Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_3Co-63-2020.pdf
PDF · 94.77 KB
Case nature
Subarea
3Co/63/2020
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Martina Barana a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobkýň: 1. Q. O., V.. H., J.. XX.X.XXXX, G. S. J. K. Č.. XXX, XXX XX S. J. K. M. X. D. Z., V.. H.Á., J.. XX.XX.XXXX, G. K. X, K. Ľ., XXX XXX K., právne zastúpené JUDr. Marta Konkoľová, advokátka, Advokátska kancelária so sídlom Jarmočná č. 79, 064 01 Stará Ľubovňa, proti žalovaným: 1. Z. H., J.. XX.X.XXXX, G. H. Č.. XXX, XXX XX S. J. K., X. S.. L. H., V.. Š., J.. X.X.XXXX, G. W.. Š. XX/XXXX, XXX XX N. Ľ., X. Š.W. L., V.. Š., J.. XX.X.XXXX, G. W.. Z. XXX, XXX XX N. Ľ., X. S. Š., J.. X.XX.XXXX, G. W.. X. S. X/XXX, XXX XX N. Ľ., X. S. S., V.. H., J.. XX.X.XXXX, G. XXX XX H. Č.. XXX, právne zastúpení JUDr. Viera Komanová, advokátka, Advokátska kancelária so sídlom 17. novembra 31, 064 01 Stará Ľubovňa, v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, o späťvzatí žaloby, o odvolaní žalobkýň proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 04.08.2020 č,k. 2C/21/2018 - 255, takto jednohlasne
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku II.
II. P r i z n á v a žalovaným v 1., 2., 3., 4. a v 5. rade vo vzťahu k žalobkyniam v 1. a v 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% s tým, že o výške trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, po právoplatnosti tohto uznesenia.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením rozhodol, cit.
„I. Súd konanie z a s t a v u j e.
II. Žalovaný v 1. rade, žalovaná v 2. rade, žalovaná v 3. rade, žalovaný v 4. rade a žalovaná v 5. rade m a j ú proti žalobkyniam v 1. a 2. rade n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.“.
2. Vec právne posúdil podľa ust. § 144, § 145, § 146 ods. 1, § 251, § 256, § 257, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
3. V odôvodnení súd okrem iného uviedol, že podaním zo dňa 03.08.2020 právna zástupkyňa žalobkýň zobrala v celom rozsahu žalobu späť, pričom späťvzatie žaloby odôvodnila vysokým vekom žalobkýň a ich neustálym zhoršovaním zdravotného stavu. Z tohto dôvodu žiadala, aby súd o trovách konania rozhodol s prihliadnutím na ust. § 257 Civilného sporového poriadku. Právna zástupkyňa žalovaných s návrhom žalobkýň na rozhodnutie o trovách konania nesúhlasila. Poukázala na to, že už v čase začatia konania žalobkyne neboli aktívne legitimované na podanie žaloby, a preto žaloba pokiaľ by nedošlo k jej späťvzatiu, bola zamietnutá. Už v čase udelenia plnej moci žalobkyne vedeli, že sú dôchodkyne, že ich fyzický vek je vysoký, napriek tomu udelili plnomocenstvo právnej zástupkyni, vyvolali spor, teda museli tento úkon realizovať s vedomím, že budú mať s touto vecou spojené náklady.
4. Súd prvej inštancie skonštatoval, že v prejednávanej veci neexistuje ani jeden z aspektov výnimočného ust. § 257 CSP na základe ktorého, by súd výnimočne žalovaným, ktorí nezavinili zastavenie konania, nárok na náhradu trov konania nepriznal vo vzťahu k žalobkyniam, ktoré jeho zastavenie zavinili. Žalobkyne už v čase podania žaloby (v roku 2018) boli osobami vo vyššom dôchodkovom veku, pričom vyšší dôchodkový vek, či zdravotný stav sám o sebe bez uvedenia, resp. bez preukázania iných okolností nie je dôvodom pre aplikáciu ust. § 257 CSP. Žalobkyne sa svojho práva domáhali na súde prostredníctvom kvalifikovaného zastúpenia právnym zástupcom aj napriek tomu, že pokiaľ by súd pristúpil k meritórnemu prejednaniu veci dospel by k záveru, že žalobkyne nie sú v spore aktívne legitimované, keďže nemali dedičskú spôsobilosť, t.j. nemali spôsobilosť na dedičské práva a povinnosti v okamihu smrti poručiteľa S. H., zomrelého XX.XX.XXXX. V zmysle platných právnych predpisov, v čase smrti poručiteľa, žalobkyne ako netere poručiteľa nepatrili medzi zákonných dedičov, a preto žalobkyniam nesvedčilo nimi uplatnené právo (nárok), respektíve si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. V súvislosti so sociálnym aspektom súd uviedol, že majetkové pomery žalobkýň, ktoré sú v dôchodkovom veku, sú veľmi obmedzené, na druhej strane ich sociálny aspekt neprevyšuje okolnosti vedúce k súdnemu uplatneniu nárokov a ich postoj v konaní. Žalobkyne už v čase podania žaloby si museli byť vedomé dôsledkov a následkov uplatneného nároku na súde, a to aj v podobe znášania trov konania protistrán pre prípad neúspechu alebo zapríčinenia zastavenia konania.
5. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, keďže žalovaní procesne nezavinili zastavenie konania a nárok na náhradu trov konania si uplatnili, a súd nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by výnimočne aplikoval ust. § 257 CSP, rozhodol o trovách konania postupom podľa § 256 ods. 1 CSP tak, že žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu vo vzťahu k žalobkyniam, ktoré zastavenie konania zapríčinili. Výšku trov konania žalovaných určí vyšší súdny úradník po právoplatnosti tohto uznesenia samostatným uznesením.
6. Proti tomuto uzneseniu, proti výroku o trovách konania, podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyne. Uviedli, že súd nesprávnym procesným postupom im znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ Civilného sporového poriadku). Tým, že súd riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie, znemožnil žalobkyniam uskutočňovanie ich procesných práv v takej miere, že tým bolo zároveň porušené ich právo na spravodlivý proces, čím je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku. Navyše, ak by súd dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre úplnú moderáciu náhrady trov konania, bolo na mieste uvažovať aspoň o čiastočnej moderácií náhrady trov konania. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ Civilného sporového poriadku). K samotným okolnostiam, ktoré viedli žalobkyne k podaniu žaloby uviedli, že v predmetnom konaní sa domáhali určenia, že nehnuteľnosti vymedzené v žalobnom návrhu patria do dedičstva po zomrelom S. H., ktorý bol vyhlásený za mŕtveho dňa XX.XX.XXXX. Uvedené bolo odôvodnené tým spôsobom, že žalované, resp. ich právni predchodcovia nesplnili zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním k predmetným nehnuteľnostiam. Napriek tomu sú ako vlastníci v katastri nehnuteľností zapísané, a to buď na základe rozhodnutia správy katastra alebo osvedčenia o vydržaní. Svoju dedičskú postupnosť po zomrelom, S. H. žalobkyne odvodzovali nie len od príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, ale taktiež od právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Stará Ľubovňa sp.zn. 6D/17/2018, Dnod40/2018 zo dňa 27.07.2018, ktoré potvrdilo, že žalobkyne sú právoplatnými dedičkami po S. H.. Z uvedeného je zrejmé, že aktívna vecná legitimácia žalobkýň bola potvrdená vyššie uvedeným rozhodnutím Okresného súdu Stará Ľubovňa. Súd prvej inštancie v tomto prípade neprihliadol na tú okolnosť, že žalobkyne vzali žalobu späť, čím zabránili zbytočnému predlžovaniu súdneho konania, a teda bolo potrebné zaoberať sa aj týmto ich postojom v konaní. Ak súd v napadnutom rozhodnutí konštatuje, že sociálny aspekt na strane žalobkýň neprevyšuje okolnosti, ktoré ich viedli k uplatneniu žaloby a ich postoj v konaní (bod 23 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), za kľúčovú považujú v tomto prípade skutočnosť, že v prípade žalobkýň je daný sociálny aspekt ako dôvod hodný osobitného zreteľa. Nepriaznivé príjmové, sociálne a zdravotné pomery žalobkýň sú dôvodné, pričom súd prvej inštancie sa nezaoberal všetkými okolnosťami, ktoré viedli žalobkyne k súdnemu uplatneniu nárokov a ich postoj v konaní. Taktiež je potrebné zdôrazniť, že zo samotného ust. § 257 CSP nevyplýva, aby v prípade aplikácie predmetného ustanovenia bolo nevyhnutné, aby boli dané jednak sociálne dôvody, a zároveň aj dôvody spočívajúce v okolnostiach, ktoré viedli žalobkyne k súdnemu uplatneniu nárokov a ich postoj v konaní. Takýto reštriktívny výklad podmienok, ktoré sú potrebné pre aplikáciu ust. § 257 CSP, nemá oporu. Navrhli, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil, a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. Žalovaní k podanému odvolaniu navrhli uznesenie v napadnutom výroku ako vecne správne potvrdiť. Uviedli, že žalobkyne ani v čase podania žaloby, ani v súčasnosti nemajú aktívnu legitimáciu. Nárok na dedičstvo si žalobkyne podanou žalobou uplatňovali v rozpore s právom platným v čase smrti poručiteľa napriek tomu, že v konaní boli zastúpené kvalifikovanou právnou zástupkyňou. Ako vyplýva zo žaloby, nárok si uplatňovali ako zákonné dedičky po poručiteľovi, zomrelom XX. XX. XXXX, pričom až do 01. 