Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Co/22/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobkyne U. O., rod. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom V. P. F. XX, L. L., právne zastúpenej PRO iURE - advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Zámocká 32, 811 01 Bratislava 1, IČO: 36 869 830, proti žalovanej R. Y., rod. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom V. XX, XXX XX V., právne zastúpenej JUDr. Petrom Dlhopolčekom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Horná 51, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o určenie náhrady za užívanie spoluvlastníckeho podielu, o odvolaní žalobkyne a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. -1353 zo dňa 09. 12. 2019, takto

rozhodol:

I. Krajský súd rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým konanie o nároku za obdobie od 13. 10. 2006 do 22. 11. 2007 zastavil, p o t v r d z u j e ;

II. rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 5.735,- € s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 13. 12. 2010 do zaplatenia (výrok II.) a vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok III.), m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 5.818,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 30. 05. 2009 až do zaplatenia a vo zvyšku súd žalobu zamieta.

III. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd v poradí prvým výrokom konanie o nároku žalobkyne za obdobie od 13. 10. 2006 do 22. 11. 2007 zastavil a súčasne uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu bezdôvodného obohatenia sumu 5.735,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z uvedenej sumy od 13. 12. 2010 až do zaplatenia, všetko v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

2. V prejednávanej veci si žalobkyňa uplatnila voči žalovanej nárok, ktorý jej mal vzniknúť tým, že žalovaná užívala nehnuteľnosti, a to rodinný dom so súpisným číslom XX, ktorý sa nachádza v k.ú. G. V., zapísaný na LV č. XXX vedenom Správou katastra F. ( ďalej v texte „rodinný dom“ ), ako aj pozemky zapísané na LV č. XXX, vedenom Správou katastra F. ako parc. registra „C“ : č. XXX/X, XXX/X, XXX/ X, XXX/X,XXX/XX, XXX/XX a na LV č. XXX, vedenom Správou katastra F. ako parc. registra „E“ č. XXX ( ďalej v texte „pozemky“ ) vo väčšom rozsahu než pripadá na jej spoluvlastnícky podiel, a to za posledné 2 roky spätne od podania žaloby (14. 10. 2008). Výška nároku žalobkyne predstavovala po pripustení rozšírenia žaloby na pojednávaní dňa 12.04.2010 sumu 9.794,59 € s prísl.. Napriek tomu, že nárok žalobkyne bol jej právnym zástupcom označený ako nárok na náhradu za užívanie nehnuteľností, a to rodinného domu a pozemkov v podielovom spoluvlastníctve strán sporu (viď prednes právneho

zástupcu žalobkyne na pojednávaní dňa 19. 09. 2016), okresný súd svojím v poradí prvým rozsudkom č. k. -1023 zo dňa 19. 09. 2016 vyhodnotil tento nárok ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanej v zmysle ust. a o tomto nároku rozhodol tak, že konanie v časti sumy 406,19 €, úroku z omeškania za obdobie od 30. 05. 2009 do 13. 12. 2010 v časti 29,20 € a úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 406,19 € od 13. 12. 2010 až do zaplatenia zastavil aplikujúc ust. (ďalej v texte „CSP“) v spojení s , nakoľko žaloba bola čiastočne vzatá späť. Žalovanej súčasne uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu bezdôvodného obohatenia sumu 8.999,61 € , kapitalizovaný úrok z omeškania za obdobie od 30. mája 2009 do 12. 12. 2010 vo výške 1.075,68 €; ako aj úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 8.999,61 € od 13. 12. 2010 do zaplatenia, všetko v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

3. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -1062 zo dňa 30. novembra 2017 bol v poradí prvý rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 8.999,61 € s príslušenstvom a v závislom výroku o náhrade trov konania, zrušený a v tomto rozsahu bola vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Výrok, ktorým bolo konanie v časti sumy 406,19 € spolu s príslušenstvom v časti 29,20 € zastavené (výrok I.) a ktorým bola v prevyšujúcej časti žaloba zamietnutá (výrok III.), neboli odvolaním napadnuté, preto zostali nedotknuté v zmysle .

4. Krajský súd v Banskej Bystrici v uznesení č. k. -1062 zo dňa 30. 11. 2017 (ďalej v texte „zrušujúce uznesenie“) výslovne konštatoval, že v prejednávanej veci nejde o nárok z bezdôvodného obohatenia ale o nárok, ktorý vyplýva priamo z ust. , a , ktorého rozsah sa rovná nájomnému, ktorého výška zostala v konaní sporná. Krajský súd v Banskej Bystrici v zrušujúcom uznesení výslovne upravil okresný súd tak, že po zrušení a vrátení veci bude rozhodovať o uplatnenom nároku žalobkyne len za obdobie od 23. 11. 2007 do 12. 12. 2010 s odôvodnením, že dňom 13. 12. 2010 nadobudol právoplatnosť rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. vo veci zrušenia spoluvlastníctva medzi žalobkyňou a žalovanou. Z rozhodovacej činnosti odvolaciemu súdu bolo taktiež známe rozhodnutie Okresného súdu Zvolen vo veci sp. zn. , a to rozsudok zo dňa 12. 12. 2016 (č. l. 592 spisu), ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.813,02 € s príslušenstvom (v pôvodne platnej mene suma 54.619,80 Sk), keď v danom konaní mal súd za preukázané, že v rozhodujúcom čase, t. j. od 01. 12. 2004 do 13. 10. 2006 boli strany podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, a to rodinného domu a pozemkov ako aj to, že predmetné nehnuteľnosti užívala výlučne žalovaná, ktorá náhradu vo forme peňažného plnenia žalobkyni neposkytla. Okresný súd v uvedenej veci uzavrel, že žalobkyňa má nárok voči žalovanej za to, že neužívala spoločnú vec (rodinný dom) v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, a to v období od 01. 12. 2004 do 13. 10. 2006, t. j. za 682 dní. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -653 zo dňa 18. 07. 2017 vyplynulo, že rozsudok okresného súdu v uvedenej veci bol v celom rozsahu potvrdený a odvolací súd konštatoval aj správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, na ktoré v podrobnostiach odkázal ( ). Z dôvodov uvedeného rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici (č. k. -653 zo dňa 18. 07. 2017) nepochybne vyplýva, že žalobkyňou uplatnená výška náhrady za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu na spoločnej nehnuteľnosti za uplatnené obdobie voči žalovanej bola uplatnená dôvodne, čo do výšky 1.813,02 €, ktorá ostala predmetom sporu potom, čo ostalo právoplatné pôvodné rozhodnutie okresného súdu v časti, v ktorej vo zvyšku žalobu zamietol, ktorý výrok v odvolacom konaní odvolací súd potvrdil a nebol už teda predmetom konania po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu. Bolo preto úlohou okresného súdu v tejto prejednávanej veci po zrušujúcom uznesení rozhodnúť tak, že konanie o nároku žalobkyne za obdobie od 13. 10. 2006 do 22. 11. 2007 zastaví pre prekážku veci právoplatne rozhodnutej. Súčasne v zrušujúcom uznesení odvolací súd upriamil okresný súd na doplnenie dokazovania ohľadne určenia výšky finančnej náhrady za užívanie nehnuteľností žalovanou nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu, teda či a v akom rozsahu užívala žalovaná i podiel žalobkyne ohľadne rodinného domu a pozemkov, ktoré boli v ich podielovom spoluvlastníctve a aby odôvodnil, ako dospel k tomu, že suma ním priznaná zodpovedá sume, ktorú by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a čase za porovnateľné užívanie veci (v danom prípade spoluvlastníckeho podielu na nej).

5. Okresný súd v poradí druhým rozsudkom č. k. -1353 zo dňa 09. 12. 2019 ( ďalej v texte aj „napadnuté rozhodnutie“ ) opakovane vo veci rozhodol tak, že konanie o nároku žalobkyne za

obdobie od 13. 10. 2006 do 22. 11. 2007 zastavil, žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu bezdôvodného obohatenia sumu 5.735,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z uvedenej sumy od 13. 12. 2010 až do zaplatenia, všetko v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol.

6. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd opätovne aj po doplnení dokazovania konštatoval, že žalobkyňa svoj nárok uplatňuje voči žalovanej titulom vydania bezdôvodného obohatenia aplikujúc ust. . Viazaný právnym záverom odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení zastavil konanie o nároku žalobkyne za obdobie od 13. 10. 2006 do 22. 11. 2017 pre prekážku veci právoplatne rozhodnutej s odkazom na odôvodnenie v zrušujúcom uznesení.

7. V ďalšom sa okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zameral na vyhodnotenia dokazovania týkajúceho sa uplatneného nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia titulom užívania rodinného domu a pozemkov žalovanou. S poukazom na aplikačnú prax vyšších súdnych autorít (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ) skúmal, či žalovaná užívala rodinný dom s pozemkami nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, ktorý predstavoval v prípade rodinného domu aj v prípade pozemkov 5/12-in (42 % v pomere k celku). Zdôraznil, že žalobkyňa, ktorá podala žalobu a domáhala sa vydania bezdôvodného obohatenia, bola povinná v rámci dôkaznej ťarchy právne relevantným a presvedčivým spôsobom dokázať to, že žalovaná (jej setra) užívala rodinný dom a pozemky, ktoré boli v rozhodnom období v režime podielového spoluvlastníctva, nad rámec podielu na ňu pripadajúceho. Vykonaným dokazovaním mal okresný súd za to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanej, a to v časti týkajúcej sa užívania pozemkov. V konaní totiž podľa neho nebolo preukázané, že žalovaná užívala pozemky nad rámec vlastného podielu, teda že užívala viac ako 42 % celkovej výmery. Svedeckou výpoveďou A.. E. R. bolo preukázané, že záhrada mohla mať okolo XXXX m2, pričom žalovaná užívala len časť záhrady, a to v rozsahu maximálne do XXX m2 (17,6 %). Svedok A.. E. R. uviedol aj to, že ako sused strán sporu mal mnohokrát vizuálny kontakt na záhradu, ktorú žalovaná užívala. Uviedol, že v inkriminovanom období žalovaná sama podnikala, mala nedostatok voľného času, pretože podnikateľským aktivitám venovala celé dni, a to od skorých ranných hodín do neskorých večerných/nočných hodín, keď sa domov vracala autom po tom, ako porozvážala svoje zamestnankyne domov. Svedok podľa okresného súdu potvrdil, že žalovaná v rozhodnom období nechovala žiadne zvieratá, ktoré by mohli byť kŕmené čerstvou trávou alebo senom. Pokiaľ ide o ovocné stromy nachádzajúce sa v záhrade, svedok doplnil, že sú v dezolátnom stave, bez dlhodobého ošetrovania a ovocinárskej starostlivosti, bez hnojenia a pokiaľ išlo o vinič, potvrdil, že žalovaná mala úrodu možno na troch - štyroch koreňoch. Naviac okresný súd vykonal ohliadku miesta samého, kde zreteľne videl, že časť záhrady je obhospodarovaná, no väčšia časť ležala dlhodobo „úhorom“ bez obrábania. Už na prvý pohľad, podľa okresného súdu bolo vidieť, že ovocné stromy neboli dlhodobo ošetrované, mnohé trpeli chorobou, boli pokrútené s anomálnym tvarom kmeňa, a preto súd žalobu v tejto časti o nároku za užívanie pozemkov žalovanou, zamietol.

