Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_14CoCsp-27-2023.pdf
PDF · 141.77 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoCsp/27/2023
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a členov senátu JUDr. Jána Auxta a JUDr. Evy Dzúrikovej v právnej veci žalobcu: A. B., nar. X. XXXXX XXXX, bytom C. C., A. D. XX, zastúpený JUDr. Ondrej Sochor, advokát, so sídlom Banská Bystrica, Prof. Sáru 3873/44, IČO: 42 192 803, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s., skrátený názov: VÚB, a. s., so sídlom Bratislava – Staré Mesto, Mlynské nivy 1, IČO: 31 320 155, zastúpený Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Bratislava – mestská časť Petržalka, Prievozská 2, IČO: 53 255 739, o zaplatenie 6 956,09 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 9Csp/21/2023 zo dňa 3. mája 2023, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 9Csp/21/2023 zo dňa 3. mája 2023 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Banská Bystrica (ďalej „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“) výrokom I. rozhodol tak, že „Súd žalobu žalobcu zamieta“. Výrokom II. rozhodol, že „Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia, ktorým nadobudne právoplatnosť rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka o ich výške“.
1.1 Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 17 ods. 1 a 3 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu 1. decembra 2017 (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 69a ods. 1, § 69 ods. 4 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).
1.2 V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca si svoj nárok v predmetnej veci uplatnil prostredníctvom vzájomnej žaloby vznesenej v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 9Csp/51/2022, v dôsledku čoho okresný súd vylúčil vzájomnú žalobu na samostatné konanie vedené pod sp. zn. 9Csp/21/2023.
1.3 Premetom konania vedeného na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 9Csp/51/2022 je nárok žalovaného (v pozícii žalobcu) voči žalobcovi (v pozícii žalovaného) na zaplatenie sumy 2 593,02 eur z titulu zmluvy o úvere, ktorú uzavrel žalobca so spoločnosťou Consumer Finance Holding a.s., IČO: 35 923 130, dňa 30. júna 2017 (ďalej aj len ako „zmluva o úvere“).
1.4 Žalobca svoj nárok odôvodňoval tvrdením, že v rámci rozdelenia a zlúčenia spoločnosti Consumer Finance Holding a.s., IČO: 35 923 130 (ďalej aj len ako „pôvodný veriteľ“ alebo „právny predchodca žalovaného“) s osobou žalovaného, nedošlo k platnému prechodu žalovanej pohľadávky – z titulu zmluvy o úvere, pre rozpor s ustanovením § 17 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto je plnenie, ktoré poskytol žalovanému z titulu zmluvy o úvere po tom, čo došlo k zlúčeniu pôvodného veriteľa
s osobu žalovaného, v sume 6 956,09 eur bezdôvodným obohatením. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. K argumentácii žalobcu poukázal na znenie ustanovenia § 17 ods. 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch upravujúce výnimku z odseku 1 predmetného zákona a dodal, že nakoľko v konkrétnom prípade išlo o prechod pohľadávky z finančnej inštitúcie podľa § 20a ods. 16, ktorá je oprávnená poskytovať spotrebiteľské úvery s predchádzajúcim súhlasom Národnej banky Slovenska, podmienky podľa § 17 ods. 1 zákona nebolo potrebné dodržať.
1.5 Súd prvej inštancie uviedol, že predmetom sporu bol nárok žalobcu ako spotrebiteľa, ktorý čerpal úver od právneho predchodcu žalovaného, na vydanie bezdôvodného obohatenia v žalovanej výške z dôvodu, že žalovanú sumu žalovaný prijal bez právneho dôvodu, keďže na žalovaného podľa tvrdenia žalobcu platne neprešli práva vyplývajúce zo zmluvy o úvere pre rozpor s ustanovením § 17 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch. V konaní nebolo sporné, že došlo k prijatiu plnenia v žalovanej výške žalovaným. Sporná bola otázka, či bol dodržaný postup v zmysle § 17 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch alebo nemusel byť dodržaný z hľadiska znenia ustanovenia § 17 ods. 3 citovaného zákona.
1.6 V odôvodnení súd prvej inštancie skonštatoval, že v zmysle notárskej zápisnice N 3283/2017 zo dňa 11. 12. 2017 pôvodný veriteľ zanikol rozdelením a zlúčil sa so spoločnosťou VÚB a.s. a VÚB Leasing a.s. v zmysle priloženého projektu rozdelenia. Žalovaný ako právny nástupca pokračoval v prevádzkovaní ostatného podnikania zanikajúcej spoločnosti v rámci svojej existujúcej bankovej licencie. Podľa prílohy 1 projektu rozdelenia - pohľadávky vzniknuté z produktov Quatro (ako je aj vymáhaná pohľadávka) prešli na žalovaného.
