Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/2/2021

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: Kongregácia sestier premonštrátok, Slovenská provincia so sídlom Pavla Jantauscha 665/13, so sídlom Vrbové, IČO: 00 586 714, zast, Prosman a Pavlovič advokátska kancelária s. r. o., so sídlom Hlavná 31, Trnava, IČO: 36 865 281, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Slovenským pozemkovým fondom, so sídlom Búdková 36, Bratislava, IČO: 17 335 345, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 28. augusta 2020 č. k. -70 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku týkajúcom sa náhrady trov konania m e n í tak, že žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobca je vlastníkom podielu na nehnuteľnostiach o veľkosti 1/6 z celku nachádzajúcich sa v okrese Topoľčany, obec I., k. ú. I., evidované na LV č. XXX ako pozemok, parc. reg. „C" č. 497/1 záhrada o výmere 390 m2, pozemok, parc. reg. „C" č. 497/2 záhrada o výmere 624 m2, podielu na nehnuteľnostiach o veľkosti 1/1 z celku, nachádzajúcich sa v okrese Topoľčany, obec I., k. ú. I., evidované na LV č. XXX ako pozemok, parc. reg. „E" č. 329/4 orná pôda o výmere 4485 m2, pozemok, parc. reg. „E" č. 444/43 orná pôda o výmere 3837 m2, pozemok, parc. reg. „E" č. 596/4 orná pôda o výmere 5746 m2, pozemok, parc. reg. „E" č. 604/7 orná pôda o výmere 6034 m2, pozemok, parc. reg. „E" č.606/16 orná pôda o výmere 5867 m2, podielu na nehnuteľnostiach o veľkosti 3/16 z celku, nachádzajúcich sa v okrese Topoľčany, obec I., k. ú. I., evidované na LV č. XXX ako pozemok, parc. reg. „E" č. 161/1 orná pôda o výmere 101 m2, pozemok, parc. reg. „E" č. 194/2 orná pôda o výmere 683 m2, pozemok, parc. reg. „E" č. 247 orná pôda o výmere 1913 m2, pozemok, parc. reg. „E" č. 301 orná pôda o výmere 1198 m2, pozemok, parc. reg. „E" č. 350 orná pôda o výmere 562 m2, pozemok, parc. reg. „E" č. 558 orná pôda o výmere 3327 m2, podielu na nehnuteľnostiach o veľkosti 13/1728 z celku, nachádzajúcich sa v okrese Topoľčany, obec I., k. ú. I., evidované na LV č. XXX ako pozemok, parc. reg. „C" č. 270 vodná plocha o výmere 1007 m2, pozemok parc. reg. „E" č.269 trvalý trávny porast o výmere 55403 m2, pozemok parc. reg. „E" č. 271 trvalý trávny porast o výmere 32924 m2, podielu na nehnuteľnostiach o veľkosti 65/288 z celku, nachádzajúcich sa v okrese Topoľčany, obec G. K., k. ú. G. K., evidované na LV č. XXX ako pozemok, parc. reg. „E" č. 201/1 o orná pôda o výmere 219 m2, pozemok, parc. reg. „E" č. 201/2 o orná pôda o výmere 4863 m2, pozemok, parc. reg. „E" č. 245 orná pôda o výmere 4503m2, pozemok, parc. reg. „E" č. 246 orná pôda o výmere 1722 m2, pozemok, parc. reg. „E" č. 288 orná pôda o výmere 2575 m2, pozemok, parc. reg. „E" č. 319 orná pôda o výmere 5186 m2, pozemok, parc. reg. „E" č. 345/1 orná pôda o výmere 243 m2, pozemok, parc. reg. „E" č. 345/2 orná pôda o výmere 30 m2, podielu na nehnuteľnostiach o veľkosti 1/1 z celku, nachádzajúcich sa v okrese Topoľčany, obec G. K., k.ú. G. K., evidované na LV č. XXX ako pozemok, parc. reg. „E" č. 422/26 orná pôda o výmere 5597 m2, pozemok, parc. reg. „E"

