Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14CoKR/7/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a Mgr. Miroslava Šeptáka, v sporovej právnej veci žalobcu: Q. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXXX/X, XXX XX O. H., zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Miroslavom Michaličkom, advokátom, so sídlom E. XX, XXX XX Y., proti žalovanému: JUDr. Jana Živická, so sídlom kancelárie G. X, XXX XX G. G., správca konkurznej podstaty úpadcu: Z. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXXX/X, XXX XX O. H., právne zastúpenému: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA - Marek Piršel s.r.o., so sídlom Kopčianska 10, 851 01 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 47 255 498, o vylúčenie majetku z konkurznej podstaty úpadcu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. -125 zo dňa 19. novembra 2019, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. -125 zo dňa 19. novembra 2019 p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) žalobu v celom rozsahu zamietol a rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že z obsahu žaloby nepochybne vyplývalo, že žalobca sa predmetnou excindačnou žalobou domáha vylúčenia majetku z konkurznej podstaty úpadcu. Pre posúdenie relevantnej právnej normy na daný skutkový stav okresný súd vychádzal z účinkov začatia konkurzného konania, ktoré nastali zverejnením uznesenia Okresného súdu Žilina, č.k. -96 zo dňa 30.06.2011 v Obchodnom vestníku zo dňa 07.07.2011 s účinkami zverejnenia dňa 08.07.2011, pričom k vyhláseniu konkurzu na majetok úpadcu došlo zverejnením uznesenia zo dňa 14.07.2011 v Obchodnom vestníku č. zo dňa 20.07.2011 s účinkami vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu dňa 21.07.2011. Okresný súd preto na daný skutkový stav aplikoval príslušné v znení platnom a účinnom do 31.12.2011.

3. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu najmä v 78 ods. 1, 2, 3 o konkurze a reštrukturalizácii, v znení účinnom do 31.12.2011 (ďalej len „“), 13/1991 Zb. (ďalej aj len „“), o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, okresný súd žalobu zamietol. Primárne okresný súd skúmal včasnosť podania žaloby v zmysle v znení platnom a účinnom do 31.12.2011, pričom z predložených listinných dôkazov mal okresný súd nesporne preukázané, že žalovaný výzvou zo dňa 19.10.2018 doručenou žalobcovi dňa 22.10.2018 uložil žalobcovi podanie vylučovacej žaloby v

lehote 30 dní od doručenia predmetnej výzvy, a to voči správcovi, pričom posledným dňom na podanie vylučovacej žaloby bol deň 21.11.2018, v ktorý deň žalobca učinil podanie žaloby na okresnom súde, a preto je možné konštatovať, že excindačná žaloba žalobcu tak bola podaná včas.

4. Z výpisu z Obchodného vestníka č. 30/2017 zo dňa 13.02.2017 okresný súd zistil, že správca doplnil súpis všeobecnej podstaty úpadcu o novú súpisovú zložku majetku pod č. 12 ako peňažnú pohľadávku v súpisovej hodnote 4.440,41 Eur bližšie určenú ako majetok patriaci úpadcovi voči dlžníkovi Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., Bratislava z právneho dôvodu stavebné sporenie č. 0223679 3 05 zo dňa 03.09.2008 (č.l. 8 spisu). „Z výpisu z Obchodného vestníka č. 77/2017 zo dňa 21.04.2017 (č.l. 22) vyplýva pripísanie poznámky o spornom zápise k súpisovej zložke majetku č. 12 a to v prospech žalobcu na časť pohľadávky vo výške 2.972,80 eur.“

5. Okresný súd konštatoval, že žalobca podal žalobu ako aktívne legitimovaný subjekt, v zmysle , a to voči správcovi konkurznej podstaty úpadcu ako osobe pasívne vecne legitimovanej v zmysle .

6. Medzi stranami nebola sporná skutočnosť účinkov vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu, ktorým je zánik bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Rovnako medzi stranami nebolo sporné splácanie stavebného úveru po vyhlásení konkurzu žalobcom na účet vedený na meno úpadcu. Rovnako bolo nesporné, že časť finančných prostriedkov na účte úpadcu č. N.XX XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX bola použitá v zmysle uzatvorených Zmlúv o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere na splácanie stavebného úveru na účet č. N. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, pričom nespotrebovaná časť finančných prostriedkov sa kumulovala na sporiacom účte úpadcu č. N.XX XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX. Rovnako je medzi stranami nesporné, že správca konkurznej podstaty úpadcu zapísal celú peňažnú pohľadávku v banke vo výške 4.440,41 Eur na účte N.XX XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX do všeobecnej podstaty úpadcu.

7. Základnou, medzi stranami spornou skutočnosťou, bolo posúdenie otázky, či do konkurznej podstaty úpadcu patrí celá pohľadávka na sumu finančných prostriedkov na účte úpadcu N.XX XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, alebo či je potrebné zohľadniť skutočnosť, ktorý z dlžníkov zaobstaral, resp. poukázal finančné prostriedky na účet úpadcu po momente vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu, a teda posúdenie otázky, komu svedčí pohľadávka k finančným prostriedkom na účte úpadcu N.XX XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX. Podstata tvrdení žalobcu spočívala v tom, že po zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov žalobcu a úpadcu ako dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu, vykonané úhrady žalobcom na účet úpadcu spolu v sume 2.972,80 Eur zakladali právo žalobcu na vylúčenie tejto súpisovej zložky z majetku úpadcu, keďže sa podľa neho jedná o finančné prostriedky výlučne v jeho vlastníctve.

8. K základným predpokladom úspešnej vylučovacej žaloby okrem včasnosti žaloby a aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie strán je skutočnosť, že vec, právo alebo iná majetková hodnota bola zapísaná do konkurznej podstaty úpadcu, vylučovacia žaloba bola podaná osobou odlišnou od úpadcu, trvajúce účinky konkurzného konania a ďalej skutočnosť, že na základe doplnených dôkazov a podaných vysvetlení žalobcom nebola vec, právo alebo iná majetková hodnota z konkurznej podstaty úpadcu vylúčená. Pri konštatovaní týchto podmienok okresný súd ďalej skúmal skutočnosť, či žalobca preukázal, že vec nemala byť do súpisu zaradená, a že právo, ktoré zaradenie do súpisu vylučuje, žalobcovi aktuálne svedčí.

9. V posudzovanej právnej veci bolo zrejmé, že predmetný nárok uplatnený žalobcom súvisí so stavebným sporením úpadcu a žalobcu, ktorý je právne regulovaný v jeho platnom znení. V prípade stavebného sporenia sa jedná o účelovú formu sporenia, pričom fond stavebného sporenia pozostáva z vkladov od účastníkov stavebného sporenia, úrokov, príspevkov zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky v podobe tzv. „štátnej prémie“, splátok istiny úveru a iných zdrojov ako bankového produktu. Z obsahu žalobcom predloženej Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere uzatvorenej medzi Prvou stavebnou sporiteľnou, a.s. ako veriteľom a stavebným sporiteľom ako dlžníkom, t.j. úpadcom a spoludlžníkom t.j. žalobcom, vyplývalo, že základom pre poskytnutie mimoriadneho medziúveru je uzavretie zmluvy o stavebnom sporení, ktorý predstavuje formu sporenia s následným vytvorením právneho nároku na poskytnutie úveru, a to prebiehajúceho v dvoch fázach, a to vo fáze sporenia a druhej fáze úverovania. V rámci prvej fázy stavebného sporenia

sú vykonávané vklady na účet a ich zhodnocovanie úrokom do určitej minimálnej sumy na čerpanie úveru, resp. po určitú minimálnu (bankou stanovenú) dobu, po ktorú sa vytvára fond sporenia, na ktorý nadväzuje úverová fáza s rôznymi typmi úverov ako stavebný úver, na ktorý má nárok stavebný sporiteľ zo zmluvy o stavebnom sporení, resp. medziúver a mimoriadny medziúver, na ktorý zásadne stavebný sporiteľ nemá nárok, ak nesplní niektorú zo zmluvne stanovených podmienok uzavretia úverovej zmluvy. Pri stavebnom sporení sa tak vytvára sporiaci účet, ktorý predstavuje vkladový účet určený na pravidelné sporenie, ktorého všeobecnou úpravou je a nasl. upravujúcich zmluvu o vkladovom účte.

10. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že z vyplývalo, že peniaze na účte v banke nie sú vo vlastníctve majiteľa bankového účtu, ale sú vo vlastníctve banky. Majiteľovi účtu sa priebežne mení hodnota pohľadávky voči banke, čo znamená, že majiteľ účtu má postavenie veriteľa banky, pričom peniaze na účte v banke nie sú považované za vec v právnom zmysle, ale predstavujú pohľadávku. Definíciu vkladu bližšie upravuje . Ako už judikoval vo viacerých rozhodnutiach Najvyšší súd Slovenskej republiky, na základe zmluvy o bežnom alebo vkladovom účte je peňažný ústav povinný prijať na účet peňažné vklady vykonané majiteľom účtu alebo platby uskutočnené v jeho prospech bez ohľadu na to, kto je majiteľom peňažných prostriedkov, ktoré sa týmto spôsobom na účet ukladajú. Majiteľovi účtu tak vzniká právo, aby jemu alebo ním určeným osobám boli na jeho žiadosť alebo písomný príkaz, prípadne pri splnení dohodnutých podmienok vyplatené peňažné prostriedky z účtu alebo zostatok z účtu, ktoré predstavujú pohľadávku z účtu v peňažnom ústave (rozsudok Najvyššieho súdu, sp.zn. 1M zo dňa 30.11.2010).