8. Okresný súd však považoval čiastočne nárok žalobkyne za daný, pokiaľ ide o majetkový prospech získaný žalovanou plnením bez právneho dôvodu tým, že užívala rodinný dom ako aj garáž ( postavená na M. parc. č. XXX/X o výmere XX m2 - pozn. odvolacieho súdu ) s altánom ( postavenom na parc. XXX/ X o výmere XX,XX m2 - pozn. odvolacieho súdu ), a to v celom rozsahu. Mal za preukázané, že žalovaná odmietala pustiť do rodinného domu žalobkyňu príp. tretie osoby, ktoré s ňou v čase konkrétnych návštev boli. V tomto rozsahu preto považoval nárok žalobkyne za opodstatnený, ak žalovaná užívala rodinný dom s garážou a altánkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu 5/12-in a pri výpočte výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal z nasledovného: Rozhodné obdobie výpočtu ustálil od 23. 11. 2007 do 12. 12. 2010, ktorým dňom bolo právoplatným rozhodnutím súdu zrušené podielové spoluvlastníctvo strán sporu a vec ( rodinný dom - pozn. odvolacieho súdu ) bola prisúdená do výlučného vlastníctva žalovanej. Okresný súd pri určení výšky bezdôvodného obohatenia žalovanou vychádzal zo znaleckého posudku Slovenskej technickej univerzity v Bratislave - Stavebnej fakulty Ústavu súdneho znalectva (ďalej v texte aj „STU“), ktorý bol podaný pod znaleckým úkonom č. 21/2013 a následne doplnený doplnkom č. 1 znaleckého úkonu č. 18/2014 k pôvodne podanému znaleckému posudku. Okresný súd uviedol, že z tohto posudku, narozdiel od ostatných vykonaných dôkazov - znaleckých posudkov, vychádzal z dôvodu, že ho považoval za obsahovo odborne najrozsiahlejšie spracovaný; s podrobným rozpisom jednotlivých položiek konkrétnych výpočtov indexácie a finálnych súm. Ani jeden z ďalších znaleckých posudkov, ktoré boli v rámci konania vypracované a súdu predložené, neboli tak rozsiahlo

vypracované ako tomu bolo práve v znaleckom posudku vypracovanom STU. Konkrétne okresný súd uviedol, že za obdobie od 23. 11. 2007 do 31. 12. 2007 bola ustálená znaleckým posudkom STU všeobecná hodnota nájmu stavby (rodinného domu, garáže a altánku) za rok 2007 vo výške 4.294,99 € ročne, z čoho na žalobkyňu pripadala suma (58 %), t.j. suma 2.491,- € ročne. Za jeden mesiac a 8 dní ( od 23.11.2007 do 31.12.2007 ) potom bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej predstavovalo sumu vo výške 263,- € (208,- € + 55,- €). Pre rok 2008 bola znaleckým posudkom STU ustálená všeobecná hodnota nájmu stavby ( rodinného domu, garáže a altánku ) vo výške 4.294,89 €, z čoho podiel na žalobkyňu pripadajúci bol podľa okresného súdu vo výške 2.491,- €. Všeobecná hodnota nájmu stavby ( rodinného domu, garáže a altánku ) pre rok 2009 bola ustálená na sumu 2.722,45 €, z čoho na žalobkyňu pripadla podľa výšky jej podielu suma 1.579,- € a pre rok 2009 bola všeobecná hodnota nájmu ustálená vo výške 2.547,48 €, z čoho na žalobkyňu pripadá suma 1.478,- €, kedy mesačná výška bezdôvodného obohatenia predstavovala sumu 123,12 € x 11 mesiacov + 12 dní z mesiaca december (47,66 €) = suma vo výške 1.402,- €. Celková výška bezdôvodného obohatenia potom podľa okresného súdu spolu predstavovala sumu 5.735,- €, na ktorú súd zaviazal žalovanú k povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie v tejto výške žalobkyni v napadnutom rozhodnutí a vo zvyšku uplatneného nároku žalobu zamietol.

9. Okresný súd priznal žalobkyni k vyššie uvedenej priznanej sume 5.735,- € aj príslušný úrok z omeškania aplikujúc ustanovenie Občianskeho zákonník a v spojení s nariadenia vlády SR č. v platnom znení, a to vo výške 9 % ročne od 13.12.2010 do zaplatenia.

10. O trovách konania rozhodol okresný súd aplikujúc ustanovenie §-u 255 a rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania, keďže žalobkyňa mala úspech vo veci sčasti a rovnako mala sčasti úspech i žalovaná.

11. Proti v poradí druhému rozsudku okresného súdu zo dňa 09. 12. 2019 podali odvolanie v zákonnej lehote žalobkyňa aj žalovaná.

12. Žalobkyňa odvolanie proti rozsudku okresného súdu odôvodnila tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Prioritne žalobkyňa namietala, že výrok okresného súdu o zastavení konania je zrejme nesprávny, a to z dôvodu, že v odôvodnení rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 16. 09. 2008 sp. zn. (v jeho právoplatnej časti) sa výslovne uvádza, že pokiaľ Okresný súd Zvolen priznal žalobkyni nárok na bezdôvodné obohatenie do minulosti, tak rozhodol nad rámec návrhu, nakoľko si žalobkyňa nárok na bezdôvodné obohatenie, resp. náhradu za užívanie vôbec neuplatnila. Zdôraznila, že rozhodnutie nemožno vykladať inak ako v súlade s jeho odôvodnením. Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej ako dovolací súd následne jeho rozhodnutím sp. zn. zo dňa 17. 12. 2009 zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu , na základe dovolania žalobkyne, avšak iba pokiaľ ide o nároky od 01. 12. 2004 do 13. 10. 2006 s tým, že zvyšok rozhodnutia napadnutý nebol. V časti, v ktorej rozsudok odvolacieho súdu napadnutý nebol sa stal rozsudok právoplatný s tým, že jeho výroky je nevyhnutné vykladať v zmysle odôvodnenia samotného tohto rozhodnutia, v ktorom sa výslovne uvádza, že pokiaľ ide o bezdôvodné obohatenie bol toho názoru, že súd prvého stupňa rozhodol o nároku, ktorý nebol v konaní ani uplatnený, čo znamená, že nárok, ktorý uplatnený nebol je možné na súde uplatniť a nemôže byť preto rozhodnutie odvolacieho súdu považované pri jeho uplatňovaní za res iudicata. Naviac aj samotná žalovaná sa vyjadrila, že odvolací súd vec správne právne posúdil a tvrdila, že žalobkyňa sa voči nej nikdy nedomáhala bezdôvodného obohatenia za minulé obdobie, ale domáhali sa len úpravy hospodárenia so spoločnou vecou smerom do budúcnosti. Po rozhodnutí dovolacieho súdu ( sp. zn. zo dňa 17. 12. 2009 - pozn. odvolacieho súdu ) odvolací súd, ktorý zrejme nechcel vykonávať sám dokazovanie podľa žalobkyne zrušil rozsudok Okresného súdu Zvolen s tým, že mu uložil ďalej konať už len o tej časti, ktorá bola napadnutá dovolaním, t. j. iba o nároku na bezdôvodné obohatenie za obdobie od 13. 10. 2006 do 22. 11. 2007. Vzhľadom na uvedené je podľa žalobkyne zrejmé, že námietka res iudicata neobstojí a ide len o účelové tvrdenie žalovanej. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd nesprávne právne posúdil námietku už rozhodnutej veci a nesprávne vyhodnotil následky vyplývajúce z rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 16. 09. 2008 pod sp. zn. , ktorý postup predstavuje vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

13. Ďalším odvolacím dôvodom žalobkyne bola skutočnosť, že okresný súd vôbec nerešpektoval odvolacím súdom opakovane zdôraznenú právnu kvalifikáciu jej nároku, teda že nejde o nárok na bezdôvodné obohatenie, ale o nárok na náhradu za užívanie spoločnej veci spoluvlastníkom v rozsahu presahujúcom spoluvlastnícky podiel. Ak by okresný súd uviedol vo výroku správnu kvalifikáciu (vo výroku II.), v takom prípade by žalobkyňa zmenu v tomto výroku nenavrhovala, avšak vzhľadom na nesprávnu kvalifikáciu, ktorá by mala byť rovnaká tak pri nadužívaní spoločných stavieb i spoločných pozemkov napadla žalobkyňa všetky výroky, teda aj výrok, ktorým jej bola priznaná suma 5.735,- € s príslušenstvom, nakoľko v prípade práva podielového spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu, nie je splnená ani jedna zo skutkových podstát vzniku bezdôvodného obohatenia.

