Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1S-59-2019.pdf
PDF · 217.55 KB
Case nature
Area
Subarea
1S/59/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a členiek senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a JUDr. Ingrid Kalinákovej v právnej veci žalobcu: PNEUBEL, s.r.o. so sídlom Belá nad Cirochou, Osloboditeľov 980/103, IČO: 43 864 341, právne zastúpený: JUDr. Eugen Kostovčík, advokát so sídlom v Košiciach, Gelnická 33, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 05.08.2019 č. XXXXXXXXX/XXXX na základe všeobecnej správnej žaloby takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I.
Argumenty žalobcu v podanej žalobe
1. Žalobca sa žalobou zo dňa 20.09.2019 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 05.08.2019 č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu J. zo dňa 17.12.2018 č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorým bol žalobcovi, daňovému subjektu určený rozdiel v sume nadmerného odpočtu 11 196,- EUR na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2013, t.j. bol znížený nadmerný odpočet zo sumy 34 997,81 EUR na sumu 23 801,81 EUR.
2. Žalobca v žalobe poukázal na to, že správca dane nepriznal žalobcovi právo na odpočet dane z faktúry od dodávateľa W. za dodanie pneumatík, s odkazom na § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, keďže vec uzavrel tak, že deklarovanému dodávateľovi W., s.r.o. daňová povinnosť v zmysle § 19 zákona č. 222/2004 Z.z. nevznikla. Spoločnosť W., s.r.o. je nekontaktným daňovým subjektom; posledné daňové priznanie k DPH bolo podané za november 2013. V rozhodnom zdaňovacom období táto spoločnosť nevykonávala ekonomickú činnosť, v daňovom priznaní deklarovala nulové hodnoty, t.j. daňová povinnosť z dodania tovaru alebo služby jej nevznikla. Ak dodávateľ nedeklaruje prijatie tovarov od subdodávateľov, tieto tovary nemohol dodať žalobcovi. Správcovi dane sa v priebehu správneho konania nepodarilo vypočuť V. R., M. J., J. D. a J. B.. G. D., zamestnanec žalobcu uviedol, že počul o spoločnosti W., s.r.o., komunikoval telefonicky alebo mailom s pánom E. D., preberal tovar od uvedenej spoločnosti, a to od vodiča prepravcu, ktorému potvrdzoval CMR doklad. Z výsledkov medzinárodnej výmeny informácií („MVI“) u poľského dodávateľa P. v roku 2013 vyplynulo, že tento dodávateľ nepotvrdil dodanie tovaru pre spoločnosť W., s.r.o., ktorý mal byť následne dodaný spoločnosti J., s.r.o. K faktúre č. X bol pripojený medzinárodný nákladný list SK
XXXXXXX (CMR), ktorý však nie je dôkazom, že tovar bol dodaný spoločnosťou W., s.r.o., pretože na doklade je ako odosielateľ uvedená poľská spoločnosť P., ako príjemca je uvedený žalobca; J., s.r.o. Správca dane k výpovedi Ľ. B., ktorý potvrdil prepravu pneumatík uviedol, že táto výpoveď nepreukázala, že tovar uvedený na prepravnom liste je tovarom, ktorý bol dodaný spoločnosťou W., s.r.o., keďže poľský dodávateľ v roku 2013 nedeklaroval žiadne dodanie tovaru pre odberateľa W., s.r.o. K preverovaniu platieb správca dane uviedol, že platby boli realizované prevodom z účtu spoločnosti J., s.r.o. na účet spoločnosti W., s.r.o. a zápočtom.
3. Žalobca poukazoval v žalobe na to, že správca dane nespochybňoval existenciu tovaru a nespochybňoval ani to, že tovar bol prepravený odberateľovi J., s.r.o. Otázne bolo, či v tovare prepravovanom od spoločností P. išlo o tovar, ktorý mal byť dodaný žalobcovi spoločnosťou W., s.r.o. Žalobca namietal, že prepravca Ľ. B., ako aj ostatní prepravcovia, ktorí prepravovali tovar v iných zdaňovacích obdobiach, potvrdili prepravu tovaru od dodávateľa W., s.r.o. z Poľska alebo z Českej republiky pre žalobcu. Záver správcu dane, že títo prepravcovia prepravovali úplne identický tovar neznámych dodávateľov, ktorým prepravu nefakturovali a ktorí za dodanie tovaru nevyhotovili faktúry a nepožadovali platby, popiera pravidlá formálnej a právnej logiky. Aj keď CMR doklady vykazujú určité nezrovnalosti s faktúrami, platbami a prepravou, tieto zistenia nepredstavujú také dôkazy, ktoré môžu viesť k záveru, že prepravovaný tovar nie je tovarom, ktorý bol predaný dodávateľom W., s.r.o. žalobcovi. Správca dane preveroval platby, no z rozhodnutia nie je zrejmé, ako zhodnotil to, že všetky platby boli poukázané na účet dodávateľa W., s.r.o. a to, že majiteľkou účtu bola J. ZáP.á a disponentom V. R.ň (osoby, ktoré žalobca označil ako osoby, ktoré zastupovali spoločnosť WC., s.r.o.), pričom tieto osoby žalovaný nevypočul. Žalobca poukazoval na to, že na faktúry dodávateľa W.. nadväzuje skladová evidencia, faktúry pre odberateľov, pričom medzi účtovnými prípadmi existuje vecná, časová a finančná súvislosť, čo je závažným dôkazom nielen o tom, že tovar reálne existoval, ale aj o tom, že tovar dodal dodávateľ uvedený na faktúre. Niet objektívneho dôvodu o hodnovernosti týchto dôkazov, ktorými žalovaný disponoval, pochybovať. Súčasťou dôkazov boli aj emailové objednávky. Faktúry, listinné dôkazy a iné dôkazy boli súčasťou uceleného logicky previazaného reťazca dôkazov a nebol dôvod pochybovať o ich správnosti a hodnovernosti. S odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.03.2011 žalobca preukázal, že za daného stavu, pri existencii plnenia daňový subjekt takto preukazuje nielen materiálnu existenciu tovaru ale aj osobu dodávateľa. Žalobca poukázal na to, že už počas kontroly navrhoval vypočuť svedkov J. D., M. J., V. R., čo správca dane odmietol. Ak správca dane tvrdí, že k dodaniu tovaru dodávateľom W., s.r.o. nedošlo, potom v obchodnom vzťahu medzi dodávateľom W., s.r.o. a žalobcom tovar neexistoval a žalobca bol vedomým účastníkom daňového podvodu. Správca dane tak v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ mal jednoznačne preukázať, že tovar v uvedenom obchodnom vzťahu neexistoval, čím by súčasne dokázal, že žalobca sa svojim konaním vedome podieľal na podvode. Poľská finančná správa uvádza, že spoločnosť P. dodávala pneumatiky priamo žalobcovi, so spoločnosťou W. s.r.o. v roku 2013 neobchodovala, pneumatiky objednávali zamestnanci žalobcu a boli prepravované z Poľska do skladu žalobcu v L. nad M.. Bolo preukázané, že nedošlo k obchodným transakciám deklarovaným faktúrami a spoločnosť W., s.r.o. len vystavila faktúru.
4. Žalobca uviedol, že napadnuté rozhodnutie žalovaného nemá oporu v zákone a uvedeným rozhodnutím boli porušené práva a právom chránené záujmy žalobcu. Rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, pričom došlo k porušeniu § 63 ods. 2 Daňového poriadku.
5. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/84/2016 z 12.12.2017 v ktorom tento súd v bode 50 uviedol, že ak majú daňové orgány za preukázané, že išlo o fiktívne obchody, uskutočnené iba „na papieri“, potom je na nich, aby nepriznali odpočítanie dane na vstupe s objasnením mechanizmu podvodného konania. Ak žalovaný tvrdí, že bolo jednoznačne preukázané, že nedošlo k obchodným transakciám deklarovaným faktúrami a spoločnosť W.. len vystavila faktúry, potom sa nemôže vyhnúť pojmu daňový podvod a z takto správne pomenovaného skutkového stavu v odôvodnení rozhodnutia mal správny orgán so všetkými dôsledkami vychádzať. Správca dane aj žalovaný po právnej stránke posúdili vec nesprávne, účelovo neobjasnili mechanizmus podvodného konania, pretože daňového podvodu sa dopustila spoločnosť W.., ktorá fakturovanú daň z dodávok tovaru pre žalobcu neodviedla a táto daň je tak od tejto spoločnosti nevymožiteľná. Z predmetného rozsudku, bod 41, ďalej vyplynulo, že v prípade preukazovania účasti daňového subjektu na daňovom podvode (nedovolenom daňovom úniku) ako
dôvodu k nepriznaniu odpočítania dane z uskutočnených zdaniteľných obchodov je dôkazné bremeno len na správcovi dane. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr. Rozsudok vo veci C-354/09 Optigen Ltd, vo veci C-439/04 Kittel) vyplýva, že dokázanie, či daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, je na správcovi dane. Tejto povinnosti sa žalovaný nemôže zbaviť účelovým a nekompetentným tvrdením, že ani správca dane ani odvolací orgán nesubsumoval daný prípad pod pojem daňový podvod. Žalobca poukázal tiež na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/31/2016 zo 17.10.2017, bod 27, kde tento súd uviedol, že v súvislosti s posudzovaním oprávnenosti uplatnenia práva na odpočet DPH zo zdaniteľných obchodov na vstupe sa ako jeden z kľúčových problémov od počiatku javí otázka rozloženia dôkazného bremena, t.j. posúdenie, ktoré skutočnosti významné pre správne posúdenie práva uplatneného daňovým subjektom preukazuje daňový subjekt a kedy naopak dôkazné bremeno zaťažuje správcu dane. Túto otázku si musí správca dane vyriešiť už pri prvých skutkových zisteniach, ktoré naznačujú, akú právnu daňovú normu pre posúdenie oprávnenosti uplatnenia práva na odpočítanie DPH z preverovaných zdaniteľných obchodov správca dane chce ďalej uplatniť. Za daného stavu bolo výlučne na žalovanom jednoznačne preukázať, že v obchodnom vzťahu medzi žalobcom a dodávateľom WC.. tovar neexistoval, že išlo o fiktívne plnenie, čo by súčasne preukazovalo, že žalobca sa vedome zúčastnil na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Správca dane neuniesol svoje dôkazné bremeno, jeho rozhodnutie je založené len na tvrdeniach, nie na dôkazoch, ktoré by jednoznačne preukazovali, že v uvedenom obchodnom vzťahu tovar neexistoval a žalobca sa úmyselne podieľal na daňovom podvode. Správca dane rozloženie dôkazného bremena nesprávne právne posúdil.
6. Napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné tiež pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, pretože v ňom absentuje skutočný opis skutku, ktorým sa žalobca mal dopustiť porušenia právnej povinnosti. Žalovaný nepostupoval podľa § 74 ods. 2 prvá veta Daňového poriadku a napadnuté prvostupňové rozhodnutie nepreskúmal v rozsahu požadovanom v odvolaní. Žalovaný sa v zásadných bodoch sa obmedzil iba na prepis prvostupňového rozhodnutia a so zásadnými námietkami žalobcu sa nevysporiadal vôbec alebo sa s nimi vysporiadal len formálne.
7. Je v rozpore s logikou, aby dodávateľ, ktorý podľa správcu dane tovar reálne nedodal, na neexistujúci tovar vystavoval dobropisy a preplatky poukazoval na účet žalobcu a aby prepravcovia prepravovali úplne identický tovar z Poľska alebo z Českej republiky pre neznámych dodávateľov, ktorým prepravu nefakturovali a ktorí, na rozdiel od spoločnosti WC. za dodanie tovaru nevyhotovili faktúry a nepožadovali ani platby. Ak spoločnosť W.. v daňových priznaniach deklarovala nulové hodnoty, preukázaná je len tá skutočnosť, že spoločnosť W., s.r.o. v daňových priznaniach za uvedené zdaňovacie obdobia deklarovala nulové hodnoty a nie to, že nevykonávala ekonomickú činnosť. Z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, ako správca dane zhodnotil, že všetky ich platby boli poukázané na účet dodávateľa W., s.r.o. a to, že majiteľkou účtu bola J. B. a disponentom V. R., t.j. išlo o osoby, ktoré zastupovali spoločnosť W., s.r.o. Žalobca zdôraznil, že počas daňovej kontroly za rok 2014, v roku 2015, resp. 2016 bol vypočutý aj J. D., ktorý uviedol, že pneumatiky zabezpečoval na podnet konateľa žalobcu. Tieto zásadné námietky žalovaný v rozpore s § 74 ods. 2 Daňového poriadku neskúmal a rozpory neodstránil, len formálne konštatoval, že dôležitosť faktúry nespočíva len v jej formálno-právnej deklarácii, ale hlavne v tom, že musí odrážať reálne uskutočnenie svojho obsahu a o dôkaz ide len vtedy, ak bol vystavený na základe reálne uskutočneného zdaniteľného obchodu dodávateľom, čo v danom prípade preukázané nebolo. Žalovaný k vypočutiu označených svedkov uviedol, že správca dane nebol povinný obstarávať dôkazy k tvrdeniam žalobcu. Bolo právom a povinnosťou žalobcu označiť a predkladať dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. Žalobca na to uviedol, že žalovaný opomenul, že žalobca už počas kontroly navrhoval vypočuť svedkov J. D., M. J., V. R., čo správca dane odmietol, t.j. skutkový stav veci nebo riadne zistený. Žalobcovi nemožno vytýkať, že neuniesol dôkazné bremeno, keď sám správca dane konanie zaťažil závažnými vadami.
8. Žalobca poukázal na to, že v podanom odvolaní v priebehu administratívneho konania napadol päť prvostupňových rozhodnutí správcu dane, pričom išlo o skutkovo aj právne identické veci. Vo všetkých prípadoch správca dane nepriznal žalobcovi právo na odpočet dane z faktúr od dodávateľa W., s.r.o., ktorý tieto pneumatiky nakupoval od dodávateľov P. alebo J., s.r.o. Žalovaný potvrdil rozhodnutia správcu dane za február a apríl 2013 a rozhodnutia za máj, júl, august a september 2013 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, pričom zrušenie týchto rozhodnutí žalovaný odôvodnil tým, že v daných prípadoch ide o tzv. reťazový obchod, ktorý je potrebné vyhodnotiť v súlade s eurokonformným výkladom. Žalovaný teda nespochybnil ani dodanie / existenciu tovaru a ani osobu dodávateľa W., s.r.o. v týchto
niektorých rozhodnutiach. S odkazom na § 2 ods. 9 Daňového poriadku poukázal žalobca na to, že rozhodnutie žalovaného je v rozpore s princípom právnej istoty, v zmysle ktorého obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované. Rozhodnutie žalovaného je aj z tohto dôvodu nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a diskriminačné, pretože rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom tento postup nemožno objektívne a rozumne odôvodniť.
9. Pre prijatie záveru žalovaným boli rozhodujúce zistenia správcu dane v rámci MVI u poľského dodávateľa P.. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 30/2018 z 30.01.2019, kde sa uvádza, že proces získavania informácií prostredníctvom MVI sa v zásade realizuje bez akejkoľvek možnosti participácie daňového subjektu na týchto postupoch, čo môže kolidovať so základnými zásadami daňového konania, najmä so zásadou zákonnosti, zásadou úzkej súčinnosti a zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Požiadavka garancie objektivity dokazovania v daňovom konaní je nevyhnutná v záujme naplnenia zákonnosti rozhodnutia správcu dane ako jeho výsledku. Za situácie, keď daňový subjekt žiadnym spôsobom nemá možnosť aktívne spolupôsobiť na tomto procese a skutočnosti získané z MVI nemajú oporu v iných, zákonne vykonaných dôkazoch, je sporné, či takéto informácie môžu byť zákonným podkladom rozhodnutia správcu dane.
10. Konateľ žalobcu uviedol, že na spoločnosť W., s.r.o. sa v minulosti kontaktoval prostredníctvom M. J., obchodného zástupcu poľskej spoločnosti P., čo je dôvodom, prečo sa žalobca kontaktoval so spoločnosťou W., s.r.o., aj keď nakupoval pneumatiky priamo od poľskej spoločnosti. Z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že dodávateľom predmetných pneumatík mala byť spoločnosť P., avšak žalobca dôvody nákupu tovaru od spoločnosti W., s.r.o. primerane vysvetlil (v roku 2012 spoločnosť P. odmietla ďalej poskytovať pre žalobcu na určitý druh pneumatík cenové zľavy). Pneumatiky, ktoré žalobca začal nakupovať od dodávateľa W., s.r.o., boli druhovo odlišné od pneumatík nakupovaných od dodávateľa P., pričom s touto spoločnosťou žalobca obchodoval aj naďalej. Žalobca v spoločnosti P. nikdy neobjednával pneumatiky, ktoré boli predmetom dodávok od dodávateľa W., s.r.o., ale len tie pneumatiky, ktoré dodávala spoločnosť P..
11. Vo vzťahu k CMR dokladu k faktúre č. X žalobca uviedol, že ako príjemca tovaru je uvedená spoločnosť PX.., miesto vykládky je L., t.j. konečným odberateľom bol žalobca. Na CMR doklade je v časti 13 (pokyny odosielateľa) uvedené „plomba“, čo znamená, že takto zabezpečený tovar bol prepravovaný od spoločnosti P.riamo k žalobcovi, kde bol aj vyskladnený. Na CMR doklade je v časti 5 (pripojené doklady) uvedená špecifikácia UE XXXX/MW/XXXXX. Ide o faktúru vyhotovenú spoločnosťou P.X pre neznámeho odberateľa. Z uvedeného je možné vyvodiť, že spoločnosť P. nedodala pneumatiky priamo spoločnosti W., s.r.o., dodala ich neznámemu odberateľovi, od ktorého ich nakúpila spoločnosť W., s.r.o. a predala ich žalobcovi. K uvedenej faktúre bola priložená aj faktúra prepravcu C.. a faktúra žalobcu, ktorou žalobca prefakturoval náklady za prepravu spoločnosti WC.. Tieto doklady boli, rovnako ako aj iné doklady súvisiace s prepravou predložené správcovi dane počas kontroly. Bolo by v rozpore s logikou, aby spoločnosť WC.o. preplácala žalobcovi faktúru za prepravu tovaru, ktorý nedodala.
12. Žalobca tak v zmysle podanej žaloby navrhol napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane zrušiť a vec vrátiť správnemu orgánu na ďalšie konanie.
II.
Vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe
13. Žalovaný vo vyjadrení k podanej žalobe dňa 28.10.2019 navrhol žalobu ako bezdôvodnú v celom rozsahu zamietnuť. Napadnuté rozhodnutie považuje za správne, zákonné, založené na správnom právnom posúdení veci, preskúmateľné, vydané na základe dostatočného zistenia skutkového stavu.
14. Vo vzťahu k námietke rozloženia resp. neunesenia dôkazného bremena žalovaný uviedol, že správca dane prevzal na seba dôkazné bremeno, keď vykonaným dokazovaním preukázal, že pneumatiky neboli dodané spoločnosťou W. s.r.o. Správca dane neuznal odpočítanie dane na základe viacerých dôvodov, pričom žalovaný sa v rozhodnutí s týmito závermi plne stotožnil. Poukázal na to, že dodávateľ W. podal za zdaňovacie obdobie feL. nulové daňové priznanie k DPH, čím teda deklaroval, že nevykonával ekonomickú činnosť; že mu nevznikla daňová povinnosť z dodania tovaru alebo služby. Na predloženom medzinárodnom nákladnom liste je ako odosielateľ tovaru uvedený P., 35-082 K. a ako príjemca J.,
s.r.o., čím kontrolovaný daňový subjekt preukázal, že predmetný tovar - pneumatiky, neobstaral od deklarovaného dodávateľa W. s.r.o. Dôkazom toho je aj odpoveď poľskej finančnej správy, kde je uvedené, že poľská spoločnosť P. priamo dodala pneumatiky spoločnosti J., s.r.o. na adresu L. nad M., a že so spoločnosťou W. s. r. o. bola uskutočnená iba jedna obchodná transakcia, ešte v roku 2012. V odpovedi je tiež uvedené, že tovar priamo objednávali zamestnanci spoločnosti J., s.r.o. z emailových adries Jána Y. a D. D.. V konaní bolo tiež preukázané, že spoločnosti W. s.r.o. nevznikla daňová povinnosť z dodania tovaru.