11. Vzhľadom na to, že majiteľ vkladového účtu je veriteľom pohľadávky voči peňažnému ústavu, nie je podľa okresného súdu rozhodujúce, koho boli peňažné prostriedky, ktoré boli na účet uložené. Podstatná je teda jedine skutočnosť, kto je majiteľom účtu, nakoľko len tejto osobe vzniká pohľadávka v peňažnom ústave. Zásadne nie je vylúčené, aby účet mal viacerých majiteľov, medzi ktorými vniká postavenie veriteľskej solidarity, kde každá osoba sa chápe ako majiteľ účtu priamo zo zákona v zmysle a v nej upravenej aktívnej solidarity. Ak je dlžník (banka) zaviazaný na rovnaké plnenie niekoľkým veriteľom, ktorí sú podľa zákona, rozhodnutia súdu alebo podľa zmluvy voči nemu oprávnení spoločne a nerozdielne, môže ktokoľvek z veriteľov žiadať celé plnenie a dlžník je povinný splniť v celom rozsahu tomu, kto o plnenie požiadal ako prvý. Následné vysporiadanie medzi veriteľmi vyplýva z ich dohody.

12. Bolo možné podľa okresného súdu konštatovať, že aj v prípade, ak finančné prostriedky na sporiaci účet úpadcu ako majiteľa vkladového účtu uhradila iná osoba ako úpadca, v posudzovanej právnej veci žalobca, momentom pripísania finančných prostriedkov na účet sa tieto finančné prostriedky stávajú vlastníctvom banky, ktorá účet spravuje, pričom zostatok na tomto účte predstavuje len nárok osoby, pre ktorú sa účet vedie (v posudzovanej právnej veci úpadcu), a to nárok na vyplatenie aktívneho zostatku. Za majiteľa účtu je z pohľadu ustanovení o bežnom a vkladovom účte potrebné považovať osobu, pre ktorú peňažný ústav zriadil na základe zmluvy účet.

13. Medzi stranami bolo podľa okresného súdu nesporné a z predložených listinných dôkazov - potvrdenia Prvej stavebnej sporiteľne, a.s. zo dňa 21.12.2016 (č.l. 55 spisu) nepochybne vyplývalo, že účet stavebného sporenia č. 0223679 3 05 zo dňa 03.09.2008 s aktuálnym zostatkom 4.440,41 Eur je vedený na majiteľa účtu, ktorým je dlžník Z. I. (úpadca). Okresný súd postup správcu konkurznej podstaty úpadcu, ktorý po zistení, že zostatok na účte vedený na meno úpadcu je kladný, zapísal uvedený majetok ako pohľadávku úpadcu voči dlžníkovi (Prvá stavebná sporiteľňa, a.s.) do súpisu konkurznej podstaty, vyhodnotil ako správny a súladný so zákonom. V posudzovanej právnej veci nepochybne podľa okresného súdu išlo o pohľadávku úpadcu ako majiteľa účtu voči banke, pričom otázka pôvodu finančných prostriedkov na účte v pomeroch prejednávanej veci bola irelevantnou. Rovnako bolo zrejmé z vykonaných dôkazov, že právny titul plnenia žalobcu na vkladový účet úpadcu súvisí so záväzkom žalobcu vyplývajúcim z uzatvorenej Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, ktorú uzatvoril žalobca v postavení spoludlžníka spolu s úpadcom a veriteľom Slovenská sporiteľňa, a.s. dňa 28.11.2008. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa , a .

14. Proti tomuto rozsudku okresného súdu v zmysle , a to z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie malo vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci

podal odvolanie žalobca. Žalobca sa v tomto konaní domáhal svojich práv v konkurze v zmysle , pretože iné právo pre uspokojenie svojho nároku žalobca nemal, predovšetkým jeho nárok nemôže byť posúdený ako pohľadávka proti podstate, pretože takýto nárok ako pohľadávku proti podstate nedefinuje. Keďže správkyňa konkurznej podstaty zapísala uvedený majetok do súpisu majetku všeobecnej podstaty úpadkyne ako peňažnú pohľadávku, číslo súpisnej zložky 12, súpisová hodnota 4.440,40 Eur, tak žalobca bol nútený počas konkurzného konania uplatniť svoj nárok žalobou o vylúčenie peňažnej pohľadávky v časti 2.972,80 Eur zo súpisovej zložky č. 12 majetku všeobecnej podstaty úpadcu, pretože sa cítil byť oprávneným v nároku na predmetnú pohľadávku. V konaní vedenom na súde prvej inštancie bolo podľa žalobcu nesporné, že žalobca s úpadcom uzavreli dňa 28.11.2008 Zmluvu o mimoriadnom medziúvere č. 0223679006 a Zmluvu o stavebnom úvere č. 0223679305 v Prvej stavebnej sporiteľni, a.s. Úverovou zmluvou sa žalobca a úpadca zaviazali k úhrade dlhu voči Prvej stavebnej sporiteľni, a.s. tak, že budú poukazovať na účet mimoriadneho medziúveru „splátku, z ktorého časť sa presunie na účet stavebného úveru za účelom jeho splácania a časť finančných prostriedkov sa ďalej kumuluje na účte mimoriadneho medziúveru za účelom sporenia. Základom poskytnutia mimoriadneho medziúveru je v zmysle čl. II Úverovej zmluvy uzatvorenie zmluvy o stavebnom sporení. Následne sa finančné prostriedky nachádzajúce na účte sporenia (mimoriadneho medziúveru) po pridelení cieľovej sumy zúčtujú s mimoriadnym medziúverom. Čo predstavuje dohodu o budúcom zápočte, čím stavebný úver zanikne. K splácaniu stavebného úveru dochádzalo z účtu mimoriadneho medziúveru - sporiaceho účtu vedeného na meno úpadkyne tak, že časť finančných prostriedkov zostala na účte mimoriadneho medziúveru za účelom sporenia a časť finančných prostriedkov bola presunutá na účet stavebného úveru, za účelom jeho splácania. Konkrétne z mesačnej splátky vo výške 156,18 Eur odchádzalo 112,36 Eur na účely splácania úveru a zvyšná časť vo výške 43,82 Eur predstavovala sporenie a zostávala na tomto účte mimoriadneho medziúveru, pričom v zmysle zmluvy sa následne finančné prostriedky nachádzajúce na tomto účte sporenia (mimoriadneho medziúveru) po pridelení cieľovej sumy mali zúčtovať s mimoriadnym medziúverom (dohoda o budúcom zápočte). To čo uvádzame je uvedené aj v bode 6 odôvodnenia rozsudku, takto sa vyjadrila žalovaná.“

15. V odvolaní žalobca uviedol, že vyhlásením konkurzu zaniklo bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (ďalej len „BSM“) medzi žalobcom a úpadkyňou. Do vyhlásenia konkurzu bolo na tento účet mimoriadneho medziúveru poukázaných 1.467,61 Eur pochádzajúcich z BSM. Finančné prostriedky nachádzajúce sa na tomto účte predstavujú povinné sporenie a na ich plnenie sa žalobca s úpadcom zaviazali v zmluve o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere. Žalobca si žalobou neuplatnil nárok na časť prostriedkov, resp. na pohľadávku z účtu, ktorá vznikla do zrušenia BSM, pretože toto je nutné riešiť v konaní o vysporiadanie BSM. Po vyhlásení konkurzu posielal na tento účet finančné prostriedky už len žalobca. Túto skutočnosť nikto v konaní nespochybňoval. Finančné prostriedky, ktoré sa akumulovali na účte mimoriadneho medziúveru vedenom na meno úpadkyne boli prostriedky pochádzajúce od žalobcu a čo bolo podľa žalobcu dôležité, išlo o finančné prostriedky, ktorými žalobca plnil záväzky zo Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, ktoré mal voči Prvej stavebnej sporiteľni, a.s. a na ktoré sa spolu s úpadkyňou zaviazali. Bolo povinnosťou okresného súdu zaoberať sa faktom, že tieto peňažné prostriedky predstavovali plnenie záväzku žalobcu a pôvodného záväzku úpadkyne, na ktorý sa spoločne zaviazali v Zmluve o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere. Žalovaná vo svojom vyjadrení uviedla „skutočnosť, že vyhlásením konkurzu došlo k zániku BSM, úverovú zmluvu ani jej podmienky nemodifikuje." Táto skutočnosť nemodifikovala uzatvorenú zmluvu. Vyhlásenie konkurzu, len „zosplatňuje" záväzok úpadkyne. Keď sa raz dlžníci v zmluve zaviazali plniť mesačné splátky na účet mimoriadneho medziúveru, ktorý bol zriadený za trvania BSM bez ohľadu na to, na koho meno bol vedený, boli obaja manželia povinní tam tieto splátky posielať, resp. vkladať a aj to tak do vyhlásenia konkurz robili. Obaja manželia boli rovnako zaviazaní z úverovej zmluvy ako aj zo zmluvy o vkladovom účte, pretože v zmysle . „Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja manželia spoločne a nerozdielne" a podľa „V bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byt predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva..." „Nevedno z čoho súd vyvodzuje, že uvedené peňažné prostriedky patria úpadcovi. Tieto peňažné prostriedky nepatria úpadcovi, pretože neexistuje žiadny právny titul, na základe ktorého by ich mal úpadca nadobudnúť. pozná niekoľko spôsobov vzniku a nadobudnutia vlastníckeho práva, tieto však nie je možné rozširovať. Plnenie bez právneho titulu je bezdôvodným obohatením. Súd sa vôbec nezaoberal skutočnosťou, že žalobca neplnil úpadcovi, ale plnil záväzok zo zmluvy uzatvorenej s Prvou stavebnou sporiteľňou, a.s., ktorý činil mesačne sumu 156,18 Eur. To, že časť z týchto peňažných prostriedkov

