Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/17/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová v právnej veci žalobcov: 1. O. I., narodený X.XX.XXXX, bytom H. XXXX/XX, W. - Q., 2. S. I., narodený XX.XX.XXXX, bytom F. XXXX/XX, W. - F., obaja zastúpení advokátom: JUDr. Dalibor Pavelka, so sídlom Pribinova 46, Hlohovec, proti žalovanému: U. N., narodený XX.X.XXXX, bytom T. N. XX, zastúpený splnomocnencom: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, Trnava, o vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. -120 zo dňa 9.12.2019, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný m á n á r o k voči žalobcom na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. nepriznal žalovanému voči žalobcom nárok na náhradu trov konania.

2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou Uhorského obyčajového práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, , , , , , , .

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že dňa 13.5.1948 Výmerom povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave o vlastníctve pôdy k. ú. T. N. bola pridelená parc. č. 2572/29 - stavebný pozemok o výmere 1264 m2 rodičom žalobcov a výmerom z rovnakého dňa bola pridelená parc. č. 2583/1 - stavebný pozemok o rovnakej výmere rodičom žalovaného. Štátne orgány rozdelili pozemok po bývalom vlastníkovi Dr. Q. B. na viacero stavebných pozemkov, pričom minimálne obidva pozemky pridelené rodičom strán sporu mali totožnú výmeru. Podľa pripojených snímok z katastrálnej mapy medzi obidvomi parcelami sa nachádzajú 3 iné parcely registra „E“ s obdobnými rozmermi. Spornú nehnuteľnosť právni predchodcovia žalobcov nikdy neužívali, neplatili za ňu žiadne poplatky a ani dane, neužívali ju ani žalobcovia, ktorí sa o jej pridelení rodičom dozvedeli až v roku 2015 od svojej matky. Právni predchodcovia žalovaného parc. č. 2583/1, ktorá im bola pridelená výmerom, nikdy neužívali a naopak spornú nehnuteľnosť pridelenú rodičom žalobcov užívali po vydaní výmeru v roku 1948 rodičia žalovaného, ktorí si na tejto parcele neskôr postavili rodinný dom s povolením príslušného orgánu. V rodinnom dome postavenom v roku 1957 potom bývali aj so žalovaným až do svojej smrti v roku 1964 a 1967, kedy dom zdedil a zároveň zdedil aj pozemky, ktoré im boli pridelené. Žalovaný uviedol, že jeho rodičia užívali pozemok od počiatku dobromyseľne, pretože im bol pridelený stavebný pozemok. Štátne orgány pridelené pozemky zamerali a určili, ktorý pozemok komu patrí a takto určený pozemok rodičia užívali. Od roku 1953 za tento pozemok aj platili dane, čo preukázal potvrdením

obecného úradu. V konaní bolo preukázané, že vlastníkmi spornej nehnuteľnosti podľa zápisu v katastri nehnuteľností na LV č. XXX sú žalobcovia, každý v polovici, vlastníkom len rodinného domu s. č. XX postavenom sčasti na spornej nehnuteľnosti a sčasti na susediacej parcele je žalovaný podľa LV č. XXX a Geometrického plánu č. 025/2019 zo dňa 18.7.2019 vyhotoveného Ing. F. D.. Žalovaného prvýkrát oslovili žalobcovia listom zo dňa 12.8.2016 s ponukou na odkúpenie spornej nehnuteľnosti, z dôvodu, že má postavený svoj rodinný dom na pozemku vo vlastníctve žalobcov.

