Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_20S-8-2020.pdf
PDF · 217.14 KB
Case nature
Area
Subarea
20S/8/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Kadlicovej a sudcov JUDr. Ľubomíra Bundzela a JUDr. Róberta Foltána v právnej veci žalobcu: PNEUMOTO, spol. s r.o., so sídlom Bašovce č. 146, 922 01 Bašovce, IČO: 36 243 311, právne zastúpeného: JUDr. Marcel Habrman, advokát, so sídlom Tajovského 12, 940 76 Nové Zámky, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102527186/2019 zo dňa 07.11.2019, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalovaný rozhodnutím č. 102527186/2019 zo dňa 07.11.2019 v rámci odvolacieho konania postupom podľa § 74 ods. 4 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej len „správca dane“) č. 101558390/2019 zo dňa 26.06.2019, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) v sume 5 356,28 Eur za zdaňovacie obdobie marec 2015.
2. Dôvodom dorubenia daňovej povinnosti bolo neuznanie žalobcom uplatneného oslobodenia od dane podľa § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) pri deklarovanom intrakomunitárnom dodaní tovaru v zdaňovacom období marec 2015 odberateľovi žalobcu registrovanému pre DPH v Českej republike - obchodnej spoločnosti ALOPIAS s.r.o., F. Čejky 427, Frýdek-Místek, CZ02479761 zákona o DPH, ako aj neuznanie odpočítania dane uplatneného podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v spojení s § 51 zákona o DPH za zdaňovacie obdobie marec 2015, za tuzemské nadobudnutie tovaru od deklarovaného dodávateľa B & MEDIA s.r.o., IČO 46766526, na základe ním vystavených faktúr č. 15200401 - č. 15200404.
3. Daňové orgány oboch stupňov dospeli na základe výsledkov daňovej kontroly, obsiahnutých v protokole zo dňa 19.11.2018 z daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia október 2014 až december 2014, január 2015, marec 2015 až október 2015 a december 2015, ako aj následného vyrubovacieho konania k záveru, že žalobca nepreukázal intrakomunitárne dodanie tovaru odberateľovi uvedenému na faktúre (ALOPIAS s.r.o.), čím nesplnil podmienky § 43 zákona o DPH na oslobodenie od platenia dane, pričom mu bolo toto dodanie tovaru zdanené správcom dane základnou sadzbou platnou v tuzemsku a zároveň žalobca nepreukázal, že mu bol fakturovaný tovar dodaný dodávateľom deklarovaným na faktúrach, t. j. obchodnou spoločnosťou B & MEDIA s.r.o., na základe čoho daňové orgány konštatovali porušenie ustanovení § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 zákona o
DPH. Taktiež bolo pri faktúrach č. 1511054 - č. 1511057, vystavených dodávateľom žalobcu B & MEDIA s.r.o., konštatované zo strany správcu dane duplicitné - neoprávnené odpočítanie dane z týchto faktúr, na základe ktorej skutočnosti bolo o sumu 2 000,- Eur taktiež upravené odpočítanie dane. O dôvodoch neuznania duplicitne uplatneného odpočítania dane bol žalobca na ústnom pojednávaní správcom dane informovaný a túto skutočnosť nenamietal.
4. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia Daňového úradu Trnava a vrátenia mu veci na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania. Namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, a že došlo aj k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. 5. Poukazoval na to, že vo výroku napadnutého rozhodnutia a vo výroku rozhodnutia správcu dane absentuje rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní, ktoré je v zmysle § 63 ods. 3 písm. d) daňového poriadku jeho obligatórnou náležitosťou, preto výrok rozhodnutí považoval za zmätočný, nezákonný a nepreskúmateľný.
6. Žalobca v žiadnom prípade nesúhlasil so závermi žalovaného a správcu dane s tým, že napadnuté rozhodnutie považoval za vecne nesprávne a nezákonné majúc za to, že skutkovými a právnymi argumentmi ním tvrdenými a podloženými relevantnými dôkazmi v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania bez akejkoľvek právnej pochybnosti preukázal, že ako platiteľ DPH si splnil všetky esenciálne podmienky na uplatnenie nároku na odpočet dane z namietaných sporných faktúr a pri uplatnení tohto nároku postupoval secundum legem, teda v súlade s ustanoveniami § 43, § 49 ods. 1 a 2, § 51 a § 19 zákona o DPH.
7. So závermi správcu dane a žalovaného, podľa ktorých v konaní nebolo preukázané, že sa obchod uskutočnil spôsobom deklarovaným na spornej faktúre a neboli splnené hmotnoprávne podmienky pre oslobodenie od dane pri dodaní tovaru do iného členského štátu, nakoľko nebol predložený doklad o oprávnení Y. K. (osoba, ktorá tovar v predajni v Hornej Strede prevzala, konať za odberateľa ALOPIAS s.r.o.), ani potvrdenie o prijatí tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou v zmysle § 43 ods. 5 písm. c) bod 3 zákona o DPH, žalobca nesúhlasil. Mal za to, že bez pochybností splnil podmienky pre oslobodenie od dane, avšak konajúce daňové orgány neprihliadali na dôkazy svedčiace v jeho prospech, a tiež mal za to, že odstránené neboli nedostatky a nesprávne ustálený skutkový stav, ktoré namietal vo vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly, pričom v rozhodnutiach konajúcich daňových orgánov absentuje presvedčivé vyhodnotenie dôkazov.
8. Mal za to, že tým, že žalovaný konštatoval, že v danom prípade nie sú naplnené podmienky pre oslobodenie od dane podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH, vec nesprávne právne posúdil [§ 191 ods. 1 písm. c/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „SSP“ alebo „Správny súdny poriadok“)]. Rovnako mal za to, že správcom dane ustálený a rozhodnutím žalovaného potvrdený skutkový stav veci, v intenciách ktorého v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nebolo preukázané, že namietané plnenie vo forme dodania tovaru bolo skutočne dodané odberateľovi ALOPIAS s.r.o. do Českej republiky, je v rozpore so skutočným stavom veci. Taktiež tvrdil, že správca dane i žalovaný vydaním napadnutého rozhodnutia porušil zásadu zákonnosti, ktorá súvisí aj s požiadavkou spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci tvoriacej predmet konania. 9. Žalobca poukazoval na to, že čestným vyhlásením T. A. zo dňa 06.12.2018 preukázal, že za spoločnosť ALOPIAS s.r.o. prevzal tovar menovaný, ktorý bol v období 11/2012 až 3/2015 konateľom spoločnosti EUROFLEX s.r.o., ktorá bola spoločníkom ALOPIAS s.r.o. Mal za to, že uvedené preukazuje personálne prepojenie spoločnosti ALOPIAS s.r.o. a EUROFLEX s.r.o., ktoré vysvetľuje, prečo tovar za spoločnosť ALOPIAS s.r.o. preberal práve T. A. a preto predložené čestné vyhlásenie preukazuje, že v predmetnom zdaňovacom období T. A. preberal tovar osobne za spoločnosť ALOPIAS s.r.o. 10. Namietal závery správcu dane, že je povinný preukazovať oprávnenia osôb vystupujúcich za odberateľa ALOPIAS s.r.o. a skúmať pozadie realizácie ním fakturovaného plnenia v tejto spoločnosti dôvodiac tým, že nie je objektívne možné, aby akýmkoľvek spôsobom preukázal uskutočnenie ďalších plnení a vzťahov v rámci tohto dodávateľského reťazca (vzájomné vzťahy ALOPIAS s.r.o. a EUROFLEX s.r.o.), na základe ktorého ALOPIAS s.r.o. preberal od neho tovar. 11. K premise správcu dane, že minimálne v období bez konateľa nemohol za ALOPIAS s.r.o. tovar nikto preberať uviedol, že toto tvrdenie však neplatí absolútne a nezodpovedá skutočnosti dodajúc, že za
spoločnosť nemusí preberať tovar (plnenia) výlučne konateľ, keď v danom prípade preberal tovar výlučne T. A., a to napriek tomu, že nebol konateľom ALOPIAS s.r.o. V tejto súvislosti dodal, že takto to bolo medzi daňovými subjektmi zaužívané a takto ich obchodná spolupráca niekoľko mesiacov bezproblémovo prebiehala, pričom túto skutočnosť T. A. potvrdil. 12. Žalobca mal za to, že vzťah T. A. k spoločnosti ALOPIAS s.r.o. dostatočne preukázal dodajúc, že skutočnosť, že v neskoršom období T. A. pokračoval v preberaní tovaru za spoločnosť ALOPIAS s.r.o. neznamená, že čestné vyhlásenie je zmätočné, alebo že nemá výpovednú schopnosť. Mal za to, že predmetné čestné vyhlásenie určito a zrozumiteľne uvádza, kto v kontrolovanom zdaňovacom období tovar za ALOPIAS s.r.o. preberal s tým, že to bol T. A., ktorá skutočnosť je z čestného vyhlásenia jasná a zrozumiteľná. Rovnako dôvodil, že situáciu ohľadne osobitných poverení medzi T. A. a ALOPIAS s.r.o. nemali podľa všetkého tieto subjekty administratívne podchytené, čo však neznamená, že by T. A. nemal tovar osobne preberať doplniac, že takýmto poverením nemal dôvod disponovať, keďže objednaný tovar odovzdal šoférovi zo spoločnosti ALOPIAS s.r.o. Y. K., ktorý ho následne odovzdal T. A. v Českej republike, ktorý ho oprávnene prevzal za spoločnosť ALOPIAS s.r.o.
13. Ďalej žalobca poukázal na to, že správca dane svojvoľne neakceptoval navrhnutý dôkaz, a to výsluch T. A., pričom žiadnym spôsobom nepreukázal, že T. A. tovar osobne reálne nepreberal, a preto neexistuje dôvod, pre ktorý by jeho vyhlásenie nemalo byť považované za dôveryhodné.
