obohatením. Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje totiž zásadu občianskeho práva, že nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný takto získaný prospech vrátiť.
17. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za 3 roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
18. V prvom odseku tohto ustanovenia je upravená tzv. subjektívna premlčacia doba, v odseku druhom premlčacia doba objektívna. Vzájomný vzťah týchto dvoch premlčacích dôb je taký, že ak skončí beh jednej z nich a je vznesená námietka premlčania, právo sa premlčí a nemožno ho priznať. Premlčanie nevedie k zániku práva, bráni však jeho vymožiteľnosti. Bezdôvodné obohatenie získané plnením, ktorého právny dôvod neskôr odpadol vzniká a objektívna doba pre premlčanie práva na jeho vydanie preto začína plynúť okamihom odpadnutia právneho dôvodu poskytnutého plnenia. Začiatok subjektívnej premlčacej doby sa zhoduje s okamihom, keď sa oprávnený dozvedel o tom, komu plnil a o odpadnutí právneho dôvodu tohto plnenia.
19. Z obsahu spisu vyplýva, že uznesením Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 30.07.2007, č. k. 10D/814/2006-38, Dnot 146/06 vydaným v konaní o dedičstve po poručiteľovi B. M., zomrelom dňa 11.11.2006 (za trvania manželstva žalovaných 1/, 2/) bola schválená dohoda dedičov o vyporiadaní dedičstva, na základe ktorej sa dedička - žalobkyňa zaviazala vyplatiť ustupujúcim dedičkám maloletým deťom žalovaných 1/, 2/ každej sumu 100.000,- Sk, najneskôr do 5 rokov od právoplatnosti rozhodnutia na ich vlastné účty zriadené v niektorom peňažnom ústave s vinkulovanými sumami do dosiahnutia veku 18 rokov. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 29.10.2007. Žalovaní 1/, 2/ sú bývalí manželia, ich manželstvo bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 09.07.2013, č. k. 8P/79/2013-25. Na základe ústnej dohody uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným 2/, žalobkyňa vyplatila pred uplynutím doby splatnosti uvedenej v dedičskom rozhodnutí na účet žalovaného 2/ záväzok, vyplývajúci z rozhodnutia o vyporiadaní dedičstva v sume 150.000,- Sk, teda v sume nižšej o 50.000,- Sk, než ukladalo dedičské rozhodnutie. Z uvedeného vyplýva, že zo strany žalobkyne nedošlo k splneniu záväzku voči maloletým deťom v zmysle dedičského rozhodnutia, keď plnila v menšom rozsahu a peniaze neposlala na účty maloletých detí, vinkulované do ich plnoletosti. Dohodu o takomto splnení svojho záväzku z dedičského rozhodnutia uzavrela len so žalovaným 2/ (v čase trvania manželstva so žalovanou 1/). Je pravdou, ako správne uviedol aj súd prvej inštancie, že žalovaný 2/ ako zákonný zástupca maloletých detí bol oprávnený prijať toto plnenie zo strany žalobkyne, avšak peniaze mal vložiť na dva samostatné účty maloletých detí, resp. nakladať s nimi mohol len na základe schválenia právneho úkonu súdom v opatrovanskom konaní. V konaní nebolo sporné, že žalovaný 2/ prijaté peniaze nevložil na účty maloletých detí, s peniazmi nakladal. Žalovaný 2/ tvrdil, že peniaze poskytnuté žalobkyňou použil po dohode so žalovanou 1/ na kúpu spoločnej záhrady, žalovaná 1/ tieto tvrdenia popierala, podľa jej tvrdenia nemala vedomosť o pohľadávke maloletých detí z dedičstva, ani o čiastočnom splnení povinnosti žalobkyňou, uvádzala, že peniaze minul žalovaný 2/, ktorú skutočnosť zistila až po rozvode manželstva, a preto podala návrh ako zákonná zástupkyňa maloletých detí na vykonanie exekúcie - vymoženie sumy 6.638,78 eur (200.000,- Sk) od žalobkyne ako povinnej, a to na základe exekučného titulu - dedičského rozhodnutia z 30.07.2007. V exekučnom konaní bola od žalobkyne vymožená suma 8.647,63 eur vrátane trov exekúcie, z toho istina predstavovala sumu 6.638,78 eur. Platba bola poukázaná dňa 26.01.2017 na účet súdneho exekútora, pričom z výpovede žalovanej 1/ vyplýva, že exekútorom vymožená suma bola zaslaná na dva samostatné účty maloletých detí, vklady neboli vinkulované do ich plnoletosti. Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa svoj záväzok vyplývajúci z rozhodnutia o