15. K žalobnej námietke o nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, pre absenciu skutočného opisu skutku, ktorého sa mal žalobca dopustiť, žalovaný uviedol, že za nepreskúmateľné rozhodnutie pre nezrozumiteľnosť možno považovať také rozhodnutie správneho orgánu, z ktorého výroku nemožno zistiť, ako správny orgán vo veci rozhodol, prípadne ak výrok rozhodnutia je vnútorne rozporuplný. Pod tento pojem spadajú napr. prípady, keď sa nedá rozoznať, čo je výrok, čo odôvodnenie, kto je účastníkom konania a kto bol rozhodnutím zaviazaný. Medzi ďalšie dôvody nezrozumiteľnosti patrí rozpornosť výroku s odôvodnením, absencia právnych záverov vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností, ako aj ich nejednoznačnosť. Nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov je založená na nedostatku dôvodov skutkových zistení, o ktoré sa opierajú rozhodovacie dôvody. Za také vady možno považovať prípady, keď je rozhodnutie založené na skutočnostiach v konaní nezisťovaných, prípadne na dôkazoch získaných v rozpore so zákonom, alebo prípady, keď nie je zrejmé, či nejaké dôkazy boli v konaní vykonané. Žalovaný je názoru, že napadnuté rozhodnutie takýmito vadami netrpí. Aj odôvodnenie rozhodnutia správcu dane aj odôvodnenie rozhodnutia žalovaného sú v súlade s § 63 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. a je v nich uvedené, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, aké dôkazy boli vykonané, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie vykonaného dokazovania a použitie právnych prepisov. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uvádza, ako sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu, pričom skutočnosť, že žalobca s takýmto hodnotením žalovaného nesúhlasí, nespôsobuje sama osebe jeho nezákonnosť.
16. K námietke žalobcu že medzi platbami, zálohovými faktúrami a faktúrami za nákup tovaru od dodávateľa, likvidačnými listami, započítaním pohľadávok, účtovnou a skladovou evidenciou, ako aj použitím tovaru na dodávky žalobcu je vecná, časová a cenová súvislosť, žalovaný poukázal na to, že prax je v obdobných prípadoch taká, že sa tovar nakupuje v zahraničí za nižšie ceny, pričom v SR sa vyhotovujú faktúry za účelom odpočtu za vyššie ceny.
17. K námietke žalobcu o nevykonaní dôkazov - vypočutia svedkov J. D., M. J., V. R., žalovaný uviedol, že nebolo nevyhnutné vykonať tieto dôkazy, pretože inými dôkazmi bolo preukázané, že nedošlo k dodaniu tovaru od vyššie uvedeného dodávateľa W. s.r.o., a tieto dôkazy žalovaný posúdil za dostačujúce. Taktiež nie je možné tvrdiť, že daňové orgány akceptovali odpovede na MVI bez toho, aby tieto odpovede posúdili vo vzájomnej súvislosti s inými dôkazmi. Správca dane hodnotil dôkazy podľa vlastnej úvahy, každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo, v zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z.. Rozhodnutie preto nie je nezákonné a nemožno akceptovať námietku, že správca dane odmietol vypočuť navrhovaných svedkov. Navyše, správca dane vykonal v priebehu konania úkony smerujúce k vypočutiu týchto svedkov, pričom zásielky s predvolaniami sa vrátili s poznámkou „adresát je neznámy“. Žalovaný zdôrazňuje, že správca dane nie je povinný obstarávať vlastnou činnosťou dôkazy na podporu tvrdení daňového subjektu. Dôkazné bremeno je v prvom rade na daňovom subjekte; s odkazom na § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. daňový subjekt je povinný preukázať všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní. Právom a povinnosťou daňového subjektu je označovať dôkazy a predkladať dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, čo sa stalo aj v tomto prípade, nemôže byť nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.
18. K námietke žalobcu, že žalovaný právne identické veci - rozhodnutia za zdaňovacie obdobia máj, júl, august a september 2013, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že v daných prípadoch ide o tzv. reťazový obchod, ktorý je potrebné vyhodnotiť v súlade s eurokonformným výkladom reťazového obchodu, t.j. žalovaný tým v skutkovo zhodných prípadoch nerozhodol rovnako, a rozhodnutie je z toho dôvodu nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť bez objektívneho zdôvodnenia, žalovaný zdôrazňuje, že nešlo o skutkovo zhodné prípady. V tomto prípade (rozhodnutie za zdaňovacie február 2013)
išlo o skutkový stav popísaný podrobne v rozhodnutí, kde správca dane z CMR dokladov zistil, že odosielateľom tovaru je poľská spoločnosť P.. Ak daňový subjekt predložením CMR dokladu sám deklaroval, že tovar bol prepravovaný od poľského odosielateľa priamo k nemu do skladu, ale fakturačne deklaroval nákup pneumatík od slovenskej spoločnosti WC.., bolo potrebné preveriť, či poľská spoločnosť P. mala obchodný vzťah so spoločnosťou W. s.r.o., t.j. či jej dodala predmetné pneumatiky. Z odpovede poľskej finančnej správy jednoznačne vyplýva, že spoločnosť P. nedeklarovala v roku 2013 dodanie pneumatík spoločnosti W. Z toho logicky vyplýva, že ak poľská spoločnosť nedodala pneumatiky spoločnosti W. s.r.o., tá ich nemohla dodať daňovému subjektu J., s.r.o., ale išlo len o formálne vystavenie faktúry zo strany dodávateľa. Keďže uvedený dodávateľ W. s.r.o. nedodal pneumatiky (čo deklaroval aj nulovým daňovým priznaním), nevznikla mu daňová povinnosť, a preto daňovému subjektu J., s.r.o. nevzniklo právo na odpočítanie dane. V ostatných prípadoch (zdaňovacie obdobia máj, júl, august a september 2013) bol rozdiel v skutkovom stave taký, že daňový subjekt J., s.r.o. deklaroval dodanie pneumatík od dodávateľa W. s.r.o. tak, že tovar mal byť prepravovaný od českej spoločnosti J. R. A., spol. s r.o. priamo spoločnosti J., s.r.o., pričom česká finančná správa potvrdila, že spoločnosť J. R. A., spol. s r.o. dodala pneumatiky pre odberateľa W. s.r.o. a W. R. s.r.o. Česká spoločnosť potvrdila adresy doručenia tovaru podľa prepravných dokladov. Správca dane v týchto prípadoch tiež preveril aj prepravu a zistil, že prepravu objednal daňový subjekt J., s.r.o. (dôkaz mailová komunikácia) a tiež, že tovar prevzal daňový subjekt J., s.r.o. Uvedené skutočnosti deklaruje aj medzinárodný nákladný list priložený k preverovanej faktúre. Ide o tzv. reťazový obchod, na ktorom sa zúčastňuje reťazec dodávateľov a odberateľov (traja) identifikovaných pre daň v rôznych členských štátoch. Tovar je pritom dodaný priamo prvým dodávateľom v reťazci poslednému odberateľovi. V rámci reťazového obchodu je potrebné posudzovať každý zmluvný vzťah samostatne a pre účely DPH sa každý dodávateľ v reťazci považuje za priameho dodávateľa tovaru pre najbližšieho nasledujúceho odberateľa. Iba jedno dodanie tovaru v rámci jedného zmluvného vzťahu môže byť spojené s prepravou (pohyblivá dodávka), ostatné dodávky tovaru sa uskutočňujú bez prepravy (nepohyblivá dodávka) a miestom ich dodania je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa jeho dodanie uskutočňuje. Dodávky, ktoré zakladajú jeden pohyb tovaru, sú považované za časovo po sebe nasledujúce. Každý účastník reťazového obchodu môže previesť na druhého podnikateľa právo disponovať s tovarom ako vlastník, len ak toto právo predtým získal od svojho dodávateľa. Správny postup pri uplatňovaní režimu DPH je u reťazových obchodov podmienený aplikáciou ustanovení Zákona o DPH, ktoré definujú miesto dodania tovaru (§ 13 zákona č. 222/2004 Z. z.) a miesto nadobudnutia tovaru (§ 17 zákona č. 222/2004 Z.z.). Tieto ustanovenia sú dôležité z hľadiska určenia členského štátu, v ktorom podlieha dodanie tovaru dani, príp. je od dane oslobodené. Na základe týchto skutočností žalovaný posúdil jednotlivé prípady vo veci určenia rozdielu dane z pridanej hodnoty inak, v súlade so zákonom č. 222/2004 Z.z.. Tvrdenie žalobcu, že ide o skutkovo zhodné prípady, je preto účelové a zavádzajúce.
19. Vo vzťahu ku kontaktom žalobcu s M. Pouznarom, obchodným zástupcom poľskej spoločnosti P. žalovaný trvá na svojich záveroch prezentovaných v rozhodnutí. Z odpovede poľskej finančnej správy vyplýva, že tovar v poľskej spoločnosti objednával priamo zamestnanec žalobcu Gabriel D. a tiež konateľ spoločnosti J., s. r. o. E. Y., t.j. nikto zo spoločnosti W. s.r.o. E. Y. sa do zápisnice o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 23.11.2017 vyjadril, že na spoločnosť W. s.r.o. sa nakontaktoval prostredníctvom M. J., obchodného zástupcu poľskej spoločnosti P.. Žalovaný chce týmto poukázať, za akým účelom potreboval daňový subjekt nadviazať obchodný kontakt so spoločnosťou W. s.r.o., keď nakupoval pneumatiky priamo od poľskej spoločnosti. Toto tvrdenie žalobcu je však v rozpore s logikou. K tvrdeniu žalobcu, že z CMR dokladu vyplýva, že spoločnosť P. nedodala pneumatiky priamo spoločnosti W. s.r.o., ale dodala ich neznámemu odberateľovi, od ktorého ich nakúpila spoločnosť W. s.r.o., a táto ich predala žalobcovi, žalovaný uviedol, že toto tvrdenie je v rozpore so všetkými dôkazmi. Žalobca sám predložil k spornej faktúre od dodávateľa W. s.r.o. CMR doklad, na ktorom bolo uvedené, že tovar bol odoslaný priamo do P. k žalobcovi PX..o. Dokazovanie bolo preto vykonané týmto smerom. V tejto súvislosti poľská finančná správa v podanej správe uviedla, že predmetný tovar objednávala a aj platila priamo spoločnosť PX.o., poľskej spoločnosti, a to buď bankovým prevodom, hotovosťou v pokladni spoločnosti P. alebo hotovosťou u vodiča. Poľská finančná správa nepotvrdila dodanie pneumatík poľskou spoločnosťou HC. pre spoločnosť WC..o.
