Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_14CoKR-2-2021.pdf
PDF · 233.04 KB
Case nature
Subarea
14CoKR/2/2021
Uznesenie
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka, Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci žalobcu: JUDr. Jaroslav Jakubčo, PhD., so sídlom kancelárie S. záhrady 2, XXX XX A. A., správca úpadcu: PB Power Trade, a.s., so sídlom Za plavárňou 3937/1, 010 08 Žilina, IČO: 44 063 555, proti žalovanému: JASPLASTIK-SK spol. s r.o., so sídlom Matuškovo č. 913, 925 01 Matuškovo, IČO: 36 242 578, zastúpenému zástupcom Advokátska kancelária JUDr. Radomír Bžán, s.r.o., so sídlom Nám. Ľ. Štúra 2, 811 02 Bratislava, IČO: 36 861 227, v konaní o určenie neúčinnosti právnych úkonov a o zaplatenie sumy 1.615.118,40 Eur, v časti o návrhu žalobcu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Žilina č.k. 26Cbi/25/2015-504 zo dňa 2. júna 2020, takto
rozhodol:
Uznesenie Okresného súdu Žilina č.k. 26Cbi/25/2015-504 zo dňa 2. júna 2020 p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením okresný súd ako súd prvej inštancie (ďalej aj len ,,okresný súd“ alebo ,,súd prvej inštancie“) v prospech úpadcu PB Power Trade, a.s., so sídlom Za plavárňou 3937/1, 010 08 Žilina, IČO: 44 063 555 zriadil záložné právo na majetok vo vlastníctve žalovaného, a to na: „I. nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v katastrálnom území V., Obec: V., okres: X., zapísané na liste vlastníctva č. XXX, a to: pozemky:
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 2050/4 výmera 682 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 2050/6 výmera 917 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 2050/26 výmera 18 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 2050/36 výmera 7039 m2 stavby:
- adm. budova a ubytovňa súp. č. XXX postavená na parc. reg. „C“ č. 2050/4
- hangárový sklad súp. č. XXXX postavená na parc. reg. „C“ č. 2050/6
- garáž súp. č. XXXX postavená na parc. reg. „C“ č. 2050/26, II. nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v katastrálnom území V., Obec: V., okres: X., zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, a to: pozemky:
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 2265/1 výmera 472 m2
- záhrada parc. reg. „C“ č. 2265/2 výmera 327 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 2265/4 výmera 117 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 2265/5 výmera 24 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 2265/6 výmera 73 m2 stavby:
- rodinný dom súp. č. XXX postavená na parc. reg. „C“ č. 2265/4
- hospodárska budova súp. č. XXX postavená na parc. reg. „C“ č. 2265/6,
III. nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v katastrálnom území V., Obec: V., okres: X., zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, a to: pozemky:
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 3268/2 výmera 1784 m2, IV. nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v katastrálnom území V., Obec: N., okres: N., zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, a to: pozemky:
- ostatná plocha parc. reg. „C“ č. 1055/84 výmera 34.292 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 1055/138 výmera 1.273 m2
- ostatná plocha parc. reg. „C" č. 1055/139 výmera 1190 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 1055/140 výmera 12.509 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 1055/142 výmera 1.205 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 1055/143 výmera 7.959 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 1055/144 výmera 1.630 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 1055/145 výmera 91 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 1055/146 výmera 40 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 1055/147 výmera 16 m2
- ostatná plocha parc. reg. „C“ č. 1055/148 výmera 176 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 1055/149 výmera 130 m2
- ostatná plocha parc. reg. „C“ č. 1055/150 výmera 17 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 1055/151 výmera 72 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 1055/152 výmera 130 m2
- ostatná plocha parc. reg. „C“ č. 1055/153 výmera 81 m2
- ostatná plocha parc. reg. „C“ č. 1055/154 výmera 273 m2
- ostatná plocha parc. reg. „C“ č. 1055/171 výmera 122 m2
- ostatná plocha parc. reg. „C“ č. 1055/172 výmera 207 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 1055/177 výmera 5.305 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 1055/178 výmera 36 m2
- ostatná plocha parc. reg. „C“ č. 1055/179 výmera 221 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 1055/241 výmera 2.620 m2
- ostatná plocha parc. reg. „C“ č. 1055/243 výmera 178 m2
- ostatná plocha parc. reg. „C“ č. 1055/545 výmera 29 m2
- ostatná plocha parc. reg. „C“ č. 1055/546 výmera 116 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 1055/547 výmera 328 m2
- ostatná plocha parc. reg. „C“ č. 1055/549 výmera 59 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 1055/550 výmera 24 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 1055/551 výmera 1.206 m2
- ostatná plocha parc. reg. „C“ č. 1055/552 výmera 488 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 1055/553 výmera 522 m2
- ostatná plocha parc. reg. „C“ č. 1055/554 výmera 1.145 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 1055/555 výmera 11 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 1055/556 výmera 1.205 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 1055/557 výmera 37 m2
- ostatná plocha parc. reg. „C“ č. 1055/558 výmera 206 m2
- ostatná plocha parc. reg. „C“ č. 1055/559 výmera 171 m2
- ostatná plocha parc. reg. „C“ č. 1055/560 výmera 99 m2
- ostatná plocha parc. reg. „C“ č. 1055/561 výmera 357 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 1055/562 výmera 9.092 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 1055/563 výmera 4.426 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 1055/564 výmera 2.919 m2
- ostatná plocha parc. reg. „C“ č. 1055/565 výmera 233 m2
- ostatná plocha parc. reg. „C“ č. 1055/566 výmera 317 m2
- ostatná plocha parc. reg. „C“ č. 1055/567 výmera 297 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 1055/568 výmera 32 m2
- ostatná plocha parc. reg. „C“ č. 1055/569 výmera 54 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 1055/575 výmera 37 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 1055/576 výmera 138 m2 stavby:
hala lisovňa súp. č. XXX postavená na parc. reg. „C“ č. 1055/142 hala lisovňa súp. č. XXX postavená na parc. reg. „C“ č. 1055/143 vrátnica súp. č. XXX postavená na parc. reg. „C“ č. 1055/147 požiarna nádrž súp. č. XXX postavená na parc. reg. „C“ č. 1055/145 expedičný sklad súp. č. XXX postavená na parc. reg. „C“ č. 1055/144 hala sklad 1 súp. č. XXXX postavená na parc. reg. „C“ Č. 1055/563 hala sklad 2 súp. č. XXXX postavená na parc. reg. „C“ č. 1055/562 plachtový sklad 1 súp. č. XXXX postavená na parc. reg. „C“ č. 1055/556 plachtový sklad 2 súp. č. XXXX postavená na parc. reg. „C“ č. 1055/551 provizórny sklad hot. Výrobkov - II. etapa bez súp. č, postavený na parc. reg. „C“ č. 1055/241, V. byt č. XX nachádzajúci sa na 5. poschodí na ulici B. č. XX, v X., v bytovom dome so súp. č. XXX postavenom na pozemkoch parcelách KN „C“ pare. č. 1694/1 a pare. č. 1694/2, nachádzajúci sa v katastrálnom území X., obec: X., okres: X., zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, podiel na spoločných častiach a zariadeniach bytového domu XXX/XXXXX, VI. byt č. X nachádzajúci sa na 1. poschodí vo vchode A, na Y. ulici č. XXX, v F. R., v bytovom dome so súp. č. XXXX postavenom na pozemkoch parcelách KN „C“ pare. č. 180/329, pare. č. 180/793 a pare. č. 180/794, nachádzajúci sa v katastrálnom území Q., obec: F. R., okres: B., zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, podiel na spoločných častiach a zariadeniach bytového domu 10196/97709, VII. spoluvlastnícky podiel o veľkosti 10196/1204586 na pozemkoch zapísaných na LV č. XXXX, v katastrálnom území Q., obec: F. R., okres: B., a to:
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 180/317 výmera 2.869 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 180/494 výmera 899 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 180/495 výmera 1 .970 m2 -zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 180/496 výmera 1.875 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 180/582 výmera 22 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 180/607 výmera 21 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 180/638 výmera 22 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 180/688 výmera 14 m2
- zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „C“ č. 180/787 výmera 16 m2 za účelom zabezpečenia žalovanej pohľadávky, a to peňažnej náhrady vo výške 1.615.118,40,- € s príslušenstvom, uplatnenej v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina sp. zn. 26Cbi/25/2015.“
2. Žalobou zo dňa 26.10.2015, ktorá bola doručená okresnému súdu dňa 28.10.2015, sa žalobca domáha určenia neúčinnosti právnych úkonov žalovaného s úpadcom v konkurznom konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 4K/25/2014 a zaplatenia náhrady do konkurznej podstaty vo výške 1.615.118,40 Eur.
3. Okresný súd s poukazom na § 343 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 344 CSP, § 324 ods. 1 a 3 CSP, § 325 ods. 1 CSP, § 326 ods. 1 CSP, § 327 CSP, § 328 ods. 1 a 2 CSP, § 336 ods. 1, 2 a 3 CSP, návrhu žalobcu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia vyhovel.
4. V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd uviedol, že zabezpečovacie opatrenie je jedným z procesných inštitútov v civilnom procese, ktorého účelom je poskytnutím dočasnej a provizórnej úpravy právnych pomerov zabrániť nepriaznivým následkom, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v už začatom konaní nastať. Rýchlu a účinnú ochranu ohrozeným alebo porušeným právnym vzťahom je však možné poskytnúť len za predpokladu, že súd nebude vykonávať dokazovanie v rozsahu vyžadovanom v základnom konaní, ani nebude prihliadať na všetky procesné formality, ako je tomu pri riadnom procesnom dokazovaní. Súd pri rozhodovaní o nariadení zabezpečovacieho opatrenia predpokladá pravdivosť tvrdení a spoľahlivosť dôkazných prostriedkov predložených alebo označených žalobcom, preto ich podrobuje skúmaniu iba na úrovni tzv. osvedčovania, ktorého dostatočným výsledkom je prijatie záveru o vysokej miere pravdepodobnosti v návrhu obsiahnutých skutočností. Opodstatnenosť nariadenia zabezpečovacieho opatrenia je daná v prípade existencie reálnej, bezprostredne hroziacej obavy, že výkon súdneho rozhodnutia v budúcnosti bude ohrozený. Vzhľadom na čiastočné prelomenie zásady rovnosti strán a jednostrannosť predložených dôkazov, čo je však odôvodnené osobitou povahou a účelom zabezpečovacieho opatrenia, musí súd starostlivo zisťovať splnenie všetkých zákonom stanovených predpokladov potrebných na jeho vydanie.
5. Základným predpokladom spoločným pre všetky druhy zabezpečovacích opatrení je tvrdenie a osvedčenie existencie právneho (nie iba faktického) vzťahu medzi žalobcom a subjektom, ktorý má byť zabezpečovacím opatrením obmedzený a z tohto právneho vzťahu vyplývajúceho nároku alebo práva žalobcu, pre ktoré požaduje dočasnú ochranu. Podmienkou, ktorú súd preskúmava osobitne v prípade návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia vo vzťahu k budúcemu výkonu súdneho rozhodnutia je osvedčenie existencie exekučného titulu alebo takého stavu v konaní, s ktorým je spojený reálny predpoklad, že exekučný titul bude vydaný.
6. Ďalším predpokladom nevyhnutným pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia tohto typu je osvedčenie obavy z ohrozenia výkonu súdneho rozhodnutia, pričom táto obava musí mať určitý reálny podklad, ktorý je spôsobilým základom pre konštatovanie o nebezpečenstve bezprostredne hroziacej ujmy vo vzťahu k žalobcovi. Nevyhnutnou je taktiež všeobecná požiadavka, aby sa nariadením zabezpečovacieho opatrenia medzi stranami sporu nevytvoril nenávratný stav, a to pre prípad, že by poskytnutá dočasná ochrana nemala oporu v konečnom rozhodnutí vo veci samej. V neposlednom rade, obmedzenie subjektu, proti ktorému zabezpečovacie opatrenie smeruje, musí zodpovedať miere porušenia alebo ohrozenia práva žalobcu, teda účinky zabezpečovacieho opatrenia nesmú neprimeraným spôsobom zasiahnuť do právnych vzťahov strán sporu. Všetky uvedené podmienky nariadenia zabezpečovacieho opatrenia z dôvodu obavy z ohrozenia výkonu rozhodnutia sú usporiadané kumulatívne, preto v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich, nie je možné návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia vyhovieť.
