Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_4Er-690-2008.pdf
PDF · 131.64 KB
Case nature
Area
Subarea
4Er/690/2008
Uznesenie
Okresný súd Žiar nad Hronom vo veci exekúcie oprávneného GENERAL FACTORING, a.s., IČO: 35 838 825, so sídlom Mostová 2, Bratislava, zastúpený Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 47 255 706, so sídlom Michalská 14, Bratislava, proti povinnému D. J., P.. XX.XX.XXXX, Y. L. Z. X, Y. Š., vedenej pod spisovou značkou EX 1379/2008 súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava, na uspokojenie pohľadávky oprávneného vo výške 6.099,14 Eur ( 183.742,80 SK ) s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Súd námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie zamieta.
Súd námietky oprávneného proti paušálnym trovám exekúcie odmieta.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Žiar nad Hronom poveril súdneho exekútora Mgr. Ing. Ivana Šteinera vykonaním exekúcie voči povinnému na uspokojenie pohľadávky oprávneného na základe rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 42Cb/177/2005 zo dňa 13.10.2005. Poverenie bolo súdnemu exekútorovi doručené dňa 25.08.2008. Súd uznesením sp.zn. 4Er/690/2008 zo dňa 09.09.2011 vyhovel návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD, Exekútorsky úrad so sídlom v Bratislave.
2. Súdny exekútor v predmetnej veci vydal dňa 09.06.2020 upovedomenie o zastavení starej exekúcie (ďalej prípadne len „upovedomenie“) v zmysle zákona č. 233/2019 Z.z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“).
3. Následne boli súdnemu exekútorovi doručené námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie, ktoré súdny exekútor predložil na rozhodnutie súdu. Námietky oprávnený odôvodnil tým, že žiada preveriť a potvrdiť totožnosť subjektu oprávneného v konaní. Pohľadávky vymáhané v exekučných konaniach prostredníctvom súdneho exekútora, ktorý vydal uvedené upovedomenie o zastavení starej exekúcie a výzvu na náhradu paušálnych trov starej exekúcie, boli predmetom postupovania na tretiu osobu, a to ešte pred prijatím ZoUNEK. Namieta preto postavenie spoločnosti GENERAL FACTORING, a.s. ako oprávneného. GENERAL FACTORING, a.s. sa v námietkach označuje ako oprávnený, toto však robí s ohľadom na to, že ho takto v upovedomení označuje sám súdny exekútor a tiež preto, že exekútor doručil upovedomenie spoločnosti GENERAL FACTORING, a.s., resp. jej zástupcovi. Povinnosťou exekútora bolo doručiť súdu návrh na pripustenie zmeny účastníkov konania. Súd mal následne o zmene oprávneného rozhodnúť v lehote do 60 dní od doručenia návrhu. Pohľadávky postúpené spoločnosťou GENERAL FACTORING, a.s. na ďalšiu osobu mohli byť ďalej predmetom ďalšieho postúpenia. V exekučnom konaní sa najprv musí ustáliť osoba oprávneného, tiež či exekútor v 14 dňovej lehote podľa Exekučného priadku požiadal súd o pripustenie zmeny účastníka zo spoločnosti GENERAL FACTORING, a.s. na postupníka a či súd následne o tejto žiadosti exekútora v 60 dňovej lehote rozhodol.
Exekútor si v rámci upovedomenia uplatnil paušálne trovy a vyzval oprávneného na ich zaplatenie napriek tomu, že podľa § 6 ods. 4 písm. b) ZoUNEK nemá nárok na náhradu paušálnych trov, keďže ide o starú exekúciu, ktorá nebola zapísaná v centrálnom registri exekúcií do siedmich dní odkedy sa exekútor dozvedel alebo mohol dozvedieť o skutočnostiach rozhodujúcich pre zápis, resp. do 30.06.2016 (v súlade s § 243d ods. 3 Exekučného poriadku). Centrálny register exekúcii bol spustený dňa 01.01.2015. Exekútor v upovedomení a výzve na zaplatenie paušálnych trov nepreukázal, že exekúcia bola zapísaná v centrálnom registri exekúcií do 30.06.2016. Strata nároku súdneho exekútora na paušálne trovy je jasne zákonodarcom vyjadrená dôvodovej správe k zákonu č. 233/2019 Z.z. Upovedomenie neobsahuje náležitosti vyžadované § 5 ods. 2 ZoUNEK, najmä neobsahuje opis skutočností, ktoré zastavenie starej exekúcie odôvodňujú a preto je nepreskúmateľné. Z upovedomenia ani z výzvy na zaplatenie paušálnych trov tiež nie je zrejmé, prečo vôbec došlo k zastaveniu starej exekúcie a aké úkony exekútor vykonal, aby vymohol nárok oprávneného a odvrátil tak zastavenie starej exekúcie. Nie je zrejmé, ako nárok oprávneného exekútor vymáhal a prečo nárok nebol vymožený ani za 5 rokov plynutia rozhodnej doby. Ďalej oprávnený namietal, že § 6 ods. 1 veta prvá v spojení s § 6 ods. 2 veta prvá ZoUNEK je v rozpore s Ústavou SR (najmä čl. 20 a 46 Ústavy) a čl. 11 a 36 Listiny základných práv a slobôd, keďže uvedenými ustanoveniami je obmedzené vlastnícke právo oprávneného a bez akéhokoľvek verejného záujmu a akejkoľvek primeranej náhrady, pričom je ohrozená vymáhateľnosť práva oprávneného a jeho zákonná ochrana, a to bez toho, aby oprávnený vopred mohol zvažovať, či exekúcia bude alebo nebude bezvýsledná. Vlastníckemu právu oprávneného tak zároveň chýba rovnaký zákonný obsah a ochrana ako vlastníckemu právu iných vlastníkov/oprávnených, do ktorých vlastníckeho práva nebolo zasiahnuté protiústavnou zákonnou úpravou starých exekúcií. Napadnutou právnou úpravou sú náklady bezdôvodne prenášané na oprávneného, pričom sa nehľadí na to, že súdny exekútor je osobou v obdobnom postavení podnikateľa podľa obchodného zákonníka. Riziko nevymoženia pohľadávky by malo byť na exekútorovi, resp. by mala byť daná možnosť, aby paušálna náhrada trov mohla byť posudzovaná v individuálnych súvislostiach, obdobne ako v prípade náhrady trov v Civilnom sporovom poriadku, kde sa v prípade bezvýslednosti rozhoduje podľa procesného zavinenia. Oprávnený je zo strany štátu paušálne sankcionovaný a spoplatnený viackrát:
