Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Cob-18-2020.pdf
PDF · 203.45 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/18/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a Mg. Miroslava Šeptáka, v sporovej právnej veci žalobcu: Colliers International, spol. s r.o., so sídlom Suché Mýto 1, 811 03 Bratislava, IČO: 36 618 322, zastúpeného zástupcom: VRBA & PARTNERS s.r.o., so sídlom Sliezska 9, 831 03 Bratislava, IČO: 35 918 225, proti žalovanému: M&Property, s.r.o., so sídlom Kragujevská 389, 010 01 Žilina, IČO: 47 632 640, zastúpenému zástupcom: Karkó s.r.o., so sídlom Sad na Studničkách 1029/32, 010 01 Žilina, IČO: 50 158 121, v konaní o zaplatenie 64.800,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 44Cb/111/2018-154 zo dňa 15. októbra 2019, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 44Cb/111/2018-154 zo dňa 15. októbra 2019 v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 61.200,- Eur s príslušenstvom a vo výroku o trovách prvoinštančného konania p o t v r d z u j e .
Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 61.200,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 61.200,- Eur od 07.08.2018 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a určil, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 76,24 % s tým, že o výške náhrady týchto trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
2. Žalobou doručenou okresnému súdu dňa 01.08.2018 sa žalobca domáhal, aby súd v upomínacom konaní vydal platobný rozkaz a zaviazal v ňom žalovaného na zaplatenie sumy 64.800,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,05 % denne z tejto sumy od 16.06.2018 do zaplatenia, na úhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur a na náhradu trov konania. Návrhu okresný súd vyhovel vydaním platobného rozkazu. Proti vydanému platobnému rozkazu podal žalovaný odpor (č.l. 42 spisu), v ktorom uviedol, že uplatnený nárok neuznáva.
3. Medzi žalobcom ako sprostredkovateľom a žalovaným ako záujemcom bola dňa 19.10.2015 uzatvorená Zmluva o sprostredkovaní (ďalej aj len „Zmluva“). Žalobca sa v nej zaviazal vykonávať pre žalovaného činnosť smerujúcu k tomu, aby žalovaný mal príležitosť vykonať právne úkony zamerané na dosiahnutie cieľa špecifikovaného v Zmluve, ktorým bol prevod vlastníckych práv k nehnuteľnostiam alebo prevod obchodného podielu spoločnosti, ktorá vlastní nehnuteľnosti. Podľa bodu 4.1. Zmluvy sa činnosťami a úkonmi sprostredkovateľa rozumeli najmä rokovania s tretími osobami
ako potencionálnymi strategickými investormi, a to v záujme prípravy podmienok na splnenie účelu Zmluvy a komunikácia so záujemcom v záujme naplnenia účelu Zmluvy. Žalovaný sa v Zmluve zaviazal zaplatiť žalobcovi odplatu (províziu) vo výške 3 % plus DPH z konečnej výšky realizovanej transakcie bez DPH. V Zmluve bol osobitne dohodnutý vznik nároku na odmenu, a to po pripísaní plnej kúpnej ceny na účet žalovaného, o čom bol žalovaný povinný bezodkladne informovať žalobcu. Žalovaný mal zaplatiť dohodnutú odplatu na účet žalobcu do 14-tich kalendárnych dní od zaplatenia kúpnej ceny, pre prípad omeškania bol dohodnutý úrok z omeškania vo výške 0,05 % denne. V prílohe č. 1 Zmluvy je medzi klientmi, vo vzťahu ku ktorým bola Zmluva exkluzívna, uvedená aj spoločnosť PROXENTA Private Equity, s.r.o. Žalobca dňa 21.10.2015 zaslal spoločnosti PROXENTA Private Equity, s.r.o. Flyer o investičnej príležitosti týkajúcej sa ponúkaných nehnuteľností (č.l. 70-71 spisu). Zmluva bola dohodnutá na dobu určitú do 31.12.2015. Do tohto dátumu žalobca pre žalovaného, čo nebolo medzi stranami sporné, žiadneho strategického investora nesprostredkoval a ani mu žiadneho nepredstavil. Následne v mesiaci február 2016, ako vyplýva z predloženej emailovej komunikácie, dohadoval zástupca žalobcu stretnutie medzi zástupcom žalovaného a zástupcom spoločnosti PROXENTA Private Equity, s.r.o. Uvedené stretnutie si dohodli na 09.03.2016 v Bratislave. Ako vyplývalo z emailu z 18.08.2016 (č.l. 76 spisu), žalobca sprostredkoval ďalšie stretnutie medzi zástupcom žalovaného a zástupcom spoločnosti PROXENTA Private Equity, s.r.o. na deň 23.08.2016 v Žiline.
4. Z predloženého územného rozhodnutia vyplývalo, že žalovaný podal návrh na vydanie územného rozhodnutia na novostavbu: Polyfunkčný objekt, Banskobystrická 12, Bratislava dňa 06.04.2016. Rozhodnutie bolo vydané 29.07.2016, právoplatnosť nadobudlo 28.09.2017. Žalobca prenechal od 01.11.2016 na dobu neurčitú nehnuteľnosti do nájmu spoločnosti METROSTAR s.r.o.
5. Z predloženého výpisu z obchodného registra spoločnosti Projekt Banskobystrická a.s. vyplýva, že spoločnosť vznikla dňa 24.10.2017. Jej jediným akcionárom je spoločnosť PROXENTA Private Equity, s.r.o. (tento zápis sa v obchodnom registri zmenil od 19.07.2019, pozn. súdu). Jedným z jej členov predstavenstva je Pavol Kožík. Spoločnosť bola založená zakladateľskou listinou zo dňa 10.10.2017. V mesiacoch november 2017 až január 2018 právny zástupca žalovaného a právny zástupca kupujúceho rokovali o podmienkach kúpnej zmluvy. Kúpna zmluva bola uzatvorená dňa 24.01.2018. Podľa jej čl. III bodu 1 bola kúpna cena 2.040.000,- Eur vrátane DPH, teda základ dane 1.700.000,- Eur a DPH 340.000,- Eur.
6. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 642 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj len „Obchodný zákonník“), § 644 Obchodného zákonníka, § 647 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka, § 651 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, § 34 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „Občiansky zákonník“), § 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 563 Občianskeho zákonníka, § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, okresný súd žalobe čiastočne vyhovel.
7. Medzi stranami bolo sporné, či žalobcovi vznikol nárok na províziu za sprostredkovanie. Žalobca svoj nárok odvodzoval od toho, že žalovaného zoznámil so zástupcom spoločnosti PROXENTA Private Equity, s.r.o., sprostredkoval dve stretnutia s ním a vytvoril mu tak príležitosť uzavrieť kúpnu zmluvu. Žalobca nerozporoval tvrdenie žalovaného, že počas trvania sprostredkovateľskej zmluvy, teda do 31.12.2015 žalovanému žiadneho strategického investora nepredstavil. K jeho predstaveniu došlo až v roku 2016, kedy došlo aj k uvedeným dvom stretnutiam. Žalobca tvrdil, že nárok na odmenu mu vznikol, pričom poukazoval na bod 2.3. Zmluvy. Výšku uplatnenej provízie odvíjal od ceny, za ktorú chcel žalovaný pôvodne nehnuteľnosti predať, keďže žalovaný mu výšku kúpnej ceny neoznámil.
8. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalovaný potvrdil, že ho so zástupcom spoločnosti PROXENTA Private Equity, s.r.o. zoznámil žalobca, poukazoval však na to, že sa tak stalo až po ukončení doby trvania Zmluvy. Žalovaný taktiež potvrdil dve stretnutia zorganizované žalobcom. Žalovaný však namietal, že na týchto stretnutiach nedošlo k žiadnej dohode ohľadom kúpy nehnuteľností, a teda sprostredkované rokovania boli neúspešné. Keďže sa nehnuteľnosti nepodarilo predať, žalovaný sa rozhodol, že vybaví územné rozhodnutie. Až existencia územného rozhodnutia bola dôvodom, pre ktorý sa spoločnosť PROXENTA Private Equity, s.r.o. obrátila na žalovaného so žiadosťou o kúpu nehnuteľností. Vzhľadom na územné rozhodnutie mali nehnuteľnosti už inú trhovú hodnotu a nešlo teda o ten istý predmet sprostredkovania ako bol zadefinovaný v Zmluve. Žalovaný sa bránil aj tým, že spoločnosť Projekt Banskobystrická a.s. vznikla až v októbri 2017, teda v čase uzavretia Zmluvy
neexistovala, nebola teda medzi exkluzívnymi klientmi podľa Zmluvy a taktiež nebola a ani nemohla byť odsúhlasená zmluvnými stranami ako potencionálny strategický investor, ktorého žalobca osloví. Podľa žalobcu žiadne odsúhlasenie spoločnosti PROXENTA Private Equity, s.r.o. žalovaným vzhľadom na skutočnosť, že išlo o strategického investora, nebolo potrebné. Okresný súd osobitne vyhodnocoval článok 2.3. Zmluvy, na ktorý v súvislosti s existenciou svojho nároku poukazoval žalobca, v zmysle ktorého „Táto zmluva o sprostredkovaní je exkluzívna v prípade klientov, ktorí sú uvedení v Prílohe č. 1, alebo ktorí sú alebo budú odsúhlasení a potvrdení prostredníctvom emailovej komunikácie pred, alebo aj po podpise tejto Zmluvy zmluvnými stranami, čo znamená, že Sprostredkovateľ je jedinou realitnou spoločnosťou poradcom, v prípade odsúhlasených klientov, ktorý má povolenie propagovať predmet predaja a zastupovať záujmy Záujemcu na vzájomne dohodnuté obdobie od podpisu tejto zmluvy do 31.12.2015. Platnosť Sprostredkovateľskej zmluvy sa môže predĺžiť po vzájomnej dohode oboch strán s výnimkou, keď sa platnosť Zmluvy o sprostredkovaní automaticky predlžuje do doby nevyhnutnej na uzavretie transakcie predaja Nehnuteľnosti, definovanej v bode 2.1 tejto Zmluvy počas platnosti, ale aj po ukončení platnosti tejto Zmluvy, ak predloží Sprostredkovateľ Záujemcovi Letter of Intent (Nezáväznú Ponuku) na kúpu Nehnuteľnosti od Strategického investora, resp. spoločnosti personálne alebo iným spôsobom prepojenej so Strategickým investorom, ktorého oslovil Sprostredkovateľ a bol predstavený a odsúhlasený prostredníctvom emailovej komunikácie. V prípade, ak sa v budúcnosti, t.j. po ukončení platnosti tejto Zmluvy uskutoční predaj predmetných nehnuteľností Strategickému investorovi, ktorý bol odsúhlasený a potvrdený prostredníctvom emailovej komunikácie pred, alebo aj po podpise tejto Zmluvy zmluvnými stranami, v tomto prípade sa Záujemca zaväzuje vyplatiť Sprostredkovateľovi plnú výšku provízie, definovanú v bode 6. tejto Zmluvy neodkladne po uhradení plnej, alebo čiastočnej kúpnej ceny na účet Záujemcu od konkrétneho Strategického investora, ktorého predstavil Sprostredkovateľ a bol odsúhlasený a potvrdený Záujemcom, na základe faktúry, ktorá spĺňa všetky náležitosti daňového dokladu, vystavenej sprostredkovateľom.“
9. Okresný súd konštatoval, že podľa prvej vety citovaného článku Zmluvy je žalobca ako sprostredkovateľ jedinou realitnou spoločnosťou oprávnenou propagovať predmet predaja od podpisu zmluvy do 31.12.2015 vo vzťahu k dvom skupinám klientov. Prvou sú klienti uvedení v prílohe č. 1 Zmluvy a druhou klienti odsúhlasení a potvrdení emailom. Druhá veta uvedeného článku Zmluvy hovorí o predĺžení platnosti Zmluvy. Zmluvu možno predĺžiť dohodou. Takáto dohoda uzavretá nebola. Automaticky sa Zmluva predĺži, ak predloží sprostredkovateľ záujemcovi tzv. Letter of Intent (nezáväznú ponuku) od strategického investora (...), ktorého oslovil sprostredkovateľ a ktorý bol predstavený a odsúhlasený emailom. Žalobca zdôrazňoval, že Letter of Intent nebol v prípade spoločnosti PROXENTA Private Equity, s.r.o. potrebný, nakoľko išlo o klienta uvedeného v prílohe č. 1. Takýto záver však podľa okresného súdu z uvedeného ustanovenia nemožno vyvodiť. Z tohto ustanovenia Zmluvy vyplývalo, že v prípade každého strategického investora (z prvej či druhej skupiny klientov) je podmienkou automatického predĺženia Zmluvy predloženie Letter of Intent (nezáväznej ponuky). Keďže k predloženiu takejto ponuky zo strany žalobcu do 31.12.2015 nedošlo, nedošlo ani k automatickému predĺženiu platnosti Zmluvy. (Tu však bolo podľa okresného súdu nutné dodať, že žalobca ani výslovne netvrdil, že by došlo k predĺženiu platnosti Zmluvy. Jeho argumentácia, ktorá reagovala na argumentáciu žalovaného, že platnosť Zmluvy dňom 31.12.2015 skončila, bola vágna a nejasná.) Posledná veta tohto článku Zmluvy - ohľadne nároku na províziu po ukončení jej platnosti - sa podľa okresného súdu vzťahuje na obe skupiny klientov. Iný výklad by bol v príkrom rozpore so zmyslom tohto ustanovenia. K predstaveniu a odsúhlaseniu investora však muselo dôjsť do konca platnosti Zmluvy, teda do 31.12.2015 (ustanovenie bolo podľa okresného súdu potrebné vykladať v kontexte celého článku 2.3. Zmluvy). Keďže k nemu nedošlo, nemohol na základe tohto ustanovenia vzniknúť žalobcovi nárok na províziu. Okresný súd tak dospel k záveru, že na základe Zmluvy o sprostredkovaní uzavretej dňa 19.10.2015 žalobcovi nárok na províziu nevznikol.
10. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že napriek vyššie uvedenému však žalobca nárok na províziu z predaja nehnuteľností má. Žalobca žalovanému predstavil spoločnosť PROXENTA Private Equity, s.r.o. Stalo sa tak po ukončení doby trvania Zmluvy. Následne žalobca sprostredkoval stretnutia medzi žalovaným a touto spoločnosťou. Žalovaný so sprostredkovaním stretnutí súhlasil. Medzi žalobcom a žalovaným tak podľa okresného súdu došlo v dôsledku konkludentných prejavov vôle k uzatvoreniu zmluvy o sprostredkovaní podľa § 642 Obchodného zákonníka, pričom kontinuita podstatných častí zmluvy o sprostredkovaní zostala zachovaná. Konkludentný prejav vôle vyplýval zo správania strán a nevzbudzoval pochybnosti o tom, akú vôľu chceli strany prejaviť. Zrejmý tak bol záväzok žalobcu vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby mal žalovaný
príležitosť uzavrieť zmluvu o prevode vlastníckych práv k nehnuteľnostiam žalovaného (príp. zmluvu o prevode obchodného podielu) a zrejmá bola aj odplatnosť zmluvy vrátane výšky provízie. Výšku provízie by bolo možné považovať aj s poukazom na predtým uzavretú zmluvu za v tom čase obvyklú (§ 647 ods. 1 Obchodného zákonníka).
11. Okresný súd považoval za preukázané, že žalobca svoj záväzok zo sprostredkovateľskej zmluvy splnil. „Predstavil nehnuteľnosti žalovaného, zoznámil zástupcov spoločnosti PROXENTA Private Equity, s.r.o. so zástupcom žalovaného a sprostredkoval dve stretnutia medzi nimi, pričom následne, hoci až začiatkom roku 2018, došlo k predaju nehnuteľností. Žalobcovi preto vznikol v súlade s § 644 Obchodného zákonníka nárok na províziu. Spoločnosť PROXENTA Private Equity, s. r. o. za týmto účelom založila novú spoločnosť, ako vyplýva aj z čestného prehlásenia štatutárneho orgánu tejto spoločnosti. Námietka žalovaného, že nejde o spoločnosť, s ktorou žalobca stretnutia sprostredkoval podľa názoru súdu vzhľadom na preukázanú personálnu a majetkovú prepojenosť spoločností neobstojí.“
12. Pokiaľ sa žalovaný bránil predovšetkým tým, že vzhľadom na vydané územné rozhodnutie boli oproti nehnuteľnostiam uvedeným v Zmluve predávané už úplne iné nehnuteľnosti, tak tento argument okresný súd nepovažoval za relevantný. Získať územné rozhodnutie bolo rozhodnutím žalovaného, ktoré žalobca nemohol ovplyvniť, nebol teda dôvod, aby v dôsledku toho stratil svoj nárok na províziu. Žalovaný sa tiež bránil tým, že sprostredkované rokovania v roku 2016 neboli úspešné a až následne v roku 2017, po právoplatnosti územného rozhodnutia, ho iniciatívne oslovil zástupca spoločnosti Projekt banskobystrická a.s. so záujmom o kúpu nehnuteľností. V tejto súvislosti však okresný súd považoval za potrebné poukázať na dátumy jednotlivých udalostí. „Prvé stretnutie zástupcov žalovaného a investora sa konalo v marci 2016, konkrétne 09.03.2016. Následne už 06.04.2016 podal žalovaný návrh na vydanie územného rozhodnutia. Územné rozhodnutie bolo vydané 29.07.2016. Ďalšie sprostredkované stretnutie sa konalo 23.08.2016, teda v čase po vydaní územného rozhodnutia. Žalovaný teda so sprostredkovaním stretnutia súhlasil v čase, kedy už bolo vydané, hoci neprávoplatne, územné rozhodnutie. V čase tohto druhého stretnutia zástupca budúceho kupujúceho ako tvrdený vlastník susediacej nehnuteľnosti tiež už musel mať o vydanom územnom rozhodnutí vedomosť. Rozhodnutie pre neho teda neskôr nemohlo byť novou, rozhodujúcou skutočnosťou. Následne dal žalovaný nehnuteľnosti do nájmu a územné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť až dňa 28.09.2017. Bezprostredne po nadobudnutí právoplatnosti územného rozhodnutia dochádza zo strany spoločnosti PROXENTA Private Equity, s.r.o. k založeniu obchodnej spoločnosti Projekt Banskobystrická a.s. (založená už 10.10.2017). Spoločnosť vzniká zápisom do Obchodného registra dňa 24.10.2017. Ak žalovaný vo svojom vyjadrení z 18.12.2018 tvrdí, že rokovania boli iniciované po právoplatnosti územného rozhodnutia, krátkosť času medzi právoplatnosťou rozhodnutia a založením spoločnosti (12 dní) by skôr nasvedčovala tomu, že „sa čakalo“ na právoplatnosť rozhodnutia. Bez ohľadu na to, bez ohľadu motivácie žalovaného či spoločnosti PROXENTA Private Equity, s. r. o. však podľa názoru súdu nemožno poprieť, že k uzavretiu kúpnej zmluvy došlo v dôsledku sprostredkovateľskej činnosti žalobcu. Potvrdzuje to aj predložené čestné vyhlásenie spoločnosti PROXENTA Private Equity, s. r. o., v ktorom sa uvádza, že spoločnosť Projekt Banskobystrická a.s. bola založená práve za účelom kúpy nehnuteľností, že komunikácia medzi spoločnosťou PROXENTA Private Equity, s.r.o. a žalovaným, najmä v jej úvodnej fáze, prebiehala prostredníctvom žalobcu a že žalobca bol žalovaným spoločnosti PROXENTA Private Equity, s.r.o. predstavený ako sprostredkovateľ predaja nehnuteľností. Ak žalovaný tvrdil, že tomu tak nebolo, teda že rokovania sprostredkované žalobcom k predaju nehnuteľností neviedli, súd konštatuje, že na preukázanie svojich tvrdení nenavrhol vykonať žiadne dôkazy.“
13. Po skonštatovaní vzniku nároku žalobcu na províziu sa okresný súd zaoberal jej výškou. Žalobca si uplatnil províziu vypočítanú zo sumy 1.800.000,- Eur. Z kúpnej zmluvy predloženej žalovaným vyplývalo, že kúpna cena bola 2.040.000,- Eur vrátane DPH (základ bez dane bol 1.700.000,- Eur). Provízia bola dohodnutá ako 3% plus DPH z konečnej výšky realizovanej transakcie bez DPH, čo predstavovalo sumu 61.200,- Eur. Okresný súd preto žalovaného zaviazal na zaplatenie istiny 61.200,- Eur. Vo zvyšnej časti žalovanej istiny žalobu zamietol.
14. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca spolu s istinou požadoval aj úroky z omeškania vo výške 14% ročne od 16.06.2018, teda odo dňa nasledujúceho po splatnosti faktúry, do zaplatenia. V konkludentne uzavretej zmluve o sprostredkovaní nedošlo k osobitnej dohode o splatnosti záväzku ani o výške úrokov z omeškania. Na určenie začiatku omeškania žalovaného s
úhradou záväzku bolo preto podľa okresného súdu nutné aplikovať § 563 Občianskeho zákonníka. Žalovaný bol teda povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie žalobca požiadal. „(Súd podotýka, že ustanovenie §-u 340 ods. 2 Obchodného zákonníka účinnosťou zákona č. 9/2013 Z. z., ktorým bol novelizovaný Obchodný zákonník, nemožno napriek obchodnoprávnej povahe tohto záväzkového vzťahu aplikovať, nakoľko jeho aplikácia sa uvedenou novelou zúžila na plnenie spočívajúce v nepeňažnom plnení). Žalobca netvrdil ani nepreukázal kedy bola faktúra žalovanému doručovaná. Preto za výzvu na splnenie záväzku možno považovať podľa spisu až výzvu právneho zástupcu žalobcu zo dňa 09.07.2018, ktorá sa vrátila ako neprevzatá v odbernej lehote.“ Z priloženej doručenky podľa okresného súdu vyplývalo, že zásielka bola uložená na pošte dňa 28.07.2018, kedy sa teda dostala do sféry dispozície žalovaného. Lehota na plnenie podľa výzvy bola 7 dní od jej doručenia, teda do 04.08.2018. Nakoľko tento deň pripadol na sobotu, posledným dňom na zaplatenie bol v súlade s § 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka deň 06.08.2018. Dňom 07.08.2018 sa teda žalovaný dostal do omeškania s úhradou svojho záväzku. Okresný súd preto žalovaného zaviazal na zaplatenie úrokov z omeškania od 07.08.2018, a to vo výške 9% ročne, ktorá zodpovedá § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka v spojení s Nariadením vlády SR č. 21/2013 Z.z. Vo zvyšnej časti úrokov z omeškania okresný súd žalobu zamietol. V súlade s § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s Nariadením vlády SR č. 21/2013 Z.z. zaviazal okresný súd žalovaného na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur. O nároku na náhradu trov konania o podanej žalobe (§ 262 ods. 1 CSP) rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1, 2 CSP.
15. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný, z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t.j. súd prvej inštancie mal dospieť na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t.j. rozhodnutie súdu prvej inštancie malo vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný v odvolaní uviedol, že napadnutému rozhodnutiu prvostupňového súdu „jednoducho absolútne nerozumie, považuje ho za očividne nesprávny a nezákonný, nemá akékoľvek opodstatnenie z hľadiska zákona alebo zmluvných dojednaní“. Zmluvné strany uzatvorili dňa 19.10.2015 sprostredkovateľskú zmluvu, v zmysle ktorej sa žalobca zaviazal sprostredkovať pre žalovaného kupujúceho jeho nehnuteľností do 31.12.2015. Žalobca sa teda zaviazal nájsť pre žalovaného kupca jeho nehnuteľností do 2,5 mesiaca, pričom v zmysle dohody zmluvných strán bola minimálnou kúpnou cenou suma 1.800.000,- Eur (bez DPH). Žalobca tento svoj záväzok v zmysle sprostredkovateľskej zmluvy vôbec nesplnil (ani prvostupňový súd toto nespochybňoval). Žalobca kontaktoval po zániku sprostredkovateľskej zmluvy ohľadom osoby možného kupujúceho jeho nehnuteľností - p. P. zo spol. PROXENTA Private Equity, s.r.o., takto došlo v marci 2016 a v auguste 2016 k zoznámeniu a k rokovaniam medzi žalovaným a p. P., avšak ani tieto neskončili predajom nehnuteľností (a to na strane p. P. zrejme z dôvodu, že potenciálny kupujúci - p. P., resp. jeho spoločnosť - nemal istotu možnosti realizovania výstavby na predmetných nehnuteľnostiach - nebolo vydané/právoplatné územné rozhodnutie k predmetným nehnuteľnostiam). Napriek tomu prvostupňový súd považoval v svojom rozhodnutí (ako vyplývalo z odôvodnenia napádaného rozsudku - bod 28. str. 8) tieto stretnutia v marci a v auguste 2016 za „konkludentné prejavy vôle k uzatvoreniu zmluvy o sprostredkovaní podľa § 642 Obchodného zákonníka, pričom kontinuita podstatných častí zmluvy o sprostredkovaní zostala zachovaná.“ Okresný súd teda tvrdil, že tým, že sprostredkovateľ kontaktoval záujemcu a záujemca sa na základe tohto kontaktovania stretol so zástupcom spoločnosti PROXENTA Private Equity, s.r.o., tak prakticky predĺžili platnosť pôvodne dohodnutej sprostredkovateľskej zmluvy (slovo „kontinuita“). „Žalovaný tomuto záveru súdu síce vôbec nerozumie (načo potom bola dohodnutá obmedzená doba trvania zmluvy? Je skutočne takto jednoducho možné založiť nárok na províziu, že sprostredkovateľ síce v čase trvania svojho záväzku vôbec nič nesprostredkuje, ale po zániku sprostredkovateľskej zmluvy záujemcovi napíše e-mail, že by teda kupujúceho mohol mať a reakciou pôvodného záujemcu na takýto e-mail má pokračovať „kontinuita“ pôvodného už jednoznačne skončeného právneho vzťahu? Na základe čoho?), avšak aj ak by mal prvostupňový súd pravdu, tak by asi „kontinuita“ záväzkov sprostredkovateľa mala (logicky) zrejme znamenať nielen to, že sprostredkovateľ má nárok na 3 % pôvodne dohodnutej výšky provízie (aj keď bez akéhokoľvek súhlasu záujemcu s takýmto dojednaním - za súhlas stretnúť sa s potenciálnym kupujúcim po zániku sprostredkovateľskej zmluvy, čo u žiadneho podnikateľa nemôže vyvolať presvedčenie, že nastáva „kontinuita“ sprostredkovateľskej zmluvy (!)), ale aj „kontinuitu“ v záväzkoch sprostredkovateľa, menovite, že i) kupujúceho zabezpečí do 2,5 mesiaca a ii) zabezpečí predaj nehnuteľnosti za minimálne 1.800.000 Eur bez DPH.“
16. V odvolaní žalovaný zdôraznil, že predaj nehnuteľností bol spoločnosti Projekt Banskobystrická, a.s. (spoločnosť p. Kožíka) realizovaný uzatvorením kúpnej zmluvy až 24.01.2018 a kúpna cena za nehnuteľnosti bola dohodnutá vo výške 1.700.000,- Eur + DPH. „Za vyššie uvedeného skutkového stavu potom dôvodeniu súdu skutočne nemožno rozumieť - prakticky podľa súdu - sprostredkovateľ mal nárok na pôvodne dohodnutú výšku provízie za to, že kontaktoval po zániku sprostredkovateľskej zmluvy (v rámci ktorej záväzok ani náhodou nesplnil!) záujemcu s možným kupujúcim, avšak „vďaka“ tomu, že k tomu došlo až po zániku sprostredkovateľskej zmluvy, založil „kontinuitu“ sui generis, čo podľa prvostupňového súdu (očividne) znamená, že sprostredkovateľ už nemá voči záujemcovi žiadne záväzky (najmä z hľadiska času zaobstarania záujemcu ako aj minimálnej výšky ceny sprostredkovaného predaja), ale záujemca sa zrazu bez akejkoľvek dohody a informovania sprostredkovateľom stal prakticky navždy zaviazaný zaplatiť sprostredkovateľovi 3 % províziu bez ohľadu na to, za akých podmienok, v akom čase a za akú cenu sa raz v budúcnosti dohodne s osobou predstavenou sprostredkovateľom na predaji pôvodne sprostredkovaných nehnuteľností.“
17. Žalovaný v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu je nezákonné, nelogické, nesprávne a nespravodlivé, nie je predsa jedno, že za predpokladu, že sprostredkovateľ sa zaviaže nájsť kupujúceho za 2,5 mesiaca na kúpu za 1,8 mil. Eur, tak za riadne splnenie jeho záväzku sa bude považovať aj to, že k predaju v skutočnosti dôjde za 2 roky a za 1,7 mil. Eur „(prečo potom nie aj za 20 rokov a za 100.000 Eur). Žalovaný odôvodneniu súdu vôbec nerozumie, za nespochybniteľné a očividné nesplnenie záväzku žalobcu bola žalobcovi prvostupňovým súdom priznaná sprostredkovateľská odmena.“