7. Okresný súd v danej veci posúdil návrh žalobcu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, pričom dospel k záveru, že spĺňa obe základné požiadavky na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia. Žalobca v podanej žalobe v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie o nariadení zabezpečovacieho opatrenia v dostatočnom rozsahu osvedčil existenciu peňažnej pohľadávky voči žalovanému. Vzhľadom na doposiaľ v konaní preukázané skutočnosti a z predložených listín konštatoval okresný súd, že žalovaný sa vo vzťahu k žalovanej sume javí ako zodpovednostný subjekt. Predbežne teda možno usúdiť, že úkony žalovaného s úpadcom, ktorých neúčinnosti sa žalobca žalobou domáha, možno považovať za neúčinné. Dôvodnosť a trvanie žalovaného nároku teda boli pre účel rozhodnutia o nariadení zabezpečovacieho opatrenia dostatočne osvedčené.
8. Zároveň žalobca podľa okresného súdu dostatočne osvedčil druhú kumulatívnu podmienku pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, a to existenciu obavy, že exekúcia bude ohrozená. Žalobca poukázal na kroky, ktoré žalovaný učinil, a to začal proces na zníženie základného imania (Obchodný vestník č. 35/2020 a č. 61/2020), zaťažovanie nehnuteľností vo vlastníctve žalovaného v prospech spoločnosti JÁSZ-PLASZTIK kft (vklad podľa predložených LV povolený dňa 16.03.2020 č. V XXX/ XXXX), resp. prevod niektorých nehnuteľností pôvodne patriacich žalovanému na inú personálne prepojenú obchodnú spoločnosť - nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX k.ú. F. K., tvoriace priemyselný areál (pozemky o celkovej výmere 57.541 m2 a stavby ako napr. výrobná hala, podniková predajňa, sklad a penzión) na spoločnosť SKH plastic, spol. s r.o., Matuškovo 913, Matuškovo, IČO: 45 284 954.
9. V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd uviedol, že správanie sa žalovaného vyhodnotil ako hrozbu, že by exekúcia v tejto veci mohla byť skutočne ohrozená. Pre potreby posudzovania obavy z ohrozenia exekúcie podľa okresného súdu nemusí ísť vždy nevyhnutne o priame zbavovanie sa vlastného majetku, pričom k zbavovaniu sa majetku žalovaného čiastočne aj došlo.
10. Okresný súd o podanom návrhu rozhodol tak, že za účelom zabezpečenia žalovanej peňažnej pohľadávky zriadil na nehnuteľnom majetku vo vlastníctve žalovaného záložné právo. Záložné právo zriadil v prospech úpadcu, nakoľko žalobcom je síce správca (v súlade s § 47 ods. 5 ZKR), ale tento v zmysle § 44 ods. 1 ZKR ohľadom majetku podliehajúceho konkurzu koná v mene a na účet úpadcu. O nároku na náhradu trov konania vzniknutých v súvislosti s návrhom na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia bude rozhodnuté v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, a to v súlade s § 262 ods. 1 CSP.
11. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal odvolanie žalovaný s poukazom na § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Okresný súd v napadnutom uznesení konštatoval, že po posúdení návrhu dospel k záveru, že tento spĺňa požiadavky na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, a teda mal za dostatočne osvedčenú existenciu peňažnej pohľadávky žalobcu voči žalovanému. Žalovaný
uviedol, že v priebehu konania vzniesol za účelom svojej procesnej obrany námietky týkajúce sa nielen skutkového stavu, ale aj právnej argumentácie, ktoré preukazujú, že napádané právne úkony nespĺňajú predpoklady pre určenie ich neúčinnosti, a teda žalobca nemá voči žalovanému žiadnu peňažnú pohľadávku. „Okresný súd však žiadnym spôsobom nezdôvodnil, ktoré z listín resp. ktoré skutočnosti ho priviedli k záveru o osvedčení existencie Žalobcovho nároku, len stroho konštatoval, že k tomu došlo. Nie je preto zrejmé, čo považoval za rozhodujúce a ako sa vysporiadal s prostriedkami procesnej obrany a procesného útoku, ktoré v Konaní uplatnil Žalovaný.“ Okresný súd vydal uznesenie za situácie, keď podľa žalovaného nebol v konaní doposiaľ preukázaný taký stav, na základe ktorého by bolo možné dospieť k presvedčeniu, že nárok žalobcu je daný, t.j. nebol dosiahnutý stav reálne predpokladajúci, že k vydaniu exekučného titulu dôjde. Návrh žalobcu je možné v tomto štádiu konania označiť minimálne za predčasný. Hoci uznesenie o nariadení zabezpečovacieho opatrenia má spravidla stručnejšie odôvodnenie ako tomu býva v prípade rozhodnutí vo veci samej, uvedené však nezbavuje okresný súd povinnosti uviesť v odôvodení uznesenia o nariadení zabezpečovacieho opatrenia také skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné identifikovať, že tento peňažný nárok trvá a je dôvodný. Strohá konštatácia o splnení predpokladov bez čo i len najmenšieho zdôvodnenia nespĺňa požiadavky stanovené zákonom. Bez osvedčenia dôvodnosti a trvania peňažného nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana, a vo vzťahu ku ktorému môže byť ohrozená exekúcia, nemôžu byť splnené podmienky pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia.
12. Žalovaný v odvolaní poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, v ktorom tento konštatoval, že v prípade relevantného spochybnenia výšky pohľadávky zo strany žalovaného, ktorá má byť predmetom konania vo veci samej, toto samo o sebe spochybňuje osvedčenie existencie pohľadávky, ako jedného z predpokladov na vydanie zabezpečovacieho opatrenia. Žalovaný v konaní vo veci samej spochybnil existenciu nároku žalobcu, v celom rozsahu ho označil za neopodstatnený, čo malo za následok spochybnenie osvedčenia existencie pohľadávky, ako jedného z predpokladov na vydanie zabezpečovacieho opatrenia.
13. Namietal žalovaný v odvolaní, že nielenže absentuje samotná peňažná pohľadávka, ktorej zabezpečenia sa žalobca domáhal podaním žaloby, ale nebola osvedčená ani existencia obavy z budúceho zmarenia exekúcie. Každý súd rozhodujúci o návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia musí mať osvedčené, že existuje obava, že exekúcia bude ohrozená. Z návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia a jeho príloh musí byť zrejmé, že všetky okolnosti prípadu a aj správanie sa protistrany, resp. jej predchádzajúce úkony nasvedčujú, že k neželanému úkonu môže reálne dôjsť a jeho uskutočnenie je pravdepodobné, pričom toto závisí výlučne od individuálnej vôle samotnej protistrany - v posudzovanom prípade od žalovaného. Obava, že exekúcia bude ohrozená, musí byť reálna a musí hroziť bezprostredne. Nariadenie zabezpečovacieho opatrenia môže byť odôvodnené len skutočnosťami, ktoré opodstatňujú obavu, že prípadný výkon rozhodnutia by mohol byť ohrozený. Ku skutočnostiam osvedčujúcim, že výkon rozhodnutia by mohol byť ohrozený, sa zaraďuje najmä také konanie žalovaného, ktorého dôsledkom je znižovanie hodnoty jeho majetku, a to majetku postihnuteľného výkonom exekúcie alebo také iné konanie, ktoré podstatnou mierou nepriaznivo ovplyvňuje jeho majetkové pomery. Žalobca podľa žalovaného neosvedčil existenciu obavy z budúceho zmarenia exekúcie v zmysle § 343 ods. 1 CSP. Uvedené možno tvrdiť s ohľadom na fakt, že návrh nebol osvedčený takými dôkazmi, z ktorých by vyplývalo úmyselné konanie žalovaného smerujúce k zbavovaniu sa jeho majetku na úkor žalobcu - ako jeho prípadného budúceho veriteľa. „V uznesení Krajského súdu v Bratislave, ktorým bol zamietnutý návrh na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, sa Krajský súd v Bratislave výslovne vyjadril, že úvahy žalobcu o možných zámeroch žalovaného v súvislosti s účelom založenia jeho majetku samé o sebe nemôžu byť dôvodom na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia. Okrem toho už dávnejšie Krajský súd v Bratislave judikoval, že pri návrhu na vydanie neodkladného opatrenia, a teda aj zabezpečovacieho opatrenia, nepostačuje osvedčiť, že žalovaný má možnosť nakladať s nejakou vecou či právom tak, že ukráti veriteľa, ale aj to, že z jeho konkrétneho správania vyplýva, že má úmysel tak vykonať. V posudzovanom prípade nemožno dospieť k záveru, že exekúcia bude ohrozená, nakoľko Žalovaný nevykonáva žiadne úkony, ktorých dôsledkom by malo byť účelové zmenšenie jeho majetku.“
14. V odvolaní žalovaný uviedol, že žalobca neosvedčil, že žalovaný vyvíja akékoľvek aktivity smerujúce k zbavovaniu sa jeho majetku. Dôkazné bremeno pritom spočíva výlučne na navrhovateľovi predmetných opatrení a jeho návrh by mal preto obsahovať všetky náležitosti umožňujúce jeho meritórne vybavenie. „Zníženie základné imania Žalovaného z výšky 8.079.401,00 Eur na výšku 200.000,00 Eur
v súlade s rozhodnutím valného zhromaždenia Žalovaného zo dňa 10.2.2020 nemá absolútne žiaden a akýkoľvek vplyv na obchodnú činnosť Žalovaného. O znížení základného imania Žalovaného nebolo rozhodnuté s úmyslom ukrátiť veriteľov Žalovaného. Ktorákoľvek spoločnosť s ručením obmedzeným je v zmysle ust. § 146 OBZ oprávnená rozhodnúť o znížení svojho základného imania, pričom takéto zníženie základného imania automaticky neznamená ukracovanie veriteľov. Žalovaný v súvislosti so znížením jeho základného imania postupoval v súlade s ust. § 142 a nasl. OBZ. Žalovaný zverejnil oznámenie o znížení základného imania v obchodnom vestníku dňa 20. 2. 2020 v súlade s § 147 ods. (1) OBZ, ktorým vyzval veriteľov, aby si prihlásili svoje pohľadávky.“ Z návrhu ale nevyplýva, že by si žalobca svoju domnelú pohľadávku, ktorej sa týka zabezpečovacie opatrenie, prihlásil. Namiesto toho podal žalobca návrh na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, ktorý je podľa žalovaného predčasný a šikanózny. Okresný súd bez toho, aby skúmal, či si žalobca svoju prípadnú pohľadávku prihlásil v zmysle § 147 ods. 1 Obchodného zákonníka, ustálil, že jednotlivé kroky žalovaného (a teda aj zníženie jeho základného imania) predstavujú hrozbu, že by mohla byť exekúcia v tejto veci skutočne ohrozená.
