Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)Uznesenie_20Co-142-2019.pdf
PDF · 88.92 KB
Case nature
Subarea
20Co/142/2019
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov Branislava Brezu a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcov: 1) Z. U., rod. Q., nar. XX.XX.XXXX a 2) T. U., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom T. U. XXX, XXX XX T. U., právne zastúpených JUDr. Jozefom Pirkovským, so sídlom Hlavná 19, 080 01 Prešov, proti žalovaným: 1) R. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. U. XXX, XXX XX T. U., 2) T. Y., rod. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. U. XXX, XXX XX T. U., právne zastúpených JUDr. Petrom Čurillom, so sídlom Hlavná 11, 080 01 Prešov, o odstránenie oplotenia, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp.zn. 10C/192/2011-228 zo dňa 18.10.2019 takto
rozhodol:
Zrušuje sa rozsudok a vec sa vracia súdu I. inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I. Žalobu zamieta. II. Žalobcovia v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalovaným v 1. rade a 2. rade trovy konania v rozsahu 100 %.
Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že v predmetnom konaní bolo na základe znaleckého dokazovania preukázané, že poloha pôvodného, ako aj naňho nadväzujúceho nového oplotenia medzi parcelami žalobcov KN-C č. XX, KN-C č. XX/X, KN-C č. XX/X č. XX a parcelami žalovaných KN-C č. XX, KN-C č. XX/X, KN-C č. XX/X, KN-C č. XX/X korešponduje s priebehom vlastníckej hranice, nakoľko zistené odchýlky v teréne neprekročujú prípustnú toleranciu. Okrem toho bolo zistené, že v katastrálnej mape je chybný zákres spornej hranice medzi parcelami č. XX a XX, podľa ktorého by rodinný dom žalobkyne v 1. rade zasahoval určitou časťou do parcely žalovanej v 1. rade č. XX. Súd teda nepovažoval rozdiely a odchýlky zistené Z.. A. za hodnoverné, nakoľko bolo znaleckým dokazovaním zistené, že poloha starého oplotenia je zhodná so zobrazením v platnej katastrálnej mape, ako aj v pôvodnej mape z roku 1949. Zároveň to, že geodet zistil zhodu skutkového stavu s katastrálnou mapou malo byť pre neho indikátorom jeho nesprávnych výpočtov týkajúcich sa lomových bodov č. XX, XX, XX, XX a XX jeho vytyčovacieho náčrtu. Okrem toho katastrálna mapa v k.ú. T. U. neobsahuje údaje o súradniciach kostry identických bodov, na základe ktorých dospel k určeniu priebehu hranice. Taktiež je potrebné dodať, že technické prostriedky dostupné či už v 1949 alebo v r. 1965 mali limitovanú presnosť a rovnako aj náčrty, ktoré boli robené rukou majú menšiu presnosť, ako náčrty nakreslené pomocou ortogonálnej metódy. Nesúlad medzi evidovanou hranicou podľa originálu katastrálnej mapy a skutočným stavom, t.j. skutočnou polohou oplotenia, bol zistený iba medzi parcelou žalobkyne v 1. rade KN-C č. XX a parcelou žalovanej v 1. rade č. KN-C č. XX/X. Tu je však potrebné uviesť, že žalobca v 2. rade nemá naliehavý právny záujem na II. výroku žalobného návrhu, nakoľko nie je vlastníkom, či spoluvlastníkom parc. č. KN-C č. XX. Z LV č. XX, k.ú. T. U., vyplýva, že žalovaná v 2. rade nadobudla parc. KN-C č. XX/X na základe darovania v roku v 2002, kedy vstúpila do užívania predmetnej parcely v stave už vytvoreného oplotenia
susediacich pozemkov, resp. vyznačenej hranice, a v takomto stave nehnuteľnosť nerušene užívala až do roku 2010, kedy bol vypracovaný vytyčovací náčrt. Žalobkyňa v 1. rade dovtedy nemala výhrady voči umiestneniu starého plota a ani k stavbe nového plota, na základe čoho možno uzavrieť, že plot medzi parcelami č. XX. a XX/X bol postavený na mieste pôvodných stĺpikoch, na ktorých je uchytená aj plynová prípojka zriadená ešte v roku 1997. Na základe uvedeného preto nemožno vyvodiť záver, že žalovaná v 2. rade posunula užívaciu hranicu medzi pozemkami. Z výpovede žalovaného v 1. rade totiž vyplynulo, že starý plot mal zabetónované stĺpiky (teda neboli osadené nanovo), a on k nemu zabetónoval základ. Dobrá viera žalovanej v 2. rade je v tomto prípade zvýraznená aj tým, že výstavbu pôvodného oplotenia realizovali pred viac ako 40 rokmi jej predkovia (resp. predchádzajúci vlastníci pozemku), po dohode s predkami žalobkyne v 1. rade a ona tým pádom predpokladala, že takto ohradená plocha zodpovedá skutočne veľkosti jej parcely. Vzhľadom na uvedené, má súd za to, že rozhodnutie o odstránení nepovolenej stavy - plota medzi parc. č. XX a č, XX/X, ktorý zasahuje na jednom jeho konci iba 32 cm do pozemku žalobkyne v 1. rade, by bolo za takýchto okolností v rozpore s dobrými mravmi a taktiež neúčelné, keďže zabraňuje voľnému pohybu osôb a zvierat na pozemok žalobkyne a navyše by vyvolalo aj iné náklady a to v súvislosti s osadením plynovej prípojky. Na základe vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a preto ju zamietol. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 CSP.
