Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11S/131/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Aleny Radičovej, členov JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. a JUDr. Jozefa Šuleka, v právnej veci žalobcu: M. s.r.o., so sídlom W. X, XXX XX N., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpeného: M.. M. D., advokát, so sídlom D. XX, XXX XX A., proti žalovanému: T., so sídlom U.. XX, XXX XX N. N., v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 3. júna 2019, takto

rozhodol:

Správny súd žalobu z a m i e t a.

Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Žalobca žalobou podanou v zákonnej lehote sa domáhal preskúmania zákonnosti v záhlaví označeného rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný podľa potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trenčín číslo XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 05.12.2018 o vyrúbení rozdielu DPH žalobcovi v zmysle za zdaňovacie obdobie štvrtý štvrťrok 2012 v sume 22.597,34 eur z dôvodu neuznania odpočtu DPH z troch prijatých faktúr za stavebné práce na rodinných domoch od dodávateľa C. A., s.r.o.

2. Žalobca žiadal napadnuté rozhodnutia žalovaného a I. stupňového správneho orgánu (ďalej aj „správca dane“) zrušiť podľa ust. a vec nevrátiť na ďalšie konanie podľa . Žalobca vyjadril záver, že nie je v dôkaznej núdzi, nakoľko predložil analytické hodnotenie dôkazov, pri predmetných faktúrach od C. A. s.r.o., z ktorého vyplynulo, že počet dôkazov v spise je 10 a váha dôkazov je 8 k 0,2 v prospech žalobcu (strana 12 odvolania). Daňový úrad nepredložil podobné analytické hodnotenie dôkazov, hoci to daňového poriadku od neho požaduje - hodnotenie všetkých dôkazov jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach. Žalobca predložil všetky dôkazy, ktoré možno od neho spravodlivo požadovať. Vykonané dokazovanie podľa žalobcu nedáva oporu pre dorubenie rozdielu dane daňovým úradom, žalovaný však napriek tomu dorubenie potvrdil. Zákon o DPH je harmonizovaný s eurosmernicou 2006/112/ES, pričom výklad spoločných pravidiel pre odpočet DPH obsahuje judikatúra Súdneho dvora EÚ (SDEÚ); táto judikatúra je záväzná pre slovenské súdne orgány aj daňové orgány. Žalobca namietal, že žalovaný sa nedržal relevantných právnych názorov SDEÚ vo veci odpočtu DPH, lebo pri existujúcom hmotnom podklade obchodu, SDEÚ nepovažuje nedostatky zistené v reťazci dodávateľov za dostatočný dôvod na zmarenie odpočtu DPH, okrem toho musí byť splnená aj dvojitá podmienka (podvod a vedomosť). Žalobca zdôraznil, že hmotný podklad obchodu existuje, teda nie je predmetom sporu (rodinné domy sú postavené a plnia svoju funkciu). Existenciu hmotného plnenia vo veci samej potvrdzuje aj správca dane, ktorý v priebehu konania nevyhodnotil predmetné dodávky za nedodané, alebo neuskutočnené (strana 8 rozhodnutia). Daňový úrad teda tvrdí, že plnenie na faktúrach nedodal dodávateľ C. A. s.r.o.

uvedený na faktúre, pričom tento záver opiera o rôzne zistenia v prostredí tohto dodávateľa a jeho dodávateľa H., s.r.o. Predmetom sporu vo veci samej je teda právna otázka, či rôzne nedostatky v prostredí dodávateľov môžu byť dôvodom na neuznanie odpočtu DPH u žalobcu v pozícii kupujúceho. Žalobca dôvodí, že na túto právnu otázku dáva SDEÚ ustálený právny názor, tak ako je uvedené ďalej v jeho judikatúre; žalobca sa vychádzajúc zo zásady právnej istoty a legitímnej dôvery domáha toho, aby bol obdobne posúdený jeho prípad (metódou mutatis mutandis - po nevyhnutých úpravách, tam kde je to dôvodné). Podľa judikatúry SDEÚ najrôznejšie nedostatky v prostredí žalobcovho dodávateľa C. A. s.r.o. a jeho dodávateľa H., s.r.o., a z toho vyplývajúce pochybnosti - sú pre posúdenie zodpovednosti žalobcu irelevantné; nemožno uplatňovať kolektívnu vinu. V zásade nie je možné spravodlivo požadovať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali výrobné a obstarávacie procesy tovarov u iných subjektov (Rozsudky SDEÚ vo veciach C-354/03 Optigen; C-80/11 Mahageben; C-18/13 Maks Pen; tiež Rozsudky NS SR ; ; ; ). Žalovaný však v rozpore s citovanou judikatúrou SDEÚ svoj záver o nedodaní plnenia na faktúre opiera o nezrovnalosti zistené v prostredí dodávateľa C. A. s.r.o. napríklad - predložil neúplné daňové a účtovné evidencie (strana 3 rozhodnutia). Žalovaný ďalej v rozpore s citovanou judikatúrou SDEÚ od žalobcu požaduje, aby

- za každej situácie preveroval svojich obchodných partnerov (strana 4 rozhodnutia). Žalovaný pritom opomenul, že žalobca nemá právo kontroly, toto majú len príslušné štátne orgány; chýbajúce kontrolné kompetencie na kontrolu dodávateľov preto nemožno subsumovať ani pod tzv. poctivý obchodný styk (strana 13 rozhodnutia). Žalobca nemôže nahrádzať štátne orgány, preto neobstojí vyjadrenie žalovaného, citujeme: „Daňový subjekt zo svojej pozície objednávateľa ... mal neodkladne a rázne zamedziť...daňovým podvodom.“ Podľa judikatúry SDEÚ dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne; žalobca pripomína, že ohraničenie dôkazného bremena požadoval aj NS SR vo svojom prvom rozsudku č.1Sžf/65/2016 v tejto veci. Podľa judikatúry SDEÚ totiž platí, že ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia a faktúrou, potom vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. V posudzovanej veci žalobca disponuje existenciou materiálneho plnenia (postavené rodinné domy) aj faktúrou. Žalobca upozorňuje, že na neho nemožno prenášať dôkazné bremeno z prostredia dodávateľa, lebo ide o skutočnosti mimo jeho pôsobnosti (Rozsudok C-354/03 Optigen; tiež Rozsudok NS SR ). Žalovaný podľa žalobcu v rozpore s citovanou judikatúrou SDEÚ svoj záver o nedodaní plnenia na faktúre opiera o nezrovnalosti zistené v prostredí dodávateľa C. A. s.r.o. napríklad - tvrdenia konateľa o dodaní pre žalobcu neboli podložené žiadnou obchodnou, či účtovnou alebo inou dokumentáciou a tiež v prostredí dodávateľovho dodávateľa H., s.r.o. napríklad - jeho konateľ plnenie poprel a neposkytol k nahliadnutiu svoje účtovníctvo (strana 3 rozhodnutia). Podľa žalobcu skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 1 zákona o DPH tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu; z uvedeného však nemožno vyvodiť dôkazné bremeno daňového subjektu na právne vzťahy jeho dodávateľov - tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu. Žalovaný však v rozpore s citovanou judikatúrou SDEÚ svoj záver o nedodaní plnenia na faktúre opiera o nezrovnalosti zistené v prostredí dodávateľa C. A. s.r.o. napríklad - dodávateľ C. A. s.r.o. stavebné práce objednal v subdodávke od spoločnosti H., s.r.o. (strana 4 rozhodnutia). Podľa judikatúry SDEÚ ani plnenie podľa neplatnej zmluvy nemôže byť dôvodom na nepriznanie odpočtu DPH na vstupe u kupujúceho, okrem splnenia dvojitej podmienky (C-439/04 Kittel). Žalovaný sa však v rozpore s citovanou judikatúrou zaoberá niektorými ustanoveniami zmluvy medzi žalobcom a jeho dodávateľom C. A. s.r.o. (strana 4, 6 rozhodnutia), hoci zmluva nie je rozhodujúca, ale splnenie dvojitej podmienky (podvod a vedomosť) daňové orgány nepreverili. Dôkazné bremeno, ktoré znáša daňový subjekt je vymedzené ustanoveniami § 24 daňového poriadku, ktoré však v záujme ústavne súladného výkladu, nie je možné vykladať extenzívne na ťarchu daňového subjektu a zaťažiť ho preukazovaním skutočností, ktoré svojou činnosťou nezabezpečoval. Žalovaný však v rozpore s citovanou judikatúrou SDEÚ svoj záver o nedodaní plnenia na faktúre opiera o nezrovnalosti zistené v prostredí dodávateľa C. A. s.r.o. napríklad - nedokázal preukázať skutočných realizátorov stavebných prác (strana 5 rozhodnutia). Žalobca uviedol, že kontroloval dodávateľa tak, ako je to v stavebnej praxi malých firiem obvyklé, teda priebežným preberaním prác a hotového diela - čiže nemal dôvod kontrolovať napríklad, koho zamestnanci sú na stavbe. Neobstojí vyjadrenie žalovaného, že výberom dodávateľa si žalobca privodil aj zodpovednosť za povinnosti dodávateľa, či dokonca za povinnosti dodávateľovho dodávateľa (strana 10 rozhodnutia); takýto výklad by znamenal neprípustnú aplikáciu kolektívnej viny. Podľa judikatúry SDEÚ, skutočnosť, že zdaniteľná osoba neprebrala plnenie priamo z rúk vyhotoviteľa faktúry, nepostačuje na zmarenie odpočtu z dôvodu zneužívajúceho konania a získania daňovej výhody (C-273/18 SIA Kuršu zeme). Žalovaný však v rozpore s logikou citovanej judikatúry žalobcovi vytýka, že nepreveroval osoby na stavbe a nevedel o subdodávateľoch diela (strana 9 rozhodnutia). Žalobca tiež pripomína, že on nezískal žiadnu daňovú výhodu, lebo prijaté plnenie na vstupe použil na svoje zdaniteľné plnenie na výstupe, čo