ostávala na účte mimoriadneho medziúveru a mala predstavovať sporenie, nič nemení na fakte, že žalobca ako dlžník bol povinný plniť aj túto časť predstavujúcu sporenie, pretože to vyplývalo z jeho záväzku. V Zmluve o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere sa ako platobné miesto určil účet, ktorý bol vedený na meno úpadkyne. To že žalovaný na tento v zmluvne dohodnutý účet posielal dohodnuté splátky neznamená, že tieto finančné prostriedky patrili alebo patria úpadcovi a môže si s nimi nakladať podľa vlastného uváženia. Nakoľko máme za to, že úpadkyňa nemala žiaden nárok na finančné prostriedky zasielané žalobcom, ani žalovaná ako správkyňa nemala právo zahrnúť pohľadávku z účtu v banke do všeobecnej podstaty úpadkyne. Úhrada peňažných prostriedkov na účet v banke totižto predstavovala právnu skutočnosť, ktorej následkom bol vznik pohľadávky z účtu voči banke.“

16. V odvolaní žalobca uviedol, že okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na , o bankách a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1M zo dňa 30.11.2010, z ktorých pri formovaní svojho právneho názoru vychádzal, ktoré však podľa žalobcu nesprávne vyložil a aplikoval. Žalobca kládol dôraz na časť tohto ustanovenia, ktorá hovorila o tom, že majiteľ účtu sa zaväzuje vložiť na účet peňažné prostriedky. Bolo podľa žalobcu preukázané a nikto to nenamietal, že peňažné prostriedky na účet vložil žalobca a nie úpadkyňa ako majiteľka účtu alebo osoba, na ktorej meno je účet vedený. Okresný súd ďalej vychádzal z o bankách, v ktorom sa uvádzalo, že „na účely tohto zákona sa rozumie vkladom zverené peňažné prostriedky alebo iné návratné peňažné prostriedky od verejnosti, ktoré predstavujú záväzok voči vkladateľovi na ich výplatu.“ „Uvedené ustanovenie nám hovorí, že banka má záväzok voči vkladateľovi na výplatu zverených peňažných prostriedkov. Uvedené ustanovenie si súd vyložil ako sa mu to aktuálne hodilo. Ďalej súd odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 30.11.2010, z ktorého citoval: Na základe zmluvy o bežnom alebo vkladovom účte je peňažný ústav povinný prijať na účet peňažné vklady vykonané majiteľom účtu alebo platby uskutočnené v jeho prospech bez ohľadu na to, kto je majiteľom peňažných prostriedkov, ktoré sa týmto spôsobom na účet ukladajú.“ Z uvedeného rozhodnutia podľa žalobcu vyplývalo, že vklady na účet má uskutočniť buď majiteľ účtu alebo má ísť o platby, ktoré uskutoční niekto iný v prospech majiteľa účtu. „Uvedené však nie je náš prípad. V prejednávanej veci uskutočnil platby žalobca, avšak nešlo o platby v prospech úpadcu ako majiteľa účtu, z dôvodu, že by mu chcel tieto peniaze dať, prípadne si splniť voči nemu nejakú povinnosť. Neexistoval žiaden právny titul, ktorý by odôvodňoval, že žalobcom zaplatené peňažné prostriedky boli zaplatené úpadcovi. V konaní bolo preukázané, že uvedený účet bol platobným miestom, na ktorý žalobca plnil svoj záväzok zo Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere. Neuhradením peňažných prostriedkov na predmetný účet by došlo k porušeniu jeho záväzku zo Zmluvy. Je preukázané, že Prvá stavebná sporiteľňa, a.s. voči žalobcovi dlh nezosplatnila, čiže žalobca bol naďalej povinný plniť mesačné splátky dohodnutým spôsobom, teda na účet vedený na meno úpadkyne. Žalobca si naďalej aj po zániku BSM zo svojich prostriedkov plnil svoj dlh voči svojmu veriteľovi - Prvej stavebnej sporiteľni, a.s.“ Tento prípad je odlišný od prípadu riešeného v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktorý prvoinštančný súd poukázal. Všetky zákonné ustanovenia, na ktoré okresný súd odkázal a z ktorých vychádzal „boli prvoinštančným súdom podľa žalobcu nesprávne vyložené a aplikované“. Rozsudok najvyššieho súdu, o argumentáciu ktorého sa prvoinštančný súd opieral, riešil diametrálne odlišnú právnu situáciu, pretože v „tam posudzovanom prípade sa žalobkyňa voči povinnému domáhala vylúčenia veci z exekúcie.“ Žalobkyňa sa žalobou domáhala vylúčenia peňažných prostriedkov z výkonu rozhodnutia, nakoľko malo ísť o peňažné prostriedky v jej výlučnom vlastníctve, ktoré sa nachádzali na účte zablokovanom exekútorom. Majiteľom tohto účtu mala byť tak žalobkyňa ako aj povinný. Najvyšší súd SR v uvedenej veci konštatoval, že peniaze momentom pripísania na účet sa stávajú vlastníctvom banky, ktorá účet spravuje, preto ani zostatok na účte alebo na vkladovom účte nie je vecou patriacou tzv. majiteľovi účtu. Tento zostatok predstavuje len nárok osoby na vyplatenie aktívneho zostatku. Exekúcii preto podlieha len tento nárok, čiže pohľadávka. Žaloba bola takto zamietnutá z dôvodu, že žalobkyňa sa mala domáhať vylúčenia pohľadávky z výkonu rozhodnutia a nie veci. „Toto predstavuje skutočný dôvod, pre ktorý NSSR zamietol mimoriadne dovolenie GP, žaloba o vylúčenie v exekúcii bola skrátka podaná nesprávne, na vylúčenie veci, pritom mala byť podaná na vylúčenie pohľadávky z účtu v banke (a to najmä preto, že žalobkyňa bola rovnako ako povinný majiteľom účtu, teda ona sama mala pohľadávku z účtu voči banke, a preto jej vylúčenia sa aj mala domáhať).“

17. V odvolaní žalobca uviedol, že zmluva „o vkladovom účte bola s úpadkyňou uzavretá za trvania BSM, teda aj keď je „majiteľom" (neprávny pojem) účtu úpadkyňa zo zmluvy o vkladovom účte je rovnako zaviazaná úpadkyňa ako aj žalobca a zároveň má úpadkyňa a žalobca zo zmluvy o vkladovom účte aj rovnaké práva (,aj keď sa to tak na prvý pohľad javiť nemusí). Neexistuje totižto ustanovenie, ktoré

by záväzok z vkladového účtu vylúčilo z rozsahu práv a záväzkov v BSM (ako to je napr. pri práve na obchodný podiel ako iné majetkové právo). Preto ak žalobca uplatňuje právo na vylúčenie časti pohľadávky z účtu v banke, tak uplatňuje svoje majetkové právo k pohľadávke z účtu v banke, ktoré mu patrí preto, že toto právo vzniklo za trvanie BSM.“ Podľa žalobcu uplatňovaná pohľadávka z účtu v banke nepatrí úpadkyni, pretože by tu šlo o bezdôvodné obohatenie, nakoľko po zániku BSM úpadkyňa nemá žiaden nárok na finančné prostriedky, ktoré na tento účet vložil žalobca za účelom plnenia svojho dlhu voči Prvej stavebnej sporiteľni, a.s. Jedinou právnou obranou žalobcu, akou mohol docieliť, aby časť tejto pohľadávky z účtu v banke vo výške 2972,80 Eur nebola zaradená do súpisu majetku všeobecnej podstaty úpadkyne, „bolo podanie vylučovacej žaloby v zmysle . Žalobca sa nedomáha vyplatenia týchto peňažných prostriedkov (teda vydania veci ako to bolo v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. ), pretože má za to, že zaplatením týchto prostriedkov na v zmluve dojednaný účet si plnil svoj záväzok voči Prvej stavebnej sporiteľni, a.s., čím mu vzniklo právo na vyplatenie pohľadávky z účtu v banke.“ „Žalobca zároveň nemohol žiadať vysporiadať žalovanú pohľadávku z účtu v banke v rámci budúceho konania o vysporiadaní BSM medzi správkyňou a žalobcom (ako tomu bude pri pohľadávke z účtu v banke, ktorá vznikla za trvania manželstva vo výške 1467,61 Eur), pretože finančné prostriedky na vkladový účet uhradil žalobca po vyhlásení konkurzu (po zrušení BSM) a teda predmetná pohľadávky z účtu v banke, ktorú žiada vylúčiť tak rovnako vznikla až po zrušení BSM.“ Navrhol, aby odvolací súd rozhodol v zmysle tak, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení a žalobe vyhovie, teda vydá rozsudok, v zmysle ktorého: „I. Odvolací súd mení rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. -125 zo dňa 19.11.2019 v jeho napadnutej časti, t. j.: vo výroku I nasledovne: Súd vylučuje zo súpisu majetku všeobecnej podstaty úpadcu Z.X., narodená XX.XX.XXXX, bytom I. XXXX/X, XXX XX O. H. vo veci vyhláseného konkurzu vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. zo súpisovej zložky majetku č. 12 peňažnú pohľadávku v časti 2 972,80 EUR; a vo výroku II tak, že: Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy prvoinštančného konania v rozsahu 100 %. II. Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100%.“

18. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že s podaným odvolaním žalobcu sa v celom rozsahu nestotožnil. Napadnutý rozsudok okresného súdu považoval žalovaný za správny a súladný s právnymi predpismi. Po splatnosti úveru založeného úverovou zmluvou voči úpadcovi z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu, žalobca pokračoval v zmysle platne uzatvorenej úverovej zmluvy v splácaní úveru, a to tak, že splátku poukazoval na účet mimoriadneho medziúveru. Z tohto účtu (vo vlastníctve úpadcu) sa časť splátky kumulovala naďalej na tomto účte za účelom sporenia a časť splátky sa presunula na účet stavebného úveru za účelom splácania predmetného úveru. Predmetný spôsob sporenia ako aj uhrádzania splátok úveru bol medzi zmluvnými stranami daný uzatvorenou úverovou zmluvou. Danou úverovou zmluvou sa teda žalobca zaviazal poukazovať na sporiaci účet úpadcu finančné prostriedky v mesačných intervaloch. Nesúhlasil so žalobcom, že zo strany úpadcu by prijatím, resp. ponechaním týchto finančných prostriedkov išlo o bezdôvodné obohatenie z titulu absencie právneho základu, vzhľadom na to, že právny základ bol v tejto veci daný a bola ním úverová zmluva, s ktorou žalobca vyjadril súhlas.

19. Vo svojom vyjadrení žalovaný uviedol, že v prvoinštančnom konaní, listom zo dňa 21.12.2016 Prvá stavebná sporiteľňa, a.s. na žiadosť správcu podala žalovanému správu o existencii účtu stavebného sporenia úpadcu, na ktorom bol aktuálny zostatok 4.440,41 Eur. Správca pri zápise sporného majetku do súpisu všeobecnej podstaty vychádzal zo skutočnosti, že mu peňažným bolo oznámené, že ide o účet vedený na meno úpadcu, na ktorom sú vedené finančné prostriedky. Na základe tejto informácie správca zapísal finančné prostriedky ako majetok podliehajúci konkurznému konaniu. Žalovaný postupoval správne, keď do majetku úpadcu zapísal majetok, ktorý sa nachádzal na bankovom účte mimoriadneho medziúveru vedenom na meno úpadcu - a to finančné prostriedky vo výške 4.440,41 Eur. Tento majetok preukázateľne patril úpadcovi vzhľadom na skutočnosť, že sa nachádza na jeho účte a je irelevantné, či tieto finančné prostriedky zaobstaral na účet úpadcu žalobca alebo sám úpadca. V konečnom dôsledku ide o finančné prostriedky, ktoré sa na účte mimoriadneho medziúveru nachádzajú za účelom sporenia. Len úpadca ako stavebný sporiteľ môže disponovať finančnými prostriedkami na tomto účte a tieto prípadne z bankového účtu vybrať po splnení zákonných, resp. zmluvných podmienok.

20. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že sa s právnym názorom okresného súdu, že je na daný vzťah potrebné uplatniť ustanovenia o vkladovom účte podľa a nasl. ,

stotožnil. Nestotožnil sa s právnym názorom žalobcu, ktorý na daný vzťah aplikoval o bankách, podľa ktorého má banka záväzok vyplatiť vklad vkladateľovi. Dané ustanovenie bolo podľa žalovaného potrebné vnímať vo vzájomných súvislostiach. Pri takomto výklade by mal každý vkladateľ finančných prostriedkov na bankový účet vo vlastníctve inej osoby právny nárok na spätnú výplatu týchto finančných prostriedkov. Rovnako sa nestotožnil ani s názorom žalobcu, ktorý uvádza, že výklad prvoinštančného súdu v súvislosti s poukázaním na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 1M nie je správny a rieši diametrálne odlišnú situáciu. Podľa vyššie uvedeného rozhodnutia: „Na základe zmluvy o bežnom alebo vkladovom účte je peňažný ústav povinný prijať na účet peňažné vklady vykonané majiteľom účtu alebo platby uskutočnené v jeho prospech bez ohľadu na to, kto je majiteľom peňažných prostriedkov, ktoré sa týmto spôsobom na účet ukladajú. Pri vykonávaní výplat z účtu sa peňažný ústav riadi pokynmi (event. písomnými príkazmi) majiteľa účtu; skutočnosť, kto bol majiteľom peňažných prostriedkov uložených na účet, tu opäť nie je významná.“ Výklad tohto rozhodnutia jednoznačne súvisí s prejednávanou vecou, nakoľko išlo o vklady žalobcu uskutočňované v prospech úpadcu. V tomto prípade nemožno, tak ako to tvrdil žalobca, hovoriť o účte úpadcu ako o platobnom mieste, ale išlo o bežný sporiaci účet, na ktorý žalobca, za účelom, aby sa tam časť finančných prostriedkov kumulovala, vkladal tieto finančné prostriedky. Žalobcovi bolo už pri vkladaní finančných prostriedkov zrejmé, že ich uhrádza na sporiaci účet úpadcu a ide o finančné prostriedky, ktoré sa tam budú kumulovať a nebudú (čiastočne) použité na účel splatenia úveru. Pri výklade, ktorý využíval žalobca by bolo nutné preskúmavať pôvod všetkých finančných prostriedkov nachádzajúcich sa na bankových účtoch predtým ako ich správca zapíše do súpisu majetku. Žalovaný postupoval správne, keď do súpisu majetku konkurznej podstaty úpadcu zapísal finančné prostriedky kumulované na sporiacom účte úpadcu. Žalobca sa platne uzatvorenou úverovou zmluvou zaviazal spoločne a nerozdielne s úpadcom k úhradám na tento bankový účet, čo žiadnym spôsobom nemodifikovala ani skutočnosť, že medzi ním a úpadcom došlo k zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Na vklad týchto finančných prostriedkov bol daný zrejmý právny dôvod, preto v žiadnom prípade nemožno hovoriť o bezdôvodnom obohatení. Podľa žalovaného neexistuje právny základ, na základe ktorého by predmetný majetok vo forme finančných prostriedkov mal byť z konkurznej podstaty vylúčený. Navrhol, aby odvolací súd podľa potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny.

21. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý sa s tvrdeniami žalovaného absolútne nestotožnil. „Žalovaná opäť argumentuje tým, že žalobca uskutočňoval vklady na účet úpadkyne, v jej prospech a že išlo o bežný sporiaci účet, na ktorý žalobca vkladal finančné prostriedky, ktoré podľa žalovanej patria úpadkyni. To, čo uvádza žalovaná sa javí, ako keby žalobca sám dobrovoľne úpadkyni posielal finančné prostriedky pre jej potrebu. Takýto výklad absolútne odmietane a považujeme za absurdný. Je nepochopiteľná argumentácia žalovanej, ktorá na jednej strane uvádza, že žalobca týmito prostriedkami splácal úver a na druhej strane tvrdí, že išlo o prostriedky úpadkyne, nakoľko účet bol vedený na jej meno.“ Žalobca poukazoval finančné prostriedky na tento účet práve z dôvodu, aby si splnil svoju povinnosť z úverovej zmluvy, „tzn. nešlo o žiaden dar adresovaný úpadkyni. Ak niekoho úverová zmluva zaväzuje uhrádzať peňažné prostriedky v istej výške na určitý účet (bez ohľadu na to, na koho meno je vedený), táto osoba je povinná plniť si túto zmluvnú povinnosť. Žalobca bol zaviazaný každý mesiac uhrádzať sumu 156,18 Eur na dohodnuté platobné miesto, máme za to, že žalobca nemal možnosť rozhodnúť sa, že bude plniť len časť z tejto sumy, pretože by sa automaticky dostal do omeškania so splnením zvyšnej časti záväzku. Z uvedeného jasne vyplýva, že tieto prostriedky (v celej výške) neboli uhrádzané v prospech úpadkyne ale v prospech Prvej stavebnej sporiteľne ako veriteľa z úverovej zmluvy. S touto argumentáciou a tvrdeniami sa však žalovaná žiadnym spôsobom nevysporiadala.“

22. Žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že „Žalovaná taktiež vo svojom vyjadrení uvádza, že „na vklady týchto finančných prostriedkov je daný zrejmý právny dôvod, preto v žiadnom prípade nemožno hovoriť o bezdôvodnom obohatení.“ „S uvedeným názorom sa nemožno stotožniť, pretože žalobca nebol zaviazaný zo zmluvy voči úpadkyni ale voči Prvej stavebnej sporiteľni, preto ak žalovaná tvrdí, že tieto prostriedky, ktoré mali slúžiť na plnenie záväzku z úverovej zmluvy voči veriteľovi, sú prostriedky úpadkyne, nech preukáže právny titul, na základe ktorého ich mala úpadkyňa od žalobcu nadobudnúť, v opačnom prípade ide o bezdôvodné obohatenie no strane úpadkyne. Zároveň máme za to, že žalovaná zrejme vôbec nepochopila predmet tohto konania, pretože sa mylne domnieva, že žalobca rozporuje samotný zápis sporného majetku do súpisu všeobecnej podstaty úpadkyne. Aby sme to objasnili a uviedli na pravú mieru, žalobca nerozporuje to, že žalovaná majetok zapísala do súpisu majetku po tom, čo sa o