20. Žalovaný uviedol, že správca dane postupoval podľa § 24 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z., pričom dbal na to, aby skutočnosti rozhodujúce pre vyrubenie dane boli zistené čo najúplnejšie, dostatočne zistil skutkový stav a vykonal dostatočné dokazovanie. Vykonané dôkazy jednoznačne preukazujú, že
dodávateľ W.o. nedodal predmetný tovar žalobcovi, a preto žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane.
III.
Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného
21. Podaním zo dňa 21.11.2019 sa žalobca vyjadril k vyjadreniu žalovaného. Žalobca nesúhlasí s prehlásením žalovaného, že medzi žalobcom a spoločnosťou W., s.r.o. išlo o odlišné situácie v rôznych zdaňovacích obdobiach, a preto boli posúdené odlišne, o to napriek pôvodným tvrdeniam, že išlo o fiktívne obchody. Vysvetlenie žalovaného žalobca nepovažuje za dostačujúce a vo veci je zrejmá dôkazná núdza.
22. Ak u spoločnosti W., s.r.o. bolo k mesiacu február 2013 podávané nulové daňové priznanie k DPH, neznamená to, že táto spoločnosť nevykonávala ekonomickú činnosť, t.j. že jej nevznikla daňová povinnosť z dodania tovaru resp. služby. Zároveň žalobca zdôraznil, s odkazom na § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. že daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru a nie jej deklarovaním v daňovom priznaní.
23. Medzinárodný nákladný list je dokladom o preprave, nie dokladom o predaji a kúpe tovaru, t.j. len ním je potvrdené to, čo tvrdil aj žalobca, že tovar, pneumatiky, boli prepravené od spoločnosti P. do sídla spoločnosti J., pričom žalovaný sa v priebehu kontroly nezaoberal riadne obchodným vzťahom medzi P. a žalobcom. Navyše, žalovaný vo vzťahu k výsledkom MVI akceptoval prijaté informácie bez toho, aby ich posúdil vo vzájomnej súvislosti s inými dôkazmi, súvisiacimi s prepravou a dodaním tovaru. Žalobca trvá na tom, že všetky predložené faktúry a iné listinné dôkazy sú súčasťou uceleného logicky previazaného reťazca dôkazov, čo je dôkazom, že predmetné plnenie bolo skutočne aj poskytnuté a nešlo o formálne vystavenie faktúry spoločnosťou W., s.r.o., čo preukazujú o.i. aj platby žalobcu, či vystavené dobropisy od spoločnosti W., s.r.o. v prospech žalobcu, či zaslanie preplatkov na účet žalobcu. S týmito rozpormi sa žalovaný v rozhodnutí nevysporiadal.
24. Žalobca zdôraznil, že za nepreskúmateľné sa považuje tiež rozhodnutie, kde v odôvodnení ne je náležite opísaný skutok s uvedením dôkazov a ich hodnotením, čo bolo podkladom pre vydanie samotného rozhodnutia. Žalovaný sa k otázke reťazových obchodov vyjadril až v podanom vyjadrení k žalobe, ani v napadnutom rozhodnutí, ani v prvostupňovom rozhodnutí sa tieto argumentácie neuvádzajú, čo nemožno takto nahradiť.
25. Žalobca trvá na tom, že ak aj došlo k daňovému podvodu, ako tvrdí žalovaný, má to na svedomí spoločnosť W., s.r.o. a správca dane nemôže prenášať zodpovednosť na iný subjekt, poctivého obchodníka v reťazci vzájomných dodávok, ktorý nemôže za takéto skutočnosti (prechádzajúce alebo následné nekalé obchodné transakcie) niesť zodpovednosť len preto, že u tohto nekontaktného daňového subjektu je možnosť vymôcť vyrubenú daň.
IV.
Priebeh administratívneho konania
26. Dňa 28.07. 2015 začala u žalobcu, daňového subjektu daňová kontrola na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie janN.5, na základe oznámenia zo dňa 26.06.2015.
27. Dňa 28.07.2015 boli správcovi dane predložené E. Y. doklady potrebné pre výkon daňovej kontroly, čo je zaznamenané v zápisnici o ústnom pojednávaní z toho dňa. Správcom dane bolo zistené, že kontrolovaný daňový subjekt si v daňovom priznaní za obdobie február 2013 uplatnil odpočet dane z faktúry č. 4 zo dňa 27.02.2013, s predmetom fakturácie pneumatiky, so základom dane 55 980,- EUR, DPH 11 960,- EUR od dodávateľa W., s.r.o. so sídlom v L., V. 9.
28. Dožiadaný Daňový úrad v L. preveroval skutočnosti týkajúce sa tohto dodávateľa, pričom z odpovede č. XXXXXXXX/XXXX zo dňa 03.12.2015 vyplynulo, že tento subjekt nie je možné kontaktovať, ani telefonicky, ani elektronicky, poštová zásielka na registrovanú adresu sa vrátila ako neprevzatá, rovnako aj miestne zisťovanie nebolo úspešné. Registrácia platcu DPH u tohto subjektu bola ukončená k 04.01.2014, posledné daňové priznanie k dani z príjmov podané za rok 2011, daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty posledné podané za november 2013.
29. Kontakty kontrolovaného daňového subjektu intrakomunitárneho charakteru boli správcom dane preverované prostredníctvom MVI a tak dňa 21.01.2016 bolo zaslané daňovému subjektu rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly č. XXXXXXXXX/XXXX do doby, kým nebude doručená odpoveď na zaslanú žiadosť o MVI. Dňom 16.05.2016 dôvody na prerušenie konania pominuli a o tejto skutočnosti bolo daňovému subjektu zaslané oznámenie č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 24.05.2016.
30. Dňa 19.09.2016 došlo k osobnému oboznámeniu zástupcu daňového subjektu Jána Y. o zisteniach v priebehu daňovej kontroly, pričom ten odmietol informácie ako aj písomnosť prijať s tým, že akékoľvek písomnosti preberá len poštou. Bolo dohodnuté, že dňa 23.09.2016 sa dostaví na ústne pojednávanie za účelom oboznámenia so zistenými skutočnosťami, o čom bol spísaný úradný záznam. Na ústnom pojednávaní dňa 26.09.2016 správca dane oboznámil zástupcu daňového subjektu, konateľa Jána Y., so zistenými skutočnosťami, t.j. že u žalobcu nevzniklo právo na odpočet dane v sume 34 076,97 EUR vo vzťahu k dodávateľovi W. s.r.o., v sume 102 951,80 EUR od dodávateľa W., s.r.o. v sume 6 200,- EUR od SK V. D. s.r.o., v sume 4 000,- EUR od A R., s.r.o., v sume 7 965,- EUR od L. G., s.r.o., v sume 14 504,- EUR od O.P.G. s.r.o., keďže jednou z podmienok nároku na odpočet dane u príjemcu tovaru je, že dodávateľovi tovaru vznikla daňová povinnosť vo vzťahu k dodanému tovaru. Príjemca si tak môže odpočítať len takú daň, ktorú voči nemu uplatnil jej platiteľ. Ak teda nevznikne daňová povinnosť, nemôže vzniknúť nárok na jej odpočet. E. Y. sa v týmto zisteniam v priebehu pojednávania nevyjadril a až dňa 05.10.2016 zaslal správcovi dane vyjadrenia k prezentovaným zisteniam. Vo vyjadrení uviedol, že sa nestotožňuje so zisteniami a závermi správcu dane, s realizovanými procesnými úkonmi. Správca dane nemôže vyvodzovať zodpovednosť za to, že obchodný partner kontrolovaného subjektu nepodal daňové priznanie a je toho času nekontaktný. Závery správcu dane považuje za predčasné, keďže nedošlo k výsluchu J. D., M. J., V. R., G. D., ktorí boli kontaktnými osobami pri realizovaných obchodoch, mali by vedomosti, kto kedy tovar vyskladňoval, prepravoval, neboli preverované účty, na ktoré boli poukazované platby, neboli vypočutí zamestnanci kontrolovaného subjektu, neboli vypočutí vodiči, ktorí prepravovali tovar, pričom tieto výsluchy majú byť realizované za prítomnosti konateľa kontrolovaného subjektu, aby bolo možné verifikovať všetky tvrdenia správcu dane vo vzťahu k nárokom daňového subjektu na odpočet DPH z dodaného tovaru.
31. Dňa 17.10.2016 bol vyhotovený protokol z daňovej kontroly č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie zaslaný a doručený daňovému subjektu dňa 24.10.2016. Vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu (február 2013) bolo konštatované, že nárok na odpočet DPH vo vzťahu k faktúre č. 4, s odkazom na § 49 ods. 1, 2, § 51, § 52 až § 54a zákona č. 222/2004 Z.z., poukazujúc na všetky zistené skutkové okolnosti prípadu (nekontaktný subjekt dodávateľa WC. s.r.o, nepodanie daňového priznania tejto spoločnosti, dodacie listy CMR od spoločnosti HC.EX priamo do skladu daňového subjektu), správca dane uzavrel, že nemá za preukázané prevzatie tovaru spoločnosťou WC..r.o od dodávateľa a následné dodanie tovaru daňovému subjektu, preto kontrolovanému subjektu na základe tejto faktúry nemôže vzniknúť nárok na odpočet DPH v sume 11 196,- EUR.
32. Vo vyjadrení k vyhotovenému protokolu zo dňa 07.11.2016 daňový subjekt uviedol, že sa nestotožňuje s vykonanými procesnými úkonmi za účelom preverenia uskutočneného zdaniteľného obchodu vo vzťahu k dodávateľovi - W., s.r.o., keďže tovar vyfakturovaný spoločnosťou W.o. a W. bol aj reálne touto spoločnosťou dodaný. Správca dane nevykonal riadne dokazovanie vo vzťahu k prepravným spoločnostiam, ku komunikácii s prepravou, pre koho bol tovar vyskladnený, kto prepravu a tovar objednal, kto riešil miesto vykládky a nákladu tovaru, správa dane nevysvetlil, prečo by mal daňový subjekt platiť za tovar tomu, od koho mu nebol dodaný. Ak toto nie je preverené, všetky tvrdenia správcu dane sú len hypotetické, dokazovanie je na úrovni úvah a tvrdení bez dôkazov, pričom dôkazná núdza nemôže byť na ťarchu daňového subjektu. Daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou, cenou dodaných služieb a jeho nárok na odpočet dane tak nemôže byť dotknutý nekontaktnosťou osôb zastupujúcich jeho dodávateľov. Ide tak o administratívne dokazovanie, ak správca dane vec uzavrel po tom, čo konštatoval, že dodávatelia žalobcu tento tovar reálne nedodali,
keďže u nich nebola vyhlásená daňová povinnosť, bez toho, aby boli prešetrované skutočnosti ohľadne prepravy, ohľadne dispozičných oprávnení k bankovým účtom, kde boli zasielané finančné prostriedky, platby za dodaný tovar. Zotrval na potrebe vypočutia jeho zamestnancov.