4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že boli splnené podmienky nadobudnutia vlastníctva spornej nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalovaného titulom vydržania. Titulom vzniku držby v danom prípade bol výmer povereníctva, na základe ktorého síce došlo k zápisu vlastníctva pridelených pozemkov prídelcom, avšak nebolo sporné, že od pridelenia právni predchodcovia žalovaného užívali spornú nehnuteľnosť a nie nehnuteľnosť s parcelným číslom, ktorá im bola pridelená výmerom. Z ohľadom na okolnosti prípadu je zrejmé, že bola rozdelená jedna veľká parcela viacerým prídelcom ako stavebné pozemky s totožnými výmerami. Nešlo o pridelenie len jedného pozemku, ľahko špecifikovaného v teréne, ale o rozdelenie veľkého pozemku na viacero menších. Žalovaný uviedol, že jeho rodičia od pridelenia začali užívať spornú nehnuteľnosť, ktorú im označil štátny orgán a boli dobromyseľní, že ide o pozemok pridelený výmerom. Následne obhospodarovali spornú nehnuteľnosť, platili za ňu dane, postavili si na nej rodinný dom v roku 1957 so súhlasom príslušného orgánu a užívali ju nerušene až do svojej smrti v roku 1964 a 1967. So zreteľom na všetky okolnosti konkrétnej veci súd prvej inštancie dospel k záveru, že boli právni predchodcovia žalovaného dobromyseľní a sporné nehnuteľnosti držali na základe ich vnútorného presvedčenia, že sú ich vlastníctvom. Dôkazné bremeno preukázania nedobromyseľnosti právnych predchodcov žalovaného pri vstupe do držby zaťažovalo žalobcov, pretože oprávnenosť držby sa zo zákona priamo predpokladá. Po prijatí platného od 1.1.1951 museli byť právni predchodcovia žalovaného dobromyseľní počas celej vydržacej doby 10 rokov, ktorá uplynula dňa 1.1.1961. V oboch prípadoch zaťažuje dôkazné bremeno preukázania nedobromyseľnosti právnych predchodcov žalovaného práve druhú stranu, ktorá popiera dobromyseľnosť, teda žalobcov. Toto dôkazné bremeno nemožno nahradiť tvrdením, že žalovaný má preukázať omyl štátneho orgánu, na základe ktorého jeho právni predchodcovia vstúpili do držby nehnuteľnosti. Žalobcovia teda neuniesli svoje bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno. Súd prvej inštancie žalobu na vypratanie spornej nehnuteľnosti žalovaným zamietol, nakoľko žalobcovia nie sú vlastníkmi nehnuteľnosti a teda nie sú aktívne legitimovaní na podanie žaloby.

5. Súd prvej inštancie plne úspešnému žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcom, keďže sa tohto práva výslovne v záverečnej reči vzdal.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobcovia z dôvodov podľa ust. , . V odvolaní uviedli, že z vykonaného dokazovania je úplne zrejmé, že právnym predchodcom žalovaného bola pridelená parcela číslo 2583/1, ktorá je situovaná úplne inde ako právnym predchodcom žalobcov pridelená parcela číslo 2572/29, pričom i z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že medzi parcelou pridelenou právnym predchodcom žalobcov a parcelou pridelenou právnym predchodcom žalovaného sa nachádzajú ďalšie tri pozemky, ktoré boli pridelené iným vlastníkom. Z uvedeného tak vyplýva jednoznačný a preukázaný záver, že právni predchodcovia žalovaného začali napriek uvedenému neoprávnene užívať pozemok vo vlastníctve právnych predchodcov žalobcov, ktorý právni predchodcovia žalovaného následne z časti zastavali rodinným domom. Argumentácia súdu prvej inštancie o aplikácii uhorského obyčajového práva je bez opory vo vykonanom dokazovaní. Z potvrdenia obecného úradu totiž vyplýva, že právni predchodcovia žalovaného začali platiť dane za predmetný pozemok od roku 1953, preto je vyslovené nedôvodné a nelogické uvažovať, že by ho užívali už predtým, keďže ak by tomu tak bolo, dane za pozemok by platili už skôr. Zároveň platí, že právni predchodcovia žalovaného začali so stavbou rodinného domu na predmetnom pozemku v súlade so stavebným povolením až v roku 1958. Z uvedeného tak jednoznačne vyplýva, že právni predchodcovia žalovaného vstúpili do držby pozemku až po 1.1.1951 (najskôr v roku 1953) a preto je v otázke vydržania potrebné aplikovať tzv. stredný . V takomto prípade mohol nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti vydržaním len oprávnený držiteľ, za ktorého sa považoval ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí a to po celú vydržaciu dobu, okrem iného musel oprávnený držiteľ osvedčiť právny titul od ktorého svoju dobromyseľnosť v držbe odvodzuje. I keď v otázke vydržania nie je aplikovateľné uhorské obyčajové právo, žalobcovia z opatrnosti uvádzajú, že podľa neho nemohol vlastnícke právo vydržať ten, kto nebol dobromyseľný, kto už na začiatku držby vedel o tom, že nehnuteľnosť nadobudol