č. 434/6 orná pôda o výmere 5755 m2. Súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami , , , , , , , , , , , a a na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu na vydanie dedičstva vo forme určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam je podaná dôvodne, a preto jej vyhovel. V priebehu konania žalobca pôvodnú žalobu na vydanie nehnuteľností zmenil tak, že sa domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, eventuálne vydania týchto nehnuteľností, a keďže výsledky dovtedajšieho konania mohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe, tak súd pripustil zmenu žaloby v zmysle a zároveň skúmal prípustnosť takejto žaloby podľa , keďže žalobca sa domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam z dôvodu ochrany oprávneného dediča podľa . Keďže predmetom vydania dedičstva boli nehnuteľnosti, tak žalobu je možné formulovať ako žalobu na určenie vlastníctva, resp. spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam tak, aby rozhodnutie súdu bolo podkladom na zápis do katastra nehnuteľností a žalobca naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva nemusel preukazovať, pretože ako oprávnený dedič je aktívne legitimovaný na podanie takejto žaloby a tento jeho nárok má oporu v hmotnom práve. Z uvedených dôvodov súd žalobu na určenie vlastníckeho práva považoval za prípustnú a ďalej skúmal dôvodnosť nároku žalobcu ako oprávneného dediča. Z obsahu dedičského spisu, ako aj z predložených dokladov súd zistil, že poručiteľka S. X. dňa 08. 07. 1993 vlastnou rukou spísala závet, ktorým celý svoj majetok a všetky majetkové práva, ktoré jej budú ku dňu smrti patriť, odkázala žalobcovi s tým, že tento závet obsahuje deň, mesiac a rok, kedy bol podpísaný a zároveň je podpísaný vlastnou rukou poručiteľky. Závet je prísne formálny jednostranný právny úkon poručiteľa, ktorým osobne a v predpísanej forme robí dispozíciu so svojim majetkom pre prípad svojej smrti. Závet musí byť platným ako právny úkon ( a nasl. ) a musí spĺňať aj ďalšie náležitosti ( a nasl. ), ktoré sú stanovené práve preto, že ide o dispozíciu pre prípad smrti. Sprísnené požiadavky sú odôvodnené preto, že prípadné nejasnosti už nebude možné po smrti poručiteľa odstrániť a zistiť tak jeho skutočný úmysel. Pre všetky druhy závetu je preto spoločná požiadavka písomnej formy a uvedenie dňa, mesiaca a roka, kedy bol podpísaný. Všetky zákonné náležitosti musí závet spĺňať najneskôr k okamžiku smrti poručiteľa. Pre platnosť vlastnoručného (holografného) závetu ( ) sa vyžaduje po formálnej stránke, aby ho napísal priamo poručiteľ a to písaným písmom, ktoré je prejavom jeho osobnosti vyplývajúcej z jeho rukopisu. Môže ísť preto o akúkoľvek abecedu, aj o použitie tlačeného písma, nesmie však ísť o mechanické znaky alebo o použitie mechanických písacích pomôcok (holografné aj alografné) a písmo musí byť čitateľné. Nevyhnutnou podmienkou platnosti závetu je podpis, ktorý musí dostatočne identifikovať pisateľa a musí obsahovať dátum, kedy bol podpísaný. Požiadavka uvedená v ustanovení teda znamená, že deň, mesiac a rok, kedy bol závet podpísaný, platí tak pre závet napísaný vlastnou rukou poručiteľa, ako aj zriadený v inej forme za účasti svedkov alebo vo forme notárskej zápisnice (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 29. 11. 2011 a obdobne aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 24. 09. 2019). Vychádzajúc z citovaných stanovísk súdov, ako aj komentára k ustanoveniu a z predložených dokladov mal súd za preukázané, že vlastnoručný závet poručiteľky S. X., spísaný dňa 08. 07. 1993, je platným závetom, pretože obsahuje náležitosti uvedené v a je podpísaný vlastnou rukou poručiteľky, pričom tento je možné považovať za platný právny úkon aj z hľadiska ustanovení a nasl. . V tomto závete poručiteľka jednoznačným a nespochybniteľným spôsobom vyjadrila svoju poslednú vôľu ohľadom jej majetku, ktorým bude disponovať ku dňu svojej smrti s tým, že tento odkázala žalobcovi. Žalovaný síce vo svojom vyjadrení k žalobe spochybnil pravosť podpisu poručiteľky z dôvodu, že na predloženom závete absentuje osvedčenie pravosti jej podpisu, avšak zákon nevyžaduje, aby vlastnoručný závet obsahoval úradné overenie podpisu závetcu, pričom musí byť nespochybniteľné, že závet spísal závetca a musí obsahovať zákonom predpísané náležitosti. Námietka žalovaného ohľadom absencie osvedčenia pravosti podpisu poručiteľky vo forme úradného overenia je preto právne irelevantná, a pokiaľ ide o ďalšie námietky týkajúce sa toho, či tento závet skutočne spísala poručiteľka vlastnou rukou, tak pochybnosti žalovaného boli vyvrátené žalobcom predloženými písomnosťami patriacimi poručiteľke, ktoré boli nespochybniteľne spísané jej vlastnou rukou a opatrené vlastnoručným podpisom a po porovnaní týchto písomností s predmetným závetom poručiteľky je podľa názoru súdu nesporné, že závet zo dňa 08. 07. 1993 spísala poručiteľka vlastnou rukou. Uvedenú skutočnosť nespochybnil ani žalovaný na pojednávaní a z toho dôvodu ani nenavrhoval znalecké dokazovanie znalcom z odboru písmoznalectva a jeho záporné stanovisko k žalobe vyplývalo len z toho, že o nehnuteľnostiach už bolo raz rozhodnuté. Keďže v dedičskom konaní po poručiteľke S. X. bola zistená existencia závetu zo dňa 20. 03. 1996 spísaného vo forme notárskej zápisnice a po skončení dedičského konania bol zistený ďalší závet spísaný vlastnou rukou poručiteľky dňa 08. 07.