1.7 Súd prvej inštancie uviedol, že účinky splynutia, zlúčenia alebo rozdelenia spoločnosti nastávajú jeho zápisom do obchodného registra. V obchodnom registri sa výmaz zanikajúcej spoločnosti a zápis rozdelenia spoločnosti zlúčením pri nástupníckej spoločnosti vykoná k tomu istému dňu, pričom týmto dňom bol v danej veci 1. január 2018. K tomuto dňu nastali všetky účinky rozdelenia obchodných spoločností zlúčením, vrátane prechodu obchodného imania zo zrušenej spoločnosti na nástupnícke spoločnosti. V prípade rozdelenia spoločnosti (bez ohľadu na spôsob rozdelenia) treba presne vymedziť obchodný majetok a záväzky, ktoré prechádzajú na jednotlivých právnych nástupcov. Spôsob rozdelenia imania bol bližšie určený v projekte rozdelenia zlúčením, ktorý bol uzavretý 11. decembra 2017 medzi Consumer Finance Holding a.s., VÚB a.s. a VÚB Leasing vo forme notárskej zápisnice. Z tohto projektu rozdelenia je zrejmé, že imanie, s ktorým bola spojená aj pohľadávka prejednávaná v tejto veci, prešla na nástupnícku spoločnosť (žalovaného), čím sa žalovaný stal právnym nástupcom pôvodného veriteľa k 1. januáru 2018.
1.8 Obdobne, ako v rozhodnutí sp. zn. 9Csp/51/2022, súd prvej inštancie poukázal na to, že námietky, podľa ktorých ku dňu rozhodnutia o rozdelení spoločnosti Consumer Finance Holding a.s., neboli splnené zákonné požiadavky § 17 Zákona o spotrebiteľských úveroch neobstoja. Zákon síce v predmetnom ustanovení používa pojem „prechod pohľadávky a prechádza pohľadávka“, avšak uvedené nemôže mať prednosť pred univerzálnym právnym nástupníctvom vyplývajúcim zo zákona (Obchodného zákonníka), ktorý ako bolo uvedené vyššie, presne definuje, kto sa stáva právnym nástupcom zanikajúcej spoločnosti v prípade jej rozdelenia. Vo vzťahu k zneniu § 17 ods. 3 predmetného zákona súd prvej inštancie uviedol, že podľa internetovej stránky NBS právny predchodca žalovaného pôsobil na finančnom trhu v sektore poskytovania úverov a spotrebiteľských úverov. Na tejto stránke je uvedené, že platobná inštitúcia je právnickou osobou so sídlom a ústredím na území Slovenskej republiky, ktorá má povolenie od NBS na poskytovanie platobných služieb. Okrem nich môže vykonávať aj ďalšie obchodné činnosti, ale nemôže prijímať vklady. Zo zákona o platobných službách č. 492/2009 Z. z. vyplýva, že poskytovateľom platobných služieb nemusí byť len banka, ale môžu byť aj poskytovatelia v obmedzenom rozsahu podľa § 79a predmetného zákona, ktorí podliehajú registrácii a sú dohliadaným subjektom finančného trhu Národnou bankou Slovenska (ďalej len „NBS“).
1.9 Súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalovaného na pojednávaní, že na daný prípad univerzálnej sukcesie v zmysle citovaných ustanovení Obchodného zákonníka netreba aplikovať podmienky prechodu upravené v § 17 Zákona o spotrebiteľských úveroch, ale je potrebné prihliadať na účel tejto právnej úpravy. Týmto je chrániť spotrebiteľa, aby sa jeho pohľadávka dostala k subjektu regulovanému NBS, čo sa v danom prípade stalo. Súd prvej inštancie mal zároveň za to, že pokiaľ bol daný predchádzajúci súhlas NBS pred rozdelením pôvodného veriteľa a zlúčením so žalovaným, svedčí to o tom, že tento subjekt predstavoval subjekt v zmysle § 20d ods. 1 písm. c) Zákona o spotrebiteľských
úveroch, a teda ustanovenie § 17 ods. 1 predmetného zákona nebolo potrebné aplikovať v zmysle § 17 ods. 3 predmetného zákona.
1.10 Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca poskytol žalovanú sumu žalovanému ako právnemu nástupcovi pôvodného veriteľa, t. j nie bez právneho dôvodu. Z uvedených dôvodov žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia súd prvej inštancie zamietol v plnom rozsahu ako bezdôvodnú. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa zásady úspechu v spore v zmysle § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému súd priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca (ďalej aj len ako „odvolateľ“) prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP, pričom uviedol, že rozsudok napáda v celom rozsahu a žiadal, aby odvolací súd rozsudok zmenil a žalobe vyhovel.