2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná, ktorá navrhla odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil a žalobe v plnom rozsahu vyhovel a priznal jej náhradu trov konania, prípadne rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolacími námietkami odvolateľky je to, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
3. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrili žalovaní, ktorí v podstate poukázali na tú skutočnosť, že odvolanie žalobcov je tak všeobecné, že v podstate je nemožné z ich strany k tomuto zaujať právne relevantné stanovisko, je vôbec otázne, či spĺňa náležitosti vyžadované Civilným sporovým poriadkom s poukazom na dikciu ustanovenia § 355 a nasl. Civilného sporového poriadku.
4. Žalovaní mali za to, že boli vykonané všetky dôkazy navrhnuté žalobcami v súlade s platnou právnou úpravou.
5. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce podľa zásad upravených v ust. § 379 a nasl. CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a napadnutý rozsudok nespĺňa požiadavku presvedčivosti podľa § 220 ods. 2 CSP a preto neboli splnené podmienky na potvrdenie napadnutého rozsudku (podľa § 387 CSP) ani na jeho zmenu (§ 388 CSP).
6. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
7. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
8. Daná právna vec je nepochybne vec sporová, v ktorej sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu má jednak povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosť označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnutie vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, či už z dôvodu nečinnosti strany sporu, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec.
9. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré museli byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena.
10. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14. 9. 2011, sp. zn. 3 Cdo 204/2009.
11. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. (§ 191 ods. 1 CSP), pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov, popr. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov konania, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O.s.p. (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci 21Cdo 65/2000).
12. Odvolací súd vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov (§ 132 O.s.p., resp. § 191 ods. 1CSP) poukazuje na to, že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6MCdo 1/2010).
13. Koncentrácia konania má podľa zákonodarcu predstavovať efektívny nástroj racionálneho a odôvodneného zrýchlenia sporového konania. Sudca so znalosťou konkrétnej veci vie podľa zákonodarcu najlepšie posúdiť adekvátnosť a včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, preto je nóvum spočívajúce v zavedení inštitútu sudcovskej koncentrácie podľa neho plne odôvodnené a žiaduce. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela ani ich nemohla predvídať a ktoré vyšli najavo až potom, ako mala strana povinnosť označiť a predložiť skutočnosti a dôkazy. Zákonná koncentrácia konania predstavuje objektívnu časovú hranicu pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorá môže byť ešte sprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie. Uvedená objektívna časová hranica má veľký význam pre moment viazanosti súdu.
14. Odvolaciemu súdu neunikol návrh žalobkyne na vykonanie dokazovania kontrolným znaleckým posudkom na pojednávaní dňa 20.09.2019, pričom súd prvej inštancie uznesením na tomto pojednávaní zamietol návrh na doplnenie dokazovania vykonaním kontrolného znaleckého posudku, avšak tento svoj postup žiadnym spôsobom v napadnutom rozsudku neodôvodnil.
15. Navyše konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a v súlade s jeho skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone je preto potrebné považovať za závažnú vadu nenapĺňajúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní.
16. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť, prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti, tak aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07).
17. Článok 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Nález Ustavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 332/09-70 26. januára 2010.
18. Vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci hlavne v súvislosti s nevykonaním navrhovaného dôkazu je zrejmé porušenie povinnosti súdu zaoberať sa s návrhom na vykonanie dokazovania zo strany žalobkyne, preto odvolací súd nevedel reagovať, podobne ako žalovaní na námietku uvedenú v odvolaní, pretože súd prvej inštancie opomenul odôvodniť svoj postup v súvislosti s nevykonaním navrhovaného dôkazu kontrolného znaleckého posudku zo strany odvolateľky. Vo svojom dôsledku takýto postup súdu prvej inštancie vedie k popretiu fair trial procesu pre nepresvedčivosť napadnutého rozsudku.
19. So zreteľom na uvedené napadnutý rozsudok trpí vadou nepreskúmateľnosti, čo je dôvodom pre jeho zrušenie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.
20. V ďalšom konaní súd prvej inštancie rozhodne opätovne o tom, či dôkaz navrhovaný zo strany žalobkyne vykoná, resp. nie, avšak tento svoj postup náležite odôvodní, tak aby jeho rozhodnutie spĺňalo požiadavku presvedčivosti podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku a bolo rozhodnutie preskúmateľným.
21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).