14. Mal za to, že správca dane sa pridržiaval skúmania výlučne formálnej stránky konania T. A. za spoločnosť ALOPIAS s.r.o., keď vytkol absenciu osobitného poverenia, prípadne obdobného dokladu, na základe ktorého by T. A. preberal tovar za spoločnosť ALOPIAS s.r.o., avšak na strane druhej spolu so žalovaným opakovane uvádzal, že mu pri hodnotení dôkazov nepostačujú len účtovné doklady, ktoré preukazujú iba formálnu stránku účtovnej operácie a pátral po dôkazoch, ktoré by preukazovali reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu. V súvislosti s uvedeným mal za to, že práve takýto dôkaz (čestné vyhlásenie) správcovi dane predložil, avšak správca dane tento dôkaz odmietol bez relevantného odôvodnenia. 15. Namietal, že žalovaný sa s takýmto nesprávnym postupom správcu dane stotožnil, keď uviedol, že vypočutie svedka T. A. nepovažuje za potrebné, a to z dôvodu, že ako bývalý konateľ spoločnosti EUROFLEX s.r.o. bol oprávnený konať za spoločnosť EUROFLEX s.r.o., ale nie za spoločnosť ALOPIAS s.r.o., aj napriek tomu, že tieto dve spoločnosti boli spoločníkmi od 07.01.2015 do likvidácie spoločnosti EUROFLEX s.r.o. dňa 09.01.2017, kedy bola táto spoločnosť vymazaná z Obchodného registra Českej republiky a T. A. v nej vykonával funkciu konateľa od 14.11.2012 do 31.03.2015. V tejto súvislosti dôvodil, že žalovaný, ani správca dane nezobral do úvahy fakt, že za spoločnosť môže na základe plnomocenstva alebo poverenia konať aj iná osoba ako konateľ, a napriek tomu, že na výsluchu pána T. A. trval a mal v záujme týmto výsluchom ozrejmiť a detailne identifikovať vzťahy, na základe ktorých pán T. A. preberal tovar za spoločnosť ALOPIAS s.r.o., toto mu nebolo zo strany daňových orgánov umožnené.
16. Poukázal ďalej na to, že okrem predloženého čestného vyhlásenia T. A., predložených faktúr a výsluchu konateľa, predložil aj potvrdenia o prevzatí tovaru - CMR, z ktorých je zrejmé, že tovar preberal šofér Y. K., ktorý tovar odovzdal T. A., ktorý ho za odberateľa ALOPIAS s.r.o. osobne prevzal v Českej republike s tým, že T. A. vo svojom čestnom vyhlásení potvrdil, že tovar mu doviezol Y. K., avšak správca dane vyššie tvrdené a preukázané skutočnosti, ktoré sú podstatné pre preukázanie dodania tovaru z tuzemska do iného členského štátu podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH daňovým subjektom, neakceptoval a odmietol na ne prihliadnuť v spojení s ďalšími skutočnosťami, ktoré vyšli počas daňovej kontroly najavo.
17. Ďalej žalobca poukázal na to, že vzniká legitímne otázka, aký iný dôkaz by správca dane akceptoval za účelom preukázania dodania tovarov do iného členského štátu, keďže ani samotné preukázanie dodania (reálneho prevzatia) tovaru nepovažoval za dostatočné pre ustálenie záveru, že reálne dodal spoločnosti ALOPIAS s.r.o. tovar z tuzemska do iného členského štátu (Českej republiky) argumentujúc ďalej, že v tomto smere nemožno akceptovať ani zdôvodnenie správcu dane, ktorý odmietol uskutočniť navrhovanú výpoveď T. A. výhradne len preto, že ju považuje za bezpredmetnú a predložené čestné vyhlásenie za účelovo vyhotovené.
18. Žalobca tvrdil, že správca dane ani žalovaný nevykonával svoju hodnotiacu činnosť predložených a získaných dôkazov v súlade s ustanovenými normatívmi, keď nevyhodnotil dôkazy v ich vzájomnej súvislosti tak, aby objektívne zistil skutočný stav veci, pričom účelovo prisúdil niektorým dôkazom vyššiu právnu silu oproti ostatným dôkazom, čím konal v rozpore so všeobecnými zásadami správy daní
inkorporovanými najmä v ustanovení § 3 daňového poriadku. Preto žalobca uzavrel, že takéto konanie žalovaného a správcu dane, ktorým odmietli prihliadať na čestné vyhlásenie pána T. A. a odmietli vykonať dôkaz jeho výsluchom k podstatným skutočnostiam, je naplnením dôvodu na podanie žaloby podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP.
19. Žalobca uviedol, že jeho právo na spravodlivé konanie bolo porušené v dôsledku nevykonania navrhnutých dôkazov, ktoré mohli prispieť k náležitému objasneniu skutkového stavu. Mal za to, že správca dane obmedzil dokazovanie výlučne na formálne preverenie účtovných dokladov ALOPIAS s.r.o., ktoré neboli správcovi dane predložené. Tiež namietal, že správca dane zameral svoje úsilie a svoju pozornosť na získanie účtovných a iných administratívnych dokladov (poverenia, zmluvné vzťahy), za ktoré nenesie žiadnu zodpovednosť a ani ich úplnosť a predloženie nevie objektívne ovplyvniť, pričom zdôraznil, že správca dane bez dôležitého dôvodu nevykonal podstatné dokazovanie, ktoré navrhoval vykonať, a to výsluch T. A.. 20. Tiež namietal, že v rámci svojho úradného postupu mu správca dane odňal možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom zistených počas daňovej kontroly, keď v napadnutom rozhodnutí konštatujú neznáme skutočnosti získané počas daňovej kontroly, ktorá skutočnosť sama o sebe zakladá nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. 21. K dôvodom nepriznania jeho nároku na oslobodenie od dane v zmysle § 43 zákona o DPH, konkrétne, že existuje pochybnosť, že tovar bol dopravený do ČR, pretože doterajší konatelia sa javia ako biele kone, ďalej, že z daňových priznaní spoločnosti ALOPIAS s.r.o. za zdaňovacie obdobia 01/15-03/15 nepriznala ALOPIAS s.r.o. žiadne nadobudnutie z iného členského štátu, že spoločnosť ALOPIAS s.r.o. je nekontaktná od decembra 2014, a tiež že neumožnila správcovi dane vykonať daňovú kontrolu, žalobca uviedol, že na tieto skutočnosti nemožno prihliadať a nemôžu byť rozhodujúce pre určenie nároku na oslobodenie od dane. 22. Tiež poukázal na to, že správca dane neskúmal a ani nijako nepreukázal jeho vedomosť o neplnení si povinnosti jeho odberateľa a preto na tieto skutočnosti správca dane ani nemôže prihliadať a nemôžu byť rozhodujúce pre určenie nároku na oslobodenie od dane v zmysle § 43 zákona o DPH. Nepovažoval za prípustné, aby zodpovedal za tú okolnosť, že spoločnosť ALOPIAS s.r.o. so správcom dane nespolupracuje a že iným ďalším spôsobom nepreukázala prijatie tovaru od žalobcu. V tejto súvislosti poukázal na to, že vykonal všetky úkony odbornej starostlivosti zamerané na preverenie spoľahlivosti spoločnosti ALOPIAS s.r.o., ktoré od neho bolo možné spravodlivo vyžadovať, a ktoré zároveň boli v jeho možnostiach dodajúc, že nemal žiadnu vedomosť, že by zo strany jeho odberateľa ALOPIAS s.r.o. došlo k akémukoľvek porušeniu predpisov v oblasti daňového práva a súčasne mu zákon nedal žiadne právne prostriedky na to, aby sa o takýchto prípadne existujúcich skutočnostiach mohol dozvedieť. 23. Poukázal na to, že rozhodujúcou právnou skutočnosťou o dodaní objednaného tovaru bolo, že spoločnosť ALOPIAS s.r.o. tento tovar fakticky prebrala. Tvrdil, že v prípade, ak by akceptoval správcom dane proklamovaný prístup, bolo by možné platiteľovi dane odmietnuť uplatnenie nároku na oslobodenie od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu v každom prípade, keď niektorý zo subjektov v dodávateľskom reťazci je nezastihnuteľný, resp. sú tu dané iné okolnosti, na základe ktorých sa možno nepriamo domnievať, že tento subjekt nevykonával skutočnú hospodársku činnosť, a to bez ohľadu na iné skutočnosti, ktoré vyšli počas daňovej kontroly najavo. V tejto súvislosti žalobca poukazoval aj na judikatúru SD EÚ a všeobecných slovenských súdov, ktorou boli ustálené právne záväzné aplikačné pravidlá, najmä na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf/10/2012 sp. zn. 3 Sžf/1/2011 a rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne vo veci sp. zn. 11 S/16/2017. 24. V rámci rozloženia dôkazného bremena medzi správcu dane a kontrolovaný daňový subjekt mal žalobca za to, že preukázal skutočnosti prislúchajúce jeho dôkaznému bremenu na rozdiel od správcu dane, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol, keď žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal, že odberateľovi - spoločnosti ALOPIAS s.r.o. do Českej republiky objednaný tovar nedodal. Podľa žalobcu vo veci konajúce daňové orgány nespochybnili preukázateľne vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť predložených dôkazov, pričom tvrdenie, že tovar nebol dodaný do Českej republiky je subjektívnym názorom správcu dane, ktorý nemá oporu v skutkovom stave. Mal za to, že preukázal dodanie tovaru všetkými účtovnými a daňovými dokladmi, ktoré mal a mohol mať k dispozícii, naproti tomu správca dane nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že jeho odberateľovi príslušné tovary dodané neboli. 25. Žalobca uviedol, že dodanie tovaru v zmysle faktúr č. 1500386 a č. 1500433 a zaplatenie kúpnej ceny za tento dodaný tovar bolo okrem písomných dokladov potvrdené aj čestným vyhlásením osoby, ktorá tovar v Českej republike prevzala za odberateľa, spoločnosť ALOPIAS, s.r.o. a správca dane a tiež žalovaný vo vzťahu k jednoznačným a najmä zákonným dôkazom nepreukázal opak, pričom sa bránil