2.1 Žalobca namietol, že právne názory a závery súdu prvej inštancie sú nesprávne, v priamom rozpore s právnymi predpismi, pričom v mnohom si vnútorné logicky odporujú. K tomu uviedol, že na jednej strane súd prvej inštancie absolútne vylúčil účinky ust. § 17 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko tieto nemôžu mať prednosť pred univerzálnym právnym nástupníctvom podľa Obchodného zákonníka, a na strane druhej strane vychádzal z aplikovateľnosti ust. § 17 ods. 1 predmetného zákona, ktoré však vzhľadom na výnimku stanovenú v ust. § 17 ods. 3 predmetného zákona nemožno aplikovať. Žalobca zdôraznil, že v rozsudku nebola žiadnym spôsobom vyriešená principiálna otázka, či právny predchodca žalovaného bol finančnou inštitúciou podľa § 20a ods. 16 Zákona o spotrebiteľských úveroch (t. j. jedným zo subjektov definovaných v predmetnom ustanovení), ktorej vyriešenie malo kľúčový význam pre prejednávaný prípad, nakoľko od jej vyriešenia záviselo posúdenie otázky, či je, alebo nie je vo veci daná výnimka podľa § 17 ods. 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Skutočnosť, či pôvodný veriteľ predstavoval subjekt podľa ust. § 20d ods. 1 písm. c) Zákona (ktorú skutočnosť riešil okresný súd v bode 24. rozsudku) je v tomto smere úplne bez právneho významu.
2.2 V otázke aplikovateľnosti ustanovenia § 17 Zákona o spotrebiteľských úveroch žalobca uviedol, že v prípade prechodu pohľadávky zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere platí generálny zákaz prechodu takejto pohľadávky, ako základný princíp ochrany spotrebiteľa, a to bez ohľadu na právny základ prechodu pohľadávky. Predmetné ust. §17 ods. 1 Zákona má teda postavenie „lex specialis“, oproti právnej úprave univerzálnej sukcesie podľa Obchodného zákonníka (ako „lex generalis“) – napr. splynutie alebo zlúčenie spoločnosti. Z uvedeného dôvodu nemôže dôjsť k prechodu pohľadávky bez toho, aby boli splnené podmienky § 17 ods. 1 predmetného zákona. Žalobca v tomto smere rozporoval záver súdu prvej inštancie, na základe ktorého okresný súd odmietol aplikovať ustanovenie § 17 ods. 1 predmetného zákona s odvolaním sa na účel daného ustanovenia, a ktorý záver si podľa názoru žalobcu okresný súd sám a svojvoľne naformuloval.
2.3 Žalobca tvrdil, že je bez právneho významu zistenie, že právny predchodca žalovaného podľa internetovej stránky NBS pôsobil na finančnom trhu v sektore poskytovania úverov, nakoľko ani z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, ako uvedené súvisí s ust. § 17 ods. 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Namietol tiež záver okresného súdu, v ktorom súd síce uviedol, že platobná inštitúcia je právnickou osobou, ktorá má povolenie od NBS na poskytovanie platobných služieb, avšak bez toho, aby z odôvodnenia ďalej vyplynulo ako uvedené súvisí s predmetom sporu. V rovnakej línii žalobca namietol záver súdu prvej inštancie o tom, aký subjekt môže byť poskytovateľom platobných služieb v zmysle zák. č. 492/2009 Z. z a zdôraznil, že Zákon o spotrebiteľských úveroch používa v aspekte ust. § 17 ods. 3 pojmy platobná inštitúcia a inštitúcia elektronických peňazí, ktoré je možné subsumovať pod súhrnný zákonný definičný pojem poskytovateľ platobných služieb v zmysle § 2 zák. č. 492/2009 Z. z, avšak na účely Zákona o spotrebiteľských úveroch (§ 17 a § 20a ods. 16) sú právne relevantné len dva druhy subjektov, a to výslovne platobná inštitúcia a inštitúcia elektronických peňazí.