- prvýkrát ako poplatník súdneho poplatku z návrhu na začatie súdneho konania, v ktorom bol vydaný exekučný titul (prípadne poplatník poplatku za podané odvolanie),
- druhýkrát ako poplatník zo súdneho poplatku z návrhu na začatie exekúcie,
- tretíkrát rozhodnutím štátu o zastavení exekúcie bez ohľadu na to, či pohľadávka oprávneného bola vymožená t.j. faktickým odmietnutím jediného štátom uznaného núteného vymáhania pohľadávky,
- štvrtýkrát zákonom ustanovenou náhradou paušálnych trov exekúcie vylučujúcou akékoľvek individuálne osobitosti prípadu a bezdôvodne prenášajúcou náklady na oprávneného. Oprávnený namietal, že § 6 ods. 3 v spojení s § 7 ods. 1 veta druhá ZoUNEK je v rozpore s Ústavou SR (najmä čl. 46 Ústavy) a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, keďže vylučuje právo oprávneného na súdnu ochranu. Uvedenými ustanoveniami je ohrozená vymáhateľnosť práva a vylúčená súdna ochrana domáhať sa riadnymi opravnými prostriedkami akejkoľvek nápravy proti výzve na náhradu paušálnych trov, a to i v prípade, ak je náhrada paušálnych trov uplatňovaná exekútorom v rozpore so zákonom (v prípadoch, keď na paušálnu náhradu nemá nárok). Zákonodarca ustanovil za exekučný titul upovedomenie o zastavení starej exekúcie s výzvou na úhradu paušálnych trov, na základe ktorej neboli paušálne trovy uhradené do 60 dní od ukončenia exekučného konania, bez možnosti oprávneného brániť sa prípadnému postupu exekútora v rozpore so zákonom. Dôvodová správa k zákonu uvádza, že tento „je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, nálezmi Ústavného súdu, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a zákonmi a súčasne je v súlade s právom Európskej únie.” Dôvodová správa k zákonu č. 233/2019 Z. z. sa ale vôbec nezmieňuje o akejkoľvek súvislosti s Ústavou Slovenskej republiky a/alebo právom EÚ, dokonca v rozpore so skutočnosťou konštatuje, že predmet zákona nie je upravený v práve Európskej únie. Podľa dôvodovej správy je „najvýznamnejším cieľom návrhu zákona zmeniť v tejto oblasti „pravidlá hry“ a odhaliť nemajetné exekúcie, ktoré majú byť z tohto dôvodu ukončené. Ambíciou návrhu zákona je preto zavedenie osobitného procesného mechanizmu zastavenia tzv. starých (nemajetných) exekúcií priamo zo zákona, pričom technické otázky súvisiace s ukončením exekučných konaní sa navrhuje zveriť súdnemu exekútorovi“. Oprávnený poukázal na ustanovenia § 1 ods. 1, § 1 ods. 2, § 2 ods. 1, § 6 ods. 1 a 2 a § 7 ods. 1 ZoUNEK. Sumarizujúc tieto ustanovenia zákona, tento ex lege zbavuje retroaktívne oprávneného pohľadávky, ktorú má súdom priznanú a pri ktorej súčasne realizuje svoje právo na súdnu ochranu a zároveň ho tiež jednostranne postihuje vo forme ďalšieho „paušálneho výdavku“, ktorý má
uhradiť exekútorovi bez ohľadu na skutočnosť, či vykonal akékoľvek úkony smerujúce k vymoženiu pohľadávky a či sám svojou nečinnosťou nespôsobil existenciu „starej exekúcie“. Uvedené ustanovenia ZoUNEK sú jednotlivo a najmä vo vzájomnej súvislosti v rozpore s právnymi normami vyššej právnej sily, konkrétne s čl. 20 ods. 1, 4 a 5 Ústavy SR, s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (nakoľko ex lege odníma oprávnenému realizáciu súdnej ochrany vo vzťahu k súdom priznanej pohľadávke, t.j. realizáciu núteného výkonu súdneho rozhodnutia), s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR (nakoľko prijatá právna úprava retroaktívne zasahuje najmä do majetkovej sféry fyzických a právnických osôb a tiež v rozpore s princípom proporcionality, ktorý je súčasťou princípu právneho štátu), s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR [nakoľko zákon v rozpore s ústavným princípom rovnosti jednostranne, kategoricky a bez bližšieho vysvetlenia rozdeľuje oprávnených do dvoch skupín, pričom jednej skupine starú exekúciu ex lege zastavuje (§ 2 ods. 1) a druhej skupine starú exekúciu nezastavil (§ 2 ods. 2)], s čl. 63 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v spojení s článkom 17 ods. 1 Charty základných práv EÚ. Pohľadávka ako majetkové právo oprávneného na plnenie od dlžníka je predmetom vlastníckeho práva. V zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR možno konštatovať, že obsah vlastníctva tvorí súhrn jednotlivých subjektívnych vlastníckych oprávnení, medzi ktoré patrí aj právo s vecou nakladať (ius disponendi), teda oprávnenie vlastníka určovať ďalší právny osud veci. ZoUNEK jasne privodil neprimeraný zásah