vyporiadaní dedičstva plnila dvakrát, a to prvýkrát dobrovoľne po dohode so žalovaným 2/ zaplatila sumu 4.979,09 eur a druhýkrát v exekučnom konaní zaplatila sumu 6.638,78 eur. Podľa názoru odvolacieho súdu, žalobkyni vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý neskôr odpadol. Skutková podstata bezdôvodného obohatenia získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, dopadá na tie prípady, kedy v čase poskytnutia plnenia existoval právny dôvod plnenia, ktorý však následne v dôsledku ďalšej právnej skutočnosti, stratil svoje právne účinky (odpadol). Okamžikom odpadnutia právneho dôvodu sa poskytnuté plnenie stáva bezdôvodným obohatením. Právnym dôvodom plnenia sumy 4.979,09 eur žalobkyňou bolo dedičské rozhodnutie a dohoda uzavretá so žalovaným 2/ ako zákonným zástupcom maloletých detí, ktorý však neskôr odpadol, keď v exekučnom konaní bolo zistené, že žalovaný 2/ nevložil peniaze na bankové účty maloletých detí, naopak nakladal s majetkom maloletých detí v rozpore s ich záujmami a bez rozhodnutia súdu. K bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného 2/ došlo vo chvíli, keď si maloleté deti v exekučnom konaní vymohli svoju pohľadávku v celom rozsahu. V tomto okamihu sa stalo plnenie prijaté žalovaným 2/ bezdôvodným obohatením. Maloleté deti si vymohli svoju pohľadávku v exekučnom konaní dňa 26.01.2017 (v tento deň bola vymožená suma pripísaná na účet súdneho exekútora) a od tohto dňa začala žalobkyni plynúť trojročná objektívna a aj dvojročná subjektívna premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa podala žalobu na súde dňa 29.03.2007, preto jej nárok nie je premlčaný. Na základe uvedeného je zrejmé, že nie je možné súhlasiť s názorom žalovaného 2/ v otázke právnej povahy žalobou uplatneného práva na vydanie bezdôvodného obohatenia a jeho dôsledkami pri posúdení jeho premlčania. Odvolací súd sa stotožňuje aj s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaná 1/ nie je účastníkom hmotnoprávneho zodpovednostného záväzkového vzťahu z bezdôvodného obohatenia, keď plnenie pre maloleté deti prijal len žalovaný 2/ a len na jeho strane vznikol záväzok voči žalobkyni z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Za tohto stavu nie je daná solidárna zodpovednosť oboch žalovaných 1/, 2/, preto rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby voči žalovanej 1/ z titulu vydania bezdôvodného obohatenia bolo vecne správne. Na základe uvedeného právneho posúdenia veci odvolacie námietky žalobkyne a žalovaného 2/ o solidárnej zodpovednosti oboch žalovaných na vydanie bezdôvodného obohatenia boli neopodstatnené. Vzhľadom na vyššie uvedené boli rovnako neopodstatnené aj odvolacie námietky žalovaného 2/ o premlčaní nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď žalovaného 2/ zaviazal zaplatiť žalobkyni 4.979,09 eur s úrokmi z omeškania vo výške 5% ročne od 05.10.2017 do zaplatenia. Odvolací súd považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za správny, zákonný a spravodlivý.
20. Pokiaľ ide o ďalšiu odvolaciu námietku žalobkyne ohľadne priznaných úrokov z omeškania od 05.10.2017, aj v tejto časti odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. V danom prípade splatnosť nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nastáva podľa § 563 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný dlh prvého dňa potom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. V danej veci za tento deň bolo potrebné považovať deň nasledujúci po doručení žaloby žalovanému 2/, t. j. 05.10.2017. Pri určení výšky úrokov z omeškania bolo potrebné v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vychádzať z ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorými sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, podľa ktorého súd prvej inštancie aj postupoval a žalobkyni priznal úroky z omeškania vo výške 5% ročne.
21. Ohľadne zamietnutia žaloby žalobkyne na náhradu škody voči žalovanej 1/ spočívajúcej v trovách exekučného konania, odvolací súd konštatuje, že aj v tejto časti je rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne správne. Predpokladom vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka je porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon), t. j. konanie, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, ďalej vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody a prezumované zavinenie. Porušením právnej povinnosti je myslený objektívne vzniknutý rozpor medzi tým, ako fyzická (právnická) osoba skutočne konala (prípadne opomenula konať), a tým, ako jednať mala, aby splnila svoje povinnosti. Aj podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade neboli naplnené základné predpoklady zodpovednosti za škodu, nakoľko v postupe žalovanej 1/ nedošlo k žiadnemu protiprávnemu konaniu, keď ako zákonná zástupkyňa maloletých detí v exekučnom konaní vymáhala celú pohľadávku maloletých detí na základe rozhodnutia o vyporiadaní dedičstva a nakoniec ju aj vymohla. Keďže nebol naplnený tento základný predpoklad zodpovednosti za škodu - protiprávne konanie zo strany žalovanej 1/, bolo potom nadbytočné zaoberať sa ďalšími predpokladmi zodpovednosti za škodu.