2.4 V otázke aplikácie výnimky z ustanovenia § 17 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorá vyplýva z ust. § 17 ods. 3 predmetného zákona žalobca uviedol, že uvedená výnimka (§ 17 ods. 3) sa dotýka subjektov determinovaných v § 20a ods. 16 predmetného zákona, pričom skutočnosť, že by právny predchodca žalovaného bol týmto subjektom v konaní nebola preukázaná. Súd prvej inštancie tak vychádzal z nesprávne (neúplne) zisteného skutkového stavu. Žalobca v tomto smere v odvolaní citoval ustanovenia § 17 ods. 3, § 20a ods. 16 Zákona o spotrebiteľských úveroch, § 63 ods. 1, § 79a ods. 1, § 81 ods. 1 zák. č. 492/2009 Z. z. o platobných službách. K uvedenému dodal, že aj
keď žalovaný tvrdil, že v konaní išlo o prechod pohľadávky z finančnej inštitúcie podľa § 20a ods. 16 Zákona o spotrebiteľských úveroch na finančnú inštitúciu podľa § 20a ods. 16 predmetného zákona, túto skutočnosť žalovaný nepreukázal – neprodukoval žiadne dôkazné prostriedky, pričom bremeno dôkazu v tejto otázke zaťažovalo práve žalovaného, nakoľko ten z danej skutočnosti (tvrdenia) pre seba vyvodzoval priaznivé právne následky. Žalobca zdôraznil, že žalovaný si v tomto smere nesplnil dokonca ani povinnosť tvrdenia, keď na otázku súdu prvej inštancie, ktorý zo subjektov v zmysle ust. § 20a ods. 16 predmetného zákona predstavuje, nevedel odpovedať. Za daného stavu, ak žalovaný nepreukázal naplnenie zákonných dôvodov podľa § 17 ods. 3 predmetného zákona, na prechod pohľadávky z pôvodného veriteľa na žalovaného dopadala zákonná úprava ust. § 17 ods. 1 predmetného zákona v celom rozsahu. Žalobca skonštatoval, že nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by v čase údajného prechodu bola pohľadávka splatná, platil pre žalovanú pohľadávku zákaz jej prechodu v zmysle ust. § 17 ods. 1 predmetného zákona, a preto nedošlo ani k prechodu pohľadávky na žalovaného.
2.5 Žalobca v rámci odvolania pristúpil k výkladu pojmu inštitúcia elektronických peňazí a k pojmu platobná inštitúcia. V tejto súvislosti uviedol, že na výkon činnosti inštitúcie elektronických peňazí je potrebné samostatné povolenie NBS, a v prípade, ak by sa takáto inštitúcia rozhodla poskytovať spotrebiteľské úvery, potrebovala by ďalšie, samostatné povolenie na výkon takejto činnosti (konkrétne povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov podľa zákona č. 129/2010 Z. z.). To znamená, že ak má subjekt povolenie na výkon činnosti inštitúcie elektronických peňazí, nezakladá to automatické oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov. Uvedené platí aj naopak. Uvedené platí podobne aj v prípade platobnej inštitúcie. Z verejne dostupného registra NBS (ako skutočnosť všeobecne známa - § 186 Civilného sporového poriadku), ktorý je prístupný na webovom sídle NBS https:// subjekty.nbs.sk, pritom vyplýva, že právny predchodca žalovaného (Consumer finance holding) mal nasledovné povolenia od NBS na výkon nasledovných činností (resp. pôsobil na trhu v nasledovných činnostiach): a/ samostatný finančný agent na základe povolenia na výkon činnosti samostatného finančného agenta v zmysle zákona 186/2009 Z .z. o finančnom sprostredkovaní, b/ navrhovateľ viazaných finančných agentov, c/ Veriteľ – povolenie od NBS na poskytovanie spotrebiteľských úverov v zmysle zák. č. 129/2010 Z. z. bez obmedzenia rozsahu. Žalobca zdôraznil, že iné povolenia právny predchodca žalovaného nikdy nemal, t. j. nemal povolenie na výkon činnosti inštitúcie elektronických peňazí, ani na výkon platobnej inštitúcie. Ak by týmito povolenia disponoval, bolo by to na webovej stránke NBS uvedené, ako v prípade spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s.
3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorý uviedol, že nakoľko v konkrétnom prípade išlo o prechod pohľadávky z finančnej inštitúcie podľa § 20a ods. 16, ktorá je oprávnená poskytovať spotrebiteľské úvery, na finančnú inštitúciu podľa § 20a ods. 16, ktorá je oprávnená poskytovať spotrebiteľské úvery s predchádzajúcim súhlasom Národnej banky Slovenska, podmienky v zmysle § 17 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch nebolo potrebné dodržať. Pre úplnosť uviedol, že skutočnosť, že v prípade právneho predchodcu (Consumer Finance Holding) išlo o finančnú inštitúciu podľa § 20a ods.16, je zrejmá zo samotného súhlasu NBS v rozhodnutí NBS č. z.: 100-000-064-352 k č. sp.: NBS1-000-016-138, zverejneného dňa 30. októbra 2017, dostupné na webovom sídle NBS https://nbs.sk/vyroky/17735.
4. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu (replika), ktorý nad rámec tvrdení produkovaných v odvolaní uviedol, že žalovaný v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že by jeho právny predchodca (Consumer Finance Holding a.s.) bol v čase rozdelenia a zlúčenia finančnou inštitúciou podľa § 20a ods. 16 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca v celom rozsahu poprel tvrdenie žalovaného, podľa ktorého povaha jeho právneho predchodcu ako finančnej inštitúcie podľa § 20a ods. 16 predmetného zákona vyplýva zo súhlasu NBS, a to najmä z dôvodu, že žalovaný žiadnym spôsobom nešpecifikuje, ako by uvedená skutočnosť mala zo súhlasu NBS vyplývať, pričom uvedená skutočnosť zo súhlasu NBS žiadnym spôsobom objektívne (reálne) nevyplýva. Ide teda len o všeobecné, ničím nepodložené a nepreukázané tvrdenie žalovaného.