14. Žalobkyňa v odvolaní namietala i výšku jej priznanej náhrady za to, že neužívala spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jej spoluvlastníckemu podielu, keď v prvom rade namietala nesprávnu aplikáciu rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , ktoré podľa nej riešilo inú skutkovú situáciu, než tú, ktorá bola predmetom tohto súdneho konania. Argumentácia použitá z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. je vytrhnutá z kontextu, keďže predmetné rozhodnutie rieši iný skutkový stav, a to skutkový stav, kde okrem spoluvlastníkov užívala spoločnú vec z ich rozhodnutia aj iná tretia osoba. Naviac žalobkyňa spochybnila právne závery okresného súdu s ohľadom na doplnenie dokazovania, v dôsledku ktorého okresný súd zásadne zmenil svoje závery, keď vykonané dokazovanie, či už ohliadka ako aj výsluchy svedkov jednoznačne potvrdilo jej tvrdenia o reálnom užívaní spoločných pozemkov výlučne žalovanou. Pred vykonaním ohliadky pri prvom rozhodnutí okresného súdu, tento na základe vykonaného dokazovania a charakteru pozemkov (zastavané pozemky a priľahlé pozemky slúžiace užívateľovi domu na okrasu - trávniky, tuje alebo ako zeleninová záhrada a ovocný sad) mal za preukázané, že žalovaná pozemky spolu s rodinným domom užívala a že vzhľadom na zlé vzťahy a konflikty žalobkyne a žalovanej, nemožno od žalobkyne čakať, že bude na spoločné pozemky chodiť a riskovať ďalší konflikt. Následne po tom, čo sa súd po vykonaní ohliadky musel presvedčiť, že na pozemky nie je iný normálny prístup, než cez vstupnú bránu a že veľká časť pozemku je zastavaná stavbami a potom, čo z výsluchov svedkov mohol zistiť, že žalovaná pozemky skutočne užívala, okresný súd prekvapivo zásadne zmenil svoj postoj a predchádzajúce závery a v napadnutom rozhodnutí vyslovil, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, hoci dodatočne vykonané dokazovanie správnosť jej tvrdení potvrdilo. Ohliadku vykonanú zákonným sudcom považovala za vykonanú tendenčne, keď tento prístup sa prejavil i v tom, že sudca nepripustil predloženie kópie listín nachádzajúcich sa v pripojených spisoch Okresného súdu Zvolen sp. zn. , , napriek tomu, že zdôraznila tvrdenia žalovanej v jej skorších písomných vyjadreniach a v zápisniciach z pojednávaní, na ktorých žalovaná opakovane uviedla, že rodinný dom aj pozemky sústavne užíva a riadne sa o ne stará. Aj v konaní vedenom pred Okresným súdom Zvolen sp. zn. bolo konštatované, že pozemky musia byť považované za nedeliteľné vzhľadom na to, že ide prevažne o zastavané pozemky, ako aj vzhľadom na veľmi zlé vzťahy žalobkyne a žalovanej. Žalovaná až neskôr začala účelovo tvrdiť, že sú jej pozemky na príťaž a vôbec ich neužíva, a ani to nie je schopná a že ich začala užívať až po vyporiadaní spoluvlastníctva. Napriek tomu, že sa okresný súd s týmito listinami a spismi skôr oboznámil a vychádzal z nich aj pri svojom prvom rozhodnutí, pri v poradí druhom rozhodnutí ich odignoroval. Navrhla preto, aby sa odvolací súd v rámci vykonávania dokazovania neoboznámil iba so zápismi z posledného pojednávania, na ktorom súd vydal napadnutý rozsudok, ale vypočul si aj celý zvukový záznam z posledného pojednávania, ktorý by mal byť súčasťou súdneho spisu, resp. aby si takýto záznam od súdu prvej inštancie vyžiadal. Opakovane preto žalobkyňa zdôraznila, že do rodinného domu prestala chodiť až potom, čo ju žalovaná v prítomnosti svedkov urážlivo verbálne napadla, vyhodila ju zo spoločných nehnuteľností a fakticky jej ich zakázala užívať so slovami, že tam už nikdy nevstúpi, a to napriek tomu, že na to žalovaná nemala žiadne právo. Je preto pochopiteľné, že si namiesto riskovania fyzického konfliktu uplatnila svoje právo na súde, pričom žalovaná jej nikdy nenavrhla, aby prišla a užívala spoločne s ňou pozemky. Má za to, že ak ju žalovaná vylúčila z užívania tým, že jej zabránila v prístupe k spoločnej veci, nemôže byť potom relevantné, či spoločnú vec aj skutočne žalovaná užívala alebo či ju z vlastného rozhodnutia neužívala. Spochybnila preto závery okresného súdu o rozsahu užívania pozemkov žalovanou, pretože žalovaná užívala celú plochu pozemkov o rozsahu XXXX m2, pričom z výpovede svedka R. jednoznačne vyplynulo, že žalovaná záhrady užívala. Záver okresného súdu je v priamom rozpore s vykonanou ohliadkou, ako i s výpoveďou tohto svedka. Navrhla, aby si odvolací súd vypočul výsluch svedka R. zo záznamu z posledného pojednávania, ktorý by mal byť súčasťou súdneho spisu. Okresný súd podľa nej dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam. Aj keby žalovaná užívala záhradu len v rozsahu 42 %, tak vzhľadom

na výlučné užívanie zastavaných plôch a nádvorí je povinná za toto výlučné užívanie zastavaných pozemkov platiť náhradu.

15. Pokiaľ ide o určenie výšky bezdôvodného obohatenia resp. skôr náhrady za užívanie spoločných nehnuteľností žalovanou nad rámec jej spoluvlastníckeho podielu, žalobkyňa v odvolaní konštatovala, že za správne považuje vyčíslenie náhrady v predchádzajúcom rozhodnutí okresného súdu ( v poradí prvý - pozn. odvolacieho súdu ), ktorý pri určení výšky vychádzal zo znaleckého posudku znaleckého úkonu č. 21/2013, ktorý vypracovala STU. V zmysle tohto znaleckého posudku po odpočítaní hodnoty altánku a garáže za obdobie od 14. 10. 2006 do 12. 12. 2010 predstavovala výška náhrady za užívanie spoločných nehnuteľností sumu 9.141,01 €.

16. V závere odvolania žalobkyňa vo vzťahu k úroku z omeškania namietala, že považuje za správne jeho vyčíslenie v predchádzajúcom rozhodnutí okresného súdu ( v poradí prvom - pozn. odvolacieho súdu ), v zmysle ktorého má za obdobie od 30. 05. 2009 do 12. 12. 2010 nárok na úrok z omeškania vo výške 1.075,68 €, ako aj úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 8.999,61 € od 13. 12. 2010 až do zaplatenia. Nie je preto zrejmé na základe čoho súd prvého inštancie v jeho druhom rozhodnutí zamietol jej nárok na úrok z omeškania za obdobie od 30. 05. 2009 do 12. 12. 2010, ktorý ňou bol riadne uplatnený. Mechanizmus výpočtu predmetného úroku z omeškania je zrejmý z jej vyjadrenia zo dňa 02. 11. 2009 s tým, že sa v zmysle znaleckých posudkov postupne znížil základ pre výpočet tohto úroku.

17. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhla, aby odvolací súd v odvolacom konaní nariadil pojednávanie a opätovne vykonal dokazovanie ohľadne užívania spoločných pozemkov, oboznámil sa s výsluchom svedkov Y. R. a A.. E. R. a oboznámil sa i s listinami obsahujúcimi skoršie vyjadrenia žalovanej v konaniach vedených na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. a sp. zn. . Opätovne navrhla posúdiť námietku res iudicata a vyhodnotiť účinky čiastočne právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu zo dňa 16. 09. 2008 sp. zn. na konanie vedené pod sp. zn. a na nároky žalobkyne v ňom uplatnené, oboznámil sa s odôvodnením uvedeného rozhodnutia a súčasne, aby prehodnotil právnu kvalifikáciu v zmysle aktuálnej judikatúry, teda aby zmenil jej právne posúdenie uplatneného nároku z bezdôvodného obohatenia na náhradu za užívanie spoločných vecí žalovanou v rozsahu nad rámec jej spoluvlastníckeho podielu.

18. Proti rozsudku okresného súdu podala v zákonnej lehote odvolanie i žalovaná. Prioritne namietala, že okresný súd napriek zrušujúcemu uzneseniu nesprávne kvalifikoval nárok žalobkyne ako nárok z titulu bezdôvodného obohatenia, preto jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

19. Žalovaná k nároku žalobkyne ohľadne uplatneného nároku za užívanie rodinného domu poukázala na to, že toto súdne konanie svojím spôsobom nadväzuje na predchádzajúce konanie, ktoré bolo vedené pred Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. . Už v tom konaní sa žalobkyňa domáhala voči nej úpravy užívania spoločných nehnuteľných vecí a určenia náhrady za užívanie spoluvlastníckeho podielu. Už v tom konaní žiadala, aby súd rozhodol tak, že je oprávnená užívať tieto nehnuteľnosti do zrušenia spoluvlastníctva a súd v tomto konaní aj rozhodol, a to tak, že je oprávnená užívať nehnuteľnosti k. ú. G. V. zapísané na LV č. XXX, a to rodinný dom v celosti. Tento rozsudok napadla odvolaním, o ktorom rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici a rozsudkom zo dňa 16. 09. 2008 pod č. k. a ktorý rozhodol tak, že v tejto časti žalobu zamietol. Nebolo jej teda určené ani právo a ani povinnosť užívať rodinný dom, nakoľko v dôsledku zmeny rozsudku odvolacieho súdu takémuto návrhu žalobkyne nebolo vyhovené. Ak žalovaná poukazovala na rozhodnutie odvolacieho súdu sp. zn. , uviedla, že z neho jednoznačne vyplýva, že nemala povinnosť uloženú súdom užívať rodinný dom, a teda nemožno sa v tomto smere odvolávať len na rozhodnutie súdu prvej inštancie. Z tohto dôvodu preto nemôže byť na základe tohto titulu daný ani základ nároku žalobkyne v prejednávanej veci. Žalobkyňa totiž nikdy nemala vôľu rodinný dom užívať, ale vždy mala záujem len na peňažnej náhrade. Žalobkyni ako majoritnej spoluvlastníčke rodinného domu v podiele 7/12-in nič nebránilo v tom, aby rozhodla o hospodárení so spoločnou vecou v zmysle tak, že tento bude užívať len ona. Odvolávať sa len na tú skutočnosť, že v dávnej minulosti sa pohádali a z tohto dôvodu už do rodinného domu nechodila, nenavštevovala ju, je pre účely tohto konania podľa nej a ňou uplatneného nároku za obdobie od 23. 11. 2007 do 12. 12. 2010 právne bezvýznamné. Žalobkyňa totiž ničím nepreukázala, že by jej v užívaní rodinného domu bránila, žiadne takéto súdne konanie proti nej neviedla, ale naopak vždy chcela len peniaze, a nie užívanie rodinného domu. Uvedené vyplýva aj z

odôvodnenia rozhodnutia Okresného súdu Zvolen sp. zn. , a to zo dňa 10. 06. 2020 vo veci zrušenia a vyporiadania ich podielového spoluvlastníctva.

20. S poukazom na ust. žalovaná v odvolaní namietala, že nárok žalobkyne je vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti uplatňovaný v rozpore s dobrými mravmi, preto okresný súd sa mal zaoberať aj týmito dôvodmi a žalobu zamietnuť. Touto právnou problematikou sa však okresný súd nezaoberal, v dôsledku čoho považuje jeho rozhodnutie za arbitrárne a nedostatočne odôvodnené. Doplnila, že každému je predsa známe, že pokiaľ sa v dome nebýva, tento sa neužíva, pravidelne sa nevykuruje a nevetrá, potom chátra a teda sa znehodnocuje. Ona naopak pokiaľ v dome bývala, starala sa oň, realizovala opravy a údržbu, uchovávala jeho reálnu hodnotu, ktorá bola nakoniec zohľadnená aj pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva strán sporu. Keďže žalobkyňa ani po zrušení veci nenavrhla dôkazy ani žiadnym dôkazom nepreukázala, že by jej z jej strany bolo bránené v užívaní rodinného domu v období od 23. 11. 2007 do 12. 12. 2010 a poukazovala len na predchádzajúce pojednávania o tom, že ju nevpustila do domu, ide o okolnosti z obdobia 90. rokov minulého storočia, ktoré s touto vecou nemajú žiadny súvis. V konaní bolo naopak preukázané, že v rodinnom dome po smrti svojho manžela v rozhodnom období bývala sama, jej dve dcéry v tomto období pracovali a bývali v L., teda nebola odkázaná pre potreby jej bývania užívať celý dom. Pokiaľ by žalobkyňa mala vôľu v tomto rodinnom dome bývať, nič jej v tom nebránilo.