18. V odvolaní žalovaný okresnému súdu uviedol dôvody, pre ktoré p. Kožík zo spol. PROXENTA Private Equity, s.r.o. nemal o kúpu sprostredkovaných nehnuteľností v r. 2016 záujem. P. P. mal v r. 2016 predmetné nehnuteľnosti nekúpiť preto, lebo vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam neexistovala istota umiestnenia stavby (neexistovalo právoplatné územné rozhodnutie). Prvostupňový súd pre žalovaného z neznámych dôvodov nebral v úvahu skutočnosť, ktorú žalobca považoval za samozrejmú a známu z vlastnej činnosti súdu ako aj všeobecného poznania a ktorú teda netreba osobitne súdu preukazovať, totiž, že je zásadný rozdiel medzi cenou pozemku s vydaným právoplatným územným rozhodnutím a bez vydaného a/alebo právoplatného územného rozhodnutia. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, žalovaný sa dohodol so žalobcom, že tento mu zabezpečí predaj nehnuteľností bez existencie územného rozhodnutia za cenu minimálne vo výške 1,8 mil. Eur bez DPH do konca r. 2015 (v čase uzatvorenia sprostredkovateľskej zmluvy nielenže neexistovalo územné rozhodnutie, ale neexistovalo ani len konanie o vydanie územného rozhodnutia). Nehnuteľnosti bez územného rozhodnutia majú pochopiteľne objektívne oveľa nižšiu hodnotu ako nehnuteľnosti s vydaným územným rozhodnutím a tie zase majú oveľa nižšiu hodnotu ako nehnuteľnosti s právoplatným územným rozhodnutím (rovnako ako pohľadávky majú inú hodnotu ako pohľadávky priznané súdom prvého stupňa a tie majú zase inú hodnotu ako súdom právoplatne priznané pohľadávky). „Nakoľko žalobca ako sprostredkovateľ nesplnil svoj zväzok nájsť záujemcu bez územného rozhodnutia do konca r. 2015 za minimálnu cenu 1,8 mil. Eur (čo bolo dohoda zmluvných strán a za tohto predpokladu by žalobcovi 3 % provízia patrila), žalovaný podal dňa 16.04.2016 návrh na vydanie územného rozhodnutia na príslušný stavebný úrad, k vydaniu územného rozhodnutia došlo dňa 29.7.2016 avšak vzhľadom na odvolacie konanie voči vydanému územnému rozhodnutiu, predmetné územné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť až dňa 28.09.2017“. Až následne p. P. oslovil žalovaného (pretože mal o.i. pozemky bezprostredne susediace s predmetnými nehnuteľnosťami), že má záujem o kúpu predmetných nehnuteľností. Lenže v danom čase už išlo o nehnuteľnosti s právoplatným územným rozhodnutím, ktoré žalovaný zabezpečil až po zániku sprostredkovateľskej zmluvy, ktorej predmetom bol záväzok žalobcu, predať nehnuteľnosti bez územného rozhodnutia, čiže z hľadiska objektívnej hodnoty menej hodnotné. Potom žalovanému „vôbec nie je jasné“, ako mohol prvostupňový súd za takejto skutkovej situácie priznať žalobcovi nárok na províziu vo výške 3 % z ceny predaja nehnuteľností, keď sprostredkovateľ sa zaviazal do 2,5 mesiaca (do 31.12.2015) predať objektívne menej hodnotné nehnuteľnosti (bez územného rozhodnutia) za minimálne 1,8 mil. Eur bez DPH (čo vôbec nesplnil), ale má mať aj napriek tomu nárok na províziu z predaja žalovaným objektívne zhodnotených nehnuteľností (s právoplatným územným rozhodnutím), ktorý nastal o viac ako 2 roky a za cenu dokonca nižšiu ako sa zaväzoval žalobca sprostredkovať predaj. Žalovaný prvostupňovému súdu osobitne uvádzal, že s vydaním územného rozhodnutia sú predsa nevyhnutne spojené finančné náklady, čas a energia potrebná k dosiahnutiu vydania tohto typu rozhodnutia (ako pri každom inom type zhodnotenia majetku), a preto je pre žalovaného ekonomicky nepochopiteľné, prečo by vlastne mal mať žalobca províziu zo
žalovaným zhodnoteného majetku, keď sa žalobca žalovanému zaviazal tento majetok predať ešte pred jeho zhodnotením za cenu vyššiu ako bola cena, za ktorú sa v konečnom dôsledku podarilo žalovanému predať ale už ním zhodnotený majetok.
19. Namietal žalovaný v odvolaní, že okresný súd „doslova konšpiratívne a v rozpore s preukázaným skutkovým stavom dovodzuje, že žalovaný sa mal s p. P. dohodnúť na predaji nehnuteľností už v r. 2016 a že sa „malo iba čakať“ na právoplatnosť územného rozhodnutia. Bez ohľadu na to, že aj ak by to tak bolo, tak z vyššie uvedených dôvodov predsa ani v takom prípade by žalobcovi nárok na províziu nemohol vzniknúť (zaviazal sa predsa predaj pozemkov bez územného rozhodnutia sprostredkovať za 2,5 mesiaca za 1,8 mil. Eur bez DPH, a nakoniec zrealizovaný predaj neobsahoval i) ani pozemok bez územného rozhodnutia, ii) ani nebol za 2,5 mesiaca sprostredkovaný, iii) ani za minimálnu cenu sprostredkovaného obchodu), domnienky súdu sú v jasnom rozpore s preukázaným skutkovým stavom“.
20. Zdôraznil žalovaný v odvolaní, že ho „ani nenapadlo v priebehu konania pred súdom prvého stupňa, že by mohol súd z dokazovania vyvodiť (netvrdil to nikdy ani samotný žalobca), že by žalovaný mal byť s p. P. dohodnutý na predaji predmetných nehnuteľností už v r. 2016 a že sa „iba čakalo na právoplatnosť územného rozhodnutia“). Keď už teda prvostupňový súd takúto teóriu v svojom rozhodnutí rozvinul, žalovaný poukazuje na to, že v takýchto prípadoch sa v obchodných vzťahoch, ktorých predmetom je budúci predaj nehnuteľností v centre Bratislavy za 1,7 mil. Eur vždy štandardne robí zmluva o budúcej kúpnej zmluve, je nepredstaviteľné, aby to tak nebolo, ak by boli skutočne žalovaný a p. P. na budúcom predaji v r. 2016 dohodnutí. Navyše však žalovaný súdu predložil komunikáciu medzi právnymi zástupcami žalovaného a p. P. z obdobia 23.11.2017 - 17.01.2018, z ktorej jednoznačne vyplýva, že žalovaný a p. P. rozhodne v r. 2016 na žiadnom predaji nehnuteľností pre p. P., resp. jeho akéhokoľvek spoločnosť dohodnutí neboli, naopak v novembri 2017 boli v e-mailoch dohadované konkrétne podmienky predaja predmetných nehnuteľností (konkrétne cena, pôvodne mal byť predaj nehnuteľností žalovaného sčasti zaplatený bytom p. P., k čomu nakoniec však nedošlo atp., čo určite nezodpovedá vopred dohodnutým podmienkam kúpy ako to dovodzuje bez akýchkoľvek dôkazov súd).“
21. Pokiaľ okresný súd uviedol, že spol. Projekt Banskobystrická, a.s. bola založená „už“ 10.10.2017, čo malo byť podľa neho dôkazom existencie dohody medzi žalovaným a p. P. na predaji nehnuteľností, tak v tejto súvislosti žalovaný uviedol, že s ohľadom na kontext veci došlo k založeniu ďalšej spoločnosti p. P. „až“ 10.10.2017, bez ohľadu na skutočnosť, že žalovaný pochopiteľne nemal žiadny vplyv na to, kedy a za akých okolností si p. P. založí akúkoľvek obchodnú spoločnosť, niet sporu predsa o tom, že p. P. založil svoju spoločnosť „Projekt Banskobystrická, a.s.“ až po právoplatnosti územného rozhodnutia na nehnuteľnosti, cca. 2 roky po uplynutí lehoty, v ktorej žalobca sa zaviazal sprostredkovať predaj nehnuteľností tretej osoby za minimálne 1,8 mil. Eur bez DPH. V každom prípade, ak by bolo pravdou, že žalovaný a p. P. mali byť dohodnutí na predaji predmetných nehnuteľností už v r. 2016 (a v tomto zmysle pred okresným súdom o takomto niečom nebol produkovaný jediný dôkaz a ani žalobca nič také netvrdil), tak žalovaný poukazuje na to, že k predaju nehnuteľností by v takom prípade došlo rádovo v dňoch až týždňoch po nadobudnutí právoplatnosti územného rozhodnutia (a nie až v januári 2018). Ak by to tak bolo, ako si sám vyvodil prvostupňový súd bez akýchkoľvek tvrdení a dôkazov v tomto smere, tak by určite „až“ v novembri 2017 - januári 2018 neprebiehala rozsiahla komunikácia medzi zástupcami žalovaného a p. P. o kúpnej cene, obsahu zmluvnej ako aj súvisiacej dokumentácie, určite by p. P. v tomto čase sa nezoznamoval s projektovou dokumentáciou atď. (toto všetko bolo okresnému súdu preukázané predložením e-mailovej komunikácie zástupcov žalovaného a p. P.).
22. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov v odvolaní bol žalovaný presvedčený, že žalobcovi nemôže v žiadnom prípade vzniknúť nárok na províziu, pretože jednoducho vôbec nesprostredkoval obchod, na ktorý sa v sprostredkovateľskej zmluve zaviazal a na čo bol vznik nároku na províziu naviazaný. Prvostupňový súd však nárok žalobcu od zmluvy o sprostredkovaní neodvodzuje (preto ani žalovaný v tomto odvolaní neuvádza dôvody, pre ktoré sa platnosť sprostredkovateľskej zmluvy podľa jej vlastných ustanovení ani nepredĺžila a ani z nej žalobcovi nárok nemohol vzniknúť, tomuto sa žalovaný venoval vo svojich podaniach v konaní pred okresným súdom), ale odvodzuje jej nárok od faktickej činnosti žalobcu a žalovaného po zániku sprostredkovateľskej zmluvy (hoci províziu považuje bez akýchkoľvek dôkazov za obvyklú iba preto, že takto výška provízie bola dohodnutá v sprostredkovateľskej zmluve). Žalovaný dôrazne namietal, že z jeho stretnutia s p. P. na základe e-mailovej komunikácie so žalobcom v r. 2016 mal ipso facto vzniknúť nárok na províziu z kúpnej zmluvy z r. 2018, ktorú žalobca nijako nesprostredkoval a o uzatvorenie ktorej sa ani nijako nezaslúžil.