15. Odvolateľ vyčítal okresnému súdu, že opomenul, že „celý proces zníženia základného imania spoločnosti s ručením obmedzeným sa uskutočňuje pod dohľadom súdu. V tomto prípade Okresného súdu Trnava, ktorý v súlade s ust § 147 ods. (3) OBZ zapíše zníženie základného imania do obchodného registra, len ak je preukázané, že zníženie základného imania sa oznámilo spôsobom podľa ust. § 147 ods. (1) OBZ a zároveň ak sa veriteľom poskytlo zabezpečenie v súlade s ust. § 147 ods. (2) OBZ (teda pokiaľ ich pohľadávky neboli uspokojené).“ Okresný súd podľa žalovaného vykonal zásah zabezpečením pohľadávky, ktorá ani nebola riadne prihlásená žalobcom, a to bez skúmania splnenia podmienok vyplývajúcich z § 147 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka v dôsledku čoho neprípustne a nadbytočne vstupoval do kompetencie Okresného súdu Trnava ako registrového súdu. Uvoľnenie finančných prostriedkov pri znížení základného imania žiadnym spôsobom nesmeruje k obmedzeniu alebo ukončeniu podnikateľskej činnosti. Zmyslom zníženia základného imania nie je krátenie veriteľov. Spoločníci žalovaného majú záujem naďalej rozvíjať jeho podnikateľskú činnosť v oblasti, v ktorej žalovaný vykonáva svoju činnosť a aj naďalej ju plánuje vykonávať (najmä rozvoj automobilového priemyslu v Nitre a blízkom okolí). Žalovaný predložil „odvolaciemu súdu oznámenie Mesta Nitra o zahájení územného konania o umiestnení stavby a o využití územia, ktoré preukazuje, že Žalovaný riadne vykonáva podnikateľskú činnosť a rozvíja ju. Žalovaný plánuje výstavbu nového Výrobného závodu - priemyselného parku Nitra - Sever Nitra, Dolné hony, čo predstavuje investíciu cca. 3 mil. Eur.“
16. Žalovaný v odvolaní zdôraznil, že v súlade s § 217 ods. 1 CSP je pre uznesenie rozhodujúci stav v čase jeho vydania. Je podľa žalovaného zrejmé, že v čase vydania uznesenia (ani v čase podania odvolania) ešte nebol zavŕšený zákonom predpokladaný proces znižovania základného imania a Okresný súd Trnava nerozhodol o zápise jeho zníženia, pričom až tento zápis má konštitutívne účinky. Do okamihu vykonania zápisu zníženia základného imania žalovaného, preto podľa žalovaného nemožno hovoriť o znížení základného imania, čo napokon úplne vylučuje obavu žalobcu zo zmarenia prípadnej exekúcie minimálne v čase podávania návrhu. Vo vzťahu k zriadeniu záložného práva na nehnuteľnostiach žalovaného v prospech spoločnosti „JÁSZ - PLASZTIK kft so sídlom Necsó telep 1, Jászberény 5100, Maďarská republika, ID No.: 16-09-000656 (JÁSZ-PLASZTIK) platí, že toto záložné právo bolo zriadené medzi Žalovaným ako záložným dlžníkom a spoločnosťou JÁSZ-PLASZTIK ako záložným veriteľom v hodnote istiny 40 000 000,00 Eur. Spoločnosť JÁSZ-PLASZTIK je spoločníkom Žalovaného. Dňa 22.1.2020 schválilo valné zhromaždenie Žalovaného, že zisk, ktorý vznikol za obdobia obchodného roka 2018 a predchádzajúcich a bol v zmysle a záverov zápisníc (minulých) z mimoriadneho valného zhromaždenia už rozdelený, avšak doposiaľ nebol vyplatený, bude v príslušnej výške poukázaný spoločníkovi, spoločnosti JÁSZ-PLASZTIK.“ Dňa 10.2.2020 valné zhromaždenie žalovaného rozhodlo o uzatvorení písomnej zmluvy, na základe ktorej žalovaný poskytne spoločnosti JÁSZ-PLASZTIK zabezpečenie v podobe záložného práva, a to až do doby splnenia záväzku. Na základe tohto bola toho istého dňa uzatvorená medzi žalovaným a spoločnosťou JÁSZ-PLASZTIK Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, na ktoré poukazuje žalobca v návrhu (Záložná zmluva).
17. Žalovaný v odvolaní uviedol, že nevyplatený zisk z hospodárenia žalovaného patriaci spoločnosti JÁSZ-PLASZTIK predstavoval ku dňu uzatvorenia predmetnej záložnej zmluvy sumu vo výške 23.988.550,82 Eur, pričom zabezpečovanú pohľadávku predstavuje podľa tejto záložnej zmluvy nevyplatený zisk (ako peňažná pohľadávka) a peňažná pohľadávka, ktorá bude určiteľná kedykoľvek počas trvania záložného práva až do dňa splatnosti, a tiež pohľadávka, ktorá vznikne v budúcnosti v
závislosti od splnenia podmienky, ktorou je hospodársky výsledok žalovaného v podobe zisku, o ktorom bude v zákonnej lehote rozhodnuté valným zhromaždením žalovaného, že bude predmetom vyplatenia spoločníkom. Pohľadávka, ktorá je zabezpečená záložnou zmluvou, teda vznikla ešte pred uplatnením údajného nároku žalobcu (podaním žaloby vo veci samej), prípadne vznikne až v budúcnosti (v závislosti od splnenia podmienok). Záložné právo v prospech spoločnosti JÁSZ-PLASZTIK bolo zriadené primárne za účelom splnenia zabezpečovacej a nie uhradzovacej funkcie. „Zriadenie záložného práva, ako zabezpečovacieho inštitútu v zmysle ust. § 151a a nasl. OZ13 prestavovalo nevyhnutný spôsob poskytnutia záruky spoločnosti JÁSZ-PLASZTIK, ako spoločníkovi Žalovaného, ktorý doňho vložil vysoký kapitál, pričom zo strany správnych orgánov Maďarskej republiky bol opakovane dopytovaný ohľadom návratnosti investícií a výnosov, a to aj v podobe rozdeleného a vyplateného zisku Žalovaného. Ohľadne prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území Dolné K. platí, že tento bol realizovaný na základe kúpnej zmluvy zo dňa 14.11.2019.V súlade s kúpnou zmluvou predstavovala kúpna cena za prevedené nehnuteľnosti sumu vo výške 4 800 000,00 Eur, čo znamená, že dohodnutá kúpna cena je dokonca vyššia ako všeobecná hodnota určená znalcom vo výške 4 293 312,00 Eur.“ Je pravdou, že žalovaný scudzil nehnuteľnosti, avšak za ne získal peňažné prostriedky. Jeho majetok sa nezmenšil, takže akýkoľvek úmysel ukrátiť žalobcu, ako jeho prípadného veriteľa, je vylúčený.
18. Žalovaný v odvolaní uviedol, že je „veľmi prekvapivé, že Okresný súd bez posúdenia akýchkoľvek ďalších okolností, posúdil uzatvorenie kúpnej zmluvy, ktorá je odplatnou scudzovacou zmluvou, za zbavovanie sa majetku. Už len samotný fakt, že sa jedná o kúpnu zmluvu, vylučuje akékoľvek zbavovanie sa majetku. Žalovaný predsa nadobudol za prevedené nehnuteľnosti protihodnotu. Okrem toho žiadal Žalobca zriadiť záložné právo na všetky nehnuteľnosti vo vlastníctve Žalovaného, čo je v príkrom rozpore s hodnotou údajného nároku Žalobcu uplatneného v Konaní. V tomto prípade Okresný súd absolútne poprel zásadu primeranosti zásahov do majetkových pomerov, nerešpektoval zásadu proporcionality, čím došlo k vzniku celkom zjavného nepomeru medzi hodnotou zabezpečovanej domnelej pohľadávky a hodnotou majetku postihnutého zabezpečovacím opatrením.“ Rozsah majetku, na ktorý malo byť zriadené záložné právo na základe zabezpečovacieho opatrenia je na prvý pohľad veľmi rozsiahly a jeho hodnota násobne prevyšuje hodnotu prípadnej pohľadávky žalobcu. Žalobca nemal ani len snahu, hoci len odhadom určiť hodnotu predmetných nehnuteľností, na ktoré sa malo vzťahovať záložné právo. Zásada primeranosti je v prípade zabezpečovacia opatrenia veľmi dôležitá a nemožno ju opomínať.
19. Okresný súd rozhodoval o návrhu žalobcu bez nariadenia pojednávania v súlade s § 329 ods. 1 CSP. Takýto zjednodušený procesný postup okresného súdu kladie zvýšené nároky na objektívnu presvedčivosť uznesenia. Podľa žalovaného nie je presvedčivo odôvodnený záver okresného súdu o splnení podmienok na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia. Toto v konečnom dôsledku spôsobuje nepreskúmateľnosť uznesenia okresného súdu a jeho ústavnú neudržateľnosť. Obavy z ohrozenia prípadnej exekúcie mali byť podľa záverov okresného súdu preukázané poukazom na zníženie základného imania žalovaného, na zaťažovanie nehnuteľností vo vlastníctve žalovaného, resp. s ohľadom na prevod niektorých z nich. Opísané konanie žalovaného podľa okresného súdu predstavuje hrozbu kvôli možnému ohrozeniu prípadnej exekúcie, pričom pre potreby posúdenia vzniku obavy (hrozby) nie je nevyhnutné či ide o priame zbavovanie sa vlastného majetku (v posudzovanom prípade k čiastočnému zbaveniu sa majetku malo podľa okresného súdu dôjsť).
20. V odvolaní žalovaný uviedol, že žalobca nepreukázal a ani okresný súd neskúmal, či žalobca pred podaním návrhu inicioval postup v zmysle § 147 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, ktorý tiež mohol viesť k zabezpečeniu jeho pohľadávky uplatnenej v tomto súdnom spore. Okresný súd neodôvodnil svoj právny záver o úspešnosti žalobcu v tomto konaní, a teda prečo mal za to, že pohľadávka, ktorá má byť zabezpečená záložným právom, existuje. Uvedené je o to viac dôležité, že v tomto konaní okresný súd nevydal zatiaľ žiadne rozhodnutie a ani len nevyslovil svoj predbežný právny názor - nekonalo sa žiadne pojednávanie. Okresný súd žiadnym spôsobom neuviedol, na základe akých skutočností má zníženie základného imania či zriadenie záložného práva predstavovať hrozbu prípadnej exekúcie. Okresný súd akoby opomenul, že každá spoločnosť s ručením obmedzeným je za zákonom stanovených podmienok oprávnená znížiť svoje základné imanie a záložné právo zriadené uznesením garantuje žalobcovi len relevantné poradie podľa dňa jeho vzniku. V prípade vydania nepreskúmateľného rozhodnutia sa strane sporu odníma možnosť v odvolacom konaní riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, pretože je pre ňu komplikované zaujať stanoviská k nezrozumiteľnému či dokonca nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu. Napadnuté uznesenie je preto podľa žalovaného výsledkom „vady konania, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle ust. § 365 ods. (1) písm. d) CSP, a zároveň aj takého nesprávneho procesného postupu Okresného súdu, ktorým znemožnil Žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ust. § 365 ods. (1) písm. b) CSP. Navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 388 CSP zmenil napadnuté uznesenie tak, že návrh žalobcu zamietne v celom rozsahu, ak by však mal odvolací súd za to, že nie sú splnené podmienky na zmenu tak navrhol, aby v zmysle § 389 ods. 1 CSP zrušil napadnuté uznesenie v celom rozsahu a aby vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
21. K doručenému odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že s tvrdeniami žalovaného nie je možné súhlasiť. Žalobca si v tomto konaní splnil dôkaznú povinnosť a povinnosť tvrdenia v súlade s § 326 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 343 a § 344 CSP. „S poukazom na § 344 v spojení s § 326 ods. 1 CSP bude musieť navrhovateľ opísať skutočnosti, ktoré osvedčujú dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má v konaní poskytnúť ochrana. Zjavne nedôvodnému alebo neexistujúcemu nároku nie je možné poskytnúť ochranu prostredníctvom zabezpečovacieho opatrenia." Zo subsidiarity neodkladného opatrenia a zabezpečovacieho opatrenia vyplýva, že zabezpečovacie opatrenie predstavuje miernejší (šetrnejší) zásah do majetkovej sféry žalovaného, ktorý je možné využiť vždy, keď je v konaní vymáhaná peňažná pohľadávka a je tu obava z ohrozenia exekúcie. Ustanovenia o neodkladnom opatrení sa v prípade zabezpečovacieho opatrenia použijú len primerane (§ 344 CSP). „Súd rozhodujúci o zabezpečovacom opatrení by mal vykonať implicitný alebo explicitný test proporcionality, kde by mal posudzovať intenzitu zásahu do majetkovej sféry žalovaného s ohľadom na mieru ohrozenia exekúcie, a porovnávať pravdepodobnosť pravdivosti a vecnej správnosti tvrdení žalobcu a žalovaného. V prípade rozhodovania o zabezpečovacom opatrení sa konajúci súd nemôže obmedziť len na to aby zistil, či došlo k spochybneniu peňažného nároku zo strany žalovaného, čo by samé o sebe stačilo na zamietnutie návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, ako to tvrdí Žalovaný. Zmyslom právnej úpravy zabezpečovacieho opatrenia nie je to, aby bola právna ochrana poskytnutá len tam, kde je peňažný nárok nielen osvedčený, ale žalovaný ho navyše nijako spochybňuje. Takto formulované podmienky pre zabezpečovacie opatrenie by z neho urobili obsolentný inštitút.“ V posudzovanej veci okresný súd konštatoval, že považoval nárok žalobcu za osvedčený v potrebnej miere pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia. Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd vykonal implicitný test proporcionality, pričom zistil, že nárok je osvedčený v rozsahu primeranom obsahu a účelu zabezpečovacieho opatrenia a najmä miere ohrozenia budúcej exekúcie, ktorú je nutné hodnotiť ako mimoriadne vysokú. „Vzhľadom na uvedené špecifické okolnosti je súd povinný vždy dôsledne vyhodnotiť, či je návrh z objektívneho hľadiska presvedčivý, a či reálne došlo k osvedčeniu všetkých skutočností, ktorými je nariadenie neodkladného opatrenia v konkrétnom prípade podmienené. Navrhovateľa však nemožno zaťažovať procesnými povinnosťami, ktoré nie je spôsobilý splniť z objektívnych dôvodov. Najmä pri neodkladných opatreniach, ktorými majú byť obmedzené určité dispozičné úkony, nemôže súd v tomto štádiu procesu vyžadovať dôsledné preukázanie úmyslu osoby, proti ktorej má neodkladné opatrenie smerovať. Úmysel, ako bezprostredný vnútorný vzťah osoby k určitému právnemu následku, je za daných okolností osvedčiteľný iba vo výnimočných prípadoch a s nepomernými ťažkosťami. Takáto požiadavka by mohla mať ad absurdum za následok, že neodkladné opatrenie s preventívnym účinkom nemožno dosiahnuť." „V tejto fáze konania a za situácie keď je budúca exekúcia bezprostredne a nenapraviteľné ohrozená úkonmi Žalovaného, nie je možné akceptovať neprimerane vysoké nároky, aké na rozhodnutie a jeho odôvodnenie kladie Žalovaný. Podľa názoru Žalobcu je v prípadoch bezprostredného a nezvratného ohrozenia budúcej exekúcie postačujúce aj s ohľadom na § 344 CSP (primerané použitie ustanovení), ak sa zabezpečovaný nárok javí príma facie ako opodstatnený, a to bez ohľadu na obranu Žalovaného. Osobitne v sporoch o neúčinnosť právnych úkonov, kde je potrebné dokazovať aj úmysel konajúcej osoby by bolo osvedčenie zabezpečovaného nároku Žalobcu nemožné.“