len irelevantnými vyjadreniami bez dôkaznej hodnoty. Žalobca namietal, že hoci správca dane i žalovaný mal pochybnosti o realizácii obchodu, nevyužil všetky relevantné dostupné dôkazné prostriedky a nezistil riadny stav veci, pričom pochybnosti žalovaného a správcu dane sa stali jediným argumentom, o ktorý sa vo svojich nezákonných rozhodnutiach opierali. 26. Navyše žalobca namietal, že správca dane nevykonanie navrhnutého dôkazu presvedčivo nezdôvodnil, pokiaľ ide o jeho neúčelnosť pre rozhodnutie vo veci vyrubenia rozdielu dane, keď len nekonzistentne uviedol, že výpoveď T. A. považuje za bezpredmetnú a predložené čestné vyhlásenie T. A. zo dňa 06.12.2018 je účelovo vyhotovené (čo samo o sebe postráda logickú súvislosť), a to bez zohľadnenia iných okolností, ktoré mohli byť navrhnutými dôkazmi zodpovedané/overené, čo zakladá dôvod zrušenia napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP. 27. Mal za to, že správca dane nevykonal všetky dôkazy potrebné na najúplnejšie zistenie skutkového stavu veci (§ 24 ods. 2 daňového poriadku), pričom tvrdil, že dôkazy fakticky vykonané, správca dane vykonal tak, že predmetom takto vykonaného dokazovania neboli všetky skutočnosti/okolnosti/otázky, z ktorých následne správca dane odvodil enunciát svojho rozhodnutia, a to aj vo vzťahu k miestu a času dodania objednaného tovaru, kedy najmä svedeckou výpoveďou mohli byť tieto rozpory odstránené a ktorú skutočnosť mohol a rozhodne môže verifikovať navrhnutý svedok, ako osoba, ktorá predmetný tovar osobne preberala. V tejto súvislosti argumentoval, že konajúce daňové orgány sú povinné dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a zisťovať skutočnosti tak, aby boli objektívne zistené a je povinný prihliadnuť na všetko, čo vyšlo najavo dodajúc, že účelom daňovej kontroly je správne vyrubiť daň a nie účelovo zvyšovať daňovú povinnosť. 28. Vo vzťahu k neuznanému odpočtu dane za prijaté zdaniteľné plnenia od spoločnosti B & MEDIA s.r.o. a vo vzťahu k záveru žalovaného o nesplnení podmienok žalobcom pre odpočítanie dane podľa § 49 a nasl. zákona o DPH, žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci žalovaným, čo zakladá dôvod na podanie správnej žaloby podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP. 29. V tejto súvislosti žalobca dôvodnosť podanej žaloby argumentoval aj tvrdením, že správcom dane ustálený a rozhodnutím žalovaného potvrdený skutkový stav, že nebolo preukázané reálne dodanie predmetných zdaniteľných plnení vo forme poskytnutia reklamnej plochy na motorových vozidlách na propagáciu žalobcu, ani dodanie týchto služieb spoločnosťou B & MEDIA s.r.o. , je v rozpore so skutočným stavom veci. Žalobca namietal závery daňových orgánov, že neuniesol dôkazné bremeno, keď v rámci daňového konania údajne nepreukázal, že realizované služby uvedené na dotknutých faktúrach boli reálne uskutočnené a dodané spoločnosťou B & MEDIA s.r.o. Rovnako mal za to, že správca dane i žalovaný vydaním napadnutého rozhodnutia porušili zásadu zákonnosti, ktorá súvisí aj s požiadavkou spoľahlivo zisteného skutkového stavu dodajúc, že v napadnutom rozhodnutí absentuje presvedčivé vyhodnotenie dôkazov. 30. Poukázal na to, že správca dane musí vykonávať dokazovanie spôsobom, ktorý garantuje jeho objektivitu, teda musí vziať do úvahy dôkazy svedčiace v neprospech daňového subjektu, ale aj v jeho prospech (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. ÚS 30/2018). Mal za to, že správca dane, ani žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezobral do úvahy a neprihliadol na žiadne dôkazy, ktoré sú resp. boli v prospech žalobcu. S poukazom na ustanovenie § 24 ods. 2 daňového poriadku dôvodil, že konajúce daňové orgány mali hodnotiť dôkazy jednotlivo a vo svojej vzájomnej súvislosti a neselektovať pritom len informácie, ktoré by mali svedčiť v jeho neprospech dodajúc, že tak v napadnutom rozhodnutí žalovaného, ako aj v prvostupňovom rozhodnutí správcu dane absentuje presvedčivé vyhodnotenie dôkazov, ktoré sú v jeho prospech a preto tieto rozhodnutia trpia vadou nepreskúmateľnosti (§ 191 ods. 1 písm. d/ SSP). 31. Ďalej žalobca namietal, že správca dane a rovnako žalovaný sa svojvoľne a arbitrárne rozhodli neakceptovať vykonané dôkazy, výpovede T. B., ktorý sa vyjadril, že za spoločnosť B & MEDIA s.r.o. práce vykonával on a polepy reklám dal osobne vyrobiť v inej spoločnosti, teda z jeho výpovede jednoznačne vyplýva, že dodávateľ B & MEDIA s.r.o. mu poskytol a dodal namietané zdaniteľné plnenia. Taktiež mal za to, že správca dane svojvoľne odmietol vykonať navrhnuté dôkazy, ktoré mali odstrániť vzniknuté pochybnosti, keď odmietol vykonať výsluch Zdena Berana v OR SR aktuálne zapísaného konateľa spoločnosti B & MEDIA s.r.o. a rovnako odmietol opätovne vypočuť T. B.. V súvislosti s návrhmi na vypočutie svedkov poukázal na to, že správcovi dane uviedol otázky, ktoré mali byť svedkom položené a ktoré odpovede na tieto otázky, mali preukazovať reálne dodanie služieb spoločnosťou B & MEDIA s.r.o., ktoré správca dane spochybňuje. 32. V súvislosti s dôvodmi nevykonania výsluchu navrhnutých svedkov, keď správca dane argumentoval tým, že jeho odpoveď na výzvu správcu dane neobsahovala žiadne zdôvodnenie, žiadne skutočnosti, na základe ktorých navrhol predvolanie a vypočutie svedkov žalobca poukázal na to, že daňový poriadok žiadnym spôsobom neupravuje povinnosť zdôvodňovať návrh na vykonanie dôkazu uvedením
podrobného a kompletného zoznamu skutočností, na základe ktorých sa navrhuje vykonať konkrétny dôkaz a preto uzavrel, že takáto požiadavka správcu dane nemá oporu v zákone a je nedôvodná. V tejto súvislosti žalobca dodal, že sa nestotožňuje s tvrdením, že k navrhnutým otázkam sa T. B. vyjadril a tiež, že odpovede svedkov by nemali vplyv na zistenia správcu dane a neovplyvnili by jeho závery. 33. Poukázal na to, že je nepochopiteľné, že správca dane na jednej strane svoje rozhodnutie o nepriznaní nároku na odpočítanie dane podľa § 49 a nasl. zákona o DPH opiera o zistenie, že jeho dodávateľ, spoločnosť B & MEDIA s.r.o. nepreukázal vierohodným a nespochybniteľným spôsobom, že mu dodal deklarovanú ekonomickú činnosť podľa dotknutých faktúr, že dodanie služieb nebolo potvrdené u dodávateľa, a že dodávateľ B & MEDIA s.r.o. si neplnil svoje povinnosti a za 2. Q 2015 až 4. Q 2015 podával daňové priznania s nulovou hodnotou, čo správca dane identifikoval tak, že dodávateľ B & MEDIA s.r.o. nevykonával žiadnu ekonomickú činnosť, ale na strane druhej zároveň tvrdí, že jeho otázky, ktoré smerujú k vysvetleniu týchto nezrovnalostí označuje za nesúvisiace s preverovanými skutočnosťami dodajúc, že je rovnako zarážajúce, že správca dane prejudikuje, že v prípade akejkoľvek odpovede svedkov, by tieto nemali vplyv na zistenia správcu dane. S poukazom na uvedené žalobca tvrdil, že v danom prípade reálne pochybil jeho dodávateľ a to tým, že si riadne neplnil svoje povinnosti voči správcovi dane. 34. Žalobca mal za to, že neexistuje zo strany správcu dane ani žalovaného relevantný dôvod, prečo by výpoveď T. B., ktorou potvrdil reálne dodanie fakturovaných služieb, nemala byť považovaná za dôveryhodnú, navyše, keď správca dane a žalovaný síce tvrdenia T. B. spochybňujú, ale žiadnym spôsobom nepreukázali opak. 35. Žalobca mal tiež za to, že správca dane pri predmetnej daňovej kontrole nepostupoval v súlade s § 3 ods. 3 daňového poriadku, keď vykonané dôkazy - výsluch svedka T. B. a výsluch konateľa žalobcu, nehodnotil vo vzájomných súvislostiach a v spojení s ďalšími dôkazmi, a to najmä vo vzťahu k predloženým faktúram. 36. Ďalej žalobca poukázal na to, že vzniká legitímne otázka, aký iný dôkaz by správca dane akceptoval za účelom dodania namietaných zdaniteľných plnení, keďže ani samotné preukázanie dodania (reálneho uskutočnenia) namietaných zdaniteľných plnení nepovažoval za dostatočné pre ustálenie záveru, že spoločnosť B & MEDIA s.r.o. reálne dodala žalobcovi namietané zdaniteľné plnenia argumentujúc ďalej, že v tomto smere nemožno akceptovať ani zdôvodnenie správcu dane, ktorý odmietol prihliadnuť na výpovede T. B. výhradne len preto, že T. B. nepredložil iné listinné dôkazy (účtovnú a daňovú evidenciu spoločnosti B & MEDIA s.r.o. ) na preukázanie svojich tvrdení. V tejto súvislosti doplnil, že uvedené konštatovanie správcu dane je o to viac zarážajúce, nakoľko správca dane počas celej daňovej kontroly tvrdil (a žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí s týmito jeho tvrdeniami v celom rozsahu stotožnil), že faktúry a iné účtovné doklady nie sú rozhodujúce pre prijatie záveru o opodstatnenosti uplatnenia nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, ale naopak, je to práve reálne uskutočnenie ekonomickej činnosti uvedenej vo faktúrach, čo však bolo v danom prípade nesporne preukázané výpoveďou svedka. 37. Žalobca namietal, že správca dane ani žalovaný nevykonával svoju hodnotiacu činnosť predložených a získaných dôkazov v súlade s ustanovenými normatívmi, keď nevyhodnotil dôkazy v ich vzájomnej súvislosti tak, aby objektívne zistil skutočný stav veci, pričom účelovo prisúdil niektorým dôkazom vyššiu právnu silu oproti ostatným dôkazom, čím konal v rozpore so všeobecnými zásadami správy daní inkorporovanými najmä v ustanovení § 3 daňového poriadku. Preto žalobca uzavrel, že takéto konanie žalovaného a správcu dane, ktorým odmietli akceptovať vykonané dôkazy, výpoveď T. B., svojvoľne odmietli vykonať navrhnutý dôkaz, a to výsluch spoločníka a konateľa spoločnosti B & MEDIA s.r.o. Zdena Berana, je naplnením dôvodu na podanie žaloby podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP. 38. Žalobca vyjadril názor, že jeho právo na spravodlivé konanie bolo porušené v dôsledku nevykonania navrhnutých dôkazov, ktoré mohli prispieť k náležitému objasneniu skutkového stavu. Mal za to, že správca dane obmedzil dokazovanie výlučne na formálne preverenie účtovných dokladov B & MEDIA s.r.o., ktoré neboli správcovi dane predložené. Tiež namietal, že správca dane zameral svoje úsilie a svoju pozornosť na získanie účtovných dokladov, za ktoré nenesie žiadnu zodpovednosť a ani za ich úplnosť a predloženie nevie objektívne ovplyvniť, pričom zdôraznil, že správca dane bez dôležitého dôvodu nevykonal podstatné dokazovanie, ktoré navrhoval vykonať, konkrétne dodatočný výsluch T. B. a Zdena Berana. V tejto súvislosti dodal, že navrhnutými dôkazmi mohol byť preukázaný vecný a časový súvis dodania služby zo strany B & MEDIA s.r.o., a tým preukázaná skutočnosť, že B & MEDIA s.r.o. skutočne, reálne a fakticky vykonala všetky obchodné a právne úkony smerujúce k riadnemu obstaraniu služby. 39. Tiež namietal, že v rámci svojho úradného postupu mu správca dane odňal možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom zistených počas daňovej kontroly, keď v napadnutom rozhodnutí