ňom dozvedela. Máme za to, že žalovaná v moment zápisu tohto majetku postupovala správne. Čo však žalobca rozporuje je skutočnosť, že žalovaná následne nevylúčila dotknutý majetok zo súpisu majetku patriaceho do všeobecnej podstaty úpadkyne po tom, čo sa dozvedela, že nejde o finančné prostriedky patriace úpadkyni. Teda predmetom sporu je vylúčenie majetku zo súpisu všeobecnej podstaty úpadkyne nie určenie nesprávnosti zápisu majetku do všeobecnej podstaty úpadkyne. Máme za to, že sme v tomto konaní dostatočne preukázali, kto vkladal peňažné prostriedky na účet, že išlo výlučne o žalobcove finančné prostriedky, nakoľko vyhlásením konkurzu došlo k zániku BSM a taktiež sme preukázali, za akým účelom a v koho prospech žalobca vkladal finančné prostriedky na tento účet, ktorý predstavoval miesto plnenia v zmysle úverovej zmluvy.“

23. Úpadkyňa podľa vyjadrenia žalobcu „nemá k vlastníctvu predmetných finančných prostriedkov žiaden právny titul, rovnako bolo preukázané, že počas konkurzného konania sa žalobca môže vydania finančných prostriedkov domáhať výlučne žalobou o vylúčenie majetku z všeobecnej podstaty úpadkyne. Keďže súpisovú zložku majetku tvorí v tomto prípade práve „pohľadávka z účtu v banke“ je žalobca oprávnený sa domáhať jedine vylúčenia tohto majetku zo súpisu všeobecnej podstaty a nie je oprávnený domáhať sa ani vylúčenia finančných prostriedkov z majetku úpadkyne, pretože tieto nie sú zapísané v súpise a zo zákonných dôvodov sa žalobca nemôže domáhať ani zaplatenia finančných prostriedkov, pretože takýto postup je zo zákona vylúčený. Vydanie dotknutých finančných prostriedkov neprestavuje ani nárok titulom pohľadávky proti podstate, pretože zákona takýto nárok nepozná, zároveň tu nejde ani o prednostnú pohľadávku, ktorú by si mohol žalobca prihlásiť v konkurze prihláškou, pretože takéto „uprednostnenie“ pohľadávky v rozvrhu zákon nepozná. Z uvedeného dôvodu je zrejmé, že jediným súdnym nástrojom ochrany práv žalobcu je žaloba o vylúčene majetku zo súpisu, ktorú napokon aj žalovaná ako správkyňa akceptovala, keď žalobcu na podanie takejto žaloby, pre vymáhanie nárokov žalobcu, vyzvala. Žiadal žalobca, aby odvolací súd rozhodol v súlade s odvolacím návrhom v odvolaní.

24. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že s tvrdeniami žalobcu sa opätovne nemohol stotožniť. Žalovaný počas súdneho konania nikdy netvrdil, že „finančné prostriedky, ktorých vylúčenie tvorí predmet tohto sporu, boli zo strany žalobcu Úpadcovi darované. Žalovaná rovnako nerozporuje skutočnosť, tak ako to uvádzala aj v predošlom vyjadrení, že žalobca poukazoval predmetné finančné prostriedky na účet Úpadcu z titulu úverovej zmluvy. Tieto finančné prostriedky však v zmysle úverového produktu neslúžili na splácanie úveru, ale na sporenie Úpadcu. Naopak, práve žalobca sa snaží navodiť dojem, že tieto finančné produkty slúžia na splácanie úveru a preto boli určené Prvej stavebnej sporiteľni, a.s. Je nutné si uvedomiť podstatu predmetného úverového produktu, kedy časť splátky nebola určená na úhradu úveru, ale na sporenie Úpadcu. Preto právnym titulom pre úhradu predmetných finančných prostriedkov je úverová zmluva, ktorú, ako opätovne uvádzame, žalobca uzatvoril a teda sa zaviazal k sporeniu na účet Úpadcu! Toto je základný dôvod pre určenie skutočnosti, na základe ktorej nemožno hovoriť o bezdôvodnom obohatení tak ako to tvrdí žalobca, nakoľko právny titul je daný. Máme vedomosť o tom, že žalobca vo vzťahu k Prvej stavebnej sporiteľni, a.s. požiadal o zmenu produktu, teda o to, aby časť splátok ďalej nebola použitá na sporenie Úpadcu, čím len potvrdzuje, že finančné prostriedky, ktoré boli zapísané do súpisu podstaty, doposiaľ boli poukazované za účelom sporenia Úpadcu. V danom prípade je podľa nášho názoru smerodajné, že žalobca sa pri poskytovaní úveru podpisom úverovej zmluvy zaviazal k poskytnutiu ním vybraného úverového produktu a tým aj k tejto forme splácania úveru ako aj sporenia Úpadcu.“ Žalovaný si je rovnako vedomý toho, čo je predmetom tohto sporu, aj napriek tomu, čo tvrdil žalobca. To, že opisuje priebeh a dôvody zápisu finančných prostriedkov do súpisu podstaty, neznamenalo, že si nie je vedomý predmetu sporu. „Vzhľadom na to, že je zo strany súdu potrebné vyhodnotiť či finančné prostriedky patria, resp. nepatria do súpisu všeobecnej podstaty, je potrebné uviesť všetky podstatné skutočnosti. Nie je teda pravdou, že žalovaná smeruje k určeniu nesprávnosti zápisu majetku do súpisu.“ Súhlasil s právnym názorom okresného súdu o aplikácii ustanovení o vkladovom účte podľa a nasl. . Žalobcovi bolo už pri vkladaní finančných prostriedkov zrejmé, že ich uhrádza na sporiaci účet úpadcu a ide o finančné prostriedky, ktoré sa tam budú kumulovať a nebudú (čiastočne) použité na účel splatenia úveru. Pri výklade, ktorý využíva žalobca, by bolo nutné preskúmavať pôvod všetkých finančných prostriedkov nachádzajúcich sa na bankových účtoch predtým, ako ich správca zapíše do súpisu majetku. Navrhol, aby krajský súd podľa potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu.

25. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že sa pridržiava svojich predchádzajúcich vyjadrení. Žalobca uviedol, že „..Teší nás, že žalovaná akceptuje právny titul

pre ktorý žalobca plnil na účet úpadkyne splátky po vyhlásení konkurzu a rovnako nás teší, že žalovaná akceptuje aj platnosť tohto právneho titulu - sporenie.“ Nejedná sa tu však o sporenie úpadkyne ako uvádzal žalovaný. Sporil bez pochyby žalobca a splátky sporenia realizoval na účet úpadkyne. „Žalovaná v závere vyjadrenia tvrdí, že „pri výklade, ktorý využíva žalobca by bolo nutné preskúmať pôvod všetkých finančných prostriedkov nachádzajúcich sa na bankových účtoch predtým ako ich správca zapíše do súpisu.“ Takéto vyjadrenie poukazuje na to, že žalovaná vôbec nechápe inštitút spornosti zápisu majetku do súpisu ani proces vylúčenia majetku zo súpisu majetku správcom.“ Citoval , . Žalobca nikdy netvrdil, že žalovaný nemal majetok do súpisu zapísať. Žalobca však od začiatku tvrdí, že žalovaný bol povinný majetok zo súpisu vylúčiť, pretože skutočnosti, ktoré vo svojom poslednom vyjadrení žalovaný uvádzal, podľa žalobcu „svedčia o tom, že úpadkyňa nemá žiaden právny titul k predmetným finančným prostriedkom a práve naopak, žalobca tento právny titul má. Držanie finančných prostriedkov bez právneho titulu totižto zakladá držbu neoprávnenú, ktorá je sama o sebe bezdôvodný obohatením, pretože na obohatenie nemá úpadkyňa ako držiteľ právny dôvod - titul.“