potvrdil aj správny súd v rozsudku NS SR č.1Sžf/65/2016 zo dňa 13.2.2018. Podľa judikatúry SDEÚ daňový orgán nemá zamietnuť zdaniteľnej osobe právo odpočítania dane na vstupe z dôvodu, že osoba na faktúre sa dopustila nezákonnosti bez toho, aby daňový orgán preukázal, že samotná zdaniteľná osoba sa dopustila nezákonnosti alebo vedela alebo mohla vedieť, že ide o podvod (Rozsudok SDEÚ C-80/11 a C-142/11 Mahageben). Žalovaný však v rozpore s citovanou judikatúrou SDEÚ svoj záver o nedodaní plnenia na faktúre opiera o nezrovnalosti zistené v prostredí dodávateľa C. A. s.r.o. napríklad v prípade posudzovaných faktúr došlo k daňovému podvodu, lebo spoločnosť C. A. si na vstupe uplatnila vymyslené údaje od ekonomicky neaktívneho subdodávateľa H., s.r.o. (strana 5 rozhodnutia). Žalobca mal za to, že v zásade nie je možné spravodlivo požadovať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali výrobné a obstarávacie procesy u iných subjektov. Je na správcovi dane alebo orgánoch činných v trestnom konaní, aby zisťovali dvojitú podmienku zmarenia odpočtu dane - či sa dodávateľ dopustil podvodného konania a či kontrolovaný kupujúci o tom vedel alebo mohol vedieť. Na základe uvedenej judikatúry SDEÚ správca dane posudzoval konanie kontrolovaného daňového subjektu M. L. s.r.o. aj z hľadiska možnej účasti na daňovom podvode. Pritom napr. zaplatenie dane, splatnej vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom dotknutého tovaru, do štátnej pokladnice, správca dane v tomto konaní nevyhodnotil. Podľa žalobcu žalovaný si v rozhodnutí protirečil, keď konštatoval, že dvojitá podmienka (podvod a vedomosť) preukázaná nebola. Podľa judikatúry SDEÚ zdaniteľná osoba si nemôže odpočítať daň z faktúr vystavených dodávateľom, ak sa ukáže, že dodanie bolo síce uskutočnené, v skutočnosti však - nebolo vykonané dodávateľom ani jeho subdodávateľom, lebo nedisponovali zamestnancami ani potrebnými aktivitami, transakcia nebola zaúčtovaná v ich účtovníctve a totožnosť osôb podpísaných na faktúrach sa ukázala nejasná - pod dvojitou podmienkou, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže, že zdaniteľná osoba vedela alebo mohla vedieť, že predmetná transakcia je súčasťou podvodu (Rozsudky SDEÚ C-18/13 Maks Pen,C-285/11 Bonik). Žalobca poukázal na rozsudok tunajšieho súdu . Vo vyrubovacom konaní sa nevykonávajú dôkazy, len sa vyhodnocujú dôkazy dovtedy vnesené do spisu, lebo pre obe strany už platí tzv. pokoj zbraní. Daňový úrad vo vyrubovacom konaní obstarával dôkazy, a žalovaný mu to odobril vypočutie svedka T. C. do Zápisnice o ústnom pojednávaní č.XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 9.10. 2018, čo mu však § 68 daňového poriadku adresne nepovoľuje - teda konal nezákonne (strana 4 rozhodnutia). Podľa § 24 daňového poriadku možno v konaní použiť len dôkazy získané zákonným spôsobom. Ak boli dôkazy získané nezákonným spôsobom, potom aj rozhodnutie vo veci samej je tiež nezákonné. Žalobca mal za to, že neboli dané dôvody na ďalšie konanie, lebo podľa relevantnej judikatúry SDEÚ nebol preukázaný zákonný dôvod na dorubenie DPH a ďalšie konanie by bolo v rozpore so zásadou zákonnosti; ďalšie konanie by bolo aj v rozpore so zásadou primeranosti a proporcionality, lebo ak daňové orgány pochybili nezákonným rozhodnutím, potom toto pochybenie musí dopadnúť proporcionálne na daňový úrad ako porušovateľa zákona tak, že bude vo veci definitívne neúspešný.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných skutočností. Je na úvahe správcu dane, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí. Právo odpočítania dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH je možné uplatniť iba v prípade, keď pri tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Predmetom dane podľa § 2 ods. 1 zákona o DPH je poskytnutie služby („dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. Z daného dôvodu nie je možné považovať za dodanie služby také plnenie, v ktorom absentuje dôkaz o vykonaní, uskutočnení tejto služby. Vychádzajúc zo zistenia skutkového stavu nemožno tvrdiť, že v zmysle ustanovenia § 19 ods. 2 zákona o DPH vznikla dodávateľovi daňová povinnosť. Keďže správca dane pri vedenom dokazovaní a na základe zistení spochybnil deklarovaný výkon - dodávku stavebných prác dodávateľom C. A. s.r.o., a žalobca ako daňový subjekt neuniesol v potrebnom rozsahu dôkazné bremeno, stala sa daň uvedená na sporných faktúrach splatná len z titulu jej uvedenia na faktúre (v zmysle § 69 ods. 5 zákona o DPH), pretože nebola uplatnená vo vzťahu k reálne uskutočnenému zdaniteľnému plneniu. V rámci daňovej kontroly, vyrubovacieho konania po daňovej kontrole a ďalšieho konania, ktoré bolo vykonané na základe rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR č. XXXXXX/XXXX zo dňa 17.05.2018 v nadväznosti na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. správca dane nezistil také skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné považovať uplatnené právo na odpočítanie dane v zmysle troch sporných faktúr č. XX/XXXX, č. XX/XXXX a č. XX/XXXX(časť XX

správneho spisu) od dodávateľa C. A. s.r.o. za oprávnené v deklarovanom plnom rozsahu. Subdodávateľ H., s.r.o. neuskutočnil pre C. A. s.r.o. žiadne zdaniteľné obchody, neexistoval o tom nijaký písomný záznam, nijaké faktúry, či zmluvy, prípadne akékoľvek iné dôkazy. Konateľ spoločnosti H., s.r.o. M. U. poprel ako svedok všetky tvrdenia o obchodovaní so spoločnosťou C. A. s.r.o. Dosvedčujú to aj daňové výkazy spoločnosti H. s.r.o., ktorá podala posledné daňové priznanie pre daň z pridanej hodnoty naposledy za zdaňovacie obdobie júl 2012 s označením „bez transakcií“ (poznámka: predmetom daňovej kontroly u žalobcu je zdaňov. obdobie 4. štvrťrok 2012). Ekonomickú činnosť spoločnosť H. s.r.o. vykazovala naposledy v daňovom priznaní k DPH za zdaňovacie obdobie jún 2012. Z uvedeného vyplýva, že spoločnosť H. s.r.o. v rozhodnom období neuskutočnila žiadne zdaniteľné obchody, nebola dodávateľom stavebných prác pre žiadnu spoločnosť. Reálne uskutočnenie zdaniteľných plnení od uvedeného subdodávateľa nepreukázal ani konateľ dodávateľskej spoločnosti C. A. s.r.o. L.. N. L.. Správca dane vo výzve č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 16.10.2018 poukázal dane na vážne pochybnosti o uskutočnení zdaniteľných plnení spoločnosťou C. A. s.r.o. V zistenom reťazci obchodných partnerov bolo evidentné, že na jednom z článkov stála spoločnosť C. A. s.r.o., u ktorej došlo k porušeniu princípu neutrality dane z pridanej hodnoty. Uvedená dodávateľská spoločnosť na svojom výstupe fakturovala odberateľovi M. L. s.r.o. (žalobcovi) stavebné práce, ktoré boli uvedené bez reálneho opodstatnenia - absentovali tu uskutočnené zdaniteľné obchody. Za týchto podmienok nevznikla na strane dodávateľa daňová povinnosť z titulu dodania stavebných prác (tovaru alebo poskytnutia služby) platiteľom dane z pridanej hodnoty. Žalovaný zdôraznil, že bez ohľadu na obsah Zmluvy o dielo č. XX/XXXX, ktorú žalobca uzavrel so svojim dodávateľom, každý podnikateľ, ktorý realizuje obchodný kontrakt, z ktorého si uplatňuje odpočet DPH, musí si byť vedomý toho, aby bol schopný dôkaznými prostriedkami preukázať, že dodávateľom (v tomto prípade C. A. s.r.o.) fakturované zdaniteľné obchody boli práve týmto dodávateľom reálne uskutočnené. Žalobca vstúpil do obchodného vzťahu s dodávateľom C. A. s.r.o., ktorý nedisponoval potrebnými materiálno-technickými ani personálnymi kapacitami, ktorými by bol schopný realizovať dodanie a poskytnutie služieb požadovaných žalobcom za účelom výstavby troch rodinných domov. Na základe rozsiahleho zisťovania skutkového stavu vo veci prijatých fakturovaných plnení bol správcom dane a v odvolacom konaní aj žalovaným prijatý záver, že stavebná činnosť a služby v zmysle sporných faktúr vystavených spoločnosťou C. A. s.r.o. neboli dodané v deklarovanom rozsahu práve uvedenou dodávateľskou spoločnosťou C. A. s.r.o. Uskutočnenie zdaniteľných plnení uvedeným dodávateľom C. A. s.r.o. nebolo správcovi dane ani zo strany žalobcu (kontrolovaného daňového subjektu) vierohodne a bez pochybností preukázané. V tomto smere žalobca dôkazné bremeno v daňovom konaní neuniesol. Žalovaný sa pridržiaval zistených skutočností rozhodujúcich pre vydanie žalobou napadnutého rozhodnutia a trval na právnom názore uvedenom v žalobou napadnutom rozhodnutí č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 03.06.2019 a navrhol, aby Krajský súd v Trenčíne žalobu ako bezdôvodnú zamietol, pretože žalovaný ako aj správca dane postupovali v spornej veci v súlade s platnými právnymi predpismi.

4. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného písomne nevyjadril.

5. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutých rozhodnutí. Po zistení, že žaloby boli podané riadne zastúpenou oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiam, ktoré sú spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, vec prejednal bez nariadenia pojednávania ( ) a po oboznámení sa s vyjadrením žalovaného a s pripojeným administratívnym spisom žalovaného a prvostupňového správneho orgánu dospel k záveru, že správnej žalobe nie je možné priznať úspech.

6. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č.XXXXXXXXX/ XXXX zo dňa 03.06.2019, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trenčín číslo XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 05.12.2018 o vyrúbení rozdielu DPH žalobcovi v zmysle za zdaňovacie obdobie štvrtý štvrťrok 2012 v sume 22.597,34 eur.

7. Z administratívneho spisu predloženého žalovaným správny súd zistil:

- dňa 22.05.2012 správca dane začal u žalobcu daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobie 4. štvrťroku 2012.

- o výsledku daňovej kontroly bol dňa 02.04.2014 vyhotovený Protokol č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Rud, z ktorého vyplynulo, že kontrolovaný daňový subjekt (žalobca) v

zdaňovacom období 4 štvrťroku 2012 si žalobca uplatnil nadmerný odpočet DPH, ktorý vznikol z dôvodu výstavby troch rodinných domov. Celková suma nadmerného odpočtu bola vo výške 28.523,26 eur z toho predstavovala suma DPH z vystavených faktúr od spoločnosti C. A., s.r.o., sumu 22.989,68 eur (cena celkom 137.938,09 eur, bez DPH suma 114.948,41 eur). Celkovo šlo o tri faktúry: č. XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX v sume 58.564,52 eur (z toho DPH 9760,75 eur), č.XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX v sume 48.666,74 eur ( z toho DPH X.XXX,XX eur a č. XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX v sume XX.XXX,XX eur (z toho DPH v sume X.XXX,XX eur). Správca dane neuznal v protokole žalobcovi odpočet DPH s odôvodnením, že rodinné domy neboli použité na zdaniteľné obchody, a preto pri nich nemohla byť odpočítaná DPH, ako dôvod súčasne pri vyššie uvedených faktúra uviedol aj dôvod porušenie § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, nakoľko nebola preukázaná dodávka uvedených stavebných prác (tovaru a poskytnutých služieb) platiteľom,

- žalobca sa vyjadril k protokolu podaním zo dňa 14.05.2014, kde namietal postup správcu dane ako aj jeho závery,

- dňa 04.09.2014 boli prerokované pripomienky žalobcu k protokolu,

- správca dane vydal dňa 16.09.2014 rozhodnutie č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Rud (v poradí prvé), ktorým vyrubil žalobcovi daň z pridanej hodnoty v celkovej výške 28.523,26 eur, na tom právnom základe, že žalobca ako daňový subjekt porušil § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH tým, že odpočítal daň z dodaných stavebných prác (tovaru a poskytnutých služieb), ktorého použitie na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ nepreukázal. Správca dane založil svoje rozhodnutie na tom právnom názore, že žalobca zhotovené rodinné domy nepoužil na ďalší predaj, resp. ďalšie poskytovanie služieb, ale na osobnú potrebu konateľa spoločnosti a jeho rodiny.