bezprávne. Dobromyseľnosť sa potom na rozdiel od stredného vyžadovala iba v okamihu uchopenia držby, nie po celú dobu trvania držby. Jedným z najzásadnejších predpokladov k originárnemu nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním bola dobromyseľná držba a teda k vydržaniu nepostačovala samotná držba pozemku, ale držiteľ musel byť v tejto držbe dobromyseľný, t. j. musel sa odôvodnene domnievať, že mu určitá vec patrí. Tento atribút držby zo strany právnych predchodcov žalovaného však nebol v konaní žiadnym relevantným spôsobom preukázaný, a to bez ohľadu na to, či bude na vec aplikovaný stredný alebo uhorské obyčajové právo, pričom dôkazné bremeno v tomto smere zaťažovalo výhradne žalovaného a nie žalobcov. Skutočnosť, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno v otázke dobromyseľnosti držby, má potom zákonitý dopad na nesprávnosť napadnutého rozhodnutia súdu. Tvrdenia žalovaného o tom, že jeho právni predchodcovia začali užívať predmetný pozemky na základe akéhosi zamerania a určenia zo strany štátnych orgánov sú len subjektívnymi, nepreukázanými ale hlavne nedôveryhodnými tvrdeniami žalovaného. Je zrejmé, že už od roku 1948 svedčilo vlastnícke právo k týmto pozemkom právnym predchodcom žalobcov a je tak nemysliteľné, aby akýkoľvek štátny orgán za takéhoto skutkového stavu určoval právnym predchodcom žalovaných k užívaniu pozemky, ktoré vlastnili právni predchodcovia žalobcov a ktoré neboli právnym predchodcom žalovaného nikdy pridelené. Skutočnosť, že predmetný pozemok bol niekoľko rokov prázdny a nikto na ňom nerealizoval výstavbu s najväčšou pravdepodobnosťou využili právni predchodcovia žalovaného k tomu, aby nerealizovali stavbu ich rodinného domu na parcele číslo 2583/1, ktorá im bola pridelená, ale svojvoľne (iné vysvetlenie nebolo v konaní preukázané) začali užívať parcelu č. 2572/29 vo vlastníctve právnych predchodcov žalobcov, ktorá bola zrejme geograficky vhodnejšie umiestnená v rámci zástavby a ďalej od areálu jednotného roľníckeho družstva, kde právni predchodcovia žalovaných započali v roku 1958 s výstavbou ich rodinného domu. Stav kedy právni predchodcovia žalovaného vstúpili do držby pozemku vo vlastníctve právnych predchodcov žalobcov tak nevznikol údajným zavádzajúcim alebo nesprávnym usmernením právnych predchodcov žalovaných zo strany bližšie nešpecifikovaných štátnych orgánov, ale zjavne len v dôsledku úmyselného a uvedomelého konania právnych predchodcov žalovaných, ktorí vhodne využili príležitosť k tomu, aby realizovali stavbu na cudzom pozemku. Takéto konanie však za žiadnych okolností nemožno hodnotiť ako dobromyseľný vstup do držby pozemku vo vlastníctve právnych predchodcov žalobcov a preto ako nesúladné so zákonom a v rozpore s dobrými mravmi nemôže požívať právnu ochranu. Žalobcovia navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie.