5. V dôsledku odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359, § 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), a zistení, že odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 „a contrario“ napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku I. a v závislom
výroku II. podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
6. Podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, alebo súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.
7. Podľa § 17 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu; to neplatí, ak prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a
a) ide o prechod alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu18b) na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú banku alebo pobočku zahraničnej banky, a b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
8. Podľa § 17 ods. 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch, ustanovenie odseku 1 neplatí, ak sa postupuje podľa predpisov upravujúcich riešenie krízových situácií na finančnom trhu,21a) upravujúcich konkurzné konanie22) alebo ide o prechod pohľadávky z finančnej inštitúcie podľa § 20a ods. 16, ktorá je oprávnená poskytovať spotrebiteľské úvery, na finančnú inštitúciu podľa § 20a ods. 16, ktorá je oprávnená poskytovať spotrebiteľské úvery s predchádzajúcim súhlasom Národnej banky Slovenska.
9. Podľa § 63 zák. č. 492/2009 Z. z. o platobných službách v znení zák. č. 386/2016 Z. z., resp. v čase prechodu pohľadávky (ďalej len „Zákon o platobných službách“), platobná inštitúcia je právnická osoba so sídlom na území Slovenskej republiky, ktorá je na základe udeleného povolenia na poskytovanie platobných služieb oprávnená poskytovať platobné služby
a) bez obmedzenia rozsahu poskytovania platobných služieb podľa § 2 ods. 1 alebo b) v rozsahu obmedzenom výlučne na vykonávanie platobných operácií podľa § 2 ods. 1 písm. f) za podmienok podľa § 79a.
10. Podľa § 81 ods. 1 Zákona o platobných službách, inštitúcia elektronických peňazí je právnická osoba so sídlom na území Slovenskej republiky, ktorá je na základe udeleného povolenia na vydávanie elektronických peňazí oprávnená vydávať elektronické peniaze, spravovať elektronické peniaze a vykonávať platobné operácie súvisiace s vydávaním elektronických peňazí
a) bez obmedzenia rozsahu vydávaných elektronických peňazí alebo b) v obmedzenom rozsahu podľa § 87.
11. Odvolací súd na úvod konštatuje, že podstatou sporu medzi stranami je otázka, či z právneho predchodcu žalovaného, t. j. Consumer Finance Holding a. s., došlo dňa 1. januára 2018 k platnému prechodu pohľadávky z titulu zmluvy o úvere na žalovaného z dôvodu rozdelenia - zlúčenia obchodných spoločností, v súvislosti so zákonnou reglementáciou prevodu a prechodu pohľadávok zo spotrebiteľských zmlúv v zmysle ust. § 17 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Zodpovedanie vyššie nastolenej otázky je nevyhnutné pre zistenie, či na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcu, ktorý doposiaľ z titulu zmluvy o úvere zaplatil sumu 6 956,09 eur. Zo zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie vyplýva, že medzi stranami nie je sporné, že došlo k uzavretiu zmluvy o úvere medzi právnym predchodcom žalovaného v pozícii veriteľa a žalobcom v pozícii dlžníka, z titulu ktorej žalobca zaplatil žalovanému sumu 6 956,09 eur. Rovnako nie je sporným spotrebiteľský charakter záväzkového vzťahu a ani skutočnosť, že v čase prechodu pohľadávky z právneho predchodcu žalovaného na žalovaného nebola pohľadávka, ktorá je predmetom tohto sporu ešte splatná, resp. po konečnom termíne splatnosti.
12. Žalobca svoju procesnú obranu v odvolaní založil na týchto zásadných argumentoch. V prvom rade namietol vnútornú, resp. logickú nekonzistenciu odôvodnenia napadnutého rozsudku. V druhom rade
namietol nesprávne právne posúdenie veci v aspekte ust. § 17 Zákona o spotrebiteľských úveroch v prípadoch univerzálnej sukcesie práv, s dôrazom na laxnosť odôvodnenia rozsudku pri interpretácii (účelu) predmetného ustanovenia zákona. V poslednom rade namietol, že záver súdu prvej inštancie o povahe žalovaného, resp. jeho právneho predchodcu ako subjektu podľa § 20a ods. 16 Zákona o spotrebiteľských úveroch nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.
13. Vo vzťahu k prvej odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.
14. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4 Cdo 3/2019, 8 Cdo 152/2018, 5 Cdo 57/2019) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď súd prvej inštancie vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola dotknutej strane sporu odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).
15. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
16. K prvej odvolacej námietke žalobcu o zmätočnosti a vnútornej rozpornosti odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver (napr. I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). Ide o to, aby sa v odôvodnení rozhodnutia súčasne nenachádzalo určité tvrdenie a zároveň aj jeho negácia. Odôvodnenie rozhodnutia možno považovať za vnútorne rozporné, ak sa v rozhodnutí nachádzajú argumenty podporujúce určitý záver a súčasne protiargumenty proti tomuto záveru. V prípade, že závery súdu sú vnútorné rozporné alebo si protirečia, jedná sa nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktorý predstavuje porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (napr. III. ÚS 102/2012). Odvolací súd poznamenáva, že súd prvej inštancie v rámci prvej argumentačnej línii skonštatoval, že na posudzovanú vec nie je možné aplikovať ustanovenie § 17 Zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže predmetný zákon, resp. ustanovenie nemôže mať prednosť pred univerzálnym právnym nástupníctvom
vyplývajúcim z Obchodného zákonníka. V rámci druhej argumentačnej línii súd prvej inštancie pristúpil k interpretácii a aplikácii ustanovenia § 17 ods. 1 a 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch a dospel k záveru, že ustanovenie § 17 ods. 1 predmetného zákona na posudzovanú vec nedopadá, nakoľko došlo k naplneniu výnimky v zmysle ust. § 17 ods. 3 predmetného zákona. Z uvedeného pre odvolací súd jednoznačne vyplýva nekonzistencia argumentov súdu prvej inštancie, keď na jednej strane súd prvej inštancie „ad hoc“ vylúčil aplikáciu § 17 predmetného zákona a súčasne pristúpil k jeho aplikácii na zistený skutkový stav, keď vychádzal z premisy o naplnení výnimky v zmysle ust. § 17 ods. 3 predmetného zákona. Uvedené argumentačné línie sa vnútorne (logicky) vylučujú, pretože platí, že ak súd prvej inštancie svoj záver o nedôvodnosti žaloby založil na premise o prednosti Obchodného zákonníka v aspekte účinkoch prechodu pohľadávky, čím „de iure“ vylúčil aplikáciu § 17 predmetného zákona „ad hoc“, nie je možné súčasne záver súdu o nedôvodnosti žaloby založiť aj na výsledkoch aplikácie predmetného ustanovenia zákona (§ 17 ods. 1 v spojení s ods. 3). Odvolací súd dodáva, že z hľadiska argumentačných pravidiel nie je vylúčené, aby súd na podporu svojho právneho záveru požil aj viacnásobnú alternatívnu argumentáciu, ak ich kumulácia prispieva k podpore stanoviska a presvedčivosti záverov v ňom uvedených. V predmetnej veci však zvolený postup súdu prvej inštancie oslabuje požiadavku riadneho odôvodenia a presvedčivosti rozsudku v miere, ktorá zakladá nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku a porušenie práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov považuje odvolací súd predmetnú odvolaciu námietku žalobcu za dôvodnú.
17. Vo vzťahu k druhej odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že nesprávnym právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
18. Odvolací súd v tejto rovine konštatuje, že už Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. k. III. ÚS 72/2010 zo dňa 4. mája 2010 judikoval, že v súvislosti s výkladom a aplikáciou príslušných právnych predpisov musí súd prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom strán sporu. Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu. Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov, ktorá zahŕňa aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov, je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov nepochybne treba vychádzať najprv z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). V takýchto prípadoch sa musí zároveň vyvarovať svojvôli (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 341/07 zo dňa 1. júla 2008). Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona. Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým stranám sporu a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.
19. K druhej odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že Zákon o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 22. decembra 2015 bol novelizovaný zák. č. 438/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zák. č. 438/2015 Z. z.“). Predmetná novela zaviedla do zákona o spotrebiteľských úveroch reguláciu procesu prevodu a prechodu práv vyplývajúcich zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere (§ 17). Z dôvodovej správy k zák. č. 438/2015 Z. z. jednoznačne vyplýva vôľa a zámer zákonodarcu regulovať, resp. sprísniť predpoklady sukcesie do práv veriteľa v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami tak, aby sa predmetná regulácia (§ 17) vzťahovala aj na prípady prechodu pohľadávok a navrhovaná úprava by tak nemohla byť obchádzaná, napr. zmluvami o predaji podniku. Predmetné ustanovenie Zákona o spotrebiteľských úveroch (§ 17) jednoznačne už z pohľadu gramatického výkladu stanovuje účinky regulácie sukcesie nie len v aspekte singulárnej ale aj v aspekte univerzálnej sukcesie, čo následne potvrdzuje interpretácia predmetného ustanovenia zákona aj za použitia teleologického výkladu (pozri dôvodovú správu k zák. č. 438/2015 Z. z.). V nadväznosti na vyššie uvedené považuje odvolací súd námietku žalobcu spočívajúcu v tvrdení, že ustanovenie § 17 Zákona o spotrebiteľských úveroch sa vzťahuje aj na účinky univerzálnej sukcesie za dôvodnú.