21. Žalovaná ďalej v odvolaní namietala, že okresný súd opätovne pri určení výšky náhrady neuviedol žiadne myšlienkové postupy ani úvahy, na základe ktorých dospel k tomu, že suma uvedená v znaleckom posudku STU zodpovedá sume, ktorú by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a čase za porovnateľné užívanie veci. Podľa nej nie je možné riešiť výšku náhrady len s poukazom na znalecké dokazovanie, ktorú výšku považuje za nereálnu a nelogickú, ale zohľadniť aj bežné nájomné za byty v danej lokalite. Okresný súd sa však s touto problematikou nevysporiadal a aj v tomto rozsahu považuje rozhodnutie okresného súdu za arbitrárne. Neprihliadal tak na všetky dôkazy a skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo. Zdôraznila, že len Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity pristúpil k riešeniu tejto problematiky so všetkou zodpovednosťou, pričom v ostatných odborných posudkoch sa znalci nevyjadrovali ku skutkovým otázkam, ale riešili otázky právne a to, na základe akej právnej normy sa má postupovať pri vyčíslení uplatneného nároku. Naďalej zotrváva na tom, že pri určení výšky náhrady je potrebné vychádzať z obvyklého nájmu, za aký sa v danom mieste a čase obdobné nehnuteľnosti prenajímajú, a ak sa neprenajímajú, je potrebné vychádzať z nájomného, ktoré sa v danom mieste a v danom čase uhrádza za obecné a komunálne byty. Okresný súd mal preto použiť porovnávaciu metódu pri stanovení výšky nájomného, ktorá je nakoniec aj doporučená zo strany znaleckého ústavu v Žiline. Poukázala na potvrdenie z Obce V., ktorou porovnávacou metódou sa okresný súd taktiež nezaoberal. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil v časti, v ktorej jej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 5.735,- € s príslušenstvom tak, že v tejto časti žalobu zamieta a priznal jej náhradu trov konania.

22. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že zotrváva na svojich skutkových a právnych záveroch uvedených v odvolaní a súčasne zdôraznila, že odvolací súd v zrušujúcom uznesení výslovne uzavrel, že nárok žalobkyne na náhradu za neužívanie spoločnej veci - rodinného domu v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu vyplývajúci z ust. je daný. K tvrdeniu žalovanej, že nemala záujem dom užívať a nič jej nebránilo, aby ako majoritná spoluvlastníčka rozhodla o hospodárení so spoločnou vecou tak, že tento dom bude užívať len ona, uviedla, že práve žalovaná odmietala akýkoľvek spôsob vysporiadania. Keďže žalovaná spoločné nehnuteľnosti - rodinný dom a pozemky sama užívala, práve ona najprv ústretovo navrhla, aby spoločné nehnuteľnosti aj naďalej užívala sama žalovaná, avšak za náhradu, čo žalovaná odmietla. Naopak žalovaná vôbec nerešpektovala jej práva k spoločným nehnuteľnostiam, keď v určitom čase dokonca žalovaná dosiahla svoj zápis ako výlučnej vlastníčky spoločného rodinného domu do katastra nehnuteľností, a to na základe rozhodnutia obce o pridelení súpisného čísla, čo musela zvrátiť na základe určovacej žaloby a následne ju agresívnym spôsobom vyhodila zo spoločných nehnuteľností, čím ju z ich užívania úplne vylúčila. Nemožno od nej žiadať, aby sa vystavovala agresívnemu správaniu žalovanej, ktorá nikdy neuviedla, že by súhlasila s tým, aby spoločné nehnuteľnosti užívala. Súčasné tvrdenia žalovanej, že jej nebránila v užívaní spoločných nehnuteľností považuje za účelové a v rozpore s dokazovaním vykonaným v tomto konaní, ako aj v ostatných konaniach vedených pred Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. a . Výslovne odmietla, že by svoj nárok uplatňovala v rozpore s dobrými mravmi, pretože žalovaná ju sama vylúčila z užívania spoločných nehnuteľností, a to po celý čas od smrti ich otca v roku

1992 a svoje nároky si voči žalovanej v dedičskom konaní uplatnila len od roku 2004, a to v konaní vedenom pred Okresným súdom Zvolen sp. zn. a následne až v tomto konaní. Za obdobie od roku 1992 až do roku 2004 žalovaná neplatila žiadnu náhradu za užívanie spoločných nehnuteľností nad rámec svojho podielu. Okrem uvedeného sa okresný súd s danosťou nároku pokiaľ ide o rodinný dom vysporiadal. Práve ušetrené náklady žalovanej za obdobie od roku 1992 do roku 2004 ďaleko presahujú jej náklady na údržbu spoločných nehnuteľností, ktoré výlučne sama užívala a brala z nich tiež úrodu, o ktorú sa nikdy nedelila.

23. Žalobkyňa ďalej v písomnom vyjadrení doplnila, že argumentácia odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení ohľadne jej nároku vo vzťahu k rodinnému domu sa v celom rozsahu vzťahuje aj pre užívanie pozemkov. Žalovaná sa sama v konaniach vyjadrila, že pozemky v rozhodnom období užívala výlučne sama, udržiavala ich a zveľaďovala ich a jej užívanie potvrdil aj svedok R.. Pokiaľ ide o čas, kedy ju žalovaná vylúčila z užívania, uviedla, že tento stav kontinuálne trval až do vyporiadania spoluvlastníctva. Žalovaná neurobila nič, čím by tento stav zmenila a nikdy do momentu vyporiadania podielového spoluvlastníctva neuviedla, že by mohla spoločné nehnuteľnosti užívať aj ona. Práve naopak, ešte aj vo vyjadrení k odvolaniu voči rozsudku v konaní o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva žalovaná uviedla, že vždy sama spoločné nehnuteľnosti užívala a navrhla, aby boli prikázané do jej výlučného vlastníctva.

24. Na záver v písomnom vyjadrení žalobkyňa doplnila, že sa sústavne snažila o získanie prospechu z užívania a navrhovala rôzne modely s tým, že výlučné užívanie žalovanou za náhradu bola jedna alternatíva. Druhou však bolo rozdelenie užívania rodinného domu podľa poschodí s tým, že žalovaná by užívala spodnú časť, avšak práve vtedy na ňu žalovaná zaútočila a vyhodila ju z domu, čo potvrdila svedkyňa R. ako i svedok R.. K znaleckému dokazovaniu doplnila, že znalecké dokazovanie potvrdené dvomi znaleckými ústavmi považuje za správne, pričom znalci vychádzali pri znaleckom dokazovaní zo súdneho spisu a postupovali obvyklou metódou. Výsledky znaleckého dokazovania potvrdené dvomi znaleckými ústavmi je nutné rešpektovať a neexistuje žiadny dôvod na to, aby súd tieto výsledky nerešpektoval.

25. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že v časti nároku od 13. 10. 2006 do 22. 11. 2007 ide o obdobie, o ktorom už bolo právoplatne súdom rozhodnuté, a preto je potrebné v tejto časti konanie zastaviť pre prekážku veci právoplatne rozhodnutej. Uvedenú problematiku už rozoberala aj v jej odvolaní zo dňa 04. 11. 2016 a na tieto dôvody opakovane poukázala. Odvolací súd sa veľmi podrobne v zrušujúcom uznesení zaoberal touto problematikou a jeho rozhodnutie je v tejto časti určité a zrozumiteľné a na jeho obsah poukázala. Odvolací súd sa v zrušujúcom uznesení zaoberal i právnou kvalifikáciou nároku žalobkyne a je zrejmé, že okresný súd sa v tomto smere pri právnej kvalifikácii od týchto záverov odchýlil. V tejto súvislosti preto zdôraznila, že súd v prejednávanej veci koná o nároku žalobkyne za obdobie od 23. 11. 2008 do 12. 12. 2010, preto je bez právneho významu tvrdenie žalobkyne o tom, že spoločné nehnuteľnosti nemohla užívať už od roku 1993 a pod. Toto obdobie spätne pred 23. 11. 2007 dozadu sa v tomto konaní nerieši, a preto bolo na žalobkyni, aby v tomto smere navrhla dôkazy, ktoré by potvrdili, že v tomto období užívala všetky spoločné nehnuteľnosti a že jej bránila v tom, aby ona mohla tiež tieto nehnuteľnosti užívať. Keďže žalobkyňa žiaden takýto dôkaz nepredložila, nepreukázala základ nároku, a preto považuje rozhodnutie okresného súdu v časti, v ktorej žalobu zamietol, za vecne správne.

26. Žalovaná v písomnom vyjadrení zároveň uviedla, že nepochopila úvahu žalobkyne ohľadne prepočtu pozemkov a ich užívania, keď sa dopracovala k celkovej výmere XXXX m2, ktorú mala celú užívať, ktorá úvaha nie je ničím podložená a preukázaná a realita je taká, že neužívala pozemky v takej výmere, ktoré by boli zodpovedali výmere, ktorá pripadá na jej ideálny podiel. Doplnila, že pozemky potom, ako ich nadobudla do výlučného vlastníctva, začala užívať ako dôchodkyňa, a to po roku 2011. Tiež považuje za vecne správne rozhodnutie okresného súdu vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania za obdobie od 30. mája 2009 do 12. 12. 2010 vo výške 1.075,68 €.

27. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej k jej odvolaniu zotrvala na svojich doterajších vyjadreniach.

28. Krajský súd ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie žalobkyne ako aj žalovanej, preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle , z

dôvodov vymedzených v odvolaní žalobkyne a žalovanej podľa a na pojednávaní dňa 10. decembra 2020 rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 5.735,- € s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 13. 12. 2010 do zaplatenia (výrok II.) a vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok III.), podľa §-u 388 zmenil, pretože v tomto rozsahu neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.

29. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

30. Odvolací súd v prejednávanej veci nariadil pojednávanie v zmysle , keďže odvolací súd preskúmava správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie nielen po stránke právnej ale i po stránke skutkovej. Zmysel dokazovania v odvolacom konaní je daný charakterom preskúmavacieho odvolacieho konania, keď odvolací súd ako súd apelačný je zároveň súdom skutkovým. Právo odvolacieho súdu vykonávať dokazovanie neslúži odvolaciemu súdu na to, aby mohol preveriť správnosti skutkových zistení a skutkového záveru súdu prvej inštancie, pretože odvolací súd svojou činnosťou nadväzuje na konanie pred súdom prvej inštancie a v prípade, že opakuje či doplní dokazovanie, nie je viazaný skutkovým stavom zisteným prvoinštančným súdom a môže sám zistiť skutkový podklad pre svoje rozhodnutie. Odvolací súd je totiž pri svojom rozhodovaní vždy povinný vychádzať z dvoch typov poznatkov, a to jednak z poznatkov skutkových a jednak z poznatkov právnych. Obidva sú pre rozhodnutie odvolacieho súdu rovnako podstatné a možnú chybu prvoinštančného súdu v skutkových zisteniach, ale i jeho úvahách alebo v nekorektnosti právneho vyhodnotenia situácie, vo väčšine prípadov je možné napraviť práve odvolacím súdom na nariadenom pojednávaní, a to buď zopakovaním ako aj doplnením dokazovania. Táto povinnosť odvolacieho súdu vyplýva z princípu priamosti, ktorý v tomto prípade znamená, že odvolací súd nemôže dôkazy vykonané súdom prvej inštancie sám len prehodnotiť a zároveň je nevyhnutné zabezpečiť i princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia tak, aby obe strany mali možnosť vyjadriť sa ku skutkovým i právnym záverom odvolacieho súdu. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je nečakane založené na iných právnych záveroch než rozhodnutie súdu prvej inštancie, resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvej inštancie, nečakane založené, nepredvídateľne na iných nových dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, pričom strana sporu v danej procesnej situácii musí mať možnosť namietať, či už správnosť alebo nesprávnosť právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní.

31. Podľa vec môže byť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov.

32. Podľa podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci.

33. Okresný súd založil svoje rozhodnutie, na základe ktorého uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 5.735,- € s príslušenstvom na tom skutkovom a právnom základe, že ide o nárok žalobkyne titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd už vo svojom zrušujúcom uznesení (bod 22) výslovne konštatoval, že v prejednávanej veci nejde o nárok z bezdôvodného obohatenia ale o nárok, ktorý vyplýva priamo z ust. , , ktorého rozsah sa rovná nájomnému, ktorého výška zostala v konaní sporná. V konaní totiž nebolo sporné, že určité časové obdobie, a to konkrétne obdobie, za ktoré si žalobkyňa voči žalovanej uplatnila zaplatenie pôvodne sumy 168.943,05 Sk v pôvodne platnej mene, neskôr rozšírený o 4 186,71 € ( č.l. 95 spisu ) bola žalobkyňa so žalovanou subjektmi v právnom režime spoluvlastníkov, a to tak k rodinnému domu ako aj k pozemkom. Pokiaľ niektorý z podielových spoluvlastníkov užíva spoločnú vec nad mieru prislúchajúcu veľkosti jeho spoluvlastníckeho podielu, v dôsledku čoho ostatní spoluvlastníci vec nemôžu užívať v plnom rozsahu, aký im prináleží, vzniká im nárok na náhradu za neužívanie spoločnej veci. Predmetným nárokom sa zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky, napr. aj v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 24. 11. 2009, v ktorom podrobne odôvodnil, na základe akých právnych dôvodov uvedený nárok nemožno právne kvalifikovať ako nárok z bezdôvodného obohatenia. Výslovne je v ňom konštatované, že: „Ustanovenia o bezdôvodnom obohatení majú len podpornú povahu a ich použitie nemožno preto rozširovať na práva, ktoré sa opierajú o osobitné zákonné ustanovenia. Napokon v prípade práva podielového spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu, nie je splnená ani jedna zo skutkových podstát vzniku bezdôvodného obohatenia. Nejde totiž a to ani vtedy, ak spoluvlastník vec v celosti užíva bez dohody s ostatnými spoluvlastníkmi, o užívanie veci bez právneho dôvodu, a teda o majetkový

prospech získaný bez právneho dôvodu, ani o majetkový prospech získaný plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol, príp. získaný z nestatočných zdrojov (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30. mája 2000).“ Rovnaký právny záver zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v konaní vedenom pod sp. zn. zo dňa 27. 10. 2010, podľa ktorého nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu vyplýva z ust. a jeho nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu.

34. V posudzovanej veci je nesporné, že strany v rozhodnom období boli podielovými spoluvlastníkmi rodinného domu ( žalobkyňa v podiele 7/12-in a žalovaná v podiele 5/12-in ), že predmetný rodinný dom užívala v celosti žalovaná, ktorá žalobkyni náhradu vo forme peňažného plnenia neposkytla, keď sa nevedela dohodnúť o jej výške. Žalobkyňa sa bezpochyby domáhala peňažného plnenia voči žalovanej za to, že neužívala spoločnú nehnuteľnosť - rodinný dom v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, uplatnila teda právo, ktoré vyplýva z podielového spoluvlastníka a ktoré sa opiera o ust. . Žalobkyňa si na rovnakom skutkovom základe uplatnila nárok na náhradu aj vo vzťahu k pozemkom, ktoré boli v podielovom spoluvlastníctve strán sporu, a to žalobkyňa o podiele 5/12-in a žalovaná v podiele 5/12-in. Podiel 2/12-iny k celku pripadal na P. V., nar. XX.XX.XX, ktorá nie je stranou sporu a pôvodne podanú žalobu vzala späť ( uznesenie Okresného súdu Zvolen, č.k. - 358 zo dňa 09.06.2011).

35. Žalovaná v priebehu celého konania pred okresným súdom namietala dôvodnosť nároku, nakoľko tvrdila, že žalobkyňa nikdy nemala vôľu rodinný dom užívať a nič jej nebránilo v tom, aby ako majoritná spoluvlastníčka 7/12-in rozhodla o hospodárení so spoločnou vecou v zmysle tak, že tento bude užívať len ona. Okresný súd opakovane dôvodne poukázal na konanie vedené pred Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. , ktorým bolo rozhodnuté o oprávnení žalovanej užívať rodinný dom v celosti, a to až do doby zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam. Vo vzťahu k užívaniu rodinnému domu výlučne žalovanou okresný súd správne uzavrel, že nárok žalobkyne je v tomto rozsahu čo do základu daný aj s odkazom na výpovede svedkov, a to Y. R., E.. G. Y. a O. R., ktoré svedecké výpovede preukazujú, aj podľa odvolacieho súdu, že rodinný dom v rozhodnom období užívala výlučne žalovaná. Neužívanie spoločnej veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom, teda žalobkyňou, bolo dôsledkom užívania spoločnej veci druhým spoluvlastníkom, teda žalovanou, a to nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu. Žalovaná tak v rozhodnom období užívala spoločnú vec, a to rodinný dom výlučne sama v celom rozsahu ako celok, teda nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu (5/12-in), podieľala sa tak na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedala jej podielu a nie je pritom rozhodujúce, či tento stav vyplýval z dohody vlastníkov alebo by prípadne vyplýval z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, ako na to poukazovala žalovaná v odvolaní, alebo či ide o faktický stav (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). Z uvedeného je teda zrejmé, že dôvod, pre ktorý žalobkyňa spoločnú vec, a to rodinný dom neužívala, nie je právne významný (viď taktiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , v ktorom sa uvádza : „...Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný a rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou.“...). Napriek uvedenému odvolací súd k námietke žalovanej, že žalobkyni žiadnym spôsobom nebránila rodinný dom užívať, odvolací súd poznamenáva, že medzi stranami sporu nebola sporná skutočnosť, že žalobkyňa a žalovaná sú podielovými spoluvlastníčkami rodinného domu a ani to, že žalovaná fakticky užívala celý rodinný dom, teda aj v tej časti (ideálny podiel), ktorá patrila do spoluvlastníckeho podielu žalobkyne. Vzhľadom na túto skutočnosť je preto dôvodné, aby za toto užívanie poskytla spoluvlastníčke finančnú náhradu napriek tomu, že z dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa sa skutočne nedomáhala užívania rodinného domu, naopak sama navrhla, aby tento užívala žalovaná, avšak za finančnú náhradu. Je teda nepochybné, že žalovaná užívala rodinný dom aj nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu a medzi spoluvlastníkmi nedošlo k dohode o tom, že toto užívanie bude bezplatné. Je preto dôvodné a v súlade so súdnou praxou, aby sa takéto nadužívanie žalovaná druhej spoluvlastníčke poskytla finančnú náhradu. Ak naviac žalovaná namietala, že žalobkyňa

sa žiadnym spôsobom nepodieľala na nákladoch spojených s nehnuteľnosťami, v tejto súvislosti je nevyhnutné poukázať na to, že predmetné náklady a s tým súvisiace vynaložené finančné prostriedky žalovanou, mali byť uplatnené a zohľadnené pri rozhodovaní o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, nemohli byť preto zohľadňované v tomto konaní o zaplatení finančnej náhrady za užívanie podielu žalobkyne na spoločných nehnuteľnostiach. Takýto nárok preto nemôže byť vnímaný ako nárok, ktorý by si žalobkyňa uplatňovala voči žalovanej v rozpore s dobrými mravmi. V konaní totiž nebolo sporné, že žalovaná užívala rodinný dom aj nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu a keďže medzi spoluvlastníkmi nedošlo k dohode o tom, že toto užívanie bude bezplatné, nemožno mať za to, že ak za takéto „nadužívanie“ má žalovaná poskytnúť druhej spoluvlastníčke, teda žalobkyni, finančnú náhradu, ide o nárok v rozpore s dobrými mravmi.

36. Odvolací súd nemohol opomenúť konanie, vedené pred Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. , v ktorom sa žalobkyňa tiež v postavení navrhovateľky domáhala voči žalovanej v postavení odporkyne úpravy užívania spoločných nehnuteľností a určenia náhrady za užívanie spoluvlastníckeho podielu, a z návrhu zo dňa 02. 12. 2014 je uvedené, že jeho účelom je dohodnúť sa o spôsobe hospodárenia so spoločnými nehnuteľnosťami, práve z dôvodu, že ich užívala žalovaná bez toho, aby nejakým spôsobom poskytla navrhovateľom - teda aj žalobkyni v tomto konaní, náhradu za užívanie ich spoluvlastníckych podielov. Nebolo sporné, že medzi spoluvlastníkmi nebola v tom čase uzavretá dohoda o hospodárení so spoločnou vecou. Z tohto konania (sp. zn. ) vyplýva, že už v júli roku 2004 žalobkyňa navrhovala uzavretie zmluvy o nájme spoluvlastníckeho podielu rodinného domu, kde ako nájomca mala vystupovať žalovaná, k uzavretiu ktorej nedošlo, a nezhody medzi stranami sporu pretrvávali. V rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. -592 zo dňa 12. 12. 2016, okresný súd v bode 70. uzavrel, že bolo preukázané, že súrodenecké vzťahy medzi žalobkyňou a žalovanou boli a sú tak narušené, že nie sú schopné sa mimosúdne dohodnúť a všetko sa rieši súdnymi žalobami. Z tohto dôvodu už v uvedenom konaní neprihliadol na poukazovaný rozpor s dobrými mravmi zo strany žalovanej, keď žalovaná tvrdila, že konanie žalobkyne je šikanózne a má za to, že takéto konanie nemôže požívať súdnu ochranu. Tento stav nezhôd medzi stranami konania kontinuálne trval až do zrušenia a vyporiadania ich podielového spoluvlastníctva, ku ktorému došlo až v konaní vedenom pred Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. , a to rozsudkom Okresného súdu Zvolen č. k. -502 zo dňa 10. 06. 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -533 zo dňa 24. 11. 2010.

37. Odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že pri nároku na náhradu uplatnenú podielovým spoluvlastníkom za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, zásadne nie sú rozhodujúce dôvody, pre ktoré je spoluvlastník vylúčený z užívania spoločnej veci ale to, že spoluvlastník vec užíva nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu a za toto užívanie náhradu vo forme peňažného plnenia z užívania vylúčeného spoluvlastníka neposkytuje - čo by neplatilo len vtedy, ak by sa spoluvlastníci dohodli, že náhrada sa neposkytuje.

38. Keďže nebolo sporné, že žalovaná užívala rodinný dom výlučne sama nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu (5/12-in), v celom rozsahu a za toto užívanie náhradu vo forme peňažného plnenia z užívania vylúčenému spoluvlastníkovi (v podiele 7/12-in ) neposkytla, považuje odvolací súd uplatnený nárok žalobkyne na zaplatenie finančnej náhrady za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu rodinného domu čo do základu za dôvodný. Vo vzťahu k určeniu výšky finančnej náhrady za užívanie rodinného domu, okresný súd pri výpočte výšky náhrady požadovanej žalobkyňou vychádzal zo znaleckého posudku Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, Stavebnej fakulty Ústavu súdneho znalectva, ktorý bol podaný pod znaleckým úkonom č. 21/2013 a následne doplnený doplnkom č. 1 znaleckého úkonu č. 18/2014 k pôvodne podanému znaleckému posudku. Okresný súd ho považoval za znalecký posudok za obsahovo - odborne najrozsiahlejšie spracovaný; s podrobným rozpisom jednotlivých položiek konkrétnych výpočtov, indexácie a finálnych súm. Zdôraznil, že ani jeden zo znaleckých posudkov, ktoré boli v rámci konania vypracované a súdu predložené, neboli tak rozsiahlo vypracované, pričom o odbornosti súd nemal vôbec dôvod pochybovať. Odvolací súd sa s vyššie uvedeným záverom okresného súdu stotožňuje a dopĺňa, že v zrušujúcom uznesení okresnému súdu vytýkal nie to, že vychádzal pri určení náhrady z tohto posudku, ale to, že nevyhodnotil dôkazy vo vzájomnej súvislosti a neuviedol myšlienkové postupy a úvahy, prečo nezohľadnil aj iné posudky v konaní vypracované, prípadne dôkazy predkladané žalovanou, najmä potvrdenia z okolitých obcí. Tento nedostatok súvisiaci s nedostatočným odôvodnením v poradí prvého rozhodnutia okresný súd odstránil vyššie uvedeným spôsobom, a na doplnenie odvolací súd po tom ako zopakoval dokazovanie uvádza,

že výpočtom všeobecnej hodnoty nájmu porovnávaním sa zaoberal aj znalecký posudok STU v jeho Doplnku č.1, v ktorom výslovne uviedol, že tento výpočet nie je možné porovnávaním vykonať, pretože pre daný typ nehnuteľnosti nemal znalec k dispozícii podklady pre porovnávanie. Potvrdenia z S. V. a okolitých obcí, uvádzali výšku nájomného za rodinný dom vo vlastníctve obce, prípadne za byty vo vlastníctve obce, teda v prípade, keď rodinný dom neprenajímala fyzická osoba, a nebolo tak možné ustáliť tzv. obvyklý nájom, za aký sa v danom mieste a v čase obdobné nehnuteľnosti prenajímali. Z potvrdenia S. V. zo dňa 04. 04. 2014 (č. l. 748 spisu) výslovne vyplýva, že v tom čase starostka obce vydala potvrdenie, na základe ktorého potvrdila, že žiadna fyzická osoba v obci V. rodinný dom neprenajíma. Aj z potvrdenia S. P. V. zo dňa 04. 04. 2014 (č. l. 749 spisu) vyplýva, že S. P. V. neprenajíma žiadne priestory určené na bývanie a z potvrdenia od S. G. zo dňa 10. 04. 2014 (č. l. 750 spisu) vyplynulo len toľko, že v obci G. boli v uvedenom období na predaj štyri rodinné domy. Tieto potvrdenia preto nespochybnili závery znaleckého posudku, ktorý ustálil všeobecnú hodnotu nájmu rodinného domu, ktorý je predmetom posúdenia v tomto konaní. Slovenská technická univerzita v Bratislave pri vypracovávaní Doplnku č. 1 znaleckého úkonu č. 18/2014 k znaleckému posudku - znaleckému úkonu č. 21/2013 zo dňa 10. 07. 2014, na otázku položenú súdom, aby určil výšku nájomného za užívanie predmetných nehnuteľností na základe ustálenia všeobecnej ceny nehnuteľností a zistenia trhového nájomného v obci v danom čase a mieste, zodpovedal v jeho tretej časti. STU v znaleckom posudku stanovila všeobecnú hodnotu nájmu za pozemky a stavby za jednotlivé roky v rozhodnom období. Ministerstvo spravodlivosti SR po zadovážení si odborného stanoviska č. 14/2015 Technickej univerzity v Košiciach - Stavebnej fakulty - Znaleckého ústavu v odbore 37000 týmto odborným stanoviskom potvrdilo správnosť výpočtu výšky nájmu tak, ako boli tieto ustálené Doplnkom č. 1 znaleckého úkonu č. 18/2014 k znaleckému posudku - znaleckému úkonu č. 21/2013 zo dňa 01. 07. 2014.

39. Okresný súd vzhľadom na vyššie uvedené správne vychádzal pri určení náhrady za užívanie rodinného domu žalovanou, nad rámec spoluvlastníckeho podielu na ňu pripadajúceho, zo záverov znaleckého posudku vypracovaného STU, avšak nedôvodne započítal aj náhradu za užívanie garáže a altánku žalovanou. Okresný súd už v poradí prvom rozhodnutí odpočítal hodnotu altánku a garáže z hodnoty nájmu za stavby s tým, že altánok a garáž vybudovala výlučne žalovaná a v tomto rozsahu - v tejto časti náhrady aj konanie zastavil. Už na pojednávaní dňa 19. 09. 2016 v súlade so zákonným ustanovením žalobkyňa navrhla, aby súd vydal rozsudok, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu za užívanie nehnuteľností s tým, že čiastočne zobrala návrh späť, pretože zistila, že v znaleckom posudku je nesprávnosť, keď znalec do nehnuteľností, z ktorých počítal nájomné, zahrnul aj altánok a garáž. V tomto rozsahu došlo k späťvzatiu žaloby v dotknutej časti, namiesto pôvodne žalovanej istiny preto žiadala, aby súd zaviazal žalovanú o zaplatenie sumy 9.145,35 € s príslušenstvom a v tomto rozsahu došlo i k späťvzatiu žaloby, na základe čoho došlo k čiastočnému zastaveniu konania aplikujúc ust. okresným súdom, a v tomto rozsahu je rozhodnutie okresného súdu právoplatné. Rozporuplne preto vyznieva rozhodnutie okresného súdu v napadnutom rozhodnutí, pokiaľ ním priznal žalobkyni náhradu aj za užívanie rodinného domu spolu s garážou a altánkom, a to napriek tomu, že sa jej žalobkyňa po zastavení konania v tomto rozsahu nedomáha. Vzhľadom na uvedenú zmätočnosť rozhodnutia okresného súdu preto odvolací súd pristúpil do zopakovaní a doplnení dokazovania k výpočtu náhrady za užívanie rodinného domu žalovanou nad rozsah jej spoluvlastníckeho pomeru v období od 23.11.2007 do 12.12.2010, a to nasledovne:

40. V súlade so znaleckým posudkom STU bola východisková hodnota stavby - garáže, ako aj altánku pre nájom stanovená na začiatku rozhodného obdobia vo výške 9.498,34 € ( 6 554,04 € + 2 944 €), čo predstavuje 7,7 % z tejto hodnoty rodinného domu ( 123 032,87 €). Keďže za užívanie garáže a altánku žalobkyni náhrada neprináleží a v tomto rozsahu vzala žalobu späť, odvolací súd od výšky nájmu stanoveného posudkom STU pripadajúceho na rodinný dom spolu s garážou a altánkom, odpočítal primerane podiel pripadajúci na garáž a altánok. Nadväzujúc na uvedené potom odvolací súd, vychádzajúc zo znaleckého posudku STU v znení jeho Doplnku č. 1, určil náhradu za užívanie rodinného domu za rok 2007 vo výške 258,40 €. K uvedenej sume dospel odvolací súd na základe toho, že nájomné za stavbu - rodinný dom v zmysle znaleckého posudku predstavuje všeobecná hodnota nájomného vo výške 4.367,49 €, pričom náhrada je za uvedený rok priznávaná iba za obdobie od 23. 11. do 31. 12. 2007, teda jeden mesiac vo výške 363,95 € mesačne. Za 40 dní ( od 23.11.2007 do 31.12.2007 ) ide o sumu 40krat 11,96 € ako denné nájomné = 480 €. Suma 258,40 € predstavuje podiel 7/12-in (7/12 zo 480 = 280 - 7,7 %, t. j. 21,56 € = 258,40). Za rok 2008 bola všeobecná hodnota nájmu rodinného domu určená sumou 4 294,99 €. Náhrada za užívanie rodinného domu žalovanou predstavuje v súlade so znaleckým posudkom STU sumu 3 964,29 €, čo zodpovedá všeobecnej hodnote nájmu rodinného

domu po odpočítaní 7,7 % za garáž a altánok ( 4 294,99 - 330,70 ).Podiel pripadajúci na žalobkyňu 7/12-in zo sumy 3 964,29 potom predstavuje sumu 2.312,50 €. Za rok 2009 predstavuje náhrada za užívanie rodinného domu v zmysle znaleckého posudku sumu 2.722,45 €, preto výška všeobecného nájomného - náhrady vo výške 7/12-in zo sumy 2.722,45 € po odpočítaní náhrady za altánok a garáž vo výške 210,- € ( 7,7%) predstavuje sumu 1.465,60 €. Za rok 2010 predstavuje náhrada za užívanie 7/12- in rodinného domu sumu 1.300,40 €. Uvedená suma je výsledkom odpočítania zo všeobecnej hodnoty nájomného za rodinný dom určenej znaleckým posudkom vo výške 2.547,48 € po odpočítaní 19 dní v mesiaci december v roku 2010 ( mínus 71,25 € ) a po odpočítaní 7,7 %, t. j. 196,20 €, ktorá suma predstavuje náhradu za garáž a altánok ( 7/12-in z 2 351,30 = 1 371,60 - 71,25 = 1 300,40). Spolu tak náhrada za užívanie rodinného domu žalovanou nad rámec na ňu pripadajúceho spoluvlastníckeho podielu, ktorú je povinná poskytnúť žalobkyni ako podielovej spoluvlastníčke v podiele 7/12-in k celku, predstavuje sumu 5.337,- € ( ako súčet náhrady za rok 2007 - 258,40, za rok 2008 - 2 312,50, za rok 2009 - 1 465,60, za rok 2010 - 1 300,40 ) za obdobie od 23.11.2007 do 12.12.2010.