- žalobca podal voči uvedenému rozhodnutiu včas odvolanie, v ktorom namietal tak procesný postup správcu dane, ako aj jeho skutkové a právne závery

- žalovaný rozhodnutím č. XXXXXXX/XXXXXXX/XXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. V odôvodnení konštatoval, že žalobca nepredložil ani neuviedol správcovi dane jednoznačný zámer, na čo bude rodinné domy využívať. Poukázal na to, že existencia priameho a bezprostredného spojenia medzi plnením na vstupe a konkrétnym plnením na výstupe alebo plneniami, ktoré sú dôvodom pre vznik nároku na odpočet, je nevyhnutná ešte pred tým, ako zdaniteľná osoba pristúpi k uplatneniu práva na odpočítania DPH. Uviedol, že správca dane v súvislosti s inou prebiehajúcou daňovou kontrolou u žalobcu za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2013 zistil, že na základe zmluvy o nájme domov zo dňa 01.10.2013 (uzavretej jeden deň po uskutočnení obhliadky rodinných domov správcom dane) prenajíma žalobca rodinné domy nájomcovi C. Z., s. r. o., pričom na základe zmlúv o podnájme domu zo dňa 01.10.2013 odovzdal nájomca rodinné domy do podnájmu L. W.Š., jedinému konateľovi spoločností M. L., s.r.o. a C. Z., s.r.o. (zmluva o podnájme domu C), a jeho blízkym N. W. ml. (zmluva o podnájme domu A) a L. S., rod. W. (zmluva o podnájme domu B). V závere odôvodnenia rozhodnutia konštatoval, že správca dane vykonal rozsiahle šetrenie a dospel k správnym záverom o tom, že nebolo zo strany platiteľa dane preukázané, že nehnuteľnosti použil na dosiahnutie zdaniteľných príjmov. Predloženú nájomnú zmluvu zo dňa 01.10.2013 vyhodnotil ako nevierohodnú, nakoľko v priebehu daňovej kontroly nebola zmluva spomínaná a týkala sa nedokončených a neskolaudovaných rodinných domov.

- proti rozhodnutiu žalovaného č. XXXXXXX/XXXXXXX/XXXX/XXXX zo dňa 19.12.2014 podal žalobca správnu žalobu, ktorá bola rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. -97 zo dňa 16.03.2016 zamietnutá. Krajský súd uzavrel, že žalobca mohol rodinné domy prenajať priamo fyzickým osobám (rodine), namiesto toho však vytvoril „reťazec zmlúv“, ktorý nemá logické opodstatnenie, okrem získania daňovej výhody. Rozhodnutie žalovaného posúdil ako vecne správne, a preto žalobu žalobcu zamietol.

- žalobca podal proti rozsudku Krajského súdu kasačnú sťažnosť. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k. zo dňa 13.02.2018 rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. -97 zo dňa 16.03.2016 zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného č.XXXXXXX/XXXXXXX/ XXXX/XXXX zo dňa 19.12.2014 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „NSSR“) v rozhodnutí uviedol, že správca dane ani žalovaný svoje závery o nepriznaní práva na odpočítanie dane z predložených faktúr nepostavili primárne na tom, že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku na preukázanie, že prijaté plnenia od dodávateľa uvedeného na faktúrach sa reálne uskutočnili tak, ako boli deklarované. Argumentácia daňových orgánov nesmeruje ani k tomu, že žalobcovi nepatrí právo na odpočítanie dane z prijatých faktúr od spoločnosti C. A., s.r.o. z dôvodu, že dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť. V priebehu daňovej kontroly sa správca dane zameral predovšetkým na zisťovanie a preverovanie účelu prijatých stavebných prác a materiálu na podnikanie žalobcu, najmä s ohľadom na výsledky miestneho zisťovania

pri ohliadke rodinných domov a na nájomné, resp. podnájomné zmluvy predložené žalobcom v rámci daňovej kontroly za iné zdaňovacie obdobie, na ktoré sa odvolával a použitie prijatých zdaniteľných obchodov na podnikanie odôvodňoval prenechaním rodinných domov do nájmu spoločnosti C. Z., s. r. o. považuje uvedené závery za neopodstatnené. Žiaden právny predpis podľa NSSR totiž neprikazuje daňovému subjektu, ktorý realizuje výstavbu rodinných domov za účelom prenájmu alebo predaja, ako to deklaroval žalobcu v priebehu daňovej kontroly, aby v prípade ich prenájmu uzavrel nájomné zmluvy s konečným užívateľom takýchto nehnuteľností. Najvyšší súd konštatoval, že žalobca nepostupoval právne nedovoleným spôsobom, keď rodinné domy bez oslobodenia od dane prenajal spoločnosti C. Z., s. r. o. (zdaniteľnej osobe), ktorá ich prenechala do podnájmu konateľovi žalobcu i nájomcu L. W. a jeho rodinným príslušníkom (nezdaniteľným osobám). Na tom ponič nemení ani skutočnosť, že právnické osoby prenajímateľa i nájomcu sú personálne prepojené v osobe L. W., ktorý je konateľom oboch spoločností a zároveň jedným z podnájomcov rodinných domov. NSSR uzavrel, že žalobca mohol prenajať nehnuteľnosti spoločnosti C., s.r.o., a tá ich mohla ďalej poskytnúť do podnájmu tretej osobe, pričom tento postup bez ďalšieho nemožno vyhodnotiť ako porušenie zákona, jeho obchádzanie alebo jeho zneužitie nedovoleným spôsobom. Ďalej NSSR uložil žalovanému povinnosť znovu vyhodnotiť dôkaznú situáciu a vysporiadať sa s pôvodne nastolenou otázkou, ktoré z prijatých tovarov a služieb, u ktorých si žalobca uplatnil v predmetnom zdaňovacom období odpočítanie dane, sa neuskutočnili tak, ako sú deklarované, kam až siahalo dôkazné bremeno žalobcu na preukázanie rozhodujúcich skutočností a do akej miery toto bremeno uniesol a odstránil všeobecne sformulované pochybnosti správcu dane o pravdivosti predložených dokladov. V prípade potreby mal umožniť žalobcovi vo vyrubovacom konaní preukázať pochybné alebo sporné skutočnosti a na základe uvedeného urobiť záver o tom, či a z akých dôvodov sa preukázal alebo nepreukázal vznik daňovej povinnosti u žalobcovho dodávateľa a na to nadväzujúce právo žalobcu na odpočítanie dane z prijatých plnení. NSSR upozornil na to, že v napadnutom rozhodnutí absentovalo vyhodnotenie splnenia zákonných podmienok pre odpočítanie dane z prijatých dodávok stavebného materiálu od dodávateľov A. -S., a. s., L.. L. Y., L., Z. F.Š. O., s. r. o., S., s. r. o., G. - G. SR, s. r. o. a za dodávku stavebných prác od dodávateľa C. A., s. r. o.. Ďalej uložil povinnosť zohľadniť prípadné zmeny v skutkových okolnostiach, ku ktorým došlo od vydania zrušeného rozhodnutia.

- rozhodnutie správcu dane č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Rud zo dňa 16.09.2014 bolo následne rozhodnutím č. XXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX (právoplatným dňa XX.XX.XXXX) žalovaného zrušené a vec vrátená správcovi dane na ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom správcovi dane bolo uložené postupovať v súlade so závermi uvedenými v rozhodnutí NSSR.

- lehota na vydanie rozhodnutia bola predĺžená o 120 dní na žiadosť správcu dane.

- správca dane vypočul svedka T. C., pôvodného konateľa žalobcu dňa XX.XX.XXXX

- správca dane vyzval žalobcu výzvou zo dňa XX.XX.XXXX na splnenie povinnosti podľa a súčasne žalobcovi oznámil pochybnosti o tom, že dodané plnenia boli vykonané spoločnosťou C. A., s.r.o.

- žalobca reagoval podaním, v ktorom poukázal na rozhodovaciu prax súdneho dvora a znenie právnych predpisov,

- Dňa 21..11.2018 sa uskutočnilo ústne pojednávanie na Daňovom úrade Trenčín, ktorého predmetom bol ďalší postup v konaní po daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu.

- Rozhodnutím Daňového úradu Trenčín č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 05.12.2018 bol žalobcovi podľa určený rozdiel dane v sume 22.597,34 eur nepriznaním nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie posledný štvrťrok 2012 z uplatnenej sumy 28.0285,90 eur, pri priznaní sumy 5.688,56 eur ako odpočítateľnej dane. Správca dane v rozhodnutí (č.85 administratívneho spisu) chronologicky usporiadal jednotlivé skutočnosti,

8. Správca dane v priebehu daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2012 zistil o dodávateľovi C. A. s.r.o. nasledovné skutočnosti: L.. N. L. bol v posudzovanom období konateľom obchodnej spoločnosti C. A. s.r.o. V postavení svedka do R. o ústnom pojednávaní č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Rud zo dňa XX.XX.XXXX a Zápisnice o ústnom pojednávaní č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/Rud zo dňa XX.XX.XXXX uviedol, že spoločnosť C. A. s.r.o. vystavila sporné faktúry, vykonala uvedené dodania, DPH bola priznaná v príslušných zdaňovacích obdobiach. Svedok k tomuto tvrdeniu predložil neúplné daňové a účtovné evidencie, ktoré podľa správcu dane v tomto stave spoľahlivo nedokazujú obchodné transakcie, teda ani účasť subdodávateľskej obchodnej spoločnosti H., s.r.o. na realizácii predmetných

stavebných prác, ako hlavného subdodávateľa. Tvrdenia L.. N. L. neboli podľa správcu dane podložené žiadnou obchodnou, či účtovnou alebo inou dokumentáciou.

X. Jozef U., konateľ obchodnej spoločnosti H., s. r. o., vypovedal pred správcom dane ako svedok do Zápisnice o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXlX/XXXXXXX/XXXX/Rud zo dňa XX.XX.XXXX a do Zápisnice o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXlX/XXXXXX/XXXX/Rud zo dňa XX.XX.XXXX. Konateľ subdodávateľskej spoločnosti H., s.r.o. M. U., ktorý túto spoločnosť zastupoval a konal za ňu, účasť spoločnosti H., S.r.o. na stavebných prácach poprel.: obchodná spoločnosť H., s. r. o. nikdy neobchodovala so spoločnosťou C. A. s.r.o.; - M. U. nepoznal spoločnosť C. A. s.r.o.; poprel zdaniteľné plnenia spoločnosti H., s.r.o., ktorá nikdy neuskutočnila žiadne dodania v súvislosti s realizáciou rodinných domov pre spoločnosť C. A. s.r.o. ani pre spoločnosť M. L. s.r.o.; Medzi spoločnosťami H., s.r.o. a C. A. s.r.o. nikdy nedošlo k žiadnej finančnej transakcii; M. U. tvrdil, že nepozná L.. N. L., konateľa spoločnosti C. A. s.r.o.; H., S.r.o. nevystavila pre C. A. S.r.o. žiadne faktúry; M. U. neposkytol k nahliadnutiu účtovníctvo spoločnosti H., s.r.o. Spoločnosť H. s.r.o. podala posledné daňové priznanie pre daň z pridanej hodnoty naposledy za zdaňovacie obdobie júl 2012 s označením "bez transakcií". Daňové priznanie pre daň z príjmov právnických osôb podala táto spoločnosť naposledy za rok 2011. Z uvedených výkazov vyplýva, že spoločnosť H. s.r.o. v rozhodnom období neuskutočnila žiadne zdaniteľné obchody, nebola dodávateľom stavebných prác pre žiadnu spoločnosť.

10. Správca dane na základe príloh k faktúram č. XX/XXXX (W. XXXXXX), č. XX/XXXX (W. XXXXXX) a č. XX/XXXX (W. XXXXXX) - zo súpisu vykonaných prác vyčíslil rozsah služieb poskytnutých ďalšími osobami: A. O., M. T. a W. P.. Súvisiace subdodávateľské faktúry vierohodne preukazovali uskutočnenie stavebných prác menovanými osobami, preto správca dane priznal daňovému subjektu vypočítanú výšku odpočítanej dane v celkovej sume 3785,11 eura (3297,65 + 487,46) viažucej sa k faktúram vystaveným spoločnosťou C. A. s.r.o. č. XX/XXXX, XX/XXXX a XX/XXXX. Priznaná suma odpočítanej dane v sume 3 785,11 eura tak ovplyvnila výšku určeného rozdielu dane v sume 22597,34 eura (uplatnený odpočet: 26382,45 - 3 785,11 = 22597,34). Správca dane uviedol na strane 6. až 7. č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX výpočet priznaného odpočtu dane.

