Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Co-6-2020.pdf
PDF · 134.5 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/6/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcov: 1/ C.. O.. arch. R. P., H.., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. T. 7, H., 2/ R. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. T. 7, H., 3/ O.. E. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXX, H., 4/ O.. O. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXX, H., 5/ O.. O. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. U. XX, H., 6/ F. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. U. XX, H., právne zastúpení: Mgr. Oto Saloky, advokát, so sídlom Hlavná 94, Prešov, proti žalovanému: ANSO SLOVAKIA s.r.o., so sídlom Slovenská 67, Prešov, IČO: 43 913 768, právne zastúpený: JUDr. Branislav Kahanec, advokát, so sídlom Vajanského 33, Prešov, o určenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, o odvolaní žalobcov v 1.a 2.rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 17C/240/2016-152 zo dňa 03.10.2019 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby žalobcov v 1.a 2. rade vo vzťahu k žalovanému a vo výroku o trovách konania vo vzťahu žalobcov v 1. a 2.rade a žalovaného.
P r i z n á v a žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom v 1.a 2.rade v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol. II. Vyslovil, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v 1. až 6. rade v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie ust.§ 135a ods.1 -4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.1983 do 30.06.1988, ust.§ 135b ods.1, § 135c ods.1, § 135b ods.2,3 a 7 Občianskeho zákonníka v znení novely č. 131/1982 Zb., ust.§ 868 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.1992 a ust.§ 129 ods.1,2, § 130, § 151n ods.1, § 151o ods.1 a § 134 ods.1,3 Občianskeho zákonníka.
3. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne na rozhodnutie sp.zn. 2Cdo/271/2007, sp.zn. 5Cdo/49/2010, sp.zn. 4Cdo/287/2006 a sp.zn. 5Cdo/234/2009. Konštatoval, že nevyhnutnou podmienkou nadobudnutia vecného bremena v zmysle § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka je existencia právneho dôvodu (titulu), z ktorého subjekt tvrdiaci vydržanie so zreteľom na všetky okolnosti môže objektívne vyvodzovať a byť v dobrej viere, že v určitom právnom vzťahu jemu patrí právo k cudzej veci spôsobilé byť obsahom vecného bremena a niekto iný je povinný strpieť výkon tohto práva (viď rozhodnutie NSSR sp. zn. 4Cdo 287/2006 a sp. zn. 5Cdo 234/2009). Sama skutočnosť, že niekto koná spôsobom, ktorý naplňuje možný obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (prechod, prejazd cez cudzí pozemok), ešte neznamená,
že je oprávneným držiteľom tohto vecného práva. Podľa názoru súdu vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav neopodstatňuje záver, že žalobcovia v 1. až 6. rade vydržali právo vecného bremena prechodu a prejazdu cez sporný pozemok. Pokiaľ ide o žalobcov v 1. a 2. rade, tí v konaní tvrdili, že dobrú vieru odvodzujú od obsahu kúpnej zmluvy z roku 1997 a faktického stavu vzájomného užívania parciel. Poukázali na to, že právo prechodu vykonávali tiež na základe dobrých vzťahov a vzájomnosti, pričom sa podieľali aj na financovaní vstupnej brány, ktorá je osadená na budove žalovaného. Vydržaciu dobu odvodzovali od uzavretia kúpnej zmluvy k parcele č. XXX zo dňa XX.XX.XXXX (č.l. 118). Vo vzťahu k odvodzovaniu dobromyseľnosti od kúpnej zmluvy z 26.08.1997 je potrebné poukázať na skutočnosť, že v článku VI. predmetnej kúpnej zmluvy, ktorou žalobcovia v 1. a 2. rade kúpili do svojho bezpodielového spoluvlastníctva manželov parcelu CKN č. XXX vedenú na LV č. XXXX k. ú. H. od predávajúceho Slovenská republika - Okresný úrad Prešov, vyplýva, že predávajúci predáva predmetnú nehnuteľnosť s vecným bremenom podľa § 151n) a nasledujúcich OZ, t.j. právo prechodu cez parcelu KN XXX v prospech vlastníka k parcely KN č. XXX v jazdnom pruhu o šírke 3 m pre zásobovanie domácnosti a vjazd osobným vozidlom na pozemok. Žalobcovia v 1. a 2. rade sa však podanou žalobou domáhajú určenia vecného bremena nie k parcele KN C č. XXX, ale k parcele KN C č. XXX/X. Je preto zrejmé, že z predloženého dôkazu nevyplýva žiadne oprávnenie žalobcov 1. a 2. rade k užívaniu parcely KN C č. XXX/X.
4. Naviac v súvislosti s uvedeným súd prvej inštancie poukázal i na to, že pokiaľ sa nadobúdateľ nehnuteľnosti uspokojí iba s ústnym oznámením prevodcu, že s vlastníctvom nehnuteľnosti je spojené právo zodpovedajúce vecnému bremenu, resp. že takéto právo sa vykonáva, pričom táto okolnosť nie je uvedená v zmluve o prevode nehnuteľnosti a nadobúdateľ sa o existencii takéhoto práva nepresvedčí, nemôže byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu toto právo prislúcha, lebo pri normálnej opatrnosti, ktorú je možné od každého požadovať, by si existenciu tohto práva, prípadne právneho titulu, ktorý mal za následok jeho vznik, overil. (porovnaj 2Cdon 431/96).