konštatuje neznáme skutočnosti získané počas daňovej kontroly, ktorá skutočnosť sama o sebe zakladá nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. 40. Žalobca ďalej poukázal na to, že správca dane smeruje svoju argumentáciu najmä voči jeho odberateľovi - spoločnosti ALOPIAS s.r.o. a voči jeho dodávateľovi, spoločnosti B & MEDIA s.r.o., a teda správca dane spochybňuje predovšetkým tieto dve obchodné spoločnosti (ALOPIAS s.r.o. a B & MEDIA s.r.o.), a nie samotného žalobcu. Dodal, že správca dane neskúmal a ani nijako nepreukázal jeho vedomosť o neplnení si povinností jeho odberateľa a dodávateľa, a preto na tieto skutočnosti správca dane ani nemôže prihliadať a nemôžu byť rozhodujúce pre určenie nároku žalobcu na oslobodenie od dane podľa § 43 zákona o DPH, ani pre určenie nároku na odpočítanie DPH v zmysle § 49 zákona o DPH. 41. Nepovažoval za prípustné, aby zodpovedal za tú okolnosť, že spoločnosť B & MEDIA s.r.o. relevantným spôsobom nepreukázala dodanie služieb, keďže nie je možné tento účtovný prípad preveriť na základe účtovných dokladov spoločnosti argumentujúc ďalej, že takáto skutočnosť nemôže mať na neho a jeho nárok na uplatnenie odpočítania dane v žiadnom prípade vplyv. Vo vzťahu k uvedenému žalobca poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorý vo viacerých prípadoch uvedené konštatoval, ako napríklad v rozsudku SD EÚ vo veci C-80/11 z 21.06.2012 - Mahagében a Dávid, čl. 50, v zmysle ktorého nemožno zdaniteľnej osobe zamietnuť právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z hodnoty DPH z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila nezákonnosti bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Rovnako s poukazom na čl. 51 citovaného rozsudku SD EÚ uviedol, že daňový orgán nie je oprávnený zamietnuť právo na odpočet dane z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba neubezpečila, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar, na základe ktorej sa požaduje vykonanie nároku na odpočet dane, spĺňala podmienky zdaniteľnej osoby, že disponovala predmetným tovarom a bolo schopná ho dodať a že si splnila svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH, alebo z dôvodu, že uvedená zdaniteľná osoba nemá okrem danej faktúry iné dokumenty, ktorých povaha by preukazovala, že uvedené podmienky boli splnené. 42. Mal za to, že správca dane nemôže od platiteľa požadovať, aby pri prijatí plnenia overoval, či má dodávateľ tovar k dispozícii, či je schopný ho dodať, či má zamestnancov, ktorí uskutočnia dojednané služby alebo či si plní povinnosti ohľadom podania priznania k DPH dodajúc, že je povinnosťou daňových orgánov uskutočňovať potrebné kontroly za účelom odhalenia podvodov, pričom za situácie, keď nie je relevantne spochybnené prijatie zdaniteľného plnenia platiteľom dane, správca dane nemôže platcovi dane nárok na odpočet dane odňať [Dôkaz : Bonik EOOD (2013) a vo veciach Mahagébeh, Péter Dávid, Mecsek-Gabona a Gábor Tóth (2012)]. Rovnako poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/10/2012, v zmysle ktorého nie je možné od daňového subjektu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal s následnou satisfakciou v podobe stanovenia negatívneho výsledku pre daňový subjekt, že tento neuniesol dôkazné bremeno. 43. Ďalej poukázal na to, že skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu, dodajúc, že z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť dôkazné bremeno kontrolovaného daňového subjektu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Aj v tejto súvislosti žalobca poukazoval na judikatúru správnych súdov, ktorou boli ustálené právne záväzné aplikačné pravidlá, najmä na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf/10/2012, sp. zn. 3 Sžf/1/2011 a rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne vo veci sp. zn. 11 S/16/2017. 44. Žalobca nesúhlasil s tvrdením správcu dane, že spoločnosť B & MEDIA s.r.o. nevykonávala žiadnu ekonomickú činnosť, a to s poukazom na skutočnosť, že podávala nulové daňové priznania, tvrdiac, že z vykonaného dokazovania vo vyrubovacom konaní z viacerých listinných dôkazov, ako aj výsluchov svedkov vyplýva, že ekonomická činnosť, resp. reálne dodávanie tovaru a služieb sa uskutočňovalo. Uviedol, že so spoločnosťou B & MEDIA s.r.o. mal korektné vzťahy a tovar a služby boli vždy dodávané riadne a včas doplniac, že si v čase uskutočnenia zdaniteľných obchodov preveril existenciu dodávateľa v príslušných verejne dostupných registroch (obchodný register, register platiteľov DPH) a tiež, že dodávateľ nie je evidovaný v zoznamoch vedených finančnou správou alebo inými inštitúciami, ktoré by indikovali jeho nespoľahlivosť. 45. Dôvodil, že v obchodnom styku je predpokladaná dobromyseľnosť konania a nadobudnutia práv s tým, že akokoľvek by bol podnikateľ pri uzatváraní obchodov obozretný, nemôže absolútne vylúčiť, že sa stane v niektorom prípade obeťou podvodu, argumentujúc, že dôkazy o prípadnej protiprávnosti konania obchodných partnerov kontrolovaného daňového subjektu nemožno považovať za objektívny dôkaz protiprávnosti jeho konania, ani v tom nemožno badať jeho vedomosť o existencii porušenia
daňových právnych predpisov, či jeho priamu, cielenú a úmyselnú participáciu na daňovom podvode (rozsudok Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 1 S/269/2016). 46. Žalobca poukázal na to, že preukázal dodanie služieb všetkými účtovnými a daňovými dokladmi, ktoré mal a mohol mať k dispozícii, naproti tomu správca dane nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že dodávateľ B & MEDIA s.r.o. mu sporné služby nedodal. 47. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe vyjadril s poukazom na skutkové zistenia obsiahnuté v administratívnom spise nesúhlas s námietkami žalobcu, zotrval na správnosti, dôvodoch a zákonnosti napadnutých rozhodnutí oboch stupňov a navrhol, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol a žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal. 48. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutia oboch stupňov, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase vydania rozhodnutia žalovaného (§ 135 ods. 1 SSP), za splnenia procesných podmienok, keď účastníci konania nepožiadali o nariadenie pojednávania v lehote stanovenej Správnym súdnym poriadkom (§ 181 ods. 1 písm. g/) a správny súd nepovažoval nariadenie pojednávania za potrebné, postupom podľa § 107 ods. 2 SSP v spojení s § 137 ods. 4 SSP vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na webovom sídle súdu a dospel k záveru o nedôvodnosti správnej žaloby. 49. V predmetnej veci ide o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým v rámci odvolacieho konania potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 101558390/2019 zo dňa 26.06.2019, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel DPH v sume 5 356,28 Eur za zdaňovacie obdobie marec 2015, pričom dôvodom dodatočného určenia dane bolo daňovými orgánmi konštatované nesplnenie zákonných podmienok oslobodenia od dane podľa § 43 zákona o DPH, uplatneného žalobcom z faktúr č. 1500386 a č. 1500433 vystavených pre odberateľa ALOPIAS s.r.o. ako platcu DPH registrovaného pre daň v Českej republike a zároveň bolo dôvodom dorubenia dane daňovými orgánmi konštatované nesplnenie zákonných podmienok na uznanie odpočtu dane podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 zákona o DPH za prijaté tuzemské zdaniteľné plnenia, a to od deklarovaného dodávateľa žalobcu, obchodnej spoločnosti B & MEDIA s.r.o., ktorá v kontrolovanom zdaňovacom období vystavila pre žalobcu faktúry č. 15200401 - č. 15200404. Neuznanie odpočtu dane za prijaté zdaniteľné plnenia z faktúr č. 1511054 - č. 1511057, duplicitne uplatnených, nebolo v správnej žalobe napadnuté a tento dôvod dodatočného určenia dane nebol predmetom súdneho prieskumu zákonnosti predmetných administratívnych rozhodnutí. 50. Správny súd prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti už opakovane rozhodoval vo veciach rovnakých účastníkov konania, vedených na tunajšom súde pod sp. zn. 20S/7/2020 zo dňa 16. decembra 2020, sp. zn. 14S/3/2020 a sp. zn. 14S/5/2020, oba zo dňa 28. januára 2021, sp. zn. 20S/4/2020 zo dňa 3. februára 2021 a sp. zn. 20S/9/2020 zo dňa 10. februára 2021, ktorými za obdobných skutkových okolností, ako intrakomunitárne dodanie tovaru žalobcom obchodnej spoločnosti ALOPIAS s.r.o. a uplatnenie odpočtu dane za prijaté zdaniteľné plnenia od dodávateľa B & MEDIA s.r.o., len vo vzťahu k iným zdaňovacím obdobiam (jún 2015, apríl 2015 a január 2015 atď.), avšak za rovnakých skutkových zistení, kedy uvedenými rozhodnutiami správny súd žaloby žalobcu podľa § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol a žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal. 51. Podľa § 140 SSP vo veciach toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd poukáže už len na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho dôvody. 52. Správny súd, stotožniac sa s vyslovenými právnymi názormi vo veciach tých istých účastníkov v skorších rozsudkoch Krajského súdu v Trnave sp. zn. 20S/7/2020 zo dňa 16. decembra 2020, sp. zn. 14S/3/2020 a sp. zn. 14S/5/2020, oba zo dňa 28. januára 2021, sp. zn. 20S/4/2020 zo dňa 3. februára 2021 a sp. zn. 20S/9/2020 zo dňa 10. februára 2021, v súlade s ustanovením § 140 SSP poukazuje na ich odôvodnenie. 53. Zároveň vo vzťahu k nepriznanému oslobodeniu od dane uplatnenému podľa § 43 zákona o DPH z rozhodnutia tunajšieho súdu sp. zn. 14S/5/2020 zo dňa 28. januára 2021 správny súd uvádza časť odôvodnenia: „88. ....správny súd zohľadňoval skutočnosti zistené v rámci daňovej kontroly, vyrubovacieho a odvolacieho konania výlučne vo vzťahu k uplatneným žalobným bodom a to s poukazom na ustanovenie § 134 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, v zmysle ktorého je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby okrem zákonom stanovených výnimiek, o ktoré v danom prípade nejde.