33. Dňa 28.12.2016 boli na ústnom pojednávaní prejednané prv predložené pripomienky daňového subjektu a predložené dôkazy, o čom bola spísaná zápisnica č. XXXXXXXXX/XXXX. Ján Škumanič sa vyjadril, že k veci zašle do 14 dní vyjadrenie. Toto správcovi dane zaslané nebolo. Na ústnom pojednávaní dňa 08.02.2017 správca dane oboznámil daňový subjekt, že uskutočňuje vyrubovacie konanie, keďže zo strany daňového subjektu neboli predložené žiadne nové skutočnosti resp. dôkazy, ktoré by mali vplyv na zistenia správcu dane v zmysle protokolu zo dňa 17.10.2016. Vyjadrenie daňového subjektu bolo správcovi dane zaslané až dňa 10.02.2017, kde daňový subjekt opakovane vyjadril nesúhlas so zistenými skutočnosťami, opakovane navrhoval vypočuť svedkov, ktorí boli označení v jeho písomných podaniach. Títo svedkovia správcom dane vypočutí neboli. Rovnako zotrval na tom, že je nevyhnutné zistiť majiteľa účtu dodávateľskej spoločnosti.
34. Dňa 04.04.2017 sa uskutočnilo ďalšie ústne pojednávanie za účelom oboznámenia o ukončení vyrubovacieho konania s daňovým subjektom, na ktorom ten požiadal o nový termín na predloženie dôkazov, keďže správca dane trval na tom, že ak si daňový subjekt uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, nepostačuje len predloženie faktúry, ale musí byť možné preukázať, že obchody boli reálne uskutočnené osobou uvedenou na faktúre, spolu s existenciou tovaru. Dôkazné bremeno pritom leží práve na daňovom subjekte.
35. Na ústnom pojednávaní dňa 24.04.2017 daňový subjektu vyhlásil, že nepredkladá žiadne nové dôkazy a pripomienky. Správca dane ho oboznámil so závermi z daňovej kontroly, o tom, že bude ukončené vyrubovacie konanie, o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č. 10XXXXXXX/ XXXX.
36. Na základe uvedeného vydal správca dane dňa 28.04.2017 rozhodnutie č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorým podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. určil daňovému subjektu rozdiel v sume nadmerného odpočtu 11 196,- EUR na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2013, t.j. znížil nadmerný odpočet zo sumy 34 997,81 EUR na sumu 23 801,81 EUR.
37. Rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že v kontrolovanom období február 2013 nevzniklo daňovému subjektu právo na odpočet dane vo výške 11 196,- EUR v zmysle § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., keďže deklarovanému dodávateľovi Wam, s.r.o. daňová povinnosť v zmysle § 19 zákona č. 222/2004 Z. z. v zmysle podaného daňového priznania nevznikla; t.j. v rozhodnom období nepreukázala vykonávanie ekonomickej činnosti, v daňovom priznaní deklarovala nulové hodnoty, t.j. daňová povinnosť z dodania tovaru alebo služby jej nevznikla. To potvrdzuje aj medzinárodný nákladný list č. R v ktorom je ako odosielateľ tovaru uvedená spoločnosť P., XX - XXX K. a ako príjemca je v časti 2 uvedený daňový subjekt, J. na prepravu pneumatík v počte 220 ks dňa 27.02.2013. Predložením tohto dokladu daňový subjekt preukázal, že predmetný tovar nebol obstaraný od dodávateľa W..o. nereálnosť vzniku daňovej povinnosti u daňového subjektu W., s.r.o. je potvrdená aj písomným vyjadrením k zisteniam správcu dane, v ktorom kontrolovaný daňový subjekt uviedol, že v obchodnom vzťahu boli zainteresovaní aj J. D., t.j. osoba uvedená na dodacích listoch a M. J. a V. R. (kontaktné osoby v mailových komunikáciách, no bez priameho dôkazu. Správca dane na základe týchto skutočností usúdil, že daňový subjekt nepreukázal, akým spôsobom bol tovar (pneumatiky) dodané. Ak spoločnosť W., s.r.o nedeklaroval prijatie tovaru od iných subdodávateľov, tento tovar nemohol ďalej predať a dodať odberateľovi, kontrolovanému daňovému subjektu.
38. Proti tomuto rozhodnutiu daňového úradu podal žalobca odvolanie. S odkazom na § 3, § 24 a § 63 Daňového poriadku namietal postup správcu dane, ktorý nepostupoval v súlade s o všeobecne záväznými právnymi predpismi, neprihliadol na všetky zistené skutočnosti, nedostatočne zistil skutkový stav, čo viedlo k nesprávnym právnym záverom, pričom rozhodnutie považoval za nedostatočne odôvodnené, t.j. nepreskúmateľné. Názor, že ak spoločnosť W., s.r.o. deklarovala nulové hodnoty v daňovom priznaní za obdobie február 2013 (kedy malo dôjsť k zdaniteľnému obchodu), k obchodu dôjsť nemohlo a daňovému subjektu tak právo na odpočet dane nevzniklo, je nekompetentný, keďže len samotná skutočnosť deklarovania nulových hodnôt v daňovom priznaní neznamená, že niekto nevykonáva ekonomickú činnosť, bez ďalšieho zisťovania, bez vykonania iných dôkazov. Správca dane
nezdôvodnil zistenia, že daňový subjekt preukázal úhrady za dodané pneumatiky, že bol vystavený dobropis v rámci reklamácií a boli poukazované platby odberateľom. Ak by tento subjekt nevykonával ekonomickú činnosť, ak by reálne nedodával pneumatiky, prečo by zasielal odberateľom preplatky po vystavených dobropisoch. Z rozhodnutia ďalej nie je zrejmé, či správca dane spochybnil dodanie tovaru práve od tohto dodávateľa, t.j. od subjektu uvedeného na faktúre, alebo samotnú existenciu tovaru, keďže na jednom mieste tvrdí, že spoločnosť W., s.r.o. nevykonáva ekonomickú činnosť, t.j. nemohla dodať tovar daňovému subjektu, a zároveň tiež tvrdí, že táto spoločnosť figuruje ako príjemca tovaru na medzinárodných nákladných listoch. Tieto rozpory nie sú v rozhodnutí vysvetlené, t.j. trpí logickými pochybeniami v odôvodnení. Taktiež nie je nijako zdôvodnené nedostatočne vykonané dokazovanie vo vzťahu k vypočutiu osoby konateľa spoločnosti WC..o. - nebolo prešetrené, kto za spoločnosť vystavoval faktúry, kto disponuje účtom, kto vybavuje prepravu tovaru, a pod. Správca dane výsluch v tomto smere nevykonal, dokazovanie je teda neúplné a nedostatočné pre riadne posúdenie veci. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-277/14 zo dňa 22.10.2015, z ktorého o.i. vyplýva, že absencia skladovacích priestorov či prepravných prostriedkov nevylučuje hospodársku činnosť subjektu, najmä ak sporná ekonomická činnosť pozostáva práve z dodávok tovaru uskutočneného v rámci viacerých po sebe nasledujúcich predajov. Rovnako prípadná nemožnosť nadviazania kontaktu s dodávateľmi neznamená automaticky neexistenciu ekonomickej činnosti subjektu. K otázke dokazovania, resp. neunesenia dôkazného bremena daňový subjekt poukázal na to, že ak správca dane nevykoná dôkazy navrhnute kontrolovaným subjektom, sám správca dane tak neumožní vykonanie dôkazu, t.j. sám spôsobí neunesenie dôkazného bremena, čo následne nemôže byť na škodu daňovému subjektu. Aj keď § 24 ods. 2 Daňového poriadku umožňuje správcovi dane nevykonať všetky navrhované dôkazy, t.j. pri realizácii dokazovania nie je viazaný návrhmi daňového subjektu; avšak to len v prípadoch, ak ide o preukazovanie právne bezvýznamných či nerozhodujúcich skutočností. Ak však správca dane nevykoná navrhovaný dôkaz, čím daňovému subjektu neumožní naplnenie dôkazného bremena, nemôže byť tento postup správcu dane na škodu kontrolovanému daňovému subjektu, keďže tak možno konštatovať, že zo strany správcu dane neboli skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní zistené čo najúplnejšie. Daňový subjektu poukázal tiež na tú skutočnosť, že ak došlo vo veci k daňovému podvodu, t.j. spoločnosť W., s.r.o. fakturovanú a splatnú daň z dodávky tovaru neodviedla, a tá je tak od tejto spoločnosti nevymožiteľná, to nemôže byť dôvodom neuznania odpočtu dane z faktúr za nákup tovaru od tohto dodávateľa. Účelom správy daní je správne určenie dane, nie kompenzovanie nevymožiteľnosti dane od jedného daňového subjektu nepriznaním práva na odpočet inému subjektu, čo by bolo v rozpore s mechanizmom fungovania DPH a Smernicou Rady č. 2006/112/ES. Navrhol napadnuté rozhodnutie správcu dane zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
39. Žalovaný správny orgán rozhodnutím zo dňa 25.08.2017 zrušil rozhodnutie správcu dane a vec mu vrátil na ďalšie konanie. S odkazom na § 19 ods. 1, § 49 ods. 1, § 49 ods. 2 písm. a/, § ods. písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z., § 3 ods. 1, 3, § 3 ods. 6, § 24 ods. 1, 2, 4, § 65 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. druhostupňový orgán vyhodnotil odvolaciu námietku daňového subjektu, že neboli vypočutí svedkovia, konateľka spoločnosti W., s.r.o., E. B. resp. jeden z jej spoločníkov, Y. R., ktorých vypočutie navrhoval aj daňový subjekt, ako dôvodnú. Rovnako posúdil ako opodstatnenú námietku, že nebola riadne preverená medzinárodná preprava tovaru, objednávateľ prepravy a určený dodávateľ tovaru a zistenia správcu dane neboli nijako zdôvodnené, či vyhodnotené. Rovnako neboli riadne preverené bankové účty spoločnosti W. a vyhodnotené v spojitosti s platbami realizovanými kontrolovaným daňovým subjektom. Správca dane sa ďalej riadne nevysporiadal s námietkami vznesenými v priebehu daňového konania. Reálne dodanie tovaru tak bolo preverované nedostatočne, čím došlo k porušeniu § 24 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z., rozhodnutie bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. V ďalšom konaní tak po realizovaní vytýkaných úkonov je správca dane povinný doplniť v naznačenom smere dokazovanie za účelom čo najpresnejšieho zistenia skutkového stavu, vyhodnotiť všetky získané dôkazy v súlade so všeobecnými zásadami v zmysle § 3 zákona č. 563/2009 Z.z.