1993, tak súd sa pri rozhodovaní o žalobe žalobcu musel vysporiadať aj s otázkou existencie dvoch závetov. Z ustanovenia vyplýva, že závet sa zrušuje neskorším platným závetom, pokiaľ popri ňom nemôže obstáť alebo odvolaním závetu. Poručiteľ môže doterajší závet (teda závet zo dňa 08. 07. 1993) zrušiť tým, že zriadi nový závet, ktorý sa svojim obsahom odlišuje od doterajšieho závetu tak, že niet pochýb o tom, že poručiteľ pre prípad smrti naložil so svojim majetkom inak. Podľa názoru súdu však z obsahu oboch zistených závetov vyplýva, že tieto môžu obstáť popri sebe a spísaním závetu vo forme notárskej zápisnice dňa 20. 03. 1996 sa nezrušil predchádzajúci závet poručiteľky spísaný vlastnoručne dňa 08. 07. 1993, nakoľko týmto závetom poručiteľka všetky majetkové práva a celý svoj majetok odkázala žalobcovi a v ďalšom závete odkázala O. T. a Z. T. už iba konkrétne nehnuteľnosti špecifikované v závete, pričom v čase smrti poručiteľka týmito nehnuteľnosťami už ani nedisponovala. Okrem toho v závete zo dňa 20. 03. 1996 vyslovene poručiteľka zdôraznila, že už zriadila jeden závet (závet zo dňa 08. 07. 1993) a tento závet (zo dňa 20. 03. 1996) sa týka len nehnuteľností v kat. úz. I. v ňom špecifikovaných a na ostatný majetok platí pôvodný závet. Z uvedeného vyplýva, že oba závety sú platnými právnymi úkonmi, ktoré môžu obstáť popri sebe, keď prvým závetom poručiteľka celý majetok odkázala žalobcovi a druhým závetom časť z tohto majetku odkázala fyzickým osobám (v čase svojej smrti touto časťou majetku už ani nedisponovala) a vyslovene v druhom závete uviedla, že na ostatný majetok platí pôvodný závet. Žalobca teda smrťou poručiteľky nadobudol jej majetok, s ktorým ku dňu svojej smrti disponovala a to na základe platného závetu vlastnoručne spísaného poručiteľkou dňa 08. 07. 1993, a keďže až po prejednaní dedičstva po poručiteľke bola zistená existencia platného závetu zo dňa 08. 07. 1993, podľa ktorého oprávneným dedičom nehnuteľností špecifikovaných vo výrokovej časti tohto rozsudku je žalobca, tak žalobcovi ako oprávnenému dedičovi vzniklo právo na vydanie dedičstva podľa . Ochrana oprávneného dediča spočíva v tom, že tento sa môže proti nepravému dedičovi domáhať, aby mu vydal majetok, ktorý má z dedičstva. Oprávneným dedičom poručiteľa je ten, kto mal na základe dedenia zo zákona, zo závetu alebo z oboch dedičských titulov nadobudnúť dedičstvo namiesto toho, komu bolo potvrdené nadobudnutie dedičstva (odumrtí) súdom v konaní o dedičstve, hoci nebol platne vydedený a nedopustil sa konania, ktoré by založilo jeho dedičskú nespôsobilosť podľa ustanovenia a nebol účastníkom dedičského konania. Nepravým dedičom je ten, kto dedičstvo skutočne nadobudol na základe rozhodnutia súdu v konaní o dedičstve, hoci podľa dedičského práva ho nemal nadobudnúť vôbec alebo v takom rozsahu, v akom ho nadobudol. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam špecifikovaným vo výrokovej časti rozsudku je podaná dôvodne, keďže žalobca ako oprávnený dedič sa domáhal svojho práva na vydanie dedičstva podľa , a keďže ide o nehnuteľnosti, tak žalobu je možné formulovať ako žalobu na určenie vlastníctva, resp. spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam tak, aby rozhodnutie súdu bolo podkladom pre zápis do katastra nehnuteľností. V konaní bolo nesporne preukázané, že žalobca je oprávneným dedičom na základe závetu vlastnoručne spísaného poručiteľkou dňa 08. 07. 1993, pričom žalobca nebol účastníkom dedičského konania po poručiteľke a namiesto neho bolo potvrdené nadobudnutie dedičstva žalovanému. Súd preto vyhovel žalobe žalobcu na určenie vlastníckeho práva. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa tak, že žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech, nepriznal náhradu trov konania, i keď v zásade by mal nárok na náhradu trov konania podľa , ale podľa názoru súdu v tomto prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré výnimočne nie je možné priznať náhradu trov konania žalobcovi. Tieto dôvody spočívajú v skutočnosti, že žalovaný sa stal vlastníkom spoluvlastníckych podielov na nehnuteľnostiach na základe rozhodnutia v dedičskom konaní, v ktorom bola zistená existencia len jedného závetu a až po ukončení dedičského konania bol žalobcom objavený ďalší závet, ktorý svedčil v jeho prospech a záporné stanovisko žalovaného k výzve žalobcu na vydanie dedičstva vyplývalo len z toho, že žalobca mu síce predložil závet poručiteľky zo dňa 08. 07. 1993, ale bez ďalších písomností, na základe ktorých by si žalovaný mohol overiť, či poručiteľka závet vlastnoručne napísala a podpísala a tieto písomnosti boli žalobcom predložené až v priebehu súdneho konania po vyjadrení sa žalovaného k žalobe a po ich predložení už žalovaný platnosť rukou spísaného závetu poručiteľky nenamietal.