7. K odvolaniu žalobcov proti rozsudku súdu prvej inštancie sa vyjadril žalovaný. Vo vyjadrení uviedol, že sa stotožňuje zo závermi súdu prvej inštancie v zmysle napadnutého rozsudku, keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo a je nesporné, že právnym predchodcom žalovaného boli relevantné pozemky pridelené do užívania na základe Výmeru o pridelení pôdy č. 1222/48 z 13.5.1948 Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave, ktoré pridelilo v súlade s vtedy účinnými predpismi P. N. a Q. N. pozemky po bývalom vlastníkovi Dr. Q. B., ako aj ďalším osobám v príslušnom katastrálnom území. Na základe uvedeného závery žalobcov, že právni predchodcovia sa dostali do držby predmetných pozemkov až po 1.1.1951, sú absolútne účelové až klamlivé, keďže žalobcom je zrejmé, že Výmer z roku 1948, na základe ktorého právni predchodcovia žalobcu relevantné pozemky užívali, predchádza dátumu 1.1.1951. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobcovia ako aj ich právni predchodcovia, nikdy predmetné pozemky neužívali, nehospodárili na nich, nestarali sa o ne, neplatili za ne žiadne dane ani iné poplatky, teda im nikdy tieto relevantné pozemky ani neboli odovzdané do užívania a len zneužívajú právny následok nezhody zápisov v 40-tych rokoch a neskoršom období, keď sa v rámci dedičského konania v roku 2016 dozvedeli o existencii ich domnelého vlastníckeho práva k relevantným pozemkom. Žalovaný preukázal napriek časovému odstupu, že v 50-tych rokoch jeho právni predchodcovia postavili na relevantných pozemkoch rodinný dom, čo jasne preukazuje, že právni predchodcovia žalovaného boli považovaní za vlastníkov predmetných nehnuteľností, a to nielen po faktickej ale aj formálnej stránke. Uvedenú skutočnosť preukazujú aj osvedčenia o dedičstve, na základe ktorých sa vlastníkom predmetných nehnuteľností a rodinného domu stal žalovaný. Žalovaný argumentáciu žalobcov o nedobromyseľnosti žalovaného, resp. právnych predchodcov, uvedenú v odvolaní, považuje za účelovú až klamlivú v záujme dosiahnuť majetkový prospech na úkor žalovaného nerešpektujúc historické hľadisko, resp. zneužívajúc možnú administratívnu nejednoznačnosť, ktorá bola jednak dôsledkom opakovaných politických zmien, niekoľkých pozemkových reforiem a zmien, ako aj vedecko-technického rozvoja, ktorého dôsledkom je dnešný presnejší stav zápisov. Žalovaný ma teda za to, že je vlastníkom relevantnej nehnuteľnosti. Žalovaný poukazuje na nepoctivé konanie žalobcov, o ktoré sa opierali v priebehu konania a ktoré je badateľné aj z odvolania, keď poukazujú na sťaženú dôkaznú situáciu na strane žalovaného, pričom vôbec nereflektujú fakt, že sa o relevantné nehnuteľnosti,

ktoré im mali údajne patriť, nestarali takmer 70 rokov a až v roku 2016 si u žalovaného nárok uplatnili. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (, ), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie i v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie ( ).

9. Predmetom konania je rozhodovanie o požiadavke žalobcov na uloženie povinnosti žalovanému vypratať parcelu č. 367/4, vo výmere 32 m2, zastavaná plocha a nádvorie, parcelu č. 367/5, vo výmere 26 m2, zastavaná plocha a nádvorie, parcelu č. 367/6, vo výmere 251 m2, zastavaná plocha a nádvorie, parcelu č. 390/5, vo výmere 5 m2, zastavaná plocha a nádvorie, parcelu č. 390/4, vo výmere 533 m2, záhrada, ktoré parcely vznikli zameraním (obnovením hraníc) pôvodnej parcely registra "E" evidovanej na mape určeného operátu ako parcela č. 2572/29, vo výmere 1039 m2, zastavané plochy a nádvoria, zapísanej na Liste vlastníctva číslo XXX pre katastrálne územie T. N., a to na základe Geometrického plánu číslo 025/2019 zo dňa 1.8.2019 úradne overeného Okresným úradom Hlohovec, katastrálny odbor dňa 22.8.2019 pod číslom GI 360/2019 a odovzdať ich žalobcom. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcov je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či vec správne právne posúdil.

10. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcami uplatneného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, s poukazom na ustanovenie odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

11. Žalobcovia podali odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia , .

12. Podstatou odvolacej argumentácie žalobcov bolo namietanie, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a v dôsledku nesprávnych skutkových zistení následne vec nesprávne právne posúdil.

13. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa žalobcami v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že sa žalobcovia s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňujú ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu v celom rozsahu zamietol.

14. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

15. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

16. Ako prvé žalobcovia namietali, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vychádzal z nesprávneho zistenia, že právni predchodcovia žalovaného vstúpili do držby sporných nehnuteľnosti za platnosti uhorského obyčajového práva, a preto i aplikácia uhorského obyčajového práva je bez opory vo vykonanom dokazovaní.

17. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

18. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že právni predchodcovia žalovaného vstúpili do držby sporných nehnuteľnosti v roku 1948 po vydaní výmeru o vlastníctve pôdy. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie o okamihu vstupu do držby a odvolaciu námietku žalobcov o tejto otázke nepovažoval z dôvodnú. Pri rozhodovaní mal na zreteli o. i. najmä ustanovenie , podľa ktorého strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Uvedené ustanovenie tak zakotvuje povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv. sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania ( ). Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 20.8.2018 uvádzal tvrdenie, že sporné nehnuteľnosti užívali jeho právni predchodcovia odo dňa pridelenia pozemkov v 40-tych rokoch minulého storočia, rovnako zástupca splnomocnenca žalovaného na pojednávaní konanom dňa 23.10.2019 uviedol, že sporné nehnuteľnosti začali užívať právni predchodcovia žalovaného od roku 1948. Žalobcovia toto tvrdenie žalovaného nepopreli a nijako ho v konaní pred súdom prvej inštancie nenamietali. Vzhľadom na to bolo potrebné aplikovať v danej veci ustanovenie , podľa ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Súd prvej inštancie správne považoval tvrdenie žalovaného o vstupe jeho právnych predchodcov do držby sporných nehnuteľností v roku 1948 za nesporné (odsek 16. napadnutého rozsudku).