40. V ďalšom konaní správca dane vyslúchol konateľa daňového subjektu, pričom do zápisnice zo dňa 13.11.2017 č. XXXXXXXXX/XXXX bolo uvedené, že s obchodnou spoločnosťou W., s.r.o. obchodovali len v roku 2013, po tom, čo sa s ňou skontaktovali cez M. J., obchodného zástupcu poľskej spoločnosti P., V rozhodnom období, relevantnom pre rozhodnutie správcu dane, bol realizovaný obchod v zmysle faktúry č. X zo dňa 27.02.2013, 220 ks pneumatík, so základom dane 55 980,- EUR, DOPH 11 960,- EUR, s celkovo fakturovanou sumou 67 176,- EUR. S touto spoločnosťou nebola uzavretá žiadna zmluva, tovar bol objednávaný elektronicky, resp. telefonicky. Správcovi dane nepodarilo skontaktovať s navrhovanými svedkami, zásielky s predvolaním sa opakovane vrátili s
poznámkou „adresát neznámy“, resp. neprevzaté v odbernej lehote (J. GK.). V rámci preverovania dopravy bolo zistené, od spoločnosti C., a.s., že faktúrou č. XXXXXXXXXX boli žalobcovi vyúčtované prepravné služby v hodnote 300,- EUR na deň 27.02.2013, v spojitosti s vystaveným medzinárodným nákladným listom č. R v súvislosti s prepravou 220 ks pneumatík od poľskej spoločnosti P., K., s výkladkou tovaru v L. nad M., priamo u daňového subjektu. Išlo o zaplombovaný tovar, t.j. prevezený priamo od dodávateľa k príjemcovi. Zástupca prepravcu, V. B., k predmetnej zásielke uviedol, že preprava bola realizovaná ich spoločnosťou, objednávka bola telefonická cez zamestnanca daňového subjektu A. H.. Tovar bol vyzdvihnutý v sklade spoločnosti P., ktorý vypísal doklad o preprave, a tovar bol vyložený priamo v sklade u J. s.r.o., L. nad M..
41. Na základe všetkých zistených skutočností daňový úrad vydal dňa 17.12.2018 nové rozhodnutie č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorým podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. určil daňovému subjektu rozdiel v sume nadmerného odpočtu 11 196,- EUR na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február XXXX, t.j. znížil nadmerný odpočet zo sumy 34 997,81 EUR na sumu 23 801,81 EUR. Nereálnosť vzniku daňovej povinnosti u daňového subjektu W., s.r.o. preukázané nulovým daňovým priznaním malo následne za následok, že kontrolovanému daňovému subjektu nemohol vzniknúť nárok na odpočítanie DPH bola preukázaná medzinárodným nákladným listom č. R preukazujúcim prepravu od spoločnosti P. priamo pre J., s.r.o., písomným vyjadrením priamo daňovým subjektom o osobách zainteresovaných v tomto obchode, avšak bez priameho dôkazu, bez dodacích listoch, bez dôkazu o mailovej komunikácii, absencia obchodných aktivít na strane spoločnosti W.., ktorými by bolo preukázané, že prevzala tovar, ktorý následne odpredala daňovému subjektu. Správcovi dane bola predložená faktúra, ktorá mala preukázať existenciu zdaniteľného obchodu, avšak daňový subjekt nijako nepreukázal dodanie tovaru práve týmto, deklarovaným dodávateľom. Právo na odpočítanie dane musí pritom preukázať práve daňový subjekt, nie správca dane. Predložené dôkazy pritom musia tvrdenia objektivizovane potvrdzovať. Správca dane poukázal na to, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu, vzhľadom na čo daňový subjekt má možnosť a j povinnosť obstarať si také dôkazy, ktoré zabezpečia existenciu, preukázateľnosť zdaniteľného plnenia správcovi dane. Nedostatok dôkazov nemôže byť nahradený tvrdením, že fakturované tovary boli ozaj dodané. Ak spoločnosť W.o nedeklaroval prijatie tovaru od iných subdodávateľov, tento tovar nemohla ďalej predať a dodať odberateľovi, kontrolovanému daňovému subjektu; čo má za následok, uplatnením práva na odpočítanie dane v sume 11 196,- EUR v zdaňovacom období február 2013 došlo u daňového subjektu k porušeniu § 51 ods. 1 v spojení s § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z.
42. Proti rozhodnutiu správcu dane sa odvolal žalovaný, pričom odvolacie námietky sa v podstatnom rozsahu zhodovali s námietkami v prv podanom odvolaní, resp. s námietkami prezentovanými v priebehu daňovej kontroly.
V.
Zhrnutie napadnutého rozhodnutia žalovaného
43. O podanom odvolaní daňového subjektu rozhodol žalovaný rozhodnutím zo dňa 05.08.2019 č. XXXXXXXXX/XXXX tak, že prvostupňové rozhodnutie daňového úradu potvrdil, posudzujúc konanie, ktoré prebehlo u správcu dane, závažnosť vznesených námietok, pričom vyhodnocoval dôkazy, a to jednotlivo a tiež v ich vzájomných súvislostiach, prihliadajúc na všetko, čo v priebehu konania vyšlo najavo, pričom žalovaný odvolacie námietky daňového subjektu posúdil ako neopodstatnené.
44. S odkazom na § 19 ods. 1, § 49 ods. 1, § 49 ods. 2 písm. a/, § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH, § 3 ods. 1, 3, 6, § 24 ods. 1, 2, 4 zákona č. 563/2009 Z.z. Daňového poriadku, z ktorých žalovaný pri rozhodovaní vychádzal, žalovaný k veci a k podaným odvolacím námietkam žalobcu uviedol, že vo veci bolo preukázané, z odpovede poľskej finančnej správy, že pneumatiky (v spornom obchode) objednávali zamestnanci spoločnosti PNU.. a že boli prepravované priamo od tohto dodávateľa do skladu žalobcu v BeZ.u. Poľská finančná správa uviedla, že HAX. v roku 2013 neobchodovala so spoločnosťou W., s.r.o., z čoho nepochybne vyplýva, že vo februári 2013 nemohlo dôjsť k obchodným transakciám tak, ako boli deklarované predloženými faktúrami a že sa javí, že spoločnosť W., s.r.o. len vystavovala faktúry, no v daňovom priznaní ich neuvádzala (nulové daňové priznanie za rozhodné obdobie). K námietke, že CMR doklad osvedčuje len prepravu tovaru od odosielateľa k príjemcovi,
pričom u odosielateľa nemusí ísť o predávajúceho a príjemca nemusí byť nevyhnutné kupujúci a že správca dane nesprávne označil HC.X a spoločnosť J.. za dodávateľov spoločnosti W. a žalobcu, žalovaný uvádza, že sám daňový subjekt predložil CMR doklady k faktúram od spoločnosti W., s.r.o., z ktorých je jasné, že odosielateľom tovaru je spoločnosť P., čím tak sám daňový subjekt deklaroval, že tovar bol prepravený od poľského odosielateľa priamo do skladu daňového subjektu, no pri dokladovaní, že pneumatiky boli fakturované spoločnosťou W., s.r.o. bolo nevyhnutné preverenie, či P. obchodovala s W., s.r.o. vo vzťahu k tomuto tovaru. Ak z odpovede poľskej finančnej správy vyplynulo, že P. neobchodovala v roku 2013 s W., s.r.o., nemohli tejto spoločnosti pneumatiky reálne dodať a tá ich nemohla fakturovať J., s.r.o., ale išlo len o formálne vystavenie faktúry. Ak teda spoločnosti W., s.r.o. nevznikla daňová povinnosť, žalobcovi nevzniklo právo na odpočet DPH. Z odpovede poľskej finančnej správy vyplynulo, že tovar bol od P. objednávaný priamo zamestnancom daňového subjektu, D. D. a tiež E. Y. a nie zamestnancom W., s.r.o. E. Y. v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 23.11.2017 uviedol, že na spoločnosť W., s.r.o. sa kontaktoval prostredníctvo M. J., obchodného zástupcu P..
45. Vo vzťahu k rozsudku NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2011, k otázke vyčerpania dôkazného bremena k existencii plnenia a k osobe dodávateľa žalovaný uviedol, že ak si platiteľ uplatňuje nárok na odpočet dane z dodávateľských faktúr, musí byť schopný jednoznačne preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve tým subjektom uvedeným na faktúre. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočítanie DPH uznaný ako oprávnený. Faktúra ako doklad pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane je použiteľná len vtedy, ak je nepochybné, že údaje v nej uvedené odrážajú skutočnosť. Takýto doklad, aj keď obsahuje všetky formálne náležitosti, nie je sám osobe postačujúcim dôkazom, že právo na odpočet DPH je oprávnené a dôkazom je len vtedy, ak bol vystavený na základe reálneho uskutočneného zdaniteľného obchodu tam uvedeným dodávateľom. Toto v tomto prípade preukázané nebolo.
46. Daňový subjekt poukazoval na vecnú súvislosť platieb s predmetnými faktúrami od W., s.r.o., avšak z odpovede poľskej finančnej správy vyplýva, že za predmetný tovar platil J., s.r.o. priamo poľskej spoločnosti, a to buď bankovým prevodom, alebo hotovosťou do pokladne alebo u vodiča. Žalovaný poukázal na prax, ak sa realizujú nasimulované zdaniteľné obchody, všetky doklady majú časovú, vecnú a cenovú súvislosť, tovar je však nakúpený v zahraničí za nízke nákupné ceny a v tuzemsku sa vyhotovujú faktúry za účelom odpočtu dane za podstatne vyššie ceny.