22. K tvrdeniu žalovaného, že nebola osvedčená obava z budúceho zmarenia exekúcie, nakoľko neboli vykonané žiadne úkony, dôsledkom ktorých by malo byť účelové zmenšenie jeho majetku, žalobca uviedol, že s nimi nesúhlasil. Obchodný zákonník spája so znížením základného imania povinnosť vyzvať veriteľov na prihlásenie pohľadávok a následne tieto pohľadávky uspokojiť alebo primerane zabezpečiť (§ 147 ods. 2 OBZ). Z uvedeného vyplýva, že samotný zákonodarca vníma zníženie základného imania ako riziko pre uspokojenie pohľadávok veriteľov a ukladá v tejto súvislosti exaktné povinnosti vo vzťahu k subjektu znižujúcemu základné imanie. Žalobca si svoje peňažné pohľadávky prihlásil na základe výzvy žalovaného zverejnenej v Obchodnom vestníku č. 61/2020 zo dňa 27.03.2020. Žalovaný neposkytol žalobcovi žiadne zabezpečenie v spojení s prihlásenou pohľadávkou a
ani pohľadávku neuspokojil. V bode (40) odvolania žalovaný uvádzal, že dôvodom zníženia základného imania bolo uvoľnenie finančných prostriedkov, zrejme s cieľom vyplatiť ich spoločníkovi. Takýmto spôsobom dochádza k znižovaniu likvidného majetku spoločnosti, čo je prirodzeným a aj objektívnym dôvodom pre vznik obavy zo zmarenia budúcej exekúcie, najmä ak zákonodarca takúto obavu priamo v § 147 ods. 2 Obchodného zákonníka prezumuje. Nič na tom nemenila ani formálna deklarácia žalovaného, že zmyslom zníženia základného imania nie je krátenie veriteľov a naďalej chce rozvíjať podnikateľskú činnosť. „Zriadenie záložného práva k majetku Žalovaného v prospech spriazneného subjektu a prevedenie vlastníckeho práva na spriaznený subjekt tak, ako to Žalobca preukázal vo svojom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nielen posilňuje subjektívne obavy zo zmarenia budúcej exekúcie, ale najmä ich objektivizuje. Za tejto situácie by aj „nestranný pozorovateľ" musel konštatovať, že bez ohľadu na formálne deklarácie Žalovaného, musí byť radikálne zníženie základného imania (zo sumy pôvodne 8.079.401 eur na sumu 200.000 eur) v spojení so zriadením záložného práva, a prevedením bonitného nehnuteľného majetku, vnímané ako objektívny dôvod pre obavu z budúceho zmarenia exekúcie.“
23. Žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že v predmetnej veci nebolo vykonané ani jedno pojednávanie, preto nie je možné očakávať, že okresný súd podrobne zdôvodní existenciu všetkých atribútov neúčinných úkonov (najmä vôľového charakteru, kde existujú len nepriame dôkazy), a že sa vyrovná so všetkými argumentmi a dôkazmi obsiahnutými v podaniach sporových strán. Pred nariadením zabezpečovacieho opatrenia sa žiadne formalizované dokazovanie nevykonáva a súd má priestor pre relatívne širokú voľnú úvahu založenú na tvrdeniach a dôkazoch nachádzajúcich sa v spise v čase vydania rozhodnutia. Absencia formalizovaného dokazovania vytvára zákonný priestor pre zrýchlené a čo do dokazovania a argumentácie výrazne zjednodušené konanie a rozhodnutie. V prípade nariadenia zabezpečovacieho opatrenia je rozhodujúca predovšetkým rýchlosť súdnej ochrany, ako aj to, aby nebola poskytnutá zjavne neopodstatnenému nároku, čo bolo v tomto prípade splnené a uvedené v odôvodnení rozhodnutia. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu potvrdil ako vecne správne.
24. K doručenému vyjadreniu žalobcu, žalovaný vo vyjadrení č.l. 624 a nasl. spisu uviedol, že žalobca skresľoval vyjadrenia žalovaného, pričom účelovo ignoroval podmienky nevyhnutné pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia vyplývajúce priamo z CSP. Žalobcom napádané právne úkony nespĺňajú predpoklady pre určenie ich neúčinnosti, dôsledkom čoho žalobca nemá voči žalovanému preukázanú existenciu peňažnej pohľadávky. Existencia žalobcom tvrdenej pohľadávky (jej dôvodnosť a trvanie) voči žalovanému je preto podľa žalovaného naďalej neistá, doteraz nebola žiadnym spôsobom hodnoverne preukázaná, a to bez ohľadu na tvrdenia žalobcu. „Žalovaný relevantným spôsobom spochybnil nárok Žalobcu uplatnený v Konaní, čo samo o sebe vylučuje možnosť nariadiť zabezpečovacie opatrenie z dôvodu absencie základného predpokladu pre postup podľa ust. § 343 CSP, tak ako to vyplýva z uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 3. 4. 2017, sp. zn. 4Cob/36/2017.“ Pokiaľ neexistuje peňažná pohľadávka, minimálne táto nie je v dostatočnej miere osvedčená, nie je možné vydať zabezpečovacie opatrenie, nakoľko nejestvuje právo, ktorému sa má takto poskytnúť ochrana. Ak teda protistrana relevantne spochybní existenciu peňažnej pohľadávky, tak ako to učinil žalovaný, nemožno hovoriť o osvedčení nároku. Platí, že pre vydanie zabezpečovacieho opatrenia má dokazovanie charakter tzv. osvedčenia. Ide o nevyhnutnosť preukázať vysokú pravdepodobnosť rozhodujúcich skutočností.
25. Vo vyjadrení žalovaný uviedol, že existenciu nároku žalobcu relevantným spôsobom spochybnil, a teda nie je dostatočne osvedčená. Zo žiadnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je zrejmé, aké skutočnosti mal okresný súd za rozhodujúce pre osvedčenie nároku žalobcu. Je pravdou, že v prípade uznesenia o nariadení zabezpečovacieho opatrenia je toto odôvodnenie jednoduchšie ako v prípade odôvodnenia vo veci samej, avšak aj v tomto prípade je nevyhnutné dosiahnuť istú kvalitu odôvodnenia, tak aby boli presvedčivo zdôvodnené rozhodujúce faktory vplývajúce na výrok rozhodnutia. Nie je zrejmé podľa žalovaného, na základe čoho mal okresný súd preukázanú existenciu uplatneného nároku, a tiež ani to, prečo bolo nevyhnutné zabezpečiť domnelý nárok žalobcu v takom rozsahu. Pokiaľ teda žalobca tvrdí, že okresný súd vykonal test proporcionality, ktorým mal dospieť k záveru o primeranosti zabezpečenia, toto tvrdenie je v príkrom rozpore s realitou, nakoľko napadnutým rozhodnutím bolo podľa žalovaného výrazným spôsobom zasiahnuté do jeho práv, a to v stave, keď ani nie je ustálená existencia žalobcom uplatneného nároku. Vo vyjadrení sa žalobca upol len na skutočnosti späté so znížením základného imania žalovaného, akúkoľvek ďalšiu argumentáciu
žalovaného vzťahujúcu sa k nesplneniu tohto predpokladu úplne odignoroval. Značná pozornosť je teda venovaná okolnostiam týkajúcim sa zníženia základného imania žalovaného, pričom žalobca „túto domnelú pohľadávku prihlásil u Žalovaného až v čase, keď bolo Okresným súdom vydané Uznesenie, teda v čase, keď už bolo zriadené záložné právo v prospech Žalobcu na majetok vo vlastníctve Žalovaného.“ Žalobca teda účelovo vyčkával s prihlásením údajnej pohľadávky, a to až do času, kým nebolo zriadené záložné právo prostredníctvom uznesenia. Následne po vydaní uznesenia, prihlásil svoju údajnú pohľadávku u žalovaného. Návrh na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia je datovaný na deň 2.5.2020, prihláška je datovaná na deň 11.6.2020, odoslaná bola až dňa 16.6.2020. Napadnuté uznesenie okresného súdu je zo dňa 2.6.2020. „Pri posudzovaní splnenia tohto predpokladu je potrebné mať na zreteli, že pokiaľ mal Žalobca možnosť zabezpečiť svoju pohľadávku postupom upraveným v ust. § 147 OBZ, jednoznačne absentovala a absentuje skutočná a bezprostredná obava z budúceho zmarenia exekúcie, nakoľko sa tieto navzájom vylučujú.“ Výzva žalovaného bola v súlade s § 147 OBZ zverejnená v Obchodnom vestníku dňa 27.3.2020, a teda v momente, keď žalobca podal návrh na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, nemohla podľa žalovaného existovať obava zo zmarenia exekúcie. Za účelom ochrany práv veriteľov pri znižovaní základného imania totiž Obchodný zákonník obsahuje osobitnú úpravu, o ktorej žalobca vedel a mal možnosť ju uplatniť už v čase podania návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia. Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave, v ktorom sa výslovne krajský súd vyjadril, že úvahy žalobcu o možných zámeroch žalovaného v súvislosti s účelom založenia jeho majetku samé o sebe nemôžu byť dôvodom na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia. Žalobca argumentuje tým, že aj „nestranný pozorovateľ“ by musel konštatovať, že konanie žalovaného je nutné vnímať ako dôvod pre obavu z ohrozenia exekúcie. Použijúc argumentáciu o „nestrannom pozorovateľovi", platí, že tento by si mal okrem iného v prvom rade všimnúť hrubý nepomer medzi rozsahom obmedzenia žalovaného a hodnotou údajnej pohľadávky žalobcu. Okrem toho nie je zrejmé, prečo žalobca vníma odplatný prevod nehnuteľností, za ktoré bola žalovanému poskytnutá protihodnota, za úkon ohrozujúci prípadnú exekúciu. „Žalobca žiadal zriadiť záložné právo na všetky nehnuteľnosti vo vlastníctve Žalovaného, čo je v príkrom rozpore s hodnotou údajného nároku Žalobcu uplatneného v konaní.“ Okresný súd absolútne poprel zásadu primeranosti zásahov do majetkových pomerov, pretože nerešpektoval zásadu proporcionality, čím vznikol celkom zjavný nepomer medzi hodnotou zabezpečovanej domnelej pohľadávky a hodnotou majetku postihnutého zabezpečovacím opatrením. „Skutočnosť, že tento hrubý nepomer je v posudzovanej veci zrejmý, nezmení ani formálne deklarovanie údajnej primeranosti zásahu Okresným súdom v Uznesení.“ Ak by sa žalovaný stotožnil s tvrdeniami žalobcu, znamenalo by to, že strohé konštatovanie okresného súdu o splnení všetkých zákonných predpokladov pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia je dostatočné (bez akéhokoľvek odôvodnenia), zodpovedá zákonným požiadavkám a je v súlade s právom na spravodlivý proces. „Akceptujúc argumentáciu Žalobcu, odôvodnenie rozhodnutia o nariadení neodkladného opatrenia predstavuje len jeho akúsi nadbytočnú časť, ktorá musí byť formálne prítomná, avšak bez akýchkoľvek požiadaviek na jeho kvalitatívnu úroveň. Z uvedeného je zrejmé, že Žalobcovo poňatie potreby odôvodniť Uznesenie je mylné“. Uzneseniu okresného súdu podľa žalovaného chýba dostatočne individualizované odôvodnenie. Podľa žalovaného absentuje súhrn konkrétnych relevantných a osvedčených skutočností a úvah umožňujúcich preskúmať v odvolacom konaní záver o splnení zákonných predpokladov pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia. Okresný súd podľa žalovaného nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
26. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Okresný súd považoval nárok žalobcu za osvedčený v potrebnom rozsahu pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia. Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd vykonal implicitný test proporcionality, pričom zistil, že nárok je osvedčený v rozsahu primeranom obsahu a účelu zabezpečovacieho opatrenia a najmä miere ohrozenia budúcej exekúcie, ktorú je nutné hodnotiť ako mimoriadne vysokú. „Vzhľadom na uvedené špecifické okolnosti je súd povinný vždy dôsledne vyhodnotiť, či je návrh z objektívneho hľadiska presvedčivý, a či reálne došlo k osvedčeniu všetkých skutočností, ktorými je nariadenie neodkladného opatrenia v konkrétnom prípade podmienené. Navrhovateľa však nemožno zaťažovať procesnými povinnosťami, ktoré nie je spôsobilý splniť z objektívnych dôvodov. Najmä pri neodkladných opatreniach, ktorými majú byť obmedzené určité dispozičné úkony, nemôže súd v tomto štádiu procesu vyžadovať dôsledné preukázanie úmyslu osoby, proti ktorej má neodkladné opatrenie smerovať. Úmysel, ako bezprostredný vnútorný vzťah osoby k určitému právnemu následku, je za daných okolností osvedčiteľný iba vo výnimočných prípadoch a s nepomernými ťažkosťami. Takáto požiadavka by mohla mať ad absurdum za následok, že neodkladné opatrenie s preventívnym účinkom nemožno dosiahnuť." V tejto fáze konania a za situácie, keď
je budúca exekúcia bezprostredne a nenapraviteľne ohrozená úkonmi žalovaného, nie je možné akceptovať neprimerane vysoké nároky, aké na rozhodnutie a jeho odôvodnenie kladie žalovaný. Podľa žalobcu je v prípadoch bezprostredného a nezvratného ohrozenia budúcej exekúcie postačujúce aj s ohľadom na § 344 CSP (primerané použitie ustanovení), ak sa zabezpečovaný nárok javí prima facie ako opodstatnený, a to bez ohľadu na obranu žalovaného. Osobitne v sporoch o neúčinnosť právnych úkonov, kde je potrebné dokazovať aj úmysel konajúcej osoby by bolo nemožné osvedčiť zabezpečovaný nárok takým spôsobom a v takom rozsahu, ako to požaduje žalovaný. Pokiaľ žalovaný poukázal opätovne na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Cob/36/2017 zo dňa 03.04.2017, tak žalobca uviedol, že pre rozhodovanie odvolacieho súdu nemá ojedinelé a nikde nepublikované rozhodnutie iného krajského súdu žiadnu normatívnu relevanciu a ani záväznosť, dokonca by naň nemal v rámci rozhodovacej činnosti ani odkazovať. V zmysle čl. 2 ods. 2 CSP má normatívnu relevanciu len ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít.
27. Žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že pokiaľ žalovaný poukazoval na účelové konanie žalobcu a tiež na to, že jeho pohľadávka bola dostatočným spôsobom zabezpečená jej prihlásením v zmysle § 147 Obchodného zákonníka, tak s uvedenými tvrdeniami nie je možné súhlasiť. Obchodný zákonník spája so znížením základného imania povinnosť vyzvať veriteľov na prihlásenie pohľadávok a následne tieto pohľadávky uspokojiť alebo primerane zabezpečiť (§ 147 ods. 2 Obchodného zákonníka). Z uvedeného vyplýva, že samotný zákonodarca vníma zníženie základného imania ako riziko pre uspokojenie pohľadávok veriteľov a ukladá v tejto súvislosti exaktné povinnosti vo vzťahu k subjektu znižujúcemu základné imanie. Žalovaný neposkytol žalobcovi žiadne zabezpečenie v spojení s prihlásenou pohľadávkou a ani pohľadávku neuspokojil. Samotné prihlásenie pohľadávky podľa § 147 Obchodného zákonníka neposkytuje žalobcovi žiadne zabezpečenie. „Tvrdenia Žalovaného o „účelovom vyčkávaní" sú fabuláciou, nemôžu nič zmeniť na skutočnosti, že Žalovaný prihlásenú pohľadávku ani nezabezpečil a ani neuhradil, teda konal v rozpore s ust. § 147 Obchodného zákonníka. Žalobca v tomto konaní ako aj v ostatných konaniach vždy postupoval tak, aby si splnil zákonné povinnosti a využil všetky právne prostriedky na ochranu a vymáhanie majetkových práv podliehajúcich konkurzu, čo je zároveň jediný Žalobcom sledovaný účel.“ Ak žalovaný poukázal na nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, pričom k týmto výhradám žalovaného už žalobca predložil vyjadrenie v podaní zo dňa 21.09.2020, tak opätovne poukázal na skutočnosť, že v predmetnej veci nebolo vykonané ani jedno pojednávanie, preto nie je možné očakávať, že okresný súd podrobne zdôvodní existenciu všetkých atribútov neúčinných úkonov (najmä vôľového charakteru, kde existujú len nepriame dôkazy), a že sa vyrovná so všetkými argumentmi a dôkazmi obsiahnutými v podaniach sporových strán.
28. Vyjadrenie žalobcu bolo doručené žalovanému, ktorý sa k momentu rozhodovania odvolacieho súdu už nevyjadril (doručenka č.l. 642 spisu).
29. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom bez nariadenia pojednávania vec prejednal v medziach odvolacích dôvodov žalovaného podľa § 379, § 380 ods. 1 CSP, § 329 ods. 2 CSP a napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
30. Podľa § 379 CSP v spojení s § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
31. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
32. Podľa § 343 ods. 1 CSP, zabezpečovacím opatrením môže súd zriadiť záložné právo na veciach, právach alebo na iných majetkových hodnotách dlžníka na zabezpečenie peňažnej pohľadávky veriteľa, ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.
33. Podľa § 344 CSP, ustanovenia o neodkladnom opatrení sa použijú primerane aj na zabezpečovacie opatrenie.
34. Podľa § 324 ods. 1 CSP, pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie.
35. Podľa § 325 ods. 1 CSP, neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.
36. Podľa § 326 ods. 1 CSP, v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa popri náležitostiach žaloby podľa § 132 uvedie opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana, a musí byť z neho zrejmé, akého neodkladného opatrenia sa navrhovateľ domáha.
37. Podľa § 329 ods. 2 CSP, pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie.
38. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
39. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
40. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený skutkový stav veci v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalovaným. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku uznesenia okresného súdu, ktorým návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia vyhovel a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozhodnutia okresným súdom, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 1, 2 CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie závery napadnutého rozhodnutia okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom uznesení okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
41. Odvolací súd k inštitútu zabezpečovacieho opatrenia vo všeobecnosti uvádza, že v zmysle § 343 ods. 1 CSP je možné zabezpečovacie opatrenie nariadiť na zabezpečenie peňažnej pohľadávky veriteľa v prípade, ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. V zmysle § 344 CSP v spojení s § 326 ods. 1 CSP je ten, kto požaduje nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, povinný opísať rozhodujúce skutočnosti odôvodňujúce obavu, že exekúcia bude ohrozená a zároveň je povinný opísať skutočnosti hodnoverne osvedčujúce dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana. Z týchto zákonných ustanovení plynie, že nielen k dátumu konania a rozhodovania okresným súdom, ale aj k dátumu rozhodovania krajským súdom ako súdom odvolacím je daná požiadavka splnenia podmienok, za ktorých môže dôjsť k nariadeniu zabezpečovacieho opatrenia. Týmito podmienkami sú: 1/ hodnoverné opísanie skutočností odôvodňujúcich dôvodnosť a trvanie nároku (peňažnej pohľadávky veriteľa), 2/ uvedenie skutočností, ktoré odôvodňujú obavu, že exekúcia bude ohrozená. Vzhľadom k potrebe kumulatívneho splnenia obidvoch týchto podmienok je možné návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia vyhovieť len vtedy, ak sú tieto podmienky naplnené súčasne.
42. Za aplikácie § 379, § 380 ods. 1 CSP, krajský súd posudzoval napadnuté uznesenie okresného súdu a v ňom vyjadrené závery a zhodnotenia len v rozsahu a medziach odvolacích dôvodov žalovaného, a to len tých, ktoré mali charakter kvalifikovaného odvolacieho dôvodu. Čo nebolo predmetom odvolania žalovaného, t.j. čo žalovaný v odvolaní nenamietal, sa zákonite potom ani nemohlo stať predmetom konania a posudzovania krajským súdom ako súdom odvolacím.
43. Odvolací súd k dôvodom svojho rozhodnutia považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého,
odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.
44. Za účelom posúdenia odvolacích dôvodov žalovaného sa krajský súd v potrebnom rozsahu oboznámil so spisovým materiálom. Žalovaný v odvolaní namietal, že „Okresný súd však žiadnym spôsobom nezdôvodnil, ktoré z listín, resp. ktoré skutočnosti ho priviedli k záveru o osvedčení existencie Žalobcovho nároku, len stroho konštatoval, že k tomu došlo. Nie je preto zrejmé, čo považoval za rozhodujúce a ako sa vysporiadal s prostriedkami procesnej obrany a procesného útoku, ktoré v Konaní uplatnil Žalovaný. Okresný súd vydal Uznesenie za situácie, keď podľa názoru Žalovaného nebol v Konaní doposiaľ preukázaný taký stav, na základe ktorého by bolo možné dospieť k presvedčeniu, že nárok Žalobcu je daný, t. j. nebol dosiahnutý stav reálne predpokladajúci, že k vydaniu exekučného titulu dôjde. Návrh Žalobcu je možné v tomto štádiu Konania označiť minimálne za predčasný.“ V súvislosti s touto argumentáciou žalovaného sa odvolací súd oboznámil s rozhodnutím okresného súdu, z ktorého vyplýva, že okresný súd dospel k záveru, že žalobca v ňom podanom rozsahu potrebnom pre rozhodnutie o nariadení zabezpečovacieho opatrenia v dostatočnom rozsahu, osvedčil existenciu peňažnej pohľadávky voči žalovanému a že vzhľadom na doposiaľ v konaní preukázané skutočnosti a z predložených listín konštatuje, že žalovaný sa vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku, žalovanej sume javí ako zodpovednostný subjekt. Predbežne teda bolo možné podľa okresného súdu usúdiť, že úkony žalovaného s úpadcom, ktorých neúčinnosti sa žalobca žalobou domáha, možno považovať za neúčinné, preto dôvodnosť a trvanie žalovaného nároku teda boli pre účel rozhodnutia o nariadení zabezpečovacieho opatrenia dostatočne osvedčené. V súvislosti s týmito závermi odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6M Cdo 5/2012, z ktorého vyplýva, že „Medzi osvedčením a dokázaním nejakej skutočnosti je rozdiel, ktorý odlišuje mieru zisťovania skutkového stavu pri vydávaní uznesenia o predbežnom opatrení a rozsudku. Dokazovanie pred rozhodnutím o návrhu na predbežné opatrenie nie je dokazovaním v rozsahu vyžadovanom v základnom konaní. To je pojmovo vylúčené. Osvedčovanie na rozdiel od dokazovania znamená, že súd prostredníctvom označených dôkazov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti dôležité pre rozhodnutie o návrhu na predbežné opatrenie.“ Práve pre štádium konania o nariadenie zabezpečovacieho opatrenia zákonná úprava nevyžaduje preukazovanie nároku, keďže je postačujúce osvedčiť dôvodnosť tohto nároku, k čomu v spojení s § 326 ods. 1 CSP v štádiu konania, rozhodovania o nariadenom zabezpečovacom opatrení zo strany žalobcu, došlo. Pri osvedčovaní nároku nie je potrebné dbať na formálne požiadavky, inak platné pre dokazovanie, vrátane požiadavky, aby sa druhá strana sporu mohla vyjadriť k obsahu listín, ovplyvňujúcich úsudok súdu o splnení predpokladov pre nariadenie predbežného opatrenia (mutatis mutandis uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13. decembra 2012, sp. zn. 5 Obdo 33/2012) a tiež je potrebné pripomenúť, že ide o dočasné opatrenie, ktorého trvanie je obmedzené, ktoré môže byť na návrh zrušené a zabezpečovacím opatrením nie je prejudikovaný konečný výsledok sporu, ale ide o prostriedok, ktorým sa zabezpečuje, aby konečné rozhodnutie mohlo mať vôbec reálny význam. Samotný nárok nemusí byť teda preukázaný nepochybne, keďže tieto zásady sa neuplatňujú v celej šírke, ale s dôrazom na rýchlosť ochrany práv a spoľahlivosť tvrdení navrhovateľa na úrovni osvedčenia (spravdepodobnenia) skutočností, ktoré sú rozhodujúce pre záver o potrebe a nevyhnutnosti nariadenia zabezpečovacieho opatrenia.