22. Pokiaľ sa týka námietky žalobkyne, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby na náhradu škody je v rozpore s právom na spravodlivý proces a na riadne odôvodnenie rozhodnutia, odvolací súd uvádza, že podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytovaným právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). V danej veci z odôvodnenia rozsudku je možné zistiť, ktoré skutočnosti považoval súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil, odôvodnenie rozsudku je dostatočné, v dôsledku čoho nemožno rozsudok považovať za arbitrárny, či nepreskúmateľný. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranami konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu pripomienku strany konania, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán konania (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobkyne odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
23. Čo sa týka odvolania žalobkyne proti výroku IV. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o priznaní nároku žalovanej 1/ voči žalobkyni na náhradu trov konania v rozsahu 100%, odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie rozhodnutie o náhrade trov konania strán sporu založil správne na ustanovení § 255 ods. 1 CSP a úspešnej žalovanej 1/ priznal plnú náhradu trov konania. Odvolací súd v danej veci nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP odôvodňujúce nepriznať žalovanej 1/ voči žalobkyni náhradu trov konania. Aj keď v danej veci ide o špecifickú situáciu, keď žalobkyňa svoj záväzok vyplývajúci z rozhodnutia o dedičstve plnila dvakrát, je potrebné uviesť, že túto situáciu si žalobkyňa zavinila čiastočne aj sama, keď prvýkrát nedošlo k splneniu záväzku voči maloletým deťom v súlade s exekučným titulom, žalobkyňa neposlala peniaze na účty maloletých detí vinkulované do ich plnoletosti, prípadne nevyužila možnosť splniť záväzok voči nim do notárskej úschove a naviac plnila v menšom rozsahu, než jej ukladal exekučný titul, teda v rozpore so záujmami maloletých detí. S prihliadnutím na túto okolnosť bolo opodstatnené postupovať pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa zásady úspechu v konaní, a teda úspešnej žalovanej 1/ priznať voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
24. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného 2/ o premlčaní nároku žalobkyne na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, ktoré podľa žalovaného 2/ vzniklo na jeho strane prijatím sumy 4.979,09 eur dňom 04.05.2009 z neplatného právneho úkonu, odvolací súd poukazuje na bod 19. odôvodnenia svojho rozhodnutia, v ktorom vyslovil svoj právny názor k skutkovej podstate bezdôvodného obohatenia v danej veci. V danom prípade, vzniklo bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného 2/ na základe plnenia z právneho dôvodu, ktorý neskôr odpadol (vymožením pohľadávky maloletými deťmi v exekučnom konaní) a od tohto okamihu začala žalobkyni plynúť trojročná objektívna premlčacia lehota a rovnako tak aj dvojročná subjektívna premlčacia lehota (vtedy sa žalobkyňa dozvedela, že žalovaný 2/ sa na jej úkor bezdôvodne obohatil) na uplatnenie nároku na súde. Maloleté deti si v exekučnom konaní vymohli svoju pohľadávku 26.01.2017 a žaloba na vydanie bezdôvodného obohatenia bola podaná dňa 29.03.2017, teda v rámci plynutia premlčacej lehoty uvedenej v § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.
25. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalovaného 2/ o nesprávnom vyhodnotení svedeckej výpovede svedkyne E. A. súdom prvej inštancie, ktorá mala potvrdiť jeho tvrdenia o vedomosti žalovanej 1/ o vyplatení sumy z dedičstva žalobkyňou počas trvania manželstva a použití peňazí na kúpu spoločnej záhrady, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne uviedol, z akých dôkazov pri svojom rozhodovaní vychádzal a ktoré vykonané dôkazy považoval pre rozhodnutie vo veci za rozhodujúce. Svedecká výpoveď E. A. bola v rozpore s výpoveďou žalovanej 1/, svedkyňa nemala vedomosť o finančnom dare od otca žalovanej 1/, pričom žalovaná 1/ listinnými dôkazmi preukázala, že na jej účet bola pripísaná platba od otca, z ktorej žalovaní 1/, 2/ kupovali záhradu.
Žalovanému 2/ sa tieto tvrdenia žalovanej 1/ v konaní nepodarilo spochybniť a vyvrátiť. Odvolací súd sa preto stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že plnenie pre maloleté deti prijal len žalovaný 2/, a preto právny vzťah z titulu vydania bezdôvodného obohatenia vznikol len medzi žalobkyňou a žalovaným 2/. Odvolacie námietky žalovaného 2/ boli preto nedôvodné.
26. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
27. O nároku žalobkyne na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému 2/ rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni ako strane sporu v odvolacom konaní vo vzťahu k nemu úspešnej priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Z rovnakých dôvodov ako plne úspešnej strane sporu v odvolacom konaní priznal žalovanej 1/ voči žalobkyni náhradu trov konania v plnom rozsahu.
28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).