11. Správca dane vyzval žalobcu (Výzva č. XXXXXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX) na predloženie ďalších dôkazov, pokiaľ takými disponuje, ktoré doteraz neboli predložené na posúdenie správcovi dane, preukazujúce, že dodania uvedené na faktúrach od spoločnosti C. A., s. r. o. boli skutočne realizované práve týmto dodávateľom. Na doručenú výzvu daňový subjekt nereagoval a neodpovedal. V ďalšom konaní správca dane dňa 09.10.2018 uskutočnil ústne pojednávanie so žalobcom (Zápisnica o ústnom pojednávaní Č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX); dňa XX.XX.XXXX správca dane vypočul svedka T. C., konateľa spoločnosti žalobcu (Zápisnica o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX); dňa XX.XX.XXXX správca dane vyzval daňový subjekt výzva č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX) na odstránenie vyslovených pochybností o tom, že dodania v zmysle predmetných faktúr č. XX/XXXX (W. XXXXXX), č. XX/XXXX (W. XXXXXX) a č. XX/XXXX (W. XXXXXX), na ktorých je ako dodávateľ uvedená obchodná spoločnosť C. A. s.r.o., boli vykonané v deklarovanom rozsahu, a to práve týmto dodávateľom, ako aj o tom, že u deklarovaného dodávateľa C. A. s.r.o., vznikla daňová povinnosť podľa § 19 zákona o DPH. Správca dane dospel k záveru, že v zistenom reťazci obchodných partnerov, u jedného z článkov, ktorým bola spoločnosť C. A. s.r.o. došlo k porušeniu princípu neutrality dane z pridanej hodnoty, keď uvedená dodávateľská spoločnosť na svojom výstupe fakturovala odberateľovi M. L., s.r.o. stavebné práce, ale na vstupe uvádzali vymyslené číselné údaje, bez reálneho opodstatnenia - absentovali tu uskutočnené zdaniteľné obchody, nevznikla teda daňová povinnosť z titulu dodania stavebných prác (tovaru a poskytnutých služieb) platiteľom dane z pridanej hodnoty.

12. Správca dane v rámci preverovania obchodnej činnosti spoločnosti C. A. s.r.o. zistil, že dodávateľská spoločnosť C. A. s.r.o. nedokázala preukázať relevantnými dokladmi či inými dôkazmi skutočných realizátorov stavebných prác. G. L.. N. L. označil iba hlavného subdodávateľa H. s.r.o., neaktívnu obchodnú spoločnosť, a očakával, že správca dane nebude tak môcť primerane a v požadovanom rozsahu skontrolovať jeho výpoveď. Avšak obchodná spoločnosť H., s.r.o. a jej konateľ M. U. boli súčinný so správcom dane a konateľ podal svedeckú výpoveď, na základe ktorej boli tvrdenia spoločnosti C. A. s.r.o. posúdené ako nepravdivé. (Zápisnica o ústnom pojednávaní č.XXXXXXl/X/ XXXXXXX/XXXX/Rud zo dňa XX.XX.XXXX, Zápisnica o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXlX/ XXXXXX/XXXX/Rud zo dňa 10.03.2014). Správca dane vyhodnotil situáciu v prípade posudzovaných

faktúr od dodávateľa C. A. s.r.o. tak, že došlo k daňovému podvodu. Svoje závery oprel o zistenie, že spoločnosť C. A. s.r.o. na výstupe formálne vykázala daň z pridanej hodnoty, avšak táto daň v skutočnosti do štátneho rozpočtu odvedená nebola, pretože ako vyplynulo z podaných daňových priznaní výsledný vzťah voči štátnemu rozpočtu bol neoprávnene znížený dokladmi, ktoré mala vystaviť ekonomicky neaktívna spoločnosť H. s.r.o..

13. Správca dane v nadväznosti na závery Súdneho dvora EÚ v danom prípade vychádzal nielen z vnútroštátnych predpisov, ale vec posúdil aj z hľadiska práva Európskej únie, pričom sa okrem preukázania podvodného konania, súčasne zameral aj na preverovanie skutočnosti, či kontrolovaný daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že sporné plnenia zakladajúce nárok na odpočet DPH sú súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca, t. j. či vedel alebo mal vedieť, že je účastníkom podvodného konania. Správca dane vychádzajúc zo Zmluvy o dielo a podľa okolností priebehu stavebných prác a podmienok, ktoré existovali v čase ich realizácie dospel k záveru, že daňový subjekt M. L., s.r.o. jednoznačne mohol a mal poznať konkrétnych realizátorov fakturovaných dodaní. Správca dane preto mal opodstatnene vážne pochybnosti o tom, že do vykonštruovaného reťazca obchodných partnerov: H., s.r.o. - C. A. s.r.o. - M. L. s.r.o. bol žalobca zapojený neúmyselne. Daňový subjekt pri diele akým je stavba rodinných domov mal vyžadovať a byť konkrétne a presne informovaný o tom, či dodávateľ C. A. s.r.o. je vo všetkých požadovaných aspektoch spôsobilý realizovať deklarované stavebné práce. Bolo potrebné na strane daňového subjektu zaujímať sa o materiálne a technické vybavenie poskytovateľa služieb stavebného charakteru, či má na to aj personálne zabezpečenie, ktoré predstavuje odbornú pracovnú silu, či už vo forme vlastných zamestnancov alebo externých pracovníkov. V skutočnosti daňový subjekt dodávateľskú spoločnosť pred uzavretím Zmluvy o dielo neoveril a vstúpil do obchodného vzťahu s dodávateľom, ktorý nedisponoval potrebnými kapacitami schopnými realizovať dodanie a poskytnutie služieb za účelom výstavby troch rodinných domov. Správca dane mal za to, že vo všeobecnosti platí, že daňový subjekt by mal zachovávať zásadu voľného obchodného styku, t.j. povinnosťou štatutárnych orgánov obchodných spoločností je zabezpečiť nielen prínosné výsledky podnikania, ale aj jeho neskoršiu preukaznosť z dôvodu ochrany spoločnosti pred možným sankcionovaním zo strany orgánov štátnej moci. Daňový subjekt a jeho štatutár by mal dodržiavať aj zásadu primeranej odbornej starostlivosti pri výkone svojej funkcie, s ktorou sa neodmysliteľne spája aj jeho povinnosť vykonávať podnikanie so zabezpečením všetkých dostupných informácií o obchodných záväzkových vzťahoch, zdaniteľných obchodoch aj smerom k správcovi dane.

14. Správca dane poukázal na to, že konateľ spoločnosti M. L. s.r.o. už skôr, ešte v priebehu daňovej kontroly do Zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 02.07.2013 č. XXXXXXX/X/ XXXXXXX/XX XXIRud uviedol, že: " ... pokiaľ vieme, C. A. s.r.o. tam má zamestnancov, pri odbornejších prácach si najíma živnostníkov. Podrobnosti o zozname osôb prípadne podnikateľských subjektov, ktoré sa zúčastňujú stavebných prác, nevieme uviesť. My máme zmluvu so spoločnosťou C. A. s.r.o., ktorú zastupuje L.. N. L., informácie môže poskytnúť on." Správca dane vyhodnocoval uvedené skutočnosti v spojení so zmluvou o dielo medzi žalobcom a dodávateľom spoločnosťou C. A., s.r.o., keď zo Zmluvy o dielo č. XXXXXXX v bode X.XX jasne vyplynulo, že zhotoviteľ je oprávnený zveriť realizáciu časti diela tretej osobe (subdodávateľovi) len v rozsahu svojej ponuky a iba dodržaním podmienok stanovených touto zmluvou. Zhotoviteľ bol povinný informovať Objednávateľa o týchto subdodávateľoch a Objednávateľ si vyhradzuje právo v opodstatnených prípadoch odmietnuť použitie ich služieb. Zhotoviteľ bol v tomto prípade povinný zaistiť vykonanie týchto prác iným subdodávateľom. Správca dane vychádzajúc zo zmluvy o dielo a z okolností priebehu stavených prác v čase ich realizácie uzavrel, že daňový subjekt jednoznačne mohol a mal poznať konkrétnych realizátorov fakturovaných dodaní.

15. Správca dane k námietkam k daňového subjektu, ohľadne skutočnosti, či vedel, vedieť mal alebo vedieť mohol o prípadných skutočnostiach (daňovom podvode) na strane dodávateľa zdôraznil, že nielen ustanovenia zmluvy o dielo zakladá predpokladané konanie daňového subjektu, ale navyše, zaznamenaním oprávnenia zhotoviteľa zveriť realizáciu časti diela tretej osobe zodpovednosti zhotoviteľa za dielo objednávateľovi povinnosti zhotoviteľa informovať objednávateľa o subdodávateľoch vyhradené právo objednávateľa v opodstatnených prípadoch odmietnuť použitie služieb subdodávateľom do zmluvy o dielo sa zároveň formalizujú všetky povinnosti a oprávnení zúčastnených subjektov tak, ako sú v bežných trhových podmienkach v rovnakých alebo podobných prípadoch, aplikované bez ohľadu na zmluvné dojednania. Správca dane poukázal na neprípustný

postoj daňového subjektu v tom, že tento nevedel, nemohol alebo nemal vedieť, že je súčasťou transakcií poznačených daňovým podvodom, keď posudzované transakcie v žiadnom prípade nemohli prebehnúť mimo rozsahu jeho výhradnej pôsobnosti. Ďalej správca dane uviedol, že ak daňový subjekt svoju významnú, zmluvne dojednanú aj z pozície na zisk zameraného podnikateľského subjektu očakávanú, pôsobnosť zanedbal, mal v rámci konania po zrušujúcom rozhodnutí Finančného riaditeľstva jedinečnú a ničím neobmedzenú možnosť túto skutočnosť preukázať. Ale v celom vyrubovacom konaní a pri ústnom pojednávaní, o ktorom bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXXX/ XXXX, daňový subjekt nevyužil možnosť preukázať, že pristupoval k realizácií objednaného diela s patričnou a primeranou obozretnosťou a že napriek, vynaloženému úsiliu o sporných podmienkach na úrovni skutočného realizátora výstavby nemohol vedieť' a nemohol tak zamedziť transakcií, ktorá bola daňovým podvodom. Pri rozhodovaní o výbere dodávateľa, zhotoviteľa, troch rodinných domov, daňový subjekt mohol poľahky predpokladať, že v budúcnosti môžu nastať komplikácie pri obhajobe uplatneného práva na odpočítanie dane v zmysle faktúr, na ktorých je ako dodávateľ uvedená obchodná spoločnosť C. A. s.r.o.. Vzájomný obchodný vzťah medzi spoločnosťami M. L. s.r.o. a C. A. s.r.o. bol zistený už v roku 2011 v rámci daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2011 u daňového subjektu M. L. s.r.o.. O zisteniach z daňovej kontroly bol spísaný Protokol č. XXXXXXl/X/XXXXXXX/XXXX/Tak zo dňa 07.08.2012. Zo zistení správcu dane v rámci tejto daňovej kontroly vyplývalo, že spoločnosť M. L. s.r.o. si v zdaňovacom období 3. štvrťrok 20 II uplatnila právo na odpočítanie dane v zmysle faktúr od dodávateľa C. A. s.r.o. za dodávku stavebných prác na "Z. - dieľňa M. L."; L.. N. L. ako konateľ za C. A. s.r.o. označil dodávateľov materiálu na stavbu, zároveň boli dodávatelia zistený aj v rámci výkonu daňovej kontroly priamo u C. A. s.r.o. , a to spoločnosti: 1) Z. Y. s.r.o. - konateľom spoločnosti bol T. C. (aj konateľ M. L. s.r.o.), ktorý síce potvrdil vystavenie faktúry pre C. A. s.r.o., neobjasnil však pôvod tovaru, účtovníctvo nepredložil, preverované skutočnosti nepreukázal. Naopak obchodný podiel spoločnosti previedol na nekontaktnú a nezastihnuteľnú osobu; 2) S. -L., spol. s r.o. - malo sa jednať o plastové okná a dvere, ale nepreukázalo sa, že na stavbe "Z.-diel'.a M. invest" boli použité práve okná a dvere od tohto dodávateľa; 3) X. Z., a.s. - materiál od tohto dodávateľa nebol použitý na stavbe "Z.-W. M. L."; 4)O. spol. s r.o. - tovar od tejto spoločnosti nebol dodaný spoločnosťou C. A. s.r.o. D. "Z.-W. M. L.". 4) C. A. s.r.o. nepreukázala, že mala na realizáciu stavby "Z.-W. M. L." personálne kapacity, mala len jedného zamestnanca a externé dodávateľské faktúry za vykonané práce neboli predložené. Správca dane mal za to, že daňový subjekt M. L. s.r.o. už zo zistení a výsledkov uvedenej daňovej kontroly musel poznať podmienky spolupráce s obchodnou spoločnosťou C. A. s.r.o. a logicky predpokladať, že preukazovať uplatnené právo na odpočítanie dane v zmysle faktúr od tohto dodávateľa veľmi pravdepodobne môže byť spojené so značnými problémami. C. A. s.r.o. už v rámci dodávok pre M. L. s.r.o. v roku 20 II nedokázala preukázať a obhájiť pôvod dodaných stavebných prác (stavebného materiálu a poskytnutých prác), ktorý mal byť na diele použitý, rovnako tak realizátorov, ktorí stavbu mali vykonať. Ak teda v konaní na základe rozhodnutia T. riaditeľstva SR č. XXXXXX/XXXX daňový subjekt namieta, že od neho nie je možné spravodlivo požadovať, aby sledoval a kontroloval výrobné a obstarávacie procesy iných subjektov a je na správcovi dane aby zisťoval, či sa dodávateľ dopustil podvodného konania a či o tom kupujúci vedel, alebo mohol vedieť, je treba v tejto súvislosti daňovému subjektu pripomenúť výsledky daňovej kontroly, ktoré sú zaznamenané v Protokole č. XXlXXXl/X/XlXXXXX/XXXX/Tak. Daňový subjekt poznal pomery vykonávania ekonomickej činnosti spoločnosti C. A. s.r.o. a spôsoby preukazovania pravdivosti dokladov vystavených touto spoločnosťou už v období pred kontrolovaným zdaňovacím období 4. štvrťrok 2012.