45. Žalobca žalobou uplatnil nárok na to, aby okresný súd rozhodol tak, že „Súd určuje, že (a) Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 02.09.2014, uzatvorená medzi Úpadcom a žalovaným, ktorej predmetom bolo postúpenie peňažných pohľadávok v celkovej sume 846.014,40 € z titulu ceny (dodávky) elektrickej energie, ktoré boli vyfakturované dlžníkovi PBPT Holding, a.s., so sídlom Dolné Rudiny 2, 010 01 Žilina, IČO : 45 260 702 faktúrou č. 9201401660 zo dňa 31.08.2014, splatnou dňa 30.09.2014; (b) Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 16.09.2014, uzatvorená medzi Úpadcom a žalovaným, ktorej predmetom bolo postúpenie peňažných pohľadávok v celkovej sume 769.104 € z titulu ceny (dodávky) elektrickej energie, ktoré boli vyfaktúrované dlžníkovi PBPT Holding, a.s., so sídlom Dolné Rudiny 2, 010 01 Žilina, IČO : 45 260 702 faktúrou č. 9201401576 zo dňa 20.08.2014, splatnou dňa 19.09.2014; v spojení s (c) Dohodou o vzájomnom započítaní záväzkov a pohľadávok zo dňa 16.09.2014, uzatvorená medzi Úpadcom a žalovaným, ktorej predmetom bolo započítame pohľadávok Úpadcu podľa dokladov (faktúr) č. 14010076, č. F201400945, č. F201400946 spolu vo výške 935.195,40 € a pohľadávok žalovaného podľa dokladu č. 14OZ047 vo výške 846.014,40€ a v spojení s (d) Jednostranným započítaním žalovaného zo dňa 19.09.2014, ktorého predmetom bolo započítanie pohľadávky Úpadcu voči žalovanému podľa dokladu (faktúry) číslo 920141576 vo výške
769.104 €, oproti pohľadávke žalovaného voči Úpadcovi podľa dokladu (faktúry) číslo 14010075 spolu vo výške 767.088 €, sú právne úkony neúčinné voči veriteľom Úpadcu. Žalovaný je povinný vydať do všeobecnej podstaty Úpadcu peňažnú náhradu spolu vo výške 1.615.118,40 €, a to do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia“. Zvýrazňuje odvolací súd, že v prejednávanej veci osvedčenosť nároku žalobcu a z toho vyplývajúcej peňažnej pohľadávky žalobcu voči žalovanému je konštatovaná len pre štádium konania o nariadenom zabezpečovacom opatrení. Primeranosť stupňa osvedčenia nároku žalobcu zodpovedá doloženým dokladom a tvrdeniam žalobcu, ktoré pre účely nariadenia zabezpečovacieho opatrenia tvrdenia žalovaného a ním doposiaľ označené dôkazy nespochybnili do takej miery, aby pre účely nariadenia zabezpečovacieho opatrenia, k momentu rozhodovania odvolacím súdom bolo možné konštatovanie okresného súdu o osvedčení nároku vyhodnotiť ako nesprávne. Vzhľadom na úpravu v § 387 ods. 2 CSP, a tiež vyššie uvedené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, poukazuje odvolací súd v rovine osvedčenia nároku žalobcu pre účely nariadenia zabezpečovacieho opatrenia na skutočnosti uvádzané žalobcom v žalobe, k nej pripojené listinné dôkazy ako i na jeho vyjadrenia, ktoré boli reakciou na argumentáciu žalovaného a tiež nemožno opomenúť jeho ďalšie procesné návrhy v rovine dokazovania (napr. čl. 83 nasl. spisu), ktoré podľa odvolacieho súdu v tomto štádiu konania vo vzťahu k argumentácii v rovine procesnej obrany žalovaného uplatnenej v ním podaných vyjadreniach, spolu s ním dokladanými dôkazmi, predstavovali dostatočný základ pre záver v rozumnej a logickej úvahe, že pre stotožnenie sa odvolacieho súdu, s tvrdením žalovaného o nepreukázaní osvedčenia nároku, nebol odvolaním žalovaného vytvorený priestor. Podľa odvolacieho súdu predstavujú tvrdenia žalobcu, ním doteraz splnená dôkazná povinnosť (posudzovaná len v miere osvedčenia), za takú mieru osvedčenia nároku žalobcu, avšak výlučne pre účely nariadenia zabezpečovacieho opatrenia, keď práve vzhľadom na zákonné podmienky nariadenia zabezpečovacieho opatrenia, nie je namieste iné konštatovanie než osvedčenie, ak pre (ne)preukázanie nároku žalobcu, teda konečné rozhodnutie vo veci samej je potrebné riadne a rozsiahle dokazovanie, ktoré však vzhľadom na charakter ochrany, o ktorú žiadal žalobca vo forme zabezpečovacieho opatrenia, výrazne presahuje potrebu (len)osvedčenia nároku. Ak by za tohto vyššie ozrejmeného stavu v prejednávanej veci, len v situácii spochybnenia nároku žalobcu žalovaným, mal za rozhodujúce tvrdenia žalovaného „že v prípade relevantného spochybnenia výšky pohľadávky zo strany žalovaného, ktoré má byť predmetom konania vo veci samej, toto samo o sebe spochybňuje osvedčenie existencie pohľadávky, ako jedného z predpokladov na vydanie zabezpečovacieho opatrenia“, tak v okolnostiach prejednávanej veci nebol priestor na stotožnenie sa so žalovaným, a to vzhľadom na závery konštatované v tomto rozhodnutí odvolacieho súdu, najmä v tomto odseku. Pri tomto závere odvolací súd zohľadnil celý obsah spisového materiálu, dôvody uvádzané tak žalobcom ako i žalovaným v ich vyjadreniach v spojitosti s nimi predkladanými dôkazmi. Je zrejmé, že žalovaný vo svojej argumentácii vychádzal primárne z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 3.4. 2017, sp.zn. 4Cob/36/2017. Len pre úplnosť krajský súd dodáva, že pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní poukazoval na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 3.4.2017, sp.zn. 4Cob/36/2017, tak pre iné konajúce súdy nie sú záväzné (§ 193 CSP, § 391 ods. 2 CSP a § 455 CSP) rozhodnutia (iného) odvolacieho súdu (Krajský súd v Bratislave) v inej veci. Napriek tomuto konštatovaniu odvolací súd uvádza, že sa s týmto rozhodnutím dôsledne oboznámil, avšak vzhľadom na rozdielnosť charakteru uplatnených nárokov, na to nadväzujúcich procesných obrán, rozsah plnenia dôkazných povinností sporovými stranami, potom nemohol odvolací súd v tejto prejednávanej veci, závery Krajského súdu Bratislave vo veci sp.zn. 4Cob/36/2017 (napriek tomu, že si ich žalovaný osvojil), vyhodnotiť ako také, ktoré by mohli mať vplyv na záver v rovine osvedčenia nároku žalobcu v tejto veci, a to z dôvodov už uvedených vyššie.
46. K námietke, že okresný súd svojím postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva, krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veľkom senáte občianskoprávneho kolégia sp. zn. 1 V Cdo 2/2017 zo dňa 19. apríla 2017, ktorého závery si osvojil a následne aplikoval v prejednávanej veci, podľa ktorého teda ...„pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (R 129/1999, 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom
sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ nemôže byť ani časť rozhodnutia (jeho odôvodnenie), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013). Podľa právneho názoru veľkého senátu treba pojem „procesný postup“ súdu vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016“. Z uvedeného preto konaním okresného súdu, ak vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinami pripojenými k návrhu spôsobom potrebným pre posúdenie návrhu, s prihliadnutím aj na skutočnosti v návrhu, ako i celý obsah spisového materiálu, včítane argumentácie žalovaného, nebolo možné konštatovať, že išlo o nesprávny postup.
47. K námietke nesprávneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) krajský súd uvádza, že ani tento odvolací dôvod nebol relevantný. Je nepochybné v zmysle § 326 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 344 CSP, že v rámci podaného návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia pri opísaní skutočností, ktoré majú osvedčiť dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť súdna ochrana, musí byť z týchto skutočností zrejmé, aké zabezpečovacie opatrenie veriteľ (navrhovateľ) žiada zriadiť, že tieto sa osvedčujú najmä listinami, ktoré veriteľ (navrhovateľ) musí k návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia pripojiť, pokiaľ sa na ne odvoláva. Pre zákonom vyžadované podmienky, ktoré majú byť splnené v prípade podaného návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, sa osvedčuje existencia zákonných podmienok pre vyhovenie návrhu spôsobom, že v intenzite tomu zodpovedajúcej sa vykonáva dokazovanie súdom v rovine posúdenia osvedčenosti, resp. neosvedčenosti zákonných podmienok potrebných k rozhodovaniu o podanom návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia. Práve v tejto požadovanej intenzite a miere, tak ako objasnil odvolací súd aj vyššie, postupoval okresný súd pri spôsobe vykonávaného dokazovania, pre účely rozhodnutia o (ne)nariadení zabezpečovacieho opatrenia. Po vykonanom oboznámení následne dospel k záveru, že žalobca osvedčil zákonom vyžadované podmienky pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, keď doloženými tvrdeniami a listinami osvedčil existenciu svojho nároku-peňažnej pohľadávky, ako i osvedčenie obavy, že exekúcia bude ohrozená, t.j. mal za splnené predpoklady pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, s ktorým záverom sa odvolací súd stotožnil ako s vecne správnym.
48. Krajský súd k otázke (ne)primeranosti zásahu požadovaného žalobcom formou zriadenia záložného práva vo všeobecnosti uvádza, že cieľom zabezpečovacieho opatrenia je posilnenie postavenia veriteľa zriadením záložného práva na majetok dlžníka na zabezpečenie jeho peňažnej pohľadávky. V tomto smere je práve zabezpečovacie opatrenie opatrením, ktoré v menšom rozsahu zasahuje do vlastníckych práv žalovaného tým, že žalovanému nezabraňuje v uplatňovaní jej vlastníckych práv, napr. formou uloženia zákazu nakladať s dotknutými hnuteľnými či nehnuteľnými vecami, ale zabezpečuje budúci možný výkon rozhodnutia miernejšou formou zásahu vo forme zriadenia záložného práva. Základnou charakteristikou zabezpečovacieho opatrenia ako inštitútu procesného práva je naplnenie úlohy zabezpečovacieho prostriedku pre rýchle a pružné riešenie situácie, ktoré neznesie odklad. Za účelom dosiahnutia účelu zabezpečovacieho opatrenia, preto nie je priestor na požiadavku, aby v konaní boli predkladané doklady týkajúce sa ocenenia nehnuteľností, na ktorých žalobca žiada zriadiť záložné právo. Krajský súd v tomto smere primerane poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo 322/95, v zmysle ktorého ...„nariadeniu predbežného opatrenia nebráni, ak žalobca k návrhu na predbežné opatrenie nepredloží ocenenie nehnuteľnosti, ktorá má byť predbežným opatrením postihnutá“. Vo vzťahu k posúdeniu proporcionality s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu, nielenže rozvíja argumentáciu okresného súdu v tejto rovine, ale zároveň aj zodpovedá na odvolací dôvod žalovaného v rovine proporcionality, že túto videl i odvolací súd zachovanú, nielen tak ako uviedol okresný súd, ale i z dôvodov vyplývajúcich z listinných dôkazov, teda z výpisov z listov vlastníctva na nehnuteľnosti, špecifikované vo výroku napadnutého uznesenia okresného súdu, a to k momentu rozhodovania okresného súdu, že na každej z predmetných nehnuteľností už viazli minimálne dve záložné práva, ktoré skutočnosti mali nepochybne vplyv na výšku hodnoty týchto nehnuteľností. Uvedené skutočnosti však nenašli premietnutie v odvolaní žalovaného vo vzťahu k namietanej proporcionalite, pričom tieto skutočnosti boli žalovanému nepochybne známe. Vzhľadom na uvedené skutočnosti v tejto rovine, sa potom odvolací súd nemohol stotožniť so žalovaným, že rozhodnutie okresného súdu poprelo zásadu primeranosti zásahov do majetkových pomerov, a že došlo k zjavnému nepomeru medzi hodnotou „domnelej pohľadávky a hodnotou majetku postihnutého zapezpečovacím opatrením.“ Aj s prihliadnutím na výšku peňažnej pohľadávky žalobcu je krajský súd názoru, že medzi pohľadávkou žalobcu, ktorej uspokojenie budúcim výkonom súdneho rozhodnutia
môže byť ohrozené a predmetnými nehnuteľnosťami, na ktorých má byť zriadené záložné právo, nie je výrazný nepomer. Z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 741/2017 zo dňa 20. decembra 2017 vyplýva, že „Všeobecný súd zabezpečovacím opatrením dočasne a predbežne upravuje pomery strán sporu, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania takéhoto opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje (mm IV. ÚS 257/2010)“, ktoré postuláty boli okresným súdom napriek námietkam žalovaného dodržané.