2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote vo výroku o náhrade trov konania (II.) odvolanie, v tejto časti považuje napadnuté rozhodnutie za nesprávne a nezákonné, nakoľko konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie žalobcovi nepriznal náhradu trov konania, hoci mal žalobca v konaní úspech a podľa ust. by mal mať nárok na náhradu trov konania. Podľa názoru súdu prvej inštancie však v tomto prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa podľa ust. , v dôsledku ktorých nie je možné žalobcovi priznať nárok na

náhradu trov konania. Žalobca sa žalobou zo dňa 10. 02. 2020 od žalovanej ako neoprávneného dediča domáhal vydania dedičstva po poručiteľke S. špecifikovaného vo výroku I. napadnutého rozhodnutia. V rámci dedičského konania po poručiteľke bol zistený závet spísaný formou notárskej zápisnice N 79/96, Nz 68/96, pričom v danom závete bolo poručiteľkou explicitne uvedené, že popri závete vo forme notárskej zápisnice spísala poručiteľka aj vlastnoručný závet zo dňa 08. 07. 1993. lPoručiteľka vo vlastnoručnom závete vyjadrila svoju poslednú vôľu, pričom jednoznačne a nespochybniteľne odkázala všetky svoje majetkové práva žalobcovi. Závet spísaný formou notárskej zápisnice sa týkal konkrétnych nehnuteľností špecifikovaných v závete, pričom poručiteľka zdôraznila, že dňa 08. 07. 1993 zriadila vlastnoručný závet, na ktorom naďalej trvá a ktorý zostáva naďalej v platnosti. S problematikou dvoch závetov sa súd v danom prípade vyporiadal a konštatoval, že oba závety sú platnými právnymi úkonmi, ktoré môžu obstáť popri sebe. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca je oprávneným dedičom na základe vlastnoručného závetu a žaloba na určenie vlastníckeho práva bola podaná dôvodne. V danom prípade sa teda žalobca dôvodne domáhal vydania dedičstva, pričom zo strany súdu mu bolo v celom rozsahu vyhovené. Žalobca mal záujem vyriešiť spor so žalovanou mimosúdne, o čom svedčí aj list zo dňa 09. 01. 2020, ktorým žalobca vyzval žalovanú na dobrovoľné vydanie dedičstva. Nakoľko mu zo strany žalovanej nebolo vyhovené a k dobrovoľnému vydaniu dedičstva zo strany žalovanej neprišlo, bol prinútený podať žalobu na vydanie dedičstva špecifikovaného vo výroku I. napadnutého rozhodnutia. Žalobca bol v konaní o vydanie dedičstva úspešný, čo podľa ust. znamená, že mu mal byť zo strany súdu priznaný nárok na náhradu trov konania, čo konštatoval aj súd. Žalobca bol v konaní úspešný, jednoznačným spôsobom preukázal, že je oprávneným dedičom po poručiteľke, o čom svedčí práve poručiteľkou vlastnoručne spísaný závet. Žalobca nebol účastníkom dedičského konania po poručiteľke a len z toho dôvodu bolo dedičstvo pridelené žalovanej, hoci v závete formou notárskej zápisnice poručiteľka výslovne zdôrazňovala existenciu vlastnoručne spísaného závetu. Akonáhle žalobca našiel vlastnoručne spísaný závet, kontaktoval žalovanú za účelom mimosúdneho riešenia veci. Domnieva sa, že súd prvej inštancie vo výroku II. vec nesprávne právne