19. Tvrdenie žalobcov v podanom odvolaní o vstupe právnych predchodcov žalovaného do držby sporných nehnuteľností najskôr v roku 1953 a dôvody uvádzané žalobcami na podporu tohto tvrdenia, nebolo možné akceptovať ani z hľadiska ustanovenia týkajúceho sa novôt v odvolacom konaní. Koncepcia odvolacieho konania totiž v civilnom spore vychádza z tzv. neúplného apelačného systému, čo znamená, že právo odvolateľa použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany. Podľa uvedeného zákonného ustanovenia prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Je nesporné, že žalobcovia tvrdia v odvolacom konaní novú skutočnosť. V preskúmavanom prípade si však žalobcovia mali vopred zvážiť, aké prostriedky procesného útoku použijú v priebehu konania na súde prvej inštancie, pretože tie, ktoré v tomto štádiu konania nepoužili, hoci ich evidentne použiť mohli, už nemôžu použiť v konaní odvolacom. Keďže zákonom predpísané predpoklady pre úspešné uplatnenie novôt v dovolacom konaní neboli splnené, odvolací súd na nové skutkové tvrdenia žalobcov o vstupe právnych predchodcov do držby sporných nehnuteľností najskôr v roku 1953 nemohol prihliadnuť.

20. Odvolací súd má za to, že v predmetnej veci sa súd prvej inštancie dostatočne venoval otázke právnej genézy evidovaných vlastníckych vzťahov sporných nehnuteľností, dostatočne bola preskúmaná aj otázka reálneho užívania a držby sporných nehnuteľností a taktiež aj vstupu do užívania, či držby s dôrazom na sporné pozemky s ohľadom na vtedajšiu právnu úpravu - uhorské obyčajové právo. Keďže právnym následkom vydržania je nadobudnutie vlastníckeho práva priamo zo zákona, treba pri uplatňovaní inštitútu vydržania pri nehnuteľnostiach rozlišovať jednotlivé obdobia platnosti právnej úpravy, a to obdobie platnosti obyčajového práva na území Slovenska do 31.12.1950, ďalej obdobie platnosti (tzv. strený ) od 1.1.1951 do 31.3.1964 a napokon obdobie platného od 1.4.1964 so zreteľom na jeho novely, najmä účinný od 1.4.1983 a účinný od 1.1.1992. Súd prvej inštancie sa v predmetnej veci riadil vyššie uvedeným, správne použil aj právnu normu, pod ktorú subsumoval predmetnú právnu vec.

21. Uhorské obyčajové právo bolo platné na území Slovenska do 31. decembra 1950. Podľa neho nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti bez zapísania do pozemkovej knihy ten, kto nehnuteľnosť po dobu 32 rokov mal ako svoju v pokojnej držbe. Nehnuteľnosť musel užívať vo svojom mene a nie v mene iného, prípadne ako požívateľ alebo užívateľ. Vlastnícke právo nemohol vydržať, kto nebol dobromyseľný, kto už na začiatku držby vedel o tom, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne. Vlastnícke právo k nehnuteľnosti sa mohlo nadobudnúť na základe dlhotrvajúcej, pokojnej a statočnej (bona fide) držby. Všeobecná vydržacia doba bola 32 ročná. Dobromyseľnosť sa vyžadovala iba v okamihu uchopenia držby, nie po celú dobu trvania držby, pričom sa predpokladala. Držba sa považovala za pokojnú, ak nebola prerušená úspešnou žalobou pozemnoknižného vlastníka. Podľa judikatúry uhorských súdov k vydržaniu nebol potrebný žiaden právny titul a len preukázaná nedobromyseľnosť vydržiteľa bránila vydržaniu.