49. Krajský súd vo vzťahu k naplneniu zákonom vyžadovanej kumulatívnej podmienky osvedčenia obavy z ohrozenia budúceho možného výkonu súdneho rozhodnutia uvádza, že pre naplnenie tejto zákonnej požiadavky je nevyhnutné, aby zo strany žalobcu boli osvedčené konkrétne skutočnosti, ktoré by preukazovali jeho obavu, že zo strany žalovaného dôjde k takému nakladaniu s jeho majetkom, ktoré by mohlo mať za následok zmarenie možnosti žalobcu uspokojiť svoju pohľadávku. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že zabezpečovacie opatrenie ako inštitút procesného práva plní predovšetkým úlohu rýchleho a pružného riešenia situácie, ktorá neznesie odklad. Pre osvedčenie tvrdenej obavy ohľadom hroziacej ujmy je potrebné zo strany žalobcu uviesť také konkrétne správanie žalovaného, výsledkom ktorého je alebo môže byť poškodenie záujmov žalobcu. Naliehavosť pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia je daná, prípadne osvedčená takým konkrétnym správaním a konaním žalovaného, ktoré je zamerané na realizáciu úkonov bezprostredne a priamo spôsobujúcich negatívny zásah do práva, ktorému žalobca žiada priznať ochranu. Žalobca podľa záveru krajského súdu, ktorý je v zhode so záverom súdu prvej inštancie, reálnosť (naliehavosť) tejto obavy osvedčil. Žalovaný v odvolaní namietal, že „Žalobca neosvedčil existenciu obavy z budúceho zmarenia exekúcie v zmysle ust. § 343 ods. (1) CSP. Uvedené možno tvrdiť s ohľadom na fakt, že Návrh nebol osvedčený takými dôkazmi, z ktorých by vyplývalo úmyselné konanie Žalovaného smerujúce k zbavovaniu sa jeho majetku na úkor Žalobcu - ako jeho prípadného budúceho veriteľa.“, „Okresný súd vykonal zásah zabezpečením pohľadávky, ktorá ani nebola riadne prihlásená Žalobcom, a to bez skúmania splnenia podmienok vyplývajúcich z ust. § 147 ods. (1) a (2) OBZ, v dôsledku čoho neprípustné a nadbytočné vstupoval do kompetencie Okresného súdu Trnava ako registrového súdu.“, „V súlade s ust. § 217 ods. (1) CSP je pre uznesenie rozhodujúci stav v čase jeho vydania. Je zrejmé, že v čase vydania Uznesenia (ani v čase podania tohto odvolania) ešte nebol zavŕšený zákonom predpokladaný proces znižovania základného imania a Okresný súd Trnava nerozhodol o zápise jeho zníženia, pričom až tento zápis má konštitutívne účinky.“ V prípade rozhodovania o odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, nie je možné vylúčiť, aby odvolateľ dodatočne v odvolacom konaní uplatnil prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré nepoužil v konaní pred súdom prvej inštancie. Pre odvolacie konanie vo vzťahu k rozhodovaniu krajského súdu ako súdu odvolacieho, je však relevantná úprava § 329 ods. 2 CSP, z ktorej vyplýva osobitné procesné pravidlo, podľa ktorého je pre rozhodnutie relevantný stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie. Toto ustanovenie má význam pre vyvolané odvolacie konanie, kedy aj pre krajský súd, rozhodujúci o podanom odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o návrhu na nariadenie neodkladného či zabezpečovacieho opatrenia, je relevantný stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd nemôže rozhodnutie založiť na skutočnostiach, ktoré nastali až po vydaní napadnutého uznesenia. Okresný súd ustálil, že „Žalobca poukázal na kroky, ktoré žalovaný učinil, a to začal proces na zníženie základného imania (Obchodný vestník č. 35/2020 a č. 61/2020), zaťažovanie nehnuteľností vo vlastníctve žalovaného v prospech spoločnosti JÁSZ-PLASZTIK kft (vklad podľa predložených LV povolený dňa 16.03.2020 č. V XXX/XXXX), resp. prevod niektorých nehnuteľností pôvodne patriacich žalovanému na inú personálne prepojenú obchodnú spoločnosť - nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX k.ú. F. K., tvoriace priemyselný areál (pozemky o celkovej výmere 57.541 m2 a stavby ako napr. výrobná hala, podniková predajňa, sklad a penzión) na spoločnosť SKH plastic, spol. s r.o., Matuškovo 913, Matuškovo, IČO: 45 284 954. Správanie sa žalovaného súd vyhodnotil ako hrozbu, že by exekúcia v tejto veci mohla byť skutočne ohrozená. Súd poukazuje na to, že pre potreby posudzovania obavy z ohrozenia exekúcie podľa názoru súdu nemusí ísť vždy nevyhnutne o priame zbavovanie sa vlastného majetku, pričom k zbavovaniu sa majetku žalovaného čiastočne aj došlo.“ Po vykonaní odvolacieho prieskumu v rozsahu odvolacej argumentácie žalobcu s prihliadnutím na § 329 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje, že nebol priestor na odklon od záverov okresného súdu ani v tejto rovine. Odvolací súd mal za to, že okresný súd prijal vecne správne závery, a to vzhľadom na skutočnosti, ktoré vyplývali z obsahu spisového materiálu, ako i z hodnotenia správania sporových strán, ich tvrdení, nimi produkovaných listinných dôkazov, s dôrazom nielen na sled samotných posudzovaných udalostí, ktoré boli predmetom jeho posúdenia.
50. V odvolaní žalovaný namietal, že „Uvoľnenie finančných prostriedkov pri znížení základného imania žiadnym spôsobom nesmeruje k obmedzeniu alebo ukončeniu podnikateľskej činnosti. Zmyslom zníženia základného imania nie je krátenie veriteľov. Spoločníci Žalovaného majú záujem naďalej rozvíjať jeho podnikateľskú činnosť v oblasti, v ktorej Žalovaný vykonáva svoju činnosť a aj naďalej ju plánuje vykonávať (najmä rozvoj automobilového priemyslu v Nitre a blízkom okolí).“ Vo vzťahu k tomuto odvolaciemu dôvodu sa odvolací súd oboznámil so Zápisnicou zo zasadnutia mimoriadneho valného zhromaždenia konaného dňa 10.02.2020 (čl. 521 a nasl. spisu) a konštatuje, že z jej časti 2. Rozhodnutie o znížení základného imania Spoločnosti vyplýva aj: „schvaľuje sa zníženie základného imania Spoločnosti z pôvodnej sumy vo výške 8.079.401,00 EUR o sumu peňažného vkladu spoločníka: J.. O. B. do základného imania spoločnosti vo výške 1.969.850,00 EUR z pôvodnej sumy vo výške 2.019.580,00 EUR na novú sumu základného imania Spoločnosti vo výške 50.000,00 EUR, J.. V. V. do základného imania spoločnosti vo výške 1.969.850,00 EUR z pôvodnej sumy vo výške 2.019.580,00 EUR na novú sumu základného imania Spoločnosti vo výške 50.000,00 EUR, JÁSZ- PLASZTIK kft do základného imania spoločnosti vo výške 3.939.701,00 EUR z pôvodnej sumy vo výške 4.039.701,00 EUR na novú sumu základného imania Spoločnosti vo výške 100.000,00 EUR, na sumu základného imania Spoločnosti vo výške 200.000,00 EUR. Peňažný vklad, o ktorého hodnotu bude základné imanie Spoločnosti znížené, bude použitý na vrátenie spoločníkom Spoločnosti“ (č.l. 522 spisu). Na tom istom mimoriadnom zasadnutí valného zhromaždenia dňa 10.02.2020 bol udelený v zmysle bodu 3. súhlas so zriadením záložného práva na hnuteľný a nehnuteľný majetok spoločnosti, podnik spoločnosti, pohľadávky spoločnosti a iný majetok spoločnosti v rozsahu a v akom tvorí prílohu tejto zápisnice (odvolací súd konštatuje, že táto priložená do spisu už nebola). Zo zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam (čl. 528 spisu) vyplýva, z časti Preambula, že „Dňa 15.1.2020 schválilo valné zhromaždenie Záložcu ako obchodnej spoločnosti, že zisk, ktorý vznikol za obdobia obchodného roka 2018 a predchádzajúcich a bol v zmysle a záveroch zápisníc (minulých) z mimoriadneho valného zhromaždenia už rozdelený, avšak doposiaľ nebol vyplatený, bude v príslušnej výške poukázaný spoločníkovi spoločnosti - JÁSZ-PLASTIK kft ako Záložnému veriteľovi najneskôr dňa 31.3.2024 (ďalej ako „Deň splatnosti“)“. Žalovaným však žiadna zápisnica zo dňa 15.01.2020 z valného zhromaždenia predložená nebola. Žalovaným v odvolacom konaní bola predložená Zápisnica zo zasadnutia mimoriadneho valného zhromaždenia dňa 22.1.2020 vyplýva, že Uznesením č. 2 „Rozhoduje sa, že zisk, ktorý vznikol za obdobia obchodného roka 2018 a predchádzajúcich a bol v zmysle a záveroch zápisníc (minulých) z mimoriadneho valného zhromaždenia už rozdelený, avšak doposiaľ nebol vyplatený, bude v príslušnej výške poukázaný spoločníkovi spoločnosti - JÁSZ- PLASZTIK kft najneskôr v Deň splatnosti („Deň splatnosti“ predstavuje deň 31.3.2024)“. Ani tieto listiny predložené žalovaným podľa odvolacieho súdu presvedčivo nepreukazovali tvrdenia žalovaného v odvolaní a nevytvárali priestor na odklon od záverov okresného súdu konštatovaných v odseku 17., 18. napadnutého uznesenia. Ak aj žalovaný predložil v odvolacom konaní Oznámenie o zahájení územného konania o umiestnení stavby zo dňa 6.4.2020, tak toto oznámenie bez ďalšieho predsa neznamená vyvrátenie záverov okresného súdu v odseku 17., 18. napadnutého uznesenia, keďže nevysvetľuje správanie žalovaného uvádzané žalobcom v návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia a samotné oznámenie neozrejmuje majetkové pomery žalovaného do takej miery, ktorá by sama osebe bola spôsobilá vyvrátiť závery okresného súdu v odsekoch 17., 18. napadnutého uznesenia. Vo vzťahu k predaju majetku a argumentácií v bode 53, 54, 55 odvolania žalovaný zdôraznil, že „Je veľmi prekvapivé, že Okresný súd bez posúdenia akýchkoľvek ďalších okolností, posúdil uzatvorenie kúpnej zmluvy, ktorá je odplatnou scudzovacou zmluvou, za zbavovanie sa majetku. Už len samotný fakt, že sa jedná o kúpnu zmluvu, vylučuje akékoľvek zbavovanie sa majetku. Žalovaný predsa nadobudol za prevedené nehnuteľnosti protihodnotu“, odvolací súd uvádza, že súhlasí s tým, že kúpna zmluva je scudzovacou zmluvou, avšak je potrebné zároveň uviesť, že ak už došlo k samotnému predaju nehnuteľností a získaniu kúpnej ceny z titulu tohto predaja, tak práve forma peňažných prostriedkov je pre žalobcu ťažšie postihnuteľná, resp. ťažšie dosiahnuteľná pre zabezpečenie možného výkonu súdneho rozhodnutia. 51. Vo vzťahu ku skutočnostiam uvádzaným žalovaným síce v odvolacom konaní, avšak v štádiu po podaní odvolania, teda až v jeho vyjadreniach, keď tieto jeho tvrdenia a dôkazy, boli dátumovo viazané výlučne (ich vznik, ako i skutočnosti v nich uvádzané) na čas po rozhodnutí okresného súdu, odvolací súd uvádza, že nebolo možné na ne prihliadať v zmysle úpravy § 329 ods. 2 CSP. V Čl. 2 CSP, a to práve vo vymedzení základných princípov tohto článku je formulovaný princíp právnej istoty, ako stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom môže každý legitímne očakávať, že jeho spor bude spravodlivo rozhodnutý. Potom práve z dôvodov právnej istoty (Čl. 2 CSP) odvolací súd vychádzal i z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