19.1 Žalobca v tejto rovine namietol aj záver súdu prvej inštancie (bod 23. odôvodnenia napadnutého rozsudku), v ktorom súd prvej inštancie z hľadiska právneho posúdenia ustanovenia § 17 Zákona o spotrebiteľských úveroch dospel k záveru, že podmienky prechodu upravené v § 17 predmetného zákona netreba aplikovať, pretože je potrebné prihliadať na účel právnej úpravy, ktorým je chrániť spotrebiteľa tak, aby sa jeho pohľadávka dostala k subjektu regulovaným NBS, čo sa v danom prípade stalo. Žalobca tento záver súdu prvej inštancie považoval za laxný a svojvoľne súdom naformulovaný.
19.2 K uvedenej námietke žalobcu odvolací súd uvádza, že nie len skutkové ale aj právne závery súdu musia byť argumentačne v odôvodení súdneho rozhodnutia formulované spôsobom, ktorý napĺňa požiadavku riadneho odôvodenia (§ 220 CSP) a presvedčivosti. Ako už bolo vyššie uvedené (bod 18. odôvodenia tohto uznesenia), v procese interpretácie a aplikácie právnych noriem je povinnosťou súdu zisťovať obsah a zmysel právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Súd prvej inštancie namietaný právny záver oprel síce o premisu účelu predmetnej právnej úpravy (§ 17), avšak bez toho, aby tento jeho právny záver mal objektívnu argumentačnú oporu vo výsledkoch aplikovaných výkladových metód. Predovšetkým, ak súd mieni svoj právny záver oprieť o teleologický výklad, ktorý v užšom zmysle slova prezumuje účel právnej úpravy („e ratione legis“), je nevyhnutným predpokladom vychádzať z dôvodovej správy k zákonu, ktorý reglementuje relevantnú právnu úpravu, ktorá dopadá na predmet sporu (najmä zák. č. 438/2015 Z. z. a zák. č. 299/2016 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony). Odôvodnenie namietaného právneho záveru súdu prvej inštancie, tak s ohľadom na nedostatky právnych argumentov založených na výsledkoch aplikovaných výkladových metód, zakladá porušenie povinnosti súdu riadne odôvodniť súdne rozhodnutie v zmysle § 220 CSP (pozri bod 15. odôvodenia tohto uznesenia). Odvolací súd dopĺňa a zdôrazňuje, že namietaný záver súdu prvej inštancie však nemožno hodnotiť „prima facie“ ako nesprávny, a to práve pre uvedené nedostatky v procese interpretácie a výkladu predmetného ustanovenia zákona. Odvolací súd v tejto rovine poznamenáva, že relevancia skúmania účelu a zmyslu zákona sa predovšetkým vykazuje v potrebe zistenia, či došlo k naplneniu výnimky z ustanovenia § 17 ods. 1 predmetného zákona, ktorá je upravená v ustanovení § 17 ods. 3 predmetného zákona, a ktorá sa dotýka procesu prechodu pohľadávky z regulovaného subjektu podľa § 20a ods. 16 Zákona o spotrebiteľských úveroch na regulovaný subjekt podľa § 20a ods. 16 predmetného zákona. Z uvedeného dôvodu je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné na rozporovaný právny záver súdu prvej inštancie nahliadať nie ako na nesprávny ale predovšetkým ako na predčasný, založený na nedostatočnom výklade a argumentácii.
19.3 Žalobca v rámci namietaného právneho posúdenia tvrdil aj to, že skutočnosť, že pôvodný veriteľ (Consumer finance holding a.s.) predstavoval subjekt podľa ust. § 20d ods. 1 písm. c) Zákona o spotrebiteľských, je bez právneho významu. Uvedenú námietku hodnotí odvolací súd ako čiastočne dôvodnú a uvádza, že pre ustálenie odpovede, či bol žalovaný subjektom podľa § 20a ods. 16 predmetného zákona, je irelevantná skutočnosť, že bol daný predchádzajúci súhlas NBS podľa § 20d ods. 1 písm. c) predmetného zákona. Avšak, z druhej strany, za predpokladu, že by súd mal ustálené, že pohľadávka prechádzala medzi zákonom aprobovanými subjektami (§ 17 ods. 3), môže skutočnosť podľa § 20d ods. 1 písm. c) predmetného zákona predstavovať naplnenie podmienky v zmysle § 17 ods. 3 „in fine“ predmetného zákona, ergo môže preukazovať udelenie predchádzajúceho súhlasu NBS.