22. Vydržiteľ nebol povinný preukazovať titul a prezumovala sa oprávnenosť držby s tým, že opak musel byť preukazovaný (B. Petr, Vydržení v českém právu, 1. vydanie, Praha, C. H. Beck 2002, str. 26 - rozhodnutia Kúria č. 1121/1889 - „K vydržaniu sa nežiada právny titul, len praukázaná mala fides prekáža vydržaniu.“, Kúria č. 6352/1897 -„Uplynutím lehoty 32 rokov nastáva vydržanie aj vtedy, ak držba sa nezakladá na právnom titule“, Kúria č. 11365/1895 - „K vydržaniu sa nevyžaduje iustus titulus“, Kúria č. 3780/1889 -„ Nepoctivosť bráni vydržaniu iba vtedy, ak vydržiteľ si držbu nadobudol nepoctivým spôsobom“, Kúria č. 2186/1903 - „Pri skutočnej držbe sa predpokladá, že je po práve a poctivá; opak sa musí dokázať.“, Kúria č. 5248/1897 -„Strana, ktorá tvrdí, že vydržanie nenastalo, lebo držiteľ si nadobudol držbu spôsobom, ktorý zákon zakazuje, je povinná dokázať, čo tvrdí“).

23. Od 1.1.1951 začal platiť (tzv. stredný ). Tento stredný upravoval inštitút vydržania v ustanoveniach , v spojení s ustanovením , vlastnícke právo k nehnuteľnej veci mohol nadobudnúť ten, kto ju držal oprávnene a nepretržite po dobu zákonom ustanovenú, ktorá bola v prípade nehnuteľných vecí 10 rokov. Za oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, a to po celú vydržaciu dobu. Podľa ustanovenia a stredného lehota, ktorá začala bežať pred 1. januárom 1951, sa skončí, ak tento zákon určuje kratšiu lehotu, najneskoršie uplynutím tejto kratšej lehoty, počítanej odo dňa 1. januára 1951; ak určuje dlhšiu lehotu, uplynutím tejto dlhšej lehoty, počítanej odo dňa, keď lehota začala bežať. To isté platí o vydržacej a premlčacej dobe. Podľa stredného ustanoveniami tohto zákona sa spravujú, pokiaľ nie je ďalej ustanovené inak, i právne pomery vzniknuté pred 1.1.1951; do tohto dňa sa tieto právne pomery spravujú skorším právom.

24. Ďalej žalobcovia v odvolaní argumentovali tým, že právni predchodcovia žalovaného nemohli byť dobromyseľnými držiteľmi sporných nehnuteľností, keďže tvrdenie žalovaného o tom, že jeho právni predchodcovia začali užívať predmetný pozemok na základe akéhosi zamerania a určenia zo strany štátnych orgánov sú len subjektívnymi, nepreukázanými a nedôveryhodnými tvrdeniami žalovaného, pričom dôkazné bremeno v tomto smere zaťažovalo výhradne žalovaného a nie žalobcov.

25. Súd prvej inštancie vychádzajúc z výsledkov ním vykonaného dokazovania založil svoje rozhodnutie na zisteniach skutkovej povahy, že právni predchodcovia žalovaného (a po nich aj sám žalovaný) sporné nehnuteľnosti užívali nerušene a po stanovenú dobu, pričom na základe vonkajších prejavov ich konkrétneho dokazovaním preukázaného správania dospel k záveru, že so zreteľom na všetky okolnosti boli dobromyseľní a sporné nehnuteľnosti držali na základe ich vnútorného presvedčenia, že sú ich vlastníctvom. Súd prvej inštancie z tohto skutkového rámca právne vyvodil splnenie podmienok nadobudnutia vlastníctva právnym titulom vydržania.

26. Podstatným a kľúčovým sa tu potom stalo vyriešenie otázky, či právni predchodcovia žalovaného mohli nadobudnúť vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním predovšetkým preto, či v čase uchopenia sa držby sporných nehnuteľností boli dobromyseľní v tom, že im tieto nehnuteľnosti vlastnícky patria, že ich legitímne nadobudli a preto im nikto do ich vlastníckeho práva nemôže zasahovať, pretože ich dlhodobo a nerušene užívali. Odvolací súd v tejto súvislosti akcentuje, že podľa uhorského obyčajového práva sa oprávnenosť držby predpokladala (Kúria č. 256/1902, Kúria č. 2186/1903) a rovnako i podľa stredného sa v pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená (). Uvedenú dobromyseľnosť bolo potrebné potom zachovať aj počas vydržacej doby plynúcej podľa stredného . Rozdiel v oboch právnych úpravách bol v tom, že uhorské obyčajové právo vyžadoval dobromyseľnosť pri nastúpení držby, kým podľa stredného bola potrebná počas celého priebehu vydržacej doby, pričom v oboch právnych úpravách platilo, že v pochybnostiach sa oprávnenosť držby predpokladala.