do vlastníckych práv oprávnených nakladať so svojou pohľadávkou. Okrem nemožnosti nakladania so svojou pohľadávkou sú oprávnení povinní znášať aj paušálne trovy takto zastavenej exekúcie, čo len zvyšuje mieru neprimeranosti zásahu do ústavou garantovaných práv oprávnených. Vzhľadom na cieľ a účel zákona je uloženie povinnosti oprávnenému platiť paušálne trovy súdneho exekútora z dôvodu zastavenia starej exekúcie sporným ustanovením. Analogicky možno poukázať na právnu situáciu vlastníkov bytov, v ktorých sa uplatňovala regulácia nájomného, kde Európsky súd pre ľudské práva uznal, že štátne orgány nedodržali spravodlivú rovnováhu medzi všeobecným záujmom spoločnosti a ochranou majetkových práv sťažovateľov. Je zrejmé, že povinnosť platenia paušálnych trov starej exekúcie na strane oprávneného nie je spôsobilá prejsť ústavným testom proporcionality. Zákonodarca nerešpektuje zákaz retroaktívneho pôsobenia právnych noriem, čím dochádza k zásahu do právnej istoty a legitímnych očakávaní oprávnených. Návrh zákona zaťažuje výlučne len oprávnených a reálna redukcia starých exekúcií je otázna, keďže zastavené staré exekúcie bude možné iniciovať opätovne. Dôsledky zákona sú pozitívne jedine pre súdnych exekútorov, ktorým sú oprávnení povinní zaplatiť paušálne trovy starých exekúcií. Pre samotné všeobecné súdy, ktorých doteraz reálne neprenesená exekučná agenda pri starých exekúciách bude síce ukončená, avšak v mnohých prípadoch de facto len prejde na kauzálne príslušný Okresný súd Banská Bystrica (a to podaním opätovných návrhov na vykonanie exekúcie). Je otázne, či v takom prípade nepríde napriek deklarovaným predpokladom k zavaleniu tohto „špecializovaného“ súdu množstvom podaní (opätovných) na vykonanie exekúcie. Právnu normu je potrebné považovať za retroaktívnu vtedy, ak stanoví právne následky pre také skutkové podmienky, k dovŕšeniu ktorých došlo ešte pred dátumom jej účinnosti. Zásada zákazu spätného pôsobenia zákonov sa javí zároveň ako jedna zo záruk zachovania základných ľudských práv a slobôd a jej vyjadrenie nesporne vidieť v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Oprávnený poukázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR týkajúce sa pravej a nepravej retroaktivity (PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 3/00, PL. ÚS 38/99, PL. ÚS 3/09, PL. ÚS 11/2010, PL. ÚS 10/06, II. ÚS 48/97, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04). V súvislosti s vyššie uvedenými dôvodmi námietok proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie a trovám starej exekúcie oprávnený dáva podnet, aby súd podľa § 74 písm. d) zákona 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde SR podal návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy o súlade vyššie citovaných ustanovení ZoUNEK s čl. 20 ods. 1, 4 a 5 Ústavy SR, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR a článkom 63 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Ustanoveniami § 6 ods. 2 veta prvá v spojení s § 6 ods. 1 veta prvá ZoUNEK je ohrozená vymáhateľnosť práva, a to bez toho, aby oprávnený vopred musel zvažovať, či exekúcia bude alebo nebude bezvýsledná. Napadnutou právnou úpravou sú náklady bezdôvodne prenášané na oprávneného bez akejkoľvek možnosti zvážiť individuálne osobitosti prípadu, a bez toho aby oprávnený mal možnosť zvážiť, či podá návrh na začatie exekúcie s ohľadom na hroziace paušálne trovy exekúcie, ktoré boli v prípade starých exekúcii zavedené do právneho poriadku viac ako dva a pol roka po tom, čo začala „posledná stará exekúcia“. Zákonodarca za starú exekúciu, na ktorú sa predmetná úpravu vzťahuje, označil exekúciu začatú pred 01.04.2017 a vedenú podľa predpisov účinných do 31.03.2017, no citovaná zákonná úprava obligatórnej náhrady paušálnych trov starej exekúcie (v prípade jej uplatnenia exekútorom) bola zavedená citovaným zákonom č. 233/2019 Z.z. schváleným 26.06.2019, účinným 01.01.2020. Ustanovením § 7 ods. 1 veta
druhá ZoUNEK je ohrozená vymáhateľnosť práva a vylúčená súdna ochrana domáhať sa riadnymi opravnými prostriedkami akejkoľvek nápravy proti výzve na náhradu paušálnych trov, a to i v prípade, ak je náhrada paušálnych trov uplatňovaná exekútorom v rozpore so zákonom (v prípadoch, keď na paušálnu náhradu nemá nárok). Zákonodarca ustanovil za exekučný titul upovedomenie o zastavení starej exekúcie s výzvou na úhradu paušálnych trov, na základe ktorej neboli paušálne trovy uhradené do 60 dní od ukončenia exekučného konania, bez možnosti oprávneného brániť sa prípadnému postupu exekútora v rozpore so zákonom. S ohľadom na podaný podnet na podanie návrhu na konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky zo strany súdu oprávnený žiadal, aby súd konanie prerušil do rozhodnutia Ústavného súdu SR v konaní o súlade právnych predpisov.
4. Podľa § 37 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, v znení účinnom do 31.03.2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“), účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.