89. Medzi účastníkmi konania bola spornou skutočnosť, či žalobca dodal tovar zo spornej faktúry spoločnosti ALOPIAS s.r.o. do iného členského štátu (Českej republiky) a teda či v danom prípade boli splnené podmienky ustanovené v § 43 ods. 1 zákona o DPH na priznanie nároku na oslobodenie dodania tovaru do iného členského štátu od DPH.
90. Na úvod považuje správny súd za potrebné poukázať na samotný účel daňového konania, ktorým je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Overenie oprávnenosti odpočítania dane (uplatnenia nároku na oslobodenie od dane) znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoci len jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený. Nakoľko ide o hmotnoprávne podmienky, k takémuto záveru nestačí len existencia konkrétnej faktúry, hoci má všetky formálno-právne náležitosti, ale musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú činnosť (z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/40/2015 z 28. septembra 2017).
91. Žalobca podaným daňovým priznaním deklaroval, že na základe faktúry číslo č. 1500030, dátum vystavenia : 12.01.2015, dátum dodania : 12.01.2015, dodal kupujúcemu - spoločnosti ALOPIAS s.r.o. so sídlom v Českej republike, tovar v hodnote 3 345,97 eur. Žalobca v priebehu daňovej kontroly, vyrubovacieho konania, ako aj v správnej žalobe tvrdil, že bez pochybností splnil podmienky pre oslobodenie od dane z pridanej hodnoty podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH. S poukazom na uvedené tvrdenie správny súd skúmal, či správca dane a žalovaný dostatočne zistili skutkový stav veci a následne, či tento správne právne posúdili, keď uzavreli, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok na oslobodenie od dane z pridanej hodnoty podľa § 43 ods. 1 v spojení s § 43 ods. 5 písm. c) zákona o DPH, čo malo následne za následok zdanenie tovaru z predmetnej faktúry postupom podľa § 22 ods. 1 v spojení s § 69 ods. 1 zákona o DHP.
92. Z ustanovenia § 43 zákona o DPH vyplýva, že ak ide o odoslanie tovaru pri oslobodení od DPH, je nevyhnutné v daňovom konaní skúmať naplnenie dvoch podmienok, a to prechod práva nakladať s tovarom ako vlastník na nadobúdateľa a zároveň fyzický pohyb tovaru. V § 43 ods. 5 zákona o DPH zákonodarca kogentne stanovil zoznam dokladov, ktorými je daňový subjekt povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu. Preto nestačí iba formálne preukázanie (napríklad faktúra, CMR, zmluva a pod.), že tovar fyzicky opustil územie SR a bol dodaný nadobúdateľovi, na ktorého prešlo právo nakladať s tovarom ako vlastník. Keďže pri intrakomunitárnych obchodoch prechod tovarov cez hranice jednotlivých štátov nie je sledovaný, nie je možné vylúčiť riziko daňových podvodov. Preto nie je v rozpore s daňovým poriadkom, zákonom o DPH, ani s právom Európskeho spoločenstva požadovať, aby sa daňový subjekt, ktorý vystupuje ako dodávateľ, uistil o dôveryhodnosti svojho partnera v tom zmysle, že zdaniteľné obchody, ktoré uskutoční, nebudú súčasťou daňových podvodov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/58/2015 z 30. novembra 2017).
93. Vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu január 2015, konkrétne vo vzťahu k faktúre č. 1500030 vystavenej v prospech odberateľa - spoločnosti ALOPIAS s.r.o., ktorá sídlila v Českej republike, žalobca na základe výzvy správcu dane zo dňa 08.11.2018, aby predložil doklady preukazujúce prepravu tovaru z tuzemska do iného členského štátu podľa § 43 ods. 5 písm. b) alebo c) DPH v závislosti od subjektu uskutočňujúceho prepravu tovaru a iné doklady, najmä doklady uvedené v § 43 ods. 5 písm. d) zákona o DPH, predložil správcovi dane k spornej faktúre medzinárodný nákladný list (súčasne predložil aj iné medzinárodné nákladné listy vo vzťahu k faktúram označených správcom dane). Z obsahu predloženého medzinárodného nákladného listu (CMR) pre správny súd vyplýva, že odosielateľom tovaru bol žalobca, príjemcom tovaru spoločnosť ALOPIAS s.r.o., kolónka 3 dokladu, v ktorej malo byť uvedené miesto vykladania tovaru nebolo vyplnené, ako miesto nakladania tovaru (kolónka 4) bolo uvedené Horná Streda 711, ako dopravca (kolónka 6) bol uvedený Y. K.. Predmetný CMR bol opatrený pečiatkou a podpisom žalobcu v kolónke 22 (podpis a pečiatka odosielateľa) a pečiatkou a podpisom spoločnosti ALOPIAS s.r.o. v kolónke 23 (podpis a pečiatka dopravcu), pričom kolónka 24, v ktorej malo byť potvrdené kto a kedy tovar prevzal nebola potvrdená (bolo prázdna). Iné doklady vo vzťahu k deklarovanému obchodu žalobca na základe výzvy nepredložil. Z predloženého CMR dokladu je preto pre správny súd preukázané, že tento nepreukazuje, že tovar bol prepravený z tuzemska do iného členského štátu na konkrétne miesto dodania, čo je základnou podmienkou priznania nároku na
oslobodenie od DPH podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH. S poukazom na uvedené je dôvodné uzavrieť, že žalobca predloženým CMR dokladom nepreukázal, tak ako tvrdil, uskutočnenie prepravy a dodanie tovaru do iného členského štátu.
94. Vo vzťahu k predloženému CMR dokladu bolo následne pre správny súd tiež relevantné vyjadrenie konateľa žalobcu uskutočnené dňa 15.11.2018 na ústnom pojednávaní, predmetom ktorého bolo oboznámenie žalobcu so zisteniami správcu dane počas daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobia september 2014 až december 2015 vrátane predložených dokladov k výzve zo dňa 08.11.2018. Na tomto ústnom pojednávaní konateľ žalobcu potvrdil, že predložené CMR doklady vystavil sám (teda nevystavil ich dopravca), tlačivo vytlačil z internetu z portálu finančnej správy, tiež potvrdil, že prepravu zabezpečoval odberateľ teda spoločnosť ALOPIAS s.r.o., konkrétne ju vykonal Y. K. (motorovým vozidlom Ford Transit ŠPZ : HOC 15-37) s tým, že Y. K. CMR doklady aj za spoločnosť ALOPIAS s.r.o. opečiatkoval a podpísal, pričom CMR doklady zostali v dispozícii žalobcu (uvedené má správny súd preukázané na základe toho, že konateľ žalobcu na otázku správcu dane kto a kedy mu odovzdal predložené CMR uviedol, že CMR vystavil a podpisoval on, p. K. ich opečiatkoval za ALOPIAS s.r.o. a podpísal, teda žalobca netvrdil, že mu tieto doklady následne odovzdal sám Y. K.). Z uvedeného vyplýva, že CMR doklady neboli v dispozícii samotného dopravcu, za ktorého žalobca označil Y. K., čo logicky znamená, že CMR doklad nemohol byť ani potvrdený osobou, ktorá tovar mala v Českej republike za spoločnosť ALOPIAS s.r.o. prevziať. Touto osobou mal byť na základe dodatočne predloženého čestného vyhlásenia T. A..
95. Správny súd tiež zdôrazňuje, že medzinárodné nákladné listy boli žalobcom preukázateľne predložené až na základe výzvy správcu dane zo dňa 08.11.2018, čo znamená, že ich žalobca nepredložil spolu s dokladmi, ktoré na účely daňovej kontroly odovzdal dňa 05.12.2017 a 11.01.2018, čo rovnako vzbudzuje pochybnosti o ich vierohodnosti. V tejto súvislosti správny súd ešte dodáva, že žalobca, ktorý si daňovým priznaním DPH uplatňoval nárok na oslobodenie od DPH podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH, si musel byť vedomý, že na to, aby bol jeho nárok uznaný, musí disponovať aj inými dokladmi, ako faktúrou, pričom jednotlivé doklady závisia práve od subjektu, ktorý zabezpečuje dopravu tovaru do iného členského štátu. V danom prípade, keďže podľa vyjadrenia žalobcu, dopravu zabezpečoval odberateľ, to malo byť potvrdenie o prijatí tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou. Takéto potvrdenie však zo strany žalobcu predložené nebolo. Pokiaľ žalobca tvrdil, že tovar prevzal za spoločnosť ALOPIAS s.r.o. pán Y. K., ktorý za túto spoločnosť vystupoval, keď za tovar aj zaplatil v hotovosti, tak práve táto relevantná preukázaná nebola.