47. K odvolacej námietke o nevypočutí navrhovaných svedkov žalovaný uviedol, že boli vykonané všetky úkony smerujúce k ich vypočutiu, pričom zásielky sa vracali s poznámkou „adresát neznámy“. Správca dane pritom nie je povinný obstarávať vlastnou činnosťou dôkazy týkajúce sa skutočností tvrdených daňovým subjektom a dokladov preukazovaných daňovým subjektom. Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte, keďže podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt je povinný preukazovať skutočnosti tvrdené v daňovom priznaní. Právom a povinnosťou daňového subjektu je označenie a predkladanie dôkazov preukazujúcich tvrdenia daňového subjektu. Dokazovanie slúži až na následnú verifikáciu skutočností. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia nepreukáže spoľahlivo, nárok na odpočítanie DPH nemôže byť uznaný ako oprávnený.
48. K námietke týkajúcej sa daňového podvodu žalovaný zdôraznil, že ani daňový úrad ani odvolací orgán nesubsumovali skutok pod pojem daňový podvod, a tieto námietky sú tak neopodstatnené.
49. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného.
VI.
Posúdenie podstatných skutkových zistení a právne argumenty
50. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu v rozsahu žalobných dôvodov v zmysle § 134 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len S.s.p.), oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného, pričom dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu nie je dôvodná.
51. Podľa § 6 S.s.p. správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
52. Podľa § 177 ods. 1 S.s.p. správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
53. Podľa § 178 ods. 1 S.s.p. žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správny ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
54. Podľa § 180 ods. 1 S.s.p. žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak osobitný predpis nepripúšťa riadny opravný prostriedok žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie.
55. Úlohou správneho súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa ustanovení S.s.p. je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie zabezpečil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci riadne skutkový stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými relevantnými právnymi predpismi, či bolo dostatočne odôvodnené a či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, t.j. či napadnuté rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či prípadné procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
56. V predmetnom správnom konaní žalovaný napadnutým rozhodnutím rozhodoval o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane, Daňového úradu J. zo dňa 17.12.2018 č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorým bol žalobcovi, daňovému subjektu určený rozdiel v sume nadmerného odpočtu 11 196,- EUR na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2013, t.j. bol znížený nadmerný odpočet zo sumy 34 997,81 EUR na sumu 23 801,81 EUR tak, že toto rozhodnutie potvrdil.
57. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
58. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
59. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
60. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
61. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
62. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
63. Podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.
64. Podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b/ a c/. Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane kontrolovanému daňovému subjektu protokol, ktorého súčasťou je výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 30 pracovných dní od doručenia takého protokolu, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu.
65. Podľa § 19 ods. 1 veta prvá zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.
66. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
67. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
68. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
69. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
70. Preskúmaním obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že totožné námietky, ako uviedol žalobca v podanej žalobe, podal aj v odvolaní podanom proti rozhodnutiam prvostupňového daňového orgánu. Súčasne správny súd zistil, že so všetkými právne relevantnými a podstatnými námietkami sa žalovaný v žalobami napádanom rozhodnutí dôsledne vysporiadal. Nie je úlohou správneho súdu opakovať odpovede na tieto žalobné námietky, pokiaľ sa s totožnými odvolacími námietkami dostatočne vysporiadal žalovaný v rámci odvolacieho konania.
71. V tomto smere správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo dňa 20.11.2013 pod číslom jednania 4As/78/2012-125, rozsudok číslo jednania 8Afs/55/2005-74 zo dňa 22.01.2007 a rozsudok 8Afs/5/2006-56 zo dňa 20.04.2007, z ktorých vyplýva, že skopírovanie odvolacích námietok do žaloby bežne nepostačí pre naplnenie podmienky uvedenia žalobných bodov, ktoré majú právne - argumentačný význam aj v prejednávanej veci.
72. Základnou otázkou v tejto veci sa javí otázka unesenia dôkazného bremena vo vzťahu k preukázaniu skutočného dodania tovaru v zmysle údajov uvedených na faktúre, t.j. či predmetný tovar bol predaný
žalobcovi a dodaný spoločnosťou Wam, s.r.o., t.j. či došlo k oprávnenému nároku žalobcu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z tejto obchodnej transakcie.
73. Správa daní s prihliadnutím na jej účel, vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu, je príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená tak, že daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň tvrdené skutočnosti hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné bremeno. Uvedené platí v plnom rozsahu aj na uplatnenie nadmerného odpočtu DPH. Správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov, za zachovania procesných práv daňových subjektov, zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnené vrátenie DPH. Z uvedeného dôvodu sa pri tejto činnosti správcu dane, predchádzajúcej rozhodnutiu o uplatnenom nároku na vrátenie DPH, autoritatívnym spôsobom formou rozhodnutia uplatňuje dôsledná aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov spolu so zásadou objektívnej pravdy vo vzťahu k potrebným zisteniam. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (§ 2 ods. 3 Daňového poriadku), pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení.
74. Správny súd poukazuje na to, že podmienky uvedené v § 49 zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a nárok na odpočet sa viaže na ich bezpodmienečné splnenie, pričom nesplnenie týchto podmienok nie je možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré zákon obligatórne stanovuje pre nárok na odpočet. Uskutočňovanie zdaniteľných obchodov je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu, ktorý má ako platiteľ DPH možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečujú preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného obchodu správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie DPH, zohľadňujúc, že odpočítanie DPH nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane.
75. V tomto konaní správca dane vyvodil záver z toho, že žalobca v spornom obchode nepreukázal dodanie tovaru deklarovaným dodávateľom, teda subjektom uvedeným na faktúre ako dodávateľom tovaru, s ktorým mal byť obchod dohodnutý jeho zamestnancom, čo sa však predloženými dokladmi, ani následne vykonaným dokazovaním riadne nepreukázalo. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno ohľadom dodania tovaru, t.j. že mu tovar dodal subjekt uvedený na faktúre, t.j. už primárna podmienka nebola splnená. Faktúra, aj keď obsahuje všetky formálne náležitosti, nie je sama osebe dôkazom, že právo na odpočet dane z nej je oprávnené. Takým dôkazom je až vtedy, ak bola vystavená na základe reálne uskutočneného zdaniteľného obchodu dodávateľom.
76. Nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty je výsostne viazaný na obchodný vzťah medzi dodávateľom a odberateľom. Pri dani z pridanej hodnoty ide o osobný charakter zdaniteľných plnení, pri ktorom stotožnenie osoby, ktorá uskutočnila zdaniteľné plnenie v prospech iného platiteľa vo faktúre musí zodpovedať skutočnému stavu, t.j. daňový subjekt, ktorý si uplatní odpočítanie dane z pridanej hodnoty musí predložiť dôkaz o tom, že fakturovaný tovar, resp. služby boli skutočne realizované dodávateľom, ktorý je uvedený na faktúre. Iba formálna existencia faktúry, prípadne preukázanie zaplatenia týchto súm nie je predpokladom pre odpočítanie dane podľa zákona o DPH.
77. Správny súd konštatuje, že daňové orgány v danom prípade vychádzali zo správneho rozloženia dôkazného bremena a v konaní neboli osvedčené dôvody pre presun dôkazného bremena z daňového subjektu na správcu dane. Zo strany daňových orgánov nešlo o nezákonné zaťažovanie daňového subjektu dôkazným bremenom, ktoré mu neprislúcha, ale o zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania skutočností majúcich vplyv na správne určenie dane v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňovým subjektom, ktorý si odpočítanie dane uplatnil a ktorý pri primeranej obozretnosti a odbornej starostlivosti predpokladanej pri výkone podnikateľskej činnosti mal priestor na zabezpečenie hodnoverných dôkazov súvisiacich s realizáciou deklarovaných zmluvných plnení.
78. Daňový poriadok v ustanovení § 24 upravuje, že dôkaznú povinnosť má daňový subjekt, ktorý preukazuje všetky skutočnosti a údaje v daňových priznaniach alebo v iných podaniach, ďalej skutočnosti v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania (vyrubovacieho konania, odvolacieho konania), na preukázanie ktorých je správcom vyzvaný, a úplnosť, vierohodnosť a správnosť záznamov a evidencií, ktoré je povinný viesť. Toto ustanovenie zakotvuje, že zákonné bremeno je na strane daňového subjektu, ktorý je povinný preukázať, že si nárok uplatňuje oprávnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.04.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III.ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011).
79. Správca dane je oprávnený za účelom posudzovania uplatneného nároku na odpočet DPH preverovať skutočnosti na strane deklarovaného dodávateľa (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/30/2017 z 31.01.2018, Zbierka stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 4/2018 č. 39), pričom možno prijať záver, že v tomto prípade správca dane dostatočne spochybnil, že tovar dodaný v zmysle spornej faktúry dodal práve ten dodávateľ a že obchod prebehol tak, ako tvrdí daňový subjekt. Toto spochybnenie predložených dôkazov postačuje pre konštatovanie nepreukázania nároku na odpočítane DPH z obchodu v zmysle predmetnej faktúry.
80. Obdobné závery vyplývajú tiež z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Sžf 60/2015 zo dňa 28.02.2017, kde tento súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si daňové výdavky. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia. Daňový výdavok musí byť dostatočne preukázaný, čo znamená, že žalobca musí uniesť dôkazné bremeno a preukázať vecnú súvislosť úhrady za tovary a služby s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov a tiež skutočnosť, že tovar bol reálne dodaný a služby boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.
81. K námietke žalobcu týkajúcej sa rozloženia dôkazného bremena medzi daňovníka a správcu dane, v ktorom rovnako poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 správny súd uvádza, že s predmetným odôvodnením citovaného rozsudku sa nestotožnil, považuje právny názor v ňom vyslovený za ojedinelý, ktorý nebol predmetom zjednocovacieho stanoviska pléna správneho kolégia Najvyššieho súdu SR a ktorý bol následne judikatúrne ďalšou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR prekonaný. K samotnému dôkaznému bremenu a jeho prenosu v rámci daňového konania správny súd poukazuje na to, že judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočňovania zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v posledných rokoch sa jasne ustálila v závere, že na preukázanie oprávnenosti nároku na odpočet DPH nepostačuje predložiť faktúru, zmluvu a preberací protokol, ak im nesvedčia ďalšie preukázané okolnosti (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 705/2017, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/40/2017, 4Sžfk/38/2017, 1Sžfk/1/2017, 6Sžfk/43/2017, 1Sžfk/82/2016). V tomto smere správny súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorý v rozhodnutí zo dňa 14.11.2018 č. I. ÚS 377/2018 - 53 uviedol: „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese
dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.“.