16. Správca dane uskutočnil ústne pojednávanie s daňovým subjektom, na ktorom ho oboznámil s výsledkami daňového konania prebiehajúceho na základe rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR č. XXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX (záznam v Zápisnici o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX). Oboznámil ho aj so závermi správcu dane a výsledkami daňového konania, pričom o ústnom pojednávaní spísal zápisnica o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX. Daňový subjekt sa vyjadril k obsahu zápisnice elektronickým podaním zo dňa 29.11.2018 (Vyjadrenie k Zápisnici o ústnom pojednávaní XXXXXXXXXX/XXXX, zaevidované dňa 29.11.2018 pod č. X/XXXXXXXX/XXXX.). Správca dane vyhodnotením dôkazov predložených kontrolovaným daňovým subjektom a získaných dôkazov mal za preukázané, že dodávateľská spoločnosť C. A. s.r.o. stavebné práce neposkytla vo vlastnej réžii, preukázané boli len práce v zanedbateľnom rozsahu vykonané osobami pracujúcimi na dohodu. Spoločnosť C. A. s.r.o. mala v kontrolovanom zdaňovacom období len jedného dodávateľa, A. O., ktorého výkony - realizácia

subdodávky bola správcovi dane preukázaná, a preto príslušný odpočet dane aj priznaný. Hlavným dodávateľom služieb pre spoločnosť C. A. s.r.o. mala byť obchodná spoločnosť H., s.r.o., ktorá však vykonanie akejkoľvek dodávky pre spoločnosť C. A. s.r.o. poprela. Na strane druhej spoločnosť C. A. s.r.o. správcovi dane obchodnú spoluprácu so subdodávateľom H., s. r. o. žiadnou dokumentáciou a dôkazmi nepreukázala. Na základe takto zisteného stavu prijal správca dane závery, že stavebná činnosť a služby v zmysle sporných faktúr vystavených spoločnosťou C. A. s.r.o. neboli dodané v deklarovanom rozsahu práve uvedenou dodávateľskou spoločnosťou C. A. s.r.o., a to ani v spojení so subdodávateľom H. s.r.o. Uskutočnenie zdaniteľných plnení uvedeným dodávateľom nebolo správcovi dane ani zo strany kontrolovaného daňového subjektu vierohodne preukázané.

17. Správa dane v rozhodnutí uviedol, že právo na odpočítanie dane môže daňový subjekt uplatniť iba v prípade, že splnil vecné (§ 49) i formálne (§ 51) podmienky v zmysle zákona o DPH. Splnenie vecných podmienok predstavuje vznik daňovej povinnosti a účel použitia prijatého zdaniteľného obchodu. Formálnu stránku preukázania nároku na odpočítanie dane predstavuje faktúra. Na kontrolu predložených dokladov v súvislosti s ustanovením § 71 zákona o DPH, týkajúci sa faktúr pri dodaní stavebných prác (tovaru a poskytnutých služieb) v tuzemsku nadväzuje skúmanie ekonomických operácií, na základe ktorých boli uvedené doklady vyhotovené, pričom sa do úvahy berie skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej na určenie alebo vybratie dane. Pokiaľ si platiteľ uplatnil nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol skutočne v deklarovanom rozsahu uskutočnený, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba jej predloženie. Osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ na faktúre, musí byť identická s osobou, ktorá reálne dodala tovar, resp. službu odberateľovi. Správca dane preto skúma realizáciu zdaniteľného plnenia nielen z formálnej stránky, ale preveruje ju v súlade so stavom skutočným. Zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre správne určenie vzniku daňovej povinnosti vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnenia, ktoré je alebo má byť uskutočnené (§ 3 ods. 6 daňového poriadku). Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je podľa správcu dane základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. Zároveň v prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je vykonané práve dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Samotný doklad nazvaný faktúra sa stáva faktúrou v zmysle zákona o DPH len vtedy, ak je vystavený na základe reálnej skutočnosti a túto reálnu skutočnosť vo všetkých náležitostiach aj odráža. Predložené doklady, ktorými daňový subjekt deklaruje nákup dodávok - stavebných prác, samé o sebe nepreukazujú, že odrážajú reálnu skutočnosť'. Daňový subjekt je povinný viesť svoju evidenciu, uskutočňovať svoju činnosť a preverovať si svojich obchodných partnerov tak, aby v akomkoľvek prípade, v každej situácii mal dostatočné podklady preto, aby riadne preukázal existenciu, resp. vznik nárokov a povinností v zmysle daňových zákonov. Je na daňovom subjekte, ako si zabezpečí ich riadne preukázanie. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie reálne poskytnuté bolo, respektíve, či bolo poskytnuté v deklarovanom rozsahu dodávateľom, uvedeným na doklade. Právo odpočítania dane podľa § 49 ods. l zákona o DPH je možné iba v prípade, keď pri tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Správca dane pri vedenom dokazovaní a na základe svojich zistení spochybnil skutočný obsah právneho úkonu vyplývajúci z platiteľom predložených sporných faktúr. Daň uvedená na faktúrach dodávateľa sa stala splatnou len z titulu jej uvedenia na daňových dokladoch - faktúrach (§ 69 ods. 5 zákona o DPH), nie však titulu skutočného obsahu právneho úkonu obsiahnutého v ustanovení § 19 zákona o DPH Takto splatná daň z hľadiska uplatnenia práva na odpočítanie dane u platiteľa nie je podľa správcu dane pri samotnom právnom úkone hmotnoprávneho predpisu použiteľná. Právo odpočítať daň z konkrétnych dodaní má platiteľ jedine v prípade, keď pri týchto dodaniach vznikne daňová povinnosť. Správca dane uviedol, že podľa jeho zistení žalobca ako daňový subjekt nevie, nepreveroval skutočnosť, či deklarovaný dodávateľ bol personálne, technicky, odborne, materiálne, alebo inak spôsobilý na realizáciu príslušných dodaní, a teda či mohol takéto dodania vykonať. Zároveň nepreveroval osoby, prípadne podnikateľské subjekty, ktoré sa reálne zúčastnili stavebných prác, nevie ich uviesť, nevie nič o ich odbornej spôsobilosti na jednotlivé časti stavebných prác, nebol informovaný o subdodávateľoch diela, nebolo zistené, že sa o to vôbec zaujímal. Daňový subjekt podľa správcu dane zo svojej pozície objednávateľa stavebných prác mohol a mal poznať všetky okolnosti, za akých sa tieto práce vykonávali a v nadväznosti na to mohol, mal neodkladne a rázne zamedziť poznačeniu posudzovaných obchodných transakcii daňovým podvodom. Správca dane uzavrel, že v rámci daňovej kontroly, vyrubovacieho konania po daňovej kontrole a ďalšie konania, ktoré bolo vykonané na základe rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR XXXXXX/X XX zo dňa

XX.XX.XXXX v nadväznosti na rozsudok Najvyššieho súdu SR 1 Sžf/65/20 16 nezistil také skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné považovať uplatnené právo na odpočítanie dane v zmysle troch sporných faktúr č. XX/XXXX, XX/XXXX a č. XX/XXXX od dodávateľa, obchodnej spoločnosti C. A. s.r.o. oprávnené v deklarovanom plnom rozsahu. Na základe uvedených skutočností nebolo kontrolovanému platiteľovi uznané uplatnené právo na odpočítanie dane v zmysle uvedených faktúr od dodávateľa C. A. s.r.o. a bol mu vyrubený rozdiel dane v sume 22.597,34 eur.

18. Proti rozhodnutiam I. stupňového správneho orgánu podal v zákonom stanovenej lehote odvolania žalobca, o ktorých rozhodol žalovaný tak, ako je uvedené v bode 1. tohto rozsudku.

19. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že konanie správcu dane nadväzovalo na rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR, pričom úkonmi, ktoré boli jeho rozhodnutím prenesené na správcu dane boli predpísané rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. . V daňovom konaní preto správca dane rešpektoval závery Najvyššieho súdu SR. Uviedol, že zo strany daňového subjektu je predmetný rozsudok prijímaný len v rozsahu tých častí, ktoré sú v jeho prospech. Daňový subjekt sa ďalej v odvolaní odvolával na ustanovenie § 68 daňového poriadku. Avšak v predmetnom ustanovení daňový poriadok jednoznačne definuje, že správca dane, na základe vyjadrenia alebo dôkazov od daňového subjektu, vykoná dokazovanie. Najvyšší súd SR vec vrátil na ďalšie konanie, v rámci ktorého sú daňové orgány viazané jeho právnym názorom. V priebehu daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2012 nebola preverovaná dodávka čističky odpadových vôd ani dodávka a montáž vysávačových rozvodov od spoločnosti C. A. s.r.o. pri výstavbe troch rodinných domov pre žalobcu, pretože tieto neboli predmetom ani súčasťou dávok posudzovaných C. A., s.r.o. v rámci troch faktúr č. XX/XXXX,XX/XXXX,XX/XXXX. Žalovaný mal za to, že spoločnosť H., s.r.o. neuskutočnila pre C. A. s.r.o. žiadne zdaniteľné obchody, neexistoval o tom nijaký písomný záznam, nijaké faktúry, či zmluvy, prípadne akékoľvek iné dôkazy. Zdaniteľné obchody od uvedeného subdodávateľa nepreukázal ani L.. N. L. za spoločnosť C. A. s.r.o., pričom ale konateľ spoločnosti H., s.r.o. M. U. poprel ako svedok všetky tvrdenia o obchodovaní so spoločnosťou C. A. s.r.o. Dosvedčujú to aj daňové výkazy spoločnosti H. s.r.o., ktorá podala posledné daňové priznanie pre daň z pridanej hodnoty naposledy za zdaňovacie obdobie júl 2012 s označením "bez transakcií". Ekonomickú činnosť spoločnost' H. s.r.o. vykazovala naposledy v daňovom priznaní k DPH za zdaňovacie obdobie jún 2012. Daňové priznanie pre daň z príjmov právnických osôb podala táto spoločnosť naposledy za rok 2011. Na základe týchto informácií z daňovej databázy v kontexte s tvrdením a bez dôkazov, ničím nepodložených výpovedí L.. N. L. vyplýva, že spoločnosť H. s.r.o. nebola a neposkytla stavebné práce pre spoločnosť C. A. s.r.o. Daňový subjekt v odvolaní namietal, že rozhodnutie je nezrozumiteľné z dôvodu jeho neopodstatneného rozsahu. Odvolací orgán z predloženého spisu k odvolaniu zistil, že správca dane sa v rozhodnutí v značnej miere venoval pripomienkam predloženým daňovým subjektom, preto jeho stanoviská k týmto námietkam nebolo možné výrazne zostručňovať. Rozsiahlymi vyjadreniami k zisteniam správcu dane následne správca dane svojimi stanoviskami len sledoval tok námietok daňového subjektu, preto rozhodnutie prvostupňového orgánu v tomto rozsahu nebolo vyhotovené neopodstatnene. Podľa daňového subjektu v rozhodnutí chýba výrok o náhrade nákladov správy daní podľa § 12. O uplatňovaných nákladoch správy daní, ktoré vzniknú počas daňovej kontroly, resp. počas vyrubovacieho konania, správca dane rozhoduje samostatným rozhodnutím tak, aby boli dodržané ustanovenia § 12 uvedeného zákona. Z ustanovenia § 63 ods. 3 písm. d) daňového poriadku vyplýva, že výrok rozhodnutia obsahuje rozhodnutie o nákladoch správy daní podľa § 12 len v prípade, ak ide o nárok, ktorý si uplatňuje osoba, ktorej náklady vznikli tak, aby bol zachovaný postup podľa § 12. V prípade, keď nárok uplatnený nie je, rozhodovať o nákladoch správy daní nie je v súlade s uvedenými ustanoveniami zákona. Námietka o náhrade nákladov nie je v tomto prípade opodstatnená. V odvolaní ďalej daňový subjekt namietal, že ho správca dane neupovedomil o dôvodoch, pre ktoré nemohol vo veci rozhodnúť a vydať rozhodnutie v lehote 60 dní. Odvolací orgán z predloženého spisu k odvolaniu zistil, že Finančné riaditeľstvo SR predlžilo daňovému úradu lehotu na vydanie rozhodnutia o 120 dní. Daňový subjekt bol o predĺžení lehoty na vydanie rozhodnutia riadne oboznámený (upovedomenie č. XXXXXXXXX/XXXX). Upovedomenie bolo daňovému subjektu doručené dňa 08.08.2018. Daňový subjekt v odvolaní ďalej uvádzal, že nedostatky a pochybenia na strane dodávateľa a jeho subdodávateľov má správca dane riešiť priamo medzi nimi. Dôkazné bremeno, podľa daňového subjektu, nie je absolútne a nemožno ho prenášať na daňový subjekt z prostredia dodávateľa, pretože ide o skutočnosti mimo jeho pôsobnosti. Zo zistení v priebehu daňovej kontroly a v ďalších konaniach po daňovej kontrole bolo zistené, že správca dane neprenášal na daňový subjekt dôkazné bremeno, ktoré sa ho priamo netýkalo. Naopak, posudzovaný prípad daňového subjektu či už z jeho nevedomosti alebo z nedbalosti,

neopatrnosti mohol viesť k účasti na daňovom podvode, a narušiť princíp neutrality dane z pridanej hodnoty. Tvrdenie daňového subjektu v odvolaní o tom, že správca dane zaťažoval daňový subjekt preukázaním skutočností, ktoré svojou účasťou nezabezpečoval, je v rozpore so zisteniami správcu dane v daňovom konaní. Podľa žalovaného daňový subjekt si musí byť vedomý, že obidva zúčastnené subjekty C. A. s.r.o. aj M. s.r.o. niesli zodpovednosť za výber realizátora stavebných prác. Námietky daňového subjektu odkazujú na rozsudky Súdneho dvora EÚ, keď právo na odpočítanie dane na vstupe nemalo byť ovplyvnené tým, že plnenie na predchádzajúcom stupni bolo poznačené prípadným podvodom, bez toho, aby o tom vedel alebo mohol vedieť. V odvolacom konaní k uvedenej námietke uvádzame, že daňový subjekt o plnení na predchádzajúcom stupni (u subdodávateľa) mal vedieť, pretože to vyplývalo aj zo Zmluvy o dielo a bol oprávnený slobodne a neobmedzene zistené okolnosti ovplyvniť a zistené nedostatky aj napraviť tak, aby sa vyhol potenciálnym komplikáciám pri obhajobe uplatnených nárokov v zmysle zákona o DPH na základe príslušných dodávateľských faktúr.

20. Podľa žalovaného správca dane daňovou kontrolou a vo vyrubovacom konaní zistil skutkový stav, ktorý uzavrel s výsledkom, že daňový subjekt konal v rozpore s ustanovením § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH a nepriznal kontrolovanému daňovému subjektu v zdaňovacom období 4. štvrťrok 2012 odpočítanie dane vo výške celkom: 22597,34 eura uvedenej vo faktúrach vystavených dodávateľskou spoločnosťou C. A. s.r.o. Podľa žalovaného dokazovanie je procesný postup, cieľom ktorého je zistiť objektívne skutočnosti rozhodujúce pre vyrubenie dane. V rámci dokazovania posudzuje správca dane závažnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a je tiež v jeho právomoci posúdiť ich vierohodnosť a rozhodnúť o ich dôkaznej preukaznosti. V zmysle § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo svojej vzájomnej súvislosti.

21. Žalovaný mal za to, že počas výkonu daňovej kontroly správca dane postupoval v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami (§ 3 ods. 2 daňového poriadku), daňový subjekt bol riadne oboznámený a vyrozumený so zistenými skutočnosťami správcu dane pri daňovej kontrole, bolo mu umožnené vyjadrovať sa k nim (§ 45 ods. 1 písm. f) daňového poriadku). Vo svetle výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno povedať, že správca dane vo vydanom rozhodnutí svoje zistenia podrobne a dostatočne odôvodnil, vychádzal z ustanovení daňového poriadku a z právnych názorov obsiahnutých v zákone o DPH. Správca dane v odôvodnení uviedol nielen všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, ale vyhodnotil vykonané dôkazy a uviedol úvahy, ktoré viedli k aplikácii konkrétneho právneho predpisu.

22. Žalovaný v rozhodnutí uviedol, že overenie oprávnenosti odpočítania dane znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať závery, či podmienky na odpočítanie dane boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoci len jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený. Z ustanovenia § 24 ods. 1 daňového poriadku vyplýva, že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov. Medzi také patri aj preukazovanie splnenia podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Dôkazná povinnosť je spojením povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca dňové konane nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie, pokým sa bez pochýb nepreukáže a nepotvrdí tvrdenie daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho správnej úvahe, aké dôkazy vykoná, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, akým spôsobom dokazovanie doplní a prihliadne na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré má správca dane v priebehu konania k dispozícii.

23. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že daňové doklady a dôkazy na preukázanie sporného zdaniteľného obchodu nespĺňajú zákonné kritéria na uplatnenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty. Len formálna existencia faktúry a existencia listinných dôkazov ako napr. krycí list, súpis vykonaných prác resp. iné listinné dôkazy, nie sú samy o sebe predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Z obsahu predloženého spisového materiálu k odvolaniu bolo v odvolacom konaní podľa žalovaného preukázané, že okrem predložených listinných dôkazov a tvrdenia

daňového subjektu a jeho dodávateľa, že k zdaniteľnému plneniu - realizácii fakturovaných služieb došlo dodávateľom uvedeným na faktúre, daňový subjekt žiadnym skutkovým vymedzením a označením dôkazov (napr. označením osôb vykonávajúcich stavebné práce, ktorí mali oprávnenie vstupovať do areálu stavby) nepreukázal, že poskytnuté práce uvedené na posudzovaných faktúrach realizoval práve subjekt na faktúre označený ako dodávateľ (resp. subdodávateľsky, za čo nesie zodpovednosť v zmysle Zmluvy o dielo dodávateľ), čo je jednou zo zákonných podmienok pre uplatnenie odpočtu DPH (uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou, ktorá plnenie deklaruje).

24. Žalovaný zdôraznil, že bez ohľadu na obsah zmluvy o dielo, ktorú daňový subjekt so svojim dodávateľom uzavrel, každý podnikateľ, ktorý realizuje obchodný kontrakt, z ktorého si uplatňuje odpočet DPH, musí byť vedomý toho, aby bol schopný dôkaznými prostriedkami preukázať, že dodávateľom (v tomto prípade C. A. s.r.o.) fakturované zdaniteľné obchody boli aj týmto dodávateľom reálne uskutočnené. V tomto smere daňový subjekt dôkazné bremeno v konaní neuniesol. Znakom jednej zo zásad obchodného práva, t. j. poctivého obchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činností, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu pojmu podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných platiteľom sú v zmysle zásady obsiahnutej v § 3 ods. 6 daňového poriadku oprávnené. Ani fakt, že došlo k bezhotovostným platbám nemôže mať za následok uznanie práva na odpočítanie dane platiteľovi, pretože nebol naplnený obsah právneho úkonu pri uplatňovaní osobitných predpisov. Ustanovenie čl. 20 ods. 1 tretia veta hovorí, že majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva.

25. Žalovaný po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v spojení so spisovým materiálom k odvolaniu konštatoval, že boli dodržané všetky zákonné podmienky na vydanie rozhodnutia. Správca dane postupoval v súlade so základnými zásadami správy daní a podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, pričom preskúmavanú vec vyhodnotil s výsledkom, že daňový subjekt pri uplatnení nároku na odpočítanie dane vo výške celkom: 22 597,34 eura za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2012 konal v rozpore s § 49 ods. 1 zákona o DPH tým, že nesplnil podmienky ustanovené zákonom o DPH, keď nepreukázal vierohodnými dokladmi uskutočnenie dodania stavebných prác (tovaru a poskytnutých služieb), a teda prijatie deklarovaného zdaniteľného plnenia práve od uvedeného dodávateľa C. A. s.r.o. a podľa potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trenčín číslo XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 05.12.2018.

26. Podľa § 2 ods. 1 zákona o DPH predmetom dane je a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b) poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie, d) dovoz tovaru do tuzemska.

27. Podľa § 19 ods. 1 veta prvá a ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru alebo dňom dodania služby.

28. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

29. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

30. Podľa § 51 ods. 1 zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ

uplatniť, ak

a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu, d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.

31. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

32. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

33. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.

34. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

35. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

36. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

37. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

38. Podľa § 37 ods. 1 daňového poriadku správca dane je oprávnený na účely správy daní a pri poskytnutí súčinnosti orgánom podľa osobitného predpisu vykonávať miestne zisťovanie aj mimo obvodu svojej územnej pôsobnosti.