5. Podľa § 1 ods. 1 ZoUNEK, tento zákon upravuje postup ukončenia exekučných konaní začatých pred 1. aprílom 2017 a vedených podľa predpisov účinných do 31. marca 2017 (ďalej len „exekučné konanie“) a osobitosti postupu pri podaní opätovného návrhu na vykonanie exekúcie (ďalej len „opätovný návrh“). Podľa § 1 ods. 2 ZoUNEK, na účely tohto zákona sa starou exekúciou rozumie exekúcia začatá pred 1. aprílom 2017 a vedená podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) ZoUNEK, stará exekúcia sa týmto zákonom zastavuje, ak uplynula rozhodná doba a nejde o starú exekúciu podľa odseku 2. Podľa § 2 ods. 2 ZoUNEK, stará exekúcia sa podľa odseku 1 písm. a) nezastavuje, ak ide o a) vymoženie pohľadávky na výživnom, b) uspokojenie práva na nepeňažné plnenie, vrátane uspokojenia práva na peňažné plnenie, ak sú vymáhané v tom istom exekučnom konaní, c) vymoženie pohľadávky vzniknutej pri realizácii spoločných programov Slovenskej republiky a Európskej únie financovaných z fondov Európskej únie podľa osobitného predpisu, d) vymoženie plnenia priznaného rozhodnutím inštitúcie, orgánu, úradu a agentúry Európskej únie, e) vymoženie plnenia priznaného rozhodnutím správneho orgánu vo veci porušenia pravidiel hospodárskej súťaže podľa osobitného predpisu, f) starú exekúciu, v ktorej bol v posledných 18 mesiacoch predo dňom, keď sa má stará exekúcia podľa tohto zákona zastaviť, dosiahnutý výťažok spolu aspoň vo výške 15 eur, g) starú exekúciu, v ktorej je povinným ten, koho majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu upravujúceho konkurzné konanie. Podľa § 3 ods. 1 ZoUNEK, rozhodnou dobou je doba piatich rokov. Rozhodná doba plynie odo dňa doručenia prvotného poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi (ďalej len „exekútor“), ak § 4 neustanovuje inak; na zmenu exekútora sa neprihliada. Podľa § 5 ods. 1 ZoUNEK, ak sa stará exekúcia zastavila, exekútor vyhotoví upovedomenie o zastavení starej exekúcie, ktorého vzor zverejní Slovenská komora exekútorov po dohode s Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) na svojom webovom sídle v strojovo čitateľnom elektronickom formáte. Podľa § 7 ods. 1 ZoUNEK, proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie, ktoré bolo vydané v rozpore s týmto zákonom, môže oprávnený podať do 30 dní od jeho doručenia u exekútora námietky. Námietky proti paušálnym trovám nie sú prípustné. Podľa § 7 ods. 3 ZoUNEK, súd dôvodným námietkam vyhovie tak, že uznesením upovedomenie o zastavení starej exekúcie zruší. Oneskorené alebo neprípustné námietky súd uznesením odmietne. Nedôvodné námietky súd uznesením zamietne. Rozhodnutie o námietkach súd doručí oprávnenému a exekútorovi.
6. Podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP, súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania.
7. V podaných námietkach oprávnený namieta svoje procesné postavenie ako oprávneného. Podľa neho je potrebné najprv ustáliť osobu oprávneného, nakoľko vymáhaná pohľadávka mohla byť predmetom postúpenia na inú osobu. Účastníkmi exekučného konania sú oprávnený a povinný, teda na jednej strane subjekt v prospech ktorého je exekúcie vykonávaná, a na druhej strane subjekt voči ktorému (v
neprospech ktorého) je exekúcia vedená. V oboch prípadoch ide o pojmy procesného práva. Oprávnený v podstate namieta, že nie je z hmotnoprávneho hľadiska veriteľom vymáhanej pohľadávky, nakoľko táto mala byť postúpená na inú osobu. Hmotnoprávna rovina veci však nie je rozhodujúca, a to aj v prípade, ak by aj bolo preukázané, že vymáhaná pohľadávka z hmotnoprávneho hľadiska prešla na inú osobu. Na to, aby sa účinky hmotnoprávneho prevodu (postúpenia) vymáhanej pohľadávky na iný subjekt prejavili v procesnej rovine v rámci konkrétnej exekúcie, by bolo potrebné, aby súd v zmysle § 37 ods. 3 Exekučného poriadku na návrh exekútora rozhodol o pripustení zmeny účastníka exekučného konania na strane oprávneného. V predmetnej exekučnej veci k tomu nedošlo, nakoľko z obsahu spisu vyplýva, že v priebehu exekúcie nebol návrh na zmenu účastníka súdnym exekútorom podaný a o zmene účastníka exekučného konania nebolo rozhodované. Oprávnený bol teda označený v upovedomení o zastavení starej exekúcie správne a v súlade s procesným stavom veci, keďže oprávneným je ten subjekt, ktorý je v tomto procesnom postavení ku dňu vydania upovedomenia o zastavení starej exekúcie
- t.j. v danom prípade GENERAL FACTORING, a.s. Oprávneným uvádzané okolnosti nie sú prekážkou vydania upovedomenia o zastavení starej exekúcie z dôvodu uplynutia rozhodnej doby a nemajú na uplynutie rozhodnej doby žiaden vplyv. V upovedomení exekútor uviedol osobu oprávneného v súlade s procesným stavom veci. Táto námietka oprávneného je teda nedôvodná.
8. Súd po preskúmaní obsahu upovedomenia o zastavení starej exekúcie zistil, že obsahuje všetky zákonné náležitosti v zmysle § 5 ods. 2 ZoUNEK, a to aj zákonné ustanovenie, podľa ktorého došlo k zastaveniu starej exekúcie. Zákon neukladá exekútorovi povinnosť uvádzať citáciu zákonného ustanovenia, resp. znenie právnej normy, ale zákonné ustanovenie - teda uvedenie príslušného čísla zákona, čísla paragrafu a prípadne aj čísla odseku a písmena, v ktorom je dané zákonné ustanovenie obsiahnuté. Úvahy oprávneného o tom, že z upovedomenia ani z výzvy na zaplatenie paušálnych trov nie je zrejmé prečo vôbec došlo k zastaveniu starej exekúcie a aké úkony exekútor vykonal, aby vymohol nárok oprávneného a odvrátil tak zastavenie starej exekúcie, resp. že nie je zrejmé, ako nárok oprávneného exekútor vymáhal a prečo nárok nebol vymožený ani za 5 rokov plynutia rozhodnej doby, nemajú v príslušných ustanoveniach ZoUNEK žiadnu oporu a takáto požiadavka zo žiadneho z jeho ustanovení nevyplýva. Zároveň ide o skutočnosti, ktoré sú pre plynutie, resp. predĺženie rozhodnej doby irelevantné. Predmetné upovedomenie o zastavení starej exekúcie spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti vyplývajúce z § 5 ods. 2 ZoUNEK a námietky oprávneného sú v tejto časti nedôvodné.