26. Vo svojom vyjadrení žalobca uviedol, že žalovaný si podľa všetkého nie je vedomý tohto postupu, ak vo svojom poslednom vyjadrení argumentujme tým, „že si je vedomá toho, žalobca zasielal finančné prostriedky po vyhlásení konkurzu vedome na účet úpadkyne pre účel sporenia. Je teda zrejmé, že žalovaná akceptuje právny titul plnenia žalobcu a nepredkladá žiaden právny titul vlastníctva v prospech úpadkyne. Ak sa žalovaná snaží navodiť dojem, že pripísaním finančných prostriedkov na účet úpadkyne sa tieto stávajú majetkom úpadkyne, tak pripomíname, že z nepráva sa právo nerodí. Nie je teda možné viazať vznik vlastníckeho práva na neprávny titul. Vkladom finančných prostriedkov na účet úpadkyne zostáva pohľadávka žalobcu voči úpadkyni zachovaná, a táto je počas konkurzu pretransformovaná do práva na vylúčenie majetku zo súpisu, inak by sa žalobca domáhal žalobou na plnenie - zaplatenie finančných prostriedkov.“ Ak žalovaný zdieľal rovnaký právny názor ako žalobca o tom, že žalobca platne sporil finančné prostriedky na účte úpadkyne aj po vyhlásení konkurzu, žalovaný by mal dotknutý majetok zo súpisu bezodkladne vylúčiť, a to aj v priebehu tohto súdneho konania. Žalobca uviedol, že konanie žalovaného je takto v rozpore s odbornou starostlivosťou a smeruje výlučne k predlžovaniu súdneho a konkurzného konania a k poškodzovaniu práva žalobcu. „Je nutné sa ešte vyjadriť k tvrdeniu žalovanej o tom, že „žalobca sa snaží navodiť dojem, že tieto finančné produkty slúžia na splácanie úveru a preto boli určené Prvej stavebnej sporiteľmi, a.s.“ „Vzhľadom na uvedenú skutočnosť je z vyjadrenia žalovanej zrejmé, že sa ani žalovaná ani je právny zástupca doteraz s problematikou stavebného medziúveru nestretli a doteraz si bohužiaľ ani k žalobe priloženú Zmluvou o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 20.8.2008 neprečítali. Poukazujeme preto na článok II. druhá až štvrtá veta Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 20.8.2008: „Základom pre poskytnutie mimoriadneho medziúveru je uzatvorenie zmluvy o stavebnom sporení a uhradenie poplatku za uzatvorenie tejto zmluvy. Mimoriadny medziúver sa poskytuje do pridelenia cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení. Po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení sa mimoriadny medziúver zúčtuje bez zvláštneho prehlásenia s nahotovenými prostriedkami zmluvy o stavebnom sporení (nasporená suma a stavebný úver).“ „Takže dojem, ktorý sa snaží žalobca navodiť je platné zmluvné právo, dojedanie medzi Prvou stavebnou sporiteľňou, a.s. a žalobcom o tom, že po dosiahnutí cieľovej sumy sporenia sa časť úveru započíta s nasporenou sumou. Pre bližšie pochopenie prikladáme aj citát z brožúrky Prvej stavebnej sporiteľne, a.s. pre vysvetlenie spotrebiteľom čo je to stavebný medziúver: „Medziúver: Poskytujeme ho len stavebným sporiteľom. Je to úver, ktorý slúži na preklenutie časového obdobia do pridelenia cieľovej sumy na zmluve o stavebnom sporení. V priebehu trvania medziúveru vám bude stavebná sporiteľňa viesť dva separátne účty: 1. Účet stavebného sporenia k zmluve o stavebnom sporení - na tento účet sa pripisujú predpísané mesačné vklady, štátna prémia, mimoriadne vklady a úroky zo stavebného sporenia. 2. Účet medziúveru k zmluve o úvere - na tento účet sa splácajú úroky z požičanej sumy, pretože vo fáze medziúveru nesplácate istinu ale len úroky z medziúveru. Keď na účte stavebného sporenia splníte všetky podmienky pre poskytnutie stavebného úveru (pridelenie cieľovej sumy), medziúver s nasporenou sumou na účte stavebného sporenia sa automaticky pretransformuje na stavebný úver. Nasporená suma po zohľadnení úrokov, štátnej prémie a poplatkov sa pri transformácii medziúveru na stavebný úver použije jednorazovo na splatenie časti úveru a zvyšok úveru bude následne splácaný ako stavebný úver, ktorého výška bude predstavovať rozdiel medzi poskytnutým medziúverom a nasporenou sumou ku dňu pridelenia. Vo fáze stavebného úveru tak budete splácať istinu aj úrok s odlišnou úrokovou sadzbou.“ Žiadal, aby odvolací súd rozhodol v súlade s odvolacím návrhom v odvolaní.

27. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací ( ) postupom v medziach podľa , , bez nariadenia pojednávania s odkazom na a contrario a verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa , v spojení s napadnutý rozsudok okresného súdu podľa , potvrdil ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

28. Podľa , odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

29. Podľa , odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

30. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

31. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

32. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní ( , ), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalobcom. Okresný súd vykonal v intenciách sporových strán dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým žalobu zamietol a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto meritórnemu výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie , odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (, , ), a tým je postačujúce len odkázať cez (do 30.06.2016 cez ) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

33. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. -187 zo dňa 2.12.2020, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa vyššie uvedeného uznesenia a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.

34. Odvolací súd uvádza, že napadnutý rozsudok okresného súdu mohol v rámci vyvolaného odvolacieho konania posudzovať a vyhodnocovať, a to vo väzbe k odvolacím dôvodom vyjadreným žalobcom v odvolaní, ktoré však nemohli mať charakter novoty v odvolacom konaní v zmysle . V tomto smere poukazuje odvolací súd na uznesenie okresného súdu č.k. -74 z 26. marca 2019 v spojení s doručenkou na č.l. 78 spisu v rovine poučenia žalobcu v zmysle , . V odvolaní žalobca uviedol, že „zmluva o vkladovom účte bola s úpadkyňou uzavretá za trvania BSM, teda aj keď je „majiteľom" (neprávny pojem) účtu úpadkyňa zo zmluvy o vkladovom účte je rovnako zaviazaná úpadkyňa ako aj žalobca a zároveň má úpadkyňa a žalobca zo zmluvy o vkladovom účte aj rovnaké práva (aj keď sa to tak na prvý pohľad javiť nemusí). Neexistuje totižto ustanovenie, ktoré by záväzok z vkladového účtu vylúčilo z rozsahu práv a záväzkov v BSM (ako to je napr. pri práve na obchodný podiel ako iné majetkové právo). Preto ak žalobca uplatňuje právo na vylúčenie časti pohľadávky z účtu v banke, tak uplatňuje svoje majetkové právo k pohľadávke z účtu

v banke, ktoré mu patrí preto, že toto právo vzniklo za trvanie BSM“ (č.l. 141 spisu), podľa zistení odvolacieho súdu v žalobe žalobca v rovine uplatnenia svojho nároku uviedol „...máme zato, že z vyššie uvedených dôvodov a predložených dôkazov vyplýva, že predmetné finančné prostriedky vo výške 2987,80 Eur patria do výlučného vlastníctva žalobcu, pretože tento ich uhradil na účet veriteľa po vyhlásení konkurzu, v čase kedy bezpodielové spoluvlastníctvo medzi žalobcom a úpadkyňou už bolo zrušené ( )“ (č.l. 2 spisu, ďalej aj len „tvrdenie v žalobe na čl. 2“). V podanom odvolaní žalobca uviedol, „že uplatňovaná pohľadávka z účtu v banke nepatrí úpadkyni, pretože by tu išlo o bezdôvodné obohatenie, nakoľko po zániku BSM úpadkyňa nemá žiaden nárok na finančné prostriedky, ktoré na tento účet vložil žalobca za účelom plnenia svojho dlhu voči prvej stavebnej sporiteľni a.s.“ (č.l. 141 rub spisu) a tiež uviedol, že „pretože má za to, že zaplatením týchto prostriedkov na v zmluve dojednaný účet si plnil svoj záväzok voči Prvej stavebnej sporiteľni, a.s., čím mu vzniklo právo na vyplatenie pohľadávky z účtu v banke“ (čl. 141 rub spisu), avšak v žalobe a ani vo vyjadrení na č.l. 80 spisu, ani na ústnom pojednávaní dňa 19.11.2019 v tejto rovine neuviedol žiadne tvrdenia (teda v relevantnom štádiu konania pre uplatnenie skutkových okolností). Neuniklo pozornosti odvolacieho súdu tvrdenie žalobcu v rámci záverečného prednesu, že „na účet žalovanej boli vložené finančné prostriedky bez právneho dôvodu vo vzťahu k žalovanej resp. úpadkyni“ (č.l. 121 spisu), ktorému predchádzalo vyjadrenie žalobcu „pridržiavam sa doterajších písomných a ústnych vyjadrení“ (č.l. 121 spisu), v ktorých však tvrdenie - uvedenie, ozrejmenie skutkových okolností (deja) v rovine plnenia bez právneho dôvodu absentujú (žaloba, vyjadrenie žalobcu čl. 80 spisu, ústne pojednávanie dňa 19.11.2019 do štádia záverečných rečí, pričom nemožno opomenúť tvrdenie v žalobe na čl. 2 (citované vyššie v tomto odseku)). Bolo podľa odvolacieho súdu nepochybné, že ide o tvrdenia až v podanom odvolaní, z ktorých je zrejmé, že nimi označil skutkové tvrdenia cez právne posúdenie, t.j. vyjadril skutočnosti, ktoré následne právne vykvalifikoval až v podanom odvolaní, čo neuskutočnil pred súdom prvej inštancie, preto nepochybne išlo o novoty v zmysle , na ktoré nebolo možné prihliadať, keďže žalobca nepreukázal ani jeden z taxatívnych dôvodov vyjadrených pod písmenom a) až d), vyplývajúcich z , preto nemohli predstavovať relevantný odvolací dôvod ani pre konanie a rozhodovanie krajského súdu. Ak zo strany žalobcu v ním podanom odvolaní išlo o novoty v zmysle , tak následne ani krajský súd nemal daný zákonný priestor cez žalobcom vyjadrené novoty až v odvolacom konaní k posudzovaniu záverov okresného súdu v týchto rovinách. Bolo preto podstatné a rozhodné to, čo bolo, resp. to čo nemohlo byť predmetom posudzovania odvolacím súdom, čo sa následne prejavilo aj v jeho rozhodnutí, keďže pre vyvodzovanie predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a právnej istoty je možné vychádzať len zo skutočností a tvrdení sporových strán jasne uvedených a konkretizovaných, nie je miesto pre domnienky, alebo dohady a tiež na to, aby odvolací súd suploval procesnú aktivitu sporovej strany v rovine konkrétneho označenia tvrdení a k tomu označenia dôkazov v rovine skutkového deja v prvoinštančnom konaní, na základe ktorého žiada žalobca priznať nárok. Vo vzťahu k týmto záverom odvolací súd poukazuje na to, že „Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi, napr. namietať, že súd mal uveriť inému svedkovi, že niektorý dôkaz nie je pre skutkové zistenie dôležitý, že z vykonaných dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie a pod. To znamená, že hodnotenie dôkazov a teda ani skutkové zistenia ako jeho výsledok z iných, než z vyššie uvedených dôvodov nemožno dovolaním úspešne napadnúť.“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 28. februára 2011).