39. Po preskúmaní správnej žaloby, vyjadrení účastníkov konania a administratívneho spisu dospel senát správneho súdu k jednomyseľnému záveru, že rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom a za súladný so zákonom možno označiť aj procesný postup správnych orgánov vedúci k vydaniu napadnutých rozhodnutí. Správny súd konštatuje, že správca dane vykonal vo veci rozsiahle, efektívne, dostatočné a na účely predmetu daňového konania orientované dokazovanie, o čom svedčí obsah administratívnych spisov. Z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, keď svoje úvahy, vedúce ho k ustáleniu skutkového stavu, racionálne odôvodnil a takto zistený skutkový stav

správne právne posúdil. Správca dane postupoval v súlade so záväzným právny názorom vyjadreným v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky keď správne vyhodnotil, ktoré z prijatých tovarov a služieb, u ktorých si žalobca uplatnil v predmetnom zdaňovacom období odpočítanie dane sa neuskutočnili tak, ako boli deklarované. Správca dane vyhodnotil kam siaha dôkazné bremeno žalobcu na preukázanie rozhodujúcich skutočností a do akej miery toto bremeno neuniesol a do akej miery odstránil všeobecne sformulované pochybnosti správcu dane o pravdivosti predložených dokladov. Umožnil žalobcovi vo vyrubovacom konaní preukázať pochybné alebo sporné skutočnosti a na základe uvedeného urobil záver o tom, z akých dôvodov sa nepreukázal vznik daňovej povinnosti u žalobcovho dodávateľa a na to nadväzujúce právo žalobcu na odpočítanie dane z prijatých plnení. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal s podstatnými námietkami žalobcu v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu.

40. Správny súd konštatuje, že daňové orgány vychádzali pri svojom rozhodovaní z rozsiahleho dokazovania orientovaného na predmet daňového konania, a to v rozsahu postačujúcom na učinenie tých záverov, ktoré vyplývajú z ich rozhodnutí. Na základe vykonaného dokazovania s poukazom na ustanovenia § 49 ods. 1, ods. 2 zákona o DPH potom vec posúdili tak, že žalobca si uplatnil nárok na odpočítanie dane v kontrolovanom zdaňovacom období v rozpore so zákonom, keď nepreukázal, že zdaniteľné plnenia boli skutočne realizované dodávateľskou spoločnosťou tak, ako je deklarované na sporných faktúrach. Tým, že žalobca vstupoval do obchodných vzťahov so spoločnosťou, ktorú si dostatočne nepreveroval, ani sa reálne nezaujímal o jej materiálno-technické či personálne vybavenie, aby sa presvedčil, či je schopná požadované dodania realizovať, neprejavil náležitú mieru opatrnosti, čím na seba prebral riziko, že nebude vedieť splniť svoju dôkaznú povinnosť. Znalosť obchodných partnerov je základným predpokladom riadneho obchodného styku. Dôveryhodnosť obchodných partnerov by mala byť primárnou podmienkou každého podnikateľa (daňového subjektu) pri vstupovaní do obchodných vzťahov, pretože slobodným výberom obchodného partnera preberá daňový subjekt plnú zodpovednosť za ekonomické a právne dôsledky svojich rozhodnutí. Akým spôsobom si v každom jednotlivom obchodnom prípade daňový subjekt svojich obchodných partnerov vyberá a preveruje, je v podmienkach slobodného trhu len na ňom. Správny súd ďalej konštatuje, že správca dane správne dôvodil vo svojom rozhodnutí, že žalobca ako daňový subjekt už v auguste 2012 (Protokol č. XXXXXXl/X/XXXXXXX/XXXX/Tak zo dňa XX.XX.XXXX) po vykonaní daňovej kontroly za obdobie tretieho štvrťroku 2011 vedel o vážnych výhradách správcu dane, kde v protokole bolo uvedené, že C. A. s.r.o. nepreukázala, že mala na realizáciu stavby "Z. - W. M. L." personálne kapacity, mala len jedného zamestnanca a externé dodávateľské faktúry za vykonané práce neboli predložené. Uvedené skutočnosti jednoznačne preukazujú, že žalobca mal mať vedomosť o svojom dodávateľovi, nakoľko bol priamo upozornený, že existuje tu závažný problém, na čo však žalobca nijako nereagoval a vo svojej činnosti pokračoval naďalej bez zmeny. V takom prípade, však nesie zodpovednosť za takéto svoje konanie.

41. Správny súd poukazuje na to, že je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. K námietkam týkajúcim sa toho, kto a v akom rozsahu znáša v daňovom konaní dôkazné bremeno, správny súd poukazuje na skutočnosť, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH sú stanovené kumulatívne a objektívne, t.j. nárok na odpočet DPH sa viaže na ich bezpodmienečné splnenie. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a za dobromyseľnosti daňového subjektu (žalobcu). Naopak, zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby daňový subjekt, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné plnenie bolo reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.

42. Samotné faktúry od dodávateľa sú len formálnou podmienkou uplatnenia si nároku na odpočítanie DPH na vstupe, nie však postačujúcou, pokiaľ nie sú odrazom reálneho plnenia. Pod reálnym plnením je potrebné rozumieť, že tú konkrétne vyfakturovanú dodávku dodal dodávateľ uvedený na faktúre, nie tretia osoba. Rovnako tak zaúčtovanie predmetných faktúr ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zdaniteľnej dodávky tovarov a služieb. Ak daňové a účtovné doklady (faktúry, zmluvy, doklady o úhrade a pod.) neodrážajú materiálne

plnenie a boli vystavené bez skutkovej podstaty, nemôže byť žalobcovi na základe takýchto podkladov a zhodného tvrdenia účastníkov fakturovaného obchodu priznané právo na odpočet DPH. Preto bolo základnou povinnosťou žalobcu ako daňového subjektu preukázať, že na uplatnenie práva na odpočítanie dane má právny nárok. Správca dane opakovane vyzýval žalobcu na preukázanie reálneho dodania dodávok spoločnosťou C. A., s.r.o., avšak žalobca zostal v tejto časti napriek ozrejmeným výhradám správu dane nečinný. Správca dane vypočul aj pôvodného aj súčasného konateľa žalobcu, avšak títo sa k veci reálne nevyjadrili a neustále poukazovali len na obsah spisu, pričom konkrétne skutočnosti neboli schopní (ochotní) uviesť. Následne správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnený odpočet DPH. Ak správca dane vykonaným preverovaním preukázateľne spochybní deklarovaný zdaniteľný obchod, je na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nie je možné priznať nárok na odpočítanie dane.

43. Vyššie uvedené závery správny súd vyvodil z početnej judikatúry NS SR týkajúcej sa podmienok pre uplatnenie práva na odpočet DPH, rozsahu dokazovania v daňovom konaní, otázok dôkazného bremena a jeho prípadného rozloženia medzi správcu dane a daňový subjekt. Aj NS SR v jednom zo svojich nedávnych rozsudkov sp. zn. XXSžfk/XX/XXXX zo dňa 19.06.2019 sám skonštatoval, že „judikatúra kasačného súdu zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v posledných rokoch sa jasne ustálila vo vyššie uvedených intenciách, teda že nepostačuje predložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o reálnosti takéhoto zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov. Kasačný súd príkladmo poukazuje na rozhodnutia vo veciach sp. zn. , , , , , ako aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. . Aplikácia v kasačnej sťažnosti sťažovateľkou citovaného rozhodnutia vo veci sp. zn. sa tak viac-menej obmedzuje na formálne požiadavky na predkladané doklady, v zmysle aktuálnej konštantnej judikatúry však od celkovej dôkaznej situácie závisí, či na preukázanie práva na odpočet dane je potrebné v dokazovaní pokračovať ďalej.“

44. V rozsudku sp. zn. zo dňa 19.06.2019 poukázal NS SR na stále platné judikáty vo veciach sp. zn. a sp. zn. týkajúcich sa podmienok na uplatnenie práva na odpočet DPH. V rozsudku sp. zn. zo dňa 28.04.2011 vyslovil NS SR, že „uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Existenciu zákonných podmienok pre nárok na odpočet musí preukázať platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje.“ Rovnako aj v rozsudku sp. zn. zo dňa 21.09.2011 konštatuje NS SR, že „z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar bol dodaný spol. J., s.r.o.“ Na potrebu jednoty identity deklarovaného dodávateľa tovarov a služieb a skutočného dodávateľa tovarov a služieb ako jednu zo základných podmienok pre možnosť uplatnenia si odpočtu DPH poukazuje NS SR aj v ďalších rozhodnutiach, napr. v rozsudku sp. zn. zo dňa 11.06.2019.

45. Vo vzťahu k spochybneniu identity skutočného dodávateľa správcom dane v daňovom konaní aj so zreteľom na judikatúru SD EÚ považuje správny súd za potrebné poukázať aj na rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 29.02.2016, v ktorom bol vyjadrený nasledovný názor: „Právo na odpočet dane z pridanej hodnoty vzniká vtedy, ak je preukázané, že predmetné plnenia boli uskutočnené osobou uvedenou vo faktúrach. Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. V preverovaných prípadoch, vzhľadom na zistené skutočnosti, došlo k pochybnostiam ohľadom reálneho dodania plnení uskutočnených osobou uvedenou na daňových dokladoch. Keďže v daňovom konaní leží dôkazné bremeno na daňovom subjekte, je na ňom, aby bez všetkých pochybností, v prípade následnej daňovej kontroly preukázal deklarované skutočnosti, aj s určitým časovým odstupom. Najvyšší súd

Slovenskej republiky rešpektuje rozsudok ESD Mahagében kft. a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11, ako aj ostatných obdobných záverov vydaných ESD, ktoré zaujímajú stanovisko k možnosti daňového subjektu sledovať zákonnosť výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Tieto závery sa však týkajú len vzdialenejších dodávateľov v reťazci, ktorí priamo nerealizujú obchodnú transakciu ako bezprostrední dodávatelia preverovaného daňového subjektu. Subjekt, u ktorého sa vyskytujú pochybnosti alebo nezrovnalosti, ktoré nekorešpondujú s údajmi deklarovanými preverovaným daňovým subjektom, ktorý s ním konal a bol priamo účastný deklarovaného zdaniteľného plnenia, nemá možnosť obhajovať sa nemožnosťou dosahu a preverenia zákonom vyžadovaných náležitostí, vyplývajúcich z danej obchodnej transakcie, nakoľko bol sám spoluaktérom tejto transakcie a bolo jeho povinnosťou zachovať zákonnosť tohto postupu, ako aj zabezpečiť potrebné podklady na preukázanie oprávnenosti uplatnenia DPH.“

46. Pokiaľ ide o mieru obozretnosti daňových subjektov pri vstupovaní do obchodných vzťahov s inými podnikateľskými subjektmi, správny súd považuje za vhodné poukázať na rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 03.12.2019, ktorý po konštatácii splnenia formálnej stránky ako nutnej podmienky pre uznanie práva na odpočítanie DPH, nie však absolútnej, zdôrazňuje, že „každý subjekt, ktorý sa rozhodne vstúpiť do tzv. daňového systému, si musí byť vedomý, že s aplikáciou dane sa spájajú tak práva, ako aj povinnosti. V prípade, že si daňový subjekt uplatňuje právo (napr. právo na odpočet DPH), musí už od počiatku premýšľať nad tým, ako toto právo obháji v prípadnom spore a v nadväznosti na to by mal, z dôvodu objektívnej i požadovanej obozretnosti, daný obchod patrične zdokumentovať.“ V inom rozsudku sp. zn. zo dňa 28.01.2015 zdôraznil NS SR, že „uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane.“ Tu správny súd opakovanie poukazuje na skutočnosť, že žalobca si bol vedomý už v auguste 2012, na základe Protokolu č. XXXXXXl/X/XXXXXXX/ XXXX/Tak zo dňa XX.XX.XXXX po vykonaní daňovej kontroly za obdobie tretieho štvrťroku 2011 vážnych výhrad správcu dane, kde z protokole plynie, že C. A. s.r.o. nepreukázala, že mala na realizáciu stavby "Z. - W. M. L." personálne kapacity, keď mala len jedného zamestnanca a externé dodávateľské faktúry za vykonané práce neboli predložené. Uvedené závery aj pri minimálnej obozretnosti musia viesť daňový subjekt (v tomto prípade žalobcu) k výraznejšej kontrole svojho dodávateľa s cieľom požadovať vysvetlenia, záruky, dôkazy a doklady pri ďalších zdaniteľných plneniach. Ak k uvedenému žalobca nepristúpil, potom je nevyhnutné posúdiť závery správcu dane o tom, že žalobca mal vedieť, mohol vedieť ako správne.