5. Žalobca v 1. rade tvrdil, že možnosť prechodu cez pozemok žalovaného si overil u pána P. - predsedu Okresného výboru Zväzarmu (vlastníkom parcely č. XXX/X bol pôvodne od roku 1971 do roku 1991 Československý štát - Okresný výbor Zväzarmu SSR v Prešove, od roku 1991 do roku 1999 bolo vlastníkom Okresné združenie technických a športových činnosti regiónov H. /právny nástupca Zväzarmu/, pozn. súdu). Svedok P. pri svojom výsluchu potvrdil, že žalobca v 1. rade prišiel za ním po revolúcii, keď kúpil pozemky, pričom uviedol, že mali ústnu dohodu o tom, že môžu prechádzať cez tento štátny pozemok, ktorý spravoval Zväzarm. Umožnené prechádzať cez tento pozemok malo byť žalobcovi v 1. rade s ohľadom na to, že žalobca v 1. rade im umožnil prechod z U. ulice pešo. So zreteľom na tieto okolnosti preto tolerovali jeho prechod. Zo zistených skutočností podľa názoru súdu vyplýva, že nešlo o dohodu o vecnom bremene, ale skôr o výprosu, resp. trpenie takéhoto prechodu. Uvedené potvrdzuje i čestné vyhlásenie O.. M. A. zo dňa 07.11.2016, ktorý bol vlastníkom parcely č. XXX/X v období od 14.12.2005 do 25.01.2008. Cez cudzí pozemok je totiž možné prechádzať na základe rôznych právnych dôvodov; okrem vecného práva môže ísť napríklad o záväzkový vzťah, môže ísť o výprosu (vlastník pozemku prechádzanie iných osôb cez pozemok trpí, bez toho, aby k tomuto prechádzaniu vzniklo nejaké právo), alebo môže ísť o užívanie cudzieho pozemku ako účelovej komunikácie. Skutočnosť, že sa niekto chová spôsobom, ktorý naplňuje možný obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (napr. prechádza cez cudzí pozemok) ešte neznamená, že je držiteľom vecného práva. Predpokladom držby a vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je oprávnená držba tohto práva; držiteľ musí byť teda so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 595/2001). Zároveň poukázal i na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 22Cdo/721/2002, podľa ktorého ak sa niekto uchopí držby vecného práva nehnuteľnosti na základe ústnej zmluvy, nemôže byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam dobromyseľný, že je vlastníkom veci, a to ani v prípade ak je presvedčený, že takáto zmluva k nadobudnutiu vlastníctva k nehnuteľnosti postačuje. Držba vecného práva k nehnuteľnosti, ktorá sa opiera o takúto zmluvu, nemôže viesť k vydržaniu. Ak totiž niekto hodlá činiť právny úkon, podľa ktorého má byť zaviazaný nielen on sám, ale všetci jeho nasledujúci vlastníci a užívatelia nehnuteľnosti, musí si byť pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedomý toho, že takéto následky ústna dohoda nemôže mať. V zmysle uvedeného by obdobne ako pri vydržaní vlastníckeho práva aj pri vydržaní práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu bolo potrebné uchopiť sa držby tohto práva v predmetnom období len na základe písomnej zmluvy. V opačnom prípade by išlo o neospravedlniteľný právny omyl. Žalobcovia v 1. a 2. rade pri zachovaní obvyklej opatrnosti museli vedieť, že vecné práva k nehnuteľnostiam nie je možné zriaďovať ústne.
6. Za podstatnú v danej veci súd prvej inštancie považoval aj skutočnosť, že nemohlo dôjsť k vydržaniu práva vecného bremena aj s ohľadom na preukázanú skutočnosť, že takto tvrdené právo malo patriť nielen žalobcom v 1. a 2. rade a údajne aj ich právnym predchodcom (vo vzťahu k tejto skutočnosti však nepredložili žiaden dôkaz), ale aj majiteľom okolitých prevádzok (č.l. 113). O nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu výkonom práva (vydržaním) nemôže ísť vtedy, keď ten, kto právo vykonáva, sa domnieva, že mu takéto právo vzniklo na základe toho, že pozemok, ku ktorému takéto právo vykonáva a ktorý je vlastníctvom fyzickej osoby, slúži k chôdzi a jazde tiež iným osobám (obdobne Rozsudok Krajského súdu v Českých Budejoviciach zo dňa 4.12.1990 sp. zn. 6 Co 1358/90 publikovaný v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk R 37/1992).