35. V rovine svojich záverov odvolací súd vychádzal i z toho, že civilné súdne konanie ovládané i zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Sporové strany nie sú povinné uplatnený nárok ani obranu proti nemu právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je, alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje len podporne a primerane i na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, s ktorou právnou argumentáciou sa krajský súd stotožnil, napr. v rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp.zn. Obdo V 68/2001 (ZSP č. 1/2003) „podľa právnej vety ktorého rozhodnutia v bode 2, občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou. Platí teda, že súd je viazaný žalobou; nemôže preto žalobcovi priznať viac, než požadoval v žalobnom petite a

žalovanému nemôže uložiť inú povinnosť, než žalobcom navrhovanú. Opačný postup by bol v rozpore s ust. a nasl. . Práve o je potrebné vo všeobecnej rovine uviesť, že v rámci procesných princípov, na ktorých stojí občianske súdne konanie, je žalobca dominus litis (pán sporu), ktorý v procesnej právnej rovine má zodpovednosť za ochranu svojich práv, pričom na strane žalobcu sa táto zodpovednosť, ako účastníka konania, premieta do jeho povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti tak, ako vyplývajú z ust. , , . Realizáciou týchto povinností zo strany žalobcu v rovine povinnosti tvrdenia je predovšetkým vyjadrenie žalobného nároku v žalobe. Rozhodujúcimi skutočnosťami (, ), ktoré sú spoluurčujúcimi kritériami pre vymedzenie predmetu konania (po skutkovej stránke), sú tiež také údaje, ktoré sú nevyhnutné pre úvahu o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť“. Za situácie, kedy žalobca podanou žalobou uplatnil nárok na skutkovom základe „máme za to, že z vyššie uvedených dôvodov a predložených dôkazov vyplýva, že predmetné finančné prostriedky vo výške 2987,80 Eur patria do výlučného vlastníctva žalobcu, pretože tento ich uhradil na účet veriteľa po vyhlásení konkurzu, v čase kedy bezpodielové spoluvlastníctvo medzi žalobcom a úpadkyňou už bolo zrušené ( )“ (č.l. 2 spisu, ktoré je vyššie označené odvolacím súdom aj ako „tvrdenie v žalobe na čl. 2“), ktorý podložil tak skutkovým ako aj právnym odôvodnením žaloby, nebol priestor pre okresný súd zaoberať sa prípadným nárokom žalobcu na plnenie založené na bezdôvodnom obohatení tak ako bolo uvedené v odvolaní, ktoré tvrdenie bolo vyhodnotené ako novota odvolacím súdom. V tomto smere odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1M Obdo V 19/2007 (ZSP 30/2009). Za zmenu návrhu (žaloby) treba považovať, ak žalobca z nezmeneného skutkového základu požaduje viac alebo iné plnenie, prípadne rovnaké plnenie, ale na základe iného skutkového základu. Zo strany žalobcu v priebehu celého prvoinštančného konania nedošlo k zmene ním tvrdeného skutkového základu vychádzajúceho z uplatneného nároku na ním uvádzané v odvolaní vydanie bezdôvodného obohatenia. Okresný súd tak postupoval vecne správne, ak sa v konaní zaoberal výlučne uplatneným nárokom žalobcu žalobou. Krajský súd zvýrazňuje, že vydanie bezdôvodného obohatenia (uvádzané až v odvolaní), predstavuje plnenie poskytnuté v zásade bez existencie právneho dôvodu, teda či už zmluvného alebo zákonného, čo tvorí kvalitatívne odlišný skutkový základ nároku vymedzeného žalobcom v rámci uplatnenej žaloby. Odlišnosť spočíva tiež v tom, že v prípade bezdôvodného obohatenia má ísť o vydanie peňažného ekvivalentu v podobe bezzmluvného plnenia (bez zákonného dôvodu) na rozdiel od zmluvných, zákonných záväzkov vyplývajúcich zo záväzkovoprávneho, prípadne zákonného, vzťahu uzatvoreného, vzniknutého medzi sporovými stranami. V skutkovej rovine ide vo vzťahu k uplatnenému nároku a nadväzne na to i v právnej rovine o odlišné tvrdenie neexistencie zmluvného, zákonného vzťahu na rozdiel od jeho uplatnenia odkazom na povinnosti sporových strán podľa zmluvy, zákona. Z uvedeného tak okresný, ako aj odvolací súd, boli pri svojom rozhodovaní viazaní zisteným skutkovým stavom, ktorý mal väzbu na tie skutkové tvrdenia v žalobe, ktorými bol vymedzený žalobný nárok. Pri tomto viazaní skutkovým vymedzením v žalobe nebolo možné žalobou uplatnený nárok priznať z iného skutkového a následne i právneho titulu tak, ako sa toho domáhal žalobca v podanom odvolaní (k uvedenému v konečnom dôsledku prispievajú aj konštatovania odvolacieho súdu v celom odôvodnení tohto rozhodnutia odvolacieho súdu o nepresvedčivosti odvolacej argumentácie žalobcu vo vzťahu ku skutkovým tvrdeniam žalobcu pred okresným súdom).

36. Len pre úplnosť vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu v odvolaní „že uplatňovaná pohľadávka z účtu v banke nepatrí úpadkyni, pretože by tu išlo o bezdôvodné obohatenie, nakoľko po zániku BSM úpadkyňa nemá žiaden nárok na finančné prostriedky, ktoré na tento účet vložil žalobca za účelom plnenia svojho dlhu voči prvej stavebnej sporiteľni a.s.“ (č.l. 141 rub spisu) a „pretože má za to, že zaplatením týchto prostriedkov na v zmluve dojednaný účet si plnil svoj záväzok voči Prvej stavebnej sporiteľni, a.s., čím mu vzniklo právo na vyplatenie pohľadávky z účtu v banke“ (č.l. 141 rub spisu), odvolací súd napriek tomu, že tieto tvrdenia boli vyhodnotené ako novoty, poukazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorým sa stotožnil cez úpravu v a zdôrazňuje, že v prípade stavebného sporenia sa jedná o účelovú formu sporenia, pričom fond stavebného sporenia pozostáva z vkladov od účastníkov stavebného sporenia, úrokov, príspevkov zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky v podobe tzv. „štátnej prémie“, splátok istiny úveru a iných zdrojov ako bankového produktu. Je namieste pripomenúť, že zo žalobcom predloženej Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere uzatvorenej medzi Prvou stavebnou sporiteľnou, a.s. ako veriteľom a stavebným sporiteľom ako dlžníkom, t.j. úpadcom a spoludlžníkom t.j. žalobcom, vyplývalo, že základom pre poskytnutie mimoriadneho medziúveru bolo uzavretie zmluvy o stavebnom sporení, ktorý predstavuje formu sporenia s následným vytvorením právneho nároku na poskytnutie úveru, a to prebiehajúceho v dvoch fázach, a to vo fáze sporenia a druhej fáze úverovania. V rámci prvej fázy stavebného sporenia

sú uskutočňované vklady na účet a ich zhodnocovanie úrokom do určitej minimálnej sumy na čerpanie úveru, resp. po určitú minimálnu (bankou stanovenú) dobu, po ktorú sa vytvára fond sporenia, na ktorý nadväzuje úverová fáza s rôznymi typmi úverov ako stavebný úver, na ktorý má nárok stavebný sporiteľ zo zmluvy o stavebnom sporení, resp. medziúver a mimoriadny medziúver, na ktorý zásadne stavebný sporiteľ nemá nárok, ak nesplní niektorú zo zmluve stanovených podmienok uzavretia úverovej zmluvy. Konštatuje sa odvolacím súdom, že pri stavebnom sporení sa tak vytvára sporiaci účet, ktorý predstavuje vkladový účet určený na pravidelné sporenie, ktorého všeobecnou úpravou je a nasl. .