posúdil, keď určil, že žalobca nemá nárok na náhradu trov konania. Fakt, že žalobca sa o vlastnoručne spísanom závete dozvedel až po dedičskom konaní, v ktorom bola zistená existencia vlastnoručne spísaného závetu, nemôže byť na jeho ťarchu. Poručiteľkou spísaný závet žalobca našiel až po skončení dedičského konania a z toho dôvodu nepredložil závet skôr, čo však neznamená, že v čase ukončenia dedičského konania závet neexistoval. Poručiteľka spísala závet v roku 1993, a teda v čase dedičského konania bol žalobca oprávneným dedičom poručiteľkou zanechaných nehnuteľností bez ohľadu na skutočnosť, kedy žalobca závet objavil a predložil žalovanej. Tvrdenie súdu, že v čase dedičského konania bola zistená existencia len jedného závetu a až po ukončení dedičského konania bol žalobcom objavený ďalší závet, nepovažuje za dôvod hodný osobitného zreteľa, na základe ktorého by bolo možné uplatniť ustanovenie . Čo sa týka tvrdenia súdu prvej inštancie súvisiacej s predložením ďalších písomností, poukázal na skutočnosť, že žalovaný namietol iba absenciu osvedčenia pravosti podpisu na vlastnoručne spísanom závete, v dôsledku čoho nepovažoval závet za platný. Danú námietku vyvrátil ako aj žalobca, tak aj súd prvej inštancie, keď konštatovali, že pre vlastnoručný závet nie je potrebné, aby bol zriadený v prítomnosti svedkov a ani to, aby bol podpis závetcu úradne overený, a teda námietku žalovaného týkajúcu sa absencie osvedčenia pravosti podpisu bolo možné považovať za právne irelevantnú. Už samotný vlastnoručne spísaný závet spĺňal všetky zákonom požadované náležitosti a žalobca nepovažoval za nevyhnutné predkladať ďalšie písomnosti. Akonáhle bol žalobca vyzvaný k predloženiu ďalších písomností, bezodkladne ich súdu a žalovanému poskytol. Zo strany žalobcu nedochádzalo k žiadnym komplikáciám, ani k prejavom neochoty v súvislosti s predložením dodatočných písomností preukazujúcich pravosť vlastnoručne spísaného závetu. Rovnako aj v tomto prípade považuje odôvodnenie súdu súvisiace s predložením dodatočných písomností za nedostatočný a nesprávny, a teda nepovažuje ho za dôvod hodný osobitného zreteľa. Poukázal na nález ÚS SR sp. zn. . Argumentácia súdu prvej inštancie v súvislosti s nepriznaním nároku na náhradu trov konania žalobcovi je nepresvedčivá a nedostatočne odôvodnená, nakoľko súd prvej inštancie vo svojej argumentácií neposkytol žiadne výnimočné dôvody, na základe ktorých by bolo možné aplikovať ustanovenia . V danom prípade sa nejednalo o taký výnimočný prípad. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zmenil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. | E.3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že súd prvej inštancie videl dôvody hodné osobitného zreteľa v tom, že žalovaný sa stal vlastníkom predmetných nehnuteľností v dedičskom konaní, v ktorom bola zistená existencia len jedného závetu a až po ukončení dedičského konania bol žalobcom objavený ďalší závet. Uvedenou argumentáciou mal podľa názoru žalovaného súd na mysli