20. Vo vzťahu k tretej odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnych skutkových zisteniach je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti
oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 až § 194 CSP. Nedostatočnosť zisteného skutkového stavu z dôvodu prípustnosti jeho ďalšieho dotvárania novotami je nerozlučne späté s dôvodmi opodstatňujúc prípustnosť novôt v konaní. To znamená, že je vylúčené naplnenie dôvodu § 365 ods. 1 písm. g) CSP bez existencie prípustnej novoty spôsobilej dotvoriť doteraz zistený skutkový stav.
21. K tretej odvolacej námietke odvolací súd konštatuje, že podľa gramatického znenia ustanovenia § 17 ods. 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch, sa v konkrétnosti prejednávanej veci, na prechod pohľadávky z pôvodného veriteľa na žalovaného ustanovenie § 17 ods. 1 predmetného zákona neaplikuje, ak - okrem iného - ide o prechod pohľadávky zo subjektu podľa § 20a ods. 16 na subjekt podľa § 20a ods. 16 predmetného zákona. To, či pôvodný veriteľ a žalovaný sú subjektami podľa § 20a ods. 16 predmetného zákona je otázkou skutkovou, na čo nadväzuje povinnosť tvrdenia, ako aj povinnosť dôkazná. V posudzovanom prípade je povinnosťou žalovaného ako právneho nástupcu pôvodného veriteľa účinne tvrdiť, či on a jeho právny predchodca boli, resp. sú subjektom podľa § 20a ods. 16 predmetného zákona (ak áno, tak ktorý zo subjektov) a po dôkaznej stránke toto svoje tvrdenie aj preukázať. Súd prvej inštancie vo vzťahu k povahe pôvodného veriteľa vychádzal zo zistení, že pôvodný veriteľ disponoval povolením od NBS na poskytovanie spotrebiteľských úverov. Súčasne si súd prvej inštancie ustálil, že platobná inštitúcia je právnickou osobou, ktorá má povolenie od NBS na poskytovanie platobných služieb (bod 20. až 22. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Odvolací súd v tejto rovine konštatuje, že pre účely ustanovenia § 17 ods. 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch musí po formálnej stránke ísť o subjekty vymenované v ustanovení § 20a ods. 16 predmetného zákona. V konkrétnosti posudzovanej veci, pri skúmaní povahy pôvodného veriteľa ako subjektu podľa § 20a ods. 16 predmetného zákona, prichádza logicky do úvahy len subjekt pomenovaný ako platobná inštitúcia alebo inštitúcia elektronických peňazí. Nakoľko Zákon o spotrebiteľských úveroch ďalej neposkytuje výklad týchto pojmov, je potrebné vychádzať zo systematicky nadväzujúceho zákona, ktorým je Zákon o platobných službách, ktorý uvedené pojmy definuje (§ 63 a § 81). Z uvedeného zákona vyplýva, že ide o samostatné subjekty práva (finančné inštitúcie), resp. právnické osoby, ktorým bol udelený osobitný súhlas NBS na výkon danej činnosti. Odvolací súd zdôrazňuje, že súhlas s výkonom týchto činností sa nemôže zamieňať s povolením na činnosť poskytovania spotrebiteľských úverov podľa zák. č. 129/2010 Z. z., čo vyplýva aj zo samotného ustanovenia § 17 ods. 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý na subjekt (finančnú inštitúciu) podľa § 20a ods. 16 viaže okrem iného aj podmienku, aby tento subjekt mal zároveň oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov. Preto, ak súd prvej inštancie vychádzal z toho, že pôvodný veriteľ bol subjektom podľa § 20a ods. 16 Zákona o spotrebiteľských úveroch, ide o záver, ktorý vychádza z nesprávnych a neúplných skutkových zistení, nakoľko žalovaný v konaní doposiaľ nepreukázal, že by pôvodný veriteľ disponoval oprávnením NBS na výkon činnosti platobnej inštitúcie alebo inštitúcie elektronických peňazí v čase zlúčenia sa so žalovaným. Z uvedených dôvodov považoval aj túto odvolaciu námietku žalobcu odvolací súd za dôvodnú.
22. Sumarizujúc vyššie zistené skutočnosti hodnotí odvolací súd odvolanie žalobcu ako dôvodné, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). V ďalšom konaní je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP). Súd prvej inštancie sa v rámci ďalšieho konania zameria predovšetkým na zistenie, či v zmysle ust. § 17 ods. 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch prechádzala pohľadávka medzi subjektmi podľa § 20a ods. 16 predmetného zákona. Podľa výsledku posúdi, či sledujúc účel a zmysel právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 17 ods. 3 predmetného zákona došlo k naplneniu danej výnimky, zakladajúc výluku z aplikácie ust. § 17 ods. 1 predmetného zákona na posudzovaný prípad a svoje závery z kvantitatívneho i kvalitatívneho hľadiska riadne odôvodní. Súd prvej inštancie rozhodne o trovách odvolacieho konania v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).
23. Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 CSP a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.