9. Oprávnený vzniesol tiež pochybnosť o tom, či predmetná exekúcia bola zapísaná v centrálnom registri exekúcií, a teda či s poukazom na § 6 ods. 4 písm. b) ZoUNEK exekútorovi vznikol alebo nevznikol nárok na paušálne trovy exekúcie. Svoje tvrdenie o tom, že k zapísaniu exekúcie do registra nedošlo včas, oprávnený žiadnym spôsobom nepreukázal. Navyše z § 7 ods. 1 ZoUNEK vyplýva, že námietky proti paušálnym trovám nie sú prípustné. Exekučný súd teda nemá oprávnenie posudzovať okolnosti uvádzané oprávneným. Exekučný súd je oprávnený preskúmavať zákonnosť upovedomenia o zastavení starej exekúcie len vo vzťahu k okolnostiam súvisiacim so samotným zastavením exekúcie. Inak povedané, či došlo alebo nedošlo k splneniu zákonných podmienok na zastavenie exekúcie v súlade so ZoUNEK, a teda či exekútor postupoval správne, keď v konkrétnej exekúcii vydal upovedomenie o zastavení starej exekúcie. Posudzovanie upovedomenia v časti výzvy na úhradu paušálnych trov starej exekúcie však do právomoci exekučného súdu nepatrí. Na základe uvedeného v tejto časti súd námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie, ktorých obsahom boli námietky proti paušálnym trovám exekúcie, ako neprípustné odmietol.
10. Pokiaľ ide o ďalší obsah námietok oprávneného, tieto sa netýkali okolností a predpokladov zastavenia predmetnej exekúcie a dôvodnosti postupu súdneho exekútora spočívajúcom vo vydaní upovedomenia, ale v argumentácii, prečo oprávnený považuje jednotlivé ustanovenia ZoUNEK za protiústavné.
11. Oprávnený na prvom mieste namietal rozpor ustanovení ZoUNEK s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Namietal retroaktivitu jeho ustanovení a s tým súvisiace porušenie princípov právneho štátu. V danom prípade sa však o spätný retroaktívny zásah do nadobudnutých práv oprávneného nejedná, pretože z hmotnoprávneho hľadiska rozsah vymáhanej pohľadávky a ani jej príslušenstvo nie sú ustanoveniami ZoUNEK dotknuté. Účelom zastavenia starých exekúcií v zmysle ZoUNEK nie je to, aby sa veriteľom zabránilo pokračovať v ďalšom vymáhaní ich pohľadávok, ale to, aby v prípade opätovne podaných návrhov na exekúciu tieto konania pokračovali podľa novej procesnej úpravy. Vo svojej podstate ide iba o zmenu procesného rámca vymáhania pohľadávky, pričom jej rozsah vrátane príslušenstva z hľadiska
hmotného práva nie sú dotknuté, rovnako nie je dotknutá ani možnosť ju v celom rozsahu ďalej vymáhať. Pohľadávka oprávneného voči povinnému nezanikla, existuje naďalej, a to v absolútne nezmenenej podobe. O retroaktívnom zbavení veriteľa pohľadávky priznanej súdom teda nemožno uvažovať. Zákonodarca prostredníctvom ZoUNEK nezasahuje do už uzavretých minulých skutkových a právnych vzťahov. ZoUNEK nezasahuje do hmotnoprávneho rozsahu priznanej pohľadávky, ani do už uzavretých konaní, v ktorých boli vydané exekučné tituly, na podklade ktorých sa vedú staré exekúcie. ZoUNEK je len zmenou procesnej úpravy exekučných konaní, ktoré v čase, ktorý bezprostredne predchádzal nadobudnutiu jeho účinnosti, ešte prebiehali a teda neboli po právnej a ani po skutkovej stránke uzavreté.
12. Oprávnený poukázal aj na čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR s tým, že ZoUNEK diskriminuje určitú časť veriteľov - oprávnených v exekučných konaniach začatých pred 01.04.2017. Namietal okolnosť, že na exekúcie niektorých oprávnených (veriteľov) sa ZoUNEK nevzťahuje. K tomu je potrebné uviesť, že ústavná požiadavka rovnosti pred zákonom vychádzajúca z čl. 12 ods. 1 Ústavy SR nie je absolútna. Ak na zvýšenej ochrane, či uprednostnení určitého druhu spoločenských vzťahov existuje legitímny záujem, zákonodarca im môže v porovnaní s inými adresátmi právnych noriem venovať zvýšenú pozornosť a ochranu. Obdobne je to napr. pri ochrane zdravotne znevýhodnených osôb, maloletých, zamestnancov, spotrebiteľov a pod. Pokiaľ ide o niektoré výnimky zo zastavenia starých exekúcií v zmysle § 2 ods. 2 ZoUNEK, napr. pri exekúciách na vymáhanie výživného je táto výnimka odôvodnená nielen samotnými osobami oprávnených, ktoré sú z hľadiska uspokojovania životných potrieb odkázané na povinných, čo ich robí do istej miery zraniteľnými, ale aj tým, že ide väčšinou o exekúcie, kde sa vymáha plnenie priznané exekučným titulom v opakujúcich sa dávkach, čo objektívne vedie k tomu, že ak si povinný odmieta svoju vyživovaciu povinnosť plniť, vymáha sa v exekučnom konaní nielen dlh, ktorý na výživnom vznikol pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie, ale tento dlh môže počas vykonávania exekúcie plynutím času naďalej kontinuálne narastať. Dlhšia doba ich trvania je teda logicky zdôvodniteľná. Vo vzťahu k exekúciám na nepeňažné plnenie možno uviesť, že tieto aj podľa poznatkov z rozhodovacej činnosti tunajšieho súdu tvoria len veľmi malú časť prebiehajúcich exekúcií a teda ich vyňatie spod mechanizmu zastavenia v dôsledku uplynutia rozhodnej doby v zmysle ZoUNEK je pochopiteľné, pretože ich vyňatím vzhľadom na ich množstvo dosiahnutie účelu ZoUNEK nebude narušené. Z dôvodovej správy k ZoUNEK vyplýva, že ich predmetom je často vymáhanie splnenia určitého nepeňažného plnenia (napr. omisívnej povinnosti), ktoré má buď trváci alebo opakujúci sa charakter a v súvislosti s jeho vymáhaním môže dôjsť aj opakovanému ukladaniu pokút. Táto výnimka je teda legitimizovaná špecifickým charakterom a priebehom uvedených exekúcií. Ďalej pokiaľ ide o legitimitu výnimky týkajúcej sa exekúcií, ktorých predmetom je vymoženie pohľadávky vzniknutej pri realizácii spoločných programov Slovenskej republiky a Európskej únie financovaných z fondov Európskej únie, z daných prostriedkov sú financované investície a náklady, na ktorých je širší verejný a spoločensky prospešný záujem a teda aj táto výnimka má celospoločenský význam, pretože nejde iba o záujem jednotlivca. Vyňatie týchto exekúcií spod režimu zastavenia z dôvodu uplynutia rozhodnej doby v zmysle ZoUNEK je teda tiež plne legitímne.