23. V odvolaní žalovaný uviedol, že stretnutie žalovaného a p. P. v r. 2016 predsa neviedlo k úspechu rokovaní o uzatvorení kúpnej zmluvy, žalovaný zostal aj naďalej vlastníkom predmetných nehnuteľností a nemal akúkoľvek istotu, že p. P. po právoplatnosti územného rozhodnutia v septembri 2017 žalovaného osloví s ponukou na kúpu predmetných nehnuteľností. Žalovaný odmietal, že sprostredkovateľovi môže vzniknúť (bez existencie akejkoľvek zmluvy a dohody o výške provízie) nárok na províziu iba preto, že niekoho s niekým zoznámi, pričom tieto takto zoznámené osoby o 2 roky sa dohodnú na uzatvorení zmluvy, o ktorú pritom pri zoznámení zabezpečenom sprostredkovateľom preukázateľne nemali záujem. Rozhodnutie o priznaní provízie v tejto skutkovej situácii je prakticky v rozpore s takmer všetkými ustanoveniami zmluvného typu sprostredkovateľskej zmluvy ako ich upravuje Obchodný zákonník (napr. § 647 ods. 1 druhá veta Obchodného zákonníka, § 646 prvá veta Obchodného zákonníka, § 650 Obchodného zákonníka, § 651 Obchodného zákonníka). „Žalovaného v čase uzatvárania kúpnej zmluvy so spol. Projekt Banskobystrická, a.s. v januári v r. 2018 ani len nenapadlo, že by neúspešný sprostredkovateľ - žalobca mohol nielenže žiadať z tohto obchodu províziu, ale dokonca by mu mohla byť provízia súdom priznaná. Úplne záverom žalovaný konštatuje absolútnu nespravodlivosť napádaného rozsudku z elementárneho ekonomického hľadiska : ak by žalobca ako sprostredkovateľ splnil svoj záväzok a skutočne našiel kupujúceho za hoci aj minimálnu cenu 1.800.000 Eur bez DPH (bez ohľadu na časové súvislosti uvedené vyššie a zmenu charakteru predmetných nehnuteľností v dôsledku zhodnotenia žalovaným na svoje vlastné náklady), žalobcovi by v zmysle dohody patrila provízia 54.000 Eur + DPH a teda žalovanému by tak zostalo MINIMÁLNE 1.746.000 Eur. V podstate toto bolo pointou sprostredkovania žalobcu, na ktoré sa žalobca žalovanému zaviazal. Ak však by rozsudok prvostupňového súdu bol potvrdený ako vecne správny, žalobca by mal províziu 51.000 Eur, avšak žalovanému tak zostane 1.649.000 Eur.“
24. Žalovaný v odvolaní namietal, že prvostupňový súd priznal províziu sprostredkovateľovi aj napriek tomu, že nesplnil svoj záväzok sprostredkovať kupujúceho za minimálnu kúpnu cenu a teda, žalovaný má vo svojich dôsledkoch zaplatiť sprostredkovateľovi províziu z peňazí, ktoré mali v prípade úspešného sprostredkovania žalobcom patriť na 100 % žalovanému (žalovaný mal mať v prípade úspešného sprostredkovania mať minimálne 1.746.000,- Eur, takto mu zostane 1.649.000,- Eur, a to iba preto, že okresný súd žalobcovi priznal nárok aj napriek nesplneniu jeho záväzku, je pritom nemysliteľné, aby záujemca bol potrestaný napriek výslovnej dohode so sprostredkovateľom za to, že sprostredkovateľ si nesplní svoj záväzok). „Žalovaný skutočne nemal žiadnu motiváciu akokoľvek brániť žalobcovi v splnení si jeho povinnosti - ak by žalobca sprostredkoval predaj nehnuteľnosti za ním sľubovaných 1.8 mil. Eur + DPH, žalovanému by po odpočítaní provízie vždy zostalo viac (min. 1.746.000 Eur) ako mu nakoniec zostalo po nesplnení záväzku žalobcom hoci by žalobcovi žiadna provízia vyplatená nebola (1.700.000 Eur), žalobca má mať podľa rozhodnutia súdu prvého stupňa províziu v očiach žalovaného vyslovene za nesplnenie svojho záväzku sprostredkovať predaj a nie za jeho splnenie.“ Žiadal odvolací súd, aby napadnuté rozhodnutie v zmysle § 388 CSP zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanému nárok na náhradu trov prvostupňového konania ako aj odvolacieho konania v celom rozsahu.
25. Žalovaný na výzvu okresného súdu doplnil odvolanie, tak že ozrejmil, že „odvolaním napáda výrok 1) rozsudku, v zmysle ktorého bol zaviazaný voči žalobcovi na zaplatenie sumy 61.200 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 61.200 Eur od 07.08.2018 do zaplatenia + paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 Eur ako aj výrok 3) rozsudku, v zmysle ktorého bol zaviazaný voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 76,24 %. Voči výroku 2), ktorým bola žalobca vo zvyšnej časti zamietnutá, odvolanie žalovaného nesmeruje.“
26. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že sa s tvrdeniami žalobcu nestotožnil. V priebehu doby trvania Zmluvy, žalobca emailom zo dňa 21.10.2015 predstavil nehnuteľnosť spoločnosti PROXENTA Priváte Equity, s.r.o., so sídlom Mlynské nivy 42, 821 09 Bratislava, IČO: 35 962 160, zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sro, vložka č. 38125/B (ďalej len „PROXENTA Priváte Equity, s.r.o.“), pričom PROXENTA Priváte Equity, s.r.o. bola jedným z exkluzívnych spoločností, ktoré boli uvedené v prílohe č. 1 Zmluvy a ktoré žalobca plánoval osloviť ohľadne predaja nehnuteľnosti. Nakoľko spoločnosť PROXENTA Priváte Equity, s.r.o. bola uvedená v prílohe č. 1 Zmluvy ako jeden z exkluzívnych klientov, nebolo už nutné dodatočné a následné odsúhlasenie a potvrdenie zo strany žalovaného. Žalovaný tým, že Zmluvu podpísal, odsúhlasil a potvrdil žalobcovi všetkých strategických investorov, ktorí boli uvedení v prílohe č. 1 Zmluvy a ktorých žalobca
plánoval osloviť v súvislosti so sprostredkovaním predaja nehnuteľnosti. Následne žalobca dohadoval stretnutia medzi žalovaným a spoločnosťou PROXENTA Priváte Equity, s.r.o., čo bolo preukázané v priebehu konania na súde prvej inštancie emailovou komunikáciu. Stretnutie sa uskutočnilo jednak v Bratislave v priestoroch spoločností PROXENTA Priváte Equity, s.r.o. dňa 09.03.2016 a jednak v Žiline v hoteli Holiday Inn dňa 23.08.2016. Žalobca mal za to, že nárok na zaplatenie odplaty mu vznikol už len tým, že medzi žalovaným a spoločnosťou PROXENTA Priváte Equity, s.r.o. dohadoval stretnutia, ktoré sa aj uskutočnili. Týmito úkonmi splnil svoje zmluvné povinnosti, nakoľko podľa článku 4 bodu 4.1 Zmluvy „Činnosťami a úkonmi Sprostredkovateľa podľa tejto Zmluvy sa rozumie najmä: a) rokovanie s tretími osobami ako potencionálnymi Strategickými investormi, a to v záujme prípravy podmienok na splneniu účelu Zmluvy; b) komunikácia so Záujemcom v záujme naplnenia účelu Zmluvy.“
27. Citoval vo svojom vyjadrení žalobca § 645 Obchodného zákonníka a konštatoval, že žalobcovi tým, že predstavil nehnuteľnosť žalovaného spoločnosti PROXENTA Priváte Equity, s.r.o. ako jednému z exkluzívnych klientov, sprostredkoval dve stretnutia, zoznámil zástupcov spoločnosti PROXENTA Priváte Equity, s.r.o. zo zástupcom žalovaného, čím zaobstaral pre žalovaného príležitosť a možnosť nehnuteľnosť predať, vznikol nárok na zaplatenie dohodnutej odplaty. Na základe sprostredkovanej činnosti žalobcu potom následne došlo ku kúpe nehnuteľnosti prostredníctvom novej spoločnosti špeciálne založenej na osobitný účel (na kúpu nehnuteľnosti), a to spoločnosti Projekt Banskobystrická a.s., Mlynské nivy 42, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 51 173 212, zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava 1, oddiel Sa, vložka č. 6673/B (ďalej len „Projekt Banskobystrická a.s.“), ktorá je personálne a majetkovo prepojená so spoločnosťou PROXENTA Priváte Equity. s.r.o. Dohadovanie konkrétnych podmienok predaja nehnuteľnosti (napr., výška kúpnej ceny), bola výlučne vecou žalovaného a kupujúceho. Žalobca si svoj zmluvný záväzok splnil a v prípade, ak by žalovaný mal akékoľvek otázky alebo pripomienky, mohol sa kedykoľvek obrátiť na žalobcu. Obe stretnutia, ktoré sprostredkoval žalobca, sa uskutočnili po ukončení doby trvania Zmluvy. Sám žalovaný si tejto skutočnosti musel byť vedomý, napriek tomu však so stretnutiami súhlasil. V tejto súvislosti sa potom podľa žalobcu vynára otázka, z akého dôvodu žalovaný súhlasil so stretnutiami, keď bol presvedčený o tom, že Zmluva už skončila uplynutím dohodnutej doby a že žalobca v priebehu trvania Zmluvy nesplnil svoj záväzok sprostredkovať pre žalovaného predaj nehnuteľnosti. Logicky si predsa žalovaný musel byť vedomý toho, že žalobca sprostredkovaním stretnutí vyvíja naďalej činnosti smerujúce k predaju nehnuteľnosti a k splneniu si svojich zmluvných povinností, a teda aj k tomu, aby mu vznikol nárok na províziu. Žalobca predsa stretnutia nedohadoval bezdôvodne. V prípade, ak bol žalovaný toho názoru, že Zmluva skončila uplynutím dohodnutej doby bez naplnenia jej účelu zo strany žalobcu, nemal so stretnutiami vôbec súhlasiť. Žalovaný si mohol byť vedomý toho, že žalobca si bude nárokovať zaplatenie provízie za sprostredkovanie stretnutí, komunikácie so spoločnosťou PROXENTA Priváte Equity, s.r.o. a za následný predaj nehnuteľnosti. Správanie žalovaného považoval od počiatku za špekulatívne v snahe vyhnúť sa jeho povinnosti zaplatiť žalobcovi províziu, na ktorú má v zmysle Zmluvy, ako aj Obchodného zákonníka nárok. Žalovaný sa v priebehu konania ako aj v podanom odvolaní odvolával na existenciu, resp. neexistenciu územného rozhodnutia, ako faktora, na základe a v dôsledku ktorého sa p. P. zo spoločnosti PROXENTA Priváte Equity, s.r.o., rozhodol resp. nerozhodol kúpiť nehnuteľnosť. Tento argument žalovaného považoval žalobca v celom rozsahu za bezpredmetný a irelevantný a stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie uvedenom v bode 30. odôvodnenia rozsudku.