82. Súd poukazuje na to, že žalovaný v danej veci nespochybnil existenciu tovaru, t.j. reálne dodanie pneumatík, ale dokazovanie v priebehu daňovej kontroly spochybnilo reálny základ obchodu v podobe konkrétneho dodávateľa tovaru, t.j. existenciu priameho dodávateľského vzťahu medzi žalobcom a deklarovaným dodávateľom, spoločnosťou W. čo spôsobilo pochybnosti o právnom základe nároku žalobcu na odpočítanie dane. Bolo na žalobcovi, aby si vo vzťahu k tvrdenému dodávateľovi zabezpečil dostatok relevantných dôkazov, na základe ktorých by nárok na odpočítanie dane nemohol byť spochybnený.
83. Správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je jasné, zrozumiteľné, vydané v medziach logickej správnej úvahy, pričom žalovaný sa v dostatočnej miere vysporiadal s námietkami žalobcu, skutkový stav bol zistený v dostatočnom rozsahu, preto z neho vychádzal a na základe neho žalovaný dospel podľa správneho súdu k správnym právnym záverom. Rovnako správny súd konštatuje, že procesné práva žalobcu v konaní boli dodržané a nedošlo k takým procesným vadám v konaní, ktoré by mali vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Žalobca mal dostatočne vytvorený procesný rámec správnym orgánom prvého stupňa v tom smere, aby sa k zisteniam vyplývajúcim z prebiehajúcej kontroly, resp. z realizovaných dožiadaní mohol vyjadriť a realizovať aj ďalšie svoje procesné práva, o.i. právo predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení.
84. Preskúmaním obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že v zásade totožnými námietkami, ktoré obsahovala správa žaloba, žalobca argumentoval aj v podanom odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu. Správny súd konštatuje, že so všetkými právne relevantnými a podstatnými námietkami sa žalovaný v žalobou napadnutom rozhodnutí vysporiadal.
85. K námietkam žalobcu, vo vzťahu k skutku, predloženým dôkazom a tvrdeniam žalobcu, na podporu záverov prijatých správnym orgánom, správny súd sumarizuje, že žalobca v priebehu daňovej kontroly, vo vzťahu k argumentácii správcu dane, že obchod neprebehol tak, ako deklaroval daňový subjekt, t.j. že pneumatiky boli dodané spoločnosťou W., reálne nepreukázal opak, t.j. žalobca nepreukázal, že obchod prebehol inak. CMR a údaje v ňom svedčia o priamej dodávke tovaru pre PX. od HC., pričom žiaden hmotný dôkaz nesvedčí o opaku. Obdobne nemožno prisvedčiť tvrdeniu, že tovar od HC.X by bol dodaný tretiemu odberateľovi, ktorý by ich dodal spoločnosti W., s.r.o, ktorá by tieto pneumatiky dodala žalobcovi, keďže zo žiadnych dôkazov takýto postup nijako nevyplýva a ani žalobca toto svoje tvrdenie nijako nepreukázal.
86. K námietke žalobcu, že správny orgán nevykonal riadne dokazovanie a nevyslúchol svedkov navrhovaných žalobcom správny súd poukazuje na to, že správny orgán vykonal kroky smerujúce k výsluchu osôb, tieto predvolal na výsluch, no išlo o subjekty, ktoré nebolo možné kontaktovať, zásielky na oficiálne adresy boli vracané s poznámkou „adresát neznámy“. Žalobca iné dôkazy na podporu svojich tvrdení neuviedol, nepodnikol žiadne kroky, aby výsluch ním navrhovaných osôb, resp. kontakt s nimi zabezpečil.
87. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že medzi ním a W., s.r.o. existoval obchodný vzťah, čo je preukázané, správny súd tvrdí, že správca dane tento obchodný vzťah nevylúčil úplne, spochybnil len reálne dodanie tovaru v zmysle faktúry č. 4 účtovanej vo februári 2013, v zmysle ktorej bol uplatnený odpočet DPH a len tento nárok bol riešený v rámci žalobou napadnutého rozhodnutia. S týmto súvisí aj námietka žalobcu k tomu, že správca dane uznal iné obchody preverované v uskutočnenej daňovej kontrole, pričom ich posúdil ako tzv. reťazové obchody a nárok z nich vyplývajúci nevylúčil, čím tak v podobných veciach rozhodol odlišne. Súd poukazuje na to, že žalovaný primerane vysvetlil odlišný prístup k týmto rôznym obchodom, u ktorých bol posúdený skutkový stav odlišne, t.j. boli odlišne posúdené nároky na odpočet DPH. K námietke žalobcu, že táto argumentácia žalovaného mala byť obsahom rozhodnutia vo veci a nie obsahom vyjadrenia k žalobe v priebehu konania pred súdom, správny súd poukazuje na to, že ak sa rozhodnutie správneho orgánu týka zdaňovacieho obdobia február 2013, nie je zákonnou povinnosťou vysvetľovať a odôvodňovať v tomto rozhodnutí odlišný postup pre iné zdaňovacie obdobia, ktorých sa toto rozhodnutie netýka. Správny orgán tak učinil až vo vyjadrení, kde reagoval na námietku žalobcu.
Nemožno preto túto námietku uznať za dôvodnú vo vzťahu k nedostatočne odôvodnenému rozhodnutiu žalovaného.
88. K žalobnej námietke žalobcu, kde ozrejmoval dôvod existencie obchodného vzťahu so spoločnosťou WC.o., t.j. že od tejto spoločnosti nakupoval pneumatiky, na ktoré mu neposkytovala zľavy spoločnosť HAX.X, t.j. že žalobca nakupoval druhovo iné pneumatiky od spoločnosti P.X a iné od spoločnosti W.o. (podľa ekonomickej výhodnosti toho ktorého obchodu), správny súd poukazuje na to, že v tomto tvrdení absentuje vnútorná logika v argumentácii vo vzťahu k obchodu z februára 2013. Ak spoločnosť P. neponúkala žalobcovi výhodne istý druh pneumatík, a preto mali byť nakupované od W., s.r.o., prečo by práve sporný obchod mal byť realizovaný tak, že tovar (pneumatiky) by boli od dodávateľa P. nakúpené tretím (neznámym) subjektom, ktorý by ich dodal W., s.r.o. a tí by tieto pneumatiky (za výhodné ceny so zľavou, ako tvrdí žalobca) dodali žalobcovi. Tento rozpor nebol nijako logicky odôvodnený a nemožno túto námietku a vysvetlenie priebehu obchodu považovať za opodstatnenú a dôvodnú.
89. Vo vzťahu k námietkam uvedeným v žalobe, ktorými žalobca spochybňoval zákonnosť dôkazov, resp. informácií získaných v rámci medzinárodnej výmeny informácií s poukazom na skutočnosť, že nemal možnosť realizovať svoje procesné práva , v tomto smere správny súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora č. C-276/12 v právnej veci Jiří Sabou proti Finančnímu ředitelství pro hlavní město Prahu, rozsudok z 22.10.2013. V tomto rozsudku Európsky súdny dvor posudzoval procesne totožnú žalobcom namietanú otázku, a síce, či je možné použiť dôkazy získané v rámci medzinárodnej výmeny informácií za situácie, ak pri medzinárodnej výmene informácií neboli realizované procesné práva daňového subjektu, ktoré má v rámci vnútroštátneho daňového konania. V tomto smere správny súd poukazuje na bod 44 a nasl. citovaného rozsudku, v ktorom Súdny dvor uviedol, že dodržania práv daňovníka na obhajobu nevyžaduje, aby sa daňovník podieľal na žiadosti o informácie, ktorú adresuje dožadujúci členský štát dožiadanému členskému štátu. Nevyžaduje ani to, aby bol daňovník vypočutý v čase, keď sa v dožiadanom členskom štáte uskutočňujú vyšetrovania, ktoré by mohli zahŕňať výsluch svedkov ani predtým, ako tento členský štát poskytne informácie dožadujúcemu členskému štátu. Neúčasť daňovníka pri procesných úkonoch realizovaných v rámci medzinárodnej výmeny informácií teda Súdny dvor vykladal tak, že informácie získané v rámci medzinárodnej výmeny informácií, ktoré sa následne majú použiť v daňovom konaní nie sú nezákonnými informáciami, ani za situácie, že daňovníkovi nebolo priznané právo na obhajobu v rámci dožiadaného členského štátu.
90. V tomto smere správne súd poznamenáva, že informácie, ktoré správca dane získaval v rámci medzinárodnej výmeny informácií neboli jedinými dôkaznými prostriedkami, ale jednalo sa o informácie, ktoré následne správca dane v rámci dokazovania preveril aj inými vykonanými dôkazmi tak, ako to vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane.
91. K žalobnej námietke žalobcu o nezrozumiteľnosti napadnutého rozhodnutia správny súd poukazuje na to, že z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR aj Ústavného súdu SR vyplýva, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako aj rozhodnutia orgánu verejnej správy nie je možné zamieňať s právom na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka konania, resp. zamieňať s právom na úspech účastníka v konaní (obdobne tiež rozhodnutia IV. ÚS 203/09, II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).
92. S odkazom na § 134 S.s.p. správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi podanej správnej žaloby po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v rozsahu danom žalobnými bodmi, konštatuje, že podaná žaloba nie je dôvodná, žalobca v podanej žalobe nepredložil žiadne také dôkazy, ktoré by spochybnili správnosť rozhodnutia žalovaného. Rozhodnutie vychádza z náležite zisteného skutkového stavu a tento skutkový stav bol správne právne posúdený. Žalobné dôvody uplatnené žalobcom tak správny súd vyhodnotil ako nedôvodné.
93. Na základe uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení správny súd s poukazom na skutkové zistenia vyplývajúce z vykonanej daňovej kontroly žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 S.s.p. zamietol.
94. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 a § 168 S.s.p. Žalobca nebol v konaní úspešný a nebol naplnený ani dôvod uvedený v § 168 S.s.p.
95. Senát správneho súdu sa pri rozhodovaní uzniesol pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 444 ods. 1 S.s.p.), písomne v dvoch vyhotoveniach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva(ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 Správneho súdneho poriadku).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje vysokoškolské právnické vzdelanie II. Stupňa, ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1,2 Správneho súdneho poriadku).