7. Ak sa niekto ujme držby vecného práva k nehnuteľnosti bez nadobúdacieho titulu, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je oprávneným držiteľom. O tom, že žalobcovia v 1. a 2. rade neboli dobromyseľní, a teda neboli oprávnenými držiteľmi pre nadobudnutie vecného bremena vydržaním, svedčí skutočnosť, že žiadnym právne relevantným spôsobom nepreukázali súdu nadobúdací titul. Sama skutočnosť, že žalobcovia v 1. a 2. rade konajú spôsobom, ktorý naplňuje možný obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (prechod a prejazd cez pozemok patriaci žalovanému), ešte neznamená, že sú oprávnenými držiteľmi tohto vecného práva. Subjektívne pocity žalobcov v 1. a 2. rade nemôžu byť sám osobe podkladom pre vydržanie.
8. Vyššie uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o žalobcov v 3. až 6. rade. Tí v žalobe tvrdili, že majú na parcele KN C č. XXX postavenú garáž, ku ktorej od začiatku 70. rokoch 20. storočia oni aj ich právni predchodcovia prechádzali svojimi motorovými vozidlami cez parcelu KN C č. XXX/X a prejazd v budove žalovaného a tiež cez parcelu KN C č. XXX patriacu v súčasnosti žalobcom v 1. a 2. rade. Malo ísť o rešpektovaný, pokojný stav. Na podporu svojho tvrdenia predložili vyjadrenie Zväzarmu z 21.12.1977 adresované D. M. (právnemu predchodcovi žalobcov 3. až 6. rade) vo veci povolenia prechodu cez pozemok.
9. Konštatoval, že z jeho strany súdu bolo preto potrebné posúdiť, či mohli byť títo žalobcovia a ich právni predchodcovia so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že touto odpoveďou na žiadosť pána D. M. bolo založené právo zodpovedajúce vecnému bremenu in rem, a teda či mohli byť v ospravedlniteľnom právnom omyle o právnych dôsledkoch tohto vyjadrenia.
10. V súvislosti s tým poukázal súd prvej inštancie na to, že sa v tomto vyjadrení vôbec nehovorí o vecnom bremene a je formulované výhradne ako dočasné povolenie pre osobu D. M. na prechod s jeho motorovým vozidlom do jeho garáže cez neidentifikovaný pozemok Zväzarmu. Tiež je potrebné vziať na zreteľ aj tú okolnosť, že v dobe, keď toto vyjadrenie bolo vydané, neumožňoval zákon vznik vecného bremena ani jednostranným vyhlásením vlastníka zaťaženej veci, ani zmluvou. Podľa názoru súdu nie je preto možné z uvedeného vyvodiť záver, že by sa jednalo o právny titul (hoci aj domnelý) pre vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu in rem spojeného s vlastníctvom parcely č. XXX. Záver súdu pritom potvrdzuje aj výpoveď svedka P., ktorý potvrdil, že v 70. rokoch bolo osobe pána M. na základe jeho žiadosti udelené písomné povolenie na prechod. Zo samotnej skutočnosti, že takéto potvrdenie bolo vydané a že žalobcovia v 3.až 6. rade, ako aj ich právni predchodcovia na základe neho prejazd cez parcelu č. XXX/X ako jediný možný užívali, nemožno prijať záver, že boli oprávnení držitelia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Naviac nebola splnená ani základná podmienka pre zmluvný vznik vecného bremena po nadobudnutí účinnosti novely Občianskeho zákonníka č. 131/1982 Zb. registrácia vzniku zmluvy štátnym notárstvom. (viď rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo 929/2001). 11. Zároveň bol v danom prípade súd prvej inštancie toho názoru, že prechádzanie žalobcov v 3.až 6. rade, ako aj ich právnych predchodcov trpel bez toho, aby k tomuto prechádzaniu vzniklo nejaké právo (išlo o tzv. výprosu). Iné dôvody, ktoré by nasvedčovali oprávnenosti držby, preukázané neboli. Preto pokiaľ žalobcovia opierali svoju držbu o stavebné povolenie ku garáži a o uvedené jednostranné vyjadrenie Zväzarmu, nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že im svedčí titul pre vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Ku garáži postavenej v roku 1974 sa prechádzalo po pozemku Zväzarmu z pohľadu zo Slovenskej ulice z ľavej strany a potom, po predaji časti tohto pozemku poisťovni Allianz, ktorá tam začala stavať svoju budova v 1984, sa zmenila trasa prejazdu ku garáži z opačnej strany - teda z pohľadu zo Slovenskej ulice sprava, tak ako je to znázornené na geometrickom pláce č. 159/2016. Aj z týchto okolností je možné prijať záver, že žalobcovia v 3. až 6. rade (ako ani ich právny predchodca) nemohli byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej
viere, že im vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu cez časť pozemku zakreslenú v žalobcami predloženom geometrickom pláne.
12. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, že z obsahu spisového materiálu a listinných dôkazov v ňom doložených vyplýva, že v danom období (od 1974 do 1991) bol vlastníkom parcely č. XXX/X v k. ú. H. Československý štát (č.l. 61, 65 spisu). Od 01.01.1951 do 31.12.1991 pritom platila právna úprava, podľa ktorej nehnuteľnosti (pozemky), ktoré sú predmetom tohto konania, boli predmetom socialistického vlastníctva (§ 102 zák. č. 140/1950 Zb., § 8 ods. 2 zák. č. 109/1964 Zb. a § 6 ods. 1 zák. č. 88/1988 Zb.). Vychádzajúc z obsahu ustanovenia § 135a ods. 3 Občianskeho zákonníka účinného do 31.12.1991, preto nebolo možné v čase uvádzanom žalobcami v 3. až 6. rade nadobudnúť vlastníctvo vydržaním k veci, ktorá tvorila predmet socialistického vlastníctva, alebo ku ktorej veci mala socialistická organizácia právo užívania podľa osobitných predpisov. Minimálne preto do 31.12.1991 (novela Občianskeho zákonníka realizovaná zákonom č. 509/1991 Zb., účinná od 1.1.1992) právo zodpovedajúce vecnému bremenu nebolo spôsobilé byť predmetom vydržania. Z uvedeného možno vyvodiť, že aj preto nemohli byť právni predchodcovia týchto žalobcov, ktorí predmetné pozemky užívali za účelom práva prejazdu ku garáži, dobromyseľní v tom, že im uvedené právo patrí. S prihliadnutím na vyššie zaujatý právny záver by preto nebolo možné v prospech žalobcov v 3. až 6. rade započítať ani vydržaciu dobu ich právnych predchodcov (od roku 1977 do roku 1992).
13. Teda súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovia nesplnili podmienky na vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, pretože neboli oprávnenými držiteľmi tohto práva, v dôsledku čoho žalobu zamietol. Ďalším dôvodom pre zamietnutie žaloby bola i tá skutočnosť, že v priebehu konania došlo k rozdeleniu oprávnenej parcely č. XXX patriacu žalobcom v 3. až 6. rade na parcelu č. XXX/1, XXX/2 a XXX/3, pričom na túto skutočnosť žalobcovia nereagovali návrhom na zmenu žalobného petitu a ani predložením geometrického plánu na vyznačenie práva prechodu, ktorý by korešpondoval s aktuálnym stavom dotknutých nehnuteľností.
14. V bode 66.odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie vysvetlil, že pokiaľ ide o určenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vo vzťahu medzi žalobcami v 3. až 6. rade a žalobcami v 1. a 2. rade, súd poukazuje na to, že podstatou sporového civilného procesu je spor medzi stranami (žalobca a žalovaný), pričom strany v spore majú voči sebe navzájom kontradiktórne postavenie, sú si navzájom protistrany. Ich záujem na výsledku je teda rozdielny. V danom prípade je však zrejmé, že všetky tieto osoby vystupovali na strane žalobcov a v konaní netvrdili protichodný záujem na jeho výsledku. S ohľadom na uvedený charakter sporového konania nevidel súd dôvod zaoberať sa takto formulovanou žalobou.
15. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ust.§ 255 ods.1, § 257 a § 262 ods.1 C.s.p. Konštatoval, že žalovaný bol úspešný v celom rozsahu, a preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v 1 až 6. rade v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Súd nezistil dôvody pre nepriznanie náhrady trov konania podľa § 257 CSP. Vo vzťahu k tomu, že žalobcovia v 1. a 2. rade pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania žiadali prihliadnuť na tom, že sa podieľali na financovaní vstupnej brány, ktorá je osadená na budove žalovaného, súd prvej inštancie uviedol, že táto okolnosť nepredstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanému.
16. Proti tomuto rozsudku včas podali odvolanie žalobcovia v 1. a 2.rade. Právne odôvodnili svoje odvolanie ust.§ 365 ods.1 písm. e/, f/ a h/ Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.). Konštatoval, že so záverom súdu prvej inštancie sa žalobcovia v 1.a 2.rade nemôžu za danej skutkovej situácie stotožniť. Už na prvom pojednávaní vo veci žalobcovia pred súdom uviedli, vzhľadom na dlhodobý stav užívania dotknutých nehnuteľností pri výkone prechodu a prejazdu, že žiadajú, aby v rámci dokazovania súd vykonal aj ohliadku na mieste samom, aby sa oboznámil so stavebným a funkčným usporiadaním dotknutých nehnuteľností sporových strán, teda so skutkovým stavom nehnuteľností, kde prejazd vozidlom k nehnuteľnostiam žalobcov je fyzicky dlhodobo možný iba cez parcelu žalovaného KN- C č. XXX/X, v súčasnosti parcelu KN-C č. XXX/X0. Túto skutočnosť považovali žalobcovia od začiatku konania za jednu z rozhodujúcich skutočností, ktorá by bola podkladom pre spravodlivé a presvedčivé rozhodnutie tejto právnej veci na základe žaloby žalobcov. Toto navrhované dokazovanie však súd prvej inštancie nevykonal, čo za daných okolností žalobcovia v 1. a v 2. rade považujú za naplnenie odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p. Riadne zistenie skutkového stavu súdom