13. K ukončeniu exekúcií v zmysle ZoUNEK zároveň dochádza plošne (s výnimkami, ktoré zákonodarca považoval za legitímne), pričom ide o skupinu exekúcií rovnakého druhu a vopred neurčeného počtu spĺňajúcu zákonom stanovené kritériá. Nejde teda o žiadnu selektívnu diskrimináciu týkajúcu sa osôb konkrétnych veriteľov. Každý jeden z oprávnených, ktorých exekúcia sa na základe ZoUNEK skončila z dôvodu uplynutia rozhodnej doby (za splnenia ostatných podmienok konania - napr. existencie povinného a pod.), môže pokračovať v jej vedení na základe novej procesnej úpravy, pričom je len na rozhodnutí samotných oprávnených (veriteľov), či v exekúcii budú pokračovať. Ani pri jednej z uvedených výnimiek nejde o svojvoľnú diskrimináciu, ale o zákonodarcom legitímne stanovené výnimky. Ostatne obdobné uprednostnenie vyplýva napr. aj zo zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, ktorý napr. v § 4 ods. 2 osobne oslobodzuje niektoré skupiny účastníkov/strán súdnych konaní (napr. Slovenská republika, štátne rozpočtové organizácie, štátne účelové fondy, obce a vyššie územné celky v konaní vo veciach verejného a spoločensky prospešného záujmu atď.) od povinnosti platiť súdny poplatok. Aj z tohto príkladu vyplýva, že daný postup zákonodarcu v rámci úpravy ZoUNEK nemožno vnímať ako neústavný a rozporný s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR.
14. Ďalším ustanovením Ústavy SR, s ktorým majú byť ustanovenia ZoUNEK podľa oprávneného v rozpore, je čl. 20 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR, pričom podľa oprávneného má dochádzať k porušeniu ústavných garancií na ochranu vlastníckeho práva a práva pokojne užívať majetok. Vo vzťahu k týmto garanciám je potrebné opätovne zdôrazniť, že ZoUNEK sa netýka hmotnoprávnych aspektov vymáhanej
pohľadávky a ani jej rozsahu. Legitímne očakávania oprávneného (ako veriteľa) teda pokiaľ ide o rozsah judikovanej pohľadávky z hľadiska práva vlastniť majetok zhmotnený v exekučnom titule nie sú nijako dotknuté. Potreba ochrany nadobudnutých práv je teda zachovaná.
15. Oprávnený namietal, že jeho vlastnícke právo k vymáhanej pohľadávke je obmedzené bez akéhokoľvek verejného záujmu a akejkoľvek primeranej náhrady, pričom je ohrozená vymáhateľnosť práva oprávneného a jeho zákonná ochrana. Tieto námietky oprávneného sú nedôvodné, pretože zastavením predmetnej exekúcie na základe ustanovení ZoUNEK oprávnený z hmotnoprávneho hľadiska nestráca svoje postavenie veriteľa v takom istom rozsahu ako ho mal aj pred týmto zastavením a predmetnú pohľadávku je možné opätovne vymáhať, s čím výslovne počíta aj úprava § 9 ZoUNEK. Dôsledkom zastavenia exekúcie nie je z hmotnoprávneho hľadiska zánik vymáhanej pohľadávky, a to ani sčasti. Účelom ZoUNEK je výlučne zavedenie mechanizmu zrýchleného a zjednodušeného zastavenia exekúcií, ktorých ďalšie vedenie nie je dôvodné a ani účelné, ale pri všetkých ostatných exekúciách, pri ktorých sú veritelia vymáhaných pohľadávok presvedčení o dôvodnosti ich pokračovania, možnosť opätovne svoju pohľadávku vymáhať majú. Dôsledkom ZoUNEK je len zmena procesného režimu, v ktorom bude vymáhanie daných pohľadávok na základe opätovných návrhov veriteľov ďalej pokračovať.
16. Oprávnený tiež namietal, že je zo strany štátu paušálne sankcionovaný a spoplatnený viackrát. K uvedenej námietke oprávneného súd uvádza, že súdne poplatky v základom konaní, ktoré bolo podkladom pre vydanie exekučného titulu a súdny poplatok zo žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi oprávnený znášal v minulosti a tieto súdne poplatky musel znášať bez ohľadu na skutočnosť, že neskôr v priebehu vedenia predmetnej exekúcie nadobudol účinnosť ZoUNEK. Medzi vynaložením týchto poplatkov a prijatím a nadobudnutím účinnosti ZoUNEK nie je žiadna príčinná súvislosť. Pokiaľ oprávnený hovorí o sankcii v podobe faktického odmietnutia jediného štátom uznaného núteného vymáhania pohľadávky, je opätovne potrebné pripomenúť, že hoci bolo doterajšie vymáhanie jeho pohľadávky neúspešné, môže na základe vlastného uváženia na základe opätovného návrhu v exekúcii danej pohľadávky pokračovať.