96. Vychádzajúc z bodov 93 až 95 je preukázané, že dopravu tovaru mal zabezpečovať v danom prípade odberateľ, čo súčasne znamená, že žalobca bol, s poukazom na ustanovenie § 43 ods. 5 písm. c) zákona o DPH, na účely uplatneného nároku na oslobodenie od DPH podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH povinný okrem iného predložiť potvrdenie o prijatí tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou obsahujúce aj adresu miesta a dátum skončenia prepravy v inom členskom štáte. Žalobca však preukázateľne zákonom požadované potvrdenie nepredložil, pričom uvedená skutočnosť je na účely posudzovania splnenia zákonných podmienok priznania oslobodenia od DPH (§ 43 ods. 1 zákona o DPH) zo spornej faktúry rozhodujúca.
97. Rovnako správny súd upriamuje pozornosť žalobcu, že sám potvrdil, že si neoveroval vzťah Y. K. so spoločnosťou ALOPIAS s.r.o., keď na základe jeho vyjadrenia na ústnom pojednávaní dňa 15.11.2018 uviedol, že Y. K. sa preukázal dokladom totožnosti, za tovar zaplatil v hotovosti s tým, že neskúmal v akom vzťahu bol k spoločnosti ALOPIAS s.r.o. Práve uvedeným prístupom sa žalobca sám dostal do dôkaznej núdze vo vzťahu k preukázaniu skutočnosti, že tovar bol skutočne odovzdaný práve spoločnosti ALOPIAS s.r.o. Žalobca následne vo vyjadrení k Protokolu zo dňa 19.11.2018 tvrdil, že za spoločnosť ALOPIAS s.r.o. vystupoval p. K., ktorý tovar odovzdal T. A., ktorého však žalobca na základe výzvy správcu dane zo dňa 08.11.2018 vôbec neuvádzal. Túto osobu uviedol až následne vo vyjadrení k Protokolu zo dňa 19.11.2018, pričom na preukázanie tvrdenia, že tovar za spoločnosť ALOPIAS s.r.o. prevzal od Y. K. práve T. A. predložil čestné prehlásenie zo dňa 06.12.2018. V súvislosti s uvedeným správny súd ešte dopĺňa, že žalobca vôbec nekonkretizoval, s kým za spoločnosť ALOPIAS s.r.o. pri objednávke tovaru konal, nekonkretizoval podrobnosti samotného obchodu, nekonkretizoval ako začala spolupráca s týmto odberateľom, pričom tieto skutočnosti sú významné a to z toho dôvodu, že spoločnosť ALOPIAS s.r.o. od 01.01.2015 do 25.05.2015 nemala funkčný štatutárny orgán.
98. Vo vzťahu k obozretnosti daňového subjektu, pri výbere svojich obchodných partnerov si správny súd dovolí citovať z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/97/2010, v ktorom najvyšší súd skonštatoval nasledovné : „Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú oprávnené“. Správny súd rovnako dodáva, že každý jeden subjekt, ktorý sa rozhodne vstúpiť do tzv. daňového systému si musí byť vedomý, že s aplikáciou dane sa spájajú tak práva, ako aj povinnosti. V prípade, že si daňový subjekt uplatňuje právo (napr. právo na odpočet DPH), musí už od počiatku premýšľať nad tým, ako toto právo obháji v prípadnom spore a v nadväznosti na to by mal z dôvodu objektívnej i požadovanej obozretnosti, daný obchod patrične zdokumentovať (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžfk/19/2019 bod 120, použiteľný sa aj na uplatnenie nároku na oslobodenie od DPH
- poznámka správneho súdu).
99. Pokiaľ žalobca tvrdil, že predložené čestné prehlásenie T. A. zo dňa 06.12.2018 je spôsobilé preukázať, že tovar bol skutočne dodaný do Českej republiky a prevzatý spoločnosťou ALOPIAS s.r.o., tak s týmto názorom, podobne ako konajúce daňové orgány, sa správny súd nestotožňuje. Okrem argumentov uvedených správcom dane a žalovaným správny súd dodáva, že T. A. v čestnom prehlásení neuvádza, kde mal osobne prevziať tovar od spoločnosti PNEUMOTO s.r.o. a rovnako, na základe akej právnej skutočnosti bol oprávnený za spoločnosť ALOPIAS s.r.o. konať. Rovnako správny súd poukazuje aj na ďalšiu skutočnosť, ktorá je spôsobilá spochybniť vierohodnosť predloženého čestného prehlásenia a to, že toto bolo spísané dňa 06.12.2018 t.j. skoro 4 roky po uskutočnení deklarovaného zdaniteľného obchodu, pričom žalobca na ústnom pojednávaní dňa 15.11.2018 vôbec T. A., ktorý mal od Y. K. tovar v Českej republike prevziať v mene spoločnosti ALOPIAS s.r.o. nespomínal.
100. Žalobca za účelom doplnenia dokazovania navrhol výsluch svedka T. A., ktorému správca dane nevyhovel, pričom tento postup správcu dane bol odobrený aj žalovaným. Oboznámiac sa s dôvodmi konajúcich daňových orgánov v spojení so skutočnosťami, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, má správny súd rovnako za to, že výsluch T. A. nebol potrebný. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že ani výsluch T. A. by vzhľadom na skutočnosti, ktoré v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania dostatočne spochybnili uplatnený nárok žalobcu na oslobodenie od DPH, nebol spôsobilý zvrátiť závery konajúcich daňových orgánov. Ako už bolo vyššie uvedené žalobca na účely priznania nároku na oslobodenie od DPH podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH nepredložil zákonom vyžadované potvrdenie (§ 43 ods. 5 písm. c/ zákona o DPH) o prijatí tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, ktorým by preukázal uskutočnenie prepravy a dodanie tovaru do iného členského štátu. Rovnako nepreukázal žiadnym dôkazom vzťah pána Y. K. k spoločnosti ALOPIAS s.r.o., pričom to bol práve Y. K., s ktorým žalobca konal. Tieto nedostatky neboli žalobcom odstránené a to ani na základe predložených CMR dokladov, ktoré sám žalobca vyhotovoval. Teda sám žalobca, nie jeho odberateľ, nepreukázal splnenie zákonnej podmienky na to, aby mu nárok na oslobodenie od DPH podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH bol uznaný.
101. Pochybnosti o deklarovanom zdaniteľnom plnení boli v podstate znásobené aj na základe spontánnej informácie, s obsahom ktorej bol žalobca preukázateľné oboznámený na ústnom pojednávaní konanom dňa 15.11.2018. K spoločnosti ALOPIAS s.r.o. český správca dane uviedol, že sa jedná o firmu, ktorá sídli na virtuálnej adrese, od decembra 2014 je nekontaktná, po odvolaní Q. A. z funkcie konateľa dňa 31.12.2014 nemala spoločnosť ALOPIAS s.r.o. od 01.01.2015 do 25.05.2015 funkčný štatutárny orgán, daňové priznania za december 2014, január 2015 a marec 2015 boli podané až po lehote, pričom v priznaniach za január a marec 2015 spoločnosť ALOPIAS s.r.o. nepriznala žiadne nadobudnutie tovaru z iného členského štátu.
102. K samotnému dôkaznému bremenu a jeho prenosu v rámci daňového konania si správny súd, vzhľadom na citovanú judikatúru v správnej žalobe dovolí uviesť, že judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočňovania zdaniteľného plnenia je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v
posledných rokoch sa jasne ustálila v závere, že na preukázanie oprávnenosti nároku na odpočet DPH (obdobne to platí aj v prípade uplatnenia oslobodenia od DPH pri intrakomunitárnom dodaní tovaru) nepostačuje predložiť faktúru, zmluvu a preberací protokol, ak im nesvedčia ďalšie preukázané okolnosti (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 705/2017, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/40/2017, 4Sžfk/38/2017, 1Sžfk/1/2017, 6Sžfk/43/2017, 1Sžfk/82/2016). Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 377/2018-53 zo 14. novembra 2018 rozobral prenos dôkazného bremena v daňovom konaní nasledovne : „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti : povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných pokladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.“
103. V prípade žalobcu správca dane spochybnil nárok na priznanie oslobodenia od DPH zo spornej faktúry a to na základe záverov zo spontánnej výmeny informácii a absencie zákonom požadovaných dokladov, pričom tieto pochybnosti boli následne prehĺbené na základe predloženého CMR dokladu a samotného vyjadrenia konateľa žalobcu na ústnom pojednávaní dňa 15.11.2018, na ktorom bol žalobca aj oboznámený so zisteniami správcu dane a s jeho pochybnosťami, pričom tieto pochybnosti žalobca nevyvrátil.
104. Pokiaľ žalobca namietal, že nemal možnosť sa vyjadriť ku všetkým skutočnostiam a dôkazom zistených počas daňovej kontroly, keď sa v napadnutom rozhodnutí konštatujú neznáme skutočnosti získané počas daňovej kontroly, tak k uvedenému správny súd uvádza, že žaloba nekonkretizoval o aké neznáme skutočnosti sa má jednať. Z uvedeného dôvodu správny súd dôvodnosť tejto žalobnej námietky nemohol vyhodnotiť.
105. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že nemôže niesť zodpovednosť za iný daňový subjekt, správny súd poukazuje na to, že v danom prípade to bol práve žalobca, ktorý na účely nároku na oslobodenie od DPH podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH nepredložil zákonom požadované doklady, konkrétne potvrdenie o prijatí tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, pričom toto potvrdenie musí obsahovať aj adresu miesta a dátum skončenia prepravy v inom členskom štáte. Z uvedeného preto vyplýva, že žalobcovi neboli vytknuté pochybnosti týkajúce sa spoločnosti ALOPIAS s.r.o. a preto v tomto smere nezaváži ani citácia z konkrétnych rozhodnutí SD EÚ, ako aj iných správnych súdov, nakoľko sa tieto na danú skutkovú situáciu nevzťahujú. Rovnako je potrebné zdôrazniť, že žalobca preukázateľne neprijal opatrenia, aby sa uistil o tom, či je to skutočne deklarovaná spoločnosť ALOPIAS s.r.o., ktorá predmetný tovar nadobudne, keď si neoveril, že pán Y. K. (ktorý dňa 30.09.2018 zomrel a preto nemohol byť v rámci vyrubovacieho konania vypočutý), bol oprávnený konať v mene tejto spoločnosti.