01. 1992, v III. dedičskej skupine netere poručiteľa dediť nemohli. Dedičská skupina bola rozšírená až zákonom č. 509/1991 Z.z. Na túto skutočnosť žalovaní poukázali už vo svojom prvom vyjadrení k žalobe. Táto otázka bola zo strany žalobkýň ignorovaná. Ignoráciou právnych predpisov žalobkyne vyvolali súdny spor, a boli to žalobkyne, ktoré zbytočne „šikanovali“ žalovaných. Napriek tomu žalobkyne aj v odvolaní uvádzajú, že si nárok uplatnili v súlade s právnymi predpismi. Z uvedeného vyplýva, že právna zástupkyňa aj v súčasnosti zavádza žalobkyne, čím porušuje povinnosti advokáta. Pokiaľ žalobkyne poukazujú na uznesenie Okresného súdu Stará Ľubovňa sp.zn. 6D17/2018, Dnod40/2018 s tým, že súd bol povinný pri posudzovaní ich uplatneného nároku prihliadať aj na toto uznesenie, nemožno s ich názorom súhlasiť. Zákon pri výklade civilnej právomoci rozlišuje právo súdu samostatne posudzovať určité otázky, a tiež právo vydávať o týchto otázkach autoritatívne rozhodnutia. Toto právo je obmedzené len na veci patriace do civilnej právomoci súdov. Žalobkyne neprávom obviňujú súd, že im znemožnil uskutočňovať ich procesné práva v takej miere, že tým boli porušené ich práva na spravodlivý proces. Žalobkyne však v odvolaní bližšie nešpecifikujú v čom konkrétne pochybil súd, že im porušil ich procesné právo. Nemožno súhlasiť s názorom odvolateliek, že súd mal uvažovať aspoň o čiastočnej moderácií náhrady trov konania. Žalobkyne v čase podpísania plnej moci boli dôchodkyne, mali vysoký fyzický vek, pričom majetkové pomery neboli ani u jednej zo sporových strán preukazované. Podľa žalovaných obe žalobkyne sú síce vysokého fyzického veku, ale sú majetné, vlastnia nehnuteľnosti a o ďalšie sa nedôvodnou žalobou podanou na súde snažili. Ich konanie voči žalovaným a prístup k prejednávanej veci možno hodnotiť aj ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Navrhli, aby odvolací súd uznesenie v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil a priznal žalovaným trovy odvolacieho konania.
8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) oprávnenými osobami (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 CSP) preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkýň nie je dôvodné.
9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, a to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd SR, II. ÚS 78/05).
10. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobkýň posúdenie správnosti a zákonnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie o náhrade trov konania.
11. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
12. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
13. Žalobkyne žiadajú aplikovať ust. § 257 CSP vo vzťahu k trovám konania medzi stranami sporu z dôvodu ich vysokého veku, zo zdravotných dôvodov, ako aj z dôvodu, že späťvzatím žaloby zabránili zbytočnému predlžovaniu súdneho konania. Podľa názoru žalobkýň, keďže súd vo veci samej nerozhodol, nemal skúmať ich aktívnu vecnú legitimáciu..
14. Odvolací súd v zmysle odvolacích námietok žalobkýň konštatuje, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné venovať pozornosť zmyslu a účelu inštitútu náhrady trov konania. Výklad náhrady trov konania nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy a v čl. 1 Dodatkového protokolu.
15. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnej strane alebo strane, ktorej to priamo priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania sa vychádza zo zásady zodpovednosti za výsledok. Táto zásada sa neuplatní vtedy, ak sú splnené podmienky pre postup podľa § 257 CSP.
16. Zásada procesnej zodpovednosti za výsledok konania sa uplatňuje pre každé konanie. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania. Použitie tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri napr. R 34/1982).
17. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 MCdo 17/2009, 5 Cdo 67/2010 či 3 MCdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III. ÚS 292/07, či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 727/2000).
18. Ustanovenie § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná, alebo, že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.
19. Pri skúmaní, či sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, súd prihliada v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov konania; pritom treba vziať na zreteľ nielen pomery toho, kto by mal hradiť trovy konania, ale je nutné tiež uvážiť, ak by sa také rozhodnutie dotklo najmä majetkových pomerov oprávneného účastníka. Významné sú tiež okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku, postoj účastníkov v priebehu konania a ďalšie. (I. ÚS 188/08 Sb. 49).
20. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch (všetkých) účastníkov, teda nielen toho, koho by postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho, ktorého majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá (uznesenie NS SR sp. zn. 4MCdo/2/2008 zo dňa 25. 02. 2009).
21. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobkyne sa podanou žalobou domáhali určenia rozsahu dedičstva. Žalobkyne ako dôvod späťvzatia žaloby uviedli, že vzhľadom na ich veľmi vysoký vek a neustále sa zhoršujúci zdravotný stav, nemajú záujem pokračovať v súdnom konaní. Preto žiadali, aby súd vo vzťahu k náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 257 CSP tak, že stranám sporu náhradu trov konania neprizná.
22. Aplikácia uvedeného ustanovenia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania celkom alebo z časti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý je potrebné v rozhodnutí náležite odôvodniť. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane strán sporu. Pri skúmaní existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa prihliada súd jednak k majetkovým, osobným, sociálnym pomerom strán sporu, a rovnako prihliada aj k okolnostiam, ktoré viedli k uplatneniu práva na súde a dôležitým je aj správanie strán sporu pred a po podaní žaloby. Pokiaľ súd dospeje k záveru, že pri zohľadnení vyššie uvedených kritérií sa javilo priznanie trov konania ako neprimerane tvrdé, je na mieste aplikovať ustanovenie o trovách konania podľa § 257 CSP.
23. Vychádzajúc z vyššie uvedeného významným z hľadiska aplikácie ust. § 257 CSP sú okolnosti sporu. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že v zmysle platných právnych predpisov v čase smrti poručiteľa S. H., zomrelého XX. XX. XXXX, žalobkyne ako netere poručiteľa nepatrili do žiadnej dedičskej skupiny, t.j. nepatrili medzi zákonných dedičov poručiteľa. To znamená, že pokiaľ sa žalobkyne v predmetnom konaní domáhali určenia, že v petite špecifikované nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi S. H., zomrelom XX.XX.XXXX, žalobkyne nie sú v spore aktívne legitimované, keďže dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa a žalobkyne v čase úmrtia poručiteľa, nemali dedičskú spôsobilosť, t.j. nemali spôsobilosť na dedičské práva a povinnosti v okamihu smrti poručiteľa.
24. Nie menej významnou skutočnosťou okrem dôvodov podania žaloby a dôvodov pre späťvzatie žaloby sú aj osobné, majetkové a sociálne pomery strán sporu. V tomto smere súd mal síce za preukázané, že žalobkyne sú vo vysokom fyzickom veku, sú dôchodkyne, ale žalobkyne svoje majetkové a sociálne pomery nijako neodôvodnili, nešpecifikovali a nijako ich v konaní ani nepreukázali. Bolo teda na žalobkyniach, aby svoje nepriaznivé majetkové a sociálne pomery preukázali listinnými dôkazmi.
25. Nakoľko dôvodnosť aplikácie ust. § 257 CSP nebola v konaní preukázaná odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania, ako vecne správne postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
26. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyne v odvolacom konaní úspech nemali, a žalovaným ako úspešným patria trovy odvolacieho konania. Preto súd priznal žalovaným vo vzťahu k žalobkyniam právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% s tým, že o výške trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).