37. Súhlasí odvolací súd s okresným súdom, že definíciu vkladu bližšie upravuje Na základe zmluvy o vkladovom účte je peňažný ústav povinný prijať na účet peňažné vklady vykonané majiteľom účtu alebo platby uskutočnené v jeho prospech bez ohľadu na to, kto je majiteľom peňažných prostriedkov, ktoré sa týmto spôsobom na účet ukladajú. Majiteľovi účtu, tak ako správne ustálil okresný súd podľa odvolacieho súdu, vzniká právo, aby jemu alebo ním určeným osobám boli na jeho žiadosť alebo písomný príkaz, prípadne pri splnení dohodnutých podmienok vyplatené peňažné prostriedky z účtu alebo zostatok z účtu, ktoré predstavujú pohľadávku z účtu v peňažnom ústave. Tak ako konštatoval okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku aj v prípade, ak finančné prostriedky na sporiaci účet úpadcu ako majiteľa vkladového účtu uhradila iná osoba ako úpadca, v posudzovanej právnej veci žalobca, momentom pripísania finančných prostriedkov na účet sa tieto finančné prostriedky stávajú vlastníctvom banky, ktorá účet spravuje, pričom zostatok na tomto účte predstavuje len nárok osoby, pre ktorú sa účet vedie (v posudzovanej právnej veci úpadcu), a to nárok na vyplatenie aktívneho zostatku. Za majiteľa účtu je z pohľadu ustanovení o bežnom a vkladovom účte potrebné považovať osobu, pre ktorú peňažný ústav zriadil na základe zmluvy účet. Účet stavebného sporenia č. 0223679 3 05 zo dňa 03.09.2008 „s aktuálnym zostatkom 4.440,41 Eur“ je vedený na majiteľa účtu, ktorým je dlžník Z. I. (úpadca). Ak okresný súd vzhľadom na všetky skutočnosti, ktoré pri vykonanom dokazovaní vyšli najavo, ustálil, že postup „správcu konkurznej podstaty úpadcu, ktorý po zistení, že zostatok na účte vedený na meno úpadcu je kladný, zapísal uvedený majetok ako pohľadávku úpadcu voči dlžníkovi (Prvá stavebná sporiteľňa, a.s.) do súpisu konkurznej podstaty, súd vyhodnotil ako správny a súladný so zákonom. V posudzovanej právnej veci nepochybne ide o pohľadávku úpadcu ako majiteľa účtu voči banke, pričom otázka pôvodu finančných prostriedkov na účte v pomeroch prejednávanej veci je irelevantnou. Rovnako je zrejmé z vykonaných dôkazov, že právny titul plnenia žalobcu na vkladový účet úpadcu súvisí so záväzkom žalobcu vyplývajúcim z uzatvorenej Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, ktorú uzatvoril žalobca v postavení spoludlžníka spolu s úpadcom a veriteľom Slovenská sporiteľňa, a.s. dňa 28.11.2008“, tak s uvedeným sa odvolací súd stotožnil ako s vecne správnym záverom. Preto ak žalobca v žalobe poukazoval, na to „že predmetné finančné prostriedky vo výške 2987,80 Eur patria do výlučného vlastníctva žalobcu, pretože tento ich uhradil na účet veriteľa po vyhlásení konkurzu, v čase kedy bezpodielové spoluvlastníctvo medzi žalobcom a úpadkyňou už bolo zrušené ( )“ (č.l. 2 spisu) a v odvolaní uviedol, že „Preto ak žalobca uplatňuje právo na vylúčenie časti pohľadávky z účtu v banke, tak uplatňuje svoje majetkové právo k pohľadávke z účtu v banke, ktoré mu patrí preto, že toto právo vzniklo za trvanie BSM“, tak odvolací súd nemal priestor na konštatovanie presvedčivosti takejto argumentácie (s dôrazom na skutkovú odlišnosť) žalobcu vo vzťahu k správnosti záverov okresného súdu v napadnutom rozsudku.

38. Je namieste vzhľadom na výsledky odvolacieho konania, ktoré bolo limitované odvolacími dôvodmi žalobcu uviesť, že ak okresný súd konštatoval, že „postup správcu konkurznej podstaty úpadcu, ktorý po zistení, že zostatok na účte vedený na meno úpadcu je kladný, zapísal uvedený majetok ako pohľadávku úpadcu voči dlžníkovi (Prvá stavebná sporiteľňa, a.s.) do súpisu konkurznej podstaty, súd vyhodnotil ako správny a súladný so zákonom. V posudzovanej právnej veci nepochybne ide o pohľadávku úpadcu ako majiteľa účtu voči banke, pričom otázka pôvodu finančných prostriedkov na účte v pomeroch prejednávanej veci je irelevantnou. Rovnako je zrejmé z vykonaných dôkazov, že právny titul plnenia žalobcu na vkladový účet úpadcu súvisí so záväzkom žalobcu vyplývajúcim z uzatvorenej Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, ktorú uzatvoril žalobca v postavení spoludlžníka spolu s úpadcom a veriteľom Slovenská sporiteľňa, a.s. dňa 28.11.2008“, tak odvolací súd vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania, napriek odvolacím dôvodom žalobcu vyhodnotil tieto citované závery ako vecné správne a v podrobnostiach cez úpravu v , na ne odkazuje, tak ako sú uvedené v napadnutom rozsudku, keďže nemal dôvod sa od nich odkloniť.

39. Odvolací súd uvádza, že podľa výsledkov odvolacieho prieskumu v limitoch odvolania žalobcu nedošlo k nedostatkom v procesnom postupe súdu prvej inštancie, výsledkom ktorého by došlo k prijatiu prekvapivého (nepredvídateľného) rozhodnutia vo veci samej. Pri zhodnotení celého priebehu prvoinštančného konania mal žalobca, a to od momentu doručenia žaloby s prílohami okresnému súdu až do momentu vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania na pojednávaní dňa 19.11.2019, vytvorený dostatočný priestor pre produkovanie dôkazov voči žalovanému. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd zdôrazňuje, že pre rozhodnutie sporu je určujúce vykonané dokazovanie a z neho vyvodené skutkové a právne závery. S tým súvisí aj odvolateľom namietané zhodnotenie dôkazného bremena v spore. V nadväznosti na uvedené je potrebné uviesť, že pod dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 24. júna 2010). Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu v konaní. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 31. mája 2010). Bolo teda na žalobcovi, aby v zmysle bremena tvrdenia a dôkazného bremena preukázal vylučujúce právo, čo však tak podľa okresného súdu, ako ani odvolacieho súdu nepreukázal.

40. Je možné prijať záver podľa odvolacieho súdu, že odvolateľ v odvolaní teda v podstate vytýka rozhodnutiu súdu prvej inštancie, že sa nestotožnil s ním predkladaným hodnotením skutkového stavu a právnym názorom a že okresný súd v konečnom dôsledku vychádzal zo záveru o neunesení dôkazného bremena žalobcu vo vzťahu k jeho nároku, ktorý uplatnil žalobou. Nie je však možné dôvodne vytýkať súdu prvej inštancie, že sa vo svojom rozhodnutí v odôvodnení nevysporiadal s argumentáciou sporových strán podľa predstáv odvolateľa. V rámci celého prvoinštančného konania mal žalobca vytvorený dostatočný priestor pre produkovanie dôkazov na preukázanie svojho nároku uplatneného žalobou i preukázanie jej dôvodnosti. To, že súd prvej inštancie dospel k záveru o neunesení dôkazného bremena na preukázanie nároku uplatneného žalobou, ktorá bola v konečnom dôsledku zamietnutá, teda, že žalobca v spore neuspel, nie je možné interpretovať ako porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces. Z vyššie uvedeného vyplýva, že teda v danom prípade nejde ani o nepreskúmateľné súdne rozhodnutie, ale o rozhodnutie, s ktorého závermi, a to tak skutkovými ako aj právnymi, sa odvolateľ nestotožňuje. Polemizovanie - nespokojnosť odvolateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym posúdením sporu súdom prvej inštancie, pokiaľ sú dostatočne dodržané zákonné limity preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia ( ), nezakladá dôvodnosť odvolania podľa .

41. Vo vzťahu k svojmu rozhodnutiu a jeho dôvodom odvolací súd uvádza, že „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. ). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998)“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -30 zo dňa 26.11.2012).

42. Krajský súd po oboznámení sa s postupom okresného súdu konštatuje, že vydaniu napadnutého rozhodnutia predchádzala činnosť súdu prvej inštancie, ktorá neznemožnila žalobcovi ako sporovej strane realizáciu jej procesných oprávnení a ani žalobcovi nebola zmarená možnosť aktívnej účasti na konaní, súčasťou ktorej je aj navrhovanie dôkazov a ani nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. V konečnom dôsledku právo žalobcu na označovanie, navrhovanie dôkazov bolo žalobcom zrealizované, uplatnené, avšak je potrebné zvýrazniť, že v konečnom dôsledku je to len súd, ktorý rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná, resp. nevykoná.

43. Krajský súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

44. Ak bola žaloba žalobcu rozsudkom okresného súdu zamietnutá, tak toto rozhodnutie bolo krajským súdom potvrdené ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa , , keďže neboli splnené podmienky ani pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani pre jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie a v podrobnostiach odkazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu.

45. V závere odôvodnenia svojho rozhodnutia krajský súd opäť poukazuje na , . Pokiaľ odvolaním žalobcu neboli zadefinované konkrétne odvolacie dôvody k závislému výroku o trovách konania, tak následne ani krajský súd nepodroboval osobitnému prieskumu tento výrok, ktorý bol ako závislý od výroku vo veci samej rovnako potvrdený.

46. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s , . V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorému voči žalobcovi bol priznaný nárok na plnú náhradu trov tohto odvolacieho konania, o výške ktorej náhrady trov rozhodne okresný súd samostatným uznesením za aplikácie .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Podľa ust. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.