28. Žalobca tiež vo vyjadrení uviedol, že predmetom Zmluvy bol záväzok žalobcu sprostredkovať pre žalovaného predaj nehnuteľnosti, pričom o územnom rozhodnutí a o pláne žalovaného získať územné rozhodnutie nebola vôbec zmienka. Nehnuteľnosť bola v Zmluve špecifikovaná uvedením parciel a listu vlastníctva, na ktorom sú tieto parcely zapísané. Nikde v Zmluve sa nespomína slovo územné rozhodnutie. Argument žalovaného, že je zásadný rozdiel medzi cenou pozemku s vydaným právoplatným územným rozhodnutím a bez vydaného a/alebo právoplatného územného rozhodnutia nemá s podstatou sporu vôbec nič spoločné. Bol to predsa žalovaný, kto mal záujem predať nehnuteľnosť a na tento účel uzatvoril so žalobcom Zmluvu. Žalobca skutočnosť, či existuje alebo neexistuje územné rozhodnutie, nemohol nijakým spôsobom ovplyvniť. Následné získanie územného rozhodnutia bolo výlučne vôľou žalovaného, a teda jedine žalovaný je povinný znášať problémy ako aj financie a čas so získaním územného rozhodnutia. V čase uskutočnenia druhého stretnutia už bolo územné rozhodnutie vydané. Žalovaný teda súhlasil s druhým stretnutím, kedy už bolo vydané síce ešte len neprávoplatné územné rozhodnutie, a to i napriek skutočnosti, že vedel, že predmetom Zmluvy je záväzok žalobcu sprostredkovať predaj nehnuteľností bez územného rozhodnutia, od čoho sa potom ako sám uvádza žalovaný v bode C odvolania odvíja aj cena pozemku. Sám žalovaný uvádzal, že
nehnuteľnosti bez územného rozhodnutia majú nižšiu hodnotu ako nehnuteľnosti s vydaným územným rozhodnutím. Zároveň však uvádzal, že kúpna cena nehnuteľnosti (bez územného rozhodnutia) bola minimálne 1.800.000,- Eur. Konečná kúpna cena, za ktorú bola nehnuteľnosť (s vydaným územným rozhodnutím) predaná, však predstavovala sumu 1.700.000,- Eur bez DPH. Žalobca považoval argumenty žalovaného týkajúce sa existencie resp. neexistencie územného rozhodnutia za argumenty nesúvisiace s predmetom sporu, ktoré žiadnym spôsobom nemohli ovplyvniť povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi za sprostredkovanú činnosť dohodnutú odmenu. Nestotožnil sa žalobca s tvrdením žalovaného, že p. P. zo spoločnosti PROXENTA Priváte Equity, s.r.o., nemal o kúpu nehnuteľností záujem z dôvodu neexistencie územného rozhodnutia, a že práve jeho vydanie bolo faktorom, na základe ktorého nakoniec spoločnosť PROXENTA Priváte Equity, s.r.o., pristúpila ku kúpe nehnuteľností až v roku 2018, a nie v roku 2016 po uskutočnení dvoch stretnutí. O vydaní územného rozhodnutia p. P. zo spoločnosti PROXENTA Priváte Equity, s.r.o. musel mať vedomosť, nakoľko ho zástupca žalovaného na túto skutočnosť jednoznačne musel informovať. Pre spoločnosť PROXENTA Priváte Equity, s.r.o. tak nešlo o novú skutočnosť, na základe ktorej by sa až následne v roku 2018 rozhodla pristúpiť ku kúpe nehnuteľností prostredníctvom novo založenej spoločnosti Projekt Banskobystrická a.s., ktorá bola založená len pár dní po nadobudnutí právoplatnosti územného rozhodnutia.
29. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že Zmluva o sprostredkovaní bola uzatvorená dňa 19.10.2015 na dobu do 31.12.2015. V týchto 2,5 mesiacoch sa žalobca zaviazal pre žalovaného sprostredkovať kupujúceho. Žalobca „dnes tvrdí“, že svoju povinnosť splnil tým, že sa žalovaný stretol so záujemcom dňa 09.03.2016 a 23.08.2016, pričom však ani na základe týchto stretnutí k uzatvoreniu kúpnej zmluvy nedošlo. Žalovaný tak tvrdeniam a konštrukciám žalobcu „absolútne nerozumie“. Veď ak žalobca nesprostredkoval predaj nehnuteľnosti, tak ako sľúbil (ani počas trvania sprostredkovacej zmluvy a dokonca ani potom), tak mu predsa nemôže vzniknúť nárok na províziu. K predaju nehnuteľnosti došlo až v januári 2018. Žalobca v rozpore so zmluvou tvrdil, že s poukazom na § 645 Obchodného zákonníka mu vznikol nárok na províziu obstaraním príležitosti uzatvoriť sprostredkovanú zmluvu. Žalovaný s týmto tvrdením nesúhlasil, keďže v zmluve bolo dohodnuté (čl. 6.3. Zmluvy, túto pritom koncipoval žalobca), že nárok na províziu vzniká po pripísaní plnej kúpnej ceny na účet žalovaného. Bez ohľadu na uvedené však žalobca žiadnu príležitosť uzatvoriť kúpnu zmluvu nezaobstaral - ako vyplývalo zo skutkového stavu - a to ani počas platnosti zmluvy o sprostredkovaní (do 31.12.2015) a ani bezvýslednými stretnutiami v r. 2016, nakoľko PROXENTA Private Equity, s.r.o. zjavne nemala záujem o kúpu predmetnej nehnuteľnosti. „Žalobca tvrdí, že keďže dohadoval stretnutia so záujemcom po uplynutí času trvania sprostredkovateľskej zmluvy, tak žalovaný s týmito nemal súhlasiť, v opačnom prípade si musel byť vedomý toho, že žalobca bude chcieť províziu zo zmluvy, ktorej platnosť uplynutím času zanikla. Tento názor považuje žalovaný za celkom scestný, otázka znie presne naopak, prečo žalobca ako profesionál v sprostredkovaní predaja nehnuteľnosti sprostredkúval predaj nehnuteľnosti bez platnej sprostredkovacej zmluvy, keď musel vedieť, že tak robí bez existencie zmluvy o sprostredkovaní a bez dohodnutej výšky provízie (a prečo teda nežiadal žalovaného o uzatvorenie dodatku, ktorým by sa zmluva predĺžila). Bez ohľadu na uvedené je však zo skutkového stavu nepochybné, že žalobca ani v r. 2016 žiadnu kúpnu zmluvu nesprostredkoval, čiže bez ohľadu na inak nezmyselne položenú otázku je očividné, že za nesprostredkovanú kúpu nehnuteľností v r. 2016 nemôže patriť žalobcovi odmena podľa zmluvy platnej do 31.12.2015“ Žalovaný celkom súhlasil s tvrdením žalobcu, že o územnom rozhodnutí nebola v Zmluve ani zmienka. „Veď to je predsa pointa veci“. Bolo tomu tak preto, lebo žalobca sa zaviazal sprostredkovať predaj nehnuteľností v stave ako sa v r. 2015 nachádzala, t.j. bez existencie územného rozhodnutia. „Toto žalobca očividne nesplnil, spol. Projekt Banskobystrická, a.s. kúpila pozemok od žalovaného až po právoplatnosti územného rozhodnutia a to iba za 1,7 mil. Eur a bolo pritom preukázané, že žalobca sa zaviazal pozemok na základe zmluvy z r. 2015 do 31.12.2015 predať za minimálne 1,8 mil. Eur, keď ani len neprebiehalo konanie o vydanie územného rozhodnutia. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu v jeho vyjadrení je potrebné skutočne zdôrazniť (a je to konečne celkom logické a ani žalobca to nespochybňuje), že pozemok s vydaným právoplatným územným rozhodnutím má celkom inú cenu ako pozemok bez akéhokoľvek územného rozhodnutia (a zo samotnej kúpnej zmluvy z r. 2018 jednoznačne vyplýva ako kupujúcemu na územnom rozhodnutí záležalo). Ak teda sprostredkovateľ nesprostredkoval cenu objektívne menej hodnotného pozemku za cenu, ktorú sľúbil (1,8 mil. Eur), tak mu nemôže vzniknúť provízia potom, ako záujemca tento pozemok už v inej kvalite (hodnotnejší pozemok), predal dokonca za menej ako mu sprostredkovateľ pôvodne sľuboval (a na čo viazal svoju províziu). Rovnako tak ak sprostredkovateľ niekomu sľúbi, že predá búrané auto za 10.000 Eur a toto sa mu zjavne nepodarí a následne záujemca dá auto opraviť a opravené auto sa mu podarí (po vynaložení investícií, venovaného času a energie) predať iba za 9.000 Eur, tak v takom
prípade pochopiteľne tiež sprostredkovateľovi predaja nemôže patriť provízia za takto uskutočnený predaj (pretože sľuboval predať auto v inej (horšej) kondícii za iných (výhodnejších) podmienok, ale sa mu to nepodarilo. Žalovaný má za to, že je to celkom logické a skutočne vôbec nechápe, ako si za daných skutkových okolností mohol žalobca nárok na províziu vôbec uplatniť.“ Žiadal odvolací súd, aby napadnuté rozhodnutie v zmysle § 388 CSP zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanému nárok na náhradu trov prvostupňového konania ako aj odvolacieho konania v celom rozsahu.
30. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že zotrváva na svojich tvrdeniach a písomných podaniach, že v priebehu doby trvania Zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 19.10.2015 (ďalej len „Zmluva“) emailom zo dňa 21.10.2015 predstavil nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom Zmluvy, spoločnosti PROXENTA Priváte Equity, s.r.o. Následne žalobca dohadoval stretnutia medzi žalovaným a spoločnosťou PROXENTA Prívale Equity, s.r.o., výsledkom čoho boli dve stretnutia. Stretnutie sa uskutočnilo jednak v Bratislave v priestoroch spoločnosti PROXENTA Priváte Equity, s.r.o. dňa 09.03.2016 a jednak v Žiline v hoteli Holiday In dňa 23.08.2016. Žalobcovi tým, že predstavil nehnuteľnosť žalovaného spoločnosti PROXENTA Priváte Equity, s.r.o., sprostredkoval dve stretnutia, zoznámil zástupcov spoločnosti PROXENTA Priváte Equity, s.r.o. so zástupcom žalovaného, čím zaobstaral pre žalovaného príležitosť a možnosť nehnuteľnosť predať, vznikol nárok na zaplatenie dohodnutej odplaty podľa článku 4 bodu 4.1 Zmluvy. Pokiaľ ide o výšku kúpnej ceny žalobca opätovne uviedol, že výška kúpnej ceny za nehnuteľnosť nebola medzi žalobcom a žalovaným nikdy dojednaná. Žalobca sa naďalej pridržiava svojich tvrdení obsiahnutých v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného zo dňa 11.12.2019 týkajúcich sa existencie, resp. neexistencie územného rozhodnutia. Žalobca má za to, že v Zmluve nebola o územnom rozhodnutí žiadna zmienka. Nehnuteľnosť bola v Zmluve špecifikovaná jedine uvedením parciel a listu vlastníctva, na ktorom sú tieto parcely zapísané, pričom v Zmluve sa nespomína slovo územné rozhodnutie. Následné získanie územného rozhodnutia bolo výlučne vôľou žalovaného. 31. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa žalovaný písomne nevyjadril (doručenka č.l. 240 spisu).
32. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach § 379, § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
33. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/18/2020-244 zo dňa 2.12.2020, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.
34. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
35. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
36. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci samej podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov sporových strán dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým bolo žalobe vyhovené a vo výroku o trovách prvostupňového konania za stotožnenia sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na zodpovedajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na zodpovedajúce odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
37. Za aplikácie relevantných zákonných ustanovení bol rozsudok okresného súdu posudzovaný krajským súdom v zmysle odvolacích dôvodov žalovaného, ktorý okrem iného namietal nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. K tejto námietke krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že ak žalovaný v podanom odvolaní namietal skutkové závery okresného súdu, jeho námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ...„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie okresného súdu sa opieralo o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným súdom. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani jedna z týchto situácií v predmetnej sporovej právnej veci nenastala.
38. Žalovaný mal za to, že okresný súd neprávne právne posúdil vec a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Krajský súd k tomuto odvolaciemu dôvodu uvádza, že nebol relevantný a pri posudzovaní odvolania žalovaného vychádzal zo skutkového stavu zisteného okresným súdom, ktorým bol viazaný za aplikácie § 383 CSP, keďže neboli zistené dôvody na zopakovanie, ale ani na doplnenie dokazovania. Vzhľadom k priebehu súdneho konania od momentu doručenia žaloby na okresný súd dňa 9.10.2018, je nepochybné, že do momentu rozhodnutia okresným súdom napadnutým rozsudkom, t.j. do dňa 15. októbra 2019, bolo v potrebnom rozsahu vykonané dokazovanie na posúdenie sporovej veci, a to v jej podstatných základoch pre vyhodnotenie žalobcovho nároku a obrany žalovaného. Krajský súd zdôrazňuje, že rozsah vykonaného dokazovania zodpovedal podstatným skutočnostiam danej sporovej veci, t.j. keď dokazovanie súd vykoná v takom rozsahu, aby boli dané skutkové, ako aj právne odpovede
na podstatné okolnosti sporovej veci, k čomu v danom súdenom prípade podľa výsledkov vykonaného dokazovania okresným súdom došlo.
39. V podanom odvolaní žalovaný primárne namietal „Je skutočne takto jednoducho možné založiť nárok na províziu, že sprostredkovateľ síce v čase trvania svojho záväzku vôbec nič nesprostredkuje, ale po zániku sprostredkovateľskej zmluvy záujemcovi napíše e-mail, že by teda kupujúceho mohol mať a reakciou pôvodného záujemcu na takýto e-mail má pokračovať „kontinuita“ pôvodného už jednoznačne skončeného právneho vzťahu? Na základe čoho?), avšak aj ak by mal prvostupňový súd pravdu, tak by asi „kontinuita“ záväzkov sprostredkovateľa mala (logicky) zrejme znamenať nielen to, že sprostredkovateľ má nárok na 3 % pôvodne dohodnutej výšky provízie (aj keď bez akéhokoľvek súhlasu záujemcu s takýmto dojednaním - za súhlas stretnúť sa s potenciálnym kupujúcim po zániku sprostredkovateľskej zmluvy, čo u žiadneho podnikateľa nemôže vyvolať presvedčenie, že nastáva „kontinuita“ sprostredkovateľskej zmluvy (!)), ale aj „kontinuitu“ v záväzkoch sprostredkovateľa, menovite, že i) kupujúceho zabezpečí do 2,5 mesiaca a ii) zabezpečí predaj nehnuteľnosti za minimálne 1.800.000 Eur bez DPH.“ Odvolací súd dôsledne posúdil túto argumentáciu žalovaného vo väzbe na odôvodnenie napadnutého rozsudku, avšak dospel k záveru o jej nedôvodnosti. Základom záverov odvolacieho súdu v tejto rovine boli konštatovania okresného súdu, v zmysle ktorých žalobca žalovanému predstavil spoločnosť PROXENTA Private Equity, s.r.o. Stalo sa tak po ukončení doby trvania Zmluvy. Následne žalobca sprostredkoval stretnutia medzi žalovaným a touto spoločnosťou. Žalovaný so sprostredkovaním stretnutí súhlasil. Medzi žalobcom a žalovaným tak podľa okresného súdu došlo v dôsledku konkludentných prejavov vôle k uzatvoreniu zmluvy o sprostredkovaní podľa § 642 Obchodného zákonníka, pričom kontinuita podstatných častí zmluvy o sprostredkovaní zostala zachovaná. Je z odvolania zrejmé, že žalovaný s konštatovanou kontinuitou nesúhlasil, napriek tomu, že konkludentný prejav vôle vyplýval zo správania strán a nevzbudzoval pochybnosti o tom, akú vôľu chceli strany prejaviť. Len pre úplnosť v tejto rovine poukazuje odvolací súd i na znenie zmluvy z čl. 2.3., z ktorého rozhodne nie je možné prijať záver, ktorý by vylučoval konštatovanie okresného súdu, ak zmluvné strany uviedli „ V prípade, ak sa v budúcnosti, t.j. po ukončení platnosti tejto Zmluvy uskutoční predaj predmetných nehnuteľností Strategickému investorovi, ktorý bol odsúhlasený a potvrdený prostredníctvom emailovej komunikácie pred, alebo aj po podpise tejto Zmluvy zmluvnými stranami, v tomto prípade sa Záujemca zaväzuje vyplatiť Sprostredkovateľovi plnú výšku provízie, definovanú v bode 6. tejto Zmluvy neodkladne po uhradení plnej, alebo čiastočnej kúpnej ceny na účet Záujemcu od konkrétneho Strategického investora, ktorého predstavil Sprostredkovateľ a bol odsúhlasený a potvrdený Záujemcom, na základe faktúry, ktorá spĺňa všetky náležitosti daňového dokladu, vystavenej sprostredkovateľom.“ Výsledky vykonaného dokazovania, okresným súdom ustálený skutkový stav veci, viedli odvolací súd k stotožneniu s okresným súdom, ktorý prijal záver, že zrejmý bol tak záväzok žalobcu vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby mal žalovaný príležitosť uzavrieť zmluvu o prevode vlastníckych práv k nehnuteľnostiam žalovaného (príp. zmluvu o prevode obchodného podielu) a tiež, že bola zrejmá aj odplatnosť zmluvy vrátane výšky provízie. Ak za týchto okolností bolo okresným súdom konštatované, že výšku provízie bolo možné považovať aj s poukazom na predtým uzavretú zmluvu za v tom čase obvyklú (§ 647 ods. 1 Obchodného zákonníka), tak s týmto záverom ako s vecne správnym sa odvolací súd stotožnil.
40. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania okresným súdom vo väzbe na odvolacie námietky žalovaného, aj odvolací súd považoval za preukázané, že žalobca svoj záväzok zo sprostredkovateľskej zmluvy uzatvorenej v zmysle záverov okresného súdu v bode 28. napadnutého rozsudku, splnil, keď predstavil nehnuteľnosti žalovaného, zoznámil zástupcov spoločnosti PROXENTA Private Equity, s.r.o. so zástupcom žalovaného a sprostredkoval dve stretnutia medzi nimi, pričom následne, hoci až začiatkom roku 2018, došlo k predaju nehnuteľností. Je zrejmé z obrany žalovaného v odvolaní, že s týmto záverom nesúhlasil, no napriek tomuto vyslovenému nesúhlasu neposkytol tvrdenia ani dôkazy, ktoré by odvolaciemu súdu vytvorili priestor na odklon od nich. Bolo preto na žalovanom, aby hodnoverne vysvetlil činnosť (opísanú okresným súdom) žalobcu, jej motiváciu, aby bolo dostatočne zrejmé, že žalobca konal z iných dôvodov, než ako ich vyhodnocoval okresný súd v napadnutom rozsudku s dorazom na jeho body 28., 29., 30. Ak žalovaný mal za to, že žalobca nevyvíjal činnosť ako sprostredkovateľ, tak bolo v jeho dispozícii, aby vysvetlil, prečo vôbec došlo k stretnutiam „zástupcov žalovaného a investora sa konalo v marci 2016, konkrétne 09.03.2016. Následne už 06.04.2016 podal žalovaný návrh na vydanie územného rozhodnutia. Územné rozhodnutie bolo vydané 29.07.2016. Ďalšie sprostredkované stretnutie sa konalo 23.08.2016, teda v čase po vydaní územného rozhodnutia.“ Okresný súd v tejto rovine uviedol, že žalovaný so sprostredkovaním stretnutia súhlasil v čase, kedy
už bolo vydané, hoci neprávoplatne, územné rozhodnutie. V čase tohto druhého stretnutia zástupca budúceho kupujúceho ako tvrdený vlastník susediacej nehnuteľnosti tiež už musel mať o vydanom územnom rozhodnutí vedomosť, rozhodnutie pre neho teda neskôr nemohlo byť novou, rozhodujúcou skutočnosťou. Okresný súd konštatoval, že „Následne dal žalovaný nehnuteľnosti do nájmu a územné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť až dňa 28.09.2017. Bezprostredne po nadobudnutí právoplatnosti územného rozhodnutia dochádza zo strany spoločnosti PROXENTA Private Equity, s. r. o. k založeniu obchodnej spoločnosti Projekt Banskobystrická a.s. (založená už 10.10.2017). Spoločnosť vzniká zápisom do Obchodného registra dňa 24.10.2017. Ak žalovaný vo svojom vyjadrení z 18.12.2018 tvrdí, že rokovania boli iniciované po právoplatnosti územného rozhodnutia, krátkosť času medzi právoplatnosťou rozhodnutia a založením spoločnosti (12 dní) by skôr nasvedčovala tomu, že „sa čakalo“ na právoplatnosť rozhodnutia“. Bez ohľadu na motivácie žalovaného, či spoločnosti PROXENTA Private Equity, s.r.o. však podľa okresného súdu nemožno poprieť, že k uzavretiu kúpnej zmluvy došlo v dôsledku sprostredkovateľskej činnosti žalobcu, s ktorým záverom, napriek odvolacím námietkam, sa stotožnil odvolací súd ako s vecne správnym, vzhľadom na dôvody týchto záverov uvádzaných okresným súdom. Bolo teda podľa odvolacieho súdu na žalovanom, aby tvrdil a označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Neunesenie bremena tvrdenia vyúsťuje do procesného neúspechu toho účastníka sporu, ktorý nedokázal formulovať tvrdenia o konkrétnych skutočnostiach, ak tieto skutočnosti boli predpokladom na použitie pravidla správania obsiahnutého v právnej norme. Dôkazné bremeno súvisí s dôkaznou povinnosťou, v zmysle ktorej strany v konaní sú povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená unesenie dôkazného bremena. Procesná strana môže splniť dôkaznú povinnosť, avšak ak ju splní len tak, že to nevedie k preukázaniu jej tvrdení, resp. splní ju bez náležitej procesnej pozornosti, dôkazné bremeno neuniesla. Dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje toho účastníka, na ktorom spočívalo dôkazné bremeno a ktorý sa dostal do dôkaznej núdze, keďže neponúkol alebo nevedel ponúknuť súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti. Dôkazné bremeno síce postihuje stranu v konaní, ale obsah tohto procesného bremena má aj ďalší význam, ktorý sa spája s tým, že napriek všetkým vo veci vykonaným dôkazom skutkový stav zostane neobjasnený. Neobjasnené skutkové okolnosti sa považujú za nedokázané. Okresný súd dospel k záveru, že žalobcovi vznikol v súlade s § 644 Obchodného zákonníka nárok na províziu, s ktorým záverom sa odvolací stotožnil ako s vecne správnym, v podrobnostiach sa odkazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku cez úpravu v § 387 ods. 2 CSP.
41. V rámci podaného odvolania žalovaný uviedol, že ho „...ani nenapadlo v priebehu konania pred súdom prvého stupňa, že by mohol súd z dokazovania vyvodiť (netvrdil to nikdy ani samotný žalobca), že by žalovaný mal byť s p. P. dohodnutý na predaji predmetných nehnuteľností už v r. 2016 a že sa „iba čakalo na právoplatnosť územného rozhodnutia“).“, a tiež že „predložil komunikáciu medzi právnymi zástupcami žalovaného a p. P. z obdobia 23.11.2017 - 17.01.2018, z ktorej jednoznačne vyplýva, že žalovaný a p. P. rozhodne v r. 2016 na žiadnom predaji nehnuteľností pre p. P., resp. jeho akéhokoľvek spoločnosť dohodnutí neboli, naopak v novembri 2017 boli v e-mailoch dohadované konkrétne podmienky predaja predmetných nehnuteľností (konkrétne cena, pôvodne mal byť predaj nehnuteľností žalovaného sčasti zaplatený bytom p. P., k čomu nakoniec však nedošlo atp., čo určite nezodpovedá vopred dohodnutým podmienkam kúpy ako to dovodzuje bez akýchkoľvek dôkazov súd).“ Odvolací súd vyhodnocoval túto argumentáciu žalovaného, avšak nemohol ju vyhodnotiť ako takú, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť záverov súdu prvej inštancie, pričom relevantné bolo, že k uzavretiu predmetnej kúpnej zmluvy v konečnom dôsledku došlo, odvolací súd v tejto rovine poukazuje i cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP na závery okresného súdu „Bez ohľadu na to, bez ohľadu motivácie žalovaného či spoločnosti PROXENTA Private Equity, s. r. o. však podľa názoru súdu nemožno poprieť, že k uzavretiu kúpnej zmluvy došlo v dôsledku sprostredkovateľskej činnosti žalobcu. Potvrdzuje to aj predložené čestné vyhlásenie spoločnosti PROXENTA Private Equity, s. r. o., v ktorom sa uvádza, že spoločnosť Projekt Banskobystrická a. s. bola založená práve za účelom kúpy nehnuteľností, že komunikácia medzi spoločnosťou PROXENTA Private Equity, s. r. o. a žalovaným, najmä v jej úvodnej fáze, prebiehala prostredníctvom žalobcu a že žalobca bol žalovaným spoločnosti PROXENTA Private Equity, s.r.o. predstavený ako sprostredkovateľ predaja nehnuteľností. Ak žalovaný tvrdil, že tomu tak nebolo, teda že rokovania sprostredkované žalobcom k predaju nehnuteľností neviedli, súd konštatuje, že na preukázanie svojich tvrdení nenavrhol vykonať žiadne dôkazy.“
42. Ak žalovaný nepoužil v rámci podaného odvolania iné argumenty, než len tie, ktoré boli obsiahnuté v ním podanom odvolaní, tak následne Krajský súd v Žiline ako súd odvolací mal zákonný priestor sa
zaoberať len tými argumentmi, ktoré mali charakter kvalifikovaného odvolacieho dôvodu. Čo nebolo predmetom odvolania žalovaného, t.j. čo žalovaný v odvolaní nenamietal sa zákonite potom ani nemohlo stať predmetom konania a posudzovania krajským súdom ako súdom odvolacím.
43. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že v danom prípade nejde o nepreskúmateľné súdne rozhodnutie, ale o rozhodnutie, s ktorého závermi, a to tak skutkovými ako aj právnymi, sa odvolateľ nestotožňuje. Polemizovanie - nespokojnosť odvolateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym posúdením sporu súdom prvej inštancie, pokiaľ sú dostatočne dodržané zákonné limity preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP), nezakladá dôvodnosť odvolania.
44. Krajský súd po oboznámení sa s postupom okresného súdu konštatuje, že vydaniu napadnutého rozhodnutia predchádzala činnosť súdu prvej inštancie, ktorá neznemožnila žalovanému ako sporovej strane realizáciu jej procesných oprávnení a ani mu nebola zmarená možnosť aktívnej účasti na konaní, súčasťou ktorej je aj navrhovanie dôkazov. V konečnom dôsledku právo žalovaného na označovanie, navrhovanie dôkazov bolo žalovaným zrealizované, uplatnené, avšak je potrebné zvýrazniť, že v konečnom dôsledku je to len súd, ktorý rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná, resp. nevykoná.
45. Napokon odvolací súd k argumentácii žalovaného v odvolaní podporne a primerane poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5Cdo 218/2010, v zmysle ktorého do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
46. Vo vzťahu ku konaniu, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku okresného súdu, že z hľadiska ústavne zaručeného práva na spravodlivý proces je jednou zo základných požiadaviek na súdne rozhodnutie jeho predvídateľnosť. K otázke, čo možno považovať za prekvapivé, či (ne)predvídateľné rozhodnutie súdu, sa už v minulosti vyjadroval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky. Podľa neho, „O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Cdo 1/2018 z 21. marca 2018). „Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho pravidlami“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. októbra 2011, sp.zn. 7Cdo 42/2010).
47. Odvolací súd nezistil skutočnosti svedčiace o takom procesnom postupe súdu prvej inštancie, výsledkom ktorého by došlo k prijatiu prekvapivého (nepredvídateľného) rozhodnutia vo veci samej. Pri zhodnotení celého priebehu prvoinštančného konania mal žalovaný, a to od momentu doručenia žaloby s prílohami, do momentu vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania na pojednávaní, vytvorený dostatočný priestor pre produkovanie svojej obrany voči nárokom žalobcu uplatneným žalobou.
48. Krajský súd preto odvolacie dôvody žalovaného nevyhodnotil ako dôvodné a pristúpil v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP k potvrdeniu rozsudku v napadnutých výrokoch, ktorým okresný súd žalobe žalobcu v časti o zaplatenie sumy 61.200,- Eur spolu s úrokom z omeškania vyhovel. Výrok o nároku na náhradu tohto rozsudku okresného súdu, ktorým bolo žalobcovi voči žalovanému priznané právo na náhradu trov
konania, nebol odvolaním žalovaného osobitne napadnutý, a preto tento výrok, ako výrok závislý od rozhodnutia vo veci samej, bol rovnako krajským súdom potvrdený ako vecne správny. V podrobnostiach odkazuje odvolací súd na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP.
49. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté za aplikácie § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, ktorému bola krajským súdom priznaná plná náhrada trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.