41. Pokiaľ ide o užívanie spoločných pozemkov žalovanou, ktoré sú vedené na liste vlastníctva č. XXX pre k. ú. G. V., ide o pozemky registra „C“ : parcelu č. XXX/X o výmere XXX m2, zastavaná plocha a nádvorie, na ktorej je postavený rodinný dom, parcelu č. XXX/X o výmere XX m2, zastavaná plocha a nádvorie, na ktorej je postavená garáž, parcelu č. XXX/X o výmere XXXX m2 vedenú ako záhrada, parcelu č. XXX/X o výmere XXX m2 vedenú ako záhrada, parcelu č. XXX/XX o výmere XX m2 vedenú ako vodná plocha, kde ústi žľab na odvod zrážkovej vody, parcelu č. XXX/XX o výmere XXX m2 vedenú ako zastavaná plocha a nádvorie, kde v tejto časti ide o tzv. spoločný dvor, na ktorom je postavený altánok. V podielovom spoluvlastníctve bol až do zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva aj pozemok vedený na LV č. XXX pre k.ú. G. V., a to parcela U. č. XXX o výmere XXX m2 - vedená ako orná pôda. V prípade týchto pozemkov žalovaná vystupovala až do zrušenia a vyporiadania nehnuteľností ako podielová spoluvlastníčka v podiele 5/12-in a žalobkyňa v podiele 5/12- in. Okresný súd vo vzťahu k pozemkom, ktoré sa nenachádzajú pod stavbami vo výlučnom užívaní žalovanou v rozhodnom období ( parc. M. č. XXX/X, XXX/X, a parc. U. XXX ) dospel k správnemu skutkovému a právnemu záveru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno v tomto rozsahu o nároku na zaplatenie náhrady za „nadužívanie“ pozemkov žalovanou, v časti týkajúcej sa užívania záhrad a priľahlých pozemkov nachádzajúcich sa okolo stavieb. Odvolací súd aj vzhľadom na dokazovanie vykonané okresným súdom a po jeho doplnení a zopakovaní na pojednávaní dňa 10.12.2020 ( závery z ohliadky na mieste samom, ako aj výpovede svedkov, najmä svedka A.. E. R., ktorú spochybňovala v odvolacom konaní žalobkyňa ) dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že pozemky a to konkrétne parcelu M. č. XXX/X a parcelu M. č. XXX/X vedené ako záhrady ( spolu o výmere XXXX m2 ), užívala žalovaná nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu 5/12-in. Zo svedeckých výpovedí ako i ohliadky samej vyplýva, že žalovaná užívala len časť tejto záhrady, a na tomto skutkovom a právnom závere nemení nič ani skutočnosť, že k ohliadke vykonanej súdom na mieste samom došlo až potom, ako bolo podielové spoluvlastníctvo strán sporu zrušené a vyporiadané. Naopak, je možné predpokladať, že ak žalovaná aj po zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlatníctva pozemky v rozsahu pripadajúcom na záhrady neužíva nad rozsah svojho pôvodne určeného spoluvlastnícke podielu, potom ani pred týmto zrušením záhrady vo väčšom rozsahu neužívala. V tejto súvislosti totiž odvolací súd poukazuje i na svoje skoršie zrušujúce uznesenie, v ktorom výslovne uviedol, že nárok na finančnú náhradu nevzniká v prípade, ak spoluvlastník ( žalovaná ) užíva len časť veci ( parcely) v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, preto v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu. Aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. vyplýva, že dôvod , pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný. Len v takomto prípade sa totiž spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. To, že by žalovaná užívala záhrady o výmere viac ako XXXX m2 nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu ( cca XXX m2) však v konaní nebolo preukázané a v tomto rozsahu odkazuje odvolací súd na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v bode 14. Je nutné zdôrazniť, že nie je rozhodujúce, či tento stav vyplýval z dohody spoluvlastníkov, z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či išlo len o stav faktický. Pri nároku na náhradu uplatnenú podielovým spoluvlastníkom za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, zásadne nie sú rozhodujúce totiž dôvody, pre ktoré je spoluvlastník vylúčený z užívania spoločnej veci ale to, že spoluvlastník vec užíva nad rozsah a za toto užívanie náhradu vo forme peňažného plnenia z užívania vylúčenému spoluvlastníkovi neposkytuje, čo by však neplatilo len v tom prípade, ak by sa spoluvlastníci dohodli, že náhrada sa poskytovať nemá.

42. Nedôvodnou je námietka žalobkyne, že v prejednávanom prípade je rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. neaplikovateľné. To, že v tam uvedenom prípade bola časť spoločnej veci užívaná aj treťou osobou nič nemení na jeho právnych záveroch vo vzťahu spoluvlastníkov spoločnej veci navzájom. Rozhodnutie vychádzalo z právneho záveru dovolacieho súdu, ktorý sa zaoberal aj vzťahom spoluvlastníkov navzájom, teda nie vo vzťahu k tretej osobe, a výslovne uviedol, že : „Nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Obč. zákonníka. Jeho nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich) spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický stav. Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný a rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou. Pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci však nemusí byť rozhodujúca len veľkosť užívanej časti veci (výmera časti pozemku), ale rozhodujúca môže byť úžitková (hospodárska) hodnota užívanej časti veci, ak je táto hodnota, vzhľadom na konkrétne okolnosti, u jednotlivých častí veci, rozdielna.“

43. Okresný súd však nedôsledne nerozlíšil, že pozemky nachádzajúce sa pod stavbami, ktoré žalovaná užívala v celom rozsahu, teda nad rámec na ňu pripadajúceho spoluvlastníckeho podielu, bez pochýb užívala tiež v celom rozsahu. Je v rozpore s princípmi formálnej logiky, aby žalovaná neužívala pozemky pod stavbami a spoločný dvor sprístupňujúci vchod do rodinného domu, garáže aj altánka, ak tieto stavby užívala výlučne ona a ako už vyššie ustálil okresný aj odvolací súd tieto stavby: rodinný dom, garáž aj altánok užívala žalovaná v celom rozsahu. Odvolací súd uvedený nesprávny skutkový a právny záver okresného súdu vo vzťahu k pozemkom nachádzajúcim sa pod stavbami a spoločný dvor posúdil ako pozemky, ktoré žalovaná užívala v celom rozsahu, nad rámec jej spoluvlastníckeho podielu k nim ( 5/12- in ), odstránil a vzhľadom na záver o čiastočnom nároku žalobkyne vo vzťahu k pozemkom pod stavbami a spoločný dvor priznal žalobkyni náhradu za ich užívanie v období od 23.11.2007 do 12.12.2010 v súlade so závermi znaleckého posudku STU vo vzťahu k týmto pozemkom ( parcely registra „C“ : č. XXX/X - pozemok pod rodinným domom, č. XXX/X - parcela pod garážou, č. XXX/XX ako parcela na ktorej je žľab vyúsťujúci z rodinného domu a č. XXX/XX - spoločný dvor, na ktorej je postavený altánok) spolu vo výške 181,- €. Celková suma predstavuje súčet súm za jednotlivé roky nasledovne :

- rok 2007 - 8,80 € ; ako podiel 5/12-in zo sumy 194,80 nájomné za rok, čo predstavuje mesačne 81,20 €, denne 0,22 €. Za obdobie od 23.11.2007 do 31.12.2007 ( 40 dní užívania v roku 2007 ) ide o sumu 0,22 krát 40 = 8,80;

- rok 2008 - 77,30 €; ako podiel 5/12-in zo sumy 185,50 nájomné za rok,

- rok 2009 - 48,60 €; ako podiel 5/12-in zo sumy 116,73 € nájomné za rok

- rok 2010 - 46,30 €; ako podiel 5/12-in zo sumy 121,30 € nájomné za rok ( 50,54 ) , po odpočítaní obdobia po zrušení podielového spoluvlastníctva dňa 12.12.2010 vo výške 4,24 €.

44. Odvolací súd považoval nárok žalobkyne za daný že čo do rozsahu sumy 5.518,- €, ktorá suma zodpovedá náhrade za užívanie rodinného domu, a to vo výške 5.337,- € (ako súčet náhrady za roky 2007 až 2010: 258,40 € + 2.312,50 € + 1.465,60 € + 1.300,40 € a z náhrady za užívanie pozemkov, spolu vo výške 181 €. Túto náhradu priznal odvolací súd spolu s príslušenstvom, a to úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 30. mája 2019 z priznanej sumy, od ktorého času si žalobkyňa úrok z omeškania uplatnila, a to až do zaplatenia v súlade s ust. . Žalovaná sa dostala do omeškania s plnením peňažného dlhu, preto si žalobkyňa dôvodne v konaní uplatnila aj úrok z omeškania za obdobie od 30. mája 2009, ktorý bol súdom vyčíslený v súlade s nariadenia vlády Slovenskej republiky č. účinného v čase, kedy sa žalobkyňa dostala do omeškania, teda výška predstavovala v dotknutom období 9 %. Ak okresný súd v tomto rozsahu úrok z omeškania

od 30.05.2009 nepriznal, jeho rozhodnutie je v tomto rozsahu zmätočné, keďže žalobkyňa svoj nárok na príslušenstvo riadne uplatnila, domáhala sa ho vo výške 9 % ročne v súlade s platnou právnou úpravou, nebol dôvod ho nepriznať. Pokiaľ bolo konanie o úroku z omeškania v časti 29,20 € za obdobie od 30.05.2009 do 13.12.2010 zastavené rozsudkom okresného súdu v poradí prvom, a v tomto rozsahu nadobudlo právoplatnosť, išlo o zastavenie konania o úroku z omeškania len vo vzťahu k istine 406,19 €, v ktorom rozsahu vzala žalobkyňa žalobu čiastočne späť.