zo 6.9.2018, sp. zn. II. ÚS 202/2018 (zdroj a analytická právna veta: ustavnysud.sk, spracovanie: najpravo.sk), v zmysle ktorého „...V konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, resp. zabezpečovacieho opatrenia, v ktorom strana konania, proti ktorej návrh smeruje, nemá možnosť zaujať stanovisko k návrhu pred rozhodnutím prvostupňového súdu, taký postup odvolacieho súdu, ktorým sa tento odmietne zaoberať odvolacou argumentáciou dotknutej strany konania a ňou predloženými listinnými dôkazmi s poukazom na to, že pre zabezpečovacie opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania prvostupňového uznesenia, treba považovať za popretie podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“, pričom z odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavného súdu je zrejmé, že tento citovaný záver sa vzťahoval výlučne na posudzovanie skutočností, ktoré vznikli v časovom úseku pred napadnutým rozhodnutím okresného súdu. Odvolací súd potom i tieto skutočnosti viedli ku konštatovaniu, že nebola možná aplikácia záverov rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 202/2018, a to na skutočnosti, ktoré sa dátumovo viazali na čas po rozhodnutí okresného súdu, pretože v okolnostiach prejednávanej veci, pre zabezpečovacie opatrenie bol rozhodujúci stav v čase vydania prvoinštančného uznesenia, ktorý postup potom nemožno považovať za popretie podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. 52. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že žalovaný netvrdil, že by mu nariadením zabezpečovacieho opatrenia nastali obmedzenia v rovine výkonu jeho predmetu činnosti, prípadne jeho podnikateľskej činnosti. V danom prípade preto bolo možné usúdiť, že nariadené zabezpečovacie opatrenie nad primeranú mieru, teda nad rámec nutnosti zabezpečenia pohľadávky žalobcu nezasahuje do práv žalovaného. Nebolo osvedčené obmedzenie výkonu podnikateľskej činnosti žalovaného, v súvislosti s nariadeným zabezpečovacím opatrením. 53. V súvislosti s odvolacou argumentáciou, považuje odvolací súd za podstatné zvýrazniť závery, ktoré vyplývajú z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Obo 144/97 zverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod R 20/1998 a z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 741/2017, z ktorého vyplýva, že ústavný súd považoval za potrebné poukázať na relevantné časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorých sa uvádza: „45. Zabezpečovacie opatrenie je novým inštitútom civilného sporového procesu, ktorý má posilniť istotu veriteľa, že v prípade úspechu v konaní si bude môcť svoju judikovanú pohľadávku voči dlžníkovi uspokojiť výkonom tohto záložného práva ... Z charakteru zabezpečovacieho opatrenia zároveň vyplýva, že pred jeho nariadením nemusí súd zisťovať všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia a pri ich zisťovaní nemusí byť vždy dodržaný formálny postup stanovený pre dokazovanie. Je však nutné, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti potrebné pre záver o potrebe jeho nariadenia. Žalobcom navrhované zabezpečovacie opatrenie sleduje zaistenie budúcej exekúcie voči žalovanému. Okrem existencie nároku musí však žalobca osvedčiť i to, že bez nariadenia zabezpečovacieho opatrenia by bola prípadná budúca exekúcia voči žalovanému ohrozená, pričom obava, že exekúcia bude ohrozená, musí byť reálna a musí hroziť bezprostredne. Dôvodom pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia môžu byť len skutočnosti, ktoré opodstatňujú obavu, že by prípadný výkon rozhodnutia mohol byť ohrozený“, „Medzi skutočnosti, ktoré osvedčujú, že výkon rozhodnutia by bol ohrozený je predovšetkým také konanie žalovaného, ktorého dôsledkom je znižovanie hodnoty jeho majetku, ktorý možno výkonom exekúcie postihnúť alebo iné konanie, ktoré podstatnou mierou nepriaznivo ovplyvňuje jeho majetkové pomery (z rozhodnutia NS SR sp.zn. 5Obo 144/97; zverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. R 20/1998)“, „Pred nariadením zabezpečovacieho opatrenia súd musí vždy zvážiť, či zásah do práv dotknutej strany je primeraný žalobcom osvedčenému porušeniu jeho práv a právom chránených záujmov (zásada tzv. primeranosti zásahu). Pokiaľ ide o majetok, na ktorý sa má vzťahovať zabezpečovacie opatrenie, musí súd zohľadniť uvedenú zásadu primeranosti zásahov do majetkových pomerov dlžníka, a to aj vo vzťahu k pohľadávke, na zabezpečenie ktorej súd zriaďuje zabezpečovacie opatrenie. Z hľadiska rozsahu zabezpečenia tak nesmie vzniknúť zjavný nepomer. Súd by mal aj v tomto prípade rešpektovať zásadu a požiadavku proporcionality“. Odvolací súd len primerane a podporne poukazuje i na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Obo 144/97, v zmysle ktorého medzi skutočnosti, ktoré osvedčujú, že výkon rozhodnutia by bol ohrozený, patrí predovšetkým také konanie žalovaného, ktorého dôsledkom je znižovanie hodnoty jeho majetku, ktorý možno výkonom exekúcie postihnúť alebo iné konanie, ktoré podstatnou mierou nepriaznivo ovplyvňuje jeho majetkové pomery. Je zrejmé, že žalobcom navrhované zabezpečovacie opatrenie sleduje zaistenie prípadnej exekúcie proti žalovanému. Okrem existencie nároku však žalobca musí osvedčiť i to, že bez nariadenia zabezpečovacieho opatrenia by bola prípadná budúca exekúcia voči žalovanému ohrozená, pričom obava, že exekúcia bude ohrozená, musí byť reálna a musí hroziť
bezprostredne. Dôvodom pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia môžu byť len skutočnosti, ktoré opodstatňujú obavu, že by prípadný výkon rozhodnutia mohol byť ohrozený. Po vykonaní odvolacieho prieskumu mal odvolací súd za to, že tieto postuláty vyjadrené tak v rozhodnutí ústavného súdu ako aj najvyššieho súdu boli v rozhodnutí okresného súdu dodržané.
54. Vo vzťahu ku svojmu rozhodnutiu odvolací súd pre komplexnosť posúdenia považuje uviesť aj to, že obmedzenie dispozičného oprávnenia zabezpečovacím opatrením nie je možné považovať za prípad núteného obmedzenia vlastníckeho práva, na ktoré sa vzťahuje čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a nie je ani zásahom do Ústavou SR chráneného práva podnikať. Obmedzenie vlastníckeho práva vo forme záložného práva je len predbežnou sankciou za pravdepodobné porušenie inej právnej povinnosti, pričom rozhodovanie o zabezpečovacom opatrení je súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Nariadenie zabezpečovacieho opatrenia nie je na ujmu práva strany sporu na súdnu ochranu konečným rozhodnutím vo veci samej, pretože strana sporu má právo navrhnúť zrušenie tohto zabezpečovacieho opatrenia. Zabezpečovacie opatrenie je pritom opatrením dočasným a nie je ním prejudikovaný konečný výsledok sporu, ale sa ním len zabezpečuje to, aby konečné rozhodnutie mohlo mať vôbec reálny význam.
55. Preskúmaním napadnutého uznesenia odvolací súd nezistil, že by jeho odôvodnenie nezodpovedalo vyššie uvedenej právnej úprave. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa záverov zjednocujúceho Stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 2/2016 „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa nedotkli podstaty a zmyslu vyššie uvedeného stanoviska; vzhľadom na to treba toto stanovisko považovať za aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po uvedenom dni (uznesenie Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 V Cdo/2/2017 z 19. apríla 2017). Uvedené primerane platí aj pre odvolacie konanie.
56. V prejednávanej veci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nedáva podklad pre uplatnenie druhej vety Stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Niet pochýb, že len skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia súdu nie je podľa predstáv strán sporu, sama o sebe nezakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Niet pochýb ani o tom, že len subjektívny názor strán sporu o nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia nezakladá nesprávny procesný postup súdu, ktorým by bolo znemožnené strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, avšak to až do toho momentu, kým namietaný postup súdu nedosiahne takú intenzitu, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces.
57. Po vykonaní odvolacieho prieskumu odvolací súd konštatuje, že k takej žalovaným namietanej vade procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorá by predstavovala naplnenie § 365 ods. 1 písm. d) CSP, ale ani podľa § 365 ods. 1 písm. b) nedošlo. Odvolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (k tomu pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higius c. Francúzsko z 19. februára 1998) [pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 z 26.11.2012]. Uvedené kritériá pre dostatočné odôvodnenie napadnuté rozhodnutia okresného súdu splnilo. K tomuto záveru dospel odvolací súd po jeho preskúmaní, keď z napadnutého rozhodnutia bolo zrejmé, že súd prvej inštancie sa dostatočne vyjadril k skutkovým a právnym otázkam relevantným pre rozhodnutie o spore. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ktoré dôkazy vykonal, ktoré nevykonal a prečo, ako vykonané dôkazy zhodnotil a v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné je aj odôvodnenie týkajúce sa právneho posúdenia veci, keďže z odôvodnenia uznesenia je zrejmé, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný zistený skutkový stav a podľa akej právnej normy bola vec posúdená. V tomto smere je dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, právnych noriem, ale z odôvodnenia napadnutého uznesenia dostatočne vyplýva, akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované a ako sa premietli do samotného rozhodnutia súdu prvej inštancie (pozri III. ÚS 119/03). To, že sa odvolateľ nestotožnil so skutkovým a právnym hodnotením veci a samotným meritórnym rozhodnutím súdu prvej inštancie o spore, bez ďalšieho netvorí vadu procesného postupu. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (sporovej strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
58. Vzhľadom na výsledky odvolacieho konania s poukazom na vyššie uvedené odvolací súd uvádza, že v danom prípade nejde o nepreskúmateľné súdne rozhodnutie, ale o rozhodnutie, s ktorého závermi, a to tak skutkovými ako aj právnymi, sa odvolateľ nestotožňuje. Polemizovanie - nespokojnosť odvolateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym posúdením sporu súdom prvej inštancie, pokiaľ sú dostatočne dodržané zákonné limity preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP), nezakladá dôvodnosť odvolania.
59. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený a osvedčený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie odvolateľom tvrdených skutočností, pričom podľa odvolacieho súdu dospel súd prvej inštancie k správnym osvedčeným skutkovým zisteniam, zdieľa i jeho právny záver, v zmysle ktorého návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia vyhovel, keď vec správne právne posúdil, s poukazom na § 387 ods. 1, 2 CSP. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, pretože súd prvej inštancie správne skúmal splnenie podmienok pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia a správne dospel k záveru, že tieto v danom prípade sú splnené, čo aj správne odôvodnil.
60. O trovách odvolacieho konania krajský súd nerozhodoval, keďže konanie o návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia je súčasťou konania vo veci samej. O týchto trovách bude rozhodnuté v rámci rozhodnutia o náhrade trov konania v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, v rámci ktorého rozhodnutia budú zohľadnené aj trovy konania spojené s návrhom na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.