prostredníctvom ohliadky by poslúžilo pre záver jednak o vecnej dôvodnosti žaloby a to aj žalobcov v 3. až 6. rade, ktorí sa rozhodli odvolanie nepodať, rovnako však by oboznámenie sa súdu so stavom na mieste samom bolo podkladom na posúdenie konania jednotlivých sporových strán, aj vo vzťahu k dôvodnosti aplikácie ust. § 257 C.s.p. v prípade dôvodného zamietnutia žaloby. Ohliadka, teda zisťovanie na mieste samom,bolo dôvodným návrhom na dokazovanie aj vzhľadom na skutočnosť, že budovy so súpisnými číslami XXXX, XXXX a XXXX v k. ú. H., teda budovy žalobcov, obsahujú bytové jednotky, teda za situácie, keď v roku 2016 žalovaný začal brániť žalobcom v prejazde na parcelu a cez parcelu KN-C č. XXX v k. ú. Prešov a to bez morálneho dôvodu aj fyzicky, odstaveným vrakom vozidla. Tým došlo aj k zásahu do pokojného užívania obydlia žalobcov, ktorú skutočnosť súd vo svojom rozhodnutí nijako nezohľadnil, vec posudzoval striktne formalisticky, a teda skutkové zistenia súdu prvej inštancie boli pri rozhodovaní nedostačujúce a nesprávne. Ohliadka by preukázala súdu súčasný existujúci stav a potrebu jeho posudzovania v historickom kontexte jeho vzniku a vývoja. Žalobcovia v 1. a v 2. rade tvrdili svoj dobromyseľný výkon práva od roku 1997, kedy kúpili parcelu KN-C č. XXX, pričom poukazovali na obsah tejto zmluvy v celkovom kontexte. Konštatovanie súdu prvej inštancie, že článok VI. tejto zmluvy deklaruje iba vecné bremeno vo vzťahu medzi parcelami KN-C č. XXX a KN-C č. XXX v k. ú. H., a nevyplýva z tohto ustanovenia zmluvy žiadne oprávnenie vo vzťahu k parcele KN-C č. XXX/X,resp. XXX/X0 neobstojí a nie je správne. Práve z hľadiska formálnej logiky je zrejmé, že ak v danom čase existovalo právo prechodu a prejazdu k parcele KN-C č. XXX po parcele KN-C č. XXX, muselo rovnaké právo spočívajúce v prechode a prejazde existovať aj vo vzťahu k vtedajšej parcele KN-C č. XXX/X ako slúžiacej parcele, pretože takéto právo bolo a je za daných skutkových okolností „conditio sine qua non“ pre materiálnu vykonateľnosť prechodu a prejazdu cez parcelu KN-C č. XXX, pretože fyzicky sa vozidlom už v čase podania žaloby dlhodobo nebolo možné dostať na parcelu KN-C č. XXX inak, ako z vtedajšej parcely KN-C č. XXX/X, súčasnej KN-C č. XXX/X0, čo by bolo ohliadkou na mieste samom preukázané jednoznačne a presvedčivo. Presvedčenie žalobcov v 1. a v 2. rade, že im právo prechodu a prejazdu cez vtedajšiu parcelu KN-C č. XXX/X patrí vychádza z usporiadania dotknutých nehnuteľností ako aj zo znenia kúpnej zmluvy 26.08.1997 logicky. Ak kupovali parcelu KN-C č. XXX s vecným bremenom, logicky sa domnievali a boli presvedčení, že aj im takéto právo patrí ako vecné bremeno, pričom toto následne vykonávali dobromyseľne takmer 19 rokov, do roku 2016, keď im v tom žalovaný začal fyzicky brániť. Za daných okolností mal súd prvej inštancie túto kúpnu zmluvu považovať za relevantný nadobúdací titul práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Žalobcovia prechod a prejazd cez žalovaného parcelu užívali pre seba na plnohodnotnú obsluhu svojich nehnuteľností, teda ako vlastníci predmetných nehnuteľností na uvedený účel, pričom verejnosť nehnuteľnosti žalobcov v 1. a v 2. rade a žalovaného využívala iba ako reálne existujúcu skratku medzi ulicami U. a J. v H., teda na iný účel, ako ktorýkoľvek zo žalobcov. Vzhľadom na vyššie uvedené, ak od roku 1997 žalobcovia v 1. a v 2. rade do roku 2016 za daných okolností pokojne vykonávali prejazd cez parcelu žalovaného, naplnili sa predpoklady vydržania práva, pretože s poukazom na ust. § 134 Občianskeho zákonníka od roku 1997 viac ako 10 rokov nepretržite pokojne právo vykonávali, šlo v tom čase o spôsobilý predmet vydržania, a žalobcovia boli za existujúcich okolností, a so zreteľom na ne, dobromyseľní, a nikto ich v tom 19 rokov relevantne nespochybňoval, že toto vecné právo vykonávajú ako vlastníci oprávnenej nehnuteľnosti ako právo „in rem“ oprávnene. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu spočívajúce v práve prechodu a prejazdu tak žalobcovia v 1. a v 2. rade riadne vydržali a žaloba nimi podaná bola dôvodná, súd jej mal vyhovieť v celom rozsahu. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil aj na čestnom prehlásení M. A., že žalobca v 1. rade mu za umožnenie prechodu poskytoval finančné protiplnenie. Toto vyhlásenie však bolo vágne, žalobca v 1. rade navyše výslovne poprel, že by bol platil za užívanie. Uviedol, že prispel na údržbu a náklady, čo s poukazom na ust. § 151n ods. 3 Občianskeho zákonníka z existencie vecného bremena logicky vyplýva. Žalovaný v tomto žiadne ďalšie dokazovanie nenavrhol, napriek tomu si súd prvej inštancie tieto jeho účelové skutkové tvrdenia osvojil, a aj z nich vyvodil nesprávne skutkové zistenia a následne založil svoje rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie sa nijako nevysporiadal pri rozhodovaní, či už vo veci samej, alebo pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, so skutočnosťou, že žalovaný vo výkone práva žalobcov dlhodobo do roku 2016 nerušil. Fyzické zabránenie prechodu zo strany žalovaného prišlo ako prekvapenie. Súd sa mal vysporiadať pri posudzovaní veci presvedčivým spôsobom aj s týmto aspektom v konaní žalovaného, najmä vzhľadom na dlhodobý pokojný stav užívania zo strany žalobcov. V bode 65. rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že ďalším dôvodom pre zamietnutie žaloby bola skutočnosť, že v priebehu konania došlo k rozdeleniu parcely KN-C č. XXX, pričom zo strany žalobcov nedošlo k zmene žalobného petitu ani k predloženiu geometrického plánu na vyznačenie práva prechodu. V tomto však prístup súdu je potrebné považovať za príliš formalistický a nie správny. V čase podania žaloby boli všetky nehnuteľnosti označené v súlade s katastrálnym operátom. Od podania žaloby bolo aj zrejmé, čoho sa žalobcovia v 1. a v 2. rade, resp.
v 3. až 6. rade domáhajú. Žalobcovia však majú za to, že zmena petitu žaloby a predloženie nového geometrického plánu nebolo potrebné, aby súd o nároku žalobcov konal a rozhodol. Nemožno od žalobcu v súdnom konaní spravodlivo žiadať, aby na úplne každú evidenčnú zmenu v katastri reagoval aj zmenou žaloby, resp. novým geometrickým plánom. Súd prvej inštancie mohol a mal vyhovieť žalobe ako bola podaná. V rozsudku však uviesť identifikáciu dotknutých nehnuteľností podľa aktuálneho stavu evidencie katastra. V bode 66. rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že časti žaloby medzi žalobcami v 3. až 6. rade a žalobcami v 1. a 2. rade nevyhovel, pretože medzi nimi nešlo o spor v pravom slova zmysle. Pri vydržaní však je rozsudok súdu deklaratórny, žalobcovia chceli zosúladiť stav právny so stavom skutočným. Nárok žalobcov v 3. až 6. rade voči žalobcom v 1. a v 2. rade tak bolo potrebné vnímať a následne posudzovať spolu s ich nárokom voči žalovanému, pričom v prípade vyhovenia žalobe v tejto časti, kedy by súd svojím rozhodnutím deklaroval právo prejazdu po parcele KN-C č. XXX, toto právo by bolo ďalším dôkazom svedčiacim logicky tomu, že vecné bremeno prechodu a prejazdu existuje aj medzi parcelou KN-C č. XXX ako oprávnenou a parcelou KN-C č. XXX/X0, predtým KN-C č. XXX/X, ako slúžiacou. Ak súd mal za to, že medzi žalobcami v 1. a 2. rade a žalobcami v 3. až 6. rade nejde o spor, mal podľa žalobcov v 1. a v 2. rade žalobe medzi nimi vyhovieť pre uznanie nároku. Preto žalobcovia v 1. a v 2. rade navrhli, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku I. a II. vo vzťahu medzi žalobcami v 1. a v 2. rade a žalovaným, vec v zrušenom rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s pokynom, aby súd prvej inštancie vykonal ohliadku na mieste samom a aby odvolací súd priznal žalobcom v 1. a v 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
17. K odvolaniu žalobcov v 1.a 2.rade sa vyjadril žalovaný. Podľa názoru žalovaného postupoval súd prvej inštancie v súlade s princípom hospodárnosti sporového konania. Poukázal na článok 17 Základných zásad C.s.p., z ktorého citoval. V okolnostiach konkrétnej veci nebolo podľa názoru žalovaného účelne pristúpiť k ohliadke na mieste samom tak, ako to navrhoval sám žalobca, pretože jej vyhovenie by neprispelo k náležitému objasneniu veci, resp. k posunu dôkaznej situácie v prospech jednej alebo strany sporu. Vo vzťahu k splneniu zákonných podmienok pre vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu žalovaný poukázal na odôvodnenie samotného odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a to konkrétne body 42. a nasl. Súd prvej inštancie sa vyčerpávajúco zaoberal všetkými podmienkami pre vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie rešpektuje všetky konventné normy a hodnotenie dôkazov má racionálny základ. Odôvodnenie rozhodnutia vyhovuje všeobecnej požiadavke reagovať jasne a zrozumiteľne na všetky nastolené relevantné skutkové a právne otázky, ktoré majú pre meritórne rozhodnutie podstatný význam. Uvedené rozhodnutie podľa žalovaného obsahuje presvedčivé a logické argumenty a je vnútorne bezrozporové. So zreteľom na vyššie uvedené považuje žalovaný odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne, a preto navrhuje rozsudok potvrdiť a zaviazať žalobcov v 1.a 2.rade na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému v rozsahu 100 %. 18. Ďalšie vyjadrenia do spisu predložené neboli.
19. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, teda čo do výroku o zamietnutí žaloby vo vzťahu k žalobcom v 1.a 2.rade a súvisiacom výroku o trovách konania v zmysle zásad uvedených v ust.§ 379 C.s.p. a nasl., s prihliadnutím na ex offo na prípadne vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré však zistené neboli (§ 380 ods.2 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383, § 384 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust.§ 385 ods.1 C.s.p. a contrario, miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na verejnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 16. 03.2021 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov v 1.a 2.rade nie je dôvodné.
20. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
21. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok, to, že súd prvej inštancie nevykonal ohliadku na mieste samom, a preto nesprávne a nedostatočne zistil
skutkový stav a nesprávne právne vec posúdil, teda či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).
22. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore v napadnutej časti, teda vo vzťahu k zamietnutiu žaloby žalobcov v 1.a 2.rade vo vzťahu k žalovanému i v súvisiacom výroku o trovách konania správne zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne v merite veci posúdil. Ako už bolo vyššie spomenuté, z odôvodnenia tu napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Naproti tomu v priebehu odvolacieho konania odvolatelia nepredostreli relevantný argument majúci súvis s prejednávanou vecou, ktorý by bol takej povahy, že by mohol priniesť pre nich priaznivejšie rozhodnutie.
23. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobcovia nesplnili podmienky pre vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, pretože neboli oprávnenými držiteľmi tohto práva. Preto žaloba bola dôvodne zamietnutá. K prvej odvolacej námietke žalobcov, že navrhovali vykonať ohliadku na mieste samom a že súd túto ohliadku nevykonal, odvolací súd konštatuje, že z obsahu spisu takýto návrh žalobcov nevyplýva. Nevyplýva ani z prednesu žalobcov pred súdom na prvom pojednávaní vo veci. Odvolacia námietka preto v tomto smere nie je dôvodná. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že žalobcovia v 1.a 2.rade neboli dobromyseľní a teda neboli oprávnenými držiteľmi pre nadobudnutie vecného bremena vydržaním. Žiadnym právne relevantným spôsobom nepreukázali nadobúdací titul. Sama skutočnosť, že žalobcovia v 1.a 2.rade konajú spôsobom, ktorý napĺňa možný obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a to prechod a prejazd cez pozemok patriaci žalovanému ešte neznamená, že sú oprávnenými držiteľmi tohto vecného práva. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, tak ako to vyjadril v bode 55.odôvodnenia rozsudku, že subjektívne pocity žalobcov v 1.a 2.rade nemôže byť samo o sebe podkladom pre vydržanie. Odvolacia námietka žalobcov v 1.a 2.rade, že v zmysle ust. § 134 Občianskeho zákonníka od roku 1997 viac ako 10 rokov nepretržite pokojne právo vykonávali, malo ísť v tom čase o spôsobilý predmet vydržania a žalobcovia boli za existujúcich okolností, so zreteľom na ne dobromyseľní a nikto ich v tom 19 rokov relevantne nespochyboval, nie je dôvodná. Zároveň nemožno nič vytknúť súdu prvej inštancie, keď sa v bode 52. odôvodnenia vyporiadaval s výpoveďou svedka P., ktorý pri svojej výpovedi potvrdil, že žalobca v 1.rade prišiel za ním po revolúcií, keď kúpil pozemky, pričom uviedol, že mali ústnu dohodu o tom, že môžu prechádzať cez tento štátny pozemok, ktorý spracoval Zväzarm. Umožnené prechádzať cez tento pozemok malo byť žalobcovi v 1.rade s ohľadom na to, že žalobca v 1.rade im umožnil prechod z U. ulice pešo. S ohľadom na tieto okolnosti preto tolerovali jeho prechod. I odvolací súd má za to, že zo zistených skutočností vyplýva, že nešlo o dohodu o vecnom bremene, ale skôr o výprosu, resp. trpenie takéhoto prechodu. I podľa názoru odvolacieho súdu uvedené skutočnosti potvrdzuje i čestné vyhlásenie O.. M. A. zo dňa 07.11.2016, ktorý bol vlastníkom parcely č. XXX/X v období od 14.12.2005 do 25.01.2008. K odvolacej námietke žalobcov v 1.a 2.rade, keď odvodzujú dobromyseľnosť od kúpnej zmluvy z 26.08.1997, tu odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie tak ako odôvodnil v bode 50. rozsudku. V článku VI. predmetnej kúpnej zmluvy, ktorou žalobcovia v 1.a 2.rade kúpili do svojho bezpodielového spoluvlastníctva manželov parcelu CKN č. XXX vedenú na LV č. XXXX k. ú. H. od predávajúceho Slovenská republika - Okresný úrad Prešov, vyplýva, že predávajúci predáva predmetnú nehnuteľnosť s vecným bremenom podľa § 151n) a nasledujúcich OZ, t.j. právo prechodu cez parcelu KN XXX v prospech vlastníka k parcely KN č. XXX v jazdnom pruhu o šírke 3 m pre zásobovanie domácnosti a vjazd osobným vozidlom na pozemok. Žalobcovia v 1. a 2. rade sa však podanou žalobou domáhajú určenia vecného bremena nie k parcele KN C č. XXX, ale k parcele KN C č. XXX/X. Je preto zrejmé, že z predloženého dôkazu nevyplýva žiadne oprávnenie žalobcov 1. a 2. rade k užívaniu parcely KN C č. XXX/X.
24. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že dôvodom na zamietnutie žaloby bola aj skutočnosť, že žalobcovia nereagovali návrhom na zmenu žalobného petitu ani predložením geometrického plánu na vyznačenie práva prechodu, ktorý by korešpondoval s aktuálnym stavom dotknutých nehnuteľnosti. Nemožno súhlasiť s právnym názorom žalobcov, ktorí postup súdu v tejto časti považujú za formalistický. Dôkazná povinnosť ťaží žalobcov. Geometrický plán, ktorý by bol v
prípade úspechu žalobcov v spore prílohou rozsudku by musel zodpovedať aktuálnej situácií. Musel by byť zapísateľný v katastri nehnuteľnosti, aby rozsudok bol vykonateľný. Zároveň kedy v ňom mala byť presne vymedzená trasa prechodu a prejazdu. .
25. Keďže žalobcovia v 3.až 6.rade odvolanie nepodali, vo vzťahu k ním je potrebné sa zaoberať odvolacou námietkou žalobcov v 1.a 2.rade, že chceli vzhľadom na to, že rozsudok by bol deklaratórny zosúladiť stav právny so stavom skutočným. V prípade vyhovenia žalobe by sa deklarovalo právo prejazdu po parcele KN-C č. XXX. Práve to by malo byť ďalším dôkazom svedčiacim logicky tomu, že vecné bremeno prechodu a prejazdu existuje medzi parcelami KN-C č. XXX ako oprávnenou parcelou KN-C č.XXX/X0, predtým KN-C č.XXX/X ako slúžiacou. V tejto súvislosti odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že v danom prípade všetky osoby vystupovali na strane žalobcov a v konaní netvrdili protichodný záujem na výsledku sporu. Preto nebol dôvod zaoberať sa takto formulovanou žalobou. Žalobcom nič nebráni v prípade nesporných nárokov uzatvoriť dohodu, v prípade postavenia žalobcov a žalovaných domáhať sa uzavretia zmieru v zmierovacom konaní, nie v konaní sporovom. Medzi žalobcami nemožno žalobe vyhovieť uznaním nároku. Uznať nárok môže len druhá strana sporu.
26. Súd prvej inštancie správne rozhodol i o trovách konania vo vzťahu žalobcov v 1.a 2.rade k žalovanému, keď nezistil dôvod hodný osobitného zreteľa pre rozhodnutie vo veci. V odvolaní žalobcovia namietajú, že v prípade ohliadky na mieste samom by pomohlo riadnemu zisteniu skutkového stavu i posúdenie dôvodnosti aplikácie ust.§ 257 C.s.p. Odvolací súd má za to, že dôvody na aplikáciu uvedeného ustanovenia z obsahu spisu nevyplývajú. Zároveň odvolací súd znova poukazuje na skutočnosť, že žalobcovia v 1. a 2.rade v priebehu konania ohliadku na mieste samom ani nenavrhli ako odvolací súd uviedol vyššie.
27. Preto má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie vo veci správne zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne v merite veci posúdil. Ako už bolo vyššie spomenuté, z odôvodnenia tu napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Naproti tomu v priebehu odvolacieho konania odvolatelia nepredostreli relevantný argument majúci súvis s prejednávanou vecou, ktorý by bol takej povahy, že by mohol priniesť pre nich priaznivejšie rozhodnutie.
28. Možno teda naproti námietkam odvolateľov uzavrieť, že podľa právneho názoru odvolacieho súdu dal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu, pričom mu nemožno uprieť snahu garantovať stranám sporu ich právo na spravodlivý proces. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania odvolateľov, teda súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s ich právnym názorom ešte neznamená, že došlo k porušeniu ich základného práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu totiž postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a majúc na pamäti základné právo strán sporu na súdnu ochranu, túto stranám sporu poskytol v požadovanej kvalite.
29. Preto odvolací súd podľa ust.§ 387 ods.1,2 C.s.p. po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby vo vzťahu žalobcov v 1.a 2.rade a žalovaného ako vecne správny potvrdil.
30. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust.§ 396 ods.1 C.s.p. v spojení s ust.§ 255 ods.1 C.s.p. Úspešný žalovaný má právo na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešným žalobcov v 1.a 2.rade v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.