47. K rozsahu dokazovania v daňovom konaní sa NS SR vyslovil už v rozsudku sp. zn. zo dňa 18.06.2013, v ktorom uviedol, že „zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.“ K otázke, kto nesie v daňovom konaní dôkazné bremeno, sa NS SR vyslovil v rozsudku sp. zn. zo dňa 23.06.2010 v spojení s nálezom ÚS SR sp. zn. -17 zo dňa 23.02.2011, z ktorých vyplýva, že „primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ Obdobne judikoval NS SR vo veci vedenej pod sp. zn. , v ktorej uviedol, že „dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu dostačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je

dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané.“ K totožným záverom dospel NS SR aj v rozsudku sp. zn. zo dňa 23.02.2017.

48. Správny súd zastáva názor, že pochybnosti správcu dane a žalovaného v danej veci o identite skutočného dodávateľa na základe sporných faktúr sú založené na skutočnostiach, ktoré vyplynuli z dokazovania vykonaného správcom dane za účelom preverenia tvrdení žalobcu. Správca dane správne zameral a rozšíril dokazovanie aj na skutočnosti, ktoré presahujú rámec právnej sféry vplyvu žalobcu, t.j. aj na právne vzťahy týkajúce sa dodávateľa deklarovaného na sporných faktúrach. Správca dane mal právo preveriť existenciu zdaniteľných obchodov, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. Nemal však povinnosť žalobcovi oznamovať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že sa obchody tak, ako boli faktúrami deklarované, skutočne realizovali. Postupy správcu dane a žalovaného, ktorým spochybnili dôkazy predložené žalobcom v daňovom konaní, resp. ich vyhodnotili ako formálne alebo ako nepostačujúce na preukázanie žalobcom uvádzaných tvrdení, vrátane odôvodnenia týchto pochybností, je potrebné považovať za preukázané zisteným skutkovým stavom a za právne korektné.

49. V nadväznosti na citovanú judikatúru je potrebné postup správcu dane a žalovaného, ktorým spochybnil dôkazy predložené platiteľom dane v daňovom konaní, považovať za odôvodnený a právne relevantný. Úvahy správcu dane a žalovaného odôvodňujúce toto spochybnenie nevykazujú prvky arbitrárnosti, ale naopak účinne viedli k opätovnému preneseniu dôkazného bremena na platiteľa dane, pričom v konečnom dôsledku možno dôkazné bremeno platiteľa dane považovať za neunesené. Medzi relevantné skutočnosti, ktoré dôvodne spochybňujú reálnosť dodania deklarovaných stavebných prác (tovaru a poskytnutých služieb) žalobcovi spoločnosťou C. A., s.r.o. patria najmä tieto: a) deklarovaný dodávateľ C. A., s.r.o., nebol schopný predložiť účtovné a daňové doklady spoločnosti vzťahujúce sa k vydaným faktúram; b) štatutárny zástupca dodávateľskej spoločnosti C. A., s.r.o., ktorý ústne deklaroval, že dodal tovar žalobcovi nevedel uviesť dodávateľské subjekty s výnimkou spoločnosti H., s.r.o., c) M. U., konateľ obchodnej spoločnosti H., s.r.o. uviedol, že spoločnosti C. A., s.r.o., nedodával žiadne stavebné práce ani tovar, prípadne služby a v rozhodnom čase jeho spoločnosť bola ekonomicky nečinná, čomu svedčia aj jej výkazy z rozhodného obdobia d) žalobca na výzvu správcu dane ako aj bývalý a súčasný konateľ žalobcu pri výsluchu nevedeli uviesť žiadne bližšie okolnosti ohľadne realizovaných dodávok spoločnosťou C. A., s.r.o.; e) u dodávateľa žalobcu spoločnosti C. A., s.r.o.,. nebolo možné v jeho účtovníctve možné preveriť, či z predmetných faktúr odviedol daň a ani skutočnosti týkajúce sa pôvodu dodaných stavebných prác (tovaru a poskytnutých služieb), nakoľko štatutárny zástupca deklarovaného dodávateľa neidentifikoval s výnimkou spoločnosti H., s.r.o., a drobných dodávok, ktoré boli preukázané, žiadneho ďalšieho dodávateľa, od ktorého predmetný tovar nadobudol, pričom nevedel doložiť ani účtovníctvo; f) žalobca mal už v auguste 2012, na základe Protokolu č. XXXXXXl/X/XXXXXXX/XXXX/Tak zo dňa XX.XX.XXXX po vykonaní daňovej kontroly za obdobie tretieho štvrťroku 2011 vedomosť o vážnych výhrad správcu dane, k skutočnosti, že spoločnosť C. A. s.r.o. nevedela preukázať externými dodávateľskými faktúrami obstaranie dodaných stavebných prác, resp. tovaru (stavebného materiálu), ani poskytnutých služieb (prác) tretími subjektmi.

50. Vo svetle výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno konštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH, pričom proces dokazovania bol vykonaný súlade so záväzným právnym názorom vyjadreným v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , keď správca dane správne vyhodnotil, ktoré z prijatých tovarov a služieb, u ktorých si žalobca uplatnil v predmetnom zdaňovacom období odpočítanie dane sa neuskutočnili tak, ako boli deklarované. Správca dane vyhodnotil kam siaha dôkazné bremeno žalobcu

na preukázanie rozhodujúcich skutočností a do akej miery toto bremeno neuniesol. Umožnil žalobcovi vo vyrubovacom konaní preukázať pochybné alebo sporné skutočnosti a na základe uvedeného urobil záver o tom, z akých dôvodov sa nepreukázal vznik daňovej povinnosti u žalobcovho dodávateľa a na to nadväzujúce právo žalobcu na odpočítanie dane z prijatých plnení. Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení v časti označeného dodávateľa sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočne unesené.

51. Bez toho, aby sa správny súd venoval všetkým námietkam, na ktoré žalobca poukázal v početných bodoch správnej žaloby, čím mali byť porušené jeho práva vyplývajúce z daňového poriadku, zo zákona o DPH, prípadne z či z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, je potrebné zdôrazniť, že daňová kontrola a po nej nasledujúce vyrubovacie konanie, zavŕšené prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a naň nadväzujúce odvolacie konanie, neprebiehali bez vedomosti a už vôbec nie bez aktívnej ingerencie žalobcu ako účastníka administratívneho konania. Žalobca mal po celú dobu daňového konania možnosť aktívne sa zúčastňovať úkonov správcu dane prostredníctvom práv prináležiacich mu daňovým poriadkom, vyjadroval sa k jednotlivým zisteniam správcu dane, ku ktorým následne správca dane v zmysle daňového poriadku zaujímal stanoviská, s ktorými následne oboznamoval žalobcu. Správny súd poukazuje na to, že daňová kontrola sa týkala vlastnej podnikateľskej činnosti žalobcu a ním deklarovaných obchodov, s ktorými musel byť oboznámený a už v prvotných štádiách daňovej kontroly mal faktickú možnosť pripraviť sa na účinné a efektívne využívanie svojich práv, ktorých ústredným (jednotiacim) prvkom malo byť preukázanie jeho tvrdení.

52. Námietku žalobcu, že žalovaný a správca dane nesprávne zistili skutkový stav a nesprávne ho vyhodnotili správny súd s poukazom na vyššie uvedené vyhodnotil ako nedôvodnú. Správne orgány dôvodne spochybnili odpočet DPH od dodávateľskej spoločnosti C. A., s.r.o. a žalobca pochybnosti nevyvrátil, čo znamená, že neuniesol dôkazné bremeno. Dôkazy správne orgány hodnotili vo vzájomných súvislostiach v zmysle Daňového poriadku a v rozhodnutí uviedli svoju správnu úvahu, odôvodnili, z akých dôvodov neuznali uplatnený odpočet DPH žalobcovi, poukázali na jednotlivé ustanovenia príslušného zákona - o DPH, podľa ktorých vo veci rozhodovali, ako i na judikatúru Najvyššieho súdu SR vo veciach odpočtu DPH. Správne orgány na žalobcu neprenášali bezdôvodne dôkazné bremeno, ale až na základe vlastného šetrenia, ktorým spochybnili dôkazy predložené žalobcom, pričom na ťarchu žalobcu nepripísali neplnenie daňových povinností dodávateľských spoločností, ale žiadali preukázanie fakturovaných dodaní. Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu a preto daňový subjekt má možnosť si zaobstarať dôkazy, ktoré preukážu reálnosť zdaniteľného plnenia, z ktorého si uplatňuje odpočet DPH. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Preto ak si žalobca uplatnil odpočet DPH, mal sa správať obozretne a zabezpečiť si okrem faktúr či pokladničných blokov ďalšie dôkazy, ktoré by preukázali reálnosť fakturovaných plnení a vyvrátili pochybnosti správnych orgánov.

53. Čo sa týka námietky žalobcu ohľadne nezákonnosti výsluchu svedka T. C. (bývalého konateľa žalobcu), má správny súd za to, že táto námietka nie je dôvodná, nakoľko po vrátení veci Najvyšším súdom a žalovaným správca dane v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol povinný odstrániť nezrovnalosti a dať možnosť doplniť skutočnosti žalobcovi, a to aj prostredníctvom výsluchu bývalého konateľa v súlade s § 24 Daňového poriadku, a to aj vo vyrubovacom konaní.

54. Judikatúra zvolená žalovaným na podporu jeho právnej argumentácie je podľa názoru správneho súdu aplikovateľná na predmetný prípad. Žalovaný a správca dane postupovali podľa správneho súdu plne v súlade so zákonom za podmienky. To je aj prípad odôvodnení rozhodnutí správcu dane a žalovaného, v ktorých sa daňové orgány náležite vysporiadali s argumentáciou žalobcu.

55. Pokiaľ žalobca namieta nelogickosť a protichodnosť pochybností správcu dane a žalovaného, nezrozumiteľnosť a nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozhodnutí, a zároveň ich neprimeraný rozsah, správny súd uvedené námietky vyhodnotil ako nedôvodné, keďže daňové orgány svoje pochybnosti riadne odôvodnili zisteným skutkovým stavom, v napadnutých rozhodnutiach uviedli, z akých dôvodov dospeli k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že

tovar na predmetných faktúrach mu bol skutočne dodaný dodávateľskou spoločnosťou C. A., s.r.o. Ako nedôvodné vyhodnotil správny súd aj námietky, že žalovaný a správca dane nerešpektovali záväzné právne názory uvedené v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky , nakoľko správca dane a žalovaný postupovali výslovne v súlade s prezentovaným názorom, keď sa zamerali na v ňom uvedené skutočnosti, ktoré mali nanovo vyhodnotiť (reálna existencia dodávky), pričom mali poskytnúť žalobcovi možnosť reakcie, čo aj urobili.

56. Po preskúmaní veci správny súd dospel k záveru, že v procesnom postupe správcu dane a žalovaného neboli zistené žiadne porušenia zásad daňového konania. Daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetky relevantné skutočnosti, ktoré vyšli v daňovom konaní najavo. Z uvedených dôvodov námietky žalobcu správny súd vyhodnotil ako nedôvodné, ktoré neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia správcu dane.

57. Podľa ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

58. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a nedôvodnosť námietok žalobcu, správny súd podľa žaloby zamietol.

59. O trovách konania súd rozhodol podľa , v zmysle ktorého žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.

60. V prejedávanej veci procesne úspešnému žalovanému, ktorým je orgán štátnej správy, správny súd náhradu trov nepriznal, nakoľko žalovanému nevznikli žiadne dôvodne vynaložené trovy a trovy konania si v prípade úspechu žalovaný ani neuplatnil.

61. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 ( veta posledná o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia tohto rozsudku na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne.

V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa , t.j. ktorému správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa a , c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.