17. Pokiaľ oprávnený hovorí o sankcii v podobe zákonom ustanovenej náhrady paušálnych trov exekúcie, je potrebné uviesť, že exekučná činnosť súdneho exekútora vykonávaná na základe ustanovení Exekučného poriadku je v zásade činnosťou odplatnou - § 196 Exekučného poriadku. Trovy exekúcie síce v zásade uhrádza povinný (§ 197 ods. 1 Exekučného poriadku), avšak zároveň oprávnený nemôže legitímne očakávať, že tomu tak bude za každých okolností, pretože samotná úprava Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 počíta s tým, že v niektorých prípadoch bude trovy exekúcie hradiť aj oprávnený (§ 203 Exekučného poriadku). Preto za situácie, ak predmetná exekúcia trvá viac ako 5 rokov a jej doterajšie vedenie je bezvýsledné, nemožno považovať danú úpravu, ktorá ukladá povinnosť hradiť paušálne trovy exekúcie, za sankcionujúcu alebo diskriminujúcu oprávneného. Ustanovenie § 3 ods. 2 ZoUNEK zavádza relatívne nevyvrátiteľnú domnienku nemajetnosti povinného v starej exekúcii. V danej súvislosti si je potrebné uvedomiť, že pokiaľ je exekúcia vedená viac ako 5 rokov, a to v podstate bezvýsledne, tak konajúcemu exekútorovi vznikajú s vedením takýchto exekúcií náklady, ktoré musí exekútor znášať. Je tiež zrejmé, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby takýmto spôsobom a bez akéhokoľvek časového obmedzenia v podstate úveroval oprávnených, najmä v situácii, ak so zastavením exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného a úhrady trov exekúcie oprávneným počítala už právna úprava účinná pred nadobudnutím účinnosti ZoUNEK (§ 203 ods. 2 Exekučného poriadku). Oprávnený teda už v čase podania predmetného návrhu na vykonanie exekúcie musel počítať aj s možnosťou, že nastane situácia, že trovy exekúcie bude v konečnom dôsledku hradiť sám (§ 203 Exekučného poriadku). Nemohol mať legitímne očakávania, že exekúcia v prípade nedostatku exekvovateľného majetku bude pokračovať až do smrti povinného, resp. do smrti jeho právnych nástupcov, pretože aj doterajšia právna úprava Exekučného poriadku umožňovala zastavenie exekúcie v prípade, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku). Teda argument, že oprávnený už v čase podania návrhu nemohol predvídať, že bude platiť trovy exekúcie, nie je pravdivý.
18. Oprávnený tiež namietal, že k porušeniu ústavných garancií ochrany vlastníckeho práva má dochádzať aj z dôvodu, že pri priznávaní paušálnych trov nie sú zohľadňované osobitné okolnosti jednotlivých prípadov. Vo vzťahu tomu je potrebné si uvedomiť, že stanovenie paušálnej výšky trov na jednej strane znamená, že oprávnený bude paušálne trovy exekúcie povinný zaplatiť v každej exekúcii, ktorá spĺňa podmienky pre ex lege zastavenie v zmysle ZoUNEK. Na strane druhej oprávnený nemá v
zmysle ZoUNEK povinnosť uhradiť všetky (a nezriedka aj účelne vynaložené) trovy exekúcie súdneho exekútora, ale len ich paušálnu výšku. V tejto súvislosti minimálna odmena súdneho exekútora v zmysle vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.03.2017 je 33,19 Eur, čo po navýšení 20 % DPH predstavuje sumu 39,83 Eur, pritom výška paušálnych trov exekúcie v zmysle ZoUNEK je 35,- Eur, čo po navýšení o 20 % DPH predstavuje sumu 42,- Eur. Rozdiel v uvedených sumách je 2,17 Eur. Pritom je si potrebné uvedomiť, že exekúcia bola vedená viac ako 5 rokov. Z toho logicky vyplýva, že ak by sa trovy exekúcie v zmysle ZoUNEK mali posudzovať individuálne, tak by oprávnení s vysokou mierou pravdepodobnosti s ohľadom na dĺžku trvania jednotlivých starých exekúcií zaplatili viac. Nehovoriac o tom, že by sa tým poprel celý zmysel a účel ZoUNEK, ktorým bolo zrýchliť a zjednodušiť mechanizmus zastavovania starých exekúcií. Z uvedeného je naopak zrejmá snaha zákonodarcu o hľadanie proporcionality medzi ústavnou ochranou práv oprávnených a ústavnou ochranou práv súdnych exekútorov, pretože ústavné garancie ochrany vlastníckeho práva sa vzťahujú na obe skupiny týchto subjektov - nielen oprávnených, ale aj súdnych exekútorov. O zásahu do vlastníckeho práva oprávneného v rozpore s princípom proporcionality teda v danom prípade nemožno uvažovať.
19. Vo vzťahu k ústavným garanciám vlastníckeho práva oprávnený tiež namietal, že prostredníctvom ZoUNEK je zasiahnuté do jeho dispozičných práv (ius disponendi) vo vzťahu k danej pohľadávke, teda nakladať s ňou a určovať jej ďalší osud. V danom prípade ide opäť o argument, ktorý nemá právnu relevanciu. Ustanovenia ZoUNEK oprávneného v disponovaní jeho pohľadávkou nijako neobmedzujú
- môže ju kedykoľvek postúpiť na akúkoľvek tretiu osobu, a to odplatne alebo bezodplatne. ZoUNEK mení len procesný rámec núteného výkonu danej pohľadávky, na čo má štát nepochybne právo a z obsahu vlastníckeho práva nevyplýva žiadna garancia, že by počas núteného výkonu súdom priznanej pohľadávky nemohlo dôjsť k zmene procesného režimu, ktorým sa tento nútený výkon spravuje. ZoUNEK do vlastníckeho práva veriteľov nezasahuje v tom zmysle, že by obmedzoval vymáhanie príslušenstva pohľadávky spočívajúcej v úrokoch alebo v akokoľvek plnení, ktoré by malo plynutím času prirastať.