tú skutočnosť, že žalovaný sa stal vlastníkom spoluvlastníckych podielov k žalovaným nehnuteľnostiam v súlade s vtedy zisteným skutkovým stavom a podľa právnej úpravy. Nebolo teda jeho chybou, že muselo byť začaté súdne konanie o vydanie dedičstva. Ďalšou skutočnosťou pre rozhodnutie súdu o nepriznaní nároku na náhradu trov žalobcu bolo to, že žalobca písomnosti, na základe ktorých si mohol žalovaný overiť pravosť vlastnoručne spísaného závetu, predložil až po podaní žaloby. Aj keď podpis na takto spísanom závete nemusí byť notársky overený, žalovaný si musel pravosť závetu overiť na základe nejakých skutočností, ktorými bolo porovnanie závetu s inými vlastnoručne napísanými listinami poručiteľky. Až po takomto overení pravosti závetu, mohol žalovaný pristúpiť k vydaniu nehnuteľností. Z uvedeného dôvodu považuje dôvody uvedené súdom prvej inštancie za dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie žalobcovi nároku na náhradu trov konania. Rozsudok je správny a aj riadne odôvodnený.

4. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd ( - ďalej len ) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou - žalobcom, v neprospech ktorého bolo rozhodnutie vydané ( ) proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom podaného odvolania ( ) a dôvodmi odvolania ( ), viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby jeho zopakovania alebo doplnenia ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) a po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku týkajúcom sa náhrady trov konania je potrebné podľa zmeniť.

5. Z obsahu spisu vyplýva, že v prejednávanej veci sa žalobca podanou žalobou domáhal vydania v žalobe uvedených nehnuteľností. Na pojednávaní žalobca žalobu zmenil a domáhal sa určenia, že je vlastníkom spoluvlastníckych podielov na nehnuteľnostiach špecifikovaných v petite pôvodnej žaloby, pričom táto zmena žaloby bola pripustená. Napadnutým rozsudkom súd žalobe žalobcu vyhovel a určil, že je vlastníkom v rozsudku špecifikovaných nehnuteľností. O trovách konania rozhodol, že žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. V dôsledku odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania len výrok o trovách konania. Vo vyhovujúcom výroku vo veci samej je rozsudok súdu prvej inštancie už právoplatný.

6. Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

7. Podľa výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

8. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci. Len výnimočne nemusí súd úspešnej strane priznať náhradu trov konania, resp. neuložiť povinnosť neúspešnej strane nahradiť trovy konania úspešnej strane. Môže tak urobiť podľa a rozhodnúť tak, že žiadnej zo strán nepriznáva náhradu trov konania. Ide však o ustanovenie, ktoré z hľadiska náhrady trov konania predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie dopadá na tú stranu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Predpokladom jeho použitia je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak úspešnej strane. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať preto z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci a rozhodnutie musí byť aj náležite odôvodnené.

9. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je významným z hľadiska aplikácie nielen charakter konania alebo charakter procesnej situácie, ale i okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj strán v konaní, pričom je potrebné prihliadať k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán. Je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery oprávnenej strany. Vo všeobecnosti možno povedať, že vždy treba zvažovať okolnosti konkrétneho prípadu, a to nielen okolnosti spočívajúce vo veci, ale i okolnosti na strane účastníkov, a to nielen toho,

v koho prospech má byť toto ustanovenie použité, ale aj na strane toho, komu inak patriaci nárok nie je priznaný, či totiž možno od neho spravodlivo požadovať, aby trovy konania znášal bez nároku na ich náhradu, keď mal v konaní úspech.

10. Otázkou aplikácie ustanovenia sa zaoberal aj NS SR v rozhodnutí sp. zn. z 31. júla 2017, v ktorom uviedol, že zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie sa uplatní pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo zastavené, ak už vznikol procesnoprávny vzťah medzi súdom a oboma stranami sporu a medzi stranami sporu navzájom. V súvislosti s požiadavkou dovolateľky na nepriznanie náhrady trov dovolacieho konania protistrane aj pre dôvody hodné osobitného zreteľa dovolací súd poznamenal, že ustanovenie (predtým ods. l ) predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok ( ) a od zásady zodpovednosti za zavinenie ( ). Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Použitie tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri napr. R 34/1982). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , , či ), podľa ktorej nemožno považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, , či ), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR, ). Ustanovenie neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, ). Použitie neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná alebo, že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.

11. V predmetnej veci súd prvej inštancie, napriek úspechu žalobcu v konaní, rozhodol o trovách konania tak, že žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že v danej veci ide o dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré je v danej veci dôvodná aplikácia ustanovenia . Žalobca pred podaním žaloby vyzval žalovaného na vydanie predmetných nehnuteľností (výzva z č. l. 5-6), na čo žalovaný reagoval prípisom zo dňa 14. 01. 2020 (č. l. 13) tak, že nepristúpi k vydaniu dedičstva a to z dôvodu, že na podklade žalobcom zaslaných dokladov, teda najmä vlastnoručne napísaného závetu, nepovažuje bez ďalšieho za preukázaný nárok žalobcu. Aj keď sa žalovaný stal vlastníkom spoluvlastníckych podielov k žalovaným nehnuteľnostiam v súlade s vtedy zisteným skutkovým stavom a podľa právnej úpravy, po výzve žalobcu na vydanie predmetných nehnuteľností mohol žalobcu požiadať o doklady, ktoré žiadal následne v konaní, a tak si overiť pravosť vlastnoručne písaného závetu a dôvodnosť žaloby žalobcu. To, že tak nepostupoval a najskôr argumentoval absenciou osvedčenia pravosti podpisu poručiteľky a nemal za dostatočne preukázané, že tento bol písaný práve poručiteľkou S. X. (č. l. 41) a neskôr a aj po doručení písomností napísaných vlastnou rukou poručiteľky, ktoré boli žalovanému predložené, zotrval na svojom vyjadrení k žalobe, boli práve dôvodmi, pre ktoré bol následne neúspešný v tomto konaní. Podľa názoru odvolacieho súdu, vychádzajúc z takéhoto konania žalovaného nemožno v danej veci vidieť dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že žalobca napriek úspechu v konaní nemá nárok na náhradu trov konania. Z týchto dôvodov, keďže išlo o sporové konanie, odvolací súd

rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku týkajúcom sa trov konania podľa zmenil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

12. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa a a žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle ustanovenia po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).