106. K žalobcom namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu správny súd uvádza, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom, keďže v rámci správy daní a prostredníctvom inštitútu daňovej kontroly, správca dane preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Preto v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov, uplatňovanej pri správe daní a v daňovom konaní, je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii (§ 3 ods. 2 daňového poriadku v spojení s § 24 ods. 2 až 5 citovaného zákona). Z obsahu odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí mal správny súd
preukázané, že konajúce daňové orgány sa s návrhom žalobcu na doplnenie dokazovania výsluchom svedka T. A. náležite vysporiadali a uviedli dôvod, pre ktorý by ďalšie výsledky dokazovania vo svetle už získaných zistení nemali vplyv na priaznivejšie vyhodnotenie skutkového stavu.
107. Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu musí správny súd konštatovať, že správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku, s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal dostatočné dokazovanie. Záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. V danom prípade nebolo preukázané, že tovar bol prepravený do iného členského štátu nadobúdateľom - spoločnosťou ALOPIAS s.r.o., teda nebolo preukázané, že tovar fyzicky opustil územie členského štátu odoslania, t.j. Slovenskej republiky, čo súčasne znamená, že nebolo ani preukázané, že tovar bol skutočne dodaný nadobúdateľovi uvedenému na spornej faktúre. Uvedené malo za následok neuznanie oslobodenia od DPH a následné určenie daňovej povinnosti zo spornej faktúry postupom podľa § 22 ods. 1 v spojení s § 69 ods. 1 zákona o DPH. Vyrubenie rozdielu dane za zdaňovacie obdobie január 2015 tak bolo vecne správne.“
54. Vo vzťahu k nepriznanému odpočítaniu dane z dodávateľských faktúr vystavených dodávateľom B & MEDIA s.r.o. v predmetnej veci a vo vzťahu k posúdeniu splnenia, resp. nesplnenia hmotnoprávnych podmienok podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 zákona o DPH správny súd z rozhodnutia tunajšieho súdu sp. zn. 14S/3/2020 zo dňa 28. januára 2021 uvádza nasledovnú časť odôvodnenia: „94. V danom prípade je potrebné pre právne posúdenie veci a následné vyhodnotenie zisteného skutkového stavu zdôrazniť zásadnú skutočnosť a to, že správca dane, ako aj žalovaný nespochybnili, že by k dodaniu deklarovaných služieb uvedených na sporných faktúrach nedošlo, ale spochybnili, že služby boli žalobcovi dodané práve dodávateľom uvedeným na sporných faktúrach, t.j. spoločnosťou B & MEDIA s.r.o. Medzi účastníkmi konania bola teda spornou otázka, či deklarované služby boli žalobcovi dodané práve dodávateľom, ktorý žalobcovi vystavil sporné faktúry, teda spoločnosťou B & MEDIA s.r.o. a teda či práve tejto spoločnosti vznikla podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť, ktorá je základným predpokladom na priznanie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH.
95. Na úvod považuje správny súd za potrebné poukázať na samotný účel daňového konania, ktorým je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Overenie oprávnenosti odpočítania dane znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoci len jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený. Nakoľko ide o hmotnoprávne podmienky, k takémuto záveru nestačí len existencia konkrétnej faktúry, hoci má všetky formálno-právne náležitosti, ale musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú činnosť (z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/40/2015 z 28. septembra 2017).
96. Rovnako vo vzťahu k danému prípadu, ktorý bol spochybnený v otázke subjektu dodania služieb, považuje správny súd za potrebné poukázať aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/63/2011 z 28. júna 2012, v ktorom najvyšší súd skonštatoval, že existencia podmienok pre nárok na odpočet musí byť preukázaná bez akýchkoľvek pochybností, keď konkrétne uviedol, že : „Ako už bolo vyššie uvedené na uplatnenie odpočtu DPH, nepostačuje iba predloženie faktúr a preukázanie ich úhrad, ale zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil a predovšetkým musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. V danom prípade však k takémuto preukázaniu bez akýchkoľvek pochybností nedošlo“.
97. Podľa zákona o dani z pridanej hodnoty, odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré právo je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet dane uplatnil preukázal existenciu podmienok, ktoré pre tieto nároky zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené,
a to práve osobou uvedenou na faktúre, to znamená, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH, uvedeným na faktúre.
98. V súvislosti s povinnosťou daňového subjektu preukázať skutočnosti vyplývajúce z predložených daňových dokladov (faktúr) správny súd súčasne poukazuje na to, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu a preto má daňový subjekt, ako platiteľ dane možnosť, obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. 1 daňového poriadku). Inak povedané je plne v dispozícii daňového subjektu zabezpečiť si potrebné doklady za účelom minimalizácie rizika, že mu v budúcnosti nebude z dôvodu dôkaznej núdze priznané právo na odpočítanie dane. Daňový subjekt je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. V zmysle § 19 ods. 2 a § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH je takouto skutočnosťou aj dodanie služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil.
99. Primárnou žalobnou námietkou bolo tvrdenie žalobcu, že konajúce daňové orgány nezákonne na neho preniesli dôkazné bremeno a vyžadovali, aby preukázal skutočnosti týkajúce sa jeho dodávateľa, resp. pričítali mu na ťarchu skutočnosti, ktoré sa vzťahovali výlučne na spoločnosť B & MEDIA s.r.o. Rovnako namietal, že správca dane neskúmal a ani nijako nepreukázal jeho vedomosť o neplnení si povinností deklarovaného dodávateľa, a preto na tieto skutočnosti nemôže správca dane ani prihliadať. Inak povedené žalobca mal za to, že dôvodom, pre ktorý mu nebol priznaný nárok na odpočítanie DPH boli skutočnosti týkajúce sa spoločnosti B & MEDIA s.r.o., avšak tento záver žalobcu v danom prípade neobstojí.
100. Obsahom administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že žalobca okrem sporných faktúr nepredložil správcovi dane žiadne iné doklady, ktorými by fakturované služby deklaroval. Správny súd má týmto na mysli napríklad zmluvu, ktorú žalobca uzatvoril so svojim dodávateľom alebo objednávku, z ktorej by bolo napríklad zrejmé, akým spôsobom sa deklarované služby mali uskutočniť, ako malo vyzerať reklamné logo, reklamné letáky, ktoré podľa tvrdenia T. B. mali byť rozdávané na podujatiach a podobne. Je potrebné naviac zdôrazniť, že žalobca neozrejmil priebeh spolupráce so spoločnosťou B & MEDIA s.r.o., konkrétne neuviedol ako ich spolupráca prebiehala, akým spôsob si deklarované služby objednal. Z výpovede T. B. je zrejmé, že sa mal s konateľom žalobcu p. Černokom zoznámiť v roku 2014 na motošportových podujatiach, na ktorých mu mal ponúknuť spoluprácu. V roku 2014 však T. B. nebol konateľom spoločnosti B & MEDIA s.r.o., týmto sa stal až na základe Zmluvy o prevode obchodného podielu a Rozhodnutia jediného spoločníka dňom 22.04.2015, pričom je preukázané, že táto zmena nebola doposiaľ zapísaná v obchodnom registri. Už len uvedená skutočnosť je, podľa názoru správneho súdu, spôsobilá narušiť požadovanú obozretnosť žalobcu vo vzťahu k svojmu deklarovanému dodávateľovi a pochopiteľne vo vzťahu k samotnej dôveryhodnosti tejto spoločnosti. Preto z pohľadu správneho súdu nemôže obstáť tvrdenie žalobcu, že si dodávateľa overil vo verejne prístupných registroch vrátane obchodného registra a nezistil žiadne defekty tejto spoločnosti. Pokiaľ by tak žalobca naozaj dôkladne učinil, zistil by, že T. B., s ktorým spolupracuje nie je zapísaný ako konateľ spoločnosti B & MEDIA s.r.o., a to napriek tomu, že dňa 22.04.2015 sa na základe uvedených dokumentov konateľom tejto spoločnosti stal.
101. Žalobca v správnej žalobe tvrdil, že uskutočnenie deklarovaných obchodov preukázal všetkými účtovnými a daňovými dokladmi, ktoré mal a mohol mať k dispozícii (bod 59 správnej žaloby). Žalobca, ako už bolo uvedené, však predložil iba sporné faktúry a iné listinné dôkazy, ktorými by preukázal reálnosť deklarovaného plnenia správcovi dane nepredložil. Správny súd si preto k tomuto tvrdeniu žalobcu dovolí uviesť, že nakoľko išlo o priameho dodávateľa žalobcu, s ktorým, ako tvrdí sám žalobca spolupracoval, bolo nesporne v možnostiach samotného žalobcu, náležite si zdokumentovať daný obchodný vzťah tak, aby sa nedostal do dôkaznej núdze. Len predloženie sporných faktúr, však vzhľadom na povahu dodanej služby a pochybnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, a s ktorými bol žalobca v priebehu daňovej kontroly, ako aj vyrubovacieho konania preukázateľne oboznámený, je priznanie nároku na odpočítanie DPH v danej veci nepostačujúce.
102. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ako aj z obsahu administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že tak správca dane, ako aj žalovaný nezaložili svoje rozhodnutie na tvrdení, že žalobca nepreukázal nárok na odpočítanie DPH z dôvodov vzťahujúcich sa k spoločnosti B & MEDIA s.r.o. Konajúce daňové orgány svoje rozhodnutie založili na tom závere, že žalobca nepreukázal bez akýchkoľvek pochybností, že služby mu boli dodané práve spoločnosťou B & MEDIA s.r.o., ktorý záver má podklad v predloženom administratívnom spise a vykonanom dokazovaní. Ide o absenciu dokladov vzťahujúcich sa k danému obchodnému prípadu (objednávka, zmluva, fotografie a pod.), ktorými mal nepochybne žalobca možnosť disponovať, samotnú výpoveď T. B., ktorý neposkytol správcovi dane žiadne podrobnosti týkajúce sa daných obchodov, pričom pri jeho výsluchu dňa 19.09.2018 bol prítomný konateľ žalobcu, ktorý mu nepoložil ani jednu otázku a dokonca pred ukončením výsluchu z dôvodu nutnosti vybavenia si svojej záležitosti výsluch svedka opustil. Teda sám žalobca na tomto výsluchu nevyužil možnosť správcovi dane ozrejmiť priebeh deklarovaného obchodu. K uvedenému ešte správny súd dodáva, že v prípade žalobcu nebolo potrebné dokazovať mu vedomosť o daňovom podvode resp. o neplnení daňových povinností zo strany spoločnosti B & MEDIA s.r.o., nakoľko v jeho prípade, a to z dôvodu, že nepreukázal dodanie deklarovaných služieb práve spoločnosťou B & MEDIA s.r.o., nebola splnená zákonná podmienka na priznanie nároku na odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 v spojení s § 19 ods. 2 zákona o DPH a to vznik daňovej povinnosti u dodávateľa uvedeného na sporných faktúrach.
.......
105. Z pohľadu správneho súdu došlo k prenosu dôkazného bremena na žalobcu na ústnom pojednávaní konanom dňa 23.10.2018, na ktorom bol žalobca oboznámený so zisteniami správcu dane v súvislosti s predmetnou daňovou kontrolou, pričom žalobcovi boli oznámené pochybnosti správcu dane v súvislosti s deklarovanými obchodmi so spoločnosťou B & MEDIA s.r.o., pričom na danom pojednávaní žalobca nemal žiadne návrhy na doplnenie dokazovania. Až vo vyjadrení k Protokolu zo dňa 19.11.2018 žalobca navrhol opätovný výsluch T. B. a taktiež výsluch Zdena Berana, ktorý je zapísaný ako konateľ spoločnosti B & MEDIA s.r.o., a to napriek tomu, že v tomto vyjadrení sám skonštatoval, že konateľom je T. B. a to z dôvodu, že zmena konateľa v OR SR má len deklaratórny účinok. Žalobca na základe výzvy správcu dane zostavil otázky, ktoré mali byť svedkom položené, avšak už správcovi dane neuviedol, na základe akých skutočností navrhuje týchto svedkov predvolať. Správca dane návrhu na doplnenie dokazovania nevyhovel, pričom toto svoje rozhodnutie odôvodnil jednak vo vzťahu k T. B. tým, že tento svedok už vypočutý bol, v určenej lehote nepredložil žiadne doklady týkajúce sa zdaniteľných plnení, konateľ žalobcu bol na jeho výsluhu prítomný a napriek tomu mu nepoložil žiadne otázky a jednak vo vzťahu k Zdenovi Beranovi, ku ktorému uviedol, že jeho výsluch nepovažuje za potrebný, nakoľko sa T. B. vyjadril, že tieto obchody realizoval on, rovnako potvrdil, že vystavil a podpísal sporné faktúry.
106. Správny súd posudzujúc dôvodnosť žalobného bodu, ktorým žalobca namietal nedostatočne zistený skutkový stav práve tým, že správca dane nevyhovel jeho návrhu na doplnenie dokazovania uzavrel, že tento rovnako nie je relevantný. Vzhľadom na vykonané dokazovanie a závery z neho plynúce v spojení so skutočnosťou, že žalobca nepredložil žiadne doklady, ktorými by deklarovaný obchod ozrejmil a preukázal, by ani opätovný výsluch T. B., ktorý síce potvrdil, že faktúry vystavil a podpísal on s tým, že služby mal realizovať a zabezpečovať sám, avšak tieto svoje tvrdenia nebol schopný preukázať, nebol spôsobilý odstrániť zistené pochybnosti správcu dane. Pokiaľ ide o výsluch Zdena Berana, správny súd zastáva rovnaký názor ako konajúce daňové orgány, že tento nebol potrebný, nakoľko Zdeno Beran dňa 22.04.2015 previedol svoj obchodný podiel na T. B., pričom na deklarovaných obchodoch sa nezúčastňoval. Túto skutočnosť potvrdil v prítomnosti konateľa žalobcu T. B., ktorý uviedol, že služby a práce boli objednané u neho pánom Černokom, pričom konateľ žalobcu toto vyjadrenie nijako nekomentoval. S poukazom na uvedené je zrejmé, že pán Zdeno Beran sa nezúčastňoval na deklarovaných obchodoch a preto jeho výsluch nebol potrebný. Naviac T. B. aj vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu marec 2015, kedy ešte nebol konateľom spoločnosti B & MEDIA s.r.o. a ani nedisponoval plnomocenstvom sa na ústnom pojednávaní dňa 19.09.2018 vyjadril, že faktúru vystavil aj za mesiac marec 2015 a rovnako v tomto období zabezpečoval služby pre žalobcu. Pokiaľ sa mal Zdeno Beran vyjadrovať k podaniu daňových priznaní, tak k tomuto správny súd dodáva, že skutočnosť nepodania daňového priznania spoločnosťou B & MEDIA s.r.o. len dokresľovala dôveryhodnosť tejto spoločnosti, avšak nebola pre nepriznanie nároku na odpočítanie DPH relevantná naviac Zdeno Beran
všetky účtovné doklady spoločnosti B & MEDIA s.r.o. dňa 22.04.2015 odovzdal na základe protokolu T. B..
107. Žalobca namietal (bod 43 správnej žaloby), že správca dane, ani žalovaný nezobrali do úvahy a neprihliadali na žiadne dôkazy, ktoré boli v jeho prospech, však tieto žalobca nešpecifikoval, teda konkrétne neuviedol, ktoré dôkazy preukazovali reálnosť deklarovaného plnenia v podobe samotného dodávateľa poskytnutej služby.
108. Pokiaľ žalobca namietal, že nemal možnosť sa vyjadriť ku všetkým skutočnostiam a dôkazom zistených počas daňovej kontroly, keď sa v napadnutom rozhodnutí konštatujú neznáme skutočnosti získané počas daňovej kontroly, tak k uvedenému správny súd uvádza, že žaloba nekonkretizoval o aké neznáme skutočnosti sa má jednať. Z uvedeného dôvodu správny súd dôvodnosť tejto žalobnej námietky nemohol vyhodnotiť.
109. K žalobcom namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu správny súd uvádza, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom, keďže v rámci správy daní a prostredníctvom inštitútu daňovej kontroly, správca dane preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Preto v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov, uplatňovanej pri správe daní a v daňovom konaní, je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii (§ 3 ods. 2 daňového poriadku v spojení s § 24 ods. 2 až 5 citovaného zákona). Z obsahu odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí vyplýva, že konajúce daňové orgány sa s návrhom žalobcu na doplnenie dokazovania výsluchom svedka T. B. a Zdena Berana náležite vysporiadali a uviedli dôvod, pre ktorý by ďalšie výsledky dokazovania vo svetle už získaných zistení nemali vplyv na priaznivejšie vyhodnotenie skutkového stavu.
110. Čo sa týka námietky žalobcu, že správca dane, ako aj žalovaný rozhodli v rozpore s citovanou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, správny súd poukazuje rozhodnutie C-80/11 Mahagében, resp. C-142/11 Dávid, ktoré obidve vychádzajú z podmienky, že musia byť splnené tak všetky vecné ako aj formálne podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane. V prejednávanej veci však neboli splnené vecné podmienky, t.j. žalobca nepreukázal uskutočnenie sporného zdaniteľného obchodu, konkrétne nepreukázal, že tento uskutočnil dodávateľ uvedený na spornej faktúre a preto nebolo namieste dokazovať vedomosť žalobcu o podvodnom konaní respektíve posudzovať zneužitie práva na DPH podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku.
.....
113. Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu musí správny súd konštatovať, že správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku, s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal dostatočné dokazovanie. Záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom, predovšetkým vo svetle kontrolných zistení a v ich vzájomných súvislostiach, absentuje reálny základ, čo oprávnene vzbudzuje dosiaľ neodstránené pochybnosti o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného plnenia deklarovaným dodávateľom - spoločnosťou B & MEDIA s.r.o., ktorá skutočnosť má za následok, že nebola splnená zákonná podmienka pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH, keď nebolo preukázané, že práve tomuto dodávateľovi vznikla daňová povinnosť (§ 19 ods. 1 zákona o DPH). Žalobca nepreukázal skutočnú realizáciu zdaniteľného obchodu tak, ako to vyplýva zo sporných faktúr, konkrétne vo vzťahu k deklarovanému dodávateľovi, pričom doklady, ktoré predložil nemali takú výpovednú hodnotu, aby ich bolo možné použiť ako jednoznačný dôkaz o tom, že tovar mu bol dodaný deklarovaným dodávateľom, čím žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nevyvrátil tak dôvodné pochybnosti správcu
dane. Z uvedeného dôvodu vyrubenie rozdielu dane za zdaňovacie obdobie apríl 2015 je vecne správne.“
55. Ohľadom žalobnej námietky, ktorou žalobca napádal nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného pre jeho nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, správny súd dodáva, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky atribúty zákonnosti, žalovaný sa vysporiadal s nosnými odvolacími námietkami, pričom rozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý skutkový stav zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu. Rovnako má správny súd za to, že v daňovom konaní nedošlo k podstatnému porušeniu ustanovení daňového poriadku, ktoré by mohlo mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.
56. Správny súd sa rovnako nestotožňuje s námietkou, ktorou žalobca napádal nezákonnosť administratívnych rozhodnutí oboch stupňov z dôvodu, že ich výroky neobsahujú obligatórnu náležitosť o náhrade nákladov správy daní podľa § 12 daňového poriadku. V tejto súvislosti správny súd dáva do pozornosti, že žalobca neuviedol, či v rámci daňovej kontroly, alebo vyrubovacieho konania vznikli náklady, o ktorých by bolo potrebné rozhodnúť. K inštitútu náhrady nákladov správy daní správny súd dodáva, že pokiaľ v rámci daňového konania nevznikli žiadne náklady, rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní sa vo výroku rozhodnutia správcu dane neuvádza.
57. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení zákonov správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 58. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, pretože orgánu štátnej správy v rámci správneho súdneho konania náhrada trov v zásade neprináleží.
59. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).