20. Oprávnený tiež namietal rozpor s čl. 46 Ústavy SR spočívajúci v odňatí práva na súdnu ochranu, pretože nemá k dispozícii riadny opravný prostriedok, prostredníctvom ktorého by sa mohol brániť a žiadať o preskúmanie nároku súdneho exekútora na paušálne trovy exekúcie. Z ust. § 9a ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s § 355 ods. 2 CSP vyplýva, že proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa. Odvolanie ako riadny opravný prostriedok nie je teda prípustné ani vo vzťahu ku každému rozhodnutiu súdu v civilnom sporovom konaní a ani voči každému rozhodnutiu súdu v exekučnom konaní. V danom kontexte teda v žiadnom prípade nemožno považovať za porušenie ústavného práva na súdnu ochranu, ak ZoUNEK neumožňuje oprávnenému namietať proti paušálnym trovám starej exekúcie. Naopak, táto úprava je logická, pretože výška týchto trov je stanovená zákonom a nemá byť v akom ohľade a prečo sporná. Nárok na paušálne trovy exekúcie sa odvíja od toho, či sú splnené zákonné predpoklady vyplývajúce z ustanovení ZoUNEK na ex lege zastavenie danej exekúcie. Ak sú tieto predpoklady zastavenia starej exekúcie splnené, nárok súdneho exekútora na úhradu paušálnych trov exekúcie je daný. Splnenie týchto predpokladov na zastavenie konkrétnej starej exekúcie môže oprávnený namietať jednak prostredníctvom námietok proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie, pričom voči rozhodnutiu o nich je prípustná sťažnosť. Ak by však mal oprávnený napriek tomu za to, že súdny exekútor vo vzťahu k svojmu nároku na úhradu paušálnych trov exekúcie porušil zákon - napr. z dôvodu absentujúceho zápisu v centrálnom registri exekúcií, môže dať podnet na prešetrenie činnosti súdneho exekútora v zmysle jedenástej časti Exekučného poriadku. Z § 5 Exekučného poriadku totiž vyplýva, že vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci a v súvislosti s týmto výkonom má exekútor postavenie verejného činiteľa. Na výkon exekučnej činnosti sa teda vzťahuje disciplinárna zodpovednosť súdneho exekútora, ako aj právne predpisy a princípy upravujúce zodpovednosť za výkon verejnej moci. Ak by súdny exekútor pokiaľ ide o uplatnenie paušálnych trov postupoval v rozpore s príslušnými ustanoveniami ZoUNEK, zákonnosť takéto postupu súdneho exekútora je možné overiť v rámci preskúmania prípadnej disciplinárnej zodpovednosti súdneho exekútora, nie však v rámci rozhodovania o námietkach proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie.
21. Oprávnený namietal aj rozpor s čl. 63 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto námietku súd vyhodnotil ako nedôvodnú s tým, že nie je zrejmé ako by s ohľadom na predmetnú exekučnú vec malo prostredníctvom ustanovení ZoUNEK dochádzať k obmedzeniu pohybu kapitálu medzi členskými štátmi navzájom a členskými štátmi a tretími krajinami, keď oprávnený je slovenskou právnickou osobou a povinný
slovenskou fyzickou osobou a konajúci súdny exekútor vykonáva svoju činnosť podľa slovenského práva a s pôsobnosťou pre územie Slovenskej republiky. Už pritom bolo uvedené, že ustanovenia ZoUNEK žiadnym spôsobom neobmedzujú oprávneného v možnosti vymáhanú pohľadávku postúpiť na inú osobu, či už v rámci členského štátu EÚ alebo tretích krajín. Obdobne chýba únijný prvok aj vo vzťahu k čl. 17 Charty základných práv EÚ, pretože dané konanie sa týka právnických osôb založených na základe vnútroštátneho práva SR a fyzických osôb - občanov SR a samotná problematika ZoUNEK nie je transpozíciou žiadneho predpisu práva EÚ, pričom daná oblasť právnej úpravy je vecou procesnej autonómie členských štátov (k uvedenému pozri čl. 51 ods. 1 Charty základných práv EÚ).
22. Na základe všetkých uvedených skutočností dospel exekučný súd k záveru, že nie sú dané oprávneným tvrdené dôvody neústavnosti príslušných ustanovení zákona č. 233/2019 Z.z. a nie je teda ani dôvod na prerušenie konania a podanie návrhu Ústavnému súdu SR na začatie konania o súlade právnych predpisov. Viaceré oprávneným predostreté argumenty týkajúce sa tvrdenej protiústavnosti ustanovení ZoUNEK pritom už boli predmetom konaní na Ústavnom súde SR, ktorý nekonštatoval ich ústavnú neudržateľnosť (napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 220/2020 zo dňa 12.05.2020)
23. Súd zároveň nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by bolo vydané upovedomenie o zastavení starej exekúcie v rozpore so ZoUNEK, pričom, ako už bolo uvedené vyššie, oprávnený žiadne konkrétne okolnosti v tomto smere v námietkach nepreukázal. Na základe uvedeného súd námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie ako nedôvodné zamietol a námietky proti paušálnym trovám exekúcie ako neprípustné odmietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti tomuto uzneseniu je prípustná sťažnosť, ktorú môže podať ten, v koho neprospech bolo uznesenie vydané, a to v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na tunajšom súde. O sťažnosti rozhoduje súd prvej inštancie spravidla bez nariadenia pojednávania. Ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne. Ak je sťažnosť dôvodná, súd napadnuté uznesenie zruší alebo zmení.
V sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podania uviesť, proti ktorému uzneseniu smeruje, v čom sa postup alebo uznesenie súdu považuje za nesprávne a čoho sa sťažovateľ domáha. Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané. Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.