27. Dobrá viera držiteľa je podložená jeho vôľou nakladať s vecou ako so svojou, vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám o sebe nemôže byť predmetom dokazovania. Vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne a že si neprisvojuje cudziu vec sa ale navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to už je spôsobilým predmetom dokazovania. So zreteľom na konkrétne skutkové okolnosti treba v týchto prípadoch vyriešiť otázku, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú bolo možné vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Na záver o tom, že držiteľ nakladá s vecou ako so svojou, sa nevyžaduje zmluva, ani rozhodnutie štátneho orgánu. Pochybnosti hmotnoprávne rieši vyvrátiteľná právna domnienka, že v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Opodstatnenosť tejto právnej domnienky vychádza z poznatku, že dôkaz o stave mysle držiteľa sa vytvára len nepriamo, úsudkom z iných dôkazov a z hľadiska procesného dokazovania je preto v prípade pochybnosti vychádzať z dobromyseľnosti držiteľa a dôkazné bremeno preniesť na toho, kto namieta voči oprávnenosti držby. Znamená to, že ak nie je preukázané, že niekoho držba je neoprávnená, vychádza súd z predpokladu, že jeho držba je oprávnená.

28. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že základom pre sporového konanie je formulácia petitu žaloby, ktorým žalobca požaduje ochranu jeho práv. Je výlučne na ňom, aby na účely úspešného uplatnenia žalovaného nároku prezentoval konzistentné skutkové tvrdenia, ktoré zároveň podporí sumárom príslušných dôkazov. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (, ). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku sporu, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania ( ). Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou, v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.

29. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo, musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Ako už bolo konštatované vyššie, v prípade oprávnenej držby sa predpokladá, že držiteľ je dobromyseľný v tom, že držbu získal pre seba na základe platného právneho dôvodu, pričom prezumpcia dobrej viery držiteľa pochádza až z rímskeho práva. Táto vyvrátiteľná právna domnienka o preferovaní oprávnenosti držby má tiež dôležitý procesný význam. Ak v sporoch týkajúcich sa vydržania nebude preukázaný opak, t. j. neoprávnenosť držby, pôjde o oprávnenú držbu vykonávanú oprávneným držiteľom, ktorý potom môže nadobudnúť vlastnícke právo k veci vydržaním. Mýlia sa preto žalobcovia v ich odvolacej argumentácii, že dôkazné bremeno o dobromyseľnosti držby zaťažovalo žalovaného, keďže vyvrátiť uvedenú právnu domnienku musí ten, kto tvrdí, že k vydržaniu nedošlo, teda dôkazné bremeno sa prenáša na druhú sporovú stranu, t. j. v súdenom spore na žalobcov.

30. Súd prvej inštancie konštatoval, že právni predchodcovia žalovaného nadobudli sporné nehnuteľnosti vydržaním, keďže boli splnené zákonom predpokladané podmienky pre vydržanie. Ich držba bola oprávnená, pretože okolnosti za akých sa ujali držby sporných nehnuteľností, za akých začali vykonávať svoje oprávnenia k týmto nehnuteľnostiam, svedčia o tom, že konali poctivo a bez ľsti, sporné nehnuteľnosti nenadobudli protiprávne, proti vôli ich vlastníka, ujali sa držby a po celú vydržaciu dobu boli v presvedčení, že sporné nehnuteľnosti im vlastnícky patria. Právnych predchodcov žalovaného nikto v ich užívaní sporných nehnuteľností ani v čase započatia ich dobromyseľnej držby, ani neskôr nerušil, nikto si na nehnuteľnosti nečinil nárok a nestaral sa o nehnuteľnosti, okolie ich vlastníctvo desiatky rokov (od roku 1948 do roku 2016) rešpektovalo, a preto je spravodlivé, aby žalovaný pokračoval v ďalšom výkone vlastníckeho práva, keďže tu ide fakticky o to, aby bola daná možnosť dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať v oprávnenej držbe. Žiada sa zdôrazniť, že pri vydržaní nie je potrebné, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia

- riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, čo je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby. V preskúmavanom prípade ani podľa názoru odvolacieho súdu nebola zo strany žalobcov preukázaná skutočnosť, že držba nebola dobromyseľná, keďže nedobromyseľnosť držby musí preukazovať druhá strana, pretože oprávnenosť držby sa priamo predpokladá. Na tomto závere nemohli nič zmeniť ani tvrdenia žalobcov v odvolaní o svojvoľnom užívaní spornej nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalovaného a dôvodoch svojvoľného užívania spornej nehnuteľnosti (vhodnejšie umiestnenie pozemku), keďže sa jedná o ničím nepodložené dedukcie, ktoré ani nevyplývajú z vykonaného dokazovania. Všetky okolnosti prípadu nepochybne utvrdili právnych predchodcov žalovaného, že sú vlastníkmi sporných nehnuteľností, takže o ich dobromyseľnosti a poctivosti nadobudnutia predmetných nehnuteľností nie je dôvod pochybovať. Vo vzťahu odvolaním napadnutej otázky dobromyseľnosti držby právnych predchodcov žalovaného tak odvolací súd nepovažuje argumentáciu žalobcov za opodstatnenú.

31. Pretože žalobcovia nedokázali v konaní spochybniť, že právni predchodcovia žalovaného - pôvodní nadobúdatelia sporných nehnuteľností konali poctivo, že boli dobromyseľní, že si nepočínali ľstivo, ktorá ťarcha dôkazov spočívala práve na žalobcoch a ktoré dôkazy v konaní pred súdom prvej inštancie nepredložili, bolo potrebné plne sa stotožniť so záverom súdu prvej inštancie o tom, že žalobe žalobcov nie je možné vyhovieť, pretože in bona fide, t. j. dobromyseľná a oprávnená, držba právnych predchodcov žalovaného preukázaná bola, viedla k nadobudnutiu vlastníctva P. a Q. N. k sporným nehnuteľnostiam vydržaním a preto žalobcovia nie sú vlastníkmi sporných nehnuteľností. Uvedený záver v prejednávanom spore vychádza z ustálenej rozhodovacej praxe súdov, ktoré rešpektujú nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním podľa uhorského obyčajového práva, resp. podľa , ktoré vlastníctvo bolo nadobudnuté bez doloženia platného právneho titulu, avšak na základe dobromyseľnej držby po zákonom stanovenú dobu (napríklad Krajský súd v Trenčíne sp. zn. , Krajský súd v Žiline sp. zn. , Krajský súd v Prešove sp. zn. , sp. zn. , Ústavný súd SR sp. zn. , sp. zn. )

32. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, viedli k naplneniu podmienok pre aplikáciu uhorského obyčajového práva a ďalej príslušných hmotných ustanovení stredného ohľadne vydržania. Závery súdu prvej inštancie, čo do splnenia podmienok

vydržania sporných nehnuteľností právnymi predchodcami žalovaného obsiahnuté v napadnutom rozsudku treba považovať za súladné so zákonom a skutkovými zisteniami plynúcimi z riadneho dokazovania a odvolaciemu súdu ostáva len konštatovať správnosť dôvodov použitých na podporu takýchto záverov a s týmito sa v rozhodujúcej časti stotožniť. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil.

33. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správnu právnu normu a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalobcami v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.

34. V súvislosti s prejavom nespokojnosti žalobcov s preskúmavaným rozsudkom odvolací súd poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr. , ). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. , , ). Žalobcovia v odvolaní vychádzajú z odlišných skutkových záverov než súd prvej inštancie a robia z vykonaných dôkazov vlastné právne závery týkajúce sa ich nároku na vypratanie sporných nehnuteľností. Odvolacie námietky žalobcov ohľadne nesprávnych skutkových a právnych záverov konštatovaných súdom prvej inštancie vyhodnotil odvolací súd za nenáležité.

35. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalobcami nie sú naplnené.

36. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcov odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR , , a podobne). Na ďalšiu irelevantnú odvolaciu argumentáciu zachádzajúcu podrobne do nadbytočných detailov, nespôsobilé privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

37. Vo vzťahu k výroku o nároku na náhradu trov konania žalobcovia v odvolaní neuviedli žiadne zdôvodnenie. Nakoľko odvolací súd považuje preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku za vecne správny, keď žalobcovia žiadnym relevantným spôsobom správnosť výroku o nároku na náhradu trov konania v rozsudku súdu prvej inštancie vychádzajúceho z tzv. zásady úspechu nespochybnili (v prípade ktorého ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti), nie je ich odvolacia námietka opodstatnená.

38. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení , v spojení s ustanovením , pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal voči žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.

40. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).