45. S poukazom na zhora uvedené skutkové a právne závery, odvolací súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol ako nedôvodnú. Nemohol prihliadať na námietku žalobkyne, aby súd prihliadal na výpovede žalovanej a celkovo na konanie vedené na Okresnom súde Zvolen, sp. zn. č. k. o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, či na konanie vedené pred Okresným súdom Zvolen, č.k. , ak namietala, že sa okresný súd s obsahom uvedených konaní neoboznámil. Aj po doplnení a zopakovaní dokazovania je však nutné uviesť, že výpovede žalovanej v iných konaniach ( sp. zn.13C/172/2004, ) je nutné ponímať aj s jej snahou upraviť práva a povinnosti strán sporu ako spoluvlastníčok do budúcna, a jej vôlu nehnuteľnosti v ich podielovom spoluvlastníctve úžívať do budúcna tak, aby nezhody medzi nimi nevznikali a vzťahy boli do budúcna upravené. Iné predpoklady uplatnenia nároku sú v konaní o určenie a zaplatenie náhrady za užívanie spoluvlastníckeho podielu a iné v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, kde ide o úpravu vzťahov do budúcna, a účelom tohto vyporiadania bolo účelné užívanie nehnuteľností len jednou zo strán sporu. Narozdiel pri určení náhrady, čo je predmetom tohto konania, sa skúma, či žalovaná fakticky užívala rodinný dom a pozemky avšak len nad rozsah na ňu pripadajúceho podielu. Účel žalobkyňou označených konaní a v nich učinených výpovedí žalovanou, nemožno bez posúdenia predmetu každého konania zvlášť prelínať a vytrhnúť z kontextu jej prejavenej vôle.

46. Pokiaľ ide o v poradí prvý výrok napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktorým konanie o nároku žalobkyne za obdobie od 13. 10. 2006 do 22. 11. 2007 zastavil, v tomto rozsahu odvolací súd s poukazom na ust. , rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne správne. Odvolací súd odkazuje na svoje odôvodnenie v zrušujúcom uznesení a poukazuje opätovne na predmet a rozsah dovolacieho konania vedeného pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky sp. zn. vo vzťahu ku konaniu vedenom na Okresnom súde Zvolen, sp. zn. .

47. Z obsahu spisu Okresného súdu Zvolen sp. zn. nepochybne vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Zvolen zo dňa 22. 11. 2007 bolo rozhodnuté o uplatnenom nároku žalobkyne proti žalovanej za obdobie od 01. 12. 2004 do 22. 11. 2007 z titulu bezdôvodného obohatenia. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici v č. k. zo dňa 16. 09. 2008 bolo rozhodnuté tak, že v časti rozsudku, v ktorej okresný súd návrh žalobkyne zamietol, rozsudok potvrdil a v časti, v ktorej okresný súd žalobkyni vyhovel, tento rozsudok zmenil a žalobu v tejto časti zamietol. Teda odvolací súd zamietol aj výrok, ktorým okresný súd rozhodol tak, že žalovaná je oprávnená užívať rodinný dom a súčasne odvolací súd zamietol žalobu žalobkyne aj v tej časti, v ktorej okresný súd priznal žalobkyni náhradu za užívanie nehnuteľnosti za obdobie od 01. 12. 2004 do 22. 11. 2007. Aj z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. -162 zo dňa 22.11.2007 (strana 9, odsek prvý) vyplýva, že súd zaviazal žalovanú na zaplatenie vyššie uvádzanej sumy s tým, že poukazuje na to, že rozsudok bol vydaný ku dňu 22. 11. 2007 a v predmetnom prípade bolo možné rozhodnúť o bezdôvodnom obohatení len za predchádzajúce obdobie, teda nebolo možné rozhodnúť o bezdôvodnom obohatení do budúcna tak, ako sa toho domáhala žalobkyňa, preto v tejto časti súd v prevyšujúcej časti návrh zamietol. Okresný súd preto o nároku žalobkyne rozhodol odo dňa 01. 04. 2004 až do 22. 11. 2007 (kedy bol tento rozsudok vyhlásený). Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podali odvolanie všetci účastníci konania s tým, že v časti, v ktorej súd rozhodol o nároku žalobkyne na zaplatenie sumy 86.965,20 Sk v pôvodne platnej mene, a to za obdobie od 01. 12. 2004 do 22. 11. 2007 zmenil tak, že návrh zamietol. Nie je v tomto prípade podstatné, na základe akého dôvodu k zmene rozhodnutia o uplatnenom nároku žalobkyne voči žalovanej za obdobie od 01. 12. 2004 do 22. 11. 2007 došlo, nakoľko i prípadná zmena kvalifikácie nároku uplatneného žalobou nie je pre súd záväzná. Súd nie je viazaný právnym posúdením veci účastníkmi (stranami), nakoľko súdu prislúcha právne hodnotenie súdnej veci a je jeho povinnosťou posúdiť zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení. Žalobkyňa v konaní a v samotnej žalobe vyvodzovala svoj nárok na požadované peňažné plnenie ňou opísaným skutkovým stavom, podstatou ktorého bolo, že žalovaná užíva spoločnú vec nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu. Uvedeným skutkovým vymedzením žalobkyňa splnila povinnosť opísať v žalobe rozhodujúce skutočnosti a nebola povinná skutkový rámec veci právne vyhodnotiť a

zdôvodniť, lebo je vždy vecou súdu, aby podal právnu kvalifikáciu žalobou uplatneného nároku. Krajský súd v Banskej Bystrici č. k. rozsudkom zo dňa 16. 09. 2008 preto o nároku žalobkyne za obdobie od 01. 12. 2004 do 22. 11. 2007 rozhodol tak, že v tomto rozsahu nárok žalobkyne zamietol. Ak aj žalobkyňa dovolaním napadla rozsudok odvolacieho súdu ( zo dňa 16. 09. 2008) dovolací súd v konaní vedenom pod sp. zn. výslovne uviedol, že v dovolaním napadnutej časti v sume 54.619,80 Sk v pôvodne platnej mene vec zrušil a vrátil na ďalšie konanie, pričom išlo o obdobie žalobkyňou dovolaním napadnuté, a to od 01. 12. 2004 do 13. 10. 2006, ktorá skutočnosť je konštatovaná aj na strane 3 uznesenia dovolacieho súdu. Aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. -295 zo dňa 17. 12. 2009 vyplýva, že dovolanie bolo podané v časti, v ktorej nebola žalobkyni 1/ priznaná náhrada za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu žalovanou v období od 01. 12. 2004 do 13. 10. 2006. V uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -321 zo dňa 29. 06. 2010 odvolací súd konštatoval, že predmetom odvolacieho konania, a teda konania vôbec, je suma 54.619,80 Sk v pôvodne platnej mene, ktorá predstavuje náhradu za užívanie nehnuteľností, ktorá je v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne a žalovanej, a to za obdobie od podania návrhu v tejto veci, t. j. od decembra 2004 do 13. 10. 2006 tak, ako bol tento nárok vymedzený podaným dovolaním.

48. Konanie o nároku žalobkyne voči žalovanej za obdobie od 13. 10. 2006 do 22. 11. 2007, či už titulom užívania spoločnej veci žalovanou nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu alebo z titulu vydania bezdôvodného obohatenia bol Krajským súdom v Banskej Bystrici dňa 16. 09. 2008 (č. k. ) zamietnutý, toto obdobie dovolaním žalobkyne napadnuté nebolo a dovolací súd teda ani o tejto časti zamietnutého nároku rozhodnúť nemohol. Okresný súd preto po zrušení a vrátení veci bude rozhodovať o uplatnenom nároku žalobkyne len za obdobie od 23. 11. 2007 do 12. 12. 2010 (nakoľko dňom 13. 12. 2010 nadobudol právoplatnosť rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. vo veci zrušenia spoluvlastníctva). Z rozhodovacej činnosti odvolacieho súdu je tomuto taktiež známe rozhodnutie Okresného súdu Zvolen vo veci sp. zn. , a to rozsudok zo dňa 12. 12. 2016 (č. l. 592), ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.813,02 € s príslušenstvom (v pôvodne platnej mene suma 54.619,80 Sk), keď v danom konaní mal súd za preukázané, že v rozhodujúcom čase, t. j. od 01. 12. 2004 do 13. 10. 2006 boli strany podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, a to rodinného domu a pozemkov, ako aj to, že predmetné nehnuteľnosti užívala žalovaná, ktorá náhradu vo forme peňažného plnenia žalobkyni neposkytla. Okresný súd v uvedenej veci uzavrel, že žalobkyňa má nárok voči žalovanej za to, že neužívala spoločnú vec (rodinný dom) v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, a to v období od 01. 12. 2004 do 13. 10. 2006, t. j. za 682 dní. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -653 zo dňa 18. 07. 2017 vyplynulo, že rozsudok okresného súdu v uvedenej veci bol v celom rozsahu potvrdený a odvolací súd konštatoval aj správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, na ktoré v podrobnostiach odkázal ( ). Z dôvodov uvedených v rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici (-653 zo dňa 18. 07. 2017) nepochybne vyplýva, že žalobkyňou uplatnená výška náhrady za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu na spoločnej nehnuteľnosti za uplatnené obdobie voči žalovanej bola uplatnená dôvodne, čo do výšky 1.813,02 €, ktorá ostala predmetom sporu po tom, čo ostalo právoplatné pôvodné rozhodnutie okresného súdu v časti, v ktorej vo zvyšku žalobu zamietol, ktorý výrok v odvolacom konaní odvolací súd potvrdil a nebol už teda predmetom konania po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu. Okresný súd v tejto prejednávanej veci rozhodol vecne správne, ak konanie o nároku žalobkyne za obdobie od 13. 10. 2006 do 22. 11. 2007 zastavil pre prekážku veci právoplatne rozhodnutej.

49. Podľa ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

50. Podľa ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.

51. Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

52. O trovách konania rozhodol odvolací súd v súlade s ust. , v zmysle ktorého ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. Nakoľko odvolací súd pristúpil k zmene rozhodnutia okresného súdu, zároveň rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov

konania. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že žalobkyňa sa domáhala voči žalovanej zaplatenia sumy 9. 794,59 €. Odvolacím súdom došlo k zmene rozhodnutia okresného súdu tak, že žalobkyni bola priznaná sumy 5 518 €, a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobkyňa tak bola úspešnou v rozsahu 5 518 € a neúspešná v rozsahu 4 276 €. Nemožno však opomenúť, že v poradí prvým rozsudkom okresný súd zastavil konanie čo do sumy 406,19 € s prísl. pre čiastočné späťvzatie žaloby v tomto rozsahu. Ak žalobkyňa vzala žalobu čiastočne späť, procesne zavinila zastavenie konania, v dôsledku čoho možno v tomto rozsahu hovoriť o jej neúspechu ( ). I keď v tomto rozsahu nadobudlo rozhodnutie o čiastočnom zastavení konania právoplatnosť je nutné v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí zohľadniť aj uvedený výsledok konania. Žalobkyňa tak bola úspešnou v rozsahu 5 518 € a neúspešná v rozsahu 4 276 € a sumy 406,19 € , čo predstavuje úspech 52% a neúspech 48%. Pomer úspechu a neúspechu predstavuje 4 %, čo možno posúdiť ako pomerne rovnaký úspech a neúspech u žalobkyne ako aj u žalovanej, a v zmysle súdnej praxe je ustálené rozhodnúť, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. Uvedené závery sa vzťahujú aj na odvolacie konanie, ak ani v ňom nebola žiadna zo strán plne úspešnou.

53. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).